ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Oznam do novín si švárna Iréna nedala. Nebolo treba. Šipický chodiť prestal.

Nie že by bol popustil zo svojej vytrvalosti. Ani ľúbosť, tá pozdná ľúbosť neochladla v jeho srdci. Stalo sa niečo iného.

Pred samými vianočnými sviatky si zlomil nohu. Na klzkej, skoro ľadovej koľaji na ceste na vyšnom konci dediny. Cestou ku kurátorovi; chcel práve doplatiť na cirkevnú daň, a či niesol dobrovoľnú obeť. Natiahol sa jaký bol dlhý, chudák, na tom snehu či ľade. I o chrbát sa udrel. Nie div, že ostal bez seba. Ešte že deti idúce okolo porobily krik. Sbehli sa ľudia. Dvaja chlapi ho zaniesli do domu naproti.

Dom naproti bola žltá zemanská kúria Dina Boreckého. Toho Dina Boreckého, na ktorého sa Gejza Šipický od dvadsiatich rokov poriadne nepodíval. Nevedel mu odpustiť ten nešťastný proces, ktorý viedol kedysi proti jeho žene, svojej vlastnej tetke. Na ceste mu vyhol, odvrátil sa, len aby sa im oči nestretly. A teraz sa dožil toho, že otváral po dlhej mdlobe a bezvedomí udivené oči v cudzom príbytku, pod strechou, v posteli svojho starého nepriateľa.

Dino Borecký mal zemanskú česť, zemanský móres. Keď chorý prišiel k sebe, vošiel tíško do izby.

— Gejza báči, odpusť mi, Gejza báči! Čo bolo medzi nami, to nech je zabudnuté. Vítam ťa! A vinšujem ti od Boha skorého vyzdravenia! — bral ujcovu ruku, aby ju pobozkal.

— Nechaj, syn môj! — bránil chorý. — Nehnevaj sa, že som sa ti tu usalašil. Veď som sem ne-pri-šiel, ma do-nie-sli.

— Ach, báči, báči, aký si ty tvrdý človek! Veď sme sa my mali už dávno smieriť. A teraz to tak zariadil sám Boh!

Šipický naťahoval suchú bielu ruku. Iba tenké dlhé žilky sa na nej modraly. — Veď je tak, syn môj. Čo my ľudia zmôžeme proti jeho vôli!

*

Do Malinova prifrčalo dvoje saní. Celá dedina si o nich rozprávala. Zastaly Dénešovie Boreckých. Hostí doviezla sa na nich celá pátora, celá família Karola Motešického z Vaďoviec, počínajúc jeho ženou, tučnou zavalitou matrónou, potom pätoro dcier, od najstaršej, dlhej, stúpala jako granatier, až po najmladšiu, tučné ružovolíce, neveľké dievča, okrúhle jako buchta. Starý sliezal so saní ostatný. Vidno, prišli navštíviť priateľa — prichodil by im švagrom — vlastne dievčatá chorého „Gejzu báčika“.

Boreckovci sa návšteve nebárs potešili. Nenavštevovali sa s Motešickovci vôbec. Hoci si prichodili rodina, ochladli od seba už pred rokmi. Bolo to pre deti. Boreckého syn Šándor počínal zachádzať pred rokmi do Vaďoviec. Ťahalo ho ta dvoje peknýeh čiernych očí Marišky, druhorodzenej dcéry Karola Motešického. Zamiešali sa do toho Boreckovci. Počali syna prekárať, posmeškovať rodičov jeho milej:

— Vari ťa tá kátľa pobláznila?! Každý tým starým dievkam vyhýba, jako čert svätenej vode. A on ti bude za nimi lietať na tretiu dedinu, šaľo voľáky!

— Veď by si to s tou i vyženil! Iba ak planú hrušku v poli a dáky úl včiel. Veď tí toho aj nagazdovali! Načínajú aj starootcovské. Síce nie div, keď kŕmia taký rákoš panien, hniliakov voľákych!

Museli ich posudzovať i pred svetom. Starému Motešickému sa dostaly tie reči dáko do uší. Keď sa obšmietal najbližšiu nedeľu okolo domu mladý Borecký a vyvolal Marišu do sadu, zamiešal sa do toho otec dievčaťa:

— Čože sa ty máš, synku po mojom sade tmoliť, há! Čo ty máš na moju dcéru kývať, keď sa nám vaši nehanbia do cti vstupovať, dobrého mená nám nedajú! Keď sme vám nie dobrí, čo tu máš hľadať ?! Aló, marš!

*

Tú nedeľu bol Šándor vo Vaďovciach naposledy. A od tej doby mali Boreckovci od Motešickovcov pokoj. Hnevali sa, časom hnev prešiel, Šándor Borecký sa priženil kamsi na Dolniaky. I Karol Motešický vydal už tri dcéry. I vnúčat bola už hŕba. Ale ak prešiel hnev, stará odcudzenosť trvala.

