ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pred rokmi darovala mi moja — už zosnulá — krstná matka pekne viazanú knihu čistého papiera. Že bola tak pekne viazaná — aj matúra i dva roky na univerzite prešli — čo som ju neupotrebil. Teraz sa ma zmocnila divná túžba — písať ďalšie osudy svojho života.

„Keby sme si v mladosti aj tie najjednoduchšie udalosti značili, v starobe veľmi by nás to, čo sme vtedy prežili, zaujímalo.“ Tento kedysi čítaný výrok pozdáva sa mi pravdivým. Sám som veru zvedavý, čo všetko mi zlý či dobrý osud prinesie; — obzvlášť teraz, keď som sa nečakane ocitol na rozhraní nového odseku života.

Kým žil môj drahý otec, moja dobrá matka, celá ťarcha starostí o mňa spočívala na nich. Dnes, keď počas jedného týždňa odišli mi oba ta, skadiaľ niet návratu, zvalila sa nečakane na moje vlastné plecia. Teší ma, že som im usilovným učením pôsobil radosť. Veď už nikdy ničím sa im nemôžem za ich lásku odmeniť, a tak dodržať svoje sľuby.

Je to predsa veľká vec, keď človek na svete osamel, a keď tu zostal s rodičovským požehnaním. Neviem, čo by na tento výrok povedali moji kolegovia. No ja jeho pravdivosť cítim.

Môj otec odchádzal šťastný v povedomí, že mi toľko usporil, aby som mohol doštudovať bez starostí. Ja ale znajúc, ako ťažko je začínať životnú postať bez groša, uložil som radšej svoju dedovizeň do banky a prijal som najprv miesto vychovávateľa u baróna Hajného, kde mám pekný mesačný plat. Hodlám ho celý odkladať na trovy pozdejších štúdií.

Mám dobrú opateru, príležitosť privátne ďalej študovať, veď bohatá barónova bibliotéka stojí mi k službám; a v Zoltánovi Hajnom mám veľmi milého žiaka.

Barónov otec bol pokrstený Žid, matka nemecká šľachtičná. Rodina je veľmi bohatá; praví potomci svojho národa. Barón je krásny človek; typ pravého orientálca a pritom veľmi vzdelaný.

Keď ho vidím, myslím často, že tak asi vyzerali židovskí králi v dobe, keď tento zlorečený a kliatbu všade pôsobiaci národ bol ešte v rozkvete. Barón je vyštudovaný právnik, ale bohatstvo mu nedovolí venovať sa v praxi tomu, čo v teórii s chuťou študoval. Ostatne on má len jeden poklad — a tým mu je jeho jediný, pätnásťročný syn. Nevidel som ešte nikdy takého krásneho chlapca, ako je Zoltán; no ani nadanejšieho a umnejšieho. Pretože telesná slabosť bránila mu študovať na gymnáziu, študoval privátne, preskakoval ročníky a skladal skúšky s vyznamenaním.

Toľko som však spozoroval, že vzdelával ducha na úkor tela. Mám ho pripravovať na matúru v priebehu tohto roku. Zloží ju v šestnástom roku; bude hotový nielen s gymnáziom, ale i so životom. Keď hľadím na chlapca, však i na baróna, dumám, že otcovská láska je zrovna taká slepá, ako jeho ctibažnosť. Ktovie, čo chce mať zo syna.

Toľko som napísal v svojej krásnej pracovni, keď mi oznámili, že sa mám prísť predstaviť barónke, ktorá sa vrátila z kúpeľov. Už som mal vysvetlené, kde vzal Zoltán svoju zduchovnelú krásu, keď v salóne prišla mi sama barónka oproti.

Bola to tá istá, nežná telesná sústava, tie isté zlaté vlasy vrúbiace sťa rám priesvitný obličaj, tie, modrým jazerám spoza zlatých sietí podobné veľké oči, otočené modro presvitávajúcimi žilkami.

Ach, pani bola taká útla, že sa jej vysoká postava mimovoľne nakláňala dopredu. Tá akási nežná bezvládnosť dodávala jej zvláštny pôvab a omladzovala ju. Mimovoľne poklonil som sa jej hlboko a poceloval úctive podanú útlu ruku. O chvíľu sme sedeli vo výklenku pri okne zabraní do rozhovoru, ona na pohovke a Zoltán pri nej. Ako sa tak k sebe vinuli, bolo vidno, že je on jej a len jej, dieťa ako verná kópia obrazu.

Rodinný vzťah u Hajných je pekný. Barón je voči svojej panej zosobnená zdvorilá starostlivosť; ona vzhliada k nemu s nežnou oddanosťou. Istotne sa nikdy nepokúsila o to, aby mu protirečila. Je to iste pre neho tá najlepšia žena, veď on by sotva zniesol protirečenie. Vládne púhym objavením sa a pohľadom. Jeho nadvládu cítiť v celom dome; no odkedy je pani doma, cítiť teplotu a vôňu. Ju nikdy nepočuješ, a predsa cítiš, že je tu; hreje a blaží.

Keby moji kolegovia videli, že som samá zdvorilosť, že si odvykám od všetkých študentských nespôsobov, za ktoré ma moja dobrá matka kárala, netak by sa podivili. Darmo je, nás mužov nič tak nezušľachťuje, ako prítomnosť nežnej, vzdelanej ženy. Priznám sa, že by som ju za nič nechcel sklamať. Odkedy vie, že pred rokom som stratil oboch drahých rodičov, je ku mne tak matersky nežná, ako k svojmu Zoltánovi.

*

Ach, čo som to ja vzal na seba? Kde sa vzala vo mne tá smelosť, v prítomnosti lekárskej kapacity vyrukovať s takým návrhom? Išlo o to, kde strávi Zoltán prázdniny. Profesor Nový radil, aby chlapec aspoň na dva-tri mesiace bol úplne vypriahnutý, a tu som prosil, aby ho nechali ísť so mnou na naše horné strany. Bol som si istý, že pobyt v našich slovenských horách divotvorne posilní nervy môjho žiaka. Profesor bol až prekvapený a rýchle zaujatý pre môj návrh. Hneď som musel opísať, ako si to asi predstavujem. Opísal som v blízkosti svojho rodiska utešený horský svah, v ktorom by bolo dobre prenajať byt a venovať sa výlučne botanike, žiť na mlieku, ovocí, chlebe, masle a vajciach. Zoltán sa až tak rozplýval pri mojom opise; nie tak jeho aristokratický otec a jeho o jedináčika starostlivá mamička. Profesor plnou parou dul do lodičky môjho ideálu posilňujúcich prázdnin.

Ako bolo — ako nie, spor o letovisko bol rozriešený a môj návrh prijatý. Profesor sa sám ponúkol, že pocestuje s nami až do cieľa. Mňa, pravda, poslali napred. Keď prišli, bolo miestečko pripravené, že lepšie si nemôžem predstaviť.

V doline, na ktorú som myslel, stojí mlyn. Do neho šiel som o radu, a hľa, bolo možno drevo pri kraji uťať. Mlynár Záhora prenajal pre nás izbu. Jeho ovdovelá švagriná, ktorá mu vedie dom, vie slušne variť. V dome je hydiny dosť — mlieka, masla, syra, vajec i ovocia bude pozdejšie hojnosť. Profesor bol celý unesený, Zoltán nie menej. Jemu sa páčil mlyn o dvoch poschodiach, jeho krásna poloha pod vysokými bralami a hájmi. I to sa mu páčilo, že z našej izby viedol východ hneď von, cez malú predsienku na most ponad potok, ktorý v podobe vodopádu poniže padal na mlynské koleso.

„Lepšie miesto ste veru nemohli nájsť, mladý priateľu,“ hovorí profesor. Keď som ho však vyprevádzal kúsok na koči — Zoltána nechali sme už odpočívať — vzal ma za ruku a hovorí: „Ak tento pobyt chlapca ešte nezachráni, je stratený.“ „Ako to myslíte, pán profesor?“ pýtam sa naľakaný. „Chudokrvný, ako je, zaplatí to prílišné učenie, keď aj nie životom, tak iste rozumom. Keby zomrel, nezomrie sám, jeho matka pôjde za ním,“ pokračoval profesor. „Prečo ste neradili morské kúpele?“ namietam ustrašený. „Preto, môj drahý, že chlapec si musí odpočinúť od všetkých veľkolepých dojmov a úplne zmeniť spôsob života, a to je možné len tak, keď odíde z dosahu rodičov. Nebojte sa, celú zodpovednosť beriem pred nimi za vás oboch na seba. Pošlem dlhú depešu; vy oba píšte i mne; veľmi ma bude zaujímať, ako sa máte.“

Profesor odišiel — my sme zostali. Tlačí ma to všetko ako hora. Keby mi tak chlapec onemocnel! Výčitku jeho matky, jej zármutok by som nezniesol. Neprotirečila — s úsmevom vystrájala svojho miláčka; no keď som sa z kočiara obzrel, stála zahľadená za nami. Na spôsobe tých zalomených, bezvládne visiacich rúk vidno, čo ju stojí to hrdinské ovládanie.

*

Už sme týždeň v horskej samote; moja ťarcha pominula. Verím v moc našich krásnych hôr. — Ó, my tu iste darmo nebudeme! Zoltán píše každý deň dopisnicu a dostáva šťastné odpovede. Veľmi sa mi uľavilo. V prvé dni pre starosti o chlapca som si ani spoluobyvateľov mlyna nevšímal, hoci čas by mi bol dovolil. Veď Zoltán, keď sme neboli na prechádzke, najviac len spal; tak ho omamovalo to horské povetrie. Musím priznať, že mňa tiež; tak sme vlastne len jedli a spali. Záhorová prinášala nám obed i večeru. Keď sme sa vracali z prechádzky, mlieko čakalo nás ponalievané v pohároch, chlieb i maslo pri ňom. Izba bola tiež vždy uprataná. S mlynárom sme sa pri stretávaní pozdravovali.

Dovnútra mlyna chodilo sa dolnou cestou. Tam zastavovali vozy s melivom, tam prichádzali a odchádzali meliači; nás tu hore nikto neobťažoval. Len raz zhováral som sa s mlynárom, keď som sa ho radil, kde by sme sa asi mohli okúpať. Zaviedol ma ochotne na miesto, ktoré sa nám obom netak páčilo. Zo dvoch strán obmýval tu potok machom a papradím obrastené skaly. V nich si časom voda vymlela širokú kotlinu a bola tu taká čistučká, že si videl každý kamenček na dne, hoci voda bola značne hlboká. Druhé dve strany tône obrastalo vysoké krovie. Pretože tu voda viacej stála než poniže v potoku — kde len hučala a spievala — bola viacej slnkom prehriata, ba až príjemne vlažná. Nevedeli sme sa jej nasýtiť. Nuž, len raz som sa rozprával s mlynárom, ale priznám, veľmi som si ho nevšimol. No, keď moja úzkosť pominula, chcel som zvedieť, s kým to bývame v tej malebnej budove, ktorá sa mi vlani zdala taká zaujímavá. Až som žasol nad tým malým počtom obyvateľov. Mlynár, jeho starý tovariš, učeň, mlynárova švagriná a jej vnučka Dorka, ktorá nám posluhovala.

Zašiel som raz dopoludnia navštíviť mlynára, no nebol doma. Vo veľkom čeľadníku^[1] sedel tovariš Borsuk sára a čítal si z kancionála. Zbadal som sa, že je vlastne nedeľa a iste preto tak ticho, keď mlyn stojí. Borsuk mi povedal; že všetci domáci išli do kostola, on vraj zostal vartovať.^[2] Ak by som niečo potreboval, má vraj kľúče od komory a môže mi dať. Vravel som, že nič nepotrebujem ale ak chce, môže ma povodiť po mlyne, že by som ho rád videl celý. Spravil mi ochotne po vôli. Okrem čeľadníka bola tu ešte dosť veľká a ako izba zariadená kuchyňa, kde bývala babička s vnučkou, a menšia mlynárova izba. Všade bola čistota a poriadok, no celkom jednoduché sedliacke zariadenie. Podivné, — myslel som, kde prišiel mlynár k takej hosťovskej izbe, akou bola naša? Kedykoľvek som sa po nej rozhliadol, vždy sa mi zdalo, že by sem veľmi pekne pristala nejaká mladá slečinka. Príslušné časti nábytku mali prikrývky zo zelenej ripsoviny zdobenej vyšívanými preveskami; podobne i moja pohovka, na ktorej som spával. Myslel som, že vo mlyne majú snáď dcéru, ktorá nám svoje kráľovstvo na čas prepustila, a hľa — nič.

Na moju otázku, či mlynár nebol ženatý, keď je taký sám — zamračil sa muž. „Bol dvakrát,“ hovorí úsečne — potom akoby sa bol na niečo rozpomenul, položil ruku na moje plece.

„Mladý pán a budete tu dlho u nás bývať?“ spytuje sa vážne.

„Dva mesiace a snáď i viac; no prečo? Vari vám prekážam?“

„Ach, čoby, však vás ani nevídať, ani neslýchať; ja len myslím, keď tu budete dlhšie bývať — zdáte sa prívetivý, zhovorný, a takým ľudia všeličo rozprávajú. Bojím sa, aby vám na môjho majstra všelijaké veci nenahovorili, radšej vám poviem sám, čo viem.“

Za vyprávania vyšli sme hore schodmi a ocitli sa pri potoku na našej ceste. Bol som pripravený na rozvláčne rozprávanie, keď si muž sadol na brvno pri potoku. — Posadil som sa tiež z obavy, aby ma nerozboleli nohy.

„Náš majster bol dva razy ženatý,“ začal po chvíľke, „prvá žena mu zomrela krátko po narodení dieťaťa. Kvôli decku musel sa oženiť druhý raz; vzal si mladú vdovu z rodiny. Prišla k nemu aj so svojím osemročným chlapcom a netak opatrovala tak svoje, ako i jeho dieťa; mali sa pri nej dobre a mlynár tiež. Pastorok bol chlapec múdry a žiadal, aby ho otčim dal do školy. Majster spravil mu po vôli, hoci by ho bol radšej videl vo mlyne. Keď jeho dcéruška narástla, poslal aj ju do školy; chcela byť učiteľkou. Aj sa ňou stala, no len na krátky čas. Ona veľmi s nami Slovákmi držala, a tam od nej žiadali, aby tie maličké deti učila zabúdať reč, v ktorej sa jej matka k Bohu modlila, a to Ruženka Záhorová nemohla. Tak stratila miesto a druhé hľadať jej otec nedovolil.

„Nebudeš za kúsok chleba svoju dušu aj iných zapredávať; máš pri čom žiť!“ Nuž, tak žila s nami. Bol by som vám prial, mladý pán; keby ste ju boli mohli vidieť; takého druhého dievčaťa už niet. Oči ako nebo modré, vlasy ako slniečko, — ani len tá panna z rannej zory a rosy zrodená, čo mne o nej moja babička vyprávala. Spievala ako slávik. Netaký mal v nej otec poklad — meliači by ju boli na rukách nosili, pretože bola veľmi prívetivá a milá.“

„A kde je teraz?“ spytujem sa, keď muž zamĺkol a utieral si slzy rukávom bielej košele. „Vari len nezomrela,“ dodávam napnuto. Pokrčil plecami.

„Sám Pán Boh vševedúci vie; — stratila sa nám, ako keď kameň do mora hodíš, alebo ako tento potok, keď vo Váhu sa stratí.“

„Čože stratila? Ako? Kde?“ zoskočil som z brvna. I muž vstal.

„To je to, čo vám chcem rozprávať a prosiť vás, aby ste sa môjho majstra na ňu nepýtali.

Keď Horislav Záhora dostal (jeho otec bol strýčenný brat mlynára) prvé dobré miesto, prosil otčima, aby mu Ruženku dal. Veľmi sa mali spolu radi, ešte keď boli len deti a obzvlášť potom, keď ona zo škôl domov chodievala. No môj majster nechcel. Neviem prečo, bárs mal mladého pána rád ako vlastnú krv a za dcéru by bol život položil. Vraveli klebetní ľudia, že ju chcel vydať za akéhosi bohatého statkára, ktorý u nás často mlel, ale to nie je pravda. Keď jej nedovolil dušu zapredať čo učiteľke, však tú bola by musela predať za tú lacnú slávu, ktorá tomu panákovi ani tri roky netrvala; potom prišiel na bubon. Nuž, prečo nechcel, neviem. Matka bola už vtedy mŕtva — neznal sa do toho kto vložiť. Keby bola žila, iste by sa nebolo stalo to, čo sa stalo.

Raz svitlo tiež také pekné ráno, ako je dnes, a našej Ruženky len niet a niet. Mysleli sme, že je na prechádzke, no keď neprichádzala, začala sa gazdiná strachovať a poslala ma hľadať. Pochodil som všetky miestočka, kam chodievala, kde sedávala, no márne.“

„A ďalej?“ pobádam muža, plný nedočkavosti.

„Teraz poviem už len to, čo sám myslím. Dozvedeli sme sa, že pán Horislav odišiel do Ameriky; snáď išla s ním. Vzala si so sebou len tie najpotrebnejšie veci a trochu peňazí, ktoré si bola ako učiteľka zahospodárila. Sám som jej ich bol z banky doniesol asi týždeň pred tým; okrem toho všetky svoje listiny. To len ja tak myslím, keď z jej izby nič iné nechýbalo, len ten kufríček, tých trochu šiat, tie peniaze a tie písma. Tetička Záhorová tvrdila, že majster našiel na stole v knižke akýsi list — snáď od nej, v ktorom sa od otca odobrala; no či je to tak, neviem. Už sú tomu dva roky, čo sa to stalo, a Ruženkina izba vždy bola prichystaná tak, ako odišla a ako ste ju našli. —“

Muž zbadal, že ktosi vošiel do dvora, bo tu zhora všetko vidno, Ospravedlnil sa mi a odišiel; ja som sa náhlil pozrieť za Zoltánom a rozmýšľal som: Hľa, aký román — a že vraj ich už v živote niet, len v knihách!

Mimovoľne som si predstavil krásnu devušku ako zo zory a rosy.

Zoltán ešte spal. Sadol som si k oknu do nízkej stoličky z bieleho prútia, kde ona sedávala. Tu žila, milovala, trpela; tu bojovala ten tuhý boj lásky s povinnosťou dieťaťa, prv než zapadla ako hviezda za horami. Že mal Borsuk pravdu, veril som celkom, svedčila o tom okolnosť, že si vzala iba to, čo jedine jej náležalo, a ostatné nechala otcovi. Ba aký je on asi človek? Zaslúžil si tento dcérin čin? Či mu to predsa nemala urobiť?

Odpoludnia spravili sme zase ďalšiu prechádzku. Zoltán chcel až po skalný zásek, že by rád videl výhľad, ktorý mu zatieňovali bralá. Ako tak hore, výš a výš stúpame — nútilo ma najprv len pískať, potom i spievať: „Hej, hore háj, dolu háj, hore hájom chodník!“ Krásna ozvena odpovedala na môj spev. Tu ma však Zoltán veľmi prekvapil; spieval totiž so mnou a tiahlu poslednú trilku dodržal ani na fujare.

„Ale, Zoltán, kde ste sa vy naučili slovenskú pesničku?“ Odvetil mi vo veľmi peknej turčianskej slovenčine, že mal dojku Turčianku. Ešte dnes žije u nich, vydatá za hlavným bírešom; s ňou že nikdy ináč nevraví len slovensky a že má tú reč veľmi rád. Bol teda odchovaný slovenskými piesňami a povesťami. Prosil som ho, keďže je to moja materinská reč, ktorú nadovšetko milujem, aby sme sa tu v slovenských horách rozprávali len po slovensky. Súhlasil ochotne. Od tej chvíle spája nás ešte vrelšie priateľstvo. Keď spomínal povesti, ktoré mal najradšej, menoval i tú o panne počatej zo zory a rosy. Povedal som mu, že bývame v jej zámku, a vyrozprával som mu vypočutú životnú povesť. Netak mládenčeka zaujala.

Keď sme sa podvečer vrátili, temer s pietou odkladal vankúš z pohovky.

„Viete čo, učiteľ môj, dajte mi ten z postele, aby sme jej neušpinili to vyšívanie, ak by sa tak vrátila — a veď sa ona iste vráti.“ Keď sme sa vtedy odpoludnia dostali až do záseku, čakalo nás tu netaké prekvapenie. Videli sme prekrásne, zelené more hôr, ale nijaký očakávaný výhľad. V tomto zelenom mori údolíčko a v údolíčku dedinôčka — ako na obrázku: úhľadná, krytá doskovými a šindľovými strieškami. Na návrší belel sa nový alebo obnovený kostolík; neďaleko neho zase akýsi starý dom, patrne fara, zatiahnutý zeleňou, ohradený záhradkou. Ďalekohľadom bol to obrázok na pomilovanie. Ako to tak obdivujeme, pozdravil nás ktosi. Širokoplecí sedliak bystrej tváre ide nám v ústrety; pod pazuchou veľký, okutý kancionál: „Páči sa vám tá dedinka, pane?“ spytuje sa srdečne. „Veľmi, priateľu; len rád by som vedel ako sa menuje?“ „My ju nazývame „Podskalie“; no má aj druhé meno, ba však jej už tretie dali, — napísané je tamto na stĺpe. Pre nás však bude ona vždy len tým, čím bola otcom a dedom a čo jej najlepšie pristane.“

„Boli ste snáď tam?“ zahováram s úsmevom.

„Áno, idem z kostola; zostal som aj na nešpor.^[3] Neskoro síce prídem domov — ale nech, stálo to za to.“

„Máte dobrého farára? Pekne vám káže?“

Muž sa zvláštne usmial. „Káže ako komu. Pekne je to vždy, i keď sa ľudom dakedy nepáči; — no aby som sa nezahovoril, mám ďaleko domov; však ak páni nie sú z ďaleka, môžu nášho pána farára sami ísť počúvať.“

„Pôjdeme na druhú nedeľu,“ ohlásil sa Zoltán a srdečne vložil jemnú pravicu do tvrdej dlane mužovej. O chvíľu sedeli sme zase sami nad tým zeleným morom. Zrazu ozvali sa dolu zvuky flauty alebo fujary tak zádumčivo krásne, že nás takmer k tým skalám pričarili. Len chvíľu hrala flauta sama, keď zrazu preletela vysoko trasľavá husľová trilka. Ach, tie husle!… Nie darmo vraví Heyduk:

Nikdy som ešte nepočul tak hrať, ako hrali oba neznámi hudobníci. Hoci neboli mi známi, vedel a cítil som, že hrajú slovenské piesenky, celý dlhý, do kytice zviazaný cyklus. Keď skončili, dohrali ešte husle túžobnú dohrávku, ako by s Bohom — dakomu veľmi drahému, a flauta zapískala ozvenu; potom padlo očarenie.

„To bolo krásne!“ zavolal Zoltán. „Musíme sa dozvedieť, kto to hral. Snáď nejakí výteční koncertisti trávia svoje prázdniny tam, tak ako my vo mlyne.“ Usmial som sa jeho peknej horlivosti a dosvedčil, že v takej malej dedinke sa ľahko dozvieme, ktože nám pripravil taký utešený koncert.

Prechádzka bola neobyčajne dlhá. Zoltán zaspal hneď, sotva sa uložil. Ja som ešte chvíľu premýšľal a potom vstanúc zapísal som si do denníka tento zaujímavý odsek našich prázdnin. Sprvu som myslel, na čo beriem knihu so sebou, že asi mnoho do nej nezaznačím a hľa, ktovie…?

Ešte len svitalo pondelkové ráno, bol som už na ceste k tomu zelenému moru. Zoltánovi, dosiaľ tuho spiacemu, nechal som lístok, že idem na výskumnú cestu a že dúfam, že sa do desiatej vrátim, aby si len dobre odpočinul a odpovedal na mamin list.

Napadlo mi, že by som vlastne nemusel chodiť až hore do záseku, ale neznajúc inej cesty, keď i ten muž včera tade prišiel, v obave pred zablúdením stúpal som len statne vyššie a vyššie. Kráčalo sa mi dobre v čistom rannom vzduchu a pohádkovom tichu. Iba od potoka letel vzduchom prekrásny slávičí spev, Kedy-tedy vyplašený zajačik dupnúc nôžkou dal sa utekať s vetrom o závod. Na včerajšom mieste som trochu postál. Ach, veď ak bolo včera údolie malebné, čo povedať o ňom dnes?! — Poliate zmierajúcimi zorami a svitajúcim slniečkom, ktoré vychádzalo spoza hôr — mohlo pripomínať len vidinu z povesti. Zorová kráľovná miznúc ťahala svoj vzdušný závoj za sebou a on sa jej trhal v korunách stromov. Škoda, že tu nie je Zoltán! Len čo zosilnie, musí si privstať, aby videl túto krásu. Ešte som spravil len dakoľko krokov, na málo vyšliapanej cestičke vyrušil ma pozdrav. „Ach, pán Záhora, vy tu?“ užasol som vidiac na pni sedieť mlynára. „Že ja som tu, nie div,“ hovorí vážne, „ale kde sa vy tu beriete, pán doktorant?“ „Vybral som sa na výskumnú cestu,“ povrávam veselo, pozorujúc celý mužov zjav. Bol to pekný zjav. Rysy jeho tváre trochu ostré, oči hlboké, čelo mysliteľa; ústa pevné, vlasy i neveľké fúzy už tu a tam prešedivené. Zdalo sa mi, že keď tie pery raz povedali „nie“, tak sa to nedalo odvolať. Na mysli zatanuli mi jeho zmiznuté deti, ktoré si svoju lásku vymohli len útekom.

„Čo chcete vyskúmať?“ pýta sa ma zase. Povedal som mu, čo sme tu včera počuli, a že idem hľadať hudobníkov. Okolo bezúsmevných mlynárových pier zjavil sa obzvlášť pekný úsmev. „Tých hudobníkov nájdete len vo fare, inde nie. No, keď chcete do Podskalia, tam ten chodníček dovedie vás najrýchlejšie na miesto, len nesmiete sa uhýbať na strany, i keď sa cesty budú križovať; tak nezblúdite.“

„Ďakujem za radu, ale povedali ste výrok, ktorý možno upotrebiť i v živote. — Vždy napred a neuhýbať, i keď by sa cesty križovali.“

„Príde na to, kam človek ide,“ odvráva on vstávajúc. „Dakedy križuje cesty Svätý Boh, aby človek nemohol k cieľu; vtedy je dobre zastať a obrátiť sa smerom kam On káže.“

Osamel som a kráčajúc dolu brehom pokrytým rosou, premýšľal som nad neobyčajným mužovým výrokom. Prečo si sa ho nespýtal na farárovo meno, na jeho pomery, ak chceš tam hľadať hudobníkov? Vpadneš, ako sa hovorí, dvermi dovnútra. No už bolo pozde. Záhora zmizol za skalnými balvanmi.

Čím som bližšie prichádzal k Podskaliu, tým dobrodružnejší zdal sa mi môj úmysel, prepadnúť ľudí tak zavčas ráno. Brechot psov ohlasoval dedinu. Konečne sa hory rozstúpili a ja som stál na kraji borového hája. Od malej, peknej dedinky oddeľovali ma len lúky prerezané chodníkom a zakvitnuté jarným kvetom. Belostný kostolík na malom návrší akoby ma vítal; jeho štíhla veža s ligotavým krížom kúpala sa v slnečných lúčoch. Ona mala dač dedine nezvyklého — hodiny, ktoré ukazovali šiestu. Šli rovnako ako moje. Od štvrtej bol som na ceste — teda úplné dve hodiny — hoci som si statne vykračoval. Čo teraz? Vojdem do prvého z domkov, vypýtam si mlieka a chleba; — dúfam, predajú mi, no najprv si trochu odpočiniem. Ľahnúť si, zavrieť oči a zdriemnuť - čin dakoľkých okamihov. Doprostred pekného sna mieša sa akási krásna harmónia zvukov. Vari oni, včerajší umelci, zase hrajú, myslím v polosne, namáhajúc sa otvoriť oči. Konečne už rozpoznávam; — veď to kdesi zvony znejú. Prebral som sa…

„Druhý raz, až budete chcieť spať vonku, hľadajte si suchšie miesto,“ prehovoril čísi hlas. Rýchle som sa pozbieral. Predo mnou stojí mladý muž v popolavom, plátennom obleku, ktorý veľmi slušal jeho počernastej pleti. Jednou rukou poprával si zlatom obrúbené okuliare; v druhej držal môj odkotúľaný klobúk a podával mi ho. Zvonenie bolo stíchlo.

„Kde ste sa tu vzali, v našej zakliatej krajine?“ spytuje sa sviežo.

„Bývam už týždeň v Záhorovom mlyne pod bralom so svojím chovancom,“ odvrávam voľne. „Včera odpoludnia počúvali sme obaja koncert bez vstupného, tu v tejto vašej zakliatej ríši; preto som sa vybral hľadať umelcov. V domnení, že je cesta dlhšia, prišiel som priskoro a chcel som si vopred odpočinúť, než spravím prvý pokus.“

Zvláštny úsmev prelietol okolo pier neznámeho, obrúbených peknou, plnou briadkou.

„Snáď by ste ma mohli za nimi doviesť?“

„Zavediem, no napred ideme ta,“ ukázal na kostol, ktorého dvere boli otvorené a dovnútra vchádzali muži i ženy. Prišlo mi zrovna divné, že mám ísť s ním ta, ale on pokračoval a ja som šiel… O chvíľu vystupovali sme na chór; zdvorilo ukázal mi na lavicu a sám si sadol k otvorenému organu a vylúdil klávesmi mohutný akord. Kostolík bol nový; mal dvoje pavlačí a bol mimoriadne pekný, obzvlášť rundela. V laviciach sedelo dosť ľudí, mužov i žien a spievali rannú pieseň. Divne sa ma dotýkala; znal som ju z detinstva, ale tak krásne spievať som ju nepočul. Keď končili, padol mi pohľad do rundely. Tu stál iba biely stôl a hore, k nemu vedúcimi schodami, záplavou slnečnou objímaný, vystupoval bez ornátu mladý kňaz. Prečo mu dávam ten titul? Bol ním? Bol!… Ak komu, teda jemu pristala do rúk tá svätá kniha, ako ju nazývajú. Položil na ňu jemné biele ruky a tak stojac pomodlil sa krátku modlitbu vďaky za šťastne strávenú noc. Nečítal naučenú modlitbu; on skutočne hovoril s Bohom. Podivné — tej Božej bytnosti bola tá pekná budova plná. Potom čítal odsek zo Slova Božieho, povedal len dakoľko slov vysvetlenia, ale akých slov! Čím to bolo? Snáď že ich vraveli také krásne, rečnícke pery v klasickej slovenčine? Či že ich vravel hlas prezrádzajúci v svojej hebkej modulácii rečníka schopného uchvátiť masy, a či to bol peľ pravdy a nezlomného presvedčenia, ktorý ležal na nich? Mňa celkom ovládli a podmanili. Pre neho bol ten Boží Syn — o ktorom svedčil, že išiel s učeníkmi cez pole a že títo trhali klasy a jedli — žijúcou realitou. Preto sme si Jeho i učeníkov tak dobre predstavovali. Potom sa ešte raz krátko pomodlil, organ zazvučal a za zvukov posledného verša piesne opúšťalo zhromaždenie tento malebný kostolík. My dvaja sme išli z neho poslední; môj neznámy, zaujímavý sprievodca zamkol a vzal kľúč k sebe. Bol snáď učiteľom-organistom? To sa mi akosi nezdalo. Šli sme do onoho zeleňou zatiahnutého domu. Otvoril mrežovú bránku, prikročil k prvému z otvorených okien:

„Tetinka, prosím o jednu porciu raňajok viacej, — vediem hosťa,“ zavolal sviežo.

„Hneď, syn môj,“ zaznela zvnútra odveta milým ženským hlasom — a on vrátil sa ku mne.

„Nech sa vám páči do našej záhradky; my jedávame obyčajne vonku.“

„Odpustite,“ vyhováram sa zmätený, „ako prídem k tomu, aby som mal hneď prijať pohostinstvo, veď ja, —“

„Vy ste o štvrtej iste neraňajkovali a Záhorov mlyn je ďaleko. Všakver ste Slovák?“

„Telom i dušou!“

„No tak prišiel brat za bratmi, ktorí sa s ním vďačne podelia.“ Nato priviedol ma k pekne prestretému stolíku a ponúkol sadnúť si na jednoduchú, ohobľovanú lavičku.

„Dovoľte, prosím, nech sa aspoň predstavím,“ opanoval ma zvláštny dojem.

„Že ste mojím kolegom in spe,^[4] to znám a že sa menujete Jozef Svetozár Mirský, tiež.“

„A mám tú česť?“

„Či to priam za česť budete považovať, neznám,“ tôňa hlbokej zádumčivosti preletela obličajom mladého doktora, „moje meno je Ľudovít Černej.“

Cítil som, ako mi krv vbehla do líc a zase vybehla. Na šťastie prichádzala po chodníčku pani veľmi jemného vzhľadu. Doktor bežal jej oproti, odobral podnos a položil na stôl. „Pán Svetozár Mirský,“ predstavoval „a pani Karolína Žilinská.“ Vystrúhol som tú najneohrabanejšiu poklonu panej. Kde som sa ja to ocitol! Už som vedel, kto to tam v kostolíku kázal. Mučeník našej národnej idey, ktorý vraj následkom tortúry a veľkej straty, aká prišla na jeho srdce, stal sa náboženským bláznom. Ten, ktorý ho z koľají žitia vyviedol, doviedol ma pod jeho strechu. A tu som smel pozrieť do tváre panej, čo oboch týchto pomýlených synov svojho národa vychovala v Prešporku.

Vtom počuť kroky; obzrel som sa. Srdce udrelo mi mocne v hrudi. Náš mučeník! Všelijak som si ho predstavoval, no takého nikdy. Ako sme prišli do rozhovoru, neviem. Pamätám si len toľko, že ma ešte nikdy tak neblažila netajená sympatia ako tá, ktorá mi v ústrety žiarila z hlbokých krásnych očí.

Sadli sme si k stolu. On vyriekol modlitbu a láskave pani Žilinskou ponúkaní, raňajkovali sme. Dozvedel som sa od panej, že doktor nebol v noci doma; vrátil sa od ťažko nemocného až ráno, a tak sme sa stretli. Ja som zase povedal, čo ma sem priviedlo, no i že sa už na hudobníkov nepýtam, lebo som taký šťastný, že s nimi môžem raňajkovať. Aby som vraj nezostal bez odmeny za dlhú cestu, pozvali ma potom dovnútra úhľadného domku a tam mi krásne zahrali všetky tri naše hymny: „Bože, sveta Stvoriteľu“, „Hojže, Bože“ a „Vždycky sa len tešíš“. Na koniec zahral Danko Žilinský sám chorál.^[5] Doktor Černej spieval ho tak, že celé moje srdce pri ňom zaihralo zvláštnymi nádejami. Zapamätal som si prvé vety. Boli odpoveďou na predošlú pieseň:

Poďakoval som za pohostinstvo panej, ktorá sa veľmi láskave vypytovala na môjho chránenca. Ospravedlnil som sa, že sa už musím ponáhľať, aby som do desiatej bol doma, ako som sľúbil. Nebránili mi, zato išli ma kus vyprevadiť. Cestou povedal som doktorovi Černejovi všetko, čo sa Zoltána týkalo. Sľúbil mi návštevu. Mimovoľne pozrel som na Danka Žilinského. „Prídeme spolu oplatiť vám návštevu, ktorá nás veľmi potešila.“

Ba prečo ma tieto dobré, láskavé slová naplnili takým divným, žalostným steskom?

Že prečo? Vari nemám želieť! On taký umný, nadaný, pravý ideál mladíka a tak z cesty žitia odstrčený, zmýlený! Nech ho nechajú na pokoji vyštudovať a zložiť skúšky, nech ho vysvätia, mala by naša slovenská cirkev kňaza, akých my potrebujeme a akých by sme i my inteligenti chodili počúvať. No teraz — čo je z neho? Fanatik, bludár, sektár! Je ním naozaj? V čom vlastne leží najväčší jeho blud? Musím sa presvedčiť a túto vec preskúmať!

Zoltán išiel mi už oproti; na vlastnú päsť sa okúpal, keď napísal matke list. Privolala ho vraj túžba po mne. Chcel totiž zvedieť niečo bližšieho o včerajších umelcoch, kvôli ktorým som sa tak skoro vybral na cestu. Tešila ma zrejmá chlapcova priazeň i jeho pekný záujem. Netak pútavo som mu opísal svitanie nad horami, no i svoju celú návštevu u Žilinských. Neraz si nevieme dať odpoveď na naše pohnútky a konania. Ani ja neviem, prečo som mladému barónovi porozprával osudy oboch priateľov, obzvlášť Danka Žilinského. Poznal som ich od Janka Orfanidesa, ktorého brat Jurko tiež bol v tom procese zamotaný i odsúdený. Veď ak je Danko Žilinský skutočne tým pochabým bludárom (ako o ňom vraveli), horším a národu vraj škodlivejším, ako keby sa bol stal renegátom, načo som potom upriamil vnímavú chlapcovu myseľ na neho? Až Zoltán príde s ním do styku, sotva odolá kúzlu bytosti mladého muža, keď ja som sa mal čo brániť. Neviem, neviem, prečo som to chlapcovi rozprával? Je pravda, mal som krásnu príležitosť rozobrať pred chlapcom škodlivé názory ničiaceho systému v našej vlasti. Systému, ktorý nedal žiadnemu národu mimo vládneho rozvinúť sa vlastným, samorastlým životom v krajine otcov, ktorý nám bral vzácnejšie dary nad zlato — materinskú reč a nerozlučné spojenie so svojeťou. Myslel som si: nech zná, neskazený, aký dosiaľ je; a keď si zamiluje našu reč, bude vedieť oceniť i naše straty. Že ho moje rozprávanie zaujalo, svedčila okolnosť, že keď po obede ležali sme na rozprestrených pokrovcoch v borovom hájiku nad potokom, toľko prosil, aby som pokračoval tam, kde sme prestali, až som mu musel urobiť po vôli. Mimovoľne s celým zápalom rozprával som mu o peknej snahe Danka Žilinského, ktorý na zdokonalenie sa v materinskej reči zorganizoval bol malý študentský literárny krúžok; jeho predsedom bol sám, pokladníkom Ľudovít Černej a zapisovateľom Jurko Orfanides. Spojenými silami kupovali si mladíci slovenské knihy; cvičili sa v literárnej práci atď. Vec vyšla najavo a snaha, ktorá u iných národov bola by získala súhlas profesorov, vyvolala v Prešporku — pretože bola čisto slovenská — vyšetrovanie, súdy a nielen rozohnanie krúžku, ale prísny trest pre všetkých členov, obzvlášť pre predsedu a zapisovateľa. Ľudovíta Černeja — ako to z jeho vlastného priznania vysvitlo — donútil profesor M. udať všetkých kamarátov a podpísať reverz, v ktorom sa navždy zrieka Slovákov a ich snáh. Pre toto udanie stal sa Danko Žilinský v Uhrách úplne nemožným, hoci bohoslovie vo Viedni skončil a skúšky poskladal úspešne. Niktorý biskup nemohol a nechcel ho posvätiť a žiadna cirkev nesmela si ho zvoliť za farára. Čo bolo ďalej, neznám. Viem iba to, že v tom zúfalom rozpoložení mysle prišiel — pričinením svojho bratanca — do styku so sektármi, stal sa jedným z nich a potom kázal ľudu v zhromaždeniach. Konečne sa našla malá fília,^[6] ktorá dlhé roky viedla akýsi proces s cirkvou, do ktorej patrila. Títo nespokojenci pridali sa ku Žilinského sekte a utvorili od ostatnej evanjelickej cirkvi odtrhnutú slobodnú cirkev a zvolili si ho za správcu. Vedel som toto všetko. Ale ani vo snách som sa nenazdal, žeby tu, v tomto kraji, tak blízo môjho rodiska jestvovala táto dedinka, ani že by sa menovala Podskalím. Nevedel som ani to, že som sa ocitol tak blízko toho, ktorého som veľmi ľutoval, že ho tak ponížili.

Prvá Zoltánova otázka, ktorý ma bez slova síce, no celý bledý od dojatia počúval, znela: „A ten zradca, že žije teraz s ním? — To je nemožné!“

„On jediný mu odpustil,“ vravím vážne. Naša slovenská spoločnosť, hoci spravil verejné vyznanie a odprosil spolužiakov, odvrátila sa od neho tým viac, keď i on pridal sa k tej Žilinského sekte. Nuž, tak žijú teraz spolu; zradca i zradený, a ako som videl, v tej najkrajšej bratskej zhode. Pani, ktorá ich oboch vychovala, vlastná to Ľudovítova tetinka, žije s nimi. Prečo práve tam, je mi podivné, však jej syn Janko Žilinský má dobré postavenie. Okrem toho sa bohato oženil a dcéra sa taktiež bohato vydala za srbského veľkostatkára v Banáte. Táto dcéra vraj bola zasnúbená s Ľudovítom Černejom a veľmi sa navzájom milovali; no keď zvedela o jeho zrade, pretrhala s ním hneď všetky zväzky a vydala sa za Srba. Černej šiel potom študovať medicínu a skončil s vyznamenaním.

Ba prečo som i to rozpovedal Zoltánovi? Prečo i hlbokú tragédiu Dankovho srdca, že miloval veľmi, no bez nádeje, Ľudovítovu sestru, Aranku Černejovú. A tú — keď mu vzali možnosť existencie — nikdy nemohol už dostať — a že táto prekrásna devuška, ktorej obrázok som videl u Orfanidesov — prišla nešťastnou náhodou o život. — Chcela otcovi zachrániť akési listiny z horiacej fary, pričom zahynula.

„Ach, učiteľ môj, nevravte,“ rozplakal sa zrazu chlapec žalostne, „veď on teda všetko, ale všetko stratil! — To bolo teda, čo v jeho hudbe tak znelo. Povedzte mi radšej, ako vyzeral dnes, či smutný a nešťastný?“

„Ach nie,“ zarazil som sa, „ba šťastný vyzeral.“

„Šťastný? Čo ho potešilo?“

Na túto otázku niet odpovede. Ponáhľal som sa v túžbe po utíšení Zoltánovho rozrušenia rozhovor ukončiť. Prišli sme až k potoku; tam na nás čakala Dorka. Bol už čas ísť na večeru; netak som sa dievčatku potešil. Mali sme prichystané i prvé jahody. Naviedol som Zoltána, aby sme si ich hodne pocukrili a naliali na ne mlieka, že som to tak jedával doma u mamičky. Pri večeri rozprával som chlapcovi celé epizódy^[7] zo svojho veselého detinstva, takže sa mi konečne podarilo chlapca rozveseliť a potešiť. Musím si dať pozor. Veď čo by mi povedal profesor Nový nech zvie, čím presiľujem chlapcov mozog, ktorý si má odpočinúť od vzrušení! Ach nie, chlapec môj; tragédie môjho zotročeného národa nie sú pre teba, veď ty by si ešte nad nimi aj plakal! Áno, dám si pozor.

Zase prešiel týždeň — a aký týždeň! Nestačila by mi kniha, keby som chcel zaznačiť všetko, čo sme v ňom prežili. V utorok Zoltán na moje uspokojenie dobre zaspal. Okrem toho dostal poštou balík a v ňom všetko potrebné pre herbár^[8] i hodne dobrých maškŕt. Prvému sa potešil — to druhé odložil stranou. Prosil ma, aby som tie maškrty schoval, že sa chce riadiť podľa úpravy pána profesora, aby ho to nepokúšalo. Tešil ma ten prejav mužného ovládania, bo viem, že sladkosti rád jedáva. Vyslovujúc súhlas sľúbil som, že si z toho budeme brať na občerstvenie len keď pôjdeme na prechádzku. „No nie mnoho,“ hovorí zrazu trochu zabrzdený, „ak by tak prišli vaši ohlásení hostia, aby sme ich mali čím ponúknuť.“

Už to bolo tu — nezabudol. Prisvedčil som a zahovoril vec. Nuž, kvôli herbáru sme botanizovali — a to s výnimkou kúpeľa a jedla — cez celý deň. Zoltán si išiel ľahnúť. Ešte nebolo ani deväť hodín; mne sa spať ešte nechcelo; rozprával som s meliačmi, ktorí odchádzali z mlyna s plnými vozmi. Konečne pred mlynom stíchlo. Už len jednotvárne klopanie mlynských kolies rušilo ticho a mýlilo slávika v jeho rozkošnom koncerte. Stáli sme s mlynárom. Učeň vyniesol nám lavičku, mlynár si sadol a ponúkol i mňa. Prijal som rád.

„Našli ste včera hudobníkov?“ pýta sa odrazu.

„Našiel,“ vetím s úsmevom, „oni mi i zahrali, ba aj návštevu mi sľúbili vrátiť.“

„Tak?“ Vážna tvár mu mimoriadne zjasnela. Napadlo mi, či by mi tento muž nemohol povedať dačo bližšie o nich.

„Sú vám oba páni známi?“ spytujem sa nenápadne.

„Viac než známi,“ vetil vážne, „patrím tiež k cirkvi v Podskalí.“

„Teda aj vy tam patríte?“ odbočil som. „To by ste mi teda najlepšie mohli vysvetliť, prečo ste sa odtrhli od matkocirkvi,^[9] kam predtým vaša fília patrila. Viete, moc sa o tom rozprávalo; no že všetkému nemožno veriť — vždy je dobre zvedieť pravdu od tých, ktorých sa vec týkala!“

„Máte pravdu, pane, a dobre by bolo na svete, keby sa ľudia vždy podľa toho držali. Nakoľko viem, poviem vám všetko, čo si žiadate; no, keď dovolíte, pozriem sa ešte najprv do mlyna a potom môžeme radšej vyjsť hore, aby nás nik nemýlil.“

Nuž vyšli sme a sadli si k našim oknám na lavičku, ktorú nám tam dnes Borsuk spravil, keď videl, že sme si po dva razy stoličky vynášali. „Matkocirkev, ako ste ráčili spomenúť,“ začal mlynár vážne, „do ktorej fília Lúky patrila, menuje sa Biely Potok. Podskalím nazývame my nielen dolinu lúcku, ale aj celé toto pod bralami ležiace okolie. Tak i my tu v mlyne a okrem nás ešte dva mlyny a jedna kováčska vyhňa sme Podskaláci.“

Keby som bol počul meno Lúky, bol by som si domyslel; tým sa to stalo, že som nemal ani tušenia — dumám — obdivujúc pekný, logický spôsob mužovho hovoru.

