ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keby som sa pustila do podrobného opisovania našich skúseností, vznikla by objemná kniha. Smelo tvrdím, že by na každej strane vypukle vystupovalo Božie milosrdenstvo z jednej a Satanove úklady z druhej strany. Keďže na to niet času, musím sa obmedziť len na niektoré udalosti, ktoré sa nezmazateľne vryli na dosky srdca, svedčiace o veľkej láske môjho nebeského Otca.

Náš Boh, ktorému sme verili, dokazoval sa nám ako Hospodin, ktorý vyslýcha modlitby. Bývali sme v prenájme, a naraz naši domáci ten byt potrebovali, a my sme museli hľadať druhý. Bolo to s nami práve tak ako v Číne, keď misionár hľadá byt a páni Číňania sa dohovoria, že mu ho nikto nedá, lebo mandarín^[7] tajne nariadi a zakáže, aby tomu cudzozemskému čertovi nikto neprenajal. Takýmto spôsobom chce tam Satan docieliť, aby Boží posol musel von z toho mesta. Aj s nami mal ten istý úmysel. Boli sme turanské rodáčky, čo jedine nás trochu chránilo, že by nám neukázali dvere, ale v celom mestečku nebolo pre nás miesta. Čas odchodu zo starého bytu sa denne blížil, a my sme dosiaľ darmo hľadali.

Neraz, idúc ulicami mestečka, prezerajúc radom domy, modlila som sa v duchu: „Pane, vidíš, koľko má Satan v tom našom rodisku krčiem! Či pre Teba nieto tu skutočne ani jedného domu? Neverím! Aj Ty tu musíš mať miesto. Prosím, ukáž nám ho!“ A hoci veci stáli tak, ako stáli, a my sme nemohli dostať byt ani s dvoma izbietkami, Duch Svätý nám dával silu prosiť: „Daj nám, Pane, nájsť domček, ktorý by bol samostatný, a aby v ňom boli tri izby; tá tretia pre zhromaždenie.“

Odpoveď neprichádzala, ale my len prosili a verili.

Už chýbalo len osem dní a nikde výhľadu. Naraz ráno príde k nám nejaká žena a upozorňuje nás na istý dom, ktorý si nedávno kúpila jedna hauzírerka. Tá vraj — bývajúc v kopaniciach v dome po nebohom mužovi — ešte do tohto domu bývať nepôjde. Radila nám, aby sme sa na ňu obrátili listovne, alebo na tých, ktorí ten dom majú v opatere. Hoci sa tá vec zdala úplne nepravdepodobná, predsa sme sa pokúsili o ňu.

A hľa, to bol ten vyprosený Pánov dom.

Keď sme si ho išli prezrieť, vyzeral síce taký zanedbaný ako zrúcanina, ale mal dvor pevne uzavretý dvomi bránami. Mal tri izby, kuchyňu, komoru, dreváreň. Všetko, čo sme potrebovali.

Ten týždeň postačil nám vybieliť a vyčistiť ho predbežne tak, aby sa v ňom mohlo bývať. Ešte chýbali dva dni do nášho termínu, a my sme už boli zo starého bytu vysťahované. Táto skúsenosť netak posilnila našu vieru!

Pustili sme sa do opravovania domčeka, akoby bol býval náš vlastný. Špinavý dvor sme zjari zmenili na záhradu, jedno podnávratie sme obrátili na letnú izbu, druhé na letnú kuchyňu, takže sme do našej hosťovskej izby mohli v lete prijať istú rodinu z Viedne. Tá nám zaplatila viac ako polovicu celého nášho ročného nájmu. O tej rodine budem ešte písať ďalej. Za dvorom bola veľká zeleninová záhrada, plná slivkových stromov. No tá bola tiež taká zanedbaná, 14 rokov nekopaná, že keď sme sa pustili do jej obrábania, len žihľavy sme vyviezli 52 fúrikov. Zato sa nám však pôda náležite odmenila takým bohatstvom zemiakov, že nám stačili na celý rok. Okrem toho zarodili i stromy, a my sme sa ovocím zásobili nielen na zimu, ale ešte sme aj predali. Z príjmu sme mohli zaplatiť robotníkov. A tak, keď sme si všetko porátali, nestálo nás bývanie ani halier; bývali sme u nášho Pána na byte!

Sedem rokov smeli sme tam bývať. Spolu s naším zhromaždením — ktoré sa začalo práve v tomto domčeku — prežili sme v tej tretej vyprosenej izbe našu duchovnú mladosť. Tam sa začalo naše zhromaždenie nadväzne nato, ako bol zažatý posledný vianočný stromček nedeľnej školy.

Ej, bola to pekná mladosť! Síce uprostred striel nepriateľa, uprostred rastúcej potupy, no pod záštitou krídel orlice, ktorá nás zastierala a niesla. Tam v tom domčeku rodili sa naše Piesne Sionské, tam uzrela svetlo sveta aj knižočka Bez Boha na svete. Keďže posiaľ v štrnástich národoch hlása Božiu česť preložená do toľkých rečí, trochu sa pozastavím pri jej vzniku.

Čítala som bola výzvu istého slovenského nakladateľa, ktorý sa staral o čítanie pre slovenský ľud, aby vraj „pre Boha“ niekto napísal knihu pre deti, že niet nikde ničoho primeraného. To slovo „pre Boha“ sa ma mocne dotklo. A tak som prosila Pána, aby mi On sám daroval knižku, ktorá by tiahla detské srdcia k Nemu. On ma počul! Daroval mi najprv myšlienku, a potom, keď som si raz k písaniu sadla, slovo za slovom, celú knižku. Tú historku som napísala na jedno posedenie — pravda, párhodinové! — z čoho potom vyplýva, že sa knižočka číta, ako keď uteká horský potôčik. A takto vyprosená, bola darom Božím, a zanechala hlboký dojem, predovšetkým v mojom vlastnom srdci. Ešte i dnes kedykoľvek si ju prečítam, vždy mám z nej požehnanie. Dary Božie nestrácavajú cenu.

Keď už však bola napísaná, chcela som sa presvedčiť, či je to skutočne rozprávka pre deti. No tak som si zvolala našu, vtedy ešte jestvujúcu, nedeľnú školu — boli v nej deti od šiesteho roku po štrnásty — a prečítala som im ju, tiež na jedno posedenie! Pozorujúc, akú vyvolala odozvu, mala som dosť smelosti odoslať rukopis pánu Bežovi. Tento bol síce ochotný prevziať knižočku do svojej edície, no žiadal, aby som to mnohé Slovo Božie v nej vynechala. Písala som mu, že, keďže je knižočka vyprosený dar od Boha, tak buďto aby ju slovo za slovom odtlačil, alebo mi rukopis láskavo vrátil.

Nevrátil! A knižočka ocitla sa potom najprv v českom preklade, a zásluhou už osláveného nášho priateľa, pána Reinholda Urbana, v preklade nemeckom. Z nemeckého prešla do poľštiny, dolnolužičtiny, a iných a iných rečí, a tak išla svetom.^[8] Lebo Pán to, čo daroval, daroval nielen malému slovenskému národu, ale aj tým svetovým. Jemu buď za to česť!

Pokiaľ ide o mňa, sama zo seba by som nebola bývala schopná napísať takú malú rozprávočku, nevediac sa krátko vyjadriť.

Mala som v tom čase napísané už dva veľké spisy. Prvý s nadpisom Pod práporom lásky, druhý s názvom Kúzlo otčiny. Obe ležia podnes v mojej skrini a sotvakedy uzrú svetlo sveta, hoci by ich čitatelia snáď aj radi dostali do rúk!

Slovenská kritika môjho Martinka privítala nie bárs priaznivo! Jeden — ináč vysoko vzdelaný farár a senior — vrátil pánu Bežovi exempláre, čo mu bol poslal, s poznámkou: „Tie knihy nerozširujte, majú príliš bezbožnú tendenciu!“ No, pán Bežo napriek tomu prevzal odo mňa neskôr ešte i druhú knižočku Splnená túžba.

Rada sa rozpomínam na tie roky, strávené v onom domčeku. Pred očami mám tú za jari kvetom obsypanú ovocnú záhradu, ten dlhý, zelený trávnik, končiaci potokom. Potok — z jednej strany od juhozápadu vrúbený vysokým brehom ako hradbou a tienený stromoradím jelší — tiekol ako dobrá myšlienka. V jeho tajuplnej tíšine — keď sme sa usadili do chládočku — prichádzali nám pekné, čisté myšlienky, už či pre evanjelizačný preslov, alebo pre písanie. V tej záhrade bolo po usilovnej práci dobre odpočívať!

Ach, mnoho zaujímavého dalo by sa o tom živote tam napísať!

Z tohto milého domčeka vykonali sme i viacej ďalších návštev, čím kruh našich známych i priateľov značne vzrástol. Dva razy zavolal si nás pán dr. Baedeker k sebe do Viedne, keď sa na svojich evanjelizačných svetových cestách zastavil i tam. Rodina metodistického kazateľa Röscha (ktorého veľmi milá pani i s deťmi neskôr cez jedny prázdniny u nás bývala) nám vždy láskavo poskytla pohostinstvo. V ich pekných zhromaždeniach sýtili sa naše duše Slovom Božím, a občerstvovali sa krásnymi zborovými spevmi. Po každej návšteve priniesli sme si stadiaľ v preklade nejakú novú pieseň. Keď bola niektorá melódia cenná — ktorej text nebolo možné dobre preložiť — tak Pán daroval na tú istú melódiu nejakú slovenskú „pieseň“, toho istého obsahu.

Jeden náš odchod a rozlúčka v zhromaždení zostali mi navždy v pamäti: Spievali nám dve krásne piesne. V prvej zbor spieval štvorhlasný sprievod a jediný — čistý ženský hlas melódiu. Krajšie budú spievať už až tam doma, vo vlasti večnej harmónie. Len hudobník by vedel precítiť, aký to bol pôžitok pre sestru Máriu. Zaiste Pán Ježiš oplatil milým Röschovcom ich lásku a ešte dnes, v starobe oplatí.

Vo Viedni stretli sme sa i s rodinou Parelovou, ktorá po tri razy trávila u nás svoje prázdniny, ako o tom ešte napíšem.

Na ceste z Viedne zastavili sme sa vždy v Bratislave u sestry Boženy. A Pán nám dal možnosť posilniť duchovne tie milé sestry, ktoré Ho milovali.

