ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Úloha, pred ktorou stojíme, je: vyvinúť učenie Ezechielovo, čo sa týka príčiny pádu starého Izraela. Toto bola základná myšlienka, ktorú E. vyvinul hneď na počiatku svojej prorockej činnosti. Otázka takto zneje: Čo učil Ezechiel o príčine pádu starého Izraela? Jedna z hlavných myšlienok, zapodievajúcich nášho proroka v prvej čiastke knihy jeho je, že hriech je príčinou pádu národa.

Izrael stal sa vinným neslýchanými hriechmi, — táto myšlienka naplňuje bez prestávky ducha Ezechielovho. Vyjadrená je na nesčíselných miestach. Niekedy toto je jediná myšlienka, naplňujúca dušu proroka, ktorý ju vyviňuje s excessívnou obšírnosťou. Človek by si myslel, že E. nachodí neviem akú radosť opísať hriech svojich rodákov. On to robí s podivuhodnou smelosťou, bez toho, aby niekoho šetril.

O previnilosti Izraela hovorí niekdy vo všeobecnosti, ale najčastejšie špecifikuje hriechy, ktorých sa Izraeliti dopustili. Cieľu nášmu zodpovie, keď si povážime najprv Ezechielovu polemiu proti hriechu národa vo všeobecnosti. Verše 6 — 9. kap. 5. nás vovedú do myšlienkového sveta Ezechielovho, čo sa týče príčiny pádu Izraela.

„Takto povedal Panovník Hospodin: Toto je ten Jeruzalem, ktorý som postavil medzi národy, a krajiny, ktoré sú vôkol neho. On zrušil príkazy moje väčšmi, nežli národy, a moje ustanovenia väčšmi, nežli krajiny, ktoré sú vôkol neho, lebo bezbožnosť páchal, lebo pohrdli mojimi príkazami a nechodili podľa ustanovení mojich. Preto takto povedal Hospodin Jahveh: Preto, že ste sa protivili väčšmi než národy, ktoré sú vôkol vás, že ste nechodili podľa ustanovení mojich, ani ste neplnili zákony moje, a že ste neplnili ani zákony národov, ktoré sú vôkol vás, preto takto povedal Hospodin Jahve: Hľa ja (obrátim sa) proti tebe a prevediem svoje súdy v tebe pred očima národov. Také veci ti vykonám, akých som ešte nevykonal, a akých nikdy viac nevykonám, pre tvoje ohavnosti.“

Vidíme tu Ezechiela v jeho elemente. Predstavuje sa nám ako muž plný ohňa, sily a odhodlanosti. V citovaných slovách sú jasne označené ťahy jeho učenia. To je predmet prvej čiastky jeho kázania.

Obviňovanie Ezechielovo je ťažké. Prorok z Tel-Abib je nám ako rigorista a pessimista. Nevidí ničoho dobrého na svojich rodákoch. Vo svojom chovaní sa dokázali sa horšími než národy pohanské.

Názor Ezechielov ohľadom hriechu národa je rigorosný, a môžeme už teraz povedať nespravedlivý. A v tomto smere kráča E. rovno a ostáva dôsledným až do konca.

Ale aby sme náležite pochopili jeho náhľad o príčine pádu Izraela, potrebné je zkúmať i hriechy špeciálne, ktoré E. vytýka národu svojmu. A tu treba korrigovať omyl Stadeho, ktorý tvrdí, žeby Ezechiel bol len proti modloslužbe (idolatrii) bojoval. Náš prorok nebojoval len proti kultu výšin (bâmôth) a proti profanácii chrámu, ale i proti nemravnosti ľudu. Uznať ale treba, že tieto dve príčiny pádu nemajú rovnakú cenu v učení Ezechielovom. Na boj proti modloslužbe padá väčšia váha, nežli na boj proti nemravnosti ľudu.

Hovorieva sa o hriechoch náboženských a o hriechoch mravných. Použijeme tejto distinkcie i my, lebo je odôvodnená.

A. Hriechy náboženské

Opytujeme sa, v čom záleží podľa Ezechiela hriech náboženský? Na prvý pohľad je zrejmé, že modloslužba je ten veliký hriech, proti ktorému E. bojuje neunavne. Vskutku nič nebolo v očiach prorokových tak ohavného, tak opovrženia hodného, ako idolatria.

E. bojuje s podivnou rozzúrenosťou proti každej forme modloslužby. Z jeho polemie vysvitá, že poznal dvojakú: Jedna bola modloslužba takzvaných „bâmôth“, druhá bola tá, ktorej dopúšťali sa židia v chráme.

1. Modloslužba takzvaných „bâmôth“

Škoda, že Ezechiel neopisuje priamo kult takzvaných „bâmôth“. Niektoré výrazy, ktoré sa vzťahujú na to, sú nejasné. Môžeme vybadať, že E. rozumie isté modly, ale akej podstaty boly, to je, a možno i bude, nerozluštiteľné.

V hebrejskej etymologii „bâmâh“ znamená po prvé vyvýšené miesto. Pozdejšie slovo obdržalo pojem „sanctuaria“, vystaveného na vyvýšenom mieste, kde Izraeliti vybavovali svoj kult, a konečne slovo bolo užívané v smysle istého kultuelného predmetu.

Za Ezechielovho času slovo bolo užívané vo viacerom smysle, ale v prvom rade príde u Ezechiela idolatria do povahy.

Náš prorok hovorí ešte i o istých „gillulîm“. Toto je ironické pomenovanie modlí vo všeobecnosti. Slovo má u Ezechiela zástoj veliký, čo z toho vysvitá, že ho nachodíme v knihe jeho 38 ráz, kdežto v celom Starom Zákone nachodí sa len 47 ráz.

Modly tieto boly vystavené na rozličných miestach krajiny. Cieľom prevádzania kultu boly vystavené pri týchto modlách i oltáre, kde sa obete otáznym modlám prinášaly. Tam patrilo i obetovanie malých detí, na čom sa náš prorok menovite horšil.

Po obeťach nasledovaly výstredné hostiny a pohlavné výstupnosti, čo Ezechiela nad všetku mieru urážalo.

Čo je idolatria? Je priamo zneuctenie kultu Boha Jahveh. Ezechiel vidí v akejkoľvek forme idolatrie najväčšiu ohavnosť, najväčšiu nevernosť naproti Jahveh. On vypovedal vojnu idolatrii „bâmôth“. Keď o nej hovoril, stalo sa to s tou najväčšou indignáciou.

Boj prorokov proti idolatrii bol boj zásadný. Následkom kultu „bâmôth“ nastúpili Izraeliti na cestu morálne nebezpečnú. Šlo u Ezechiela o ratovanie monotheismu. Toto bol vždy najmohutnejší motiv činnosti prorokov. Proroci sú nepoklátiteľní bojovníci čistého monotheismu. Tento krutý boj je jedna z najzaujímavejších čiastok historie človečenstva. Nemá len charakter národný, specifične izraelský, ale súčasne i universálny.

Ezechielovi išlo o to, dokázať ešte raz národu celú ohavnosť polytheismu. On neúnavne prízvukoval smutné následky kultu „bâmôth“. Konal to preto, aby svojich rodákov priviedol k povedomiu ich vysokého povolania.

2. Modloslužba páchaná v chráme ^[2]

Rozumieme úplne šľachetný hnev Ezechielov, keď hovorí o kulte „bâmôth“. Čím väčší bol hnev proroka nášho, keď myslel na ohavnú modloslužbu, páchanú v chráme! Tento ohavný hriech dráždil neobyčajne Ezechiela.

Táto modloslužba je opísaná podrobne v kap. 8. Ezechiel opisuje tu 5 foriem falošného kultu. 1. Kult modly žiarlivosti (8, 6.). 2. Kult mysterií (8, 7 — 13). 3. Kult bohyne Thammuz (8, 14 — 15). 4. Kult slnca (8, 16). 5. Kult zemôrâh. (8, 18.)

Akej mienky bol E. o falošnom kulte v chráme praktisovanom? Kritika jeho je tá najnepriaznivejšia a najprísnejšia. V kap. 8, 6 prejavuje E. celú svoju ošklivosť nad kultom modly žiarlivosti. Hrúzu, ktorú mu inšpiruje kult modly žiarlivosti, vysvitá obzvláštne z výrazu: veliká ošklivosť.

Ale uvážiť treba ešte, že E. opisuje rozličné formy falošného kultu v tom poriadku, že každá z nich je hroznejšia nežli predešlá. Zrejmý cieľ Ezechielov je predložiť postupne ošklivosti, ktorých sa Izraeliti dopustili. Ak by toto nebol jeho cieľ býval, nebol by použil 3 razy slova: „A ty uvidíš ešte väčšie ošklivosti.“ (8, 6. 13. 15).

E. bol úplne oprávnený vyriecť úsudok tak nepriaznivý nad ošklivosťami, ktoré sa v chráme páchaly. Lebo vskutku, čo znamenal chrám u Izraelitov? To bolo v prvom smysle slova sväté miesto Boha Jahveh. To bol príbytok Boha Izraelitov. Nič nemohlo väčšmi znesvätiť toto sväté miesto, jako ošklivá modloslužba. Nesmieme nikdy zabudnúť, čo znamenal chrám Boha Jahveh pre každého Izraelitu a obzvláštne pre proroka z Tel-Abib, ak náležite chceme povážiť jeho hnev, keď hovorí o ošklivosťach, páchaných v chráme Panovníka Hospodina.

3. Ezechielova filosofia historie

Prorok E., ako sme videli, odsudzuje Izraelitov, lebo sa poškvrnili modloslužbou. Ale neuspokojuje sa tým, že odsúdil prítomnosť Izraela, on odsúdil i celú minulosť národa.

On zaoberá sa v troch dlhých kapitolách historiou národa izraelského. To sú kap. 16., 20. a 23.

Vidzme v krátkosti obsah týchto kapitolí.

Ezechiel pri návšteve niektorých starších ľudu obdržal od Hospodina nariadenie, aby svojich rodákov exilovaných oboznámil s ošklivosťou ich otcov. (Kap. 20.)

Celá historia národa Izraelského nenie nič iného, ako nepretrhnutá reťaz ošklivosti. Národ Izraelský dokázal sa už v Egypte neverným naproti Bohu. Vtedy, keď Jahveh vyvolil si Izraela za národ svoj, povedal mu: „Odvrhnite každý ošklivosti vašich očú, nepoškvrňte sa modlami Egypta, ja som Hospodin, váš Boh.“ (20, 7.) Ale stala sa vec hrozná. Izraeliti zprotivili sa Bohu, a nechceli ho poslúchať. Nikto z nich neodvrhnul ošklivosti svoje a neopustil modly Egypta. Hospodin mal tedy dostatočnú príčinu zničiť národ neverný. Už i myslel vyliať hnev svoj a predsa nesplnil svoj úmysel, aby meno jeho nebolo znevážené pred pohanskými národami.

Jahveh vyviedol národ svoj z Egypta. Na púšti dal mu zákony, podľa ktorých mal žiť, a soboty, ktoré slúžiť maly za znak medzi ním a vyvoleným národom. Ale národ znovu sa mu zprotivil, lebo nechodil podľa zákonov jeho a znesväcoval soboty jeho. Jahveh znovu myslel vyliať hnev svoj na nich a a jich zničiť. Ale nevykonal to z ohľadu na svoje sväté meno (20, 11 — 17).

Nové pokolenie nebolo viac hodno. Jahveh im nariadil, aby sa chránili chodiť podľa príkladu otcov, aby sa nepoškvrnili ich modlami. Ale pokolenie nové vzdor tomu žilo tak, ako ich otcovia. Tedy Jahveh myslel, že sa už raz vypomstí na nich. Predsa ľúto sa mu ich videlo, a pre svoje sväté meno nezničil ich. (20, 18 — 26.)

Ale Izraeliti neprišli k rozumu. V krajine, ktorú Hospodin im dal, pokračovali ošklivý život. Upadli znovu do modloslužby, a prevádzali menovite kult „bâmôth“. (20, 27 — 28.)