„Proces, ktorý Lúčania rok viedli s Potočanmi, bol o nasledujúcu vec. Oni žiadali, aby aspoň každú štvrtú nedeľu chodilo sa k nim kázať, aby sa pri tej príležitosti vysluhovala Večera Pánova. Tiež žiadali, aby im cirkev postavila školu a vydržiavala učiteľa, keďže platili veľkú cirkevnú daň. Časy prechádzali. Boli v Lúkach starí ľudia, ktorí pre vzdialenosť aj roky do kostola nedošli. Deti, ak len sa cez zimu nenašiel dajaký sedliak, ktorý by bol chcel učiť čítať, vyrastali bez akejkoľvek liternej^[10] známosti. Štát dal v Mokrovských kopaniciach postaviť školu i nútil Lúčanov, aby tam deti posielali; no to je cez zimu úplne neschodná cesta, a keď sa jar otvorila, rodičia deti potrebovali doma; tak ako začali, tak prestali chodiť. Môžete si myslieť, pane, aké bolo Podskalie zanedbané. Raz boli starý Razner s Rovesným v P. na konvente, kde sa tá vec konečne riešila. Keď počuli, že svoju pravotu prehrali a že všetko má zostať pri starom, tak sa rozhorčili, že prehlásili svoje vystúpenie z cirkvi, ktorá sa tak celkom nič nestará o svoje stádo. Na spiatočnej ceste, Božím riadením, navštívil Razner svoju sestru vydatú v N. a počul, že tam je akýsi sektár, ktorý nesmie nikde byť farárom, a že bude mať výklad Slova Božieho. Počul o tom sektárovi všeličo i dobrého. Zdalo sa mu, že ten človek je práve tak ako oni, nikým nebránený vták v povetrí. Razner zostal v N. na noc a šiel ho počúvať. Dozvedel sa krásne zvesti o Kristovi, Baránkovi Božom, ktorý toho slepého od narodenia uzdravil a potom, keď ho kňazi z chrámu vyhnali, hľadal a našiel a zjavil sa mu ako Spasiteľ. Toto sa rozhorčeného muža tak dotklo, že sa po zhromaždení takmer celú noc rozprával s mladým kazateľom. Ráno odchádzal s jeho sľubom, že Raznera a Rovesného príde navštíviť, až ho cesta okolo povedie. Keď sa vrátil, našiel Lúčanov zvesťami Rovesného tak rozľútených, že si medzi sebou hovorili: „Staneme sa všetci katolíkmi; tí sa ináč starajú o svojich ľudí.“ Rozprával im aj on, čo zažil, a že mladý kazateľ príde k nemu. Všetkým sa to pozdalo. No čakať ktovie dokedy nechceli, tak mu písali a Rovesný išiel pre neho a doviedol ho. Mal byť v Lúkach iba cez veľkonočné sviatky, ale oni si ho už nepustili. Nechodil som vtedy medzi nich; viem len to, čo mi rozprávali. Do Podskalia prišla dvojaká jar. Jedna zaodiala kvetom lúky, sady, hory, druhá spánkom smrti držané duše. Pán pridával na každý deň tých, ktorí by boli spasení. Okrem dakoľkých chalúp všetci Lúčania zamilovali si Slovo Božie. Povyťahovali staré Biblie — pokúpili nové, každý deň sa schádzali k spoločnému rozvažovaniu Písma. O tom, aby ich pán Žilinský odišiel, nechceli ani počuť. Nuž a on nebol nájomník, ktorý by utekal, keď vlk chcel tie slabé ovečky Kristove porozháňať. On trpel s nimi; však trpieť ho boli ľudia už dávno naučili. Teraz, keď už Lúčania o to neprosili, chceli im už Potočania posielať kaplána. Sám biskup písal, aby utvorili samostatnú cirkev, keď nechcú patriť k Potoku, že sa ich ujme a vymôže pre ich kňaza štátnu podporu. Vlastne chcel im tam dať levitu,^[11] ktorý by mal právo vykonávať všetky funkcie a pritom i deti učiť; no oni už nechceli. Ešte pred rokom by to boli prijali s veľkou radosťou a vďakou, no dnes bolo pozde. Poznali, čo to znamená: „V slobode, ktorou vás Kristus oslobodil, stojte a nezapletajte sa v jarmo služobnosti.“ Bol som členom tej deputácie, ktorá im ten list niesla a ktorá zároveň mala preskúmať údajné sektárstvo, ktorému padli za obeť. Prišli sme schválne v nedeľu dopoludnia a zúčastnili sme sa služieb Božích, aké mávali u Rovesných. Po kázni, ktorú sme tam počuli, po poriadku, aký sme videli, nedivil som sa im, že ráno tak odpovedali, ako odpovedali. Bol som tuhý cirkevník a pyšný, samospravodlivý človek s očami pre duchovné veci úplne zavretými. Tie sa mi otvorili hneď tam, hoci som tuho odporoval a museli prísť na mňa ťažké rany, kým som sa poddal Bohu. Na to, čo dnes mám, už tam bol položený základ. Nebudem vám to vysvetľovať, milý pane, čo sám Syn Boží učenému Nikodémovi nemohol vysvetliť a čo Nikodém poznal až potom, keď mu bola daná milosť, že ukrižovaného Ježiša Nazaretského prijal za svojho Pána a ako svojho Pána zachoval. Pán hovorí: „Ktoríkoľvek Ho prijali, dal im moc byť synmi Božími.“ Čo sa stane s človekom, ktorý sa Bohu oddal, ktorý sa k Nemu navrátil ako ten márnotratný syn, to pozná len on sám. Preto vy, milý pane, našich Lúčanov pochopíte až vtedy, keď Pán Ježiš dá i vám moc stať sa Božím dieťaťom. Vtedy pochopíte, prečo nechceli a nemohli už pristať na plané ľudské sľuby a vrátiť sa ta, skadiaľ — ako sme ich upodozrievali — vypadli. Keby cirkev a i pán biskup boli im chceli dať za farára Daniela Žilinského, boli by utvorili tú cirkev, ktorú pán biskup radil. No on im Žilinského posvätiť nechcel, ba aké pomery sú, ani nemohol. Nuž tam, kde nebolo pre neho miesta, nechceli ani oni zostať, a tak utvorili slobodnú evanjelickú cirkev a on privolil stať sa ich kazateľom. No nešlo to všetko tak ľahko, ako ja tu rozprávam. V hojnej miere bolo treba zakúsiť, že slová nášho Pána sú večná pravda: „Mne sa protivili, aj vám sa budú protiviť.“ No On i to hovoril: „Blahoslavení budete, keď vás ľudia budú nenávidieť a keď vás vyobcujú a budú kárať a vyvrhnú vaše meno ako zlé pre Syna človeka.“ Toto všetko dialo sa s tými, ktorí v Podskalí oddali sa Bohu a zamilovali si Krista a Jeho Slovo a ktorých Svätý Duch očistil. Že najviac musel trpieť on, nosič svetla, je isté. Jeho mužne nesené utrpenie ich posilňovalo a tužilo v boji, ktorý síce ani podnes nie je ukončený, ale naši nepriatelia ustávajú a lož o nás šírená pomaly hynie. „Kristus je vždy s nami, Kristus je vždy tu,“ spievame si často a On nás posilňuje.

Muž zamĺkol a ja, ktorý som ho až potiaľto ani slovom neprerušil, nemal som ani teraz slova. Vravel tak pútavo k veci, tak jednoducho a pravdivo! „Kde sa vzal v Podskalí ten pekný kostol?“ pýtam sa po chvíľke divného mlčania, len aby som čosi povedal a zakryl divný dojem, ktorý zavládol mojím srdcom. Cítil som, že nielen oba priatelia v Podskalí, ale aj tento muž tu po mojom boku má dačo v sebe, čo ja nemám. On však mi to práve povedal a uprel možnosť dôkladne pochopiť tých, ktorí patrili k slobodnej cirkvi. Urobil to síce veľmi láskavo, bez akejkoľvek nadutosti, no predsa.

„Náš kostol,“ nečastý úsmev prebehol okolo mužových pier, „to je tiež zvláštny dôkaz Božej milosti. Vystavali sme ho s pomocou Pána vlani; v marci bol dokončený, i cintorín okolo neho ohradený. Tí, ktorí nám naň najviac obetovali, ktorí nám tú stavbu umožnili — pravda, ako nástroje v Božej ruke — odpočívajú medzi prvými na tom cintoríne. Je to veľmi zaujímavá história, a ak chcete, mladý pane, i tú vám rozpoviem.“

„Prosím, budem veľmi rád.“

„Raz kázal pán Žilinský v N. Medzi poslucháčmi bola istá pani Rázgová, podľa povesti veľmi lakomá a zlá a pritom úplne osamelá osoba. Srdce tejto ženy, tak ako kedysi Lýdiino, otvoril sám Pán. Speňažila svoj majetok, kúpila si domček v Lúkach a chodila usilovne počúvať. Za krátky čas stala sa so starenou veľká zmena; iba slepý by nebol videl tú Božiu milosť pri nej. Hoci bola predtým veľmi bezbožná a zlá, do kostola predsa vždy chodila — a tak jej chýbal kostol i v Lúčkach. Tvrdila a mala v mnohom i pravdu, že pre evanjelium má byť tiché miesto. Kúpila sama stavebné miesto a ako pôžičku ponúkla nám polovicu svojho majetku bez úrokov a druhú polovicu s úrokmi. Konečne sa nám to všetkým zapáčilo. Zišli sme sa a každý upísal, kto čo chce dať, a že Lúčania sú mnohí murári a iní vedia jedno-druhé z dreva zhotoviť a že panstvo práve predávalo drevo na stavby, no tak sme sa rozhodli kostol stavať. Však kameňa je dosť. Kto mal záprah, vozil. Vápno z Mokrého sme ľahko povozili; piesok z Váhu nás mnoho nestál. Nuž, tak s pomocou Božou stavbu sme postavili. Potom pána kazateľa prišiel navštíviť jeho priateľ generál Strakonič. Prišiel sa sem do zdravého vzduchu liečiť, ale hlavne prišiel, aby s nami žil. Veď on je v zozname členov cirkvi zaznačený ako prvý. Nevidel som nikdy pobožnejšieho a pokornejšieho starca. Slovo Božie počúval, ako dáke malé dieťa. Každý deň chodil okolo nás a radoval sa, keď sme stavali. Jeho dvaja najmladší synovia — študenti — materiál vozili a kamene podávali ako ktorýkoľvek z nás. Keď prišli za otcom druhýraz, priniesli nám veľkú peňažnú čiastku, ktorú zozbierali u svojej rodiny na zariadenie. Pán generál mal len jednu prosbu, aby mohol navždy zostať medzi nami. Tak si zamiloval tie naše hory, no obzvlášť všetkých nás. K pánu kazateľovi viazala ho láska vrelšia než k vlastným synom, hoci bol veľmi dobrým a milovaným otcom. Nuž tá túžba sa mu splnila. Nečakane dostal zápal pľúc a v priebehu týždňa bez veľkého trápenia milý, šťastný, že ide už domov, dokonal svoju pozemskú púť. Bolo to krátko po posviacke zvonov, ktoré nám daroval. Netušil, že mu prvému budú zvoniť. — Tak málo, ako netušila pani Rázgová, že hneď po posviacke chrámu obľahne. Len asi tri nedele chodila doňho, no predsa zomierala šťastná, že nám zanecháva miesto, kde sa môžeme schádzať bez prekážky. Naše dlžobné úpisy zrušila a na nich trasľavou rukou napísala: „Darovala Bohu z vďaky za učinenú milosť.“ Naši oba dobrodinci odpočívajú blízko vedľa seba. Dom pani Rázgovej zostal nám na školu.

„A kto učí vaše dietky?“ pýtam sa nanajvýš zaujatý.

„Posiaľ pán kazateľ. No prial by som vám vidieť tú príkladnú školu. Deti až tak mrú za ním. Trochu pevnejšie základy im položí, než nám položili. No už dosť; veľmi som sa proti obyčají rozhovoril. Pán Boh vám daj dobrú noc.“

Než som sa nazdal, bol som sám; vlastne nie sám. Ešte i vo snách sprevádzali ma obrazy počutých dejov. Z tuhého sna zobudilo ma pocelovanie. Ešte sa len brieždilo, už Zoltán skláňal svoju milú tvár ku mne, úplne vystrojený na vychádzku. Vyhováral sa, že sa chcel iba odobrať odo mňa — ide vraj pozorovať východ slnka. Na moje prosby, aby ma počkal, nechcel pristať; musel mi však sľúbiť, že nebude veľmi utekať a že si nikde nesadne. Hoci som sa netak ponáhľal, dohonil som ho až v blízkostí skalného záseku. Zakrútil som seba i jeho do prineseného plášťa, a tak sme si sadli na skalnú pohovku machom zarastenú a pritúlení k sebe pozorovali sme nádherný východ slnka. Prišli sme skorej ako ja v pondelok. Videli sme, ako unikala posledná stopa zory, ako bojovali jej ružové lúče s ohnivou guľou. Dnes tak nebolo; slnce náhle bleskom svojej slávy oslepilo naše oči.

„Počujte, učiteľ môj,“ začal Zoltán zahľadený do dedinky a na kostolík, „to, čo včera mlynár rozprával, bolo veľmi zaujímavé.“

„Vy ste nás počuli Zoltán? Nespali ste?“

„Nie; posteľ je pri okne a okno bolo otvorené; počul som každé slovo. Keď ste sa potom potme zobliekali, nevidel ste, že nespím,“ usmial sa pekne. „Veľmi ma to teší, že majú taký pekný kostolík, zvony, organ a všetko. Ono to vyzerá celkom ináč, ako ste vy mysleli, učiteľ môj. To predsa nie je sekta; tí ľudia spravili len veľmi dobre, keď sa osamostatnili, veď sa o nich nikto nestaral. Myslíte, že aj dnes budú mať tie ranné bohoslužby?“

„Isteže,“ hovorím zmätený pokojnými chlapcovými kombináciami.

„Odpočiňme si, prosím, a poďme až dolu; rád by som sa podíval do toho kostolíka a ešte radšej počul kázať pána Žilinského.“

„Nie, Zoltán, ešte nie“ — bránil som; „to je ešte priďaleká prechádzka pre vás, sem i tam; — až keď budete pevnejší.“

No on sa dal tak dojemne prosiť, že nebolo možné odolať. „Neviem,“ hovorím, „ako obstojím pred profesorom a obzvlášť pred vašimi rodičmi, za tú moju povoľnosť a slabosť voči vám. Keby ste si čo ako málo poškodili, trápilo by ma to vo dne i v noci.

Postál, pozrel na mňa veľkým preľaknutým pohľadom. Odblesk zvláštneho boja a víťazstva zobrazil sa na jeho nežnej tvári. Zrazu ma náruživo objal.

„Odpustite a poďme späť.“

„Vďaka, Zoltán, verte, budete mi ešte vďačný; som za vás zodpovedný.“ Apelujúc na jeho cit, pokračujem: „Som tiež len chudobný slovenský študent, ktorý svoje štúdiá prerušil len preto, aby mohol dačo zhospodáriť. Miesto u vás mi veľmi pomôže, ak budem môcť v ňom zotrvať. Okrem toho vy mi svojou poslušnosťou toto postavenie uľahčujete. Keď sa teraz nedokážem dôveryhodným, vaši milí rodičia, áno i vy, ľahko za mňa nájdete náhradu, no ja také dobré miesto už nikdy nedostanem, a ktovie, kedy budem môcť pokračovať vo svojich štúdiách.“

„Ó, veď ja vás budem poslúchať, verte;“ zbledol i zrumenel chlapec. „A nevravte o náhrade; vás by nik nenahradil.“

Po tomto prejave lásky bol som istý, že ma Zoltán skutočne poslúchne a nesklamal som sa. Odvtedy neurobil ešte ani krok bez toho, aby sa ma neopýtal. No musel som mu porozprávať všetky svoje osudy, aj koľko to mám peňazí odložených do začiatku a kde. Potom sme sa dali do botanizovania a každý s plnou náročou vzácnych rastlín, machu a kvietia vrátili sa na raňajky.

Zoltán musel si po nich ešte ľahnúť na pohovku, kde aj hlboko zaspal, a ja som sa išiel spýtať Borsuka, či by sa tu dakde nedali loviť ryby. Tvrdil, že dole pod mlynom, v nižnom potoku je dosť rýb; poslal so mnou učňa. Chlapec ukázal mi nielen miesto, ale aj ďalej medzi jelšami druhé, kde je vraj hodne rakov. Teraz sme kvôli zmene chytali už i ryby a raky. Umienil som si svojho zverenca zamestnať rozmanitým spôsobom, aby som ho odviedol od akéhokoľvek druhu štúdia. Pán profesor schvaľoval moje úmysly. Poslal nám znamenitý fotografický aparát, aby sme sa vraj učili fotografovať krajinu. Zoltán bol rozradovaný, lebo sa vraj už čiastočne tomuto umeniu naučil u svojho posledného vychovávateľa. Mlynár nám ochotne prepustil kus výšky za tmavú komoru a Borsuk oddelil nám ju doskami. Aparát prišiel už v sobotu, ale až vo štvrtok sme sa pustili do fotografovania. Že sme pár platní pokazili, je isté. Zoltán pýtal od otca ešte v pondelok zásobu a v piatok bola už tu, no i menší elegantný aparát na zhotovovanie momentiek, ktorý sa dá ľahko so sebou brať na vychádzky. Tým sa stalo, že i druhý týždeň minul, ako keby vták z klietky uletel. Už sme temer všetky dobré veci mali vynosené zo škatule a sľúbená návšteva neprišla. Bol som z jednej strany rád, z druhej som zase cítil znova sklamanie. Nerozumiem sám sebe. Kedykoľvek pozriem k záseku, ako keby ma ta tiahla a volala akási kúzelná moc. Viem, keby mi nešlo o Zoltána, nebol by som odolal. Čoho sa vlastne bojím? Však preto, že oni dvaja odbočili z cesty — pomýlení ľudia — ja nemám o seba obavu, žeby som ich nasledoval. Zachoval som si na gymnáziu i na univerzite nielen materinskú reč, ale i vieru svojich rodičov. Viem, čo som a čo chcem. Môj otec, hoci bol advokátom — no ešte z tej staršej gardy — hovorieval, že on je radšej tomu, že je evanjelik, ako tomu, že je Slovák; a predsa Slovákom bol od kolísky po hrob. Tak i ja chcem zotrvať v čom som sa zrodil a bol vychovaný.

Potiaľto napísal som si v sobotu odpoludnia. Potom sme išli so Zoltánom na prechádzku trochu botanizovať do „Rubiska“. Bolo to neveľké údolie medzi skalami. Museli sme k nemu najskôr stúpať hodne vysoko a potom zliezať z príkrych skál nadol. Vyrúbaná hora rástla tu znova a uprostred údolia stiekali sa pramene tvoriace malé jazierko. Okolo neho celý veniec papradín, krušpánu, no i vzácneho kvietia. Naše botanické torby^[12] boli o krátku chvíľu plné. Zoltán rozprestel pléd^[13] na skalu porastenú machom a drobnými lišajníkmi; získali sme tým netakú mäkkú, prirodzenú pohovku. On mnoho myslí a veľmi rád a pozorne počúva; no keď sám začne rozprávať, radosť ho je zase počúvať. I teraz dal sa mi zvoľna popisovať krásy Talianska a švajčiarskych jazier. Znelo to tým milým, čistým hlasom v tej krásnej našej slovenčine ako báseň. Bol som taký zaujatý, že som sa až zľakol, keď zrazu prestal a ukazujúc rukou k horám hovorí: „Počujete?“

Áno, počul som už chvíľu; zdalo sa mi tak trochu ďalekým spevom slávika. Bol to tiahly hvizd flauty a dlhá trilka. Vedeli sme už oba. „To hrá Černej, no, čo my čujeme, je vlastne len ozvena hôr,“ hovorí Zoltán, túliac sa ku mne. „Hľa, ešte — a ešte raz odpovedajú na ňu hory.“ Bolo tak. Hudobník prešiel trilkou do piesne a horami nieslo sa Vansovo prekrásne vyznanie lásky:

Mimovoľne povedal som Zoltánovi text aby lepšie rozumel srdcerozrývajúci stesk melódie i hudby. „Či žiali za Milicou!“ sústrastne vzdychol si chlapec. „Ach, ako veľmi je mu za ňou smutno!“ Slová mi prezradili, že Zoltán z môjho vyprávania nezabudol nič a že mu všetko teraz ožilo. „Viete čo, Zoltán, zostaňte tu, ja zabehnem pozrieť hore, či dakde neuvidím hudobníka; ak áno, zavolám vás.“

„Dovoľte, to netreba; Ľudovít i tak príde sem. Dali sme si tu stretnutie,“ zaznelo pri nás.

„Pán Žilinský!“ — Kto opíše môj úžas? Veď bol to skutočne on. Slniečko hodilo mu svoje lúče k uprášeným nohám; zavinulo neobyčajnú postavu plnú ušľachtilosti do zlata. Len priblednutá malinko na lícach chôdzou zrumenená tvár zostala v tôni skál. A z nej žiaria tie čierne, podlhovasté oči ako dve sväté vatry. Okolo rečníckych pier oblietol srdce kradmý úsmev. Nielen ja, ani Zoltán už nesedel; ponáhľal som sa predstaviť svojho chránenca a videl som ako môj šuhajko skladá celé srdce k nohám mladého Podskalského farára. Nuž, on sa o to postaral, aby sme mu oba uviazli v kúzle jeho bytosti. Sadol si k nám na skalu, podal nám každému jednu ruku. Na moju otázku, kde sa tu berie, porozprával svojím zádumčivo zvonným hlasom, že ide z horného mlyna a vyhne v Podskalí; mal tam vraj svätú povinnosť lásky. Ľudovít Černej ako lekár lieči nemocnú mlynárku i jej syna a vo vyhni kováča. Žiadali si jeho návštevu, tak chcel to vraj spojiť, pretože prv nebolo možno, a prísť i k nám. Tu pri malom jazere dohovorili si stretnutie s priateľom, aby mohli prísť spolu.

„Ach, vy idete k nám,“ zajasal Zoltán. „Predsa sme vás darmo nečakali, pán farár.“

„Aj vy ste ma čakali?“ usmial sa pekne Žilinský. „Lež dovoľte, prosím, titul farára mi neprislúcha. U nás v Uhrách môže byť farárom len ten, koho posvätí biskup; mne sa tejto posviacky nedostalo. Som služobník Krista, môjho Pána, brat mojich bratov a sestier a kazateľ evanjelia.“

„Nie je to jedno, farár alebo kazateľ?“ nesmelo spytuje sa Zoltán.

„Farár je spravené z nemeckého „Pfarrer“, teda „pán fary a farnosti“, kým kazateľ je hlásateľ Slova Božieho.“

„Dovoľte, prosím,“ ohlásil som sa, „však keď tvoríte cirkev v Podskalí, teda ju i spravujete?“

„Spolu so staršími členmi; no len ako brat medzi bratmi.“

„To je pekné,“ ukĺzlo Zoltánovi z úst.

„Myslíte? No áno, máte pravdu; posiaľ je to u nás pekné, a dá Pán Ježiš, že i naďalej zostane. Tvoríme rodinu, Božiu rodinu a máme sa spolu radi. Usilujeme sa naše spoločenstvo sporiadať tak, aby nieslo obraz a podobu prvokresťanskej cirkvi. No už ide Ľudovít; keby som včera nebol Záhorovi sľúbil návštevu, tú vašu sme si mohli odbaviť i tu v krásnom rajskom údolí.“

„Ach, nie, prosím, poďte až k nám, však si snáď mnoho nezájdete,“ prosil Zoltán, kým som ja medzitým išiel oproti Černejovi schádzajúcemu zo skál.

„No toto, vy ste už tu, pán Mirský,“ volal už zďaleka, „a tam je váš chovanec?“ prižmúril oči. „Pravý mamin syn, hodne slabý, no už zosilnievajúci; začína chytať farbu.“

Tento výrok ma netak potešil. Podával som mu ruku, aby mohol lepšie zoskočiť. „Za ruku ďakujem, len toto mi, prosím, vezmite.“ Podal mi čierne puzdro.

„Ach, vy nesiete husle?“

„Ste rád?“

„Veľmi!“

„Chceli sme si trochu s Dankom zakoncertovať; je tu obzvláštne krásna ozvena. Pravda?“

Kto by nám to bol povedal, keď sme sa vystrájali do hôr, aký tu zažijeme pôžitok a krásu! Keďže oba páni chceli ísť ešte k nám, prosil som, aby teda zahrali hneď. Sotva však začali, sami nemohli prestať, také to bolo krásne. Hoci hrali iba dvaja, ozvena spôsobila, akoby po horách hral a spieval zbor hudobníkov z dajakej povesti. Obzvlášť keď začali hrať Francisciho „Hoj, traja Sokoli“. A potom: „Jaj, ten cimbal a tie husle!“ No najkrajšie predsa pri našej chorálnej: „Nitra, milá Nitra, ty vysoká Nitra.“ Nemohol som sa zdržať a nespievať. Hovorievali v Prešporku, že mám dobrý hlas. Zožal som tam nejednu pochvalu za svoj prednes. Ale tak ako tu, neznel môj hlas ešte nikdy. Ach, nieslo sa to zádumčivo, žiaľne:

Žiadna spomedzi zožatých pochvál netešila ma tak, ako keď mi teraz podal ruku Danko Žilinský. „Ďakujem vám; ešte nikdy nikto mi nezaspieval tú pieseň s tým citom, ktorý ste vy do nej vložili a ktorý požaduje skladateľ!“

Do rozhovoru ponorení poberali sme sa domov. Černej nám ukázal pekný chodník; netak sme si cestu skrátili. Oni so Zoltánom šli popredku. Bol som tomu rád; vedel som, že ako lekár chcel chlapca spoznať bližšie. Iste mne potom poslúži radou. Sám láskavými otázkami k tomu privedený, rozprával som pánovi Žilinskému, ako a prečo som sa dostal k barónovi a popísal mu svojho žiaka i profesorove obavy.

„Budeme prosiť Pána Ježiša,“ vetil vážne a s presvedčením. „On chlapca posilní a uzdraví a vychová si z neho nástroj svojej milosti; veď je to člen Jeho národa a ľudu.“

„Ach, mýlite sa, prosím,“ zahováram horlivo — „už jeho dedo bol pokrstený.“

Usmial sa. „Keď Ind alebo Číňan je pokrstený a z pohana stane sa kresťan, preto národnosť nezmení. Pokrstený Žid zmení vieru, ak skutočne uveril v Ježiša Nazaretského; ináč však zostal Abrahámovým potomkom, čiže Židom.“ S úžasom musel som mu dať za pravdu. Sňal si klobúk z hlavy a nechal vetierku pohrávať svojimi havraními vlasmi, čo sťa rám vrúbili ten hlbokým duchom, no i géniom poznačený oltár myšlienok. „Pavel apoštol bol zaiste nielen podľa rodu, ale i z presvedčenia židovským národovcom; ako prvý kresťan iskrenne až do smrti ľúbil svoj národ, i keď neprestal svojmu Pánovi ďakovať, že ho učinil „apoštolom pohanov“.

„Dovoľte, no dnešní Židia, keď sa stanú kresťanmi, splynú ihneď s inými národmi.“

„Splynú, ale nemalo by tak byť. — Synovia a dcéry takého národa, ktorý má takú minulosť a takú budúcnosť, mali by si pokladať za česť, že k nemu patria a že mu zostanú verní. No oni splynú i preto, že ich tento národ zo svojho stredu vyvrhne pre Krista a tamtie národy prijmú.“

„To je pravda,“ prisvedčil som a priznal sa, že mi pohľad na baróna Hajného vždy pripomína judských kráľov z doby slávy Izraelovej a že mimovoľne a napriek všetkému cítim, že je on Žid. Veď skutočne treba robiť rozdiel medzi cirkvou a národnosťou. „No v akom svetle predstavujete si budúcnosť Židov?“

„Oni zase prídu z polnočnej krajiny a zo všetkých krajín, kam boli rozohnaní. Jeruzalem stane sa sídlom izraelského kráľa panujúceho nad slobodným židovským národom.“

Ďalej sme neprišli; - škoda. Vidno už mlyn; Záhora nám ide v ústrety. Veľmi sa potešil hosťom. Vošiel s nami do našej izby, no len na chvíľočku. Potom nás nechal samých. Mohli sme sa netak tešiť so vzácnymi hosťami. Obzerali náš herbár, naše fotografie; pozdejšie, keď sme ich vyprevádzali, prezreli si náš prírodný kúpeľ. V najlepšom rozhovore zmýlila nás tetička Záhorová, ktorá prišla privítať pána kazateľa i pána doktora a zvala nás na večeru. Bolo pol šiestej. Išli sme všetci. Zoltán pozrel na mňa; porozumel som a vzal strieborný košík s našimi sladkosťami; lež nutno priznať, ale nebolo ich treba. Mali sme čerstvé kurčiatka so šalátom a dobré, na zajtrajšok chystané koláče a jahody.

No páni nepohrdli ani Zoltánovým pohostinstvom. Doktor Černej síce tvrdil, že tieto jahody sú o mnoho zdravšie pre mladého baróna ako tie vzácne cukroviny, ale keď ho Zoltán ešte raz ponúkal, vzal si dva kúsky s poznámkou, že to vezme tetinke, načo si potom i pán Žilinský musel vziať. Večera sa skončila. Tetička s Dorkou upratali stôl a na moje prekvapenie vošli i ostatní obyvatelia mlyna, rozložili knižky a jednu podali i nám. Zaspievali sme večernú pieseň, potom pán Žilinský vzal príručnú Bibliu a čítal i vysvetľoval. Bolo to akoby pokračovanie nášho rozhovoru o veľkej budúcnosti židovského národa. Nemôžeme opakovať, čo hovoril, ale ani uprieť divnú moc, aká vychádzala z tej knihy. Podľa toho čakajú oni, že Ježiš Kristus ešte raz príde na zem kraľovať a vtedy vraj poddá sa mu celý židovský národ a prijme Ho za svojho Spasiteľa a kráľa, a toto kráľovstvo má trvať tisíc rokov… Zvláštne — nikdy nepočuté názory! Keď potom páni vstávali, že už musia pomaly ísť, pomodlili sa ešte oba — ba aj Záhora sa modlil — a tak opustili mlyn. Po náš kúpeľ sme ich všetci vyprevadili; ďalej sa nedali. No ako sme si podávali ruky, pribehol učeň celý rozradostený a vzápätí za tým, len čo stačil majstrovi dač povedať, počuť hrkot kolies a z dolnej cesty vychodiac, prichádzajú kone s ľahkým povozom. Mlynár chcel dať pánov zaviezť. No kone sa len práve boli vrátili; viezli melivo. Pán Žilinský ich ľutoval, že sú snáď ustaté; no kočiš, švárny mladíček, tvrdil, že veď neboli ďaleko a vraj tento týždeň málo robili. Tak nám o chvíľočku zmizli z očí naši vzácni hostia. Vzácni? Áno, vzácni. Čo ma po cudzích náhľadoch?! Či preto, že nás delí naše presvedčenie, nie som s nimi spojený tým najužším zväzkom? A nie sme synmi jedného národa? Ja odteraz nechcem v nich vidieť nič iné, iba že sú roduvernými Slovákmi, a na tom dosť. No je už pozde, musím ísť spať…

Bol to pekný týždeň a deň.

Ráno prekvapil nás mlynár návrhom, ktorý Zoltán prijal s veľkým jasotom, hoci ústa mlčali, že nás zavezie do kostola. On vraj tiež chce ísť, a bolí ho noha. Pôjdu vraj všetci, len mladší učeň Ferko zostane doma dávať pozor. Tak sme šli. Neviezlo sa nám celkom dobre, ale cesta — obzvlášť v hore — bola veľmi zaujímavá. Koníčky utekali až radosť, takže sme o hodinu boli nad Podskalím a o štvrť hodiny zastal vozík pred „farou“; — tak si totiž ľud tituloval dom podľa starého zvyku. Tetička zložila kôš plný dobrých vecí pre nás. Oni zložili len nás; sami zaviezli sa k Rovesným; tam je ich miesto, keď prídu vozmo. Len čo nás láskavá pani Žilinská privítala a podala druhé raňajky, začali zvoniť. Pobrali sme sa spolu s paňou do kostola. Vravela, že pred hlavnými službami Božími je modlitebná hodina — tiež v kostole — a že až sa skončí, potom sa zvonieva, aby nič účastníkov nevyrušovalo. Okolo kostola stáli a na širokých laviciach sedeli nielen Lúčania, ale i mnohí cezpoľní. Medzi nimi videl som i známeho sedliaka. Bol zase tu, poznal nás a veľmi radostne prikývol. Keďže čas ešte dovolil, prosil Zoltán pani Žilinskú, aby nám ukázala hrob generála Strakoniča i pani Rázgovej. Boli len pár krokov od kostola. Oba hroby boli označené jednoduchými mramorovými krížmi; mali veľké tabule s dlhými nápismi; no čítať ich nebolo času, bo ľud sa ponáhľal do kostola. Tí, ktorí išli touto cestou, veľmi úctive a radostne sa pozdravovali. Nám bolo treba ponáhľať sa s nimi. Včera mi povedal doktor Černej, že sa ako chlapec i gymnazista učil hrať na klavír, potom vraj hudbu úplne zanedbal; až po obrátení sa sám doučil, obzvlášť na organe. No na tých mohutných akordoch, ktoré nám prileteli v ústrety, nepoznať samouka. Jedno však poznať, že do svojej hudby vkladá všetku silu duše a cit srdca; ten nástroj mu vydáva všetko, čo on chce.

Na speve cirkvi poznať, že hudobníci ho riadia i vyučujú. Znel presne, čo do taktu a pritom tak hebko. Nevedel som, že by sa naše piesne z Tranoscia dali takto spievať. Na začiatku s tichým sprievodom organu spieval na chóre miešaný zbor mládeže 23. žalm. No, to nebol iba jednoduchý spev; to bola zrovna skladba a obzvlášť ten koniec nezabudnem nikdy. Ani zvuk pastierskej fujary po horách nevedel by sladšie a lahodnejšie znieť, ako znelo to opakované: „A prebývať budem v dome Hospodina za dlhé časy.“ Potom stojac spievali sme všetci antifonu^[14] „Najsvätejší“ z kancionála.

Pán Žilinský sa pomodlil a čítal evanjelium. Nato spievala sa pieseň; potom čítal zase druhý text, na základe ktorého i kázal. Kanceľ^[15] som spozoroval až vtedy, keď naň vystúpil. Kázal na základe textu: „Či vám nič do toho vy, ktorí idete tadeto, aká bolesť mi je učinená.“ Nemôžem, ba ani neviem vyjadriť svoje pocity a myšlienkový pochod, ktoré vládli v mojom srdci. Priznám sa, že nikdy som si nepredstavil hĺbku a tragiku Kristovho utrpenia tak, ako stála teraz pred mojím zrakom; no aj okolnosť, že i ja som posiaľ bol medzi tým okolo idúcim zástupom. „Kristus zomieral za teba a ty si sa posiaľ o neho nestaral, posiaľ si Mu ani raz z celého srdca za to veľké, z lásky prenesené utrpenie nepoďakoval.“ Táto veta ma prenasleduje znovu a znovu. Kresťanstvo je dačo viac, ako som posiaľ myslel. Je to úzke spojenie s osobou jeho zakladateľa.

Po kázni vyzval Žilinský všetkých nás, ktorí sme to posiaľ neučinili, aby sme vložili svoje ruky do prebodnutej, z kríža nám v ústrety podávanej pravice. A tí, ktorí od dnes chcú ísť za Pánom Ježišom a nie viac okolo ukrižovaného Krista, aby svoje rozhodnutie dosvedčili povstaním. Videl som, ako na chóre povstalo viacej mladíkov, jeden neďaleko nás. Tento však prosil o slovo, a dostal ho. Mladík so slzami v očiach rozprával, ako sa posiaľ vzpieral vstúpiť na úzku cestu za Kristom, ako padal z jedného hriechu do druhého; chcel, ale nemohol si pomôcť. Konečne ho veľká úzkosť hriechu dohnala až k nohám ukrižovaného Pána a On, Kristus Ježiš, ho prijal! No tak Mu teraz verejne vzdával česť a prosil, aby bol prijatý medzi Boží ľud, že chce s nimi kráčať po úzkej ceste, že chce niesť pohanenie Krista; a prosí, aby sa za neho modlili a s ním poďakovali. Pokľakli sme. Najprv sa modlil jeden starý muž. Tie modlitby, hoci ich bolo viac, boli také vecné, a preto v nich ležala moc. Modlili sa starí, mladí, obidvoch pohlaví. Zrazu na chóre začal ktosi spievať a všetci povstanúc vpadli do toho. Znelo to tak slávnostne a zároveň krásne:

Medzitým mladík prešiel až k stolíku, kde mu mladý kazateľ podal ruku a povedal: „Buď verný až do smrti a dám ti korunu života, hovorí náš Pán.“ Tým ho prijal na skúšku a prepustil s bratským bozkom. Zazneli akordy hudby na východ. Ňou sa končili služby Božie; medzitým čo sme opúšťali chrám, videl som tých, ktorí boli vstali, vchádzať do zákristie spolu s daktorými mužmi. Načo by som tajil sám sebe, aký hlboký dojem toto všetko spravilo na mňa? Zdalo sa mi, že sa musím spasiť útekom, ak nechcem podľahnúť moci, aká vládla okolo mňa i vo mne. Vediac, že Zoltán išiel s pani Žilinskou, stratil som sa v dave ticho vychádzajúceho bratstva a ocitol sa v tienistej borovej hôrke, ktorá tvorí úzadie pre budúci cintorín. Našiel som tam lavičku i stolík. Sadol som si, položil skrížené ruky na stôl, hlavu na ne a nevedel by som povedať, čo sa vo mne dialo. Včera som napísal, že viem, kam patrím a čo chcem. Teraz by som to nemohol podpísať, pretože až dnes sa mi otvorili oči, že patrím Bohu, bo Kristus Ježiš kúpil moju dušu Bohu svojou krvou, ale že som od Neho ďaleko.

Zrazu ponad moju hlavu — tam spoza kostola, kde sa na lavice usadil ľud cezpoľný — zneli slohy piesne, trikrát opakované tak, že utkveli v mysli i srdci (snáď sa ju učili):

Ó, poďte! poďte! znelo znova a znova; cítil som, že to volanie platí mne; no ako ísť? Veď mi bolo úplne jasné, keby som išiel, vtedy to „Zriekame sa vďačne sveta a márnosti, i zeme tejto radosti“, platilo by aj mne, a to by som nemohol. Tak všetko opustiť ako Danko Žilinský? Veď ja som ešte ani nežil, ešte som sa len pre životnú postať pripravoval a už by som mal prestať žiť? Nie! Vyskočil som od stolíka a dobre, bo ma hľadali, išli pre mňa; aspoň mi vrátili rovnováhu i pokoj.

Len čo som vyslovil, že nepôjdem, stíšil sa bolestný nepokoj i ten tichý, volajúci hlas vo mne zmĺkol.

Na obed prišiel som zároveň s domácim pánom, na ktorom zďaleka vidno, aký je veľmi šťastný. Nuž, oni boli všetci šťastní, všetci dobrí. Zoltán okrieval sťa na slniečku. Po obede zaviedla ho pani Žilinská do svojej izby a uložila na pohovku. Nemohol odolať jej materskej láske. O chvíľočku už spal. Mňa odviedol doktor do svojej izby. Rozpovedal mi, čo si myslí o mojom žiakovi. V daktorých veciach nedával síce profesorovi za pravdu, no vcelku áno. Potešil ma uistením, že spôsob života, aký vedieme, kraj a podnebie netak posilňujú chlapca. Nakoniec dodal so zvláštnym úsmevom: „Pán Ježiš vyslyší naše prosby a vy tu oba ozdraviete.“ Potom nás zmýlili. Zostal som sám; jeho odvolali. Aby som na tú vetu nemusel myslieť, obzrel som peknú síce, ale veľmi jednoduchú jeho izbu. Odhrnul som i záclonu a mimovoľne som sa zarazil. Záclona prepúšťala slnečné lúče, takže všetky tvorili gloriolu okol hlavinky ovrúbenej slnečne zlatými kaderami. Ach, bola to ona, slovenská piesenka, Dankova Aranka Černejová. Čiže len bola pekná! To dumné čielko génia, tie ružové, malé spevné ústka, tá nežná postava a tie sirôtkové oči, ako dve čierne zamatové sirôtky. Ba prečo, prečo musela tak tragicky skonať?

„Obdivujete moju sestru?“ zaznelo zrazu. Dr. Černej stál pri mne.

„Viem, pán Černej, že je to Zlatuška Černejová; videl som jej malý obrázok u Orfanidesov.“

„Tak, videli ste? Na tomto je však ako živá. Tak vyzerala, keď sme sa lúčili v tskom parku, nevediac, že na veky, ale nie na večnosť. Tam zľúbal som naposledy tie spevné ústka, ktoré — hoci som jej pozemské blaho už pochoval, vo chvíli, keď ma to moje navždy opustilo — mali pre mňa len slovo lásky. U mňa sa dúfala skryť pred priepasťou, do ktorej ju chcel násilne vrhnúť jej vlastný otec, ale nebolo treba. Mocnejšie ramená než moje vytrhli ju z rúk dvoch ukrutných mužov. Že to bolo v ohnivom voze, čo na tom, však tie plamene neskrivili na jej hlavinke ani vlások; ony ju len vyslobodili. Nevidel som ju vtedy, no on, ktorému bola i je všetkým pozemským šťastím, smel si ju ešte raz vidieť v celej, ani smrťou nepokalenej kráse. Tie malé, nežné ruky umožnili mne nový život v telesnom ohľade, keď ma Kristus omilostil. Nikdy som sa jej nemohol odmeniť; načo aj? Tak vysoko vyvýšené kráľovské dcéry, ktoré za svoje presvedčenie smeli mučeníckou smrťou Boha osláviť, od pozemšťanov nepotrebujú už nič.

Doktor zmĺkol. V izbietke stíchlo a tu som videl skanúť osamelú slzu po jeho priblednutom líci; uctil som si ju. Ustúpili sme k oknu. Ponúkol mi miesto na koženej pohovke. „Prosím vás, doktor Černej, povedzte mi pravdu.“ Vzal som ho za ruku. „Ako mohol Danko preniesť takú smrť — však ju musel veľmi milovať?“

„Kristus ho potešil, Mirský; nebyť toho, on by ju sotva bol prežil. Veľkosť jeho lásky znám len ja. Miluje ju dnes tak ako vtedy, no má veľkú výhodu, že smie milovať bez bázne; ona je večne jeho. Nik a nič ich viac nerozlúči.“

„Áno, no už má len rozpomienku, veď ona je mŕtva.“

„Pre nás ona nie je mŕtva. Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých. Vy ma nerozumiete a ja vám to nemôžem vysvetliť. No predsa; ona žije s Kristom tam hore, my tu pre Neho dolu. Ona iste vie o nás všetko a my vieme, že vošla ta, kde apoštol Pavel počul nevysloviteľné slová, do raja, a keď uvidel jeho krásy, tak nám ich opísal: „Čo oko nevídalo, ani ucho neslýchalo, ani na myseľ ľudskú nevstúpilo, to pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú.“ Aká to pre nás radosť, znať ju v takej krásnej blaženej bezpečnosti, obzvlášť keď za nami zapadnú hodiny boja, krivdy a strát.“

„Myslíte, že Kristus Žilinského potešil natoľko, že už nikdy netúži a neželie za ňou?“ namietam teskno.

„To nemôžem povedať. No i v chvíľach, keď rany srdca znovu začnú bolieť, keď následkom toho zotmie v duši, On vždy má pre nás lekárstvo, ak ideme hneď k Nemu a len k Nemu. No viete čo, nechajme minulosť. Sú ľudia, ktorí patria len prítomnosti a žijú pre budúcnosť; medzi nimi sme aj my. Mám teraz do služieb Božích istú prácu; poďte mi asistovať, bude vám to na osoh.“

Išiel som veľmi rád a netak som obdivoval chirurgickú zručnosť kolegu pri dosť nebezpečnej operácii, ktorú musel urobiť na krku nemocného muža. Vec sa zdarila; mužovi sa netak uľavilo a my šťastní opúšťali sme domček ležiaci až temer pod horami. Museli sme sa ponáhľať, bo už zozváňali. Chrám bol taký plný, ako dopoludnia. Medzitým tu mali deti nedeľnú školu. Menšie deti práve vychádzali po pároch; väčšie nad 12 rokov zostali vnútri. Spievali dvojhlasne krásnu pieseň. Pred stolík stal si sedliacky mladík inteligentnej tváre a mal jednoduchý, no veľmi pekný výklad 104. žalmu. Ba, akou rečou hovorila k tomuto synovi ľudu príroda? Veľmi som ho obdivoval. Potom sme spievali pieseň v čistej, krásnej slovenčine z neveľkých knižiek. Nato vystúpili dva páry rodičov. Matky niesli svoje novorodeniatka, na stupienku pokľakli. Otcovia v dojemnej modlitbe odovzdávali svoje deti Bohu a prosili, aby ich učinil svojím vlastníctvom, aby tak, ako im dal pozemský život, daroval im i nový rod. Potom sa menom celej cirkvi za ne i za rodičov pomodlil mladý kazateľ a pokrstil ich v mene trojjediného Boha. Celá cirkev spievala pri tom akte pieseň začínajúcu i končiacu slovami: „Nechajte deti ísť ku mne.“ Po odznetí áronovského požehnania ticho rozchádzali sme sa z chrámu. Hľadel som chvíľu, ako vrelo a srdečne lúčili sa Lúčania s vidieckymi návštevníkmi, ako vrelo a srdečne tisli si ruky, ba kde-tu mladíci sa navzájom i objímali. A s akou láskou, no i úctou obklopovali svojho kazateľa ešte pred rozchodom! Bolo vidno, že im ťažko padá rozlúčiť sa s ním. Je predsa krásne byť tak milovaným a zaslúžene milovaným. No veď na ňom vidno, ako zrástol s tým ľudom, keď si s nimi srdce rozdelil. Rozdával im časopisy, ktoré si predplácajú, a daktorí niesli si aj knihy. Konečne, keď sa radostná vrava stíšila a na schodoch belostného chrámu stál už len sám, pristúpil som k nemu. „Dovoľte, pán kazateľ, aby som sa aj ja s vami rozlúčil. Záhora už iste príde pre nás.“

„Ach, pán Mirský, vy ste tu?“ vystrel mi srdečne obe ruky v ústrety, potom jednu vložil pod pazuchu a pokročili sme. „Pred olovrantom vás tetinka nepustí; pozvala i Záhorovcov k nám. Veď ja som s vami temer ani nebol, čo mi, dúfam, odpustíte?“

„Prirodzene, ste príliš zamestnaný. No máte krásny poriadok pri službách Božích.“

„Však áno?“ oči mu zažiarili. „Pán nám to tak krásne jedno za druhým umožňuje. Jožko Rovesný, tak sa menuje ten mladík, ktorý nám slúžil Slovom Božím, všetkých mojich mládencov už predbehol. Pán Ježiš si ho mocne obohacuje svojimi darmi. Mám totiž malú školu evanjelistov, podľa spôsobu, aký používajú misionári v Afrike, aby vychovali domorodých kazateľov. On je z nich najmladší.“ Keď som žasol a bližšie sa vypytoval, rozprával mi, že už po dve zimy mal trojmesačný biblický kurz s mladíkmi svojho zboru. Pritom zopakoval s nimi Dr. Černej predmety elementárnej školy. Doháňajú tak, čo im neposkytla škola a pritom učia sa hudbu a spev. Tých z vlaňajšieho ročníka vysielame teraz po dvojiciach každú nedeľu hlásať pravdu Slova Božieho, ktorú sami prežili. Každú nedeľu smie jeden slúžiť i v zhromaždení, a keď dakde z povinnosti odídem, vtedy ma zastupujú i dopoludnia, pravda, okrem cirkevných funkcií. Paľko Uličný hral už dvakrát i na organe; no teraz nie je doma. Vzali ho k vojsku, ale píše, že sa i tam ďalej cvičí. Našiel veriacu rodinu, kde mu dovolili každý druhý deň si zahrať. Je len na dva mesiace preč; chvála Pánovi, vráti sa nám dosť skoro.“

„Dovoľte, prosím,“ pýtam sa už v záhrade, „všeobecne sa o vás hovorí, že ste novokrstenci. Čím vlastne ste a ako sa menujete?“

„Evanjelici, milý pán Mirský. Utvorili sme slobodnú evanjelickú cirkev. Videli ste, že krstíme deti; no krst dospelých preto nezavrhujeme. Každý sa rozhoduje sám. Ak niekto cíti potrebu dať sa pokrstiť ako veriaci — pretože dieťa nemôže ani veriť ani neveriť — my ho preto nevytvoríme, ak zotrvá s nami. No ešte sa podobný prípad medzi nami neudial. Krst detí nepovažujeme ani za znovuzrodenie ani za akt oprávňujúci stať sa členom cirkvi. Videli ste, ako prijímame do zboru najprv na skúšku, potom definitívne. Vek nerozhoduje. Ak Pán učiní milosť dieťaťu vyše desaťročnému, i to — keď sa dokáže — prijmeme. Sobášime práve tak v prítomnosti celej cirkvi. Tvoríme Božiu rodinu, údy tela, ktorého svätou hlavou je Kristus, no i údy vospolok zviazané láskou. Chýba nám ešte mnoho k dokonalosti; no pretože pracujeme svorne spojenými silami, zachránil nás Pán dosiaľ od všetkých roztržiek a škodlivých pádov vnútri i navonok. Škola utrpenia minulých troch rokov nás spojila veľmi úzko a utužila. Cirkev vždy bola ten Mojžišov ker na púšti, ktorý, keď horel, nezhorel. Ohnivá pec nesie tú výhodu, že Ježiš Kristus, Syn Boží, príde za svojimi a poteší ich.“

Škoda, boli sme pri cieli. Ó, neustal by som ho počúvať do večera. Zoltán nám išiel oproti. Plný radosti ukazoval nám, že od doktora Černeja dostal na pamiatku spevníček.

„Aj ja by som vám rád dal niečo na pamiatku, milý Zoltán,“ objal ho Danko. „Máte Bibliu?“

„Nemám,“ priznával chlapec zahanbený.

„Vy, pravda, tiež nie,“ obrátil sa Žilinský ku mne.

„Prečo myslíte?“

„Preto, že z nás univerzitánov v Prešporku sa nikto nemohol pochváliť vreckovou Bibliou, a odvtedy sa veci nezmenili.“

„Mám po rodičoch Bibliu, no nie tu,“ začervenal som sa.

„Tak vám dám obom; jednému nemeckú, druhému českú. Vám, Zoltán, preto nemeckú, že maďarská nemá taký dobrý preklad, a viete dobre nemecky.“

Keď sme už pri olovrante sedeli vonku v záhrade, priniesol nám obe knihy v balíčku.

„Prosím vás,“ hovorí neodolateľne prosebne, „sľúbte mi, že v tej svätej knihe budete čítať každý deň. Je v nej váš život.“

Ja som síce sľúbil len s váhaním, ale sľúbil som a dodržím. Ach, čo to bolo za krásnu nedeľu! Išli nás kus vyprevadiť a vzali so sebou svoje čarokrásne nástroje, aby nám ešte na rozlúčku zahrali. Dnes hrali len chorály; no aké krásne! Potom sme sadli do voza a hory nám ich čoskoro zakryli. Tak dobrú noc, priatelia. Ba, čo nám ten budúci týždeň zase donesie, keď ten minulý bol taký bohatý?

