ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aký pomer je medzi učením Ezechielovým a babylonským náboženstvom? Či možno konštatovať vliv tohoto posledného na Ezechiela? Či prorok z Tel-Abib assimiloval nejaké živly náboženského života Babylonie na toľko, že na jeho učení badať stopy tohoto vlivu?

Samo to, že Ezechiel vyvinul činnosť svoju v krajine cudzej za viac ako 20 rokov, dovoľuje nám predpokladať že badateľný vliv mala babylonská kultúra na Ezechiela. Bol muž, ktorého duša bola vnímavá pre všetky dojmy. Videli sme v prvej čiastke nášho kritického štúdia, ktorej predmetom bola osoba Ezechielova, z koľkých prvkov pozostáva jeho osobnosť. To isté platí i o jeho učení. Vo svojich stykoch s kultúrou babylonskou dokazuje sa nám Ezechiel vnímavým pre suggestie toho milieu, v ktorom žil.

Renan sa mýli nad všetku mieru, keď tvrdí, že by exil nebol mal vliv na náboženské pochopy národa izraelského. Keď toto tvrdil, bol evidentne pomýlený tou udalosťou, že zajatie babylonské, ktoré zdalo sa byť úplným znivočením, malo povzbudiť Izraelitov konservovať pre potomstvo, to čo zdedili od svojich predkov, to sväté a drahé, čím vládli, t. j. svoje náboženstvo; tedy táto úloha dľa Renana musela ich hatiť v adoptovaní elementov náboženstva cudzieho. Ochotne dopúšťame, že tento smer existoval u Izraelitov, a že bol i dosť silný u nich. Ezechiel, ktorý kráča po ceste svojich predchodcov a kňazov, prezrádza istotne túto svoju náchylnosť. Usiluje sa ako len môže konservovať a vyvinúť, čo jeho predchodcovia dokázali na poli náboženského života. To vidíme v celej jeho knihe. Ale bola by to mienka neúplná o prorokovi z Tel-Abib, keďby sme nedopustili vlivu babylonského na učenie. Tento vliv musel byť značný.

Nechceme sa tu púšťať do hlbšieho rozberania otázky, ale obmedzujeme sa len upozorniť na niekoľko podstatných ťahov.

Ezechiel, deportovaný do cudzej krajiny, kde veda a umenie boly v plnom kvete, bol bez všetkej pochybnosti týmto posledným dojatý. Monumentálne chrámy a paláce s ich grandiosnou ornamentikou musely na jeho dušu urobiť dojem najhlbší. Ezechiel, duch vnímavý, assimiloval so svojimi náboženskými pochopami tie impressie, ktoré v cudzej krajne obdržal tak, že cúdenie týchto dojmov, obdržaných v Babylonii, nenie možné.

K illustrovaniu toho, akou zručnosťou vedel E. inkorporovať do svojich náboženských pochopov živly cudzie, stačí povážiť inaugurálnu visiu, v ktorej opisuje Boha a jeho slávu. Ide tu menovite o cheruby. Tieto majú bez všetkej pochybnosti pôvod v krídlatých monstrách, ktoré postavené boly pred vchodami do palácov babylonských. Ezechiel dojatý ich zvláštnym výzorom, adoptoval ich, a ich svobodne transformoval. Poznať v inaugurálnej visii, že sú pôvodu babylonského, ale u Ezechiela staly sa niečim celkom novým.

Pochybné je, že by Ezechiel nebol znal, čo znamenaly v Babylonii otázne monstra, a že by nebol vedel, že tieto národ považoval za božské bytnosti, za geniov božských. Ale Ezechiel nemal starosť o túto poveru. Výzor otáznych bytností ho dojímal a nie to, čo ony znamenaly. Poznamenali sme viac kráť, a poznamenávame opätovne, že Ezechiel rád videl figury, obrazy. Hľa, nový dôkaz jeho záľuby. Jeho duch imaginatívny nachodil nový pôžitok v kontemplácii otáznych bytností. Ony neboly súce na to, aby slúžily za predmet na príklad paroboly, ale súce boly na to, aby slúžily za prostriedok obrazného opisu slávy Boha Jahveh. Ezechiel nepoužil otáznych bytností, aby nimi vyjadril svoju osobnú náboženskú myšlienku, ale keď ich opísal ako jeden element zjavenia sa Boha Jahveh, daly ony obrazný charakter tejto grandiosnej theofanie. Slovom, to je vkus pre figury a obrazy, ktorý predominuje u Ezechiela.

Akého rozmeru mohol byť vliv babylonský na náboženské pochopy Ezechielove? Toto je otázka veľmi ťažká na rozlúštenie. A myslíme, že nepodarí sa ju prv rozriešiť, kým nevezmeme do povahy psychický stav Ezechielov, t. j. jeho ducha imaginatívneho a jeho schopnosť, assimilovať i tie najheterogennejšie elementy. Možno, že vliv babylonský bol o mnoho väčší, nežli sa vo všeobecnosti dopúšťa.

Menovite interessantné by bolo vedeť, v akej miere Babylonia vplývala na jeho apokalyptické visie a na plán budúceho chrámu. Je istotne ľahké robiť konjektury a povedať toto alebo toto prevzaté je od Babylončanov. Ale zdá sa nám byť chimerickým chcieť determinovať dopodrobna tento cudzí vliv. V tejto úvahe chceme len vo všeobecnosti poukázať na to, že, jestli chceme slušne oceniť, čo je originálneho v jeho učení, potrebné je na váhu položiť i tú udalosť, že vliv babylonský na Ezechiela musel byť dosť značný.

