ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď sa nad Izraelitmi počas ich putovania púšťou zodvihol oblak, bol to vždy znak, že treba putovať ďalej. Aj náš oblak sa navidomoči dvíhal.

Naši domáci páni, chcúc konečne svoj dom obývať, hoci neradi, ale okolnosťami nútení, museli nám dať výpoveď. My sami sme videli, že väčšie bývanie musíme nevyhnutne hľadať kvôli zhromaždeniu, pretože sme sa už nijako nemohli pomestiť.

Z jednej strany veľmi ťažko nám padlo opustiť chalúpku, o ktorej v pravom zmysle slova platilo, že ten a onen sa tam narodil pre Boha. Z druhej strany nemali sme výhľad, žeby sa pre nás pri vtedajšom zmýšľaní obyvateľstva aj našiel čo len aký kútik. Keď sme v jednom prázdnom dome žiadali byt, odkázal nám domáci pán, že on pre nás dom nemá; „aby sme mu vraj z neho spravili kostol?“

No tak zas nič nezostávalo, len viera a modlitba. Hoci tá naša viera bola chatrná, ale že to bola viera vo veľkého Boha, tak to naše volanie preniklo k živému Bohu a On nás zase predivne vyslyšal. Práve ten pán, čo nechcel, aby sme mu z domu spravili kostol, musel nám, nechtiac, poradiť. Hovoril, že sa k nemu bude sťahovať doktor, aby sme sa vraj hlásili o ten doktorov uprázdnený byt.

Nechceli sme tomu veriť. Mnoho rokov bývali doktori vždy v tom istom dome. Terajší obyvateľ, mladý, inteligentný človek, dal si ho opraviť na vlastný náklad, izby vymaľovať, dvere, okná ponatierať, a teraz, keď to mal všetko také pekné, aby odišiel do nového, zďaleka nie tak usporiadaného bytu? Nemožno! No, pretože majiteľka onoho domu bola naša prvá bývalá domáca pani, v ktorej byte sme prežili naše duchovné detstvo, tak sa — idúc okolo — naša milá matka u nej zastavila a spýtala, či je to pravda. Tu sa dozvedela, že sa doktor skutočne sťahuje k pánovi S. Vraj sa pohádali o nejakú maličkosť (pravda, to pohádanie bola iste posledná kvapka do preplneného pohára), a výsledok bola doktorova výpoveď.

Na matkinu otázku, či by nám prenajala svoj dom, pani V. bola hneď veľmi ochotná to urobiť. Hoci pre nás tento krok znamenal vkročenie do tmy — veď sme nevedeli skadiaľ zaplatíme to veľké nájomné — predsa sme sa k nemu odhodlali. Predtým sme sťahovaním prišli do zrúcaniny, ktorú sme si len pretvoriť museli samy, zato teraz sme potrebovali len dlážky a okná umyť a hneď sa nasťahovať do čistého, krásne upraveného bývania. Mali sme byt so štyrmi izbami, veľkou, teplou kuchyňou, veľký rovný dvor, ohradený vysokým múrom, zavrený dvoma masívnymi bránami, vo dvore ešte jeden malý osobitný byt — izba a kuchynka — a vysoká, nová, z tvrdého materiálu stavaná dreváreň. Táto dreváreň bola asi 5 m široká, a asi 12 m dlhá. No, to bolo ale aj všetko! Záhradu, okrem pred oknami, sme nemali. Netak nám naša poviestková stará záhrada z chalúpky chýbala! Pripadali sme si v tom veľkom dome ako vo väzení v porovnaní s predošlou slobodou. Namiesto množstva stromov mali sme vo dvore len dva veľké stromy, lipu a hrušku, a dva malé — orech a lipku. Kúsok dvora bol pokopaný, sadievali tam bývalí nájomníci trochu zeleniny, ostatný bol pekne dláždený, no, že bol posiaty jemným, husto zarasteným trávnikom, vyzeral ako lúka. Pred bývalou maštaľou a pred oknami dvornej izby nachádzala sa ešte jama na hnoj, do ktorej sa vysýpali už len smeti. Súčasne s nami presťahoval sa do osobitného dvorného bytu náš brat Ján V., onen mladý muž — vyhnaný z rodičovského domu pre Krista — aj so svojou malou rodinkou. Jemu sa pomohlo, a my sme nemuseli také samotné vtiahnuť do tej veľkej budovy.

Zhromaždenie dostalo najväčšiu izbu, v ktorej sme sa schádzali po dva roky. Potom sme onú dreváreň prebudovali na zhromažďovaciu sálu. Bolo treba postaviť len jednu stenu, zapraviť štyri veľké okná a sklené dvere, zhotoviť strop. Keď sa ešte ocitli vnútri kachle a lavice — už nie ako posiaľ bez operadiel, zato s operadlami — bola miestnosť hotová a odovzdaná pre Pánovu službu. Na mieste bývalej jamy na hnoj ocitli sa vonné kvetinové záhony, okolo sály viedla čistá cesta od jednej brány ku druhej, pretože naša domáca pani chodievala s koňmi tade do svojej veľkej zeleninovej záhrady. Tá cesta viedla i popri tej obrobenej pôde, ktorú sme tiež premenili na kvetinovú záhradu. Pri nej trónila oná už spomínaná hruška — strom obdarený krásnou korunou; vôkol neho umiestené lavičky a stolík boli by vedeli rozprávať o nejednej peknej chvíli a o nejednom rozhovore. Neďaleká mohutná lipa starala sa nám o príjemný chládok. Ináč bol náš dvor v lete, v zime — kým nepokrylo ho rúško snehu — ako zelená lúka a nahrádzal trochu naše trávniky z chalúpky.

Kedykoľvek zodvihol sa oblak nad Božím ľudom a odviedol ich ďalej od Egypta, vždy na novej stanici čakala ich nová skúsenosť. Ináč žilo sa v Mare, kde boli vody horké, ináč v Élim pod palmami pri dvanástich prameňoch, ináč na púšti Sín, keď padala manna a ináč v Refidím, kde tiekli vody z rozťatej skaly.

Práve tak to bolo vždy aj s nami. S novým miestom nastával nový odsek života. Bolo to naozaj zvláštne! Najprv si nás Pán umiestnil naprostred mestečka, aby každý staroturanský obyvateľ, zvlášť dieťa, mali k nám prístup. Potom cele na horný koniec, do onej chalúpky, aby okolo idúci kopaničiari nás ľahko našli a potom cele na dolný koniec mestečka, temer do posledného domu v ulici. Zdalo sa nám to divné, že až tam, veď všetci, ktorí chceli k nám, museli dolu, celým mestečkom. Mali aspoň kedy sa zbadať a neísť. Okolo domu viedla cesta von z mestečka, a tak ho bolo možno nazvať „Dom pri ceste“. A po tejto ceste začali prichádzať ľudia z tých našich rozšírených míľ, z tých novo sa tvoriacich evanjelických bratstiev a neskôr spolkov. No, i rozliční cudzinci prichádzali už za nami, zvlášť so zvesťami spásy. Áno, darmo nebol ten dom pri ceste, nedarmo mal veľkú bránu! Oboje nám hlásalo, keď sme sa ta nasťahovali, že sem za nami prídu mnohí, no aj, že my nejednu ďalekú cestu vykonáme práve z tohto domu, ktorá každá Pánovu prácu posunie dopredu.

Naše nasťahovanie bolo v r. 1897. Keď sme si ten domov podľa možnosti pekne upravili a Pánu na modlitbe zasvätili, nemali naše duše ani tušenia, čo všetko nás v tomto stánku čaká, zlé i dobré. Jedno sme vedeli: Že tu máme žiť pre Krista a Jemu, a že On bude s nami.

*

Ako som už spomenula, odišiel brat Chorvát r. 1890 na Chrischonu a vrátil sa stadiaľ r. 1894. Pánom doktorom Clarkom vystrojený, ocitol sa na Svätej Helene pri Moldave, aby v tamojšej českej ev. reformovanej cirkvi začal prácu ako levita.

Títo Česi v dobe prenasledovania opustili svoju vlasť. Putujúc cez celé Uhorsko — hoci im vláda chcela dať polia na úrodných nivách v Banáte^[24] — neprijali. Hľadali vrchy, až prišli úplne na hranicu, kde bol ešte kus pralesa pri Dunaji. Vybrali si tam skalnatý vrch a usadili sa na ňom. Potomci týchto Čechov žili v osade Svätá Helena — ako ju nazvali — už vyše sto rokov. A tak si na tento kúsok zeme zvykli, že temer inde nevedeli privyknúť. Skúsili sa všelikde vysťahovať, keď skaly nijako nemohli zmeniť na úrodnú zem, ale zakaždým sa vrátili.

Medzi tento rázovitý, i telesne statný ľud, dostal sa nielen náš brat, ale čo hlavnejšie, s ním i Pán Ježiš. Evanjelium slávilo tu svoj triumf. Pretože však Satan tento zaujímavý kúsok sveta nechcel popustiť, nastalo také protivenstvo, že konečne — po dvojročnom trvaní procesu vrchnosťami prinútený — musel brat Chorvát opustiť Svätú Helenu, no i tie tam získané duše. Keď na Helenu odchádzal, vzal so sebou istého mladíčka Petra Kýšku. Bol to na škrofulózu ťažko chorý šuhaj. O ňom každý myslel, že svoj život musí už dokončiť len na lôžku za pecou, kde býval schovaný. V rodičovskom dome matka netak chlapca prenasledovala za húževnaté pridŕžanie sa Ježiša Krista a nášho zhromaždenia, hoci to bola ináč veľmi nábožná cirkevníčka. Mladíkovi hnisali prsty na nohách a pravú ruku mal už celú ranami zhyzdenú, takže sa naučil ľavou krásne písať i kresliť. On nám odpisovával naše spevy do zošitov. Nuž, tohto úbohého, smrti vydaného mladíčka, vzal si náš brat so sebou. Kúpil mu papuče — aby sa mohol obuť — chcel mať dakoho v dome, keď sám bude v škole, kto by mu poslúžil. Ale hlavne, chcel úbohému šuhajkovi pomôcť. Pán tento skutok lásky požehnal. Neďaleko Svätej Heleny sú chýrečné jódové kúpele. Bratovi Chorvátovi podarilo sa mladíka tam dostať. A tie — Bohom Stvoriteľom požehnané vody — úplne všetku nečistotu z chlapcovho tela vytiahli, rany vyčistili a vyhojili. Za ten rok, ktorý strávil na Svätej Helene, narástol o pol metra a zosilnel. Počas pobytu v kúpeľoch dal mu Pán zvláštneho dobrodincu. Ako tak úbohý Slováčik v parku horlivo písal ľavou rukou, pozoroval ho nejaký rumunský bojar.^[25] Prejdúc, díval sa mu i do zošita. Ako sa spolu rozprávali, neviem. Náš Peter vedel pár slov po nemecky. Pritom vedel po maďarsky, a ten bojar tiež niekoľko slov po maďarsky a iste dobre po nemecky. Ako sa zhovorili, ako nie, bojar pozval šuhajka k sebe, pohostil ho. Aj neskôr mu všelijak robil dobre. A keď odchádzal z kúpeľov, daroval mu všetky svoje spodné a temer všetky vrchné šaty, takže bol zásobený na roky.

