ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Boj, ktorý vypovedal viedenskej absolutistickej vláde a jej orgánom František Rákóczy II., priniesol aspoň na niekoľko rokov významné uľahčenie mestu Kremnici a ostatným šiestim banským mestám, ktoré koncom predošlého obdobia silne utláčali a obmedzovali reštauračné komisie, vysielané každoročne bratislavskou uhorskou dvorskou komorou.

Keď sa Rákóczymu s pomocou kapitána Lehemanna, strážcu jeho väzenia vo Viedenskom Novom Meste, podarilo 7. novembra 1701 dostať na slobodu,^[2] našiel celú krajinu priaznivo naklonenú svojim zámerom a pripravenú. Železná päsť cudzincov totiž v tom čase veľmi ťažko doliehala predovšetkým na kráľovské mestá, ktoré síce mali od stáročí titul „slobodné“, v skutočnosti boli však ťažko podrobené. Rovnako ju pociťovala aj početná šľachta vlastniaca určitý počet obyvateľov a mnohé privilégiá. Cítili ju ďalej aj oveľa silnejšie župy, ktoré práve aktuálnou požiadavkou „pravej viery“, rozšírením katolíckej cirkvi a prenasledovaním prívržencov iných vierovyznaní poskytli mocipánom celkom prijateľnú zámienku k ešte väčšiemu rozšíreniu ich moci. Okrem toho im umožnili sledovať ich egoistické záujmy ako aj zahaliť činnosť, odporujúcu platným, zo snemu na snem obnovovaným, prípadne povoľovaným zákonom. Nielen sama vláda, ale aj jej nižšie orgány boli úplní despoti, u ktorých skoro všade platilo násilie miesto práva a ktorí až do krvi vyciciavali ľud silne postihnutý vojnou s Turkami ukončenou v poslednom desaťročí, zaťažený vysokými poplatkami a na vtedajšie pomery ohromnými vojnovými daňami. Morálne a materiálne zničení žalovali sa ľudia každého stavu a každého náboženstva a nadávali na nezaslúžený osud, ktorý im hrozil úplnou záhubou.

Za takýchto podmienok rozvinul Rákóczy zástavy a siahol po meči, aby pomstil príkorie, ktoré jeho vlasť už dlhé roky musela trpieť, aby znovu vybojoval Uhorsku takmer pochovanú slobodu^[3] a aby mu pomohol k niekdajšiemu blahobytu. Hneď pri svojom vystúpení získal početných prívržencov, ktorí jednak oduševnení takým istým prianím, jednak nahnevaní na doterajších mocipánov, jednak aj dúfajúci, že si zaistia lepšiu existenciu, zhromaždili sa pod jeho zástavami. Pravdaže, našli sa medzi nimi aj mnohí takí, ktorí túžili len po lúpežiach a nastalé nepokoje využili na rozličné násilenstvá a plienenie. Táto okolnosť spočiatku ťažko poškodzovala podujatia Rákóczyho, pretože všetci poriadkumilovní ľudia, najmä však mestá, sa s odporom odvracali od takýchto vyvrheľov ľudského pokolenia, tiahnúcich okolím v celých tlupách, a merali všetkých prívržencov povstania rovnakou mierou.^[4] Neskoršie sa vec, pravdaže, vyjasnila a Rákóczy našiel v mestách veľmi verných a spoľahlivých spojencov.

Príchod Rákóczyho vojska

Len čo sa v Uhorsku rozšírila zpráva o povstaní Rákóczyho proti cisárovi a jeho vláde, už sa starali niekoľkí verní cisárovi, najmä komorskí úradníci, ktorí boli sem dosadení z cudzích krajín, aby odvrátili hroziace nebezpečenstvo. Za týmto účelom organizovali v banských mestách meštiansku milíciu.

V Kremnici ju utvorili už 6. septembra 1703 a jej veliteľom sa stal Ján von Schmiedegg. Všetci mešťania boli ozbrojení a dostali rozkaz, aby veliteľa v každej núdzi, v prípade útoku vo dne i v noci poslúchali a aby mu prísahou k panovníkovi prisľúbili vernosť a poslušnosť. V tej veci hlavný komorský gróf nedávno písal z Viedne, že „milícia čoskoro príde a toto zlo odstráni“.^[5] Mesto Kremnica dalo zároveň opraviť padacie mosty pri bránach, zamurovať brány a strážiť všetky cesty do vnútorného mesta. Ešte skôr ako v Kremnici dostalo aj obyvateľstvo Banskej Štiavnice potrebné zbrane a meštianstvo bolo podriadené rozkazom Hellenbacha, baníci však rozkazom banského majstra.^[6]

Stredoslovenské banské mestá dostali potrebné pokyny na odvrátenie hroziaceho nebezpečenstva, totiž oných viac alebo menej ozbrojených bánd, ktoré rabujúc a drancujúc stále rástli a o skutkoch ktorých informovali mestá začiatkom júla komorskí úradníci.^[7]

Okrem komorských úradníkov bedlivo sledovala všetky kroky obyvateľov banských miest aj časť katolíckeho duchovenstva; určite sa obávala, že sa obyvatelia týchto miest postavia za Rákóczyho a jeho vec. Obava bola vtedy ešte predčasná, pretože zatiaľ nebolo náznakov, ktoré by mohli poukázať na jej oprávnenosť, a predsa už v auguste bolo možno pozorovať priateľov a prívržencov Rákóczyho a tu i tam boli jednotlivé osoby prenasledované. Sám ostrihomský arcibiskup nariadil zatknúť rektora kremnickej latinskej školy Jána Dulického a prísne ho vypočúvať, pretože ho verejne obvinil pre korešpondenciu s rebelmi a ako corpus delicti poslal mestskej rade ceduľu popísanú tajným písmom. Len prísaha, že tá ceduľa je vytrhnutá strana z knihy a nič iného, pomohla rektorovi, ktorému aj jeho farár dal spočiatku najlepšie vysvedčenie, neskoršie však, keď mu arcibiskup zakázal vyučovať, musel mu pomáhať aj v ťažších skúškach.^[8] Tak prívrženci cisára a jeho vlády nedôverujúc ľuďom, medzi ktorými žili, úzkostlivo očakávali príchod vojska, ktoré by podporilo ich slabé sily a ktoré by znovu upevnilo pôdu klátiacu sa im pod nohami.

Viedenská pomoc, ktorú prisľúbil hlavný komorský gróf, dala medzitým ešte dlho čakať na seba a ohlásené vojsko sa zatiaľ neukazovalo. Zato väčšiu čulosť vyvinula tá strana, proti ktorej organizovali komorskí úradníci meštiansku milíciu.

Prvá zpráva o postupe Rákóczyho vojska proti banským mestám došla do Kremnice zo Zvolena dňa 14. septembra 1703.^[9] Toto mesto totiž na základe výpovedí niekoľkých detvianskych sedliakov, rozoslaných po Zvolenskej župe na výzvedy, oznamovalo, že dňa 12. septembra na poludnie vtiahlo do Lučenca tisíc mužov — kurucov alebo rákóczyovcov s desiatimi zástavami pod vedením istého Ibrányho. Zvolen súčasne žiadal o okamžité oznámenie všetkých zpráv, ktoré Kremnica dostala od hlavného komorského grófa. Zdá sa však, že úrad hlavného komorského grófstva dlhší čas nedostal nijaké zprávy o Rákóczyho vojsku, pretože čoskoro toto vojsko obkľúčilo a obsadilo banské mestá. Dňa 18. septembra napoludnie prišlo Rákóczyho vojsko z Liptova na Staré Hory, prepadlo tamojšieho šafára a vydrancovalo niekoľko domov;^[10] hneď nato odišla časť mužstva do Španej Doliny, aby túto osadu, najmä však tamojších komorských úradníkov, primäla vzdať sa.

Ján Radvanský bol vtedy už u Rákóczyho a zvolenský hlavný župan barón von Schmiedegg, rodený zvolenský šľachtic sa podľa všetkého zdania skoro dorozumel s povstalcami, a preto sa nechystal prekážať rákóczyovskému vojsku pri okupácii Zvolenskej župy. Na prosby a požiadavky vojska, vyslaného do Španej Doliny nemohla alebo nechcela táto osada, prípadne tamojší banský správca nič odpovedať, ani požadovanú sumu vyplatiť. Preto bola aj Špania Dolina vydrancovaná. Odtiaľ sa vojaci, povolaní sem z Liptova, odobrali do dediny zvanej Selce, ležiacej asi hodinu cesty na východ od Zvolena a dňa 19. septembra zvolili si túto dedinu na určitý čas za zhromaždisko.^[11]

V tom istom čase vrátilo sa do Zvolenskej župy Rákóczyho vojsko aj z Novohradu a na niekoľko dní obsadilo Detvu a Očovú. Potom odtiahlo priamo na Selce, aby sa spojilo s vojskami neprestajne prichádzajúcimi zo severu.

Vyjednávanie banských miest s Rákóczyho vojskom

Dňa 20. septembra 1703 žaloval sa už Zvolen na silné utláčanie. Toho dňa totiž medzi jedenástou a dvanástou hodinou predpoludním prišli ôsmi rákóczyovskí jazdci pred Hornú bránu a žiadali o vpustenie do mesta, aby si mohli kúpiť niektoré potrebné veci. Boli však odmietnutí so slovami, že Zvolen odpovie na násilie násilím.^[12]

Na to bol skutočne pripravený, aj jeho mešťania stáli v zbrani vo dne v noci, aby v pravom čase čelili prípadnému nepriateľskému prepadu, a tak chránili a obránili svoje mesto pred drancovaním. Samotnému Rákóczymu by sa však sotva boli postavili na odpor, pretože všetky dochádzajúce zprávy jednohlasne potvrdzovali skvelý úspech jeho úsilia. V tom čase totiž, keď ešte Rákóczyho vojská neohrozovali Zvolen, vyhlásili sa už otvorene za prívržencov mnohé mestá a župy, ležiace na juh a západ od Zvolena, medzi nimi aj Krupina,^[13] Levice a Nitra a podľa zpráv Tomáša Ebeckého zo Zvolena stáli pripravené prekročiť Váh a získavať pre povstanie ešte západnejšie oblasti.

Medzitým bolo preložené zhromaždisko Rákóczyho vojska postupujúceho do Zvolenskej župy zo Seliec do Ľupče a už 23. septembra bolo tu tisíc jazdcov a ešte viac pešiakov.^[14]

Za takýchto okolností považovalo aj kremnické meštianstvo za správne neodporovať kniežaťu Rákóczymu a dohodnúť sa s jeho vojakmi, ktorí by sa mohli preukázať pasom alebo sprievodným listom. Meštianstvo totiž uznalo, že by si svojou ďalšou poslušnosťou voči komorským úradníkom verným cisárovi, najmä však voči ich predstavenému Karlovi Theobaldovi Mayerenovi, ktorý ich chcel za všetkých okolností podporovať v odpore a vyvíjal neobyčajne účinnú agitáciu pre cisársku stranu, mohli privolať hnev Rákóczyho a napriek obrovskému úsiliu neboli by vstave mesto dlhší čas obrániť. Ba obávali sa, že v prípade urputného odporu by Rákóczyho vojská vypálili nielen predmestia, ale aj banské, hutnícke a stupové budovy, a tak jedným razom by mesto i s celým okolím upadlo do najkrajnejšej biedy. Mesto chcelo chrániť seba a svoj majetok na život a na smrť len voči menším bandám počítajúcim menej než tisíc mužov, a zaoberajúcim sa výlučne rabovaním a drancovaním. Preto boli ešte postavené stráže a mesto bolo vo dne v noci starostlivo strážené.^[15]

Štiavnické meštianstvo malo tú istú mienku a podľa príkladu mesta Krupiny začalo vyjednávať s Rákóczyho veliteľmi, čo trvalo dlhší čas. Od toho, že sa toto mesto nepostavilo na stranu Rákóczyho hneď po Krupine, zdržali ho len tamojší erárni úradníci, ktorých písomne odrádzal hlavný komorský gróf, ktorý ušiel do Viedne.

Banské mestá sa takto ocitli v najväčšom nebezpečenstve, pretože navonok podliehali ešte stále cisárovi, a preto sa ich meštianstvo ozbrojilo a vytvorilo milíciu. Pritom ich však rákóczyovské vojsko zo dňa na deň viac obkľučovalo a zo všetkých strán obkolesovalo. Bolo veľmi zle, že prestal starý súlad a pevná súdržnosť, ktoré prv tieto banské mestá neobyčajne silne udržiavali a vďaka ktorým sa jednotlive i spoločne chránili pred tureckým jarmom a udržali slobodnými. Každé mesto konalo na vlastnú päsť, nevediac, či má chrániť svoje vlastné záujmy pred všetkými, alebo nasledovať rady komorských úradníkov a poslúchať ich rozkazy.

V tejto kritickej situácii ozvala sa Kremnica, rákóczyovskými vojskami ešte najmenej potláčaná, že sa banské mestá len tak môžu zachrániť, ak sa budú opierať o svoje vlastné sily, brániť svoje záujmy a pritom jednomyseľne konať a postupovať. Preto zvolalo ako hlavné banské mesto všetkých sedem banských miest na 1. októbra do Zvolena. Toto zhromaždenie sa však sotva uskutočnilo, pretože rákóczyovské vojská práve obsadili všetky cesty medzi Zvolenom a ostatnými banskými mestami.

Štiavnica aspoň písala deň pred zhromaždením, totiž 30. septembra, že nemôže svojich vyslancov poslať na zhromaždenie, pretože mestská rada musí permanentne zasadať a každú hodinu musí odpovedať na listy prichádzajúce od „uhorskej milície, táboriacej okolo Banskej Štiavnice, a jej veliteľov. Okrem toho vyslanci by vraj len ťažko a s nebezpečenstvom mohli preniknúť až do Zvolena cez vojská všade ležiace a sem-tam prechádzajúce.^[16]

Tak zostali banské mestá odkázané len samé na seba a museli sa podrobiť po jednom veliteľovi rákóczyovského vojska.

Obsadenie banských miest

Zvolen bol už 5. októbra 1703 v rukách rákóczyovského veliteľa Ladislava Záboreckého.^[17] V tom istom čase zaujal iný veliteľ aj Banskú Štiavnicu s Belou a Pukancom. Len Kremnica ostala ešte niekoľko dní nezávislá, hoci zvolenský veliteľ Záborecký už 6. októbra poslal list veliteľovi zámku Podhradie ležiacemu v Nitrianskej župe cez Kremnicu a požiadal tunajšiu mestskú radu o ďalšie doručenie tohto listu.^[18] Až 10. októbra prišiel do Kremnice rákóczyovský kapitán Juraj Horváth a vyzval mesto, aby sa poddalo kniežaťu. Súčasne priniesol od Rákóczyho protekčné listiny pre Kremnicu a pre ostatné banské mestá.^[19]

Kremnica sa vzdala bez odporu. Dňa 13. októbra ju vyzvali rákóczyovskí komisári, vyslaní pre jednotnú správu miest, aby poslala vyslancov do Zvolena, ktorí by tam prevzali potrebné nariadenia a informácie a predniesli všetky svoje žiadosti a sťažnosti.^[20]

Žiadosť komisárov bola splnená. Čo však kremnickí vyslanci vybavili, nemožno zistiť z archívnych spisov. Z kuriálneho protokolu^[21] je zrejmé jedine to, že komisári osobne sľúbili prísť do Kremnice. Podľa tohto sľubu ohlásili dňa 24. októbra svoj príchod na nasledujúci deň.^[22] Súčasne žiadali Kremnicu, aby nevpúšťala do mesta vojakov a keby už tam nejakí boli, aby im okrem potrebného chleba, sena a ovsa nič nevydali a nedovolili im robiť nijaké výtržnosti. Medzitým Kremnicu už viackrát obťažovali predchádzajúce vojská a ich velitelia, a obyvateľstvo sa žalovalo, že mesto bolo nútené trpko sa sťažovať na tieto výtržnosti u hlavného veliteľa celého rákóczyovského vojska grófa Mikuláša Bercsényiho. Tento sľúbil v liste, datovanom z tábora pri Tokaji dňa 22. októbra 1703,^[23] že potrestá výtržníkov a poslal mestu nový protekčný list od Rákóczyho.^[24] V ňom sa prísne zakazuje vojenskému veliteľovi ako aj obyčajným vojakom alebo politickým úradníkom akékoľvek šikanovanie Kremnice.

Prichádzajúce vojská, resp. ich velitelia žiadali od mesta predovšetkým peniaze vo vysokých sumách a ono im dávalo, kým len malo. Mestská pokladnica sa však skoro vyčerpala a bolo treba zvolať už 20. októbra mestské zastupiteľstvo, aby sa postaralo o zaobstaranie potrebných peňazí. Volená obec pozostávajúca z 24 mužov podala návrh na vypísanie dvoch splátok domestikálnej dane, ktorú by mohli mešťania čo najskôr zaplatiť. Avšak mestský výbor^[25] sa žaloval prostredníctvom svojho predstaveného — orátora na veľkú núdzu, ktorou trpia obyvatelia tohto mesta, pretože jednak pre nepokojné časy nemôžu navštevovať jarmoky, jednak pre stále stráženie museli zanedbávať svoju prácu, a tak si nemohli nič zarobiť. Preto sa výbor domnieval, že by bolo lepšie zinkasovať staré dlhy a upraviť poplatky z vína. K platnému rozhodnutiu vtedy nedošlo a mestská rada si musela v prípade núdze požičiavať pre mestskú pokladnicu na vlastnú päsť u jednotlivých bohatších mešťanov.^[26] Okrem toho na vybavovanie stále prichádzajúcich zpráv a listov a iných naliehavých záležitostí bola ustanovená parlamentná komisia, ktorú tvorili mestský richtár Anton Hell, ďalej senátor Baltazár Kaiser, Krištof Freyseysen a Daniel Warron, notár Martin Herkel a orátor mešťanov Matej Clauser.

Na tom istom zhromaždení volenej obce prečítali aj list Turčianskej župy,^[27] vyzývajúcej mesto, aby postavilo za svoje majetky, ležiace v tejto župe, troch husárov a jedného trubača. V tomto čase šiel aj Turiec ruka v ruke s Rákóczym a posielal svoj podiel mužstva do jeho vojska. Komisári ohlásení na 25. októbra skutočne prišli do Kremnice a pobudli tu niekoľko dní.^[28] Načo však prišli a čo tu všetko robili, nemožno zistiť z archívnych spisov.

Šlikov vpád

Asi o týždeň nato museli sa rákóczyovské vojská stiahnuť pred cisárskym generálom grófom Šlikom prichádzajúcim od severu, a prepustiť mu banské mestá. Časť kremnického obyvateľstva priateľsky privítala túto udalosť a vyslala ku generálovi posolstvo s uistením o nezmeniteľnej vernosti a oddanosti Kremnice k cisárovi. Generál Šlik sľúbil 13. sept. 1703 v liste zo Zvolena, že čo najskôr navštívi Kremnicu a privedie so sebou aj hlavného komorského grófa, baróna Ludwiga Alberta von Thavonattha, ktorý pod ochranou vojska opäť navštívi svoje banské mestá. Mesto Kremnica urobilo všetky prípravy, aby čo najslávnostnejšie prijalo vysokých hostí.^[29]

Možno ľahko pochopiť, že takéto holdovanie a z toho plynúca oddanosť cisárskemu generálovi a sprevádzajúcemu ho hlavnému komorskému grófovi veľmi dobre padla; že sa tým však Kremnica pozbavila všetkej opory a utrpela nesmierne škody, o tom sa malo toto mesto poučiť už najbližšie dni.

Potrestanie Kremnice

Následkom toho, že Šlik napadol a zaujal banské mestá a odtlačil Rákóczyho vojsko z ich blízkosti, ponáhľal sa Bercsényi od Tisy, aby tieto významné mestá znovu vyrval nepriateľovi. Cestou si pribral význačné posily a už 15. novembra sa objavil vo Zvolene. Šlik, ktorý uznal, že sa nemôže pustiť do boja s protivníkom oveľa silnejším a vo všetkom prevládajúcim bez toho, žeby vystavil svoje vojsko istej skaze, stiahol sa náhle k Trenčínu, odkiaľ vytiahol do týchto krajov, a ponechal priskoro jasajúcu Kremnicu svojmu osudu.

Bercsényi, ktorý vedel veľmi dobre o holdovaní Kremnice nepriateľovi, poslal dňa 16. novembra zo svojho tábora pri Zvolene naliehavý list, v ktorom ostro vyčítal Kremničanom ich odpadnutie od Rákóczyho. Okrem toho sa vyhrážal, že ak toto mesto nepošle bezodkladne niekoľko vyslancov k Rákóczymu, ak nezloží znovu prísahu kniežaťu alebo ak ju ešte raz poruší, Bercsényi buď sám alebo prostredníctvom iných veliteľov spustoší ohňom a mečom mesto a všetky jeho majetky.^[30] Teraz sa Kremnica pre nerozvážnosť niekoľkých svojich obyvateľov ocitla vo veľkom nebezpečenstve. Ak sa mesto chcelo ubrániť skaze, muselo sa bez protirečenia podrobiť nariadeniu Bercsényiho a prostredníctvom zástupcov vyslaných ihneď do Zvolena znovu prisahať nezlomiteľnú vernosť Rákóczymu a krajine.

Bercsényi privítal kremnických vyslancov ostrými slovami, a keď prijal od nich prísahu, uložil mestu Kremnici ako trest za nevernosť 10 000 zlatých výpalného, ktoré mala Kremnica odviesť v čo najkratšom čase do pokladnice Bercsényiho armády.^[31] Okrem toho žiadal úplný výstroj pre 300 hajdúchov, 600 pušiek, všetky v meste sa nachádzajúce patróny, 20 000 chlebov, 400 meríc jačmeňa, ktorý mala Kremnica odoslať spolu s Tekovskou župou, 140 centov kamennej soli, a konečne v prípade, že vojsko bude potrebovať obilie a nebude ho môcť kúpiť, ešte ďalších 1000 meríc žita, toto posledné však za peniaze.^[32]

Tento trest bol pre mesto o to ťažší, že mestská pokladnica bola úplne prázdna a posledný zvyšok peňazí bol vydaný na prípravy pre prijatie grófa Šlika a hlavného komorského grófa. Aby teraz aspoň trochu zmiernila hnev Bercsényiho a získala od neho dlhší termín na odovzdanie 10 000 zlatých, poslala mestská rada i volená obec vyslancov Ferdinanda Freyseysena a Pavla Ertla k barónovi Schmiedeggovi s úpenlivou prosbou,^[33] aby prenechal mestu striebrom okutý konský postroj,^[34] ktorý by mohla poslať ako dar generálovi Bercsényimu. Schmiedegg pomohol v núdzi a mesto sa poponáhľalo poprosiť Bercsényiho o zmiernenie a pozhovenie vo veci trestu alebo aspoň o predĺženie termínu platenia.

Bercsényi síce nechcel o oddialení uloženého trestu ani počuť, povolil však to, že Kremnica nemusí zaplatiť 10 000 zlatých odrazu, ale vo viacerých splátkach a v ľubovoľnom čase. Prvú splátku 1700 zlatých, na ktorú požičala mestu komora 1000 zlatých,^[35] odovzdala Kremnica už 27. novembra Bercsényiho tajomníkovi Martinovi Kossovičovi v tábore pri Svätom Kríži.^[36] Zaplatenie ostatných peňazí odložila až na nasledujúci rok, pretože bolo pre ňu ťažké vymáhať dane a poplatky od meštianstva a poddaných alebo si peniaze niekde vypožičať.

Vnútorné reformy mesta Kremnice

Popri starosti o zaobstaranie peňazí musela sa Kremnica zaoberať aj možnosťou rozmnoženia svojej brannej sily a inými mimoriadnymi záležitosťami. Na zhromaždení volenej obce dňa 10. decembra 1703^[37] sa rozhodlo predovšetkým zlepšiť stav mestskej pokladnice a postarať sa, aby ju v prípade núdze bolo možno ihneď používať. Ďalej zhromaždenie rozhodlo, že ranených vojakov nebudú nabudúce vydržiavať jednotliví obyvatelia, ale mesto zo svojich prostriedkov. Má sa o nich starať mestský chirurg v nemocnici. Chirurg má len oznámiť, koľkých tu môže umiestniť. Nato bolo vydané rozhodnutie, že dva voly zakúpené mestom treba dobre vykŕmiť, potom zabiť a sekať po troch denároch za libru, pričom sa nesmie predávať iné mäso, a že sa senom a ovsom musí veľmi šetriť.

Podľa tretieho rozhodnutia mali vzrásť príjmy mestskej pokladnice, podľa štvrtého bolo treba jednak ušetriť žold kočišom, jednak však, a to najmä uviesť mestské hospodárstvo do takého stavu, aby mesto mohlo dávať vojakom sľúbený krm pre kone z vlastného a nemuselo ho kupovať za ťažké peniaze od cudzích.

Členovia volenej obce sa snažili nájsť taký spôsob, aby na jednej strane zveľadili mestské príjmy, na druhej strane však vydali smernice pre také manipulovanie mestským majetkom, bez akého mestská pokladnica nemohla uniesť stále stúpajúce náklady. Vyčerpané meštianstvo jej nemohlo poskytnúť výdatnejšiu pomoc.

Kremnica mala totiž zaplatiť nielen väčšiu časť Bercsényiho výpalného 10 000 zlatých a neprestajne sa starať o takmer denne prichádzajúce vojská,^[38] ktoré stáli mesto nesmierne peniaze, pretože mnohí velitelia si dovolili na vlastnú päsť napriek Rákóczyho protekčnému listu požadovať od mesta pod rozličnými zámienkami početné príspevky. Okrem toho muselo mesto dávať rozličným politickým a vojenským úradníkom a hodnostárom, s ktorými prišlo do styku, väčšie či menšie dary, ak nechcelo uvaliť na seba hnev týchto drobnejších tyranov a utrpieť značnú škodu. Ba často muselo prispievať na plat úradníkom ustanoveným nielen pre Kremnicu, ale aj pre celú oblasť.

Kremnica považovala za potrebné predovšetkým dať generálovi Károlyimu, ktorého vojská boli v banských mestách, dar v mene všetkých banských miest, a preto písala Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici. V liste oznámila obom mestám, že odporúčala kremnickým vyslancom vyslaným do Bercsényiho tábora ohľadom odpustenia obrovského poplatku predpísaného mestu komisármi, aby darovali grófovi Károlyimu model bane zhotovený zo striebra v cene asi 1000 zlatých. Potom vraj môžu banské mestá s istotou očakávať odpustenie dodávky šatstva, ktoré majú odviesť, a iných požiadaviek. Avšak Banská Štiavnica dňa 15. decembra^[39] odpovedala, že na tento dar zo zásady nemôže prispieť, pretože už takmer úplne odovzdala predpísané množstvo odevov, a Banská Bystrica si vymienila, že túto vec najprv triezvo preskúma a až potom odpovie na list Kremničanov. Takto nemohla Kremnica žiadať príspevok na navrhovaný dar ani od iných banských miest, a pretože z rozličných dôvodov sa sama nezmohla na tento dar, musela odviesť celé množstvo požadovaných vecí.