Videli sme, že Ezechiel považuje celú minulosť národa izraelského pod kategoriou idolatrie, ktorej sa národ dopustil. Šema, ktoré Ezechiel použil, je to najjednoduchejšie. Jahveh dal národu svojmu zákon, ktorý mal plniť, a urobil s ním allianciu. Ale národ dopustil sa neslýchaného hriechu. Revoltoval proti Jahveh, prestupoval jeho zákony a poškvrnil jeho allianciu. Jahveh obohatil svoj národ najväčšími dobrodeniami, ale tento dokázal svoju najväčšiu nevďačnosť proti svojmu dobrodincovi. Celá história národa izraelského je nepretrhnutá reťaz hriechov. Jahveh mal dosť príčin potrestať svoj národ, ale každým razom mal ľútosť nad ním. Takto považuje Ezechiel minulosť Izraela.

Toto je zrejmé odsúdenie celej minulosti. Národ Boha Jahveh, takzvaný svätý národ, nestojí absolútne nič. Táto myšlienka naplňuje dušu Ezechielovu. Tento pessimistický názor historický nebol u Ezechiela niečo pobočného, ale integrálna čiastka jeho učenia. To vysvitá i z toho, že náš prorok vyviňuje svoje myšlienky o minulosti svojho národa v troch dlhých kapitolách. (16, 20, 23.)

Že je tento historický obraz Ezechielov prehnaný, je evidentné. Človek smyslu historického toto uznať musí.

Zárodky takéhoto ponímania minulosti Izraela máme hľadať u prorokov, ktorí pred Ezechielom žili a v Deuteronomiume. Hozeáš a Deuteronomium vplývali menovite na Ezechiela v tomto ohľade. Hozeáš bojuje neprestajne proti idolatrii, ktorú predstavuje pod obrazom prostitúcie (3, 1.). Deuteronomium podobne odsudzuje minulosť Izraela. Ale vzdor tejto príbuznosti jestvuje veľký rozdiel medzi koncepciou Ezechielovou a jeho predchodcov. Títo poslední poznajú v historii Izraela dobu ideálnu, kdežto Ezechiel vidí v historii svojho národa nepretrhnutú reťaz najťažších ošklivostí. Keď Amos hovorí o minulosti svojho národa, predstavuje menovite pobyt na púšti ako najkrajšiu epochu národa izraelského. (5, 26.) Podobne Hozeáš. Je pravda, že jeho kritika minulosti Izraela je o mnoho prísnejšia, predsa Hozeáš je ďaleko od toho, aby odsúdil celú minulosť národa svojho. Ošklivosti domu izraelského datujú sa dľa Hozeáša od doby modlenia sa k Baal-Peorovi (9, 10.). Izaiáš v nápade svätej indignácie volá: „Ako mesto verné stalo sa prostitutkou! Ono bolo plné súdu, spravedlivosť v ňom prebývala, ale teraz plné je vražedlníkov.“ (1, 21.) Čo sa Deuteronomia týče, v ňom niet reči o historii Izraela od jeho pôvodu až po dobu Šalamúnovu.

Ezechiel stúpa po tejto ceste, ktorú jeho predchodcovia nastúpili, ale s tým rozdielom, že preháňa ich ponímanie. Neuznáva ničoho dobrého v národe svojom. Dľa Ezechiela celý národ je pokazený od jeho pôvodu. Nepozná žiadnej doby, kde by Izrael bol dokázal svoju vernosť naproti Bohu Jahveh, ktorý ho obsypal toľkými dobrodeniami. Opätujeme: Celá história národa izraelského je nepretrhnutá reťaz neverností naproti Bohu Jahveh.

Opytujeme sa, či Ezechiel bol oprávnený konať kritiku tak prísnu nad minulosťou národa svojho, ktorého synom bol i on sám. Otázka táto je prirodzená. Historik musí byť objektívny, ak chce nakresliť verný obraz minulosti národa. Že Ezechiel bol intímne presvedčený o správnosti svojho ponímania, o tom pochybovať nemáme príčiny, keď do povahy vezmeme prísnosť, ktorú dokazoval vo všetkých okolnosťach svojho života. Že sa Ezechiel ale mýlil, to uzná, kto otvorenýma očima hľadí na minulosť Izraela.

Ale pred jednou vecou nesmieme zažmúriť oči. Často praemissa falošná môže priviesť k žiadanému cieľu. Toto vidíme u Ezechiela. Jeho praemissa, t. j. odsúdenie celej minulosti svojho národa, je pochybená, a predsa len týmto rigorósnym odsúdením svojho národa mohol vykonať dielo, ktoré pred seba vzal, t. j. zachrániť zlomky národa Izraelského pred úplnou záhubou. Musel tedy nakresliť ten najčernejší obraz minulosti národa svojho, aby vzbudil v duši rodákov svojich brydkosť nad minulosťou nevernosti plnou. Tento prostriedok priviedol Ezechiela k žiadanému cieľu. Šlo o to, aby oči k úplne novým horizontom, k ideálnemu cieľu obrátené boly. Toto nebolo možné len kategorickým odsúdením minulosti Izraela. Ustavičné káranie Ezechielovo vzbudilo pokánie v duši jeho rodákov, ono zostrilo ich svedomie, a tým zachránilo exilovaných pred úplným zahynutím, ktoré im v cudzej krajine hrozilo.

Ezechiel vyzískal si tedy v historii národa svojho zásluhy neoceniteľné.

V najväčšej čiastke spisov o Ezechielovi nachodíme jednostranné ocenenia pochopu Boha Jahveh u nášho proroka. Všeobecne sa tvrdí, že hlavné attributum Boha Jahveh, popri ktorom všetky iné takrečeno zmiznú, je všemohúcnosť. Mienka táto, ačkoľvek veľmi rozšírená, je úplne pomýlená. Theologovia tejto mienky zakladajú svoju mienku len na jednu čiastku tých výpovedí, v ktorých Ezechiel hovorí o Bohu, ale mnoho iných je úplne negligovano.