Peter bol u pána učiteľa Chorváta ako sluha. Keď sa však prerokúval proces — ktorý vyvolal katolícky učiteľ proti Jánovi Chorvátovi — nechceli sudcovia veriť, žeby mladík bol sluhom. Veď je vraj oveľa krajšie zašatený ako jeho pán. Bola to pravda, lebo rúcho rumunského bojara bolo z netak dobrej látky! Výsledok bol ten, že nášho Petra poslali domov na štátne útraty.

Ale, nieto rady ani sily proti Hospodinu. O niekoľko rokov práve tohto mladíka — medzitým samým Pánom pripraveného — povolali si Helenčania do svojej osady, aby im slúžil Slovom Božím. Žeby im ho však zase vrchnosť neposlala preč, dal mu jeden z osadníkov dcéru za ženu, a tak si ho rodinne k sebe pripútal.

Táto veľmi zaujímavá história vyplnila by sama malú knihu. Ja som tým chcela len toľko povedať, že žiadne dobrodenie, ľuďom úprimne preukázané, sa nestratí.

Opustiac Svätú Helenu, stal sa brat Chorvát tajomníkom novozaloženého ústredného spolku Modrého kríža v Budapešti. Jeho vlastné abstinentské zásady, pritom znalosť troch jazykov, umožňovali mu, dobre zastávať toto miesto. A tu sa začalo to jeho už spomenuté cestovanie po Uhorsku, a tak práca medzi Slovákmi, Nemcami i Maďarmi. Vznikali filiálky^[26] ústredného spolku i abstinentské bratstvá tam, kde nebolo možno dostať povolenie na založenie spolku, ako napríklad v Tisovci.

V Tisovci sa trochu zastavíme. Tam, ako sa už spomenulo, začal Pán prácu napred cez pána Šturmanna a jeho rodinu. Tam sa obrátila 17-ročná dievčina Julinka Manicová. Tá ihneď dala svoj mladý život do Pánovej služby, roznášajúc zvesti spasenia slovom i spevom. Stadiaľ prišlo evanjelium do Novohradu. Ním zasiahnutá bola najmä dedinka Ozdín. Tam zaľúbilo sa Pánovi najväčšou mierou svojho Ducha obdariť asi 18-ročnú devušku Zuzanku Betinovú, ktorá roky smela byť prielivom obživujúcej Božej milosti tak v svojom rodisku, ako aj na okolí.

V Tisovci — medzi inými — počula zvesti spásy tretia dievčina, Ruženka Vraná. Ako prebudená, roztúžená duša, prišla raz — idúc po povinnosti na Myjavu — k nám. A u nás našiel si dobrý Pastier svoju ovečku a ona sa mu navždy odovzdala. Sestra Julinka Manicová, spolu so svojou mladšou sestrou Elenou, zaniesli zvesť spásy až do Báčky, kde v Petrovci žila ich staršia sestra. Túto zvesť spásy v Báčke prijali ochotne, hoci ju priniesli neumelé devušky, ktoré však v zenite^[27] svojej prvej lásky boli v službe Pána Ježiša. Výsledkom boli malé zhromaždenia nielen v Petrovci, ale i v okolitých dedinách. Tieto zhromaždenia mal potom možnosť navštevovať brat Chorvát. A Pán pridával duše, ktoré boli spasené. Aj keď neskôr brat Chorvát prijal miesto sekretára u pána doktora Clarka v Prahe, mohol v cestách po Slovensku pokračovať.

Nato stal sa kazateľom v Náchode v Čechách, no nie nadlho. Rozhodol sa svoje sily venovať v Pánovej práci vo svojom slovenskom ľude a vrátil sa v roku 1900 trvale na Slovensko. Toľko na úvod. Ešte ako tajomník v Budapešti utvoril z nášho abstinentského bratstva 1. januára 1898^[28] spolok Modrého kríža.

Dakedy, keď sa chystajú veľké deje, býva to doprevádzané kanonádou. Tak bolo aj u nás. Ako tak okolo stola stálo 36 členov pripravených podpísať svoje mená pod stanovy, čo mali ísť na ministerstvo, treskla rana. Najskôr jedna, druhá, tretia; to do našich okien leteli skaly. Hoci dvaja bratia a jedno maličké dieťa boli tým vo veľkom nebezpečenstve — u dieťaťa zadržala skalu len celkom tenunká záclona a u bratov vrazila tesne pomedzi ich hlavy do múra — predsa sa nič nestalo. Len to, že vybitou medzerou v oknách lepšie letel von na ulicu nadšený spev:

Ako odpoveď na tie rany skalami prišlo neskôr z nebies výšin mocné pohrozenie.

Výtržníci — ktorí nás v onen večer tak napadli ako Satanove nástroje v rukách zlých ľudí — mali svoju skrýšu v malom, slamou krytom domčeku. Jeho zadná stena — obrátená do nášho dvora, tesne vedľa našej lipy — tvorila časť múru, ktorý obopínal dvor zo všetkých strán. Pre nás — tri osamelé ženy — to bol zlý výhľad do budúcnosti, keď brat V. v lete odíde za obchodom, a my zostaneme samy v tom veľkom dome a s takými susedmi. Veď majitelia chalúpky, len čo sme sa prisťahovali, vystúpili proti nám nepriateľsky. Žandári však výtržníkov vtedy pochytali a aj napriek nášmu protestu ich citeľne potrestali, áno i škodu nám museli zaplatiť. A tak od tých čias mali pokoj aspoň naše okná. Na deň 25. marca bolo zvolané valné zhromaždenie spolku. Prišli nám totiž spolkové stanovy potvrdené ministerstvom a činnosť nášho bratstva mala začať verejne, ako spolok Modrého kríža. Večer 24.-ho odpočívali sme my dve, ale sme ešte nespali, keď zrazu zrachotí zvláštna rana, podobná výstrelu z mnohých pušiek.

„Strelili!“ hovorím ja.

„To je viac než strela,“ poznamenala sestra Mária. „A veď už aj horí v našom dvore!“

Áno, horela chalúpka zapálená bleskom. Ani predtým, ani zatým viac v tú noc nezahrmelo, len tento jeden raz, a to v marci, keď u nás o búrkach nechyrovať. Strecha horela hneď celá a tá horiaca slama vysypala sa do nášho dvora a z oblakov kropil zem tichý, jarný dáždik. Hoci pomoc prišla dosť rýchlo, domček zhorel do základov. Ale ani ľudské životy neboli ohrozené, a vnútorné zariadenie mohlo byť zachránené všetko. Majitelia pohorenisko predali i stavebný pozemok za dobrú cenu. Ako vyhorenci vyzbierali ešte v mestečku hodne peňazí — my sami sme pre nich spravili slušnú zbierku — takže skutočne nestala sa im škoda. Tá Božia strela ich len vyhnala z našej blízkosti navždy. Domáca pani — šťastná, že ten kúsok zeme, ktorý v jej veľkom grunte veľmi zavadzal, mohla konečne odkúpiť — dala rýchlo medzeru, ktorá vznikla zhorením domu, vybudovať. No tak sme už zase mali dom ako nejakú pevnosť.

Ale ukázala sa pritom ešte jedna zvláštna ochrana Božej lásky. Naša lipa, hoci jej koruna chalúpku zastierala, obhorela iba málinko, a ani našej hruške v susedstve nestalo sa nič. Z drevárne, opretej o chalúku, nespadla ani jedna škridlica a nezhorel ani jeden šindeľ, pokrývajúci náš múr. Takto naša domáca nemala vôbec škodu. Také niečo vie urobiť nebeský Otec, tak len On vie svoje deti chrániť a vyslobodiť.

V tom čase žil ešte náš priateľ, Peter Molec. Ráno, 25. marca prišla k nim pekárka s pečivom a na otázku: „Čo tam u vás dole nového?“ hovorí:

„Ale, bol oheň! Malo uderiť do tých „verících“ a uderilo vedľa!“

„Ó,“ zasmial sa brat Peter, „náš Pán vie veľmi dobre mieriť. Strela uderila tam, kam bola poslaná.“

Aké však bolo na druhý deň prekvapenie pre našich kopanických členov, keď prišli, videli a dozvedeli sa, čo sa stalo! Mali sme veľký dôvod chváliť Pána, že nás nielen predivne ochránil, ale že sa takto o nás postaral aj do budúcnosti.

Ej, bývali to potom krásne chvíle v tom dome pri ceste, keď, ako som už spomenula, prichádzali za nami dietky Božie, z tých malých, tvoriacich sa slovenských bratstiev a neskôr spolkov. Ľudia konávali ďaleké cesty, len aby sa dostali k nám a posilnili sa vo viere. Spod Tatier, zo Šariša, Gemera, Novohradu, ba neskôr z Báčky a Banátu, prichádzali alebo na vianočnú, alebo na silvestrovskú slávnosť. Aj z hraníc tekovskej župy priputovali raz dve mladé devušky, jedna ľúbeznejšia ako druhá. Mali ony síce ujca v Starej Turej, čo im umožnilo cestu, no prišli hlavne poháňané túžbou srdca po zvestiach spásy. Bola vtedy tuhá zima, a hoci museli putovať pešo dva dni — pritom kus i horami, než sa dostali k železnici, predsa prišli a sláva Pánovi, nie nadarmo. Obe tieto ovečky našiel si Dobrý Pastier a ony Jeho. Mladšia ešte v ten istý rok odišla k Nemu. Bol teda pre ňu zvrchovaný čas, aby sa obrátila. — Staršia pracovala neskôr s nami v Pánovej práci. Bola to veľmi nežná, ideálna a pekná devuška! Mala zvlášť krásne oči, ktoré svojím hlbokým, milým pohľadom akoby rozprávali: „Milujem vás, majte ma radi!“

Aj ony prišli na slávnosť, na ktorej sa po prvý raz spievala nádherná skladba sestry Márie, doprevádzaná ňou na piane: Koho zvolíš? No spievala sa aj pieseň: Hallelujah, plesaj ľudstvo, a to po prvý raz. Spievala sa tak, že naši hostia pri stúpajúcom: Boh nás miluje, miluje, miluje, miluje! povstávali zo svojich miest, lebo radosť a nadšenie, aké zavládli, im nedalo sedieť.

