E-mail (povinné):

Juraj Fándly:
Verše

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Slavomír Kancian, Andrea Jánošíková, Jaroslav Geňo, Michal Maga.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 67 čitateľov


 

— 4 —

Prátelské porozumení

V mestečku Ompitál pri horách je mistečko krásné, pod zelenyma vrchy, medzi vinohrady vrch je a na nem kostel dávny Leonharda svatého. Byval pri nem púšč,[60] dva pústevnici společni. Tu zúkol-vúkol Bachus[61] rozdával milosti sedlákom, pánom, zrost hroznov, vína sladkého hojnost. Mávali tu Parnassus Múzy slovénské v časoch pohanskych. Tedy tu Apollo panenky kastalské[62] ridil, dával im rozkaze božské, veršovnikom kterym maju dávat nápoja hojno, by im verše zneli pekne jak z Parnassa potučky. Keď ale prišlo na svet svetlo božské, Kristus Jéžiš, obzvláštne až potom, keď sa rozmnožila jeho vira v krajne našéj, keď v néj Štefan král staval kláštery[63] mnichom svim benediktinom, množili sa po nich pustevnici. Taky bol Zoerard[64] nad Nitru na vrchu Zobor, kde pustevnik bol Svatopluk král, kde svato zemrel. Pustevnik z prvnych bol též fráter Benediktus, v Skalke nad Trenčínom prebyval muž bohabojny. Pripadli nanho zbojnici vražedlnici, za tri babky zhodili ho do Váhu, utopil sa. Z téj reguli bol též prven pustevnik ompitálsky, po nem je kostelik, svaty Lenhard benediktin. Keď som bol milovnik veršov, žák ze školy pátej, na tento Parnas vychádzal som, verše som skládal. Tu mna pieridske panenky,[65] tu mna Apollo (boh katolicky), tu mna napájal svú vodu svatú, tu mna Minerva[66] boža (katolicka) Panna Maria na prosbu moju prijala za ctitela svého, bych preukázal sa veršovnika a ctitela jejéj. Pisal som verše slovenské o Matki božskej, jej ctitelom som ich vyložil pod obraz mariansky. Skládal som do veršov méná Leonarda, Šebestu, patrov našich teho púšču Kopečka svatého. Tu je včil Parnas božich darov a požehnáná, tu vazen z vazená slobodu, od upadu lichva ochranu dostáva. Tu sa žižni studna otvírá. Bol patrón svaty Lenhard v púšči lemovicénském,[67] je velký patron včil v pušči tež ompitalském. Kde som mal za mladu radost v temto miste radostném, tam som sa na starost usadzil k pokoju poslednému. Pri starem pušči na vrchu je včelin (tuškulánum), v nem mé potešeni medzi hušči. Sú tu prede mnu aj za mnu zelené vysoke stromy, su skaly pevné. Nad Stráži[68] vystaveny Belbedér bola ozdoba pekná, nad Ompitálom je Leonarda jeskyna krajšá, nad Sokoldom[69] stojí pekný kostelik Magdaleny, nad Ompitálom včil včelín múj ozdobuje vrch. Spivaju nad Sokoldom pútnici u Magdaleny, pekne brni tež hlas od včél u mna ve včeline. Po službách božských v nem sedávám, tam knižky čitám. Aj v starosti knižky, pismá sú potešení mé. Nékdy načúvám, jak tam ftáctvo libežne spivá. Nad včelinom stoji Jana z Nepomúku[70] kaplnka, (Ach, čo vidím? Čo čujem, zahrúzen[71] v méj veršovnickej myšlenky?) Vidim, v obrazu cirkvi katolickéj Kaliope,[72] krásná panna pristúpila ke mne mlúvic: „Veršovnik, pohlédni na oblaky černé!“ Já k néj: „Vitám ta, posel Jupitera[73] hnevlivého! Prečo včil mračná zakryvaju Febusa cestu?[74] Rékni, prečo dnes Vulkán strely Peronu dává?[75] Prečo tento dnes deždom, ohnivyma strelámi svet pere? Snad nás chce hromom pobit, chce vytopiť nás?“ „Ach, nikoliv,“ veselá ke mne premlúvila panna. „Aj ty buď vesely, spívaj dnes verše radostné na chválu Jána z Nepomúku, tvého patróna.