ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľmi ma bolievalo srdce nad deťmi hauzírerov. Boli to také úbohé siroty živých rodičov. Desať mesiacov všelijako opatrované, vlastne zanedbávané. Dva mesiace rodičmi maznané a presycované, žili úplne nenormálnym životom. Rodičia im za tie dva mesiace chceli akosi vynahradiť, čo im za desať mesiacov chýbalo. Roky som túžila pre ne niečo urobiť, zvlášť pre deti našich veriacich hauzírerov, ktoré boli na tom len o málo lepšie. Až r. 1900 prišiel za mnou brat Jurko Mačica, mladší pokrvný brat nášho priateľa Jána Mačicu a povedal mi, že mu Pán položil na srdce, aby sa zaujal detí hauzírerov. Tak sme sa dohovorili, že to urobíme spolu. On mal úmysel kúpiť si malý domček. Podarilo sa mu ho kúpiť hneď v našom susedstve. A ja som mu chcela byť nápomocná, že by ho mohol tak prestavať, aby sme tam mohli vziať deti niekoľkým rodinám. Dom bol i kúpený i prestavaný. Pán mi na moje modlitby skutočne daroval pre tú vec toľko, že som ten náklad mohla vyplatiť.

V tom čase oženil sa druhý z bratov, Jozef Hlubocký a vzal si za ženu onú devušku, čo to putovala so svojou sestrou tak zďaleka. Táto sestra mala všetky vlastnosti byť matkou cudzích detí. A tak, keď dom bol prestavaný, nasťahovali sa doň oba manželské páry. Mužovia chceli konať svoje remeslá, a ženy mali venovať svoj čas Pánovi. Obe sestry vychádzali spolu veľmi pekne, ani čo by boli bývali pokrvnými sestrami. Ale bratia mali veľmi rozdielne názory, a tak to nijako dobre spolu nešlo. Asi o rok odsťahoval sa brat Hlubocký do svojho domu. Nám tá dobrá pracovníčka, jeho žena, veľmi chýbala. No, ináč sa veci zariadiť nedali. Dom patril bratovi Mačicovi, a od neho nemohol nikto žiadať, aby vystúpil on, tým menej, keďže myšlienka bola jeho!

Neskôr mi Pán umožnil domček úplne odkúpiť a k sestre Mačicovej pribrali sme slobodné sestry. Jedna bola bývalá diakonka, Emília Zimová, ktorá preložila našu knihu Bez Boha na svete do nemčiny. Detí mávali sme 18 až 20. Práca medzi nimi bola ťažká, ale aj radostná. Lenže v dôsledku tých dvoch mesiacov, počas ktorých rodičia deťom robili všetko možné po vôli, bola to vlastne práca bezúčelná. Česť výnimkám! Čo sme my za desať mesiacov postavili, to oni za dva mesiace zbúrali. Mne teda nezostávalo nič iné, len sa rozhodnúť, že sa namiesto detí hauzírerov zaujmeme radšej sirôt. Tie nikde nikoho nemajú, a tak nám ich nikto nemôže kaziť. Už i medzi tými deťmi hauzírerov mali sme tri siroty, a s nimi sme potom začali prácu. No, to už siaha až za tých pätnásť rokov.

Keď sa tak prehŕňam v tej obrázkovej knihe, sú niektoré rozpomienky, pri ktorých sa rada zastavím. Medzi ne patrí aj tá, keď sme mohli preukázať milosrdenstvo osobe, ktorou každý opovrhoval.

Bola v našom mestečku žena, za mladi pekná, majetná, ktorá vedela žiť na veľkej nohe. Mala preto dosť priateľov, čo jej pomohli pomíňať i jej i mužov majetok. Jej povesť nebola čistá. V starobe tá žena oslepla, a nemajúc nikoho, tu a tam nejakým dieťaťom vedená, chodila si do daktorých domov pýtať jesť. Kým mala prostriedky, a ľudia sa u nej hostievali, nikto sa nepozastavil nad jej mravným stavom. Ale keď už nemala nič, naraz sa všetci upamätali, kto a čo je. A to nemilosrdenstvo sveta vystupovalo do popredia krikľavým spôsobom. Vídali sme chodievať túto ženu okolo nášho domu. Mňa tak dlho morila túžba vziať ju do maličkej izby, čo sme mali v našej starej útulni,^[45] až som si ju konečne vyplnila. Nešlo to ľahko! Predsudky aj u dietok Božích sú veľmi tvrdé, aby sa dali prekonať! Stálo ma to dosť námahy a v skrytosti i sĺz, ale nakoniec ocitla sa žena predsa len u nás. Ona bola už chorá, takže viacej z tej izbietky ani nevykročila.

Počas celej choroby a zvlášť v posledných dvoch dňoch, priala si len vždy, aby sme sa s ňou modlili. Keď som jej prečítala poviestku o Martinkovi, povedala zrazu: „Aj ja som tak žila bez Boha, bez Pána Ježiša, a nikto mi o ňom nepovedal.“

„Babička,“ hovorím, „však ste chodili do kostola!“

„Chodila, ale som tam nič nerozumela!“

Ešte pol hodinu pred smrťou na otázku: „Tak čo, babička, budeme prosiť, aby vás Boh omilostil, a či Mu budeme ďakovať, že tak učinil,“ povedala, že sa oprie o Pána Ježiša a Jeho krv, až príde pred Božiu tvár.

