ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď svatá Katerina (svatokaterinský klášter) umírala, naposledy len ten kuchar okolo néj obíhal, s kutáčem kropil, s lopatkú svatil a zažehnával. A keď jú už mrtvú naozaj pobadal, potom jú s vojáci do sklepu^[30] pochoval. Ból by sa ešče tam délej sám zabavuval, kde predtým jídelká hojne zasmažuval, ale mu už počali Cigáni kuvať v žalúdku, keď sa už míňala ostatná provenda^[31] v súdku. Kdejaké zelezo v kuchyni vylamuval, aj ostatné svoje obraze židom predával. A tak potom hladom prinudený paty ukázal. A už včúl, keď sa s. Katerinka pominula, už tam dávno bitka ani piatika nebola. Na ochranu místa stojí tam císarská varta, tá ukazuje, kde leží pochovaná Katerinka svatá. Má aj tento nápis na hrobovém kameni, který jéj napísali včulajšého sveta premeny.^[32] — — — — — Pokoj večný daj jéj, Pane, jako sa jéj stalo, nech sa jéj tak více nestane.

Pod kotlom skovaný, od panvy zahambený kuchta, né s luhom, len s pérom vymytý posmivač Antifándly, pater Adalberte Šimko,^[33] Theodulko trnavský; za prácu ďekujem tebe, též dobrodincovi pánu dolnodubovskému, temu principálovi tvému. Sám chcel byť author, skladatel, prven pán sused Bajza. Mníši dajú kamený na památku vystaviť obraz nápisom s týmto zlatým: Ex pensis chordigerorum.^[34] Povstal, s kutáčom stojí, aby nás s konceptom kuchynským ozbrojený chránil, nás tento ochrance, který je tV sVCho Len WImItÍ Jožo, Jožko, JožÍČko DVboWskÍ.^[35] Též jeho veršovník, ten dal ostatný rokorádek, osatnÍ prIDaWek, WÍš, tWój je, ToMáškV ChteLnICkÍ.

Parnaský Apolo^[36] zjevne vysvedč, že pán Bajza dusí slovensku reč ve svojích jednako-konco-hlasných rádkoch. Prosím, uslyšme to z úst tvích! Milý Jozefe! Víš, žes’ tej česti nemal, bys’ prvný ke knihám slovenským led lámal. Začal si jakusi predtym neznámu reč; kteru nikdo nechce, ty lúbíš. Divná vec! Prečo bych ťa tehdy bolo k sebe vzalo? Však bych i tak z teba osohu nebralo. Dohledača kasy (vím já jakéj?) už mám, není si mi dobrý, kontrolórstvo ť nedám. Čo tehdy? Poprav sa, drž sa reči mojej, takže k čemu prídeš, nabudeš si nádej. Závistníku moj! Bez teba sem povstalo: to ty nevyvedeš, bár bych i prestalo.

Že duch nesmrtelný jest chrák, tuto učíš, keď dušu po kusi vyplúvajíc, chrčíš. Kde bola tato tvá veselovtipná myšlenka, keďs’ písal, že duch nesmrtelný prečo sa leká? Nelže ten, ale chybuje, kto sa nazdává, z nazdávaňá mlúvíc, že švárnosť v kaštíloch bývá, též sa aj ona s halenu v chalupách odívá. Zlhať jest proti istéj vedomosti povedať, inšé jest z nazdánéj pravdy o pravdu bojovať. Jako není každý pes vďačný svému vladárovi, tak není sú vďačné tvé verše tvému čítačovi. Hnev nech ti spadá pred slnkom spádájícím. Chválíš sa s vtipným umením veršovníckým? Toto není tvé, jest Pavlové ke Efezským.^[37] Čo Šalamon^[38] po slovensky nového nevedel, to si sa nad ného od Medúzy^[39] tvojéj zvedel: nové verše skládať, (ano) hardyburdy kuvať. O lakomém ništ nevymyslel si veselovtipné, to podobenství jest svetu známé a starodávné. Podkínáme jest slovo Slovákom neznámé: a cudzoložníctvo bývá aj včil trestané. Newton^[40] ťa učí myšlenky veselovtipné? Strach se statky dávať a nádej nebrávať, to není jednú rovnú míru merávať. Čo jest smrť, nevíš? Si v katechizmusi učený? Poví ti aj mendlík^[41] — duše s telom rozlúčení. Keď budem umírať, tedy prindi sa na mňa pýtať. Včil len slovmi, potom s príkladom móžem ukázať. Mrtvé telo hnije,^[42] to po smrti nasleduje, Pilný hospodár v posledném listu vypisuje. Ty kladeš opýtaní o smrti od východu, odpoveď s umrlčíma kostámi od západu. Zle odpovedáš, neni si dobrý katekista.