Počula som túto pieseň neskôr neraz spievať štvorhlasne znamenite nacvičený zbor. Ale krásy tamtoho spevu veru nedostihol. Veď sú piesne, ktoré len, keď ich srdce spieva, dosiahnu výšku svojej krásy. My sme vtedy skutočne spievali srdcom, nám tie slová boli nádhernou skúsenosťou.

Pekné sme my to slávievali slávnosti, najmä tie, keď sa s nami lúčili naši bratia Roháčkovci, odchádzajúc do misijných ústavov, na Chrischonu a do Neukirchenu. Odišli obaja vr. 1898. Pre každého nám Pán daroval nejakú primeranú pieseň alebo skladbu. Tak spievali sme bratovi Jozefovi Roháčkovi po prvý raz Hodina už odbila, ach, lúčenia nastal čas! a bratovi Jánovi Roháčkovi skladbu: Ó, kdeže nájdu sa bojovníci?

Medzitým diali sa aj na iných miestach zmeny. Ústav diakoniek v Bratislave^[29] prijal do svojho stredu Máriu Š. Tá bola taká tuhá ortodoxná luteránka, že popri nej nemohlo obstáť nič, čo malo aspoň trochu aliančného ducha. Tá sestra, ako veľmi agresívna, dosiahla čochvíľa vplyv na celú správu ústavu. Netrvalo dlho, a spôsob práce tak v ústave, ako aj na vonkajších staniciach sa riadil podľa toho. Všetko silno pripomínalo samospasiteľný Rím.^[30] Je isté, že sa naša sestra bránila tomuto umŕtvujúcemu a každý duchovný život hatiacemu a ducha ujarmujúcemu spôsobu. Je isté, že svoj názor otvorene napísala svojím predstaveným z Prešova — ba i ústne s nimi o tom hovorila. No keď ústavný farár trval na svojom, že i keď azda človek môže ku Kristu prísť aj v inej denominácii, spasenie predsa je v evanjelickej luteránskej cirkvi, došla k presvedčeniu, že ak chce svoj duchovný život zachrániť, musí z tohto väzenia von. Hoci bola mladá, toľko už vedela zo Slova Božieho a vo vlastnom srdci prežila, že spasenie človeku nedá žiadna cirkev, žiadne sebalepšie učenie a vyznanie, ale jedine do srdca prijatý Ježiš Kristus skrze Ducha Svätého.

Pre Neho žili, i na hranici zomierali evanjelici v Španielsku, no i Hus a ruskí mučeníci! V duchu tichosti a lásky odobrala sa teda naša sestra od svojich predstavených, oznámiac príčinu svojho vystúpenia; a tiež tak priateľsky, pekne prepustená, navrátila sa domov. Bolo to práve v čase, keď nám naša matka ťažko ochorela a my sme v každom ohľade potrebovali jej pomoc.

Keďže našu sestru k tomu rozhodnému kroku prinútila jedine otázka svedomia, tak sa vždy s radosťou a láskou rozpomínala na pobyt v ústave. Rozpomínala sa aj na tú krásnu požehnanú prácu v počiatkoch tam i na vonkajších staniciach, pritom na svoje milé spolusestry a predstavených. Oni sami zachovali si ju v dobrej rozpomienke.

Keď na toto všetko naspäť myslím, radujem sa, že, tak ako ani len jedným slovom neprehovárala som našu sestru, aby sa stala diakonkou, tak som ju v tom rozhodnom boji ničím neposmelila. Takéto rozhodujúce kroky pre celý ďalší život musí človek urobiť sám a jedine na pokyn a rozkaz Boží.

Nebola to maličkosť pre sestru, začať s nami žiť ten život von za stanmi. Roky mala len jednu povinnosť, pracovať verne a úplne bez starosti, keďže všetko, čo potrebovala — od najmenšej po najväčšiu vec — dostávala od ústavu. Ako dobrej a hľadanej diakonke — keď tu i tu stretla sa s neporozumením, — jednako prinášali jej ľudia v ústrety úctu a lásku. Pri svojich daroch a svojom vzdelaní mohla mať nádej, že jej raz zveria vynikajúce miesto. Ale ona dobrovoľne prišla, aby so svojím ľudom znášala pohanenie Kristovo. Bolo to v r. 1899.

V tomto roku rozšírili sa naše hranice po najbližšie okresné mesto; tu po mesiace trvajúcej evanjelizácii, za zvláštnych okolností, založený bol tiež spolok Modrého kríža.

Bolo to takto. Jeden z našich staroturanských členov — mladý obuvník Michal Sadloň — presťahoval sa so svojou malou rodinou do Nového Mesta. Pri jeho byte prenajalo naše bratstvo miestnosť pre zhromaždenie. A tak sme tam chodili hlásať evanjelium a tak podopierať účinok bratovho svedectva. Toto okresné mesto malo prevažnú väčšinu katolíkov a židov. Evanjelická cirkev bola tam číselne a v každom ohľade zastúpená veľmi skromne. Sčiastky i preto, že ju dlhé roky viedol farár nedobrej povesti. A keď zomrel, prešla do rúk druhého, ktorý sa zase rozviedol so svojou pomätenou ženou a matkou jeho detí. A sotva sa proces skončil, vzal si druhú ženu pred očami svojej cirkvi i katolíckej i židovskej. Pokrvná rodina chcela síce túto úbohú paniu vziať k sebe, no ona — pretože mala fixnú ideu, že totiž nepatrí rodine S., ale inej, dvoru^[31] cisára veľmi blízkej — nechcela sa vrátiť domov. Žila v prenajatej malej izbičke, živila sa šitím, ktoré jej obstarávali židovky. Pretože by to na jej výdavky nebolo stačilo, tak spolu so 60 chudobnými ľuďmi chodievala si s hrnčekom pre polievku do katolíckej prepozitúry,^[32] kde veľmi ľudomilný prepošt,^[33] gróf Pongrác obdarovával chudobu bez rozdielu náboženstva. Keď to cirkevníci farára E. videli a keď videli, že za života pravej matky doviedol svojim deťom druhú, nepravú, veľmi sa nad tým pohoršovali. Nechceli svojich synov a deti jemu dať sobášiť, chodili radšej k okolitým farárom. Keď vraj sám vernosť prísahy: Že ťa nechcem opustiť v žiadnom kríži, v žiadnom súžení až do smrti nedodržal chorej žene, nemá práva sprisahávať iného.

Toto všetko prispievalo k tomu, že evanjelická cirkev v Novom Meste stála na velice nízkej úrovni. Nám už i preto záležalo na onom mestečku, že — ako som v prvom diele písala — pred rokmi pôsobil tam ako evanjelický farár náš deduško Ján Roy, ktorý zomrel v r. 1848. Od mojej tetinky, otcovej sestry, počúvala som, aká to bola pekná, sporiadaná cirkev za jeho času. Tvorili ju hlavne slovenskí zemani a statkári, ktorí ju aj vydržiavali. Títo zemani mali v Novom Meste svoje pekné domy — na námestí, iní zase vonku — obklopené záhradami. Za môjho deduška boli evanjelická fara a jej obyvatelia vo veľkej vážnosti, a to nielen u svojich, ale i u katolíkov a židov. Židia v tom čase smeli bývať len na predmestí, nikto z nich sa nesmel usadiť v meste. Po revolúcii a po nej nasledujúcom štátnom prevrate stali sa synovia tých evanjelických zemanov maďarskými úradníkmi pri vláde. Svoje majetky dali Židom do árendy, ich dcéry sa povydávali von z Nového Mesta, tým spôsobom cirkev v každom ohľade schudobnela. Keď sme my začali v Novom Meste pracovať, vtedy už temer vo všetkých veľkých domoch evanjelických zemanov bývali len Židia. Obchody vzali oni do svojich rúk, no i okolité veľkostatky! Oni nastavali páleníc a vo svojich krčmách do naha povyzliekali úbohý ľud. Najprv ho opili a potom ním pohŕdali. Platili tak za svojich otcov, ktorými pred revolúciou nakladal a pohŕdal každý podľa ľubovôle.

Rím systematicky udržoval ľud v slepote — Židia v opilstve — a tí, ktorí sa chválili čistým učením, dajúc svetlo pod nádobu, pôsobili pohoršenie. A tak sa stalo, že napriek húfnemu navštevovaniu našich zhromaždení ani jeden občan z Nového Mesta neprišiel k obráteniu. Duše, Pánom nám tam darované, boli buďto z okolia, alebo nejakí prisťahovalci. Tá pôda bola tak tvrdo udupaná, že Božie zrno zostalo len na povrchu a vtáci ho vyzobali. Napriek tomu sme v tomto mestečku pracovali s nadšením, radosťou a vernosťou, vzdorujúc drzému rafinovanému odporu, ktorý konečne vyvrcholil v jednu nedeľu večer.

Izba, v ktorej sme sa schádzali, mala len jedno veľké okno. Pretože cez týždeň pri našich zhromaždeniach nám doň hádzali skaly, zvesili sme vonkajšie krídla a okno sme zadebnili doskami, aby sme vnútorné ochránili pred rozbitím. Jeden nemecký úradník pri železnici, sám abstinent a práci Pánovej naklonený, prišiel nás varovať, aby sme v tú nedeľu nemali zhromaždenie, pretože počul, aká vzbura sa chystá proti nám. No my sme už zhromaždenie mali vopred ohlásené, nemali sme ho ako odvolať. Jediné, čo sme urobili, bolo, že sme domov, do Starej Turej oznámili, aby naši bratia a sestry, ktorí mali nám prísť na pomoc v službe, neprišli. Ak by tak bolo zle s nami, nechceli sme aj ich uvádzať do nebezpečenstva. Ani žena brata Sadloňa nebola doma, len on, jeho dve malé deti, Peter Kýška, ten zo Svätej Heleny poslaný, a ja. Ešte raz podotýkam, že minulý týždeň sme každý deň mali zhromaždenie a temer každý večer hodila nám luza dve-tri skaly do okna. Už sme to čakali, ako sprievod ku spevu! V piatok medzi inými poslucháčmi prišli aj dvaja páni. Mala som vtedy hovoriť zo Slova Božieho o troch mládencoch v ohnivej peci, ako oni radšej chceli umrieť, akoby sa bolí klaňali modlám. No, keď sme vyspievali, vravel mi v duši tichý, dobre známy hlas, ktorý mi neraz radieval a ktorý som znala ako hlas môjho Pána: „Nehovor o tom texte, vezmi iný!“ Poslúchla som, vzala som odsek zo Skutkov apoštolov. Sotva som text prečítala a niečo málo z neho povedala, strhol sa vonku krik, že horí a naši poslucháči, okrem daktorých, sa rozutekali. Nech hovorím z toho vybraného textu, bola by som prišla práve potiaľ, že tí traja mládenci sa sprotivili kráľovmu rozkazu. Keď sa všetko rozutekalo, zostali iba oní dvaja páni a mestský sluha, ktorý bol vošiel súčasne s nimi.