Konečne, keď som zostala s ňou sama, aby som ju potešila, pretože mala veľkú ťarchu, začala som jej spievať naše krásne piesne, jednu za druhou. Temer celý deň držala vždy moju ruku vo svojich. V jej slepote pôsobil jej pocit blízkosti človeka úľavu. Ako som tak spievala, zavrela mi obe ruky do svojich, už studených, sklonila hlavu temer na moje kolená. Keď som dospievala Čo mal bych, Jezu, a pýtala som sa jej, či chce, aby som pokračovala, prisvedčila, že áno. Tak som začala: Ach, Jezu Kriste, kebych nemal Teba! No, pri slovách: Ó, Jezu, kebys Ty ma nebol hľadal! sklonila sa jej hlava ešte nižšie a než som dospievala, nebolo jej viac medzi nami. Tu, na zemi, doznievalo mojím slabým hlasom:

a zhora z neba, znela hudba v sluch, pre túto zem už zlomený, ktoré ucho neslýchalo! Tam plnilo sa:

Nikdy nezabudnem na ten blažený pocit vykonanej povinnosti lásky a na ten pokoj, ktorý naplňoval moje srdce. Ak chcete mať v srdci také nebu blízke šťastie, čiňte dobre ľuďom, ktorí nemajú, ako by odplatili, čiňte im dobre pre Krista, i keby to stálo veľké sebazaprenie. Nepremeškávajte príležitosť. Ľudský život je krátky. I ten váš!

Tá babička, keď jej bolo veľmi zle, tisla moju ruku na svoje studené pery a volala ma: „Poďme preč, poďme preč!“ Nuž, ja by som bola rada išla s ňou, a vďačne pôjdem, až ma môj drahý Pán zavolá! Priala by som si len, aby i mňa dakto tak ukolísal svätými spevmi…

V tom čase, kde už naša stará útulňa stála a pracovala, vrátil sa brat Ján Roháček z Chrischony a o niečo neskôr brat Jozef Roháček z Neukirchenu. Brat Chorvát bol viazaný prácami na vydávaní literatúry, a tak už nemohol venovať toľko času cestovaniu. Preto sa naším cestujúcim evanjelistom stal brat Ján Roháček. Pracoval spolu s nami a vychádzal zo Starej Turej.

Obaja bratia boli práve u nás, keď aj pán Felix Bovet, ktorý bol spolužiakom a osobným priateľom brata Jána Roháčka. Veľmi dobre si rozumeli. Ten jeden veselý, a ten druhý agresívne smelý, pripravili nám nejednu chvíľu príjemného rozhovoru.

V tom roku boli cisárske manévre^[46] v Holíči a 30 000 vojska jazdilo a mašírovalo so všetkým aparátom cez naše mestečko. Brat Ján Roháček obstaral si hodne spisov, traktátov a ako tak vojsko okolo nás pochodovalo, rozdával aspoň tým v prvom a druhom rade. Zrazu jazdí na peknom šimľovi^[47] pán oberst.^[48] Brat Roháček pokročí priamo k nemu — medzi ním a ostatným vojskom bola medzera — zdvihne ruku a podáva mu nemeckú knižočku Bez Boha na svete. Pán oberst pozrie a pýta sa po nemecky: „Čo je to?“ — pričom, prirodzene, zastal a tým bolo spôsobené, že museli zastať všetky tie tisíce, čo za ním pochodovali, neznajúc, čo sa robí. „Čo je to?“ pýta sa vojenský hodnostár. „Na pamiatku, pozdrav z Turej, pán oberst!“

„Ďakujem!“ Zasalutoval a išli ďalej.

Z tohoto výčinu brata Roháčka mal brat Felix Bovet kráľovskú radosť.

Pred domom našej starej útulne bola studňa. Predložili sme deťom otázku, či chcú niečo pre Pána Ježiša učiniť, a ktoré z nich? Hlásili sa všetci. Postavili sme ich k zakrytému zrubu studne. Jedny ťahali vodu a nalievali do porcelánových hrnkov a druhé podávali vojsku. Robili tak niekoľko hodín, než to vojsko prešlo; zostala nám na to všetkým milá rozpomienka, ako sme raz podávali dvojakú vodu.

2000 vojakov nocovalo v našom mestečku. Turanské deti mali netakú radosť, keď si vojaci rozložili svoje kotly pri potoku a varili večeru! Ubytovaní boli po dvoch i po štyroch v domoch, ako sa kde ušlo. My v našej útulni vpredu sme mali nejakého pána majora, ktorému sa deti netak páčili! Obdaroval ich bohato čokoládou. Keď si však podvečer v záhrade začali spievať Pán Boh je láska, a tie milé hlásky sa rozliehali, popreskakovali vojaci ploty, obkolesili deti zo všetkých strán, dávali im sucháre, len aby im spievali. Aj my v našom dome mali sme dvoch dôstojníkov. Dali sme im našu peknú hosťovskú izbu. Ich „burši“^[49] mali sedieť pod hruškou celú noc. To veru naši evanjelisti nezniesli, a tak sa sami utiahli do jednej izbietky všetci traja a im prepustili druhú. Keď už všetko bolo zariadené, naraz prišli od obce pýtať miesto ešte pre jedného majora. Museli sme mu spraviť lôžko už len v izbe pre zhromaždenie. No, bol to veľmi solídny pán, ktorý sa rád uspokojil a my sme mali veľkú výhru. Z hosťovskej izby išlo sa do izby pre zhromaždenie. No tak, keď páni dôstojníci vošli do svojej spálne a keď sa pán major priam v tej svojej uložil, nemohli oni vyjsť a ako tí ostatní to činili, cez celú noc dakde lumpovať. Museli taktiež pekne celú noc spať, začo sme netak boli Pánovi vďačné.

Čo za kvietky tí obaja páni boli, ukázalo sa na druhý deň. Pán major odišiel zo svojej izby a nik ani nevedel, že tam nocoval. No, ako vyzerala naša hosťovská pekná izba! Aký to bol chliev! Priam sme všetci žasli, že to tí dvaja dokázali za taký krátky čas. Pokrovce^[50] pozalievané, postele ušpinené, áno, jedným slovom chliev. Aká by to bola asi bývala noc, nech neleží pán major v tej druhej izbe! Že oni ho sotva veľmi požehnávali, to pripustím. Lebo, hoci ich izba mala tri okná, no boli zamrežované ozdobnými mrežami, takže sa skokom vyslobodiť nemohli. Tak si Pán tých svojich niekedy chráni a už vopred sa stará, aby im ľudia primnoho nenaložili. Tí „burši“ tú prepustenú iziebku nezašpinili a netak si zaiste bláhali, že sa dobre vyspali, ba i večeru dostali.

Vojsko bolo v mestečku dva dni. Po dva večery sme mali zhromaždenie pre vojakov, ktoré bolo aj dosť navštívené, a tak príležitosť využitá.