*

Dva týždne prešli, čo som nič neznačil. Nie preto, že nebolo premien a zaujímavostí, ale nebolo času. V pondelok nás prišiel nečakane navštíviť pán profesor. Veľmi sme sa mu potešili; on nie menej nášmu výzoru. Našiel nás práve po kúpaní sušiť a ohrievať sa na slnku; porozprávali sme, čo robíme i kde sme včera boli. Zoltán svojím rozprávaním ho tak zaujal, že sa sľúbil zastaviť u Žilinských, veď cez Lúky viedla jeho cesta; chce požiadať doktora Černeja, aby nás vzal pod svoj dohľad. Bolo mi veľmi príjemné, keď Zoltánovi povedal, aké nebezpečenstvo mu hrozilo, keby ešte pol roka bol tak systematicky ničil svoje nervy. Povedal mu, že je to s ním už síce lepšie, no ak chce úplne ozdravieť, musí tento spôsob života dodržať až do septembra a štúdium nechať úplne stranou — okrem botaniky. „My sme z prachu a nikde tak rýchlo neozdravieme, ako zase na hrudi našej matky zeme,“ hovoril vážne. On vraj tú vec vybaví so Zoltánovými rodičmi a keby sa pani barónka chcela prísť sem podívať za synom, žeby i jej tá cesta len poslúžila. Zoltán robil plány, keby tak mama skutočne prišla, ako jej prepustíme svoju izbu a poprosíme mlynára, aby nám zatiaľ pripravil nejaké lôžko na výške; veď je tam svetlo, sú i okná i dlážka. Pán profesor sa usmial jeho výrečnosti.

Páčilo sa mu u nás. Tá robinzonáda^[16] sa dá vraj zniesť; chválil si dobrý obed, znamenité mlieko i jahody. Najradšej by sme ho boli vyprevadili až do Lúk, ale nedovolil, žeby sme potom prišli naspäť pozde večer. Však my tam môžeme zbehnúť kedykoľvek; nemusím sa vraj báť o Zoltána, smelo ho môžem nechať hodinu, ba i dve kráčať, len nech sa upotený nevystaví prievanu.

Za tento posledný výrok nebol som vďačný pánu profesorovi. Na druhý deň ráno, keď som sa zobudil, ležala na stole karotka, kde sa mi môj Zoltán ospravedlňuje, že keď tak dobre spím, nechce ma budiť, aby som sa o neho nestaral, že ide do Podskalia k ranným službám Božím. „Veľmi som vinen, učiteľ môj,“ písal doslovne, „nič ma dosiaľ nebolo do toho, že Kristus Ježiš pre mňa preniesol také muky. No nechcem ďalej hrešiť proti Nemu; chcem sa všetko o Ňom dozvedieť.“ Dlho som sa díval na karotku; divná bolesť zovrela mi srdce. On nechcel hrešiť, a ja? Znovu usiloval som sa zabudnúť. Jemu je, pravda, ľahko; je ešte len chlapec, náboženský ideál mu nezaškodí; príde — vyšumie. U mňa by to znamenalo už obrat — celoživotný obrat, bo ja by som potom už nikdy nemohol naspäť. Tak ako nemohol Danko Žilinský.

Podarilo sa mi ešte raz zaspať a potom som vošiel medzi meliačov; bol ich tu dnes celý rad. Záhora ani neodoberá ani nevydáva melivo v nedeľu; daktorí z meliačov podávali mi ruky ako známemu. Videli ma vraj včera v kostole. Musel som sa s nimi rozprávať, a tak mi rozprávali mnohé krásne veci o svojom kazateľovi, no i o pánu doktorovi. Dozvedel som sa, že pani Žilinská má tiež peknú prácu medzi ženami a dievčatami. Cez zimu schádzali sa každý večer u nej; teraz dvakrát do týždňa. Učí ich správne písať a čítať, spievať a učia sa Slovo Božie i piesne naspamäť. Daktoré z dievčat učia už v nedeľnej škole. Iné zase chodia po nedeliach čítať nemocným Slovo Božie; chodievajú zastupovať aj matky, ktoré by pre svoje malé deti nemohli dopoludnia alebo odpoludnia prísť do kostola. No áno, mnoho pekného som počul a netaká túžba sa ma zmocnila rozbehnúť sa za Zoltánom. To sa, pravda, nestalo; nechal som ho len samého prísť naspäť a zhotovoval som zatiaľ fotografie.

Priniesol mi krásnu kytku záhradného kvietia a s ňou netakú vôňu do domu. Vidno, aký je šťastný. Rozprával, že pán Žilinský, idúc do Mokrého, odviezol ho na polcesty, preto je tak rýchlo tu. Aj sa vraj nahral dosýta na piane. „Vy viete hrať, Zoltán?“ žasol som, „veď ste nikdy doma nehrali.“

„Od šiesteho až po dvanásty rok bral som denne hodiny; potom nezostal na hudbu čas ani som nemal na ňu chuť. Naše piano mi robilo ťažkosti, nevládal som. — Nuž, tak mi lekár nariadil pauzovanie. U Žilinských majú veľmi dobrý klavír; krásne sa dá na ňom hrať. Našiel som si medzi ich notami i známe skladby, ale slovenské boli krajšie. Hrali sme s pánom doktorom i štvorručne a smel som ich oboch doprevádzať pri hre na husliach a na flaute.“

„No prosím vás, kde stojí ten klavír? Však som tam nijaký nevidel.“

„Vo dvore sú ešte dve izby, učiteľ môj, stavané zároveň s chrámom. Tam býval a zomrel pán generál Strakonič; on si to dal postaviť. Okná majú obrátené do záhrady, ktorá — ohradená drôteným plotom — siaha až po borový a dubový háj. Sú to veľmi pekné izby: spálňa s dvoma posteľami a hosťovská izba s pianom a cennou bibliotékou, všetko práve teraz čerstvo maľované. Preto nás ta iste včera nezaviedli, že ešte veľmi cítiť maľovku.“

„No, Zoltán, keď ste taký očarovaný, to sa vám už naše sídlo zorovej panny nebude páčiť“ — zažartoval som.

„Prečo? Tam to je ich a toto teraz naše.“

„A v chráme ako sa vám páčilo?“ spytujem sa nerozmyslene.

„Ó veľmi!“ môj zverenec zvážnel. „Na to sa ma, prosím nepýtajte.“

„Prečo?“ divím sa, „veď ste mi ani nepovedali, aký dojem spravili na vás včerajšie chvíle dopoludnia i odpoludnia.“ Modré oči spoza zlatých sietí pozreli tak vážne i teskne zároveň, že som sa až zľakol.

„To sa nedá povedať; ešte nie, až budem vedieť.“

Čo, to chlapec nedovravel, a ja sám chytro som začal rozhovor o inom; keby ináč nebol chvíľami živý, áno veselý, trápilo by ma povedomie, že nielen ja, ale ani on nemôžeme zabudnúť.

Ako zabudnúť, keď denné čítanie darovaných Biblií znovu a znovu pripomína, že sme draho kúpení? Sľúbil som čítať, i dodržím, lebo Zoltán je verný; musel by som sa pred ním hanbiť; veľmi usilovne číta ráno Starý zákon, večer Nový. Mnohé veci, ktoré mne ani zďaleka nenapadnú, príde mi ukázať.

Viem, že sa netak tešil na nedeľu, a bol sklamaný. Rozbolela ho ráno hlava a musel zostať v posteli. Bolo to prvý raz, odkedy sme tu; doma trpel často. Okrem toho vonku po búrke bolo mokro, nemohli sme i tak pomýšľať na cestu. Prosil ma, aby som mu čítal Knihy kráľovské. Ponúkal som mu niečo ľahšieho, no pozrel len prosebne na mňa. Bol taký bledučký, pekný a ja taký ustaraný o neho, nemohol som mu nič odoprieť.

Počúval ma veľmi pozorne, ani oka zo mňa nespustil. Zrazu si vzdychol a zavrel oči; ja zase knihu, v domnení, že ho hlava viacej bolí. Vôkol nás vládla poviestková tíšina, taká pravá svätá nedeľa. Šumenie vody a šelest vetrom chvejúcich sa listov striasajúcich perly a drahokamy dažďa z nich, vnikalo oknom.

„Učiteľ môj!“

„Čo si prajete, Zoltán?“ sklonil som sa rýchlo.

„Vy veľmi milujete svoj, ako ste povedali, zotročený národ a veľmi želiete nad ním.“

„Prirodzene!“ užasol som, „no prečo sa pýtate?“

Neodpovedal.

„Zoltán!“ zľakol som sa, bo veľké slzy skanuli po jeho lícach.

„Čo vám je? Bolí vás tak veľmi hlava?“

„Nie hlava, ale srdce nad tou nevernosťou, nad tým odcudzením. No, ja za to nemôžem; vychovali ma ako Maďara, chceli zo mňa mať maďarského šľachtica — a to je hriech! Veď, čo je mňa do Maďarov, však ja k nim nepatrím, no ani k Nemcom nie.“

„Prosím, upokojte sa, Zoltán,“ chlácholím ho. „Vaša babička bola Nemka a mama snáď tiež?“

„Moja mama? Ó, nie! Jej rodičia, i starí rodičia boli v Anglicku aklimatizovaní Židia; viem to iste. Oni majú staré listiny a kroniky, kvôli ktorým som sa učil hebrejsky; aby som ich mohol čítať. Odvodzujú svoj rod od Dávidovho syna Nátana. Či je ten rodokmeň pravý, neviem, napriek tomu myslím, že je to úplne nemiestne, lepiť sa na iné národy, hlásiť sa k nim, keď to nie je pravda.“

„Vraveli ste o týchto veciach s pánom Žilinským?“ spytujem sa nemilo dotknutý.

„On sa ma len pýtal, k akému národu patrí moja matka, keď sme ju spomínali; povedal som mu to isté, čo teraz vám. Zamyslel sa veľmi a povedal: Keby vec bola pravá, vtedy vy, Zoltán, pochádzate z toho istého pokolenia, ako sám Pán Ježiš; no aj ak nie je pravá, patríte predsa k národu, z ktorého On pošiel. Vtedy mi to nebolo ešte také dôležité, až keď som minulý týždeň čítal Knihy kráľovské a kronické a obzvlášť dnes ukázala sa mi táto nesprávnosť v celej veľkosti.“

„Viete čo, Zoltán? Nemyslite na ňu teraz, keď vás bolí hlava,“ zaznelo pri nohách postele.

„Pán Černej!“ zajasali sme obaja rovnako, ja obzvlášť, ach, veď mňa sa zmocňovala úzkosť o chlapca. Keď sa mi zahrúži do takýchto problémov, čo s ním potom?

„Ako to, že ste prišli?“ žasneme, objímajúc milého hosťa.

„Záhora nám dal vedieť, aký hrdina je dnes z vás, milý, mladý priateľ. Nuž, tak z naloženia pána profesora Nového, vášho priateľa, prišiel som sa pozrieť, čo je s vami.“

„Ale kto bude hrať?“ staral sa chlapec.

„Veď my vieme spievať i bez hrania. Dnes odpoludnia je okrem toho nedeľa mládeže. Nebojte sa, nič som nezmeškal!“ usmial sa doktor, „a dovoľte, nech si vás trochu pozriem. Vy, milý kolega, otvorte okno, i druhé! Nemáte tu dosť vzduchu. Vonku je teraz veľmi príjemne. A dajte vody, spravíme dobrý obklad nášmu Zoltánovi.“ Ach, čo môj chlapec potreboval, to sa mu všetko teraz dostalo; už som sa nedivil popularite doktora Černeja, akú má medzi ľuďmi. O pol hodiny ležal už Zoltán na pohovke, čelo síce obviazané, no prikrytý len ľahkou pokrývkou. Doktor priniesol so sebou v čiernej kapsičke úhľadný rýchlovar i všetko čo treba — uvaril nám tuhého, znamenitého čaju. Musel som mu zobrať smotanu z nášho mlieka; stálo nedotknuté. Keď Zoltán od rána nič nejedol, ani mne sa nechcelo. Pani Žilinská poslala nám po ňom znamenité čerstvé koláčiky.

Zoltán, nakazený našou veselosťou, s ktorou pripravovali sme olovrant, zabudol i na svoju bolesť. Tá ustúpila pod obkladom; a keď vypil najprv šálku čaju bez cukru a mlieka, potom druhú už so smotanou a koláčikom, úplne prestala.

„Teraz vás trochu uspíme“ — vraví Ľudovít. „Sadneme si tam vonku na lavičku. Mám so sebou svoju flautu, váš učiteľ mi pomôže spevom.“

„Ach, to bude krásne,“ tešil sa chlapec. Vymenili sme mu ešte obklad. Ležal taký milý, vďačný a šťastný pred nami, že som sa ešte odo dverí musel vrátiť a pocelovať ho. Objal ma vďačne a pritúlil sa ku mne. „Ach, však som rád, že prišiel a že bude hrať. Proste ho, nech zahrá Preletel sokolík.“

Nuž, stalo sa Zoltánovi po vôli. No len túto jednu žiaľnu pieseň niesla ozvena po horách. Potom doktor vyberal samé nežné, jasnejšie melódie z tých, ktoré som ja poznal. Jemu boli všetky známe. Na daktorú, keď som narádzal, povedal: „V tej je málo ceny; nôta iba pekný rám pre chatrný obraz.“ Keď sme sa o polhodinky podívali oknom do izby, boli chlapcove zlaté riasy sklopené na malinko zrumenené líca — ako slnečná opona, skrývajúca nebo modrých očí. Spal. Vošli sme potichúčky za ním. Doktor skúmavo hľadel do obraznokrásnej chlapcovej tváre. Potom sme ho znovu opustili a prešli cez most na druhú stranu potoka.

„Nestarajte sa,“ vravel na moju úzkostnú otázku, „chlapec je na rozhraní života a vývinu, netajím, že nebezpečenstvo je tu. Dnešný hlavybôľ pochádza zo srdcovej slabosti. Tušil som to, preto som vzal všetko, čo treba, so sebou, i do vody som mu dal silný jedľový odvar. To ho tak rýchlo osviežilo; čiastočne aj radosť z nečakanej návštevy pridala svoje. No musím vás upozorniť: profesor prišiel na myšlienku, presídliť vás k nám; pristali sme poslúžiť podľa možnosti v prípade, že barón bude súhlasiť a nás o to požiada. Váš idylický život, vaša robinzonáda — ako ju nazval profesor — telesne by síce Zoltánovi prospela, ale ak nemá ešte mesiace študovať, nie ste schopný toho tvorivého ducha natoľko zamestnať, aby v tejto samote a tíšine príliš mnoho nehĺbal.“ Stál som chvíľu celý zronený, veď mal pravdu. Náš lov rýb, fotografovanie, konečne i botanizovanie — keďže to neboli obľúbené chlapcove koníčky — museli o krátky čas jeho umnému duchu pripadať ako nepotrebné hračky. No keď príde ta, medzi nich, kde síce o primerané povyrazenie netak bude postarané, či nehrozilo mu iné, veľké nebezpečenstvo?

Čierne doktorove oči utkveli zrazu cez okuliare na mňa tak skúmavo, akoby mi chceli pozrieť až na dno duše. „Mirský, vy sa bojíte nášho vplyvu,“ povráva vážne. „Vám sa nechce byť dlhšie pod našou strechou.“

„Mne by bolo veľmi milé, smieť bývať u vás, a ak barón bude súhlasiť, prídem rád. No máte pravdu, ja sa bojím o mier jeho duše, i svojej,“ vetím mimovoľne trúchlivo. „Pripusťme: on prijme vaše presvedčenie a vráti sa s ním domov; čo myslíte, aký potom bude tam? Do akých rozporov dostane sa s tými najdrahšími, ak bude musieť opustiť všetko, čo na svete robí ľudí šťastných? A ak neopustí?… Čítal som včera tvrdé Kristove slová: Kto sa neodriekne všetkých vecí, ktorými vládne, nemôže byť mojím učeníkom. Ako Zoltána pozorujem, je to veľmi konzekventná^[17] povaha. Želie už dnes, že — aká je skutočnosť — nemôže byť synom svojho národa a že ho neprávom prilepujú k iným národom. Tak ani v kresťanstve nebude môcť stáť na polceste a bude nešťastný.“

„To máte pravdu; každý polovičatý je nešťastný, biedny; viem to z vlastnej skúsenosti. Alebo celkom patriť svetu, alebo celkom Kristovi. Tretej cesty k blahu, už či klamnému alebo pravému, niet! No, nebojte sa nás tak veľmi. Verte, nepokúsime sa, aby sme vám vsugerovali^[18] naše presvedčenie. Budete mať úplne slobodnú vôľu; nemusíte sa zúčastňovať domácej pobožnosti, ani ísť do našich zhromaždení. Ak dá Boh, že prídete pod našu strechu, budete mať príležitosť pozorovať náš život a môžete si sami utvoriť úsudok; či Kristus od nás žiada toľko obetí, koľko nám sám poskytuje dobra. Ak máte svoje vlastné pevné presvedčenie, nedá vám ono zblúdiť, a ak nie je pevné, môže sa sebaobranou ešte utužiť. No, nechajme teraz Zoltána stranou, o neho vám ide až v druhom rade; čoho sa vlastne bojíte sám pre seba?“

Chvíľu vládla okolo nás zvláštna tíšina; potom, striasajúc ovládajúci dojem, narovnal som sa a pozrel priamo do doktorovej tváre. „Ja nemôžem i nechcem sa ešte zriecť sveta i zeme tejto radosti, veď som ešte ani nežil. Tak všetko pre Krista stratiť, ako vy, to by som nemohol.“

On sa bolestne usmial a skrížil ruky na hrudi. „Bol by som veľmi šťastný, keby som svoje straty smel pripísať nasledovaniu Krista, no vy sa mýlite. Keď ste u Orfanidesov známy, iste vám povedali, že s opovrhnutím odvrátili sa ľudia odo mňa, že moja vlastná nevesta mnou pohrdla a že v slovenskej spoločnosti stal som sa nemožným, lebo vo mne nechce už nikdy nič iné vidieť, len zradcu. No to všetko nestalo sa mi pre Krista, verte. Keby som po dvakrát chcel ísť za Ním, keď ma volal, mohol som si usporiť mnoho bolesti. Podľa mňa nemerajte dôsledky vrátenia sa k Bohu, veď ja som sa k Nemu vrátil až vtedy, keď už bolo stratené všetko: česť, dobré meno, priateľstvo, budúcnosť láska milovanej devy — áno, všetko… a v srdci nezostalo nič, len červ, ktorý nezomiera, oheň, ktorý nehasne, zúfalosť a beznádej. Ak chcete vidieť pomník milosti a lásky Toho, ktorý prišiel, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo, pozrite sa na mňa! Nebyť tejto milosti, dávno by som sa bol už niekde rozpadol ako biedny samovrah. On sa zľutoval nado mnou, odpustil, moje boľavé rany vyliečil a umožňuje mi užitočne stáť v Jeho službe. Ním až podnes žijem, hýbem sa i trvám. Podľa mňa teda nikoho a nič nemerajte, bo ja som len hlaveň vytrhnutá z ohňa na dôkaz toho, čo všetko dokáže Božia láska a ako ďaleko siaha.“

Prišlo mi Černeja veľmi ľúto. Ako bolo, ako nie, len som ho zrazu objal: „Odpustite, že som vám to všetko pripomenul!“

Privinul ma vrelo k sebe. „Nič ste vy mne nepripomenuli. Nikdy nezabudnem na očistenie svojich predošlých hriechov. No, nechajme to už tam, kam to môj Pán v nekonečnej svojej láske zahodil; Nedajte si teda mnou zakaliť pohľad na kresťanstvo. Hľaďte na Krista a na jeho šťastné dietky, na tie, ktoré, keď raz jeho hlas počuli, šli a On ich oblažil.“

Ďalšie slová pretrhol listonoš. Niesol pre nás poštu a dával mi aj dva listy pre mlynára. Černej sa rozprával s listonošom, ktorý sa mu dač žaloval, a ja som sa zašiel pozrieť na Zoltána. Sadal si práve na pohovku; tvrdil, že bolesť úplne prestala a pýtal sa na milého hosťa. S radosťou rozbaľoval prinesený list, V obálke boli dva: dlhší od matky, kratší od otca; obsahovali netak prekvapujúce správy. Barón oznamoval, že zároveň píše pánovi kazateľovi Žilinskému, aby nás prijal a doktorovi Černejovi, aby prevzal lekársky dohľad nad nami. Bolo tam dakoľko pochvalných slov, týkajúcich sa mňa, ktorými vyslovoval barón svoju hrdú spokojnosť, že sa tak svedomite starám o jeho syna; no vraj prv, než sa presťahujeme do fary, aby sme prišli na dva dni domov. K listu bol priložený pohodlný cestovný plán atď.

Nuž, tak sme sa — ani neznajúc ako — ocitli na druhý týždeň doma. Smiem to slovo napísať: pani barónka ma prijala ako vlastného syna. Vidieť jej radosť nad krásnym výzorom jedináčika a neradovať sa s ňou — nemožno. Vďaka zlaťákom a dobrému barónovmu plánu, cesta nás unaviť nemohla. Zoltán bol teraz taký milý, zhovorčivý, šťastný; tá tichá mlčanlivosť — pochádzajúca z prepracovania, ho úplne opustila. Keď matka videla, aká vrelá láska nás dvoch spája, popriala aj mne v srdci miestočko po jeho boku. Museli sme jej všetko rozprávať. Zoltán ju tak zaujal popisom našej robinzonády, no aj našich priateľov v Podskalí, že nám skutočne sľúbila návštevu.

Krátko po nás prišla odpoveď od pána Žilinského, že sú hotoví nás prijať a postarať sa o nás. „Vieš, mama,“ pritúlil sa Zoltán k matke „ťažko mi je opustiť mlyn; bolo tam tak dobre a krásne; veľmi sa teším, že ešte aspoň pár dní strávime v ňom, ale keď budem môcť prejsť k Žilinským, to ma netak blaží. Keď ich spoznáš, nebudeš sa diviť. Pani Žilinská je ako ty, taká dobrá, plná lásky a starostí. Keď sme tam prišli, práve tak ma uložila po obede na pohovku, poukrývala, pohladila, ako to vieš len ty a také dobré koláčiky nám v nedeľu poslala! — Bolela ma totiž hlava. Mlynár to povedal pánovi doktorovi Černejovi a on, hoci je to skoro dve hodiny cesty, prišiel za mnou.“ Zoltán tak živo popísal, ako doktor všetko so sebou priniesol, i čaj uvaril a že hlavybôľ úplne prestal. Na panej vidno, že by si priala doktora mať tu, aby sa mu mohla veľmi, veľmi poďakovať.

Keď som ich tak zase spolu videl, napadlo mi, že je ona vlastne — ak je ten rodokmeň pravý — dcéra kráľovská a krv prastarej, slávnej dynastie koluje jej i Zoltánovými žilami; áno, boli to kráľovské deti, no i kráľovské duše.

Barón prišiel až večer z Pešti; tak viditeľne síce nejasal, že ho však synov výzor i prekvapil i potešil, nemohol zatajiť. Dlho vinul si ho k hrudi a mne, keď vložil som ruku do jeho priateľsky vystretej pravice, stisol ju vrelo. Večer našiel som si svoj honorár v svojej izbe, a keď som ráno prišiel za barónom s otázkou, prečo mi dal na dva mesiace, stiahol hrdé čelo a hovorí: „Prijali ste honorár len za minulý mesiac. Prijal som vás ako vychovávateľa, ale keď zastávate úlohu spoločníka, opatrovníka a ktovie, čo všetko ešte pri mojom synovi a ja toľké služby od vás prijímam, musíte dovoliť, aby som vás i vyššie honoroval.“ Barón vravel s nezvyklým srdečným nadšením, bez obvyklej hrdej noblesy.^[19] Nezostávalo iné, než poďakovať a hneď aj na vkladnú knižku uložiť.

Dobre nám bolo doma, nič nám nechýbalo, len vtáčie mlieko. Napriek tomu sme sa radostnejšie vystrájali než po prvý raz. Pani barónka nám znášala rôzne veci; dostali sme oba od nej biele, plátenné šaty i klobúky, na leto i pár hodvábnych košiel, dobrú ľahkú obuv, s pevnými, hoci tenkými podrážkami. To, pravda, poslali pred nami, takže sme naspäť cestovali len s kapsičkami. Barón vyprevadil nás po Pešť, pani barónka len na stanicu. Lúčila sa s nami celá šťastná; už sa o nás nebála. „Veľmi dobre ste mi opatrovali môjho miláčika, pán Mirský,“ povedala mi osamote, „tak vám ho znovu s úplnou dôverou odovzdávam; verím, že všetko spravíte, veď ho milujete.“

„Áno, pani moja!“ prisvedčil som so slzami v očiach, „veľmi milujem vášho syna; vďačne by som za neho položil i život, no i za vás. Prídite sa, prosím, na nás podívať.“

„Prišla by som veľmi rada, len mám starosť, kde tam zostúpiť, keď je to len dedinka.“

„O to sa my už postaráme, keď to aj nebude tak, ako ste zvyknutá, láska mnoho nahradí!“

Pohladila ma po čele. „No tak prídem iste, až ma pozvete,“ usmiala sa pekne.

Som veľmi rád, že príde. Očakávanie jej príchodu, potom jej návšteva a zase rozpomienka na ňu, všetko to dovedna nedovolí nad nami zavládnuť tomu nebezpečnému vplyvu.

*

Do mlyna sme sa nevrátili cez Lúky. Idúc bez batožiny, priputovali sme pešky od stanice a vo mlyne nás privítali veľmi radostne. Ráno Zoltán, ustatý po ceste, ešte spal, keď som vyšiel pred dom; pri splave našiel som Borsuka; niečo opravoval. Teraz sa narovnal. „Už ste hore?“ užasol. „A ako sa vám vodilo?“ Svedčil som mu, že veľmi dobre. No ako ste sa vy mali za ten čas? Mužovou tvárou prelietla tôňa. „My ostatní však, chvála Bohu, dobre,“ hovorí, keď sa vopred rozhliadol, „o majstrovi to povedať nemôžem; chodí taký zarmútený, ani nespí, ani neje, a keď ho predvčerom pán kazateľ boli navštíviť a rozprávali sa spolu v jeho izbe i modlili, veľmi plakal.“

„A neviete príčinu?“ spytujem sa so záujmom.

„Neviem, pane; nikde nebol a nikto za ním neprišiel. Pána kazateľa zavolala len tetička Záhorová.“

Zrazu kde sa vzala, tam sa vzala, len priletela rozpomienka na posledný večer pred naším odchodom z mlyna. Práve na tomto mieste stáli sme predtým s mlynárom a ja som mu odovzdával listonošom doručené dva listy. On na ne ani dobre nepozrel, bolo už pritma; lúčili sa s nami, bo na druhý deň musel do nižného mlyna. Tak vraj sa už pred cestou neuvidíme. Povedal som to teraz Borsukovi. „Listy že mu prišli?“ užasol. „Odkiaľ? Však on známych nikde nemá! No, môžete mať predsa pravdu! Včera sedel v mlynici, mňa nevidel, zrazu si vytiahol akýsi papier a hľadel naň; veľmi, veľmi smutne naň hľadel. Prosím vás, pán Mirský, však vy to skôre môžete, probujte sa prezvedieť, čo ho tak zarmútilo.“ Sľúbil som Borsukovi, že sa pokúsim. Keď sme prišli dolu do dvora, nakladali tam melivo na voz. Borsuk pustil sa do práce, ja som hľadel na mlynára, zapriahajúceho kone. Bol celý prepadnutý v tvári a ako zostarnutý. Prišlo mi ho ľúto a ani najmenej som už nepochyboval, že som mu iste sám podal zlé správy v tých listoch.

Ako tak na neho hľadím, napadlo mi, prečo Borsuk vraví, že nikoho nemá; či na Horislava a Ruženku zabudol? Keď ma mlynár videl, prišiel ku mne, vítal ma a s účastenstvom spytoval sa na našu cestu. Prosil som ho o dakoľko slov. Vošli sme do jeho izby; tam som mu povedal, že vo mlyne budeme už len týždeň do soboty, a prečo. „Viem už o tom,“ vetil vážne, „povedal mi pán kazateľ. Radujem sa s vami. Boli ste síce veľmi spokojní stravníci, páni, ale tam to bude mať pán barón predsa lepšie; pani Žilinská postará sa o neho ako matka a nemusíte chodiť tak ďaleko hore-dolu.“

„A vari nás už nechcete, aby sme za vami prišli?“ namietam veselo. „Verte, ťažko nám padne odísť z mlyna, obzvlášť mne. Veľmi rád som tu býval. Teším sa len tým, že častejšie dobehneme.“

Mlynár prešiel si rukou čelom a odhrnul z neho vlasy; vidno, že za ten týždeň značne ošediveli. „Dobre všetky veci riadi Boh. On sám sa vám postaral o také dobré miesto, lebo by som bol býval prinútený poprosiť vás, aby ste si hľadali druhé bývanie.“

„Prečo?“ užasol som. Bolestný ťah prelietol mu pevnými perami. „Moje deti, syn a dcéra, vracajú sa z Ameriky; najneskôr na budúci týždeň budem izbu potrebovať.“

„Prídu naspäť?“ neovládol som svoje prekvapenie a nechtiac vyzradil, že viem o nich viacej. Mlynár si sadol do čiernej leňošky pri okne a ponúkol mi stoličku. „Musím svoj výrok opraviť, príde už len moja dcéra,“ povráva a hlas sa mu zlomil.

„A Horislav?“

„Loď narazila do iného parníka; viac cestujúcich utonulo, medzi nimi aj on.“ Na mužovej tvári zasadla taká veľká, bolesť, že som nemohol na ňu hľadieť. Ovinujúc ruky okolo jeho hrdla vravím ľútostivo: „A je to aj dokázaná, zaručená správa?“

Prejav mojej lásky ho potešil. „List, ktorý ste mi v nedeľu dali, bol od mojej Ruženky, ona sama mi oznámila tú zvesť.“

„Dal som vám dva listy,“ namietam mimovoľne.

„Ten prvý bol od neho; už starý, ešte z New Yorku.“ Na mužovi vidno, že ťarcha ako hora leží na jeho hrudi.

„Pán mlynár, a či Kristus, ku ktorému ste sa prihlásili a iste verne Mu slúžite, nemôže vás potešiť tak, ako potešil pána kazateľa Žilinského pri strate jeho nevesty? Však vy iste veríte v tú slávu, o ktorej píše apoštol Pavel,“ namietam vážne.

„Verím v tú slávu, pán doktorant; ale ak sa nenarodí niekto znovu, nemôže vidieť kráľovstvo Božie. Keby som si ho mohol predstaviť tam hore, hneď by sa mi uľavilo. Azda vám povedali, že som si svoje deti sám zapudil, pretože som nechcel, aby sa zobrali,“ spytuje sa, no nečakajúc odvety, vraví ďalej: „Je to pravda; keby som nebol na tom tak urputne stál, že sa nesmú zobrať, neboli by siahli k takému kroku, ktorým potupili seba i mňa.“

„Dovoľte, prosím, otázku: prečo ste nepriali ich láske? Prečo ste stavali hrádze?“

„Ani jeden tvrdohlavý, umienený človek nemôže neraz vysvetliť svoje konanie. Bol som tvrdý, samospravodlivý, sám pred sebou neomylný človek. Počul som, že manželstvá utvárané medzi blízkou rodinou nemajú dobré následky. Povedal som Horislavovi, že Ruženku za neho nedám. Keby si ma bol krotko obišiel, azda by som mu bol časom privolil; no trafila kosa na kameň. Medzi dvoma tvrdohlavými ľuďmi stála moja dcéra. Odo mňa počula, že musí voliť medzi nami dvoma, bo v tej chvíli, keď pôjde za neho, prestáva byť mojou dcérou. On jej zasa hrozil, že sa utopí alebo zastrelí, ak za neho nepôjde. Viem si predstaviť, aké rozorvané bolo vtedy srdce môjho úbohého dieťaťa, kým konečne napísala mi list, prosiac za odpustenie. Odobrala sa odo mňa a ušla za noci a tmy do N., kde ju on čakal. Udala mi síce adresu do Hamburgu; dúfala iste, že jej pošlem slovo zmierenia, no čakala márne. Keď by som ho už bol rád poslal, bolo pozde, bo niet druhej adresy, márne som sa dopytoval. Tí dvaja zapadli ako kameň do vody. A teraz po dvoch rokoch táto správa!“

Srdečne som ľutoval muža, ktorý svoje previnenie neopekňoval ani slovom. Myšlienka, že jeho dcéra sa vráti ako nešťastná, opustená vdova do otcovho domu, že ju budeme musieť takto vidieť, ma bolela. Ako dobre, že už máme iné miesto a úbohej uvoľníme jej izbu.

„Keď vám písal,“ hovorím po chvíľke mlčania, „azda tiež hľadal odpustenie a zmierenie.“

„Hľadal, pane, a práve to ma tak trápi, že musel zahynúť prv, než som mu ho mohol dať. Viedlo sa im veľmi dobre, ale Ruženka chradla túžbou po domove, po otcovi. Trápila sa nad mojím hnevom tak, že konečne prišiel aj on k presvedčeniu, že sa prehrešil voči mne a chcel vec napraviť. Rozhodol sa, keď na dva listy (ktoré som však nedostal) odpoveď neprišla (jeden bol ten, čo prišiel zároveň s oznamom toho nešťastia), vzdal sa úradu, zobral ženu a išli osobne si vyprosiť odpustenie. Už príde len ona — ak príde… Ktovie, či neleží moje nešťastné dieťa dakde nemocné. Písal som hneď a pán kazateľ telegrafoval do Hamburgu na tamojšiu misiu; odpoveď posiaľ neprišla.“

„Však príde, verte, pán Záhora!“ ponáhľal som sa muža potešovať. Vtom nás zmýlili a museli sme sa rozísť.

Zoltána našiel som už vonku, na lavičke; rozprával sa s Dorkou, ktorá nám doniesla jahody. Mali ich vedľa seba na lavičke a oberal s chuťou tie, čo mu dala zviazané do kytičky. Videl hneď na mne, že som akýsi zamyslený, a keď Dorka odišla, pýtal sa po príčine. Zvediac pravdu, netak sa zamyslel. „Teda ona príde, a len sama,“ zatesknil, „ako je to dobre, že už máme iné miesto. Viete čo, učiteľ môj, poďme ešte dnes k Žilinským; azda nás budú môcť prijať aj pred prvým. Veď ona môže byť tu dnes-zajtra, aby sme potom nezavadzali.“

„Videl som vo mlyne nevestu od Rovesných; napíšte, Zoltán, lístok. Ona nám ho vezme; takí ustatí z cesty dnes ešte nepôjdeme.“

Asi o desiatej priniesli nám naše dva balíky z pošty, dva druhé — zaslané neskôr — sme si už adresovali do Lúk. V týchto boli darčeky pre všetkých obyvateľov mlyna. Medzitým i pekný obrus na stôl — na Ruženkin sme spravili asi tri škvrny zo sviece — neboli veľké, no Zoltána mrzeli.

Dary spôsobili radosť. Aj mlynárovu tvár na okamih rozjasnil vďačný úsmev, keď sme mu do mlyna dali váhu zvláštnej sústavy. Večer sme sa išli okúpať a rovno do postele. Ráno nám doručili lístok od pani Žilinskej, že môžeme prísť kedykoľvek, vždy vraj máme v dome i v srdci miesto pripravené.

Do mlyna sme sa boli vrátili až v pondelok, lebo pani barónke nestačili dva dni potešiť sa s miláčikom. Pani Žilinská podotkla, že sú jej synovia — ako ich nazývala — nie doma a vrátia sa až v piatok. „To ešte radšej tu zostaneme!“ mienil Zoltán, „keď oni nie sú doma.“ Záhora podotkol tiež, aby sme len zostali, že s istotou čaká najskôr správu od dcéry, aby vedel, kedy jej má ísť oproti.

No tak sme veselo botanizovali a robili vychádzky, obzvlášť do rubiska a na všetky miesta, ktoré sú srdcu milé. Ťažko padalo rozlúčiť sa s nimi.

V piatok hneď za rána prišla veľká búrka, ktorá dotiahla za sebou ešte tri. Vzduch bol taký plný elektriny, že sa po čiernych, šedivých, ba až fialových mračnách zvážali blesky ako ohnivé hady. Hrmenie znelo sťa rachot tisícich ťažkých kolies alebo lámanie sa stovekých skál. Dakedy zafičala, zahvižďala nebeská strela; treskla a na dlhé Perunovo dodudlávanie odpovedala ozvena. Zoltán bol tou veličenskou^[20] krásou rozpútaných živlov celý unesený. Jednu z tých troch búrok zažili sme vonku, na tie druhé dve sme sa dívali z okien výšky. Videli sme, ako sa dva ohnivé hady zviezli do potoka, až to zatriaslo celým stavaním. Boli to posledné údery. Keď sme potom zbehli pozrieť, či hrom splavu nepoškodil, vyskočilo na západe slnce — dnes po prvý raz — a ponad vodopád, jedným koncom siahajúc do speneného potoka, klenula sa prekrásna dúha. Nikdy som ešte podobnú nevidel. Vyzerala ako taká viac metrov široká, sedemfarebná stužka. Podobné farby maliar nenamaľuje.

„Snáď tak vyzerala, učiteľ môj,“ neodvažujúc sa ani hlasno prehovoriť, snivo mienil Zoltán, „čo sa prvá sklenula ponad oltár patriarchu Noeho. Aké krásne znamenie dal nám milostivý, veľký Boh, že už nikdy viac nebude potopa.“ Hľadeli sme v obdive na dúhu a ja som pritom myslel na toho veľkého, dobrého Boha so zvláštnou, dosiaľ nepocítenou svätou bázňou. Podivné! Bol ho zrazu plný vesmír, nebo aj zem, ba nutné priznať — bolo ho plné srdce. Práve tak, ako tam v bielom lúčanskom kostolíčku. Ktovie ako neodpustiteľne dlho by sme tu stáli, nech nezaznie starostlivý hlas tetičky Záhorovej, upozorňujúci nás, že máme aj obuv aj šaty mokré. Potom sme už bežali. Ja som sa len prezliekol, Zoltána som však prosil, aby si už ľahol, aby mi neprechladol. Azda ho premohol ten zelektrizovaný celodenný vzduch a ten terajší silný. Len čo sme stačili vypiť večerné mlieko, hneď zaspal. Ja som sa tiež natiahol na pohovku, kým on usne, potom že pôjdem von, ale než by päť napočítal, spali sme obaja.

Temné zvuky, akýsi ďaleký, vysoký hukot začal ma zrazu budiť. „Zase hrmí?“ myslím ešte polo vo sne. No, nech sa len vybúri, zajtra zase bude pekne. Zrazu, akoby mnou dakto zatriasol. I cez zatvorené oči zableskla sa mi žiara, a ja som sa nielen zobudil, ale i skočil na rovné nohy. Bola noc; naša izbička poliata prúdmi červeného svetla, jeho žiara tvorila gloriolu vôkol tichučko, tuho spiaceho môjho zverenca. Prebehnúť k oknu a vyhnúť sa z neho — čin okamihu. Tu sa mi naskytol obzvlášť krásny pohľad. Veľký, osamelý, na skalách rozložený bor zapálil hrom. Strom horí a mohutné dudlanie v oblakoch odpovedané po horách zvestuje, že to bola posledná ohnivá strela zhora.

Ba tak ten strom krásne horel, ani veľká oltárna svieca. Vôňa živice aromaticky naplnila vzduch. Neviem sám, ako som sa ocitol pred mostom očarený romantickou krásou ohňom osvietených hôr, skál, vody, mlyna a nižného údolia. Báječná nálada — ako čo by celá príroda usnula tuhým snom, — vládne vôkol mňa. Len ohňom trávené drevo praská a zo stromov padajú kvapky dažďa. Hľadím pokojne na báječnú panorámu,^[21] keď pominulo nebezpečenstvo. Osamele stojaci strom nemá čo zapáliť, pôda pod ním je presiaknutá vodou.

Vietor utíchol. Načo budiť unavených obyvateľov mlyna, keď ich nezobudil hrom? Tak rozmýšľam v prvej chvíli. Potom ma napadlo, že bude dobre, podívať sa na strom. Pre bezpečnosť rozbehnem sa k mostu. Tam ale — ach, ako to opísať? — O zábradlie opretá, tými krásnymi plameňmi ožiarená stojí bytosť. — Žijúca? Či duch? Neviem! Bledopriesvitná, nežná tvár. Čierny závoj, ba i v pletencoch spletené vlasy zviezli sa na štíhlu, útlu postavu. Priliehajúce mokré šaty… To všetko svedčí, že je dcérou zeme. Ale tá zduchovnená krása, tie pohádkové veľké oči, čo sa tak nepopísateľne dívajú na mlyn ožiarený ohňom, pristanú skôr do ríše povestí. Duch, či víla, všetko jedno — kde sa tu vzala? Kam ide v tejto strašnej, tmavej noci? Kam!? Či nevidíš? Ako by mi dakto vravel: Tak prišlo domov dieťa, vylákané do šíreho sveta, prišlo samo, ako samo bolo uniklo. Veď je to Ruženka! Iste je to ona, nemožno ináč! A ty ju tu necháš stáť v tej noci, takú mokrú, ustatú? Ešte okamih zaváhania, len jeden krok: pohádkové oči zviezli sa z budovy a upreli sa na mňa. Záchvev preletel útlou postavou, spadla by, nech ju nezadržím.

„Neľakajte sa ma, prosím, Ruženka,“ povrávam, zotierajúc jej kvapky vody z čela. „Som priateľ vášho otca, tak i váš. Ako to, že idete teraz a takto? Váš otec márne, túžobne čaká správu!“

Konečne otvorili sa zavreté oči; pozreli žiaľne na mňa: „On že ma čaká? Môj drahý otec!“ zašopkali bledé pery. „Správu poslať nebolo možné, ale ani v N. zostať. Pustila som sa horami, no búrka mi prekážala. Skrývala som sa v Túrovej jaskyni. Keď búrka stíchla, išla som zase ďalej. Ó, veď som kedysi dobre znala tie cesty i tie chodníčky, keď sme nimi ešte spolu chodievali… Ale už nikdy, nikdy viac chodiť nebudeme!“ Cítil som, ako jej bije úbohé, ranené srdce. „Ste dobrý, nemôžem už ďalej; doprevaďte ma za mojím otcom, nech ho ešte uvidím a odprosím, prv než zomriem.“

„Dieťa moje drahé, jediné, miláčik môj zlatý, však som už tu!“ zaznelo vtom za nami, silné ramená vzali mi nežné bremeno z náručia.

„Otec, odpustenie!“ skríkli bledé pery; prv než som mohol zabrániť, kľačala už dcéra pri mlynárových nohách. Zdvihol ju ako dieťa: „Odpustil som všetko dávno; i moja bola vina,“ povráva, celujúc bledé čielko i pery. Výraz zvláštnej blaženosti, upomínajúci na malé dieťa, čo si vydýchlo v náručí matkinom, obostrel pohádkovú tvár a oči sa zavreli. Mlynár nesie svoje dieťa domov. Horiaci bor svieti mu na cestu. V nezmernej výške dodudlávajú hromy ešte posledné akordy veličenskej hudby, čo celý deň hrala na cestu zablúdenej dcére.

Bežal som pred mlynárom, otváral dvere, odstraňoval prekážky z cesty. Nezobudili sme nikoho. Do Záhorovej izby ide sa z chodby a tu boli dvere otvorené. Na stole horelo svetlo; mlynár položil dcéru na svoju posteľ. Videl som, že je len napolo v mdlobe úplným vysilením. Spomenul som si na náš rýchlovar, ktorý sme si priniesli. Žiadal som muža, aby dcéru čím skôr uložil, že hneď prinesiem horúci čaj. Pozrel vďačne na mňa: „Boh vám odplať!“

Asi o štvrťhodinu nesiem už pripravený čaj i naše zákusky. Záhora bol už dcéru uložil, ale neprebral ešte; To sa podarilo až mne, no len na tak dlho, že vypila šálku čaju a zjedla kúsok koláča. Potom, tisnúc otcovu ruku úzkostne k hrudi, akoby sa bála, že sa jej stratí, zavrela oči a zaspala snom vysilenia. Odišiel som. Snáď to moje nervy príliš prepialo. Keď som sa schúlil na pohovke pod pokrývku, muselo si srdce uľaviť zaplakaním. Preto snáď sa mi aj snívalo, že počujem obzvláštne krásny, smutný hlas: „Vidíš, ako ťažko, s koľkou bolesťou prichádzajú stratené deti k otcovi, a ty odo mňa utekáš? Či až zlomený na tele a duši chceš sa vrátiť ku mne?“

Ešte sa len brieždilo, keď som opúšťal mlyn. Zobudilo ma povedomie povinnosti: rozum vravel, že také presilenie nemôže zostať bez následkov. Zobudil som Borsuka a povedal mu, čo sa stalo, aby rozkázal Jurkovi zapriahať. Sám som sa išiel ešte pozrieť za mlynárom; našiel som ho kľačiaceho pri spiacej dcére. Nechtiac ho vyrušovať, odkázal som i jemu i Zoltánovi, že idem pre doktora Černeja. O chvíľu viezli sme sa už horami.

K mojej veľkej radosti bol doktor už nielen doma, ale aj hore. Zľakol sa, že ho snáď volám k Zoltánovi. No, keď som v krátkosti povedal, čo sa stalo, aby vedel, čo si má so sebou vziať, veľmi zvážnel.

„Konečne nás Pán Ježiš vyslyšal,“ vzdychol si: „Úbohý brat Záhora!“ Chceli sme len tak uniknúť, ale pani Žilinskú stretli sme na chodbe; nedovolila nám ísť bez raňajok, že vraj sú už natoľko hotové, čo nám postačí. Starala sa o mňa, že vyzerám veľmi bledo. Kým sme vypili kávu — ktorá bola značne horúca — popísal som jej v krátkosti nočnú strašnú i slávnu príhodu. Potom sa už mojej bledosti nedivila. „Ľudovít vás dovezie oboch hneď sem,“ vravela láskavo „a potom si musíte dobre odpočinúť.“

Cestou musel som doktorovi rozprávať, ako sme sa mali doma a čo povedali rodičia na Zoltána. Popísal som mu aj včerajšie prírodné krásy. Oni dvaja boli tiež na ceste, ale práve tade búrka netiahla, tak ju len pozorovali zďaleka. Potom sme zatíchli a mlčky doviezli sa cez tie rosné drahokamy k mlynu. Vo dvore sme sa rozišli. Ja som išiel za Zoltánom. Vedel už, čo sa v noci stalo; bol celý ustaraný. Túžobne čakal náš príchod; poskladal všetky naše veci do kufra a tešil sa, že už izbu uvoľníme. Prišiel som práve vtedy, keď ho Záhorová upokojovala, že periny, ktoré sme používali, nie sú Ruženkine. Ona vraj už tie jej zniesla z výšky i prevliekla, len ich treba sem ponosiť. No Zoltán nedal pokoja, kým sa tak nestalo. Kým sme si svoje fotografické poklady na výške upratovali a náš herbár skladali, bolo poviestkové sídlo nielen usporiadané, ale aj majiteľka do neho prenesená. Až po obede opúšťali sme mlyn, bo doktor musel dočkať, kým sa mladá pani zobudí, vlastne preberie. My sme ju však potom už nevideli. Zostala nám v mysli taká pohádkovo pekná, v tých snehobielych perinách, dlhé, gaštanovo farebné pletence preložené cez podušku, s výrazom podobným podlomenej kvetinke.

„Čo myslíte, pán doktor, bude môcť zostať na žive?“ s hlbokým účastenstvom spytuje sa Zoltán, keď sme sa už viezli horami.

„Život i smrť sú v rukách Božích, milý Zoltán. Nádeje mnoho niet, presilenie je príliš veľké, i prechladnutie, ale budeme Pána Ježiša prosiť, aby ju ešte uzdravil. On je dobrý, zmiluje sa i nad Záhorom i nad ňou.“

Tak sme si odchod z mlyna nepredstavovali; ale týmto smutným okolnostiam treba ďakovať, že rozlúčenie s drahým miestočkom bolo ľahšie. Nuž a náhrada, aká sa nám zaň dostala, veru ho nesťažila. Izby nebohého pána generála sú priam poeticky pekné. Vidno na nich, že ich krášlili ruky lásky peknoduchých žien. Niet v nich síce nič, čo by upomínalo na Zoltánov nádherný byt doma. Napriek tomu sem môžeme pozvať pani barónku kedykoľvek. Hneď v prvej chvíľočke samoty hovoril som s pani Žilinskou o zamýšľanej návšteve. Považovala to za prirodzené, že sa matka chce presvedčiť, kde jej jedináčik trávi mesiace. Pani barónka môže bývať spolu so Zoltánom a mňa že zatiaľ daktorý z jej synov ochotne vezme k sebe. Na moju námietku, či tým v domácnosti nepribudne mnoho práce, obzvlášť jej, sa iba pekne usmiala: je vraj príliš veľkou dlžníčkou. Nejedna matka preukázala jej synovi Jankovi na jeho mnohých cestách v Európe i za morom láskavú starostlivosť a boli medzi nimi i vysokorodé dámy. Bude vraj len rada, keď sa jej naskytne príležitosť pani barónku oblažiť ako matku. Nuž, ona to dokáže, iste dokáže!