Uznávame ochotne, že attributum, ktoré robí najväčší dojem, keď človek číta knihu Ezechielovu, je všemohúcnosť. Ale považujeme za prehnané to tvrdenie, že by iné attributa zmizly popri všemohúcnosti. Popri tejto mienke tvrdíme, že základ učenia Ezechielovho o Bohu je o mnoho širší. Keď čítame knihu Ezechielovu, sme vskutku dojatí širokou a vysokou koncepciou, ktorú Ezechiel má o Bohu. Hlavné attributa Boha Jahveh, ktoré nachodíme u Ezechiela, sú velebnosť, všemohúcnosť, hnev, dobrota a svätosť. Tieto attributa vyčerpajú úplne pochop Boha Jahveh u Ezechiela.

Zkúmajme tedy, čo Ezechiel učil o Bohu.

Keď sa Ezechiel nachodil medzi svojimi rodákmi v Babylonii, ich viera v Boha bola poklátená. Dľa presvedčenia Izraelitov bydlisko Boha Jahveh je chrám jeruzalemský. Jahveh je Pánom národa izraelského. Bolo tedy nepochopiteľné, ako mohlo do rúk cudzích padnúť sväté mesto a slávny chrám, ku ktorému každý Izraelita bol viazaný mnohými sväzkami, a ako mohla byť zem zpustošená a národ exilovaný. Jahveh opustil mesto, chrám, krajinu, národ: toto bola dominujúca idea po dobytí Jeruzalema. Bolo tedy evidentné, že moc Boha Jahveh nad národom svojím nebola nepoklátiteľná.

Pre Izraelitov väzelo niečo strašného v tejto myšlienke: ako sa mohol stať Jahveh takým neverným naproti svojmu národu. Táto myšlienka pálila každého Izraelitu. Nevysloviteľná bolesť dojala každého, keď pomyslel na katastrófu, ktorá národ zastihla. Človek nachodil sa pred pohádkou nerozlúštiteľnou. A na túto pálčivú otázku hľadal každý odpoveď, ale daromne. Potreba rozlúštiť túto otázku otázok, pred ktorou nachodili sa exilovaní, a uľaviť bôle Izraelitov, bola nevyhnuteľná.

Mienka, ktorá sa začínala uplatňovať medzi Izraelitmi, bola hotovým nebezpečenstvom pre nich. Už sama skutočnosť, že tá mienka dosiahla takej sily, je charakteristická pre tedajšiu generáciu, oslabnutie viery v Boha Izraelitov bolo o mnoho väčšie, nežli sa to všeobecne myslí. Pochybovanie vo vernosť a moc Boha Jahveh bolo mnoho väčším nebezpečenstvom pre náboženstvo otcov, než sama tá skutočnosť, akokoľvek smutná, že Izraeliti utratili svoju vlasť a s ňou všetko, čo im bolo sväté.

Prvá úloha Ezechielova bola rozptýliť falošnú mienku, ktorú Izraeliti mali o Bohu. S celou energiou bojuje Ezechiel proti bežnej mienke. Je to visia inaugurálna, táto slávnostná theofania, v ktorej nám Ezechiel predstavuje Boha Jahveh ako velebnú bytnosť.

Ezechiel videl velikú váhu otázky, ktorú mal rozlúštiť. S opravdovým taktom usiluje sa objasniť hneď na počiatku svojej knihy otázku, ktorá zaujímala každú izraelitskú dušu: otázku ohľadom Boha Jahveh. Otázka táto je prevažná v celej knihe, ktorej thema je ospravedlnenie Boha Jahveh pred jeho národom, ktorý ho obviňuje z nevernosti. „Cesta Boha Jahveh nenie pravá.“ Ezechiel slyšal toto obviňovanie z úst exilovaných Izraelitov. Slová tieto staly sa príslovím, proti ktorému Ezechiel bojuje neohroženou prísnosťou.

Theofania je spojená z elementov najrôznejších. Možno riecť, že ani jedon z nich nenie originálny. Ezechiel ich všetky prevzal. Ale ich spojenie prezradzuje zvláštnu originálnosť. Theofania znamená: Jahveh nenie viazaný ku chrámu; je všade prítomný. Keď dopustil poškvrniť sväté mesto a slávny chrám, to neznamená ani zďaleka, že by sa bol stal neverným. Príčina katastrófy je celkom iná, ako nevernosť Boha Jahveh. Čo viac: keď Ezechiel oznamuje, že Jahveh sa mu zjavil v krajine cudzej, že ho tam zavolal na službu prorockú, to znamená, že náš prorok prekročil hranice myšlienkového obzoru národa svojho. Ezechiel chce pochopiteľným učiniť rodákom svojim, že ich Jahveh neopustil, ale že sa stará o nich v krajine cudzej.

Je to velebnosť Boha Jahveh, čo Ezechiel chce opísať. Aspoň toto je dojem, ktorý obdržíme, keď čítame túto zvláštnu theofaniu. Elementy, z ktorých je sostavená, opisujú tie attributa, ktorých celok môže sa menovať velebnosťou (sublimité). Dišputovať možno o tom, čo znamenajú jednotlivé čiastky theofanie. To ostane otázkou možno nerozlúštiteľnou. Figura, obraz prevažuje obsah, preto interpretácia inaugurálnej visie ostáva jednou z najťažších úloh.

Táto velebná bytnosť dokazuje svoju všemohúcnocť v historii národa svojho, ktorý je centrum všetkých národov, vysoko povýšený nad nimi.

