ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď vstupoval Gejza Šipický pred rokmi prvý raz do domu kupcovej Borovanskej, iste netušil, ako to s ním po rokoch vypáli. Chodieval ku kupcovej vdove a dcéram ako k súsedom. Veď kamže má chodiť inteligentný, jemnejší človek, ktorého osud zavial do malej zapadlej dedinky? K farárovi? Ech, to je iba taký ozembuch, vytučený ako bagúň a k tomu pansláv. Akože bude vyhľadávať spoločnosť takého človeka starý uhorský vlastenec, ktorého otec padol roku 1849 za kossuthovské ideále a ktorý sám rátal k najšťastnejším chvíľkam svojho života dni, keď sa mohol dočítať o kossuthovskej strane dačo potešiteľného? Do kaštieľa „Na Jamnom“ tiez nevstúpi ak živ jeho noha, trebárs je pán kaštieľa, Déneš Borecký, jeho synovec. Hej, nevkročí ta. Lebo veď Déneš má u neho rováš. Pravotil sa s ním, ba vlastne s jeho ženou, svojou vlastnou tetkou, Vilmou, rodenou Motešickou. A pravotil sa pre skrivodlivú vec. Že sa nebál, živáň jeden, že ho Boh zkára. Hnev Gejzu báčiho miernilo iba vedomie, že lúka predsa len zostala jemu.

Iných jemu rovných tu v dedine nebárs bolo. Gejza báči musel von z dediny, keď sa chcel zabaviť, s ľuďmi poshovárať. Chodieval najmä do mesta, do Michala. Kedy v bričke, kedy zase chodníkom cez lúky, pešky s paličkou v ruke. Naučil sa ta chodiť ešte, kým žila žena, kým pútal ho teplý domáci krb. Pravda, nebolo to vtedy tak k vôli spoločnosti, ako skôr za povolaním. Bol civilným geometrom. Ale bolo to u neho skôr akousi hodnosťou, titulom ako chlebovým povolaním. Hrdý zeman nevymeriaval pozemky a nerobil plány a mapy iba k vôli zárobku. Lebo veď donášať to na kuchyňu nebárs donášalo. Žilo sa skôr z gazdovstva, čo vyženil. Inženierstva sa držal z akéhosi sebavedomia, že i on prispieva na domácnosť, že ho neživí iba žena. Ale s úradných výletov vracal sa domov skoro a s túžbou. Od tých čias, čo pochoval ženu, — leží v rodinnej krypte na kopčeku, konča mokrej lúky — ťahalo ho to domov už menej. Naučil sa tráviť von z domu celé dni, ba i týždne. Od tých čias, čo sa odobral za matkou na večnosť i jedinák-syn, ministerský tajomník v Budapešti — otec si ho dal previezť do hrobky — chodieval často najmä k ženinmu bratrancovi, Karolovi Motešickému do Vaďoviec. Bolo to pekné, teplé rodinné hniezdo. Stará zemanská kúria, z ulice javor, s druhej strany domu a okolo dvora rozľahlý ovocný sad s pažiťou. Za záhumnicou na starej ceste rad zamlklých topoľov. V kúrii rušno, veselo, statkár, statkárka, pätoro dcier, stará, vyschlá, ale vždy milá, shovorčivá tetka — stará panna a slúžka. Ženské varia, perú, pradú, spievajú, klebetia. Gejza báči s domatínom si ujedajú šunky a zapíjajú ju starým pezinským (u Karla Motešického nikdy nechýbalo), alebo si napchávajú fajky, pekné staré tajtíčky, vykladané striebrom, a idú sa podívať, pukajúc labužnícky z fajok, na koniec sadu do včelína.

Včely bzučia, domáci pán ukazuje priateľovi sľubne započaté včelie dielo, vyťahuje zadnú stenu úľu, až zarazené oko spočinie zvedave na tlupách včiel, hýbajúcich sa za sklom. Sadajú si na rákosové stolice. Gejza báči si zavzdychne:

— Dobre ti je. Karol, keby mne tak bolo. V dome máš ženské pilné jako včely, tu tiež včely. Všetko to robí na teba, med ti snáša. Všetko to bzučí spokojne, radostne, až je človeku tak dobre okolo srdca.