Pri obede pán Žilinský vravel — ktorý sa veľmi tešil, že nás už tu má — aby sme si sami zvolili, či chceme viesť samostatný život, tak ako v mlyne, úplne nezávislý od domáceho poriadku a či si prajeme počas nášho pobytu tvoriť s nimi rodinu. Doktor pozrel na mňa. Mimovoľne som sa zapýril. Za nič na svete nebol by som mohol vyriecť: chceme byť sami. Nuž, veď Zoltán ma toho i tak ušetril. Dal sa horlivo prosiť, či ich nebudeme vyrušovať my, keď nás prijmú medzi seba. „Pravda, učiteľ môj?“ obrátil sa ku mne.

„Čo sa mňa týka, budem len veľmi šťastný,“ ponáhľam sa horlivo s prosebným pohľadom na doktora. Usmial sa priateľsky a vec bola tým vybavená.

No tak Zoltán si hrá a hrá tak krásne! Popísal som všetko toto, čo sme prežili počas temer troch týždňov. Zdá sa mi, že tu musím spraviť pomlčku: my obaja zastali sme na rozhraní; či tak či tak život je boj a k nemu patrí i boj za presvedčenie. Jedno musím priznať: som šťastný, že môžem byť vo vzácnej blízkosti Danka Žilinského.

*

Ba, keby som tak bol rozhodol, že chceme byť sami, čiže by som bol nás oboch veľmi ukrátil! Sotva kedy zabudnem tie tri týždne, čo ležia za nami. Priam tak preleteli ako pekný sen. Nemožno však povedať, že by neboli zanechali ďalekosiahajúce stopy pre celý ďalší náš život, obzvlášť môj. Čo všetko som získal pričinením doktora Černeja pre svoje ďalšie štúdium, nemôžem vyjadriť pár slovami. Netreba mi už Zoltánovi venovať všetku starostlivosť, veď mal v pani Žilinskej dobrú mamičku, ktorá ho desať ráz lepšie chránila než ja a ktorú svojimi prosbami tak hneď neovládal, ak chcel vykonať niečo nevhodné. A mal tu i doktora a mal — ach, mal priateľa, ktorý mu venoval všetok svoj voľný čas a všestranne ho vedel oblažiť. Tak môžem doktorovi Černejovi pomáhať a študovať s ním; on sa usilovne vzdeláva ďalej. Teória s praxou ide u neho ruka v ruke. Je tu síce len v zakopanej dedinke, ale čo sa týka lekárskej a chirurgickej vedy, hľadí kráčať s duchom času. On má telesnú schránku človeka takrečeno v malíčku. Toľko, čo som sa od neho o nej naučil, na klinike mi neposkytnú ani za roky. Keďže ľudské telo považuje za vzácne Božie dielo, za najdokonalejšiu stavbu, aká kedy bola postavená, učí aj mňa hľadieť na ňu s tou istou úctou a obdivom. Okrem toho považuje ju za chrám Ducha Svätého, ktorý v nej má prebývať s duchom ľudským. Tak sú jeho rozhovory o tomto predmete objaté svätou vážnosťou. Ukázal mi úskalia, ktoré my doktori musíme obísť, aby sme mravne nestroskotali, keďže musíme liečiť ľudí oboch pohlaví. Pre neho pacient, ktorého lieči, nie je ani muž, ani žena, zato Božia stavba, ktorej poškodenia treba opraviť, aby dom podomletý chorobou nepadol. Povedal mi, že sa doktorom stal len z nutnosti, no že je ním teraz dušou i telom a nechcel by byť ničím iným. „Milujem ľudstvo draho kúpené krvou Krista,“ vravel raz, „hojiť jeho ťažké rany považujem za svätú službu darovanú mi mojím Pánom. Keďže On vyslýcha prosby, zomrel mi ešte len malý počet pacientov. I to boli alebo takí, ktorí chceli hasiť strechu, keď už horel základ, alebo takí, ktorí všetky nariadenia konali celkom opačne. Takých je medzi naším ľudom dosť. Veľmi ma teší uzdravenie každého pacienta, hlavne preto, že som mu získal ešte čas ku pokániu, alebo — ak je už Boží — pre službu Pánovu.“

Nemôžem zabudnúť tie slová; preto som si ich zaznačil. No áno, keď idem s ním — a berie ma vždy so sebou, kde je dač ťažšie — mám dobrú príležitosť vidieť, ako miluje ten ľud. Láska mu iste dodáva silu a schopnosť vyvinúť toľkú trpezlivosť pri ich príslovečnej nemúdrosti, no i tvrdohlavosti. Teší sa, že v lete nie je toľko chorôb; v zime vraj dakedy neschádza ani z voza alebo zo saní; má teraz aspoň čas študovať.

Keď si pomyslím, že takýto užitočný — trpiacemu ľudstvu prepotrebný človek — bol zachránený, aby sa ako biedny samovrah dakde nerozpadol, mimovoľne sa pýtam: prečo ho vyhlásili za sektára? Ach, je predsa dačo krásne taká viera, ako ju majú oni, a taký z nej vyplývajúci čistý život. Ó, by bola mojou.

Čo som to napísal?! Ach!

Náš domáci poriadok (ak neprišla voľajaká prekážka) bol takýto: vstať mohol každý ako mu je ľúbo, no tak, aby do pol siedmej bol hotový a mohol sa zúčastniť na pobožnosti v kostole. Oba páni — ako som videl — vstávajú skoro a venujú prvé hodiny dňa čítaniu Biblie, alebo každý vo svojej izbe alebo v borovom háji. Tam má Danko Žilinský skalný balvan; používa ho za stôl i za stoličku. Videl som, ako sa pri ňom kľačiac modlil a potom sediac značil usilovne do notesa. Stadiaľ príde vždy s tým jasným pokojom na čele, láskyplným úsmevom okolo perí, vyzbrojený na celý deň slúžiť ľuďom. Stadiaľ, myslím, prináša si i tie hlboké a predsa tak prostučko, zrozumiteľne podávané myšlienky, ktoré potom v kostole rozvíja pred nami. Rozoberá teraz druhú knihu Mojžišovu o stánku úmluvy. Kedysi — čítajúc doma túto knihu — som sa divil, načo nám treba vedieť, ako ten stánok a truhla vyzerali, veď keby ešte i dnes jestvovali, nemali by pre nás kresťanov význam a cenu! Načo nám vedieť, aké tam boli spony, opony, dosky, áno, všetko?! Teraz na všetky tie veci hľadím ináč. Truhla zmluvy zobrazuje nám Krista v celej Jeho nedosiahnuteľnej kráse, veľkosti, čistote a sláve; začínam sa Mu koriť, začínam Ho milovať. Stánok je obraz jeho cirkvi; zvláštne, ach, zvláštne! Niet predsa knihy nad Bibliu.

Po službách Božích raňajkujeme; ak je pekne — v záhrade, ináč v rodinnej izbe, kde je vždy tak milo. Dedinské dievčatá, no i chlapci nosia pani Žilinskej z poľa i z hôr celé bohatstvo prekrásneho poľného kvietia. Má ho plné pletené stolíky. Nie div, že otvorenými oknami vletí bzučiaca včielka a hoduje v jeho kalíškoch. Ani my z našich prechádzok neprichádzame s prázdnym. Konáme ich hneď po raňajkách, každý deň na iné a iné miesto; ťažko vybrať, kde by bolo najkrajšie. Je to tu dolu celkom iná krása, než tam na bralách, ale krása je a zostane krásou. Po návrate ideme sa hneď vykúpať, čo padne veľmi dobre. Prídeme aspoň vždy čistí, ako zo škatuľky. Kúpeľ tu už nie je tak celkom improvizovaný. Je to, pravda, tá istá voda, v ktorej sme sa i hore kúpavali. Doktor Černej zariadil hneď, ako sa sem dosťahoval, drevené kóje a kabíny. Bazén je vykopaný hlboko, takže nám voda dakedy siaha až po hrdlo. Ohradená časť má i dosť veľký, po skalách sa rútiaci vodopád; zariadenie umožňuje dopriať si i poriadnu sprchu. Pár razy kúpal sa už s nami i doktor a učil nás plávať. Bol pritom vždy taký nákazlivo veselý, že smiech Zoltánov miešal sa s jeho smiechom. Pán Žilinský sa tiež chodieva kúpať, no len keď môže; hoci pán doktor tvrdí, žeby tak mal robiť každý deň. Malý zvonár Samko nám prináša vždy náš kúpeľný úbor, no i čistú bielizeň, aby sme sa nemuseli prezliecť do upoteného. Ach, niet nad starostlivú materinskú lásku! Kým sa Zoltán — ktorý z vody vychádza vždy posledný — upraví a osuší, zatiaľ sa postarám o naše šaty, i plátennú obuv. No, a tak už potom prídeme čistí, s báječným apetítom^[22] na dobré druhé raňajky. Po nich si trochu odpočinieme a Zoltán sa pustí do hudby. Ja obyčajne odídem do doktorovej izby, kým nás zvuk zvona, oznamujúci poludnie, nezvolá na obed. Jedlá mávame len dve, veľmi jednoduché, no dobré. Poznať, že patríme medzi ľudí, ktorí pracujú duchovne. Nepotrebujeme toho mnoho, zato každý z nás nájde vo svojej izbe nejaké zákusky, ovocie alebo ovocnú šťavu.

Pani Žilinská hovorí, že má mnoho synov, a teraz vraj my dvaja sme jej Jozefom a Benjamínom. No hoci by sme to nášmu Benjamínovi dopriali, nedostane z tých vecí viacej, než my traja. A ja, aj keď moje druhé meno je skutočne Jozef, nemusím sa báť závisti ostatných. Asi o jednej v salóniku zapodievame sa hudbou. Nikdy som sa toľko nenaspieval ako teraz. Spievame v chráme; po obede a pri večernej pobožnosti náboženské piesne a odpoludnia národné. Najkrajšia chvíľa nastáva, keď po skončení svojich povinností pri západe slniečka príde za nami Danko Žilinský a sadne si k pianu. Je to to isté, na ktorom hrával v Prešporku, keď ešte so svojimi kamarátmi a kamarátkami tvoril blaženú slovenskú rodinu, pripravujúcu sa do života. Nuž, keď on začne hrať a my môžeme počúvať to snenie vysokovzletného hudobného génia, čím nižšie padá súmrak, tým sú tie zvuky krajšie, takže sa neodvažujeme ani dýchať.

Raz — na to nikdy nezabudnem — prešiel utešenými prelúdiami až v rytmické znenie a hral, ach, tak, že to perom neopíšem:

Dvatrikrát opakoval prekrásnu melódiu, no zrazu prestal; vyložil ruky na spustený notový držiak, hlavu na ne. Potom sa narovnal a ticho odišiel.

Keď som hľadel za ním, polo preľaknuto, polo zadiveno, položil mi doktor ruku na plece: „Nedivte sa; roky už nehral tú pieseň. Zobudila rozpomienku na chvíľu, keď ju posledný raz ona — doprevádzaná jeho hrou — spievala na večierku u Strakoničov, pravda, s iným textom. A túto pieseň hral vtedy, keď priniesli depešu,^[23] že A. zhorelo a Zlatuška zaletela v tom ohnivom voze.“

Stisol som pevno doktorovu ruku: „A nejdete za ním?“ spytujem sa teskno. „Tetinka už išla; ona ho skôr poteší, než ja, aj priviesť späť na srdce večne milujúce, skadiaľ ho ukrutná bolesť na okamih vytisla.“

Myslel som, že ho už pri večernej pobožnosti neuvidíme, no prišiel. Bol síce bledší a na krásnych očiach flór.^[24] No len čo otvoril Bibliu, smútok z očí zmizol. Tie zažiarili a snáď ešte nikdy nehovoril nám o Pánovi Ježišovi tak krásne, ako práve dnes. On ho predsa potešil. Pán doktor dal mi text piesne, ktorú spievala Zlatuška. A keď na druhý deň nebol Danko Žilinský doma, naučili sme sa ju so Zoltánom hrať i spievať.

To je veľmi dobré zariadenie, že kostol má takú veľkú zakristiu. Vyzerá skoro ako kaplnka; z nej ide sa na kanceľ. Vnútri je stôl, založený písmami a police plné kníh. Tam je sklad spisov, ktoré vydávajú pán Žilinský s doktorom. Je tam i notový pult a malé harmónium. Okolo políc sú lavice. Tu je vlastne Dankova kancelária, takže v daktorých dňoch, keď dopoludnia má mnoho práce úradnej a odpoludnia literárnej, ani v pravom slova zmysle z chrámu nevychádza. Tam, ako som už spomenul, vedú sa rozhovory s dušami, ktoré hľadajú spásu; tam sa rodia nové a nové spisy, tam pripravuje sa do tlače objemný spevník i s notami, bo ten, čo používame popri kancionáloch, je bez nôt a malý. Tam sú tie krásne melódie harmonizované. A to je veľmi pekné, že ten ľud svojho milého vodcu rozumie tak dobre. Nikto — ak vec nie je veľmi nutná, alebo ak nie je cezpoľný — ho odpoludnia nevyruší.

Keby nad ním nebdela bratská a materinská láska, istotne by sa za krátky čas strávil ako oltárna svieca. No oni ho šetria a on je príliš láskavý a zdvorilý, aby svojich domácich zanedbal. Zoltán mu popoludní pomáha opisovať noty. Učí sa tak umeniu harmonizácie. No čítajú spolu i židovsky. Nevedel som, že môj chlapec vzal so sebou i staré kroniky matkiných predkov; pretože sú dosť zažltnuté a nezreteľné, usilujú sa ich spolu preskúmať.

Prečo je on — taká pracovná sila — následkom neprajného systému tu zastrčený a čo je ešte smutnejšie, tak svojeťou odhodený? Musí to skutočne byť, aby tí, ktorí sú Kristovi, boli takí opovrhnutí?

Nedávno som išiel sám z mokranských kopaníc. Doktor musel tam zostať i cez noc. Mňa poslal s odkazom. Ako tak kráčam okolo pekných rolí a lúk, kde ľudia usilovne pracovali, zastavila ma tetička Rovesná, ktorú už dobre znám (nosieva delikátne veci do kuchyne). Pustil som sa s ňou do reči a dozvedel som sa všeličo, čo mi dosiaľ bolo nejasné.

Rozprávala mi, ako veľmi chudobne žili pán kazateľ s pánom doktorom ten prvý rok, keď sa sem prisťahovali. „Keď sme nahliadli, že stojí v Slove Božom: „Hodenť jest dělník mzdy své“, a že tí, ktorí svätým veciam slúžia, zo svätých vecí majú jesť, všetci sme sa proti tomu ohradili, aby nám obaja zadarmo slúžili a aby boli odkázaní len na podporu svojich priateľov. To kňazské, čo sme s toľkou nechuťou dávali do Bieleho Potoka, keď sme stadiaľ vystúpili a reštancie^[25] poplatili, nám, pravda, zostalo. Ale to by ich nebolo vyživilo. A tu starý ujček Razner prišiel v Biblii na novú vec: každý pravoverný Žid bol povinný dať desiatok zo všetkých vecí. Povedali sme si, že aj my to musíme skúsiť. Okrem daktorých bojazlivých všetci sme boli ochotní, a ani by ste neverili, čo z toho vyšlo! Ukázalo sa, že my veru nášho kazateľa môžeme veľmi dobre vyživiť. Poľa máme málo, ale dobré. A keď naši muži úž nepijú a my počúvame a uplatňujeme dobré rady pána doktora — ktorý si všelijaké knihy o hospodárstve zadovážili — no tak si ich lepšie obrobíme. Pri Božom požehnaní nám vynášajú omnoho viac. Keď každý z nás dá desiatu mieročku pre pána kazateľa, ono sa toho predsa len nazosýpa. Živíme sa najviac chovom a predajom dobytka. Pán Boh nám požehnáva; máme sa dobre. A keď dáme vždy desiatok z čistého osohu, nazberá sa toho pekná suma a nikto z nás to nepocíti, iba ak na tom väčšom Božom požehnaní. Ovocia sme po tieto roky tiež mali hodne. — Chvála Bohu, aj čerstvým sme ich zaopatrili a nasušili sme pre seba i pre nich. Dreva navozíme pre nich, aj do školy; môžu mať vždy pekne teplúčko. Však teraz tam u nich bývate, mladý pán; sám vidíte, že sa dobre opatrujú. Mohli by aj lepšie, keby tak mnoho nerozdali, a keby tie spisy a knihy tak mnoho nestáli. Verte, keď prišli pán Žilinský medzi nás, taký chodili chudobne oblečený, že naši muži povedali: To nebudeme trpieť; kadejaký pisár a krajčír chodia ani gróf, a on by mal chudobnejšie vyzerať, ako my? Rozprávali sa potom s pánom doktorom; zložili peniaze a tento im opatril šaty. Ach, veď sú oni taký pekný človek, taký múdry, my ich chceme mať pekného. My ženy sme im potom natkali takého ľanového plátna ako hodváb, aj sme im to v Bielom Potoku dali ušiť. — No, ja len rozprávam,“ zbadala sa žena, „ostatní ma odbehli.“

„Verte, som vám veľmi vďačný, že viem to, čo ste mi povedali. Ctím si vás, Lúčania, za vaše pekné a vďačné pokračovanie.“ Stisol som vrele pravicu ženy a hlboko zamyslený vrátil sa domov. Po ceste napadalo mi všeličo, čo som bol inde po cirkvách videl i počul, ten stesk farárov a cirkevníkov. Výsledok môjho premýšľania bol: keby ľudia zachovávali ten taký jednoduchý biblický spôsob, razom by zanemeli všetky sťažnosti. Pravda, aby ľud dobrovoľne, bez cudzieho zákroku a nútenia sám takú daň na seba vzal, musel by z jednej strany tak milovať Slovo Božie. Z druhej strany by zas kazateľ musel s nimi natoľko splývať a toľko im poskytovať, ako je to tu.

Medzi farou a Záhorovým mlynom bolo po tie dni živé spojivo. Dvakrát bol tam pán doktor aj cez noc; raz vzal i nás so sebou a raz bola s ním pani Žilinská. Vtedy, keď sme tam boli my, nedalo sa ešte povedať, či mladá, opustená vdova vydrží nával zármutku, ktorý popri silnom prechladnutí ležal na jej srdci. Napriek tomu našli sme mlynára úplne pokojného a do vôle Božej oddaného. Smeli sme vidieť i Ruženku; ležala na pohovke napoly v bezvedomí. Celý, pohádkovo pekný zjav akoby vravel: Odnímte tu horu, ktorá na mne leží! Veľmi nám jej bolo ľúto. Druhý týždeň v piatok vybral som sa ta pešky pre naše nazbierané zeliny. Počuli sme, že mlynár už svojho miláčika vynáša von; nebezpečenstvo telesnej smrti už pominulo — len pre ranené srdce nikde lekárstva. Dohonil som Záhoru v hore; veľmi sa mi potešil. „Potešili ste sa už trochu, pán Záhora?“ spytujem sa sústrastne.

„Pán môj ma potešil, pán Mirský. Akokoľvek môj Boh s dieťaťom mojím naloží, keď ho len mám doma; veď On mi ho zachráni. On vyslyší naše spoločné prosby a ak by mi nemohlo na zemi žiť také opustené, nech si to, čo je Jeho, potom vezme, keď len budem vedieť, že ich dvoch večne spojí.“

„Veríte už teda,“ potešil som sa, „že aj bez toho nového rodu mohol mu byť Boh milostivý tak, ako lotrovi na kríži?“

„Nie, to neverím; slová môjho Boha a Pána sú večná pravda. Lotor na kríži je toho pravým dokladom; on Syna Božieho — hoci boli obaja na krížoch pribití — prijal, a tak splnilo sa pri ňom: Kto verí vo mňa, má život večný!“

„A tedy?“ žasnem.

„Na druhý deň po odoslaní onoho listu navštívil Horislav týždeň trvajúce evanjelizačné zhromaždenia; našiel tam pravdu, a tá pravda ho vyslobodila. To bola aj hlavná príčina, prečo ani deň dlhšie — ako bolo len možné — nechcel žiť bez môjho odpustenia. Veril, že mu ho dám, a dnes vie, že som mu ho skutočne dal. Pán môj mu to iste oznámil, keď pred Ním zastal. Odkedy toto viem, hoci pohľad na moje zlomené dieťa ma veľmi bolí, som pokojný a vďačný, vediac že na zahynutí svojho syna nemám účasť.“

„A Ruženka? Myslíte, že aj ona je už Božia?“

Záhora si vzdychol: „Ešte nie, ale však — sláva Pánovi — nezomrela, a verím, že ani prv nezomrie, kým neprijme ponúkanú milosť. Môžem vás prosiť, aby ste ju navštívili? Rozpamätala sa na vás i dopytovala; viete tak milo, pútavo rozprávať. Snáď by ste aspoň na chvíľu odvrátili jej myšlienky od tej strašnej straty.“

Že som ochotne privolil, je isté. Záhora ma zaviedol na jedno z našich najbližších miestečiek, kde sme prvé dni tak radi sedávali. Bola to malá, skalami a kríčkami ohradená rovinka, tienená tromi štíhlymi jedľami a košatým borom, vystlaná machovými poduškami. Tam, na tých zelených poduškách — vyšívané vankúše pod hlavou — v čiernom, smútočnom rúchu, belostné rameno pod hlavinkou vyložené, ležala ona. Ak kedy, tak teraz vyzerala ako obraz z rozprávky. Modré oči, plné ťažkého smútku, ďaleko, vysoko upreté, akoby sa tej diaľky a výšky pýtali: Kedy mi ho vrátiš? Ako bolo, ako nie, už som sedel oproti nej na odťatom pni. Dal som sa jej rozprávať, že sme so Zoltánom obývali jej peknú rezidenciu^[26] aj aké sme z nej robili prvé prechádzky a sedávali i tuto. Chcela si sadnúť, no, keď jej otec nedal, zostala poslušne ležať; on po chvíľke odišiel. Sotva zmizla jeho vysoká postava, vztiahla mladá dáma bielučkú ruku. „Ďakujem vám, pán Mirský,“ preriekla, ach, tak smutno.

„Za čo, pani moja?“

„Za čo? Nebyť vás, istotne bola by som už vtedy klesla. Snáď by som tam bola zomrela bez otcovho odpustenia, takto som ho dosiahla. Teraz by som už mohla umrieť.“

„A váš otec? Či vám ho nie je ľúto? Tak veľmi za vami žialil a netak sa teší, že vás má!“

Zavrela na okamih krásne oči. „Načo by som mu bola taká zomdlená na tele i na duši, neschopná splniť detinskú povinnosť?“

„Až telesne ozdraviete, nebude vám tak ťažko premôcť tú bolesť a zármutok,“ chlácholím presvedčivo.

„Neozdraviem tu, kde každé miestečko pripomína nielen moju vinu, ale aj moje, navždy stratené blaho. Verte, to sa nedá prežiť. Keby bol mohol Horislav splniť túžby svojho srdca a dokázať i otcovi i všetkým, nakoľko bol mojej lásky hoden, keby som si ho bola mohla tu doopatrovať, jeho drahé oči zatlačiť a v rodnej zemi — ktorú tak veľmi miloval, na ktorú sa tak veľmi tešil — pochovať, verte, nežialila by som tak. Ale on sem neprišiel. Naložili nás, ženy, do záchranného člna. Keď som chcela zostať s nimi na palube, povedal mi on i kapitán: „Neváhajte, máme záchranné pásy, preplávame za vami.“ Nuž, mali i plávali; videla som, ako ho vlny zmietali, držal sa statne. Ešte sa na mňa usmial; a keďže v poslednom čase vždy len o Bohu premýšľal, ukázal mi na nebo. Potom nás rozdelili vlny… Keď ustúpili, videla som síce záchranný pás, aj som ho poznala po červenej stužke, ktorou ho mal omotaný, ale jeho v ňom už nebolo. Preniesol, ochránil ten pás trosečníka, ale nie môjho muža.“

„Ako je to možné?“ užasol som bolestne dotknutý.

„Neviem, pohltila ho vlna a vyrvala mu pás. Chytil ho potom ktosi druhý a zachránil sa. Neviem, ach neviem… Viem len, že som sa ocitla na brehu sama a že môjho miláčika ten studený hrob vydá až vtedy, keď i more vydá svojich mŕtvych.“ Posledné slová som si viac len domyslel, bo mladá dáma sa rozplakala. Konečne, ach, konečne! nechal som ju plakať — neschopný slova.

„Prečo by ste tak veľmi žialili, milá pani Záhorová?“ zaznelo vedľa nás, „veď ešte všetko nie je stratené!“

„Pán Žilinský!“ zajasal som. On, skutočne on sadal si na machové podušky. Pri zvuku toho hlasu, ktorý pripomína harmonický akord, trhla sebou plačúca mladá pani. Spustila zalomené ruky z tváre a narovnala sa.

„Pán kazateľ vy tu?“

„Áno, pani moja, prišiel som sa spýtať, ako sa máte. Tetinka vám posiela kvetný pozdrav,“ podával jej v jemnom papieri zabalené tri krásne ruže. Prijala vďačne a vložila ruku do srdečne vystretej hudobnej pravice. „Povedali ste, že ešte všetko nie je stratené,“ začala nesmelo.

„Pravdaže nie je,“ prisvedčil jasne. Veď keď náš život smrťou nekončí, kto môže povedať, keď za zlým, strát a žiaľu plným dňom prišla noc, že už všetko je navždy stratené? Po noci svitne zase deň a to môže byť ten najkrajší v našom živote. Tak je to s časnosťou i s večnosťou, keď medzi ne vkročila noc smrti. Smrť nezničí časnosť ani život; ona len prevedie človeka cez hranicu zo súmraku v svitanie.“

„Vy teda myslíte, že Horislav žije? Žije dnes? Nie až dakedy, keď s poslednou trúbou archanjel preletí a všetci mŕtvi vstanú?“

„Áno, pani moja, on, môj brat v Kristu, váš miláčik žije; vie už všetko i to, že otec už dávno odpustil, že vy ste sa k nemu šťastne dostali, áno, všetko!“ V okamihu vládla vôkol nás temer svätá tíšina.

„Vy si myslíte, že on je tam šťastný i bezo mňa?“ spytujú sa teskno krásne ústka.

„A vari by ste si priali, aby nebol šťastný, aby ho tam tie nesplnené túžby trápili, aby trpel?“

„Nie, ach, nie! No predsa, — čo tam bude robiť bezo mňa, keď mu tu každá hodina bola ťažká?“

„Čo bude robiť? Slniť sa v láske nášho Kráľa, milovať a čakať.“

„Teda myslíte, že jemu je tam už teraz veľmi dobre?“

„Veľmi.“

„Ach, prečo nevzal Boh aj mňa?“ zaúpeli ústočká a ja som im z celej duše prisvedčil.

„A boli ste už hotová, pani moja? Mali ste už tú Božiu vieru a istotu spasenia? Zakúsili ste na svojom srdci moc očisťujúcej krvi Baránka? Mali ste ten nový rod, bez ktorého nemožno kráľovstvo Božie ani vidieť? Uistil vás Duch Svätý, že ste Božou dcérou?“

Takmer som zmeravel. Otázky zneli hudobným hlasom tak jemne a predsa dotýkali sa i môjho srdca ako rez nožíka, vnikajúceho hlboko. Tiché, bezzvučné „nie“ z jej perí bolo ohlasom mojej vlastnej duše.

„No, tak sa nedivte, pani moja, že Boh v svojej nekonečnej láske nechal vás ešte tu na zemi. Veď v tom okamihu, v ktorom by vás boli obidvoch vlny pohltili, on — vykúpený, vzniesol by sa bol k výšinám, a vy by ste boli padli hlbšie, než je morské dno. Takto bolo rozlúčenie na čas, a vtedy by bolo bývalo na veky a na večnosť.“ Ba ako jej mohol povedať také tvrdé slová?! Či nevidel zalomené ruky, ustrašené, širokootvorené oči? Nevidel, bo veľmi láskavo, hoci neúprosne pokračoval ďalej: „Nie je teda, pani moja, čas oddávať sa zármutku podkopávajúcemu korene žitia. Ak sa chcete čím skôr tešiť so svojím miláčikom, hľadajte Boha a Jeho spasenie. On vás dávno hľadá a len kvôli tomu vás ešte zachoval pri živote, aby ste v Kristovi prijali nový rod, oprávňujúci vás vidieť kráľovstvo Božie. Viem, že vám váš milý otec povedal, akú milosť dostal on. No, vy ste si ten zármutok všimli len natoľko, že vám to iste pripomenulo onú milosť, ktorú zakúsil a prežil váš muž. Váš otec je prečistený v škole kríža, verný Kristov nasledovník. Keď budete čítať Slovo Božie — a verím, že budete, veď len tam môžete nájsť Krista — s každou otázkou môžete sa obrátiť na svojho otca. My tam dolu sa všetci modlíme za vás. Pán nás vyslyší, a vy budete i napriek tej strate šťastná. Mne môžete veriť. Ak išiel kedy človek cestou strát a odriekania, tak to som ja. A predsa je málo odo mňa šťastnejších ľudí. Dúfam, dá Pán, že budete mať v nedeľu dosť sily prísť do kostola. Chceme túto nedeľu zasvätiť pamiatke vášho osláveného manžela. Bol tiež Podskalák a náš brat.“

„Ach, vy mu odbavíte pohreb?“ narovnala sa rýchlo, vstala a oprela sa o vonný bor.

„Pohreb nie, len rozpomienku. Tak, teda prídete?“

„A nemala by som prísť? Ó, vďaka!“

„Prídite ráno, kým ešte slnce nepáli, domov vás zase pustíme až podvečer. Tetinka srdečne odkazuje, aby ste boli jej milým hosťom. Teraz, ak dovolíte, doprevadíme vás my dvaja domov; tam budú vaši takí láskaví a dajú nám olovrant.“

Ach, nepochopiteľný Danko, čo s ňou spravil, ako ju oživil! Ruženka, ktorú som našiel ako zlomený kvet, hodený na machových poduškách, a tá slabučká síce, no o všetko naše pohodlie starostlivá, vážnoľúbezná domáca pani boli dve prarozdielne osoby. Keď sa ľudský duch vzpruží, je to veľká vec, ten telesnú schránku vždycky podmaní. Už som pánovi Žilinskému jeho domnelú tvrdosť nezazlieval. Vedel, čo chce, a čo chcel, i skutočne docielil. Ruženka naozaj bola v nedeľu dolu, v tú nedeľu, ktorú ja tak ľahko nezabudnem.

V sobotu popoludní vytrhli ma z usilovného študovania viaceré kroky i hlasy, znejúce pred kostolom. Mimovoľne odložil som knihu a šiel som sa pozrieť. Videl som, ako do kostola vnášali zeleň i vence. Na otázku, čo budú s tým robiť, dostal som odpoveď, že bude spomienka na brata, ktorý už dobojoval. Ponúkol som sa im pomôcť. Krásne sme kostol vyzdobili, len som si myslel: na čo to? Veď také jasné, kvetné zdobenie pristalo by skôr na svadbu než na pohreb. Čo pocíti úbohá, osamelá vdova? Aj Zoltán, ktorý prišiel za nami, a s Jurkom Uličných umiestil jeden veniec na podstavec kazateľne, netak žasol. Večer zvonili zvony prekrásne celú polhodinu a ráno pred modlitebnou hodinou druhú polhodinu. Tetička Záhorová mi s plačom rozprávala, že tá harmónia vítala ich z mlyna, vezúcich sa horami, a sprevádzala ich až po Lúky. Ruženka vraj najskôr plakala, potom si ju otec pritúlil, a tak o jeho hruď opretá, tichučko počúvala.

Pri raňajkách Zoltán prosil, či smie ísť aj na modlitebnú hodinu. Keď mu dovolili — hoci tam chodievajú len členovia — pridružil som sa i ja k nim. Ba, ako sa modlili tí jednoduchí ľudia, tí prostí muži práce, tie neumelé ženy! Prosili predovšetkým za Ruženku Záhorovú, potom za svojho kazateľa, za poslucháčov, obzvlášť za nás neobrátených, aby nám vraj Duch Svätý otvoril oči. Potom sa modlili za tých mladíkov, ktorí mali dnes na dvoch miestach hlásať evanjelium. Mládež modlila sa obzvlášť za svojho druha pri vojsku, aby si ho Pán Ježiš postavil dnes na požehnanie daktorej duši. Potom sme sa ticho rozišli.

Pred kostolom bolo dnes ešte viac návštevníkov z okolia ako v tú prvú nedeľu, ktorú som prežil medzi týmito evanjelickými, svetom opovrhnutými sektármi.

Chrám bol už temer plný, keď sme my z fary vošli do neho. Ruženka po boku pani Žilinskej, Zoltán so Záhorom. Ja som išiel s doktorom hneď na chór. Sľúbil som spievať piesne, ktoré sme v piatok a v sobotu večer nacvičili v zákristii.^[27] Medzitým čo oni chrámom ešte len kráčali, zneli už nad ich hlavami mohutné akordy organu. Bola to velebnoslávna Händlova skladba, a keď stíchla, doprevádzal organ chválospev zo Zjavenia utešene spievaný detským zborom.

„Hoden je Baránok ten zabitý vziať moc a bohatstvo a múdrosť…“ Potom spievala zase celá cirkev: „Najsvätejší.“ Pán kazateľ sa pomodlil a prečítal Žalm 45. „Najkrajší si medzi synmi ľudskými.“ A my sme začali spievať s tichým sprievodom organa:

Po chvíľkovej pauze spieval zbor mládeže a detí mohutnými akordami doprevádzané Slovo Božie:

Po prečítaní textu z 11. kapitoly Zjavenia Jánovho spievala celá cirkev pieseň: „Čím väčší kríž“ a zaznela kázeň. Na začiatku pán Žilinský vysvetlil, akú pamiatku si pripomíname. Krátkymi slovami vyrozprával životopis Jána Záhoru, šetrno, no pravdivo dotkol sa i jeho poblúdenia i jeho útrap za oceánom, keď nijako nemohol dostať od otca odpoveď na svoje odprosovanie. Nadovšetko vyzdvihol veľkú, hľadajúcu Božiu milosť, ktorá zablúdeného syna našla a zachránila a ako sa tento syn s veľkou túžbou vracal späť do milovanej otčiny. Potom v hrobovom tichu, v ktorom plač žien stíchol, prečítal na veľké prekvapenie včera prišlý list, v ktorom kapitán stroskotanej lode opisuje kresťansky krásnu smrť Horislava Záhoru, ktorý tonúcemu profesorovi M. — otcovi veľkej, v ochrannom člne sa vezúcej rodiny — podal svoj vlastný záchranný pás a sám so zvolaním: „Do Tvojich rúk, Ježišu Kriste, porúčam svojho ducha i ju!“ zmizol v hlbinách mora. Pre plač mužov a žien nemohol Žilinský ďalej pokračovať. Ktovie ako dlho by ten plač trval, nech nezazvučí organ. Zbor povstal a tichučko, lež prekrásne znelo chrámom: „Lebo Baránok, ktorý je uprostred trónu, bude ich pásť a bude ich vodiť k prameňom vôd života a Boh zotrie každú slzu z ich očí.“

Kostolom zavládla svätá tíšina a v nej znela potom kázeň, ktorú už nikdy, nikdy nezabudnem: „Aj my teda máme klásť duše za bratov.“ Ach, kam nás Danko Žilinský doviedol. V aké vysoké, blažené svety smeli sme sa vzniesť s tým dobrovoľným hrdinom-víťazom. Obetoval za úbohého zúfalého muža svoj mladý život, svoje krásne blaho lásky, svoje hlboké túžby. Uvidel vytúženú otčinu, spočinul na Otcovom srdci a zachoval sa podľa príkladu najvyššej Kristovej lásky: „Nad to väčšiu lásku nemá nikto, než aby niekto položil svoj život za svojich priateľov.“ Ťažký to zaiste bol boj, no i veľké víťazstvo. Ach, po takom opise slávy, ako ležal pred nami, kto mohol ešte plakať? Rozumel som už. Tie vence patrili pamiatke hrdinu, víťaza korunovaného cťou a slávou. Keď som si uvedomil, že tak hrdinsky skončil muž, ktorému Kristus stal sa životom, prišiel som k nezvratnému presvedčeniu, že veľkosť samožertvenného, sebectva prostého charakteru môže dokázať len nový Kristov človek. Nie, nikdy tú nedeľu nezabudnem, nikdy! Bože Veľký a Svätý, učiň zo mňa, čo chceš, nalož so mnou, ako chceš, len nech sa stanem charakterom, podobným tomu, ktorý nám tu predstavili! Nemôžem, nechcem sa ďalej vzpierať; nie, milujem Ťa, spas ma, ó Ježišu. Také boli moje myšlienky.

Popoludňajšie služby Božie boli krásnym pokračovaním dopoludňajších. V nich prihlásilo sa i dakoľko mužov a žien a prosili o prijatie do skúšobného členstva. Výklad mal pán Žilinský. „Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo Jemu sú všetci živí.“ To bol text, z ktorého hovoril. Ó, ako nás krásne presvedčil, že nemusíme zomrieť večne, no že časná smrť rozhoduje nad večnosťou. Pripojil i výklad Abrahámových slov, ktorý hovoril boháčovi: „A nad to nadovšetko medzi nami a medzi vami je upevnená veľká priepasť, aby tí, ktorí chcú prejsť odtiaľto k vám, nemohli, ani aby sa tí, tam odtiaľ k nám nedostali.“ Odvodil z toho nutnosť získavať duše, kým žijeme na zemi. Aká žalosť pre tých, ktorí okúšajú nebeskú blaženosť, musieť vidieť svojich milých v pekle, ale nikdy, nikdy už za nimi nemôcť ani ich vyslobodiť! Keď sme potom už sedeli pri olovrante, zalomila zrazu Ruženka Záhorová biele ruky: „Ó, pán kazateľ, ja nechcem Horislavovi spôsobiť tú žalosť!“ So slzami v očiach prosila: „Ukážte mi cestu spásy, chcem ju hľadať, nenechajte ma zahynúť!“ Čo ďalej vraveli, neviem; utiekol som preč, bo moje spozdilé srdce sa ešte bránilo. Cítil som, ak neuniknem, zavolajú ústa: ,Aj mňa zachráňte, aj mňa!‘ Nebol som teda ani s našimi, keď Záhorovú vyprevádzali. Keď som sa ráno zobudil z tuhého sna, padol môj pohľad k oknu. Tam, zlatovlasú hlavu na rukách položenú, kľačal Zoltán a modlil sa. Vyzeral ako obraz modliaceho sa Samuela, ktorý mám doma v svojej pracovni — len ešte krajší. Práve teraz tichučko vstal, vzal svoje knihy a vykradol sa na prstoch von zo spálne; zostal som ešte chvíľu ležať so zavretými očami. „Ja za to nemôžem, ani pomôcť nemôžem, ja nie!“ ospravedlňoval som sa v duchu. „Ochráň si ho Ty sám, veľký, svätý Bože náš!“ S tým pocitom úplnej málomocnosti vykradol som sa asi o štvrťhodinu z postele. Mechanicky som sa obliekol a pri tom istom okne som sa potom pomodlil. Odsek, ktorý mi nasledoval zo Slova Božieho, bola zvláštna kapitola: Saulovo obrátenie. Porovnával som ho s Kornéliovým obrátením. V rukách nemal som sektársku knihu, zato knihu, z ktorej čistotu a základ svojho učenia odvodzuje naša evanjelická cirkev; — a hľa, rozprávali mi tie dve krásne histórie, že i bezúhonný Žid Saul i naskrz šľachetný, zbožný pohan Kornélius, museli sa obrátiť. Obaja museli prísť do styku s Ježišom Nazaretským. Jednému sa zjavil osobne, druhému bol hlásaný. Oba ho prijali, obom dal moc byť synmi Božími. Oni od tých čias datovali nový život, ktorý mohol na nich spozorovať každý. Ako keby mi akýsi hlas vravel: „Vidíš, tak aj ty sa musíš obrátiť, aj do loďky tvojho života musí Kristus vkročiť.“ Vyšiel som z izby až k raňajkám ešte celý zamyslený, a bol som rád, že s nami raňajkovali obaja mladíci; Janko Klečný a Štefko Razner, ktorí sa až teraz vrátili zo svojej evanjelizačnej cesty. Priznávam sa, nerozumel som mnoho z tých pekných, radostných zvestí, ktoré ich tak blažili a poslucháčom pôsobili radosť.

Dnes chystali sme spraviť vychádzku na celé dopoludnie. Pani Žilinská nám každému dala na cestu balíček proviantu,^[28] ak by sme sa dlhšie zdržali. Obed že nám odložia. Vo svojich ľahkých šatách a košeliach, opatrení gumovými plášťami pred možným dažďom, batohy prevesené, pevné palice v rukách, tak sme sa od nej aj od pána doktora odobrali. On nám priniesol svoj dobrý, neveľký ďalekohľad a malý, praktický skladací pohár. Mali sme úmysel navštíviť Turovú dolinu a trochu na jej skalách botanizovať. Pán doktor nás odprevadil poza farskú záhradu na dobrý chodník. Potom nám ho pohltili hory. Cesta netrvala nám dlhšie ako trištvrte hodiny — a hľa, pred nami čarokrásne údolie. Strmou chôdzou ustavične hore brehom a pomedzi skaly unavení sadli sme si na prvý, lavičke podobný balvan a norili nielen oči, ale i celé srdce do nezabudnuteľnej panorámy. Skalami a horami z troch strán objaté ležalo hlboko pod nami údolie; cezeň sťa strieborná stužka od západu na juh pretekala neveľká riečka Biely potok a prerezávala jeho zelené lúky. Medzi vysokou zelenou trávou pokrývali lúky vence bielych margaretiek a pri brehoch rieky vence zlatožltého záružlia premiešané nebesky modrými nezábudkami. Po skalách kde-tu rástli vysoké kríčky divých ruží, posypané kvetom. Fialové, veľké i malé zvončeky hýbané vetierkom, akoby vyzváňali. A k tomu bohatstvo rôznych odrôd žltého, ružového a bieleho kvetu, šťavnatá zeleň trsti, premiešaná bielymi páperovými kytičkami — ach, neopísateľné!

Zo skál spúšťali sa závoje brečtanu, rôznych lišajníkov a závoje zakvitnutého pupenca. — V báječnej tíšine počuť hučanie vody, slávičí spev v ružových kríčkoch, ba tuším aj let dúhovofarebných motýľov, ktorých legióny spolu s bzučiacimi včielkami vznášali sa nad kvetnými pokrovcami.

Po chvíľke nemého úžasu vysvetľoval som Zoltánovi, že tá lúka tam dolu iste bola oddelená pre Tura, posvätného čiernobieleho býka, a tam na tých hrudovitých skalách boli azda obetnice. Po rieke, ktorá je dosť hlboká (možnože vtedy bola širšia), plávali na pltiach moji predkovia k obžinkám.^[29] — To všetko pominulo, len meno „Turová dolina“ zostalo.

Počúval ma zaujato; potom sme zamĺkli.

Sediac pri skale, z ktorej vyvieral prameň, rozložil som balíček a priniesol vodu. Občerstvili sme sa jedlom. Zoltán mienil, že ani Šalamún nebol odený tak pekne, ako jedno z tých pestrých kvetov rozosiatych po zemi, vraj nijaký panovník nemal nádhernejšiu hodovnú sieň a pritom skvelejšie tlo^[30] nad hlavou, ako bolo to tmavomodré, bielymi, hradovitými — takzvanými páperovými — oblakmi pokryté, zlatistým slniečkom prežiarené nebo.

No zase nás to nútilo zamĺknuť. — A keď sme odpratali zbytky druhých raňajok, Zoltán si sadol k mojim nohám a ovinul ruky okolo kolien. Slniečko tvorilo mu zo zlatých vlasov gloriolu^[31] okolo krásnej hlavy. Zrazu vzhliadli nebesky modré oči spoza zlatých sietí hore ku mne s takým zvláštnym, neopísateľným pohľadom, že som sa mimovoľne zachvel.

„Učiteľ môj, musím vám dač veľmi krásne a dobré povedať,“ riekol. — Ja som iba súhlasne prikývol.

„Včera odovzdal som svoje srdce úplne a večne svojmu Bohu a On ma prijal, odpustil všetko, aj to hriešne váhanie, aj ten boj a odpor — všetko. On daroval mi Pána Ježiša, smel, mohol som Ho vierou prijať. No, až dnes ráno uistil ma Duchom Svätým, že mi dal moc byť synom Božím. Smiem už nielen ústami, ale aj celým srdcom spievať:

Áno, On je môj; a to je také krásne, že i tá druhá sloha bude mi už vždycky platiť:

Tvár môjho zverenca pokryla zvláštna, víťazoslávna žiara.

„Otroctvo?“ namietam, „však vy ste ešte v ňom neväzeli.“

„Nie, ach nie!“ striasol sa. „Ale pred vami mal som vychovávateľa, ktorý činil zlé, hriešne, nepekné veci a vysvetľoval mi, že cez to všetko musí každý prejsť, každý mladík, ak sa chce stať mužom. Veľmi som sa toho desil; bolo mi to hrozné, že často ani vo sne som nemohol rozličné jeho slová zabudnúť. Konečne ma mama našla plakať — a zvedela všetko. Otec ho potom dal preč — ó, ako som bol rád! Ach, teraz viem iste, že toto otroctvo prestalo. Kristus Ježiš je svätý, On ma vyslobodil.

Priam som zmeravel. Jasot chlapca nemožno opísať. — Ó, kto bol ten zlosyn, ktorý sa odvážil anjelsky čistého chlapca mravne otravovať!? To bol ten smútok, čo dakedy pozastrel krásnu tvár. Niekoľkokrát sa mi zdalo, že by mi chcel dač oznámiť, ale nedala mu ostýchavosť. Mimovoľne, keď pritúlil sa ku mne, pevne som ho objal.

„Tak vidíte,“ pokračuje opierajúc hlavu o moju hruď, „som veľmi šťastný. Krv Pána Ježiša ma umyla. Nebudem musieť hrešiť, nie. Boh hovorí: Svätí buďte, lebo Ja som svätý. On ma zachová. — Ach, ďakujem vám, že ste ma sem priviedli. Verte, moje nervy neboli presilené len od učenia, ale hlavne od toho smutného boja, ktorý som s tými predstavami musel viesť. — Nikto ma neučil ani neviedol k Pánovi Ježišovi, ba ani k Bohu; no ja som sa Ho bál, vedel som, že to, čo myslím, je hriech, a že keby som to vykonal, navždy by som musel od svojej matky preč. Áno, ďakujem vám. No, vy, učiteľ môj drahý, milovaný?“ Neúprosne v svojej veľkej túžobnej napnutosti utkvievali krásne oči môjho miláčika na mne; — pýtali priamu odpoveď.

„Ja, Zoltán, ešte nemôžem povedať, že by som Ho mal, ale hotový som dať sa Mu úplne, hotový som dať sa Mu nájsť, stoj to čo stoj.“

„Ach, chvála Bohu, veď On vás nájde!“ potešil sa chlapec.

Potom sme vstali. „Zoltán, povedzte mi pravdu, hovoril pán Žilinský mnoho o tom s vami, že sa máte obrátiť?“

„Pán kazateľ? — Ani raz; no konečne načo, však sme dosť počúvali v chráme o Božej sláve; to mi postačilo. Verte, bolo mi až divné, že nikto z nich nikdy priamo ku mne nevravel; či ani k vám?“

„Nie. Pán doktor svoj sľub verne dodržal. Až by teda prišlo vám pozdejšie dač zniesť pre svoje presvedčenie, budete môcť s dobrým svedomím vziať našich priateľov do ochrany.“

„Ó, s tým najlepším! No, učiteľ môj, prosím vás, prečo vy váhate, však vy si nemusíte povedať: Kto miluje otca alebo matku viac než mňa, nie je ma hoden.“

„A vy ste si to už povedali?“ spýtal som sa ho. „A čo potom spravíte, keby tí najdrahší vaši s vami nesúhlasili?“

„To neviem, učiteľ môj. Keď som otvoril Bibliu, čítal som tam: „Neboj sa, lebo Ja som s tebou, nestrachuj sa, lebo Ja som tvoj Boh. Ja sám ti budem pomáhať.“ — Budem sa za nich modliť, veriť a čakať. No nechajme, prosím, mňa stranou; veď ja som už zachránený a spočívam v mocnej ruke; ale vy, učiteľ môj, prečo by ste nešli dnes, teraz? Sme tu v takom krásnom chráme. Kde by vám ten dobrý Pastier mohol byť bližšie ako tu?“

Zoltán utíchol, rozhliadol sa a ja som tiež nasledoval jeho príklad. — Potom stalo sa niečo, čo pero neopíše, čo Pán Ježiš ani Nikodémovi nemohol vysvetliť. Svätý Boh pýtal moje srdce, a celá moja vnútorná bytnosť, duša, duch, srdce Mu privolili. Áno, hodil som sa celý do toho i pre mňa na Golgote roztvoreného a vystretého náručia s jedinou, bezoslovnou prosbou: Daruj mi seba samého!

