ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ďaleko je slnce od zeme, Ivane?“ pýtal sa uštipačne Karol Lipský v stolárskej dielne otcovej učňa Ivana Snažila.

Ivan Snažil, šuhaj štrnástročný, čiperný, pohľadu múdreho, oprúc svoje modré oči na mladého pána, riekol úprimne:

„Neviem, Karolko. Jak je ďaleko slnce od zeme?“

Karol chcel sa mu ešte ďalej posmievať, ale to úprimné vyznanie a poctivé oko Ivanovo zarazilo prúd jeho vtipkovania. I otočil sa na päte a odsekol: „Sto tricať šesť miliónov kilometrov, Kubo!“

Ivan neriekol ani slova, ale rozvažoval na mysli ohromný ten počeť a zamerkoval si ho. Toho večera, keď svoju prácu vykonal, našiel v dielne knihu o hviezdárstve, ktorú tam bol Karol bezpochyby zabudol. S radosťou siahol po nej, popadol tenkú lojovú sviečku a pospiechal do svojej komôrky, aby sa pohrúžil do vznešenej vedy. Dychtivo čítal list po liste, a nič ho nevyrušilo z pozornosti. Polnoc už odbila. Teprv zhasínajúca sviečka prinútila ho opustiť drahocennú knihu a položiť sa na lúžko. Ale dlho ešte nozaspal, premýšlajúc s podivením o tom, čo bol práve čítal. Aj ešte vo sne obletovaly ho obrazy nebeských telies: slncá, mesiace, planety a všelijaké hviezdy.

Nasledujúceho dňa stál Ivan jako vždy včasne v dielne pri svojej práci, lež s novým citom: z čiastky radostným nad tým, čoho sa bol dočítal, z čiastky žalostným, že videl pred sebou nemožnosť, navštevovať školu, jako majstrov syn a tam dôkladne všetkému sa naučiť, po čom dychtivá myseľ jeho túžila.

„Ale veď sa môžem v noci učiť, keď Karol spí,“ vravil sám k sebe a rozjímal o prostriedkoch, jako si nočné svoje cvičenie zariadi.

Práve vkročil Karol do dielny a pristúpiac k Ivanovi, počal sa ho zase uštípačne vypytovať:

„Koľko kilometrov má zem v objeme?“

„Štyricať tisíc kilometrov na rovníku,“ bola rýchla a určitá odpoveď.

Karol sa zarazil, ale za chvíľku riekol s vysmievavými posuňky: „Nu teda mi bezpochyby tiež môžeš riecť, koľko mesiacov má Jupiter?“

„Jupiter má štyri mesiace, odpovedal Ivan dôrazne.

„I, podívajme sa, hádam ešte i to vieš, koľko má Jupiter kruhov vôkol seba? pýtal sa Karol znovu.

„Jupiter nemá kruhov, ale len jasné pásy, ale Saturn má kruhy, odpovedal Ivan zase určite.“

Karol bol na chvíľu celý pomatený, lebo takých odpovedí sa bol nenadál. Od divu a strachu, aby naposledy otcov učeň viac nevedel, než on sám, nemohol ani hovoriť. Až po chvíli preriekol: „Ale rád bych preca vedel, Ivane, od koho si toľko vedomostí nadobudnul?“

„Z vašej knihy o hviezdach, ktorú ste včera tu zabudol,“ odpovedal skromne Ivan.

„Tak? ty sa opovažuješ brať moju knihu? To je pekne! Čo ty máš do do mojích kníh? Keď to ešte raz urobíš, uvidíš, čo dostaneš. Myslím, že by si lepšie urobil, keby si sa pridŕžal tvojej práce a nechal na pokoji moje knihy do ktorých ťa nič není.“

„Ale však som svoje práce nezanedbal, čítal som v noci po práci, a knihe vašej som pranič neurobil.“

„Však by si aj špatne pochodil, keby si jej bol nečo urobil. Povedám ti raz na vždy: Mojím knihám pokoj!“

Ubohý Ivan sklonil hlavu a zarmútil sa nemálo nad neočakávanými ťažkosťami, ktoré sa mu naskytly. Peňazí na knihu nemal, ani neznal priateľa, ktorý by mu jich bol požičal a tým jedinú túžbu jeho vyplnil. Po nejakom premýšlaní obrátil sa prítulným hlasom k synovi majstrovmu vraviac:

„Karolko, prosím vás, požičajte mi tú knižku, dám na ňu veľký pozor.“

„Nepožičám!“ odvetil zpurne Karol.

Učeň znal dobre sebeckú povahu majstrovho syna, o dva roky od neho staršieho, a preto ho viac neprosil. Videl, žeby k poučnej zábave ináč neprišiel, lež by si potajme Karolovu knihu brával, ale to nedopustila prirodzená jeho uprimnosť. Od tej doby premýšlal ustavične, jakoby si podobnú knihu zaopatriť mohol.

Ivan učil sa už na tretí rok, a poneváč bol príčinlivý a vtipný, nadobudol si už nemalej obratnosti v tom remesle, pracujúc skoro jako dobrý tovaryš. Sediac raz večer po práci v dielne a premýšlajúc o Karolovej knihe hviezdárskej, napadlo mu, že môže nejakú malú vec shotoviť a za utržené peniaze žiaducú knihu si opatriť. Hneď nasledujúceho dňa žiadal si od majstra k tomu dovolenie. Majster naklonený súc usilovnému svojmu učňovi, dovolil, aby v práznych chvíľach nejaký malý výrobek si shotovil.