Okrem toho súčasne s odpoveďou Štiavničanov prišiel list Bystričanov, oznamujúci Kremnici, že Rákóczym vymenovaný komisár pre banské mestá Ján Schröter požaduje mesačný plat, veď vraj banské mestá svojho času poskytovali mesačný dôchodok cisárskym generálom.^[40] Podľa listu mali platiť banské mestá Schröterovi mesačne 50 ríšskych toliarov.

Kremnica na tento prípis odpovedala, že „hoci toto mesto aj tak má už 11 hajdúchov podriadených veliteľovi alebo kapitánovi mestskej stráže, o ktorých sa má nielen starať, ale ich aj mesačne platiť, podľa práva nie je povinné prispievať na vydržiavanie komisie. S ohľadom na ráz kraja nemôže platiť rovnako ako ostatné mestá, ale chce primerane prispievať.“^[41] Kremnica sa musela teda odhodlať, že prevezme časť aj tejto ťarchy, a aby sa jej odrazu zbavila, poslala Schröterovi 200 zlatých.^[42]

Avšak ani menším banským mestám sa neviedlo lepšie. Aj Nová Baňa sa žalovala Kremnici v liste z 18. decembra na svoje útrapy.^[43] Podnet k tomuto listu dal Novej Bani rozkaz levického slúžneho, ktorý žiadal od nej jedného bubeníka a dve zástavy. Vo svojom trápení hľadala teraz Nová Baňa, odvolávajúc sa na pradávnu konfederáciu, radu a pomoc u Kremnice, a zdôrazňovala potrebu jednotného postupu všetkých banských miest. Nie vyslanie bubeníka s bubnom a zástavami, ale viac-menej okolnosť, že si slúžny dovolil rozkazovať slobodnému kráľovskému mestu, pôsobila tiesnivo na Novú Baňu a hlboko urazila meštiansku pýchu všetkých banských miest, pretože i keď upadli do ťažkej biedy, predsa nechceli byť rovné so sedliakmi. Kremnica radila ako najlepšie vedela a mohla, a niekoľko dní nato sama podnikla kroky v záujme ťažko utláčaných banských miest.

Insurekcia

Medzitým dňa 20. decembra 1703 prišiel Tekovskej župe — ako aj iným susedným župám — rozkaz nariadiť osobnú insurekciu. Aj Kremnica bola vyzvaná, aby čo najlepšie ozbrojila všetkých svojich zbraneschopných mužov a vyslala ich do tábora, ktorý župa zriadila pri Svätom Beňadiku.

Tento rozkaz prišiel však práve v najnevhodnejšom čase. Kremnica ho nijako nemohla splniť, pretože pred niekoľkými dňami si mešťania vyžiadali takmer všetky zbrane, ktoré boli v meste, a na základe Bercsényiho rozkazu z 18. novembra museli ich odovzdať vojenským komisárom. Okrem toho potrebovala Kremnica svoje mužstvo na stráženie mesta a na ochranu pred rozličnými prepadmi a drancovaním menších vojenských tlúp.

Keď to Kremnica zo zasadania volenej obce oznámila župe a prosila, aby ako ťažko postihnutá bola ušetrená aspoň od osobnej insurekcie, bola to kázeň pre hluché uši. Na svoju prosbu dostala od Kazyho odpoveď, že takéto sťažnosti podáva v celom Tekove každý šľachtic, a predsa župa musí dať generálovi k dispozícii svoj kontingent. Zatiaľ Kazy poprosil mesto, aby poslalo aspoň trúbu a jazdeckú zástavu veliteľovi tekovských insurgentov Kadasovi do Sv. Beňadika pre Szelecsényiho.^[44]

Kremnica sa obrátila dňa 26. septembra priamo na knieža Rákóczyho. V liste, podporovanom aj Schröterovým listom,^[45] vylíčila položenie mesta, a poprosila knieža, aby ju ušetril od insurekcie. Takto získala proti župe závažnú zámienku, pre ktorú neodoslala žiadané mužstvo do Sv. Beňadika až do odpovede na svoju žiadosť a ušetrila aspoň vydržiavacie trovy za polovicu mesiaca.

Rákóczy ešte prv než dostal list Kremničanov do rúk, napomenul mesto Kremnicu, ktoré ešte neodviedlo všetky zbrane Schröterovi.^[46]

Župa, na ktorú naliehal aj Bercsényi, však nechcela čakať na kremnických insurgentov, kým dôjde odpoveď od kniežaťa, a neprestajne nútila mesto, aby odoslalo zbraneschopné mužstvo, najmä armalistov, do župného tábora. Toto prinútilo konečne armalistov k tomu, že 5. januára 1704 vyslali hlavného notára Herkela k Bercsényimu do Šamorína s darom a s návrhom, že postavia do poľa toľko pešiakov, koľko je v Kremnici armalistov a budú ich vydržiavať na vlastné trovy. Ján Schmiedegg sám písal Bercsényimu a tento súkromný list rozhodol celú záležitosť podľa priania prosebníkov.^[47]

Spočiatku chcel síce Bercsényi za jedného armalistu dvoch mužov. Konečne však súhlasil s prosbou Herkela a s písomným návrhom Jána Schmiedegga a uspokojil sa s ponúkaným počtom náhradníkov. Za miesto pobytu pre kremnické vojsko určil Bercsényi dňa 16. januára 1704 Zvolen a podal o tom zprávu tamojšiemu kapitánovi Tomášovi Ebeckému, ako aj Tekovskej župe.^[48] Takto bola Kremnica oslobodená od osobnej insurekcie, a armalisti vedeli z toho tažiť. Len bohatší spomedzi nich prispievali na zverbované mužstvo, zvyšok musela doplatiť vojenská pokladnica.^[49]

Slobodná reštaurácia mestskej rady

Koncom predošlého roku (1703) bolo cisárske vojsko vytlačené takmer z celej krajiny a držalo len Trenčín a Bratislavu. Preto sa bojisko presunulo k západným hraniciam krajiny a banské mestá boli na niekoľko rokov oslobodené od bezprostredného vojnového virvaru.

Tento čas využili banské mestá predovšetkým na usporiadanie svojich vnútorných záležitostí, najmä však na voľbu mestskej rady, ktorá sa síce konala v prítomnosti kniežacích reštauračných komisárov, avšak tak slobodne a nerušene, ako už po dlhé roky nie.

Banská Bystrica reštaurovala svoju mestskú radu a volenú obec už na Nový rok a v nasledujúcich dňoch. Banská Štiavnica, ktorá sa v liste písanom 4. januára 1704 mestu Kremnici o mestskej inserukcii dožadovala voľby richtára a obsadenia radcovských miest,^[50] mala reštauráciu o niečo neskoršie a Kremnica dokonca až 7. februára 1704.^[51]

Za reštauračného komisára pre Kremnicu vymenoval Rákóczy ešte 29. decembra 1703 Žigmunda Jánokyho.^[52] Tento komisár postupoval len podľa inštrukcie, choval sa celkom objektívne a nestranne a čo najviac podporoval slobodnú voľbu, s čím meštianstvo, alebo aspoň jeho väčšina, úplne súhlasilo.

Keď bol za mestského richtára na bežný rok zvolený Ján von Schmiedegg, oznámil meštianstvu návrh reštauračného komisára, aby znovu prijali za radcov Jána Budnera a Jána Steinhűbla, ktorých predošlého roku komisár Löwenberg vylúčil z mestskej rady. Naproti tomu navrhol vylúčiť z rady Árona Martinyho a Cartola Hückera, ktorých do mestskej rady vlani presadil proti ich vôli Löwenberg z vlastnej moci. Mešťania verili, že takto sa najlepšie napraví spáchaná krivda. Nato upozornil reštauračný komisár, že medzi doterajšími mestskými funkcionármi viacerí zastávajú súčasne úrady a hodnosti aj pri komore. Poukázal, že títo musia často prichádzať do rozporu so svojimi tu i tam zloženými prísahami (voči mestu i komore) pre neraz heterogénne a protirečiace záujmy oboch svojich chlebodarcov. Ako oznámil Jánoky, toto sa vôbec nepáčilo administrátorovi hlavného komorského grófa, barónovi Gottfriedovi von Hellenbachovi. Mešťania už dávno pociťovali následky tohto dvojitého postavenia. Nijako si však nemohli pomôcť v predošlých rokoch, keď mocné slovo cisárskych reštauračných komisií rozhodovalo o ich najsvätejších záujmoch, celkom bez ohľadu na želanie väčšiny, ba priamo proti nemu, a museli mlčky znášať potupenie svojich slobôd a výsad, ako aj najkrikľavejšiu nespravodlivosť. Teraz vycítili začiatok inej doby, priaznivejšej ich privilégiám. Preto sa rozhodli, že odteraz žiaden mestský úradník nesmie prijať nijaký iný úrad, a tak poskytli možnosť tým, ktorí zastávali viaceré úrady, aby si ponechali jeden či druhý úrad. Následkom tohto rozhodnutia vystúpili z mestskej rady Martin Sauerwein, Tobiáš Hell, Samuel Goldberger, Žigmund Freyseysen a Daniel Warron, všetko komorskí úradníci, ktorí vyhlásili, že si ponechávajú úrady pri komore, a dobrovoľne sa zriekajú svojich senátorských miest.

Vystúpenie takmer polovice členov mestskej rady a nové obsadenie týchto piatich funkcií ako aj viacerých hospodárskych miest poskytlo reštauračnému komisárovi príležitosť vrelo odporúčať zhromaždenému meštianstvu, aby sa pri obsadzovaní uvoľnených miest nepridŕžalo dohody z predošlých rokov, podľa ktorej mali tvoriť jednu polovicu mestskej rady katolíci, druhú polovicu však evanjelici. Radil prihliadať nie na vierovyznanie, ktoré nemá nič spoločného s úradom, ale na schopnosti a zdatnosť volených osôb. Pritom vyzdvihol, že tak si to praje aj knieža Rákóczy, bojujúci za oslobodenie vlasti. Ďalej Jánoky navrhol, aby do senátu mohli byť prijatí aj príbuzní, ba priamo dvaja bratia, ak môžu mestu preukázať zodpovedné služby, a že voľby sa môžu vykonať už podľa týchto dvoch návrhov.

Konečne sa rozhodlo, že sa mestské účty majú viesť nie kumulatívne, ako dosiaľ, ale podľa položiek, že ich treba verejne preskúmať a od každého člena volenej obce možno žiadať na verejnom zasadaní vyúčtovanie z hospodárenia pokladnice, resp. možno kritizovať samotné hospodárenie.

Po vykonaní tejto reštaurácie odobral sa Jánoky ešte tohto dňa do Zvolena a požiadal Kremnicu, aby ho písomne upovedomila o výsledku budúcich volieb.^[53]

Nasledujúceho dňa boli voľby. Predovšetkým sa rozhodlo, že tak do volenej obce, ako aj do mestskej rady majú sa voliť spolovice katolíci a spolovice evanjelici.^[54] Jánokyho návrh, týkajúci sa voliteľnosti príbuzných, bol schválený a prijatý do uznesenia.

Skutočnosť, že prvý návrh reštauračného komisára, t. j. nerešpektovanie náboženskej príslušnosti volených, nebol prijatý, ale bola ponechaná staršia prax, mala príčinu sčasti v úzkostlivosti katolíkov, že by mohli byť celkom vylúčení z verejných úradov ako aj z funkcie vo volenej obci, pretože v tom čase väčšinu obyvateľstva tvorili evanjelici. Na druhej strane to zapríčinil aj zmysel pre právo a spravodlivosť u predstaviteľov evanjelikov, ktorí sa domnievali, že najlepšie vyhovejú zásade „čo chceš, aby ti iní robili, rob aj ty im“, ak ponechajú doterajšiu prax, priaznivú menšine.^[55]

Pritom treba poznamenať, že evanjelici pravdepodobne ešte mali v pamäti postup draškovičovskej komisie z roku 1683 a boršicovskej z rokov 1677 a 1678. Možno sa aj obávali, že pri prípadnom neúspechu rákóczyovských zbraní by mohla byť obnovená cisárska vláda a evanjelici by mohli byť vylúčení zo všetkých úradov a miest. Tak sa reštaurácia previedla podľa dovtedajšieho spôsobu a novozvolená mestská rada nastúpila ihneď do práce.

Prvú starosť jej pripravil najmä list Hellenbachov. K nemu totiž odišli úradníci, prepustení dňa 7. februára z mestskej rady, nakoľko si ponechali erárnu službu, a žalovali sa, že všetci komorskí úradníci boli vylúčení z mestských služieb. Hellenbach, ktorý s týmto riešením do istej miery súhlasil, no zároveň ako predstavený musel chrániť svojich podriadených úradníkov, sťažoval sa v liste mestskej rade, že ho mesto o svojom zámere vylúčiť komorských úradníkov z mestskej rady neupovedomilo prv, než to urobilo, a žiadal, aby aspoň práve penzionovaným Žigmundovi Freyseysenovi a Samuelovi Goldbergerovi prinavrátili ich bývalé radcovské miesta.^[56]

Kremnica nevyhovela tejto žiadosti administrátora úradu hlavného komorského grófa, pretože všetkých dvanásť radcovských miest bolo obsadené voľbou a mesto sa už dávno chcelo oslobodiť od komorských úradníkov ako svojich mestských radcov. Preto vyslala k Hellenbachovi hlavného notára Herkela a orátora volenej obce Eliáša Schmiedegga, aby ho informovali o nedávnej reštaurácii a vysvetlili nemožnosť splnenia jeho požiadaviek.^[57]

Hellenbach sa dal presvedčiť tým viac, že podľa svedectva Jánokyho sám považoval za škodlivé viazať dva úrady na jednu osobu, a mestská rada zostala po celý rok tak, ako vyšla z reštaurácie.

Požiadavky evanjelikov

Dňa 21. februára 1704 poslala miestna evanjelická cirkev mestskej rade písomnú žiadosť,^[58] aby jej cirkevní a školskí zamestnanci, ktorých museli evanjelici od erdődyovskej komisie, teda takmer 20 rokov, vydržiavať z vlastných prostriedkov, mohli dostávať plat z mestskej pokladnice tak ako katolícki. Táto žiadosť bola postúpená na vyriešenie katolíckej časti mestskej rady a volenej obce a rozhodnutá nepriaznivo. Katolíci v oboch orgánoch nemali ohľad ani na opakovanú prosbu evanjelikov,^[59] hoci niektorí z nich sa horlivo prihovárali za splnenie spravodlivých požiadaviek i s ohľadom na to, že evanjelici platili do mestskej pokladnice na domovej dani a iných poplatkoch viac než katolícke obyvateľstvo. Hlavnému notárovi Herkelovi, ktorý sa pri každej príležitosti ukazoval ako horlivý odporca evanjelikov, podarilo sa zamedziť kladné vybavenie žiadosti a zatlačiť tým petentov na cestu menej priaznivú pre mesto a pre pokojnú zhodu jeho obyvateľov.

Evanjelikom sa takéto počínanie katolíckych členov volenej obce, voči ktorým sa 8. februára pri obsadzovaní miest zachovali celkom opačne, zdalo rozhodne veľmi neláskavé, a muselo sa ich veľmi zle dotknúť. Preto vyslali spolu s Bystričanmi a Štiavničanmi^[60] už 15. marca^[61] ku kniežaťu Rákóczymu Jeremiáša Schmiedegga sa sťažnosťami na všetky príkoria, ktoré trpeli už okolo 26 rokov. Zároveň ho prosili zakročiť, aby evanjelickí duchovní a učitelia^[62] nielenže boli platení mestskou pokladnicou rovnako ako katolícki, ale aby evanjelici dostali naspäť odňaté kostoly a školy aj s príjmami. Rákóczy požiadal vyslancov a ich vysielateľov o pozhovenie dovtedy, kým najbližší snem urobí príslušné rozhodnutie, a uistil ich, že mu evanjelici ležia tak na srdci ako ktorýkoľvek stav. Radil im, aby robili všetko, čo je správne a spravodlivé a dal im písomné nariadenie, že odteraz nemajú evanjelici katolíckym duchovným, ale ani katolíci evanjelickým kňazom odvádzať nijaké poplatky.^[63] Toto nariadenie vydal preto, lebo evanjelici boli pochovávaní na spoločných mestských cintorínoch, v Kremnici na cintoríne na zámku, a museli katolíckemu duchovenstvu odvádzať určité pohrebné poplatky.^[64]

O tomto všetkom podal mestský richtár dňa 3. apríla zprávu zhromaždeniu volenej obce. Tu konečne nahliadlo kremnické meštianstvo, do akej slepej uličky vbehlo, keď postupovalo podľa Herkelovej rady.

Katolícka časť mestských otcov videla teraz živo nebezpečenstvo, že stratí kostoly a školy získané pred niekoľkými rokmi. Aby sa teda tohto, nakoľko to len bolo možné, vyvarovala a aby napravila spáchané chyby, vydala nariadenie, že odteraz nebudú ani katolícki duchovní a učitelia dostávať platy z mestskej pokladnice.^[65]

Príspevky na kniežaciu kuchyňu. Voľba banského majstra

Kým sa prerokovávala táto záležitosť, oznámil hlavný vojenský komisár František Darvas, že Rákóczy obľahol Jáger, a že preto preložil svoj hlavný stan z Tokaja do Gyöngyösu v Hevešskej župe.^[66] Pri tejto príležitosti žiadal Darvas okrem iných miest aj od Kremnice isté množstvo korenia pre kniežaciu kuchyňu, ktoré aj dostal.^[67]

Aj Jánoky oznámil 16. februára, že knieža úplne súhlasí s jeho návrhmi a úpravami, ktoré urobil pri príležitosti richtárskej voľby, a že chce mestu ponechať jeho slobody.^[68]

Banské mestá však potrebovali mocného ochrancu, pretože komorskí úradníci, hoci dobre poznali slobodomyseľné zámery kniežaťa, nechceli ešte ani teraz prestať so zasahovaním do práv banských miest a s ich obmedzovaním.

Toto skúsila predovšetkým Kremnica. Hellenbach jej totiž napísal, že navrhne niekoľko schopných osôb, z ktorých si mesto zvolí banského majstra, keďže toto miesto sa uprázdnilo vystúpením Sauerweina z mestskej rady. Avšak Kremnica si nechcela dať viac šliapať svoje práva a administrátorovi úradu hlavného komorského grófa odpovedala s odvolaním sa na § 4. banského poriadku, že neprijíma nijakú kandidatúru, ale sama uplatní právo zvoliť schopného muža za banského majstra a zaviaže ho prísahou mestskej rade.^[69]

Cisárskym úradníkom by mesto akiste nesmelo beztrestne dať takúto odpoveď. Avšak kniežací úradníci, a najmä Hellenbach, museli sa s ňou uspokojiť, pretože vedeli, že Kremnica v tomto ohľade určite nájde podporu u veľmi liberálne zmýšľajúceho kniežaťa. Naproti tomu Kremnica štedre obdarúvala popredných ľudí, len aby mala všade dobrých priateľov.

Tak darovala Bercsényimu znovu strieborný krčah so šálkou,^[70] taký istý dar dostal aj generál gróf Károlyi.^[71] Darvasovi dala spolu s ostatnými banskými mestami strieborný postroj vo váhe 12 hrivien.^[72] Knieža mal dostať do daru úplný výstroj a lyžice.^[73] Keďže v mincovni nemali striebro, pozbierali potrebné množstvo jednotliví mešťania.

Ťažkosti so žoldniermi

Medzitým uplynul čas, na ktorý najala Kremnica dňa 28. októbra 1703 zverbovaných husárov, a tí už nechceli ďalej slúžiť.^[74] Darvas však už oznámil, že Bercsényi nesúhlasí, aby kremnickí armalisti naďalej platili mesačných 26 toliarov, ale si želá, aby osobne narukovali. Ak by to však nebolo možné, nech postavia taký istý počet husárov a nech ich úplne vydržiavajú. Banská Štiavnica si to tak zariadila, že tamojší armalisti neplatili — ako Kremničania — príspevok na posádku Zvolenského zámku, ale každý z nich postavil dvoch až štyroch husárov a dával im potrebný žold. Aby sa tejto hroziacej ťažkej povinnosti predišlo, rozhodla sa Kremnica, že príspevky na zvolenských husárov, poskytované doteraz veľmi nepravidelne a oneskorene bude nabudúce presne vyplácať, a tak sa pokúsi dosiahnuť, aby gróf Bercsényi dovolil zachovať terajší spôsob.^[75] Okrem toho Kremničania vynaložili všetku námahu, aby vyslúžilých husárov nahradili novými v rovnakom počte.

Všetko, čo mala platiť mestská pokladnica, boli iba mimoriadne výdavky. Len ťažko by však mohla platiť úroky z dlhov, splácané už niekoľko rokov, keby jej nebol pomohol v istom ohľade predošlý rok. Rok 1703 bol totiž veľmi úrodný, a preto boli všetky predmety dennej spotreby veľmi lacné.^[76] Tým sa aj platenie a starosť o naverbované mužstvo stali oveľa snadnejšími než prv, takže teraz mohla Kremnica pomerne lacno vydržiavať pekný počet vojakov a aj obchod sa potešiteľne zlepšil.

Niektoré cechy museli splniť prijaté zmluvné objednávky napriek tomu, že si vysoko cenili svoju robotu, čo im mestská rada vyčítala. Súčasne urobila mestská rada novú limitáciu a významné zníženie týždenných miezd a cien ich výrobkov.^[77]

Tak v Kremnici vo veľkej miere pracovali pre uhorské vojsko najmä puškári, zámočníci, kováči, gombičkári, kušnieri, garbiari a remenári, krajčíri, pekári, obuvníci, čižmári a súkenníci. Kapitán banských miest Schröter a veliteľ Lónay museli nielen prosiť a napomínať, ale priamo trestať, ak chceli dosiahnuť splnenie zmluvných objednávok.^[78]

Len striebro a zlato unikalo stále vo väčšej miere von z krajiny a razom zapríčinilo citeľný nedostatok peňazí.

Zavedenie vojnových peňazí

Nedostatok hodnotných peňazí sa prejavil nielen v samých banských mestách alebo priamo na bojisku, t. j. v západných a južných oblastiach, ale v celej krajine, a doliehal veľmi tiesnivo na obyvateľstvo Uhorska. Preto sa muselo naň myslieť a snažiť sa o jeho odstránenie. Rákóczy a jeho najbližší radcovia chceli zlepšiť situáciu tak, že stiahnu bežné peniaze, ako to ohlásila už roku 1703 cisárska vláda,^[79] zvýšia počet medených mincí o milión a tieto rozšíria medzi ľudom. Knieža to však nechcel vykonať z vlastnej moci. Obrátil sa preto na všetky župy a slobodné kráľovské mestá, medzi nimi aj na Kremnicu^[80] so žiadosťou, aby mu poslali svoje vyjadrenie k tejto veci v priebehu 8 dní. Písal im, že na jednej strane by rád pomohol peniazmi zúboženej krajine, aby ju nemuseli utláčať cudzinci ako dosiaľ. Na druhej strane zas potrebuje veľa peňazí na vydržiavame ohromného vojska, a preto považuje za potrebné dať raziť milión medených mincí. Samozrejme, nechce to urobiť bez vedomia a súhlasu krajinských stavov. Pretože nikto nemohol poprieť potrebu takejto úpravy, dostal knieža zo všetkých strán súhlas a skutočne aj dal raziť vyžadovaný milión medených mincí. Kremnica odpovedala na prípis kniežaťa dňa 6. mája tiež kladne.^[81]

Schröterove požiadavky. Postavenie regrútov

Nedostatok peňazí musel pocítiť aj komisár banských miest, pretože Banská Štiavnica písala dňa 5. mája Kremnici, že Schröter znovu žiada, aby mu banské mestá ako svojmu veliteľovi určili a v splátkach vyplácali pevný plat ako svojho času cisárskym generálom. O tom však nechcela Kremnica ani počuť a s poukázaním na 200 zlatých, ktoré poslala Schröterovi v decembri minulého roku, ostro odmietla platiť akýkoľvek príplatok k jeho žoldu. Toto oznámila osobitným prípisom Banskej Bystrici a v tomto zmysle odpovedala aj Štiavničanom.^[82]

Schröter, ktorého ako kniežacieho komisára platila krajina, si sotva vybral vhodný čas pre svoje požiadavky. Okolnosti sa však zrejme vtedy priamo prihovárali u banských miest za uváženie a splnenie jeho priania.

Totiž už 13. mája oznámil Schröter Kremnici Bercsényiho rozkaz, že každý Nemec, ktorý je ešte slobodný a nabudúce chce užívať uhorské krajinské slobody, mal by „vyliať krv za vlasť“. Na základe tejto výzvy žiadal Kremnicu, aby už 15. mája poslala do tábora v Budči 150 mužov dobre vyzbrojených a opatrených proviantom na celý týždeň.^[83]

Namiesto požadovaného mužstva poslala Kremnica 14. mája komisárovi banských miest prípis, v ktorom vysvetľuje nemožnosť splnenia jeho požiadaviek a súčasne prosí, aby oslobodil mešťanov od stráženia Erbena, ktorého dal Schröter uväzniť pre akési vyhrážanie ešte koncom predošlého roku. Aby si naklonili komisára, ktorý sa pre odmietnutie pevného platu ani len nevedel pekne vysloviť o tomto meste, sľúbili mu písomne dar, len čo skutočne budú v mestskej pokladnici peniaze.^[84]

Už zrejmá nemožnosť vypraviť za 48 hodín 150 mužov v čase, keď aj tak už mnohí boli v zbrani, musela zapôsobiť u Schrötera v prospech Kremnice. Ešte viac však zavážil písomný sľub, ktorý mu odovzdali kremnickí vyslanci. Nato Schröter v liste z 15. mája povolil prepustiť z väzenia Erbena na záruku. Počet vojakov, ktorých mala postaviť Kremnica, zredukoval na 50 mužov, žiadal však, aby ich ihneď poslali do budčianskeho tábora, keďže Banská Bystrica už poslala žiadaných 200 mužov.^[85]

Na tento prípis zišlo sa kremnické meštianstvo už 16. mája na radnici a prerokovalo túto záležitosť. Keďže komora v tom čase vždy preberala polovicu ťarchy, boli na toto zhromaždenie pozvaní aj komorskí úradníci. Po prečítaní komisárovho prípisu chcela časť meštianstva na návrh nájomcu komory, ktorý vtedy zastupoval mincovného majstra, postaviť ihneď žiadaných 50 mužov, postarať sa o ich vybavenie, a tak vyhovieť Schröterovej žiadosti. Naproti tomu druhá časť súhlasila s Herkelom, ktorý navrhol ešte raz poslať ku komisárovi vyslanca so žiadosťou, aby nepožadoval 50 mužov dovtedy, kým bude žiadať Kremnicu o prepustenie tohto mužstva Bercsényi a kým dôjde od neho odpoveď.^[86] Herkel totiž radil upovedomiť Bercsényiho, že z Kremnice odišli všetky druhy zbraní, a takto ho primäť k oslobodeniu Kremnice od uloženej povinnosti.^[87]

Herkelove návrhy boli prijaté^[88] a kremnický richtár Ján Schmiedegg odišiel do Zvolena k Schröterovi. Nenašiel tam však komisára, a preto požiadal jeho zástupcu kapitána Bezeka a pozhovenie vo veci postavenia požadovaného mužstva, až kým Bercsényi o tom nerozhodne.^[89] Aj Schröterovi nechal list podobného obsahu.