A akým spôsobom dokazuje on svoju bezhraničnú všemohúcnosť? Po prvé. On dopustí pád Izraela. On nikoho nešanuje. On je Boh bez milosrdenstva. „Moje oko nepoľutuje nikoho.“ Toto sú fulminantné slová, namerené proti Izraelitom. Jahveh dokazuje svoju moc naproti starému Izraelovi v podobe hnevu. Nič nemôže zachrániť pád starého Izraela: dobytie hlavného mesta, zpustošenie krajiny a rozptýlenie obyvateľstva.

Tento tón sa zrazu zmení, keď Ezechiel hovorí o reštaurácii Izraela. Všemohúcnosť Boha Jahveh dokáže veliké veci. On reštauruje Izrael a tým dokáže svoju všemohúcnosť. On dokáže tedy svoju moc v podobe lásky naproti národu svojmu.

Vidíme tedy, že mienka, dľa ktorej Boh Ezechiela je Boh bez milosrdenstva, je úplne pomýlená. Hnev a dobrota, toto sú dve hlavné manifestácie všemohúcnosti Boha Jahveh. Láska Boha Jahveh je tedy vážny element pojmu o Bohu u Ezechiela. Možno riecť, že attributum lásky je o mnoho významnejšie, ako attributum hnevu. Toto naše tvrdenie chceme vysvetliť.

Bez všetkej pochybnosti druhá čiastka kázania Ezechielovho, ktorá má za predmet reštauráciu Izraela, je o mnoho významnejšia, čo sa jej praktickej ceny týče, nežli prvá, v ktorej je reč o páde starého Izraela. Motív, ktorý pohne Boha k reštaurácii Izraela, je evidentne láska. Je pravda, že Ezechiel neraz prízvukuje, že tento motív je starosť o česť svojho svätého mena. Niet tedy nesprávnejšieho, pochybenejšieho, ako tvrdenie Baudissina, totižto že by Ezechiel nebol poznal lásky u Boha.

Čo sa svätosti Boha Jahveh týče, Ezechiel toto attributum energične prízvukuje. Poneváč Izraeliti oddali sa idolatrii, tým poškvrnili sväté meno Boha Jahveh, svätosť tedy je to centrum, okolo ktorého gruppujú sa idey prvej čiastky kázania Ezechielovho.

To isté platí i o druhej čiastke učenia nášho proroka. Jahveh zničí cudzie národy a reštauruje Izrael a posvätí sväté meno svoje, ktoré idolatriou profanované bolo. Keď Jahveh reštauruje Izrael, nový národ bude mať za povinnosť chrániť sa profanovania svätého mena svojho Boha. Všetky rity kultu nového Izraela budú mať ten cieľ, aby nimi profanovanie svätého mena Boha Jahveh zamedzené bolo.

Keď porovnáme attributa tieto, coordinácia ideí nás prekvapuje, vskutku všetky tieto attributa zdajú sa byť tej istej váhy pre pojem Boha Jahveh. Ak človek vynechá jedno alebo druhé z nich, pojem Boha je neúplný. Attributa tieto podivuhodne spolu súvisia. Každé jedno stojí v najužšom spojení s ostatnými. Práve preto charakterisovanie učenia Ezechielovho o Bohu je ťažké. A keď sme urobili pokus zkúmať tieto attributa, konali sme to s velikou opatrnosťou.

Pojem Ezechielov o Bohu je grandiósny, Jahveh je transcendentná bytnosť. On sa javí v celej historii národa svojho, ale i v historii cudzích národov. Boh Ezechielov je takrečeno Boh absolútny, jediný. Ezechiel nevyslovuje sa o iných bohoch, čo sa týče ich zástoju v historii patričných národov. On hovorí o nich so stanoviska národa Izraelského: ich vzývanie je ošklivosť. Na každý pád sféra moci Boha Jahveh nenie jedine Izrael, ale i cudzie národy, nakoľko sú tieto v stykoch s Izraelom.

Prirodzene zárodky universalismu nachodia sa v učení Ezechielovom. On nehovorí jedine, že Jahveh potresce cudzie národy, ale nachodíme i tieto pozoruhodné slová: „A oni uznajú, že ja som Jahveh“ (24, 27; 25, 5, 7, 11, 14, 17; 28, 22, 23, 24; 29, 21; 30, 19, 26; 32, 15), tojest oni ma uznajú za mocného a svätého Boha. Čo to znamená, ak nie ententný universalismus? Nebol potrebný len jedon krok k tomu pojmu, že bohovia cudzích národov ani nezasluhujú, aby menovaní boli bohami, a že jediný pravý Boh je Jahveh. Tento krok bol onedlho vykonaný.

V protive s týmto ponímaním Boha Jahveh ako bytnosti transcendentnej, nachodíme úzke pochopovanie Boha, ako exkluzívne izraelského Boha. Toto ponímanie úzke javí sa obzvlášte vtedy, keď Ezechiel hovorí o sanktuari ako príbytku Boha Jahveh. On je bytnosť transcendentná, a predsa viazaný je ku chrámu jeruzalemskému. On je vzdor tomu zástoju, ktorý hrá v historii národov, Boh izraelský par excellence. Toto je zjavná protiva, ktorú zakrývať je zbytočné.

Konečne poznamenať treba, že u Ezechiela nachodíme anthropopathismy, ktoré do súladu priniesť s jeho vysokou koncepciou o Bohu nenie možné. (Viď bližšie 38, 18; 21, 22; 5, 13; 16, 42). Tieto protivy treba jednoducho uznať, ako i mnoho iných, s ktorými sa u nášho proroka stretáme. Akokoľvek sa vec má, jedno stojí, že i v tomto ohľade dokazuje Ezechiel ženialitu. On spojil v duši svojej všetky idey, ktoré za jeho doby o Bohu Jahveh boly bežné.

