ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Janko Bobek bol vám šťastná chlapina od jakživa. Už ani na ten Boží svet nedohapkal jako väčšina nás smrteľníkov: holý ako blázon — ale prišiel „v košielke“ ako gavalier. Babka, rozumnejšia, nežli dvadsať diplomovaných doktorov, vykladala ten zjav hneď tak, že Janko musí byť šťastným človekom, nuž a čo baba povie, to už len musí byť pravda! A tá Šťastena, — bodaj ju hus kopla — je tiež taká rozmarná koketa, na koho začne svoje dary sypať, tomu sa vždy novým a novým darom vďačí, a čo by jich mal človek aj storaz do syta.

Hneď na druhý deň po narodzení sadli si jeho páni kmotrovci na voz, vzali chlapca do náručia a poď ho ku sv. krstu do súsednej dediny, ku ktorej jeho rodište ako filialka patrilo. Hľa, prvý krok z domu a už sa vám vezie! Jaj, darmo je; čo komu súdeno, veru ho neminie! Pán je a ostane pánom!

No majú tí jeho krajania trochu onakvý obyčaj. Idúc totiž ku krstu, brávajú sebou bezvýminečne dvoj-trojholbovú fľašu páleného, ktorú hneď po krste musia vypiť a to ešte pri kostole, a čo by sa tuším mal svet obrátiť, veď vraj inak novonarodzeniatko nebolo by šťastné. Nuž tak aj pán Juro Dodek, kmotor Bobkov, nechcejúc robiť výnimku z pravidla, vzal sebou tiež trojholbovú fľašu tej milej, pekne na červeno barvenej „šampanie“ a po krste dal sa s paní kmotrou, s babou a kostolníkom do nej. S prvou a druhou holbou ešte to len išlo ako tak, no tej tretej nemohli nijak prísť na dno. Trknutej babe a kmotrovcom, ktorí sa ešte doma ledvým činom na voz vycarbali, nechcela sa už ani len kvapka smestiť. Mladý kostolník, ktorý bol po otcovi, pred polrokom zomrelom, úrad nastúpil, tiež sa nechcel nijako doňho pustiť, poneváč pálené z celej duše nenávidel preto, že jeho otec, ktorý pri podobných príležitosťach na jedon dúšok aj holbe odzvoniť vedel, bol by viacraz pri zapaľovaní sviečok kostol podpálil, keby ostražitého pána farára nebolo bývalo, a potom roztlkol v takom stave toľko kadeakých vecí, že mu sotva jeho kostolnícky plat na ne stačil.

Nuž tak teda kto mal piť, keď ten Boží dar (?) nemali páni kmotrovci buď vyliať alebo zpät niesť a tak už vopred zpečatiť budúce nešťastie dieťaťa?

„Hej, pani kmotra,“ napadlo babe po chvíli v úzkosti, „veď náš Janko ešte nepil; dajte mu, a čím viac uchľupne, to bude tým istejším znakom šťastia po celý jeho život.“ Pani kmotra nerozmýšľala ovšem dlho, ale vezmúc fľašu, nasadila ju novonarodzeniatku na ústa. Dieťa chudiatko preglglo trochu, no pocíťac odpornú chuť smradľavice, zaklenilo ústa, a pani kmotra majúc od pijatiky oči Boh vie kam stlpkom vyvrátené, len liala ďalej ako do suda, až aj celú perinu pekne vyoblievala a jej začalo premokať. Kým sa zbadala, bolo už takmer celé pálené po perine a dieťa skoro polomrtvé. No zverestovali ho akosi a poneváč bolo teplé leto, povedali si, že vraj trochu toho kúpeľa neškodí, vypili ostatok a pobrali sa ku krčme, kde jich nacicaný paholok hlasným chrápaním vítal na vozi. Po malej chvíli uháňali z dediny, len sa tak za nimi kúrilo; ale neuháňali dlho. Sotva že vyšli za dedinu, začal paholok driemať a hrať si s babou na barana, drgajúc si s ňou hlavu o hlavu. Nie inak vodilo sa kmotrovcom, ktorí aj s dieťaťom tiež vedľa seba sedeli na zadku. Raz hromoval kmotor, po chvíli zase kmotra, jako sa ktorému od ktorého do živého dostalo. Dieťa ticho čušalo na lone kmotrinom, avšak trafilo sa jim naraz, že išli kolo hrádze konča rolí, ktorá strhla ručníčok z tváre dieťaťa, čo ho mal chrániť proti úpeku slnka. Dieťa, pocíťac ostrosť slnka v slabých očkách, počalo sa netrpezlivo mrviť; no nebolo mu pomoci, všetko spalo a spalo. Po malej chvíli prišli k druhej hrádzi, ktorá začiahla už nielen dieťaťu, ale aj na predku babe, a tým tuhšie za ňou sediacej kmotre po tvári, poštegliac jich nemilosrdne. Takto nemilo podurené ženy vzdychly si akoby jedným vrzom, čo tak znelo, jako taká obyčajná komisná kliatba, avšak neprebudily sa, až aj kone pekne krásne zastaly pred Dodkovým domom, očakávajúc pokojne, kým sa dakto smiluje a otvorí jim bránu. Touto smilovnicou stala sa po chvíli Dodkova dcéra Boriša.

Vovedúc kone do dvora, capla paholkovi zaucho, až mu hlava z jednoho pleca na druhé preletela a zridala s voza rodičov aj s dieťaťom. Umyjúc dodriapanú tvár dieťaťa z krve a poumývajúc si aj mamičku, zkúmala, či by táto mala také chlapské nohy, aby mohla dieťa zaniesť na patričné miesto. No keď videla, že to matke len nijako neide, povyzliekala ju a poukládala aj s otcom do postele, vzala dieťa a bezo slova oddajúc ho jeho matke a nečakajúc ďalšieho výkladného, poberala sa domov, jakoby ju bolo sedem drábov naháňalo.

Nebohá kútnica, vidiac Borišu prichádzať, zbľadla chudera ako stena, šípiac už vopred dačo zlého, vezmúc však polomrtvé dieťa do náručia a podívajúc sa mu v dokatovanú tvár, zamrela od ľútosti a hnevu. No prebrali ju akosi, aj dieťa sa ako-tak vylízalo, jedno očko však, ktoré mu bola hrádza poranila a babské lieky na prosto zničily, neosadil, nevrátil mu nikdy nikto viacej.

Baba, ktorá mala mať rozumu za troch doktorov a aj tedy ho mala zdravý zachovať, keby sa kmotrovci jakokoľvek boli dosúkali, hanbila sa úprimne za túto príhodu, a keď jej to dakto pripomenul, vzdychla si vždycky: „Jaj, čo komu súdeno, veru ho neminie; to dieťa je len predsa v šťastnej planéte narodené, lebo by inak bolo buď ztratilo obe oči, lebo by sa bolo pridusilo, alebo by mu bola od ľaku matka zomrela. Šťastné dieťa!“ —

No prekliata slopanica!!