Bezek uznal návrhy kremnického richtára a žiadosť mesta Kremnice ako spravodlivé a oprávnené, a preto dovolil o nejaký čas odsunúť postavenie vojakov. Sotva sa však Schmiedegg vrátil, hneď napísal Bezek Kremnici a žiadal pod hrozbou trestu za 48 hodín vyslať do budčianskeho tábora 50 kremnických vojakov.

Toto oznámil richtár na zhromaždení volenej obce dňa 18. mája a poslal zprávu spolu s Bezekovým listom aj komorským úradníkom.

Tu pochopilo meštianstvo, že sa mesto nemôže úplne zbaviť tejto ťarchy a rozhodlo sa vybrať z každej štvrti mesta a okrem toho z každej dediny niekoľko mužov, zvyšok žiadať od komory, určiť veliteľa medzi vojakmi a tak nasledujúceho dňa odoslať celé mužstvo na určené miesto.^[90]

Výkupné armalistov

Tento kontingent bol určený pre mešťanov a poddaných mesta. Armalisti patrili do inej kategórie a od začiatku tohto roku prispievali na vydržiavanie zvolenských zámockých drábov. V apríli sa zdalo, že budú musieť ísť osobne do boja, avšak včasné zaslanie príspevku na mesiace apríl a máj ich predbežne zachránilo od plnenia tejto povinnosti. Nemali však dlho pokoj. Dňa 28. mája prišiel totiž do Kremnice tekovský kapitán Pavol Tanay, ktorý velil župnému vojsku — šľachticom a ich náhradníkom — a žiadal, aby všetci tunajší armalisti sadli na koňa a išli s ním. Rozkaz na to dostal od Bercsényiho a mienil ho vykonať so všetkou dôslednosťou. Dôvody, ktoré uviedla Kremnica proti splneniu tohto rozkazu, nechcel Tanay uznať ako postačujúce a prísne zotrvával na svojej požiadavke. Kremnica nakoniec žiadala, aby predsa len oslobodil od osobnej insurekcie armalistov, ku ktorým patrili viacerí mestskí radcovia, ba aj sám richtár, pretože kremnickí armalisti sú sčasti vojenskej služby neschopní. V dôsledku toho predvolal Tanay všetkých armalistov na radnicu na lekársku prehliadku.^[91]

Keď sa kapitán presvedčil aspoň o čiastočnej pravdivosti tejto námietky^[92] a keď dostal on sám i jeho vedúci dôstojníci od mesta dary,^[93] bol ochotný prijať návrh mesta, že armalisti namiesto osobnej insurekcie budú platiť mesačne len určité výkupné a začal vyjednávať o tejto veci. Po dlhšom rokovaní sa dohodli, že od 1. júna bude každý armalista platiť 4 ríšske toliare alebo 6 zlatých (to bol v tom čase mesačný žold a zaopatrenie pre jedného husára). Kremnica bola veľmi rada, že týmto spôsobom oslobodila svojich armalistov od vojenských povinností.^[94]

Vydanie kanónov

Len čo Tanay so svojím sprievodom odišiel, už tu bol Schröter — ako vždy — so svojimi večnými požiadavkami. Tento raz žiadal od Kremnice dva kanóny (tzv. „Viertelkonthauner“), ktoré mali dať pretaviť na mažiare a poslať vojsku obliehajúcemu bojnický zámok.^[95]

Tieto delá si Kremničania veľmi vážili, preto meštianstvo nechcelo ani počuť o ich pretavení a rozhodlo sa, že pošle Schröterovi namiesto mažiarov 5 centov starého kovu — toľko totiž vážili oba kanóny — a okrem toho ešte jednu starú húfnicu.^[96]

Komisár bol veľmi spokojný so zaslaným kovom. Žiadal však, aby sa kanóny neuschovávali na kremnickom zámku, ale chcel ich vidieť v práci pri Bojniciach. Preto vydal mestu prísne nariadenie, aby dva kanóny ihneď poslalo do bojnického tábora. Pretože však tieto kanóny neboli v dobrom stave a pravdepodobne ich ani nebolo možno použiť a Kremnica mala aj tak viaceré kanóny — avšak viac-menej ako drahé relikvie na pamiatku — museli ich najprv opraviť a až potom podľa Schröterovho priania odoslať.^[97]

Avšak vojaci a insurgenti potrebovali nielen kanóny a ťažké delá, ale aj iné druhy zbraní. Preto Schröter súčasne naliehal, aby zámočníci a puškári usilovne pracovali a objednané zbrane čím skôr odoslali. Za meškanie hrozil krutým trestom. Takisto postupoval aj František Lónay a iní velitelia. Obyčajne posielali napomínacie listy a vyhrážky nie príslušným cechom, ale magistrátu, ktorý musel usilovne dozerať na prácu remeselníkov.

Limitácia

Mestská rada uznala, že ceny, ktoré si remeselníci žiadali za svoj tovar, neboli primerané životným potrebám, a preto sa rozhodla zvolať zasadanie volenej obce, aby spoločne určili výšku cien (limitáciu). Toto zhromaždenie sa skutočne konalo 5. júna 1704. Predovšetkým zakázalo mäsiarom^[98] pod trestom 12 zlatých komukoľvek ponúkať na predaj ovčie alebo teľacie mäso. Potom limitovali aj výrobky kušnierov, súkenníkov, zámočníkov, krajčírov,^[99] remenárov, pekárov, obuvníkov a čižmárov. Garbiari nechceli popustiť z platných cien, lebo vraj už aj tak majú škodu. Preto nariadil magistrát už v nasledujúcich dňoch doniesť kože na mestský dom a privedeným čižmárom prikázal na skúšku odrezať kúsky potrebné na topánky. Na základe tohto pokusu boli potom limitované aj garbiarske výrobky.^[100]

Týmito a inými menej dôležitými vnútornými záležitosťami zaoberala sa Kremnica takmer celý jún. Len s vojskami prechádzajúcimi častejšie mestom, ktorých vodcovia boli obyčajne pohostení na mestské trovy, mala mestská rada tu a tam menšiu prácu.

Delostrelecké kone

Keď sa priblížil koniec júla, boli mestu znovu predložené vysoké požiadavky. Predovšetkým komisár Schröter žiadal v mene kniežaťa od banských miest sto koní na záprahy pre delostrelecké vozy. Už to znamenalo významný príspevok^[101] a keďže sa žiadosť týkala rovnako všetkých banských miest, zvolala Kremnica spoločné zhromaždenie na 30. júna do Banskej Štiavnice.

Kremnický vyslanec Virgil Freyseysen dostal na toto zhromaždenie inštrukciu, aby sa prihováral za odoslanie žiadosti kniežaťu a nakoľko možno aj za oslobodenie banských miest od dodávky koní.

Nie je isté, či knieža vypočul prosbu banských miest a upustil od svojej požiadavky. Pravdepodobnejšie je, na čo aspoň poukazujú všetky okolnosti, že znovu žiadal kone, a v prípade, že by ich na čas neposlali, chcel uvaliť na váhajúce mestá nové dane. Pre všetky prípady považoval kremnický richtár za potrebné venovať už teraz náležitú pozornosť tejto záležitosti a presvedčiť mesto, aby včas plnilo kniežacie rozkazy. Nato bolo však treba peňazí, pretože Kremnica musela kúpiť svoj podiel koní. Totiž kone patriace obyvateľom mesta boli čiastočne na vojne, čiastočne sa museli držať kvôli poslom odchádzajúcim niekedy každú hodinu. Avšak mestská pokladnica na žiadosť komisára Schrötera práve zaplatila za všetky práce remeselníkom a bola zase úplne prázdna.

Za týchto okolností zvolal richtár dňa 30. júna 1704 zhromaždenie volenej obce a požiadal ju, aby sa postarala o zaopatrenie potrebnej sumy. Keďže sa richtár trpko sťažoval, že na prerokovanie takej dôležitej záležitosti prišlo len niekoľko mešťanov, určilo sa, že každý neprítomný zaplatí trest 12 zlatých. Pretože uliční desiatkári udali ako pravdepodobnú príčinu tohto smutného zjavu skutočnosť, že väčšina nemovitostí je v rukách nemešťanov, rozhodlo sa, že odteraz neslobodno predať ani jeden dom nemešťanovi. Po vyriešení tejto veci prikročilo zhromaždenie k jednotlivým bodom rokovania. Aby sa znovu naplnila prázdna pokladnica, uznieslo sa vyrubiť domovú daň, známu aj pod menom mestská daň a vybrať ju v krátkom termíne.^[102]

Komora tvorila ešte vždy samostatnú korporáciu, len určité veci mala spoločné s mestom. Tak to bolo najmä pri postavení regrútov a povoľovaní dane, hoci si jej úradníci privlastňovali rovnakú právomoc, akú mala mestská rada, a často hrubo porušovali výsady mesta, čím sa bolestne dotýkali najcitlivejšej stránky meštianstva. V daňových záležitostiach bolo treba vypočuť aj mienku komory. Preto volená obec oboznámila komorských úradníkov so svojím rozhodnutím a vyzvala ich, aby aj komora a jej ľudia prispeli príslušnou sumou. Komorskí úradníci tiež súhlasili so zdanením, ktorého potrebu nemohli vôbec poprieť. Žiadali však, aby tie osoby, ktoré nevlastnia domy, nemuseli platiť dane, pričom sa odvolávali na príslušný rozkaz administrátora. Týmto spôsobom sa značná časť obyvateľstva oslobodila od výrubu a celá ťarcha pripadla len na majiteľov domov. Nebolo však času vybojovať túto vec, ktorú neschvaľovalo ani meštianstvo, a tak sa dane rozdelili a zaplatili podľa návrhu komorských úradníkov. V tom čase zrejme všetky okolnosti potvrdzovali, že len mestská pokladnica bola prázdna, avšak mešťania a ostatní obyvatelia žili v oveľa priaznivejších pomeroch, jednak vďaka mnohým prácam pre komisiu, jednak však následkom rozvoja baníctva, a preto mohli ľahko platiť dane.

Kým sa toto v Kremnici prerokovávalo, radili sa vyslanci všetkých siedmich banských miest, zhromaždení v Banskej Štiavnici, ako by mohli odmietnuť kniežaťom požadovaných 100 koní a oslobodiť banské mestá od tejto ťarchy. Zhromaždenie prijalo návrh, ktorý dal na odporúčanie Kremnice jej vyslanec a poprosilo Hellenbacha, aby osobne podporoval prosby banských miest. On však odmietol, pretože silne pochyboval, že by knieža upustil od svojej požiadavky. Preto sa banské mestá obrátili s touto prosbou na Schrötera.

Pre prípad, že by sa tento zdráhal podporovať prosbu banských miest, malo sa zvolať nové zhromaždenie, z ktorého by sa poslali vyslanci ku kniežaťu. Títo nemali ustúpiť, až kým by knieža neznížil počet požadovaných koní na polovicu.^[103]

Schröter bol však poddajnejší ako Hellenbach a ujal sa — pravdaže zase len za dobrý honorár^[104] — odovzdania a podpory žiadosti banských miest. Dokonca dokázal, že banské mestá nemuseli hneď konať a celá záležitosť bola odročená na neskorší čas.^[105] Nakoniec bola Kremnica úplne oslobodená od odvedenia týchto koní.

Odchod kremnického vojska do bojnického tábora

Na tom istom zasadnutí, na ktorom referoval Virgil Freyseysen o rozhodnutiach zhromaždenia banských miest, prečítali aj prípis, ktorý práve došiel od Schrötera. V ňom žiadal komisár banských miest, aby Kremnica okrem už odoslaných 50 mužov postavila ešte ďalších 100 a poslala ich čím rýchlejšie do bojnického tábora spolu s dvoma už dávnejšie žiadanými kanónmi. Pre prípad, keby si Kremnica tento rozkaz generála Bercsényiho nepovšimla alebo ho včas nesplnila, pohrozil jej ťažkým trestom. V týchto pomeroch nebolo radné podporovať ešte raz žiadosť o oslobodenie spod tejto ťarchy a nesplniť túto povinnosť tým viac, že Banská Bystrica a Banská Štiavnica mali takmer celý počet svojho vojska v poli. Volená obec rozhodla, že rozkaz splní a požadované mužstvo bez meškania najme.^[106]

Tak sa i stalo. Dňa 7. júla sa zhromaždili zverbovaní hajdúsi priamo v Kunešove a začali cvičiť. Pretože však ich počet nebol úplný,^[107] bolo treba chýbajúcich doplniť z radov mestských poddaných a pripojiť k zverbovaným. Toto zapríčinilo určité zdržanie, takže mužstvo mohlo až 9. júla odísť k vojsku táboriacemu ešte vždy pri bojnickom zámku, pri ktorom bolo už prv vyslaných 50 mužov spolu s vojskom ostatných banských miest — pod vedením člena volenej obce Samuela Herfurtha. S týmto mužstvom boli teraz odoslané aj dva kanóny spolu s 386 guľami a voz s potravinami.^[108]

O tomto podal zprávu zhromaždeniu volenej obce dňa 10. júla senátor Baltazár Kaiser, zastupujúci neprítomného richtára a navrhol vydať rozhodnutie o zaopatrovaní kremnického vojska pre ten prípad, keby ho bolo treba po dobytí bojnického zámku odkomandovať do vzdialených krajov. Predvídalo sa, že generáli budú aj potom požadovať, aby sa mestá samy starali o zaopatrenie svojho mužstva. Toto sa však dalo za tých okolností ťažko uskutočniť, ba zdalo sa, že je to úplne nemožné. Preto chcelo meštianstvo v takýchto prípadoch platiť určité príspevky príslušnej plukovej pokladnici a ponechať svoje vojská starostlivosti vojenských veliteľov. Aby toto Kremničania dosiahli, keďže očakávali v krátkom čase pád bojnického zámku a s ním aj uskutočnenie tejto možnosti, odoslali už teraz ku Schröterovi Eliáša Schmiedegga a splnomocnili ho, aby s ním rokoval v tejto veci, prípadne sa s ním dohovoril a uzavrel príslušnú zmluvu.^[109]

Herkelove požiadavky

Na tom istom zhromaždení sa členovia volenej obce na svoje nemalé prekvapenie dozvedeli, že mesto je dlžné hlavnému notárovi už od 10. októbra 1701 sumu 1802 zlatých a že ju vraj nechce zaplatiť. Písal o tom totiž Bercsényi^[110] a vážne napomenul Kremnicu, aby túto sumu hlavnému notárovi podobrotky zaplatila. Pre lepšie pochopenie tejto veci treba poznamenať, že Herkel sa zaviazal v zasadnutí, na ktorom bol spolu s ostatnými vyslancami banských miest poslaný do Viedne, prosiť o odpustenie už za viac rokov nezaplatených vojnových daní, že dosiahne odpustenie a podnikne cestu na vlastné trovy, ak mu mesto daruje tretinu povolenej sumy. Jeho návrh nebol prijatý a on cestoval do Viedne na mestské trovy, preto nemohla byť ani reč o dare za jeho námahu a výdavky. On si ani nič nenárokoval celé 3 roky. Až v júni 1704 si dal vyhotoviť výťah z protokolu, vidimovaný turčianskym konventom. S podnotárom Danielom Frankfurterom vystavil dlžný úpis na 1802 zlatých s dátumom 10. októbra 1701. S týmito dokladmi išiel do Bercsényiho tábora v Eliášovciach (Illésháza) v Bratislavskej župe a žaloval sa generálovi na nevďačnosť mesta Kremnice, ktoré vraj nechce uznať jeho námahu a vyplatiť mu sľúbený honorár. Dozvediac sa o tom a vypočujúc prosbu o pomoc pri dosiahnutí oprávnených požiadaviek, odovzdal Bercsényi Herkelovi spomínaný prípis pre mesto Kremnicu.

Prejednávanie tohto predmetu, považovaného volenou obcou za veľmi dôležitý,^[111] bolo odročené na nasledujúce zasadanie. Toto sa konalo už 14. júla. Mestská rada s volenou obcou predovšetkým pristúpila k voľbe banského majstra; zvolili Jána Juraja Schindlera. Nato podľa kuriálneho protokolu vystúpilo meštianstvo, t. j. mestský výbor so svojimi rečníkmi a zakročilo vo veci Herkelových požiadaviek.

Tu vyčítali neprítomnému Herkelovi, že si dal svoju cestu k dvoru draho zaplatiť napriek tomu, že ta išiel až potom, keď už vyslanci ostatných banských miest práve dosiahli odpustenie nezaplatených daní. Mesto ďalej poprelo tvrdenie o údajnom sľube, resp. o vystavení dlžného úpisu. Herkel sa síce pokúsil čo najlepšie brániť svoju vec a odvolával sa medziiným aj na bývalého senátora Sauerweina, ktorý vraj vedel, že mu mestská rada a volená obec vystavila obligáciu, resp. ju schválila. Keď sa však na to opýtali Sauerweina, nechcel vedieť o vystavení nijakého dlžného úpisu. Herkel bol so svojimi nárokmi krátko odmietnutý a zhromaždenie sa rozhodlo informovať generála Bercsényiho o skutočnom stave vecí a zmariť Herkelovo úsilie.^[112]

Bercsényi bol informovaný o rozhodnutí a bol s ním spokojný.^[113] Tak bola táto záležitosť predbežne odročená, nie však, ako myslelo meštianstvo, ukončená.

Ťažkosti s hajdúchmi

Obliehanie bojnického zámku trvalo dlhšie než sa myslelo a 150 ľudí, ktorí skoro minuli svoj proviant a už dlhší čas museli dostávať viaceré zásielky, stálo mesto pekné peniaze. Avšak mestská pokladnica opäť neoplývala peniazmi, pretože preddavok ako aj mesačný žold sa musel vyplácať najatým hajdúchom v hotovosti. Preto sa všetko úsilie mestskej rady zameriavalo len na to, aby sa Kremnica čím skôr oslobodila od povinnosti udržiavať najaté vojsko, ak aj nie úplne, tak aspoň z veľkej časti.

Za tým účelom bol vyslaný 20. júla Eliáš Schmiedegg do bojnického tábora^[114] a žiadal veliteľa o prepustenie kremnického mužstva alebo o zníženie jeho počtu na tretinu. Veliteľ však potreboval vojakov, pretože ešte stále nedobyl zámok, nechcel teda ani počuť o prepustení ani jediného muža, ba žiadal, aby Kremnica novými hajdúchmi zaplnila miesta tých, ktorí medzitým zahynuli v boji alebo dezertovali z tábora. Vyhrážal sa, že ak Kremnica nebude chcieť splniť jeho rozkaz, obžaluje ju u kniežaťa. Výsledok Schmiedeggovej cesty bol teda, že Kremnica musela najať ešte niekoľko mužov a poslať ich do Bojníc, čo sa aj skutočne stalo.^[115]

O niekoľko dní požiadal Kremnicu aj Hellenbach, aby ihneď odoslala do Sv. Kríža celú zásobu gúľ, ktoré mala v meste. Meštianstvo naproti tomu žiadalo mestskú radu, aby prikázala strážiť mestské brány mestským drábom, ktorí mali riadne zbrane a odvolala „kyjakové stráže“, t. j. stráže mešťanov ozbrojených pre nedostatok zbraní palicami a hákmi.^[116] Či sa jedno alebo druhé uskutočnilo a či meštianstvo vyhovelo Hellenbachovej žiadosti, o tom chýbajú všetky konkrétne údaje.

Na tom istom zhromaždení, kde sa prerokovávali tieto dve požiadavky, žiadalo meštianstvo, aby sa ustanovil mestský horár, ktorý by sa staral o hory pri meste, a aby sa mu určil plat.^[117] Túto požiadavku uznali za spravodlivú a urobili prípravy na voľbu horára. Voľba sa však uskutočnila až v októbri. Za mestského horára bol zvolený Ján Juraj Roth s týždenným platom 1 zlatý 80 denárov z mestskej pokladnice.^[118]

Po dobytí bojnického zámku koncom júla^[119] prepustil veliteľ Urban Zelter väčšinu kremnického mužstva domov. Kremnica mu po páde bojnického zámku poslala strieborný pozlátený chochol v hodnote 36 zlatých.^[120] Tí vojaci však, ktorí ešte ostali v tábore, museli odísť k vojskám ležiacim jednak pri trenčianskom hrade, jednak pri Jure (v Bratislavskej župe). Väčšine z nich sa však ich postavenie nepáčilo a už po dvoch týždňoch odišli kremnickí hajdúsi aj s dôstojníkmi z tábora pri Trenčíne i proti vôli miestneho veliteľa domov.

Toto malo za následok vážnu výčitku pre Kremnicu zo strany komisára banských miest. Už 21. augusta písal o tom Kremnici a vyzval mestskú radu, aby okamžite odoslala zbehnuté vojsko späť do trenčianskeho tábora. Súčasne pohrozil, že Bercsényi opäť prísne potrestá mesto, ak sa dozvie o takej vierolomnosti kremnických vojakov. Aby sa kremnické mužstvo čím istejšie vrátilo do opusteného tábora, prikázal Schröter veliteľovi bystrických hajdúchov Matejovi Puchonovi, ktorý práve mal stadiaľ ísť so svojím vojskom, aby šiel cez Kremnicu a pojal so sebou kremnických hajdúchov. Toto oznámil aj Kremnici.^[121]

Avšak nielen kremnickí vojaci svojvoľne a z vlastnej moci opustili tábor a vrátili sa domov. To isté urobili aj vojaci z iných miest, len čo mali na to vhodnú príležitosť. Boli k tomu formálne nútení z viacerých príčin a dôvodov. Predovšetkým mužstvu chýbalo jednotné velenie. Každá skupina dostala vlastného veliteľa s rovnakým právom ako ostatní, závislého v istom zmysle len od veliteľa tábora a jemu podriadeného. Boli to však len určité prívesky riadneho vojska a početných župných bandérií. Okrem toho tieto mestské oddiely často nemali dostatok potravín, ba ani najpotrebnejší odev.^[122] To však zavinili nie tak samé mestá, ako skôr často priveľká vzdialenosť medzi nimi a ich mužstvami. Táto vzdialenosť spolu s veľkou neistotou verejných ciest totiž zapríčiňovala, že pravidelné zásobovanie vojska bolo ak nie celkom nemožné, tak aspoň veľmi ťažké. A velitelia táborov a útvarov len vo veľmi zriedkavých prípadoch boli ochotní prevziať stravovanie mestských milícií, pretože jednak mali dosť starostí o svoje vlastné vojsko, jednak dostatočne poznali zlú obyčaj jednotlivých miest oneskorene hradiť výdavky, keď mali platiť na stravovanie vojska. Zo svojich vlastných prostriedkov alebo na trovy vlastného vojska nemohli velitelia vyplácať mestských vojakov. Ba aj určený žold dostávalo mužstvo miest často oveľa neskoršie než malo, a preto muselo neraz trpieť hladom. Najhoršie sa asi cítili ranení. Vojenské lazarety a vojenské nemocnice boli v tom čase pri každom tábore alebo aspoň v určitých oblastiach, ale tieto ani zďaleka nezodpovedali mnohým požiadavkám. Ranení vojaci boli často rozdeľovaní do jednotlivých miest a obcí ošetrovaní obyvateľstvom zväčša na trovy príslušnej obce. Aj Kremnica platila značné príspevky na ranených bojovníkov, ktorí ležali po domoch jednotlivých mešťanov, keď bol mestom zriadený lazaret preplnený. Boli medzi nimi viacerí Poliaci, Francúzi a Nemci. Ranení kremnickí vojaci však nenašli podobných samaritánov a museli všetky trovy na lekárov a iné osoby platiť z vlastných prostriedkov,^[123] aj keď nemali postačujúci žold^[124] a často ho, ako už bolo povedané, ani včas nedostávali.^[125]

Vymenovanie Gašpara Révaya za veliteľa vojsk banských miest

Tieto rozhárané pomery, v ktorých mestské vojská veľmi trpeli a ktoré zapríčinili dezertovanie mnohých vojakov, poznali teraz už aj generáli. Bolo celkom zrejmé, že treba zaviesť iné spôsoby, ak má byť mužstvo poslané mestami schopné na vojenskú službu. Bercsényi sa pokúsil zamedziť toto zlo tak, že menej početné mestské milície nariadil zlúčiť do väčších útvarov a podriadiť ich osobitným veliteľom. Milície z Kremnice, Banskej Štiavnice a Banskej Bystrice, Pezinka, Modry a Jura spojil Bercsényi^[126] do jediného útvaru počítajúceho tisíc mužov a za ich veliteľa vymenoval slobodného pána Gašpara Révaya.

O tomto sa príslušné mestá, najmä Kremnica, dozvedeli z listu datovaného dňa 20. augusta 1704 v tábore pri Nádaši, ktorý prikazoval uznať Révaya za veliteľa mužstva a mesačný žold vojakov neposielať priamo každému mužovi, ale veliteľovi, ktorého rozkazy a nariadenia týkajúce sa záležitostí týchto útvarov mali mestá poslušne a presne vykonávať.^[127] Aj Révay oznámil Kremnici koncom augusta svoje vymenovanie za veliteľa mestských útvarov^[128] a prosil ju o zaplatenie zvyšku žoldu mužstva, aby mohol svoju funkciu nerušene vykonávať.

Toto nové nariadenie prinútilo banské mestá, aby zvolali zhromaždenie do Banskej Bystrice.^[129] Na tomto zhromaždení sa radili, ako sa majú zachovať k Bercsényiho rozkazu a k novému veliteľovi Révaymu a dohodli sa o postupe.

Štiavnické rokovanie

Kým Rákóczyho prívrženci zbierali, posilňovali a usporadovali svoje sily a niesli víťazné zbrane nielen k západným hraniciam Uhorska, ale aj na susednú Moravu a do Dolného Rakúska, zatiaľ bol cisár Leopold zaujatý vojnou o španielske dedičstvo a musel obrátiť svoje vojsko najmä proti francúzskej armáde. Veľké úspechy Rákóczyho priviedli ho k náhľadu, že „rebel“ odsúdený ešte 30. apríla 1703 na smrť, mu nakoniec vyrval krásne Uhorsko. Cisárski generáli Stahrenberg, Šlik, Rabutin a Herbeville neboli už schopní dlhší čas udržať niekoľko pevností, ktoré ešte ovládali. Naproti tomu obyvateľstvo krajiny sa vedelo nadchnúť Rákózcyho zmyslom pre spravodlivosť, ktorú uplatňoval v každom smere a pri každej príležitosti aj na seba, aj na svoju vec. Pri takomto stave bol Leopold I. naklonený vyjednávať s Rákóczym a uzavrieť aspoň prímerie. Aj Rákóczy, z ktorého prípisu je dostatočne zrejmá živá účasť s utýranou a vojnou ťažko postihnutou krajinou, bol naklonený takýmto vyjednávaniam. Okrem toho musela sa ho dotknúť aj tá okolnosť, že po úrodnom roku 1703 nasledoval neúrodný,^[130] a práve tie kraje, ktoré boli uchránené od bojov, mohli si urobiť len skromné zásoby na zimu. Keďže teraz nielen obyvateľov, ale aj vojsko mohol postihnúť nedostatok potravín a krmiva, prípadne hlad, musel v rozličných oblastiach zriadiť väčšie sklady.^[131]

Na ich zriadenie bol však potrebný čas, a ten sa mohol získať tým, že by sa prikročilo k rokovaniu. Takto mal aj Rákóczy závažné dôvody prijať návrhy Leopolda I. a vyslať niekoľkých svojich splnomocnencov na rokovania.