Tu je miesto pripojiť ešte niekoľko poznámok o angelologii, ktorá hrá tak veliký zástoj u Ezechiela. Aby potrestal mesto Jeruzalem, Jahveh pošle šesť mužov, aby zborili Jeruzalem, a jednoho, aby značil tých, ktorí sa žiadnej ošklivosti nedopustili, ktorí tedy v katastrófe zachránení byť majú (9, 1 — 11). V ostatnej velikej visii anjel odhaluje budúce veci. I v tomto bode je Ezechielov názor markantný. Anjeli sú exekutori vôle Boha Jahveh. Ďalej počet anjelov si povšimnúť treba. Po prvý raz nachodíme tu sedem anjelov spomenutých. Slovom u Ezechiela nachodíme zárodky angelologie, ktorá tak veľký zástoj hrala pozdejšie v judaisme.

Učenie Ezechielovo o obrátení sa a o spáse predstavuje zvláštnosť, ktorú dosiaľ dostatočne nebrali do povahy. Záleží v tom, že u nášho proroka možno dve koncepcie konštatovať o konversii a o spáse, ktoré sa jedna druhej úplne protivia.

Prvá forma učenia o spáse zakladá sa na individualizme. E. prvý postavil sa do absolutnej protivy s tou naukou, ktorá bola až po jeho dobu v platnosti ohľadom pomeru medzi človekom a medzi Bohom Jahveh. Až po dobu Ezechielovu bolo panujúce presvedčenie, že deti trpia za hriechy svojich otcov. Proti tejto mienke E. hlásal individualizmus. Človek netrpí za hriechy svojich otcov, ale je zodpovedný za svoje vlastné. Podmienka nevyhnuteľná spásy je obrátiť sa. Po rozvinutí svojich ideí o zodpovednosti E. povzbudzuje Izraelitov, aby sa odvrátili od svojej zlej cesty. (28, 30 — 32; 33, 10 — 11.)

E. jasne hovorí, že konversia je nevyhnuteľná podmienka zachránenia života, t. j. spásy. Život, o ktorom E. hovorí, je život zemský, život fyzický.

Čo sa konversie samej týče, dojatí sme hlbokosťou ponímania Ezechielovho. V akte konversie rozoznáva dva momenty. Po prvé, potrebné je opustiť cestu zlú, ktorou človek kráča: toto je moment negatívny konversie. Po druhé, potrebné je nadobudnúť si nové srdce, a nového ducha, slovom potrebné je stať sa celkom novým človekom: toto je moment positívny konversie. Vyžaduje takto úplnú premenu vnútornú hriešnika. E. predstavuje sa nám ako psycholog a mysliteľ prvého rangu.

Premissa tejto nauky konversie a spásy je svoboda vôle ľudskej. Prorok exilovaných nevyviňuje theoriu svobodnej vôle, on ju jednoducho predpokladá. Človek má svobodu buďto akceptovať slová prorocké, buďto ich neakceptovať, (2, 7; 3, 11); je svobodný buďto obrátiť sa, buďto zotrvať vo svojej zatvrdilosti (3, 16 — 21; 18.).

Miesta, v ktorých E. vyžaduje konversiu a premenu vnútorného človeka, sú úplne evanjelické. Mimovoľne nás upomínajú na slová Jána Krstiteľa, ktorý kázal pokánie na odpustenie hriechov. (Luk. 3, 3.) „Kajajte sa, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské!“ (Mat. 3, 2.) „Čiňte ovocie hodné pokánia.“ (Luk. 3, 8.)

Je tedy mýlne tvrdiť, že by učenie o spáse skrze pokánie bolo až skrze Jána Krstiteľa vyvinuté, a že by proroci boli učili spasenie skrze bázeň Božiu, ako to Ménégoz tvrdí. Nauka o spáse skrze pokánie je jasne vyjadrená v knihe Ezechielovej.

Popri tejto nauke o spáse nachodíme ešte inú koncepciu úplne protivnú. Keď sme hovorili o pojme Boha Jahveh, videli sme, že E. v celej svojej knihe hlása všemohúcnosť Boha Jahveh popri jeho svätosti. Popri ňom človek ničoho neznamená. On dopustil katastrófu, ale on je vstave všetko zmeniť, nadobudnúť spásu bez všetkej participácie človeka. (Vidz bližšie 20, 42 — 44; 36, 24 — 28, a porovnaj tieto miesta s 18, 30 — 32.)

Tieto dve koncepcie spásy nachodia sa v zjavnej protive, ktorú jednoducho uznať treba, a ktorú psychologicky pochopiť môžeme. Duša Ezechielova bola vnímavá pre všetky dojmy a súca k rôznym koncepciám. Odtiaľ pochádzajú nekonsekvencie, často protivy, s ktorými sa v jeho učení stretáme.

Ustavičné repetovanie slov: „Otcovia naši jedli zelené hrozno, od ktorého naše zuby ztŕply,“ vzbudily v duši Ezechielovej boľavý pocit. Bojoval proti tomuto falošnému presvedčeniu rozhodne, a založil nauku individualizmu a svobodnej vôle. Individualizm a vôľa svobodná boly bazis, na ktorej založil E. prvú formu svojho učenia o spáse.

Ale s druhej strany, ani u jedneho proroka všemohúcnosť Boha Jahveh nehrá tak veliký zástoj, ako u Ezechiela. Jahveh je všemohúci Pán, pri ktorom človek ničoho neznamená. Jahveh sám spravuje všetko: On dopustil pád Izraela, ale ho reštauruje bez všetkej participácie človeka.

Takto môžeme obidve koncepcie o spáse ľahko pochopiť.

