ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starý Bobek, vidiac jediné, ľúbené svoje dieťa takto dokaličené, behal chudiak, rozvážal ho po všetkých doktoroch v okolí, no nebolo mu žiadnej pomoci, chlapec ostal pokrivený, hrbatý. Toto Jura veľmi hnevalo. A ešte keď videl, jak si z neho deti posmech robia, to by sa bol radšej hneď videl kdesi na dne horúceho pekla. Vydusil síce za to deti párraz, no vidiac, že nie len že to deťom neni po chuti a že tým viac mu chlapca domŕzajú; ba aj večer mu pod okny do hrbatých pokrikujú a k tomu, keď mu to aj rodičia detí časom hneď za tepla hotovými platili, nuž nepúšťal chlapca okrem do školy ani na ulicu. Vedel mu však vždy dačo vyštuchať, aby chlapina nemal dlhú chvíľu. Keď mu zo školy domov prišiel, pekne krásne si ho posadil na kolená, vzal knihu a zkúmal, čo sa chlapec vo škole naučil. I opravoval, cvičil, cibril a učil si ho, že bol ďaleko po predku pred inými deťmi. Jak bolo jeho telo domrzačené, tak bol jeho duch chápavý, bystrý. A toto hľa napadlo okresnému pánu dekanovi po každý raz, keď školu navštívil. Pri záverečných ročných zkúškach vyznamenal sa mladý Bobek nadovšetko.

„Hej, škoda by bolo to chlapča tak nechať, veď čože by bolo z neho na starosť v dedine iného ako žobrák,“ pomyslel si pán dekan a poďho k starému Bobkovi, že sa s ním o dačom poradí. I radili sa, radili a výsledok rady bol, že milého šuhaja starý Bobek zaviezol po vakáciach do mesta do škôl.

Susedovci, počujúc o tom, div nezkameneli. Jedni od závisti a druhí zase od podivenia, že jako vraj možno takú potvoru prijať do školy. No on bol už tam a nestaral sa, či sa to dakomu páči abo nie. Po desiatich mesiacoch doniesol vysvedčenie výtečné, bol prvým žiakom. Hoj, a toto starý Bobek vera Bože nezamlčal, ale jak mu syn povedal, jako mu študie vypadly, bárs aj do krčmy nechodieval, popadol vám milého syna do krčmy, trúbil tam plnými ústy celému svetu, jakého on má študenta a napil sa aj so synom tak, že jich paholok oboch domov doviezť musel na káre. Na druhý deň nehovorilo sa v celej dedine o ničom inom, len o Bobkovcoch, a mnohé chudobnejšie ženičky počaly porovnávať, že vraj akoby to jich dcérkam po boku toho hrbáča svedčalo, veď vraj neni čert taký ošklivý, jako sa maľuje.

Ale takéto prípady opilosti, ku ktorým ľúbosť a prajnosť otcova po každé prázdniny častejšie príčinu dávala, nebárs poslúžily synovi k dobrému. Staré, potuchlé kly pijanskej náruživosti, ktoré mu už za mlady Pijáčková bola vštepila, počaly v ňom zase ožívať a vzmáhať sa, jako zlá nevykynožiteľná burina. Slovom, oddal sa opilstvu a páni professori bárs srdečne ľutovali jeho výtečné schopnosti ducha, vytvorili ho v šiestej triede zo škôl, aby spoludruhov svojich zlým príkladom opilstva a ostatných, z toho plynúcich ohavných pokleskov, nekazil.

Takhľa doštudoval Bobek k nemalej radosti svojich spolusúsedov. Posmechu nebolo konca-kraja. No toto pomohlo Bobkovi na nohy. Vidiac, že sa všade len s posmešnými tvárami stretá, nevychádzal celé týždne von a stále premýšľajúc, nahliadol, že všetkým nerestiam, ktoré ho v živote dosial zastíhli, bola vinou len pijatika. Umienil si teda, že sa po celý svoj život na opojný nápoj ani len nepodíva. I dostál si slovu — na čas. Lepšie dostál tomu predsevzatiu, že sa na súsedoch vyvŕši za posmechy, ktoré si boli na ňom postvárali. —

Časy sa menia, krúťa ako na čertovom kolese, muž a chlap je, kto vie kde a kedy sa toho kolesa zachytiť. Bobek si vyhliadol okamih, stal sa eksekútorom.

Keď sa mu tento úrad dostal, vzdychol si z ľahka, jako by mu sto centov bolo s pŕs odpadlo, zaškrípal zubami, zaťal päsťami a zahrozil nimi v štyri strany sveta. A veru aj strach bolo dívať sa naňho hneď pri prvej eksekúcii.

Dral ako ten šinter, majúc v tom pekelnú radosť, keď videl, jak pred ním na kolená padajú tí, o milosť ho prosiac, ktorí ho pred nedávnom tak hanebne vysmievali. No nemal on srdce kamenné a skoro by sa bol dal aj obmäkčiť. Ale aby sa to nestalo, dodal si pred každou eksekuciou gurážu pijatikou. V takomto stave hrôza sa bolo podívať na rozsantaného hrbáča. Tváre mu horely pekelnou radosťou, zmrzačené oko vypúlilo sa z jamky, zdravé svietilo krvelačno ako tygrovo, slovom: ľudia ho menovali luciferom.

No zase raz po čase spomenulo si naňho starodávne jeho šťastie. Bol sa totiž raz poriadne dosúkal a stváral veci, ktoré aj inak krotký ľud popudily k hnevu, tak že milý Bobek s dolámanou nohou viezol sa nazpäť do mesta…

Daný súc na odpočinok, keď bol dakedy dobrej vôle a videl, ako sa vrstovníci jeho dedinskí humpľačiť musia a spomenúc si, koľkoráz už z otvoreného náručia smrti vyviazol, neraz si pripomenul: „Predsa som ja len onakvejší človek, nežli iní; hja, nedarmo mi to už rodičia hovorievali.“

Súc na odpočinku, eksekuvať neeksekoval nikoho, no piť to neprestal do úplnej svojej smrti. Umrel holý, chudobný, ako len tá kostolnia myš. Ľudia nad jeho rovom povrávali si: „bol predsa šťastný, že zomrel, lebo by bol inak vyšiel na žobrácku palicu. Šťastná planeta!“

No nešťastné pijanstvo!!