O tomto podal zprávu Kremnici dňa 26. septembra hlavný vojenský komisár Pavol Lányi, ktorý oznámil, že kniežací splnomocnenci sa stretnú už 28. septembra v Banskej Štiavnici s cisárskymi komisármi a začnú rokovať. Aby celú ťarchu nemusela znášať sama Banská Štiavnica,^[132] žiadal, aby Kremnica odoslala určité množstvo potravín^[133] pre početných šľachticov, ktorí pri tejto príležitosti majú prísť do Banskej Štiavnice aj so svojimi rodinami a služobníctvom. Knieža Rákóczy sa pre obliehanie Jágra musel dlhší čas zdržovať v gyöngyöšskom tábore, a odtiaľ prišiel do Banskej Štiavnice aj so svojím početným sprievodom. Darvas už 14. septembra oznámil Kremnici, že Rákóczy zrušil svoj tábor pri Gyöngyösi a práve sa blíži s celým vojskom do tohto kraja.^[134]

Aj ostatné banské mestá, s nimi Krupina, Zvolen a Brezno ako aj okolité župy museli prispieť na zaopatrenie štiavnických hostí.

Rákóczy ? oblasti banských miest

Kremnica, ktorá mala dosť dôvodov zachovať si priazeň kniežaťa, poslala nielen všetko, čo žiadal Lányi, ale vyslala aj richtára s niekoľkými mestskými radcami, aby pozdravili knieža. To sa stalo začiatkom októbra v kúpeľoch Vyhne, ležiacich neďaleko Banskej Štiavnice,^[135] kde sa Rákóczy zdržoval.

Blízkosť kniežacieho dvora pociťovala najmä mestská pokladnica, pretože dary,^[136] ktoré dala Kremnica jednak kniežaťu,^[137] jednak jeho úradníkom a služobníctvu, dosahovali značnú sumu. Štedrosť Kremnice pri tejto príležitosti uvádza čitateľa vtedajšej pokladničnej knihy mesta do skutočného údivu.

V Kremnici sa pripravovali drahé pochúťky, zásobovala sa kuchyňa cukrom, masťou, rybami, slukami, múkou, hrachom a rozličným korením. Kniežací úradníci a sluhovia, prichádzajúci teraz veľmi často do Kremnice, boli hostení na mestské trovy, čiastočne zaoblečení a bohato obdarovaní. Prechádzajúce vojská dostali víno, pivo a potrebné potraviny. Ranených starostlivo ošetrovali a láskavo s nimi nakladali. V tom istom čase dvadsať kremnických vojakov v tábore pri Jure veľmi trpelo nedostatkom všetkých potrebných vecí. Túto zúfalú situáciu vylíčil stručne, ale dojímavými slovami ich veliteľ Juraj Kutivan, strážmajster Ján Vilesch a zástavník Ján Poliak v liste zo dňa 3. októbra 1704 adresovanom kremnickému richtárovi.^[138]

Náboženské spory Kremničanov

Aj v meste boli náboženské trenice len na určitý čas ututlané, nie však celkom odstránené. Evanjelici sa opierali o kniežací edikt z 13. augusta 1704^[139] a žiadali, aby len evanjelickí duchovní krstili ich deti, len oni ich sobášili a tiež len oni pochovávali ich mŕtvych. Toho sa dožadovali najmä obyvatelia Hornej a Dolnej Vsi, Lúčok, Krahúl a Kunešova a vôbec dedinčania.^[140]

Túto žiadosť podporovala evanjelická časť meštianstva všetkými zákonnými prostriedkami a duchovní dostali rozkaz, aby bez zdráhania vybavili všetky obrady, o ktoré ich požiadajú evanjelickí dedinčania. Ba evanjelici žiadali tak isto s odvolaním sa na mesto ako majiteľa špitálskeho kostola, aby špitálske zvony po zaplatení príslušného poplatku za zvonenie používali len pri evanjelických pohreboch. Proti tomu sa postavilo zo všetkých síl katolícke duchovenstvo. Adam Samarjai, kremnický mestský farár, Štefan Bosmen, farár z Kremnických Baní a Kunešova a Ambróz Gastel, gvardián tunajšieho kláštora františkánov ako administrátor slovenského katolíckeho cirkevného sboru a jeho špitálskeho kostola, podali dňa 2. októbra mestskému richtárovi rozhorčený protest proti postupu evanjelického duchovenstva a proti požiadavkám evanjelikov, bývajúcich na dedinách. Podľa názoru protestujúcich nemali právo žiadať od evanjelických duchovných, aby krstili ich deti, sobášili nové manželské páry a pochovávali mŕtvych.^[141] Tento protest bol len málo platný. Protestujúci dostali od magistrátu potvrdenie, že ho skutočne podali a odišli s ním k Rákóczymu, aby sa tu sťažovali na zásahy evanjelických duchovných do ich práv. Žalovali sa, že evanjelici odťahujú od nich tých dedinčanov, ktorí patria k špitálskemu sboru, čím sa ich príjmy značne zmenšujú. Preto žiadali, aby týchto dedinčanov bez rozdielu náboženstva krstil, sobášil i pochovával len administrátor špitálskeho kostola.^[142] Následkom tejto sťažnosti bol kremnický evanjelický sbor predvolaný na 28. októbra pred knieža do Vyhieň. Evanjelici vyslali Jeremiáša Schmiedegga. Tento odpovedal na všetky otázky kniežacích radcov zasadajúcich na súde, ktoré sa týkali najmä štólových poplatkov a zoslabil žalobu katolíckeho duchovenstva písomnou replikou.

Nato odpovedal Rákóczy, že platí sloboda náboženstva, a preto každý má právo dať sa pochovať, krstiť si deti i sobášiť sa podľa svojho rítu. A keby potreboval tieto úkony v prípade, že by v jeho bydlisku nebol duchovný jeho vierovyznania, môže o to požiadať duchovných, ktorí bývajú v iných obciach. Okrem toho Rákóczy vo svojej odpovedi nariadil, že nikomu neslobodno odoprieť kremnické zvony k pohrebu a že štólu a iné poplatky musia obyvatelia odvádzať len svojmu vlastnému duchovnému, za žiadnych okolností však nie duchovnému iného vierovyznania.^[143]

Táto kniežacia rezolúcia bola oznámená dňa 30. októbra na zhromaždení volenej obce a v odpise odoslaná katolíckemu duchovenstvu, aby sa podľa toho držalo. Tým boli náboženské rozpory zas na čas obmedzené na súkromné kruhy.

Haliere na stavbu kostolov

Tento boj medzi katolíckym a evanjelickým duchovenstvom zavdal mestskej rade príčinu, aby niekoľko dní venovala pozornosť zdanlivo už zabudnutej veci a aby ju opäť vytiahla na denné svetlo. Bola to otázka príspevkov na stavbu kostolov. Už od veľkého požiaru r. 1560, ktorý zničil okrem spolovice vystavaného kostola na námestí aj zámocký kostol, najviac však ich veže, museli platiť všetky kremnické cechy, ako aj všetci robotníci pracujúci pri baniach týždenne určitý poplatok na obnovu týchto budov. Stavba kostolov a kostolných veží postupovala len pomaly, jednak pre nedostatok peňazí, jednak pre vojnové časy. Sotva bola stavba dokončená, dlhy z nej ešte ani neboli vyrovnané, a už sa stal zámocký kostol znovu obeťou požiaru. Aj kostol na námestí bolo treba znovu vystavať, čo si vyžiadalo značnú sumu. Týmto spôsobom sa pracovalo na stavbe kostolov a veží s niekoľkými prerušeniami takmer 70 rokov, a preto sa aj usilovne zbierali haliere na stavbu kostola, t. j. týždenné príspevky meštianstva a baníkov. Tak sa stalo odvádzanie halierov na stavbu kostolov stálym poplatkom a pre cirkevnú pokladnicu výdatným zdrojom príjmov. Zo mzdy každého erárneho robotníka pracujúceho v baniach, pri premývaní zlata a v hutách sa strhávali týždenne dva denáre, z ktorých jeden sa vložil do bratskej pokladnice a druhý, určený na stavbu kostolov, odvádzal sa mestu ako správcovi cirkevnej pokladnice. Tak to bolo až do roku 1667. Toho roku nariadil však správca komory Dollinger komorskému pokladníkovi, aby tieto peniaze naďalej neodvádzal mestu, ale ich radšej použil na zriadenie komorskej jatky. Napriek všetkým protestom sa tak skutočne stalo, a to, ako tvrdila Kremnica,^[144] na škodu mesta. Po 37 rokoch spomenula si konečne mestská rada pri príležitosti sporu o štólové poplatky, že haliere na stavbu kostolov sa síce od erárnych baníkov týždenne zbierajú, ale komora ich dosiaľ neodviedla mestu. Dovtedy zadržaná suma mala dosahovať vyše 10 000 zlatých.

Mestská rada sa na zasadnutí dňa 6. októbra rozhodla odoslať kniežaťu Rákóczymu žiadosť s prosbou, aby nariadil súdobému komorskému pokladníkovi Jurajovi Freyseysenovi podať zprávu o dovtedajšom použití halierov na stavbu kostolov a vyplatiť dovtedy zadržanú sumu mestu.^[145]

Námaha mestskej rady ostala zatiaľ bez úspechu, a komora zhrabla nielen už vybraté, ale aj v priebehu času zinkasované príspevky.

Nové zbrojenie

Vedľa týchto starostí mala Kremnica veľa práce aj s vojenskými záležitosťami. Štiavnická konferencia zostala úplne bez výsledku. Nebola už reč nielenže o mieri, ale ani o prímerí. Obe stránky sa chystali s novým rozhorčením rozhodnúť svoj spor s mečom v ruke. Kremnických armalistov, ktorí stále zanedbávali platiť svoje príspevky na vydržovanie náhradného mužstva, vyzval tekovský podžupan Andrej Hunyady k presnému plateniu.^[146] Generál Anton Eszterházy pohrozil Tekovskej župe exekúciou a trestom, ak do týždňa nevráti svojich banderialistov, ktorí skoro všetci ušli z tábora.^[147]

Avšak nielen vojenskí zbehovia boli zadržiavaní a posielaní späť k svojim regimentom. Uvažovalo sa aj o zvýšení počtu mužstva. Bercsényi za tým účelom poslal dňa 25. októbra 1704 z Banskej Štiavnice list^[148] tým mestám, ktoré sa mali starať o révayovský regiment a nariadil, aby každé z nich odoslalo určitý počet nových vojakov k tým, ktorí už stáli v poli. Určil 15 mužov na portu, a pretože Kremnica mala sedem a pol palatínskych port, mala dať k dispozícii Révayovi stodvanásť a pol muža. Avšak v liste, ktorý v tej veci napísal Bercsényi Kremnici, žiadal predbežne len 72 mužov a okrem toho mesačne 277 zlatých a 50 denárov ako ich žold.^[149]

Tento list odovzdal Kremnici sám Révay a prezentoval ho mestu spolu so svojimi menovacími dekrétmi dňa 29. októbra.^[150] Medziiným oznámil magistrátu, že Bercsényi predvídajúc prechod viacerých vojsk a ich ubytovanie ako aj riadne zaopatrenie zo strany mesta, by upustil aj od 72 mužov a uspokojil by sa s vyslaním 40 a pol muža, resp. doplnením v poli stojacich dvadsiatich a niekoľkých kremnických hajdúchov. Révay, ktorý mal byť prečo Kremnici vďačný, v tomto ohľade úplne súhlasil s Bercsényim, ba zdalo sa, že Bercsényi len na jeho príhovor znížil počet mužov zo 112 a pol najprv na 72, konečne však na 40 a pol. Okrem toho však žiadal Révay od Kremnice zbrojný voz a príspevok na zaobstaranie zástavy regimentu.^[151]

Zprávy a želania Révayho, resp. Bercsényiho boli oznámené 30. októbra na zasadaní volenej obce, ktorá sa rozhodla, že sa pokúsi Révayovi v niečom vyhovieť.^[152] V zmysle tohto rozhodnutia dala Kremnica pripraviť zbrojný voz a odoslať ho veliteľovi.^[153] Ohľadom požadovaných hajdúchov vyslala hlavného notára Herkela k Bercsényimu do Banskej Štiavnice a potom k Révayovi, aby dosiahol ešte väčšiu úľavu a ak možno, aby ich úplne zbavil tejto povinnosti.^[154]

Je celkom prirodzené, že ani Bercsényi ani Révay nechcel počuť o odpustení predpísaného mužstva. Ba keď Herkel sľúbil veliteľovi, že mu Kremnica pošle peniaze na najatie hajdúchov a keď ho prosil, aby mu sám prenechal zverbovanie potrebného počtu, zdráhal sa veliteľ splniť prosbu kremnického vyslanca. Tak zostalo úsilie mesta Kremnice bez výsledku. Dňa 7. novembra^[155] ju Révay znovu napomenul, aby sa podrobila rozkazu Bercsényiho a aby do príchodu jeho splnomocnencov zverbovala aspoň polovicu požadovaného mužstva.

Teraz sa už nebolo možno ďalej vyhýbať, a tak sa dňa 9. novembra rozhodlo, že desiatnici sa majú postarať o najatie hajdúchov, prípadne vypraviť požadované množstvo.^[156] Konečne teda priložili ruku k dielu, ale išlo to tak pomaly, že nakoniec veliteľ musel poslať do Kremnice dôstojníkov Daniela Záborského a Františka Bereczkého s plnou exekučnou mocou. Avšak ani tento krutý predpis nič nedocielil. Exekútori sa sami presvedčili o nemožnosti zverbovať v Kremnici ešte niekoho okrem už zverbovaných. Preto vzali od mesta 40 zlatých a sľúbili, že Révay sám za tieto peniaze naverbuje 10 mužov, len im Kremničania museli prisľúbiť, že budú každomesačne presne posielať 30 zlatých pripadajúcich na týchto 10 mužov.^[157]

Boj o rovnoprávnosť medzi troma väčšími banskými mestami

Kremnica sa domnievala, že s odchodom oboch exekútorov sa úplne zbaví tejto záležitosti. Avšak táto domnienka sa čoskoro ukázala ako celkom nesprávna.

Už sme uviedli, ako Bercsényi rozdelil počet požadovaného množstva podľa palatínskych port. Takýto postup pozoroval nielen pri Kremnici, ale aj pri iných mestách. Už r. 1701 určil palatín počet port pre Kremnicu na 12, pre Banskú Štiavnicu na 21 a pre Banskú Bystricu na 19, rok nato pre Kremnicu na 7 a 1, Banskú Štiavnicu 16 a 1 a Banskú Bystricu 14 a 1. Konečne roku 1703 pre Kremnicu na 6, Banskú Štiavnicu na 14 a 1 a Banskú Bystricu 12 a 1 port.^[158]

Knieža Rákóczy určil však pre Kremnicu 7 a pol, pre Banskú Štiavnicu 16 a pol a pre Banskú Bystricu 14 a pol port.

Tak prestala pradávna rovnosť pri znášaní tiarch medzi väčšími banskými mestami. Kremnica bola svojím rozdelením port zrejme uprednostnená a obetovala krv a dane v menšej miere než Banská Štiavnica a Banská Bystrica. Pri tomto poslednom postavení vojakov požadovali totiž od Kremnice 42 mužov a mesačných 156 zlatých 90 denárov, kým Banská Štiavnica musela postaviť a mesačne platiť 89 a 1/10 muža a 343 zlatých 40 denárov a Banská Bystrica 82 a 3/4 muža a 319 zlatých 31 denárov. Keďže sa toto už častejšie stávalo a Banská Štiavnica a Banská Bystrica sa cítili ukracovanými vo svojich právach, usilovali sa obe mestá o obnovenie starej rovnosti. Za tým účelom sa obrátili na Bercsényiho a dostali od neho dekrét, podľa ktorého sa malo zase uskutočniť predtým obvyklé rovnaké rozdelenie všetkých tiarch medzi tri väčšie banské mestá.^[159]

Tento Bercsényiho list ukázala Banská Štiavnica v poslednej tretine novembra na banskomestskom zhromaždení, na ktoré Kremnica vyslala richtára Jána Schmiedegga a Adama Hirschnera.^[160] Obe mestá trvali neochvejne na tom, aby Kremnica súhlasila so znášaním celkom rovnakých povinností a tiarch.

Kremnickí vyslanci, najmä na tomto zhromaždení prítomný kremnický richtár, zdráhali sa splniť túto žiadosť, a vyhlásili, že Kremnica nemôže prevziať už väčšie zaťaženie, ani s ním nemôže súhlasiť. Po tomto vyhlásení kremnických vyslancov poslali Banská Bystrica a Banská Štiavnica ihneď nových vyslancov k Bercsényimu s naliehavou prosbou, aby znovu zaviedol dávnu rovnosť medzi troma väčšími banskými mestami a aby vzdorujúcu Kremnicu násilím prinútil prevziať rovnaké náklady. O tomto zákroku podali kremnickí vyslanci po svojom návrate zprávu mestskej rade. Táto napísala hlavnému notárovi, ktorý bol práve v Trnave, aby ihneď odišiel do Hlohovca k Bercsényimu a poprosil ho o zachovanie rozdelenia port a tým aj o ponechanie terajšieho rozdelenia. Herkel sa odobral k Bercsényimu a docielil, že tento prisľúbil na žiadosť Kremnice dodržiavať už predpísané kvóty port a žiadal len o pokoj zo strany banských miest, povoliac im, že tento spor môžu rozhodnúť na jeho zámku a dohodnúť sa o spôsobe uskutočňovania repartícií.

Na požiadanie kremnického richtára prihovoril sa za Kremnicu u Bercsényiho aj Révay a prosil generála, aby nezaťažoval toto mesto, ktoré sa nemôže merať s Banskou Štiavnicou a Banskou Bystricou v otázke blahobytu obyvateľov, takými ťarchami, aké musia znášať druhé dve mestá, pretože nimi požadované rovnaké postavenie je len zdanlivé, v skutočnosti bola by to však veľká nespravodlivosť pre Kremnicu.^[161]

Spolovice bola teda táto záležitosť vybavená v prospech mesta Kremnice a kremnickí mešťania dobre vedeli, že Banská Štiavnica a Banská Bystrica nebudú skôr spokojné, kým nedosiahnu úplné splnenie svojho priania. Preto sa Kremničania na zhromaždení dňa 30. novembra rozhodli^[162] ešte raz vyslať hlavného notára k Bercsényimu a všade tam, kde by mohli Banská Štiavnica a Banská Bystrica pracovať proti Kremnici, poverili Herkela, aký každým možným spôsobom prekazil zámery týchto protivníkov.

Tu Kremničania postavili plný počet požadovaných vojakov.^[163] Keďže však Banská Štiavnica a Banská Bystrica tiež neoddychovali, ihneď vyslali svojich vyslancov k Bercsényimu a vyvinuli také úsilie, že sa aj Révayovi zdalo potrebné napomenúť Kremnicu, aby vynaložila celú energiu^[164] a napla všetky sily. Kremnica urobila všetko čo len mohla pre udržanie priaznivých pomerov.

Tentoraz však všetky dary a sľuby nestačili prekonať kroky a úsilia podniknuté zo strany štiavnických a bystrických vyslancov.

Už dňa 18. decembra^[165] oznámil Révay, že dostal od Bercsényiho prísny rozkaz prinútiť Kremnicu k dodržiavaniu pradávnej rovnosti pri všetkých riadnych i mimoriadnych dávkach a primäť ju k zvýšeniu počtu hajdúchov zo 42 až na 219 mužov. Uistil síce, že to veľmi nerád žiada od Kremnice, dožadoval sa však, aby mesto neotáľalo so splnením rozkazu, pretože Banská Štiavnica a Banská Bystrica už postavili svoje mužstvá. Pre každý prípad želá Kremnici, aby bola ušetrená všetkých ďalších nepríjemností alebo trestov.

Kremnica nemohla alebo nechcela poslúchnuť Révayovu radu. Keďže hlavný notár pravdepodobne tak vybavil svoje predošlé poslanie u Bercsényiho, že sa dal odbaviť sľubmi a celé riešenie záležitosti nevyčkal na príslušnom mieste, vyslalo ho mesto opäť, aby u neho obnovil predošlú žiadosť. Súčasne písalo však aj kniežaťu a prosilo ho, aby poveril vyriešením tohto sporu dvoch barónov, Gottfrieda Hellenbacha a Tomáša Schmiedegga, keďže sa mestá nemohli dohodnúť o rozdelení bremien.^[166]

Herkel vyslaný k Bercsényimu vrátil sa do Kremnice až 29. decembra a nasledujúceho dňa informoval volenú obec a mestskú radu o priebehu svojho poslania. V zpráve zdôraznil, že Banská Štiavnica a Banská Bystrica stále pripomínali generálovi, ako im krivdí, keď nežiada od Kremnice taký istý počet hajdúchov, ako od oboch žalujúcich miest a akej neprávosti sa dopustil v prospech Kremnice. Medziiným poučili Bercsényiho, že všetky banské mestá oddávna rozdeľovali medzi sebou na štyri časti výdavky poskytované v prospech kniežaťa alebo na spoločné ciele a vždy pripadlo po štvrtine na Kremnicu, Banskú Štiavnicu a Banskú Bystricu, štvrtá štvrtina však na štyri menšie banské mestá. Toto sa ukladalo vždy bez akéhokoľvek protirečenia. Práve následkom týchto výčitiek vydal Bercsényi po ďalšej Herkelovej zpráve sťažujúcim sa mestám rozkazy, zaväzujúce Kremnicu k rovnakému počtu hajdúchov ako dávala Banská Štiavnica a Banská Bystrica.

Keďže však Kremnica už viackrát prosila o odvolanie tohto rozkazu a veliteľ Révay to neprestal odporúčať, nevedel sám Bercsényi, čo má robiť. Preto mu prišiel vhod návrh nielen Kremnice, ale aj niektorých osôb, aby tento spor rozriešili Hellenbach a Schmiedegg. Kremnického hlavného notára poslal späť s odkazom, že sa touto záležitosťou nechce viac zaoberať a že ju prenecháva rozsudku oboch určených komisárov.^[167] V tomto zmysle písal Bercsényi aj kniežaťu Rákóczymu a odporúčal mu, aby nechal záležitosť vyriešiť Hellenbachovi a Schmiedeggovi.^[168]

Tak skončil pre Kremnicu rok 1704 a nasledujúci rok 1705 priniesol už v prvých dňoch nové starosti.

Bitka pri Trnave. Rozriešenie sporu o rovnoprávnosť

Dňa 24. decembra 1704 došlo na okolí Trnavy k boju, na ktorom sa zúčastnilo aj kremnické mužstvo. V tomto boji^[169] padla väčšina kremnických hajdúchov a len 6 mužov z nich uniklo smrti a vrátilo sa do Kremnice. Richtár sa na zhromaždení volenej obce opýtal, čo si počať s týmito ľuďmi. Táto otázka však zostala bez odpovede až do doručenia Révayho listu, v ktorom žiadal okamžite odoslať zachránené kremnické vojsko do svojho tábora do Bátoviec. Táto požiadavka veľmi prekvapila kremnických mešťanov a nepríjemne sa ich dotkla, pretože podľa dávneho zvyku osoby, ktoré bojovali v nejakej bitke, boli úplne oslobodené od všetkých ďalších povinností.^[170] Bolo však treba poslúchnuť rozkaz veliteľa a zvyšky kremnickej milície znovu poslať na označené miesto.^[171] Otázka rovnosti medzi Štiavnicou a Bystricou sa ešte nevyriešila. Kremnica mohla ľahko stratiť aj priazeň Révayho, ktorý v tejto dôležitej záležitosti preukázal už mestu znamenité služby a ešte ich aj mohol preukázať, keby nechal ich žiadosť nepovšimnutú. Banská Štiavnica a Bystrica neboli spokojné s rozhodnutím Bercsényiho, ktorý postúpil spor Hellenbachovi a Schmiedeggovi. Preto sa obrátili žiadosťou zo dňa 3. januára 1705 na samotné knieža Rákóczyho,^[172] a tento úplne súhlasil s požiadavkou oboch miest. Nato Rákóczy nariadil Kremnici, aby zvýšila počet svojich hajdúchov až na 100.^[173]

Tento kniežací rozkaz Kremnica nesplnila, avšak 9. januára odoslala svojho podnotára Dávida Frankfurtera a 12. januára aj hlavného notára Martina Herkela^[174] do Levíc k Rákóczymu.^[175] Aj tu dosiahla schválenie Bercsényiho rozhodnutia, avšak s tou zmenou, že v prípade, ak Hellenbach odmietne zamýšľané sprostredkovanie, usporiada schôdzku vyslancov nielen sváriacich sa troch väčších, ale aj štyroch menších banských miest pod predsedníctvom slobodného pána Tomáša Schmiedegga, kde sa rozrieši táto otázka^[176] s konečnou platnosťou.

Toto zhromaždenie bolo zvolané do Kremnice^[177] na 10. februára. Uvážilo, že úprava port podľa všetkého zdania sa spraví ešte toho roku a tým sa zavedie pravdepodobne spravodlivejšie rozdelenie daní. Ďalej uznalo, že Kremnica pre dlhoročné banské stavby ako aj pre časté ubytovanie vojska a prechody vojsk a konečne pre nehorázne kontribúcie v peniazoch a naturáliách, ktoré musela poskytnúť ešte roku 1703, upadla do nových dlhov, ktorých sa dlho nemohla striasť.^[178] Z toho vyplynulo, že pod ťarchou všetkých týchto okolností Kremnica vysokým počtom hajdúchov, ktorý predpísal 30. októbra Bercsényi a mesačným peňažným príspevkom bude silne zaťažená. Preto zhromaždenie uzavrelo, že nemožno od ťažko skúšaného mesta žiadať väčšie ťarchy.