Raz sme cestovali za sestrou i do Šopronu, keď sa tam stala zborovou diakonkou. V ich panenskom spolku dal nám Pán možnosť hlásať evanjelium a spoznať tie mladé duše, budené duchom Božím. Boli sme tam práve na „Vstúpenie“ a náležite sme využili tento krásny sviatok. Nezabudnem na večer pred Vstúpením. Práve sme si hrali na peknom harmóniu, keď zrazu začali zvoniť na večer, ako pred slávnosťou. Snáď zozváňali na všetky zvony, no, my sme počuli len jeden, osobitný. Veliký bol, nádherného zvuku, zvonil plnú hodinu a vždy akoby volal: Slávnosť Hospodinova zajtra bude! Snáď za tých velebných zvukov zrodila sa v duši sestry Márie tá nádherná skladba, ktorú nám zanechala v hudbe i v básni: „On ide domov, Ježiš, Spasiteľ“, ktorú neskôr spieval náš zbor na slávu Ježiša kráľa. Aj krásnu ruskú melódiu sme si stadiaľ priniesli, spievame ju podnes. Pravda, s textom od sestry Márie.

Keď sme cestovali vlakom do Šopronu okolo Neziderského^[9] jazera asi dve hodiny so zastávkami, sprevádzal nás po celý čas taký veľkolepý žabí koncert, že si ho dodnes pamätám. Jedny kvákali, druhé húkali, tretie tiahlo škriekali, ako keď sa klebetné ženy rozrapocú o dajakej márnosti, alebo novinke, pričom hľadí jedna druhú prekričať. Hoci vlak dosť veľmi rachotil, tie studené zástupkyne toho veľkolepého zhromaždenia prekričali aj to rachotanie. Vôkol nás, za nami, pred nami, znelo to „ľúbezné“: „Kvak, kvak, — kvak, kvak — húčhú — krrr — kvak.“ Netvrdím, že by nás ten koncert priam bol veľmi oduševnil. Pravdu má muž Boží, Spurgeon, hovoriac: „Egyptské žaby boli pliagou, už i preto, že i keď nekúsali, každého unavovali svojím kvakotom.“

*

Počas nášho bývania v onom malom domčeku, keď nepriateľstvo zo Satanovho návodu dosiahlo tú mieru, že sme už bez brutálneho protivenstva nemohli navštevovať chrám, udialo sa dačo, čo naše malé bratstvo prinútilo k rozhodnému kroku. Z kancľa, odkiaľ sa znovu a znovu proti nám kázalo, odznela v jednu nedeľu kázeň z textu, ako Pán Ježiš vyčistil jeruzalemský chrám: Že z povrázkov splietol bič a ním vyhnal všetkých tých, čo z Božieho domu svojím kupectvom urobili peleš lotrovskú. Jedna veta toho výkladu textu znela: „Tak musíme aj my urobiť: Vyhnať všetkých bludárov, ktorí nám tupia našu cirkev.“ Či myslel pán farár doslovne, čo vravel, neviem, ale jeho cirkevníci ho tak rozumeli.

Keď naši bratia vychádzali z chrámu, leteli zo zástupu za nimi nadávky a slová: „Aj my tak musíme urobiť, vziať bič a vyhnať vás z toho chrámu, čo nám našu cirkev tupíte.“

Tu sa naši bratia obrátili a povedali: „Nemusíte nás vyháňať, však my sami pôjdeme!“

Mávali sme predtým zhromaždenie od deviatej do desiatej, a keď sa skončilo, išli sme všetci do kostola. Hneď na druhú nedeľu, po onej smutnej udalosti, oznámili sme, že kto chce po našej modlitebnej hodine do kostola, aby išiel. Keď sa daktorí vzdialili, zostali sme my ostatní ďalej pri Slove Božom, šťastní, že nemusíme už počúvať tie nadávky a hromženie. A tak sa to potom opakovalo nedeľu po nedeli, cez roky a roky.

Nikdy ani jednému návštevníkovi nášho zhromaždenia sa neprekážalo ísť do kostola. Odpoludnia začínali sme už o štvrtej, keď už v kostole bol dávno koniec, a večer služby Božie v chráme nebývali. Uzniesli sme sa, že sa do toho kostola až vtedy vrátime, keď na kancli zastane obrátený farár. Nepridali sme sa k niktorej slobodnej cirkvi, ani sme novú neutvorili, bo nám na to chýbali primeraní mužovia. Chceli sme zostať iba pravými evanjelikmi a tvoriť v tej našej, tuho spiacej cirkvi malú vetvu onej pravej, živej cirkvi, ktorej členovia sa nesčítavajú podľa údajov v matrike,^[10] ale podľa zápisov v knihe života Baránkovho. Poznali sme z Písem, že len krvou Krista obmyté, z Ducha Svätého zrodené duše stávajú sa živými údmi tej svätej Hlavy v nebesiach.

Neraz nám vyčítali, že keď sme chceli budiť spiacu cirkev, nemali sme sa od nej izolovať, ale mali sme v nej a s ňou pracovať. Ako príklad opíšem aspoň jeden taký pokus.

Každoročne usporadúvala evanjelická a katolícka cirkevná škola takzvaný „majáles“. Deti trávili s učiteľmi jeden deň v horách. Odpoludnia prišiel za nimi Cigán so svojou hudbou a krčmár so svojimi osvetovými produktami, lebo prišla i mládež i rodičia a hodne sa holdovalo tancu i pijatike. Ukončenie bývalo dlho do noci dakde v krčme.

Aby sme našu nedeľnú mládež ochránili pred takým modlárstvom pod každým stromom zeleným a odviedli od toho „majálesu“, rozhodli sme sa usporiadať pre ňu výlet a stráviť s nimi taktiež jeden deň v horách. To bolo, keď ešte naša nedeľná škola kvitla a zelenala sa, majúc medzi sebou už dosť veľký krúžok rozhodných abstinentov. Aj my sme pozvali na odpoludnie rodičov i mládež a predovšetkým pána farára. Ráno so spevom k sláve Božej pripútavali naše deti; chlapci — ozdobení bielymi stuhami, dievčatá — skrášlené červenými ružičkami. Priviedla ich sestra Božena (bolo to predtým, než odišla za diakonku).

V hore — po dobrých raňajkách — mali sme krásne detské služby Božie. Potom sa deti veselo hrali, plietli dubové vence, zdobili sa nimi, iné znášali suché raždie a prikladali pod kotlík, v ktorom sa veselo varil guláš na obed. Iné, väčšie, pripravovali z brvien, čo tu ležali, improvizované lavice pre obecenstvo, ktoré po obede malo sa zúčastniť na našej slávnosti.

Na krásne priestranstvo — kde inokedy bývali „majálesy“ — vyniesli sme z kopaničiarskej školy harmónium. Na slávnosť sme mali nacvičené piesne, básne, odseky Slova Božieho, atď. Deti a my s nimi sme boli veľmi šťastní. Nebo bez obláčka klenulo sa nad nami, zvlášť pri našom obede, ktorý v tom čistom horskom vzduchu chutil znamenite. Vtáci v kríčkoch nám spievali, kukučky kukali, kvieťa i hory rozváňali. Cítili sme blízkosť a prítomnosť Kniežaťa života, Stvoriteľa. Ach, boli to krásne chvíle!

Prišlo odpoludnie, s ním i naši hostia, i pán farár. Všetkým sa páčil náš bohatý program. Deti zožali aj pochvalu. Po olovrante mali byť hry.

Zrazu — — — Nikdy ten okamih nezabudnem! Pán farár usmial sa na hŕstku mládencov, čo tu tiež stála; žmurkol na nich a hovorí: „Ja viem, chlapci, čo by ste vy radi! No, len choďte!“

Nerozumela som ho, no, oni ho dobre rozumeli a odbehli. Ešte sme sa hrali len asi dve hry, boli tu už Cigáni. A o chvíľu točila sa mládež v kole, rozumie sa, i s našimi väčšími deťmi. No, nie všetky deti ocitli sa v tom kole! Daktoré, celé naľakané, hľadeli na tú vravu a keď videli nás dve smutne odchádzať — veď my sme tu už nemali čo hľadať — túlili sa vôkol nás ako kuriatka.

Daktoré i z tých tancujúcich, keď zbadali, že my odchádzame, vybehli z kola a — poď za nami! Tie ostatné, ktoré pri tom tanci zostali práve proti svojmu presvedčeniu, už sa vôbec nikdy nevrátili do našej nedeľnej školy. Bol to pre nich rozhodný krok naspäť do sveta. Viaceré z nich potom, úplne ponorené do radovánok, ktoré ponúka svet, pomreli ako celkom mladé. Zomreli bez Krista, od ktorého sa odvrátili v onej hodine.

Pre nás toto víťazstvo moci temnosti bolo veľkým úderom. Otvorilo nám oči. Poznali sme dokonale, že Kristova práca sa nikdy nedá spojiť už či s pobožným a či s bezbožným svetom. Buďto musí človek vyjsť von za stany za Ježišom Nazaretským, žiť s Ním a pre Neho, odstúpiac od každej neprávosti, alebo nech Krista ani nespomína a vôbec sa s Ním nezíde.

V kostole v nedeľu dopoludnia nábožne spievať Ó, Lásko má, uslyš mne, Tě vzývajícího,^[11] a odpoludnia, alebo večer tancami, divadlami klaňať sa kniežaťu tohto sveta, to nebolo nič pre nás! Nemohli sme už súhlasiť s tým, že sa všetky posviacky zvonov, organov, škôl a fár začínali v chráme slávnostnými službami Božími a končili tancom, divadlami, pijatikou, ba i kartovaním. Čo má pleva spoločného so zbožím?^[12]

Vyčítalo sa nám, že tupíme evanjelickú cirkev, že kupčíme s vierou, ako Žid s kožkami. A to nám vyčítali tí, ktorí významu slova „cirkev“ vôbec ani nerozumeli. Veď oni vôbec nechceli mať nič spoločné s Ježišom Nazaretským. A ako si nemožno predstaviť živého človeka bez hlavy, tak nejestvuje cirkev bez Ježiša Krista.

Dnes, keď na to na všetko hľadím — temer po 40 rokoch — s rozvahou a skúsenosťami 66-ročnej Kristovej učeníčky, osvedčujem, že i keď mnoho prehmatov, chýb a pokleskov niesla so sebou tá naša duchovná mladosť, toto naše oddelenie sa od sveta a rozhodné prejdenie k Nemu, von za stany, bolo úplne biblické. Aj nám platilo to Jeremiášovo: Neobracajte sa k nim, nech sa oni obrátia k vám.