Hriešnik bez Ježiša Krista nemôže jestvovať, ale ani Ježiš Kristus nechce byť bez hriešnika. Preto prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil to, čo bolo zahynulo. Ach, bolo to presne tak ako povedal Záhora: Je to okamih a stav, keď Boh človeku daruje nový rod, ktorý ani pochopiť, ani vysvetliť nemožno, len veriť, vziať — a mať! Veď ako to vysvetliť, že ja, ktorý som sa okrem naučených modlitieb ešte nikdy zo srdca nemodlil, našiel som zrazu slová, najskôr hlbokého pred Bohom sa pokorenia, no potom vďaky a chvály, že mi odpustil, že ma prijal, že mi daroval samého seba! — Nemrzelo ma ani, že tam bol Zoltán. O nikoho som sa nestaral, bolo mi ako dieťaťu, ktoré konečne po dlhom blúdení dostalo sa domov. Plakal i jasal som zároveň, skrývajúc tvár vo vonnom machu. Neviem, či to trvalo dlho a či krátko. No dobre viem, že pre znovuzrodenie vyžaduje sa dvoje: aby sa Boh chcel zmilovať a aby sa človek chcel Bohu poddať.

Ach, boli to potom krásne hodiny uprostred čarovnej prírody, kde nebo aj zem svedčili o Ňom, ktorý bol, ktorý je a ktorý má prísť. Ako by nám boli krídla narástli, tak sme vyliezali na tie najostrejšie končiare. — S veľkými kyticami kvietia, ktorých stopky okrútili sme si mokrým machom, širokými listami — a s veselou náladou navracali sme sa domov. Náš herbár obohatený nebol; nemal pre nás zmysel. Spievali sme si piesne naučené u Žilinských, až nám tak hory odpovedali; aj Zlatuškinu: „Kebych smela uvideť…“

Bolo už viac než jedna popoludní, keď sme sa vrátili domov. — Ustálili sme sa, že naše krásne, blažiace skúsenosti nezradíme — či to pri nás vybadajú… Okolnosť, ktorá nás doma čakala, pomohla nám v tom veľmi. Bola tu konečne depeša. Pani barónka mala prísť na druhý deň.

Až keď pominula prvá radosť nad mojím odpustením hriechov a všetko som rozvážil, potom ma to zvláštne Božie riadenie takmer ohromilo. Ona nesmela byť nám a najmä svojmu synáčikovi prekážkou vkročenia na cestu spásy, ako som si ja v mojej hriešnej zaslepenosti žiadal. Teraz, keď on už spočíval v pevnej ruke, mohla prísť. Už by mu neprekazila jeho šťastie; no nebyť Zoltánovej neústupnej lásky, prekazila by moje znovuzrodenie, bola by nie jemu, (lebo on už bol zachránený), ale mne urobila prekážku, keby som bol ešte odkladal do nasledujúceho dňa. Ach, sláva Pánovi za jeho lásku.

„Viete čo, kamaráti,“ navrhol Dr. Černej, „nechajte pani barónke celú izbu. Danko prejde ku mne a vy sa pekne podelíte o jeho izbu; tak ako vo mlyne; mám tam dobrú pohovku.“

„Ale prečo by pán Žilinský kvôli nám vystupoval z izby?!“ naľakal sa Zoltán.

„No, neľakajte sa,“ chlácholil Černej, „veď i ja vám môžem vystúpiť. Danko len priam v noci je v svojej izbe, ako viete. Ostatný čas trávi v kancelárii; ja musím prijímať ľudí. Snáď ste si nevšimli, aké tam má pekné pokrovce, samé dary lásky; tie by utrpeli tým, keby každý za mnou ta prišiel.“

„Ach, však keby ma pán Žilinský vzal k sebe a dovolil mi spať na tej pohovke — pán Mirský dosvedčí, že veľmi ticho spím — ja by som ho iste nevyrušoval.“

„No, keď tak chcete, nedbám,“ zasmial sa Danko, „teda si vás podelíme.“

Nuž, tak to i zostalo, a my sme sa dali prenášať svoje veci a upratovať našu čistunkú, peknú svätyňu. Pani Žilinská vyzdobila naším kvietím hosťovskú izbu. Hoci ho bolo plné náručie, ľutovali sme len, že sme ho nemohli priniesť viac. Vence poľných ruží, ktoré sme tiež priniesli, umiestila do sklenených váz v salóne.

Pani barónka mala prísť o dvanástej hodine do Z., kam sme jej potom išli naproti. Rovesných nás zaviezli na voze a tam sme potom prenajali koč. Vlak trochu meškal. Ach, bolo to radostné stretnutie. Prv než sa nazdali, usadil som matku so synom do koča, sám som sa staral o batožinu a potom som sa viezol celý šťastný — nie na zadnom sedisku — bo to sme uvoľnili, aby v koči bolo viac miesta — ale vedľa Jožka.

Nemohol som sa zdržať, aby som milému mládencovi nepovedal, že aj my oba už patríme Pánovi Ježišovi. Jeho radosť bola taká veľká, že ma až dojala.

„Ó, veď sme my vedeli, pán Mirský, že neodoláte, že nás Pán Ježiš vyslyší. A hľa, On to učinil.“

Prosil som mládenca, aby nás nezradil, i prečo. Usmial sa iba a povedal veselo:

„Či je možné, aby niesol niekto oheň v náručí a zatajil ho? Budete môcť ukryť ten nebeský oheň, keď raz horí?“

„Veď ja sa ho ani nechystám ukryť, chcem len vedieť, či ho oni zbadajú.“

„No čo urobíte potom, pane? Prihlásite sa k nám?“

„K vám? — však tu nemienim bývať,“ zarazil som sa.

„To by vám nemuselo vadiť; rátame medzi seba oboch synov pána generála Strakoniča, pána Jána Žilinského, jeho krásnu mladú paniu, Irenku Strakoničovú, jej brata, pána inžiniera Strakoniča a iných. Podskalie je prvá slobodná evanjelická cirkev slovenská. Ona je ako matka tých, ktoré sa utvárajú. Sú ešte len dve. Tie rozptýlené duše, ktoré tu a tam Pán Ježiš nám dal získať, obzvlášť i medzi pánmi, pripájajú sa k daktorej z nich, ale hlavne k nám. To by vám teda nemuselo prekážať; no bude dobre, keď si tú vec náležite rozmyslíte,“ dodal láskavo „a odložíte ten krok, až vám váš Pán rozkáže vyjsť von za stany a niesť pohanenie Kristovo. Pýtal som sa vás to len preto, keď v tom leží veľká posila, keď človek vie, kam patrí, kde má svoje rodisko, svoj domov, svojich bratov a svoje sestry, ktorí či v radosti, či v žiali súcitia s ním a pomáhajú mu modlitbou.“

„Máte pravdu, Jožko,“ prisviedčam vrelo, „a až len prehovorím s pánom Žilinským o milosti, ktorá sa mi stala, vypýtam si od neho radu. Ak on bude súhlasiť, radostne prihlásim sa medzi vás.“

Ba tak mi v rozhovore s milým mladíkom cesta unikala, že ani sme sa nenazdali a zastali sme pred bránou. S drožkou sme sa stretli už na konci dediny; vracala sa prázdna. Zoltán mal už svoju drahú mamičku v terajšom našom domove.

Ach, tie dni, čo potom prišli, ten týždeň tretí z oných spomínaných! — Kto by ich mohol opísať! Áno, prežiť sa dajú, ale nikdy nezabudnúť, ani opísať. Čakali nás dve vzájomné prekvapenia. Všetci sme zistili, že i pani barónka vie dobre po slovensky. Tri roky pred a po narodení synáčka bývala v Hronskej doline, kde muž mal veľkostatok. Prišla z Anglicka vedychtivá, mladá — všetko ju zaujímalo. Veľká chudoba pracovitého slovenského ľudu, jeho krásne spevy boli pre mladú, v skvelých pomeroch vyrastenú šľachtičnú dačo také nezvyklé, že si priala ten ľud viacej poznať. Keďže po maďarsky nevedela, učila sa od synáčkovej pestúnky, Slovenky, slovensky. Nikdy nevidela slovenskú knižku, okrem modlitebnej pestúnkinej knihy. Nemala ani tušenia, že jestvuje nejaký slovenský národ. Slovákov považovala za nejaký kmeň vymierajúcich Indiánov v Južnej Amerike, kde vyrastala od detinstva. Keď ju Zoltán prosil, aby, až k nám príde, hovorila po slovensky, že je to naša materinská reč, netak užasla, že existuje dajaká slovenská inteligencia. Sľúbiť však sľúbila, a tak prišla so slovenčinou a prekvapila všetkých. No tiež niemenej prekvapil Danko Žilinský ju, keď ju oslovil v krásnej angličtine; videla, že si tu bude môcť pohovoriť v reči, ktorú považovala za svoju materinskú.

Mala medzi nami zostať len do soboty, potom odísť do kúpeľov, kde ju pán barón mal o týždeň navštíviť. No tak vložili sme sa do toho s prosbami, aby ten čas radšej strávila s nami — a ona privolila. Ach, máme ju ešte medzi sebou, sláva Pánovi!

Prosila hneď prvý deň, aby mohla byť so svojím synom v rodinnom kruhu, ktorý ho tak krásne privinul a o ktorom počula toľko pekného. A aby kvôli nej nemuseli na dennom poriadku nič meniť, priniesla so sebou mnoho dobrých vecí. So Zoltánom celí šťastní sme ich nosili na podnosoch do kuchyne. Okrem prvého dňa, keď celé dopoludnie zdravo spala, podrobila sa úplne dennému poriadku. Išla s nami do kostola, spolu sme raňajkovali, potom sme ju zaviedli na prechádzku. Boli práve samé krásne dni. No nesmeli sme vynechať ani naše kúpele.

Potom, keď sme prišli z prechádzky, medzitým, čo odpočívala na pohovke, Zoltán jej hral. Veľmi sa tešila z jeho hudby. Sama krásne hrá; hrali spolu so synom štvorručne. Keďže pán Žilinský nemal v tomto týždni mnoho úradných povinností a pán doktor len veľmi málo pacientov, venovali panej všetok svoj voľný čas. Tak sme mali krásne chvíle: celé koncerty dopoludnia a obzvlášť podvečer, tu i v záhrade. Mohla počúvať čarovnú hudbu, ktorá nás sem prilákala a ktorú jej Zoltán tak poeticky bol popisoval. No počula i dačo iné — osudy národa, do ktorého patríme, jeho boje a bytie. Žasla, že tento národ má literatúru i hudobníkov a iných umelcov. Zaviedli sme ju aj do zákristie, ukázali túto dielňu ducha. Pravda Danko Žilinský tam nebol. Pani grófka sa práve tak na všetko vypytuje a tak pozorne počúva ako Zoltán; to má teda po matke. Keď sme boli s ňou na prechádzke sami, vyrozprávali sme jej osudy oboch našich priateľov i pani Žilinskej. Jej, ktorá vyrástla v Anglicku, — kde slobodné cirkvi majú úplnú slobodu — bolo všetko veľmi podivné čo stihlo mladého kazateľa.

Videli sme, aký jej je každý dňom vzácnejší, no nielen on; tešilo ma, že ju veľmi zaujímal i Černej. V kostole aj pri domácej pobožnosti počúvala vždy pozorne.

Ach, ale najkrajšie boli predsa tie chvíle, keď Zoltán priniesol staré hebrejské kroniky. Čítal ich a pán kazateľ nám ich podával v preklade. Rozviedol pred paňou, že je kráľovská dcéra, a že patrí do rodu, z ktorého prišla ľudstvu spása. Ani sme nedýchali, keď jej to tak krásne vysvetľoval. Keď zodpovedal všetky jej otázky, zdalo sa nám, že ešte nikdy tak nehovoril o Pánovi. Maľoval jej Ho ako Baránka Božieho, Spasiteľa, no aj ako Kráľa, ktorý zase príde, aby zhromaždil svoj rozptýlený ľud a utvoril z neho to posledné kráľovstvo. Dozvedel som sa i ja, čo mi posiaľ nebolo známe, o sionistickom hnutí. Počul som úryvky z článkov písaných Dr. Herzlom i z jeho rečí, opisy kongresov v Bazileji a pod.

Pani barónka o sionizme vedela, ale nevenovala mu posiaľ pozornosť. Zato teraz sa ním zaoberala tým viac. Konečne sa stretla s ľuďmi, ktorí na Židov hľadeli z celkom iného stanoviska a ktorí tomuto národu venovali vrelý súcit, očakávajúc preň slávnu svätú budúcnosť. Pani Žilinská nám raz čítala list svojho syna, ktorý v čase jedného sionistického kongresu bol v Bazileji. Opisoval matke príchod účastníkov, priebeh kongresu, úryvky reči a pritom svoje hlboké myšlienky a poznámky.

„Tak, ako môj syn, zmýšľame my všetci,“ vravela pani s vážnou sladkosťou. „Návrat Božieho ľudu starej zmluvy je pre nás, ľud novej Božej zmluvy, zorou pred svitaním, pred príchodom večného slnka Ježiša Krista, Kráľa. On sám nám privoláva: „Keď vidíte, že pučí fígovník, poznávate, že je blízko leto.“ — Áno, my pozorujeme; figovník pučí; mŕtve kosti ožívajú, schádzajú sa, milostivé leto sa blíži, no nielen pre Izraela, predovšetkým však pre nás, jeho cirkev, lebo sa približuje naše vykúpenie; — oni pôjdu domov, no i my pôjdeme.“

Nemohol som od panej ani pohľad odtrhnúť, keď tak vravela. Ona, vždy taká tichá, dobrá, ukazovala nám celú hĺbku svojej bohatej duše — keď i len na moment.

Tak prišiel sobotný večer. Prešli sme celou dedinkou. Všade bolo všetko pozametané; deti robili po uliciach kolesá, no boli už čisto oblečené a umyté. Zrazu začali zozváňať a my, stojac už na kostolnej ploche, videli sme ako muži i ženy, mladíci, panny i deti prichádzali k chrámu. Keď sa pani barónka dozvedela, že slobodná evanjelická cirkev začína nedeľu tak, ako kedysi jej predkovia, v sobotu večer a to i teraz v najtuhšej poľnej práci, veľmi ju to dojalo. Boli to krásne, aj keď krátke ďakovné služby Božie. Pán kazateľ hovoril z textu: I. Mojž., kapitola 2., verš 2.: „A dokonal Boh siedmeho dňa svoje dielo, ktoré činil a odpočinul v siedmy deň od všetkého svojho diela, ktoré bol činil. A požehnal Boh siedmemu dňu a posvätil ho.“ — Krátkymi slovami, no vo farbách svätej básne opísal Boží odpočinok po veľkom diele stvorenia. Boh odpočíval, blažiac svojou láskou svoje krásne, dokonalé stvorenie a najdokonalejšie dielo — človeka v raji. Potom prišiel do toho pád, hriech a od tých čias pracuje Boh v trojici jediný na záchrane ľudského pokolenia. Keď Boh toto dielo vykúpenia dokoná, potom znova bude odpočívať a bude blažiť svoj ľud uvedúc ho späť do raja. No vtedy bude Ježiš Kristus tým druhým Adamom a Jeho cirkev, skladajúca sa zo všetkých pokolení, jazykov a národov, ktoré sa Mu dali spasiť, bude Jeho nevestou.

Keď stíchla svätá, krásna, v próze povedaná báseň, zaznelo z chrámu:

„Hľa, stánok Boží s ľuďmi a bývať bude s nimi a oni budú Jeho ľud a On Boh s nimi bude, bude ich Bohom.“

Ach, tie zvuky boli tak nebesky krásne a čisté! Hlasy detské, silné chlapčenské a jasné dievčenské zneli ako harfy a trúby zhora, z toho prekrásneho, späť vydobytého raja. — Chrámom rozložil sa už súmrak; ním so zbožnou vrúcnosťou nieslo sa niekoľko modlitieb — a cirkev sa rozišla.

Tuto to meno pristalo, veď okrem málo výnimiek boli to tu samé Ježišom zachránené duše a medzi nimi aj my, ach! — Zoltán odchádzal s matkou domov a ja so zborom do zakristie. Pán doktor sa chystal nacvičiť nás pieseň. Ponúkol som sa mu, kým sa tu zdržíme; prijali ma radi. No ako sme tak nacvičovali krásny žalm „Pozdvihujem oči svoje k horám,“ prišlo mi zrazu veľmi ľúto, že som tu medzi nimi len láskou trpený. Keď sme už po veršoch cvičený žalm mali spievať celý so sprievodom harmónia, poprosil som, aby mi dovolili najprv niečo povedať. Keď dovolili, povedal som, že už aj ja patrím k tej cirkvi vyvolených Božích, že mám už právo s nimi spievať, lebo v pondelok dal mi Kristus moc byť synom Božím. No nielen mne, ale aj Zoltánovi, ktorý v Pánovom náručí spočinul prv než ja. Áno, mňa ochránil svojím naliehaním pred ďalším odkladaním. Radosť a jasot, ako sa tešili, nemôžem opísať; cítim jej sladkosť v srdci.

Keď sme potom opúšťali chrám, čakal som a hľadel som za šťastnou mládežou. Tá odchádzala s piesňou „Ideme v slávu, v slávu Kristovu, vysoko nad svet“ a každým krokom sa nám strácala v súmraku neskorého sviatočného večera.

Objal ma ten, ktorého som čakal.

„No tak, Mirský, prečo si ešte ďalej nemlčal?“

„Keď som už nemohol, brat Ľudovít,“ prekĺzlo mojimi perami. „Chceli sme najprv vedieť, či to na nás zbadáte, no vy ste nezbadali; bojím sa, že sme zle svietili.“

„Ak si myslíš, že sme nezbadali, to sa mýliš, no mali sme obavu a ona bola márna, sláva Pánovi.“

„Akú obavu, pán doktor?“

„Že ste si obliekli Boží výstroj, vzali štít viery aj meč Ducha, ale nepokryli ste svoje hlavy prilbou spasenia; že nemáte istotu spasenia a z nej pochádzajúcu radosť. No, ako vidím, tá obava bola zbytočná. Veľmi si nás všetkých oblažil, mňa najviac.“

„Prečo vás najviac, pán Černej?“

„A stojí tu vedľa teba len doktor Černej?“ — Sklonil sa ku mne. „Prečo mi nedáš už ten názov, ktorý srdce diktovalo už na začiatku rozhovoru?“

„A smiem?“ — Vrelo, bratsky ma bozkal.

„A vy všetci ste bratia; či to nevieš? Si oveľa mladší ako ja; nie tak vekom — veď i ja mám ešte len 28 rokov — zato skúsenosťami. — Pýtal si sa, prečo mňa najviac. Nuž, veľmi naliehavo som sa modlil za teba. Keď som ťa videl takého posiaľ zachovalého stáť na rozhraní vážneho života, pripomenulo mi to moju vlastnú mladosť. Keby mňa dakto v tvojich rokoch bol priviedol ku Kristu, všetky moje budúce hriechy a z nich pre mňa a pre druhých plynúce bolesti mohli vystať. Moja duša sa nevie teraz dosť poďakovať, že ma tak skoro vyslyšal, bo priznám sa, ešte som to nečakal. — Nuž, Pán môj si ťa veľmi požehnaj! Nezabúdaj, že teraz už môžeš robiť česť svojmu menu. Buď i zostaň čistý ako Jozef a zostávaj svetlom sveta. „Tak svieťte ako svetlá na svete.“

Hlboko dojatý privinul som sa k nemu.

„Dúfam,“ povedal som po chvíľke, že mi zajtra bude daná príležitosť vyznať verejne Pána.“

„Celkom určite!“

„A čo myslíš, drahý Ľudovít, milovaný,“ lichotím mu a dobre mi padne, že mu už smiem ukázať svoju lásku „mohol by som sa prihlásiť na skúšku? Hotový som s vami niesť pohanenie Kristovo a s vami raz s Kristom kraľovať.“

„Radil by som ti, urob tak, no poďme tú vec predniesť Dankovi; nech on rozhodne.“

Šli sme. Cez sklené dvere vidno, že tam na pohovke sedia obe panie; pani barónka hlavu do rúk podoprenú, takže vidno jej krásnu tvár zastrenú hlbokou zaujatosťou, pani Žilinská trochu v tôni, Zoltána tu niet. Nuž našli sme ho u pána Žilinského; sedel na stolčeku pri jeho nohách nevýslovne blažený.

„No tak, Danko,“ veselo zavolal Ľudovít (či som len rád, že ho už tak smiem nazývať!), „tebe sa priznal jeden a mne druhý, že nás ukrátili o celý týždeň.“

Pán Žilinský vystrel náruč oproti mne. Prebehol som a hodil sa do nej.

„Zoltán vám iste povedal, aká milosť sa i mne stala!“

„Povedal, milovaný brat!“

Ach, aj mne pririekol sladké miesto brata; smiem ho i ja menovať tým mne tak drahým menom. Viem, že je to nezaslúžená láska, veď vkročil som na breh milosti. Strávili sme potom krásnu chvíľočku pri Dankových nohách. Nato odvolal Ľudovít Zoltána, pod akousi zámienkou. A ja som mu mohol predniesť svoju žiadosť.

„Keby si tu bol sám, Svetozár môj drahý, vtedy by som ti radil z celého srdca: urob to, zbúraj za sebou všetky mosty. No takto nemôžem. Zoltán by chcel urobiť to isté; on je neplnoletý. Však keď verejne vyznáte Krista Ježiša, Pána nášho, to bude dosť i pre hornú i dolnú cirkev.“

„Ale veď ja odídem preč zároveň so Zoltánom. Necháš ma tak odísť bez opory a domova?“

„To nie; no až odprevadíme pani barónku, potom nášmu drahému Benjamínovi všetko vysvetlíme a ty sa budeš môcť prihlásiť tak, že to jeho nezabolí.“

Nuž zostalo pri tom. Dôležité bolo, že sme mali príležitosť vyznať, že sme už pristúpili k zboru prvorodených v nebesiach a ku krvi, ktorá lepšie hovorí než Ábelova a že sme (čo bolo na veci najkrajšie) smeli tak urobiť v prítomnosti pani barónky, áno, s jej súhlasom! Nikdy nezabudnem krásne nedeľné ráno, peknú záhradu plnú kvietia a vône, v jej úzadí borové háje. Nezabudnem na pekného chlapca kľačiaceho pri panej, pekného sťa anjel, skladaciu leňošku a na nej odpočívajúcu krásnu paniu, no i na slová, ktorými opisoval svojej drahej matke, ako vkročil Pán Ježiš do loďky jeho života, aký je teraz šťastný, že patrí podľa tela k tomu ľudu, k tomu národu, ktorého synom bol nielen kráľovský svätopevec Dávid, ale aj sám Ježiš Nazaretský. Nezabudnem, ako tvrdil, že nikdy nechce byť ani Maďarom ani Nemcom ani Angličanom, že chce národne patriť k Židom tak, ako k nim patrila i tá prvokresťanská, zo židovstva pošlá cirkev — obzvlášť apoštol Pavel.

No potom jej rozprával, čím sa mu osobne stal ten Dávidov potomok, že aj on volal: „Ježišu, Synu Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ a Pán Ježiš sa zmiloval i nad ním. Netajil ani to, čo povedal i mne, z akého nebezpečenstva, z akých pút vyprostil ho Spasiteľ, a že zajtra Ho chce osláviť verejným priznaním sa k Nemu. Opretý o strom márne som sa obával, že sa pani alebo zľakne, alebo stiahne to krásne, čisté čielko. Zľakla sa, pravda, no až tých úskalín, toho bahna, do ktorého zavliekli jej miláčika. Modré oči skoro sčerneli — veď hľadeli do priepasti. Pritisla si zalomené biele ruky na srdce (asi jej hrozilo zastať). No keď Zoltán jasal, že sieť sa pretrhla, ožiaril zásvit utíšenia i jej krásnu tvár. Žiadala, aby jej jasne opísal, čo pod tým myslí, keď chce verejne vyznať Pána. Nuž on pekne opísal poriadok slobodnej evanjelickej cirkvi. A keď si potom pýtal dovolenie, či tak môže urobiť s jej súhlasom spolu so mnou, vtedy sa pozrela na mňa a pozvala bližšie k sebe. Zoltán sadol si k jej nohám, mne prepustil stolček. A teraz prišiel rad na mňa, priznať sa so všetkým. Čo všetko som povedal, neviem. Viem len, že sme dostali súhlas a že krásne, láskavé pery povedali:

„Neviem, Zoltán, čo tvoj otec na to všetko povie, no ja ti brániť nemôžem. Ten Ježiš Kristus, ktorého mne hlásali slovom i životom v tomto krásnom dome svetla a čistých duší, stáva sa mi takým drahým, že by som sa najradšej sama k Nemu prihlásila. Stalo sa mi to drahým a vzácnym, že som potomkyňou z Jeho rodu; — ja vám brániť nemôžem.“

Ach, to boli krásne slová! Zoltán sa pri nich rozplakal — i mne vošli slzy do očí. Dobre, že zvuk zvonka volal nás na raňajky. Našli sme tu Záhoru i Ruženku, ktorej osudy sme boli pani barónke vyrozprávali. S netakou účasťou šla mladej panej v ústrety a vravela jej dakoľko milých slov potešenia a sústrasti. Keď sme my odišli na modlitebnú hodinu, zostali ony dve spolu. Rozprávali sa po anglicky. Ako sme sa potom dozvedeli, pozvala pani barónka našu úbohú spolusestru, aby išla s ňou do kúpeľov, a tak dovolila niečím prispieť k jej úľave. Pri obede Ľudovít veľmi prehováral a Zoltán veľmi pekne prosil, privolila aspoň na ten čas, kým pani barónka bude v kúpeľoch sama.

Po obede zmocnila sa ma taká veľká túžba poznačiť všetky dojmy minulých dní, že som sa utiahol do hájika s bielou knihou a naplneným perom a píšem na Dankovom prestole (ako ho Zoltán nazýva). Ako dobre, že som si to značenie začal! Koľko je tu už krásnych vecí — nikdy by som nebol veril, že sa môj život stane taký zaujímavý a krásny.

Nuž tak prežili sme tie spomínané tri týždne. Mnoho by sa dalo ešte o nich písať, obzvlášť i o dopoludňajších službách Božích, ale tých dojmov bolo primnoho; pero na ne nestačí. Poznačím len, že ešte raz chcelo sa ma zmocniť zbabelé váhanie. Satan mi našepkával, že veď si tým raz navždy zaväzujem svet, rúcam ozaj mosty a že, ak nevydržím v tej škole kríža a odriekania a vrátim sa späť do sveta, bude to potupa Kristovi i Jeho ľudu. No môj Pán mi dal víťazstvo. Krok prihlásenia sa ku Kristovi je šťastne vykonaný, Zoltánovým krásnym svedectvom podpísaný a podoprený a razom spadla všetka ťarcha i obavy. Od tých čias som voľný a šťastný ako ešte nikdy nie.

No už dosť; zozváňajú, treba ísť do chrámu. Dnes sú služby Božie o tretej. Vyše dvoch hodín som písal bez prestania a pomýlenia. Ba, biela moja kniha, čo bude v tebe všetko stáť, až zase s pomocou Božou prežijem týždeň? — No, už naozaj dosť.

*

Príčina, pre ktorú sa služby Božie začali až o tretej, bola, že sme slávili svadbu Samka Borovského s Evičkou Malárovou z Mokrého. Nemohli totiž prísť skôr. — Zvláštne! myslel som si: Minulú nedeľu bol pohreb víťaza a hľa, teraz je svadba! Ako sa to v živote mení!

Ale pekná to bola svadba. Všetci mládenci a všetky dievčatá prišli ako družbovia a družice prizdobení kvietím vo svojich najkrajších krojoch. Ani si nevedel, kam sa prv pozrieť, či na tie švárne, zdravé tváre a strojné postavy, či na tie malebné, bohatými výšivkami zdobené košele, rukávce a zástery. — Spievala sa krásna štvorhlasná Zinzendorfova pieseň: „Jezu, ráčiž sám cestu raziť nám…“ No nie na chóre, speváci stáli na schodoch, okolo ženícha a nevesty. Potom sa viacerí za ženícha a nevestu modlili, i ženích sa veľmi vrúcne modlil. Potom bola sobášna reč. Mne srdce zovrel žiaľ… Ten, ktorý tak krásne kreslil blaho kresťanských manželov, nikdy toto blaho nepocíti. Hoci tak svoju družku milovať, tak jej byť oporou a ochranou na mieste Kristovom, ako to ženíchovi predostieral, bol by on istotne uskutočnil. A zase tak, ako napomínal nevestu, aby robila svojmu mužovi dobre a sladila i osvetľovala mu život láskou, tak by jeho bola blažila Zlatuška. Poznal som už pri tejto reči celú krásu manželského spojenia a celý hlboký zmysel rodiny. Sľub viažúci až po hrob bol zložený, kľačiacemu pára udelené bolo požehnanie. Odznela nad nimi modlitba z úst žehnajúceho a so spevom piesne: „S Ježišom chcem verne v každej chvíli putovať vždy sveta údolím…“ opúšťali sme chrám. Potom nastalo dačo pekné — svadobný hod lásky. Všetci sme sa odobrali do borového hája pri kostole. Tu na peknej ploche rozostavané boli stoly a lavice. Stoly boli prikryté bielymi obrusmi, založené porcelánovým riadom. Tam nalievala svadobná matka kávu s pani Žilinskou a ešte dvoma ženami. Keď sa všetko usadilo, roznášali družbovia plné hrnčeky na podnosoch a družice zasa rôzne druhy pečiva na misách.

Aj nám dvom, Zoltánovi a mne, pripäli perečká na znak, že patríme k nim, ale roznášať nám nedali. No, aby sme neboli celkom bez zásluhy, odvolala si nás pani barónka do fary, a keď sme sa s ňou o chvíľu vrátili, niesli sme dva plné koše južného ovocia, fíg, datlí, mandlí a pomarančov, čo s netakou vďakou bolo prijaté. Bola to zásoba určená pre nás, ktorú nám chcela dať pred odchodom, no veď vraj pošle druhú. — Keď sa Zoltán pýtal, či sú svadobníci takí majetní, že môžu toľkých pohostiť, vysvetlili nám to tak, že každá pozvaná majetná rodina prinesie; „poctu“ neveste a vraj toľko, aby sa ušlo i na tých chudobných, taktiež pozvaných. No prihodilo sa tiež, že si svadobná matka sama všetkých hosťov pohostila. Keď prestali nákladné hostiny a pijatiky, ľahko to dokázali. V zime býval tento hod lásky u starých Rovesných, kde bývalo zhromaždenie kým nebol kostol postavený. Mládež bavila seba i nás; krásne spievali piesne i duetá, prednášali básne, rozprávali si veselo. Starší zase rokovali medzi sebou. Danko mal už celý kopec pečiva pred sebou, lebo každá družička ponúkala, aby si vzal od nej. Ľudovít si bral po dvoch kúskoch: „Zíde sa mi pre mojich chorých,“ hovoril veselo.

Záhorovci pri popoludňajších službách Božích neboli. Pani barónka sľúbila na nasledujúci deň celodennú návštevu v mlyne. — Bol som rád, že Ruženka nebola medzi nami, no ani jej otec. Veď aký rozdiel bola jej svadba a táto, kde šťastný otec a ženíchova mať s takou láskou túlili k sebe švárnu nevestu! Bola sirota a veľa už zakúsila pre svoje presvedčenie u zlej tetky.

Hod lásky netrval dlho; skončil sa spevom a modlitbou.

Na ceste pred farou posadali svadobníci do vozov s ofáborovanými koňmi a celý sprievod pohol sa s nimi. Díval som sa so Zoltánom za nimi, kým nezmizli. Potom ma Zoltán objal: „Ach, to bolo pekné, učiteľ môj!“

„Bolo, Zoltán, no všetci nás už predišli; poďme sa skôr spýtať pani barónky, ako sa jej páčila táto kresťanská svadba.“

Nuž, vraj tak, ako už dávno nič: nikdy vraj nezabudne ten pekný, triezvy ľud. Aký to rozdiel medzi ním a tými ich robotníkmi!

V pondelok raňajkovali sme pred službami Božími. Po nich nasadli sme do voza a viezli sa k našim milým horám. Pani barónka s pani Žilinskou mali dobré perové sedadlo, no i naše dve slamené netak dobre pripravil Jožko Rovesných; znamenite sa nám sedelo. Do hôr niet nad taký pevný sedliacky voz! Naprosili sme drahých našich bratov, aby si vzali svoje čarodejné nástroje. Strojili sme zájsť k rúbanisku, aby aj pani barónka aj tetička Žilinská (dovolila nám, že ju tak smieme nazývať) mohli počuť tú nevídanú krásu ozveny. Ach, všetko sa nám v ten deň zdarilo, ale všetko.

Pani barónke sa vo mlyne veľmi ľúbilo, i poloha i naša bývalá izba, obzvlášť však obyvatelia. Veľmi prispievalo, že znala osudy rodiny Záhorovej. Nad Ruženkiným písacím stolíkom visela veľká Horislavova fotografia. Netak sme sa zadívali na syna, ktorý síce neprišiel ani nepríde domov, aby dokázal, že bol Ruženkinej lásky hodný, ale dokázal to predsa svojou hrdinnou smrťou.

„Váš žiaľ je oprávnený; hlboko cítim s vami, milé dieťa,“ vravela pani vinúc našu krásnu, pohádkovú vílu k sebe. „Škoda toho mladého života, škoda vášho pretrhnutého sna lásky, ale verte, už nič krajšie nemohol pán Záhora v živote vykonať.“

„Viem to, pani moja,“ pokorne odvetili ružové ústočká, „a nechcem už žalovať.“

Mne sa zdalo, že tú mladú hruď už netlačí tak viditeľne tá veľká hora smútku. Rád by som sa bol na to spýtal, no, nebolo to teraz možné, až konečne na výlete.

Ruženka mala povinnosti milej hostiteľky a vystrájala učňa i Dorku s košmi. Zaostal som zdvorile s ňou a odobral jej košíček s príbormi. Keď sme si sadli, aby si trochu odpočinula — veď ešte bola slabá — ukĺzlo mi mimovoľne: „Vyslyšal Pán Ježiš modlitby, ktoré sme odosielali za vás?“ — Vzhliadla rýchlo ku mne; sladká vážnosť zasadla jej na poriadkovej tvári, spustila zopäté ruky do lona; „Vyslyšal,“ vetí po chvíľke, „vaším pričinením.“

„Mojím?! Ako to, prosím?“ — užasol som.

„Vy ste svoje odovzdanie sa Pánovi Ježišovi predniesli tak jasno a prostučko, že konečne som porozumela, čo sa to odo mňa žiadalo v tých veľkých zhromaždeniach, kde môj miláčik prijal nový život i čo žiadal odo mňa on sám, keď ma prosieval, aby som celé srdce odovzdala Pánovi. Konečne včera pri vašich slovách som porozumela, ako sa privinúť ku Kristovi… Keď sme sa potom s drahým otcom vrátili domov a on sa so mnou rozprával i čítal Slovo Božie i modlil sa, zrazu svitlo nado mnou úplne. — Priniesla i vložila som svoje hriechy na Baránka Božieho. On ma nielen nezavrhol, ale s tým bremenom sňal i horu môjho smútku. — On ma potešil. Srdce ma síce bolí i ďalej nad mojou stratou, no nezúfam si už, nie! Riekla som navždy: Buď vôľa Tvoja ako v nebi, tak aj na zemi — a vo mne je pokoj.“

Ach, bolo mi veľmi ľúto, že sa nemôžem s ňou rozdeliť s radosťou, aká plnila moje srdce. Sedela tak tichučko, ako taká osamelá biela ružička. — Zrazu sa rýchle narovnala: „Poďme už!“ A išli sme. Aby som jej skracoval čas cestou, a aby som ju rozveselil, rozprával som jej, prečo som sa hneď neprihlásil na skúšku a kedy tak chcem urobiť, že iste na druhú nedeľu, keď pani barónka odíde.

„Nerobte to, pán Mirský,“ poprosila srdečne. „Ako viete, mám ísť s ňou na pár dní; dočkajte na mňa, prihlásime sa spolu.“

„Veľmi rád, keď si prajete, však všetci už vedia, že som ich. Keby však pani barónka zostala ešte cez nedeľu a mohol by som Zoltánovi vec vysvetliť, tak to urobíme aj v jej prítomnosti; všakver je to milá, dobrá dáma!“

„Veľmi! Nevidela som ešte nikdy jej podobnú.“

„To azda preto, že je kráľovskou dcérou.“

„Ona?“

„Áno; a pošla z toho istého rodu, čo náš Pán.“

Kým sme došli za ostatnými, vyrozprával som Ruženke panin rodokmeň. Veľmi ju to oživilo a zaujímalo.

„Som rád, že pôjdete s ňou. Tak sa mi zdá, že sme povinní tejto Dávidovej dcére preukazovať obzvláštnu lásku,“ poznamenal som.

„Ach, to rada pôjdem s ňou a poslúžim jej podľa možnosti; no modlite sa za mňa.“

Že sme i teraz v rozprávkovom údolíčku urobili pre paniu všetko, je isté. Bolo nám tam tak dobre za zvukov čarovnej hudby! Musel som spievať: „Nitra, milá Nitra…“ To nieslo za sebou historické vysvetlenie. Tak podávať históriu nášho národa v celom jej tragickom zafarbení, nevie predsa nikto ako pán Žilinský. Jeho rozprávanie zobudilo bývalú — teraz zármutkom uspalú Slovenku — tak, že i ona sa rada zúčastnila rozhovoru a vo veľmi smutnej tragédii nám predniesla, prečo nemohla ďalej zostať učiteľkou, hoci to povolanie mala veľmi rada a s veľkou láskou sa naň pripravovala. Videla tie úbohé dedinské deti, ktoré po toľkom zanedbaní mohli by tam stáť na úrovni s druhými deťmi. Vtedy spoznala, žeby nemohli pokročiť. Prišla k bolestnému presvedčeniu, že deti s nesmrteľnými dušami a ľudským duchom i umom obdarené nemôže prerobiť na „papagájov“ a idiotov. Pripravila si potom svoj program a učila menšie deti len po slovensky a väčšie maďarčinu len toľko, aby tá reč bola obligátnym predmetom. Deti na veľkú radosť rodičov skúšky dobre urobili. Cirkevná vrchnosť bola spokojná, ale škôldozorca, o veci upovedomený, zaviedol vyšetrovanie. — Aby starému pánovi farárovi usporila nemilú hanbu, radšej sa miesta vzdala a druhé jej už potom otec nedovolil hľadať.

„Keby ma boli poslali do maďarskej školy,“ svedčila vrelo, „bola by som čisto maďarské deti vďačne učila všetky predmety v ich materinskej reči, však mi bola zo škôl tá reč milá a dobre som ju vedela. Ale násilným vnucovaním cudzej reči okrádať slovenské deti o sladkú, drahú ich materčinu, o tento najvzácnejší Boží dar — to som nemohla.“

Pekné ružičky okrášlili rozprávkový obličaj. Dumné čarovné oči zažiarili zádumčivým steskom. V tom momente objala pani barónka mladú dámu.

„Konali ste celkom správne, pani Záhorová; vy ste tie deti okrádať nemohli.“

„Im sa aj tak po všetkých školách krivdí,“ namietol Černej. Tôňa pokryla mu čelo.

„V štátnych školách, ktoré spolovice sú vydržiavané aj postavené z mozoľov slovenského ľudu, učí sa len po maďarsky a v cirkevných, ktoré si ten ľud sám vydržiava, už len veľmi málo po slovensky. Čo poviete na to, pani moja, keď vám prezradím, že v našej škole, ktorú si naši bratia úplne sami vydržiavajú, ak nechceme, aby nám ju vrchnosť vzala alebo zatvorila, Danko a ja musíme naše deti učiť polovinu predmetov maďarsky? Keby sme s deťmi nemali mimoriadne hodiny, kedy príde naša sladká materčina k svojmu právu, naša mládež, náš dorast by nemohli byť takí, akí sú.“

„A vy sám vyučujete v škole?“ užasla nielen pani, ale i Zoltán a Ruženka. „Kedy, prosím vás, pri toľkej práci duchovnej a lekárskej?“

„Dosiaľ nám Pán nedal ešte nikoho, kto by nám tu pomohol,“ mierne vetil Danko, „no dúfam v Pána, že On sa o nás už pre budúcu zimu postará. Vie, že keby sme chceli školu ďalej udržať, museli by sme zanedbávať iné, práve také sväté povinnosti.“

„Ó, dajte ju mne!“ poprosila zrazu Ruženka. „Keď ma svätý Boh zachoval nažive a tak zanechal samu, musím mať komu žiť — bo ináč by som musela zomrieť. Však ma už tá priepasť od Horislava nedelí; Pán Ježiš sa nado mnou zmiloval, On ma prijal; no, tak zverte tie deti mne!“

„Vám, Ruženka? Zo srdca radi.“

Oba naši bratia pristúpili k sestre, ktorá sa tu k nim hlásila, ktorá im chcela pomôcť. Podávali jej ruky; pani Karolína ju objala:

„Milé dieťa, čas rozlúčenia s vaším miláčikom najrýchlejšie prejde v usilovnej práci pre Krista a pre náš národ. Mojim drahým synom veľmi uľahčíte a nášho vierozvestovateľa zachováte dlhšie pri živote. Keď to urobíte, urobíte dosť, lebo to už presahovalo jeho sily.“

„Ale, tetinka…!“

„Áno, tetinka má pravdu. Celú našu slobodnú evanjelickú cirkev si zaviažete veľkou vďakou, keď nám ho zachránite,“ vážne dosvedčil doktor.

„Všetkým stranám sa pomôže,“ usmiala sa pani barónka dosiaľ hlboko zamyslená. „Užitočná práca, úloha, ku ktorej sa roky pripravovala, poteší pani Záhorovú v jej zármutku a jej pomoc zachráni oboch pracovníkov, obzvlášť pána Žilinského, pred škodnými následkami prepracovania.“

Keď som Ruženke osamote vyslovoval svoju radosť a vďaku, vraví medziiným sladko: „A je tu ešte jedna vec: ako viem od otca, Lúky by nevládali platiť diplomovaného učiteľa, obzvlášť takého, ktorý by mal rodinu; a ja im v tom pomôžem. Ja plat nepotrebujem, môj drahý otec zásobí moju kuchyňu tak, ako keby som aj vo mlyne bývala; však som jeho jediná. Šatstvom som nadlho zaopatrená; a tak celkom bez ničoho ma môj miláček nezanechal. Viedlo sa nám dobre; sporili sme, aby sme dakedy nášmu národu mohli pomáhať; a to mi pri skromnosti postačí. To sú tiež veci, s ktorými nutno rátať.“

Veľmi úctive poceloval som jej malú ruku. Bol som presvedčený, že Ruženka je Horislava hodná. On sa obetoval; aj ona sa obetovala teraz celá so všetkým, čo mala, a činila to tak všetko jednoducho, akoby to bolo prirodzené. Vidno na nej, že ani nevie, že činí niečo zvláštne. Tým bola tá obeť krajšia a cennejšia.

Keď sme po olovrante zase spievali a hrali, zaspievala aj ona v sprievode oboch nástrojov našu modlitebnú hymnu: „Bože, svetov Stvoriteľu…!“ Ó, akú pravdu hovoril Borsuk: „Ani sláviky nemohli by ju prevýšiť!“ — Áno, spievala ako slávik.

Pomôže i v zbore, i deti naučí krásne spievať; lež čo, keď ja to už nepočujem! — Veľmi šťastní vrátili sme sa domov. Pani barónka bola síce veľmi ustatá; nebola zvyknutá chodiť toľko po skalách a ešte menej viezť sa na takom voze, no veľmi nám všetkým ďakovala za krásny deň.

Išla si hneď odpočinúť, aby vraj neprespala ranné služby Božie. Nuž, ona nie, zato my by sme ich boli temer odspali, len čo sme stačili do kostola dobehnúť. Ľudovít už hral, bola by to škoda! Reč bola o svätom Áronovom rúchu. Pred nami v celej Božskej kráse, čistote a sláve stál náš najvyšší kňaz Ježiš Kristus. — Dnes sme nešli na prechádzku; bolo mokro — v noci trochu pršalo. Zoltán šiel za Dankom písať noty; ja som varil podľa Ľudovítovej úpravy lieky pre štyroch nemocných. Danko opakoval pani barónke všetko to, čo sme my už z tých krásnych výkladov o stánku zmluvy počuli. Pani sa nevedela nasýtiť počúvať ho a on neustal jej predostierať zo všetkých strán ten nedosiahnuteľný obraz Toho, v ktorého je zahrnuté všetko, ale všetko, čo nebo i Zem má cenné.

Bolo už jedenásť hodín preč, keď ho povinnosti odvolali. Ona zašla do spálne a odtiaľ prišla, až keď nás zvonček volal na obed. Snáď čítala si tam ďalej Slovo Božie alebo len v tíšine rozvažovala o tých počutých Božích pravdách.

Keď sme po obede sedeli pri nej na stolčekoch, sľúbila pánovi Černejovi, že zostane na pohovke odpočívať aspoň do olovrantu. Zrazu vraví pohládzajúc zlaté synáčikove vlasy: „Nevedela som, aké cenné, prekrásne, plné obrazov bolo naše židovské náboženstvo. V Kristovi Ježišovi predobrazy sa plnia všetky do jedného. Ba ani to som nevedela, aká vzácna kniha je Starý zákon. Naši predkovia nám ho zanechali nedotknutý a čistý napriek všetkému prenasledovaniu. Ako dcéra Izraela, hanbím sa, že som túto knihu tak málo znala, tak málo rozumela, hoci sa mi dostalo dosť dobrého náboženského vzdelania. Dobre činíš, syn môj, že sa čo najviac hľadíš vnoriť do knihy kníh; povedieš i svoju matku.“

„Ó, mamička, však budeme čítať spolu,“ radoval sa Zoltán.

„Prvé, čo učiním,“ povravela po chvíľke snivo, „bude, že sa znovu začnem učiť hebrejsky. Prv než som sa vydala, na žiadosť mojej babičky dal ma otec učiť; potom to všetko prestalo. Ver, dieťa, pripadám si, akoby som bola roky spala. Ako dievča mala som mnoho hlbokých otázok. Všetko som chcela vedieť, vždy som dačo hľadala. — Augustínov výrok, ktorý nám citoval Žilinský, je pravdivý, že naša duša sa nikdy neuspokojí, kým nespočinie v Bohu. V detstve som bola oveľa bližšie k Bohu. Potom som sa ďaleko vzdialila od Neho, keď nebolo nikoho, kto by mi bol na Neho poukázal. — Až teraz.“ — Pani prestala.

„Čo teraz, mama moja sladká?“ naliehal chlapec.

„Teraz som poznala, že k Bohu sa možno priblížiť len skrze Krista a že v Ňom je všetko. Zdá sa mi, akoby tie prvé roky, zabudnuté túžby a sny detstva i prvej mladosti nielen zase ožili, ale aj akoby sa mali splniť!

Neodvážili sme sa ani slovom rušiť vzniknutú posvätnú tíšinu. Hľadel som na paniu; odpočívala pred nami tak zduchovnele krásna sťa výtvor obraznosti. Veľké modré oči spomedzi zlatých sietí hľadeli k nebesiam a v nich roztúžená, roky hľadajúca duša. Na rovnom, belostnom čele vysokovzletný, akoby putá zhadzujúci duch, smäd na ružových, zamĺklych perách, srdce rozorvané, malé belostné ruky sťa k modlitbe na hrudi zopäté. Odpočívala vo vzdušne jasnom, modrom obleku z ľahučkého hodvábu a čipiek; bohaté, zlaté pletence po poduškách leskli sa ako vlnky; — ach, tak si tu pred nami ozaj odpočívala nežná, vysokorodá, pravá kráľovská dcéra. I keby som ju už nikdy viacej neuvidel, ten obraz zostane odtlačený navždy v mojom srdci. Dobre, aspoň neustanem modliť sa za ňu, aby jej túžby došli splnenia.

Keď už ďalej nevravela, vstal Zoltán a pristúpil potichúčky k pianu. Jeho prosebným pohľadom privolaný, stál som čo nevidieť pri ňom.

Len dva akordy — a už som poznal a spieval tak, ako nikdy už túto pieseň spievať nebudem:

Vonku padal tichý dážď na zelené lístie a na vence ťahavých ruží, ktoré obtáčali otvorené okná. Celá príroda akoby mi pomáhala túžiť, teskniť a predkladať otázky, na ktoré ona tam hore dostala už odpoveď, no my smejú ešte len čakali…

Obzrel som sa na paniu. Sedela už v rohu pohovky; tvár mala rukami zakrytú a plakala. Ach, tie teskné, túžobné otázky po veciach veľkých, svätých vyvolali ten plač. Preto som do posledného verša vložil zbožné zajasanie:

Keď pieseň doznela, zvládla v sieni bájna tíšina. Zrazu ucítil som sladkú vôňu konválie. Odtrhol som pohľad od vysokých nebies. Pani stála pri nás, celovala synáčika, pohladila aj mňa po čele, a prv než sme sa nazdali, zmizla nám jej štíhla postava v spálni. Poďakovala sa nám tak, ale sa aj od nás odobrala; už sme ju do olovrantu nevideli.

Zoltán posadil sa so svätou knihou na lone k oknu. Čakal tu verne svoju drahú mamičku. Ja som zašiel najprv za pani Žilinskou, povedal som jej všetko a prosil, aby sa so mnou za pani barónku pomodlila. Urobila ochotne, hoci sa mi zdalo, že i ten jemný hlas našej dobrej mamičky je akýsi zahmlený a na krásnych, tmavých očiach leží akýsi flór. — No to sa mi len muselo zdať. Veď pani modlila sa s takou vrúcnosťou za tú drahú, roztúženú dušu, aj s takou radostnou vierou, že bude vyslyšaná.