[76] Dnes jeho utopená den ctí všetek svet katolícky. Že utopen bol, to znamená voda v téjto oktávi[77] nám padajicá, a strely su znaky v Moldave[78] pet hvézd sviticich jasno v noci pri tele utopeného.“ Rékla toto, zmizla sa panna; ja hlas zvona jasny čul som, že nás volá k pobožnosti, k letánije Jána. Též išol som k néj, opustic včelin, tuškulánum. Fébus okrásil na prosbu ctitelov svatojánskych své nebesá; každé stvoreni vydávalo krásne svúj radostny hlas, ctilo s nim slavnost svatojánskú. Švrlikal stehlik, tež pinkala pinkava hlasno, pytalo sa, či? — či trn?, v kterém má hnizdo strnátko. Kos hvizdal, kukučka nekomu vykukávala roky. Pri radostnych spevoch hrkútala hrdlička žaltár. K západu slnka tedy aj slávik spíval radostne; tvár plnú, jasnú Nočeny[79] spevom slaviček vital. Jak tedy nastrašeny s búrku pod včelin hlavu skryl som, tak potom potešeny spevom ftáctva prehlidal som stranky, tež jasnu sveta tvár: Boli vidat k východu slnka Dolné Orešane, sused chotár košolánsky.[80] Napravo je Dlhá, k polednajšej stránki Rošindol. Z téj stránky po našich rolách sa Ceres[81] prechádzá ozdobena s klasmi, rolám dáva požehnáni. Po kvitlych lúkách prechádzá tam sa Apollo, su pri nem na službu muži, Helikona[82] panenky, vence viju muži jemu z kvitkov aj veršovnikom. Ozdobená s nima sa prechádzá bohyna Flóra,[83] tá kvitlé vtipy s kvitlú ratolestu privitá. K západu je Červeny Kamen[84] (zámek), Časta mestečko. Vrch vysoky, hustá hora je ke stránki polnočnej, v nej menši bohové, v nej Fauni[85] na Perona službu, rozlične zvery, stvory, su též tam dziváky.[86] Ked v tuškulánu moje zunuju oči skazu — knižku, dám im odpočinek a rozmýšlám prihody čudné. Jak ščasti toči v kolesi hodnych a nehodnych, tvár macochy hodnym obracá, srdco, lásku nehodnym, pri včilajšej drahoti starodávny obnovuje čas. V téj mysli zabaven ve včeline v maji mesici, k háju hledic, videl som, Dobropán[87] že k nám letel s listom, pod najvyšši dub klekol v háji ompitalském, Perona tak pozdravil, prosil, by prijal Chózana písmo. To je ten božsky dub, z kterého muži slovenské Perona vyzdvihli na Parnas, by tam Apolla naklonil, tento aby dubové lámal ratolesti, muži aby vili z nich vence veršovnikom slovenskym, obzláštne takym, kterych je mena den slavny. Vyzdvihol sa Dobropán, priletel do včelina mojeho, též hlbokú poklonu vítal aj pozdravoval mna a dal mi krásne verše pod Chózana menom k zábavki, k potešenu, kratochvile v žalosti, v starosti, bych s nima potešeny též pisal verše radostné. Jak velku radost srdcu memu spusobil Chózan, tak radostnym perom tebe pišem, Janko bratričku, poďekováni mé, múj vinš na den mena tvojeho. Ja radujem sa z teho, že tebe oko Fébusa svitlo dnes radostné, mne též aj Parnassu celému. Tam tebe Kalliope chystá venec, tam ho Thalia[88] s peknyma kvitky prepletá, tebe na hlavu dvihá. Melpomene,[89] Klio[90] tam chválu tvú spivaju s veršmi, ešče pripijaju tebe vic panenky kastalské, bys’ prebyval s nima s večitym vencom veršovnickym, by Sudica[91] tveho veku nitku neprestrihla nikdá. Vinšujem ja tebe též, by nebesky boh zachoval ta na mnohé roky zdravého a veselého, bys’ literné umeni Slovákov s veršmi povyšil, bys’ k nemu tvim a mojim ich prikladom posmelil vicej. Nech ta osviti boh v tvich prácach každodennych, bys’ horlive vždy slúžil dušám ve vinnice Páne, a po ščastlivéj smrti tvéj abys’ jasno sa svitil (žes’ učil spravedlnost božú) jako hvezdy nebeske. Po všecky veky buď osláven v sláve nebeskéj.