S nebárs ľahkým srdcom otvárali Motešickovci bráničku do Boreckých domu. Ženské dohonil otec i predbehol. Ozval sa čierny Dunčo v bude vo dverách zjavila sa pehavá slúžka a o chvíľu volal sám Borecký veselo a predsa s akousi trpkou výčitkou, ktorá nemohla neraniť Motešickovcov.

— Aj, podívajmeže sa ti ho! To sú veru vzácni hostia! Dajú sa vidieť raz za desať rokov.

Starému Motešickému sťahovalo veru hrdlo od hanby a rozpakov. Prečo to len muselo prísť, aby sa on musel prvý pokoriť pred tým hrdáňom?!

Ale vnišiel predsa. Za ním žena a dcéry. A nerobili si nič ani z chladného privítania, ani z pátravých pohľadov, ktorými ich Boreckovci premeriavali od hlavy do päty. Tým väčšmi sa im potešil Gejza báči, ležiaci v prednej izbe. Dievčatá sa od neho ani nehly. A predsa neboly okolo neho samy, — lebo veď chorého báčiho strážila si žiarlive jako nejaký zlatý poklad — mladá, švarná domáca dcéra.

Popoludní vybehávali ľudia z chalúp na cengot saní znovu. Motešickovcom viezlo sa nazad už trochu pohodlnejšie. Dve slobodné dcéry nechali pri báčikovi u Boreckých.

*

Na druhý týždeň sa starému inžinierovi zhoršilo. Jedol málo, horúčka neprestávala, zlomená noha — darmo ju naprávali a preväzovali dvaja doktori — puchla, čo raz väčšmi.

Na tretí týždeň prišiel zápal pľúc.

Motešických dcéry sa pri Gejzovi báčimu zamieňaly. Prišly ich odmeniť aj vydaté sestry. Neprišly s prázdnou rukou. Doniesly si sebou šunky, buchát, krapieň, jabĺček, i masla a vajíček pre „tetušku“, jako nazývaly starú Boreckú. To preto, aby Boreckovci na ne tak nezazerali a trochu toho jedla im neofrflali.

*

Doma chytal sa Motešický za hlavu.

— Gejza Šipický a ležať u Dina Boreckého! To vari sám čert spískal! To jako by mu bol ten Dino schválne nohy podrazil!

— Veru, veru — vzdychala Motešická.

— A teraz ho ten poživkár od seba nepustí, čo by sa jako poberal domov.

— Známe to, potvorník! Dediť by si chcel a preto sa pcháš teraz ujcovi, prepytujem do… A ešte pred pár dňami si ani len v tú stranu nepozrel, zbojník voľáky!

— Veru, deti moje, nebodaj budete pre tú škulibu ukrivdené!

— Aby tak na nás zabudol a poručil všetko tým poživkárom, darmožrútom voľákym! — počaly sa v Motešického hlave rodiť obavy o budúcnosť.

— Ach, radšej ani nespomínaj! To by už nesmelo byť žiadnej pravdy na tom svete!

V sobotu písala Juliša — v tie dni práve ona opatrovala báčika — rodičom do Vaďoviec:

— Príďte hneď! Idú poslať pre kráľovského notára — testament robiť. List doniesol voľáky pastierik už večer za tmy.

— Vidíš ho, vidíš! — uškľabil sa Motešický na ženu v izbe. — Tí majú voľáko náhlo, potvory potvorské! — prekladal bundu cez posteľ. Mal chuť zaviezť sa do Malinova hneď. Ledva ho prehovorila žena, že veď azda ani ráno nebude neskoro.

*

Borovanská durila dcéru:

— Tak nepôjdeš, neposlúchneš svoju mať, dievčisko neposlušné, nepodarené! Takého dobráka človeka, a ona ho ohrdie! A teraz sa nechce ísť ani podívať naň, potešiť ho, povedať mu, že naň myslíme. — — Dobre! — — Keď ty nemáš rozum, musím ho mať ja! Pôjdem ho pozreť sama.

Iréna sopjala ruky prosebne:

— Mama, prosím ťa, neponižuj sa, nechoď! Ak ty pôjdeš, bude nás celý svet ohovárať, že si chceme dať za obedy zaplatiť, čo, chudák, u nás zjedol!

— A keby aj?! Ale ja nie za to! S nami sa priatelil, naším súsedom je, k nám najviac chodieval.

