ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ezechiel — toto je meno mohutnej osobnosti, s ktorou sa zapodievať ideme. Meno toto pozostáva z dvoch čiastok, a síce: jechezak alebo jechazzek a el, to jest v prvom páde: Boh je silný, v druhom: Boh posilňuje. Už meno jeho nám poukazuje na celú jeho individualitu. Vskutku ani jedna osobnosť St. Zákona nepotrebovala, aby bola väčšmi od Boha posilnená, ako práve E. Úloha, ktorú mal splniť, vyžadovala skutočne najväčšiu silu duševnú. A túto silu, túto energiu nemohol náš prorok z iného prameňa čerpať, ako práve z Boha. Jeho nepohnuteľná viera vo všemohúcnosť Jahveh dala nášmu prorokovi sily a vytrvanlivosti, ktorá ho charakterisuje.

Len máličko známe o zovnútorných okolnosťach života jeho. On bol syn istého Buzi (1, 3.), ktorý nám je úplne neznámy. Slovo hakkôhen (1, 3.) pravdepodobne vzťahuje sa na samého Ezechiela. Dľa toho by bol býval kňaz, ktorá okolnosť nesmierne vplývala na učenie Ezechielovo. Pochádzajúc z rodiny Tsadok (Sadoch), prináležal k vysokej triede obyvateľstva Jeruzalema. V kruhoch aristokratických duša jeho saturovala sa istou pýchou kňazskou, ktorá menovite vysvitá z kapitoli 44, 10 — 14., kde vyslovuje sa na ten najpriaznivejší spôsob o kňazoch tsadokitských.

S jadrom obyvateľstva Jeruzalema bol E. odvedený pod kráľom Jojakin do Babylonie r. 597. Miesto pre gôlâh, t. j. pre Izraelitov do Babylonie deportovaných vyznačené, bolo Tel-Abib (3, 15), blízko rieky Kebar (1, 3; 3, 15).

Vo štvrtom mesiaci piateho roku zajatia, t. j. v júli r. 593, bol povolaný vo veľkolepom videní na službu profetickú (kap. 1 — 3). Ostatné proroctvo, ktoré upravil na svojich spolurodákov, datuje sa od 27. roku zajatia (29, 17). Jeho činnosť rozprestiera sa tedy na periodu 22 rokov. Za tento dlhý čas vyvinul medzi spolurodákmi svojimi požehnanú činnosť ako potešovateľ národa svojho, ktorého bol, a dokazuje sa na každej strane diela svojho, syn verný. Mal v zajatí dom, kde sa jeho spolurodáci schádzali, aby sa poradili o veciach, týkajúcich sa ich boľastného stavu, aby sa posilňovali v hodinách ochabenia, a aby čerpali potešenie v úzkosťach svojich. (8, 1.; 14, 1.; 20, 1.)

Z veršov 16 — 18. kapitoli 24. vysvitá, že E. bol ženatý. Spôsob, akým o svojej manželke hovorí, je dôkaz zjavný, že manželia boli spojení sväzkami najnežnejšej lásky.

To je asi všetko, čo vieme o jeho živote.

Teraz máme podotknúť otázku najväčšej váhy pre porozumenie osoby Ezechielovej. Nemožno zatajiť, že je jedna najzvláštnejšia z osobností v celom Starom Zákone. Jest v jeho osobe niečo nepochopiteľného. Ale, myslíme, možno vniknúť do toho, čo jeho osoba má enigmatickeho, ak dopustíme, že prorok z Tel-Abib bol chorý.

Predmet, o ktorom chceme hovoriť, je nie nový. Teraz sa dopúšťa všeobecne, že nebol úplne normálny človek. Čo je v jeho osobe enigmatickeho, dosiahne niekdy stupeň extravagancie. Tieto podivnosti boly vždy ciux interpretum a zavdaly príčinu k najrôznejším theoriam.

Klostermann bol ten učenec, ktorý dôkladne dokázal chorobu Ezechielovu. On podrobil hlbokej kritike miesta, v ktorých je opísané mimoriadne chovanie sa Ezechielovo, a po minuciálnom zkúmaní prišiel k závierke, že prorok trpel na katalepsiu.

Klostermannova mienka zakladá sa na nasledovných faktách: E. po obdržaní rozkazu od Jahveh, aby šiel k spolurodákom svojim, bol tam medzi nimi za 7 dní užasnutý (3, 15). Keď uplynulo 7 dní, obdržal v novom videní rozkaz, aby sa zavrel v dome svojom, kde Jahveh položí naňho povrazy svoje a poviaže ho tak, že nebude môcť výnsť medzi nich, a prilepí jazyk jeho k diasnám, aby bol nemý a aby ich nemohol karhať (3, 24 — 27). E. by bol mal trpeť, dľa mienky Klostermanna, na hemiplegiu, a síce najprv na ľavý bok za 390 dní, potom na pravý za 40 dní (4, 4 — 6). Tento hemiplegický stav sa časom menil na toľko, že E. bol v stave aspoň čiastočne hýbať údami, ale po uplynutí posledných 40 dní táto hemiplegia prestala.