Jeden z pánov sa spytoval vážne, prečo túto prácu konáme a prečo sa jej, zvlášť farári, tak protivia.

Vydala som radostné svedectvo, objasnila účel našej práce, no, i že nie všetci farári sa jej protivia. Potom sa páni zdvorilo odporúčali a odišli.

„Viete, kto to bol?“ spytuje sa obecný sluha. „Pán hlavný slúžny.“^[34]

Mne bolo veľmi milé, že sme sa s tým prívetivým pánom tak priateľsky porozprávali. No, už som mala aj vysvetlené, prečo som nesmela hovoriť o troch mládencoch. Veď páni by neboli počuli koniec, len to, že sa mládenci vzopreli kráľovi, a pán slúžny si ľahko mohol domyslieť, že my, berúc slovo Božie ako plášť na krytie, nejak brojíme proti vrchnosti. Pán môj to vedel, preto ochránil. Nuž to bolo v piatok.

V nedeľu od 17.00 — 18.00 som mala detské zhromaždenie. Chodilo doň mnoho detí a rady; dospelí by nemali kde sedieť. Detské zhromaždenie prešlo šťastne. No keď deti odchádzali — sotva mohli vyjsť — tak sa valilo množstvo výrastkov. Na ich tvárach bolo vidno, že sa najprv v diablovom kostole rozohnili alkoholom a že prichádzajú v bojovej nálade. Než by si napočítal päť, bola izba natlačená plná. Vôkol stien, na laviciach, sedeli naši skutoční navštevovatelia. Ostatné lavice zaujala tá — ako sme sa neskôr dozvedeli — najatá zberba. V tejto rozdivenej spoločnosti boli sme len my traja: brat Sadloň, brat Peter a ja. Keď som oslovila ľud, že dúfam, že sa tu budú správať katolíci, ako sa sluší na katolíkov a evanjelici, ako na evanjelikov, skutočne sa stíšili. Tlačené zošitky piesní si vzali, no len čo som začala hrať a spievať, dali sa aj oni s nami do spevu. Divoko, škrekľavo! Cítiť, že peklo im pomáha, a keď som si sadla k stolíku, zastala pred ním vybraná deputácia.^[35] Súhrn tej, rozličnými nadávkami korenenej reči, ktorú prednášala, bol asi tento: „My sme tu katolíci, evanjelici a židia. Choďte si do Afriky a Indie, medzi pohanov. Naše cirkvi sú sporiadané, my vás nepotrebujeme! Choďte si tam!“ atď. Ešte chcel predrečník čítať nejaký citát zo Zjavenia, ale iste dobre nevidel, tak koktal. „Nenamáhajte sa,“ hovorím, „však to máme tu, v Biblii a ak si prajete, ja vám to prečítam.“

„Keď to tam majú,“ kričali druhí, „načo im to čítate!“

Keď deputácia skončila svoje „poslanie“, tak sa s rečami — aké im ten duch dal do úst — vyrútili z izby. Ich miesto zaujali druhí, čo medzitým tí prví bombardovali okno skalami ťažkými kilo či dve, takže doska prašťala a stenala a okno div i s rámom nespadlo cele dovnútra. Medzitým, tí novoprišlí skákali po laviciach, kričali, nadávali, zúrili. Do toho znel plač, naľakané výkriky žien, čo sa chúlili pri stenách. Keď s tým prvým zástupom neušli, teraz to bolo úplne nemožné, veď ten rozzúrený ľud naplnil nielen izbu zhromaždenia, ale aj prvú izbu, kuchyňu i chodbu, ktorou sa do nej chodilo. Okrem toho štvorhranný, asi dvanásť metrov dlhý dvor, k nemu vedúcu ulicu, asi 4 m širokú a možno 20 m dlhú a širokú ulicu pred domom. Na stá a stá čítajúci zástup.

„Zabite ich!“ kričal ženský hlas vo dvore. „A tie malé deti najprv!“

Tým výkrikom prezradil diabol svoj úmysel. Chceli nás zabiť. Tak ich bolo mnoho a celé peklo s nimi, a predsa ani len vlas na hlave našej neskrivili. Mohli nás ubiť, roztrhať, však sme boli v ich rukách, ale neboli sme sami!

Sediac pred stolíkom, tesno pri okne, stenajúcom pod skalami, modlila som sa, ak má kto padnúť za obeť, aby som to mohla byť ja a nie daktorý z bratov. Ó, tá veliká moc Božia! Keď ona zatôni človeka, tu aj takých, od prírody bojazlivých ľudí opustí všetka bázeň a strach, ktorý sa rovná smrti, sa od nich vzdiali. Áno, my sme sa skutočne nebáli, ani jeden. Ani len tie maličké deti, ktoré uprostred tej škrečiacej luzy sedeli v druhej izbe na kolíske, kým sa ich podarilo otcovi vziať medzi nás. Boli síce i tu v tom istom nebezpečenstve, no boli aspoň s nami. Od siedmej do deviatej trvala táto vzbura. Konečne — vnútorne ponúkaná — vstala som od stolíka, prešla ku dverám a upierajúc oči do tváre muža, čo hroznými slovami šliapal našu česť, zvlášť tú moju, povravela som pokojne v nastalom tichu: „Viete to iste, čo vravíte? Povedzte mi to ešte raz do očí!“

Zamrmlal dačo, že sa môj dedo musí v hrobe obrátiť a už aj odchádzal. Za ním rútili sa ostatní a neprešla ani štvrť hodina, boli sme sami. Ešte udrelo pár hodených skál a bolo ticho.

Vôkol nás pustota, smrad, špina, neporiadok, jedným slovom spúšť. Pomaly vošli naši traja mladíci, ktorí — nedôverujúc sebe, že by sa ovládali — radšej sa skryli, aby dajakým činom alebo slovom vec nezhoršili. Sám Pán im v tom radil a ich zdržoval. Poďakujúc Mu za ochranu, sedeli sme ticho pri stole. Tu počuť kroky. Pán krčmár, Žid — nad ktorého dvorom a plechovou strechou sa nachádzalo naše okno — vedie na nás žandárov. Naši mladíci, celí naľakaní oznamujú: „Žandári idú!“

„Dobre!“ hovorím. „Nech len prídu.“

Vošli, zamračenejší jeden ako druhý. Pokročila som im v ústrety.

„Páni,“ hovorím, „vy až teraz idete? Od siedmej do deviatej bola tu vzbura a vy o tom neviete?“

Páni prekvapeno pozreli na mňa.

„Kde sme to? V Rusku, na Kamčatke, a či v Uhorsku, kde je náboženská sloboda?“

Že vraj vrchnosť nemôže byť všade, vyhovára sa jeden a že prečo sme sem vôbec prišli? Prečo nie sme na Starej Turej?

„Na Starej Turej? Náš spolok sa musí šíriť!“ hovorím, „a ako sa bude šíriť, keď budeme všetci sedieť v Starej Turej?“ Ešte dakoľko bezvýznamných slov a páni odišli. Na nemalú zaiste mrzutosť krčmárovu. Lebo u neho sa tá luza napila, ale všetky skaly, letiace na naše okno, popadali na jeho plechovú strechu a poškodili mu ju a temer jeho slúžku, idúcu dvorom, zabili.

Aby sme u vrchnosti neboli ešte obžalovaní ako rušitelia pokoja, vzali sme ráno tie najväčšie skaly a zaniesli ich hlavnému slúžnemu. Bol to ten istý pán, ktorý v piatok navštívil naše zhromaždenie. Brat Sadloň M. rozpovedal mu vec, ako sa stala. Hovoril s nami prívetivo a žiadal nás, aby sme si podali hneď spolkové stanovy, že nám obstará ich skoré potvrdenie, no, aby sme vraj v práci zatiaľ nepokračovali, pretože až potom bude nás môcť chrániť proti násiliu. Urobili sme tak a skutočne, neprešli ani dva mesiace, a už sme mali stanovy potvrdené. Medzitým sme sa dozvedeli, že pána slúžneho L. niekto naliehavo žiadal, aby nás z Nového Mesta násilne odstránil. Načo on vraj povedal: „Nikto nebude prenasledovaný, kým sa vrchnosť nepresvedčí.“ A preto potom v ten piatok sám prišiel, aby sa presvedčil, čo robíme, no tak sa nás i teraz ochotne zastal. Verím, že mu to náš Pán nejakým spôsobom oplatil. Tak to bola naša skúsenosť v Novom Meste, na ktorú sme nikdy nezabudli, ktorú tak pekne ilustrujú slová žalmu: Hospodin trónil nad potopou a Hospodin bude tróniť ako Kráľ na veky. Hospodin dá silu svojmu ľudu; Hospodin požehná svoj ľud pokojom.

Keď sa brat Ján Chorvát vrátil úplne k svojmu ľudu, začal r. 1900 vydávať mesačník Svetlo, časopis spolku Modrého kríža. Týmto časopisom sa nám naša rozvetvená práca veľmi uľahčila. Každý mesiac sme tak mohli navštíviť a posilniť našich členov. Ako kedysi spočiatku sestra Mária a ja, čo sme kedy dobrého čítali, tým sme našich milých priateľov vzdelávali, tak teraz všetko dobré, čo buď nám samým udelil Pán, alebo sme sa dozvedeli z tých mnohých časopisov, prichádzajúcich do nášho domu, so všetkým sme sa podelili s našou veľkou rodinou bratov a sestier. Aj keď Svetlo vo vnútornej cene nedostihlo Betaniu (už i preto, že nikto z nás nebol takým modlitebníkom, ako drahý brat Kostomlatský), stalo sa aj ono veľmi vítaným a túžobne čakaným hosťom tak tu doma ako aj za oceánom, kam sa z nášho turanského bratstva odobrali celé rodiny a najmä mnohé dievčatá. Mali sme v tom časopise päť rubrík. Predovšetkým článok zo Slova Božieho, potom Svieca do tmy, kde sme uverejňovali tie najkrajšie udalosti, potom Tmavé obrázky, tragické to deje zo života opilcov a ich rodín, Raketle,^[36] v ktorých sme satiricky bičovali neporiadky a konečne Pošta. Do tejto rubriky písavala som ja každý mesiac list tej rastúcej rodine, tak od srdca k srdcu. A že ľudia veľmi radi čítajú a dostávajú listy, priznávali naši čitatelia, že veru čítajú Svetlo od konca ako Židia! No, veď si ho oni prečítali celé, daktorí aj štyri razy. Svetlo otváralo nám vstup s evanjeliom aj do domov a miest, ktoré by sme ináč nikdy neboli zasiahli. Buď Pánu nášmu česť! Konalo verne svoju púť 16 rokov. Zhaslo v r. 1916, vládou zakázané. No, ja píšem ešte len o jeho vzniku!