Opis minulosti Izraela, ktorý E. podáva, je ten najnepriaznivejší. Prítomná doba o nič nenie lepšia. Ale všetko premení Hospodin. Shromaždí národ z krajín, kde sú rozptýlení, a uzavre s nimi smluvu novú. Rebellanti nebudú mať prístupu do zeme Izraelskej. Národ môže ešte do času slúžiť modlám, ale pozdejšie budú slúžiť výlučne Bohu Hospodinu. Keď nastane táto zmena, Izraeliti rozpamätajú sa na svoje hnusné skutky, kajať sa budú z hriechov a uznajú Hospodina za pravého Boha.

Toto je Ezechielova filosofia historie.

Je zrejmé, že tento názor na historiu národa Izraelského je pessimistický v pravom smysle slova. Ezechiel usiloval sa dokázať, že celá minulosť národa nič iného nenie, jako nepretrhnutá reťaz nevernosti naproti Bohu. Schema tohoto názoru je to najjednoduchejšie. Ezechiel dokazuje sa nám neschopným pochopiť všetky motívy, ktoré kooperovaly pri vývine historie národa jeho. Keď applikuje to isté kriterium na všetky periody historie Izraela, dokazuje sa nám historikom subjektívnym a nespravedlivým. On redukuje celú historiu na 5 momentov typických. To sú: Exodus, život na púšti, osadenie zeme zasľúbenej, prítomnosť, budúcnosť. Toto schema ukazuje nám chudobu jeho filosofie.

Tento istý názor historický vidíme v obraznej forme v kap. 16. a 23. Rozdiel medzi kap. 20. a kap. 16. a 23. je značný. V kap. 20. hovorí E. o celom národe, kdežto v kap. 16. a 23. reč je o Jeruzaleme a Samárii. V kap. 20. E. nepoužíva obrazu, kdežto kap. 16. a 23. sú dva obrazy: Jeruzalem a Samária sú dve prostituované ženy. Ale vzdor rôznemu prevedeniu jedna idea prevláda: falošný kult modloslužby, ktorej sa národ dopustil, je príčinou nešťastia národa.

Na každý pád je kap. 16. jedna z najinteressantnejších čiastok knihy Ezechielovej. V kap. tejto pripodobňuje Ezechiel Jeruzalem prostituovanej žene, a modloslužbu pripodobňuje prostitúcii.

Charakteristické pre Ezechielovu koncepciu minulosti sú prvé slová allegorie: Takto povedal Panovník Hospodin Jeruzalemu: Tvoj otec bol Amorejský, tvoja matka Hetejská. Ezechiel tedy predstavuje Jeruzalem pôvodu pohanského. Všetky pretencie Jeruzalema pred Ezechielom nestoja nič. V deň narodenia bolo utešené dievča (= Jeruzalem) úplne zanedbané. Ani tej najpotrebnejšej opatery sa mu nedostalo. Bez milosrdenstva bolo zverom na pospas do poľa vyložené. Keď Jahveh uzrel dieťa v krvi jeho, sľutoval sa nad ním a zaujal sa ho. Urobil smluvu s ním. Od tedy jeho bolo.

Ale dievča na miesto vďaky dokázalo tú najväčšiu nevďačnosť naproti nemu. Oddalo sa modloslužbe. Najprv smilnilo s Egyptom, potom s Assyriou, s Kanaanom a konečne s Chaldaeou. Preto bude Jezuzalem trestaný, ale neskoršie reštaurovaný.

Táto istá myšlienka dominuje i v kap. 23. Tu je reč o dvoch prostituovaných ženách: Aholah je Samária, a Aholibah Jeruzalem.

Aholah tým sa stala nevernou, že mala styky s cudzími národami. Ide tu o styky politické, ktorých následok bola modloslužba. Vytýka jej styky s Assyriou, s modlami ktorej sa poškvrnila. Obnovila potom styky s Egyptom. Pre svoju necudnosť bola prísne trestaná (23, 5 — 10).

Aholibah, mladšia sestra, mohla sa týmto trestom poučiť, kam dovedie nevernosť naproti Bohu. Ale ona dopustila sa ešte väčších necudností, než jej sestra. Zamilovala sa do synov Assyrie, a vstúpila do stykov s Chaldeou, a s Egyptom. Preto bude neomylne trestaná (23, 11 — 85).

V týchto troch kapitolách, ktorých obsah sme predložili, máme prvý pokus filosofie historie národa Izraelského. Je pravda, že už i pred Ezechielom pokúsili sa poniektorí Izraeliti pochopiť minulosť Izraela. To vidíme v knihe Deuteronomium, ktorého autori vypovedali ten najnepriaznivejší úsudok o minulosti Izraela. Ale Ezechiel je prvý, ktorý sformuloval koncepciu systematickú o historii národa svojho. Prorok náš žil v dobe, keď vznikla potreba vyriecť úsudok nad minulosťou. U neho, ktorý sa zapodieval velikou otázkou budúcnosti a povolania Izraela, bola to pálčivá otázka vedeť, ako sa chová Izrael naproti Bohu Jahveh a či zodpovedal povolaniu svojmu. Potrebné bolo rozlúštiť otázky tieto a dať rodákom zajatým potrebný návod ohľadom povinností, ktoré Izrael bude mať plniť v budúcnosti, aby zodpovedal povolaniu svojmu.

Spôsob, ako E. chápe historiu, je inštruktívny nielen zo stanoviska nauky Ezechielovej, ale i čo sa týka psychologie proroka. Predstavuje sa nám ako duch úplne pessimistický. Jeho pessimismus nenie akcidentálny, ale konštituuje integrálny element charakteru jeho. Ačkoľvek táto koncepcia historie Izraela je pochybená, ako vidíme, predsa jest na nej niečo grandiósneho. Vidíme dva principy v ustavičnom boji: nevďačnosť ľudskú a dobrotivosť božskú. Je to historické drama, ktoré sa rozviňuje pred nami. V tomto boji spravedlivosť božská víťazí slávnostne nad zlobou ľudskou. Z tohoto ohľadu tento historický názor má v istej miere charakter universálny.

B. Hriechy ethické

Mali sme už príležitosť povedať, že hriech, proti ktorému Ezechiel bojuje s celou rozhodnutosťou, nie je len hriech náboženský, totižto rozličné formy modloslužby, ale i hriech ethický. Pred Ezechielom bol hriech v akejkoľvek forme ohavnosť. Uňho šlo prirodzene v prvom rade o to, aby opísal rôzne formy modloslužby, ktorej dopustil sa starý Izrael, ale nezameškal vytýkať svojim rodákom aj ich priestupky mravné.

Úloha naša je tedy poukázať, v čom záležal hriech mravný starého Izraela, ktorý je predmetom kritiky Ezechielovej. Poznamenať treba, že boj Ezechielov proti hriechu mravnému zaujíma široké miesto v kázaní jeho.

Predmet tento poskytuje niektoré ťažkosti, lebo Ezechiel hovorí niekedy o hriechoch, ktoré do tejto kathegorie patria, vo všeobecnosti, niekedy predkladá špeciálne hriechy jednotlivých tried obyvateľstva. Vyčerpať predmet tento, a byť spravedlivým naproti Ezechielovi, najvhodnejšie bude skúmať, v čom záležala nemravnosť starého Izraela, a potom skúmať zvláštne hriechy jednotlivých tried obyvateľstva.

1. Nemravnosť starého Izraela vo všeobecnosti

Čo Ezechiel vytýka neúnavne Izraelu popri modloslužbe, je: násilenstvo, nespravedlnosť a vylievanie krve. Vo verši 9. kap. 9. prorok zkríkne so svätou indignáciou: „Nepravosť domu izraelského je veliká nad všetku mieru, a krajina je plná nespravedlivosti, lebo hovoria: Jahveh opustil krajinu; Jahveh nevidí ničoho.“ Ako vidno, sú to hriechy sociálne, ktoré Ezechiel vytýka Izraelitom. Tie isté hriechy sú spomenuté vo ver. 23. kap. 7.: „Prihotuj reťaz, lebo krajina je plná vrážd, a mesto plné násilenstva.“ A vo verši 6. kap. 11. čítame: „Vy ste množili vraždy v meste tomto, a vy ste naplnili ulice mrtvolami.“

V kap. 22. máme register rozličných hriechov, ktoré sa páchaly v Jeruzaleme. Je pravda, že spomína i modloslužbu (v. 3, 4, 9), ale cieľ kapitoli tejto je vyobraziť nemravnosť, ktorá panovala v Jeruzaleme. Register hriechov, obsažený v tejto kapitoli, je zrejmý dôkaz smutného položenia sociálneho obyvateľstva jeruzalemského v posledných časoch národného života.

Ezechiel predkladá nám najprv jednotlivé formy hriechu mravného, bez toho, aby ohľad bral na jednu alebo druhú triedu obyvateľstva. Najprv vytýka Jeruzalemu vylievanie krve. Vo verši 6. hovorí, že sú to kniežatá, ktoré sa tohoto hriechu dopustili. Potom pokračuje: „Otca i matku znevažujú v tebe (v Jeruzaleme): utiskujú cudzinca v tebe, potláčajú sirotu a vdovu v tebe. Ty znevažuješ moje veci sväté, a znevažuješ moje soboty. V tebe nachodia sa utrhači, aby prelievali krv, na výšinách jedávajú u teba, ukrutnosti pášu v tebe, nahotu otca odkrývajú v tebe, ženu v čas jej nečistoty ponižujú v tebe. Jeden páše ohavnosti so ženou bližného svojho, a druhý poškvrňuje nevestu svoju necudne, a jiný znásilňuje sestru svoju, dcéru otca svojho v tebe. Dar prijímajú v tebe, aby krv prelievali; berieš úrok a úžerčíš, zbíjaš bližného svojho násilne, a zabúdaš na mňa, hovorí Hospodin Jahveh.“ (22, 7 — 12.) Kus ďalej predstavuje prorok všeobecnú zkazenosť pod obrazom trosák, ktoré posbierané a v peci topené budú. (22, 17 — 22.)

Potom E. predstavuje hriechy jednotlivých kláss obyvateľstva. A o ľude vo všeobecnosti hovorí: „Ľud krajiny tejto páše násilenstvo, a dopúšťajú sa krádeže, utiskujú utrápeného a chudobného, a násilenstvo pášu naproti cudzincovi nespravedlive.“ (22, 29.)

Hriechy, ktoré vypočituje, sú tie najťažšie: prelievanie krve, násilenstvo, potlačovanie chudobných, smilstvo, incest, krádež atď. atď. Tento obraz nám ukazuje, že stav sociálny a morálny obyvateľstva bol ten najsmutnejší. Tak sa zdá, že nenie možné predstaviť si situáciu smutnejšou. Historia nás učí, že stav morálny jednoho národa mnoho trpí v dobách národných otrasov. Toto je prirodzené. Politické údery otriasajú a prinášajú sebou obyčajne mravný úpadok. Náruživosti ľudu sa rozviažu a zaslepia ho, tak že neberie ohľad na nič, čo považované bolo za rešpektu hodné a za sväté. Mocný potlačuje a využitkuje slabého. Slabý vidiac úpadok sociálneho poriadku, stane sa neskrotiteľný vo svojich náruživosťach. Udavačstvo, utrhačstvo prekvitá v takejto dobe.

V takýchto dobách i rodinný život utrpí hlboký zmätok. Tak sa zdá, akoby prirodzené rodinné inštinkty hasly, sväzky, ktoré spojujú členov rodiny, sa popustia, necudnosť je na dennom poriadku, a vec strašná, pášu sa hriechy proti prírode.

Takýto bol stav sociálny a rodinný v Jeruzaleme. Politický otras bol enormný. V tomto prevrate bolo prirodzené vzmáhanie sa rôznych foriem hriechov ethických. Niet príčiny pochybovať o pravdivosti toho, čo Ezechiel hovorí o nemravnosti ľudu.

Chápeme svätú indignáciu a roztrpčenosť, ktorou Ezechiel bičuje obyvateľstvo pre hriechy, ktorých sa dopustilo. Je prirodzené, že taký oddaný syn národa Izraelského, aký bol Ezechiel, cítil nevysloviteľnú bolesť v srdci svojom, keď si pomyslel na pomery, aké boly v Jeruzaleme.

Prorok náš, skúmajúc príčiny pádu starého Izraela, prišiel k tomu presvedčeniu, že sú to práve vodcovia ľudu, ktorí zapríčinili smutné položenie.