Nedostatok peňazí v Kremnici

Kremnica mala zatiaľ veľa starostí, skadiaľ zaobstarať peniaze pre netrpezlivých veriteľov, ako aj na zaplatenie mzdy hajdúchov a na iné výdavky. Pri najlepšej vôli musela raz tu a raz tam zaostávať a prijímať upomínacie listy od komisára, veliteľa a jeho kapitánov. Tak František Bereczký, ktorý bol s kremnickým mužstvom v Pukanci, dňa 7. marca 1705 naliehavo žiadal, aby nezaplatený žold za február vyplatili čo najskôr a ak možno v zlate a v strieborných minciach. Pripomenul, aby pripravili príspevok aj na marec, aby ho mohol Bereczký, ktorý príde za niekoľko dní do Kremnice, celkom iste prevziať.^[179] Túto žiadosť chcela Kremnica splniť, preto požadovala od mešťanov aj od všetkých obyvateľov dane. Minciari a iní komorskí robotníci, ktorí nemali domy, sa však zdráhali platiť dane. V tom ich čo najdôraznejšie podporovali tunajší komorskí úradníci, odvolávajúci sa proti mestu na inštrukciu, ktorú mali dostať od Hellenbacha. Za takýchto okolností nezostávalo Kremnici nič iného, ako vymáhať potrebné príspevky od majiteľov domov a na odporujúcich robotníkov sa žalovať u Hellenbacha. Mesto toto aj urobilo už 9. marca 1705.^[180]

Nato sa Kremnica obrátila na knieža Rákóczyho a na krajinský senát so žiadosťou o úplné oslobodenie od platenia daní svojich poddaných z Horného i Dolného Turčeka, Lúčok, Kremnických Baní, Krahúl, Veterníka, Kunešova, Hornej a Dolnej Vsi, odvolávajúc sa na výsady a krajinské zákony, podľa ktorých obyvatelia týchto obcí ako baníci boli v predchádzajúcich rokoch oslobodení od takýchto dávok. Tým chcela Kremnica dosiahnuť ďalšie zníženie port a súčasne oslobodiť od kontribúcie aj tých poddaných, ktorí neboli baníci. Tento cieľ dosiahla len natoľko, že jej podliehajúci dedinčania boli oslobodení od daní na istý čas,^[181] ako oznámila Bercsényiho kancelária Tekovskej župe.^[182] Vcelku však zostali mestu staré ťarchy, ten istý počet vojakov a tie isté mesačné príspevky na ich žold, takže majitelia domov museli platiť viac ako predtým.

Kremnica nebola ešte stále oslobodená ani od iných mimoriadnych povinností a z času na čas boli od tohto mesta požadované rozličné dávky, ktoré vôbec nesúviseli s portami. Tentoraz, a to 8. mája požiadal Schröter, aby Kremnica postavila za dva týždne 3 delostrelecké vozy a aby sa to nezdráhala splniť.^[183]

Spor s komorou

Všetky tieto výdavky tvrdo tlačili zámožnejšiu vrstvu kremnického obyvateľstva. Keďže sa časť komorských zamestnancov ešte stále zdráhala prispieť na dane predpísané celému mestu, opäť ožil starý hnev medzi meštianstvom a komorskými úradníkmi. Predstavitelia volenej obce mysleli, že prišiel čas znovu zrušiť tie práva, ktoré si tunajšia komora prisvojila v predchádzajúcom období alebo ich aspoň obmedziť na čo najmenšiu mieru. Nároky, ktoré si robila komora na mestské lesy pod zámienkou, že chce mať nad nimi dozor spolu s mestskou radou, chcelo meštianstvo zoslabiť, ba priamo odstrániť už tým, že si zvolilo vlastného banského a lesného majstra. Komorskí úradníci od istého času prestali uväzňovať dedinčanov a obyvateľov mesta a zdalo sa, že sa úplne zriekli svojich mocenských chúťok, takže mesto nemalo v tomto ohľade dôvod žalovať sa na nich. Avšak výčap v správcovom dome ešte stále nebol zavretý, ba správca K. Th. Mayeren dokázal tento výnosný obchod ešte viac rozšíriť. Tým boli bohatí mešťania, ktorým mesto za prevzatie určitých záväzkov zverilo právo výčapu vína a piva, ťažko poškodení na svojich príjmoch. Volená obec považovala teda za potrebné odstrániť toto zlo. Za týmto účelom vyslala koncom apríla do Banskej Štiavnice k Hellenbachovi Eliáša Schmiedegga s poverením, aby žiadal od správcu úradu hlavného komorského grófa písomnú záruku s týmito bodmi:

1. Keďže komora čapuje pivo v správcovom dome, nebude mať právo zriadiť vlastný pivovar v Kremnici alebo na jej okolí.

2. Komora v dome blízko Kremnice, v ktorom bol umiestnený čerpací stroj, nesmie predávať pivo ani pálenku, ani vyňať tento dom spod právomoci mesta.^[184] Okrem týchto požiadaviek odovzdal Schmiedegg Hellenbachovi osobitnú žiadosť kremnických mešťanov. V nej uvádzali, že v predošlých rokoch banskí správcovia z času na čas žiadali mesto, aby mohli v správcovskom dome týždenne uložiť najviac tri až štyri sudy piva, aby mali po ruke potrebné pivo pre hutníkov alebo baníkov, ktorí prichádzajú k nim v úradnej záležitosti. Mesto im povolilo držať tam určené množstvo piva. Avšak už predchodca Mayerenov toto povolenie tak zneužil, že na správe zriadil výčap, proti čomu Kremnica protestovala, avšak toto zlo nemohla už zamedziť.

Terajší správca — uvádza sa v žiadosti ďalej — pokračoval podľa príkladu svojho predchodcu a dotiahol to tak ďaleko, že na správe týždenne vyčapoval viac než všetci mešťania dohromady. Aby mal vždy dosť piva, násilím zaháňal na správu furmanov dovážajúcich mestské pivo zo štubnianskeho pivovaru a nútil ich zložiť tu celé množstvo, aj keby mešťania hneď nemali dostať ani jediný súdok za celý týždeň. Teda nie dosť na tom — žalujú sa mešťania — že správca nechce vôbec platiť poplatok za kúpené pivo, ktorý museli presne odvádzať všetci krčmári v Kremnici. V predošlých rokoch bol dom správy veľkými zásobami zhromaždeného a skazeného piva natoľko infikovaný, že ho bolo treba zamurovať. Vtedy chceli vrátiť 13 súdkov tohto piva richtárovi. Keďže ho ten nechcel prijať, nezaplatili dosiaľ mestu ani za súdky ani za pivo, ktoré v nich bolo. Namiesto zaplatenia začali čoskoro čapovať na správe už aj víno a nechceli od toho upustiť napriek výčitkám zo strany mesta. Iní komorskí úradníci zasa zneužili slobodu, udelenú mestom, že môžu pre svoju vlastnú potrebu sami kupovať víno od výrobcov a pod svojím menom predávali robotníkom veľké množstvo vína a tým citeľne poškodzovali príjmy mešťanov.^[185]

Zámožní mešťania žiadali teraz na základe podaných sťažností zadosťučinenie, a to aby výčap na správe bol zrušený ako banského správcu nedôstojné a každému verejnému úradníkovi a duchovnému zákonom zakázané zamestnanie, čím by sa znemožnil komorským úradníkom mimoriadny zárobok od baníkov. Nemožno zistiť, či a nakoľko vyhovel Hellenbach tejto žiadosti alebo či ju Schmiedeggovi odmietol s prázdnymi výhovorkami. Keďže však mal ohľad na to, aby v tejto záležitosti medzi mestom a komorou niekoľko rokov nedošlo k sporu, a keďže vedel, že Kremnica bude tak dlho pracovať na riešení záležitosti, kým sa táto celkom nevybaví alebo kým mesto aspoň vo väčšej miere nedosiahne vytýčený cieľ, možno s pravdepodobnosťou predpokladať, že námaha mestských vyslancov nebola daromná a že Hellenbach zabránil komorským úradníkom zasahovať do cudzích práv a primäl ich k svornosti s mestom a jeho obyvateľstvom.

Konferencia o obchodných záležitostiach

Koncom mája poslal Rákóczy banským mestám list so žiadosťou, aby vyslali do Jágra zástupcov obchodníkov, ktorí by sa tu poradili o návrhoch kniežaťa a prijali by jeho rozhodnutia.^[186] Kremnica, Banská Štiavnica a Banská Bystrica (štyri menšie mestá asi neboli pozvané) vyslali na toto pozvanie po dvoch zástupcoch,^[187] tak isto aj iné mestá, ktoré o tom knieža upovedomil. Tak zvolal Rákóczy kongres obchodníkov. Kremnickí vyslanci potrebovali na kongres na cestu ta i nazad 16 dní a vrátili sa domov až 23. júna 1705. Predmetom porady, na ktorú zvolal Rákóczy obchodníkov, boli strieborné mince. Obchodom s cudzinou mizlo totiž striebro stále viac z krajiny a cena tohto kovu stúpala v očiach obyvateľov Uhorska až natoľko, že strieborné peniaze mali stále väčšiu kúpnu silu v pomere k medenej minci. Aby sa predišlo tomuto hroziacemu zlu, chceli nájsť obchodníci taký spôsob, aby ani obchod neutrpel, ani hodnota strieborných peňazí následkom tohto úbytku nestúpala.

Keď teraz zhromaždení zástupcovia obchodníkov vyslovili svoju mienku, formuloval Rákóczy program zhrnutý do 6 bodov a nariadil všetkým obchodníkom v Uhorsku, aby ho prísne dodržiavali. V prvom a druhom bode týchto smerníc boli určené Banská Bystrica a Levoča za centrá obchodu. Sem sa malo privážať potrebné množstvo zahraničného tovaru, a tu ho mali kupovať za najnižšie ceny obchodníci z iných miest a ďalej odosielať. Podľa tretieho bodu možno požadovať z tohoto tovaru jedine tridsiatok a nijaké iné dane a poplatky. Vo štvrtom bode sa hrozilo konfiškáciou importovaného tovaru tým obchodníkom, ktorí neboli z Banskej Bystrice alebo Levoče a predsa chceli odoberať zahraničný tovar nie z Bystrice alebo Levoče, ale priamo z cudziny a importovať ho do krajiny. Piatym bodom sa výslovne povoľoval vývoz liadku, obilia a iných plodín, zakazoval sa však výmenný obchod pod hrozbou konfiškácie vymieňaného tovaru. Plodiny sa smeli zamieňať podľa možnosti za strieborné peniaze, alebo kupovať za „zvučné mince“ (z dobrého kovu). Šiesty bod zakazoval príplatok a zdôrazňoval, že tomu, kto bude žiadať pri zlatých alebo strieborných minciach obstávku, majú sa zlato i strieborné mince skonfiškovať. Toto boli výsledky jágerského obchodníckeho kongresu, ako ich oznámili kremnickí vyslanci dňa 27. júna 1705 kremnickej volenej obci.^[188]

Herkelova svojvoľnosť a jej následky

Na zhromaždení volenej obce dňa 1. júla 1705 sa znovu pretriasala náboženská otázka. Priamy podnet k tomu dal hlavný notár Herkel. Tento muž totiž 27. júna vnikol v sprievode mestských hajdúchov do niekoľkých evanjelických domov a choval sa tam veľmi neprimerane. Remeselníkom násilne odňal nástroje a dal ich odniesť k mestskému farárovi. Podľa výpovede viacerých neskoršie vypočúvaných svedkov^[189] robil to celkom sám, z osobnej pomstychtivosti. Dotyčným mešťanom nadával, že oni nástojili, aby podal vyúčtovanie peňazí, ktoré dostal od mesta aj od súkromníkov^[190] na rozličné účely. Herkel však chcel tento svoj čin zastrieť udaním, že odňatím nástrojov chcel potrestať tých luteránov, ktorí sviatok sv. Ladislava zneuctili ručnou prácou, ba zástupcovi richtára Baltazárovi Kayserovi písomne žaloval, že sa priestupníci zákona zdráhali, zasypávali ho nadávkami a jednoducho zamýšľali vyvolať povstanie obyvateľstva.^[191]

Proti tomu podala aj evanjelická cirkev písomný protest.^[192] V ňom sa vyslovila proti zákonom, ktoré Herkel násilím zaviedol a poukázala na ich absurdnosť.^[193] Vyčítala Herkelovi jeho bezuzdnú nenávisť proti evanjelikom.^[194] Jeho čin pripisovala výlučne pomstychtivosti, pretože katolíckych mešťanov pracujúcich toho istého dňa neobťažoval, ba svojím vlastným ľuďom dovolil štiepať drevo,^[195] napriek svojmu šľachtickému pôvodu sa vyhlásil za sluhu meštianstva a myslel len na svoje vlastné záujmy.^[196]

Tento násilný čin Herkelov vyvolal v celom meste nesmierne rozhorčenie. Meštianstvo búrlivo žiadalo príslušné oprávnené zadosťučinenie pre poškodených. Mestská rada sa nemohla postaviť proti nátlaku a pretože nesmierne pobúrenie veľmi ľahko mohlo prerásť vo vzburu, zvolala na 1. júla zhromaždenie volenej obce napriek tomu, že richtár v iných mestských záležitostiach odcestoval. Herkel teraz mohol vidieť následky svojej priveľkej náboženskej horlivosti, resp. svojej pomstychtivosti a mohol sa obávať najhoršieho. Preto sa nedostavil na zhromaždenie, poslal len zástupcovi richtára spomínaný písomný protest proti rušiteľom sviatkov. Týmto však len akoby nalial oleja do ohňa. Eliáš Schmiedegg žiadal v mene evanjelickej cirkvi, aby magistrát ihneď nariadil vrátiť remeselníkom odňaté nástroje a aby oznámil mestskému farárovi, že odteraz nemá nikomu, nech by to bol ktokoľvek, dovoliť takéto násilenstvá. Nabudúce nech si násilník pripíše sám sebe následky svojich činov.^[197] V prípade, že by sa to opakovalo, bude mať páchateľ dočinenia so súdom. Aby zoslabili rastúce rozhorčenie, odišli Ferdinand Freyseysen a Kristián Marquart ihneď zo zasadania k mestskému farárovi Adamovi Samarjaymu s poverením opýtať sa ho, či sa Herkel dopustil násilnosti s jeho vedomím a vôľou alebo len na vlastnú päsť. Súčasne ho vyzvali, aby bezodkladne vrátil odňaté nástroje remeselníkov, ba dokonca ho požiadali, aby vystríhal svojich cirkevníkov pred podobnými výtržnosťami a napomínal a pridŕžal ich k znášanlivosti. Samarjay, ktorému boli protest meštianstva ako aj požiadavky Eliáša Schmiedegga písomne oznámené, odpovedal, že sa dozvedel o udalostiach až vtedy, keď mu priniesli skonfiškované veci. Teraz ich bez váhania vydal a prisľúbil vyhovieť rozhodnutiu volenej obce.

Toto oznámili zhromaždeniu poslaní vyslanci a tým bolo meštianstvo zväčša uspokojené. Žiadalo však, aby Herkel nezostal bez trestu, pretože už mal viac toho na svedomí a podalo naň žalobu, že nie je verný úradník mesta, že sfalšoval kuriálny protokol z 18. októbra 1701, ďalej že si na svoje meno vystavil obligáciu v mene mesta a konečne že dosiaľ napriek viacerým upomienkam^[198] nepodal vyúčtovanie prijatých peňazí.^[199] Na podklade týchto sťažností ho vyzvali vydať protokoly a iné mestské písomnosti, ako privilégiá, kvitancie a podobné, ktoré si priniesol z mestského domu na svoj súkromný byt a tu ich zadržal spolu so spreneverenou obligáciou. Súčasne ho žiadali, aby podal vyúčtovanie aj o použití peňažných príspevkov, prijatých od mesta i od súkromníkov. Tomuto predmetu nemohla však mestská rada istý čas venovať potrebnú pozornosť z niekoľkých príčin: predovšetkým pre protest Zuzany Maškovej proti stavbe novej časti kláštora, ktorá úplne odoberala svetlo jej domu, ležiacemu v bezprostrednej blízkosti tunajšieho kláštora,^[200] s ktorou záležitosťou mala mestská rada veľa práce^[201] okrem toho, a to najmä, pre príchod Bercsényiho manželky do Kremnice, ktorý oznámil richtár dňa 8. júla na zasadaní mestskej rady a ktorý upútal celý záujem rady i meštianstva.^[202]

Herkel, ktorý dobre videl, že mestská rada bude plne zaujatá inou záležitosťou, vôbec sa neponáhľal vyhovieť žiadosti meštianstva. Po dvoch týždňoch obnovilo zasadanie volenej obce jeho žiadosť a odporujúcemu hlavnému notárovi, ktorý sa nezúčastnil ani tohto zasadnutia, odkázalo prostredníctvom vyslancov Valentína Krámera a Kazimíra Kolakovského, že v prípade, ak okamžite neodovzdá protokol, obligáciu, vyúčtovanie prijatých peňazí aj s generálnou kvitanciou, ďalej presnú zprávu o ich použití a konečne všetky mestu patriace písomnosti, bude mu zhabaný plat. Na túto hrozbu odovzdal Herkel vyslancom mestské privilégiá a niekoľko účtov avšak protokol s obligáciou ako aj vyúčtovanie zo svojej poslednej cesty do Bercsényiho tábora^[203] a o vydaných sumách prisľúbil odovzdať do troch dní.^[204] Teraz už dobre videl, že mu chcú za každú cenu odobrať protokol s obligáciou, a preto sa snažil odďaľovaním len získať potrebný čas, aby mohol obe písomnosti ešte využiť pre svoje ciele. Odišiel totiž do Znieva a dal si vystaviť tamojším konventom hodnoverný odpis kuriálneho protokolu z 18. októbra 1701,^[205] ako aj podstrčenej obligácie.^[206]

Hoci už mal v rukách odpisy oboch písomností, ešte stále váhal vydať požadované dokumenty. Následkom toho rozhodlo zhromaždenie volenej obce dňa 21. júla bez ďalšieho zastaviť mu vyplácanie platu.^[207] Meštianstvo sa poponáhľalo, aby mal tento drastický prostriedok nepochybný účinok na peňazobažného Herkela a aby ho konečne prinútilo k vydaniu žiadaných písomností. Herkela tým však priviedli len k tomu, že opäť vydal niekoľko privilégií a okrem toho aj niekoľko menej dôležitých písomností, kým dôležitejšie, najmä obligáciu, si ponechal sám.

Tu došla meštianstvu trpezlivosť a Herkel bol pre svoju nevernosť mestu a odporovanie volenej obci zbavený svojho úradu na všetky časy a okamžite vypovedaný z úradného bytu.^[208] Okrem toho sa rozhodlo, že všetky mestské dokumenty, ktoré sú ešte uňho, treba akýmkoľvek spôsobom vyžiadať a odovzdať registratúre. Toto rozhodnutie zapríčinilo mestu v neskorších rokoch mnoho nepríjemností.

Na tom istom zasadaní bol suspendovaný aj podnotár Daniel Frankfurter, pretože vlastnoručne napísal obligáciu a bol v podozrení, že za sľúbenú časť zaobligovanej sumy pomáhal Herkelovi poškodzovať mesto. Preto bolo proti nemu nariadené vyšetrovanie.^[209]

Namiesto prepusteného Herkela bol zvolený za mestského hlavného notára Baltazár Nagy zo Szoportu, tajomník Jána Radvanského, a už 20. augusta bol povolaný do Kremnice.^[210]

Révayho nevernosť. Kosztolányiho požiadavky

V tom čase mala Kremnica veľa trápenia nielen s Herkelom, ale aj s Révayom. Totiž dôstojníci kremnických vojakov poslali mestu list, v ktorom ho prosili, aby ich nenechalo hladovať, ale im čo najskôr poslalo peniaze, pretože od Révaya už tri mesiace nedostali žold.^[211] Kremnica v tomto čase vôbec nezaostávala s platením príspevkov na hajdúchov, volená obec bola teda veľmi prekvapená, keď dostala takúto sťažnosť od mužstva v poli. Niečo podobného sa muselo stať už predošlého roku, pretože banské mestá chceli poveriť vlastných komisárov vyplácaním mesačného žoldu svojmu mužstvu.^[212] Mesto sa rozhodlo ihneď poslať mužstvu peniaze, súčasne žiadať od Révayho vyúčtovanie o prijatých vojakom nevyplatených peniazoch a sťažovať sa na to u komisára banských miest Schrötera.^[213]

V tom čase žiadal veliteľ tekovského župného vojska Kosztolányi, aby Kremnica poslala pre husárov z dedín a pre náhradníkov za armalistov potrebný odev a sľúbené trúby. Na tento prípis odpovedala Kremnica, že už dávno odoslala trúby aj s dvojmesačným žoldom a že dvaja husári dostali od Herkela po 40 zlatých na šatstvo a ostatní odišli do tábora dokonale vystrojení.^[214]

Zvolanie snemu na Rákošské pole

O niekoľko dní nato dostala Kremnica prípis od kniežaťa, datovaný 1. júla 1705 z tábora v Olči, pozývajúci na snem na Rákošské pole, ktorý bude 1. septembra.^[215]

Zvolanie tohto snemu si zrejme vyžiadali zmenené pomery. Kým sedel na tróne Leopold I., bol považovaný ešte nie tridsaťročný Rákóczy za mstiteľa mnohých krívd, ktoré muselo Uhorsko trpieť od cudzincov, a za ochrancu aviticitných práv a slobôd. Keď však po smrti Leopolda I.^[216] zaujal uprázdnený trón jeho syn Jozef I., už nebolo treba starať sa o krajinské práva a zákony, pretože Jozef I. bol známy ako pokojamilovný a spravodlivý a on sám sa tak predstavil svojmu ľudu, najmä Maďarom.

Nariadil palatínovi Eszterházymu a súčasne aj budínskemu veliteľovi vydať krajine otvorený list, zdôrazňujúci medzi iným, že nový cisár vrúcne miluje Uhorsko a jeho národy. Čo sa stalo v minulých rokoch proti krajinskej ústave alebo proti právam a privilégiám jednotlivých krajinských stavov alebo jednotlivých osôb, to majú na svedomí zlí radcovia jeho otca, nie však Leopold I., a tým menej Jozef I., ktorý nesúhlasí so zlými radami. Teraz, keď sa Jozef I. sám stal cisárom, chce ponechať a ponechá Uhorsko pri jeho pradávnych právach a zákonoch a sväte bude dodržiavať všetko, čo prisahal pri korunovácii.

Takéto vyhlásenie palatína ako prvého úradníka v krajine malo na Uhorsko veľký účinok. Rákóczy sám osobne poznal a vážil si nového cisára pre jeho vynikajúce vlastnosti. Tomuto cisárovi aj viac dôveroval než jeho predchodcovi a otcovi Leopoldovi I. Preto napísal cisárovi lichotivý list uisťujúci o svojej hlbokej úcte a vernej príchylnosti. V tomto liste vyslovil domnienku, že s nastúpením vlády Jozefa I. vychádza na nebo Uhorska nová dobroprajná hviezda, ktorá rozptýli hmlu a búrky, nivočiace krajinu. Podľa toho boli tak Jozef I. ako aj Rákóczy ochotní uzavrieť mier a poskytnúť ťažko mučenej krajine želaný pokoj. Teraz však nechcel Rákóczy, ktorý vždy rád vypočul a vážil si mienku predstaviteľov Uhorska, nič podniknúť v tejto veci, kým sa o tom nevyjadrí celá krajina. Preto zvolal zástupcov všetkých municípií a celej šľachty i duchovenstvo na snem na Rákošské pole. Avšak s týmto krokom vláda Jozefa I. vôbec nesúhlasila, lebo videla v ňom uzurpovanie práv majestátu a šípila zlý úmysel. Preto poverila generála Herbevilla, aby obsadil Pešť a Rákošské pole (Rákosföld) a prekazil zasadanie snemu. Herbeville sa síce nechcel zdržovať v Pešti a vôbec na ľavom brehu Dunaja a chcel sa stiahnuť k Budínu, avšak jeho vojská častejšie prešli aj cez Dunaj a dostali sa s Rákóczyho vojskom v peštianskej oblasti do viacerých šarvátok.^[217] Následkom týchto udalostí preložil Rákóczy zhromaždenie najprv do Levíc^[218] a potom do Sečian, mestečka v Novohradskej župe, a čo najprísnejšie požadoval, aby všetci pozvaní prišli na snem.

Aj Kremnica, keď dostala pozvanie z 1. júla, považovala za potrebné upovedomiť o tom ostatné banské mestá a vyzvať ich k zadržaniu zhromaždenia banských miest.^[219] Banské mestá prijali túto výzvu. Priali si poradiť sa tu o sťažnostiach, ktoré predložia snemu a dohodnúť sa, či tieto sťažnosti majú predložiť snemu všetky banské mestá spoločne alebo každé za seba. Nato zvolala Kremnica zhromaždenie na deň 20. augusta do Banskej Bystrice^[220] a rozhodla, že na toto zhromaždenie banských miest pozvú aj slobodné kráľovské mestá Zvolenskej župy Zvolen, Krupinu a Brezno a že ich vyzvú, aby na budúcom sneme konali spoločne s banskými mestami.

Banské mestá sa rozhodli za solidárny postup na blížiacom sa sneme a zostavili svoje sťažnosti do 14 bodov. V nich si žiadali vyhlásiť náboženstvo za verejnú záležitosť, zachrániť banským mestám nezávislosť na župách, oslobodiť ich od častého ubytovania a prác pre vojsko, chrániť proti prechmatom komory v záležitostiach lesných, jurisdikčných a iných, chrániť ich pri reštaurácii a znížiť podpory mešťanov pre vojakov na čo najmenšiu mieru.^[221]

Na tom istom zasadaní, kde sa urobilo toto rozhodnutie, boli prečítané aj dva prípisy od kniežaťa. V jednom^[222] Rákóczy nariaďoval, aby všetci tí, ktorí sa zhromaždili pod zámienkou, že chcú slúžiť vlasti a namiesto toho rabovali šľachticov i chudobných ľudí, a teraz sa stiahli na odľahlé miesta, kde chcú žiť z práce dobrých ľudí, bez meškania a bez súdneho konania boli zajatí a vrhnutí do väzenia a aby boli v ňom tak dlho držaní, kým nevrátia poškodeným ukradnuté veci a kým úplne nenahradia spôsobené škody. Druhý prípis nariaďoval tunajším armalistom, aby sa v plnom počte zúčastnili na budúcom sneme.^[223]

Kremnickí snemoví vyslanci a ich inštrukcia

Kremnica vyslala na snem orátora Eliáša Schmiedegga a člena volenej obce Adama Hirschnera a 30. júla 1705 im dala inštrukciu, ktorá mala 7 bodov.^[224] Prvý bod tejto inštrukcie ukladal kremnickým mešťanom v zhode s krajinskými stavmi ako aj ostatnými banskými mestami pracovať na obnovení pokoja, slobody, mieru a blahobytu krajiny. V druhom bode sa im prikazovalo zastávať sa zo všetkých síl práv a privilégií banských miest podľa rozhodnutia bystrickej kongregácie a prekaziť všetko, čo by banským mestám mohlo teraz alebo v budúcnosti škodiť. Tretí bod odporúčal, aby kremnickí vyslanci spolu so sťažnosťami banských miest, alebo, ak to budú považovať za potrebné, aj separátne podali ostrú sťažnosť na rozličné neprávosti, ktoré si dosiaľ dovoľujú voči mestu komorskí úradníci. Predovšetkým majú oznámiť, že pred niekoľkými rokmi bývalý hlavný komisár gróf Andrej Vichter buď prostredníctvom tunajších komorských úradníkov, ktorí uplatňovali svoj prospech na škodu mesta, alebo sám z bojachtivosti a svojvôle porušoval nezákonné mestské práva a násilne si privlastňoval vládu nad kremnickými horami, ktoré patrili už mnoho storočí do nerušeného vlastníctva mesta, resp. mesto ich kúpilo za vlastné veľké peniaze. Okrem toho sám vymenoval komorského inšpektora a viacerých horárov, a tak si privlastnil cudzí majetok proti platnému ľudskému a božskému, ba aj prirodzenému právu, s tou jedinou frivolnou zámienkou, že tieto lesy pod dozorom komory alebo ňou ustanovených orgánov budú tým viac slúžiť baníctvu. V skutočnosti však tým podporoval záujem svoj a svojho zástupcu. Kremnickí vyslanci mali sa naďalej sťažovať na odber dreva s týmto vysvetlením: V minulých rokoch dostávalo mesto od komory ročne poplatok za drevo poskytnuté pre bane. Ani teraz, ani v budúcnosti nemieni zakázať odvádzať ročne 1000 kmeňov, potrebných pre bane. Mesto však pre seba a pre svoje meštianstvo, pokiaľ ide o palivové drevo, môže sprostredkovať sotva stú čiastku dreva spotrebovaného komorou. V samej mincovni zhorí viac ako štvrtina dreva potrebného pre celé mesto. Okrem toho jednotliví komorskí úradníci, ktorým komorské kone bezplatne musia dovážať toľko dreva, koľko len môžu doviezť, spotrebujú vo svojich vlastných alebo prenajatých domoch viac dreva ako všetci mešťania.