Vzniká otázka, ktorá z nich je významnejšia? Otázku kategoricky rozlúštiť nemožno. Každá z nich má svoje dobré stránky. Predsa zdá sa nám, že prvá forma je významnejšia. S naukou o svobodnej vôli založil E. individuálnu morálku. Ona je nepochopiteľná bez svobodnej vôle. Čo sa individualizmu týče, dedukcia tézy, že spravedlivý zachráni život svoj pre svoju spravedlivosť, a že hriešnik zahynie pre svoju neprávosť, je celkom pomýlená. Išlo tu o katastrófu národa, ktorú E. svojim rodákom mal vysvetliť. V katastrófe, ktorá stihne jeden národ, spravedliví hynú s nespravedlivými. E. ale toto nebral do povahy. On vyvinul rigorózne svoju tézu: spravedlivý žiť bude, hriešnik ale zomre.

Ďalej poznamenať treba, že E. považuje spravedlivosť a neprávosť, ako absolútny kontrast a nepamätá na to, že medzi spravedlivosťou a neprávosťou absolútnou jestvuje nesčíseľný počeť stupňov.

Na každý pád jeho vývody sú ešte primitívne, a majú charakter sommárnej kazuistiky. Vývody jeho neuspokojily ani súčasných, ani potomkov. Slová Ezechielove: „A vy hovoríte, že cesta Hospodinova nenie pravá“ svedčia dostatočne, že téza prorokova stretala sa s odporom. Dľa všetkej pravdepodobnosti musel E. dlho bojovať proti námietkám svojich rodákov, dokým sa jeho téza prebila.

Vzdor všetkým nedostatkom táto nauka o individualizme mala význam neoceniteľný pre vývin ethiky.

Čo sa týka druhej formy učenia Ezechielovho o spáse, môžeme urobiť poznámky nasledovné. Poukázali sme na to, že v dobe, v ktorej E. žil, viera v Boha Jahveh bola poklátená. Išlo tedy o vzbudenie dôvery v Boha u jeho rodákov. Keď E. tak dôrazne prízvukoval, že Jahveh premení všetko, že spasí ľud svoj po expiácii hriechov, toto bol skutočne súci prostriedok vzbudiť absolútnu dôveru v Boha, ktorá bola hlboko poklátená. Ale s druhej strany človek nehral niakú rollu.

Tieto dve formy doplňujú jedna druhú. A toto je myslíme najsprávnejšie ocenenie učenia Ezechielovho o spáse.

Od doby Deuteronomia vzniká smer, ktorý môžeme označiť týmto slovom: nomizmus, s ktorým spolu súvisí i ritualizmus. U Ezechiela hrá tento smer už veliký zástoj. On spojoval dva smery duchovné národa Izraelského: profetizmus a nomizmus. Viďme, v čom sa javí tento nomistický smer u Ezechiela.

Na dve veci musíme mať zreteľ: Po prvé uvážiť treba: Čo myslel E. o zákone, o jeho pôvode, o jeho cieli a jeho cene atď.? Po druhé: Ako sa javila činnosť Ezechielova, ako zákonodarcova.

Ohľadom prvej otázky citovať je potrebné v. 11 — 12 kap. 20. Tu sme informovaní náležite o tom, čo E. myslel o zákone. „Ja im dám svoje ustanovenia a dám im na známosť svoje zákony, ktoré človek plniť musí, aby žil skrze ne. A dám im i svoje soboty, aby boly znakom medzi mnou a medzi nimi, aby vedeli, že ja som Jahveh, ktorý ich posväcuje.“ Vidíme tedy, že zákon má charakter autoritatívny. Pochádza od Boha Jahveh. Je obligátny pre človeka, ktorý má ho plniť.

Čo E. hovorí o sobote, je niečo celkom nového, on bol prvý, ktorý dal tento význam sobote. Týmto ponímaním sobota ztratila svoj význam pôvodný a obdržala význam náboženský. Takýto význam soboty predpokladá pravý kult, celebrovaný v tento deň. A tento kult dáva tak veliký význam tomuto dňu. Sobota a v tento deň celebrovaný kult vyznačujú národ Izraelský nad všetky iné národy. Sobota dáva svätý charakter vyvolenému národu.

Tieto idey dominujú v celej knihe a jej dávajú zvláštny ráz legalistický.

Aby sme videli, ako bol E. saturovaný principami nomizmu, treba si povšimnúť, že je toto bazis, na ktorej je položena prvá čiastka jeho učenia.

E. vo svojom nomizme ide tak ďaleko, že hovorí i o ustanoveniach, ktoré neboly dobré. Jahveh okrem dobrých zákonov, dal svojmu národu i také ustanovenia a zákony, podľa ktorých tento nesmel žiť (20, 35.). Ezechiel myslí tu na obete malých detí. Akákoľvek zvláštna je táto koncepcia, ona nám ukazuje jasne, že celá duša Ezechielova bola nomizmom presiaknutá. Zákon Boha Jahveh — toto bola devisa nášho proroka počas celej jeho činnosti. Zákon Boží — toto je norma, podľa ktorej Izraeliti majú viesť Bohu milý život.

Ale E. nebol len týmito theoriami nomistom, ale podstatná čiastka jeho činnosti bola legislatia. V kapitolách 40 — 48 predstavuje sa nám E. ako legislator.

Keď Izrael mal v minulosti normu života v zákone, Boha Jahveh, čím potrebnejší je tento zákon v budúcnosti pre Izraela! Budúci Izrael bude theokratia, v ktorej plniť zákon bude záležať celý život. Odtiaľ nasleduje i ritualizmus.

Kňazi majú bedliť nad tým, aby sa ustanovenia Božie minuciózne zachovávaly. Oni sú strážcovia zákona. Majú učiť ľud, aby robil rozdiel medzi tým, čo je sväté, a čo je profánne, medzi tým, čo je čisté, a čo je poškvrnené.