K podopretiu svojej mienky Klostermann cituje celý počet pádov katalepsie, ktoré našiel v literatúre medicinskej. A keď sa bol poradil jednej auktority vedy therapeutickej, Klostermann prišiel k tomu resultátu, že u Ezechiela máme do činenia s katalepsiou najvyššieho stupňa. A pády, ktoré Klostermann cituje na podopretie svojho tvrdenia, sú na toľko zjavné, že môžeme na každý pád držať Ezechiela za nemocného, trpiaceho na katalepsiu.

To, čo Klostermann tvrdí o nemoci proroka z Tel-Abib, dopúšťa sa dnes všeobecne.

Ak sa zdráhame uveriť, že E. bol vystavený nápadom kataleptickým, jeho osoba ostane záhadnou v najabsolútnejšom smysle slova. Otázna nemoc posvieti mimoriadné, povedzme extravagantné chovanie sa Ezechielovo medzi jeho spolurodákmi v zajatí.

Akú úlohu mal Ezechiel?

Aby sme nesmiernu úlohu, ktorú prorok náš mal vykonať, mohli pochopiť, treba do povahy vziať okolnosti historické, medzi ktorými Ezechiel vyvinul činnosť svoju.

Doba, v ktorej žil, bola na najvyšší stupeň kritická. Neslýchaná katastrofa zastihla ľud izraelský. Byť vytrhnutým so svätej zeme otcovskej a byť prehnatým do cudzej krajiny, to bolo nešťastie, ktoré každý Izraelit exilovaný horko cítil.

Je pravda, že národ požíval v Babylonii istú svobodu. Nič niet väčšmi prehnaného, ako tvrdiť, že by národ bol býval úplne zotročený. Dopustiť možno, že istý počet exilovaných upadol do otroctva, ale väčšina požívala svobodu medzi istými hranicami. Ale čo stála takáto svoboda? A akékoľvek priaznivé mohly byť relatívne okolnosti pre Izraelitov v Babylonii, oni nesnívali o ničom inom, ako o vlasti, o Jeruzaleme a o slávnom chráme.

Krajina, do ktorej národ násilne bol presadený, bola prirodzeno poškvrnená. Keď si niektorý z exilovaných pomyslel na svoju vlasť, na hlavné mesto, na chrám, a keď si potom predstavil svoj skutočný stav v Babylonii, srdce sa mu od žiaľu pukalo. Kult prestal pod tlakom udalostí, a toto bolo najboľavejšie. Dľa všetkého možno súdiť, že riadne schôdzky bývaly v sobotu, ale ony na žiaden spôsob nenahradily kult chrámový.

Je ľahko pochopiteľné, že medzi takými okolnosťami mnoho Izraelitov zúfalo, a opustilo svoje národné náboženstvo. Ale nesmieme upadnúť do chyby, do ktorej upadol Smend, ktorý tvrdí, že väčšina Izraelitov upadla do pohanstva.

Izraeliti by boli istotne zahynuli, keby neboli mali vodcu významného, ktorý za viac, než 20 rokov, vyvinul medzi nimi činnosť svoju. To bol Ezechiel, prorok z Tel-Abib.

Videl jasne stav národa svojho. Nerobil si illúsií. Cítil náramnú ťažkosť zodpovednosti, ktorá na ňom ležala. Rátal so všetkými ťažkosťami, ktoré mal premôcť. Jeho úloha bola najprv objasniť príčinu pádu Izraela: Táto katastrofa je trest zaslúžený za hriechy, ktorých sa národ dopustil. Okrem toho on bol potešovateľom: Príjdu lepšie časy, keď Izrael bude obnovený.

Že úloha Ezechielova nebola ľahká, ľahko sa dá pochopiť. Mal náramnú úlohu, aby zachránil, on sám, zlomky národa Izraelského pred pádom, a pred úplným zahynutím v Babylonii.

Niektoré ťažkosti zapríčinili zajatí sami. Ezechielovi rodáci dokázali sa za roky a roky neschopnými pochopiť jeho slová prorocké. V knihe Ezechielovej nachodíme dosť miesť, ktoré nás informujú dosť exaktne o chovaní sa Izraelitov naproti nemu. Povážme tedy všetko, čo objasní náladu Izraelitov naproti Ezechielovi.

Pomer medzi prorokom z Tel-Abib a medzi jeho spolurodákmi bol pomer otvoreného nepriateľstva. Kritika Ezechielova o rodákoch bola tá najprísnejšia. Nič necharakterisuje jasnejšie jeho mienku o Izraelitoch, jako slová, ktoré obsahuje kapitola 2.

