ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Iréna Borovanských vracala sa domov z mesta. V ľahkých modrých delenových šatoch, čo tak pristaly k jej bujným, lesklým beľavým vlasom, zakrývaným žltým klobúkom-florentínom. Kráčala kvetnatou lučinou, haditým chodníkom popri dumných vŕbach po vysokom brehu dravej riečku. Zmrákalo sa. Iréna prežívala v duši znovu najnovšie dojmy. Lebo veď vracala sa z mesta s dostaveníčka. Bol to mladý statkár, chlapec ako maľovaný. Bola by šla za ním, zdalo sa jej chvíľkami, trebárs na koniec sveta. Veď ju azda má i on rád. Dosiaľ síce hovorí viac o láske než o ženbe. Nie čudo; je mladý, bezstarostný. A má majetok, veliký majetok. Ženiť môže sa trebárs zajtra. Rodičia ho odumreli, jedináka. Ach, bol by to život! Vozili by sa v koči, po známych, do mesta. Láskal by sa s ňou krásavec, že by jej celá stolica závidela. Ach, keby mal tak na majetku hájik, ako tu Borecký v Malinove, chodili by ta ruka v ruke každý deň podvečer nadýchať sa čerstvého vánku, vône mladých svrčín a šeptať si vrúcne slová o svojej láske.

Po opojných rozpomienkach počínala trochu vytriezvievať. Nie, nevezme si ma! preblesklo to vše hlavou Iréninou. Bohatý statkár krásavec dcéru chudobnej dedinskej kupcovej?! Odlúdia jej ho bohaté mladuchy, odvábia hrdé krásavice. Načo márne dúfať?! oddávala sa smutným myšlienkam. Ale rozpomínajúc sa na bozky, na vrúcne slová, ktoré jej dosiaľ znely v ušiach, umieňovala si, že sa bude biť, bude bojovať o toho, s ktorým sa jej zdá život tak, ach, tak krásnym, ktorého jej určil možno sám osud.

Idúc dedinou nerobila si nič zo závistných alebo káravých pohľadov žien, vracajúcich sa s poľa s batohami trávy alebo sbierajúcimi na dvore raždie, aby uvarily niečo k večeri. Domov vošla dvierkami na záhradke, tíško, aby ju nikto nezbadal. Preobliekla sa v bočnej izbe. Vytratila sa na dvor k hydine, ba i na prasce sa dnes rozpomenula, nabrala z hrnca, stojaceho medzi dvermi, do vedra tlče a niesla hladným kvičúňom na válovce do chlieva.

S matkou sišla sa až v sklepe.

— Ty si doma? — čudovala sa Borovanská. — Kedy si prišla?

— Ale, pred dákou hodinou — zacigánila dcéra. — Vilma nás chce navštíviť na druhý týždeň.

— Pre mňa a za mňa! Ale ty jej nemusíš toľké lakôtky sháňať ako predošle.

Kupcová vošla do izby. — Iréna! — kývla prstom na dcéru; dvere boly poodchýlené.

V dievčati hrklo. Aby sa tak bola matka dopočula o jej tajných chodníčkoch!

— Dcéra moja! — spustila kupcova mäkšie. — Počuješ novinu. Súsed Šipický ťa pýta.

— Chachacha! — odľahlo Iréne tak, že sa rozosmiala bezstarostne, ba rozpustile. — Ešteže čo! Čo si to len vzal Gejza báči do hlavy!

Borovanská zmerala dcéru prísne očima. — Len sa tak nesmej, pochábeľ. Vidím, že si ešte hlúpa. Rozvaž si dobre, čo som ti povedala, a ďakuj Bohu za šťastie!

— Šťastie! Tak?! — vzkypelo to v mladom dievčati. — Mám sa zadrhnúť za starigáňa?! A že by mal bol pýtal?! Pochybujem. Iste si ho, mama, iba zle rozumela. Alebo Gejza báči zase špásoval.

Oči kupcovej zaiskrily. — Len ty, kľampa, svoju mať neuč. Viem, čo som počula. Azda som nie opitá. A viem, čo je špás a čo naozaj. Buď rada, že ťa chce, taký dobrý, poriadny človek, a bohatý. Čomuže sa tak ufáš?! Vari príde pre teba dáky gróf, vicišpán či fiškáľ?! Zostaneš na ocet alebo sa zadrhneš za dákeho šustra alebo chrapúňa. Takto môžeš byť paňou. A môžeš i mne, matke pomôcť v mojej biede, trápení. Beztak by sa mi zišlo už raz trochu pohovy, oddychu.