Keby som mala ešte raz žiť ten minulý život, hotová som ho žiť znovu s Ním a pre Neho, ktorý povedal a neodvolal: Vezmi kríž svoj na seba a nasleduj ma.

Nezazlievam tým, čo nás vtedy tupili, a neskôr s nami zachádzali ako s najpodlejšími vyvrheľmi. Ako ste boli vedení, tak ste chodili. Nikto, ani ten najšľachetnejší človek nevie, čoho je schopný bez Krista, žijúceho v ňom. Naučený, papierový Kristus, nepomôže nikomu. Všetkým, ktorí ho prijali, dal právo a moc stať sa deťmi Božími. Poznala som, že človek, ktorý raz Krista mal a Ho opustil, je schopný dopustiť sa najhlbšieho hriechu a pádu. Veď z neobráteného Saula môže sa stať ešte nádherný vodca Pavol, ale skazená soľ nehodí sa na nič, len aby bola pošliapaná. A preto nie svetu, ale nám privoláva Pán: Bdejte a modlite sa!

Nuž tak, v onom vyprosenom domčeku uskutočnilo sa to naše oddelenie.

Medzi mnohé dôkazy pomoci a ochrany nášho Pána patrila i táto skúsenosť. Sestra Božena ako diakonka opatrovala mnoho týždňov chorých na týfus a sama upadla do tejto nebezpečnej choroby. Keď pred štyrmi rokmi v cudzine umieral na túto chorobu náš brat, a ona ho prišla ošetrovať — vtedy len sedemnásťročná — mohla ta ísť len s lekárskym súhlasom, pretože vraj bola náchylná na túto chorobu. A teraz, sotva sa stala diakonkou, hneď ošetrovala chorých na týfus. Pri štvrtom pacientovi sa napokon nakazila a nebolo mnoho nádeje, že by vyšla z tej choroby, už i preto, že temer všetci Royovci umierali na týfus. Ach, ale tu sa medzi ňu a odchod zo zeme vložilo toľko modlitieb, že Pán nám ju musel vrátiť. Keby pre nikoho z nás to neurobil, urobil tak pre brata Jána Roháčka. Tento, vtedy len práve obrátený mladík, bývalý jej spolužiak, tak silno veril, tak prosil, kade chodil a stál, žeby jeho viera tým nevyslyšaním netak bola utrpela. No tak ho Pán vyslyšal.

Naša drahá matka bola pri našej chorej v Bratislave, a my dve samy doma. Zrazu som ja bola vnútorne ponúkaná, aby som išla za nimi, a povedala sestre Boženke, že nezomrie. Poradili sme sa so sestrou Máriou a na druhý deň objavila som sa nenazdajky v Bratislave. V mojom srdci bola taká tichá istota viery, že mi ju neotriasol ani pohľad na zmenený sestrin výzor. Už temer nikoho nepoznala, zrak bol zakalený, sluch i reč sa stratili. Nielen matka, i sestra Elizabeta sa potešila, zvlášť, keď ona zrazu otvorila oči a hneď ma poznala. S plačom dala sa mi rozprávať, že jej dobrá priateľka, sestra Ruženka, musela ísť na Moravu, pretože má otca na smrť chorého. Potom sa vypytovala na našich doma. Keď som jej povedala, ako sa za ňu modlievame a že ma Pán Ježiš poslal povedať jej, že nezomrie, tu celá ožila. Horúčosť ustúpila a nebezpečenstvo pominulo, hoci choroba tým ešte neprestala. Naša matka sa mohla na druhý deň vrátiť, a ja som zostala na jej mieste.

Aj lekár, aj sestra Elizabeta sestru Boženu ošetrovali veľmi znamenite. Len jedno som ťažko niesla, že priam liali do nej tuhé vína. No len čo mi prenechali jej opateru, hneď som si umienila, že z mojej ruky viacej nedostane ani kvapku. Ani nedostala, a, sláva Pánovi, ozdravela. Sestra Elizabeta by to nebola dovolila nikomu. Mne, tuhej abstinentke, neodvážila sa odporovať. Výsledok mnohých modlitieb tam doma bol, že ani nie o tri týždne — a to v zime, k Vianociam — dopravila som našu späť darovanú sestru domov na zotavenie.

To bolo radosti, vítania, nielen v slovách, i v krásnom speve novej piesne: Na nebi žiarili sláva a moc,^[13] znelo nám dvojhlasne so sprievodom klavíra. Ach, prekrásne spievali naši bratia a sestry, hoci ich bol len malý krúžok! Nuž, tak, ako spievajú ústa, keď srdce horí ohňom prvej lásky k Pánu Ježišovi a vďaky voči Nemu, že sa zase oslávil.

Často sme odvtedy spievali tú pieseň i štvorhlasne, ale najkrajšie znela predsa len v tej vzácnej hodine nášho návratu.

Keby nebolo noci, nepoznali by sme krásu svitania. A keby nebolo bolesti, žiaľov a súženia, nikdy by sme nepoznali veľkosť, slasť a krásu Božej lásky. Takto — raz tam z tej stany Jordána — volať budeme, rozpomínajúc sa na to, čo sme prežili: Čo si Ty činil s nami, činil si tak na naše dobré!

*

Životné deje Božieho dieťaťa obsahujú v sebe dvoje: Čo Boh činil v ňom, a čo činil s ním.

Prv než pôjdem ďalej, pokúsim sa opísať i niečo z tých každodenných udalostí a radostí, ktorými nás potešoval náš Pán, aby sme neustali. Boh nevychováva svoje deti len zemskými knihami, ani len skrze ľudí! On má dve knihy: jedna je Biblia, a druhá kniha prírody. Pri znovuzrodení otvoria sa Božiemu dieťaťu oči pre obe tieto knihy. Ony hovoria k nemu tak, ako nikdy predtým, takže na každej stránke musí obdivovať Božiu veľkosť a lásku.

Najsvätejší a najčistejší človek bol Adam. A bol ním vtedy, keď žil s Bohom a pre Boha uprostred prírody stvorenej pre neho.

Tak aj my sme mali niečo z toho Božieho stvorenia, ktoré s nami žilo. Predovšetkým to boli naše kvetinové záhradky pred oknami i vo dvore, odmeňujúce sa nám za našu námahu krásou a vôňou. A potom naše domáce zvieratká.

Nebolo ich mnoho, napriek tomu sa na ne rada rozpomínam. Áno, Boží človek, len čo duchom splynul s Bohom, tak hneď srdcom priľne k Jeho stvoreniu. Začne milovať nebo nad sebou, lúčiny, polia, potôčiky, studienky, kvety, trávniky, kvitnúce i zelené ovocné stromy, háje a hory, spevavé vtáctvo a predovšetkým domáce zvieratká: Cíti sa s nimi zajedno v tej všetko obživujúcej Božej láske, ktorá aj ich i jeho stvorila a opatruje.

Keď sa ľudia odvrátia od človeka pre meno Pána Ježiša, vtedy osamelému srdcu dobre padne prítulnosť domácich zvierat. Tak bolo aj s nami. Vzali sme si so sebou do toho nášho domčeka veľmi milého psíka. Zvieratko bolo také ušľachtilé a múdre, že mu na vyjadrenie sa chýbala už len reč.

Raz ako cele malinké šteniatko sedel psíček v okne nejakého panského domu v Senici, na peknom vankúši. Vyhrieval sa na slniečku a hľadel po tom, pre neho veľkom svete. Ide tade pekársky učeň zo Starej Turej a nevediac iste rozdiel medzi mojím a tvojím, ukradol psíka jeho pánom. Zaniesol ho do svojho rodiska, predal tamojšiemu pánu poštárovi tesne do nášho susedstva. Zámena pre malého psíka nebola planá, veď jeho nová pani zhotovila mu taktiež peknú podušku, a pán krájaval mu najlepšie kúsky na tanierik! Jedným slovom, bolo mu na zemi dobre. Bývali sme vtedy ešte v našom predošlom byte. Pretože dvere z kuchyne viedli priamo na ulicu, ľahko sa mohol prísť podívať aj k nám.

V tom čase bol môj brat Jaroslav na prázdninách doma. On, veľký priateľ psov, privolal malého suseda, skamarátil sa s ním natoľko, že psíča vydržalo ležať vedľa neho na pohovke bez pohnutia i hodiny. Po bratovom odchode neprestalo so svojimi návštevami. Nechodilo k nám kvôli nejakému žrádlu; toho malo doma dosť! Chodilo, že nás malo rado a cítilo našu náklonnosť. Keď sme v to isté leto odišli bývať do hôr na šesť týždňov, tu psík sa nedal ničím potešiť. Žrať nechcel, len už sedával pri našich zamknutých dverách. Tak, keď raz sestra Mária prišla pre poštu, hovorí rozmrzený pán Valo: „Vezmite si toho psa, nech mi tu nehynie!“ Dal pre neho i štítok oprávňujúci ho behať po ulici.

Pes — akoby bol vedel, že je už náš — víťazoslávne dobehol do hôr a keď sme sa s ním o pár týždňov vrátili, nikdy viac už nešiel k svojim pánom. Ba, idúc okolo, zamieril až k potoku, aby nemusel okolo tých dverí. Neraz za ním jeho bývalý pán hrozil!

Nuž, keď sme sa sťahovali do toho nášho domčeka, sťahoval sa aj on a prežil všetky tie roky tam s nami. Bolo to priam úžasné, ako ten malý nemý tvor s nami cítil. Ak sme dostali nejaké zlé a smutné správy a sedeli sme ponorené do nich na pohovke okolo našej matky, tu hneď skočil zo svojej truhličky, vtisol sa medzi nás, hľadel múdrymi očami hneď na jednu, hneď na druhú, akoby sa pýtal: „Tak čo je, čo sa stalo? Povedzte aj mne!“ Keď však prišla správa od sestry Boženy, že dostane viacdňové voľno, on hneď vybadal, že sa radujeme. A keď sme mu povedali: „Čoki, Boženka príde“, nemali dôkazy jeho psej radosti konca-kraja.

Deti našej nedeľnej školy veľmi stáli o priazeň krásneho psíka, no on všetko ich približovanie odmietal nepriateľským „vrrr“. Keď sme ešte bývali na starom byte a mali našu nedeľnú školu, pravidelne prichádzal od starého majiteľa na hodinu. Pustili sme ho radšej hneď, len čo zaškriabal na dvere, aby nás škriabaním cez celú hodinu vo vyučovaní nevyrušoval. Vbehol, skryl sa do svojho kútika pri kachliach a zotrval tam úplne ticho. Tým sa stalo, že ho poznali všetky turanské deti a neraz uličníci volali za ním na ulici: „Pes verící!“ Nuž, patriac k nám, bol aj on vystavený posmechu. Pravda, mnoho si z toho nerobil.