Vidzme tedy, čo obsahuje kapitola táto. Tuná nachodíme po prvý raz výraz: „dom zpurnosti“ (2, 5), ktorý tak často sa spomína v knihe Ezechielovej. Výraz charakterisuje dôkladne chovanie sa Izraelitov naproti Jahveh a naproti slovu, ktoré im zvestuje skrze ústa proroka Ezechiela. Izraeliti sú menovaní národom zpurným (2, 3), ktorý sa zprotivil Jahveh. Je to výraz tvrdý, ktorý znamená, že Izraeliti stali sa podobnými národom barbarským, nie sú viac hodní, aby ích vlastným menom národným menovaní boli. Ľahko rozumeť, čo znamenajú tieto slová, keď človek pováži hrdosť, ktorou sa každý Izraelit honosil, že je synom vyvoleného národa Hospodinovho. Výraz znamená toľko, že Izraeliti stali sa pravým opakom povolania svojho. Ale toto je nie všetko. On ich menuje synami odpornej tváre a zatvrdilého srdca (2, 4), a porovnáva ich s trňom a so škorpionami (2, 6). Ezechiel vyjadruje tú najnepriaznivejšiu mienku o Izraelitoch v kapitole 3, 5 — 7. Nie je poslaný k národu cudziemu, ktorého jazyk nerozumie, ale k spolurodákom svojim. A predsa tí, ktorí by jazyk prorokov nerozumeli, počúvali by ho, ale dom Izraelský nechcel počúvať, lebo je zatvrdilého srdca.

Vskutku boj proroka proti zatvrdilosti národa Izraelského a proti ľahostajnosti naproti slovu Hospodinovmu je ustavičný.

V 2. verši kapitoli 12. čítame: „Synu človeka! Ty prebývaš v dome zpurných, ktorí oči majú, aby videli, ale nevidia, uši, aby slyšali, a neslyšia, lebo sú dom zpurný.“ Čo tieto slová znamenajú? To, že rodáci Ezechielovi zotrvávali s mimoriadnou zaťatosťou vo svojom falošnom presvedčení, ktoré sa úplne protivilo tomu, čo Ezechiel učil. Centrum neúnavného kázania Ezechielovho bolo, že pád Izraela je zaslúžený trest za hriechy, ktorých sa národ dopustil. Toto káže Ezechiel ustavične rodákom svojim, a toto im na ten najrôznejší spôsob vysvetľuje. Ale Izraeliti nechceli slyšať tak jasné slová Ezechielove. Ich pomýlené presvedčenie ich úplne zaslepilo. Oni vždy pestovali v sebe nádej. Neboli v stave pochopiť skutočný stav. Keď Ezechiel kázal medzi nimi, jeho slová boly prijaté s tou najväčšou ľahostajnosťou. To je vskutku neslýchaná ľahostajnosť naproti slovám Ezechielovým, čo opisujú slová, ktoré sme práve teraz citovali.

Zajatí nechceli Ezechiela uznať za proroka, t. j. za prostredníka medzi Hospodinom a medzi národom zajatým. Odtiaľ pochádza to naliehanie, ktorým oznamuje, že oni konečne uznajú, že bol prorok medzi nimi.

Vysvetlovanie slov: „A oni zvedia, že bol prorok medzi nimi“ je všeobecne falošné. Všeobecne sa tvrdí, že tieto slová vzťahujú sa na istú mienku Izraelitov, dľa ktorej by prorok v cudzej zemi nebol mohol povstať. Domovisko proroctva je Izrael, a nijaká iná krajina. Mienka mýlna. Slová Ezechielove majú celkom iný smyseľ. Neide tu o proroctvo vo všeobecnosti, ako čo by Izraeliti boli tvrdili, že zjavenie sa jedneho proroka v cudzej krajine je úplne nemožné. Na žiadon spôsob. Ak niektorá doba potrebovala proroctva, či to nebola práve doba zajatia? Ide tu o niečo celkom iného. Mienka zajatých bola nameraná proti osobe Ezechielovej. Nechceli ho uznať za proroka. Nešetrili jeho slov, lebo boly tvrdé, plné pravdy, ktoré nelichotily požiadavkám Izraelitov. Nemohli zniesť rýdzosť jeho slov.

Toto nepriaznivé chovanie sa zajatých proti Ezechielovi, muselo trvať až po dobytie hlavného mesta a po nové zajatie. Dobytie Jeruzalema muselo v mnohom ohľade premeniť chovanie sa Izraelitov. A toto je prirodzené. Proroctvo Ezechielove, a proroctvo vôbec bolo potvrdené pádom Jeruzalema. Proroci, a menovite prorok z Tel-Abib, neunavne kázali, že zajatie Jeruzalema je bezprostredné. Nuž tedy to, čo proroci ustavične kázali, splnilo sa.