^[43] Hle, tu poznať, že si len bez epi gramatista.^[44] Tedy, keď skusenosť múdrí mudrci mučá, že z volačeho volačo móže byť, učá. O pohrebe bohatého ništ nemáš z teba nového; to jest nám všem známá reč z porekadla latinského. O množstvú prátelstvá, ťažká jest hádka tvá, podezrených robíš z čistého manželstvá. Ty mudrc, jako víš počet druhého? Pripodobnuješ ho počtu prvého? O, ostrovtipná myšlenka! Veselovtipná! Obyčaj, neprávosť má moc práva, zákona. Zrozenosť bílé zuby, bílú kožu dává Cigánčati; tak sa ono na svet rodívá. Že ve svornosti brater s bratrom málo prebýval, víš-li, že Latinák dávno tak pred tebu spíval? … rara concordia fratrum. Začal si ty u nás z knih českomoravských led lámať, ukázal si, že jakési knižky víš též skládať. Čudno, že jejích tlačení len sam s’ draho platil! Česť a chválu, kterú s’ nemal, pri ních si nestratil. To sa púvodcovi knih nejednúc stává, který lucké^[45] knižky prenasledovává. Túto pravdu sám uznáváš, kde marnotratnosť vykládáš. Púvodce, skladatel českomoravských knih, upadol si s nima v počet marnotratných. Tak jest milá našá reč slovenská, že ju má vzácnú vrchnosť rakúská. Tak vzácná slovenská povčil jest slovútnosť, že jéj dává veľkú svatá cirkev hodnosť. Ty chcejíc jú krásiť, činíš jéj potupnosť. Jest volačo stálé na svete; nestálosť. Nechcem povedať, že stálá jest hríšná zlosť, píšeš o néj, že jest sveta dokonalosť. Hrích jest najmilejší, hrích jest najstálejší. Múdrosť nebola v brade; tehda by capi včil boli múdrejší než učení chlapi. Milý prátelu! Veríme, že si ty nikdá tu česť nemal, že by si ty bol prvný ke knihám slovenským led lámal. Ty si písal po česky, po moravsky, po hanátsky,^[46] od pravidél čistéj slovenčiny odstupoval si vždycky; ty si chcel byť Slovákov učiteľ, keď si písal Anti…^[47] Za to dostali tvé knižky chválu jako potrhané kvanty.^[48] Myslel si, že se štrnásterú vypísanú falšu^[49] nevinného zahambíš? Mál si mysleť, že tak na tvojú reč, na tvé písmá velikú potupu privábíš. Tedy si zabol,^[50] že kto druhému jamu kopá, sám do néj vpádá. Prečo si není do literného tovarišstva prijatý, toto porekadlo povedá: Načo by Učené tovarišstvo svého hlavného neprátela prijalo, ked ví, že by z neho žáden osožček ani osožíček nebralo. Tak jest, Slovenské tovarišstvo má už dohlídača kasy; pýtáš sa jakéj? Škoda, že do knítlačárnéj chodíváš a nevíš, počuj, takéj, do kteréj skládajú čistéj slovenčiny (ne moravčiny) milovníci po tvrdých tolaroch, ba čo vícej, žádostiví slovenských, ne českých knih, aj po desati dukátoch. Víš-li, jakému sa Slovákovi Učeného tovarišstva kontroleurství dá? Zaisto ne takému chybnému, jakého v Maličkém písme Lamind^[51] vykládá. Dobrý prátelu! Už po mnohé roky tvé péro knižky písalo, oznámení rozdávalo. Prečo tehda naše Tovarišstvo len po jedném (a ne tvé meno po mnohém) oznámeňú povstalo? Lahko ono povstalo, ťažko prestane, to literní Slováci úfáme, ba aj silne veríme. Prorokovi, který s planú žádosťú prorokuje a prez deň krajíc chleba zí, neveríme. Čo jest to, zdáliž na to nepamatáš, čo v tvích veršoch pyšnému sám vykládáš? Krive každý súdiť móže a všech tupiť, to není ťažká — s druhým vždy pohrdať, jeho zapovrhať práca jest lahká. To s dohlídačom^[52] činíš, ty jemu vždy zle míníš, tvá myseľ lahká. Teba verše písajícího ofúkla jedovitá strapatá Medúza, ne na Parnasi Apolová veršovnícká