— Za Šipického?! Nikdy! nikdy, mama!

— Čučíš ho, sprostaňa sprostá! Len sa ty tak veľmi nezariekaj! Ešte ty budeš rada! A prsty si oblížeš a ďakovať mi budeš. Kto vie, či Šipický báči k nám ešte dnes nenakukne. Aby si ho tak urazila, chrbát mu otrčila! Pačesy ti vyšklbem, hrintu ti rozbijem!

*

Šipický toho večera do Borovanských neprišiel. A neukázal sa ani na druhý a tretí deň. Citlivý starý pán sa okúňal. Aby ho tak kupcová alebo dcéra nevysmialy! Nezniesol by to, vedel to dobre.

Až na štvrtý deň pricupkal o paličke, usmievavý jako vždy, ale v očiach s otázkou. Pozdravil, spytoval sa, jako sa majú, doniesol si noviny, prosil Irénu, aby mu z nich predčítala. Kupcová mu nevedela miesta nájsť, bola mu ešte milšia, jako predtým. Dievča si ho počalo skúmave obzerať, šacovať, či by sa tie zvädlé pery, chránené šedinami, boly mohly len pred pár dňami niečo takého opovážiť?! Ale predčítať mu len predčitovala, i do rozhovoru sa pustila so starým domácim priateľom. Ale starý inženier odchádzal od Borovanských predsa len so žiaľom v srdci. Z posmešnej, bárs usmievavej tváre Irény a jej ľahostajného hlasu vyciťoval vzdor, nechuť. Tak sa v nej trpko sklamať! Veď si ho predsa vážila skoro jako otca, veď na ňom lpela, jako sa mu zdalo, úprimne sympatizovala s ním. Chvíľami počínal ľutovať, že sa nezdržal, že dievča pýtal. Nemohol, starý blázon, radšej mlčať, pochovať tajomstvo svojej pozdnej lásky navždy v hlbinách srdca?! Cítil by sa u Borovanských teraz ako doma. I to pekné dievča by na neho milšie pozeralo.

*

Kupcová naprávala dcére hlavu všelijak. Pozlotky i podobrotky.

— Dieťa moje! — a privinula ju vrelo k sebe. — na mňa sa nemáš čo hnevať, ja ti len dobre chcem. Čo mňa?! Pár rokov, možno, pobiedim a pominiem sa. Ale ty máš život pred sebou. A život sa žije ľahšie s majetkom, jako bez neho. Triafa sa ti šťastie. Že je Šipický báči starý?! Mala by si v ňom viac otca jako muža. Len keď ťa má rád. Bola by si s ním paňou. Neboj sa, keď ho nechceš ty, ulakomí sa naň dosť iných, trebárs krajších, mladších ako ty. Nevieš, čoho sa dočkáš, keď si tohoto pustíš. Trebárs budeš celý život biediť a banovať, že si si svojho šťastia viac nevážila. Ja som sa nabiedila dosť, otecko — nechcem ho ohovárať! Božechráň! Iba čo je pravda — nuž, otecko si rád trochu viac vypil, ani karát sa nevedel, chudák, uvarovať. Nabiedili sme sa dosť, naplatili zmenky. Často som si myslela, ešte keď si bola malá, na kolíske, na rukách, keď si sa hrávala s bábkami, čo to len, Bože, Hospodine, na moje dieťa v živote čaká? Zase len gápeľ, bieda, starosti?! Lebo veď čomu inšiemu sa môže poriadne chudobné dievča úfať?… A teraz toto s tým súsedom! Moja dcéra paňou, moje dieťa váženou statkárkou! Preč, bieda, preč, starosti! Zabláhala som si, že budem raz spokojne oči zatvárať. Deti zaopatrené, ty bohatá pani, vážená, milovaná. A môj sen — už sa mi plnil — sa mi má zase rozísť? Ja mám zase žiť v strachu, starostiach! Ach, Bože, čo ma tak tresceš! — kupcová počala tíško plakať.

— Mama, mama! Ako môžeš byť taká na mňa! — žalostila dcéra. — Ctím si Gejzu báčiho, hľadím na neho jako na dáku rodinu, strýca či ujca. Obslúžim ho rada, keď je u nás. Ale jeho ženou?!… Mama, mama! Nesiľ ma, neprehováraj ma! Ak ma neprestaneš — neviem, neviem… ale sa mi zdá, že by som ťa, mama, nemohla ani rada mať!