Udalosť zajatia Jeruzalema musela prirodzene urobiť účinok na smýšlanie a na celé chovanie sa Izraelitov naproti proroctvu Ezechielovmu. Zajatí Izraeliti museli uznať svoj omyl, keď videli, že slová prorokove splnily sa na spôsob tak zjavný. Nastal obrat v ich duši. Počali rozmýšlať nad činnosťou, ktorú prorok Ezechiel vyvinul až dotiaľ medzi nimi. Prišli k tomu presvedčeniu, že slová Ezechielove musely predsa byť pravé a kritika, ktorú nad ich životom vynášal, v istej miere spravodlivá. Premenili svoje chovanie sa. V akej miere? To nám dokáže nasledovné miesto:

„Čo sa teba týče, synu človeka! Synovia národa tvojho shovárajú sa o tebe pri múroch a vo dverách domových, a hovoria jeden druhému, každý bratovi svojmu takto: Poďteže a čujte, ako slovo vyšlo od Hospodina! A oni sa schádzajú k tebe, a posedajú si pred Teba, a počúvajú slová tvoje, ale ich neplnia, lež predmet posmechu robia z nich, a srdce ich ide za ziskom. A hľa! Ty si pre nich spevák ľúbostný, pekného hlasu, a znamenitý muzikant. Oni slyšia slová tvoje, ale niet človeka, kto by ich plnil.“ (33, 30 — 32).

V týchto veršoch máme podivuhodne vernú a pravú charakteristiku chovania sa exilovaných naproti Ezechielovi. Izraeliti zaujímajú sa o Ezechiela. On je predmetom ich rozhovoru. Ako zprvu nič nechceli vedeť o slovách jeho, teraz sú ony predmetom ich každodennej besedy. Doma, vo dverách svojich príbytkov, a na ulici, shovárali sa o Ezechielovi, a kritisovali slová jeho. Zvedavosť exilovaných je zobudená. Chodievali k Ezechielovi v húfe velikom, aby ho slyšali. Ale najtragickejšie bolo v tom to, že oni pri tom všetkom nedokázali úprimnosti. Neprišli, aby slyšali slová jeho, a aby ich plnili, ale jedine aby ukojili zvedavosť svoju. Neprišli k prorokovi, aby sa vzdelávali, ale aby sa zabávali. To bol prirodzene najhlbší úpadok morálny Izraelitov v Babylonii. V zajatí všetko upomínalo Izraelitov, aby slyšali a aby plnili slová prorocké. Nemali starosť o proroctvo; posmech robili z proroka, ktorý toľko starostí znášal za ních.

Prizvukujeme ešte raz, že prorok z Tel-Abib nebol človek sympatický Izraelitom. To je isté. Prísnosť, ktorou odsúdil celý národ od počiatku jeho historie až po dobu prítomnú, bola jedna príčina tej neshody, ktorá panovala medzi nim a medzi jeho zajatými rodákmi. Prísnosť Ezechielova nelichotila hrdosti Izraelitov. Odtiaľ pochádzajú ustavičné ťažkosti, ktoré mu Izraeliti zapríčinili.

Nie menej je isté, že príčina sporu bola okrem toho zvláštne chovanie sa proroka. Spôsob Ezechielov zdal sa zajatým byť výstredným. Ide menovite o akta symbolické, ktoré na divákov, jeho rodákov, urobily dojem veľmi zvláštny. Nesmieme zo zreteľu ztratiť váhu velikú, ktorú máme tejto okolnosti privlastňovať. Ale mimoriadny spôsob Ezechiela, ktorým vykonával svoje výkony symbolické, siahal k extravagancii. Bol bez všetkej pochyby muž ohromnej sily pracovnej. Všetko to, čo nachodíme v knihe jeho, nič iného nenie, ako nástin jeho kázania, náčrtok toho, čo učil. Jestli výkony symbolické považujeme vskutku za podstatný element jeho činnosti, a že dľa všetkej pravdepodobnosti nenachodíme v jeho knihe jako isté ťahy, ktoré za hodné držal, aby písomne zachované boly, môžeme si predstaviť, koľko ráz použil výkonov symbolických, aby svojim rodákom tým pochopitelnejším urobil to, čo učil. Akej nátury boly výkony, ktoré sú nám zachované, nemožno nám určiť. Ale to je isté, že všetky symbolické výkony Ezechielove urobily zvláštny dojem na divákov. Prorok zdal sa jeho rodákom trochu smiešnym. Na príklad to len nebola vec príjemná pre Izraelitov, keď videli proroka v positure zvláštnej, predstavovať in persona, pred ich očima osud Jeruzalema a jeho obyvateľov.