Z toho dôvodu mali kremnickí vyslanci žiadať vydanie osobitného zákonného článku na odstránenie takýchto neprávostí.

Štvrtý bod inštrukcie poveroval vyslancov, aby poukázali snemu na úsilie komorských úradníkov miešať sa do všetkých záležitostí týkajúcich sa mesta a jednotlive aj spoločne prislúchajúcich mestskej rade a aby predniesli, ako si komorskí úradníci neoprávnene dovolili užívať jus gladii a zajať šľachtické osoby, násilím ich dať priviesť do mincovne a tam ich tajne, protizákonne a svojvoľne držať až tri dni. Ďalej mali vyslanci uviesť, ako komorskí úradníci, keďže nenašli priliehavú zámienku pre svoje vlastnícke nároky, nezákonným spôsobom prenikli do mestskej rady, čo malo za následok, že v rade i na zasadaniach volenej obce všetkými prostriedkami podporovali svoje záujmy, snažili sa upevniť svoje panstvo, ba zneužívali úradné tajomstvá a pretože boli viazaní dvojakými prísahami, nutne aj museli jednu alebo druhú prísahu porušiť a stať sa vierolomnými ľuďmi. Aby sa toto zlo v budúcnosti odstránilo, mali sa kremnickí vyslanci usilovať, aby bol vydaný osobitný zákon, ktorý by znemožnil na všetky veky všetkým osobám prislúchajúcim komore zaujať akýkoľvek mestský úrad.

V piatom bode sa vyslancom ukladá požiadať krajinské stavy o konečné rozhodnutie, podľa ktorého má komora podľa starodávneho zvyku richtárovi opäť vydať a po všestrannom preskúmaní ihneď vyplatiť dukáty, poskytované mu za prácu pod titulom honoráru, avšak od niekoľkých rokov zastavené. Podľa šiesteho bodu inštrukcie mali kremnickí vyslanci upozorniť krajinský snem, že už dlhý čas nie sú pripúšťaní do komorských úradov tunajší rodáci, aj keď majú potrebné schopnosti a vedomosti, ale tieto miesta obsadzujú cudzinci, ktorí často nedorástli pre svoje povinnosti a len sa „usilujú jesť chlieb vlasti a odnímať chlieb deťom krajiny spred úst“. Preto majú vyslanci prísne požadovať, aby sa takéto anomálie odstránili a dožadovať sa, aby tuzemskí obyvatelia bez rozdielu náboženstva boli povolávaní na uvoľnené miesta. Siedmy bod konečne ustanovuje, aby vyslanci požadovali od krajinských stavov zákonitú záruku jednak na to, že komora si nesmie privlastňovať nijakú právomoc nad mestskými poddanými bývajúcimi na území mesta okrem tej, ku ktorej ju oprávňuje Maximiliánov banský poriadok, jednak však, že dedinčanov, obyvateľov poddanských dedín nesmie nikto nútiť k plateniu portálnych daní, pretože to protirečí ich privilégiám.

Sečiansky snem

S touto inštrukciou sa vybrali kremnickí vyslanci na snem. Pri svojom príchode nenašli tam však ani zďaleka všetkých pozvaných. Samých štiavnických armalistov musel pohnať na snem osobitný exekútor, a to ešte 12. septembra.^[225] Konečne prišli vyslanci všetkých žúp a takmer všetkých slobodných kráľovských miest. Rákóczy vyhlásil zhromaždeným stavom, že jediným cieľom jeho snáh je mierová zmluva, ktorá by zaistila ústavu a slobodu krajiny. Sám sa vraj nepovažuje za nič viac ako ktorýkoľvek šľachtic, rozhodnutiu zhromaždenia sa podriadi za všetkých okolností a bude sa úprimne starať o jeho uskutočnenie. Rákóczy bol veľmi ochotný uzavrieť čestný mier s cisárom Jozefom I., ktorý preukázal svoju zmierlivosť aj tým, že prepustil Rákóczyho manželku z jej nedobrovoľného pobytu vo Viedni, a že odvolal z krajiny generála Heistera, ktorého Maďari nenávideli pre jeho krutosť. Mnohí Rákóczyho prívrženci a poprednejší stúpenci boli by už radi novej vojne, pretože vojna im vždy pomohla obohatiť sa a často aj uspokojiť ich osobnú ctižiadosť. Preto v žiadnom ohľade ani pre budúcnosť nepripúšťali uzavretie mieru a snažili sa ho prekaziť. Veľmi usilovne presadzovali svoje zámery a mali najpevnejší úmysel vyhrať. Bolo totiž priveľa vecí, ktoré bolo treba vyriešiť a veľa žalôb a sťažností, ktoré naliehavo vyžadovali rýchlu pomoc. Takmer každý z prítomných členov snemu mal dostatok látky k sťažnostiam proti predošlej vláde a jej despotickým orgánom a snažil sa presadiť svoje prianie a požiadavky. Najviac sťažností sa týkalo priveľkých daní a dávok, ktoré uvalili na krajinu Nemci, a bezohľadného utláčania nekatolíkov, ktoré sa trpelo napriek jasnému zneniu dávnejších mierových zmlúv (viedenskej a lineckej) a krajinských zákonov. Aj evanjelické cirkevné sbory v banských mestách predostreli snemu svoje sťažnosti prostredníctvom vyslancov banských miest. Kremnická evanjelická cirkev sa žalovala najmä na to, že jej boli odňaté v meste aj na dedinách kostoly, školy a farské budovy so všetkým príslušenstvom. Ďalej uviedla, že tunajší evanjelici v týchto nešťastných rokoch prenasledovania si vytrpeli mnohé príkorie, že boli všemožne trápení, okrádaní verejne úradmi, pod trestom nútení k ceremóniám protiviacim sa ich vierovyznaniu, ba neraz boli donucovaní zmeniť svoje vierovyznanie zastrašovaním, hrozbami, reťazami, pranierom a podzemným väzením, ktoré na nich čakalo. Keď ktokoľvek, predovšetkým baníci, odoprel tak urobiť a zameniť svoje náboženstvo aj s celou rodinou za katolícke, prišiel o chlieb, pretože bol prepustený z práce, ba kto nezaplatil katolíckym duchovným ľubovoľne požadované poplatky, nebol pochovaný. Sťažnosť pripomína, že evanjelickí duchovní nedostávali vôbec nič z mestskej pokladnice, katolíci naproti tomu mali odtiaľ značné príjmy. Okrem toho cechom násilím odňali ich artikuly a pripojili k nim klauzuly, protirečiace vierovyznaniu remeselníkov. Za túto zmenu sa požadovali od remeselníkov vysoké poplatky. Evanjelici museli trpieť aj mnohé iné podobné neprávosti. Napriek vydaným kniežacím nariadeniam gvardián miestneho kláštora ako administrátor slovenského (špitálskeho) kostola ešte vždy nedovoľuje pochovávať evanjelickým duchovným a mŕtvych sám pochováva podľa katolíckeho rítu. Konečne sťažnosť uvádza, že bývalý mestský hlavný notár Herkel dňa 27. júna m. r. (1704) z vlastnej moci, pomocou mestských hajdúchov, bez vedomia mestskej rady vyhľadal na ulici aj v súkromných bytoch viacerých mešťanov-evanjelíkov, ktorí sa toho dňa zaoberali vykonávaním svojho remesla, všemožne im hrozil a nadával a olúpil ich o nástroje.^[226] Takéto žaloby predniesli na sneme mnohí prítomní. Boli však aj takí, ktorí by ich prerokovanie boli radi odsunuli na neskorší čas. V takomto duchu postupoval najmä gróf Bercsényi, kým barón Hellenbach a s ním rovnako zmýšľajúci považovali sťažnosti miest za najdôležitejšie záležitosti snemu, a preto sa všetkými prostriedkami, ktoré mali k dispozícii snažili o ich prerokovanie.^[227] Takéto roztržky a rozdielnosť názorov mohli sa ľahko stať osudnými pre krajinu a vlastne pre Rákóczyho stranu a veľmi ľahko mohli dopomôcť k víťazstvu cisára Jozefa I. Aby v tomto čase nevznikla roztržka a aby sa dosiahol spoločný cieľ, totiž oslobodenie krajiny spod cudzieho jarma, rozhodli sa zhromaždené stavy založiť konfederáciu a za hlavu tohto nového spolku zvolili sotva 29-ročného Rákóczyho. Potom postavili na nový základ vzťah medzi rozličnými konfesiami a súhlasili, aby sa vyjednávania s cisárom síce začali a aby sa v nich pokračovalo, mier sa však nemá uzavrieť bez súhlasu stavov. Rákóczy sľúbil vo svojej prísahe brániť obnovenie zákonov a slobody, chrániť práva troch zákonom uznaných cirkví a presne vykonať všetky uznesenia.

Tak skončil sečiansky snem, keď prerokoval a upravil okrem spomenutých ešte mnohé iné záležitosti.

Prísaha kremnického meštianstva konfederácii

Kremnickí vyslanci podali zprávu o priebehu sečianskeho snemu až na zhromaždení volenej obce dňa 12. októbra 1705 a zdôraznili uzavretie konfederácie ako najdôležitejší bod. Predložili aj príslušné listiny, totiž zmluvu, formulu prísah a prevádzacie nariadenie. Keď toto znovu prečítali, uskutočnilo sa zjednotenie kremnického meštianstva podľa vysvetlenej formuly. Na tomto zhromaždení prisahali členovia mestskej rady, volenej obce a armalisti, spolu 130 osôb, o dva dni neskoršie aj ostatní mešťania, potom sládok so svojimi tovarišmi a nakoniec mestskí hajdúsi, spolu 172 osôb. S Eliášom Schmiedeggom, Adamom Hirschnerom a Ferdinandom Freyseysenom, ktorí zložili prísahu v Sečanoch, odprisahalo spolu 313 Kremničanov ako členov konfederácie.^[228] Prísahou sa zaviazali, že do konca života zostanú verní konfederácii, že budú brániť krajinské zákony a slobody do poslednej kvapky krvi; ďalej sľúbili, že zabudnú na všetky roztržky, že budú poslúchať rozkazy vodcu konfederácie, a tých, čo by sa opovážili čokoľvek zjavne či tajne robiť proti konfederácii, odovzdajú vojenským veliteľom. Konečne prisahali, že si budú vysoko vážiť rozhodnutia schôdzok konfederácie, že uznávajú Rákóczyho za vodcu a nadovšetko že zo všetkých síl budú podporovať a obraňovať zámery a záujmy uzavretého zväzku.^[229]

Odovzdanie kostolov

Na vyrovnanie sporov medzi príslušníkmi rozličných vierovyznaní a na pomoc pri odstraňovaní prednesených sťažností vyslal sečiansky snem do rozličných oblastí krajiny komisie a dal im inštrukcie. Podľa týchto inštrukcií mali komisári pri riešení predložených úloh zachovávať čo najväčšiu nestrannosť a všade bez ohľadu na osoby dodržiavať čo najprísnejšiu spravodlivosť.

Pre Tekovskú, Komárňanskú a Ostrihomskú župu a pre všetky slobodné kráľovské mestá v týchto župách boli do náboženskej komisie vyslaní tekovský podžupan Andrej Hunyady ako predseda, potom Andrej Peltz a Gašpar Balogh, prvý kalvín, druhý katolík a tretí luterán. V každom obvode, kde niečo vybavovali v náboženských záležitostiach, mali pribrať ako štvrtého člena komisie pri všetkých rokovaniach aj archidiakona a kde taký nebol, tak dekana alebo vôbec katolíckeho duchovného.^[230] Ak by sa však katolícke duchovenstvo zdráhalo zúčastniť na práci komisie, smeli traja už menovaní komisári sami vynášať platné rozhodnutia.

Táto komisia prišla 18. októbra 1705 aj do Kremnice^[231] a rozhodla,^[232] že väčší zámocký kostol čiže kostol sv. Kataríny aj so špitálskym kostolom čiže kostolom sv. Alžbety v budúcnosti majú patriť evanjelikom. Kostol na námestí zasvätený Panne Márii a kláštorský kostol aj s farskými a školskými budovami majú zostať katolíkom. Za faru pre evanjelikov určili^[233] mestský dom.^[234] Platy sa mali vyplácať z mestskej pokladnice v rovnakej výške tak katolíckym, ako aj evanjelickým farárom.

Pokiaľ ide o dediny, komisia rozhodla, že kostol v Lúčkach aj Kunešove so všetkými úžitkami sa má odovzdať evanjelikom, avšak kostol na Kremnických Baniach zostane katolíkom. No aj v tejto obci bolo určené miesto pre evanjelický kostol s vyznačením jeho príslušenstva.^[235]

Všetko toto vykonali komisári podľa nariadenia podpísaného kniežaťom Rákóczym a vydaného dňa 6. októbra 1705 v sečianskom tábore.^[236]

Keď richtár podal zhromaždeným mešťanom zprávu o postupe komisie, rozhodne vyhlásil, že každý, kto bude tupiť inoverca pre náboženstvo, bude bez milosti potrestaný.^[237] Súčasne určil plat pre duchovenstvo a školských zamestnancov oboch vierovyznaní na ročných 800 zlatých. Z tejto sumy sa malo vyplácať z mestskej pokladnice rovnako pre katolíkov i evanjelikov po 400 zlatých. Okrem toho mali príslušníci oboch vierovyznaní rovnakou mierou pomáhať pri stavbe a vydržovaní kostolov, farských a školských budov.^[238]

O niečo neskoršie začala svoju prácu náboženská komisia vyslaná do Hontianskej a Zvolenskej župy, ktorú tvorili evanjelik Gašpar Okolicsányi, katolík Ján Feje a kalvín Štefan Kántor. V Banskej Štiavnici, kde sa jezuiti zdráhali vydať jej do rúk kľúče od kostolov, odovzdala najprv farský a tzv. panenský kostol aj s farou (30. októbra), špitálsky kostol však ponechala katolíkom. Potom nariadila, že tak sumu určenú na platy cirkevných školských zamestnancov na jeden rok z mestskej pokladnice, ako aj celý desiatok treba rozdeliť na dve rovnaké časti a jedna polovica má pripadnúť katolíkom, druhá evanjelikom. Jezuitov, ktorí chceli prepustiť evanjelikom len tretinu špitálskeho desiatku, odkázali na knieža. Nakoniec, keď vykonala svoju úlohu v Banskej Štiavnici, odobrala sa komisia 31. októbra do Hodruše, 1. októbra do Banskej Belej a potom do iných obcí Hontianskej župy, kde prinavrátila evanjelikom dovedna 14 kostolov. Konečne odišla do Zvolenskej župy, kde tak vo Zvolene a Ľubietovej, ako aj v ostatných tamojších slobodných kráľovských mestách usporiadala vzťahy medzi príslušníkmi oboch vierovyznaní podľa svojej inštrukcie.^[239]

Trnavské rokovanie

Kým chodili náboženské komisie podľa rozhodnutia sečianskeho snemu po krajine, prikročilo sa k mierovému rokovaniu s cisárom. Vhodným popudom na to bola aj ponuka Anglicka a Holandska, ktoré dve mocnosti chceli zmieriť Uhorsko s cisárom Jozefom I. Ich úsilím došlo k tomu, že aj Rákóczy, aj cisár poslali svojich splnomocnencov do Trnavy a tam sa so zástupcami oboch mocností začali radiť a rokovať o podmienkach, na základe ktorých by bolo možné uzavrieť čestný a trvalý mier.

O týchto chystaných rokovaniach informovali kniežací komisár Ján Lapšanský a Pavol Príveský banské mestá listom datovaným dňa 11. októbra 1705^[240] a žiadali ich, aby najneskoršie do 22. októbra poslali určité množstvo korenia, južného ovocia a voskových sviečok kniežacím vyslancom do Trnavy.^[241] Kremnica odovzdala tento rozkaz ostatným banským mestám. Banská Štiavnica oznámila 14. októbra,^[242] že barón Hellenbach zaobstará žiadané veci na účet banských miest a 19. októbra dodala, že veci už boli zaobstarané a odoslané do Trnavy.^[243] Príslušný príspevok mali banské mestá vyplatiť spolu podľa starého pomeru a odovzdať Hellenbachovi.^[244] Kremnica, Banská Štiavnica a ostatné banské mestá zaplatili príslušné príspevky bez poznámky. Len Banská Bystrica, ktorá tiež prisľúbila zaplatiť svoj príspevok, využila túto príležitosť a pripomenula banským mestám, že by sa časť tých výdavkov, ktoré prevzali od banských miest a niekoľkých žúp insurgenti a ešte v septembri 1703 odoslali Rákóczymu do tokajského tábora, mohla použiť pre vyslancov, a pretože cez najbližšiu zimu má kráľovská rada sídliť v Banskej Bystrici, mohli by prevziať v príslušnom pomere s tým spojené ťarchy.^[245]

Trnavské mierové rokovania sa začali v poslednej tretine októbra a spočiatku sa zdalo, že dosiahnu želaný výsledok a že vrátia krajine mier. Český kancelár a olomoucký biskup, ktorí sem prišli ako cisárski vyslanci, prisľúbili v mene cisára obnovenie uhorskej ústavy, všestrannú spravodlivosť,^[246] všeobecnú amnestiu a presné plnenie všetkých záväzkov, ku ktorým sa cisár zaviazal vo svojej korunovačnej prísahe. Veľká časť konfederantov s tým súhlasila a bola ochotná uzavrieť za týchto podmienok mier. Avšak Bercsényi vedel svojím mocným vplyvom, ktorý mal na konfederantov vďaka svojmu postaveniu a svojim mimoriadnym schopnostiam tak zakročiť, že kniežací vyslanci barón Szirmay, Okolicsányi a páter Viza medzi iným žiadali aj zrušenie nástupníckeho práva povoleného roku 1707 a obnovenie 31. článku zlatej buly v celej jeho zákonnej sile. S tým nemohol ani nechcel cisár súhlasiť a jeho komisári so sľubom, že 16. novembra opäť prídu do Trnavy, odišli do Bratislavy. Späť sa však nevrátili ani napriek tomu, že konfederanti spolu so zástupcami Anglicka a Holandska ešte niekoľko dní vypracovávali podmienky mieru.^[247] Takto sa úplne rozbili vyjednávania vinou Bercsényiho, ktorý sa usiloval získať hodnosť palatína.

Obnovenie nepriateľstva

Sotva cisárski komisári opustili Trnavu, znovu vypuklo nepriateľstvo. Dňa 14. novembra 1705 si Rákóczy podrobil Komárno a ihneď vyslal schröterovský (predtým révayovský) regiment, aby blokoval komárňanskú pevnosť. Generál Ocskay práve opustil Žitný ostrov a utiahol sa na druhú stranu Dunaja. Generál Pálffy čakal pri Kopčanoch na vojenskú akciu. Szalayovský regiment strážil Bratislavu, ktorá musela za každý dovezený okov vína zaplatiť 25 grošov. Generál Ocskay však vpadol už 13. novembra s veľkým vojskom do Dolného Rakúska a nariadil spustošiť ohňom a mečom celý kraj do dvoch míľ od Viedne. Jediný Montecuccoliho regiment, ktorý ani nebol v plnom bojovom stave, nemohol zadržať konfederantov a cisár bojujúci ešte stále s Francúzmi nemohol predbežne postaviť proti Uhorsku väčšiu silu.^[248]

Tak opäť vypukla vojna s novou prudkosťou a krajina musela ďalej znášať ťažké súženia. Nepokojné časy veľmi ťažko doliehali na celé obyvateľstvo. Najkrajšie a najúrodnejšie kraje boli spustošené a najneúrodnejšie horské územia boli preľudnené vojakmi. Lacný rok 1703/1704 ustúpil menej požehnanému, a pretože remeselníci pre neistotu verejných ciest nemohli navštevovať trhy, životné potreby však boli drahé, došlo k tomu, že dane, ako sa obyčajne stávalo v podobných pohnutých časoch, boli mimoriadne vysoké. Preto nemohli byť presne platené a Kremnica musela pohroziť váhajúcim daňovým poplatníkom priamo väzením.^[249] Až keď znovu vypukli boje, dostali kremnickí remeselníci nové veľké objednávky^[250] pre vojsko a tak boli opäť schopní uživiť seba i svojich a vyrovnať si dane i rozličné dávky. Lenže sa museli trápiť s medenými peniazmi, aby ich mohli odvádzať bez škody. Tieto napriek všetkým Rákóczyho opatreniam stále viac strácali svoju cenu a hodnota striebra stúpala zo dňa na deň. Prirodzeným následkom toho bolo všeobecné miznutie striebra a zlata a zdraženie každého tovaru. A toto tlačilo nielen Kremničanov a mešťanov ostatných banských miest, ale obyvateľstvo celej krajiny. Aby odstránil túto kalamitu, vydal Rákóczy opäť nariadenie,^[251] že medené peniaze sa musia prijímať v nominálnej hodnote, a keby sa niektorý kupec alebo priekupník zdráhal ich prijať alebo by sa opovážil žiadať pri zlate a striebre príplatok, resp. keby si dovolil jedno i druhé, treba ho potrestať odňatím všetkých pri ňom nájdených peňazí a tovaru.

Avšak okolnosti boli silnejšie ako všetky kniežacie rozkazy a patenty a ľudia sa im museli prispôsobiť, ak vôbec chceli žiť. A tak došli kremnickí a štiavnickí mešťania hneď po uverejnení tohto nariadenia k názoru, že od striebra, ktoré dobývajú s ťažkými nákladmi z baní nedávajúcich žiaden zisk, nemá sa brať žiadny príplatok, a v tej veci poslali kremnickej mestskej rade písomný protest.^[252] Iní ľudia zas, ktorí sami nemali veľa majetku, predávali svoj tovar len vtedy, keď ich donútila najväčšia bieda. Veľmi zle bolo aj s obilím a inými potravinami. Ak chcel teda niekto niečo kúpiť, musel napriek kniežaciemu patentu platiť striebornými peniazmi, alebo keď mal len medené, musel za kupované veci platiť oveľa vyššie ceny.

Opatrenia proti úžerníctvu

Pravda, spomínané obchádzanie kniežacieho rozkazu bolo treba znemožniť a chrániť chudobu pred úžerníctvom boháčov. Takto zmýšľala aspoň Tekovská župa a na svojom generálnom zhromaždení, ktoré sa konalo 21. januára 1706 v Topoľčiankach, určila limitáciu remeselníckych výrobkov.^[253] Táto limitácia platila aj pre Kremnicu a Novú Baňu a bola veľmi nepriaznivá pre tamojších remeselníkov. Tekovská župa totiž zabudla ustáliť kúpnu cenu plodín. Takto síce mešťanom pod hrozbou trestu 12 — 40 zlatých znemožnila predražovať výrobky, avšak pre roľníkov a šľachticov to bolo veľmi výhodné. Tekovská župa dala takto šľachte ešte ďalšiu výsadu, pričom meštianstvu vôbec nepomohla.

Keď bola táto limitácia uverejnená v Kremnici, všetci postihnutí remeselníci sa bránili proti takémuto určovaniu cien.^[254] Mäsiari dokonca žiadali neodkladné zvýšenie cien, keďže za určené ceny vraj nemôžu sekať mäso. Mestská rada a volená obec sľúbili, že predložia sťažnosti najbližšej župnej kongregácii a že sa prihovoria za väčšiu ohľaduplnosť voči remeselníkom.

Domnievali sa, že týmto spôsobom najlepšie upokoja vzrušenú náladu. Keď však bolo treba na sľúbené zvýšenie cien čakať celých 5 mesiacov a medené mince stále viac strácali cenu, začiatkom júla zastavili mäsiari úplne výsek mäsa a mešťania sa žalovali, že už takmer vyše dvoch týždňov nedostali kúpiť mäso.^[255]

Nátlak mestskej rady a volenej obce na mäsiarov v tejto veci vyvolal prudký nepokoj medzi členmi týchto orgánov, takže hlavný rečník Eliáš Schmiedegg bol na jedinom zasadnutí dvakrát nútený vzdať sa svojho miesta, ba aj richtár s hnevom opustil radnú sieň a odišiel domov. Len potom, keď bolo prisľúbené, že sa Kremničania nebudú pridŕžať župnej limitácie, ale že spolu s ostatnými banskými mestami vypracujú novú, utíchol rozruch.^[256]

Takto sa vyvíjali pomery v priebehu roku 1706. Začiatkom tohto roku mali však kremnickí mešťania celkom iné nádeje. Najpádnejší dôkaz o tom podáva rozhodnutie mestskej rady a volenej obce zo dňa 17. januára, podľa ktorého Kremnica, keďže bola oslobodená od porcií (t. j. portálnej dane), nemala viac platiť ani poplatky z piva.^[257] Koncom tohto roku sa nálada celkom zmenila, a hoci nezaviedli znova odpustenú taxu z piva, predsa zvýšil inšpektor pivovarov v Sklenom a v Dolnej Štubni cenu piva.^[258]

Kremnica mala v tomto roku vôbec veľa starostí, jednak ako odstrániť stále stúpajúcu drahotu, jednak ako nepoškodiť mešťanov určením príliš nízkych cien.