*

Podvečer po práci prišiel zase Števo Cingoš, muž staršej dcéry Borovanskej. Gazdoval na otcovskom, trošku zadĺženom. So ženou žil ako ľudia najviac, raz sa laskali, inokedy zase poharkali. V prvých rokoch manželstva pútala ich viac náruživosť, neskôr viac deti.

— Dobrý večer! — vkročil pomalým, ustatým krokom a posadil sa za stôl. Iréna práve háčkovala pri obloku. — Čože porábame, urodzená slečna? Kedy sa budeme vydávať?

— Staraj sa, Števo, radšej o seba! — odvrkla švagrovi mrzute.

— Vari sa hneváš? A prečo? Veď som ti nos neodhryzol. Ja že sa bude slečinka smiať, výskať, vyspevovať, keď má takého bohatého ženícha. A ona ovesí hlavu, ako dudok v chrasti.

— Daj mi pokoj, paskudník! — tresla dvermi, odchádzajúc do druhej izby.

— Ba radšej rozum, rozum, dora sprostá! Chceš trucovať, chceš si ho odradiť! To sa ti môže ľahko podariť! Taký človek sa nedá pohadzovať ako hnilá hruška, nemysli si! Vidno, že nemáš ešte rozum. Ja na tvojom mieste by som sa ho držal zuby-nehty, na hrdlo by som sa mu vešal, predchádzal by som si ho.

— To verím, nehanebník! Ja taká nemusím byť.

— Tak?! Bola by si nehanebnica, keby si ho chcela?! Ba, „ruky bozkávam!“ by na teba zďaleka volali a to takí páni, čo sa teraz o teba ani neotrú. Celá dedina, celé mesto by sa ti klaňaly.

— O to nestojím. Preto si nemusím so starým človekom život viazať.

— Že vraj život viazať! — rozosmial sa švagor posmešne. — Ktože ti ide život viazať? Vari, chudáčik, inženier báči, starec, čo sa trasie jako huspenina?! Si myslíš, že ti bude päťdesiat rokov zavadzať?! Dostať také rezké mladé dievča jako ty, môže byť trebárs do mesiaca nebožký, akože mu to neprajem. Taká mladá krv, čo to môže taký starý človek dlho vydržať? A keby si aj požil dáky rok-dva, nevídano! Umre ti, a za tebou, bohatou paňou sa bude bláznieť pol stolice.

*

Na útulnú, milú domácnosť Borovanských zľahol akoby ťažký mrak. Šipický síce neprestával chodiť. Usmieval sa, nosil krásne voňavé hrušky, jabĺčka jako maľované, žlté a biele jasenné ruže. Rozpomínal sa, besedujúc, na staré dobré časy. Prvotná skľúčenosť ho prešla. Počal zase dúfať. Bude milý, bude nežný, pozorný. Nemožno, aby nevybadala, aby si neocenila švárna Iréna, keď nie razom, aspoň časom jeho čistú lásku.

Ale nebolo to už to, čo predtým. Nebol to už predošlý veselý priateľský krúžok troch ľudí, tráviacich v milom, úprimnom rozhovore spokojne dlhé zimné večery i parné letné odpoludnia. Iréne sa počal starec zprotivovať, prejedly sa jej tie roztúžené, nežné pohľady jeho detský čistých, mladicky snivých modrých očí. A s odporom počúvala jeho nežné slová, jeho mäkký, citom rozochvelý hlas, ktorý jej ustavične pripomínal, že starý pán sa nevzdáva nádeje.

A zmenil sa i jej pomer k matke, životom sklamaná vdova, vidiac, že sa jej ide rozplynúť posledný vábny sen, dala pociťovať dcére všetku horkosť, ktorá sa valila z roztrpčenej duše. Matka ju počínala hnať do práce, ofrfľala jej každý krajciar, čo na seba, na šaty, na knižky vynaložila. Počala ju nazývať — dvadsaťdvaročnú — starou dievkou. Niečo zralo, čo i pomaly, v duši roztrpčenej matky-vdovy. Jednoho dňa to z nej vyhrklo.

— Čo si ty myslíš, že sa ja budem na to dívať, ako Šipického odbíjaš?! Myslíš si, že sa Števo alebo Mariška budú s nejakým šustrom alebo pisárskym hladošom rodinkovať? Veď ty by si ani nič inšieho nevypriadla. Alebo sa mám na starú dievku dívať? Ale ty, dievčisko, nemáš rozum, musím ho mať ja. Fiflena fiflenská, trucaňa trucovitá, ja tvoj truc zlomím. Ty pôjdeš za Šipického a basta!