Toto isté platí o obrazoch, ktoré použil moc častejšie jako bársktorý spisovateľ Starého Zákona. Predstavme si len effekt, ktorý urobil obraz, v ktorom porovnáva Jeruzalem prostituovanej žene. Je pravda, že je obraz prostriedkom urobiť effekt u poslucháčov. Ale keď je prehnaný, tedy effekt, ktorý chce urobiť, môže byť temer nijaký. Mluva Ezechielova je vo výtečnom smysle slova mluva obrazná. Ako ju Izraeliti prijali? Na šťastie máme jedno miesto, ktoré nám ukazuje na ten najzrejmejší spôsob, ako sa Izraeliti chovali naproti obrazným rečiam Ezechielovým. Ačkoľvek mâšâl bol všeobecne známy u Izraelitov, oni sa predsa žalovali pre záhadné slová Ezechielove. Neporozumeli im. Tropili žarty z Ezechiela, ich pôvodcu: „Ah! Hospodine Jahveh! Vravia o mne: Či je nie činiteľ parabolí.“ Tieto vážne slová čítame vo verši 5. kapitoli 21. Čo tieto slová znamenajú? Kto pozorne číta knihu Ezechielovu, istotne je prekvapený nad tým, akú váhu privlastňuje obrazom svojim, a s akou starostlivosťou sú rozvinuté. Ačkoľvek kniha Ezechielova je vo všeobecnosti preplnená podobenstvami, predsa v každom podobenstve zovnútorná forma nachodí sa v úplnej harmonii s myšlienkou, ktorú podobenstvo má vysloviť. Forma nikdy nezatemňuje obsah. Aspoň toto je dojem, ktorý obdržíme, keď čítame obrazy a paraboly Ezechielove. Ale poslucháči proroka z Tel-Abib neporozumeli obrazom Ezechielovým. Forma, figura, obraz bolo to, čo na nich dojem urobilo, a nie smyseľ, ktorý obraz obsahoval. Slová, ktoré sme citovali, charakterisujú tedy Izraelitov. Vyslovujú ľahkomyslnosť, s ktorou prijali slová prorokove.

Život Ezechielov, dľa všetkého toho, čo sme zkúmali, bol dosť búrlivý. Vyvinul činnosť v ustavičnom boji so spolurodákmi.

Ako vidíme, úloha Ezechielova nebola tá najľahšia. Ťažkosti, ktoré mal premôcť, aby ratoval národ, boly nekonečné. Pochádzaly z historických okolností, medzi ktorými sa národ nachodil, zo vzdorovitosti zajatých, z ľahostajnosti, z otvorenej nevery a konečne z posmechu, s ktorým prijali slová prorokove. Niektoré znaky oprávňujú nás mysleť si, že spor medzi Ezechielom a medzi jeho rodákmi bol o mnoho väčší, jako si to človek predpokladá. Ukrýva o mnoho viac, ako nám vraví. Takéto okolnosti vyžadovaly muža pevnej vôle a otvoreného ducha. Či bol v stave vyplniť velikú úlohu? Vyplnil túto nesmiernu úlohu, to je bezpochyby. Vykonal, čo mohol. Bol príklad oddanosti povolaniu svojmu, ktorý zaslúži naše nekonečné obdivovanie.

Udajme bližšie, o čo ide v prítomnej kapitole. Neide ešte o to, či Ezechiel bol prorok, alebo kňaz, alebo filosof atď. Táto otázka bude pozdejšie v tretej čiastke predmetom hlbšieho zkúmania. Tu ide o jeho duševný stav. Máme tedy zkúmať jeho život vnútorný, jeho dušu s jej cnosťami a chybami.

Objasnenie duševného stavu Ezechielovho bude užitočné z viacerých ohľadov. Budeme mať pevný základ, na ktorom budeme môcť vybudovať učenie Ezechielovo, keď sa obznámime s jeho dušou, s jeho charakterom. Ďalej, poznanie duše jeho bude podobne nevyhnuteľnou podmienkou ocenenia osoby jeho.

E. na počiatku svojho účinkovania bol pred celým množstvom tých najvážnejších otázok. Ako ich rozlúštiť? Či je on súci človek, dosť silný znášať ťarchu, ktorá na ňom, ako na prorokovi ležala? Na túto otázku hľadal E. odpoveď.

Stav, v ktorom nachodily sa zlomky národa Izraelského, bol z najkritickejších. E. ako muž obozretný, videl dobre vážnosť okolností; pred ním nič neostalo skrytého. On pred svojím povolaním dobre cítil ťažkosti, ktoré by musel premáhať medzi svojimi spolurodákmi, jestli by sa jim predstavil ako prorok. Ako svedomitý človek povážil všetky okolnosti, či je súci človek vyplniť úlohu nesmiernu, ktorú ako prostredník medzi Jahveh a medzi vyhnancami by mal vyplniť. Bojoval tedy sám so sebou. Bojoval, ako každý veliký muž bojuje prv, než by sa na nejakú ťažkú úlohu podujal. V tomto boji zkúmal kritický stav Izraelitov, bezprostredný pád Jeruzalema, vzdorovitosť svojich spolurodákov, a zpytoval sa samého seba, či je súci víťaziť nad všetkými týmito ťažkosťami, zdanlive nepremožiteľnými. Nesvobodno sa tedy diviť, že niekedy povstalo v ňom povedomie slabosti. To je ľahko pochopiteľné, keď sa človek vžije do Ezechielovej nad mieru kritickej situácie. Ako vyšiel z tohoto boja? Vnuknutie naplnilo ho smelosťou podujať úlohu náramnú, a dalo mu i potrebnej sily vykonať ťažké dielo.