2. Zvláštne hriechy ethické jednotlivých tried

Štyri ustanovizne boly v Izraeli určené, aby udržiavaly poriadok v spoločnosti a viedly ľud v duchovných veciach. To boli kráľovia a hodnostári, proroci a kňazi. Kráľovia a hodnostári mali missiu, aby udržovali poriadok v spoločnosti; mali byť strážcami pokoja. Povolanie prorokov a kňazov bolo: byť prostredníkmi medzi Bohom a ľudom; ich povinnosť bola sdelovať ľudu vôľu Boha Jahveh; oni mali byť mužovia, skrze ktorých ústa Hospodin zjavoval svoju svätú vôľu. A kňazi boli prostredníkmi, skrze ktorých ľud Izraelský sbližoval sa k Bohu, obetujúc obete. Časom tieto štyri auktority staly sa protivou povolania svojho. Ezechiel bičuje bez milosrdenstva kráľov a hodnostárov, ako i prorokov a kňazov, že neplnili povinnosti svojho povolania.

a) Hriech, kráľov

Ezechiel venuje celú kapitolu, aby poukázal na hriech kráľa Sedekiáša a na jeho smutné následky. (Kap. 17.) Hriech Sedekiášov je nevernosť. „Zrušil smluvu“ (17. 16), „znevážil prísahu zrušiac smluvu.“ (17, 18.) Prečo toto naliehanie u proroka?

Sedekiáš zrušiac smluvu s kráľom babylonským dopustil sa neslýchaného hriechu. Slová, ktoré Sedekiáš dal kráľovi babylonskému, a smluva, ktorú s ním vykonal, tvoria prísahu Bohu učinenú a smluvu s Ním uzavretú. „Ja som živý! To je moja prísaha, ktorú znevážil, moja smluva, ktorú zrušil; ja to pustím na hlavu jeho.“ (17, 19.) Tedy, keď Sedekiáš znevážil prísahu a zrušil smluvu, dopustil sa ťažkého hriechu naproti samému Bohu. Toto je motiv, pre ktorý nalieha tak často na nevernosť Sedekiášovu. Konečne poznamenať treba, aká vysoká je koncepcia morálna prísahy u Ezechiela.

V kap. 19. máme podobenstvo o lvici a o dvoch lvíčaťoch. V nej je vysvetlený stav Judei a dvoch kráľov Joachaza a Jojakina. Cieľ priamy podobenstva je opísať hriech a smutný osud dvoch kráľov.

Ezechiel predstavuje menovaných dvoch kráľov Judei dvoma dravými lvíčaťmi. Hovorí jasne, že obidvoje lvíčať vedelo trhať svoju korisť, a zožierať ľudí. O druhom je povedané, že celá zem bola užasnutá, keď počula jeho revanie.

Toto je jasné. E. chce opísať Joachaza a Jojakina ako dvoch násilných a despotických kráľov. Myslíme, že toto je smyseľ najjednoduchejší, ktorý privlastňovať máme Ezechielovým slovám.

V kap. 22, 24 — 25, Ezechiel bičuje kniežatá. Predstavení sú pod obrazom revúceho lva. Vytýka im ich nízky egoismus.

b) Hriech hodnostárov a mocnárov ľudu

O nič priaznivejšia nenie mienka Ezechielova o hodnostároch a mocnároch. Pripodobňuje ich vlkom (22, 7). Vytýka im ten istý hriech, ktorý i kráľom: Brutálne zaobchodenie s ľudom. Prorokova mienka o správe je tá najnepriaznivejšia. Na miesto toho, aby úradníci boli verní povolaniu svojmu, stali sa podobnými divým zverom: zožierajú poddaných, miesto aby zabezpečili šetrenie ich práv.

E. vyvinuje hriech hodnostárov a mocnárov v kap. 34. Tu sú pripodobnení úradníci nesvedomitým pastierom a ľud krotkým ovciam. Z tohoto podobenstva vysvitá koncepcia Ezechielova o missii úradníkov. Od hodnostára vyžaduje sa nevyhnuteľne vernosť v povolaní. Má byť strážcom poriadku, má prisluhovať spravedlivosť a právo potlačeným.

E. neuspokojuje sa tým, aby poukázal len na hriech neverných pastierov, ale skúma i samé ovce. Robí rozdiel medzi ovcami slabými a ovcami násilnými. Posledné označuje slovami: barani a škopi. Vytýka im divokosť. Neuspokojujú sa tým, že sa pasú na dobrej pastve a pijú dobré vody, ale tlačia nohama ostatok pastvy a kalia ostatok vody, tak že slabé ovce musejú sa na takejto potlačenej pastve pásť a piť kalnú vodu (34, 18 — 19). Ich divokosť je charakterisovaná ešte tým, že strcajú bokom a plecom všetky slabé a neduživé ovce (34, 21); skutočne dojímavý opis smutného sociálneho poriadku.

Obraz je jasný. Barani a škopi označujú mocnárov a násilných ľudu izraelského. Prorok náš opisuje týmto obrazom, čo slabí a chudobní trpeť museli od mocných. Títo poslední v každodennom živote potlačovali slabých, brutalisovali ich a všetku krivdu im činili. Máme si tedy predstavovať všetky mizerie sociálneho života. To bol opravdový prevrat sociálneho poriadku, čo dušu proroka nášho nevysloviteľným žiaľom naplňovalo.

c) Hriech kňazov

I o kňazoch má E. veľmi nepriaznivú mienku. „Kňazi rušia zákon môj, a znesväcujú moje sväté veci; nerobia rozdielu medzi tým, čo je sväté, a čo je profánne; a nerozoznávajú medzi tým, čo je nečisté a tým, čo je čisté, zažmurujú oči svoje pred sobotami mojimi, a ja som zľahčovaný medzi nimi“ (22, 26). Toto je ináče jediné miesto, kde Ezechiel hovorí o hriechu kňazov, čo nám ale dostačí pochopiť mienku jeho. E. ponímal vysoko povolanie kňazov.

Oni sú strážcovia svätých vecí. Či žiaľ jeho nebol veliký, keď videl, že mužovia, ktorých povolanie bolo tak vznešené, zanedbali povinnosti svoje?

d) Hriech falošných prorokov a falošných prorokýň

Polemia proti falošnému profetismu je obsažená v kap. 13. Pripodobňuje ich líškam. Keď sa proroci mali mužne postaviť proti záhube ľudu, zameškali to. Ich videnia sú podvodné a ich proroctvá („hádání“) luhaniny. (13, 3 — 7.) Účinok na náboženský, politický a sociálny život týchto mužov bol veľmi nebezpečný. Ako líšky podrývajú pôdu, tak podrývali falošní proroci náboženský a sociálny život ľudu.

I proti falošným prorokyňám pozdvihnul E. hlas svoj. V dobe úplného prevratu našly sa ženy, ktoré ako údajné prorokyne, prispely v nemalej miere k pádu Izraela. Prorok im vytýka čarodejníctvo a kúzelníctvo. Sú to isté magické výkony, ktorými veľmi účinkovaly na obyvateľov Jeruzalema. (13, 18, 20 — 21.) Škoda, že nevieme bližšie, v čom záležaly tieto výkony. Dosť na tom, ženy, ktoré sa čarodejníctvom a kúzelníctvom zapodievaly, využitkovaly hmotne pôverčivosť ľudu.

Každý výkon magický bol hotový úder na čistý Jahvismus. Kúzelníctvo zľahčuje Boha Jahveh, toto je hlavná idea, ktorú prízvukuje Ezechiel. Videl jasne nebezpečenstvo, ktoré mágia v sebe skrývala. Odtiaľ prudký odpor Ezechielov proti nej.

Zkúmali sme rôzne formy hriechu, ktorých sa starý Izrael dopustil. Starý Izrael páchal tie najhroznejšie hriechy. Pácha modloslužbu na výšinách a v chráme. Okrem toho urážal otvorene zákon morálny, ľud práve tak ako jeho vodcovia: kráľovia, hodnostári, kňazi a proroci.

Vyskytla sa u Ezechiela prirodzene otázka: Aké následky budú mať všetky tieto hriechy? Či ostanú nepotrestané. Naskrze nie! zneje Ezechielova odpoveď, ale budú prísne trestané.

Prorok zajatých Izraelitov vidí v pohrome, ktorá zastihla starý Izrael, zaslúžený trest. Túto myšlienku nachodíme ustavične v jeho knihe. Všade, kde hovorí o hriechoch národa, nezabudne nikdy doložiť, že budú neomylne potrestané. A naopak, keď hovorí o pohrome Izraela, predstavuje nám ju ako zaslúžený trest za hriech. Nič nenie tak zrejmé v učení Ezechielovom, ako táto úzka spojitosť, do ktorej stavia hriech a trest.

Trest za hriech je nevyhnuteľný. Hriech znesvätil sväté meno Boha Hospodina. Aj spravedlivosť vyžaduje, aby bol potrestaný.

A ešte jedno treba poznamenať. Trest je bezprostredný. Tu mal bojovať proti jednej falošnej mienke. Izraeliti nechceli veriť Ezechielovi, ktorý hrmel, že dobytie Jeruzalema a úplný pád Izraela je bezprostredný. Izraeliti mali ešte vždy nádej na obrat udalostí. Proti tejto zaslepenosti vystúpil E. s celou energiou.

Čo je predmetom trestov a akým spôsobom sa uskutočnia?

Na prvý pohľad je jasné, že ich predmetom je z jednej strany mesto a krajina a z druhej obyvateľstvo. Ale treba poznamenať, že výrazy: mesto, krajina, ľud, sú u Ezechiela niekedy totožné. Predsa nás toto hatiť nemôže v tom, aby sme nepredložili najprv tresty, ktorými mesto a krajina budú zastihnuté, potom tie, ktorých predmetom bude obyvateľstvo.

1. Potrestanie mesta a krajiny

E. káže ustavične, že obľahnutie a dobytie slávneho mesta je bezprostredné. Táto myšlienka je obšírne rozvinutá v kap. 4. a 5. Tu nachodíme symbolické výkony, ktorých E. tak často použil, aby tým pochopiteľnejším učinil svojim rodákom to, čo učil.

Prorok poverený je oznámiť rodákom obľahnutie mesta a z toho pochádzajúce smutné následky. Má vziať jednu tehlu, a na nej vykresliť mesto Jeruzalem. Potom mal vykonať dielo obľahnutia: mal porobiť šiance, násypy, postavať vojsko okolo mesta, a poklásť vôkol neho válečné stroje. Ďalej mal predstaviť trest Izraela a Judy, tým spôsobom, že si mal najprv ľahnúť na ľavý bok a ležať za 190 dní, potom na pravý a ležať za 40 dní. Konečne mal predstaviť smutný stav obyvateľov Jeruzalema takto: Za pokrm si mal vziať pšenice, jačmeňa, fizole, šošovice, prosa a špaldy. Toto mal v jednom hrnci smiešať a týmto sa živiť za toľko dní, za koľko mal ležať na boku. Toto všetko mal jesť pod mierou, podobne i vodu mal piť pod mierou. Ešte k tomu mal si upiecť posúch z jačmeňa, smiešaný s výkalom ľudským; čím to mal vyobraziť, že Izraeliti budú jesť nečistý chlieb medzi pohanmi. Poneváč prorok protestuje proti tomu tým odôvodnením, že v živote svojom nič nepoškvrneného nejedol, dovolené mu je upiecť posúch s lajnom kravským na miesto výkalu ľudského. Týmto všetkým vyobrazený má byť hlad, ktorý panovať bude počas obľahnutia Jeruzalema. (Kap. 4.)

Následky obľahnutia a dobytia Jeruzalema budú najsmutnejšie. Slavné mesto, na ktoré každý Izraelit hľadel s pýchou a hrdosťou, bude zpustošené. Púha myšlienka, že Jeruzalem padne do rúk nepriateľov, bola hrozná. Ani jedna pohroma národná nemohla boľavejší dojem urobiť, ako dobytie Jeruzalema. „Urobím z teba púšť a predmet útržky medzi národami, ktorí sú vôkol teba, pred očima každého mimoidúceho budeš predmetom útržky a posmechu, príkladom a predmetom hrôzy pre národy, ktoré sú vôkol teba, keď uskutočním svoje súdy s hnevom a so zúrivosťou, a trestami zúrivosti. To som ja, Jahveh, ktorý hovorím.“ (5, 14 — 15.)