Múza, keď tak posmivačne, jedovite na lucké knižky brngáš, s tvojú strunu keď tak Učenému tovarišstvu frnkáš. * Sám to uznáváš, že sa nepremení bytnosť, že nikdá múdrý z vóla Apolo není. Máš kolomaz v hádki, čírná bytnosť není sádlo; chceš premeniť bytnosť, by koleso mlčalo. Už sem ti povedal, že jest smrť rozlučení duše od tela a všeckého zlého časného konec. Takto sa rozlúčiť čo jest? Prestal byti dálej, mlúvíš se Senekom;^[53] čítaj si písmo svoje. Vprostredku dvoch hríchov chceš, aby stál ešče tretí hrích; místo tehda hledaj, kam by si čnosť položil. Manželskú lásku nebeskéj nepripodobnuj, víš, že v nebi čisté len duše bez tela sú. Že ty tupíš všeckých, nikdá žádného nechválíš, hleď za nadra sebe sám; ty preto si potupeň. Keďs’ písal o slepých, snaď máls’ Nasóna o láski;^[54] šuškla ti to múza (ne kresťanská) pohanská. Víš, čo Pavel píše? Nech sa od vás nespomíná, k smilstvu která cílí, neplecha, menej Venus.^[55] Ten bohorečníkov nápis máls’ jasno vypísať. Hádka jest, čo míníš; len ty to sám rozumíš. To mne jest divné, že ty kážeš svetu sa diviť nad divmi. Zdáliž nevíš, není divov; minuli. Tys’ múdrý muž (div!), múdré sú títo myšlenky. Nezhynul múdrý kameň. Kdo jest to? (Ty si to ten…) O ščedrosti umysel není tvá, mals’ vypísať, jest čijá. Takto učení Kristové v Písme Lukáš vyložil. Čo horké má byť pri smrti, pýtáš sa. Nevíš čo? Máš to v knižke prvnéj: súd boha, obraz horký. Už by si mál, čo jest smrť, vedeť; sen jest len obraz mrtvého. Kdo víc spí, víc ho predstavuje v živote. Cti rodičov, slovo jest: ono hýbe príklad, učí nás. Príklad daj zlého syna na dube Absolona.^[56] Ne láska, pravda, pobožnosť, ale knížata zbroj jest moc. Lásku, pravdu knížati dá pobožnosť. Jednooký dvé vidí dobrého zraku tebe oči, ty jemu jedno dobré, on vícej dobrého vidí. Zem jest nižšá než rebro Adama. Adam ze zemi povstal. Mál by byť nižnejší než žena ponížená. Částka chlapského tela žena jest, by nevládala s chlapom. Keď by bola ze zemi, beda by chlapom bolo. Smrť spytuješ často, ju sen aj lék ty nazýváš. Ešče naposledy: Královná nech jest sveta. Prátelu, už uznaj, tvúj vtip chybný, vtip omylný. Často potýkáš sa víc ešče nežli Homér. Nekdy bola, aj včil jest reč slovenská národom krása. Ty si její kazireč; kdo ťa čuje, ide preč. Keď v tele duša žije, to jest žiť; keď z neho ven vycháďá zemreť to znamená. To z katekizmusa veď. Len Slováčky majú porekadlo: Nech skamením sa. Poznať odtád, že žena Lotha^[57] Slovenka bola. V zemi hnijú telesné zmysly, duša len bude v pekle. Tak nemôže tehda chváliť tam s zmysly boha. * Nestrhnú Uhré Francúzom čistoty kvítky. Neplecha francúzská^[58] zrušila tri ľalie. Bývalo to znamení krajiny; není obci slobodnéj. Téjto jest strom zelený, čápka na nem červená. Nech zetnú Uhré strom, nech hranicu založá s ním. Čápka, strom též nech zhorí; nech sa Francúz pokorí. Písajíc tvé verše s Francúzi si dokonával; myslels’ s Francúzi, by oni netrpeli? Trpí francúzská sloboda, strom, ozdoba čápka; tak ty trpíš, trpí ozdoba (tvé litery). Kunštuješ a zmýšláš tvím knižkám ozdobu dávať. Pozbírals’, zmíšals’, pozlepovals’ litery. Sú slovenské? Ne. Glagolitské? Asnad cyrilské? Ty sám víš, čo je to. Pravda, len míšanina. Čo u Ezopa^[59] vrana trpela, to trpeť budeš aj ty. Vezme Uher, Latinák od teba své litery, čo ti potom zostane? Len myšlenky. Pekné-li, vtipné-li? O, myšlenka vtipná! Hle, vrana oškubaná! Škamre zoil, škamre na lež ne, ale na knižku chybnú. Cenzor uznál, že tu zoil škamre dobre.