Návrh východoslovenských miest a banské mestá

Krátko po voľbe mestskej rady dostala Kremnica list od východoslovenských slobodných kráľovských miest Košíc, Prešova, Levoče a Kežmarku, ktoré oznámili, že chcú poslať ku kniežaťu vyslancov s prosbou o odpustenie palatínskych port, o oslobodenie od insurekcie a o prijatie jedného mešťana do krajinského senátu.^[259] V tomto liste vyzvali banské mestá, aby sa pripojili k východoslovenským mestám a zúčastnili sa na pripravovanej úprave port. Kremnica úplne súhlasila v uvedených troch bodoch s východoslovenskými mestami a pozvala aj ostatné banské mestá na 11. februára na zhromaždenie do Kremnice.^[260]

Na zhromaždení prečítali najprv list východoslovenských miest. Návrh ohľadne palatínskych port, insurekcií a zastúpenia mestského stavu osobitným členom v krajinskom senáte získal všeobecný súhlas. Nato boli vyslaní ku kniežaťu kremnický hlavný notár Baltazár Nagy, štiavnický senátor Dávid Armbruster a zvolenský podnotár Daniel Sextius, ktorí mali za úlohu prihovárať sa čo najvrelejšie za návrhy východoslovenských miest a ich vyslancov a podľa svojich možností ich podporovať.^[261]

Druhá vec, ktorou sa muselo zhromaždenie zaoberať, bol Bercsényiho list,^[262] ktorým splnomocnil podkapitána schröterovského jazdeckého a pešieho regimentu a veliteľa pešiakov Viliama Winklera, aby zajal dezertovaných hajdúchov banských miest a znovu ich priviedol k regimentu. Súčasne v tom istom liste nariadil Bercsényi všetkým banským mestám, aby padlých hajdúchov nahradili a obnovili pôvodný stav mužstva. Aby však banské mestá ochotnejšie vyhoveli jeho rozkazu, sľúbil, že ich vojakov nebudú vyplácať jednotliví velitelia, ako napr. svojho času Révay, ktorý nechal chudákov takmer hladovať, ale budú dostávať svoj žold z vojenskej pokladnice.^[263] V tejto záležitosti sa Kremnica už obrátila na veliteľa a komisára banských miest Schrötera a požiadala ho, aby nakoľko môže, šetril banské mestá. Schröter sľúbil, že urobí všetko, čo len v tejto veci bude možné. Preto dúfali zhromaždení vyslanci banských miest, že tieto mestá budú musieť postaviť hajdúchov až vtedy, keď ich Schröter vyzve. V tomto zmysle formulovali aj svoje rozhodnutie.^[264]

Po vyriešení tejto veci padla otázka, či priestupky proti šiestemu božiemu prikázaniu má trestať mestská rada alebo duchovenstvo. Bolo rozhodnuté pridŕžať sa v takýchto prípadoch starých zvyklostí a potrestať priestupníka pred mestskou radou.^[265]

Konečne bolo navrhnuté, aby aj v banských mestách podľa vzoru Bratislavy a Šoproňa vedľa mestského richtára ustanovovali mešťanostu a agendu richtára podelili medzi dve osoby. Tento návrh však prišiel celkom neočakávane a vyslanci ostatných miest nechceli s konečnou platnosťou rozhodovať o takej dôležitej otázke. Preto sa uzniesli, že tento návrh predbežne oznámia svojim vysielateľom a jeho prijatie alebo zamietnutie odročia na neskoršie zasadnutie.^[266]

Lapanie zbehov

Podľa spoločného rozhodnutia chceli mestá najprv vyčkať Schröterovu výzvu a až potom, keby to nebolo ináč možné, vyslať požadovaných hajdúchov. Preto očakávala aj Kremnica list od Schrötera. Namiesto neho sa však 7. marca 1706 objavil sám Winkler v sprievode 64 vojakov a pohrozil exekúciou, ak mesto okamžite nevyhľadá dezertovaných hajdúchov a ak ihneď nepostaví ešte chýbajúcich 72 mužov. V tejto tiesni vyslala mestská rada 8. marca do Banskej Štiavnice a Bystrice poslov, aby sa spýtali, či aj tam tak naliehavo a prísne požadujú hajdúchov. Nasledujúceho dňa, t. j. 9. marca, keď Winkler hrozil prostredníctvom svojich adjutantov, nariadila mestská rada súpis všetkých osôb, ktoré mohli vykonávať vojenskú službu. Pretože však pritom nadobudla presvedčenie, že vojakov predsa nemôže ihneď postaviť, poslala k Winklerovi hlavného notára a žiadala o odklad. Aby bola táto žiadosť účinnejšia, dostal Winkler od mesta rozličné drobnosti a 13 dukátov a jeho adjutanti tiež dary. Mužstvo bolo pohostené na trovy mesta.^[267] Takéto argumenty, pravda, zapôsobili a Winkler, ktorý prišiel do Kremnice preto, aby zobral nových hajdúchov hneď so sebou, predĺžil lehotu o celé štyri týždne. Žiadal len, aby Kremnica aspoň potom skutočne odoslala mužstvo do Banskej Bystrice alebo do Ľupče. Okrem toho sľúbil, že tých Kremničanov, ktorí slúžili v iných regimentoch, započíta do celkového počtu 72 mužov požadovaných od mesta.^[268] Získaný čas využila Kremnica na chytanie zbehov a na získanie ešte niekoľkých hajdúchov. Konečne dospela k tomu, že po novom Winklerovom napomenutí 27. marca mohla odoslať do Zvolena 48 mužov^[269] v sprievode hlavného notára.^[270] Takýmto spôsobom aj ostatné mestá čiastočne doplnili počet hajdúchov a rozmnožili počet svojich mužstiev. A Bercsényi, ku ktorému vyslali zo zvolenského zhromaždenia zvolenského hlavného notára,^[271] dal sa tým uchlácholiť, ba vydal pre Winklera osobitné nariadenie, v ktorom zakázal žiadať od banských miest ostatných chýbajúcich hajdúchov.^[272] Týmto spôsobom sa banským mestám opäť raz podarilo oslobodiť sa od časti povinností a na istý čas zaistiť pokoj od vojenských veliteľov.

Obnovená činnosť slobodných kráľovských miest

Vo veci deputácie, ktorú chceli banské mestá spolu s východoslovenskými mestami vyslať ku kniežaťu, museli zvolať ešte jedno zhromaždenie, pretože prvé vyslanstvo sa vrátilo bez výsledku. Zvolala ho Kremnica na 19. marca 1706 do Zvolena. Súčasne pozvala na toto zhromaždenie aj kráľovské mestá Krupinu, Zvolen a Brezno.^[273] Na tomto zhromaždení obnovili staršie rozhodnutia o palatínskych portách, insurekcii a o doplnení krajinského senátu. Ku kniežaťu a krajinskému senátu vyslali Melichara Smrtníka, zvolenského a Baltazára Nagya, kremnického hlavného notára s tým poverením, že sa 3. apríla majú stretnúť v Jágri so zástupcami východoslovenských miest. Cestovné trovy, na ktoré sľúbili prispieť aj Krupina, Brezno a Zvolen 75 zlatými, boli ustálené na 300 zlatých. Konečne vyslali bystrického notára Sextia k Bercsényimu s prosbou a odpustenie požadovaných hajdúchov.^[274] Na agitáciu za odstránenie palatínskych port dala Kremnica svoj súhlas len s poznámkou, že pri rozdelení mimoriadnych krajinských príspevkov nechce prevziať rovnaké ťarchy ako Banská Bystrica a Štiavnica.^[275] Ešte stále nástojila na tom, aby sa aspoň pri mimoriadnych krajinských daniach znovu zaviedol starý rozdeľovací kľúč používaný od nepamäti medzi banskými mestami a len zavedením palatínskych port zmenený v prospech tohto mesta.

Čo sa týka výdavkov a tiarch, vyplývajúcich z činnosti spolku banských miest, nemohla ako hlavné banské mesto odmietnuť a musela zaplatiť príslušnú štvrtinu. V otázke insurekcie, doplnenia senátu a postavenia hajdúchov mali všetky banské mestá rovnaký názor. Kremnica považovala za mimoriadne potrebné, aby bol v krajinskom senáte zastúpený aj štvrtý stav, totiž slobodné kráľovské mestá, jedným alebo dvoma zástupcami z tej príčiny, ako uvádza v III. bode inštrukcie pre svojich vyslancov: „Keďže my, mestá, máme málo dobrých priateľov medzi župnou šľachtou a často sa na nás presúvajú všetky bremená, bolo by žiadúce, aby sme sa ešte raz mohli uchádzať u Vašej kniežacej Jasnosti a u celého slávneho senátu konfederovaných stavov o povýšenie jedného alebo dvoch zástupcov miest do krajinského senátu (ad admissionem excelsi consilii et consessus).^[276] Vyslanci banských miest a s nimi spojených slobodných miest Zvolenskej župy odišli podľa inštrukcie do Jágra a čakali tam dlhší čas na východoslovenských vyslancov ako aj na zástupcov slobodných kráľovských miest z celého Uhorska. Nato Košice, Prešov, Levoča a Kežmarok vyzvali všetky slobodné mestá, aby sa postavili za spomínané tri body u kniežaťa a senátu. Avšak členovia senátu dokázali aj tentoraz prekaziť úsilie štvrtého krajinského stavu. Preto Košice písali zhromaždeným vyslancom slobodných miest, že vytýčený cieľ je nateraz nedosiahnuteľný a jeho dosiahnutie sa musí odsunúť na neskoršiu, mestám priaznivejšiu dobu.^[277] Tak skončilo, vcelku smutne, toto podujatie, do ktorého vkladali banské mestá veľké nádeje a na ktoré nešetrili ani nákladmi, ani námahou.

Vrátenie tökölyovskej vnútenej pôžičky

Kremnica, ktorá sa takémuto výsledku nepotešila, chcela od krajiny dosiahnuť aspoň to, čo sa týkalo jej samej. Začala prerokovávať predovšetkým otázku vnútenej tökölyovskej pôžičky z roku 1682. Priamy podnet k novému prerokovávaniu tejto záležitosti dala prítomnosť kniežacieho kancelára Žigmunda Jánokyho v Banskej Štiavnici, ktorý svojho času ako tökölyovský komisár prinútil banské mestá požičiavať krajine týždenne 600 imperiálov^[278] a sľúbil, že im tieto peniaze krajina časom určite vráti. Teraz chcela Kremnica žiadať svoj podiel na tejto pôžičke a poslala k Jánokymu richtára, aby pripomenul kancelárovi jeho sľub a súčasne sa dozvedel jeho názor. Jánoky a Hellenbach vyhlásili, že celkom súhlasia s kremnickými požiadavkami a radili, aby Kremnica čím skôr žiadala vrátenie tohto krajinského dlhu od Rákóczyho a senátu.^[279] Nato vyslala Kremnica svojho richtára Jána Schmiedegga do kniežacieho tábora a dala mu osobitnú inštrukciu:^[280] 1. aby všetko, čo sa mu bude zdať účelné pre podporovanie záujmov mesta, predložil kniežaťu a senátu; 2. aby naliehal na vyplatenie tökölyovskej vnútenej pôžičky nariadenej sečianskym snemom; 3. aby sa sťažoval na zasahovanie komory do mestských práv, najmä pri správe mestských lesov a pri inkasovaní skúšobnej remunerácie; 4. aby vylíčil tiesnivé postavenie baníkov a vysvetlil, že nemožno zaplatiť za tovar rovnakú cenu v dukátoch ako v medených peniazoch, t. j. bez príplatku; 5. aby požiadal knieža o nariadenie, ktoré by pomohlo zmierniť veľkú drahotu potravín v banských mestách.

S touto inštrukciou zo dňa 24. apríla 1706 vydal sa Ján Schmiedegg na cestu. Podnikol ju však celkom zbytočne, pretože po svojom návrate oznámil, že „jeho návrh a jeho práca by mohli mať šťastlivý priebeh a výsledok, keby mohol dlhšie zostať v kniežacom tábore a pokračovať v práci. Pretože však krajinský senát bol zvolaný do Nových Zámkov, musel zveriť záležitosť Františkovi Olaszovi, ktorý sľúbil, že sa bude naďalej o ňu starať“.^[281]

Tento sľub bol všetko, čo Schmiedegg priniesol domov. Kremničania sa nechceli s tým uspokojiť a richtár sa musel 19. júna znovu vybrať na cestu do Nových Zámkov. Po dvadsaťdňovom pobyte dosiahol tu konečne od Rákóczyho nariadenie pre tunajšiu komoru, aby vrátila kremnickému meštianstvu a mestu tökölyovskú vnútenú pôžičku, čo sa konečne aj stalo. Mestská pokladnica dostala 13. augusta po odrátaní solicitátorských trov (tieto boli 277 zlatých a 80 denárov) sumu 948 zlatých 80 denárov, teda len časť peňazí, ktoré požičala krajine na podporu Tökölyho.^[282]

Reštrikcia oviec a kôz

Kým sa toto dialo, zaoberala sa Kremnica usporiadaním niekoľkých záležitostí týkajúcich sa viac alebo menej súkromných záujmov meštianstva. Rozhodlo sa predovšetkým znížiť počet príliš sa množiacich oviec a kôz, pretože po horách, kde ich pásli, spôsobovali veľmi veľa škôd. Zakázalo sa preto všetkým nemešťanom, ktorí nemali domy, pod hrozbou konfiškácie držať ovce a kozy. Majitelia domov si mohli chovať po niekoľko oviec a kôz, avšak s výhradou, že tí spomedzi nich, čo nie sú mešťania, musia platiť od oviec desiatok a svoj dobytok zveriť do opatery uličnému pastierovi.^[283]

Po takomto vyriešení spomenutej záležitosti prihlásil sa mestskej rade aj banský súd listom z 25. apríla 1706, podľa ktorého na základe prípisu hlavného komorského grófstva vraj kozy vôbec neslobodno držať.^[284] Deň nato určila volená obec, že na 10 oviec sa môže chovať jedna koza, treba ju však zveriť dozoru uličných pastierov.^[285]

Na návrh banského súdu odpovedala Kremnica len tým, že ustálila počet kôz. Vôbec nemala chuť vyhovieť žiadosti banského súdu a celkom zakázať chovanie kôz, lebo si jasne uvedomovala, že je to len zámienka, pod ktorou chcela komora uplatňovať svoje odmietnuté nároky na mestské hory. Nešťastné kozy boli stále príčinou hriechu, kedykoľvek erár zatúžil po horách niektorého banského mesta.

Opatrenia proti liehovinám a prepychu

Druhé zdravé nariadenie mestskej rady malo za účel obmedziť predaj pálenky a, nakoľko možno, zamedziť výstrednosť vedúcu k prepychu. V tejto veci bolo najprv rozhodnuté, že nemešťania nesmú predávať pálenku^[286] a že medzi mestskými bránami a v špitáli sa úplne zakazuje výčap pálenky.^[287] Ďalej zakázala volená obec prenajímateľovi práva výčapu pálenky pod hrozbou konfiškácie zvádzať ľud, najmä však kunešovských a ostatných sedliakov, k pitiu pálenky.^[288] Aby sa pálenie pálenky nakoľko možno ešte viac obmedzilo, bolo vydané nariadenie, hroziace väzením každému, kto by sa zdržoval po 9. hodine večer v niektorom šenku alebo po tejto určenej hodine by sa potácal po uliciach s krikom a hlukom.^[289]

Nakoniec obrátila volená obec svoju pozornosť na prílišný prepych, ktorý zavádzali v obliekaní najmä nižšie vrstvy a zakázala obliekať sa ináč, ako sa každému patrí podľa jeho stavu. Mestský strážnik dostal prísny rozkaz „dávať dobrý pozor na remeselníckych učňov a iných takých ľudí, ktorí napriek svojmu stavu a zámožnosti nosia žlté čižmy, flór a podobné veci“. Prepychové veci tohto druhu majú mestskí drábi strhnúť z tela a zaniesť richtárovi.^[290]

Toto rozhodnutie vydala volená obec pre prílišnú drahotu^[291] a z ohľadu na ťažké postavenie a útlak krajiny, ktorá ťažko trpí. Vedľa týchto záležitostí sa cez jar a leto pojednávali mnohé procesy súkromníkov i korporácií.

Insurekčné nariadenie

Kremnica žila v tomto čase takmer celkom pokojne. Až mesiac október priniesol mestu viac práce. Nestále vojnové šťastie odvrátilo sa totiž na čas od Rákóczyho zbraní a cisárski generáli dobyli viaceré menšie víťazstvá. Pri tejto príležitosti povolal poľný maršal Anton Eszterházy niekoľko žúp do vojenskej služby.

Turčianska župa dostala takýto insurekčný príkaz už v septembri a z tejto príležitosti konaná župná kongregácia žiadala od Kremnice najprv jedného trubača,^[292] potom dvoch husárov namiesto svojich do župného vojska.^[293] Týchto Kremnica aj postavila za svoje majetky v Turci. V tom istom čase verbovala aj Hontianska župa. Preto odišli aj štiavnickí armalisti osobne do tábora a mesto malo za svojich poddaných postaviť určitý počet ľudí. Banská Štiavnica sa však obrátila v tejto veci s prosbou priamo na knieža, a pretože jej žiadosť účinne podporoval aj Hellenbach, dosiahla nariadenie, že armalisti môžu zostať doma a za všetkých postaviť len jedného pešiaka a jedného jazdca, mesto však za svojich obyvateľov a poddaných má poslať len 60 hajdúchov.^[294] Banskí robotníci boli úplne oslobodení od všetkých vojenských služieb. Kremnica bola tentoraz celkom oslobodená od poskytnutia insurekcie, no aj tak mala dosť práce práve pre túto záležitosť.

Anton Eszterházy povolal totiž do vojenskej služby aj šľachticov, mestá a sedliakov Tekovskej župy, a to tak, že šľachtici sa mali zúčastniť osobne, roľníci však mali vyslať z každého domu po jednom mužovi.^[295] Kremnica uznala, že by bolo veľmi potrebné poslať armalistov a mešťanov brániť vlasť, a preto rozhodla, že každý cech má postaviť dvoch a každý sedliacky dom jedného muža.^[296] Medzitým prišiel od Hellenbacha list, v ktorom po dlhšej zpráve o priebehu insurekčných prác v Banskej Štiavnici radí Kremničanom, aby žiadali u podžupana uľahčenie insurekčnej povinnosti.^[297] Kremnica poslúchla túto radu a dňa 5. novembra vyslala hlavného notára na tekovskú župnú kongregáciu.^[298] Nagy vynaložil všetku námahu a podarilo sa mu získať podžupana Hunyadyho a predsedu súdu Imricha Sipekyho natoľko, že s ich pomocou boli mesto, jeho armalisti a poddaní nateraz úplne oslobodení od insurekčnej povinnosti.^[299]

Otázka ubytovania

Len čo sa Kremnica zbavila jednej ťarchy, už doliehala na všetky banské mestá iná, nemenej naliehavá a spojená s mnohými nepríjemnosťami a ťažkosťami — ubytovanie vojska počas zimných mesiacov. Banská Štiavnica totiž na základe spoľahlivých zpráv tvrdila, že niekoľko regimentov má prezimovať v banských mestách a prosila o zvolanie zhromaždenia banských miest, na ktorom by sa mohli zúčastniť aj ostatné slobodné kráľovské mestá Zvolenskej župy. Toto zhromaždenie sa malo radiť, ako by bolo možno odvrátiť ťarchu ubytovania od banských miest. Kremnica prijala návrh Banskej Štiavnice a zvolala zhromaždenie na 5. decembra 1706 do tohto mesta. Ako svojich zástupcov poslala hlavného notára Nagya a člena mestskej rady Adama Hirschnera.^[300] Toto zhromaždenie považovalo za potrebné vyslať osobitnú deputáciu ku generálovi Bercsényimu, ktorý prišiel do Banskej Bystrice a prosiť ho, aby ušetril banské mestá od ubytovania vojska.

Nagy, ktorý bol 11. decembra ako člen deputácie banských miest vo Zvolene,^[301] priniesol odtiaľ zprávu, že Bercsényi tu chce zostať celú zimu. O tom, ako pochodila táto deputácia, niet v kremnickom archíve ani zmienky. Preto je veľmi pravdepodobné, že vojsko malo byť ubytované cez zimu v banských mestách ak nie celé, tak aspoň čiastočne. Ak chceli teraz banské mestá dosiahnuť svoj cieľ, museli si za každú cenu získať Bercsényiho. To aj urobili, keď ho pozdravili osobitnou deputáciou^[302] a poslali mu rozličné dary.

Kremnica využila na tento účel zhromaždenie banských miest zvolané na 31. decembra.^[303] Kremnickí vyslanci Ján Juraj Schindler a Baltazár Nagy dostali príkaz nešetriť námahou ani peniazmi, aby naladili generalissima priaznivo voči banským mestám a oni vykonali túto úlohu tak, že na radu Schröterovu okrem privítacej reči darovali Bercsényimu koňa, kúpeného za 60 dukátov^[304] od zvolenského župana, slobodného pána Tomáša Schmiedegga.^[305] Takýto argument pravdaže zapôsobil a Bercsényi podľa zprávy Nagya „láskavo vypočul kremnických vyslancov a ukázal sa milostivým voči mestu“.^[306]

Rožňavská konferencia

Spomínané bystrické zhromaždenie zvolala Kremnica v dôsledku kniežacieho listu, pozývajúceho konfederantov do Rožňavy ohľadom rozdelenia daní na rok 1707. Cieľom zhromaždenia bolo, aby sa banské mestá dohovorili a zjednotlili v otázke jednotného postupu v daňových a iných záležitostiach, ktoré sa mali predniesť krajinskému senátu pri príležitosti rožňavskej schôdzky.

Na túto rožňavskú schôdzku vyslala Kremnica hlavného notára Baltazára Nagya. Tento sa vydal na cestu 17. januára a vrátil sa do Kremnice takmer po mesiaci, t. j. 11. februára.^[307] Okrem porád o rozdelení daní, na ktorých sa zúčastnili všetci prítomní konfederanti a vyslanci miest a žúp, prejednávali sa aj iné záležitosti týkajúce sa banských miest aj samej Kremnice. Spolu so štiavnickými a bystrickými vyslancami odovzdal Nagy žiadosť v mene všetkých siedmich banských miest, aby knieža a jeho vláda použili všetky možné prostriedky a dopomohli banským mestám k potrebnému železu a soli, pretože pre priveľké znehodnotenie medených peňazí vôbec nemohli dostať tieto veci. Druhá žiadosť, ktorú predložil kniežaťu Nagy v mene Kremnice a jej deviatich poddanských dedín: Dolnej a Hornej Vsi, Veterníka, Lúčok, Krahúl, Kremnických Baní, Kunešova, Horného a Dolného Turčeka, týkala sa oslobodenia dedinčanov od diky a všetkých portálnych poplatkov. V tejto žiadosti boli vymenované všetky zákony,^[308] ktoré zaručovali kremnickým poddanským dedinám úplné oslobodenie od daní, pretože ich obyvatelia boli samí baníci. Pri tom sa odvolávali na dediny patriace Bystrici, Breznu a Prešovu a z toho dôvodu oslobodené od daní. Konečne bolo zdôraznené, že kremnické poddanské dediny boli len od roku 1696 prijaté medzi palatinálne porty, hoci proti tomu protestovali tak mesto ako aj komora. Teda použilo sa všetko, čo sa len mohlo použiť a predsa Rákóczy a jeho radcovia nechceli ani počuť o reštitúcii zákonitého stavu a Kremnica dostala 2. februára kniežacie rozhodnutie, aby túto žiadosť podala najbližšiemu snemu a požiadala ho o obnovenie daňovej slobody pre obyvateľov poddanských dedín.^[309]

Šťastnejšie pochodil Nagy v záležitosti ubytovania. Aj v tomto ohľade vynaložil všetko úsilie, a zdôrazňoval nesmiernu drahotu, ktorá panovala v Kremnici a na jej okolí, poukázal na tú okolnosť, že majitelia radšej nechávajú plodiny ležať vo svojich stodolách, ako by ich mali predať za medené peniaze.^[310] Pretože následkom toho je v Kremnici citeľný nedostatok potravín, požiadal, aby boli Kremnica a jej dediny úplne ušetrené od ubytovania vojska.^[311]

Táto prosba bola konečne priaznivo vypočutá a Bercsényi nariadil Tekovskej župe, aby odteraz neposielala do Kremnice a jej dedín vojsko na ubytovanie, ale aby tých vojakov, ktorí boli v Kremnici alebo v dedinách patriacich tomuto mestu, ihneď preložila do iných obcí.^[312]

Rákóczyho dekréty a reštaurácia mestskej rady

Kým bol hlavný notár u kniežaťa, prišli od Rákóczyho dva dekréty, ktoré boli prečítané na zasadaní mestskej rady a volenej obce dňa 21. januára 1707.

V oboch sa nariaďovalo nepripustiť za žiadnych podmienok zvyšovanie cien pevne určených limitáciou. Keby sa šľachtici alebo mešťania bránili predávať nazhromaždené zásoby obilia kupcom za určené ceny alebo za medené peniaze, mali sa im jednoducho zásoby skonfiškovať a odňať.^[313] V druhom dekréte nariadil Rákóczy Kremnici a jej dedinám, že musia až do právoplatného určenia výšky daní, počínajúc od 1. novembra 1706 odviesť určité príspevky v medených peniazoch do vojenskej pokladnice.^[314] V zmysle tohto druhého dekrétu nariadila Kremnica uličným desiatkárom urobiť všeobecný súpis a odovzdať ho pokladníkovi, aby sa mohli rozdeliť uložené dane.^[315]

Konečne za neprítomnosti hlavného notára sa vykonala aj voľba richtára. Podľa minuloročnej dohody^[316] bol na tento rok zvolený katolík, a to Adam Hirschner.^[317] Pri príležitosti jeho prísahy a s ňou spojeného holdovania žiadalo meštianstvo od svojho predstaveného: 1. aby všetky mestské privilégiá od slova do slova prečítal, 2. aby starostlivo preskúmal mestské účty od roku 1703, 3. aby sa mestské peniaze nedelili viac medzi zamestnancov mesta, ale aby sa odteraz navždy odovzdávali mestskej pokladnici.

Mestská rada nemala chuť prijať tieto požiadavky a žiadala si ich predložiť písomne sľúbiac, že až potom dostane meštianstvo odpoveď.^[318] Mestské peniaze zostali však ako predtým benefíciom zamestnancov mesta, ba mestská rada súhlasila, aby sa pokuty z ciest vyberané od poddaných neodvádzali do mestskej pokladnice, ale aby pripadli v prospech inšpektorov nad majetkami, ktorí sa chceli stať členmi mestskej rady.^[319] O druhom bode požiadaviek meštianstva sa rozhodlo, že tie peniaze, ktoré nie sú potrebné na vyplácanie miezd, budú sa ukladať nie do pokladnice, ale do registratúry.^[320] Toto rozhodnutie bolo vydané jednak preto, že peniaze by boli lepšie zaistené pred prípadnou skazou v registratúre nachádzajúcej sa v archíve, zabezpečenom proti ohňu a vlámaniu, jednak aby sa pokladníci zbavili podozrenia, že by mohli používať mestské peniaze na súkromné záležitosti, jednak však, a to pravdepodobne predovšetkým, aby mešťania dosiahli aspoň čiastočne splnenie svojich požiadaviek a s tým sa uspokojili.

Odovzdanie vojenského výstroja

Rožňavské zhromaždenie bez námietok povolilo peňažné príspevky, ktoré nedávno uložil knieža Rákóczy jednotlivým mocipánom. Naproti tomu ustálilo množstvo odevov, ktoré má krajina odovzdať vojsku. Toto množstvo bolo rozdelené na jednotlivé župy, ktoré ho zas predpísali šľachtickým vlastníkom majetkov vo svojom obvode.