V kap. 10. je opísaná pohroma pod iným obrazom. Hlas Boha Jahveh je upravený na anjela, ktorý má vôjsť medzi kolesá, pod cherubíny, nabrať do priehrštia žeravého uhlia a rozsypať ho ponad mesto. (10, 2.) Anjel to i vykonal a vzdialil sa. (10, 7 — 8.)

V kap. 21. prorok hovorí, že kráľ babylonský približuje sa k mestu, a že osud Jeruzalema je určený.

V kap. 24. obľahnutie Jeruzalema je predstavené pod obrazom kotla zahrdzaveného, ktorý je naplnený mäsom a koštialami a postavený nad oheň.

I čo sa chrámu týče, E. nezabudne podať svoju mienku. Ačkoľvek chrám bol miestom, kde Jahveh voľakedy býval, predsa nebude zachránený vo velikej pohrome. U Ezachiela chrám Jeruzalemský utratil všetku cenu, lebo bol poškvrnený modloslužbou. E. nezhrozil sa ani najmenej myšlienky, že i chrám bude vystavený zúrivosti nepriateľovej.

Ako Jeruzalem a chrám, tak i celá krajina bude znivočená. „Koniec prichádza, koniec prichádza na štyri strany krajiny“ volá E. (7, 2.), „zaľudnatené mestá zpustnú, a zem bude zpustošená, a vy zviete, že ja som Jahveh“, volá ďalej náš prorok (12, 20.).

Slová Ezechielove musely urobiť hlboký dojem na poslucháčov. Muselo byť niečo hrozné i len mysleť na úplne znivočenie krajiny voľakedy tak kvitnúcej, poneváč drahé rozpomienky viazaly ľud ku každej hrude zeme.

Ešte jedno treba podotknúť. Všetko, čo v nejakom súvise bolo so starým Izraelom, bude zničené. Menovite modloslužba naplňovala hrúzou dušu Ezechielovu. Je tedy prirodzené, že E. oznamuje znivočenie výšin, modlí, oltárov atď. (6. 3 — 6.) Takto bude krajina trestaná.

2. Potrestanie ľudu

Obyvateľstvo starého Izraela utrpelo, menovite od pádu Samárie r. 722, otrasy najboľavejšie. Vpády cudzích národov boly na dennom poriadku. Každý Izraelita myslel na výpravy cudzích národov s úžasom.

Akákoľvek vojenská výprava cudzích národov mala pre Izraelitov následky najsmutnejšie. Nepriateľ bez všetkých citov ľudskosti dokázal vždy svoju bestialitu ľudskú. Obzvlášte výbojní Assyrčania a Babylončania dokázali ukrutnosť naproti premoženým. Meno „Aššur“ a pozdejšie „Babilu“ robily na Izraelitov asi taký dojem, aký robilo voľakedy meno „Attila“ na Europu.

Ale nikdy neutrpel národ tak ťažký úder, ako za času Ezechielovho. Tisíce a tisíce ľudu zahynulo v nešťastí, ktoré zastihlo národ vyvolený.

Otázka je, aké stanovisko zaujal E. naproti osudu, ktorý zastihnul jeho národ. Videli sme, že E. považoval každý trest za zaslúžený trest vyvoleného ľudu. Trest tento nakreslil prorok barvami najtmavšími. Všetko, čo o tomto predmete hovorí, siaha až k posledným hraniciam hrôzy. Jahveh vykoná svoje súdy s hnevom a zúrivosťou. Odvráti zrak svoj od národa, bude bez milosrdenstva, a vyleje všetek hnev na národ. Súdy Boha Jahveh budú tak strašne tragické, že národy úžasnú.

E. i podrobne opisuje tieto tresty. Menuje ich viac. Najčastejšie sú: mor, hlad, meč, rozptýlenie, oheň, divá zver.

Obyvateľstvo bude zastihnuté jedným alebo druhým trestom. „Kto bude ďaleko, padne od moru; kto bude blízko, padne od meča; kto ostane, a bude obľahnutý, zahynie od hladu, aby som vyplnil svoj hnev proti nim,“ hovorí Jahveh vo v. 12. kap. 6. A vo v. 15. kap. 7. čítame: „Von meč, dnu mor a hlad. Kto bude na poli, padne od meča; toho, kto bude v meste, zožre hlad a mor.“

Tieto a tým podobné slová musely urobiť najžalostnejší dojem. Ľahko je si predstaviť účinok, ktorý urobily tieto slová: „Moje oko nepošanuje sa, a nebudem mať spoluútrpnosti,“ slová, ktoré sú tak časté v jeho knihe ako refrain trúchlospevu, opisujúceho smutný osud národa vyvoleného.

V kap. 5. opísaný je výkon symbolický, zobrazujúci smutný osud obyvateľov Jeruzalema. Prorok mal vziať meč ostrý a mal ho použiť za britvu t. j. mal ním oholiť hlavu a bradu svoju, a to, čo naholil, mal rozvážiť na tri rovné čiastky. „Jednu tretinu spáliš ohňom v meste, keď dni obľahnutia budú vyplnené; potom vezmeš druhú tretinu, ktorú posekáš mečom okolo mesta; a tretiu tretinu roztrúsiš do vetra; a ja vytiahnem meč za nimi“ (5, 2.). Hľa obraz plačlivého losu národa Izraelského! Pozdejšie prorok i vysvetlí tento obraz: „Jedna tretina z vás umre na mor a zahynie od hladu v tebe; druhá tretina padne od meča okolo teba; a tretiu tretinu rozptýlim na všetky strany, a vytiahnem meč za nimi“ (5, 12.).

Scéna, opísaná v kap. 9., je úžasná. Hlas zavzneje v ušiach Ezechielových: „Priblížte sa, vy, ktorí máte potrestať mesto, každý jeden s nástrojom hubiacim v ruke svojej,“ povedal Jahveh (9, 1.). A hneď zjaví sa na ceste, ktorá vedie k severnej bráne mesta, šesť mužov. Medzi nimi nachodí sa muž, oblečený do ľanového plátna s kalamárom na opasku. Vstúpia do chrámu a postavia sa k oltáru medenému. Potom Jahveh dal mužovi, ktorý nosil pisárske náčinie, rozkaz tento: „Choď cez mesto Jeruzalem, a poznač čelo ľudí, ktorí stenú a vzdychajú pre všetky svoje ohavnosti, ktoré v tebe páchali“ (9, 4.). Ostatní dostali toto nariadenie: „Choďte cez mesto za ním a bite; vaše oko nech nikoho nešanuje a nemajte ľútosti! Starcov, mládencov, panny, deti, ženy, — bite ich až do vykynoženia, ale nepribližujte sa k tomu, kto znak nosí a započnite od mojej svätyne“ (9, 5 — 6.). Anjeli plnia rozkaz, počnúc kynožením starcov, ktorí boli pred chrámom. Potom Jahveh im povie: „Poškvrňte dom a naplňte dom ľuďmi zabitými! Choďte!“ Tedy anjeli vyšli a bili po celom meste (9, 7.). Rozkaz bol vyplnený. Anjel, ktorý bol poverený poznačiť ľudí, ktorí nemali byť zabití, doniesol v krátkosti zprávu: „Vykonal som, ako si mi rozkázal“ (9, 11.).

Táto kapitola je jedna z najuchvacujúcejšich a z najcharakterisujúcejšich ducha a talent Ezechielov. Proroka nášho často obviňujú zdĺhavosťou. Kap. táto je dôvod proti tomuto tvrdeniu. Je v nej niečo uchvacujúceho, dramatického, tragického. Ak niečo mohlo urobiť dojem na zajatých, dať im vycítiť vážnosť situácie hlavného mesta, bola to istotne kapitola táto. Keď ju čítame, takrečeno počujeme stenanie a vzdychanie umierajúcich Izraelitov, vidíme mrtvoly ležiace po uliciach Jeruzalema. Slová, ktorými sa končí kapitola táto: „vykonal som, ako si mi rozkázal,“ ešte zväčšujú dojem.

V kap. 15. predstavuje nám opovrženosť, ktorú zasluhuje národ, podobenstvo o neužitočnom dreve. V Starom Zákone Izrael často sa vyobrazuje ako vinný kmen. Dôkaz istotne vysokej idey, akú mali proroci o národe svojom. E. vysvetľuje tento obraz po zlej stránke. On nemá pred sebou plod, ale len drevo vinného kmena. Čo hovorí o tomto dreve? „Či sa vezme z tohoto dreva na nejakú vec? Či sa z neho urobí klinec na vešanie nejakej veci? Hľa, položí sa na oheň k spáleniu. Keď oba konce sožerie oheň a keď prostriedok horí, či je súce na nejakú vec? Hľa, keď bolo celé, neurobila sa z neho nijaká vec; čím menej, keď ho oheň sožral a spálil, možno z neho urobiť nejakú vec“ (15, 3 — 5.). Toto je obraz. Za ním nasleduje vysvetlenie.

Ako drevo vinného kmena býva hodené na oheň k spáleniu, práve tak obyvatelia Jeruzalema budú vydaní ohňu. Nebudú môcť vyhnúť pohrome. Ak by sa im podarilo utiecť z jedného ohňa, druhý ich sožerie. Na každý pád budú potrestaní (15, 6 — 8.).

Viďme iný obraz. Obyvatelia Jeruzalema sú podobní troskám. Jahveh shromaždí obyvateľov, ako rozličné kovy, do jednej pece, a bude na nich duť oheň svojej zúrivosti (21, 20 — 22.).

Ale E. neupokojuje sa tým, že hlása vo všeobecnosti trest ľudu; on zvestuje trest i jednotlivým triedam obyvateľstva.

Ide tu v prvom rade o kráľa Sedekiáša. Zrušil smluvu s Hospodinom, preto bude hrozne potrestaný v Babylonii i so svojím vojskom, ktorého kvet padne od meča, a ostatok bude rozptýlený (17, 19 — 21.).

Smutný osud kráľa Sedekiáša opisuje nám ešte výkon symbolický, obsažený v kap. 12. Prorok obdržal od Jahveh nasledovné úpravy. Mal si sobrať batožinu a vyniesť von z mesta ako vysťahovalec. Večer v prítomnosti svojich rodákov mal prebiť medzeru cez hradbu mesta. Cez túto medzeru mal na pleci vyniesť svoje veci, mal si prikryť tvár, odvrátiť ju od zeme a tak von z mesta výnsť. (12, 4 — 6.) E. to i vykonal. Malo to slúžiť za znak tragických udalostí, ktoré maly kráľa a jeho dvor zastihnúť. I kráľ hodí svoju batožinu na plece, i pôjde po tme von z mesta. Prikryje si tvár, aby nevidel zem. Zájmu ho do Babylonie, kde i umre. Celý jeho dvor bude rozptýlený a Jahveh vytiahne meč svoj za nimi (12, 12 — 14.).

Ďalej i tých dvoje ľvíčať, o ktorých sme už hovorili, t. j. Joachaz a Jojakin, budú potrestané. Jedno chytily národy do jamy, do nosa dali mu obrúčku a tak na reťazi zaviedli ho do Egypta. Na druhého vystrely národy siete, lapili do jamy, v klietke ho dopravily do Babylonie, kde bol do pevnosti zavretý, aby nikto nepočul hlasu jeho (kap. 9.).

I hodnostári a mocnári ľudu budú potrestaní tak, že Jahveh konec urobí ich sebectvu (34.).

Proti prorokom vztiahne Jahveh svoju ruku, vykorení ich z ľudu, tak že nebudú viac zapísaní v registroch domu Izraelského (13, 9.). Ezechiel obrátil zreteľ svoj i na škodnú činnosť prorokov. Ľud staval múr, a proroci ho vakovkou pokryli. Ale Jahveh pustí víchor a príval na stenu, tak že sa zvalí a falošní proroci nemilosrdne pod ňou zahynú (13, 13 — 16.).

Poesia a pravda sú tu smiešané. Pod vakovkou má sa rozumeť optimismus falošných prorokov. Toto je poesia. Zvalenie múru — toto je allusia na zváľanie hradieb Jeruzalema. Tu je hľa pravda!