*

Jeden z chrischonských priateľov tak brata Chorváta ako brata Roháčka, bol Róbert Feinsilber, pracujúci ako misionár v bratstvách v Banáte. Tento mladý muž mal veľmi zaujímavú a smutnú históriu. Ako obrátený Izraelita z bohatej rodiny vypovedaný, áno priam preklínaný svojimi najmilšími, dostal sa do misijného ústavu. Navštívil nás asi tri razy a vždy sa dlhšie zdržal. Postavy neveľkej, zavalitej. Zavesil si svoj široký havelok^[51] na plecia, hovoriac Der Josef geht zu seinen Brüdern!^[52] a odišiel, ako sme my hovorievali, pokúšať turanských Židov, ktorí ho už čakali po skupinách a náruživo gestikulujúc, vadili sa s ním. Raz zvolal si aj zhromaždenie do nášho domu. Prišli, a na druhý deň malo byť ešte väčšie zhromaždenie. Hoci všetci sľúbili, že prídu, neprišiel ani jeden. Urážali sa, že brat Feinsilber nemal pokrytú hlavu, keď čítal Slovo Božie. V tom prvom zhromaždení mu ustavične skákali do reči, a keď povedal nejakú výpoveď, mrmlali. Bolo to také príšerné, že si naša milá matka priam vydýchla, keď na druhý deň neprišiel ani jeden a brat Feinsilber sa musel obmedziť len na ulicu.

Bol to veľmi výbojný, vynachádzavý človek, ktorý nezaprel, z akého národa pochádza. My sme si s ním dobre rozumeli, hoci sme so všetkým nemohli súhlasiť! Neskôr, keď bol zamestnaný v Budapešti, preukázal nám nejednu službu lásky, čo mu Pán zaiste nezostal dlžný.

Medzitým zamenili sa v Budapešti tajomníci ústredia spolku a prišiel nás navštíviť ako nový tajomník spolku kandidát bohoslovia Johannes Warns. I on strávil medzi nami niekoľko týždňov a dobre sme si rozumeli! Neskôr kreslil ilustrácie do našich kníh, ba i do nášho Svetla, a patril akosi medzi užší kruh našich priateľov. Dnes, pravda, sa nám už cesty značne rozišli. On, ako zamestnanec biblickej školy vo Wiedeneste, nenavštívil nás už roky. No raz budeme si spomínať na tie milé chvíle, ktoré sme spoločne trávili pri nohách Pána Ježiša. Naša milá matka mala tohto brata zvlášť rada, lebo sa tvárou značne podobal jej zomretému synovi. Vždy sa tešila, keď mal prísť a rada mu matersky slúžila.

Bolo to zvláštne, že kedykoľvek nás navštívil pán dr. Baedeker, vždy zároveň s ním boli u nás i nejakí iní hostia. A on nás navštívil od r. 1900 — 1903 tri razy.

Raz, keď odchádzal, vzal so sebou sestru Máriu na konferenciu do Briegu,^[53] kde sme už vtedy mali milých priateľov. Všetko v našom dome i v starej útulni bolo čo najkrajšie pripravené na jeho uvítanie, a také to bolo tiež, keď on aj naši ostatní hostia odišli. My, keď sme upratali, čo vždy je potrebné po veľkej schôdzi, sedeli sme, rozprávajúc ešte o minulých pekných chvíľach, spolu s bratom a sestrou Hlubockými. Nemýlilo nás ani, že vonku sa hodne blýska a hrmí, len natoľko, že sme milých priateľov u nás zdržovali, než ten dážď prejde. Ale on neprechádzal. Naraz počujeme búchať na bránu a o chvíľu sypú sa nám všetci obyvatelia našej útulne. Dozvedeli sme sa, že je to prietrž mračien. Voda zadného potoka prevalila sa cez záhrady a zaplavila celý útulňový dom. I na ulici je vraj vody až skoro po pás, tak hučí dolu cestou plný široký potok a berie lávky. Vzali sme deti do prednej izby, ale ako im pripravujeme lôžka na zemi, tu zbadáme, že nám štyri chýbajú. Dve najväčšie dievčatá niesli každé jedno malé dieťa, no nedošli s ostatnými. Bratia vybehli hneď hľadať. No, môže si dakto predstaviť, ako bolo nám, keď sme si pomysleli, že voda tým väčším dievčatám podrazila nohy, vytrhla im z rúk tie malé a už sme ich videli všetky ako mŕtvoly.

Od tej chvíle viem, čo to znamená, bezhlasne kričať! Vošla som do druhej izby, hodila sa tam pred Pánom a tak k Nemu volala. Zrazu otvoria sa dvere a brat zavolá: „Deti sa našli!“

Snáď bolo v tejto zvesti niečo podobné tomu, ako keď pribehli ženy od prázdneho hrobu, volajúc: Majster žije! Deti, keď videli veľkú vodu na ceste, báli sa do nej. Zostali stáť a nejaký, dobre mysliaci, ale spozdilý priateľ obrátil ich nahor, vzal so sebou do malého krámku a hneď ich tam aj uložili. Nikomu však nenapadlo nám to oznámiť! Keby nebol brat išiel do toho krámku kúpiť si zápalky, nebol by sa nič dozvedel, no tam počul ich hlasy.