Chcel som sa v izbe pána doktora pustiť do štúdií, ale, keď som to v prvej chvíli neurobil, potom to už nešlo. Urobil som dačo nemiestne. Neviem skutočne, prečo som tak urobil a prečo som sa ani len nezbadal, že zle robím, až keď vec bola úplne vykonaná. Sadol som si totiž k otvorenému oknu, odhrnul záclonu a pozbieral prievanom iste z okna zhodené papiere. Bol to list obsahujúci viac strán. Pohľad mi padol na meno podpisu — užasol som. „Milica“ stálo tu napísané krásnym vypísaným ženským písmom. — Ach, Ľudovít, úbohý môj brat, čítal iste nejaký starý list svojej utratenej nevesty a vtom ho náhle odvolali k nemocnému. List potom spadol. — Premýšľal som: snáď tým nezhreším, keď prečítam aspoň dakoľko viet a presvedčím sa, či ho ona naozaj tak veľmi milovala, ako hovorili u Orfanidesov. Pozrel som na oslovenie „Milý Ľudovít“ — a zarazil sa, veď dátum bol len z minulého týždňa! Ona písala jemu? Teraz — keď je už ženou druhého, — čo mu mala písať? — Prečo ho znepokojovala? — Nuž, chcel som pre objasnenie len niekoľko viet a medzitým prečítal som dva-trikrát celý list. Ó, čo by tá — ako mi ju popisovali — hrdá, mladá dáma povedala, keby aj len tušila, že cudzie oči čítali tento jej list! Hanbím sa teraz za to veľmi, ale vec sa už stala a nikdy sa viac neodstane. Veľmi som prosil Pána, aby mi odpustil tú nečestnú, nemiestnu zvedavosť. Viem, že tak urobil; to ma potešuje. Pokoj dosiahol som, pravda, až vtedy, keď som sa priznal i pánovi doktorovi. Keď on už vie a odpustil mi, hoci ho to najprv veľmi zabolelo, môžem si napísať, čo som čítal a zapamätal:

„Veľkou úzkosťou duše dohnaná,“ stálo na začiatku, „lebo niet už iného východiska, musím Ti písať. Mala som tak urobiť dávno, viem, no nemohla, ba nechcela som. Ľudovít, odpusť nešťastnej, dakedy Tvojej Milici všetku krutosť, ktorou s Tebou nakladala. Je pravda, veľmi si mi ublížil, veľmi sklamal, ale moja mamička mala predsa pravdu; nemala som právo tak po Tebe, po Tvojom srdci šliapať. Chcela som pomstiť ich krivdy, stúpala som radšej i na svoje srdce. Odhodila som Ťa raz, nevyslyšala, keď si ma prosil, aby sme začali nový život. Svätý Boh Teba zdvihol, očistil a mňa teraz za trest necháva v tom prachu. Išla by som rada ku Kristovi, rada by som prestala byť prekážkou Sávovi, ale nemôžem. Všetky pokusy mojich drahých sú márne. Zostala som v „Mezopotámii“ sama, úplne sama! Je mi tak pusto, tak chladno samotnej — niet mi pomoci, dokiaľ mi Ty neodpustíš. Ja som nešla s nebeským Eliezerom, keď ma volal — ach, a On sa už pre mňa vrátiť nechce. Viem už, že som stratená, zahynulá a bojím sa večného zahynutia. Vyhodila som Ti na oči, že sa budeš tučiť na „dolnozemskej“ slanine, a Ty si mi dokázal dobrovoľnou chudobou, že žiadosť sveta nemá nad Tebou moci. Sama zapredala som seba za česť, za slávu — za mamonu. Nebola by som hodna, aby ma zem nosila, keby som nemilovala Sávu, keby som sa neusilovala robiť ho šťastným, hoci to nie je tá láska naša, ktorá v onej noci zomrela; no som len na prekážku, len na pohoršenie. Z Teba by sa nikdy nebol stal kresťan, keby som nebola potrhala naše zväzky. Po mojom boku Ťa čakala len záhuba, a Sáva až teraz konečne privinul sa celkom ku Kristovi. Keď hľadí do vlastného vnútra, je konečne šťastný, ale len čo sa pozrie na mňa, jeho šťastie uniká.

Chcela som vám dokázať, že, aj keď „Mezopotámiu“ neopustím, môžem dosiahnuť ideál ženy. — A čo som dokázala?… Zlatuška vzniesla sa vysoko veľkosťou svojej obeti. — Irenka je v pravom slova zmysle slnečným lúčom veľkého dosahu. To slnce hreje najprv v domácom stredobode. Čo sa stalo z vás dvoch, z Miloša, z Draškóciho, z grófky B., — ba i z babičky, a deduška Strakoniča? Aké krásne charaktery vyvinuli sa z Demetera a Pavla! Čím bol drahý otec Strakonič! — A čo je zo mňa? — Nula, nula; pozlátená škrupina bez jadra. A čo bude z mojich krásnych, zlatých detí, keď ich ja vychovám?!… Ó, Ľudovít, odpusť a dovoľ mi, aby som smela prísť vyplakať sa na hruď svojej mamičky, aby som smela vložiť ruku do Tvojej ruky, tak ako si si prial kedysi, a povedať Ti, ako veľmi si Ta ctím a ako veľmi svoje tvrdé slová ľutujem. Snáď, keď dal Boh Dankovi tak mnohú dušu, dal by mu ešte i moju. Ó, zľutujte sa nado mnou a nezavrhnite ma, nezatvorte dvere pred biednou Milicou, ktorú márnosť tohto sveta už nemôže uspokojiť. Že ale chleba života nemá, hynie jej duša hladom. V prípade, že ma prijmete, prišli by sme koncom augusta. Sáva veľmi túži po vás. Túži po vás a po Tvojom odpustení Tvoja rodná sestra Milica.“

Keď som si potom prezrel, čo som napísal, videl som, že okrem daktorých poznámok a daktorých ináč stavených viet som si zapamätal celý list.

Aký to obraz rozorvanej duše! Ona nechcela ísť, keď ju Pán volal; teraz by už rada a nemôže. Ba, čo jej on odpovedal?…

Dovolil jej prísť? Ak áno, čo bude potom cítiť, keď prídu i so svojimi deťmi? Nebude mu to veľkým pokušením? Veď on ju iste ešte vždy miluje — a ona je už roky ženou druhého! Tak dumal som vtedy.

Potom som list poskladal, zastrčil do obálky, položil na stôl a zaťažil ťažidlom. Keď som to všetko urobil a zariadil, aby sa list nedostal do nepovolaných rúk, prišlo spamätanie. „Čo si to urobil?“ zaznelo hrozivo vo mne. „Siahol si po intímnom tajomstve vzácneho priateľa, nahliadol si do duše mladej, neznámej dámy! Ach, ty si čítal list, ktorý bol určený len pre jedny oči. On ti dovolil bývať s ním v jednej izbe, a ty si ho sklamal! A to teraz, keď si už Boží!… Čo si pomyslí, keď sa to dozvie? Dozvedieť — prečo by sa mal dozvedieť? A budeš sa mu môcť pozrieť do očí? — Nepozná na tebe, že si vinen?“

Sedel som pri okne; hlavu som mal sklonenú do rúk, nevýslovne som bol nešťastný. Modlitby za odpustenie nepomáhali. Kde bol môj pokoj, moje šťastie!? Ó, veď som urobil niečo, čím som predovšetkým zarmútil a potupil Pána Ježiša. — Počul som, že sa otvorili i zatvorili dvere; vedel som, že vošiel Ľudovít, že stojí predo mnou. Iste si spomenul na list, keď zamieril práve sem.

„Sveto môj, čo ti je, čo sa stalo?“ sklonil sa ku mne.

„Dačo veľmi zlé,“ vetím bezzvučne; „sklamal som Pána Ježiša i teba, no i seba.“

„Sklamal? Ako?“

Jeho pokojná otázka primäla ma vzhliadnuť. Napriek vlastnému žiaľu videl som aký je bledý, no pokojný a jasný.

„Prečítal som list, ktorý ležal tu na zemi.“

„Ale, Svetozár!“ Jeho drahé oči zahoreli hnevom; „ako si to mohol?“

„Tú istú otázku si predkladám sám, veď nikdy ešte v živote nečítali moje oči cudzí list, až teraz, keď som Božím. Snáď vôbec moje znovuzrodenie nebolo pravé, keď som sa mohol dopustiť takej podlosti.“

„Povedz mi úprimne, ako si na to prišiel? Pudila ťa k tomu neslušná zvedavosť?“ Ľudovít vravel už zase pokojne.

„Neviem, videl som meno Milica. — U Orfanidesov rozprávali, ako veľmi ťa milovala. V domnení, že je to dajaký starý list, chcel som sa len presvedčiť, či je to pravda; a keď mi oči padli na dátum, zmocnilo sa ma rozhorčenie, čo ti ona teraz môže písať, prečo ruší mier tvojej duše. Ver, ani som len nevedel, keď som ho čítal, že hreším, a potom ma ten obraz jej veľkého nešťastia a biedy zaujal celého. Až keď som odložil list tam, hľa, na stolík, aby dakomu nepadol do rúk ozvalo sa konečne svedomie a hrozne ma začalo mučiť. — Odpusť mi, Ľudovít, prosím ťa, ak môžeš. Nehodný som síce už tvojej dôvery i priateľstva, no veď ani Pán Ježiš mi neodpustí, ak ty zadržíš moju vinu.“

„Ustaň,“ objal ma zrazu, „veď si ty ani nezhrešil, keď ťa svedomie vopred neupomínalo a láska a súcit dohnali ťa tak ďaleko. Viem, že nikdy viac podobné neurobíš. Nahnevalo ma len, že ty taký mladý i telom i duchom musel si prečítať toto hlboké pokorenie mojej milovanej Milice. No, ty ju ľutuješ, však?“

„Veľmi, Ľudovít; — no odpustíš mi, pomodlíš sa so mnou?

„Poď, pomodlime sa,“ objal a bozkal ma.

Ach, áno, Pán môj sa už potom zmiloval, keď on nielen odpustil, ale na dôkaz, že som nestratil jeho dôveru, začal so mnou hovoriť o veci bližšie.

„Čo urobíš, Ľudovít?“ spytujem sa úzkostne; „dovolíš jej prísť? Veď nepríde sama.“

„A snáď by som mal prekážať? Či nemodlím sa roky za jej obrátenie? Viem, že sama nepríde; znám nebezpečenstvo, ktoré mi tým hrozí, keď už sám list vyvolal takú búrku citov, že som ho až v rozčúlení tu nechal, keď povinnosť volala. Pán vie, že sa my traja raz musíme vyrovnať. Oni budú môcť konečne dosiahnuť pokoj len vtedy, keď ma uvidia šťastného. Môj Pán mi pomôže, vie, že som hotový i život položiť za ňu, aby mohla byť skutočne konečne šťastnou a ponajprv zachránenou. Ako veľmi som jej ublížil, viem ja najlepšie; neodčiním to, nenapravím tak, ako ani ona neodčiní, nenapraví to, čím sa mi pomstila. Len láska Kristova, rozliata v našich srdciach, môže postaviť most ponad tú priepasť, ktorá delí nás dvoch — cez hrob nášho pochovaného pozemského šťastia. No prv musí ozdravieť jej choré srdce. Pán Ježiš musí si v ňom urobiť stánok. — Prirodzene, že som ju prosil, aby prišla; ostatné povieme si ústne.“

„No ona píše, že by prišli koncom augusta,“ namietam nesmelo. „To teda my musíme odísť prv, aby sme neprekážali.“

„Prečo, môj drahý? Tak ako teraz, aj potom môžeme si vás dvoch podeliť. Vy nielenže nebudete prekážať, lež mne v prvej chvíli bude pravým dobrodením, mať vás tu, keď prídu. Medzi nami troma postačí i štvrťhodinový rozhovor; potom pôjde všetko v rodinnom kruhu. Veď príde to dcéra za matkou, rodná sestra za rodnými bratmi. Práve vy dvaja mi pomôžete vytvoriť okolo nich krásne chvíle a oblažiť nielen ju, no i úbohého, konečne k svetlu privedeného nášho brata Sávu Strakoniča. Ten pre Milicu a pre mňa ešte posiaľ nemohol navštíviť hrob svojho milovaného otca.“

Ľudovít si zrazu sadol na pohovku, sklonil hlavu do oboch rúk — a v izbičke stíchlo. Hodil som sa mu k nohám, položil hlavu na jeho kolená. Veľmi, veľmi mi ho bolo ľúto.

„Však Pán Ježiš ti pomôže, On ťa poteší,“ povrávam nesmelo.

„Verím tomu; no nediv sa mi. Považuj ma za človeka stojaceho pred bolestnou operáciou, ktorý vie, že nastáva veľká bolesť, a desí sa; ale keď operáciu šťastne pretrpí, potom konečne ozdravie. Aj so mnou bude tak. Nestrachuj sa o mňa; neželej, veď ja som Boží a Pán hovorí: Mocný je to, čo som u Neho zložil, zachovať. — No, už dosť o tom. — Nevieš, je tetinka doma?“

Vstali sme obaja.

„Bola doma. Išla do svojej izby; snáď ju tam nájdeš.“

„Tým lepšie. Ty vyjdi von, Sveto. Si bledý, obleč si prezuvky a plášť; prechádzka v teplom daždi ti nezaškodí. Choď k Uličným, navštív starú tetičku Uličnú a spočítaj jej tep. Ak by si badal srdcovú slabosť, daj jej z lieku, ktorý má tam na okne.“

Ó, ako vďačne som poslúchol! Veď on mi naozaj neodňal zo svojho priateľstva a dôvery — sláva Pánovi! — Keďže starenka spala a potom sa so mnou rozprávala, vrátil som sa od Uličných, až keď už naši sedeli pri olovrante. Našiel som ich v milom rozhovore. Cestou mi napadlo, že i pani Žilinská iste dostala list od dcéry, a preto bola taká bledá. No teraz, v posledných chvíľach ani na nej, ani na Ľudovítovi to nebolo vidno. Práve rozprával pani barónke zaujímavú epizódu zo života ľudu.

Aj ja som popísal chvíle strávené u Uličných. Našiel som tam veľkú sedliacku izbu. Jej zadná časť bola oddelená záclonou; tam stála čistými perinami ustlaná posteľ a na nej odpočívala starenka ako obraz hlbokého pokoja. Pri nej sediaca vnučka odháňala zelenou halúzkou neodbytné muchy, aby nesadali na babičku. S ostatnými z rodiny, ktorí boli doma, stretol som sa v kuchyni a na dvore. Všetci majú starenku radi a želejú, že im odíde. Na prvý pohľad som videl, že starenka čo nevidieť spočinie v čiernej zemi. No, keď starenka po chvíli otvorila oči a tie upreli sa na mňa také milé, žiarivé, plné dobroty, a dobrotivý úsmev preletel peknou zvráskovatenou tvárou, už som sa synom, dcéram i vnukom nedivil. Užila podaný liek. Potom zadržala moje ruky v svojich vetchých. Ďakovala mi, že som ju prišiel pozrieť. Dozvedel som sa, že ešte v nedeľu dopoludnia bola v kostole a veľmi sa z nás dvoch tešila a za nás sa modlila. Po obede si už musela ľahnúť. Dozvedel som sa, že ani jedny služby Božie ani v zime, ani v lete nevynechala, odkedy začali sa náboženské schôdzky v Lúkach, a že to bolo jej najväčšou rozkošou. Teraz len túži, aby mohla prebývať v dome Hospodinovom na veky. Prosila ma (keď vraj viem tak veľmi pekne spievať, že môj hlas, ako zvuk nedeľného zvona cez všetky ostatné prenikal), aby som jej zaspieval 23. žalm. Na šťastie som sa ho už bol naučil. Bolo možné jej túžbu vyplniť.

„Babička,“ spytujem sa potom, „nedesí vás smrť? Nebojíte sa toho putovania cez údolie tieňov smrti?“

„Nebojím, syn môj pekný, prečo by som sa bála? Či tam nie je: „… lebo Ty so mnou si?…“ Ja verím vo svojho Spasiteľa: On je ten dobrý Pastier, ktorý si ma, svoje dlhé roky blúdiace jahniatko, našiel a s veľkou radosťou položil na svoje plecia. Ó, On si to, čo viac než svoj život miloval, neopustí. — A tak vždycky budeme s Pánom, hovorí svätý apoštol. Len jedno by som si priala, aby náš dobrý pán kazateľ boli tu pri mne, keď budem odchádzať; veď nebyť ich, bola by som musela večne zahynúť. Šťastná to bola hodina, keď ich švagor Rázner priviedol k nám, i tá, keď Rovesný počul prvý raz o nich. Pán Boh sa vtedy zmiloval nad nami. — Ja už polroka mnoho robiť nemôžem; skoro ustanem a deti mi robiť nedajú. Nech im Pán Ježiš oplatí ich lásku! Mám dosť času modliť sa k Všemohúcemu Bohu. Verte, vo dne i v noci modlím sa za pána kazateľa. Oni hovorievajú, že im tak pomáham. Musím sa ponáhľať, lebo neviem, či tam hore, kam sa už beriem, budem môcť v tom pokračovať. A oni tak veľmi potrebujú, aby ste sa všetci za nich modlili, aby vám ich milostivý Boh dlho zachoval pri živote; veľmi ich potrebujete. No i za to sa modlite, aby ich On sám potešil v každom zármutku a posilnil v každom boji.“

Sľúbil som starenke, že tak urobím, no prosil som ju, aby sa i za mňa pomodlila, že budem musieť čo nevidieť do toho studeného zlého sveta; no i za Zoltána a obzvlášť za jeho mamičku. Netak napnuto ma starenka počúvala, keď som jej rozprával o pani barónke. Potom si zložila ruky a začala sa hlasito modliť za ňu i za Zoltána. Kľačal som pri posteli a modlil sa v duchu s ňou. Hlas jej pomaly slabol. Položila zopäté ruky na moju hlavu, pomodlila sa za mňa, požehnala ma — a zaspala. Tak v tichom sne ponorenú som ju opustil. — Nuž, dačo z minulých chvíľ opísal som našim.

„To snáď, brat môj drahý, keby si hneď zašiel k Uličným,“ mienil Ľudovít. „Naša dobrá babička sotva už dlho potrvá; dohára ako svetlo na oltári.“

„Už — Ľudovít, — ach!“ zaľútal si Danko vstávajúc. „To bude pre nás veľká škoda a strata a obzvlášť pre mňa. No Pán chce ju už mať doma. — Moja úcta, pani barónka, odpustite, že dnes k čítaniu neprídeme.“

„Ako by som neodpustila! Mnoho by som dala za to, keby som starenku mohla vidieť odchádzať,“ hlas panej zaznel priam túžobne teskno. „Videla som už viac ľudí zomierať,“ dodala smutno, „no ani jeden z nich nevedel kam ide; každý sa bál toho údolia smrti. Smrť pravej kresťanky! Musí to byť krásne.“

Nuž nielen jej, i všetkým nám sa dostalo toho za podiel. Danko od Uličných sa nevrátil. Privolal ta i Ľudovíta, a ten poslal čochvíľa pre nás. Babička vedela, že odchádza, a keď jej oznámili žiadosť pani barónky, sama žiadala, aby pani za ňou prišla i s jej synáčikom. No tak nás pani Žilinská priviedla práve k tomu, ako babička žehnala svojich plačúcich synov i nevesty, dcéry, zaťov, vnukov a vnučky, celú veľkú, peknú svoju rodinu. Ďakovala im za vernú lásku, že sa tak na jej staré kolená o ňu starali, keď im už ničím pomáhať nemohla; oni zase ďakovali jej. Potom na chvíľočku zdriemla. Keď Ľudovít otvoril okno, prebrala sa, vydýchla si a videla nás, ktorým rodina spravila okolo miesto. Danko, sediaci pri starenkinej hlave, prepustil stoličku pani barónke; Zoltán stal si k matke. Nadzemskou žiarou presvietené babičkine oči zblúdili po nás, utkveli najprv na panej, potom na mne. Stál som pri Zoltánovi.

„To je teda ona?“ spytuje sa ma a krásny úsmev ožiaril jej starú tvár. — „Aká si ty prešťastná, dcéra moja pekná,“ hovorí k panej hlasom materinsky nežným, „že aj s tvojím zlatým synáčikom, ktorého ti môj Boh veľmi požehnaj, môžeš patriť k pozemskej rodine môjho Spasiteľa a Vykupiteľa. Miluj Ho z celého srdca, On je toho hodný, aby sme pre Neho žili, a keby bolo treba, i umreli. Raz, až zase príde a kraľovať bude nad svojím národom na zemi, tisíce budú Mu slúžiť. Tam hore, kam ja už odchádzam, je zástup na nespočítanie. Tam On potom už tvoje služby tak veľmi potrebovať nebude. Slúž Mu teraz, od dneska. Ešte vždy je potupený; niet pre Neho miesta. Prijmi Ho do svojho domu ako Marta, uč sa od Neho ako Mária. A ak by si musela trpieť s Ním — On je toho hodný.“ Starenka zavrela oči, no otvorila ich znovu, veď jemné, chvejúce ruky vzali jej slabučkú ruku a položili si ju na hlavu. — „Požehnaj ma, babička, oddávam sa Ježišovi Kristovi; chcem Mu slúžiť, chcem Ho milovať, trpieť tu pre Neho a kraľovať tam…“ povrával prekrásny, rozochvený hlas panej, ktorá si pokľakla.

Zhasínajúce starenkine oči zažiarili ešte raz blahom nebies; slabnúce ústa vyslovili sväté slová áronovského požehnania. A bolo to posledné, no istotne najkrajšie dielo babičky Uličných na zemi. Danko, ktorý starenku pred tým zdvihol a držal v náručí, ktorému patril posledný jej pohľad, poceloval synovským bozkom babičkino čelo, zložil ju do podušiek, zatlačil jemne pre zem túto zhasnuté oči. Potom pokľakol a vkladal ju do rúk Pánovi. Ďakoval Mu za jej šťastie, víťazne skončenú pozemskú púť.

Čo bolo ďalej, neviem. Neschopný ovládať hlboký dojem unikol som z domu, kde plakali veľmi za odišlou babičkou milujúce jej vnúčatá, áno celá rodina. — Stojac na chrámových schodoch, hľadel som na zaoblačené nebo. Po prvý raz v živote cítil som, že je to pravda, čo Danko povedal Ruženke: „Smrť je čas medzi večerom a ránom, koniec často bolestného dňa a začiatok toho najkrajšieho. Boh nie je Bohom mŕtvych, ale živých, lebo Jemu všetci žijú. — Kto verí vo Mňa, keby aj zomrel, žiť bude.“

Teda aj ja, už aj ja, sláva Pánovi, aj ja! V duchu som sa veselil. — Z dumania vytrhli ma zvonári; išli už zvoniť babičke Uličných. No povedali mi i dačo nečakané: Z druhej strany kostola je vraj ešte jedna miestnosť asi taká veľká ako zákristia. Vyzerá to zvonku, akoby mal kostol dve kaplnky a nemálo to krásu stavby zvyšuje. Táto miestnosť je oddelená pre zomreté dietky Božie. Stalo sa tak na žiadosť pána generála, ktorý vraj i po smrti, kým v matičke zemi nespočinie, žiadal si zostať v Božom dome; tak veľmi ho miloval. Nuž, on bol tam prvý vystretý a teraz babička si to isté žiadala. Idú vraj otvoriť tam okná i dvere a pripraviť, čo teba, najmä zapáliť svetlá, aby starenku mohli preniesť, až budú s ňou dcéry hotové. Chcel som ísť s mladíkmi, no nedali mi, že radšej až potom, keď babičku prinesú.

Idúceho domov dobehol ma doktor Černej. Keď som mu vyslovil svoje podivenie nad tým podivným zariadením, vetil vážne: „Videl si, aké malé byty majú naši ľudia. Keď smrť vkročí, niet kde mŕtveho vystrieť, tak spia živí pri ňom v jednej miestnosti, i keď bol zomretý predtým chorý na nákazlivú chorobu. Mŕtvola sa rýchlo rozkladá. — Pán generál to všetko videl, a preto prišiel na tú, v každom ohľade krásnu a dobrú myšlienku. Len dvaja naši milí ho doteraz nasledovali; aj dve deti boli tam vystreté. Veď, sláva Pánovi, mnohí nezomreli. Naša babička pristane tam úplne; presvedčíš sa, až ju uvidíš.“

Doktor mal pravdu. Ach, tá dobrá starenka pristala veľmi krásne do tej vzdušnej, vysoko klenutej kaplnkovitej siene, na stenách ktorej boli krásne výpovede týkajúce sa vzkriesenia. Biela truhla spočívala na nízkom katafalku.^[32] Drevené, biele sviecne, každý s tromi sviecami, stáli pri jej hlave; pri nohách bol stolík, na ňom svätá kniha. Okolo stien boli lavice, tak ako v zákristii. — Ach, áno, jej tu pristalo, obzvlášť na druhý deň, keď ruky lásky vyzdobili sieň zeleňou a kvetinami. Rada bývala v Božom chráme; nevynechala ani jedno zhromaždenie, no tak aj teraz spočívala medzi nami, keď sme okolo nej spievali, čítali a modlili sa. Áno, bola aspoň telesne.

Aj ráno spala si tichúčko v kaplnke, kým sme my boli pri ranných službách Božích. Tam si ju potom všetci bratia a sestry mohli navštíviť. Tam už v zavretej rakve čakala vo štvrtok dopoludnia na skončenie krásnej pohrebnej reči i spevu konaných v chráme. Až keď sme vyšli z chrámu, otvorili sa dvere kaplnky a synovia i vnuci vyniesli drahú svoju mamičku a zaniesli si ju k jej tesnej komôročke. Ešte raz zaznela modlitba i spev; — a prach navrátil sa do prachu, keď najprv duch odišiel k Bohu.

No tak odpočívaj v pokoji, oslávená, verná Božia služobníčka! Odkedy ma tvoje ruky požehnali, cítim obzvláštne svetlo a silu v srdci. Ba, čo cíti drahá Zoltánova mamička? Niet jej viac medzi nami, no ani Zoltána. Pripadám si ako sirota. Tak vravel som si sám u seba.

Keď sme sa v utorok po večerných službách Božích vracali z kostolíka, šiel som spolu s Dankom posledný.

„Pán Žilinský,“ povrávam zamyslene, „čo myslela pani barónka tými slovami u Uličných?“

„To, čo povedala, drahý Svetozár, svedčí o tom, že sa odovzdala Pánovi Ježišovi.“

„Vy myslíte, že sa…?“

„Že už je Božia; áno, sláva Pánovi!“

„A bude môcť zotrvať verná po boku svojho muža?“ namietam teskne.

„Ktoré Ho prijali, dal im moc dcérami Božími byť. Rozumieš? Moc. On dá tým svojim zvláštnu moc; jej, Zoltánovi i tebe; On nikdy nenaloží vám viac, len koľko budete vládať zniesť. Počul si predsa posolstvo zomierajúcej vernej Božej služobníčky: „Ak by ste s Ním i trpieť museli, On je toho hodný.“ — Pec ohnivá, jama levová, ostrov Patmos, dážď skál privolá vždy Syna Božieho do bezprostrednej blízkosti. Ver, hoci toho nebolo tak mnoho, ale z vlastnej skúsenosti môžem ti povedať, že nikdy nebol som taký šťastný a v duchu blažený, ako keď ma pre Krista žalovali a pre Jeho Slovo tak so mnou nakladali, že neraz som nemal kde hlavu skloniť. Telu a srdcu sa to, pravda, priečilo, ale duch bol voľný a niesol sa kráľovským letom k večnému Bohu. Povedal som ti už, že cirkev Božia je ker, ktorý, keď horí, predsa nikdy nezhorí. — A ako mal môj Pán pre mňa toto krásne Élim, v ktorom si ma ty našiel, tak ho bude mať i pre ňu a pre vás. On nedovolí pokúšať nad možnosť, ale s pokušením posiela aj vyslobodenie, aby sme ho mohli zniesť. — Uvidíš pani barónku konečne veľmi šťastnú, bo šťastná posiaľ nebola.“

„Nie, nebola; to som videl a myslel len, že obava o Zoltána kalí jej život,“ prisvedčil som mimovoľne.

Tým sa rozhovor skončil: Ach, či mal drahý Danko pravdu! Aká bola šťastná cez tie dni, čo sme ju tu medzi nami ešte mali! Na prechádzke vždy sme museli s ňou striedavo čítať Slovo Božie. Prešli sme tak celé Evanjelium podľa Jána. Nevedela sa ho ani nasýtiť. Museli sme jej spievať piesne, ktoré už vieme, obzvlášť žalm 23. — Odvážil som sa jej raz spýtať, či to iste vie, že ju Pán Ježiš prijal, že má nový rod. — „Viem, Mirský no viem viac,“ vravela.

„Viac, mama?“ zadivil sa Zoltán.

„Áno, viac, miláčik môj; ja som prijala Jeho. No veď i vy ste Ho prijali, vy ma rozumiete. Moja duša našla konečne to, čo hľadala od detinstva, po čom žíznila. Moje túžby sú splnené, smäd uhasený.“

Najradšej by som sa bol rozplakal samou blaženosťou a konečne som jej uveril. S duchovnou zmenou i telesne akoby sa s paňou bola stala zmena. Nahnutá postava sa vzpriamila, akoby si jej do všetkých žíl bol nalial nový život. Chodila tak elasticky, sviežo, áno sama nás žiadala, aby sme ju zaviedli do Turovej doliny. Určili sme tento výlet na piatok a prizvali aj Ruženku. Zase sme pred službami Božími raňajkovali a hneď po nich, oboma drahými bratmi a sestrou sprevádzaní, vybrali sme sa na púť. Cesta trvala vyše hodiny, bo Ľudovít nám ukázal pohodlnejšiu cestu, na ktorej sa dámy tak neunavili. Zaviedli sme našich drahých na to mne najpamätnejšie miestočko, kde mi môj Pán daroval nový život. Tam sme Ho najprv oslavovali modlitbou a spevom. Potom vravel k nám Danko z knihy kníh, zodpovedal všetky naše otázky, ktoré sme mu my štyria predkladali. Boli sme ako hladné, šťastné deti pri plnom stole. — Pri druhých raňajkách, ktoré sme si rozložili, bola hostiteľkou pani barónka. Bola si totiž vyžiadala od tetinky, aby smela kúpiť všetko, čo sme so sebou vzali. No tak nás veľmi láskave hostila.

Pri týchto raňajkách rozprával nám Danko, že moje domnienky sú pravdivé. Protiľahlé skaly skutočne sú bývalá obetnica; ukázal, po čom to možno poznať. Biely potok bola vraj naozaj rieka dosť hlboká i široká, aby mohli po nej plávať plte s pútnikmi. Ukázal nám nielen poetickú krásu pohorského náboženstva našich slávskych predkov, no i strašné tmavé stránky pohanstva vôbec: nesplnenú túžbu vo tmách tápajúceho, pravdu a svetlo hľadajúceho národa.

„Oni tak mreli nesplniteľnými túžbami ako ja,“ vzdychla si pani barónka, „a nik sa nenašiel, kto by im to svetlo bol priniesol.“

„A predsa,“ ohlásil sa Ľudovít; „tieto kraje podľa podania boli prvé, ktoré Cyril a Metod na svojej púti terajším Slovenskom zasiahli so svetlom v ruke, s evanjeliom. Obetnice i modly padli — Golgota a vrch Sion zvíťazil nad horami tmy, aj lúky betlehemské nad lúkou Turovou. Bo pravda je slnce: ono si prerazí cestu cez všetky tône a hradby.“

Nemohli sme síce skalami liezť tak smelo, ako pri prvej našej návšteve, no Ruženka znala veľmi dobre chodníky, takže sme sa k obetnici predsa dostali. Z nej bol pekný rozhľad po okolí a obzvlášť na mesto Biely Potok. Odtiaľ sme zišli dolu do údolia; popri rieke šli sme, trhajúc kvietie, najmä nezábudky, až k priesmyku. Tam však na veľké prekvapenie čakali na nás Záhora i Jožko Rovesný na vozoch a tetička Žilinská s obedom. Pri rieke blkotal ohníček; nad ním pripravený bol ražeň. Jožko ho krútil, piekol nám zbojnícku pečienku. Trochu ďalej varila sa v kotlíku polievka.

Ach, bol to opravdivý poetický výlet. Ani dážď nechýbal, no pršalo tento raz dakde inde; zostali sme suchí, ale zato sme videli krásnu dúhu ako takú veľkú nebeskú bránu, klenúcu sa ponad rieku. Jožko priviezol i husle a flautu obom pánom. Vyšli sme po obede ešte vyššie, na skaly a tam sme si usporiadali koncert, ktorého kráse tak snadno páru nenájdeš. Naše srdcia boli plné nebeskej hudby a pozemskej poézie. Domov sme sa vracali vozmo, takže asi o tretej sme boli doma.

Ruženku pani barónka nechcela pustiť; musela spať v pani barónkinej spálni. Podvečer nahradil nám Danko, čo nechtiac babička Uličná prekazila. Dnes nečítali sme kroniky rodu nátanovského, bo tie sme už boli prečítali. Zato veľmi zaujímavé veci z Urqardovho diela, objasňujúce a potvrdzujúce starú pravdivosť a neomylnosť Biblie starožitnými, historickými babylonsko-egyptskými vykopávkami.

V sobotu museli sme si všetci dlhšie odpočinúť; — priznám sa, padlo nám to veľmi dobre.

Odpoludnia vybrali sme sa so Zoltánom na kvety. Mali sme už tri veľké kytice, keď dohonil nás Samko s košom. Kvety nám odobral, zato vyňal olovrant, ktorý nám poslala dobrá tetinka. Mohli sme sa dlhšie zdržať. Tam potom v tíšine a samote povedal som Zoltánovi, čo s Ruženkou zajtra chystáme.

Čoho som sa bál, prišlo. Môj Zoltán si veľmi ľútal, že sa nemôže spolu s nami prihlásiť tiež do „próby“ medzi dietky Božie. No úplne uznával, že už i pre mamu nemohol by tak učiniť, keďže i ona je Božia a nemohla by ísť s ním. Potom sme si našli v Epištole Židom a čítali sme si, k čomu a ku komu sme to vlastne v nedeľu verejne pristúpili. Veľmi nás rozradovalo, že pôjdeme po jednej ceste v živote, v smrti i po smrti do Božej slávy, keď nás On tu omilostil.

Šťastní a veselí vrátili sme sa domov. Tak mne už nič neprekážalo súčasne s milou sestrou Ruženkou prihlásiť sa do zboru; a bratia ma do „próby“ prijali. Vážny to bol okamih, keď po službách Božích ocitli sme sa v zákristii a tam uprostred starších zboru museli sme zodpovedať otázky, či máme hriechy odpustené, či sme už Kristovi a či On je náš, či chceme celý život Jemu slúžiť, či hotoví sme žiť presne podľa Slova Božieho ako jediného pravého meradla, či sme hotoví pohanenie, kríž niesť a vyznávať životom i ústami, komu patríme. Nebrali oni tie veci naľahko, aj keď ani Danko, ani Ľudovít nás neskúšali, bo oni boli tí, ktorí našu žiadosť podporovali. — Ruženka odpovedala jasne, s presvedčením, ja so svätou bázňou. No keď sa potom za nás pomodlili, ustúpila bázeň radostnej istote, že Pán Ježiš si aj mňa zachová, aby som Mu mohol zostať verným, aby som túto „próbu“ dobre obstál. Ach, mal som vtedy taký zvláštny pocit bezpečnosti. Viem, že nie som sám; mám domov i rodinu. Oni ma ponesú svojimi modlitbami: Viem, kam patrím.

Na obed, pri ktorom sme všetci boli veľmi šťastní, priniesla pošta pani barónke list od muža. Barón písal veľmi zdvorilo, že ho len poteší, keď si jeho pani so sebou privezie milú spoločnicu, no aby vraj i Zoltána vzala, že sa chce s ním pár dní potešiť. Mne bolo dané na vôľu, či ísť s ním, alebo zostať. Volil som to posledné, a nikto sa mi nedivil. Zoltán, ako som videl, šiel rád s matkou; iste ju chcel podoprieť. Ona trochu bojovala, či ho má vziať do toho železničného a kúpeľného hluku. No vyhnúť žiadosti pána baróna sa aj tak nedalo, veď bolo to len na niekoľko dní. —

Ruženka prišla ráno už aj so svojím kufríkom, takže už i cez noc zostala. Pán mlynár nocoval i s koňmi u Rovesných a tak na svitaní on zaviezol našich drahých na stanicu. Že sme boli trochu dlhšie spali, vypadlo lúčenie veľmi krátko, ale dobre. — Veď — však „do videnia!“ — Pani barónka sľúbila, že si z kúpeľov pre nás príde a potom spolu pôjdeme začiatkom septembra domov.

Cítil som sa osirelý, preto som si sadol, že budem písať. Napísal som minulú nedeľu, čo asi nám tento týždeň prinesie, a on bol taký krásny! Priniesol nám záchranu drahej Zoltánovej mamičky a moje vstúpenie do próby. Až teraz stojím na rozhraní. No už dosť, treba ísť do práce, veď už nie som svoj, Pane Ježišu; posilni ma! —

Biela kniha moja, čo ti ja všetko zase poznačím! Úžasné, aký premenlivý je ľudský život! V pondelok večer vošiel zrazu Danko za mnou do Ľudovítovej izby. Prosil som bol pána doktora, aby ma nechal u seba. „Kým tu budem, nech je hosťovská spálňa pre ohlásených hosťov už pripravená,“ vravel som. Privolil rád, že však by mi bez Zoltána i tak bolo smutno samotnému. Nuž Danko prišiel za mnou s nečakaným návrhom. Povedal mi, že musí ísť do F. navštíviť svojho kamaráta a spolupracovníka Jurka Orfanidesa, a síce už zajtra, či vraj mám vôľu ísť s ním. Že som sa veľmi potešil a ochotne súhlasil, je isté.

No tak sme za rána prešli pešky do N. Tam stál práve vlak, ktorý nás potom odniesol spred očí za nami zahľadeného Jožka Rovesných. Museli sme mu dovoliť, aby nám veci odniesol. Cestou som sa dozvedel, že Danko má popri inom veľmi dôležitom ešte i vzácnu úlohu radovať sa s radujúcimi a pokrstiť prvorodeného, už asi šesťtýždňového kamarátovho synáčika.

V F. vítali Danka Žilinského s takou radosťou, že sa nedá popísať. Pán farár Orfanides čakal nás na stanici. I mne (tiež už podľa všetkého niečo o mne vedel) dostalo sa netak vrelého objatia a bratského bozku. — Stanica je blízko; išli sme len pešky. Netak mi dobre padlo počúvať, ako vrelo a srdečne dopytoval sa Jurko Orfanides na milého brata Ľudovíta. Medzi nimi podľa toho niet už trhliny. Tiež s veľkou úctivou synovskou láskou sa dopytovali na tetinku Karolínu. — Láska čakala nás i na fare. Pani farárka, Darinka Orfanidesová, pekná, ľúbezná Jurkova manželka, vítala nás ako dobrá sestra. Vidno bolo na prvý pohľad, že sa Orfanidesovci majú radi, a akí sú šťastní, obzvlášť teraz, keď daroval im Otec nebeský ten vzácny poklad. Danko chcel maličkého hneď vidieť, takže, keď sme sa umyli a prezliekli a vošli do spálne, už nás ta na lone blaženej mamičky čakal taký milunký, utešený chlapček — nuž ako bývajú také maličké deti, ktoré majú zdravých rodičov a láskyplnú opateru.

Milo a živo bolo pri olovrante, kde nás obsluhovala mladšia, pätnásťročná Darinkina sestra Miluška a osemnásťročný brat Vladko. Na moje prekvapenie a všestrannú radosť vysvitlo, že sme rodina. Pani farárka je totiž z rodiny Stankovských a táto bola s Mirskými zošvagrená. Pristal som s vďačnou ochotou byť bratancom a vojsť tak zrazu v práva, o ktorých som nesníval, žeby ma tu čakali. Videl som, že Vlado i Miluška sú iskrenní Slováci a čo zvláštnejšie, Duchom Božím budené duše. Mal som peknú príležitosť, lebo si ma úplne okupovali — len čo si Danka zborové staršovstvo odviedlo do kancelárie — vydať im svedectvo o milosti, ktorá sa stala mne i Zoltánovi. Že ich môj zverenec netak zaujímal, je isté.

„Koľkože má rokov?“ spytoval sa Vlado.

„Šestnásť mu bude až v zime.“

„A že ho máte pripravovať k maturite? Ako a kedy, prosím vás, to študoval?“

Nuž, povedal som mu všetko, čo bolo možné; vyzdvihol som jeho veľkú usilovnosť a vytrvanlivosť.

„Vidíš, Vlado,“ hovorí dievčinka „a ty ako pokračuješ?!“

Chlapec pokrčil plecami: „Keby bol chudobným slovenským študentom, tiež by v šestnástom roku maturitu nezložil,“ odvrával trpko s mračnom na čele.

„Neverte,“ vravím vážne, „aj ja som len chudobným slovenským študentom. V dvanástich rokoch dali ma do prvej triedy, a keď som mal osemnásť, mal som už matúru složenú — a to bez akejkoľvek protekcie. Máte privysoké čelo, aby ste neboli i vy nadaný, len chcite a buďte verný, áno, pôjde to.“

„Ja chodím do preperandie. V osemnástich rokoch chcem byť hotová, tak ako Zlatuška Černejová alebo Irenka Strakoničová.“

„Znáte o nich?“

„Ó, pravda, však Irenka bola aj na svadbe, keď sa Jurko ženil.“

„Všakver sa vám páčila tá pekná, dobrá kresťanka!?“

„Veľmi!“ so slzami v očiach uisťovalo dievča. „No i pán Ján Žilinský; Milica Žilinská že vraj je ešte krajšia ako jej brat. No tú Darinke nesmiem spomínať; našla plný notes básní, ktoré Jurko na Milicu skladal, keď ešte boli v Prešporku.“

„Ba, keby si netárala,“ káral brat sestru, a dievča ospravedlňujúc sa prácou, bežalo preč.

Nuž v rodinnom kruhu Jurka Orfanidesa vyzerá to veľmi pekne. So ženou si krásne rozumejú; ale v zbore sú veľmi ťažké pomery. Je to veľká cirkev. Keď je tu aj pekný počet veriacich, no oni sú veľmi pomiešaní. Dakde patrí k zboru otec, inde matka, dakde deti, inde zase žena a zase dakde muž, a tak sú to samé trhliny. V Lúkach je preto všetko také krásne, že tí neobrátení patria všetci ešte k Bielemu Potoku. Navštevujú síce chrám v Lúkach, no len keď chcú. Nemusia sa na ničom zúčastniť, žiadnu peňažnú ťarchu niesť. Tam utvoril sa zbor prv, než si pána Žilinského pozvali za kazateľa. Tuto prišlo to prebudenie, až keď bol farárom Jurko Orfanides. Sám mladý farár, stojaci v zenite^[33] prvej lásky k Pánovi i k svojej cirkvi, sa domnieval, že budú môcť tým novým životom žiť i za tých starých okolností. Ale neprešlo ani polroka, čo Jurko Orfanides poznal, že jeho túžby, vplývať na celú cirkev i jej celkovú organizáciu, sú úplne márne, keď zostáva v spojení so štátnou cirkvou.

Poznal, že je nemožné príkladnú kresťanskú cirkev stavať na starých základoch. Podľa nich každé pokrstené dieťa stávalo sa znovuzrodeným údom cirkvi a každé dvanásťročné, ktoré obnovilo krstnú zmluva — neobrátené, úplne nevedomé — bolo prijaté verejne za člena zboru i prislúžená mu bola Večera Pánova. Stačilo, keď pri skúške odrecitovalo naučený Veľký a Malý katechizmus,^[34] ktorému ani nerozumelo.

Kto mal potom právo vylúčiť týchto neobrátených, neznovuzrodených členov evanjelickej cirkvi od Stolu Pánovho, keď raz patrili do cirkvi? Tento mŕtvy svet v cirkvi a tie Duchom Svätým vzkriesené duše nemohli nijako kráčať spolu; ony mohli žiť vedľa seba, vplývať na seba, ale nikdy nemohli dovedna tvoriť celok, ktorého hlavou by bol Kristus.

Keď toto všetko bolestné mladý kňaz zbadal, začal kázať, že krst nie je znovuzrodenie ani prijatie do cirkvi. Veľmi žiadal, aby bola odstránená konfirmácia neobrátených detí. Tým, pravda, obrátil proti sebe cirkevnú vrchnosť. Keď odmietal prisluhovať Večeru Pánovu opilcom a iného druhu nekajúcim hriešnikom a bránil sa apoštolskými slovami: „Keby niekto z vás, ktorý má meno brat, bol smilník alebo lakomec alebo modlár alebo zlodej alebo opilec alebo dráč, s takým ani nejedzte,“ — odsúdili ho jeho vlastní predstavení ako pyšného farizeja. Každé voľné hnutie, každý prejav duchovného života hatili cirkevné i svetské vrchnosti. Vec boli prerokúvali i na seniorálnej i dištriktuálnej^[35] schôdzke! Výsledky celého, dva roky sa tiahnuceho procesu boli: zosadenie Jurka Orfanidesa z farárskeho úradu a vylúčenie veriacich členov jeho zboru z cirkvi. Dnes bol posledný deň, kedy bol ešte mladý farár vo fare. Nechcel čakať do nedele, keď mali prísť senior a seniorálny inšpektor, aby ho pozbavili úradu.

Toto všetko dozvedel som sa čiastočne od Danka, ostatné vo fare f.skej, a už som sa nedivil radosti, s akou vítali všetci priateľa Danka Žilinského, ktorý jedine im mohol rozumieť. Divil som sa len, že boli takí šťastní obyvatelia fary i muži, ktorí prišli za Dankom. Večer mohol som sa zúčastniť na ich vážnej porade a netak ma bolelo srdce nad ich stratami. Mali pekne usporiadané hmotné cirkevné pomery; obzvlášť za účinkovania svojho mladého farára obnovili si kostol, organ, zvony; mali dve školy. — Všetko zhotovené i ich predkami i vlastnoručne budované, a teraz toto všetko, tak veľmi potrebné, museli nechať. Obzvlášť kostol, v ktorom sa tak radi schádzali a pri nohách Pánových sedávali, ťažko, veľmi ťažko bolo im opúšťať. No boli hotoví už všetko stratiť pre svoje presvedčenie.

Všetko, čo predtým nepravého a neúprimného alebo chúlostivého sa k nim primiešalo, v duchovnej jari zostalo späť, neschopné niesť tieto straty. Odchádzal teda pevný, zdravý koreň, hotový položiť sa na základný kameň Ježiša Krista a na čisté, nesfalšované Jeho Slovo.

Neverím, že by som kedy zabudol ten nasledujúci deň, tie rozlúčkové služby Božie v peknom, oddola nahor temer preplnenom chráme, tú kázeň mladého farára, týkajúcu sa predovšetkým cirkevníkov, ktorí s ním neodchádzali. Nebolo v nej jediného slova trpkosti alebo stesku, iba láska, úprimná, bratská láska. Nezabudnem chvíľočku, keď po požehnaní vyviedol svoju manželku i s maličkým synáčikom ku krstiteľnici a keď otcovia a matky odovzdali svoje dietky Pánovi Ježišovi ako Priateľovi maličkých. Nezabudnem, ako po krásnej, za hrobového ticha prednesenej reči, pokrstil ich pán kazateľ Žilinský. —

Potom zazvučala posledná pieseň na odchod; hral ju Vlado Stankovský, no tak majestátne, že všetkými zachvela. Po slohe

vyšiel som medzi prvými von a zastal som na schodoch. Nikým nepozorovaný hľadel som, ako zhromaždenie opúšťalo chrám. Jedni spievali, druhí plakali. Tí, ktorí sa navždy lúčili s milým domom, ktorý sa im bol stal stánkom Božím, obzerali sa ešte naň so zaslzeným zrakom a posielali posledné „s Bohom“. Obzvlášť ľúto mi bolo starenky tak asi vo veku babičky Uličných. Zdvihla zopäté, vetché ruky a spravila nimi kríž, akoby požehnávala to miesto, v ktorom jej na sklonku života vzišlo svetlo. Potom sklonila starú hlavu na hruď a o paličku z jednej strany opretá, z druhej podporovaná bledým synom, zmizla v dave.

Keby som si nebol zaumienil, že musím vidieť, čo títo ľudia vládzu pre svoje presvedčenie preniesť, istotne by som bol ušiel, bo chcelo sa mi hlasito horko zaplakať. No počul som, ako popri mne idúci muž vravel k peknej plačúcej žene: „Pán Ježiš hovorí: Priniesol som meč a rozdelenie. I pred tým bielym trónom bude to raz tak. Sláva Bohu, že smieme stáť na strane Kristovej a vyjsť von za stany a niesť Jeho pohanenie. Alebo by si chcela, aby sme sa vrátili medzi tých úbohých, ktorí zostali v Egypte?“

„Nie, nikdy.“

Aj oni zašli.