I na prorokyne falošné E. upravil svoje strašné slová. Jahveh zničí ich dielo. „Nebudete mať viac visie klamlivé, a nebudete viac oracula hovorievať; ja vysvobodím ľud svoj z vašich rúk, a budete vedieť, že ja som Hospodin (13, 23.).“

Podobne i kňazi budú potrestaní. „Vylejem na nich svoju zúrivosť, a ohňom svojho hnevu ich zničím a pustím na ich hlavu ich dielo, hovorí Hospodin Jahveh“ (22, 31.).

Toto je hľa trest ľudu Izraelského.

Hriech musí byť trestaný, to vyžaduje spravedlivosť Boha Jahveh. Katastrófa, ktorá tak strašne zastihla Izraela, núti Ezechiela ešte rozmýšľať o otázkach: Aký je spôsob, a čo je cieľ trestu?

A. Spôsob trestu

Čo sa týče spôsobu trestu, môžeme hneď na počiatku nášho zkúmania povedať, že Ezechiel je v zjavnej protive s mienkou, ktorá panovala až po jeho dobu. Až po zajatie bežná mienka o súvise medzi hriechom a trestom bola tá, že deti nesú pokutu za hriechy svojich otcov, a že, naopak, Jahveh je milosrdný naproti deťom tých, ktorí zachovávajú príkazy jeho. Tento názor bol nasledovne kodifikovaný: „Ja som Jahveh, tvoj Boh, Boh horlivý, ktorý tresce neprávosť otcov na dietkach až do tretieho a štvrtého pokolenia tých, ktorí mňa nenávidia, a ktorý milosrdenstvo dokazuje až po tisíco pokolenie tých, ktorí mňa milujú, a ktorí zachovávajú príkazy moje“ (Exod. 20, 5 — 6.; 34, 7.; Num. 14, 18.; Deut. 5, 9.)

Vskutku, táto idea bola zakorenená do duše Izraelitov a ostala v platnosti až po dobu Ezechielovu. Všetky katastrófy, ktoré zastihly Izrael, boly vysvetlované ako následky hriechov predkov. Dokým ľud viedol neodvislý národný život, idea táto neskrývala v sebe žiadno nebezpečie. Ale za doby Ezechielovej boly okolnosti celkom iné. Izrael padnul. Katastrófa bola neslýchaná. Z národa neostal iba zlomok, ktorý žil v zajatí, a ktorý mal povolanie, aby podal budúcim pokoleniam nové idey. Keby E. bol hlásal starý princíp ohľadom trestu hriechov a odmeny za vernosť naproti Bohu Jahveh, bol by pohnal do istej morálnej záhuby tie zbytky národa, ktoré prežily katastrófu. Šlo tedy o to, aby našiel základ, na ktorom by mohol ratovať zbytky národa pred úplnou záhubou.

Za časov Ezechielových bolo bežné jedno príslovie, ktoré exaktne vyjadrilo stav duše Izraelitov: „otcovia jedli zelené hrozny, a od neho ztŕply zuby detí.“ (Ezech. 18, 2.; Jer. 31, 29.) Toto sú slová vážne, ktoré Ezechiel slyšal so dňa na deň z úst rodákov svojich. Vidíme v nich hrozný fatalismus, ktorý tlačil ich dušu.

Keď E. slyšal takéto slová, dve veci ho urážaly hlboko. Takéto presvedčenie bolo rovné so zapieraním spravedlivosti Boha Jahveh. A po druhé ono neobsahovalo v sebe nijakej morálnej sily pre individuum.

Je ťažko pochopiť, ako mohlo takéto presvedčenie byť tak hlboko do duše Izraelitov až po dobu Ezechielovu zakorenené. A zrovna nepochopiteľné je, že proroci nebojovali z celej sily proti tomuto falošnému presvedčeniu.

E. postavil sa do boja proti tejto falošnej these, a založil theoriu o osobnej zodpovednosti. Deti nie sú trestané za hriechy svojich otcov, ale každý jeden je zodpovedný za svoje vlastné hriechy. Predmetom riadenia spravedlivosti Božej je nie národ ako celok, ale individuum. Jahveh súdi každého podľa jeho skutočného chovania sa. Toto sú hlavné idey Ezechielove o spôsobe trestu.

Takýmto kategorickým smýšľaním Ezechiel postavil sa do zjavnej protivy s tradicionálnou mienkou. Až po dobu Ezechielovu predmetom lásky Boha Jahveh bol národ ako celok. Jahveh a Izrael, toto sú tie dva pojmy, ktoré dominujú pred Ezechielom. Individuum neprišlo do povahy. E. hlása, že predmetom lásky Boha Jahveh je individuum.

Ezechiel tedy podvrátil tradicionálnu mienku a založil theoriu individualismu. Nie Jahveh a Izrael, ale Jahveh a individuum sú v popredí v učení Ezechielovom.

Už teraz môžeme podotknúť, že takéto ponímanie riadenia spravedlnosti Boha Jahveh malo neoceniteľnú váhu tak pre náboženstvo, ako pre vývin morálnych myšlienok národa izraelského.

Náleží nám teraz vyvinúť bližšie túto nauku.

E. zapodieval sa zavčasu naukou o osobnej zodpovednosti a individualismu. Hneď na počiatku povolania svojho za proroka vzdal sa tradicionálnej myšlienky. Videl sa postaveného od Boha za strážcu nad domom Izraelským. Z tejto hodnosti povinnosťou jeho bolo starať sa o spásu jednotlivých duší, ktoré mu boly sverené. (3, 16 — 27.)

Theoria o osobnej zodpovednosti a spravovania spravedlivosti Boha Jahveh je rozvinutá v kap. 14, 12 — 20. a 18. V kap. 14, 12 — 20. E. rozvinuje, že v katastrófe, ktorá zastihne Izrael, zahynú všetci hriešnici bez výnimky. Prorok nám podáva štyri príklady, aby posvietil na spravedlivosť, podľa ktorej Jahveh trestať bude Izraela.

„Synu človeka! Keď by krajina zhrešila proti mne páchaním neprávosti, a vystrel by na ňu ruku, a zlomil by jej palicu chleba, a poslal by na ňu hlad, a vyplienil by z nej človeka a dobytok, a keď by sa v nej našli títo traja mužovia: Noe, Daniel a Jób, oni by spravedlnosťou svojou vysvobodili život svoj. Hovorí Panovník Jahveh!“ (14, 13 — 14.) Toto je prvý príklad. Ostatné tri sú podobné. Na miesto hladu v nich sú spomenuté iné tresty, o ktorých Ezechiel obyčajne hovorí vo svojej knihe. Sú to v druhom páde divé zvery, v treťom meč a konečne v štvrtom mor.

Vidíme jasne, že demonštrácia Ezechielova smeruje, aby posvietil na nepoklátiteľnosť spravedlivosti Boha Jahveh. V katastrófe každý jeden ponesie trest svojej neprávosti.

Verše 12 — 23. kap. 14. robia dojem ešte elementárnej theorie, ktorá v duchu Ezechielovom vznikla pod dojmom geniálnej inšpirácie.

V kap. 18. vidíme enormný progres vo vývine tejto idey. Tu berie Ezechiel do povahy spravedlivosť a neprávosť človeka. V celej kapitole Ezechiel sa nám predstavuje ako opravdový theolog; reflektuje a raisonnuje. Hneď úvod do kapitoli je charakteristický. E. sa nám ukazuje ako polemista. Polemisuje proti these, ktorá bola v platnosti: Otcovia jedli zelené hrozno, od ktorého ztŕply deťom zuby. Naproti tomu E. stavia svoju thesu: „Hľa! všetky duše sú moje, duša otcova a duša synova: obidve sú moje: duša, ktorá hreší, umre.“ (8, 4.) Tuto je hľa značný progres. Predmetom lásky Boha Jahveh je otec práve tak, ako syn.

Túto ideu vyvinie s celou precisitou. Podáva nám tri príklady, aby posvietil na svoju thesu, že totižto každý človek trestaný býva podľa svojho osobného chovania sa.

1. Človek spravedlivý žiť bude (18, 5 — 9.)

2. Človek nespravedlivý umre (18, 10 — 13.)

3. Keď nespravedlivý človek zplodí syna, ktorý zdržuje sa neprávostí otcových, žiť bude. (18, 14 — 18.) (Viď bližšie citované miesto.)

Vidíme tedy, že sväzky príbuzenstva nemôžu vplývať na spravedlivosť Boha Jahveh. Keď je niekto spravedlivý, žiť bude, keď je ale nespravedlivý, umre, bez ohľadu na to, či je synom otca spravedlivého alebo nespravedlivého.

Ale toto všetko je nie ešte dostatočné. Prorok dobre znal, nakoľko boli Izraeliti presiaknutí tou ideou, že synovia znášajú trest za hriechy svojich otcov. Usiloval sa tedy mienku túto úplne vykoreniť.

E. polemisujúc proti bežnému predsudku, bol na námietku pripravený, ktorá znela: „Prečo syn nenesie neprávosti otcove?“ Na čo E. odpovedá summárnym rekapitulovaním argumentov, ktoré dosaváď vyvinul. (18, 19 — 20.)

E. objasní svoju thesu so všetkých strán. Dokazuje sa nám ako pozorovateľ zjavov psychických a zjavov praktického života. Život nám poskytuje príklady, že sa bezbožník odvráti od svojej zlej cesty, a naopak, že spravedlivý opustí svoju dobrú cestu.

Ako sa chová Jahveh naproti takýmto ľuďom? Odpoveď na túto otázku vyplýva z tej všeobecnej thesy: spravedlivosť býva odmenená, neprávosť trestaná. S každým zaobchodí Jahveh podľa jeho aktuálneho chovania sa.

V prvom páde E. vyvinie myšlienky tieto: Bezbožník, ktorý sa obrátil, žiť bude. Predošlé hriechy budú mu odpustené. Spravedlivosť Boha Jahveh vyžaduje, aby človek taký žil. (18, 21 — 23.)

V druhom páde stretáme sa s vývodami, týmto myšlienkam úplne sa protiviacimi. (18, 24.)

Vzdor jasnosti učenia Ezechielovho, jeho rodáci vývody prorokove pochopiť nevedeli. V katastrófe istotne zahynuli spravedliví a nespravedliví, a medzi tými, ktorí katastrófu prežili, našli sa i spravedliví i nespravedliví. Katastrófa poklátila Izraelitov vo viere v Boha Jahveh. Námietka ľudu znela: „Cesta Hospodinova nie je pravá!“ (18, 25.) Na to E. odpovedá: „Slyšte, ó dome Izraelský! či je moja cesta nie pravá? Či skôr vaše cesty sú nepravé?“ (18, 25.) A potom rekapituluje prorok idey dosaváď vyvinuté. (18, 26 — 28.)

Takto podvrátiac námietky Izraelitov, E. vyzýva rodákov svojich, aby sa odvrátili od svojej zlej cesty, aby žiť mohli. (18, 30 — 32.)

Tieto isté idey o osobnej zodpovednosti a spravedlivosti Boha Jahveh vyvinuté sú ešte raz v kap. 33. Toto istotne svedčí za tú svedomitosť prorokovu, s ktorou hľadal pevný základ pre poklátenú vieru Izraelitov.

Je v najvyššej miere interessantné videť, ako veľmi si dal Ezechiel záležať pri rozvinovaní svojich myšlienok ohľadom spôsobu trestu.

Ak niektorá čiastka učenia Ezechielovho má na sebe charakter doktrinárny, je to istotne táto. E. sa nám ale dokazuje ako kasuista. Ale vzdor všetkým nedostatkom, ktoré má v sebe každá kasuistika, jeho vývody sú vždy pozoruhodné.

B. Cieľ trestu

Aký je cieľ trestu, ktorým Jahveh zastihnul národ Izraelský? Otázka táto je takrečeno centrum učenia Ezechielovho. Celá činnosť prorokova smerovala ta, aby ľudu svojmu vysvetlil cieľ pádu Jeruzalema, zpustošenia krajiny, a odvedenia ľudu do Babylonie.

Zajatie je školou, v ktorej národ pochopí celú vážnosť trestov, ktorými je zastihnutý. Zajatie je prostriedok, ktorým národ uzná celú vážnosť neprávostí, ktorých sa dopustil naproti Bohu Jahveh. V zajatí zobudí sa národ z morálnej zatupenosti a zrodí sa k novému životu. (6, 9 — 10.)