Tým podivnejšie bolo, keď deti nemiloval, že keď naša priateľka, pani Röschová z Viedne letovala u nás, priľnul vernou oddanosťou k malej Johanke a Eufémii Röschovej. Dvojročná Fémička smela mu spraviť čokoľvek. Keď mu podávala nejakú omrvinku z koláča medzi malými prstíkmi, tak nežne si ju vybral, aby dieťaťu neublížil. Neraz naň zavolala: „Okí!“ a hodila mu celý koláč. Keď ťažko ochorela, a matka ju mala na kolenách, plná starostí, sedelo psíča také smutné pred ňou, akoby ju svojím súcitom chcelo potešiť. Alebo sa dal — zosobnené živé striebro — položiť do kočíka k nohám chorého dieťaťa a strážil ho v spánku.

Druhé naše zvieratko bola malá sliepočka. Kde sa u nás vzala taká pekná a biela, taká veľmi užitočná, neviem! Viem len, že dostala meno „Chochlenka“, pretože mala korunku z peria na malej hlavičke. Keď sme sa chceli presvedčiť, kde je, bolo treba len zavolať: „Chochlenka, kde si?!“ A už prišlo to milé, tiché „kóó-kóó“, ktorým sa ohlásila prv, než odniekiaľ vykukla. Za jedno leto a jar zniesla nám 130 vajec — všetky rovnako bielo-ružové, čistučké. Neraz, pravda, pokúsila sa svoje vajíčka skryť, aby sme jej ich nenašli, a raz by ju ten pokus bol stál takmer život.

Keď sme ju dva dni márne hľadali, napokon sme ešte raz volali v starej drevárni, bárs bola táto vtedy úplne prázdna. Ako tak voláme: „Chochlenka, kde si?“, ozve sa akési z hĺbky slabučké: „kóó-kóó“. Po dlhom márnom premýšľaní, hľadaní, zbadal náš robotník, že sa stena drevárne neopiera o stenu komory. Pristavil rebrík, posvietil do tej tmavej, úzkej uličky a nelenil — hoci to bolo spojené s námahou — spustiť sa za milou sliepočkou. Ona, chuderka, mohla tam síce zletieť, ale vyletieť, na to krídla nesiahali. Netak sme boli rady, že sme si svoju milú sliepočku zachránili pred tragickou smrťou hladom a smädom.

Tretí, milunkí priatelia boli naše lastovičky. Prileteli, netakým jasotom opovedajúc jar! A práve tak sa od nás odobrali v jeseni. Mali sme ich v prednom podnávratí tri hniezdočká. A že nám toto v lete slúžilo za jedáleň, no tak sa ony hostili v svojich domčekoch a my pri stole. A keď sme po jedle k sláve Pánovej spievali, ony nám svojím rozmilým štebotaním kontrovali.

A mali sme ešte jedného skrytého priateľa z ríše živočíchov: Keď moja sestra hrávala svoje piesne alebo skladby v izbe za bránou, častejšie počula pravidelné klopanie, ktoré, len čo prestala hrať, stíchlo. Nemôžuc si vysvetliť, čo je to, nevšímala si klopania, veď bolo viac melodické ako rušivé. Konečne dali sme podnávratie znovu bieliť. Pritom odtiahli ženy neveľkú, asi 120 cm vysokú skriňu od steny a zbadali, že z ulice pod múrom vedie diera, či vlastne chodiebka. Tiahla sa pod skriňou až po stenu izby a tam potom asi meter hore. Treba podotknúť, že steny boli z nepálenej tehly. Keď ženy do tej chodbičky štuchali hrubou palicou, vypadol im mŕtvy, domáci had.^[14] Keďže je zistené, že hady sú muzikálne tvory, tak si tento náš neviditeľný priateľ chodieval pre porciu hudobného pôžitku. A keď sa príliš dobre pritom cítil, tak si aj taktoval. Bolo nám zvieratka, ľuďmi opovrhovaného, srdečne ľúto a tešili sme sa, že sa i on dobre mával, keď naše zhromaždenie spievalo piesne na slávu Baránkovu. Snáď ho zvuky hudby sprevádzali aj v hodine smrti.

Pri tej príležitosti spomeniem jednu skúsenosť, ktorú som prežila asi o dvadsať rokov neskôr. Sedeli sme na Ozdíne v Novohrade, v ovocnej záhrade Betinovcov. Aby nám čas čakania skorej ušiel, kým príde náš kočiar, ktorým sme sa mali viezť domov, spievali sme si dve krásne piesne. Dosť ďaleko pod nami na trávniku sedeli dve tučné husi. Ako sme vyspievali prvý verš, vstali a pomaličky sa blížili k nám. Nakoniec sa usadili vedľa nás a zadumano, s veľkou pozornosťou počúvali. Odvtedy som čítala, že sú husi muzikálne, ale tam som to videla na vlastné oči.

Spev je veľká moc, najmä ak bol Pánom darovaný. Ním akoby okrievala, ožila celá príroda a chystala sa pomáhať. Ach, ten Boží dar nám pripravil nejednu peknú chvíľu!

V tisícročnom kráľovstve na zemi bude preto taký krásny život, že tam človek práve tak splynie s prírodou ako Adam v raji. Kúštik tohto tisícročného kráľovstva tvorili a žili sme — budujúc zrúcaniny — v tej našej chalúpke.

*

Mali sme v našej izbe stolík, práve dosť veľký, aby sme my tri mohli pri ňom jedávať, a neraz sedávalo nás pri tomže stolíku v nedeľu pri obede i sedem. A to dvaja-traja mužovia statní ako hora a ženy nie menej silné. Keď chceli zostať aj na odpoludňajšie hodiny (= zhromaždenie, pozn. uprav.), prichádzajúc k Slovu Božiemu aj hodinu i dve pešo, tak sme sa podelili s nimi. Má pán Dr. Růžička v Bratislave pravdu, keď hovorí a píše, že omnoho viac ľudí zomrie z presýtenia, ako z hladu. Nebývalo toho mnoho, čím sme sa mohli podeliť, ale pri Božom požehnaní nám to stačilo. Pravda, také nároky, ako dnes už i veriaci majú, i dietky Božie, ktoré sú v Pánovej službe, sme my mať nesmeli! Napriek tomu dožila sa naša drahá mamička, ktorá bola hotová podeliť sa i s posledným kúskom jedla, 83 rokov a sestra Mária 65.

Keby som tak chcela opísať ľud, ktorý za nami prichádzal, vznikla by z toho veľká kniha. Hoci sa musím značne obmedziť, chcem predsa aspoň niečo podať. Na začiatok uvediem výpoveď: Ale bláznivé u sveta si vyvolil Boh.

Boli medzi tým ľudom schopní, nadaní ľudia, pravda, všetci bez poriadneho školského vzdelania, vediaci sotva čítať a písať. A boli starí i mladí analfabeti.^[15] Výnimku tvoril jeden jediný mladý „hauzírer“, ktorý mnoho čítal, bo si ešte prv — než prišiel s nami do styku — zadovážil každú slovenskú a českú knihu. Keď ho začala vyučovať Božia múdrosť, horlivý samovzdelaním stal sa o niekoľko rokov z úbohého „hauzírera“ vážený obchodník v Báčke.^[16] Presťahoval sa až ta len preto, že tam bolo treba postaviť verného učeníka Kristovho, aby sa okolo neho mohli zhromažďovať tie pre Krista získané duše. No, to sem ešte nepatrí.

Tento mladý muž bol nám pravou rukou v práci pre Krista, keď išlo o nejaký podnik, potrebujúci hmotnú podporu. On, napriek svojej chudobe a neschopnosti šírenia mnohých slov, bol hneď hotový k činu. Spomeniem len dva príklady.

Keď sme sa skladali na knižočku Božie charaktery, tu Ján Mačica medzi ostatnými dal tiež 10 korún, ako každý z nás. No okrem toho položil k nim ešte 100 zlatých a tým umožnil vydanie knihy.

Raz, keď sa pokazilo naše harmónium, takže sa na ňom nedalo hrať, (kúpili sme ho prostredníctvom pani Baedekerovej, posiaľ nám slúžilo), kúpil Ján Mačica na svoj vlastný náklad krásne, staršie harmónium vo Viedni. Daroval ho sestre Márii, aby mohla na ňom hrávať na slávu Pánovi Ježišovi.

K tomuto mladému mužovi družil sa, od neho trocha mladší jeho švagor, Michal Krúpa. Tento vyrástol vo veľkej chudobe a už od chlapčenstva pomáhal živiť svoju matku. Boli to úbohí synovia opilcov, a na nich sa smelo mohol vzťahovať výrok: Túžobne som očakával na Hospodina a naklonil sa ku mne, a počul moje volanie o pomoc a vytiahol ma zo záhubnej jamy hučiacej, z bahnivého blata a postavil moje nohy na skalu a stavia pevno moje kroky. (Ž 40).

Ó, z veľkých hlbín volali tie drahé duše a láskou Ducha Svätého boli jedna po druhej vytiahnuté. Jedni tonuli v tom bahne za hriechy otcov, iní ponárali sa už sami dobrovoľne v tom bahnivom blate, bárs aj o tých platilo: Ako ste boli vedení, tak ste chodievali.