Na druhý deň z našich pekných ozdobných domov boli veru veľmi škaredé, zablatené chalupy. Voda vnikla stenami až do skríň. Bahenný nános umazal všetko prádlo, no nielen v starej útulni, aj v našom dome pri ceste. V tej dvornej izbe a kuchynke bol by sa mohol na člnku voziť, a to všetko stalo sa ani nie za štvrť hodinu. A tú záplavu nášho domu zapríčinilo jediné brvno. Ležalo šikmo pri potoku, zabránilo vode tiecť nadol, a obrátilo ju do našich záhrad. Sčiastky bolo to zapríčinené i tým, že sused, ktorý bol nám horným a útulni dolným susedom, nemohol otvoriť bránu; voda siahala mu až po plecia, a nedovolila mu ju pritiahnuť k sebe. Keď uvážime, že voda škodu vlastne nezapríčinila nikomu, len nám — pýtali by sme sa, prečo to Pán dopustil, po takých slnečných dňoch, plných požehnania. Veď naši nepriatelia nám to veľmi radi dopriali! A tá otázka znela: „Kde je váš Boh!“

V tom našom útulňovom domčeku sme mali postavenú novú izbu, podnávratie,^[54] za ním tú izbietku, čo oná starenka v nej zomrela, druhú dvorovú izbu postavila ešte bývalá majiteľka. Tak v tom domčeku bola už len stará kuchyňa a taktiež dvorová izba. Stena oboch tých miestností od horného suseda sa už netak prehýbala, no my sme sa nemohli púšťať do stavby; chceli sme počkať a začas sa zaobísť tak, ako bolo. Keď sa však tá voda vrútila, tak tie steny zvalila a nám nič nezostalo, len stavať. Stavať, áno stavať! Ale za čo?

Verili sme, že nám Pán pomôže, veď tú katastrofu sme nezavinili sami, a našich 18 detí nemáme kde podieť. Dopoludnia sme sa rozhodli, že brat pôjde, obstará materiál a čo potrebné, i murárov. Odpoludnia nám prišiel poštou list z Ruska. Medziiným stálo tam: „Gott heisst mich: Schicke eine Gabe nach Ó Turá“^[55] a ešte niekoľko prívetivých, priateľských slov. Bol to list od Petra Schmieda z baltických provincií, osobného priateľa pána doktora. Od neho sme prostredníctvom pána doktora už párkrát boli dostali príspevky na našu prácu. List bol cenný a obsahoval práve toľko rubľov, koľko sme potrebovali na postavenie našich zvalených múrov, ba ešte sme mohli pomôcť i milému bratovi Hlubockému. Keď sa dozvedeli naši priatelia v Nemecku a inde, čo sa nám stalo, usilovali sa nám aj oni pomáhať. A tak sme potom už náš domček mali celý nový; no zároveň sme mali aj vysvetlené, prečo tá voda musela prísť. Možno, žeby oná stena a pokrivené trámy boli spôsobili nejaké nešťastie, keď sme ju hodlali ešte tak ponechať.

List mal dátum pred štrnástimi dňami. Tak už 14 dní vopred postaral sa náš nebeský Otec, aby — až budeme musieť stavať — bolo začo. Takáto skúsenosť život viery netak posilní! Nikdy sme na ňu nezabudli.

*

Bol to mimoriadne krásny, letný deň, keď k nám zavítal pán pastor Kilburn, anglický farár z Petrohradu a pritom výskumník a učenec. Nevidela som odvtedy taký súhrn všestrannej múdrosti a pritom skromnosti, akými oplýval tento muž. Pretože bol veľkým znalcom pamäti, a presláveným svojimi prednáškami o nej (sám povedal, že v Petrohrade najmenší, kto ho počúval, bol barón; ostatné bola všetko vysoká ruská šľachta od dvora), boli jeho prednášky veľmi krátke a vety tak ukladané, aby si ich človek mohol zapamätať. Že tento muž prišiel priamo za nami, nie kvôli tomu, aby mal prednášku v našom zhromaždení, ale — ako povedal — aby nám osobne poslúžil, to bol tiež div milosti Božej. Kto ho na nás upozornil, neviem, skrátka prišiel a venoval nám niekoľko vzácnych hodín. Od tých čias mám úplne objasnené prvé verše v Biblii. A kto tie veci tak berie, ako ich on bral, ani desať tých najznamenitejších nevereckých profesorov nebolo by schopné sklátiť jeho vieru.

Z Nového Mesta išiel s našimi Chorvátovcami skoro celú cestu peši. Zdvíhal na hrobliach^[56] kamene, doniesol ich plné vrecká, a tak zaujímavo nám o nich vysvetľoval, že sme ich roky opatrovali ako cennú pamiatku. Čo nás úzko s ním a jeho s nami spojovalo, bola detinská, osobná láska k Pánovi Ježišovi. Ja som bola práve vtedy chorá, prepracovaná, ale nikto to nevidel. No, on to videl hneď, a na jeho prednáškach som nesmela sedieť na stoličke, musela som sa „položiť“, veď vraj i tak môžem počúvať! A dal mi jednu radu: „Keď cítite, že vám ubúda síl, tak si odpočiňte. Pán s tým nesúhlasí, aby sme pracovali nad sily.“ Často som tú radu poslúchnuť nemohla, ale kedykoľvek som ju poslúchla, bolo dobre. Po rokoch, pred vojnou,^[57] stretla som sa ešte raz s týmto milým Božím služobníkom, a mala som príležitosť vidieť, ako veľmi sa Pán ponáhľal s ním v dokonalosti. Jedna pani mi tam povedala (lebo pán pastor za nami prišiel do Friedenshortu^[58]): „Ak sú všetci tvoji priatelia takí ako on, to už niečo znamená!“

Všetci sa mu nepodobali, ba, snáď sa mu nepodobal ani jeden, lebo koľko je listov na strome, každý je inakší a práve tak je to s charakterom pri dietkach Božích. Ale naši priatelia, ktorí nás navštevovali, každý viac-menej vynikali niečím vzácnym.

V tom istom roku navštívil nás ruský vyhnanec, brat Bagdazarianc, národnosťou Armén, ktorý päť rokov prežil vo vyhnanstve na Kaukaze. Keď nechcel sľúbiť, že prestane hlásať o Pánovi Ježišovi, mal tam zostať ďalších desať rokov. No, tamojšie vrchnosti, ktoré ho dobre znali, dávali mu nepokryte na vedomie, aby ušiel. A skutočne, keď tak urobil, začali po ňom pátrať až o dakoľko dní, keď sa mu už bolo podarilo utiecť do Rumunska. Opisoval nám ten svoj útek veľmi dramaticky, ba celú svoju minulosť, hoci v prednáškach sa toho nedotkol. Jeho prednes bol čerstvý, veselý, ilustrácie nezabudnuteľné, zvlášť pre toho, kto pritom videl jeho! Veď on nejednu vetu povedal posunkom! Jeho prekladať bola radosť! Vety robil krátke, a vediac po rusky, rozumel nás. I potom ešte častejšie nás navštívil. Žil so svojou rodinou vo Švajčiarsku. Brat Chorvát, i sestra, keď boli na kongrese v Ženeve, navštívili aj jeho.