Takéto ponímanie zajatia je jedna z najpodarenejších myšlienok učenia Ezechielovho. Rozlúštil otázku cieľu exilu a trestu v tom smysle, že sú tieto posledné zaslúžené za hriechy. Ale vyskytla sa ešte jedna vážna otázka: Či možno vyhnúť trestom, alebo nie? E. odpovedá kladne.

Prostriedok vyhnúť takej katastrófe je prophetia. Táto celkom nová idea je rozvinutá v kap. 33. Ale už hneď na počiatku svojho povolania videl jasne, v čom záležala úloha jeho. Bol postavený za strážcu. (3, 16 — 21.) Jeho povinnosťou bolo upozorniť bezbožného, aby sa odvrátil od svojej cesty zlej, aby zachránil život svoj, keď katastrófa príde. Ak by prorok nevykonal úlohu svoju, bezbožník by umrel, ale prorok by bol zodpovedný za jeho smrť. Idey, obsažené v kap. 3, 16 — 21., majú celkom osobný charakter. Charakterisujú nám svedomitosť E-vu, akou ponímal úlohu svoju, ktorú mal medzi svojimi rodákmi v Babylonii vyplniť.

Čo je obsažené v kap. 33, je opravdové theorema a theologonmenon. Celá kapitola je neoceniteľná pre praktickú theologiu a obzvláštne pre theologiu pastorálnu. To je theoria služby prorockej. Ľud si môže niekoho vyvoliť za strážcu. Toto je idea úplne nová o službe prorockej. Pred Ezechielom prorok konal inštinktívne. Vydal sa za nabi, t. j. za prostredníka medzi Jahveh a ľudom. O nejakej voľbe, o investicii nenachodíme ani najmenšej stopy. Ak sa prorok životom a učením svojím dokázal ako prostredník medzi Jahveh a ľudom, bol za takého od ľudu uznatý, ale nebol od neho inštallovaný. On sa vydal sám od seba za prostredníka na základe svojho vnútorného povolania, svojej inšpirácie.

Idea základná theorie o službe prorockej je, že prorok je zodpovedný za duše, ktoré sú mu sverené. Styky medzi prorokom a ľudom sú najužšie. Už obraz, ktorým Ezechiel vysvetluje úlohu a povinnosť proroka, sú charakteristické pre pochopovanie služby prorockej. Úloha proroka je podobná úlohe strážcu, ktorý má povinnosť uvedomiť, ak mu nebezpečenstvo hrozí.

Prorok vyvinie svoje idey najprv dvoma príkladmi. Čo sa stane 1) ak strážca uvedomí ľud o nebezpečenstve, a 2) ak ho neuvedomí. V prvom páde, ak vojsko neposlúchne strážcu, zahynie následkom svojej vlastnej chyby, ak ale poslúchne, zachráni život svoj. V druhom páde, ak niekoho meč zastihne, umre pre svoje viny, ale strážca je zodpovedný za jeho smrť.

E. mal bojovať s ťažkosťami neslýchanými, ktorých pôvodcom bol sám. Ustavične kázal, že sa Izraeliti dopustili nesčíslných hriechov, a že nasledovne majú zahynúť. Zajatí robili námietku: „Poneváč naše priestupky a hriechy sú na nás, a my hynieme následkom nich, ako môžeme žiť?“ (33, 10.) Keď uvážime prísnosť, ktorou E. káral hriechy ľudu, ľahko chápeme takúto námietku. E. opravdovým paedagogickým taktom odpovedá na túto námietku tak, že povzbudzuje národ, aby sa obrátil. „Ja som živý! vraví Hospodin, ja nemám záľuby v smrti bezbožníka, ale v tom, aby sa bezbožník odvrátil od svojej cesty a aby žil. Odvráťte sa, odvráťte sa od vašej cesty zlej; prečo by ste mali umrieť, ó dome Izraelský?“ (33, 10.)

Z tohoto miesta vysvitá, aký veliký zástoj má v učení Ezechielovom obrátenie sa. Ono je nevyhnuteľným faktorom života. Toto veliké naliehanie Ezechielovo na obrátenie sa malo na vývin života náboženského a morálneho Izraelitov v Babylonii následky neoceniteľné. Izraeliti začali padať v náboženských veciach do fatalismu a nihilismu. E. ich zachránil od tohoto nebezpečenstva, keď im hlásal, že Jahveh je hotový ich milovať pod tou podmienkou, že sa odvrátia od svojej zlej cesty. Za daných okolností šlo o to, aby appelloval na morálnu silu človeka.

Použiť prospešne proroctvo potrebná je úprimnosť. (14, 1 — 11.) Dokým je človek naklonený k modloslužbe, Jahveh nedá sa konsultovať. Ak by niekto vzdor tomu opovážil sa použiť profecie, bude nemilosrdne od vyvoleného ľudu odstránený. A Jahveh preto bude na tom, aby sa dom izraelský neodstránil od neho a nepoškvrnil sa hriechom. (14, 11.)

Tieto myšlienky tvoria súčasne priechod z prvej čiastky na druhú učenia Ezechielovho.

Predmet prvej čiastky kázania Ezechielovho bol pád starého Izraela. Učenie Ezechielovo v tejto čiastke vyvinulo sa pred nami logikou jasnou a precisnou. Nenachodíme v čiastke tejto jednej myšlienky, ktorej by sa nedalo vykázať dobré miesto. Štyri kardinálne myšlienky obsahovala táto časť:

1. Izrael dopustil sa velikých hriechov.

2. Preto musí byť trestaný.

3. Každý bude trestaný podľa svojho osobného chovania sa.

4. Izrael sa pokaja zo svojich hriechov a uzná Boha Jahveh za svojho svätého a spravedlivého Boha.

E. opisuje s velikou indignáciou ošklivosti, ktorých sa národ dopustil. Tón pathetický a irritovaný dominuje v tejto čiastke. Možno riecť, že táto prvá čiastka bola inšpirovaná hnevom, ktorým duša Ezechielova bola preplnená. Tento tón sa zrazu zmení, keď prorok hovorí o budúcnosti Izraela.

V duši Ezechielovej zavčasu musely vznikať myšlienky ohľadom budúcnosti Izraela. Mesto padlo, národ buďto zahynul bezprostredne v katastrófe, buďto bol na všetky strany rozptýlený. Čo sa teraz stane? Toto bola otázka otázok, na ktorú E. na základe služby profetickej, ktorú konal medzi svojími rodákmi, musel dať upokojujúcu odpoveď. Jeho nepoklátiteľná viera vo všemohúcnosť Boha Jahveh nedopustila mu zúfať v situácii tak kritickej, v akej boly zbytky národa po strašnej pohrome; ani pochybnosť, ani zúfalstvo nedotkly sa nikdy duše Ezechielovej.

Starý Izrael padnul pre svoje neprávosti; ale po kajaní sa z hriechov bude reštavrovaný z lásky Boha Jahveh.

A takto druhá čiastka učenia Ezechielovho je pravá protiva prvej. Ako na to už raz bolo poukázané, predmetom druhej čiastky zkúmania nášho bude:

1. Nový národ,

2. nový kult,

3. nová krajina.

Toto sú zrejme tie tri body, o ktoré ide v druhej čiastke kázania Ezechielovho.

1. Podmienka reštavrácie národa: Pád cudzích národov

V kapitolách 25 — 32 nachodíme seriu proroctví proti cudzím národom, ktoré hraničily s Izraelom. Theologovia nie sú jednej mienky o význame týchto kapitolí v kázaní Ezechielovom. Väčšina theologov považuje otázne kapitoly za samostatnú čiastku. Toto je mienka úplne mýlna. Učenie Ezechielovo má za predmet starý a nový Izrael. Keď toto je obsah kázania Ezechielovho, otázne kapitoly nemôžu sa považovať za samostatnú čiastku popri tých kapitolách, ktorých predmet je pád Izraela a popri tých, ktoré hovoria o jeho reštavrácii. Vzdor ich obšírnosti, kapitole tieto majú pre učenie Ezechielovo len akcessívnu cenu. Otázka, ktorá vzniká, je: S akou myšlienkou ich možno do súvisu preniesť? Ak najdeme tento bod, vysvitne potom i ich cena.

Keď E. oznamuje otáznym národom nevyhnuteľný pád, deje sa to výlučne tým cieľom, aby ujistil svojich rodákov, že pádom cudzích národov započne sa pre nich nová doba. Pád pohanov bola nevyhnuteľná podmienka reštavrácie nového národa Izraelského. Iného významu im privlastniť nenie možné.

Otázne proroctvá vzťahujú sa na sedem národov, s ktorými Izrael vo svojej histórii stál v ustavičných stykoch. Ačkoľvek složenie týchto kapitolí je umelé, predsa nie sú ony len literárna komposícia, ako to Bertholet predpokladá. Ale áno, predpokladať máme to, že cudzie národy, ktoré tak smutný zástoj hraly v histórii národa Izraelského, boly predmetom kázania Ezechielovho. E. sledoval pozorne všetky historické údalosti a usiloval sa ich objasniť. Nebolo by naskrze pravdepodobné, že by bol vynehal vo svojom kázaní práve národy otázne.

Viďme v krátkosti tieto proroctvá. E. hovorí o 7 národoch v tomto poriadku: 1. Ammon. 2. Moab. 3. Edom. 4. Philistea. 5. Tyr. 6. Sidon. 7. Egypt.

Ammonovi vytýka škodoradosť, ktorú dokázal naproti Izraelovi za časov jeho nešťastí; za to bude vydaný synom Orientu, a bude vykorenený z národov. (25, 1 — 7.)

Moabov hriech záležal v tom, že nechcel duchovnú prevahu Izraela nad inými národami uznať; za to bude vydaný národom Orientu. (25, 8 — 11.)

Duša Ezechielova bola menovite proti Edomovi naplnená, ktorý sa pomstil nad Judeou za svoju odvislosť od nej. (25, 12 — 14.) Sem patrí aj proroctvo, obsažené v kap. 35. proti hore Seir, t. j. proti Edomu. Ezechiel mu vytýka pachtivosť. Za to bude Edom zpustošený. (35, 10.)

Philistaea bude pre svoju pomstychtivosť nemilosrdne potrestaná (25, 17.).

Za týmito krátkymi proroctvami nasleduje dvoje dlhých, jedno proti Tyru (26 — 28, 19.), druhé proti Egyptu (29 — 32.), medzi ktoré je vsuté proroctvo proti Sidonu. (28, 20 — 26.)

Hriechom Tyru bola jeho pachtivosť. Tyr po páde Jeruzalema mal nádej bohatnúť tým, že cesta kupecká viedla by z Orientu rovno k nemu. Zato bude Tyr nemilosrdne potrestaný. Príde Nebukadneccar, kráľ Babylonie, a mesto s obyvateľmi jeho zničí. Trest bude taký, že triaška pochytí všetky kniežatá mora, keď uzrú hroznú pohromu niekdy slávneho mesta. Za tým nasleduje elegia nad Tyrom (27.); kráľ jeho mizerne zahynie. (28, 2 — 19.)

Bez poukázania na hriech Sidona E. prorokuje mu meč a mor, ktorými ho Jahveh zastihne. (28, 20 — 23.)

Za tým nasleduje všeobecná poznámka: keď Jahveh potresce cudzie národy, Izrael bude prebývať bezpečne vo svojej krajine. (28, 24 — 26.)

Štyri dlhé kapitoly venuje E. proti Egyptu. Zvestuje mu bezprostredný pád. Bičuje nadutosť jeho kráľa, ktorého porovnáva s krokodílom. Jahveh vytiahne krokodíla na púšť, kde nemilosrdne zahynie. Ľudia, zvery budú vynivočené, a krajina bude zpustošená. (29, 1 — 16.)

Dľa proroctva, obsaženého vo veršoch 17 — 21. kap. 29. Nebukadneccar po dobytí Tyra obráti sa proti Egyptu, kde bude koristiť.