Týmito vývodami E. založil kastu rabbnov, ktorých úloha je vysvetlovať zákon a aplikovať ho na rozličné pády praktického života.

Fyzická, materialistická koncepcia vývodov Ezechielových je jasná. Menovite vysvitá to z verša 19. kap. 44. (Viď bližšie.)

Objem svätosti nenie presne fixovaný. E. viac kráť hovorí, že Jahveh posvätí svoj národ, keď ho navráti do jeho krajiny. Národ vyvolený je v principe svätý a oddelený od národov pohanských skrze svoj pravý kult. Ale z druhej strany je veliký rozdiel medzi kňazmi a medzi ľudom. V pravom smysle slova je len kasta kňazov svätá, kdežto národ má sa usilovať dosiahnuť svätosť minucióznym zachovávaním predpisov zákona.

Popri tomto nomizme a ritualizme, ktorý sme konštatovali, nachodíme u nášho proroka vysokú koncepciu nábožnosti tej najhlbšej, a morálky tej najčistejšej. Ide tu o individualizmus, ktorého pôvodca je Ezechiel. Morálka zaujíma miesto významné v kázaní Ezechielovom.

Aká je morálka jeho? Konštatovať musíme veliké medzery. E. je ďaleko predstavovať si morálku ako mohutný faktor života ľudského. Moralita nenie habituellná sila duše človeka, ale záleží v istých skutkoch izolovaných, ktoré každý opravdový Izraelita má konať. (Viď bližšie 18, 6, 7, 8.)

Chyba morálky Ezechielovej záleží v tom, že sa usiluje vyčerpať jej obsah. Obsah morality nemožno vyčerpať enumerovaním istých morálnych výkonov. Morálka Ezechielova je morálka kazuistická. Je pravda, že E. má vysokú ideu o morálke, ale spôsob, akým ju vykladá, nosí na sebe charakter biednej kazuistiky.

Konečne poznamenávame, že E. nerobí rozdielu medzi náboženstvom a morálkou. Náboženstvo a morálka nesmejú byť skonfundované. Je pravda, že úzko spolu súvisia: náboženstvo je bázis, na ktorej zakladá sa pravý život morálny; ale tieto dve ríše musejú byť na každý pád distinguované.

Podotknúť musíme na tomto mieste otázku velikého významu, a síce: aký pomer je medzi Ezechielom a zákonodarstvom exilu? Či E. utrpel vplyv zákonodarstvom exila, a či on vplýval na toto zákonodarstvo. Táto otázka je teraz rozlúštená v tom smysle, že priorita Ezechielova je bezpochybná.

Zriekame sa tu detaillného rozberania tejto otázky, ale obmedzujeme sa len na konštatovanie toho, čo je už dopodrobna dokázané.

Epocha, v ktorej E. žil, bola epochou krísy, katastrofy. Značí koniec jednej velikej periody historie národa izraelského a počiatok novej doby.

Perioda, ktorá sa dokončieva, je tá, v ktorej sa vyvinuly veliké idey náboženské. Prorocké kázanie dosiahlo vrcholu. Idea Boha je úplne vyvinutá. Úloha, ktorú má človek konať, bola jasne determinovaná, t. j.: slúžiť svätému Bohu Jahveh. Popri prorokoch kňazi vykonali úlohu, na ktorú zabúdať nesvobodno. Smer, ktorý sa začal uplatňovať od zjavenia sa Deuteronoma, bol smer nový. Šlo tu o formulovanie učenia prorockého v podobe zákona, kňazmi spravovaného, podľa ktorého človek má žiť Bohu príjemný život. Slovom dva duchovné faktory, ktoré dominovaly za doby Ezechielovej, boly: prorocké kázanie a zákon.

E. koncentroval v duši svojej všetko, čo našiel u svojich predchodcov. Ukazuje sa nám ako pokračovateľ vo všetkom, čo jeho predchodcovia produkovali. Mýlne by ale bolo považovať Ezechiela za biednu kopiu tých dvoch kategorií vodcov Izraela, ktoré sme prvej spomneli. Nebol slabý imitator, ale osobnosť vskutku originálna. Všetko, čo učil a čo konal, má na sebe pečať jeho mohútnej individuality.

Ale nie len zapečatil jednu grandióznu epochu, ale s ním počína sa súčasne nová éra. Je nepodvratiteľné, že po páde Izraela a s exilom, končí sa jedna epocha a že s repatrovaním národa započína sa druhá, nová. U Ezechiela nachodíme všetky elementy toho, čo nasledovné generacie produkovaly na rozličných poliach duchovného života. Vyznačil smer, ktorým nasledovné generácie šly.

E. je bez všetkej pochyby z najmohútnejších osobností Starého Zákona, ak velikosť jednej osobnosti javí sa vo vplyve, ktorý má jeho dielo. Jeho vplyv bol skutočne enormný nielen na vývin judaismu, ale i na vývin christianismu.

Je prirodzene ťažká úloha distingvovať všetko, čo možno považovať za direktný vplyv Ezechielov. Preto obmedzíme sa len na hlavné body.

Vplyv Ezechielov na judaismus záležal v tom, že dal judaismu smer vývinu so všetkými dobrými stránkami ale spolu i s nedostatkami. Náboženstvo a morálka obohatené boly následkom theorie individualizmu. Theoria o osobnej zodpovednosti urobila možnou ethiku, veď však jasné je, že chovanie sa človeka nemôže mať morálnej ceny, iba ak je človek zodpovedný za svoje skutky.