Dobré služby nám konalo zvlášť v r. 1902, keď brat Chorvát otvoril kresťanské kníhkupectvo a nakladateľstvo a ono mohlo informovať o našich knihách. Keď teraz prezerám tie staré ročníky Svetla, tak z listov, ako aj zo spolkových správ môžem presne uviesť, kto nás navštívil až do roku 1903, ktorým rokom sa práve končí týchto 15 rokov práce.

Prv, než k nim prejdem, musím opísať, ako som sa naučila prekladať kazateľov z nemčiny. Ono to bolo tak, ako keď toho, čo sa učí plávať, hodia do vody a on, či chce, či nechce, musí sa naučiť pohyby, ak nemá utonúť! Po odchode brata Chorváta z Budapešti do Prahy mal za tajomníka ústredia spolku prísť na jeho miesto veriaci kandidát bohoslovia z Nemecka. Na ceste do Pešti mal najprv navštíviť nás, ale v určenú sobotu sme ho márne čakali. Bolo to vzhľadom na nedeľné zhromaždenie veľmi trápne. Na druhý deň o desiatej čakalo naše zhromaždenie zídené už v plnom počte. A keď ohlásený rečník neprichádzal, museli sme — ako obyčajne — začať modlitbou a piesňou. Ako tak spievame, zastane pred domom kočiar. Vyjsť von počas spevu, privítať, a oznámiť milému hosťovi, ako sa veci majú, bol čin niekoľkých momentov. On ospravedlnil svoje oneskorenie, zložil zvrchník, rukavičky a než sa pieseň dospievala, stáli sme už spolu pred stolíkom. Predstavovať nebolo treba, on vedel kam prišiel, my zas kto prišiel. Dôležitejšie bolo svedectvo, ktoré so sebou priniesol. Nikdy ešte nehovoril s prekladom a ja som tiež ešte nikdy neprekladala.

Pomodlili sme sa, on udal text, ja som ho prečítala; začal hovoriť a Pán nám tak predivne pomáhal! On sám nás hodil do tých vĺn, že sme sa oba v tej hodine naučili plávať. Po prednáške zakončenej modlitbou a spevom odviedli sme nášho hosťa, aby sa po ceste trochu občerstvil pokrmom, keď sa tak nemohlo stať hneď z príchodu. Pretože však naše zhromaždenie túžilo sa s ním zoznámiť, nikto miestnosť neopustil. On, keď to zbadal, prosil, že by ešte niečo rád povedal. No tak sme sa po chvíli vrátili a po krátkych vzájomných slovách zoznámenia otvoril náš milý hosť znovu Bibliu a mal ešte jednu krásnu prednášku. Po nej, duchovne nasýtení a rozveselení, vracali sa naši bratia a sestry do svojich turanských kopaníc a hore pod Javorinu. To bola prvá návšteva brata Johannesa Urbana u nás. V nej sa položil základ vernému priateľstvu; z jeho strany až po smrť, z našej až za hrob. Dakoľko mesiacov neskôr trávil tento brat dva týždne svojej dovolenky u nás. Vtedy sme mali príležitosť poznať ho bližšie ako kresťana i ako človeka.

Výzorom bol on ušľachtilý, pekný človek, zvlášť krásnych, čiernych očí. Keď sa tie spanilé, čisté pery — na ktorých spočíval pel materinského bozku — usmiali, bolo to ako svitanie. Celé jeho správanie doďaleka svedčilo, že ho vychovala veľmi jemná, umná a šľachetná matka. Nebola jeho vlastnou matkou; tá odumrela synáčka ešte v perinke, no bola takou matkou, že kto nevedel, že pán rektor Urban je druhý raz ženatý, nezbadal, že jeho pani opatruje dvoje detí. Svoje, i syna po nebohej žene. Brat sám nám rozprával, čím mu táto matka bola a že jej ďakuje i za svoje zachránenie pre večný život.

Vnútorná čistota charakteru, spanilomyseľná ušľachtilosť javí sa často v maličkostiach. Napriek našej chudobe usilovali sme sa vždy tak milo prikrášliť izbu, ktorú sme hosťovi odovzdali, aby sa v nej cítil dobre. Nuž, takú, skromnú síce, ale podľa možnosti peknú izbietku, odovzdali sme aj milému bratovi. Dva týždne býval v nej, a keď odišiel, zanechal nám tú izbietku usporiadanú ako zo škatuľky. Tak ako v tej izbe, vyzeralo to i v jeho vnútri. Ach, bola to kvetná, čistá duša!

Práca tajomníka spolku Modrého kríža nehodila sa veľmi pre neho, a preto si ho Pán Ježiš za krátky čas postavil inde. Stal sa nemeckým farárom v Slavónii^[37] a preukázal nám tam spolu so svojou milou manželkou osobne veľkú službu. No, tam ešte nie sme.

Či snáď jeho pričinením, alebo ako to bolo, už neviem, navštívil nás jeho milý, najmladší brat, Reinhold Urban, ktorý v tom čase práve otvoril v Striegau v Nemeckom Sliezsku Kresťanské misijné vydavateľstvo. Tvárou sa bratia nepodobali, zato bolo na nich poznať, že ich vychovala jedna a tá istá matka. Drahý náš priateľ Reinhold Urban bol pravý typ čistého, nezištného a nepraktického idealistu. Duša jasná, srdce plné lásky a horlivosti, áno, pravý idealista. Vyžiadal si odo mňa dovolenie a dal do nemčiny preložiť knihu: Bez Boha na svete, netušiac ani zďaleka, že tým otvára cestu do šíreho sveta našej slovenskej kresťanskej literatúre. Keď neskôr prešlo jeho vydavateľstvo v Striegau (Strigawa) do rúk jeho staršieho brata pána Theodora Urbana, vychádzali v tom vydavateľstve dlhé roky všetky naše slovenské knihy — okrem štyroch — ktoré boli preložené do nemčiny. Dostali sa tak do rúk nielen Nemcom, ale aj Angličanom, Francúzom, Dánom, Švédom, Nórom, Holanďanom atď.

Keď sa naše knižky začali prekladať zo slovenčiny (a Španieli si V slnečnej krajine preložili z francúzštiny), tak z tých 19^[38] jazykov — v ktorých svetom hlásajú Pánovu česť — do trinástich jazykov boli preložené práve z nemčiny. A tak na tomto rozšírení nášho diela najväčší podiel majú obidvaja bratia Urbanovci.

Keď Pán chcel, aby to, čo daroval nám najmenším, použili aj iné národy, vzal si ich dvoch za nástroje; a my sme im zaviazaní vrelou vďakou.

Náš drahý brat Reinhold sa zo svetovej vojny nevrátil; on, hoci mladý, už dávno odpočíva od svojich prác. Jeho oči uzreli Kráľa, v ktorého veril, ktorého kráľovstvo na zemi ochotne budoval. Je večne nasýtený a odmenený. Toto sa vymyká z rámca oných pätnástich rokov, ktoré som sľúbila opísať. No na česť Pánovu musela som tie veci spomenúť. Chcela som tak poukázať na Božie vedenie a riadenie v našom živote. Aj na to, že všetky — i tie na prvý pohľad nepatrné veci — museli napomáhať na dobré, ba i všetci ľudia, ktorí nás navštívili v tom dome pri ceste.

Prvým z cudzincov, ktorý nás navštívil, bol Angličan pán Broadbent, ktorý v priebehu rokov neraz k nám zavítal. Svojou hlbokou známosťou Božieho Slova zakaždým nám poslúžil a prispieval k nášmu duchovnému vzdelaniu. Keď prvý raz hlásal u nás Božie pravdy v preplnenej izbe a počul, že máme úmysel dreváreň prebudovať (ktorú si obzrel) na malú sálu — pravda, na vlastné náklady! — navrátiac sa domov urobil na ten účel zbierku, a tak nám tú prestavbu z väčšej čiastky umožnil. Druhýkrát s potešením hlásal už na pódiu v novej sále. O nej sa skutočne mohlo v duchovnom ohľade povedať, čo platilo o Sione, že ten a onen sa tu narodil. Pán Broadbent patril tiež medzi našich vzácnych priateľov. Úzko nás spájala spoločná láska ku Kristu a k šíreniu Jeho Kráľovstva.

Prvý z modrokrižanov (okrem brata Urbana), ktorý nás navštívil v r. 1900, bol pán Schinzel, zakladateľ viacerých spolkov Modrého kríža vo Švajčiarsku. Tento vzácny milý muž rodom z Moravy, ale Nemec, putoval raz ako chudobný tkáčsky tovariš cez Rakúsko a Tirolsko do Švajčiarska, a zbieral skúsenosti tak pre svoje remeslo, ako aj pre život. No tam v tej rajskej záhrade pod Alpami našiel mladík to, čo nehľadal — najdrahší poklad — Spasiteľa a spasenie, a odovzdal celý ďalší život svojmu Bohu. Božím riadením dostal sa neskôr do misijného ústavu na Chrischonu, kde nadobudol vzdelanie pre službu evanjelia. Dva roky pracoval aj ako pomocník pána Samuela Zellera v Männerdorfe. To jeho duchovnému životu poslúžilo asi tak, ako keby sa bol dostal do prorockej školy proroka Eliáša alebo Elizea. Jemu veľmi dobre pristal názov „Muž Boží“. S netakou účasťou sme počúvali, keď nám rozprával svoje osobné skúsenosti s Pánom Ježišom, ktorého nadovšetko miloval a zveleboval.

No on vedel byť i zábavný a rád sa srdečne zasmial. Keď opisoval svoje vandrovanie,^[39] povedal nám medziiným, ako raz za večera prišiel do talianskej dediny. Hľadal nocľah, ale dohovoriť sa nemohol. Konečne ho prijala nejaká sedliačka. Otvorila mu dvere do akejsi miestnosti, kde celý šťastný klesol na čistú slamu a hneď aj zaspal premožený veľkou únavou. Vo sne cítil, že neleží sám a že ten druhý sa naťahuje. Rozospatý rozhodil rukami. Pravá dopadla na čosi teplé. No v tom pri uchu zaznie strašidelné, ohlušujúce: „I-áá!“ Zdesený mladík uderil suseda päsťou. Tento s veľkým cupotom vyskočil, no aj náš pútnik vyskočil. Chytil svoj uzlík, palicu, vyrazil dvere a už beží von z talianskej maštale, kde strávil noc s oslíkom, ktorý sa vraj iste poďakoval za takého nevďačného nocľažníka!

Opisujúc nám ten dej tak živo, smial sa milý brat tak srdečne, až mal slzy v očiach, takže i my sme sa dlho nemohli utíšiť.