Opis povolania proroka z Tel-Abib nám vydáva počeť podivuhodný z toho, čo sa dialo v duši Ezechielovej v tom okamihu, keď bol prekvapený veľkolepým videním pri rieke Keber. „A ty, synu človeka, neboj sa ich, a nestrachuj sa ich slov, keď budú sa ti protiviť a tebou opovrhovať, lebo bývaš medzi škorpionmi. Neboj sa ich slov, a ich tváre sa nestrachuj, lebo sú ani dom zpurný.“ (2, 6.) „Učinil som tvár tvoju tvrdú ako ich tvár, a tvoje čelo tvrdé ako ich čelo. Učinil som čelo tvoje tvrdšie ako diamant, tvrdšie ako kameň. Neboj sa ich a nestrachuj sa ich tváre, lebo oni sú dom zpurný.“ (3, 8 — 9). Slová tieto vyslovujú skvostne effekt, ktorý pôsobila inšpirácia (vnuknutie) na dušu jeho. V hlbinách duše svojej bol prorok náš posilnený, ozbrojený smelosťou, ktorá potrebná bola k vyplneniu jeho nesmiernej úlohy. Pred týmto videním váhal vystúpiť ako prorok pred svojich spolurodákov. Necítil sa byť dosť silným podujať velikú úlohu, a premôcť ohromné ťažkosti. Cítil sa slabým. Inšpirácia ozbrojila ho silou, smelosťou, prísnosťou a rozhodnutosťou nevyhnuteľnou, aby mohol s prospechom bojovať proti zatvrdilosti a hlavatosti svojich rodákov.

Keď zkúmame jeho charakter v prúde jeho činnosti medzi rodákmi, nachodíme vskutku odôvodnené všetko, čo sme dosaváď mohli zistiť o jeho stave duševnom. Počas celej činnosti svojej, ktorú vo vyhnanstve vyvinul, dokázal podivuhodnú smelosť naproti hlavatosti svojich rodákov, a bojoval neunavne s rozhodnosťou bezpríkladnou proti všetkým ťažkosťam, ktoré mal premáhať. Nič ho neochabilo. Ani hlavatosť Izraelských, ani kritický stav, ktorý bol ešte smutnejším po dobytí Jeruzalema a po novom vyhnanstve. Postavil sa proti týmto ťažkosťam s podivuhodnou smelosťou v tom najhlbšom presvedčení, že sa mu podarí ich premôcť. Bol si úplne povedomý povinnosti, ktorú mal vykonať. Dokázal pevnosť vôle v každom okamihu svojej verejnej činnosti. Za dva a dvadsať rokov nikdy ho nenadišlo ani to najmenšie zúfalstvo.

Započal činnosť tým, že kázal blízke dobytie Jeruzalema následkom neslýchaných hriechov, ktorých sa Izraeliti dopustili. Tak sa nám zdá, že ani jeden prorok neodsúdil nepravosť ľudu tak rozhodne, ako Ezechiel. Jeho energia je frappantná, jeho smelosť nemá hraníc. Nešanuje nikoho. Bičuje nemilosrdne kňazov, falošných prorokov, nespravedlivých vodcov, áno i kráľov.

Prísnosť svoju nikdy nezatají, hnev jeho je často neskrotiteľný. Zdá sa nám, že niekedy udusil v sebe všetky city spoluútrpnosti naproti rodákom. Nič dobrého na nich nevidí. Hnev jeho je na toľko neskrotiteľný, že sa nám zdá byť temer nepochopiteľným. Často používa výrazov najnemilosrdnejších. Medzi ním a jeho rodákmi musely byť často scény hrozné. Slová jeho robia často dojem, že nevedel panovať nad sebou.

Ale E. nezostáva až do konca rigoristom. Je pravda, že karhá svojich rodákov ustavične, ale jeho zdanlive neskrotiteľný hnev zrazu premení sa v lásku, keď hovorí o budúcnosti národa. Tá čiastka jeho diela, v ktorej hovorí o obnovení Izraela, ja dôkazom nežnej lásky, ktorú choval v srdci svojom naproti rodákom svojim. Niektoré miesta diela jeho sú vskutku dojímavé, a menovite rozkošný obraz o pastierovi a ovciach svedčí o jeho láske k národu (kap. 34).

Jeho affektívny život charakterisujú všeobecne tieto dva mohutné city: hnev a láska. Spojivo medzi týmito citami a jeho kázaním je najužšie. Možno povedať, že v prvej čiastke jeho učenia prevláda hnev. Viac kapitôl muselo byť osnovaných jedným šmahom pod účinkom jeho hnevu. Keby sa Izraeliti vo vyhnanstve neboli dokázali tak tvrdosrdcími a hlavatými, mali by sme pred sebou celkom inú knihu od Ezechiela.

Naproti tomu v druhej čiastke panuje láska k rodákom. Láska mu inšpiruje proroctvá proti národom pohanským, a tie, ktorých predmetom je veľkolepá obnova Izraela. V tejto druhej čiastke E. ukazuje sa nám ako optimista.

Tieto poznámky o úzkom spojive učenia Ezechielovho a jeho psychologie nie sú zbytočné. Učenie Ezechielovo je nepochopiteľné, ak je nie človek na čistom s jeho psychologiou. Nesmieme ztratiť nikdy z očú túto úzku reláciu medzi psychologiou Ezechielovou a jeho theologiou.