Kapitoly 30. a 31. obsahujú tie isté idey. V kap. 30. opísané sú tresty Boha Jahveh, vykonané skrze Nebukadneccara. Kap. 31. je veľkolepý opis moci Egypta. Tu porovnáva E. Egypt s cedrou, ktorá vytýčila svoj končiar až po chmáry, ale bude zťatá. Pád jej bude tak ohromný, že národy užasnú. Kap. 32. je elegia na kráľa (1 — 16.) a na krajinu (17 — 32.). Dôležité pre učenie Ezechielovo sú istotne verše (31, 22 — 30.). Tam sú vypočítané mocnosti, ktoré Egypt najde v hlbokosti zeme, t. j. Aššur, Elam, Mešek, Tubal, kniežatá severu, a Sidonskí.

Vidíme, že E. usiloval sa dľa možnosti opísať pád pohanských národov. Hnev proti cudzím národom, a láska k Izraelovi vnúkala nášmu prorokovi tieto kapitoly. Keď cudzie národy budú znivočené, bude možná reštavrácia Izraela.

Prv, ako by sme prešli na rozvinutie reštavrácie Izraela, potrebné je ešte niekoľko poznámok urobiť na kapitoly 25 — 32. Tieto kapitoly sú zaujímavé ešte z nasledovného ohľadu. V proroctvách, ktorých predmetom sú cudzie národy, nachodíme tie isté hlavné idey, s ktorými sme sa stretali v prvej čiastke učenia Ezechielovho. To sú: 1. Cudzie národy dopustily sa velikých hriechov. 2. Pre ne budú trestané. 3. Tieto tresty privedú ich k uznaniu všemohúcnosti Boha Jahveh. 4. Prorok hovorí ešte i o reštavrácii Egypta. Toto sú tedy tie isté myšlienky, ktoré vývodia v proroctvách, vzťahujúcich sa na Izraela. I v podrobnosťach môžeme nachodiť podobnosti. Otázne národy zahynú práve tak ako Izrael. Krajina bude zpustošená, mestá zrúcané. Ľud zahynie od meča, bude rozptýlený atď. Toto všetko svedčí za správnosť nášho ponímania učenia Ezechielovho.

2. Reštavrácia národa izraelského

Keď čítame kapitoly, v ktorých E. hovorí o páde národa izraelského, môžeme konštatovať, že prorok vzdor všetkej svojej prísnosti, ktorou národ odsúdil, predsa zachoval istý stupeň lásky k nemu. Všade kde hovorí hlasom hnevlivým o bezprostrednom páde národa izraelského, poskytuje mu tušenie lepšej budúcnosti. Vzdor všetkému rigorismu, ktorým sú nabraté jeho proroctvá proti starému Izraelovi, v hlbinách duše svojej zachoval tú najúprimnejšiu lásku k národu svojmu, tak kruto navštívenému. Myšlienka, videť znivočený svoj národ, bola pre Ezechiela plná hrôzy.

Je to prirodzene protimluva nerozlúštiteľná, keď on v mene Boha Jahveh hovorí: „Ja budem bez milosrdenstva,“ a keď potom dokladá, že z národa predsa ostane istý zlomok. Ale tá protiva má byť jednoducho uznatá. Poznamenali sme, že život psychický Ezechielov bol dominovaný dvoma mohutnými citami: hnevom a láskou. Ony determinujú celé jeho učenie. E. hovorí v prvej čiastke učenia svojho hlasom hnevlivým; tento hnev nenie nikdy na toľko mohutný, že by výraz lásky už naskrze nebol možný.

Už v 5. kap. nachodíme po prvý raz, že z národa ostane zlomok, ktorý prežije strašnú pohromu (5, 3.) Podobne nachodíme tú istú myšlienku v kap. 8, 6.

Jahveh pravý Boh Izraela nezničí úplne svoj národ, ačkoľvek hriech jeho je nad všetku mieru. Túto myšlienku vybadáme všade v prvej čiastke učenia E.-ho. Všetko to, čo E. vyvinul pozdejšie, puká ako zrno vo veršoch 34 — 44. kap. 20.: shromaždenie národa, oddelenie revoltantov, nová alliancia, nový kult, nová zem.

Viac otázok vzniklo u Ezechiela, keď sa zapodieval reštavráciou národa. To sú: a) číselná velikosť, b) mravná cena národa, c) budúci kráľ.

a) Číselná velikosť národa

Duša Ezechielova musela byť dojatá bôľom, keď porovnal stav prítomný svojho národa, so stavom starého Izraela a jeho zaľudnatými mestami. Z národa nezostaly iba zlomky. Protiva medzi minulosťou a prítomnosťou bola krikľavá. Čo sa tedy stane v budúcnosti? Nepoklátiteľná viera Ezechielova v budúcu slávu národa svojho dá mu na túto pálčivú otázku odpoveď.

Jahveh shromaždí rozptýlených Izraelitov, a vráti ich do vlasti. (11, 17.; 20, 34, 41.; 34, 18.; 36, 24.; 37, 21.)

V skutku toto bola jedna z najpodarenejších myšlienok, ktoré E. kázal svojim rodákom. Myšlienka táto týkala sa priamo tých, ktorí prežili pohromu a bola súca na to, aby vzbudila dôveru v Boha Jahveh, ktorá bola úplne poklátená.

Národ tedy vráti sa z rôznych krajin do svojej vlasti, a tam bude bydlieť v bezpečnosti, bude budovať domy a sadiť zahrady (28, 26.), bude vzrastať a rozmnožovať sa (36, 11.) Všetky nehody, ktoré zastihly národ, zaniknú úplne, národ nebude viac znášať útržky a posmechy súsedných národov (36, 15.)

V kap. 37. máme jedno zvláštno videnie, v ktorom Ezechiel opisuje jazykom obrazným obnovenie národa. Kapitola táto svedčí, akou nepoklátiteľnou vierou a silnou nádejou bola Ezechielova duša naplnená, čo sa týče slávnej budúcnosti národa. Prorok padnul raz do stavu extatického a visionárneho. Bol prenesený v duchu do doliny, naplnenej suchými kosťami. Prorok, keď šiel popri nich, dostal rozkaz od Jahveh prorokovať o nich: „Kosti suché, čujte hlas Jahveh. Takto riekol Hospodin Jahveh týmto kosťam; Hľa, ja pustím do vás ducha, a ožijete. Dám vám nervy, a učiním, že narastie na vás mäso: pokryjem vás kožou, dám do vás ducha, a žiť budete, a vedieť budete, že ja som Hospodin.“ (37, 4 — 6.) Prorok prorokoval a hľa duch vstúpil do nich, i ožily, postavily sa na nohy a bola ich celá armáda (37, 10.).

Potom dostal E. od Jahveh vysvetlenie toho videnia. „Synu človeka, tieto kosti, to sú celý dom izraelský. Hľa ony hovoria: kosti naše zoschly, nádej naša zkapala, my sme zničení.“ (37, 11.) A čo sa obživenia týchto kostí týče, E. obdržal vysvetlenie toto: „Takto povedal Hospodin Jahveh: Hľa ja otvorím vaše hroby, a vyvediem vás z vašich hrobov, ó národe môj, a zavediem vás do zeme izraelskej. A vy zviete, že ja som Jahveh, keď otvorím vaše hroby, a keď vás vyvediem z vašich hrobov, národe môj. A dám do vás ducha a žiť budete; i postavím vás do vašej krajiny, a budete vedieť, že ja, Jahveh, som povedal a vykonal, hovorí Jahveh.“ (37, 12 — 14.)

E. ide ďalej. Prorok náš sa s ľútosťou a boľasťou rozpomínal na rozdvojenie starého kráľovstva. Z neho oboje kráľovství nemalo nijakého zisku, a áno naplňovalo žiaľom každú patriotickú dušu. E. obdržal od Boha Jahveh rozkaz, vziať do ruky dvoje dreviec a spolu ich spojiť a ako prorok spolu spojil dvoje dreviec v ruke svojej, tak spojí i Jahveh oba národy. (37, 16 — 22.)

E. mal na zreteli i sociálnu otázku. V budúcom Izraeli nebude násilenstva. Jahveh učiní konec všetkej krivde, ktorú páchali mocnári a hodnostári ľudu nad ubiedenými (viď bližšie kap. 34.)

b) Mravná cena národa

Národ i čo sa jeho mravnej ceny týče, stane sa národom novým. Starý Izrael nestojí nič, hriech jeho je nad všetku mieru. Čo sa s týmto pokazeným národom stane? Jahveh premení všetko.

Národ nový bude pravá protiva starého. Národ starý bol poškvrnený modloslužbou, a tým poškvrňoval meno Boha Jahveh. Jahveh očistí národ od všetkých škvŕn, a od všetkej modloslužby. (36, 25.) Národ nový obdrží nové srdce, srdce mäsité, a nového ducha, ducha Božieho, a bude chodiť v zákone Božom a bude ho plniť. (36, 26 — 27.)

Vidíme jasne, že to Jahveh vykoná všetko. Človek neberie v tom nijakej účasti. Predsa videli sme, že Ezechiel je prvý, ktorý vyvinul theoriu individualismu náboženského a mravného. Vzniká tedy otázka, či človek bude vytvorený, aby bral účasť, keď sa všetky tieto zmeny stanú. E. ako veľmi obozretný muž nevytvoril človeka z účasti. Prorok vyzýva rodákov, aby si učinili nového ducha a nové srdce. (18, 31.)

Ale ačkoľvek E. uznáva schopnosť človeka vo veciach mravných, predsa celá váha padá na všemohúcnosť Boha, ktorý sa dokáže k národu svojmu laskave a milosrdne.

A národ vnútorne premenený posvätí sa celkom plneniu zákona Hospodinovho. Národ nový bude národ svätý. Jeho jediné povolanie bude slúžiť Bohu.

Takýto bude nový národ.

c) Kráľ nového národa

Je prekvapujúce, že E. len málo hovorí o Messiášovi Izraela, ktorý u druhých prorokov hrá tak veliký zástoj. V knihe Ezechielovej nachodíme len niekoľko pokynov o osobe, právach a povinnosťach Messiáša, ktoré bude mať v budúcej theokracii. Ačkoľvek E. pozdvihne sa vo veršoch 23 — 24. kap. 17. na vysoký stupeň nádeje a viery v budúceho Messiáša, jeho pochop o budúcom kráľovi neprekračuje hranice pojmu kráľa výlučne národného, nenachodíme nijakej stopy universalismu.

Zo súvisu verša 21. kap. 32. vysvitá, že si E. predstavuje budúceho kráľa ako reštavrátora kráľovstva izraelského. Súdy, o ktorých je vo verši reč, nebude konať kráľ zo svojej vlastnej auktority, ale splnomocnený bude k tomu od Boha Jahveh.

V kap. 34, 23 — 24. a v kap. 37, 24 — 25. predstavuje E. Messiáša ako pastiera. Nie Messiáš shromaždí rozptýlené stádo, ale Jahveh, ktorý nad shromaždeným stádom postaví pastiera, ktorý ho bude pásť a vodievať.

Čo sa hodnosti kráľovskej Messiáša týče, nachodíme dva ťahy, ktoré máme mať na zreteli. E. menuje ho Dávidom a kniežaťom. Je bez otázky že E. nemyslí tu na historickú osobu Dávida, ale prorok týmto výrazom chce označiť, že Messiáš panovať bude v duchu Dávidovom. Zasluhuje tedy, aby sa menoval Dávidom, ale povedať niečo istého, prečo E. menuje budúceho kráľa nasi, nenie možné. Dľa všetkej pravdepodobnosti presvedčenie E.-vo je, že v budúcej theokracii jedine vôľa Boha Jahveh bude panovať a toto presvedčenie nedovoluje dať Messiášovi titul kráľa. Messiáš Ezechielov nehrá v budúcej theokracii len podriadenú rollu, kdežto hodnosť kráľovská predpokladá vždy neodvíslý kruh činnosti.

V budúcej theokracii je jemu reservované významné právo. Zovnútorná brána od strany východnej chrámu budúceho bude navždy zavrená. Jedine nasi bude mať právo pristúpiť.

Ezechiel nepozná len jedno knieža, ale sukcessiu kniežat. Kniežatá tieto budú mať svoje vlastné územie, nebudú potlačovať národ, budú mať spravedlivé váhy a miery (45, 7, 7 — 12.), národ bude im istú daň platiť, a kniežatá budú povinné obete prinášať (45, 13 — 17.)

Kniežatá budú môcť v istej miere slobodne dišponovať so svojim územím, ale nesmejú sa dotknúť majetku ľudu.