O rok neskôr na našej ceste vo Švajčiarsku boli sme hosťami v jeho príkladne krásnom rodinnom kruhu. Ak niekde, tak tam, v poviestkove peknom Romanshorne, mali sme príležitosť vidieť celú krásu kresťanskej rodiny. Rodiny, kde muž je hlavou, žena srdcom a kde šťastné deti v úcte a láske vinú sa k svojim rodičom. Nie div, že milý brat mal vo svojom veľkom zbore — ktorého bol požehnaným kazateľom — veľký vplyv a moc. On keby bol chcel, mohol si privlastniť to apoštolovo: Tak choďte, ako máte príklad na nás. Videli sme, ako mu jeho milá, umná žena všetky každodenné starosti snímala z pliec, aby mu uľahčila jeho prácu v kráľovstve Božom. Jej oddanosť a dôvera k nemu siahala tak ďaleko, že keď ochorela na takzvanú „brantovú“^[40] nohu, ktorá vyžadovala okamžitú operáciu, aby sa odrezaním nohy od kolena zachránil život matky malých detí, rozhodla: „Radšej zomriem pod tvojimi rukami, ako pod rukou doktorovou.“ Brat Schinzel dostal dar uzdravovania ako pomocník pána Samuela Zellera, skrze ktorého vieru a vzkladanie rúk uzdravoval Pán Ježiš chorých. Používal ho len na výslovnú žiadosť chorých alebo ich príbuzných. Jeho manželka verila, že keď on — podľa Božieho slova — položí na ňu ruku, keď Boh bude chcieť, bude uzdravená. A keby aj nebola uzdravená, radšej nech zomrie pri tejto biblickej liečbe ako pri svetskej. Aby svojho muža v prípade jej smrti nedostala do nejakých ťažkostí, nadiktovala starším zboru osvedčenie, že liečenie — uzdravovanie sa deje na jej žiadosť. Osvedčenie podpísala a sama sa vložila do Božích rúk. Celý týždeň trvali nevýslovné muky nemocnej panej, no ona vo viere neochabla. Pod modlitbou a vzkladaním rúk sa bolesti tíšili. Noha predtým čierna ako uhoľ, začala blednúť, až i cele vybledla. O šesť týždňov pani Schinzlová išla v ústrety svojmu manželovi na zachránenej a úplne Pánom Ježišom uzdravenej nohe, keď sa vracal z evanjelizačnej cesty. V tom istom čase bola operovaná aj iná dáma na takú istú chorobu. No tá mohla chodiť už len s protézou, pričom pri zmene počasia mala vždy veľkú bolesť.

Pri našej návšteve v Romanshorne behala pani Schinzlová po dome i v záhrade ako jarabica, stále činná a úplne zdravá. Zoznámenie sa s touto rodinou nám prinieslo mnoho duchovného úžitku.

Po bratovi Schinzlovi navštívil nás, vracajúc sa z medzinárodného abstinentného kongresu vo Viedni, pán farár Arnold Bovet z Bernu, najvernejší spolupracovník zakladateľa spolku Modrého kríža, farára Rochata v Ženeve. Aj keď sme z jeho návštevy mali veľkú radosť, a to ako my osobne, tak aj celé zhromaždenie, predsa sme nemohli ani tušiť, ako nám veľmi poslúži práve tento Boží služobník, akým dobrodincom sa nám stane v určitej prepotrebnej veci. Veď naozaj všetkých tých ľudí — ktorí nás navštívili z ďaleka v tom našom dome pri ceste — vyvolil Pán na to, aby sa vec Božieho kráľovstva dostala dopredu. Nikoho z nich sme predtým nepoznali ani nepozvali. Oni sami, ani netušiac, prichádzali na vyšší rozkaz, aby urobili to, na čo boli poslaní. Tak aj pán Arnold Bovet.

Aby som ten výrok objasnila, musím odbočiť. Keď naše bratstvá rástli, nemohli sme už spievať z písaných zošitov. Tak sme najprv dali vytlačiť knižočku Rajská kytka, potom druhú s názvom Naše piesne, a tri zošity Piesne spolku Modrého kríža. Ale čo, keď všetky tieto piesne mali len text. Bolo treba pomýšľať na vydanie spevníka s notami. Chýbali nám na to prostriedky, no, zvlášť chýbali ľudia! Sestra Mária piesne síce napísala, aj znotovala, ale pretože nevedela harmonizovať, nemohla spevník pripraviť do tlače. Keďže naša slovenská inteligencia od nás „bludáriek“ a „vykričaných“, „opovrhnutých sektárok“ bočila, takže nikto z nich ani len pohľadom nechcel o nás zavadiť, nemali sme možnosť dakoho z nej požiadať o radu. Naši nemeckí priatelia slovanskému rázu našich piesní nerozumeli, hoci ich pri každej návšteve veľmi obdivovali. Oni by boli harmonizáciou, nechtiac, ten slovenský peľ zotreli. Nuž, tak sme zase boli odkázaní len na modlitbu a vieru. Konali sme síce cestu do Švajčiarska, len aby sestra Mária mohla naše piesne predložiť pani Dore Rappardovej známej skladateľke a poetke. No, že to bol len náš úmysel, tak tá cesta, hoci v inom ohľade nám priniesla mnohý úžitok, vzhľadom na naše piesne bola daromná. Pani inšpektorka Rappardová nebola doma, a my sme nevykonali nič. Pán mal inú cestu.

Pri jednej našej návšteve v Čechách prosili bratia sestru Máriu, aby im zložila nápev na pieseň Rozhláste. Aj tak urobila. Túto pieseň v preklade s tým jej nápevom harmonizovanú pánom Felixom Bovetom (synom pána farára Boveta) našli sme v novom švajčiarskom spevníku Modrého kríža. Keď sestra Mária pri hraní spozorovala, že slovenský ráz piesne je úplne dodržaný, odvážila sa celú vec opísať pánu farárovi Bovetovi. Opísala ťažkosti i našu veľkú potrebu spevníka, zvlášť však nádej, že jeho milý syn by nám v takej dôležitej a ťažkej veci mohol pomôcť. Nevediac, obrátila sa takto na toho pravého. Veď fara v Berne bola ako Azafov dom: celá rodina hudobníci a speváci. Pán farár Bovet nám rozumel. On nie na deň-dva, ako sestra žiadala, ale priam na tri týždne vystrojil svojho syna k nám, ktorý bol v tom čase evanjelistom v Korutanoch, aby naše piesne hneď zharmonizoval.

Ó, tie tri týždne! Či ja kedy na ne zabudnem? Dosť sme sa cez celý život naspievali, no toľko ako cez tie tri týždne, nikdy predtým a nikdy potom. Veď brat Felix Bovet nie podľa nôt, ale podľa sestrinho hrania a podľa spevu harmonizoval naše melódie!

Musel mať s nami veľkú trpezlivosť! Neraz sa chytil za hlavu a hovorí: „No, to je už zase sedemosmičkový takt slovenský, alebo päťštvrťový!“

Ej, bola to netaká ťažkosť, vtesnať daktoré melódie sestry Márie do Saulovho brnenia regulí!^[41] S mojimi, ktoré temer všetky mali pochodový takt, nebolo toľko trápenia; pravda nemali ani tú cenu! Na žiadosť brata Boveta dali sme sa my, ktorí sme mu tie piesne spievali a ktorým on dal meno „Liederkommitée“,^[42] spolu s ním odfotografovať a zostala nám na ten spevný čas pekná rozpomienka. Na tom veľmi primitívnom obrázku vystihnutý je vlastne len on. Rozosmiaty, veselý, taký, ako býval; len prehovoriť!

Keď boli piesne zharmonizované, prevzal textovú korektúru brat Chorvát, notovú brat Bovet. Keďže ich tlačili v Nemecku, chodila jedna korektúra do Švajčiarska, druhá do Uhorska. Že sa tým práca zdržovala, je isté! Ale, sláva Pánovi, keď brat Chorvát otvoril kníhkupectvo, mohol v našom Svetle oznámiť, že sú piesne v tlači a po dvoch rokoch, že sú hotové.

Obaja páni Bovetovci k dobrodeniu, ktoré nám tým preukázali, priložili ešte i peňažný obnos, ktorý umožňoval vydanie spevníkov. Nie dlho potom odvolal si Pán Ježiš pána farára Arnolda Boveta k sebe, kde v ríši večnej harmónie odmenil mu iste bohato za nás.

Ó, bolo to potom spevu, doma i za oceánom! Bolo oslavovania dobrotivého nášho Pána a radosti, že nám tak predivne pomohol zo všetkých veľkých ťažkostí. Tí, ktorí po nás prišli, zvlášť tie mladé dietky Božie dnešných dní, nevedia si ani predstaviť, čo to znamenalo pre dve osamelé ženy žiť tých prvých desať rokov! Kráčať so svetlom v ruke, nemajúc spočiatku na pomoc ani jednu slovenskú pieseň, ani jeden spisok alebo knihu, nijakú oslavnú báseň, nič! S dobrým svedomím môžeme im privolať tie Kuzmányho slová: „Ak chcete ďalej prísť, ako my prídeme, musíte viac vedieť, než ako my vieme.“ Na základoch, ktoré sme my položili, oni pri lepšom školskom vzdelaní môžu budovu kráľovstva Božieho budovať lepšie, než sme tu mohli my, priekopníci, no, len ak Kristus bude ich životom. Ak budú mať to, čo sme mali my a čo nám cez všetko pomáhalo: Nepretržité spojivo s Bohom a Jeho stálu prítomnosť.

*

V roku 1900 podali si brat Ján Chorvát a sestra Božena Royová ruky na spoločnú životnú púť a do spoločnej práce. Pretože miestny farár odoprel sobášiť „sektárov“, dali sa v Starej Turej civilne oddať; službu lásky preukázal im pán farár Johannes Urban v Slatine, až v Slavónii. Voviedol ich tam do pekne ozdobeného kostola, naplneného nedeľné oblečeným ľudom. A tu v prítomnosti celej jeho cirkvi bolo im udelené a vyprosené Božie požehnanie. Bol to nezabudnuteľne krásny akt lásky, ono dobrodenie, osobne nám učinené, ktoré som už spomínala. Zo Slatiny odišli naši milí na cestu po bratstvách. Všade ich vítali s radosťou a s láskou prepúšťali; vrátili sa domov, k svojim spoločným povinnostiam a k práci do Nového Mesta.