Títo dvaja mladí mužovia priviedli so sebou svoje pekné v mladé ženy, ktoré obe boli vskutku umné a schopné každého vzdelania. Oni vlastne začali naše, z kopaníc sa regrutujúce zhromaždenie, ktoré malo tú zvláštnosť, že do neho prichádzali celé rodiny. Najskôr len z našich turanských kopaníc, no zvesť o nejakej novej viere preletela až pod samú Javorinu, do nižších i najvyšších kopaníc, patriacich už k dedine Lubina. Čochvíľa sa rozprávalo, že povstala nová viera. Tí, ktorí k nej patria, vyznávajú svoje hriechy, začínajú viesť úplne nový život, oni že už nesmú piť, ani fajčiť, ani sa prisahať a preklínať. Počul to krčmár a pritom muzikant, Ján Zemanovič spod Javoriny. Bol to muž mladý, dosť zámožný, keďže susedia u neho svoje roličky prepíjali, takže týmto spôsobom zarobil už pekný kus zeme. Popri iných vlastnostiach a bystrom rozume, mal ešte aj tú, že bol veľmi zvedavý. Nuž, tento zvedavý muž prišiel raz v nedeľu medzi nás, aby si to čosi nové obzrel. Nebol by smel byť od detstva v sedliackej hudobnej bande muzikantom, aby k nemu neprehovorili svojím svätým kúzlom naše evanjelizačné piesne. Za prvou návštevou nasledovala druhá, tretia. No, tu už neprichádzal sám. Doviedol so sebou svoju ženu, sestru, brata, švagrinú, práve tak ako to robili i naši ostatní poslucháči. No, čo bolo zvláštnejšie, on doviedol i päť mladíkov, ktorých učil hrávať. Mali s ním tvoriť skupinu a zarábať si na svadbách a po krčmách. Jeden z tých mladíkov raz povedal: „Ujec Zemanovič nás všetko naučili: hrať, piť, kartovať, tancovať, a keď začali hľadať Pána Boha a pravdu, aj ta nás zobrali so sebou, a my sme išli za nimi.“

Boli to statní mladíci, ešte ani nie 18-roční. Jeden — zvlášť pekne urastený — žil v malinkej chalúpočke ako jediný syn matky-vdovy síce vo veľkej chudobe, no pri úplnej spokojnosti. V lete si išli vyrobiť dakde na panskom chleba na zimu, a v zime sa už dajak preživili. So všetkým spokojní, bez nárokov a zvláštnych potrieb, žili a duchom spali v okolitej tme, ako aj tí druhí. S tým rozdielom, že boli v tom sne poriadnejší, než tí druhí. Neraz videl syn matku — keď tak mesiac tekutým striebrom polieval sady, háje, polia — ako stojac na násype, modlila sa k tomu svetlu, ako sa klaňala tomu mesiačku.

Dakto by sa spýtal, či tí ľudia vôbec nechodili do lubinského kostola? Ó, áno, pravidelne! A v dvanástom roku každé dieťa na konfirmačné vyučovanie. No, škôl nemali, iba ak daktorý sedliak naučil ich čítať a písať. To bolo všetko. Preto tomu, čo sa v kostole kázalo, docela nič nerozumeli. Jeden z tých mladíkov, ktorých som už spomínala, povedal nám úprimne, so smiechom: „My tu z podjavorinských salašov sme v dedine boli v takej vážnosti, že keď sme prichádzali k nášmu kostolu, strkali sa tam dievky a mládenci so smiechom: „Hľa už idú tie teľce spod Javoriny.“

A nad všetkými týmito mladíkmi zmiloval sa Pán. Popri nich i nad viacerými mladými mužmi. Ó, ako krásne bolo potom pod Javorinou, keď sa začali poľami ozývať sväté spevy, keď tie mladé srdcia o svojom mladom šťastí nemlčali, ale čím boli preplnené, tým pretekali ústa. A zvesť letela vyššie do tých najvyšších kopaníc, hraničiacich s Moravou, ktorých obyvatelia mali v dávnych rokoch tú najhoršiu povesť. Sídlila tam kedysi zbojnícka banda, ktorá na moravských hraniciach pristavovala a zbíjala ľud, vedúci statok na jarmoky. Keď i daktorí z nich katovi neušli — a to zbojníctvo, ako remeslo konečne prestalo — deti mnohých tých zlodejov mali to zlodejstvo už v krvi.

I z týchto kopaníc začali k nám chodiť mužovia, samí vysokí ako hora, rovní sťa oltárne sviece. Božia láska stačila aj na túto Satanovu pevnosť. Že sa tam nestalo viac a že evanjelium nemohlo zapustiť hlbšie korene, toho príčinou bolo, že temer všetci títo mužovia mali zlé ženy. Tieto nijako nechceli prijať Božiu pravdu. A keďže spravidla platí, že aká je matka a žena, takou stáva sa celá rodina — bo otec málokedy zvíťazí — tak sa tam pre Krista nezískal nijaký dorast.

Medzi týmito mužmi neskôr prišiel aj jeden veľmi ušľachtilej povahy a privinul sa k Pánovi. Čo všetko zlé tomuto bratovi robila jeho žena za to, že nechcel od Krista ustúpiť, to presahuje všetky predstavy! Pochybujem, žeby Sokrates viac bol vytrpel od svojej Xantipy, ako náš brat Ondrášik od tej svojej. Ani, žeby to bol krotkejšie niesol! Nášho milého brata oslobodila od tohto strašného života len smrť na maláriu v Albánsku, kde bol ako vojak vo svetovej vojne. Až keď zomrel, zbadala žena, čo mala a čo stratila, keď sa jej syn — ktorého odtrhla i od otca i od Krista — odplatil za všetko hrubosťou a nevďakom.

Medzi prvými, ktorí z našich turanských kopaníc začali s oboma spomínanými bratmi navštevovať naše zhromaždenie, bol istý muž s dcérou. Boli to oba typicky pekní ľudia, krásnych hlbokých očí, ktorých čiernosť až prekvapovala. Poznali obaja pravdu, a pokiaľ išlo o dcéru, ona ju vyslobodila. Jej otec, brat Černáček bol pravý typ sedliackeho filozofa. Nikdy nijakú Tolstého knihu ani nevidel, ba o tomto ruskom velikánovi ani nepočul. No, keď začal hovoriť, až tak prekvapovalo, ako veľmi sa jeho zmýšľanie zrovnávalo s tým Tolstého. Roky chodil medzi nás a bol verným členom nášho abstinentského bratstva. Keďže sme však znova a znova pripomínali, že Pán Ježiš zase príde, aby kraľoval na zemi, a on nijako tento Jeho druhý príchod na kraľovanie nechcel pripustiť, napokon naše zhromaždenie opustil. No až keď sme už tvorili spolok Modrého kríža. Veď rozhodne sa bol postavil proti noseniu tej „ihlice“. Božie dieťa vraj nemá na seba brať nijaké znamenie; to vedie vraj k onomu znameniu šelmy — v dobe Antikristovej. Nuž on — keď sme ten znak odložiť nechceli — nás opustil. Nie tak jeho dcéra!

Dnes, keď je už doma u Pána — ktorému verne slúžila — môžem ju opísať v celej kráse vzácneho charakteru. No, prv ešte vyzdvihnem jednu zvláštnu okolnosť. Tak ako sa ona tvárou, očami a hĺbkou ducha, i samorastlým, účinným humorom, bystrosťou rozumu, podobala otcovi, tak jej štyria bratia podobali sa na matku, ktorá vraj bola veľmi sprostá. Najstarší syn bol slabého charakteru, dvaja mladší boli slabomyseľní a jeden celkom hlúpy — idiot.

Matka brata Černáčka bola vraj cigánka. Od nej zdedili syn i vnučka peknosť tváre, temnotu pleti, čiernosť vlasov i očí a snáď i neobyčajnú bystrosť vtipu a zdravého humoru. Zo života tejto svojej babičky rozprávala vnučka, že keď si ju dedko vzal za ženu, prvé roky vždy vzdychávala: „Ach, keby som si ja len raz mohla svoju vôľu previesť!“ No tak raz nakúpil on ovocia a že ho ide do Uhier predávať.^[17] Pri rozlúčke hovorí žene: „Tak si už preveď svoju vôľu, kým sa vrátim!“ Hodlal sa vrátiť až po týždňoch. Keď však prišiel do druhej doliny, nechal tam voz i kone a peši — potajme — prišiel domov; bol zvedavý, čo len tá jeho žena bude robiť? Nahliadol neveľkým okienkom do chalúpky a čo videl? Naprostred izby rozložená vatra, nad ňou rajnica na trojnožke a pred vatrou, po cigánsky nohy pod sebou podložené, sedela ohňom osvietená, celá šťastná, jeho pekná, mladá žena. Či za ňou vošiel, alebo nie, to neviem, ale len vraj tento jeden raz žiadalo sa Cigánke predošlého života. Potom bola z nej dobrá žena a múdra sedliačka.

Ona svoju vnučku naučila všetko, čo táto vedela. Všetku domácu prácu i šitie, k tomu priasť konope a vlnu, krásne prať i žehliť, áno, všetko, lebo matka odumrela ju malú. Táto však by ju aj tak nič nebola naučila. A keď zomrela i babička, starala sa devuška, ani nie 14-ročná, o celú domácnosť. Keď po prvé k nám prišla, mala asi 18 alebo 19 rokov. Videli sme hneď, že otca i bratov držala ako zo škatuľky, takých čistých! Bola to kráľovská duša! Verná a vďačná do krajnosti. Nám, ktorí sme jej Pána Ježiša priniesli, robila ustavične dobre. Práve tak dobre robila i tým, ktorých pre Krista opustili vlastní. Jednému mladíčkovi brávala prádlo, obšila a oprala mu ho, ako tá najlepšia sestra. Hory a sad jej vždy niečo dali, čo mohla rozdávať. Hríby, jahody, maliny, čerešne, hrušky; sliepočky vajcia, krava mlieko. Veď tie krásne čierne oči videli všetko, kde je komu treba pomoc a usilovné ruky hneď boli ochotné pracovať. Nikdy nevzala nijakú odmenu, hoci v tej domácnosti niekedy bolo tak chudobne a ťažko o chlieb, že sa i mesiace museli bez neho zaobísť.

Je pravda, že naše bratstvo, čím viac svet ním opovrhoval, tým vernejšie držalo spolu. Ale tak, ako naša Anička Černáčková, nemiloval predsa nikto z nás. Dokázalo sa pri nej, že kto lásku seje, lásku i žne. Veľmi sme ju všetci milovali. Keď o dakoľko rokov naše zhromaždenie bývalo už veľké, ak Anička Černáčková neprišla, to predsa každý hneď zbadal.

Vyše hodiny cesty mala do mestečka, no, či bol dážď, alebo snehové záveje, alebo búrka a povíchrica, ona nikdy nechýbala v nedeľnom zhromaždení. Táto jej vernosť pomáhala mi vždy hlásať Slovo Božie.

Keď nám táto naša Tabita znenazdania ochorela (a otec ju nemohol dobre opatriť), bola zima, takmer nijaká cesta do tých kopaníc, aby sa ta mohol dostať doktor. Tu vzal jeden z našich mladých bratov v meste, ktorý sa práve len bol oženil, sestru Aničku k sebe. Doviezli ju tam na kravičkách. Hoci sa z choroby vyvinul silný týfus, a oni mali len jednu izbietku a kuchyňu, vystavili oba svoje mladé životy nebezpečenstvu tej nákazy a ošetrovali ju s vernou láskou. Tam sme mohli aj my urobiť pre ňu všetko, čo sa dalo. Mnoho sme sa modlili, ale ľúbila sa Pánovi jej duša, preto sa poponáhľal vychvátiť ju z nášho stredu. Ktovie či by sa ten krásny, vzácny charakter nebol nej ak zvrhol, či by ten peľ lásky nebolo zotrelo rozličné pokušenie. No tak si ju On vzal vtedy, keď sa Mu najlepšie podobala.