— Vari len nezávidí, pán inženier, ľaľa ti ho! — usmieva sa domáci pán blažene. — Ožeň sa, chovaj decká a bude ti veselo tiež. — Motešický myslí na svoju najstaršiu dcéru. Pracovité, zdravé, fajn stvorenie. Nie síce žiadna krása, ale ani žiadna špata, taká, jakých najviac. Dobrotisko, poslušná, poriadna, ale nebárs k svetu, veľmi hanblivá, málo hovorná. Roky utekajú, dievča sa nemíňa. Zadrhnúť za dákeho niktoša, to ju rodičia nechcú. Veru má už vyše tridsať. Keby chcel tento vdovčisko do jablka zahryznúť. Je zrelé, pravda, ale, bohuprisám, červivé je nie.

Gejza Šipický sa zamýšľa nad slovom: „Ožeň sa!“ a rozpomína sa, jako chodieval k svojej nebožke na zálety. Myslí na roky, šťastné roky, s ňou prežité. Myslí na kryptu konča lúky a niečo mu srdce stisne, do oka vkráda sa rosa.

*

Ktorési jaro predával kus hory, svojej vlastnej hory židovi Schlesingerovi v Tepličke. Sišli sa v Michale. Žid mal horu už obzretú. Odviezol inženiera k sebe, na dedinu a pohostil ho. Ukazuje starému zemanovi svoje kone, pílu. Židova švarná dcéra prisadá ochotne ku klavíru a hrá hosťovi. Olovrantujú v besiedke v záhrade, celá rodina. Šipický pookrieva pohľadom na milé rodinné scény. Na druhý deň ráno vezie ho žid na svojom koči domov do Malinova. Ale inženier nevie dlho, dlho zabudnúť na židovu krásnu besiedku, ani na bujného šimľa a závidí Schlesingerovi milú, teplú domácnosť.

O týždeň prichádza do Malinova žid sám. Naviedol Šipického ľahko, aby mu podpísal pred svedky kúpno-predajnú smluvu na kus tej hory. A priateľstvo udržiaval i naďalej. I keď už bola hora dávno vyrúbaná. I s rodinou sa vše doviezol na koči k starému zemanovi. Erna sa prišla ukázať i so snúbencom, mladým lekárom. Mladé kučeravé židovčatá učia sa oslovovať Šipického rodinným, dôverným „Gejza báči“. —

*

Roky utekajú. Gejza báči sa nežení. Rozváža sa po stolici. A keď je doma, putuje vše — ku krypte.

*

Vtípila so rozumu — stará Chabinka v Michale, gazdina na hornom konci obce. Nebárs čistá, poriadna ženská. Nehanbí sa vyjsť na ulicu strapatá, ufúľaná, orašmaná, na zadku rázporok ako svet. Muž spitý, gazdovstvo ide dolu kopcom. Syn na vojne. Dcéra nečibidlo. Vyrastená síce dosť, oči čierne jako trnky, okaňa okatá. Bola by už dávno na miesto. Ale čo, keď nik o ňu nestojí. Povráva sa o milej Pavlíne kadečo. Matka behá pár razy do dňa do krčmy na kvaterku. Ako by mala pípeť, stvora nešťastná. Keď nestačia na trúnok vajcia, zrno, hľadí zarobiť ešte inak. Berie na nocľach vandrovníkov. Berie od nich po šestáku na noc a dáva im spať na povale v sene alebo v humne na slame. Peniaze vyberá popredku. Iste má zlé zkúsenosti s ranným vyberaním. Taký tulák sa vychytí trebárs na svite, len aby nemusel platiť. Takto, keď zaplatil popredku, zostane to drichnať trebárs dopoludnia. Vandrovnícka nocľaháreň u Chabinov je známa na široko-ďaleko. Náhle sa zotmí, počnú sa vandrovníci trúsiť po jednom, po dvoch ako by to bolo domov. Furtáci, zapriadajú reči s Chabinkinou Pavlínou, dievčiskom všetečným, rozpustilým. Dievča dospieva medzi spustlou cháskou včaššie, jako by bolo treba. Panenské ruže na lícach čiernookej Pavlíny odkvitly, nečakala ani, kým ju povedú k oltáru.