To, hľa, znamenalo vyjsť za stany.

Pred chrámom podávali odchádzajúci ruky tým, ktorí zostávali. Čo vraveli, som nepočul. Zato som videl i zamračené tváre, aj niektoré ustrašené. Poslední vyšli pán farár s Dankom.

Pán farár zamkol chrám a podal kľúč neďaleko mňa stojacemu kurátorovi.^[37] — Privolal ešte raz „s Bohom“ a odišli sme.

Čo sa ďalej vonku dialo, neviem, bo vo farskom dvore stáli štyri vozy. Malo hneď nastať sťahovanie. Kým sme vo fare dostali druhé raňajky, vrátili sa muži, mladíci, ženy i dievčatá. Prišlo mnoho dobrej pomoci. Neviem, či bol dakedy pomerne veľký a hojne zariadený dom tak rýchlo vyprataný. Je pravda, že mnohé veci boli už zbalené, áno mnohé i už poodnášané prv, než sme my vstali. Teraz dievčatá nosili v košoch, čo bolo treba odniesť, a mladíci tiež cennejšie kusy nábytku prenášali na nosidlách. Všetko išlo v úplnom poriadku a tichosti. Slzy si už nevidel. Pani farárka sa s prvými vozmi zaviezla do novej domoviny, aby tam pod jej dohľadom privážané a nosené veci stavali už na miesto. Pán farár i s pánom kazateľom boli tiež už tam, len ja som tu mal dozerať i s Vladom. — Vo voľnej chvíli mi Vlado povedal, že dom, do ktorého sa Orfanidesovci sťahujú, patrí Darinke; dala jej naň peniaze jej babička. Patril schudobnenej zemianskej rodine, z ktorej po matke i ona pochádzala a chcela, aby tak v rodine zostal. Nebol síce kapitál dosť veľký, lebo pri dome bolo pole a kus hory, no toto posledné odkúpili od nej členovia slobodného zboru a tým jej umožnili tú veľmi výhodnú kúpu.

Keď všetko bolo vypratané, Vlado odišiel. Ja som počkal ešte na dievčence, ktoré pozametali celý dom. Potom som pozamykal a odniesol kľúče do farskej kancelárie. — Tam pri vstúpení som skoro zmeravel. Poludňajšie slniečko nazeralo do podlhovastej siene, zariadenej cirkevným nábytkom. Bola tu posteľ, veľká skriňa, široký stôl, lavica s operadlom, stoličky a na stole knihy. Pri otvorenom okne kľačal s hlavou položenou na zopätých rukách Jurko Orfanides. Ba tak tam kľačal s takým posunkom, ako maľujú Krista v Getsemane. — Raz odsúdili ho v Prešporku na stratu všetkého, čo mladíkovi bolo drahé — za národné presvedčenie. Potom sa vec napravila; mohol zložiť skúšky, stal sa slovenským farárom a teraz bol zase odsúdený za duchovné presvedčenie. No prečo tento zármutok? Ľutoval snáď? Prenáhlil sa, vzal na seba priveľa, čo tam tie mladé plecia nevládali uniesť?

Áno, náhlym žiaľom a preľaknutím som temer zmeravel. Okrem toho som si všimol, že tragédiu toho obrazu zvyšovali smutné akordy zvonenia, ktoré leteli ponad tú sklonenú mladú hlavu. Tie zvony akoby sa s mladým farárom lúčili. Okno bolo obrátené ku chrámu a bolo ním vidno zatvorené vysoké dvere, ktorými Jurko Orfanides už nikdy viac nepôjde s posolstvom Božej lásky. — A veď on vedel tak krásne kázať! Iste kázal rád, mal čo povedať. — Ach…!

Zrazu prestali zvoniť. V tom okamihu narovnal sa kľačiaci a pohľad mu padol k dverám; naše oči sa stretli. Odblesk víťazstva sídlil na ideálnom čele.

„Už ste hotoví?“ zavolal mi v ústrety.

„Áno, pán farár,“ prisvedčil som.

„Ale nechaj toho „farára“ stranou,“ objal ma, veď nemohol nevidieť, ako veľmi s ním súcitím. „Dovolil si, aby sa moji k tebe rodinne hlásili; snáď by si len mňa z toho zväzku nevytvoril? A okrem toho viaže nás zväzok užší nad všetky pokrvné: sme synovia jedného Otca v Kristu.“ — Bozkal ma, ja som mu vrelo oplatil.

„Dovoľ mi otázku, Jurko,“ spytujem sa ho túliac sa k nemu, „ľutoval si snáď urobený krok a jeho následky?“

„Myslíš tak; keď si ma videl v takom zármutku?“ prešiel si rukou čelom. „Vieš, zvalila sa na mňa veľká ťarcha; čo sme teraz urobili, nie je maličkosť; a čo mňa i moju milú rodinu čaká, tiež nie. Krok ľutovať nemôžem; keď Pán volal von, my sme museli ísť, a obzvlášť ja. Dosť dlho som váhal, odkladal, skúšal — všetko márne.“

„A nemohol si naozaj zostať?“ spytujem sa teskno. „Ktovie, aká náhrada príde tam za teba,“ vravel som ukazujúc na zavreté chrámové dvere. „Tam si mal tak veľkú, krásnu príležitosť…“

„Mal, no len spočiatku. No keď mi všetky novoty — ako to oni nazývali — každý prejav nového života zakázali, bola moja sloboda preč… Smel som síce kázať, no len v medziach, ktoré mi určili. Kázanie o obrátení a znovuzrodení mi zakázali ako sektárske. No, keď mi môj Pán dal moc svojho Ducha, nedalo sa už zabrániť, aby som skrze Slovo, ktoré mi vložil do úst, nebudil zo sna hriechu, aby duše neožili. No odo mňa žiadali, aby som sa zase postaral, aby oni zaspali znovu tým snom mŕtvej ortodoxie, áno, aby zase zomreli. Ja som ich mal nútiť a príkladom predchádzať, aby s nekajúcimi hriešnikmi slávili Večeru Pánovu. Mal som krstiť deti neobrátených rodičov, sobášiť ľudí, kde len pole s poľom sa bralo. Mal som spievať nad všetkými opilcami a lakomcami, keď zomreli: „Blahoslavení sú mŕtvi, ktorí odteraz zomierajú v Pánovi… a ich skutky nasledujú s nimi.“ Mal som každú nedeľu udeľovať áronovské požehnanie i tým, ktorým patril strašný apoštolský výrok: Kto nemiluje Pána Ježiša Krista, nech je prekliaty. — Cirkev je zbor a zhromaždenie veriacich, znovuzrodených duší pod jediným kňazom a hlavou — pod Kristom. Môj Pán ma povolal budovať túto cirkev a tá sa nedala stavať na starom, spráchnivenom základe. — Myslíš, že som ešte mohol zostať?“

„Nie, ach, nie,“ prisviedčam horlivo. „Teda si nežialil, že prestávaš byť farárom?“ pýtam sa ho ďalej.

„To nie, ale veľmi som žialil, že opúšťam tie úbohé duše, ktoré zostali samy. Satan sužoval ma výrokom: „Nájomník uteká, lebo je nájomníkom, a nemá starosti o ovce“; no môj Pán ma láskave potešil slovami: Neobracajte sa k nim, nech sa oni obrátia k vám. — Zná Pán tých, ktorí sú Jeho; verím, že mnohí, ktorí nás dnes opustili a nevyšli, prídu za nami. On si ich v tom Egypte nenechá. — No, hľa, tam už idú kurátori; čakám na nich, aby som mohol odovzdať kľúče i matriky. Sláva Pánovi, čo nevidieť budem môcť opustiť toto sídlo blažených hodín, prvej lásky k Pánovi, no i mnohých bojov, sĺz, utŕhania, zaznania a úzkosti.“

Ach, či som bol rád, že tí vkročili a že som mohol byť prítomný, keď Jurko Orfanides odovzdal cirkevný majetok, ktorý tak verne posiaľ spravoval — i matriky a kľúče. Mužom to nedalo, nechať ho len tak odísť; bol predtým veľmi milovaný. — Poďakovali mu za starosť a prácu, ktorú vraj s ich cirkevným majetkom mal. Ponúkli mu ako odmenu polročný plat, čo s vďakou odmietol. Potom im podal ruku s pekným, jasným pohľadom a úsmevom. Želal im milosť Božiu, a čo nevidieť zavreli sa za nami nielen dvere kancelárie, ale aj bránka záhrady. Kráčali sme topoľami vysadenou cestou. Pre flór na očiach nevidel som nič okolo seba. Sotva sme urobili desať krokov, videli sme, že nám ide naproti kočiar. Zastal pred nami; nastúpili sme a o chvíľu došli sme k novému Jurkovmu a Darinkinmu domovu.

Prvé, čo nás tam čakalo, bol obed v pekne zariadenej jedálni. Všetkým nám nie málo chutil, veď boli asi tri hodiny.

Tak ako dobre išlo vypratovanie vo fare, tak dobre šlo tu zase upratovanie. Všetko bolo vopred pomerané, nám sa už po obede mnoho neušlo. Pomáhali sme zavesovať len záclony a obrazy. Ja som potom pomohol Dankovi dokončiť veľkú prácu, ktorú spravil temer sám: usporadovanie veľkej Jurkovej bibliotéky. Keď som sa pri západe slniečka, ktoré otvorenými oknami, plnými kvietia, nazeralo medzi biele, riedke záclony, prechádzal s Darinkou celým domom, veľmi som sa tešil, že to tu budú mať omnoho lepšie a krajšie než vo fare. Dom je jeden zo starých zemianskych kaštieľov, ktoré nás svojimi parkmi a malebnou polohou v horných župách vždy tak romanticky prekvapovali a prekvapujú.

„A teraz ti ukážem dačo, čo ma najviac blaží,“ hovorí Darinka na dolnej chodbe. Otvorila starobylé dvojdvere a voviedla ma do veľkej, dlhej siene, dláždenej širokými, pevnými doskami, opatrenej štyrmi, do záhrady obrátenými oknami. „Tu bol čeľadník a vedľa neho komora; keď sa postavili tieto dva stĺpy bolo možno odstrániť rozdeľujúcu stenu. Namiesto malých zamrežovaných okien prišli tam dve nové, a hľa, máme peknú malú sálu. Lavice sme dali spraviť zo svojich vlastných peňazí pre nedeľnú školu; tie sme si mohli vziať a bratia ešte prirobili. Máme predbežne dosť miesta. Nie je to síce kostol, ale náš drahý Pán, ktorý sa spokojil s betlehemskou stajňou, i tak nebýva v chrámoch urobených ľudskými rukami. — Ach, raduj sa so mnou, brat! Či som len rada, že sme už tu, že je to všetko za nami, že môj Jurko je konečne slobodný. Neviem, ako budenie ďalej žiť, no jedno viem:

„Osídlo sa potrhalo, a my sme unikli!“

Milá moja sestrenka vybehla hore troma schodíkmi na vyvýšené pódium, kde v prostriedku stál jednoduchý rečnícky pult, zakrytý prikrývkou, peknou to prácou ženskou, a v rohu veľké, otvorené harmónium. Sadla si k nemu a začala nadšene hrať i spievať:

Pri slohe:

vpadli do nášho spevu dva rovnako krásne mužské hlasy: oba verní priatelia a nosiči kríža stáli tu už s nami. Dospievali sme, pokľakli a ďakovali… Ach, oni ďakovali za slobodu a pomoc a ja, že ich Pán Ježiš tak divne potešil a rozradoval. Po večeri začala sa sála plniť a Danko v ten večer mal jednu z najkrajších prednášok, ktoré som od neho počul. — Ó, ten jasavý spev, tie vrelo, z mnohých sŕdc plynúce modlitby, kto by to všetko popísal?!

Nevýslovne šťastní odobrali sme sa potom na odpočinok vo veľmi peknej hosťovskej spálni. A spalo sa nám po celodennej únave a rozruchu — ako sa hovorí — ako by nás bol niekto do vody hodil.

*

Včerajší a dnešný deň — aký to rozdiel — dumal som. Akoby porovnával októbrový, daždivý, hmlami obťažený deň s májovým, plným slnečného jasu a jarných nádejí.

Sotva sme po raňajkách skončili domácu pobožnosť, prišli zrazu štyria muži, bratia v Kristu, ktorých vážne tváre žiarili vnútornou radosťou, a oznámili nám vec, ktorá bola i pre oboch kazateľov veľkým a veľmi radostným prekvapením, že totiž včera odpoludnia vykopali toľký kus pre základy ich budúcej modlitebne, že by základný kameň mohol byť už položený. Prajú si vraj všetci, aby sa tak stalo za prítomnosti drahého pána Žilinského. Prosia ho teda menom bratov a sestier, aby posviacku toho kameňa urobil on.

Že obaja priatelia s radosťou privolili, je isté. Hneď sme sa potom išli podívať na stavebné miesto. Je v obvode veľkej záhrady kaštieľa. Bola to tam sčiastky lúka, sčiastky zelnica.^[38] Úzadie budúcej budovy utvorí tienny orechový hájik z jednej a borový z druhej strany. Krajšie, tichšie, no i pôvabnejšie miesto si ani nemožno predstaviť.

Cestou nám Jurko rozprával, že si stavebné miesto bratia odkúpili a že plán modlitebne im vypracoval zadarmo bývalý jeho spolužiak, staviteľ Rázga, ďaleká rodina nebohej dobroditeľky Lúčanskej. Vymerané bolo všetko ešte na jar, aj kamenie na základy navozené. No vraj ešte vždy sa čakalo, ak by tak bolo nejaké vyrovnanie možné. Až včera, kým sme my prevážali Orfanidesovcov, zobrali sa muži i ženy a vykopali prvú základnú čiaru. Teraz našli sme tam už len mladíkov a dievčatá. Mladíci uhadzovali čiernu hlinu a dievčatá zametali. — Na jedenástu hodinu bolo určené slávnostné zhromaždenie.

Danko utiahol sa hlbšie do záhrady so Slovom Božím; Jurko dával nariadenie. Bolo tu zase hodne pomocných rúk, ktoré vynášali lavice, pult i harmónium. Dievčatá, najmä Miluška, krášlili oboje kvietím; chlapci priniesli „máje“. Nakoniec ovenčili i základný kameň. Pomáhal som, kde možno; potom som sa poponáhľal medzi spevákov, ktorých pani farárka nacvičovala, vlastne precvičovala dve krásne príležitostné piesne. Keď sme asi päť minút pred jedenástou prišli a okolo nej harmónium obstali, bolo už celé zhromaždenie pospolu.

Na nedeľnom a každodennom oblečení vidno, kto je len pozorovateľ a kto účastník. Ostatne: sotva začali obaja naši bratia kazatelia spievať dvojhlasne žalm 147, bolo divákov dvatrikrát toľko, ako nás, ľudu Božieho. Ponad naše hlavy k nebesiam znelo nadšene, budiac ohlas v srdciach:

Ba tak tie čisté, krásne hlasy oboch služobníkov Božích zneli sťa dva dobre zladené zvony. Bolo poznať na nich, že celým srdcom oslavujú veľkého Boha. — Za tým odznievala modlitba Jurka Orfanidesa a kázeň hlásaná z textu: „Základ iný nikto nemôže položiť okrem toho, ktorý položený je — Ježiš Kristus.“ — Okolo nás vládla priam báječná tíšina. Nie je možné, aby také mocné, Duchom Svätým diktované slová zostali bez účinku. Nezostalo bez účinku vyzvanie, aby tie duše, ktoré sa ešte posiaľ na kráľovskú cestu, vedúcu do nového Jeruzalema, toho mesta, ktorého základy čakal už Abrahám a ktorého staviteľom je Boh, nevybrali, aby tak učinili dnes. Ó, boli tu duše, ktoré poslúchli, sláva a vďaka Pánovi Ježišovi. Medzi nimi bola i Miluška. Na Vladovi som videl, že bojuje práve tak, ako som ja bojoval, no i že neodolá.

Odzneli sväté spevy; uskutočnil sa akt posviacky. Mladíci a muži zdvihli na pevných povrazoch upevnený kameň, podložili oblé drevá a zviezli ho do pripraveného tmavého výkopu. Hľadel som za ním, ako si tam odpočíval, taký ovenčený, pravý to symbol pevného základu… Vo vytesanej priehlbine spočívala skrinka s pamätnými listinami. Okolo mňa znel spev cirkvi; nemohol som spievať, premožený veľkosťou ducha, ktorý vládol každým srdcom, a dojatý nádherou obrazu.

Zopäl som ruky a modlil sa k Tomu, ktorý bol okolo nás, no i vo mne, i vzýval som Ho. I v tejto chvíli som cítil, že všetko by som mohol stratiť a ešte žiť, ale keby som Jeho stratil, tak by môj život bol už len zomieraním.

No ako by mi tichý, svätý hlas šepkal: „Neboj sa, máš Mňa hlboko a Duch Svätý je Staviteľom; len sa Mu prenechaj, On stavať bude na Mne všetko to, čo potrebuješ, aby si bol pravým, čistým chrámom Božím.“

Čo opísať ešte z toho vzácneho dňa? — Že v ňom konečne bratia a sestry utvorili zbor slobodnej evanjelickej cirkvi. Zvolili si riadne svojho kazateľa i starších zboru, ktorí skladaním rúk boli posvätení do služby.

Úlohou starších zboru bola i starosť o hmotné potreby zboru a jeho kazateľa. Len čo ich uviedli do služby, odovzdal im pán kazateľ Žilinský dobrovoľnú zbierku lúčanských bratov a sestier: značnú časť úspor po babičke Uličných, veľký obnos — obeť vďaky brata Záhoru za synovu večnú záchranu a dcérinu časnú i večnú. Okrem toho mimoriadny dar neznámej dobroditeľky, odovzdaný vraj na voľné použitie pre Božiu prácu, ktorý taktiež odovzdával s uzrozumením lúckeho zboru Danko Žilinský, nakoľko oni teraz tak nutne nič nepotrebujú. Podľa veľkosti daru poznával som dobroditeľku. Ona chcela pomôcť Lúčanom, aby mohli dať viacej svojmu kazateľovi, a on to od nich vypýtal pre svojho kolegu, takže bolo možno štvrť roka vopred postarať sa o milú rodinu Orfanidesovú. Príspevky členmi skladané na ten účel boli — keď som hľadel na darcov — mimoriadne veľké. Nie, nebude moja rodina hneď na začiatok pociťovať núdzu ako následok svojej vernosti k Pánovi.

Stavba modlitebne sa mala uskutočňovať len postupne, aby sa zborček nezadĺžil. Predbežne mali miestečko, v ktorom sa mohli zísť k Božiemu slovu. Dva a pol dňa a tri noci strávili sme v F., a prešlo to ako sen. Čo mňa však najväčšou blaženosťou naplňuje, je okolnosť, že som mohol Vladovi pomôcť tak, ako Zoltán pomohol mne. Nenechal som ho dotiaľ, kým konečne neprenikol k Svetlu. Bol potom taký šťastný, že sa mohol spoločne s Miluškou prihlásiť do „próby“ pri rozlúčkových večerných službách Božích. No tak zanechal som v F. viac než bratanca, švagra a sesternice; zanechal som si tam milujúcu rodinu bratov a sestier. Mnohými vyprevádzaní opúšťali sme F.

Na stanici ťažko padlo rozlúčenie. Ešte i malinký Daníčko nás vyprevádzal a odovzdane trpel naše celovanie. Miluška s Vladom odkazovali i Zoltánovi pozdrav. No tak s Bohom a dobre sa majte, drahá rodinka moja! Pán nech si vás požehná a posilní!

Danko chcel ešte navštíviť daktoré osamelé, Pánovi patriace rodiny i jednotlivé duše. Vrátili sme sa teda až v sobotu odpoludnia netak unavení, bo sme mnoho išli pešky, no i netak šťastní. Ach, veď je to veľká blaženosť, môcť ľudí tešiť a pozdvihovať, prinášať im nebeskú blaženosť a svetlo, ako to robil Danko. Veľmi som ho obdivoval. On skutočne ako apoštol Pavel zná „i hojnosť mať, aj núdzu trpieť“, aj keď sme núdzu netrpeli. Jemu krásne pristalo v f.skom kaštieli, v tej skutočne panskej, jemnej posteli a práve tak, ako mu slušalo, keď sme nocovali v núdznej chalúpke rodiny Pohorských, vysoko pod horami, v senníku, na voňavom sene. Nikdy nepripadal mi taký vysokorodý a pekný, ako v tých nízkych, začmudených chalúpkach, medzi tým opusteným, macošsky ukrivdeným, odstrčeným ľudom. Oni cítili, ako verne bije jeho srdce pre nich; vinuli sa dôverne k nemu ako ovečky okolo pastiera. Veru, mohol smelo s apoštolom Pavlom povedať, žeby mu boli dali i oči svoje, ako Galaťania Pavlovi.

No tak sme sa vrátili šťastní, hoci i veľmi ustatí, najmä ja. Hanbím sa, no je to pravda. Musím sa otužiť, nesmiem dovoliť, aby sa ma prichytili veľkopanské návyky. Keď mi Pán Ježiš dá šťastne doštudovať medicínu, chcem sa celkom zasvätiť službe trpiacemu ľudstvu, predovšetkým svojmu slovenskému ľudu.

Je zase nedeľné odpoludnie. Už po službách Božích ponáhľal som sa poznačiť priebeh týždňa, no musím už prestať; Ľudovít tak krásne hrá v záhrade na flaute — musím za ním.

*

Ach, aké som to dostal listy! Ani neviem, ktorý prv a dlhšie čítať znovu a znovu, hoci obsah už znám spamäti. Môj Zoltán mi píše síce s mnohými chybami, no po slovensky. Prečo by mi vraj mal písať v reči tých, ktorí môj národ utláčajú v tej reči, ktorá nie je ani mojou, no ani jeho rodnou rečou? Opisuje cestu i stretnutie s otcom, ktorý vraj ani netajil, aký je šťastný nad maminým i jeho zotavením a nevedel, ako viac ich ešte zasypať dôkazmi svojej lásky.

„Priznám sa vám, učiteľ môj,“ písal doslovne, „že ma ten luxus, tá nutnosť, ku všetkému zase služby používať, priamo stláčala. Syn človeka neprišiel, aby Mu slúžili, a nám slúžia koľkí a koľkí. Vedel som, že sú za to dobre platení, že z toho žijú, ale predsa tak nás Kristus neučí. Videl som ten veľký rozdiel medzi ľudom tu a v Podskalí. Veď oni, hoci sú i chudobní, žijú kráľovským životom oproti tomu proletariátu, ktorý ľahšie, no otrocky žije z nás. Nie je to správne, aby jedni boli tu iba na vyhovovanie žiadostí a chúťok druhých, a tí druhí aby sebecky len užívali.

Je tu mnoho Židov; odkedy národne patrím k nim, tiahne ma srdce za nimi. No som zarmútený, veľmi zarmútený. Na nich doďaleka vidno to, čo som včera nepozorovane počul od jednej panej, že vytučili sa na mozoľoch druhých. A k tomu to verejné, okázalé tisnutie sa do popredia! Samá mamona a mamona!

Iba s jedným židovským študentom som mohol trochu pohovoriť. Je z Poľska, varšavský rodák. Dal som si rozprávať celú jeho históriu. Je horlivý sionista. Keď sa dozvedel, že som tiež Žid a Židom chcem zostať, veľmi ho to tešilo. Môjmu svedectvu sa, pravda, len pohrdlivo usmieval; ale som rád, že som mu ho mohol vydať. I Nový zákon prijal, iste len preto, že som barón; no akokoľvek, snáď bude v ňom čítať. Modlím sa za neho.

Moja nádej, že svojmu drahému otcovi budem môcť oznámiť zmenu, aká sa stala so mnou, posiaľ sa mi nesplnila. On je stále veľmi zaujatý prácou. Vždy dakto za ním príde. Len priam čo pri jedle sme spolu. Na promenáde nemožno nič vravieť. Tam vždy ten a onen otca pozdravuje. Ach, je to tu taký zhon, a mňa už dva razy hlava bolela. No nepovedal som to — nie pre mamu, aby sa snáď neľakala, ale obzvlášť, aby zase otec nezavolal dajakého lekára a aby tento neposlal ma ktovie kam, takže by som sa už do Podskalia nedostal.

Ani by ste neverili, akým tyranom je bohatstvo. Keď si pomyslím, že ako jediný dedič musím dakedy prevziať starosť o všetko to, čo môjho otca zamestnáva, až sa toho desím. Imanie má len natoľko cenu, nakoľko ním môže človek dobre činiť. Otec bol veľmi rád, že si mama priviezla pani Ruženku. Ja obzvlášť som rád, že vie anglicky, aspoň teraz v tejto reči vedieme našu konverzáciu. Keď sme sami traja, rozprávame sa len po slovensky. V tej reči nám bolo hlásané spasenie, a preto je nám svätou. Jediné pekné chvíle, ktoré tu máme, sú ráno, keď sa zídeme v maminej spálni. Má balkón; sedíme vonku a v tíšine, keď v kúpeľoch ešte všetko vyspáva, obzvlášť v okolitých vilách, čítame si spolu Slovo Božie.

Ach, veľmi nám chýba, že niet nikoho, kto by vyložil, ale Pán Ježiš objasňuje nám sám. Viem, že to moju mamu trápi, že tiež ešte nemala možnosti s otcom vravieť o milosti, ktorá sa nám stala. Odkazuje vám všetkým vrelý pozdrav, aby ste sa za ňu modlili; no prosím, i za mňa. Už by som sa bol pýtal naspäť, no ako, keď ona tu potom, v tom studenom svete zostane taká sama!

Otec prosil Ruženku, aby ešte neodchádzala, tak aj ja trpezlivo čakám. Keby som nemal Pána Ježiša, veľmi by som bol nad mnohými vecami, ktoré spomínať nemôžem, smutný, ale takto sa viniem k Nemu.

Pozdravte vrelo drahého pána Žilinského i pána doktora, bozkajte ruku milovanej tetinke. Pozdravte ďalej pána mlynára a všetkých, ktorí nás znajú i milujú. Bolí ma aj teraz hlava; keby som mohol do Turovej doliny, tam by som sa položil na machové podušky, vy by ste vzali moju ruku do svojich — ach, čiže by mi bolo dobre! No len keby sa i moja mamička mohla podeliť o to blaho s nami!

Čiže to bol krásny výlet a ten ohník, tá pečienka a polievka! Prečo tu nič také dobré nevedia pripraviť? Snáď i preto, že — ako povedal Ľudovít — „hlad je dobrý kuchár“, a ten ja nemám. Kde vziať? Otec rozkáže i šesť jedál; z každého musím zjesť aspoň kúsok, aby sa netrápil. Potom zas kávu, zmrzlinu, cukroviny, ovocie a nakoniec večeru. A je mnoho ľudí, nemajúcich čo do úst vložiť. Aj tu sú. — Ach, to ma bolí. Zdá sa mi, že takýto život veľmi zarmucuje Pána Ježiša. Radšej už prestanem. Mnohoráz si vás ľúba

váš, veľmi po vás všetkých roztúžený

Zoltán Hajný.“

Skoro som sa nad tým listom rozplakal; zmocnila sa ma nevýslovná túžba za mojím smutným chlapcom. Viem, žeby ma radi prijali, ale zahatil by som Zoltánovi príchod sem. Musím počkať. Netak som sa veľmi za neho modlil, aby ho Pán Ježiš potešil, no i barónku. Potom som vzal Ruženkin list; písala:

„Veľmi som vďačná Pánovi Ježišovi, že mi dovolil doprevádzať pani barónku. Drahá naša sestra nado všetko potrebuje srdce, ktoré by ju rozumelo. Pán barón je zvláštny človek. Ako z jednej strany obdivujem jeho naskrze kniežaciu noblesu, tak musím obdivovať i kniežaciu tyraniu, ktorou vládne. Veľmi miluje svoju manželku, aj keď jej vnútornú cenu nezná, a obzvlášť svojho jedináčika. To mu ale nevadí, proti ich vôli úplne podrobiť ich akejkoľvek tortúre.^[39] Až bude pani barónka chcieť po jeho boku byť kresťankou v tom pravom slova zmysle, neraz sa bude musieť rozhodne vzoprieť tej tyranii. A ona je taká nežná! Roky myslela, činila, hovorila i mlčala, všetko ako na mužov povel; dokáže to?… Videla som ako sa spod rias zadivene podívali pánovite hrdé mužove oči na ňu, keď sme prišli. Vplyv jeho násilníckej bytosti primäl ju, sotva ho zazrela, tak sa nahnúť, ako sme ju vídali v prvé dni. No potom, ako upamätovaná, rýchle sa vzpriamila, oči jej zažiarili, akoby chcela povedať: „Ja Ťa mám, Ježišu, poklad môj.“ Nuž, toto vzpriamenie a že tak krásne, voľne vložila ruku pod jeho pazuchu, baróna prekvapilo; čím viac, keď pri prvom obede živo opisovala prírodné krásy Podskalia!

„No to tam musí byť celé eldorádo,^[40] keď ste sa tak oba do kraja zamilovali,“ povravel zdvorilo s nádychom irónie a prešiel hneď na iný predmet. Ku mne je bohatiersky dvorný. Som rada, že ma vyzval, áno priamo poprosil, aby som ešte zostala.

Barónky mi je veľmi ľúto. Lež keď som si zasa pomyslela na Zoltána, najradšej by som chlapca bola vzala za ruku a odviedla ho preč z otcovej blízkosti. Bolieva ho hlava, ale pred matkou to tají; no je to márne, ona to vidí. Dnes sme ho našli spať na pohovke; bol taký bledučký a pritom rozpálený. Pokľakla pri ňom, skryla hlavu vedľa jeho v poduške. Keď ju zdvihla, mala plné oči sĺz; pritisla si založené ruky na hruď: „Keby som ho mohla čím skôr poslať do Podskalia! On mi zase ochorie! Upozorniť nesmiem, lebo by nás Raul vystrojil k moru, a to by bolo pre môjho miláčka veľmi bolestné sklamanie.“

„Dovoľte pani barónka, prehovorím ja s jeho milosťou.“ Stisla mi iba ruku, bo blížili sa kroky. Komorná prichádzala s otázkou, či sme hotové na vychádzku. Je vraj záhradný koncert.

„Poproste pána baróna, aby bol taký láskavý a prišiel sem,“ odkázala pani barónka a vošla zo salónu do svojej izby.

Sotva dozneli jej ľahké kroky, prišiel Hajný: „Čo je so Zoltánom?“ spytuje sa zabúdajúc i obvyklý zdvorilý pozdrav. Z očí vyšľahol plam náruživej utajenej úzkosti.

„Pravdepodobne bolela mladého pána baróna hlava,“ vetím čo možno najpokojnejšie. „Náhly prechod z blahodarnej, nervy utišujúcej horskej samoty do tohto hluku a rozruchu je mu škodlivý. Bolo by dobre, pán barón, keby ste nás tak, ako pôvodne bolo určené, poslali už naspäť a aby sa mladý pán barón vrátil do obvyklého života až doma.“

Sama som sa divila svojej smelosti voči tým pyšným očiam, ktoré akoby pánovitým pohľadom vraveli: „A snáď sa opovažuješ radiť mne?“

„Pán barón je príliš zdvorilý gavalier, aby zazlieval mladej dáme úprimne myslenú radu,“ pokračujem so smelosťou, akej ma naučila Amerika.

„Ach, prirodzene,“ — poklonil sa kniežatsky.

„Dovoľte, prosím,“ pokračujem, „videla som, aký šťastný bol váš syn v Lúkach. Dovoľte mu vrátiť sa ta čím skôr. Pán profesor Nový by zaiste s tým súhlasil. Za celé tie týždne, ktoré býval u Žilinských, ani raz ho nebolela hlava. Verím, keď tam zostane ešte aspoň tri týždne v dobrej opatere doktora Černeja, bude môcť pokračovať v štúdiách.

Veľmi mi záležalo na tom, aby som Zoltánovi i jeho mamičke aspoň trochu pomohla. Pán Ježiš mi dal zdar.

„No, vtedy by som musel poprosiť vás, aby ste nás opustili,“ hovoril pán barón, „a to predsa nejde. Teším sa, že moja manželka má vo vás takú vzácnu spoločnicu.“

„Som hotová,“ hovorím, „pani barónke ochotne poslúžiť; vystrojila som sa ale len na pár dní. Ak dovolíte, pán barón, aby som Zoltána k nám odprevadila, vystrojila by som sa potom z domu primerane a zostala s pani barónkou, až kým pôjde domov.“ Moje slová viditeľne baróna potešili. Vtom prišla jeho pani.

Pohľad, aký mi zaslali krásne oči, keď sa dozvedela od neho o mojom návrhu, pero neopíše. Bola vystrojená na vychádzku. Mňa nechali, keď som riekla, že teraz zostanem radšej pri Zoltánovi a ak sa zobudí skoro, prídeme za nimi.

Nuž, tak tu píšem pri našom bračekovi, on má svoj list už hotový, vložím i tento môj. Verím, že ho netak poteším zvesťou skorého stretnutia s vami, no i nádejou, že za jeho mamičkou prídem zase naspäť. Pán je dobrý. Modlite sa za nás. Dúfam, zajtra, alebo najneskôr pozajtra, sa vystrojíme.“

Nad týmto listom som sa už naozaj rozplakal radosťou. Môj Zoltán príde, ach, či som sa tešil, že sa vyslobodí, áno, že mi ho barón nevystrojí násilnícky dakde preč.

Bežal som potom s listami do rodinnej izby a obidva som prečítal našim milým priateľom pri olovrante. Všetci sa nad počutými zvesťami hlboko zamysleli. Danko mienil, aby sme pokľakli a priniesli Zoltána i jeho matku, no i Ruženku pred Boží trón. Veľmi som bol tomu rád. Ja som prosil obzvlášť, aby si barón ináč nerozmyslel, bo sa ma zmocňovala úzkosť — ak Zoltána neprestala hlava bolieť, že mu predsa zavolá lekára, a pod.

Sotva sme vstali od modlitby, priniesol Samko telegram:

„Vraciam sa cez N., prídeme pešky, prenocujeme u nás. Ruženka.“

Ach, kto opíše moju radosť! Na šťastie bola ona všestranná.

Tak teraz píšem si toto všetko.

Ráno si pôjdem pre Zoltána a potom sa mu chcem veľmi venovať, tak, ako v tie prvé týždne, aby čas v Podskalí využil náležite. — Musím prestať, bo je noc; — spi sladko, kamarát môj zlatý, a veď zajtra do videnia!

Ešte len svitalo, bežal som do mlyna. Danko s Ľudovítom sľúbili prísť po službách Božích, a že si potom v triumfe privedieme nášho kamaráta. Našiel som si ho ešte v sladký sen ponoreného. Záhorovci práve raňajkovali; prirodzene dali aj mne. Smel som byť pri domácej pobožnosti, ktorú viedol mlynár veľmi pekne a vážne. Vidno na ňom, aký je potešený, že mu prišla dcéra taká svieža a oživená. Ochotne pristal na jej dlhší pobyt u pani barónky. — Vedela, že túžim čím skôr vedieť ako bolo potom u Hajných, a preto sme zašli k splavu a sadli si na lavičku. Tam mi porozprávala podrobnosti svojho pobytu vo vile.

Všetko značiť nemôžem, len popis posledného večera musím si zaznamenať:

„Sedela som na balkóne. Pani bola v svojej izbe; okno mala otvorené. Zamyslená nad minulosťou počula som, že pán barón vošiel k manželke a rozprával sa s ňou; no nerozumela som ani slova. Konečne menom Zoltán upamätovaná chcela som zvedieť, či pán barón si vec nerozmyslel. — Videla som magicky^[41] osvietenú, peknú sieň; na pohovke sedel krásny pár. Pani barónka opierala zlatovlasú hlavu o mužovo rameno, on vinul ju k sebe.

„Raul drahý, musím sa ti priznať,“ vravel jej sladký hlas, „že som konečne pochopila to, čo si mi tak často vytýkal. Mal si pravdu: snívala som, namiesto toho, aby som žila; no nielen snívala. Spala som tuhým letargickým^[42] snom od tej chvíle, v ktorej som sa vzdala túžby zdanlivo nesplniteľnej: dosiahnuť pokoj pre svoju zmietanú dušu. Áno, pokoj a jej nasýtenie. Ale veľký a svätý Boh si ma vzkriesil. — Poznala som konečne Krista, privinula som sa k Jeho svätým nohám: On mi odpustil a nasýtil, napojil moju vyprahnutú a hladnú dušu. No tak odpusť aj ty, muž môj drahý, že som ti nebola pomocou, skôr príťažou. Celá ťarcha nielen verejného diania, i domácich starostí ležala len na tebe. Odpusť, Pán Ježiš mi pomôže, budem ti už lepšou ženou.“

Ach, bola taká neodolateľne krásna, keď s toľkou prosbou upierala na neho svoje uslzené oči. A tu iste nemohol ináč, len ju náružive objať, k sebe privinúť a zasypať samými krásnymi menami.

„No tak, v čom mi chceš byť pomocníčkou?“ zažartoval blahovoľne.

„Smiem predniesť prosbu, veľkú prosbu?“

„Prirodzene, všetko splním, keď si mi len ožila.“

„Dovoľ mi, aby som sa smela na ten čas, kým Zoltán zloží maturitu a pôjde na univerzitu, presídliť s ním do Záruby. Prírodná krása Pohronia, hory a lesy, rieka i skaly, všetko akoby bolo stvorené pomôcť, aby sa slabé nervy nášho jedináčika učením nepresilili.“

„Ale, Rút, čo vravíš?!“ privinul barón manželku vášnivo. „Chcela by si mi odísť, i Zoltána mi vziať? Či v tom leží tvoja pomoc?!…“

„Nerozumej ma zle; viem aký drahý ti je náš miláčik, ba i že si hotový pre neho spraviť všetko. — Ja som tak mnoho času presnívala, premeškala; teraz je to už posledný rok, v ktorom ho mám ešte doma, keď ešte môže byť môj. Potom už bude viacej tvojím, bo bude náležať verejnosti. Ver, chcela by som sa tam venovať len jemu a pritom prevziať úlohu vedenia Záruby. Je tam všetko menšie ako u nás doma, ale za ten rok naučila by som sa spravovať nielen dom, ale i majetok, takže by som mohla prevziať i správu v našom dome. Pomohlo by sa Zoltánovi i mne a pozdejšie obzvlášť tebe. Je pravda, že to, čo teraz chcem, mala som začať pred štrnástimi rokmi, no, veď i teraz mám ešte len 33 rokov; ešte možno začať užitočný život. Ty si teraz aj tak mnoho preč, doma často len ako hosť; i tam by si nás našiel a poradil nám alebo aj pokarhal. — Raul — drahý, vyplň mi, prosím, moju žiadosť…!“

„Roky si ma o nič neprosila; neraz ma bolelo, že tak nič, ale nič ti nemôžem urobiť po vôli. Keď konečne prosíš, a uznám, prosíš za vec dobrú a správnu, znak to, že sa rojko naozaj zobudil, i keď odo mňa žiadaš veľké sebazaprenie, tvoju žiadosť vyplním,“ vravel pán barón dojatým hlasom. „Však Záruba,“ pokračuje, „je i tak tvoj statok, teda ti ho úplne prenechávam, aby si ním samostatne vládla. Len musím porobiť poriadky; nie je tam dosť pohodlia a iné.“

„Nie, prosím,“ zavrela pani mužove ústa bozkom; „keby si mi všetko pripravil, na čom by som vyvinula energiu? Nechaj to zariadiť podľa nášho vkusu a obrazotvornosti — Zoltánovi a mne. — Daj nám len prostriedky.“

„No veď uvidím, ako vám to pôjde,“ prisviedčal polo s iróniou, polo s hrdou láskavosťou.

Bolo vidno, že svoju ženu považoval len za nesamostatné dieťa, ktoré treba stále viesť.

Ďalej som nepočúvala. Naproti pred veľkou kaviarňou začala hrať hudba, potichu vkradla som sa do svojej izby. Nútilo ma čím skôr poďakovať Pánovi za Jeho veľkú milosť a pomoc. Nuž tak už viete, kde budete so Zoltánom študovať. On vám to tiež iste hneď povie. Veľmi sa radoval celou cestou.“

Nuž, on mi povedal to isté, sotva som si k nemu sadol na posteľ, len čo sme sa privítali. Len čo stačil vstať a naraňajkovať sa, keď zvedel, kto pre neho ide, nedal pokoja, museli sme ísť oproti, — pravda, už nie ďaleko. Potom sme zažili zase krásny deň, jeden z tých zlatých dní, na ktoré je náš pobyt v Podskalí taký bohatý. — Prišli sme už podvečer domov a doviedli i Ruženku. Od nás na stanicu ju zaviezol pán mlynár. Niesla so sebou i veľkú, krásnu kyticu, ktorú sme pre pani barónku prichystali a jej poslali.

Keď sme zostali už sami, rozprával som Zoltánovi o mojej návšteve v F., že tam mám rodinu, o našej zaujímavej ceste naspäť. Netak sa zarmútil aj potešil a veľmi bol tým zaujatý. Povedal som mu, aby Vladovi napísal lístok. Učinil tak. Dal si opraviť chyby a opísal list ešte raz. Potom ma žiadal, aby som ho učil správne písať po slovensky, čo som prisľúbil veľmi ochotne.

Keby sa ma dakto spýtal, ako sme strávili tie dva posledné týždne augusta, musel by som povedať, že tak, ako keď sa niekomu sníva krásny sen. — Medzi veľmi pekné dni patrili i tie, v ktorých sme najskôr Uličným, potom Rovesným pomáhali sušiť a zvážať seno. Doktor Černej nariadil, aby sa Zoltán, ktorý mal do toho veľkú chuť, úplne s nami zúčastňoval. Čo nezvyklú prelesť zvyšovalo, bola okolnosť, že pracovali s nami Vladko i Miluška Stankovských. Nevedel som, že ich pozval zlatý Danko, a oni prišli, ako keď doletia vtáčatká, zatrepocú krídelkami a zaspievajú. Zoltán mal naraz kamaráta a kamarátku, ktorí ho vedeli rozihrať ináč než ja. Kým som ho ja nechtiac nútil byť dospelým mladíkom, oni postavili ho hračkou tam, kam patril — medzi dospievajúcich chlapcov. Nemohol som ani oči z nich spustiť. Oblečený bol v bielych nohaviciach a ružovej hodvábnej košeli. Naháňal Vlada, ktorý mu vidlami uchmatol nahrabanú kôpku sena a s korisťou utekal k vozu. Pritom Vladovi vo vetre volne viali jeho zlaté vlasy.

Ach, veľmi si tieto tri šťastné deti vzájomne poslúžili. Miluška učila Zoltána spievať ľudové piesne i pekné krakoviaky. Vlado mu rozprával o živote študentov. Mimovoľne uvádzal ho už vopred do života, ktorý mu nastane po maturite. Videl som, že sa môj zverenec rozrazil po spoločnom živote, po spoločnom školskom štúdiu, po spolužiakoch. Keby mal vraj aspoň jedného, ktorý by s ním študoval, bolo by mu ľahšie. To uznávali i Danko s Ľudovítom.

Neviem, kde sa vo mne vzalo toľko smelosti. Jednoducho napísal som barónovi list, v ktorom som opísal Zoltánovo terajšie blaho a túžby. Obratom prišla otázka, či by pán Stankovský, ktorý má tiež skladať maturitu, neprivolil prísť s nami do Záruby a byť Zoltánovým spoločníkom.

Čo za tým nastalo, nedá sa ani predstaviť. Zoltán plný radosti objímal nás radom. Vladova i Miluškina radosť miešala sa harmonicky v jeho, no i v moju.

Nuž boli to slnečné, krásne, jasné týždne a nezahatilo ich ani, že prišla očakávaná, ohlásená návšteva. Miluška s Vladom neprekážali. Na noc prenocovali mimo domu; Miluška u Rovesných, Vlado u Ráznerov. Tak hosťovská izba zostala pripravená; a netak sme ju spolu i so salónom krásne vyzdobili kvietím. Keď sa rozšírila zvesť, že príde syn po nebohom pánovi generálovi a dcéra drahej pani Žilinskej, ovenčili a omájili šuhaji a dievčatá celý dom. Ach, netak Milici Žilinskej a Ľudovítovi Černejovi uľahčili to prvé stretnutie.

Danko šiel pre drahú rodinu na stanicu. Prišli piati: Oba manželia Strakoničovci, ich dve krásne detičky a malá pestúnka. V oblúku z kvietia, sťa v slavobráne, vítala ich mládež krásnym spevom. My štyria, prirodzene v ich strede. Potom dostalo sa doktorovi Sávovi uvítania starších zboru ako generálovmu synovi, no i bratovi v Kristu. Milica dostala krásnu kyticu, devy ju vítali ako dcéru drahej pani Žilinskej. Doktor Sáva bol veľmi dojatý; Milica plakala.

Večer prešiel veľmi krásne a živo. — „Vy nám pomôžete,“ povedal Ľudovít, keď som ho kedysi bol sklamal; nuž my sme sa skutočne usilovali vykúzliť mnoho peknej prelesti okolo vzácnych hosťov.

Doktor Sáva je okúzľujúci, milý človek. Keď počul, že chcem študovať medicínu, zblížili sme sa viac. Viedol som ho k otcovmu hrobu; kľačal chvíľu pri ňom, potom si zhlboka vzdychol a vstal.

„Dobre, že ste už v mladom veku vložili ruku do prebodnutej pravice nášho Kráľa,“ oslovil ma. „Len sa prosím, rozhodnite zotrvať pri Ňom za každú cenu. Ja som bol roky neverný slaboch a tak odpadlík, preto i teraz, keď som sa celkom navždy privinul k Jeho nohám, chýba mi radosť zo spasenia; pohľad do nevernej minulosti ju hatí.“

Úcta zatvárala mi pery. Iba mlčky stisol podanú pravicu a vypytoval sa na pána generála, kedy vlastne prišiel k Pánovi. Sedeli sme spolu na lavičke; opisoval mi, ako prišiel Danko Žilinský po svojom odsúdení k nim, Strakovičovcom za učiteľa spolu s Irenkou Strakoničovou, a ako Pán Ježiš začal skrze Dankovo a jej svedectvo kriesiť ich všetkých zo sna smrti. Prvý prenikol k svetlu generál a už nikdy viac sa neodvrátil. S veľkou iskrennou láskou hovoril o svojom otcovi, no nakoniec doložil:

„Kiež by som ho nebol tak zarmútil! On moju nevernosť oproti Kristovi niesol veľmi ťažko; preto radšej odišiel sem, kde, verím, bolo mu lepšie ako u nás.“

Zrazu postál: prechádzali sme sa už po cestičke:

„Prosím vás, pán Mirský, vy ako súdny, nestranný pozorovateľ mi môžete najlepšie povedať, či je doktor Černej skutočne šťastný.“

„Ľudovít? — Áno, pán doktor; Pán Ježiš ho úplne, potešil i nasýtil.“

Zbledol malinko, odhrnul kaderavé vlasy z čela.

„Znáte vy snáď našu tragédiu?“

„Znám, pán Strakonič,“ vetím s jemnou vážnosťou, „a prajem si to, čo i Ľudovít.“

„A čo si praje on?“ bezzvučne splynulo z krásne krojených perí.

„Aby sa skončila.“

„Skončila? Ako?“ Doktor ustúpil.

„Vyrovnaním. Povedal mi, keď sa vy traja vyrovnáte, že bude i on konečne uzdravený.“

„Teda si praje vyrovnanie i so mnou?“

„Prirodzene. Veľmi si praje, aby ste obaja boli šťastní.“

Chvíľočku postál, tvár si skryl do dlaní.

„Verte,“ hovorí, keď si ju odhalil, „najradšej by som odpočíval tam vedľa svojho otca; veď nebyť vtedajšieho môjho prenáhleného kroku (— aké sú jeho následky dnes…!) ona by nikdy nebola podala ruku druhému, bola by počkala; bol by jej dokázal, že ním márne pohrdla. Mohli sa teraz vyrovnať; — tragédia sa mohla zakončiť tam v tom kostolíku. Takto stojím tu ja ako živá prekážka. — Verte, keby som nebol kresťanom, odstránil by som im vďačne tú prekážku…

Ste mladý; chráňte sa „lásky“ a nikdy si neberte za ženu devu, o ktorej viete, že miluje druhého; radšej stúpte na svoje srdce raz, ako by ste museli šliapať po ňom denne.“

Toľko horkosti a smútku vyznelo z doktorovho hlasu, že som sa až zachvel. — Ach, je to skutočne trúchlohra!…

— Na noc išiel som s Vladom k Rovesným a tam som si všetko poznačil, čo som zase počul. Ba; čo bude ešte ďalej v tebe stáť, biela kniha moja! — myslel som si.

Keď som sa na svitaní zobudil, nútilo ma srdce zájsť za Dankom a poprosiť ho, aby prehovoril s doktorom Strakoničom. — Ach, bolo mi všetkých tak veľmi, veľmi ľúto.

