ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ťažká práca, do ktorej bol Jurko skoro za mlady pripretý, urobila mu nohy trochu chybnými, tak že ho nevzali za vojaka. Kto sa tomu viac tešil, nežli jeho matka, ktorá by iste bola musela ísť po dobrých ľuďoch, keby jej ho boli odobrali. No netešila sa dlho. Po nepríjemnej, bahnistej zime počala šibať tráva, stromovie pukalo, v podháji sa ozval hlas: marec, poberaj sa starec, a starenka sklonila unavenú hlavu pod v novo zmladlý trávnik. Po jej smrti bolo sa ovšem Jurkovi načim obzreť po žienke, ktorá by sa starala o jeho domácnosť. No nebola to vec ľahká. Veď ešte aj tí najchudobnejší rodáci Jurkovi majú vo zvyku hovoriť, že: radšie dať dcéru tomu holomkovi Pilátovmu, čo pod krížom vartou stál, než bírešovi! Nuž ako tu z konopí?! Nuž keď si nevedel on rady, pomohol mu k neveste — žid, jeho pán.

Bola totiž toho roku medzi žnicami Drapákovými aj Julka Hrabalových zo súsednej dedinky, a bárs aj bola chudobná, opustená sirota, bola odjakživa mravnou a poriadnou dievčinou, tak že ani tie najpodlejšie uštepačné jazyky o ňu ničím zavadiť nevedely, a Jurkovi, ktorý sa všemožne vynasnažoval sblížiť sa jej, nebárs sa pri nej hlavne vodilo. No Drapákovi, ktorý po celú žatvu po nej pásol, neunikla z vilných drápov. Na jeho návod spravili ju ženci pri obžinkách kráľkou a z pohára, ktorý jej pri tej príležitosti podal, vypila svoje pohanenie. A toto bolo jedine príčinou, že sa Julka za Šimku ísť odhodlala. Veď, keď vidiac svoje nerovné, počala židovi pripierať, postaral sa Drapák, aby sa Jurko s ňou sblížil a aby jej tým viac chuti k nemu dodal, spravil ho gazdom nad bíreši, či humeníkom a netrvalo to dlho, vystrojil obom ešte aj svatbu až radosť.

Starý gazda teda, chudiak, musel preč, kam? o to sa veru nik nestaral, veď keď nemá z čoho žiť, nech sa ide pásť a Jurko sa presťahoval na jeho miesto. Julka hľadela napraviť svoj poklesok poriadnym, vzorným životom a Jurko ju ľúbil a ctil preto vždy úprimne. No po smrti prvého dieťaťa potrestal jich Boh, že jim viac žiadneho dieťaťa nepožehnal, až aj tak bezdetní sostárli. Pre pilnosť a poriadok, ktorý za gazdovstva Jurkovho stále na majeri panoval, vedel si jich Drapák vážiť, tak že jich zo služby neprepúšťal, až sa ani nenazdali, jak sošediveli uňho ako siví holubi. I vediac dobre, keď sostárnu, že jich veru žiadna pensia neočakáva, odkladali si z roka na rok čo a jako mohli, nuž ale čo naplat?! Prišlo pár neúrodných rokov jedno za druhým, na dielnici sa jim neurodilo nič, nuž museli siahnuť do úspory, až jim z nej dosť málo ostalo. A ešte nad to nadovšetko dostal Jurko lámku do nôh a len horko ťažko mohol dozierať na bírešov. Hľa v takomto stave jich prikváčil poslední rok.

No keď ťa potká jedno zlé, o druhé sa nestaraj. To hľa sa vyplnilo aj na Jurkovi. Pred jaseňou totiž, kde sme ho aj so starou vernou družkou pri stole smutiaceho videli, mal zavítať na majer prvý raz mláťací parostroj a jako je to teraz hlboko zakorenený zlozvyk, rozkázal Drapák gazdovi, bárs bola práve nedela, aby sohnal bírešov a dopravil parostroj na majer. Šimko, ktorý bol dobrý kresťan, odjakživa naučený považovať nedelu za deň Pánov, vzoprel sa tejto žiadosti, poukazujúc, že jakoby sa jemu pozdávalo, keby jemu dakto na šábes dačo podobného porúčal. Žid, ktorému Jurko pre starobu svoju už zavadzal, počujúc takúto neslýchanú tvrdohlavosť (!), umienil si, že ho na každý pád toho roku prepustí. Parostroj musel byť pravda dovezený — v tú nedelu.

Strojvodiča si ovšem žid hneď po príchode povolal k sebe, učastoval ho a podal mu piatku, aby len čím najviac stroj popustil, aby sa čím skôr dával do práce, žeby čím skôr bolo po nej. A strojvodič aj poslúchol. Ešte len bolo kedysi čosi pred svitom, už stroj hučal. Na obed ledva si ľud sadol, pískal zase do roboty, tak že ľud, čo nedojedol, dojiedal po ceste, aby len bol včas na mieste. Večer sa robilo až neskoro do noci. No raz bolo už až veľmi pritma a jedno dievča, ktoré hádzalo snopy do stroja, zaplietlo sa akosi a stroj ho dokaličil nemilosrdne.

Šimko, očujúc o tom, počal tajne povrávať proti takémuto trýzneniu ľudí, že však vraj aj to hoviadko má čas k odpočinku určený a žeby mal byť tým skôr pre ľudí vymeraný, nadával na zákony, ktoré vedia dačo takého dopustiť a na pijavice, ktoré ubohý ľud za mizerný groš takto cicajú. No dopočul to Drapák, i vypovedal ho zo služby — bol by to však aj tak urobil, takto mal aspoň zámienku. Výpovedné dal mu s palicou, až sa ubohý starec svíjal pod krutými ranami, no nešiel preto žalovať, mysliac, že by žalobu bez peňazí sotva kde prijali.

Na začiatku našej rozprávočky stretli sme sa so Šimkom za stolom, pohrúženým v žiali aj so staručkou spoločnicou jeho života. Hľa, chudiak má sa už sťahovať a premýšľa, kam sa podeť? No nepadol ešte prvý sňah a už bol prevezený do susednej dedinky, kde sa za lacný groš do chudobnej tmavej dierky utiahol, veď ktožeby prijal slabého starca do služby?! Lámka nie len že ho nepopúšťala, ale tým viac ho týrala a poneváč nikde nič zarobiť nemohol, rozfŕkla sa úspora dosť skoro. Žobrácka palica stala sa zanedlho jeho útočišťom a skoro na to smrť vítaným, milým dobrodincom. — —

Hľa, mozoľná poctivá práca po toľké roky a takáto odplata! Či nie sú v devätnástom storočí otroci?