Raz, keď pán dr. Baedeker nemohol sa u nás zastaviť, poslal namiesto seba za nami nejakého pána Morgana z Londýna. Neviem, aké miesto tento muž zaujímal v kráľovstve Božom, no to jedno viem, že musel byť veľmi ctený a vážený a veľmi hlboko zakorenený v Božom slove. Bola s ním jeho mladá pani, rodom Poľka, ktorá ho sprevádzala na ceste a konala službu tlmočníčky. O tejto veriacej dievčine, dcére po nejakom vojenskom hodnostárovi, dozvedel sa pán Morgan (bol vtedy už viac rokov vdovcom), v akých veľmi zlých okolnostiach sa nachádza, a že doma nemá nikoho, kto by sa jej zaujal. Jej všetka rodina bola katolícka, neobrátená. Tak jej ponúkol svoju ruku a vzal si ju za ženu. Myslím, že nikdy ten krok a to milosrdenstvo neľutoval. Pani Morganová ošetrovala svojho muža, ktorý mal už 70 rokov, keď bol u nás — ona snáď 30 — s tou najnežnejšou láskou dcéry a bola mu v každom ohľade prospešná. Od nej sme sa dozvedeli veľmi smutnú históriu z mladosti pána Morgana.

Ako bohatý človek mal v Londýne krásny palác, do ktorého so svojou mladou ženou pozýval vyššiu spoločnosť. Raz v zime zišla sa tiež veľká spoločnosť. Sluhovia odoberali pánom kožuchy a paniam kožúšteky a nosili ich do osobitnej izby. Tak v náhlivosti — ako to sluhovia robievajú — hádzali všetko na pohovku. No zrazu strhol sa v dome šum, behanie sem-tam. Malinkého prvorodeného synáčika nebolo nikde! Ošetrovateľka dieťaťa prišla konečne zvonka. Beží dieťa vziať odtiaľ, kde ho položila — a položila ho, i prikryla bola, na onú pohovku. Našla na ňom nahádzanú tú spústu kožušín; keď ich odstránili, bolo dieťa zadusené. Pravdepodobne vtedy ešte Pán Morgan Kristu nepatril, snáď ho táto rana k Nemu priviedla.

Povedal by dakto, ako sa to pánske dieťa mohlo ocitnúť v tejto izbe? No, ja myslím, že deti veľkých pánov, keď pre samé spoločenské ohľady musia deti prenechať služobníctvu, sú omnoho úbohejšie, ako nejaké malé cigánča. To by si matka iste zadusiť nedala!

Raz s bratom Warnsom prišiel k nám i pán Ernest Lohmann, vracajúci sa z Budapešti. Tým sa to potom stalo, že keď spoznal nás, i našu prácu, ocitla sa sestra Julinka Manicová v jeho ústave, ako som už písala.

15. augusta 1901, keď sme sa zhromaždili privítať nášho brata Jána Roháčka, keď sa vrátil z Chrischony, bol medzi nami po prvý raz pán farár Urbánek a s ním spoločne navštívil nás i milý brat Buk, technik z Prahy. To bola, okrem návštevy brata Kostomlatského, prvá návšteva českých bratov u nás. Mali sme požehnanie z jeho prednášok; jeho návštevy sa počas rokov opakovali. Nášmu zhromaždeniu bolo to zvlášť vzácne, keď prišli bratia ktorých mohli počúvať bez tlmočníka.

Okrem neho navštívili nás ešte v roku 1889: bohoslovec Jaromír Kovář, študujúci vtedy vo Viedni a r. 1901 brat V. Cejnar, kazateľ z Viedne. Posledný bol u nás viac razy a už i tým, že dopomohol bratovi Jozefovi Roháčkovi do Neukirchenu, viazalo nás k nemu užšie priateľstvo. V jeho domácnosti sme prenocovali, cestujúc do Švajčiarska, a spoznali sme tak i jeho prácu i jeho rodinu. Bol to veľmi horlivý pracovník. S vďačnosťou na neho spomíname.

*

Hoci to už nesiaha do tých pätnástich rokov, s radosťou spomínam na prvú návštevu dnes už osláveného nášho brata Aloisa Adlofa. Bolo to v r. 1904, keď sme zvolali prvú konferenciu zo všetkých strán Slovenska a medzi inými zavítal i on medzi nás, aby nám slúžil Slovom Božím.

Naša konferencia bola krásna, ako také schôdzky v zorách prvej lásky bývajú. On nemálo k jej zveľadeniu prispieval! Mali sme sa spolu veľmi dobre. Naše priateľstvo, ktoré sme udržiavali počas minulých pätnástich rokov, sa tým len upevnilo. On miloval Slovákov a my sme milovali jeho. V tom istom čase skončila sa naša práca s útulnou pre deti hauzírerov, a začala sa samostatná práca so sirotami. No, ako vravím, to patrí už za hranicu, ktorú som si vytýčila. Ale nemohla som mlčaním prejsť návštevu jedného z našich najdrahších priateľov; už dnes sa teším, že s ním budem môcť tráviť večnosť.