Hodnosť Messiášova trvať bude na veky (37, 25.). Panovať bude spravedlive; svoju činnosť vyvinie ako predstavený kultu.

Toto je všetko, čo E. hovorí o Messiášovi budúcej theokracie.

Môžeme pripojiť teraz niekoľko kritických poznámok. V knihe Ezechielovej nenachodíme vyvinutej theorie o kráľovi budúcej theokracie. Nenachodíme nijakého uviversalismu. Messiáš Ezechielov je výlučne knieža národa izraelského, knieža pacifičné, ktoré nebude sa do politiky miešať, ale ktorého jediná povinnosť bude, starať sa o kult.

Prečo Messiáš hrá len takú podriadenú rollu? U Ezechiela otázka Messiáša nebola tak pálčivá ako iné. Jemu šlo o reštavráciu národa, kultu a krajiny. Viera Ezechielova vo všemohúcnosť Boha Jahveh hatila proroka privlastniť Messiášovi taký zástoj, aký mu bol pozdejšie privlastnený. Vzdor tomu obraz Messiášov je jasný. To je ideálny nasi, ktorý spravedlive bude panovať. Že Messiáš Ezechielov je nie universálny, dá sa ľahko pochopiť. Reštavrovaný Izrael je theokracia specifične izraelská; v tejto theokracii nemôže Messiáš hrať zástoj universálneho kráľa.

3. Záruka reštavrácie nového národa

V kapitolách 38. a 39. nachodí sa zvláštne proroctvo proti národom pohanským krajného severu.

Chcieť pochopiť proroctvo toto, nutno je sprítomniť si, čo sme povedali o národoch, ktoré s Izraelom hraničily, a ktoré hraly tak smutný zástoj v histórii národa vyvoleného.

Jahveh, ktorého meno bolo zborením mesta a zajatím národa znesvätené, posvätí meno svoje, keď nazpät uvedie národ do vlasti. Posvätenie poškvrneného mena je jediný motív, ktorý Boha Jahveh pohne k tomu, že spôsobí takýto obrat v histórii národa svojho. Budú to tri akty v tejto intervencii Boha Jahveh. Prvý bude: zničenie súsedných národov, druhý: reštavrovanie národa, tretí: strašný súd nad Gogom, kráľom Magoga. V akom súvise stoja prvé dva akty, videli sme. Pochopiť význam tretieho, potrebné je poznať jeho celý obsah.

Okrem národov, hraničiacich s Izraelom, existoval ešte veliký počet iných národov. Boly to menovite národy krajného severu. Národ izraelský ich poznal a bál sa ich. Potrebné je rozpamätať sa na to, čo znamenali u Izraelitov Skytovia. Sever bol vždy predmetom hrôzy a strachu. Ezechiel stál pred otázkou: Čo sa stane s tými národami? Odpoveď nachodíme v kap. 38 a 39.

Vodca týchto národov je Gog, kráľ Magoga, knieža Roša, Mešeka a Tubala. Gog príde proti Izraelovi, ktorý je reinternovaný do krajiny svojej, a ktorý tam býva v bezpečnosti na čele mohutnej armády, záležajúcej z trúp Persie, Ruša, Puta, Gomera a Togarmy. Toto náramné množstvo vtrhne ako povíchrica, a prikryje zem ako hmla. Konkveranti prídu s úmyslami najhoršími, aby krajinu zničili. Za divými hordami pôjdu pachtiví kupci, po Šeby, Dedana a Tarsisu, aby vykupčili korisť. Deň, v ktorý Gog vtrhne do Izraela, bude dňom hnevu Boha Jahveh. Nastane ohromné zemetrasenie, a všetky kreatúry zeme užasnú. Za takýchto okolností koalícia nepriateľov zničí sa navzájom. Jahveh súdiť bude nad nimi morom a krvou, a pustí na nich strmý dážď, kamenec, oheň a síru.

Pohroma, ktorá nepriateľov dostihne, bude strašná. Všetky trupy popadajú, a stanú sa korisťou vtákov a divých zverov. Úloha Izraelitov bude nesmierna. Izraeliti budú za sedem rokov páliť rôznu zbroj nepriateľov. Hrob Goga bude dolina, ktorej meno bude dolina Hamon-Goga. Sedem rokov bude trvať pochovávanie mŕtvol, až dokým krajina nebude vyčistená. Všetky vtáky a divé zvery nasýtia sa mŕtvolami.

Takto dokáže Jahveh svoju slávu medzi národami. Týmto ohromným súdom musejú národy uznať, že moc Boha Jahveh nezoslabla, ačkoľvek Jeruzalem padnul. Ale týmto i Izrael uzná Jahveh za svojho jediného Boha, ktorý obohatí národ svoj svojimi dobrodeniami.

Aký význam má toto proroctvo v učení Ezechielovom? Konsekvencia tohoto súdu bude pre Izrael plnosť blaha. Izrael nebude viac mať proti sebe nepriateľa. Mizerný koniec konkverantov bude pevnou zárukou večného pokoja. Keď takto chápeme proroctvo toto, má ono veliký význam v učení Ezechielovom. Prorok nemohol mohutnejšími slovami vyjadriť budúcu slávu národa vyvoleného.

Proroctvo proti Gogovi stalo sa hneď populárnym v povedomí národa izraelského. Imaginacia židovská ním sa živila. Ono malo veliký účinok na židovskú apokaliptiku, o ktorej pozdejšie bude reč.

Končiac túto čiastku uznávame a obdivujeme vysoký vzlet duše proroka, ktorý našiel tak mohutné výrazy, aby vyjadril svoju nádej, ktorá pozdejšie stala sa nádejou jeho národa.

Nový Izrael bude úplne rôzny od starého. Nie len národ bude nový, ale i kult. Keď Ezechiel pojednával túto otázku: Aký bude kult budúceho Izraela? povzniesol sa na najvyšší stupeň idealismu.

Mylne by bolo mysleť si, že by sa Ezechiel v nejakej geniálnej hodine bol posadil ku stolu a načrtal plán kultu budúceho Izraela. Toto by bolo považovanie Ezechiela za spisovateľa. Kult nového Izraela musel byť predmetom jeho ústneho vynaučovania. Keď Ezechiel bojoval s tak velikou energiou proti kultu modlí, je isté, že musel nakresliť velikými črtami obraz nového kultu. Po páde hlavného mesta a po zborení chrámu kult musel byť predmetom jeho čiastočného vynaučovania.

V jednom veľkolepom videní opisuje Ezechiel nový kult. 25. roku po zajatí, a 14. roku po dobytí Jeruzalema E. bol v duchu prenesený do krajiny izraelskej a postavený na vysoký vrch, na horu Sion. Tam sa mu ukázal muž, ktorý držal v ruke šnúru a palicu na meranie. Muž tento oslovil proroka takto: „Synu človeka! Hľaď očima svojima, a slyš ušima svojima, a pozoruj všetko, čo ti idem ukázať, lebo privedený si sem, aby som ti ukázal. Sdel všetko, čo uvidíš, domu Izraelskému.“ (40, 4.) Po tomto úvode anjel predložil prorokovi všetko, čo sa vzťahuje na nový kult: miesto, personál a poriadok nového kultu.

1. Nový chrám ^[3]

Ezechiel načrtal plán nového chrámu v kapitolách 40 — 43. Tam nachodíme detaily najminuciosnejšie. Všetko to, čo Ezechiel hovorí o chráme, robí dojem najsvedomitejšej pečlivosti. Ezechiel načrtal plán chrámu, určeného skvelému kultu. Je bez otázky, že Ezechiel vážne myslel na prevedenie svojho plánu, a nič mýlnejšieho niet, ako predpokladať, že by Ezechielove vývody maly len ráz symbolický.

2. Nový personál kultu

Čo sa nového personálu kultu týče, Ezechiel robí značné reformy. V starom Izraeli zamestnaní boli pri niektorých podriadenejších výkonoch kultuelných i otroci. E. zavrhuje tento poriadok s velikou indignáciou. (44, 9.) Na miesto týchto otrokov vykonávať budú tieto podriadené služby istí levíti. (44, 11.), ktorí vytvorení budú z rádu kňazského preto, že sa modloslužby dopustili. (44, 12 — 13.)

Hlavné funkcie kultuelné budú v rukách synov Cadokových, t. j. tých kňazov, ktorí konali službu v chráme Jeruzalemskom. (44, 15 — 16.)

Nasledujú rôzne predpisy, vzťahujúce sa na rúcho, na ich súkromný a úradný život, a konečne na ich dôchodky. (44, 17 — 31.)

Jasné je, čo Ezechiel svojimi predpisami cieli. Kňazi dľa Ezechiela tvoria osobitnú triedu Izraelitov. Tvoria svätú kastu, ktorá má byť prostredníkom medzi reštavrovaným národom a Bohom Jahveh. Keď E. takto oddelil kňazov od iných ľudí, založil theoriu duchovných a laikov. Naproti takémuto ponímaniu ľudstva apoštolovia urobili veliký pokrok, keď vyvinuli theoriu universálneho kňazstva.

3. Nový poriadok kultu

E. podáva i svedomité predpisy o budúcom kulte. V novom Izraeli povinnosťou kniežaťa je bedliť nad svedomitým vyplnením všetkých predpisov vzťahujúcich sa na kult. Povinný je prinášať: zápaly, obete takzvané minehah a libatie a síce vo sviatky, počas nových mesiacov a v soboty. Cieľ týchto obetí je expiacia za dom izraelský. (45, 17.)

Ezechiel rozoznáva nasledovné obete a sviatky:

a) Obete sviatkov

?) Dva expiatívne sviatky.

1. Jeden prvého dňa prvého mesiaca.

2. Druhý prvého dňa siedmeho mesiaca. (Viď bližšie ceremoniel 45, 18 — 20.)

ß) Sviatok Paschy. (Viď bližšie ceremoniel 45, 21 — 24.)

?) Sviatok jasenný. (Viď bližšie ceremoniel 45, 25.)

b) Obete sobôt a nových mesiacov. (Viď bližšie ceremoniel 46, 1 — 7.)

c) Obeť dobrovoľná. (Viď bližšie ceremoniel 46, 12.)

d) Obeť každodenná. (Viď bližšie ceremoniel 46, 13 — 15.)

Rozumie sa, že E. rozlúštil otázku reštavrovania krajiny v smysle najpriaznivejšom.

Národy, ktoré hraničily so starým Izraelom počas katastrófy, podmanily zem izraelskú. Zem túto obdržia Izraeliti. Budúca krajina nepozná viac také pohromy, aké boly v starom Izraeli: oheň, mor, divá zver atď. Čo sa tedy positívneho stane? Mestá a dediny budú znovu vybudované a zaľudnatené. (36, 10, 33.; 36, 38.) Krajina nebude mať na sebe nijakých znakov zpustošenia. Úrodnosť zeme bude neslýchaná a nevídaná. (36, 8.; 29 — 30.) Ekonomická premena Izraela bude tak frappantná, že cudzie národy sa nad ňou zadivia. (36 — 35.)

Toto nebola fantásia chorého ducha, ale pochádzalo to všetko z jeho nepoklátiteľnej viery vo všemohúcnosť Boha Jahveh. Ezechiel bol pevne a intímne presvedčený, že takáto premena nastane zázračne.

Toto nebolo všetko.

Na juho-východe od Jeruzalema rozprestierala sa veliká a úplne neúrodná púšť Judy. I toto territorium stane sa velikým zázrakom krajinou báječnej úrodnosti. (47, 1 — 12.)

Ezechiel zapodieva sa ďalej i geografickou otázkou krajiny. Aký výzor bude mať krajina? Ezechiel určí exaktne hranice krajiny. (47, 15, 20.)

Potom nasleduje podelenie krajiny. Krajina nebude podelená len medzi 12 pokolení, ale i medzi cudzincov. Každé pokolenie dá cudzincom ich podiel. (47, 22 — 23.) Prečo táto priazeň voči cudzincom? Ezechiel zrejme myslí tu na numerický prírast Izraelitov. Prorok myslí tu na gerim, ktorí medzi Izraelitmi už i deti zplodili a ktorí pravdepodobne zajatí boli s Izraelitmi. (Viď bližšie otázku distribucie krajiny. 48, 1 — 35.)