E. bol charakter kontemplatívny. Presvedčiť sa o tom, dostačí pozorovať jeho spôsob literárny. Keď čítame jeho proroctvá, sme od počiatku skutočne zarazení množstvom obrazov jeho. Hovorí vždy v obrazoch. Jeho sloh je v pravom smysle slova sloh obrazný. Niet v Starom Zákone spisovateľa, ktorý by bol použil obraz na toľko, ako Ezechiel.

Kniha jeho započína sa symbolickým opisom slávy Hospodinovej, a končí sa obrazom, dľa ktorého mesto Jeruzalem v budúcnosti menovať sa bude: Jahveh je tam. Používa obraz jednoduchý, parabolu, allegoriu, akt symbolický.

Chceme obrátiť pozornosť na niekoľko týchto obrazov. Vstupné videnie je symbolický opis dôstojnosti Hospodinovej (kap. 1). Videnie knihy je symbolický opis jeho vnuknutia (2, 9 — 3, 3). E. je povolaný za strážcu exilovaných (3, 16 — 27). Izrael je naničhodné drevo vinného kmena (kap. 15); Jeruzalem a Samaria sú dve prostituované ženy, idolatria je prostitúcia (kap. 16; 23); Izrael je vinný kmen (kap. 17); kráľovia Babylonie a Egyptu sú dva orli (kap. 17); kráľ Egyptu je krokodil z Nilu (29, 2); kniežatá sú lvi (kap. 19, 22, 25); vodcovia ľudu sú pastieri neverní (kap. 34), atď. atď.

Pri rozvinutí obrazov Ezechiel dokazuje majstrovskú zručnosť. Kto sa chce o tom presvedčiť, nech porovná veľkolepé videnie inaugurálne so zodpovedajúcim u proroka Izaiáša v kapitole 6. U Izaiáša dostačí maličká kapitola, pozostávajúca z 13 veršov, kdežto Ezechiel k opísaniu toho istého predmetu, totižto slávy Hospodinovej a povolania prorokovho potrebuje 3 kapitoly, pozostávajúce spolu zo 65 veršov. Alebo povážiť si treba kap. 16., v ktorej náš prorok vyvinul v dlhej allegorii jednoduchý obraz nájdený u Izaiáša (1, 21).

Jeho kontemplatívny charakter potvrdzuje ešte časté užívanie výkonov symbolických. Toto sú nie výlučne rečnícke figury, ony boly neodškriepiteľne vykonané. Podstata týchto výkonov symbolických záleží v tom, že E. predstavuje v istých aktoch historické deje, ktorých uskutočnenie je blízke. Ich cieľ je tým pochopiteľnejším učiniť rodákom, čo káže ohľadom osudu Jeruzalema.

Prorok z Tel-Abib bol obdarený čulou obrazotvornosťou. I tento ťah jeho charakteru treba zkúmať, aby obraz duše Ezechielovej bol úplný. Obrazotvornosť je podstatná známka jeho charakteru. Presvedčiť sa o tom môžeme, keď študujeme jeho poetický talent. Je pravda, že u Ezechiela nenachodíme vznešenosť poesie Izaiášovej. Ale nespravedlivé by bolo, keby mu niekto chcel upreť všetek vzlet poetický. Niektoré čiastky knihy jeho majú skutočne vysokú poetickú cenu.

Jeho obrazotvornosť potvrdzujú i videnia, ktoré náš prorok často mával, a ktoré nemôžu sa považovať za puhú formu literárnu. Táto obrazotvornosť je čulá menovite vtedy, keď hovorí o budúcnosti Izraela. Už teraz môžeme pozorovať, že práve táto schopnosť invencie bola potrebná k nakresleniu plánu reštaurácie Izraela. Bez tejto plápolajúcej obrazotvornosti jeho činnosť by nebola mohla byť tak plodná, tak zdarná, akou bola.

Jeho obrazotvornosť mala niekedy smer zvláštny. Nepozná hraníc. Prorok z Tel-Abib preháňa všetko. Niet medzi jeho predchodcami spisovateľa, ktorý by bol býval tak čulou obrazotvornosťou obdarený. Neskoršie ho pretekli iba spisovatelia apokalyptickí.

Ale nespravedlive by sme o Ezechielovi súdili, keby sme ho považovali výlučne za fantastu. Keď bol obdarený čulou obrazotvornosťou, bol súčasne i mužom rozumu.

Obrazotvornosť a rozum sú v najužšom sväzku v osobe Ezechielovej. Jeho fantásia nepotlačuje rozum, a jeho rozum je nie na toľko chladný, že by nedopustil istý stupeň fantásie. Bez fantásie by bol bez pochyby bez lesku, bol by nudný, a naproti tomu, bez rozumu by bol fantastom v najužšom smysle slova. Táto úzka konnexia medzi imagináciou a rozumom robí Ezechiela na toľko interessantným. Bol muž velikých koncepcií. Bez tohoto zvláštneho spojenia fantásie a rozumu by toto bolo bývalo nemožné.