Vplyv theorie o osobnej zodpovednosti bol nesmierny. Vidno to z knihy Múdrosti a Prísloví. Morálka týchto dvoch kníh je morálka individuálna. Princip svobodnej vôle bol applikovaný na rozličné výkony života, a snaha tá bola formulovať v krátkych sentenciach morálnu cenu toho alebo toho skutku. Týmto spôsobom vznikol najväčší počet prísloví, ktoré nám predstavujú dušu Izraelitov po zajatí.

Mali sme už príležitosť zaznamenať, že táto theoria o individualizme bola nedokonalá. Potomstvo usilovalo sa tieto nedostatky korrigovať. Kniha Job nám o tom dokonale svedčí. Akokoľvek sa má vec, toľko stojí, že E. postavil vážne a uchvacujúce thema.

S druhej strany, Ezechiel bol pôvodcom ritualizmu, tej zkamenelosti náboženstva, ktorá charakterizuje dobu po exile.

Bez všetkej pochybnosti E. vplýval na židovské nádeje ohľadom slávnej budúcnosti národa. Po reštaurácii národ Izraelský bol ešte veľmi ďaleko od toho, čo E. kázal svojim rodákom. Je pravda, že veliká čiastka programmu Ezechielovho sa skutočne vyplnila. Ale realizácia všetkého toho, čo E. kázal, bola ešte ďaleko. Národ sa veľmi sklamal. Ale duša Izraelitov nachodila vždy hojnú potravu v knihe Ezechielovej.

Jeho obraz budúcnosti Izraela je prvý utopistický pokus politický. Predstavujúc budúci štát Izraela ako absolútnu theokraciu, v ktorej výlučne zákon Boha Jahveh panuje, týmto precizoval ideu kráľovstva Božieho, ktorá stala sa ideou centrálnou kázania Kristovho.

V židovsko-kresťanskej apokalyptike dominovala eschatologia. Dve idey menovite boly v prevahe: posledný súd a nový svet. Na tieto dve idey menovite vplýval Ezechiel.

Čo sa posledného súdu týče, ide tu o Goga a Magoga, ako representantov cudzích mocností. Stretáme sa s nimi v Apokalypse Jána (20, 7 — 10.) Ale nachodíme velikú differenciu medzi ponímaním Ezechielovým a Jánovým. U Ezechiela je Gog kráľom Magoga, náčelníkom ďalekých národov cudzích, ktorí prijdu do krajiny Izraelskej ako povíchrica, aby v nej koristily. V podstate nie je nepriateľom Boha Jahveh. Ba práve vtrhne do Izraela proti svojej vôle tým cieľom, aby sa sláva Boha Jahveh zjavila, keď on sám a iné národy zničené budú.

U Jána hrá satan velikú rollu. Po uplynutí tisíc rokov bude satan z väzenia vypustený. Potom zvedie národy so všetkých štyroch strán sveta. U Jána sú nepriatelia Gog a Magog. Ich počet je ako piesok morský. Satan ich do vojny shromaždí. I pôjdu proti svätým a milému mestu. Ale Boh ich potresce. Pustí na nich oheň a ich znivovčí. Zvodca bude uvrhnutý do bahna ohnivého a sírového, kde trýznený bude s bestiou a falošným prorokom vo dne i v noci od vekov na veky.

Táto differencia medzi Jánom a Ezechielom sa tak dá vysvetliť, že Ján upotrebil okrem Ezechiela i iné pramene, ktoré za jeho doby písomne ešte fixirované snáď neboly.

I v Korane stretáme sa s Gogom a s Magogom v podobe Jadjudj a Madjudj (Sura 18, 93, 97; 21, 96). Tu representujú barbarské národy. Keď porovnáme versiu arabskú s versiou Ezechielovou a s Jánovou, vidíme, že ona bližšie stojí k Jánovej ako k Ezechielovej.

Ezechielov opis nového Jerusalema vplýval menovite na literatúru židovsko-kresťanskú (viď. Tobiaš 23, 11; 13, 16 st., knihy sibyllinské 5, 247 — 285, 414 — 433. Žalmy Šalamúnove 17, 26 st., Apobal. 21, 9 — 22, 5). Najnovšieho významu sú prirodzene špekulácie Jánove. Vidíme z nich, že Ján použil i iné versie, ktoré boly v behu, a on dal špekuláciám o novom Jerusaleme význam specifične kresťanský.

Aký je pomer medzi Ezechielom a Kristom? Keď Stapfer hovorí o knihách Starého Zákona, ktoré Kristus Pán študoval, hovorí menovite o Zákone, o Izaiášovi, Jeremiášovi, Hozeášovi, o Žalmoch, o Danielovi a konečne o Henochovi. Ezechiela nespomína. Prečo?

My sme toho presvedčenia, že Kristus Pán usilovne študoval knihu Ezechiela, a že bol ňou i hlboko dojatý. Neide tu o fugitivne študia, ale kniha Ezechielova musela byť jeho milou knihou.

Prvé, čo nás frappuje, je pekný obraz o pastierovi a o ovciach. (Viď bližšie. Ján 10, Mat. 18, 12 — 14: 25, 32 — 33, Luk. 25, 4 — 6 a porovnaj s Ezechielom.)

Slová Ezechielove: „Čo je povýšené, bude ponížené, čo je ponížené, bude povýšené (21, 31), nachodíme u Krista. (Mt. 23, 12; Luk. 14, 11; 18, 14; Jak. 4. 10), ktorý im dal celkom nový význam. Obraz o múre válajúcom sa (Ez. 13, 10 — 16) nachodíme tiež u Krista, ktorý z neho urobil celkom novú parabolu. (Mt. 7. 24 — 27).

V akej miere Kristus študoval obrazný jazyk Ezechielov, to exaktne determinovať nenie možno. Ale to jedno stojí, že Kristus študoval Ezechiela; a že kniha jeho nechala hlboké stopy v duši Kristovej, to je neodškriepiteľné.