Ešte jedného poslucháča z nášho zhromaždenia musím opísať: Bol to mladík Peter Molec, ktorého tragický životopis opísala som v prvom ročníku Večernice, pod názvom Peterko.

Pre čitateľov, ktorí nepoznajú ten životopis, treba podotknúť, že Peter bol slepý. Mával v službe chlapcov, ktorí ho vodievali. Dostal do služby aj jedného žiaka z našej nedeľnej školy. Bolo to v prvom čase, keď táto prekvitala. A keď sa na zimu vrátil domov, dal sa doviesť do nedeľnej školy. Stal sa jej pravidelným navštevovateľom. Poznal Pána Ježiša. Prostredníctvom brata Jána Chorváta, ktorý bol vtedy na Chrischone, a na jeho príhovor u istého pána Lavantschiho, dostal sa do ústavu pre slepých vo Viedni. Tam ho tento láskavý dobrodinec dal vyučiť košikárstvu, no i čítaniu a písaniu písmom slepých. Zaopatril mu v nemeckej reči všetky čiastky Biblie, ktoré jestvovali pre slepých. Keď mu ešte dal do začiatku niečo peňazí, tak ho naozaj otcovsky vystrojil naspäť do života.

Prv, než o ňom budem ďalej písať, treba podotknúť, že v roku 1887 obrátili sa v Korutanoch^[18] traja naši „hauzíreri“ z našej obce a pripojili sa tam ku sboru baptistov. Títo traja zároveň s nami začali v Starej Turej pracovať ako baptisti. Navštevoval ich kazateľ Mereiz z Bratislavy a kolportér Štefček. Tu a tam pri týchto návštevách dovolili sme im mať zhromaždenie v našej izbe za bránou. Pretože sme sa však v niektorých otázkach zásadne delili, tak sme s tým prestali, zachovávajúc naďalej iba vzájomnú bratskú lásku vo zväzku pokoja.

Spomínaný mladík, Peter Molec za svojho pobytu vo Viedni navštevoval baptistické zhromaždenie, a stal sa baptistom. Tvoril potom medzi nami mimovoľne spojivo. Veď on, hoci bol verným a dobrým baptistom, zostal predsa len naším bratom; už zvlášť pre svoju slepotu bol v mnohom ohľade závislý od nás. Našimi očami čítal svoje listy a tie, čo on písaval písmom slepých, sme mu my opravovali, skôr ako ich odoslal. Pretože vedel po nemecky, mohli sme mu čítať články a správy z tých rôznych časopisov, ktoré nám dochádzali, najmä správy misijné. A tak bol čochvíľa doma na misijných poliach v Číne, v Afrike, v Ázii a na tom šírom poli vnútornej misie v Európe a v Amerike. Bol mladý, učenlivý, pritom obdarený výtečnou pamäťou; krásne sa takto vzdelával. A čo sám počul, s tým sa delil so svojimi poslucháčmi. Veď dosť skoro viedol on biblické hodiny pre malé zhromaždenie baptistov.

Aké to bolo dobrodenie pre plne nevedomého a pritom slepého mladíka, keď mu svätý Boh takýmto spôsobom otváral duchovné oči pre šírošíry svet. Otváral mu tým zdroj krásnych myšlienok pre tie hodiny samoty, ktoré trávil pri svojom košikárstve, alebo tie za súmraku, keď sedeli spolu s otcom v iziebke, prv než otec zažal svetlo, ktoré potreboval len on.

Nás dve takýmto spôsobom vyučoval sám Pán, a to čítaním týchto časopisov a znamenitých kníh od vynikajúcich Božích mužov z rôznych krajín. My sme sa s tým verne delili so všetkými tými dušami, ktoré Boh Otec priťahoval k Pánu Ježišovi a pridával k neviditeľnej Božej cirkvi. Predovšetkým s naším bratom Petrom.

Brat Ján Roháček bol veľkým kamarátom spomínaného mladíka. Úzko ich spojovala osobná láska k Pánovi Ježišovi. Hoci sa Peter Molec statočne živil košikárstvom, predsa to len tu a tam pre dvoch nestačilo. On sa, pravda, nikdy nesťažoval a mal onú hrdosť, ktorá daktorých chudobných ľudí veľmi krášli, takže im nemôžeš nič ponúknuť, ani dať. A preto náš brat Janko premýšľal, ako bratovi pomôcť, aby ten o tom nevedel. Raz, ako tak za súmraku sedeli otec so synom v iziebke, počuli, že dakto v kuchynke otvoril dvere, ba aj izbové dvere, ale nikto nevošiel. Zato sa tam čosi dokotúľalo a spadlo neďaleko stola.

„Tatíčko, spravte svetlo a pozrite, čo je to!“ hovorí Peter. Otec však už sám zažínal. A čo vidí? Veľký krásny chlieb leží na zemi. Vec, ktorú zvlášť potrebovali, pretože ju už dva dni nemali. Bolo to divenia, úžasu! Brat Peter ešte večer prišiel oprobovať k nám, či by sa nedozvedel, kto bol tým tajomným darcom. No, my, hoci sme vedeli, predsa sme ho nevyzradili. Povedali sme: „Brat, to je ako v tom Gedeonovom sne, keď sa dokotúľal ten chlieb k Madiánskym.“

Druhý raz si zase našli pri dverách plné vrece obilia. Dobre, len málo čiteľným písmom bola tam napísaná ceduľka: Čo ste jednému z najmenších učinili, mne ste učinili. Ináč by to bol Peter dal odniesť na obecný dom, v obave, že si niekto z našich nepriateľov robí s nimi žarty, aby ich mohol uviesť do hanby. Ale ani o jednom nedozvedel sa nikdy, skadiaľ to prišlo, hoci možno, ba iste, mal podozrenie na toho brata. No, keď mu nemohol pozrieť do tváre, tak sa tento neprezradil!

S netakým záujmom sledoval Peter ďalšie osudy brata Jána Roháčka, keď tento krátko nato odchádzal do Švajčiarska, aby sa vzdelal na Chrischone.

Udalosťou, ktorú teraz opíšem, predbehnem síce asi o pol roka, ale kvôli celosti podám ju tu. Udiala sa, až keď sme už bývali v druhom dome, do ktorého nás presťahoval brat Roháček ešte pred svojím odchodom. Brat Peter Molec, ktorý už pri jeho odchode chorľavel, krátko potom zomrel na rýchle suchoty.^[19] Napriek nenávisti, šírenej v našom mestečku oproti Božím dietkam, si slepého mladíka pre jeho čistý a láskyplný charakter vážili a ctili všetci obyvatelia: katolíci, evanjelici i židia. Osobne nemal vôbec nepriateľa; veď on, hoci chudobný, komu mohol, pomohol. Chodievali si k nemu ľudia nielen pre košikársku prácu, ale aj pre radu a potešenie.

V našom susedstve bývala povestne zlá a svárlivá žena. Ešte i táto žena mala vždy pre neho len prívetivé, dobré slovo. A predsa bol tento mladík pochovaný za veľkej vzbury.

Ľud slovenský bol a je podnes ako ľud ruský. Nechaj ho pokojne o veci rozmýšľať, zostane krotký a rozumný. Ale ak ho poštveš, schopný je aj toho najhoršieho.

No, aby udalosť, ktorú teraz opíšem, bola jasná, treba vopred napísať, čo predchádzalo tomu tragickému výčinu.

O niekoľko mesiacov prv, v tom čase, keď už Peter Molec nevychádzal z domu, zomrelo jednému z bratov baptistov dieťa. Narodilo sa, keď otec ešte patril do evanjelickej luteránskej cirkvi. Evanjelický farár ho pokrstil, zapísal do matriky ako člena cirkvi. Všetkým právom teda patrilo evanjelikom. Toto dieťa si bratia baptisti pochovali sami do luteránskeho cintorína, obíduc farára. Bol to veľmi prenáhlený a netaktický krok. Otec si myslel, že keď je dieťa jeho, môže v prvom rade rozhodovať nad ním on sám. Vo veľkých mestách, kde sú cintoríny obecné, je to možné. Tuto však boli dve nemilé prekážky, ktoré postavili vec do cele iného svetla. Cirkevnú vrchnosť urazilo, že baptisti siahli do jej práv, keď pochovali dieťa patriace jej. Ďalej to, že to boli oni — baptisti, ktorí sa s cirkvou rozišli, a že ho sami pochovali do evanjelického cintorína, bez vedomia evanjelickej vrchnosti. No, hoci okolo toho bolo trocha vytriasačiek, vec zdanlivo dosť skoro zaspala. Ale len zdanlivo! Lebo, keď zomrel brat Peter Molec a išlo o jeho pochovanie, rozpomienka rozvírila pokojnú hladinu a cirkevná vrchnosť odoprela zosnulému miesto v evanjelickom cintoríne, pretože mladík síce patril pôvodne do cirkvi, ale z nej vystúpil. Podľa zákona lásky boli mu to miesto povinní dať; ináč, pretože to bol ich privátny majetok — veď cintoríny menovávajú sa záhradami — nemuseli si dať cudziemu do neho vkročiť.

Pri tom pojednávaní padlo zaiste z oboch strán nejedno tvrdé slovo a bratia baptisti išli potom do Nového Mesta, sťažovať sa na svetskú vrchnosť. Táto, rozumie sa, nariadila, že mŕtvy musí byť pochovaný, a to ako evanjelik, v evanjelickom cintoríne. Veď v Starej Turej bol už len katolícky a židovský cintorín, a tam by ho nikde neboli prijali.

Farár Čulík rozkaz vrchnosti prijal. Súčasne však i prehlásil, že keďže on pochovávať nebude, nedovolí teda ani niktorému kazateľovi z inej denominácie odbavovať obrady inej cirkvi na svojom luteránskom cintoríne. K tomu ho, pravda, nemala práva prinútiť nijaká svetská vrchnosť.

Tak bolo nariadené, aby zosnulého vyniesli a vložili do hrobu pod dohľadom žandárov.^[20] Na cintoríne bola zakázaná modlitba i pieseň i slovo. Stalo sa!