*

Spomenula som, že nielen mnohí prichádzali k nám, do onoho domu pri ceste, ale že aj my sme stadiaľ podnikli nejednu cestu, už či navštevujúc naše bratstvá v Hornom i Dolnom Uhorsku, a či do blízkeho Sliezska; tu sme počas rokov dostali od Pána veľmi mnoho priateľov. Prvú cestu do Sliezska podnikla naša sestra Božena Chorvátová, druhú sestra Mária; brat Chorvát bol tam viac razy a konečne dostala som sa ta aj ja. Pri jednej zo svojich návštev vyzval nás pán dr. Baedeker, aby sme prišli do Ligotky pri Tešíne, že tam má veriaci farár Kuliš krásnu prácu začatú medzi Poliakmi, a že tam o svätodušných sviatkoch bude schôdzka. On sám sa strojil na túto schôdzku. Vybrali sme sa tedy spolu s bratom Jánom Roháčkom a šťastne dorazili pod Beskydy. To údolíčko, obtočené nevysokými vrchmi a horami, vyzeralo, ako kúsok rajskej záhrady, ale ešte viac na raj upomínala zhoda, akú sme tam našli. Porozumenie, zdanlivo nemožné, a uskutočnené skrze evanjelium pri nohách Ježiša Krista. K množstvu šťastných, jasných tvárí dietok Božích poľských — ktoré zvlášť čo sa žien týka, svojimi úhľadnými krojmi do ďaleka hlásali, k akému národu patria — pridružil sa zrazu zástup nemeckých dietok Božích (počtom okolo 100), ktorý prišiel so svojou hudbou. A pretože tu bola na oboch stranách zväčša mládež, majúca samých mladých vodcov, nie div, že Ligotka upomínala rajskú záhradu plnú kvetov.

Nemôžem opisovať priebeh slávnosti; zdržali by sme sa príliš dlho.

Okrem vážnych momentov, ktoré sýtili naše duše, boli aj okamihy, ktoré srdce podržalo a nezabudlo. Z radu rozpomienok sa mi vynára obraz:

V peknej, úhľadnej izbe na pohovke sedí starý pán. Jeho hustá, snehobiela brada, mäkučká, sťa hodváb, akoby určovala miesto medzi onými starcami v Zjavení. Šťastná, láskyplná tvár, dobrotivý úsmev, žiarivý pohľad — mimovoľne rozprávajú, akej otčiny občan to tu sedí. A pred ním malé, asi trojročné dievčatko. Bielunké, ani ten najjemnejší jarný kvietok, počnúc od kučeravých bielych vláskov, až po bielučké topánočky s mašličkami. Ružové sú iba jemné líčka a jahodové ústočká. Tmavé, veľké oči, skúmavo utkvievajú na starcovej tvári. Dieťa akoby sa spytovalo, či do tej vystretej pravice má vložiť svoju malú bucľatú rúčku.

Verný služobník Boží pán dr. Baedeker a dcéruška pána pastora Kuliša dívali sa tak na seba — tvoriac kontrast a celok — akoby sa tu nečakaným spôsobom stretli dva póly. Život, čo už odchádzal a druhý, ktorý ešte len prichádza. Tam ten jeden nesie plné náručie koristi, aby ju položil pred svojho Kráľa; ten druhý pozerá s otázkou do neznámej budúcnosti. Nikdy ten obrázok nezabudnem!

Ale ani druhý, impozantnejší!

Na schodoch fary nad dosť širokým priestranstvom, stojí mladý muž, v najkrajšom rozkvete mladosti, sily no i duchovnej práce. Je to on, s ktorým prišli tie nemecké zástupy: Martin Urban, bojovný pracovník sliezskych bratstiev, zvlášť medzi mládežou, výtečný regenschori,^[59] ktorý dokáže i z najneumelejšieho materiálu vytvoriť zbor. Prikladá k ústam dosť veľkú trúbu. Prvý, druhý, tretí zvuk preletel ponad hlavy spojeného poľsko-nemeckého bratstva: Vzdaj chválu všemocnému Bohu! vyzýva mocne, a hlasy vpadli a znie to čochvíľa v oboch rečiach. A hlas trúby nesie sa ponad tie spievajúce hlasy, ani čo by z nebies výšin z anjelskych hudobných zborov prichádzala odveta.

A ešte jeden obraz!

Napriek ustavičnému popŕchaniu uskutočnil sa predsa výlet, plánovaný do hôr, hoci sme tam putovali chvíľami pod dáždnikmi. Ale nemrzeli nás mokré lúky, po ktorých sme sa poberali, veď slniečko cez tie riedke oblaky a hmly razilo si chvíľami cestu, a svojím čarovným kúzlom objímalo jarnú prírodu. Pekne tam bolo, pekne! Najpeknejšie preto, že i v našich srdciach bolo pekne. Mali sme vrelú lásku k Stvoriteľovi, skvelý obdiv voči Jeho nádhernému stvoreniu a iskrenné priateľstvo navzájom. Putovali sme, tvoriac malú čiastku onej púti, ktorá sa bude poberať k horám Božím, ta, kde večne svitá ten nekončiaci deň, v ústrety svojmu Kráľovi. Nič nám nevadilo, že i prednášky sme počúvali pod dáždnikmi a že i keď my traja Slováci spievali sme naše slovenské piesne ku cti Baránkovej, museli sme taktiež pod dáždnikom stáť, aby nám knihu tá rosa nezmáčala. A keď potom po skupinách rozišla sa spoločnosť, jedna bola predsa najkrajšia: Tam vôkol rozloženej vatry, nad ktorou visel upevnený kotlík (kde už čochvíľa rozváňala káva), len sa tak hemžilo horlivými pomocníkmi a pomocníčkami. Zrazu ide pán dr. Baedeker, zobral dakde do náručia suchého raždia a nesie ho tiež ako dávku vatre. Že ho netaké haló víta, ľahko si možno domyslieť. Ach, je to pekný obrázok, ten starec, veseliaci sa s mládežou! Nič na svete niet krajšieho nad prirodzenú jednoduchosť pravého kresťana. On veru nepokalí čistú radosť, hoci sa ľudia často domnievajú, že staroba pri dietku Božom prináša so sebou nadzemské povznesenie, uberajúce dych tým, ktorí na tej ceste hore nie sú ešte tak ďaleko. Ale nie je to pravda! Čím bližšie k nebu — čím bližšie tomu okamihu, v ktorom duša spočinie v roztvorenom náručí svojho Kráľa, ktorému žila — tým jednoduchšie, prirodzenejšie je jej zmýšľanie a nažívanie medzi ľuďmi.

Jednu chybu mal ten náš horský výlet, a tá ho skrátila, že pre vlhkosť nemohli sme sa nikde posadiť. Napriek tomu je to pravda, že šťastnej mládeži nič neprekážalo, a my sme boli šťastní.