*

Od samého začiatku našej práce vždy viac a viac mali sme na zreteli i misiu medzi pohanmi. Už deti prvej nedeľnej školy spoločne s nami rôznym spôsobom zbierali svoje malé darčeky na misiu. Bola to pre nás veľká udalosť, keď sme odoslali prvých 100 korún pre pohanov. Rozkaz nášho Pána kážte evanjelium všetkému stvoreniu bol nám realitou, práve tak, ako ktorékoľvek iné prikázanie. S tou prvou zbierkou sme mali veľké ťažkosti, kam a komu ju odoslať. Druhú nám vrátili až z Jeruzalema, pretože príslušný misionár medzitým zomrel. Neskôr, keď sme prostredníctvom pána doktora Baedekera dostali adresu Vnútročínskej misie, boli sme už bez starostí. A tak napriek našej chudobe podporovali sme roky Vnútročínsku misiu, chrischonských misionárov v Číne a neukirchenskú misiu v Afrike. Dopisovali sme si s misionármi a misionárkami Römom, Benderom, Elizabetou Bäumerovou, Agustou Benderovou; to v Číne. S bratom Wartenbergom v Afrike a pritom s misijnými správami. Je isté, že sa tým náš obzor myslenia rozširoval a že nás to v každom ohľade i srdcom i umom vzdelávalo. Naša duchovná výchova sa tým stávala úplne aliančnou, zamedzujúc každú úzkoprsosť a jazdenie na nejakom osobitnom koníkovi. Kristus a Jeho Cirkev bol nám jeden a ten istý pojem. On svätá Hlava a my Jeho údy. Rada si spomínam, ako sme v tých prvých rokoch uplietli dva veľké balíky krásnych niťových pančúch a poslali misionárke Bäumerovej pre malé čínske nohy. Netaký nadšený a radostný list sme dostali od nej! Ani čo by Čína bola bývala za chotárom. Veď ničím sa tak svet neumenšuje, ako vzájomnou misijnou prácou. Neskôr sme boli takí šťastní, že nás misionár Wartenberg počas 8 rokov navštívil dvakrát. A tu len ako zvláštnosť vsuniem, že pri jeho druhej návšteve bola už vyšla knižka Bludári v nemčine. A on mi rozprával: „Sestra, to ste opísali moju históriu. So mnou môj vlastný otec tak naložil, ako Hradský so Štefanom.“

Voľačo neskôr prišiel nás navštíviť misionár Bender. Kázal evanjelium v našej sále v čínskom obleku a mnoho zaujímavého z Číny nám porozprával súkromne.

Misionára Röma sme zase stretli o niečo neskôr na aliančnej konferencii v Blankenburgu. Tomuto živému misijnému duchu, ktorý sa pestoval i v ostatných našich zhromaždeniach, treba pripísať, že sestra Julinka Manicová zatúžila obetovať svoj život pre pohanov. Bola to pekná slávnosť, keď sme sa s ňou lúčili r. 1900. Hoci nám ťažko padlo, vzdať sa pracovníčky, boli sme predsa veľmi vďační, že ju smieme ako obeť Pánovi položiť na oltár. Odchádzala do Škótska s nejakou kresťanskou dámou, ktorej muž veľmi mnoho konal a obetoval v kráľovstve Božom. V rodine Mr. Gordona Oswalda mala byť tak dlho, kým sa naučí anglicky natoľko, žeby mohla byť prijatá do misijného ústavu. Ale nebola taká Božia vôľa! Osobný priateľ Gordonovcov, dr. N., ktorý sa po 26-ročnej misijnej práci vrátil na dovolenku, rozhodne trval na tom, aby sa sestra vrátila do svojej vlasti, že je prislabá, primladá. Do práce na misii sa vraj môže hlásiť niekedy vo svojom 26. roku; ináč by len veľmi ťažko vydržala čínske podnebie a namáhavú prácu. A keď sa pani Gordonová dozvedela dačo bližšie, ako to u nás vyzerá s pravým kresťanstvom, najmä, ako málo máme pracovných síl, povedala sestre Julinke: „Vráťte sa domov, pracujte na záchrane vášho národa; pohanov prenechajte predbežne nám, ktorí máme všelijaké možnosti a množstvo pracovníkov.“

Tak v r. 1901 bola naša sestra zase medzi nami a pracovala — konajúc mnohé cesty — veselo medzi svojím ľudom. Neskôr strávila jeden rok v Nemecku v ústave pána R. Lohmanna, kde dostala dobré vzdelanie pre vnútomomisijnú prácu. No, to už siaha za tých našich 15 rokov.

V tom istom čase, v r. 1900, zatúžila aj naša druhá devuška, Ruženka Vraná, že sa chce cele venovať práci Pánovej. Ona bola so svojím plánom a predsavzatím odkázaná úplne sama na seba. Premyslela si totiž, že pôjde do Ameriky. Bude tam slúžiť tak dlho, kým si nesplatí dlh na cestu. Medzitým sa naučí anglicky, a keď si toľko usporí, že by sa mohla riadne zašatiť a sama vydržiavať, vstúpi do misijnej školy pána dr. Schaufflera. Všetky potrebné kroky a listiny musela si devuška vykonať sama. Jej pokrvná rodina urobila pre ňu toľko, že ju odovzdala do opatery istej dáme, ktorá sa vracala do Ameriky po krátkej návšteve v starej vlasti. Táto dáma, ktorá sa na celej ceste o svoju chránenku ani neobzrela, keď loď v prístave zakotvila, jednoducho sa v dave stratila a nechala svoju chránenku v tom ohromnom newyorskom prístave úplne opustenú. Doma boli veci tak zariadené, že ju patričná vezme k sebe a nechá u seba, kým jej nájde službu. Predstavujem si osamelú, útlu devušku, ako sedí na svojom kufri a márne vyzerá. Vôkol nej vlnia sa davy ľudstva a vrava neznámej reči. Čakala, že oná dáma pre ňu príde, čakala darmo. A nikde človeka, ktorý by poradil a pomohol. Nič nezostávalo, len viera a modlitba. Konečne sklonil sa k plačúcej černoch a osloví ju po slovensky. Zvediac, čo sa jej stalo, odvedie ju i s jej kufrom do sály pre vysťahovalcov. Tam sa jej spytujú, či má nejaké adresy. Mala len jednu, na reverenda^[43] Jelínka, no ten býval hlboko v Amerike a v jej peňaženke nebolo už toľko peňazí, aby si mohla zaplatiť cestu. Kto dal radu, kto nie, no čo nevidieť bol pán Jelínek telegraficky o všetkom upovedomený. Ak on neodpovie, čo potom? Prešlo dakoľko hodín úzkosti, ale odpoveď prišla, a to pozvanie i peniaze na cestu. A naša devuška letí už hlbšie a hlbšie do krajiny slobody. Pán Jelínek ako nástroj v Božej ruke našu sestru nielen láskavo prijal, ale aj nechal u seba, kým jej našiel veľmi výhodné miesto. Tam mala síce mnoho práce, ale aj slušnú mzdu, takže mohla predovšetkým jemu za cestu, potom domov svoj dlh poslať a potom si usilovne zadovažovať potrebné šatstvo do ústavu. Keď sa jej pani dozvedela, o čo mladej Slovenke ide, kedykoľvek odišla z domu, vždy jej priniesla do jej výbavy užitočný a potrebný kus šatstva. Medzitým sa však dozvedel aj dr. Schauffler (ktorého ústav vychovával najmä slovanské dievčatá), kvôli čomu prišla naša devuška. Pozval ju, aby hneď vstúpila do ústavu, len čo sa naučí po anglicky. Misia sa postará o ostatné. Mám poruke veľmi pekný list, ktorý kedysi v tom našom starom Svetle oblažil naše srdcia, tak vám ho tu podávam, aby ste videli, aký dobrý je Boh a ako prenáša tých, ktorí v Neho dúfajú, a ktorí skutočne nikoho nemajú, len Jeho samého. Keď si ho prečítate, uznáte za cele dobré, že sa oná nesvedomitá dáma v tom prístave tak zachovala. Ktovie, do akého miesta by bola ona dala našu Ruženku a akými okľukami by sa bola konečne dostala k uskutočneniu svojho ideálu. Takto, keď jej nič nezostalo, len viera a modlitba, vzal ju On, ktorý hovorí: Niesol som vás na krídlach orličích a preniesol ju tam, kam sa chcela dostať.

„Radujte sa so mnou, píše vo svojom liste, že som konečne v ústave, a to tak zriadenom a krásnom, a zároveň prísno vedenom! Úloh máme mnoho a hodne ťažkých: učíme sa Bibliu, cirkevné dejiny, anglickú i českú gramatiku, jeden profesor-lekár nám tiež dvakrát týždenne prednáša. To je však veľmi ťažké, lebo on užíva len tie cudzie, lekárske výrazy, a to všetko v angličtine. Prosím Vás, modlite sa stále za mňa, aby mi Pán dal schopnosti a aby si ma vyššie k sebe povzniesť ráčil, že by Jeho moc pri mne viditeľná bola. Teraz Vám opíšem, aký milý domov mi Pán dal na dlhší čas.

V kruhu 12 spolužiačok musím sa tu dobre cítiť! Priala by som Vám, zvlášť nahliadnuť medzi nás, keď sa po večeri pobožnosť drží, kde sú všetky naše predstavené prítomné: Slečna Groot a pani Mills. Sú to vlastne naše dobré, drahé matky, ktoré bdejú nad nami a pečujú o naše blaho, jak duchovné tak i telesné. Ó, sú ony vznešenými služobnicami Pánovými, človek musí byť v ich blízkosti blažený. I slečnu Reutingerovú, ktorá nás učí cirkevným dejinám, veľmi milujem. Naša domovina je na peknom, tichom mieste. Budova nie je príliš veliká, ale zato veľmi vkusná a útulná. Máme dve a dve jednu izbu. Len tie, ktoré sú tu už 3 roky, majú každá osobitnú chyžu. Máme peknú jedáleň; spoločenská izba je veliká, pekne zariadená. Tu prijímame naše návštevy. Škola, ktorá je ovšem tiež v dome, vyzerá ako skutočná škola a pre telocvik máme na poschodí miestnosť. Tu sa človek musí doma cítiť! Ja bývam spolu s jednou Angličankou. To je taká dobrá duša! A môžeme jedna druhej pomôcť! No, musím ešte opísať, ako sa mi vodilo v poslednom čase u mojej milej panej a jak mnoho krásneho dal mi Pán vidieť.

Moja pani si veľmi priala, abych čerstvá a zdravá prišla do ústavu, tak ma vzala so sebou do Spring Lake. Je to utešené miesto pri samom brehu morskom, kde zámožní veľkomešťania prichádzajú, jedni kvôli odpočinku, iní kvôli vyrazeniu, iní kvôli zotaveniu sa na čistom a zdravom morskom povetrí. Medzi ktorých sme asi my patrili? Za všetkých nás nemohla bych odpovedať, ale čo sa mňa týka, ja, som srdcom plným vďaky k láskyplnému Otcovi nebeskému, ktorý mi tohoto požitku poprial, vyznám, že môj pobyt tu poslúžil mi k prospechu jak telesnému, tak duchovnému. Poprial mi tu Pán zažiť krásnych a pokojných chvíľ, ktoré som tak nutno potrebovala. Však vie Otec nebeský, čo dietky jeho potrebujú. Budiž meno Jeho oslávené na večné veky. Videla a zároveň naučila som sa mnohým veciam a spôsobom i vzdelanejších Angličanov. Ó, jak som za to vďačná Pánu, že ma pri tejto príležitosti tak mnohou známosťou obohatil! Vedel, že som toho potrebovala, abych sa pozdejšie v každej spoločnosti a pri každej príležitosti smelo pohybovať znala.