Dievča vybehlo na záhradu. Primrznutý sneh jagal sa tisícerými hviezdičkami, stromy, krovie pokrývala hustá bujná osuheľ. Za záhradou ohromná biela pláň, splývajúca so šednúcou sa diaľavou. Vrchy skrývala ľahká hmla. Iréna pomyslela nevdojak na dobu kvetov, na jaro, leto, keď kráčavala svižne, v srdci sladká nádej, do mesta na schôdzky s mladým statkárom. A teraz si statkár berie inú. Dozvedela sa to od Vilmy Strakošovie. Dávno zabudol, čo šeptával roztúžený. Hrdlo zalievala jej horkosť. Hruď vlnila sa divoko boľastným rozochvením. Bola by sa najradšej rozbehla do tej šírej diaľavy, šedej, neznámej, ďaleko, ďaleko, odkiaľ nieto návratu.

*

Šipickému bolo v nedeľu popoludní, keď prišiel notár, akoby lepšie. Jesť síce nechcel, ale modrým očiam vrátilo sa trochu lesku, jasna. Obzeral domácich i nedomácich okolo seba. A vyzeral spokojný.

Testament urobil bez okolkov. Notár ho písal. Usmieval sa žartovne:

— Preto pán inženier nemusí umrieť. Chcelo by sa mu! Koľké testamenty ležia i desať-dvadsať rokov v skrini, stolíku, kým príde na ne rad!

Šipickému sa zatiahol kútik k úsmevu:

— Ako Pán Boh dá! A keby aj nie, sme tu všetci iba do času.

Motešický a Boreckovci viseli na každom slove, keď na smrť chorý rozhodoval pomaly, slávnostne, zamierajúcim hlasom o svojom majetku.

Keď dohovoril, prevzal slovo kráľovský notár:

— Všetko je jasné. Pán inženier chce poručiť dom pánu Boreckému, i zeme s tejto strany všetky. A za vodou všetko pánu Motešickému i s horou. Iba pani Borovanská má z toho dostať tú roľu pri hradskej, čo tam máva zemiaky. A peniaze v špárkase, štyri tisícky slečne Iréne Borovanskej, a ostatok na polovice na cirkev a na obec.

*

Ako by bo] chorý, urobiac testament, vyčerpal všetku svoju povinnosť, počal v pondelok slabnúť. Už ani viac neprehovoril, iba pár nesrozumiteľných výkrikov v horúčke. V utorok nad ránom zaspal navždy.

*

Pochovávali ho štvrtok. Bol práve odmäk, sanica báječná. Dedinu naplnili hostia z ce1ého okolia. Bolo hodne zemanstva, mnoho z mesta, ba skoro celý stoličný dom, i pár farárov z okolia. I Schlesinger dorukoval so ženou a dorastenými už deťmi. Doviezli sa na krásnych modrých bukových saniach s mosadznými ozdobami, kone okrášlené čiernym flórom. Šťastní dedičia dohrnuli sa s celými famíliami. Pochovávali ho v kostole. Tučný bruchatý pán farár, človek už obstarnejší, rozplakal kázňou všetkých. Motešická sa žiaľom až zachodila. Svet si pošuškával, že nežiali tak za príbuzným, ako skôr, že sa musí deliť o dedictvo s Boreckovci. Borecký si vykračoval ešte pyšnejšie, jako predtým. Hja, pýcha rastie s majetkom.

— A ten Schlesinger tiež prišiel, čo mu aj kleply zuby na prázdno! — poznamenal ktosi v zástupe.

— Veď ten ani nič nečakal. Požil sa, huncút, zo Šipického ešte za jeho života. Nadarmo od neho jeden kus hory za druhým nekupoval — ozvala sa z blízka odpoveď.

*

A leží starý zeman vo svojom, na svojom: v rodinnej krypte, po boku svojej ženy, ktorú tak miloval. Leží za humny pri dedinke, ktorá mu tak prirástla k srdcu. Spí spokojne, sen jeho neruší nič, iba vtáčkovia zašveholia vše na štíte striešky, a v lete zalieha k nemu radostný spev žencov a žníc, brodiacich sa pestrými kvetmi voňavej lučiny.

Raz do roka zažiaria i nad jeho rakvou sviece a pokrývajú ju čerstvé vence. Ale ináč sa o kryptu nikto nestará. Boreckovci a Motešickovci si žijú pre seba, zabúdajú každým rokom viac na starého priateľa. Žltá krypta je po celý rok opustená.

Ba celkom predsa nie. Vše objaví sa — vidno cez mreže — v hrobke alebo dolu na kamennom prahu kytica sviežich belasých nezábudiek, velikých, bielych klincov alebo žltých čajových ruží. Voľakto sa na starého zemana často rozpomína. V dedine sa povráva, že kytice nosieva ta vše večerom zádumčivá stará panna, ešte vždy pekná a hrdá, zamĺkla — Iréna Borovanských.