— Vybral som sa na obvyklé jeho miestočko; ale márne som ho čakal pri skalnom prestole; neprišiel. Už som si bol prečítal odsek Slova Božieho i pomodlil sa, obzvlášť za nich, drahých. Po chvíli počul som kroky i hlasy. Temer som zmeravel, veď pred slniečkom unikajúce zore ožarovali pár ľudí o ktorých by mi nebolo ani napadlo, žeby som ich mohol vidieť spolu.

— Milica — Ľudovít — nemožno…! Ach, bola to naozaj ona, tá krásna Ľudovítova nevesta, lenže ešte krajšia, ešte čarovnejšia, ako na obrázku u starých Orfanidesov. Bohaté gaštanové — akoby zlatom posypané pletence — padali po štíhlej, kniežacej postave. Odiata v šatách (ktoré jej pleť ešte zvyšovali) z jasnožltého, srbského plátna, zdobených bohato pri hrdle, na páse, na pleciach i okolo lemu suknice výšivkami, upomínala skôr výtvor obrazotvornosti, ako živú bytosť. No že žila, svedčili spod dumného čela žiariace, teraz flórom zastrené oči a rečnícky krojené korálové pery.

Mimovoľne pozrel som skoro bojazlivo na Ľudovíta. Azda, zdalo sa mi, že ešte nikdy nevyzeral tak mužne, krásne. Pravý typ zádumčivého Slováka!

Napadli mi včera počuté slová: „Tá dráma by sa mohla skončiť, keby som tu nestál ja ako živá prekážka.“ — Čo posiaľ vraveli, dobre som nepočul a nerozumel, až teraz zaznel ku mne tak drahý, sonórny hlas môjho drahého Ľudovíta:

„Veľmi som vďačný Pánovi Ježišovi za toto stretnutie umožňujúce konečné vyrovnanie medzi nami dvoma.“

Vzhliadla k nemu; okamih norili sa dvoje oči jedno do druhých. Ach, bol to zvláštny pohľad.

„Ľudovít, odpustenie…!“ ukĺzlo korálovým perám.

Spustil na hrudi skrížené ruky: „Odpustila si, Milica, všetko, čo som tebe — vám učinil?“

„Odpustila dávno.“

„Teda mi podáš ruku?“ — vystrel pravicu a jej nežná, iste sa chvejúca ruka, zdobená drahokamami spočinula v jeho:

„Odvolávam všetky svoje kruté slová,“ začala ticho, „len to jedno nie, že môj Ľudovít zomrel. Veď ten, ktorý stojí predo mnou, tak málo mu je podobný, ako Lajoš Černej, od ktorého som sa odvrátila. Predo mnou stojí pracovník veľkého Boha. Nuž odvolávam všetko, ale ty Ľudovít, môžeš dakedy odpustiť i zabudnúť, že som sa zasnúbila so Sávom pred tvojím zrakom a prinútila ťa verejne priznať vinu, keď tvoje srdce — mnou pošliapané, smrteľne ranené — krvácalo? Mnoho ráz želela som túto svoju pomstu, ktorá nepatrila tak tebe, ako tvojmu otcovi a ktorá otvorila trhlinu a priepasť medzi mnou a všetkými deťmi mojej mamičky i ňou samou. Môžeš odpustiť a zabudnúť?“

„Odpustil som, a dá Pán, že i zabudnem, no len vtedy, keď uvidím ťa šťastnú, milujúcu, nielen milovanú po boku tvojho šľachetného manžela.“

Zakryla si tvár rukami a hlboko si vzdychla. Keď ich spustila, bol čarovný obličaj pokrytý hlbokou bolesťou. Vetila:

„Len jednu otázku mi ešte zodpovedz, prosím: Zomrela tvoja láska ku mne?“

Mne v hrudi srdce skoro zastalo. Čo odpovie? — Ach, veď klamať nemôže.

„Áno, Milica, tá hriešna láska, v ktorej som pred tebou kľakával sťa pred božstvom, zomrela s tým starým človekom na Golgote.“

Bol veľmi bledý, keď, vravel tie slová, no, úplne pokojný.

„A čo vidíš vo mne teraz?“ spytuje sa ona, a ťažko rozlúštiť, čo chveje jej hlas ešte okrem tesknej otázky.

„Rodnú, veľmi drahú sestru, ženu svojho brata v Kristovi, matku jeho zlatých, krásnych detí, dcéru bytosti drahšej nad matku — a vidím ešte viac: budúcu svoju sestru v Kristovi a dedičku Božieho kráľovstva. — Milica, všakver’ pôjdeš už s nami z Mezopotámie, kde si zostala sama a kde je teskno tvojmu po láske prahnúcemu srdcu; pôjdeš konečne za Ním, ktorý ťa tak dávno hľadal?“

Znovu pokryla si tvár rukami; pridusený plač otriasol jej postavou. Spustila ich zase dolu, no len nakrátko.

„Ach, pôjdem, no vďaka za všetko, obzvlášť za tie slová, ktoré ma navždy vyprosťujú z vnútorného záväzku, zabraňujúcemu, aby som Sávu milovala. Keď tvoja láska ku mne zomrela, tak jej stratou netrpíš. Veď, áno, kdežeby si bol mohol milovať mňa ďalej pri úplne zmenených zásadách a keď ti na mňa zostala len taká desná rozpomienka!

Upamätoval si ma na moje sväté povinnosti ženy a matky. Veľmi ti ďakujem za tie slová. Ani ja nechcem v tebe nič viac vidieť, len rodného brata — a až sa Pán Ježiš i nado mnou zmiluje — brata v Kristu. Len to ťa ešte prosím, odpusť i Sávovi. On bol nevinný; jeho zviedla moja veľká bolesť. Viem, že dávno želel ten krok. Keď si mohol prehovoriť také šľachetné a dobré slová ku mne, prehovor ešte i s ním. — Korunuj dielo velikého milosrdenstva! — A teraz ma, prosím, nechaj odísť za svojou mamičkou. — Ach, do smrti ti budem vďačná.“

Ešte raz spočinula malá ruka v ruke Ľudovítovej; potom odišla a — on? Ach!…

Nezbadajúc ma hodil sa pri lavičke na kolená. Bola to zvláštna modlitba, pozostávajúca z troch hlbokých celou vnútornou bytnosťou otriasajúcich závzdychov. — On ju zachránil, dumal som s bolesťou, no za akú cenu? Bol by som veľmi rád unikol, ale nebolo kade. Urobil som teda dačo, čo by rozum nikdy nebol dovolil, ale čo srdce diktovalo: objal som ho a pritúlil sa k nemu.

„Už je po tej ťažkej operácii; keď je aj bolesť veľká, ale nebude sa opakovať, a ty konečne ozdravieš, Ľudovít drahý, milovaný,“ prihováram sa mu potichu; no on ma počul, ale neodstrčil, nie, ba zrazu privinul nadšene k sebe a hovorí na môj veľký nepopísateľný úžas:

„Jasaj so mnou; sieť sa roztrhala, unikol som.“

Mimovoľne som vyskočil, on tiež. Jeho tvár bola veľmi bledá, no celá pokrytá vnútorným svetlom a blahom.

„Vierou v moc veľkého Boha stal som si na rozbúrené vlny svojho srdca a vyriekol, že moja láska zomrela, vyriekol v nádeji, že Kristus, môj Spasiteľ, dokáže i to, aby zachránil ju drahú, no i mňa. A hľa, tie vlny ma udržali; ona v tom okamihu zomrela. On ma z nej vyprosil. Moje srdce by to náhle veľké blaho a pocit slobody bolo ťažko vydržalo; málo chýbalo, čo by bolo zastalo. — Pán Ježiš si teba, Sveto môj, použil; poď so mnou poďakovať.“

Ba, či počujem ešte kedy takú modlitbu vďaky? — Či budem ešte kedy sám vrelejšie ďakovať? — Zvuk zvona, volajúci nás do chrámu, volal z nebies výšin: Amen i amen…

Tak hrať, ako hral Ľudovít pri ranných službách Božích, ešte sotva kto počul. Tak nádherne a zbožne zároveň. Preto znel spev prekrásne a tvoril, skvostný rám obrazu toho najvyššieho Kňaza, ktorý vzal mená synov izraelských na svojej hrudi do svätyne najsvätejšej, kde posadil sa a čaká, kým všetky národy budú položené za podnože Jeho nôh.

Ó, bol to prekrásny koniec tých nedosiahnuteľne pekných výkladov z textu o stánku úmluvy. Nie je možné, aby duše, keď takto počujú kázať o Pánovi Ježišovi, keď im je vyobrazený v takej velebe, kráse a sláve, žeby sa neroztúžili za Ním. Bol som do Jeho svätej blízkosti presadený, tak že ma až Paľko Uličných musel upozorniť, že už všetci opúšťajú chrám. Keď sme všetci vyšli, videl som, že Ľudovít so Sávom Strakoničom odchádzali do hája a Danko s Milicou zostali v chráme. Snáď šiel jej ukázať svoju kanceláriu, dumal som, ponáhľajúc sa za Zoltánom. — Ach, šiel, no nielen ukázať kanceláriu, ale i cestu domov… do onej poludňajšej krajiny, kde naše oči uvidia Kráľa v Jeho okrase. Nedúfala márne, keď Pán dal Dankovi už toľko duší, že ešte aj jej dušu mu môže darovať. A tak sa stalo.

Bál som sa kedysi jej návštevy; — a teraz! Teraz sa spoločne tešíme z blaha našich milých, obzvlášť drahej tetinky. No už sa nedivím, že prešporskí priatelia Milicu tak veľmi milovali. Veď je to taká nádherná duša, zápalisté srdce a pritom sa honosí takou iskrennou milotou, že nás má všetkých zapriahnutých v svojom triumfálnom voze, Zoltán jej skladá celé srdce k nohám, Vlado o nej básni, Miluška jej slúži ako princezne. — Ó, keby Pán Ježiš nebol Ľudovíta vyslobodil, ako veľmi by musel teraz trpieť, — a on je taký šťastný!

Keď sme boli v Turovej doline, chodili spolu ruka v ruke: Sáva, Milica a on. Ľudovít celou cestou niesol malú Zlatušku, to krásne čiernooké, zlatovlasé dievčatko, no aj maličký, ešte len polroka mladý Božidar ocitol sa niekoľkoráz na jeho rukách. Keď som stál na skalách obetnice sám, trochu zamyslený, položil mi dakto ruku na plece.

„Ach, to vy, doktor Strakonič?“

„Ja, Mirský; — už budeme bratmi,“ objal a bozkal ma.

„Všakver sa už netreba vyhýbať prekážke,“ namietam s úsmevom. „Dráma je dohraná, opona spadla.“

„Dráma zmenila sa v činohru. On vznešený sa o to postaral, no nielen on, ale jeho a môj Pán. Krv Ježiša Krista nás obmyla. Ľutujem len, že môj otec sa toho nemohol dožiť. Ach, veď ona, za ktorú sa toľko modlil, konečne je zachránená a šťastná, no ja! — Viac nemožno vravieť, ale ani netreba.“

Ako toto píšem, myslím, že Božie dieťa nemalo by sa vlastne nikdy a ničoho báť. Keď mu všetky veci napomáhajú k dobrému; — a Pán hovorí: „Neboj sa, lebo Ja som s tebou.“

Povinnosť volá, treba prestať značiť. Mám už len málo čistých listov, snáď s nimi vystačím, kým opustíme drahé Podskalie a s ním zároveň i toto veľmi významné rozhranie môjho života. — Čo ma čaká, zná môj Pán; ja nepotrebujem sa starať. Hallelujah!

*

Biela moja kniha, tvoje papiere ďaleko by nestačili, aby som na ne poznačil všetko to dobré a krásne, čo sme spolu v Podskalí ešte prežili; no tak siahnem aspoň po tom najkrajšom.

Piateho septembra prišla skutočne v sprievode Ruženky naša drahá pani barónka a strávila s nami ešte celých päť dní v Lúkach. Keď po oznámení jej príchodu všetci ľutovali, že sa budeme musieť rozísť, a ja som poznamenal, že veď by sme toľkí vo fare ani miesta nemali, usmiala sa drahá tetinka a na moju starostlivú otázku, ako nás i cez tú jednu noc umiestnia, pohladila ma po čele:

„To sa všetko dá spraviť, milý Svetozár, uvidíte. Dobrých sa mnoho zmestí všade; a my chceme byť dobrí.“

Nuž naozaj sa to s trochu ťažkosťami dalo spraviť. Pani Žilinská vzala k sebe Zlatušku; pre Milicu zniesli z povaly skladaciu posteľ, ktorá sa večer vniesla a ráno vyniesla. Vedľa stál Božkov kočík. Tak boli babička, matka, dcéra i vnúčatká pospolu. Doktor Sáva mal izbu s Dankom. Zoltán s pani barónkou dostali hosťovskú spálňu a my dvaja nemuseli sme sa hýbať.

„Koľkých ste vy schopní prijať v tomto malom domčeku, drahá pani Žilinská,“ divila sa pani barónka. A keď všetci vložili sa prosbami medzi ňu a jej na druhý deň zamýšľaný odchod, nielen že nám povolila, ale veľmi vďačne zostala. Ach, či som bol rád, že sme ju mohli zavrieť do takého pekného kruhu umných, vzdelaných ľudí! Strakoničovci sa jej veľmi ľúbili, obzvlášť Milica. S Vladom zachádzala hneď materinsky, tiež i s Miluškou. Táto sa mi žalovala, že je vo veľkej ťažkosti; darovala vraj celé srdce Milici a už naskrze sa nediví, že Jurko na ňu skladal básne, no teraz pani barónka tiež celé pýta.

„Rozdeľ ho napoly,“ radím veselo.

Vraj poslúchne. Vravela, že nie je umenie byť takým Zoltánom, keď človek má takú ideálnu krásnu a dobrú mamičku.

So slzami v očiach pozorovala pani barónka, ako sa jej miláčik hral s loptou a to nielen s nami tromi, ale aj s oboma doktormi. Doktor Sáva veľmi schvaľoval, že môj zverenec dostane takého, študentmi už ostrieľaného kamaráta — bo vraj život človeka je tvrdý. Je to borba, vyžadujúca i pevné svaly, ak má duch napredovať.

Ach, aké tu boli teraz rozhovory — už či na vychádzke či v salóne. Všetkých nás zaujímal projekt pani barónky, presídliť na vlastný veľkostatok Zárubu. Pán barón jej dal úplnú slobodu konania. A teraz si zaznačovala dobré rady, jednak do zošita, jednak do mysli. Doktor Sáva, ako čiastočný veľkostatkár, no aj pani Milica, ako majiteľka v T., jej navrhli všeličo dobré. No myslím, že skôr bude môcť uskutočniť skromné tetinkine návrhy a vážne, praktické Ľudovítove, obzvlášť pokiaľ išlo o pracovníkov.

„A čo mi radíte vy, pán Žilinský?“ obrátila sa k ticho, pozorne počúvajúcemu Dankovi. „Aké heslo mi dáte pre ďalší život?“

„Ja, pani barónka? — To, čo dal Samuel Saulovi, keď ho pomazal za kráľa: „Čo ti príde pod ruku, to učiň.“ Dobré rady mojich drahých môžete všetky časom uskutočniť, ale pre začiatok vyproste si denne od nášho Pána, aby vám On sám pred ruky položil to, čo budete mať v ten deň učiniť; veď každý deň je len raz náš. Proste za to spolu; však budete štyria. Milým mojim bratom popri učení zostane dosť času, aby verne pomáhali.“

Nadšenie a radosť vohnali nám všetkým rumenec do líc; nadšene sme sľubovali pomoc.

„Príprava na život,“ pokračoval Danko vážne, „je len vtedy dôkladná, keď ju hneď aj prakticky žijeme. Tento v Amerike zavedený, znamenite sa dokazujúci spôsob umožňuje ľuďom dlhšie žiť, i keby zomreli mladí. Ináč, ak sme sa len učili a len pripravovali, vždy len od iných prijímali a sami nič nevykonali, tie roky prípravy sú stratené. Lebo život je len natoľko cenný, nakoľko bol užitočný ľudstvu a nakoľko bol žitý pre Boha.“

„To môj život nemá ešte žiadnu cenu,“ zatesknil Zoltán.

„A môj obzvlášť nie,“ priznal vážne i Vlado.

Miluška sklonila hlavu; no videl som ich i viac sklonených, i tú gaštanovými pletencami sťa korunou zdobenú.

„Nechcel som vás zarmútiť, spoločnosť moja,“ jemne usmial sa Danko, „ba práve obodriť, aby ste, až prekročíte toto rozhranie a každý začnete život na nových základoch s novým programom, žili ho tak pekne, aby sa stal cenným a dlhým.“

„Tvoj život, Danko, je a ešte len bude dlhým a cenným,“ zvolala Milica.

Boli sme v salónku. Nad svetom nížil sa podvečer. Ľudovít otvoril piano, vzal dakoľko mohutných akordov a svojím metálnym, zvonovým hlasom zaspieval:

Potom sme sa už dali hrať i spievať. Bol hneď celý koncert. Mnoho krásnych piesní sme už vedeli, bolo si z čoho vybrať. No aj hudba prišla na svoje. Milica so Sávom hrali štvorručne. Hrala i pani barónka so Zoltánom. No najradšej sme predsa počúvali, keď nám hrali Danko s Ľudovítom vonku čarovnú hudbu. Keď oni dvaja spolu hrajú naše slovenské piesne alebo prekrásne slávske motívy, na ktoré zložené sú náboženské hymny a chorál Aranky Černejovej, predsa ich nikto nedostihne. — Tešilo ma, že môj hlas k slávičiemu Ruženkinmu tak dobre pristal a že sme spolu s oboma hudobníkmi mohli všetkých povzniesť k nebesiam.

Ruženka prišla vždy ráno pešky a večer si ju otec odviezol domov. Bol aspoň aj on denne s nami. V sobotu zobrali so sebou Vlada i Milušku a my dvaja, Ľudovít a ja, šli sme prenocovať k Rovesným.

Na doplnenie našej radosti zavítali medzi nás Orfanidesovci, Jurko i Darinka. Počuli sme, že bude slávená Večera Pánova. Oznamoval to Danko ešte v nedeľu v zhromaždení, a sobotňajšia večerná hodina tvorila veľmi krásnu, vážnu prípravu k nej. Spytoval som sa Danka, či aj my, próbni členovia, sa smieme na nej zúčastniť. Vravel, že áno, keď sú do „próby“ prijatí len tí, ktorým Pán Ježiš obmyl ich hriechy a daroval im práva synov a dcér Božích. Tak vraj majú tieto Božie deti i právo na pokrm posilňujúci duše k večnému životu. Zúčastnili sme sa teda všetci prípravnej hodiny: pani barónka, Zoltán, Ruženka Strakoničová, Vlado, Miluška a ja, okrem nás prirodzene všetci od Žilinských a Orfanidesovci. Snáď nebolo jediného domu v Lúkach, kde by v sobotu nemali cez noc hosťov. Prišli i naši milí rozptýlení bratia a sestry, ktorých sme s Dankom navštívili. Kvôli tomu, aby kto len trochu môže, nemusel vystať, slávi sa Večera Pánova štyri razy za rok. Okrem nás štyroch najmladších všetci vo fare vedeli, akých hosťov čakáme; boli sme prekvapení teda len my štyria. A všetci sme sa radovali. Veľmi som sa tešil, vidiac ako vrelo objímali sa bývalí prešporskí kamaráti Jurko a Ľudovít. Priznám, s istou zvedavosťou pozoroval som zvítanie Jurkovo s Milicou a Sávom — ale aj ono, bolo viac než srdečné.

„Ó, Milica, sláva Pánovi, keď si už len naša,“ vyriekol Jurko a predstavoval jej svoju drahú Darinku. Obe mladé panie sa objali. Milica, ovinujúc ruku okolo pásu viedla Darinku dovnútra: Malého Daniška uchytila veselo poskakujúca Miluška, lebo mal tuším vôľu protestovať proti všestrannému rozruchu, ktorý ho vyrušil zo sladkého sníčka. Počul som, ako sa Darinka ospravedlňovala, že im to azda nedobre padne, keď je dom Žilinských teraz tak radostne preplnený, no vraj nejaké to miestečko ujde sa im u Rovesných, kde je Miluška. Tetinka aj Milica svedčili, že je v Ľudovítovej izbe už všetko pripravené; my dvaja že máme inde miesto obstarané. — No teraz bol už dom naozaj plný, ale ku cti malému Božkovi a Daniškovi musím povedať; oni nikoho zo sna nevyrušili; tak sladko sa im buvikalo.

Veľmi som sa tešil na nedeľu a nie márne. Od svojej konfirmácie bol som len asi trikrát pri spovedi (tak sme to vždy menovali). Bolo mi vždy nevoľno pri tom akte. Mal som pocit, že vtedy mám cítiť i činiť dačo zvláštne a nič z toho nemohol som nikdy nájsť v svojom srdci. Pocit uvoľnenia som mal, až keď sa to všetko odbavilo. „Ba aký pocit budeš mať zajtra!?“ dumal som ležiac už v posteli. Večera Pánova nebola spoveď; nie, ona bola ako pečať na vykúpení, list slobody. Bola pokrmom pre zachránené duše, ktoré mali žiť Kristu a Jemu slúžiť v Jeho kráľovstve.

„Pán príde,“ hovoril Danko vo večernej hodine. „On nás nasýti pod spôsobom večere, ktorú ustanovil Sám. Pôjdeme k Nemu s čistým srdcom, s čistými perami a s tým radostným povedomím, že ako On, tá obeť nasycujúca, hoduje teraz neviditeľne s nami, tak máme my raz v Jeho kráľovstve hodovať s Ním vôkol Jeho stola.“

Vedel som teda, že budem prvý raz stolovať skutočne pri stole Pánovom. Prvý raz medzi Jeho ľudom, sám jeden z nich, s cirkvou Božou, s tými, ktorí tak, ako učeníci Ježiša Nazaretského vyšli s Ním za stany, hotoví niesť Jeho pohanenia.

Keď som sa ráno zobudil a oči mi padli na prázdnu Ľudovítovu posteľ, netak som sa rýchlo ustrojil a už bežím von; veď chystali sme prekvapenie, pri ktorom za nič by som nechcel chýbať. Stojac pred domom videl som, ako zo všetkých strán prichádzali mládenci a dievčatá. Bez slova, s úsmevom žiarivým tisli mi ruky, keď ma doháňali. Čo nevidieť sme pri kostole a nad našimi hlavami zaznieva zrazu harmónia zvonov tak slávnostne a jasavo, tak vzletne, akoby i ten kov vyjadroval svoju radosť nad tým, že syn generála, tichúčko tu dolu spiaceho, sa dnes verejne pripojí k cirkvi Božej, a že zároveň prikročí k tomu opovrhnutému zborčeku „zatracovaných sektárov“ i jeho milovaná Milica, ktorá mu posiaľ prekážala.

Než zvony dozvonili, stáli sme už pri najvrchnejších štyroch oknách veže. Ponad dedinku letel k horám žalm v štvorspeve doprevádzaný flautou a dvoma trúbkami:

Posledné slohy spievali speváci jednohlasne so sprievodom flauty. Znelo to a vlnilo sa z veže ako z nebies výšin, tam z tých večných hôr, kde pastiersky kráľ a svätopevec už dávno hrá.

Bolo to veľmi krásne, oslavné privítanie nedeľného dňa, ktorý celý bol ako dobre naladený, oslavný akord. Počas spevu sa mi zdalo, že počujem i slávičí hlas Ruženkin a nemýlil som sa; bola tu naozaj. Pretože sme vyšli, skoro všetci bez modlitby a čítania Slova Božieho, vošli sme potom ticho do chrámu. Prečítali sme si i pomodlili sa a jeden po druhom opustili nás milý kostolík. Zostal už otvorený. Ranné slniečko rozlievalo východnými oknami krásne farby po jeho belostných, zelenými vencami krášlených stenách. Hľadiac na dvere zákristie videl som, že sú len privreté; nútilo ma teda ísť sa presvedčiť, kto je tam. No len trošku som ich odchýlil a hneď i zavrel. Slniečko osvietilo mi štíhlu, kľačiacu postavu nášho drahého Danka. Tam pripravoval si Pán svoju nádobu, aby mohla tak krásne slúžiť všetkým nám, ako cez celý deň potom slúžila. Keďže moje srdce bolo plné piesne: A prebývať budem v dome Hospodinovom za dlhé časy, zdalo sa mi, že je jej plný i kostolík. Obzvlášť táto svätyňa Ducha sťa zlatožiara obtáčala krásnu, vzácnu bytosť nášho brata. Veď ak kto, tak on bude prebývať v dome Hospodinovom za dlhé časy.

Raňajky boli dnes skoršie. Pri nich dostalo sa nám vrelej vďaky za krásne prekvapenie; obzvlášť Milicine oči len tak žiarili, no i Darinkine. Nie div, veď tu boli samí hudobníci a samé hudobníčky. Zoltán si ani neľútal, že nebol s nami, veď vraj potom by nebol tú krásu počul. Zobudilo ho zvonenie, no prebrali ho až prvé, z vysoka priletajúce zvuky spevu a hudby. Nikdy ho vraj ešte nik tak dobre nezobudil.

Pani barónka mienila so slzami v očiach, že tak nám asi bude, keď sa zobudíme zo spánku smrti na rajských nivách, uvítaní anjelskou hudbou. Bolo to všetko také pekné!

Miluška s Ruženkou upratovali izby, my s Vladom sme vyniesli čo bolo treba a obe mladé panie obriadili svoje maličké detičky. Tetinka porobila prípravy na obed, doktor Sáva s Ľudovítom rozprávali sa s pani barónkou, Zoltán bavil malú Zlatušku. Aj keď dnes začala sa modlitebná hodina o ôsmej, všetci sme sa zúčastnili na nej a vyšili sme z úplne uprataného domu. Pri deťoch zostala okrem Božkovej pestúnky tetička Uličná, veľmi dobrá, ale ešte k zboru nepatriaca švagriná nebohej babičky Uličných.

Modlitebnú hodinu viedol Jurko Orfanides v kostole za veľkej účasti. Vravel zo slov: Proste a vezmete, aby radosť vaša doplnená bola. V prestávke utiahli sa oba kazatelia do zákristie s tými, ktorí nemohli včera prísť na prípravu, alebo prišli neskoro, alebo až dnes.

No prečo bola modlitebná hodina taká krásna? V nej prihlásili sa Milica a Sáva Strakonič do „próby“ — na skúšku. Sáva vyznal, že nevernosť oproti Pánovi — ktorého vlastníctvom už roky bol — bránila mu pripojiť sa k ľudu Božiemu. Milica s otvorenosťou vyznala — ktorá jej celú bytosť vyznačuje — že bola prvou a jedinou prekážkou mužovi. — Potom sa už mohli aj oni zúčastniť svätého hodu. V spomínanej prestávke precvičoval nás Ľudovít i zostavil zbor. Zašli sme si kvôli tomu k Ráznerovcom, kde predtým bývalo zhromaždenie, a vrátili sme sa za zvukov zozváňania. Bežali sme hneď potichu na chór. Ľud, ktorý vonku sedel, usmieval sa na nás. Sotva odoznelo „Najsvätejší“, začali oba naši bratia spievať žalm 111:

Po odznetí modlitby spievala celá cirkev so sprievodom organu a nášho štvorhlasého spevu:

Ba krajšie vyznanie lásky voči nášmu nebeskému Kráľovi nemožno už ani vysloviť. Milujeme Ho veľmi všetci; preto znel i ten náš spev ako hlas mnohých vôd a silných hromov. Tak sa nám tá pieseň spievala, že neboli by sme ju dbali opakovať. Kázeň Jurka Orfanidesa na text z Evanjelia podľa Jána, z kapitoly 17. bola jej mocným pokračovaním, obzvlášť verš 19 a 22 — 23: Ja posväcujem seba samého za nich, aby aj oni posvätení boli v pravde… A Ja slávu, ktorú si Mi dal, dal som im, aby boli jedno, ako My jedno sme. Ja v nich a Ty vo Mne…

Úzke spojivo s Pánom, do ktorého skrze vieru mala nás znova uviesť aj táto Večera Pánova, bola nám predostretá tak žiadúcne, tak slávne, že len s veľkou túžbou a radosťou sme mohli očakávať nasledujúce okamihy. Konečne prišli. Prv ešte spieval zbor vyznanie viery; za jeho zvukov zišli sme všetci z chóru. Mládež naplnila chrámovú rundelu. Na chóre zostali len deti a nepatriaci ešte k zboru, alebo členovia vytvorení pre dajakú príčinu od Večere Pánovej.

Zbor potom spieval Otčenáš. Zatým obaja kazatelia striedavo čítali posväcujúce texty nad chlebom a vínom. Potom v tíšine my všetci sklonili sme sa pred Pánom a nastalo prijímanie. Bolo to všetko veľmi krásne. Kým starší si delili chlieb a podávali kalich medzi sebou, spievali sme my mladí tichým hlasom. Keď prišiel rad na nás, pokračovali zase oni v piesni. Posledný verš zaznel už zo všetkých úst ako mohutné akordy vĺn. Potom zneli mnohé hlasité modlitby vďaky a oslavy. Nato áronovské požehnanie udelil pán farár Orfanides. — Nasledovalo skladanie obetí pri dverách, keď sme vychádzali. Najprv vyšla mládež a potom naši kazatelia. Ľudovít bol už zase pri organe; deti spievali na východ pieseň: Ježiš Kristus, Kráľ, kraľuje — a vychádzajúca cirkev s nimi.

Tak vyzerala prvá Večera Pánova, ktorú som smel sláviť na zemi. To predtým bola len spoveď, len mŕtva ceremónia, nakoľko mŕtve bolo i moje srdce i moja duša. Sväté patrí len svätým; len svätí môžu ho oceniť.

Aj popoludní mali sme krásne služby Božie. Od poldruhej do tretej sedel ľud v háji tak ako na svadbe. Mladí manželia z Mokrého boli tiež medzi nimi. Viedli sa krásne rozhovory, zodpovedali sa vážne otázky, týkajúce sa tak Biblie, ako aj života. Snáď i nejednu ťarchu obom mladým kazateľom zverili… Mládež sa cez poludnie učila neznáme piesne.

Bolo to všetko veľmi, veľmi pekné; nikdy nezabudnem tú poslednú nedeľu.

Pri popoludňajších službách Božích spievali sme krásnu pieseň. Spievala ju celá cirkev a náš spevácky zbor s tichým sprievodom organa. Hral Vlado a my sme spievali:

Pieseň bola významnou a krásnou prípravou ku kázni Danka Žilinského na text:

„A tak brali sa od hory Hospodinovej cestou troch dní a truhla zmluvy Hospodinovej predchádzala ich cestou troch dní na vyhľadanie miesta odpočinúť si. A oblak Hospodinov bol nad nimi vo dne, keď sa hýbali z tábora. Keď ale začínali ísť s truhlou, hovorieval Mojžiš: „Povstaň, Hospodine, a nech sú rozptýlení nepriatelia Tvoji a nech utekajú pred tvárou Tvojou tí, ktorí Ťa majú v nenávisti.“

Keď však zastala truhla zmluvy, hovorieval: „Navráťže sa, Hospodine, k desaťtisícom tisícov izraelských!“

Nikdy nezabudnem tú kázeň. Mnoho, mnoho vzal som si z nej pre celý život. Podľa nej Pán Ježiš je tá naša truhla zmluvy; máme Jeho nechať ísť vopred tak, aby nič, ale nič nemohlo nám Ho zatieniť. On vyhľadá si miesto na odpočívame s nami. Nesmieme predbiehať v nemiestnej horlivosti pred Jeho vedenie, no ani zostávať a usádzať sa tam, kde On s nami odpočívať nebude.

Ním vedení, nemusíme sa báť ničoho. Oblak Jeho všadeprítomnej ochrany je nad nami; medzi nami a pekelnými zlosťami, ktoré sú vysoko. Ak ideme verne v šľapajach truhly zmluvy dopredu, smieme prosiť a On učiní podľa našej viery a prosby. Povstane a rozptýli našich nepriateľov v nás i vôkol nás. Oni, keďže sú predovšetkým Jeho nepriateľmi, utečú pred Jeho obličajom.

Ak však pre nás príde doba odpočinku alebo tichého čakania, navráti sa Hospodin k nám, ktorí patríme medzi tie Jeho tisíce.

Za kázňou znel posledný verš piesne:

Tak teda len vpred, duša moja, nemáš sa čoho báť! Vďaka, — vrelá vďaka, Danko, za to krásne posilnenie k ďalšej životnej púti!

Je síce pravda, že

A iste zakúsime tiež, že

No prečo by sme sa báli, veď i to je pravda, že:

Akí sme my šťastní, že máme takého veľkého nepremožiteľného Kráľa a Víťaza, ktorý zvíťazil nad smrťou. Nezabudnem nikdy túto moju poslednú nedeľu v Podskalí; no či len ja? Či zabudnú ju naši Strakoničovci, Orfanidesovci, Stankovskí a obzvlášť Hajní? Nie, neverím. Pán uhľom z oltára dotkol sa perí svojho verného svedka, aby nás všetkých ním posilnil a s nami i tie húfočky radostne chrám opúšťajúcich dietok Božích. Mnohí prišli zďaleka ako vyprahli, smädní, z púšte, hľadajúci vodu; no neprišli darmo. V sile toho pokrmu, ktorým dopoludnia boli posilnení, spojení so svojím Pánom, nasýtení Jeho telom a krvou v duchu, mohli sa teraz smelo vydať na spiatočnú púť, tak ako aj my.

No, sláva Pánovi, my sme ešte dnes nemuseli ísť, hoci sa mi zdá, že keby sme boli mohli ísť s nimi, rozlúčenie s drahými, nenahraditeľnými priateľmi bolo by bývalo ľahšie. — Ale čo som to napísal? A snáď by som chcel byť čo aj len bez jednej hodiny, strávenej ešte v ich kruhu? — Ó, boli príliš krásne!

Posledné vozy a húfočky bratov a sestier zmizli spred nášho zraku za zvukov piesne:

Tetinka pozývala nás večerať. Po nej strojili sme sa ešte na prechádzku, a síce hore do rubiska. Janko Uličný sľúbil nás viesť takými chodníkmi, že sa ta dostaneme za hodinu. Keďže teraz sú mesačné večery, Rovesných i Uličných sľúbili nás čakať s vozmi na takzvaných „šancoch“, aby sme naspäť nemuseli ísť pešky. Veľmi som bol vďačný mladíkovi. Veľa sme sa v Podskalí po horách nachodili, nejedno krásne miestečko vynašli, ale nikdy sme ešte nešli po takej romantickej ceste, akou nás viedol: raz hore na skaly slniečkom ožiarené, z ktorých bol prekrásny výhľad po horách, a zase dolu do dolín zvlažovaných potôčkami. A mal pravdu; prekonali sme tú cestu z ohľadu na dámy ani nie za päť štvrtí hodiny. Až sme užasli, keď pred nami ležalo jazierko, otočené bujnou vegetáciou. Ani čo by sa chcela vrátiť jar!

Tetička, ktorá nás tu čakala i s Borsukom, pripadala nám, sediaca na skale pri javore, ako nejaká sudička.^[43] Nuž, bola to dobrá víla. Mala plný kôš čerstvého, maslom potreného chlebíka, dve nádoby mlieka a znamenité voňavé hrušky; že sme ju obzvlášť my mladí s nadšením vítali, je isté. Boli sme smädní a už zase hladní. Nikto sa nenašiel, aby pohŕdol tetičkiným pohostinstvom. No dámy netak vďačne pozreli na Ruženku. Jej návodom priniesol Borsuk pokrovce a prikrývky z jej izby, poprestieral na vysoké skaly, machom mäkúčko síce vystlané, no trochu vlhké. Čiže sa im tam potom dobre odpočívalo! Obzvlášť Darinku všetky dámy veľmi starostlivo poukrývali, aby neprechladla a dobre si odpočinula. Veľmi nám tam bolo dobre! Keď zavriem oči, vždy ich vidím pred sebou: fialovo ružové skaly, modré, čisté jazierko a okolo neho vysoké papradie, závoje pupenca spúšťajúce sa zo skalného prestola, na ktorom stála Milica Žilinská. Mala zase bledožlté šaty, z ktorých odstránila v sobotu všetky zbytočné okrasy. Biele, zvislé ruky zdobil už len jeden zlatý krúžok; drahokamy zmizli, len dva zostali: jej prekrásne oči a červené ústočká. A tieto ústočká spievali nám pieseň minulosti nielen vlastnej, ale, ako sme potom všetci tvrdili, našej minulosti s jej tesknými túžbami, obavami, nezodpovedanými otázkami, áno s jej hmlami a nedoziernou neistotou. Danko s Ľudovítom doprevádzali jej spev na svojich čarovných nástrojoch. Skaly dávali dvatrikrát ozvenu a spev sa niesol po horách v nedostihnuteľnom žiali a stesku:

Bol to slovo za slovom obraz duše a môjho srdca, prv než som doputoval do Podskalia.

Odznela pieseň, husle dohrali, flauta stíchla, len ozvena odpovedala a niesla sa diaľ a diaľ:

a ešte raz: „— moja“.

„To nie je vaša minulosť, drahá Milica,“ prerušil tíšinu sladký barónkin hlas — „ale moja“.

„I moja — ba, moja,“ znelo v chóre.

„Sláva Pánovi, je to minulosť, ale už len minulosť všetkých nás,“ prihovoril sa Danko, „no my sme deti budúcnosti; tak si radšej zaspievajme pieseň budúcnosti.“

„Ach, áno, zahrajte nám peknú pieseň budúcnosti, nech ju zaspievame Pánovi na česť a nám na potešenie,“ zavolala Darinka a prv než jej mohli zabrániť, stála už po boku oboch hudobníkov.

„Pieseň budúcnosti!“ šlo od úst k ústam. Milica sadla si vedľa pani barónky, pritúlila sa k nej. Zoltán, Miluška a Vlado ocitli sa pri jej nohách. Moje oči hľadali Ruženku. Túlila sa veľmi bledušká k otcovi, o ktorom som ani nevedel, kedy prišiel. Neďaleko nich stál doktor Sáva s rukami skríženými na hrudi, napnuto zahľadený na ticho preludujúceho Danka.

Ponad jazero niesla sa najprv dlhá víťazoslávna trilka; — ani veriť nemôžeš, že ju len ten sláčik vylúdil husliam a dych flaute. Niesla sa po horách a skalách ozvenou opakovaná, spievaná dvoma hlasmi splývajúcimi harmonicky v jeden súzvuk.

Zase podíval som sa po všetkých tvárach; — ó, tá premena!

Tá žiara očí, ten blesk krásnej nádeje, ktorý ich krášlil! Kto by to mohol popísať!?

„… nám! — nám!!“ spievala ozvena a ešte raz: „nám!!!“ Ach, áno, to bola pieseň budúcnosti; a že nám ju hrali a spievali oni štyria, ktorí pre Krista najviac medzi nami utratili a to dobrovoľne, to cenu radostnej, prekrásnej piesne ešte zvyšovalo. Netak sme im za ňu ďakovali, no zároveň i prosili, aby nás ju na spiatočnej ceste naučili. Tak sa aj stalo.

O tej krásnej, slávnej budúcnosti sme si potom pohovorili. Temer všetci — okrem Milice — mali sme svoje Nové zákony pri sebe a smeli sme tam hľadať odpovede na mnohé otázky duše a srdca. Potom sme sa viacerí pomodlili. I mňa nútilo, aby som hlasite ďakoval, že sme prenesení z onej tesknej minulosti do krásnej svetlej prítomnosti a že pred nami leží taká slávna budúcnosť. Bol som súčasne nútený aj prosiť o vedenie, a oblak svätej Božej všadeprítonmosti a aby sme zotrvali verní až do konca.

Potom Ľudovít ponúkal, aby sme už odišli, ale tetička Záhorová pripomenula, aby sme ochutnali najprv voňavé, dobré hrušky. Pri chutnaní, pravda, nezostalo; boli na to príliš dobré.

Čo nevidieť ocitli sme sa na ceste, kde stáli vozy, ktoré nás odviezli po pomerne dobrej ceste domov. Mesiačik nám ku koncu už svietil, i hviezdy na nebi sa ligotali.

Dedinka ležala objatá bájnym nedeľným tichom. Vo fare zastavili sme sa my štyria: Ľudovít, Vlado, Miluška a ja len natoľko, aby sme povedali „dobrú noc“ drahej tetičke, ktorá nešla s nami, aby umožnila mladým mamičkám krásnu vychádzku. Trochu nám aj dohovárala kvôli Darinke, že ideme neskoro, karhala obzvlášť oboch doktorov; no Darinka jej zavrela ústa bozkom. A sláva Pánovi, prechádzka jej nezaškodila.

Ani som to nemohol na druhý deň veriť, že už posledný raz idem do nášho drahého kostolíka a že už posledný raz raňajkujeme spolu v záhrade. A to bola pravda. Mali sme ešte sľúbený skorý obed, a potom nás mali odviezť koníčky preč z milovaného Podskalia v ústrety novému životu. Zabalil som naše veci spolu s Vladovými; ostatné mali poslať za ním už do Záruby. Herbár sľúbil mi Ľudovít zaslať poštou; nemali sme preň miesta. Nebyť pri mne Vlada, bol by som sa rozplakal pri tej práci; no hanbil som sa pred ním. Však on by ma nemohol rozumieť, čo všetko tu opúšťam.

Potom som si zašiel na cintorín a tam som sa vyplakal pri hrobe pána generála. Potom ma túžba zaviedla na všetky miestočka v blízkosti fary, ku ktorým ma viazala rozpomienka, tam, kde sme si od pani barónky pýtali dovolenie prihlásiť sa v jej prítomnosti k Pánovi Ježišovi. Miesto nebolo ani teraz prázdne; tam z lavičky vstávala práve ona. Naše oči sa stretli a veľmi dobre sme si porozumeli.

„Padá vám ťažko odísť, milý Svetozár; mne niemenej — opúšťame rodisko“, povravela pohládzajúc ma po čele. „No, viete, čo nám povedali: Ak chceme dlho žiť, musíme činne, pekne žiť pre blaho ľudí a tak na Božiu slávu. Prv než odídeme, ďakujem vám, že ste Zoltána i mňa sem priviedli. Po Pánovi predovšetkým ďakujeme vám za našu záchranu. No vy viete, aká som veľmi slabá. Môj Zoltán je ešte len dieťa. Zostanete vy zase našou oporou. Myslím, aby bol medzi nami taký pomer, akoby najstarší syn podopieral svoju slabú matku a ona mu bola zase oporou v tých veciach, v ktorých si mladosť nevie radiť.“

Ach, čiže to boli krásne slová, no i zodpovedná povinnosť, ktorú mi nimi podávala pani barónka! Pomohla mi cez osteň rozlúčenia. Je to pravda, že nám mladíkom a mužom povedomie — si oporou a máš ňou byť — dodáva nezvyklú silu a zmužilosť.

Môj Pán mi dal dosť svetla tešiť Zoltána, ktorému práve tak ťažko padlo odísť ako mne, hoci sa veľmi krásne opanoval. Šiel si ešte raz zahrať a vložil do svojej hudby všetok stesk, všetky nevyplakané slzy; — tým si uľavil.

„Počuj, Sveto, nám sa všetkým vedie rovnako,“ objal ma Jurko. „Odísť z tohto, láskou začarovaného kraja, nepadá nikomu ľahko. Ideme v ústrety bojom, no nič to, veď budúcnosť patrí nám.“

Veľmi som mu bol za tie slová vďačný a prosil som ho, aby prehovoril so Zoltánom. Urobil tak. Danko zlatý, zahataný úradnými povinnosťami, prišiel za nami až k obedu. Ľudovíta odvolali k ťažko chorému; vzal so sebou i doktora Sávu. Aj oni sa vrátili až krátko pred obedom. Napriek tomu sme predsa smeli s nimi v samote prehovoriť a poďakovať, obzvlášť ja, že nás nenechali blúdiť v tmách, že nás láskou priviedli k zdroju večnej Lásky. Zdá sa mi, že vždy cítim slasť Dankovho objatia a bozku. Zahľadel sa mi do očí svojím krásnym, hlbokým pohľadom a vravel s láskou, ako vie len on.

„Buď a zostaň žiarou sveta. Nezabudni, keď nás tu viac nebude, musíte vy mladší vstúpiť do našich šľapají. Hľaď sa vzdelať ako najlepšie môžeš. Lebo ako len evanjelium Kristovo zdvihne náš národ, tak zase, kto chce ten spiaci, zotročený, zaostalý môj národ zdvihnúť, musí mu byť všetkým — tak ako misionár v Afrike. Bez vzdelania ide to ťažko. Pamätaj na výrok Kuzmányho:

„Ak chcete ďalej prísť ako my prídeme, musíte viac vedieť, ako čo my vieme.“

Izraelský národ si musel dávať ostriť motyky a rýle filištínskym kováčom. I my sme tak na tom, že náš rozum musíme ostriť v cudzích školách. Ale nebude vždy tak, uderí hodina vyprostenia z jednej strany, aj hodina súdu z druhej strany. Kým neudrie, ostrite si rýle tam, kde môžete, keď len budete a zostanete verní predsavzatiu, že budete nimi prekopávať a zúrodňovať zem našich otcov.

spieva Kollár. My vieme, že cesta k záchrane úbohého slovenského národa je len jedna: oslobodenie od tyranie hriechu a poddanie sa Kristu. No priniesť Krista ľuďom, aby nevybočili časom z medzí a neupadli do prepiatostí a neznášanlivej jednostrannosti, môže len človek so vzdelaným srdcom a rozumom. Keďže je nás málo, musí každý sám v sebe mať mnoho, aby, až zostane sám neporozumený, samotný, odkázaný na ustavičné dvíhanie iných, nezovšednel, nezhrubol, ideál nestratil a nezmalátnel.“

„Ach, brat môj drahý, milovaný, nikdy nezabudnem tvoje slová. Pousilujem sa vštepiť ich nielen Vladovi, ale aj môjmu Zoltánovi. Nezáleží na tom, kde si tie rýle a pluhy nabrúsime, len keď budú dobre vybrúsené, aby preorávali tú dedičnú roľu a siali do nej vzácne semeno. A všetko, čo budem môcť, sa naučím.“

Danka dostihnúť — to je nemožné, ale Ľudovítovi by som sa chcel aspoň trochu podobať. I jeho slová znejú mi v mysli: „No tak putuj šťastne, kamarát môj a neďakuj mi, veď i ja ti za mnoho ďakujem. Naša náklonnosť je obapolná; za mnou žialiť nemusíte; mám pozvanie od pani barónky, aby som sa prišiel na vás podívať prv, než nastane zima. No neuduste ma, vy traja; kto potom príde za vami?“

Tieto slová osladili polovicu horkosti rozlúčenia. I teraz jasá moje srdce: on príde, Ľudovít môj príde za nami!

Druhú polovičku horkosti ubrali láskavé slová tetinky Žilinskej, keď sme jej oba veľmi, veľmi ďakovali za všetku materinskú lásku:

„Nežiaľte, milý Jozef a Benjamín náš, veď Hron nie je tak ďaleko, aby — ak budete usilovní — nedovolila vám pani barónka na dva-tri dni zaletieť k nám.“

Ach, tetinka, drahá tetinka, vedela čím nás najviac poteší.

Nuž, srdce moje, upokoj, sa, veď my zase prídeme, dá to Pán Ježiš, domov, do rodiska!

Ach, takí si tam stáli všetci krásni na chrámovej ploche, keď som sa obzrel ešte raz, prv než sa cesta zakrútila. Milica opierala si hlavu o Sávovo plece, Ruženka túlila k sebe plačúcu Milušku, Danko nám kýval klobúkom, Ľudovít držal malú Zlatušku na rukách; dieťatko so smiechom kývalo šatôčkou. Jurko, Darinka a pán mlynár stáli trochu v úzadí; napriek tomu zazrel som ešte aj ich drahé tváre a pri Darinke i nežnú postavu našej dobrotivej, materinskej priateľky.

Ako sme sa viezli Lúkami, zo všetkých domov vybehúvali bratia, sestry, mládež i deti a kričali: „S Bohom! S Bohom!“ — Ešte raz ukázala sa nám dedinka, potom ju zakryli hory. A teraz predo mnou leží druhá dedina.

Ach, aký to rozdiel!

Píšem na balkóne Záruby. Kaštieľ leží na značnej vyvýšenine. Kam oko pozrie, všade vidí tiež vysoké, krásne slovenské hory. Že patria cudzincovi, je pravda, no Boh ich dal nášmu národu, ony sú predsa naše. Obmývané tichučko tekúcou riekou čakajú i s celým týmto, akoby zakliatym krajom svoje odkliatie. Všetko to tu tak spí i vo veľkom krásnom sídle, ktorému veru pohodlia nechýba, i v dedinke, hraničiacej pri rieke — ako nedávno spala krásna veliteľka týchto poviestkových výšin.

Zdá sa mi, že keby tá budova mala ústa, vedela by už mnoho, mnoho povedať, mnoho narozprávať… No, budovy majú vraj dušu. Prial by som si, aby sme jej ju vtlačili teraz takú svetlú, že by už nikdy neprestala svietiť.

Papier dochádza; okrem toho ma volá Vlado, no tak zakončím. Od Pána bola to myšlienka: značiť si svoje osudy. A teraz dám tomu názov: Na rozhraní.

(1925)