Stalo sa, že sa matka s dcérou pohádaly. Rozľútostnené dievča sa vychytilo ku kamarátke do mesta a zostala u nej deň-dva. Inokedy zas odišla matka, nakvasená, navštíviť sestru do Fiačíc. No, nezostala dlho. Na druhý deň k večeru sa vracala domov, rovno do svojho skliepku, ku ktorému, trebárs si naň často ťažkala, predsa len prirástla.

Časom ochladly matka a dcéra k sebe tak, že žily, čo i pod jednou strechou a v spoločnom byte, predsa len každá sama pre seba. Spávaly beztak každá v inej izbe. Naučily sa i každá inde jesť, matka najviac v kuchyni, dcéra vo svojej izbe. Neprehovorily k sebe celé dni ani slova. Iba, čo muselo byť.

— Zaplatila tá Froľková tú zlatku? — spytovala sa matka, vidiac sotreté meno a číslo na polici — bol tam tých mien a čísel, napísaných kriedou, pekný rad.

— Zaplatila — potvrdila Iréna.

Alebo:

— Koľkože to chce ten Reisinger?

— Že aspoň 100 korún musíme priplatiť.

— Ako sa bojí, potvora židovská! Toľké roky človek od neho skoro všetko berie a ešte ti bude, pačmaga, človeka pred samým novým prenasledovať. Teraz, keď má človek celé stovky medzi svetom!

*

Ktorýsi večer bola Borovanská na posiedzke u zaťa a dcéry.

— No, bude z tej kaše niečo? — spytoval sa zať.

— Z akej? S tým Šipickým?

— No, bude z tej kaše niečo? — spytoval

— Ach, daj mi s tým radšej pokoj! Iba čo sa človek darmo žerie, keď na to pomyslí.

— Mama, mama, byť na tvojom mieste, urobil by som krátky poriadok: „Vezmeš si ho, alebo marš von z domu! že ho nechceš? Tak a koho chceš, ba teba kto chce, hlavaňa hlavatá?! Veď nemá dievčisko sprosté rozumu, musíš ho mať ty, mama!

— Veď ja by aj, ale jakože sa ja budem, stará, chorľavá osoba, furt hrdlovať s takou trucaňou! Beztak nemôžem vše ani spať, keď sa mi to všetko v hlave rozleží.

— Vieš, čo, mama? Ja sa do toho chytím. Zajtra skočím k Šipickému, nech ju príde vypýtať. To by som sa podíval, aby ešte trucovala! Ja by som sa neudržal, na fľaku by som ju vyfliaskal! Keď uvidí, že by z toho bol škandál, dá si, trucaňa, azda len povedať. A my od teba, mama, pôjdeme hneď konať ohlášky na faru.

— A ja dbám. Len aby sa proti tebe nepostavila.

— O to sa ty neboj. To je už moja starosť.

*

Po raňajkách na druhý deň — Iréna si pribehla pre vodu, začala Borovanská v kuchyni:

— Oriaď sa, poriadne obleč. Voľakto k nám príde.

— Kto? — zadívalo sa dievča na matku skúmave, nečakajúc nič dobrého.

— Kto? Akoby nič nevedela. Kto? Nuž, pytač. Aby si mi voľakú surovosť nevyviedla! Neprežila by som to!

— Šipický?

— Áno. Veď je už aj čas. Celá dedina už ani o inom nehovorí.

— Mama, mama! — zapelo dievča bôľne. Z uslzených očí počal mu šľahať zúfalý vzdor. — Prosím ťa, mama, preboha ťa prosím, nech nechodí! Ja zaň nepôjdem, nepôjdem nikdy! Mama, mama, nesilte ma! Lebo ak to neprestane, ja to nevydržím, ja si voľačo urobím! — odbehla so zúfalým výkrikom chodbou do druhej izby a vrhla sa na posteľ, trhane vzlykajúc.

*

Šipický so Števom Cingošom na pytaky neprišli. Borovanská zabehla k zaťovi v poslednej chvíli, aby predsa len k Šipickému nechodil. Tak skoro a nasilu to nepôjde. Nech chodí Šipický na besedu jako dosiaľ. Veď my jej hlavu napravíme, — myslela si.

Starý zeman chodil a dúfal. Keď odišiel, paprčila sa vše švárna Iréna:

— Ach, dokiaľže ešte budeš chodiť, starigáň protivný! — a počala snovať plány, že si dá oznam do novín, do „Magyarországu“, z ktorého sa Šipickému toľko napredčitavala. Niečo takého jako: Za spoločnicu k osamelej dáme pôjde inteligentné vidiecke dievča. Považovaná chce byť za člena rodiny — a pod.