Radostne počal teraz Ivan pracovať na ozdobnej schránke (truhličke), ktorú z odpadkov dreva tak vkusne sostavil a peknými ozdobami opatril, že mohla považovať sa za malé majstrovské dielo. Nadeja, že schránkou tou príde k túžobne žiadanému cieľu, dodávala mu chuti a pilnosti pri nočnej práci. Za tri týdne bola schránka hotová.

Ostýchavým krokom prechádzal sa potom za nekoľko večerov po meste, obozerajúc sa po kupcovi, ktorý by mu schránku jeho odkúpil. Päť zlatých, ktoré za ňu žiadal, zdály sa mu byť pokladom, ktorým vrchol svojích všetkých práni uskutoční.

Konečne vstúpil tiež do domu pána Šťastného, ktorý vystavil nedávno pred mestom veľkolepú dielnu na rozličné železné a parné stroje.

„Čo chcete, mladý muži?“ pýtal sa pán Šťastný vstupujúceho Ivana.

„Neráčil byste, pane, kúpiť túto schránku? dám ju lacno,“ odpovedal Ivan.

„Začo je?“

„Za päť zlatých. Pracoval som na nej tri týdne po dennej práci; ráčte mi veriť, že stojí najmenej desať zlatých.“

„Shotovil ste ju sám? Schránka je pekne vyvedená. Ale snad ste ju doma nevzal? Kto že je vaším pánom majstrom?“

Ivan sa zapálil, a pohnutím mu schránka div z ruky nevypadla. Skromným, ale dojemným hlasom vyrozprával teraz príčinu, prečo tú prácu podnikol, a vylíčil tak živými slovy svoju túžbu po hviezdárskej knihe, že mu pán Šťastný nielen žiadaných päť zlatých dal, ale aj krásne viazanú knihu o hviezdárstve a počtárstve k tomu daroval.

„Dajte mi ruku, statný mladíku,“ vravil a pokračujte len tak ďalej. Úfam, že sa ešte sejdeme. Bude mňa srdečne tešiť, uvidím-li vás ešte tak horlivého za vzdelanie ducha svojho.“

Plný radosti kvapil Ivan domov. Od tej doby vídať bolo každého dňa svetlo v komôrke jeho pozde do noci. Knihu o hviezdach skoro prečítal, ba v krátkom čase vedel ju celú zpamäti, ale soznal skoro, že mnohému i pri najlepšej pozornosti nerozumie. I presvedčil sa vdačne, že mu pán Šťastný nie na darmo daroval aj počtárstvo. Novou horlivosťou obrátil tedy pilnosť svoju k počtárstvu. Za rok už nebolo vety, ktorú by nebol viackrať prepracoval a samostatne iným spôsobem previedol.

Medzi tým bol aj čas jeho učnovstva prešiel; stal sa tovaryšom. Ďaleko široko nebolo tak výborného a obratného robotníka. Ivan za príkladom druhých vybral sa tiež do sveta. Ztráviac v cudzine nekoľko rokov, vrátil sa ako dokonalý stolár do mesta, v ňomž sa bol vyučil.

Práve v tom čase otvoril sa tam pričinením nektorých osvietených mužov a ľudumilov ústav pre vyššie vzdelanie remeselníkov. Do toho ústavu vstúpil Ivan bez meškania. Usporil si za nekoľko rokov nečo peňazí, ktoré chcel teraz k dokonalejšiemu vzdelaniu svojmu upotrebiť. I tu obrátil na seba pozornosť podporcov ústavu, medzi nimi bol tiež pán Šťastný. Tí poslali potom schopného mladíka na polytechnický ústav, kde vedeckou dôkladnosťou základy všetkých priemyslových náuk si nadobudnul. Po skončených študiách stal sa správcom, pozdejšie aj spolumajetníkom veľdielny pána Šťastného. Presláviac svoje meno znamenitými vynálezy, rátal sa k najbohatším a najvzdelanejším občanom svojej vlasti. —

A jako sa viedlo medzi tým Karolovi Lipskému?

Vstúpiac devätnástym rokom na vysoké školy, oddal sa učeniu právnickému. Plytký základ, jaký si nadobudnul na stredných školách, nebol s to, aby obrátil snahu jeho k dôkladnému učeniu. Držiac sa zovnajšieho lesku a podporovaný súc shovívavým otcom, vykonal síce predpísané študia, ale pri množství schopnejších spolužiakov nepodarilo sa mu obdržať slušného miesta.

Po smrti otcovej zdedil Karol majetok pre počiatočníka v priemysle síce dosť značný, ale nedostatočný pre toho, kto nič robiť a len z úrokov živý byť chce. Karol neznajúc šanovať, premrhal za nedlhý čas všetek majetok usilovnosťou otcovou nadobudnutý.

Nastala trpká bieda. Karol privlastnil si síce všetko, čo patrí k úhľadnému zovňajšku, soznal skoro s úžasom, že ku každej skutočnej práci je zúplna neschopným.

Núzne musel sa teraz živiť pisárstvom, pri čom sa ukázalo, že i tu je povrchným a nespoľahlivým pracovníkom.

V biede a núdzi bol by konečne zahynul, keby šťastnou náhodou bývalý učeň otca jeho, dozvediac sa o jeho stave, nebol sa ho laskave ujal a stálu výživu mu zaopatril.

*

Pokrok a pravé vzdelanie nezávisí na návštevách čo jak dobrých škôl, ale na vlastnej príčinlivosti a na stálom odhodlanom duchu. Vo školách nemôže sa podávať veda sama, ale otvára sa k nej len brána. Každému kto má ducha čilého a bystrého, otvorí sa tam cesta k najvyššiemu povolaniu. To buď potechou chudobnému, príčinlivému, ale aj výstrahou ľahkomyselnému mladíkovi.

Z anglického J. K.