Matke, čo je i korhelica, sa osud dcérin voľáko rozležal v hlave. Nie, tak by to ďaleko nezašlo. Dozvedela, sa, že starý inženier či statkár v súsednej dedine hľadá slúžku. Vystrojila k nemu dcéru. Nezabudla jej dať radu, aby si hľadela starého „nacvíkať“.

— Si ešte mladá, i podívať sa vieš, keď chceš. Bol by to špás, aby sa o teba nepotkol, čudák voľáky! A keď by, musí si ťa vziať. A naposledy keby aj nevzal, preč ťa dať nesmie a budeš sa mať u neho do smrti dobre. I poručiť ti musí.

Keby sa Chabinka nebola spila a neležala už dávno na cintoríne, bola by iste so žiaľom v srdci videla svoje nádeje zvädať. Lebo veď starý inženier si Pavliných svodných, roztúžených pohľadov ani len nevšimol. A keď ju prvý raz zazrel v kuchyni podozrive obnaženú, dupol nohou a spustil:

— Basom mu dušu i so ženskou! A tože čo má byť?! Oblečieš sa ho, Pavlína, hneď a zaraz! A ak by som to mal ešte raz vidieť, pôjdeš v katy! Ja ti dám, nehanebnica voľaká!

V dome Šipického sa beztak dlho neudržala. Ale Malinovu prischla predsa. Spriahla sa s voľákym paholkom. I vzali sa po čase. A nerobili si z toho nič, že viezli so sebou so dvoje tých drobizgov hneď k sobášu.

Na zemana-vdovca robila si čiernooká Pavlína laskominy márne.

*

A žil si Šipický na svojej kúrii jako zakliaty princ v povesti. Po čase zanechal aj inženierstvo. I zeme dal z väčšej čiastky do árendy. Na kohože má starý vdovec honobiť?! Iba pod zemiaky a kapustu nechal nejaký ten ostredok. A konca hradskej dal užívať pekný kus role Borovanskej. Aby si nemyslela, že chce u nej zadarmo jesť? Ináče jedáva doma, doma spáva. Ale za mestom sa mu zacnie každú chvíľku. Cupká ta o paličke či na jarmok či na divadlo alebo do cirkusu sa podívať. A keď niet inšieho, zájde si aspoň do hostínca na rýnok na tri deci a počúva reči, klebety. Kupec Weiner ide vraj kaziť Holzingera a držať cukor, petrolej, ba skoro všetok špeceraj. Ba cukor bude dávať, horky bude, už i dáva o tri krajciare lacnejšie na kile a petrolej ten najfajnejší, cisársky za 16 kr. liter, kdežto u Holzingera stojí 18 iba taký obyčajný, veru dosť lahodný. Ani je nie čistý, jasný, aj lampa od neho čadí. Starý Šipický si umieňuje, že si musí kúpiť hneď so pár kilov toho cukru. Alebo aspoň tri, aby sa mu lepšie nieslo. A ľutuje, že nemá so sebou dáku fľašku na petrolej. Požičal by si dáku od hostinského, keby neokúňal.

Nedávno sa dozvedel v Michale peknú senzáciu. Mäsiarovi Klátikovi ušla žena. Takí už starší manželia, troje detí majú. Ona už tiež nie žiadna mladica, aby sa mala tak pochabeť. A muž, človek ako kus chleba. Krotký, nežný, starostlivý, shánčlivý. A keby bola mala s kým ujsť. Ale s takým lumpiskom, pisárom od doktora Mačvaja. Vyžraný jako bravec, červený ako cvikla, oči vysadnuté jako vôl na bitungu, nosisko veliké, hotový rypák a fúzy jako štetky. Mala aj na kom oči nechať, ohera voľáka! A keby len to pitie. Ale bláznie sa, potvorník, za každou sukňou, čo popri ňom zašustí. Čerta si ho udrží. — Nabažie sa jej a nechá ju, bláznicu zpochabenú, nehanblivú!

Domov sa Šipickému obyčajne podarilo sviezť aspoň po poľnú cestu, ktorou mal domov iba štvrťhodinku. Ba, keď to bol niektorý známy statkár, árendátor alebo zverolekár, zaviezol starého pána až pred samý dom. Ešte by sa o niečo potkol za mraku a nohu si vytkol.