Hlas radosti aj vinšu

Tato slavnost žada, pani bratri mnohovelebni, by sme radostne ju oslavili tež po slovensky. Jak bola hadka velka, kdo bude vicearchidiakon,[92] tak je radost velka, že sa nam vyplnila vula. Po nečasi byva čas, tež po mrakovi slnko: mame radost, vyslyšal nas pan osviceny biskup, hlasy naše vyplnil, premenil žalost na radovanky. Žadali sme koho, teho nam potvrdila vrchnost, jej za to svečne skladame podekovani s najhlbšu poklonu. Hlas vrchnosti našej prijali sme. Podla neho velebnost, poslušnost preukažeme panu Ján Albrechtovi,[93] vicearchidiakon novemu. Stratili sme s bolestu predešleho dvojctihodneho pana Palšoviča,[94] laskaveho, dobrotiveho. Vítame s radostu Albrechta, chceme mat podobneho. Privetivost, umeni jeho, laska, dobrota, čnostmi ozdobena osoba slubuje nam lasku bratersku. Ufajme, Albrecht bude Palšoviča nasledovník, svich bratov milovnik, bude podpora, ochrana všem nam tak silna, jako udatny vodec bol Machabeisky.[95] On bude nas branit, jako brani matka včeličky, my budeme zanho bojovat žihadlom smrtedelnym. Budzme jednej mysli, tež lasky srdca verneho, jak byval David s Jonatašom[96] srdca jedneho. Je vicearchidiak, je dekan, my v distriktu[97] desatka. Jak sme srdečne chceli, aby bol za predstaveného, včul tak radostne jemu skladame vinše braterske. Vinšujeme ze srdca, aby sme ho nad našima plecami zvyšeneho videli, jako bol Marobud[98] od novakov[99] se zbroju zvyšeny, zvoleny za krala prvneho. Ked Jojadas[100] Joasa[101] za krala oslavil, tam zastup hlasne zvolal: Vivat![102] Šalamon od Nathana[103] na trun pomazany olejom od zastupa tež tak privitan: Vivat! Nech žije kral! Radostny vinš tak znel po meste. Tak panu vicearchidiakon novotnemu[104] vinšujeme srdečne všetko dobre, ridzeni sčastne, hodnosť vatšu a zdravi, hojne božske požehnani po mnohych rokov veku, po smrti slavu nebesku. Tak včul aj pozatim vinšujme, nech žije, vivat! Takto tež vinšujme našim panom hostom aj vrchnosti našej, panom dobrodincom: Tak na mnohe roky nech pan biskup žije. Tež nech je sčastlive, čo je z familije osvicenej grofskej, znešenej Pálfiskej.[105] Nech sčastlivi žiju v jejej službe panskej pani officiri,[106] tež pani farari, tež pani kaplani, aj všecki poddani. Nech nas pan boh živi v laski, ve svornosti, po smrti nech nam da nebeske radosti, aby nas okrasil slavne večny venec. NeCH nas boCh požehna. RaDoVankaM koneC.[107] Vivant!


[60] púšč — (náreč.) pustovňa

[61] Bachus — Bakchus, antický boh vína a rozpustilosti

[62] panenky kastalské — Múzy; podľa antického bájoslovia prameň Kastalia na Parnase bol zasvätený Apolónovi a Múzam

[63] Štefan král staval kláštery atď. — prvý uhorský kráľ Štefan sv. (995 — 1038), je to obdobie rozširovania kresťanstva medzi Maďarmi. Podľa Kosmasa mnísi (benediktíni) sa usadili na Zobore už za Svätopluka.

[64] Zoerard — Svorad Andrej (umrel asi r. 1010), žil v pustovni na Skalke pri Trenčíne aj so sv. Benediktom. Problematiku týchto svätcov z nového aspektu prehodnocuje J. Kútnik v štúdii O pôvode pustovníka Svorada, Nové obzory 11, Prešov 1969, str. 5 — 122.

[65] pieridské panenky — Múzy; podľa macedónskeho pohoria Pieros a krajiny Pieria, kde v staroveku kvitol kult Múz, ich otcom bol Pieros — boh Dionýz

[66] Minerva — v rímskom bájosloví bohyňa múdrosti a umení

[67] v púšči lemovicénskem — podľa antickej Lemovicenie, krajiny v sever. Taliansku (Aquitania)

[68] nad Stráži — obcou Stráže pri Šaštíne, medzi oboma obcami stojí kaštieľ Belvedér (tak ho označujú aj archív. písomnosti). Pôv. to bola masívna stavba renesančno-barokového kaštieľa z prvej pol. 17. stor. Majiteľ panstva Fr. Lotrinský založil v ňom r. 1736 manufaktúru na výrobu kartúnu.

[69] nad Sokoldom — samotou juhovýchodne od Borského Mikuláša, v priestore medzi nimi stál kostolík sv. Magdalény

[70] Jana z Nepomúku — kult sv. Jána Nepomuckého, českého svätca zo začiatku 15. stor., rozšíril sa na západnom Slovensku za rekatolizácie

[71] zahrúzen — (náreč.) zahrúžený

[72] Kaliope — Kalliope, v antickom bájosloví Múza epického básnictva

[73] posel Jupitera — Mercurius (gr. Hermes), v rímskom bájosloví boh obchodu, posol najvyššieho boha Jupitera a ostatných božstiev

[74] Febusa cestu — (gr. Foibos, lat. Phoebus) dráhu slnka; jedno z mien Apolóna ako boha slnka

[75] Vulkán strely Peronu dáva — Vulcanus v rímskom bájosloví boh ohňa; Perón — Perún, Parom v slovanskom bájosloví boh hromu a blesku