Na 1. augusta večer o 7-mej sme odcestovali. Vo vlaku, k spaniu zariadenom, sme sa pohodlne vyspali a rána dorazili sme do Filadelfie, kde sme po raňajkách presadli do iného vlaku a okolo jedenástej do Spring Lake dorazili. Keď sme si trochu oddýchli a sa preobliekli, išli sme do jedálne. Bolo to zaujímavé, keď sa človek tak poobzeral po tej priestrannej dvorane. Stoly vkusne prikryté, muríni v bielych, naškrobených košelách a veľkých, bielych zásterách, vysluhujú hosťom a tak šikovne sa točia, že je to radosť ich pozorovať. Sú to zväčša študujúci mladíci, ktorí si takto cez prázdniny shľadávajú peniaze k ďalším štúdiám. Je to krásne, snažiť sa vyšinúť a vzdelať, keď to ako ťažko ide! Mnohí z nich sú veľmi inteligentní. Keď obrátila som pozornosť na hosťov, bola som vo svojom elemente. Veľmi rada skúmam ľudské tváre a mala som tam hojnú príležitosť! Bolo tu mnoho rozličných tvárí. Niektoré zdali sa mi tak jasnými, žeby z nich mohol ako z otvorenej knihy čítať, druhé zase tak záhadné, že by človek nevyšiel z mudrovania. Aj Edison, ten chýrečný vynálezca, sa tu i so svojou ženou bavil. Inej reči som nepočula, len anglicky, iba naša chyžná bola Nemka. No, sláva Pánu, vyznám sa v angličtine už dosť dobre, takže som od niektorých Angličanov za to i poklony dostala. Viem ovšem, že to je nie mojou zásluhou, lebo schopnosť mi dáva môj drahý Pán Ježiš. Myslela som, že sa mi tam trochu viac času ujde k písaniu, no, ten čas, ktorý som len pre seba mohla mať, bol len večer, a vtedy nemožno bolo písať. Krásne, mesačné noci vábili ma, takže som svetlo zhasila a sadla si k otvorenému obloku, skadiaľ bol krásny výhľad, ďaleko, ďaleko na záhadné more a pri tom počúvala som krásnu hudbu. I tá zdala sa mi prichádzať veľmi z ďaleka. S otvorenými očami bola bych snila neviem ak dlho, keby ma skutočný sen nebol premohol!

Po raňajkách sme obyčajne chodili k brehu morskému, kam všetci hostia ponáhľajú, aby sa čím viac nadýchali toho zdravého vzduchu. Je to zaujímavý obraz, keď povychádzajú v pestrých, kúpacích oblekoch a tí, ktorí sa neidú kúpať, sedia pod ohromnými slnečníkami a bavia sa v piesku, pozorujúc pri tom ostatných. Ja som ich tiež rada pozorovala, no ešte radšej som sa obrátila v tú stranu mora, kde nebolo ľudí, lebo mohutné vlny im tam prístupu nedopriali. Mňa to zaujímalo, jak tie vlny jedna za druhou pribiehajú. Jedna príde tak tichučko, nepozorovane a razom sa rozleje po celom brehu. Druhú už z ďaleka vidno, ako taký biely vrch, a čím blíž prichádza, tým väčšmi sa mení v podobe, v barve, až sa konečne tajným šumením stratí pri kraji. Tretia prihrmí s takým hlasitým hukotom, ako čo by bola rozhnevaná a chcela by celý kus zeme pohltiť, ale jakonáhle sa priblíži ku kraju, potratí moc a ešte jedným mocným, úderom sa tak stratí, že nevieš, kam sa podela. Dá sa to porovnať k životu ľudskému a zvláštne city pri tom dušu ovládajú. Slastné, ale ach, i tak bôlne!

Morské kúpele sú veľmi príjemné, my sme ich užívali po obede. Pred večerom, keď bolo počasie najpríjemnejšie, prevážali sme sa krásnym okolím na koči. Mnoho krásneho som síce už videla, ale niečo tak veľkolepé som si nevedela predstaviť! Za sebou mali sme tie nádherné a umele vystavané budovy, z níchžto každá je ohradená utešeným stromoradím, alebo na rozličný spôsob upravenými kvetinami, ktoré tak sviatočne vyzerajú spomedzi mladej, tak dobre vypestovanej pažiti. Pred nami ležala tichá hora. Ešte sme dosť ďaleko boli od nej, už nás takmer omámila neobyčajne tuhá, príjemná vôňa. Náš kočiš nám vysvetľoval, že je v tej hore zvláštny druh ihličnatých stromov, ktoré tú vôňu vydávajú. Myslela som si, že keď Pán náš už tento svet tak krásne ozdobil, k pohodliu ľudskému, ako to asi musí byť tam, v tej našej nebeskej vlasti, kam odišiel pripraviť nám miesto! Ó, zaiste, oko nevídalo, ucho neslýchalo, a na srdce ľudské nevstúpilo, čo pripravil Boh tým, ktorí Ho milujú! Ako túži pri tom duša, cele sa povzniesť a byť úzko spojená s tým mocným Stvoriteľom! Všetka táto krása nemala by pre mňa žiadnej ceny, kebych v nej nespatrovala dielo Božie a nevýslovnú lásku otca nebeského k človečenstvu. Jedna myšlienka sa podáva druhej, až konečne je srdce tak preblažené, cítiac, že má všetko, keď má Toho, ktorý je všetko vo všetkom, no, cíti tým väčšiu túžbu po dokonalosti, po večnom živote a nikto iný k tomu nedopomôže, než On, Pán môj Ježiš, Spasiteľ môj jediný.

Po troch týždňoch odišli sme z nezapomenuteľného Spring Lake do New Yorku. Zosadli sme v najväčšom a najnádhernejšom hoteli v celej Amerike, The Waldorf Astoria. Je to velikánska, skvostná budova, jak z vonku, tak dnu umele okrášlená. Keď sme večer dorazili a sprievodca nás zaviedol do našej elegantne zariadenej izby, ktorá, súc jasným, elektrickým svetlom osvetlená, tým skvelejšie vypadala, obrátila som sa k mojej panej s poznámkou: „Ó, tu je utešene! Veď sa to k izbám v Spring Lake ani prirovnať nemôže, a už tam tie sa mi tak krásne zdali!“ Prehliadnuc jedným pohľadom nádherné náradie a obrazy, utkvel zrak môj na pekne viazanej knihe s nápisom hotelu, ktorá ležala na mojom stolíku. Zvedavo vzala som ju do ruky a otvorila a hneď s radostným prekvapením zvolala: „Pani Hays, veď je to Biblia!“ Tak ma to dojalo, že i na takom mieste, kde až zbytočne postarané je o telesné veci, je postarané i o duše, ktoré lačnia a žíznia po pokrme duševnom a tak môžu sa občerstviť Slovom Božím. Za všetko ostatné je tu treba veľmi draho platiť, ale to, čo je duši veriacej najdrahšie, uisťuje o večnom živote, dáva tak mnoho sily a vznešenej snahy, vypravuje o vykúpení drahou krvou Baránkovou, o nevýslovnej láske Otca nebeského, to je darmo, úplne darmo! Ó, by sa Pán Ježiš zmiloval a požehnal tie knihy! Mnoho ich tu musí byť, sú-li v každej hosťovskej izbe, lebo hosťovských izieb v tomto hoteli je 2000. Rozliční ľudia sem prichádzajú, ó, by ich Pán zachoval, že by nepohrdli darom najvyšším!

Ja, keď som tú Bibliu otvorila, prvé slová, na ktoré mi zrak padnul, boli: „Blahoslavený je ten, ktorému odpustené je prestúpenie a jehož hriech je prikrytý.“ Cítila som radosť a prosím Pána, aby tí, ktorí tú knihu po mne do ruky vezmú, tiež podobnou radosťou naplnení boli.

Hneď po raňajkách vozili sme sa po tých najhlavnejších uliciach, obzerali sochy, pomníky, závody so sklom, zlatom, striebrom, zariadené dľa najnovšieho, najelegantnejšieho spôsobu. Všetko to bolo pekné, ale najviac ľúbili sa mi obrazy. Na tisíce historických a biblických obrazov som videla, keby som i len tie najvzácnejšie chcela opísať, musela bych celú knihu začať. V pamäti mojej však to dobre zostane. Niektoré obrazy boli veľmi strašné, druhé zase bájočne krásne, no, všetko je to vzdelávajúce. Človeku sa rozhľad šíri, čím viac vidí, rozmýšľa, zkusí.

Na druhý deň ešte mnoho zvláštneho som videla, potom sme nastúpili cestu domov a o dakoľko dní odobrala som sa ja za svojím milovaným účelom do ústavu, osviežená a dosť posilnená na tele i na duchu. Pán môj mi pri všetkom pomohol, bo On je môj a ja som Jeho.“

Tak znel list našej sestry. Po štyroch rokoch pobytu v ústave prevzala misijnú prácu medzi Maďarmi a Poliakmi. Neskôr pre znalosť piatich rečí ustanovená bola za tlmočníčku pri takzvanom detskom súde. Keď však súdna komisia zbadala, aký veľký vplyv má na tie obžalované deti, že jej hotové sú zo všetkého sa vyznať, chcela si ju trvale zaistiť. Popri iných výhodách ponúkali jej 1000 dolárov mesačne, no, ona miesto neprijala, svedčiac, že prišla do Ameriky vyučiť sa pre misijnú prácu a že svojmu úmyslu zostane vernou. Ináč jej však americké podnebie tak zle slúžilo, že ju lekári posielali, ak chce zostať nažive, naspäť do vlasti. V tom čase mala od svojej rodiny zlé správy: Stihla ich bola nejaká hmotná strata. Rozhodla sa teda, že ešte začas zostane v Amerike, aby im pomohla. Práve vtedy vypukol epidemický šarlach. A tak hľadali do izolovaných barakov^[44] ošetrovateľky, ktoré boli vystavené veľkému nebezpečenstvu nákazy, no i veľmi dobre platené. Prihlásila sa teda i ona. Rodine pomohla a hoci si bola povedala to Esterino: Keď zomriem, nech zomriem! Pán nielen že ju ochránil, ale práve v tých barakoch natoľko uzdravil, že zase mohla načas prevziať misijnú prácu. A tak, stráviac sedem rokov v Amerike, vrátila sa do vlasti, aby s nami pracovala pre Pána.