Tu v Ligotke zoznámili sme sa bližšie so sestrou Evou Tiele-Winklerovou. Ona nás potom obidve zobrala so sebou do svojho poviestkového Friedenshortu.

Keď sme si tam — obklopené láskou a krásou — odpočívali, ani zďaleka nám nenapadlo, že niekedy bude jestvovať slovenská diakonia a že Friedenshort a jeho zakladateľka nám pri tom poskytnú výdatnú pomoc. Bolo to zase tak, ako pri všetkom ostatnom. Veď my nikdy nevieme, keď nás na svojich krídlach nesie tá veľká orlica. Keď nás nesie Ten, ktorý hviezdam určuje dráhy, riadi naše osudy, privádza nás na novú stanicu. Nevieme, prečo tak učinil, a aké má úmysly do budúcnosti.

Dobre je spievať s Ch. Wesleyom:

Ak skutočne dôverujeme, ak je naším nezvratným úmyslom, aby sa pri nás diala Božia vôľa, vtedy On všetky cesty života usporiada tak, aby sa dosiahol ten hlavný cieľ: prísť Domov — a to nie s prázdnymi rukami — a potom žiť s Ním večne.

Sú doby, v ktorých Hospodin skláňa svoj jasný obličaj nad krajinami. Nad Pruským Sliezskom skláňal ho obzvlášť v r. 1900 — 1910. Ako keď po jarnom daždi rozkvitajú lúky a polia, tak rozkvitali duchovným životom malé i veľké bratstvá. Evanjelium triumfovalo a nemohla ho prerušiť nijaká moc temnosti. Aj my sme mohli prijímať dobrodenie týchto jasných lúčov! Raz v Briegu, potom v Hausdorfe, zase vo Friedenshorte, v Blankenburgu, kde navštíviť aliančnú konferenciu dietok Božích dopomohol nám pán dr. Baedeker. Smeli sme vidieť Durínsko, túto baštu evanjelia spred dávnych rokov, baštu reformácie! Smeli sme pri našej návšteve v Blankenburgu navštíviť aj Wartburg, kde Hospodin skrze svojho služobníka daroval Nemcom preklad Biblie, áno, ich literárnu reč! Smeli sme vkročiť do tej starej vetchej izby. Nech nie sú úponkovité rastliny zarastené do starých múrov, nech nedržia ony dohromady taktiež starú strechu, tá budova by sa bola už iste dávno rozpadla! Takto stojí ešte vždy, ako čoby hlásala svetu: Niet rady, ani sily proti Hospodinovi. A hrad Wartburg predstavuje dobrú ilustráciu vety: „Kto chce vystúpiť vysoko, musí napnúť všetky sily“, veď ani do kráľovstva Božieho, hoci spasenie je dar Boží, hračkou sa nikto nedostane. Trvalo dlho, kým sme sa kľukatými, dobrými cestami doviezli až po istý bod; no, tam kone zastali, lebo tu už kôň ďalej nevyjde. A práve ten najstrmší, najhorší kus cesty, ktorá — aby sa nezosúvala — dláždená je špicatými kameňmi, museli sme kráčať peši. Ale stálo to za to! Výhľad od Wartburgu po Durínskych horách, po mestách, medzi nimi rozložených, je nezabudnuteľné nádherný. A čo potom, až sa dostaneme k perlovým bránam diamantovými kvádrami ohradeného mesta a pozrieme stadiaľ po horách a nivách novej zeme, či nepovieme tiež: „Stálo to za to!“? — Všetko zanechať, vyjsť von za stany, putovať úzkymi cestami hlbokými rokľami, preplávať nejednu rieku sĺz, zliezť po kolenách nejeden skalný útes, odpočinúť kde-tu na zlatých horách, medzi pastiermi a tak konečne dostať sa tam, kam cesta smerovala, a kam hneď na samom začiatku volal hlas ten najkrajší a najdrahší: Ty poď za mnou!

Nuž, aj v Blankenburgu boli sme na tých zlatých horách medzi pastiermi a dobre sme sa tam mali. Je to zvláštne, keď sa zo všetkých strán sveta zídu ľudia s takmer rovnakými skúsenosťami. Deti svetla sú poslané na zem svietiť a rozháňať tmu medzi ľuďmi, o ktorých stojí, že milovali ľudia viacej tmu ako svetlo, pretože ich skutky boli zlé. Oni nechceli k tomu svetlu ísť, aby to, čo vo tmách konali a v tajných skrýšach ukrývali, nevyšlo najavo. Boli to ľudia, ktorí zakúsili niečo z pálčivosti ohňa, o ktorom povedal Pán: Oheň prišiel som pustiť na zem, ten oheň rozdelenia, zasahujúci do najintímnejších rodinných zväzkov! — Netvrdím, že by tam neboli konali ďalekú cestu aj takí, ktorí — keby dostali úprimnú otázku — museli by vyznať, že nevedia, prečo sa zbehli. Ale to jedno tvrdím, že nebo bolo nad nami otvorené a že nikto nemusel odísť taký, aký prišiel.

Pokiaľ ide o nás, zakúsili sme tam mnoho Božej i ľudskej lásky, utvorili mnohé, krásne priateľstvá, ktoré bude možno nadpriasť, až my raz prídeme domov, ta hore, v chlad večných stromov.

V Blankenburgu povšimla si nás pani grófka Pfeilová, táto zvláštna dobroditeľka Kristových pracovníkov, a pozvala nás k sebe na svoj zámok do Hausdorfu. Nepatrí to síce už do tejto našej časti, lebo naša návšteva v Blankenburgu bola v r. 1904, ale musím — siahajúc dopredu — predsa len spomenúť, že tá mi umožnila (nie síce pri tej prvej návšteve, zato pri druhej) napísať pokračovanie knihy, čo už pätnásť rokov odpočívala rozpracovaná a dokončiť ju. Práve táto kniha v našom národe vykonala mnoho dobrého. Do nemčiny preložená nebola. No tam napísala som i začiatok knižky V slnečnej krajine, ktorá nielenže bola preložená do nemčiny, ale ako taký slnečný lúč svieti svetom práve tak v studenom Fínsku, ako v horúcom Španielsku. Ak tie knihy zachránia daktoré duše pre večný život, bude mať milá pani grófka Pfeilová — ktorá už odpočíva od svojich prác u Pána — svoj podiel na tom výsledku.