Náš brat býval na hornom konci a cintorín stojí vysoko nad dolným koncom mestečka. No tak sme my, dietky Božie, vyprevádzali tú jednoduchú čiernu rakvu cez celé naše mestečko. A keď prišli daktorí členovia baptistického zboru z Chvojnice, z Myjavy a kazateľ Mereiz z Bratislavy, bola nás dohromady len hŕstočka. A ako kedysi Židia medzi vlnami Červeného mora, kráčali sme i my uprostred hradieb rastúceho zástupu. Zvony nezvonili, spev neznel, namiesto toho pusté, rúhavé reči, nadávky, Nech nie sú s nami ozbrojení žandári, tie hroziace zaťaté päste ochotne by boli konali, čo kázali poštvané rozzúrené srdcia.

Dosť neskoro zastali sme nad jamou. Zamračení hrobári surovo s viditeľnou nenávisťou spúšťali do hrobu rakvu, majúcu v sebe človeka, o ktorom platilo: Blahoslavení, ktorí pôsobia pokoj a najmä: Ktorí ho prijali, dal im moc byť deťmi Božími. On, vysoko povýšený už nad pozemský prach, necítil, nevidel, ako sa naložilo s tým jeho chrámom Ducha Svätého. No my, stojac nemí, uprostred tej neustávajúcej búrky, uprostred toho ľadovca nadávok a pustých posmechov, sme premýšľali. Ani pieseň, ani Slovo Božie, ani modlitba! Tak ťa pochováva nenávisť ako najväčšieho zločinca, horšie než vraha, alebo samovraha!

Zrazu zodvihol veliteľ žandárov ruku a hromovým hlasom zakričal: „Ticho!“ A keď na tento nečakaný povel skutočne vresk ustal, hovorí tak, že sa to nieslo ponad hroby: „Čo sa smejete, vy ničomníci! Tento človek, ktorého tu pochovávame, bol dobrým, statočným človekom. Bárs by ste vy boli ako on!“

Nám predstavila sa zrazu pred oči Golgota. Tam, na potupnom kríži, medzi zločincov započítaný, zomrel ten najčistejší, najsvätejší. Ani pri Jeho pohrebe nezvonili zvony, nehrala hudba, nezneli spevy, ani sa nekonali obrady. Len tvrdý vojak mal pohrebnú reč: Tento človek bol skutočne spravodlivý.

Nepriatelia Božích detí zo Satanovho návodu zapríčinili ten potupný pohreb, aby nás všetkých znížili a zarmútili. A hľa, svätý Boh sa postaral, žeby ten, ktorý sa od hodiny obrátenia tak verne namáhal plniť Božiu vôľu a niesť na sebe Kristov obraz, bol tým poctený, že smel mať pohreb, ako jeho Pán, Ježiš Kristus.

Príduc v mysli potiaľto, obrátil sa náš zármutok na tichú radosť. S nadšením niesli sme potupovanie na spiatočnej ceste. V miestnosti, kde mávali baptisti svoje zhromaždenia, konali sa potom pohrebné služby Božie. Chvojnickí bratia zaspievali dve krásne štvorhlasné piesne, pán Mereiz povedal pod dojmom minulých chvíľ hlbokú, vážnu reč a v pokoji sme sa rozišli.

Pre nás, evanjelické dietky Božie, mal ten pohreb — ako sa dalo očakávať — zlé následky zato, že sme sa na ňom všetci tak verne zúčastnili. Najväčšia časť prenasledovania zviezla sa na hlavy nás dvoch. Bratia baptisti odišli, jedni do kopaníc, kde bývali, druhí do Chvojnice, na Myjavu, do Bratislavy, len my sme tu zostali.

Všeobecne sa rozprávalo, že nás, „verících“ — ako nás posmešne prezývali — budú všetkých podobne pochovávať, no vraj nie do cintorína, ale tam pri tehelni, kde bolo oddelené miesto na zahrabávanie uhynutých domácich zvierat. Poštvaný, rozzúrený ľud nám všelijako ubližoval. Nech sa mu to v deň Pánov nepočíta!

No, musíme sa vrátiť, lebo tam ešte nie sme! Podotknem len, že veď sme od počiatku boli zvyknutí na podobné zaobchádzanie. Spomínam si, že jeden z našich mladých bratov z mestečka, verný učeník Kristov, (ktorého neskôr vlastný otec vyhnal z domu) asi dva roky pred tým pohrebom nosieval poštu ako listonoš do susednej dediny Kostolné. Častejšie ho zastupovala jeho 14-15-ročná sestra, ktorá sa ako žiačka v tej prvej nedeľnej škole privinula k Pánovi. Raz oboril sa susedný pán farár Trokan — znajúci i jej, i bratovo presvedčenie — na onú dievčinku: „Nech som ja na mieste pána farára Čulíka, nestrpel by som vám tam tú neplechu. Dal by som tie dve Royové zo Starej Turej metlami vyšibať!“

Vtedy uprelo dievča svoje vážne, veľké oči na jeho rozhnevanú tvár a hovorí: „Pán farár, to je už neskoro, už sme tu my!“

Chcela tým povedať, že i keby sa podarilo nás dve vyhnať z nášho rodiska, pravda Božia — rozžatá Svätým Duchom v srdciach tých, čo už uverili — s nami už neodíde.

Áno, bolo naozaj neskoro!

V tom čase na nás žalovali u vrchnosti, že u seba ukrývame ruských emisárov,^[21] hoci za celých prvých 9 rokov nenavštívil nás nijaký cudzinec. Neskôr tie dve rodiny, čo u nás letovali, Röschová a Parellová. No, tie boli u nás celé týždne a každý v mestečku ich znal.

Pre tie žaloby sme boli postavené pod policajný dohľad. Dva razy prišli žandári prezerať náš dom, naše knihy atď.

Keď sme išli ulicou, nikto nás nepozdravil. Tí, čo predtým k nám chodievali, upreli oči do zeme, aby nás nevideli. Lebo nie je možné, prísť do styku s Pánom Ježišom a nezamiloyať si Ho. A stojí to veľkú námahu, než Ho človek vypudí dokonale zo svojho srdca! Každé stretnutie s tým, kto Pána má, nemilo búri svedomie a pôsobí duši bolesť.

V takomto období prišiel nás konečne navštíviť náš dobrý priateľ, pán kazateľ Kostomlatský, vydavateľ časopisu „Betanie“, ako som o tom písala v prvom diele. Dopisovali sme si s ním cez všetky tie roky. Jeho „Betanie“ a jeho privátne listy posilňovali nás znovu a znovu.

Pán videl, že sme túto osobnú návštevu veľmi potrebovali. Boli sme už príliš nasýtené potupou pyšných a posmechom bezbožných.

Príchod Božieho služobníka, ktorý nám prvý poukázal na Pána Ježiša, slúžil netak na posilnenie našej viery. Keď tak dakoho znovu a znovu každý tupí a vlastné svedomie mu vyčíta, že ešte nie je vždy Kristu podobný, zaliezol by najradšej do myšacej diery, len aby ho už nikto viac neuvidel, ani on nikoho. Keď mu v takom čase príde do domu človek dobrý, plný Božej lásky, rozliatej v srdci skrze Ducha Svätého, príde skúsený, utrpením prečistený, so slovom pravého porozumenia, súcitu, rady a povzbudenia, a nakoniec sa s takými unavenými dušami pomodlí, ó, aká je to nebeská slasť! Tak bolo aj nám! Len poldhruha dňa mohol zostať u nás náš vzácny hosť. No, ako len nás osobne i naše malé zhromaždenie Pán nasýtil a pozdvihol skrze neho!

Dodnes si pamätám z jeho reči jednu alegóriu^[22] i ten dobrý úsmev, s ktorým ju rozprával. Stáli vraj dva kone pri prázdnom hrante.^[23] Ten jeden, hľadiac von oknom na chliev s ošípanými, hovorí:

„Počuj, ten náš gazda je nespravodlivý! Čo sa pre neho napracujeme a len ti razy denne sa nám dá poriadne nažrať a hľa, tam tí nič nerobia a gazdiná im ustavične žrádlo nosí!“

„Nežiaľ,“ hovorí druhý koník, „veď ich chovajú na zabitie.“

Nie je vraj čo závidieť ľuďom, ktorí všetko majú a vždy sú pri plnom válove. Koniec tých vecí je smrť. O nich obyčajne platí: Ty si vzal dobré veci vo svojom živote.

No, áno, pravdu mal náš vzácny priateľ, všetko je dobre tak a jedine tak, ako to riadi náš Pán! Platí, pravda, neraz to Jeho: Čo ja činím, ty nevieš, ale potom zvieš. Neraz to potom dožijeme ešte na zemi, ale na daktoré musíme počkať až do večnosti. Radi a dlho sme si spomínali návštevu nášho milého brata. On už dávno sladko odpočíva! Uvidel čo veril, čo hlásal, Jeho, najkrajšieho, ktorého nadovšetko miloval. Bol to vzácny človek! Ako dobre platený inžinier sa obrátil. Prekonal ťažký boj, keď Pán od neho žiadal, aby dal všetko za všetko, aby opustiac svoje výnosné postavenie, spoločnosť, v ktorej bol ctený. Postavil sa cele do Jeho služby, a v tom boji zvíťazil. Budú nás dakedy tisíce, čo za neho vo večnosti poďakujeme Pánovi, i za to, že ho v tom boji posilnil, aby dal všetko za všetko. Mohol síce žiť pre Pána ako veriaci inžinier, ale nikdy by nebol zachránil toľké duše!

Keď mal už skoro 30 rokov, odišiel do misijného ústavu vo Švajčiarsku, aby sa pripravil na Pánovu službu a stal sa potom chudobným kazateľom slobodnej reformovanej cirkvi. Potom začal vydávať časopis Betanie, s heslom na titulnej strane: V podstatnom svornosť, v nepodstatnom voľnosť, vo všetkom láska. Tomuto heslu zostal verný vyše tridsať rokov, kým vychádzal jeho časopis. Slúžil tak všetkým denomináciám. Veď jeho láskyplné srdce horelo pre všetky dietky Božie a pre všetkých stratených. Jeho najväčšia moc bola v tom, že bol veľkým modlitebníkom; denne i viackrát niesol všetkých čitateľov svojej Betanie pred Boží trón. Preto ten časopis dodnes vo vplyve nemá páru.

Mnoho na zemi vytrpel ten muž, ale keď zhasol, keď to láskyplné srdce prestalo biť, zem skutočne schudobnela. No, veď on zase príde!

