ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bárs aj jednooký, ale teda predsa šťastný Janko Bobek žil ďalej a rástol ako z vody až do štvrtého roku veku svojho, kde si zase raz utŕžil také malé šťastie.

Juro Bobek, otec Jankov, bol totiž fiktus. Myslel si: Počkajte, počkajte len páni susedovci, čo vám to jedno oko môjho syna spať nedá, však vám ja oči vytrem! Uvidíte, že si môj syn tým jedným okom inakšie šťastie vyhľadá, nežli vaši trochárski synovia s dvoma.

A aby sa ten jeho úmyseľ aj v pravde uskutočniť mohol, počal stlkať groše kde a jako len mohol, mysliac si, keď synovi hodnú gabu nastlká, že musí byť šťastným, a čoby sa mal aj svet hneď hore nohami obrátiť. Preto si ani v dome nedržal poriadnej služky, „veď vraj to by prišlo pridraho“, ale si prijal starú, ošklivú babizňu, ktorá premrhajúc za mlady všetko, sem a tam sa potlkala, a keď ju Bobek povolal, rada stala k nemu od poly za darmo do služby.

Teda keď mal malý Janko štyri roky, odobral sa raz Bobek aj so ženou na jarmok, nechajúc ho s babou doma.

„Očujte, Pijačková, dajte mi pozor na to dieťa, aby sa mi mu dačo nestalo; veď viete, že je jako živé striebro. Nech si dakde krk nevytrúšti, lebo potom ma doma nečakajte,“ prihrážala pani Bobková starige, poberajúc sa z domu.

„Ach, Bože chráň a uchovaj,“ žmurkla za ňou stará; za to však, aby si snáď kázeň Bobkovej nemusela velice k srdcu pripustiť, alebo aby ju snáď horlivosť nepopálila, pobrala sa hneď do izby obzreť si sklenice, ktorá by asi bola najpríhodnejšia pre pálené.

Sotva bola Bobková za dedinou, už sa Pijáčková vliekla od žida, plnú sklenicu „gajstu“ ponášajúc si pod pazuchou. Po ceste postávala tu a tam, obzrela sa, či sa snáď dakto nedíva, usmrkla si dva-tri glgy, a kým prišla domov, nebolo už v sklenici ani kvapky. No na prázdno ísť domov? Oh to! To by nebola Tereza Pijáčková ani Pijáčkovou, to by sa jej vyplatilo! I vrátila sa pekne-krásne od samých uličných dverí zase k židovi a dala si z novu namerať, ovšem že nie na chrbát, ale do sklenice. Dojdúc ovšem s čerstvým domov, pozatvárala pekne všetky dvere za sebou, aby ju snaď dakto neukradol, keď bude chrápať, posadila si chlapca na postel, dala mu poriadnych pár glgov, aby sa mu lepšie spalo, že by na darmo nebútoril, sadla si vedľa neho a dopijúc ostatnie, roztiahla sa po posteli, kde noha, kde ruka, a za chvíľu aj s dieťaťom spala spánok spravodlivých.

No známa planéta Jankova to už chcela, že sa skôr zobudil než stariga. Požité pálené už vo sne ho pálilo na prsách a keď sa prebudil, tým väčšmi počal sa obzerať po vode. Bol síce neďaleko postele na lavičke džbán s vodou, no chudiak chlapec netrúfal si s vysokej postele pustiť sa za ňou. Preto počal od smädu nariekať a prosil starú, aby mu podala trochu vody. No súc od nej dobre vychovaný, keď mu len nič nechcela podávať, dopálil sa a začal ju mastiť po hube, že vraj aby sa už raz zkývala pre tú vodu. No Pijáčkovej v otmudženosti jej prisnilo sa, že parom vie, kto ju za vlasy ruje a po tvári cápe, preto popadla milého nasnívaného mučiteľa v osobe Jankovej oboma rukama pod krk a — ta ho dolu s postele dole hlavou.

Avšak na šťastie dopadli v tom aj Bobkovci domov a búchajúc na dvere počali sa dobíjať do nútra.

„Ale kých sedemsto jazerných tak na tie dvere chniape?“ brúkala Pijáčková, šúpajúc sa s postele ku dverám. „Však domáci len nedávno odišli, snáď jich len parom domov nepriniesol!“

No boli to oni.

„Ach, Bože môj, Bože môj, čo ste len zase stvárali?“ počala lamentovať Bobková, vidiac Pijáčkovú dostrieľanú. „Ach, moje dieťa, moje drahé dieťa, kde mi je?“

„Nuž kde vám je,“ odfrkla stará, „tam v izbe vám spí na posteli.“

Bobková vníduc do izby, div od ľaku nezmeravela. Chlapec ležal pri posteli celý drevený, ani sebou nehnúc…

Rozobrať ho síce rozobrali, no chybu, ktorú si na pamiatku po Pijáčkovej utržil, nenapravil mu nikto nikdy.

Od ťažkého pádu totiž na hlavu pošinul sa mu krk akosi napred na bok, a na zadok dostal akýsi prírastok. Ostal chúďa celý akýsi pokrivený, hrbatý.

„Oh, šťastný už či on, lebo ja,“ vzdychla si Pijáčková, keď chlapca rozobrali a dostala poriadne na cestu, „šťastie, že sa nezabil. Šťastná planéta!“

No nešťastná pijatika!!