*

Teraz by som mala opisovať činnosť našich dvoch evanjelistov, Jána a Jozefa Roháčka, v tých prvých rokoch ich práce. Chýbajú mi však potrebné dáta, preto sa musím obmedziť len na krátky prehľad. Každý z nich mal prarozdielne skúsenosti, a pokiaľ ide o Jána Roháčka, dosť pestré.

Jozef Roháček odišiel pracovať do Tisovca, kde medzitým bol už utvorený krúžok veriacich, ktorý vznikol tak v mestečku, ako i v okolitých osadách. Krátko po jeho príchode začalo tam duchovné prebudenie medzi tamojšími železničiarmi, ktorí boli väčšinou Maďari a katolíci. Priniesol ho jeden z nich zo svojej rodnej dediny. Tak sa tam konala práca vo dvoch rečiach, v slovenskej a v maďarskej. Popri tejto činnosti v Tisovci navštevoval brat aj iné malé bratstvá pod Tatrami a v Novohrade. Práce mal dosť, ale telesná sila mu na ňu nestačila. A tak, keď sa ukázala potreba lepšie riadiť pomery spolkov a bratstiev tak v Báčke ako v Banáte, prešiel neskôr za kazateľa do Kysáča v Báčke. Práca pod jeho svedomitým vedením sa pekne usporiadala a prehĺbila.

Brat Ján Roháček, ako cestujúci evanjelista, stal sa nevdojak zároveň cigánskym misionárom. Jeho cesty boli neraz dobrodružné; pretože však smerovali vždy k tomu jednému cieľu, získavať duše pre Krista, Pán mu predivne pomáhal. A tak sa napriek veľkej odvážlivosti nezaplietol do nijakej nemilej situácie. Všetci Cigáni, usídlení v Dolnom Uhorsku, ho dobre znali, už aj preto, že neskôr — vďaka svojim švajčiarskym a nemeckým priateľom — neraz im rozdával šatstvo. Oni po ňom posielali pozdravy svojim súkmeňovcom. Tak mal všade otvorené dvere do cigánskych domov a do sŕdc. Keď sme raz spoločne navštevovali zbory v Báčke, vzal i mňa so sebou do jednej cigánskej rodiny. Tu som mala príležitosť vidieť, ako ho tí milí „Izmaeliti“ s radosťou vítali a všetko možné mu povedali, čo by inému neboli. Neskôr pridal nám Pán ešte dvoch pracovníkov: Michala Roháčka, najmladšieho brata Jána Roháčka. Ten sa ako 12-ročný obrátil v našej nedeľnej škole a spoločne i so svojou sestrou vyprosil obrátenie svojho brata Jána. Tento mladík, už ako dobre známy stolársky majster, stal sa kolportérom Biblickej britskej spoločnosti a roky šíril zvesti spásy ako pravý Boží svedok. Pri prvej návšteve v Slavónii daroval Pán Jánovi Roháčkovi dušu mladíka Samuela Činčuráka, aby ju k Nemu priviedol. On sám učinil si z oného mladíka smelého svedka a chrániteľa duší. Najskôr doma v Slavónii, potom v Uhorsku a nakoniec v Novohrade.

Oba spomínaní mladíci, Michal Roháček a Samuel Činčurák, strávili istý čas v škole novovzniknutej misie pre juhovýchodnú Európu v Katoviciach, a tak s evanjelickými sliezsko-nemeckými bratstvami úzko splynuli.

No tak zvesti spásy niesli sa ďalej a ďalej, až kým strelná rana v Sarajeve neprerazila dusnú, roky hromadenú politickú atmosféru. Slnce Božej milosti zastrel hustý oblak, a vzácny Boží dar, pokoj, bol vyzdvihnutý zo zeme. No On, Kráľ kráľov — nech veci prišli ako prišli — ani vtedy tých svojich neopustil a dielo svoje nezanechal. On, spravodlivý Sudca, pritom láskyplný Otec, vzal si svoje slabé deti za ruku a viedol i prenášal ich, aj keď sa zatriasla zem, keď s rachotom rúcali sa stáročné tróny a rozpadali dávnoveké ríše, a na zrúcaninách starého povstávalo nové. A keď spolu s tým ľudským pokolením musel sa i Boží ľud brodiť potokmi krvi a sĺz, privolával im On, a nie márne: Neboj sa, lebo ja som s tebou! Ach, veď až ten kameň, čo v ľudskej ruke nebýva, udrie na tie železné prsty, čo sa už dnes nechcú držať s ničomnou hlinou, a až sa celý ten obraz vekov: zlato, striebro, meď, železo, roztrieskané zrúti k nohám podobného synovi Človeka, ktorý príde prevziať kráľovstvo, čo už nikdy, nikdy viac na iného nespadne, až vtedy bude dokončené dielo veľkého Majstra. Dielo ktoré konal na zemi, predovšetkým vo svojich slabých nástrojoch, potom vôkol nich a s nimi. A tí, ktorí Kristovmu Kráľovstvu získavali poddaných, až potom porozumejú, čo to bolo za dielo, na ktorom smeli z milosti pracovať. Tí s veľkým chválospevom vyznajú, že stálo to za to opustiť všetko, vyjsť von, za stany, niesť Kristovo pohanenie, ťažko putovať púšťou do Kanaánu. Veď porozumejú hĺbke slova: Ak trpíme, budeme spolu i kraľovať.

A keby sa ma dakto spýtal, či by som — hľadiac naspäť — ešte raz chcela žiť pre Krista ten život už prežitý, s plným presvedčením by som vyznala, že áno, a že keby som ho mohla žiť druhý raz, usilovala by som sa ho žiť vernejšie, čistejšie, aby vo mne, i skrze mňa bol lepšie oslávený môj slávny Kráľ, Ježiš Kristus.