*

Bol už tu ten čas, kde sa dvíhal oblak na znamenie, že našu chalúpočku máme opustiť. Nasvedčovali tomu všetky okolnosti. Naši domáci chceli už do svojho domu, čo bolo cele prirodzené, a pre naše zhromaždenie bolo miesto za bránou úplne nedostatočné; schádzali sme sa už v prednej izbe. No ani to nestačilo, lebo hoci obyvatelia mestečka — zastrašení terorom — prestali prichádzať, návštevníkov z kopaníc od zhromaždenia nezdržali žiadne nádavky a posmechy. No, prv, než sa rozlúčime s našou chalúpkou, musím ešte opísať pobyt a históriu našich priateľov Parellovcov, ktorých som už predtým spomenula.

Hneď v to prvé leto, keď sme začali bývať v našom domčeku, letovali oni u nás, a to celá rodina. Pán, pani, štyri deti a kuchárka. Opíšem osud tejto rodiny, pretože sme sa z neho mnoho naučili.

Pán Parell i jeho pani pochádzali zo Švajčiarska z osady, ktorá si na tom zakladá, že je v republike najväčšou dedinou, majúc 50 000 obyvateľov. Mestom sa nechce stať. Všetci tí obyvatelia z domu do domu robia hodiny. Starí, mladí i deti. A tovar, ktorý má svetové meno, ide na svetové trhy. Pán Parell bol bohatým dodávateľom pre Viedeň. On ešte ako mladý poznal Pána. Kedy, ako, neviem, a čiastočne sa vinul k Nemu. Počul o nejakej dievčine vo svojej obci, značne mladšej od neho, ktorá tiež hľadá pravdu, a posielaval jej dobré knihy, ale vidieť sa nikdy nevideli. Až raz vo Viedni, kde sa bol presťahoval, a ona tam prišla ako učiteľka hudby a maľby. Známosť dospela k zasnúbeniu a ku svadbe. Ak sa kedy uzavrelo manželstvo v nebi, tak to bolo toto. Ak jestvovala manželka dobrá od Hospodina, tak sa ňou stala pani Parellová. Ak žila kedy tá Šalamúnova „žena statočná“ — ktorá to svojmu domu a svojmu mužovi činí ustavične dobre — tak to bola zase ona. Ale ak jestvoval muž, ktorý verne poslúcha apoštolov rozkaz, že má svoju ženu milovať ako Kristus cirkev, tak ním bol pán Parell. Ak niekto, títo dvaja ľudia mali veľkú príležitosť dokázať jeden druhému vernosť a lásku.

Pani bola neveľká, útla, interesantné pekná Francúzka, ihravých, duchaplných očí, živej, veselej povahy. Kto sa po prvý raz na ňu podíval, nebol by v nej hľadal tú nezlomnú energiu ducha, ktorá sa po každom údere vzpružila a ničím sa nedala zlomiť. Charakterizuje ju malá udalosť z času ich zasnúbenia.

Krátko pred svadbou išla v nejakej veci o radu ku svojmu ženíchovi. Našla ho síce doma, v jeho kancelárii, ale do tváre mu nemohla vidieť pre cigarový dym. On, plný radosti, bežal jej oproti, no ona ustupovala ku dverám; siahla po kľučke a hovorí s nezlomnou určitosťou: „Alebo ja, alebo cigara!“ A on vedel, čo by to znamenalo: Že ju nedostane, ak nepovolí. Bola len chudobnou učiteľkou, živila sa ťažko dávaním hodín hudby a maľby, a on bol bohatý veľkoobchodník, a predsa povolil. Hoci bol náruživý fajčiar, chcel a mohol obetovať i tú cigaru, len aby ju nestratil. Tak bola svadba. Po nej uviedol mladý manžel svoju drahú žienku do krásne zariadeného bytu so šiestimi miestnosťami. Ona mu nič nepriniesla, len seba, no to bolo dosť! Teraz si už mohla hrávať na svojom vlastnom klavíri a hrávať milovanému mužovi, smelo maľovať obrazy, už nie na zárobok, ale pre vlastné potešenie.

V ten prvý rok manželstva bol ich život ako stvorený na to, aby dve duše určené pre nebo, zabudli na nebo, pretože ho mali na zemi. Počula som rozprávať, čo robí orlica, keď jej orlíčatá majú sa už učiť lietať. Všelijako ich vraj volá z hniezda, no im sa nechce, hoci jedno druhému šliape po nohách a hlavách. Tu vraj vzlietne, zakrúži nad hniezdom a rozmachom veľkých krídiel podlietne pod hniezdo, zavesené nad hlbokou priepasťou. Ostrým zobákom prereže dno, a orlíčatá — úzkostne pištiace — povypadávajú; a nech nerozprestrú svoje krídelká, spadnú do hlbiny. No, krídla sú slabé, — ony by iste popadali, — ale tam dole pod nimi široko rozprestreté veliké perute sú pripravené ich zadržať i niesť.

Čo teraz budem rozprávať, pristane navlas tomuto obrazu.

Dakedy vraj ani nezahrmí, len hneď uderí. Hniezdo mladých manželov rozsekal ostrý zobák ľudskej podlosti z jednej strany a nepraktickej dôverčivosti mladého dodávateľa z druhej strany. Niekoľko obchodov zbankrotovalo, ktorým on vo veľkom dodával svoj drahý tovar. Za iných sa zas zaručil, a tí padli a s nimi padla celá budova zemskej hojnosti. Jedným slovom, pán Parell tak náhle a dôkladne prišiel o všetko imanie, že mu dražobnou cestou popredali ešte aj pekné zariadenie, a nebyť lásky istej anglickej dámy, ktorá z dvoch izieb odkúpila nábytok a láskavo úbohým, mladým manželom ponechala, nebola by pani Parellová mala ani kde spať. Ona v tom čase, po narodení prvej dcérušky ťažko chorá, nevedela nič, čo sa deje. Spamätala sa až v malom byte a v núdznych pomeroch.

Priatelia našli jej mužovi miesto korešpondenta na rumunskom konzuláte, aby svoju rodinu mohol skromne živiť.

Keď pani vyzdravela, uvedomila si, že treba žiť chudobne, že miesto na konzuláte nie je veľmi výnosné, nedovolí jej držať ani slúžku, ani kuchárku, dala sa vážne premýšľať a rátať. Variť, domácnosť viesť nevedela, pretože sotva opustila školu, živila sa dávaním hodín. Rozprávala nám sama, ako premýšľala. „Nech sa naučím variť, mnoho pokazím. Vezmem si radšej jednoduchšiu slúžku, čo by vedela aj uvariť, ona mi dozrie i na dieťa, a budem zase dávať hodiny.“

Keď sme sa my s tou milou dámou zoznámili, mala už štyri deti. Najstaršia dcéra bola 14-ročná, dvaja chlapci 12-ročný a 10-ročný a najmladšie dievčatko 7-ročné. Všetci chodili do škôl, boli z nich zdraví jedáci, bujní ako živé striebro. Zodrali iste hodne šiat a obuvi, kým vyrástli. Každým rokom rástli s nimi i výdavky.

Ale nešťastie nechodieva vraj po horách, ale po ľuďoch, a bieda že nikdy nepríde sama bez sprievodu. Tak bolo aj tu. Najskôr začal pán Parell hluchnúť, takže sa s ním dalo hovoriť už len cez trúbku. Vtedy už popri svojom zamestnaní musela s ním na konzulát chodiť pani, aby mu diktovala, čo bolo potrebné, a on písal. Na konzuláte súcítili s ťažko navštevovanou rodinou, a keď úbohý muž začal strácať i zrak, ba napokon oslepol, dovolili, aby ho zastupovala manželka a namiesto neho písala. On išiel s ňou už len, aby jej poradil. Na týchto ľuďoch ležalo tak mnoho, čo by iných bolo stlačilo k zemi, a predsa to boli dvaja vždy jasní a veselí ľudia. Zdroj nemiznúcej, tichej veselosti pána Parella spočíval v tom, že Kristus bol jeho životom.

Kto ho mal príležitosť vidieť a počúvať, keď rozprával, alebo kto čítal listy, ktoré nám na stroji pre slepých písaval, každý musel obdivovať hĺbku ducha, jasnosť ideálov a teplotu lásky, ktorá vyžarovala z každého slova. Ó, ako tento nám vzácny muž miloval ľudí! Bol to v pravom zmysle slova dobrý človek, ktorý z dobrého pokladu vynášal len dobré. Ej, nie je to maličkosť, byť ešte mladým, statným mužom, pritom žiť na svete pre slepotu a hluchotu uprostred chudoby zavinenej zlými ľuďmi a vydržiavaný slabou ženou! Žiť ako šťastný a blažiť svoje okolie, to môže v takom prípade len ten, o ktorom platí: Kristus vo vás, tá nádej slávy.

On už tiež roky slní sa u Pána, kde pre neho nieto viac ani noci, ani súženia, kde rajská hudba plní jeho sluch a more Božej lásky zavrelo sa nad jeho láskyplným srdcom. Jemu istotne platila oná sloha našej krásnej piesne:

Stretli sa už s mojou matkou i so sestrou Máriou, s ktorými si tak dobre rozumeli. Veď moja mamička ku konci života už tiež nič iné nevedela, len milovať, a sestra Mária bola poetka a hudobníčka a pán Parell tiež. Je im tam spolu dobre. Zvíťazili a dedične dostali všetko.

Keď sme Parellovcov raz navštívili vo Viedni, našli sme pána Parella v izbe samotného. Sedel pri klavíri, jeden koniec trúbky v uchu, druhý opretý na klávesoch, a hral si. Nič okolo seba nevidel, nič nepočul, žil v svojom svete.

Ešte dnes vidím, ako jasavo vyskočil, keď sme vzali trúbku a prehovorili do nej a on nás poznal po hlase. Nemohol sa dosť napočúvať správ o ním veľmi milovanej Starej Turej.

Prečo som sa zdržala pri týchto priateľoch tak dlho? Aby som vzdala česť Pánovi, že dal sa mi v mojom živote stretnúť so vzácnymi dušami, ktoré raz budú svietiť v jeho korune ako drahokamy. Ďalej preto, že si nás vychovával takýmto názorným vyučovaním. Mnoho sme sa naučili od našich milých priateľov, najmä od panej, nepoddať sa úderom, zmužilo brať na plecia pribúdajúce ťarchy, a pritom byť šťastným a blažiť iných.

Obaja synovia a mladšia dcéra pani Parellovej majú už svoje domácnosti, matka žije s nimi vo Viedni. Staršia vraj je nevyliečiteľne chorá.