[76] tvého patróna — nevie sa, koho mal Fándly na mysli, možno išlo o suchovského farára Jána Albrechta

[77] oktáva — (z lat.) liturgická oslava niektorého sviatku v rozpätí osem dní

[78] v Moldave — vo Vltave, kde podľa legendy nad hlavou zvrhnutého a utopeného Jána Nepomuckého žiarilo päť hviezd

[79] Nočena — (podľa lat. nocti-luca) mesiac, bohyňa mesiaca a hviezdnatého nočného neba

[80] chotár košolánsky — obce Košolná, ktorá susedí s Ompitálom

[81] Ceres — v rímskom bájosloví bohyňa poľnohospodárskych prác a úrody

[82] Helikon — pohorie v severnom Grécku, v staroveku tam stál Apolónov chrám s hájom zasväteným Múzam

[83] Flóra — v rímskom bájosloví bohyňa kvetov, jari a mladosti

[84] Červený Kamen — hrad a panstvo Červený Kameň po Thurzovcoch patrili Fuggerovcom (16. stor.) a od r. 1583 až doposledku Pálffyovcom. V tom čase súčasťou panstva boli aj Častá i Ompitál.

[85] Fauni — v antickom bájosloví lesní bôžikovia s kozími nohami; samopašná družina Bakcha, boha vína a radovánok

[86] dziváky — (náreč.) diviaky, divé svine

[87] Dobropán — Merkúr, okrídlený posol bohov; aj planéta

[88] Thalia — Tália, v antickom bájosloví Múza komédie a idylického básnictva

[89] Melpomene — Múza tragédie

[90] Klio — Kleio, Múza dejepisectva

[91] Sudica — bohyňa osudu; gr. Moira

[92] vicearchidiakon — (lat.-gr.) hodnostár katol. cirkvi, zástupca archidiakona, správcu archidiakonátu — menšej administratívnej oblasti biskupstva; dekan

[93] Ján Albrecht — teológiu vyštudoval v generálnom seminári v Bratislave, po r. 1788 pôsobil v Novohrade, v r. 1792 — 1794 bol farárom v Grinave (dnes Myslenice), potom farár v Suchej pri Trnave až do smrti (1829). Dekanom smolenického dištriktu sa stal najpravdepodobnejšie r. 1807 (je to aj rok vzniku básne Hlas radosti aj vinšu).

[94] Palšovič — Martin, po vysviacke v r. 1764 — 1766 farár v Tisovci, potom až do r. 1807 farár v Brestovanoch pri Trnave, tu od r. 1783 dekan smolenického dištriktu. Stade odišiel do Veľ. Topoľčian, od r. 1811 kanonik v Bratislave, kde i umrel r. 1814. Členom Tovarišstva bol v r. 1793 — 1795.

[95] Júda Makabejec — (2. stor. pr. n. l.) biblický symbol boja za národnú slobodu

[96] Jonataš — Jonatán, syn starožidovského kráľa Šaula (1051 — 1011 pr. n. l.), úprimný priateľ Dávida, ktorému neraz zachránil život pred úkladmi otca Šaula. Biblický symbol obetavého priateľstva.

[97] distrikt — (lat.) cirkevný územný a správny obvod (pôv. 10 fár) na čele s dekanom

[98] Marobud — markomanský kráľ na území dnešných Čiech začiatkom nášho letopočtu

[99] novakov — (náreč.) vojakov nováčikov

[100] Jojadas — jeruzalemský veľkňaz za Joasových čias

[101] Joas — (836 — 797 pr. n. l.) júdsky a izraelský kráľ

[102] Vivat — (lat.) nech žije, volanie na slávu

[103] Nathan — Nátan, starozákonný prorok za Šaulových a Dávidových čias (rozhranie 11. a 10. stor. pr. n. l.)

[104] novotnemu — (náreč.) novému

[105] familije… Pálfiskej — (lat.) rodu, rodiny Pálffyovcov, ktorým patrila i obec Suchá

[106] officiri — (z lat., náreč.) panskí úradníci

[107] NeCH nas boCh požehna. RaDoVankaM koneC. — V tomto chronostichu H v prvom slove treba čítať ako rímsku II, potom všetky verzálky dávajú dohromady rok 1807, čo sa zhoduje i s dátami u M. Palšoviča, ktorého odchod z vedenia dekanátu spomína autor v tejto príležitostnej gratulačnej básni k menovaniu nového dekana Albrechta.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Juraj Fándly

– jeden z najaktívnejších členov prvej generácie bernolákovského hnutia, zakladajúci a popredný funkcionár Slovenského učeného tovarišstva, autor početných osvetových a ľudovýchovných prác, popularizátor poľnohospodárskych poznatkov, zdravovedy, národných dejín, básnik a stúpenec osvietenského jozefinizmu. Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.