Jeho intellektuálny horizont bol náramne široký. O moc lepšie pozná historiu národa svojho, jako bársktorý spisovateľ Starého zákona. Poznal dôkladne dobu, v ktorej žil. Sme vskutku dojatí, keď čítame jeho proroctvá proti Tyru. E. bol mysliteľ hlboký, ačkoľvek nedosiahol hlbokosť pozorovateľa objektívneho. Prevzal idey od svojich predchodcov a rozvinul ich dôsledne.

V osobe Ezechielovej nachodíme všetky čiastky originálnej individuality, hlbokosť citu, širokosť intelligencie a konečne pevnosť vôle. Tieto tri elementy spolu tvoria jednu z najmohutnejších osobností historie Izraela. Tieto tri čiastky jeho charakteru stoja v najužšom spojení na toľko, že nemožno povedať, ktorý z nich prevláda.

K doplneniu charakteru nášho proroka máme do povahy vziať ešte jednu známku. Čo si máme mysleť o jeho duševnej nemoci.

V prvej kapitole prijali sme, čo Klostermann hovorí o katalepsii Ezechielovej. Teraz ale môže vzniknúť otázka: Či bol náš prorok i duševne chorý, a akej povahy bola jeho duševná nemoc? Táto otázka je oprávnená tým jednoduchým faktom, že bol telesne chorý. Katalepsia, na ktorú trpel, nemohla nemať účinku na jeho život duševný.

Naturálne je ťažko označiť bod, kde sa začína nemoc psychická u človeka, a povedať, akej nátury bola nemoc, o ktorú v prítomnom páde ide. V mnohých pádoch nemoc môže byť utajená. Ale môže byť objavená porovnaním zjavov psychických.

Čo môžeme tedy považovať za choré v duši Ezechielovej? Každý nepredpojatý čitateľ je dojatý pessimismom tmavým, ktorý sa javí v prvej polovici knihy jeho. Nenachodí nič dobrého v celej minulosti národa svojho. Na každý pád je to zvláštne. Tak kategorické odsúdenie Izraela nevysvetluje sa nikam jako akt rozvahy, ono je interessantné i so stanoviska psychopathologie. Pessimismus je vždy niečo psychicky chorého.

Už sme povedali, že E. bol vo vysokom stupni muž citu. Cit jeho prekročí často hranice a prorok dá sa zachvátiť náruživosťou. Jak často hnev jeho hľadá cestu v najtvrdších výrazoch! Možno, že E. bol oprávnený použiť tak tvrdú reč, aby obrátil svojich rodákov. Ale nič neospravedlňuje jeho chovanie sa, keď dáva výraz svojej škodoradosti nad blízkym pádom Jeruzalema (6, 11). Toto bola choromyselná rozčulenosť.

Sme náklonní dopustiť, že duša Ezechielova bola praedisponovaná pre zjavy pathologické. Následkom okolností historických tento chorobný stav jeho sa zmáhal. Ustavičné konflikty s rodákmi prispely k udržaniu tohoto chorobného stavu. Okrem toho treba poznamenať, že smutné okolnosti, medzi ktorými žil, maly najnepriaznivejší účinok na dušu jeho. Dobytie Jeruzalema, poškvrnenie chrámu, zpustošenie vlasti, rozptýlenie národa, vyhnanstvo, prestatie kultu, toto všetko účinkovalo na jeho nemoc duševnú.

Viďme teraz pessimismu diametrálne protiviaci sa stav jeho duše: jeho optimismus. Čo riecť v tomto ohľade? Ezechiel bol optimista v pravom smysle slova. Jeho čierny pessimismus dáva rýchlo miesto optimismu. Táto rýchla premena najtmavšieho pessimismu v pravú protivu nemôže sa nikam považovať za niečo normálneho. Je pravda, že u každého proroka konštatovať možno pessimismus i optimismus. Keď bojujú proti hriechu národa, sú pessimisti, keď ale hovoria o budúcnosti, sú optimisti. Ale u nich tieto dva smery ducha sú vždy niečo normálneho, kdežto u Ezechiela sú ony niečo excessívneho, abnormálneho, chorobného.

Týmto nechceme Ezechiela predstaviť ako človeka absolútne chorého, ale len to tvrdíme, že charakter jeho má známky, ktoré môžeme považovať za chorobné. Určiť, čo by sa mohlo považovať za chorobné, je vec ťažká a subjektívna.

V prítomnom páde ide len o možnosť, o probabilitu. Dopustili sme u Ezechiela nemoc len ako hypothesu, pomocou ktorej môžeme niektoré zvláštnosti duše jeho, charakter jeho vysvetliť. A myslíme, že v kritike Ezechiela hypothesa psychickej nemoci je ospravedlnená, keď si do povahy vezmeme jeho nemoc telesnú. Pre nás je osoba Ezechielova pochopiteľnejšia, jeho charakter dôkladnejšie porozumiteľný, keď dopustíme istý stupeň choroby psychickej.