Tekovská župa rozdelila svoje množstvo výstroja na kongregácii dňa 16. marca 1707 a prítomnému kremnickému hlavnému notárovi odovzdala zoznam vecí, ktoré má odviesť mesto Kremnica. Podľa tohto zoznamu bolo to 329 párov čižiem, 1365 párov bagančí (janičiariek)^[321] a 612 klobúkov.^[322] Pre prípad, že by jedna alebo druhá župa postupovala pri rozdeľovaní predpísaného množstva nespravodlivo, zvolali generálny komisár gróf Csáky a celá kniežacia hospodárska rada zhromaždenie jedenástich žúp patriacich k strednému dištriktu^[323] a všetkých jeho slobodných kráľovských miest na 19. marca do Zvolena a príslušné stránky aj tak už príliš zaťažené vyzvali, aby predložili tomuto zhromaždeniu svoje sťažnosti.

Aj Kremnica vyslala na toto zhromaždenie svojich vyslancov.^[324] Tentoraz sa však výnimočne nesťažovala na uložené dodávky, ba rozhodla sa odovzdať požadované veci. Aby zabezpečila čo najskoršie vyhotovenie bagančí a klobúkov, prísne zakázala tunajším mäsiarom, garbiarom, obuvníkom, čižmárom ako aj klobučníkom pod hrozbou konfiškácie a peňažnej pokuty predávať kožu alebo vlnu komukoľvek bývajúcemu mimo Kremnice, ba vyslala dvoch senátorov a dvoch členov mestskej rady, aby spísali všetku v meste sa nachádzajúcu vlnu, kožu a hotový remeň a aby kontrolovali práce na výstroji.^[325]

Príslušné nariadenia priviedli mesto k želanému cieľu natoľko, že prvú časť výstrojov mohlo odviesť už po mesiaci, zvyšok však 5. augusta krajinskému senátorovi Jánovi Radvanskému a tak sa zbavilo tejto ťarchy.^[326]

Ónodský snem

Kvôli niekoľkým krajinským záležitostiam ako aj podrobnému oboznámeniu všetkých konfederantov s priebehom prerušených trnavských mierových rokovaní^[327] považoval krajinský senát za potrebné znovu zvolať snem. Preto pozval Rákóczy listom z Rožňavy zo dňa 22. januára 1707 krajinské stavy na deň 1. mája do Ónodu.^[328]

Kremnica vyslala na tento snem richtára Adama Hirschnera spolu s hlavným notárom Baltazárom Nagyom^[329] a dala im inštrukciu pozostávajúcu z 12 bodov. Aj v tejto inštrukcii sa opakovali tie body, ktoré dostali vyslanci ako smernice na sečiansky snem roku 1705. Okrem toho prikázala Kremnica svojim vyslancom naliehať na sneme, aby aj úradníci a robotníci zamestnaní v erárnych službách a bývajúci na území mesta museli platiť krajinské a vojenské dane a znášať spoločné ťarchy. Ďalej sa mali snemoví vyslanci usilovať u krajinských stavov a v prípade potreby aj u samého kniežaťa o to, aby obyvatelia poddanských obcí na základe mestských privilégií a krajinských zákonov boli oslobodení od platenia daní a neboli viac počítaní k župným portám (deviaty bod inštrukcie). Podľa 10. bodu mali vyslanci upozorniť knieža, že porty boli vynájdené len pre sedliakov a že slobodným kráľovským mestám, ktoré majú predsa s ostatnými tromi krajinskými stavmi rovnaké šľachtické práva, ich celkom nezákonne vnútila len niekdajšia absolutistická vláda. Teraz mal knieža, ktorý podľa viacerých svojich výpovedí pozdvihol zbrane na obnovenie niekdajších práv a slobôd, odstrániť túto nespravodlivosť, ktorá veľmi zneucťovala celý krajinský stav a odaniť slobodné kráľovské mestá podľa ustanovení zákonov a podľa viacstoročného zvyku. Nemal však pripustiť, aby boli mestá zaťažené portálnymi daňami ako sedliaci. Jedenásty bod poveruje vyslancov dosiahnuť povolenie, aby mohli za zlato a striebro získané z vlastných baní brať príplatok. Konečne podľa 12. bodu mali vyslanci podať sťažnosť, že mincovňa násilím uchvátila Ertlov dom, ktorý bol dlžný mestskej pokladnici 300 zlatých a použila ho za dielňu na razenie mincí.^[330]

Aby sa mohol čím istejšie splniť desiaty bod tejto inštrukcie, totiž oslobodenie slobodných kráľovských miest od daní, obrátila sa Kremnica už v prvej polovici apríla na viaceré slobodné mestá so žiadosťou, aby poverili aj svojich vyslancov pôsobiť na budúcom sneme v tomto zmysle. Košice a ešte ďalších päť s nimi spojených východoslovenských miest zvolalo síce ešte vo februári vlastné zhromaždenie všetkých slobodných miest Uhorska a predložili im tento predmet na prerokovanie, avšak Kremnica, ktorá vtedy ešte nedostala kniežaciu pozvánku na snem,^[331] považovala takéto zhromaždenie za predčasné^[332] a rozhodla sa poradiť o tom v príhodnejšom čase. Namiesto zhromaždenia, ako už bolo poznamenané, dostali viaceré slobodné mestá písomnú výzvu, aby sa pripojili k týmto požiadavkám. Výzva vyvolala živý ohlas a mestá, medzi nimi predovšetkým Trnava,^[333] sľúbili, že pôjdu ruka v ruke s banskými mestami a ich spojencami z východného Slovenska v portálnej otázke ako aj vo všetkých ostatných záležitostiach týkajúcich sa štvrtého stavu, ba svojim vlastným vyslancom dali inštrukciu v tomto zmysle.

Po dosiahnutí podobných zpráv a súhlasu z viacerých strán, na ich podklade a s pevným presvedčením, že banské mestá nebudú jednotne hovoriť a hlasovať za odstránenie portálnych daní, odobrali sa kremnickí vyslanci do Ónodu dňa 13. mája, pretože pôvodne určený termín otvorenia snemu — 1. máj — bol preložený na 16. máj pre práve začaté väčšie vojenské operácie. Mesto im dalo okrem väčšieho množstva potravín a peňazí^[334] aj stan, vyhotovený na tento účel.^[335]

Na ónodskom sneme stáli proti sebe dve strany. Jedna z nich už mala dosť vojny vrhajúcej obyvateľstvo do neodvrátiteľnej biedy a obohacujúcej len jednotlivcov a žiadala si skorý mier. Bola to teda mierová strana. Druhá strana žiadala práve opak, to jest pokračovanie vojny, pretože táto sa stala pre väčšinu príslušníkov tejto strany zamestnaním prinášajúcim zisk. Turčianska župa patrila rozhodne k mierovej strane a ešte pred otvorením snemu poslala viacerým municípiám obežník s výzvou, aby pri budúcom sneme hlasovali spolu za uzavretie čestného mieru a dala aj svojim vyslancom inštrukciu v tomto zmysle. Turčianski vyslanci Krištof Okolicsányi a Melichar Rakovský začali teraz medzi vyslancami prítomnými v Ónode propagovať mier. Podarilo sa im získať pre túto myšlienku značnú časť prítomných, totiž tých, ktorí videli, že cisár po skončení vojny o španielske dedičstvo ľahko bude môcť skrotiť bezuzdné davy povstalcov a obávali sa, že vlastenecké inštitúcie budú musieť ustúpiť pred absolutizmom víťaza. Ale Rákóczy, ktorý spočiatku sám napomenul zhromaždené stavy, aby sa celkom nezriekli cisára Jozefa I. ako uhorského kráľa, nijako nebol spokojný s postupom turčianskych vyslancov, a pretože sa sám cítil dotknutý turčianskym obežníkom, žaloval sa verejne pred snemom na pohanenie, ktoré utrpela jeho osoba od Turčianskej župy. Jeho žaloba a okrem toho tá okolnosť, že on sám, ktorý zapríčiňoval krajine útlak, opustil zhromaždenie a chcel sa vzdať vedenia konfederácie, priviedli vojnovú stranu do takej zúrivosti, že jej prívrženci vytiahli meče z pošiev, jedného turčianskeho vyslanca, Rakovského, na mieste zabili, druhého však, Okolicsányiho, ktorému sa podarilo hoci ťažko ranenému zúrivcom ujsť, dali na druhý deň verejne popraviť. Súčasne zničili zástavu Turčianskej župy,^[336] župa mala byť roztrhaná na viacej častí a rozdelená medzi susedné župy.^[337]

Táto smutná udalosť úplne umlčala mierovú stranu. Snem celkom ovládnutý kriklúňmi vyhlásil 9. júna 1707 uhorský trón za uprázdnený, rozhodol sa namiesto nových mierových rokovaní pokračovať vo vojne a odhlasoval na ňu potrebné peňažné prostriedky vo výške dvoch miliónov zlatých,^[338] ako aj naturálne dávky.

Na rozdelenie týchto subsídií vyslal snem istý počet dikátorov, t. j. vyrubovačov daní, medzi nimi aj kremnického vyslanca Baltazára Nagya, a dal im inštrukciu s 35 bodmi.^[339] Podľa jej 24. bodu mestskí zamestnanci a šľachtici v slobodných kráľovských mestách ako aj ich rodinní príslušníci boli oslobodení od daní a len ostatní mešťania a obyvatelia boli odanení. Do tejto poslednej kategórie boli podľa 9. bodu zaradení aj komorskí a banskí úradníci. Na dozor nad činnosťou týchto dikátorov vyslalo každé municípium vlastných ľudí, ktorí sa mali pripojiť k dikátorom (3. bod).

O všetkých prácach a udalostiach na ónodskom sneme podali kremnickí vyslanci už 30. júna obšírnu ústnu aj písomnú zprávu,^[340] a mesto pridelilo Nagyovi ako krajinou určenému dikátorovi Ferdinanda Freyseysena, Leopolda Waczingera a Františka Erbena, Tekovská župa Imricha Sipekyho. Zároveň boli obyvatelia vyzvaní, aby dikátorom na otázky odpovedali pravdivo.

Požiar v Dolnej ulici

Kým boli kremnickí vyslanci ešte na sneme, postihlo časť kremnického meštianstva veľké nešťastie.

Na druhý turíčny sviatok vypukol v dome obchodníka Juraja Hlatkého požiar a zničil okrem 24 domov aj kostol sv. Alžbety, k nemu patriacu slovenskú evanjelickú faru a všetky špitálske budovy.^[341] Oheň spôsobil o to väčšiu škodu, že pre dlhé sucho a neobyčajnú letnú horúčavu sa šíril tak rýchlo, že obyvatelia horiacich domov si sotva mohli zachrániť holé životy a prišli o všetko svoje zariadenie a podobný majetok, ba remeselníci aj o nástroje a suroviny. Nešťastie ešte zväčšovalo úplné znehodnotenie medených peňazí, minuloročná zlá úroda a v dôsledku toho neslýchaná drahota. A tak mesto, aby zachránilo pred smrťou hladom postihnutých ako aj ostatných núdzu trpiacich obyvateľov, dalo im 200 meríc obilia, počítajúc za mericu len 4 zlaté v medených peniazoch.^[342]

Susedia Hlatkého ako majitelia popolom ľahnutých domov žiadali magistrát, aby odsúdil Hlatkého na náhradu škody.^[343] Preto zaviedlo mesto proti nemu vyšetrovanie a väznilo ho vyše troch týždňov, totiž od 5. do 28. júla. Len na záruku dvoch vážených mešťanov bolo mu dovolené opustiť väzenie a na slobode očakávať koniec procesu.^[344]

Celá vina Hlatkého bola jedine a len to, že mal na dome poškodený komín, ktorý pravdepodobne zapríčinil požiar. Ťažko by sa bolo mohlo vyhovieť požiadavkám vyhorelcov a odsúdiť obžalovaného na náhradu všetkej škody. Preto predložila Kremnica túto záležitosť aj pred ostatných šesť banských miest. Tieto vyniesli rozsudok, podľa ktorého mal Hlatký každému vyhorelcovi zaplatiť ako náhradu škody 24 zlatých. Kremnický magistrát pozmenil tento trest tak, že Hlatký má poskytnúť ako náhradu škody 300 rýnskych toliarov a okrem toho 50 000 šindlových klincov, ktoré peniaze a klince majú sa rozdeliť medzi poškodených podľa hodnoty ich domu.^[345]

Takto bola vec vyriešená s konečnou platnosťou. Následky požiaru doliehali však na nešťastných ešte dlhší čas a samo mesto, ktoré podľa rozhodnutia z 22. novembra 1705 muselo znovu vystavať zhorený kremnický slovenský kostol, faru a špitálske budovy, pociťovalo ich veľmi dlho a ťažko, pretože mestská pokladnica bola celkom prázdna, jednak ju veľmi zaťažovali iné mimoriadne výdavky.^[346]

Preloženie mincovne do Mukačeva

V priebehu zasadania ónodského snemu doľahla ďalšia starosť nielen na Kremnicu, ale na všetky banské mestá. Nešlo totiž o nič menšieho, ako o presťahovanie mnohých tunajších ľudí a o preloženie kremnickej mincovne do iného mesta, ležiaceho na severovýchodných hraniciach.

Toto oznámil Kremnici osobitným prípisom už 1. júna generál Anton Eszterházy a ako príčinu tohto neočakávaného rozkazu uviedol nestále vojenské šťastie, ktoré mohlo opäť priviesť banské mestá aj s mincovňou do rúk nepriateľa a pripraviť krajinu o stroje bezpodmienečne potrebné na razenie peňazí, ako aj o ľudí skúsených v tejto práci.

Kremnica sa nemálo zľakla tohto neočakávaného návrhu a aby odvrátila hrozivé nebezpečenstvo, zvolala okamžite zhromaždenie všetkých banských miest na 10. júna do Zvolena.^[347]

Zhromaždenie jednohlasne rozhodlo slávnostne vystúpiť u kniežaťa proti tejto opovážlivosti a požiadať ho prostredníctvom deputácie, aby odvolal Eszterházyho rozkaz a ponechal mincovňu v Kremnici, kde bola už od nepamäti. Súčasne bola Banská Štiavnica poverená vyslať jazdného posla k Eszterházymu, ktorý mal odovzdať list napísaný na zhromaždení a poprosiť ho v mene všetkých banských miest, aby sa mohlo vykonanie jeho nariadenia vo veci mincovne zastaviť, až kým príde odpoveď od kniežaťa.^[348]

Eszterházy súhlasil so želaním banských miest a v liste sa vyjadril, že nemienil mincovné stroje, Kremničanov a obyvateľov iných banských miest neodkladne inam preložiť. Súčasne vyslovil nádej, že snáď, keďže sa teraz vojnové šťastie začína na konfederantov opäť usmievať, už nebude potrebné uskutočniť vydané nariadenie.^[349]

Deputácia banských miest odišla už 16. júna, keď totiž došla odpoveď Eszterházyho zo Štiavnice k Rákóczymu^[350] a prosila ho podľa inštrukcie, aby ponechal mincovňu v Kremnici a neprekladal obyvateľov banských miest na iné miesta.

Knieža bol informovaný zrejme už od vyslancov banských miest o zámere Eszterházyho, jemu ani nenapadlo preložiť mincovňu z Kremnice. Preto dal deputácii neurčitú odpoveď, uistil ju však, že nechce banské mestá zničiť, ale že ich chce všetkými silami chrániť a brániť proti nepriateľovi.

Pritom všetkom sledoval teraz sám Rákóczy myšlienku presťahovať mincovňu na iné miesto krajiny, neprístupné nepriateľovi, aby ju, alebo aspoň jej časť v prípade, že by Kremnica mala padnúť do rúk cisárskych vojsk, zachoval pre krajinu. Aby však tomu čo najistejšie zabránila, deputácia tvrdila, že mincové stroje nemožno odniesť z ich stáleho miesta v Kremnici bez toho, žeby neutrpeli značné nenapraviteľné škody, a zavolala si ešte v auguste kremnického minciarskeho majstra Daniela Warrona. Tento sa darmo snažil odviesť knieža od jeho predsavzatia.^[351] Podarilo sa mu docieliť len to, že Rákóczy dal preniesť najprv len jeden,^[352] neskoršie však aj druhý mincový stroj do Mukačeva a aj tam dal raziť peniaze. Warron dostal už 23. septembra od Schrötera kniežacie nariadenie, aby ihneď odišiel s jedným strojom do Mukačeva, kde bol potom skutočne aj zamestnaný.^[353]

V Mukačeve sa razili najmä takzvané libertáše.

Nariadenie o šatstve

Prepych zakázaný predošlého roku a výstrednosť v obliekaní napriek mnohým trestom a napriek úpornému úsiliu veliteľa stráže a drábov boli stále rovnaké. Pretože zákaz hovoril len všeobecne o prepychu a neurčoval, ktoré látky a odevy sú zakázané, vyvyšovali sa príslušníci niektorých cechov nad ostatných remeselníkov. Títo ich zas nechceli uznať za významnejších a napodobňovali ich v obliekaní. Toto robili aj muži, ale v oveľa väčšej miere ženy remeselníkov. Predovšetkým nechcelo byť trinásť zlatníkov na rovnakej úrovni s ostatnými remeselníkmi a žiadali od magistrátu, „aby sa mohli ukázať vo vkusnejších šatách ako iní remeselníci“.^[354] Vadili sa medzi sebou, kto má právo nosiť ostrohy, bobrové čiapky, strieborné gombíky atď.^[355] Príklad remeselníkov verne nasledovali aj banskí, mincovní a hutnícki robotníci. Výsledkom toho boli časté bitky, väznenia a mnohé procesy.^[356] Avšak mesto i mešťania mali dosť trápenia s drahotou, peňažnou kalamitou a núdzou, ako aj s vojnovými nešťastiami, s nedávnym požiarom a inými podobnými vecami, mohli teda škriepky pre šatstvo a obliekanie úplne vystať.

Mestská rada spolu s duchovenstvom oboch vierovyznaní videla v nešťastiach boží trest, ktorým mali byť potrestané hriechy kremnického obyvateľstva „vinou prekliatej pýchy, spupnosti, závisti, úžery atď.“ a za svoju najsvätejšiu povinnosť považovala odvrátiť trest od Kremnice a „uspokojiť boží hnev“.

Za týmto účelom nariadila mestská rada nielen prísne zakazovať prepych z kancľov, ale súčasne vydala aj určité predpisy o spôsobe, ako sa majú kremnickí obyvatelia obliekať a ktoré látky nesmú používať na svoje šaty. Tieto predpisy boli označené ako „šatový poriadok“ a boli dňa 21. júna 1707 verejne prečítané na zhromaždení volenej obce.

Podľa „šatového poriadku“^[357] sa predovšetkým odporúčalo šľachticom, mestským úradníkom a ich rodinám, aby sa pridržiavali takého odevu, ktorý im právom prislúcha a aby slúžili dobrým príkladom ostatnému obyvateľstvu. Tí mešťania, ktorí sa považovali za umelcov, smeli nosiť veci, ktoré si vedeli sami zhotoviť. Toto povolenie však nemali zneužívať, pretože ako hovorí šatový poriadok, „niet väčšej absurdnosti, ako to, že kováč môže slobodne nosiť šaty, ktoré si vie spraviť z kusa zlata alebo čokoľvek si môže sám urobiť“. Zámožným mešťanom sa tiež zakázalo odvolávať sa na svoje bohatstvo, aby mohli pestovať prepych v odeve, keďže bolo známe, že mnohý sedliak má väčší majetok než šľachtic, a predsa nemá šľachtické práva. Podobne sa nedovoľuje mešťanovi nosiť šaty z hodvábu alebo súkna, strieborné alebo pozlátené gombíky a karmazínové čižmy; ich panie nesmú nosiť šperky zo zlata, striebra a falošných drahokamov, ďalej vyšívané čepce, perly, topánky s podpätkami, hodvábny závoj až po zem, široké kožušiny a podobný odev. Ženám mestských úradníkov, ktoré tiež nepatrili k šľachte, prikazoval šatový poriadok zdržiavať sa zlatých, strieborných alebo perlových ozdôb, zlatom vyšívaných čepcov a topánok s podpätkami, ako aj iného šľachtickým paniam povoleného odevu, a nosiť zvlnené alebo rozpustené vlasy.

Keď sa zámožným triedam prikazovala takáto zdržanlivosť, možno si myslieť, čo museli zachovávať nižšie a najnižšie vrstvy. „Obyčajným a nezámožným mešťanom“ sa celkom jednoducho nakázalo, že „majú hľadieť na svoje skromné truhlice, a to málo, čo majú, nech nevydávajú na neprimerané šatstvo, ale nech si usilovne zaobstarávajú príslušné potrebné veci“. Ich manželky a deti nielenže nesmeli nosiť hodvábne, špicaté a podpätkové topánky, ale ani flór na hlave alebo hrdle, ba ani žlté alebo červené čižmy. Konečne drábi, sluhovia, paholci a ich ženy nesmeli nosiť striebrom a zlatom pretkávané stuhy, dlhé kožuchy, barchetové kabáty, našuchorené čepce a podobné veci.

Všetkým, ktorí sa prehrešili proti tomuto šatovému poriadku, mali mestskí drábi neprístojný odev alebo šperk strhnúť hneď na na ulici a zaniesť na mestský dom.

Ónodské bane

Zavedením šatového poriadku nebol síce uspokojený boží hnev, ako sa domnievala mestská rada, ale v Kremnici sa zadržali pekné peniaze, ktoré by sa ináč boli vydali na rozličné látky a ktoré sa teraz mohli použiť na krytie iných, oveľa potrebnejších výdavkov.

Takéto veľmi naliehavé a mnohými nepríjemnosťami spôsobené výdavky čoskoro zaklopali na dvere všetkých banských miest. Bola to daň, ktorú povolil ónodský snem na pokračovanie vo vojne.

Podľa prípisu kniežaťa Rákóczyho z 23. júla 1707^[358] a novovymenovaného provinčného vojenského komisára, niekdajšieho novohradského podžupana Františka Darvasa z 23. júla 1707^[359] mala Kremnica dať 4686 zlatých v peniazoch ako povolené kvantum a okrem toho 2490 košických vedier obilia, 646 centov mäsa, 2210 vedier ovsa a 29 vozov, každý so šiestimi volmi.^[360] Podľa neskoršej zprávy žiadal Darvas od Kremnice okrem toho ešte 9372 zlatých v zlate, 174 koní, 7 husárov, 72 hajdúchov a 29 delostreleckých vozov.^[361]

Ani ostatné banské mestá neobišli lepšie, aj im pripadlo také isté, ba čiastočne ešte vyššie daňové kvantum. Banská Štiavnica, ktorá mala dať 6248 rýnskych zlatých v peniazoch, 3320 košických vedier obilia, 2947 vedier ovsa, 864 centov mäsa a 38 vozov, každý so šiestimi volmi,^[362] žalovala sa v liste Kremnici, že nemôže zaplatiť tieto dane. Baniam vraj hrozí nebezpečenstvo, že ich bude treba zatvoriť pre nedostatok potravín pre baníkov a ovsa pre banské kone. Podľa tohto listu nemajú Štiavničania ani polovicu požadovaných vozov, a všetky, ktoré majú, nepostačia ani na banské práce.

Podobne to vyzeralo aj s ostatnými banskými mestami. Všade bola veľká bieda a privysoké dane. Žiadali všeobecne zvolať zhromaždenie banských miest, na ktorom by sa prerokovala táto záležitosť a našiel by sa prostriedok a spôsob, ako získať úľavu.

Kremnica zvolala zhromaždenie na 1. augusta do Banskej Štiavnice.^[363] Zhromaždenie vyslalo k Bercsényimu oboch notárov, Nagya z Kremnice a Pirolta z Banskej Štiavnice, aby dosiahli u tohoto zástupcu Rákóczyho odpustenie požadovanej dane. Nagy dostal od Kremnice vlastnú inštrukciu, podľa ktorej mal docieliť predovšetkým úplné oslobodenie dedín od daní, ako určil kráľ Matej Korvín. Okrem toho mal jednať o odpustení požadovaného množstva dane pre samo mesto s ohľadom na ohromnú drahotu, ktorá postihla Kremnicu a na biedu ešte vystupňovanú^[364] veľkým požiarom.

Vyslanci banských miest sa vybrali 10. augusta na cestu nie síce k Bercsényimu, kam ich poslalo zhromaždenie, ale priamo k samému Rákóczymu.^[365] Kým však boli ešte v Humennom a v Trebišove, snažila sa Kremnica ubrániť pred Darvasom, ktorý stále naliehavejšie žiadal odvod predpísaných dávok.^[366] Dňa 29. júla vydal mestu Kremnici rozkaz, aby ihneď odovzdala obilie a ovos do skladu v Šahách, mäso a povozy do sečianskeho tábora a peniaze pokladníkovi Petrovi Somogyimu do Lučenca. Súčasne požiadal Kremnicu, aby na 10. augusta poslala k nemu do Lučenca jedného alebo dvoch dôverníkov, s ktorými by sa mohol dohodnúť, kedy Kremnica odovzdá ostatné dávky.^[367]

Kremnica poslala k Darvasovi Eliáša Schmiedegga a Abraháma Krausza aj so všetkými peniazmi^[368] v sume 4686 zlatých.^[369] Ohľadne ostatných dávok mali žiadať o odklad dovtedy, kým sa vrátia vyslanci banských miest od kniežaťa, u ktorého rozhodne dosiahnu odpustenie. Darvas sa síce nazdával, že knieža sotva bude súhlasiť s odpustením takej značnej dávky, napriek tomu sľúbil čakať ešte do 22. augusta. Potom však chcel v každom prípade vidieť mäso v Sečanoch, peniaze v Lučenci a aspoň štvrtinu obilia a ovsa v Ipeľských Šahách.^[370]

Predpoklady provinčného komisára o povoľnosti kniežaťa Rákóczyho boli zväčša celkom správne. Vyslanci banských miest mu síce predložili v mene svojich vysielateľov žiadosť, aby mestá nemuseli dávať obilie a ovos, ako aj povozy a ich záprahy z vlastného, ale aby ich mohli kúpiť, kde to len bolo možné a za to by zaplatili sumu 233 890 zlatých. Ďalej naliehavo prosili knieža, aby mal ohľad na to, že bane už sedem rokov pracujú so stratou, ako aj na ťažké bremená, ktoré doliehali na banské mestá pod nemeckou vládou, a na mnohé obete, ktoré priniesli v tejto vojne. Preto žiadali, aby oslobodil kremnické dediny a Štefultov pri Banskej Štiavnici od dodávok pšenice, ovsa, mäsa a povozov. Dosiahli len to, že odovzdanie pšenice a ovsa predpísaným banským mestám bolo presunuté na Hontiansku, Tekovskú a Zvolenskú župu, banské mestá však museli toto množstvo zaplatiť v peniazoch.^[371] Delostrelecké vozy zostali ako prv predpísané mestám a o privilégiách týkajúcich sa oslobodenia kremnických dedín od daní sa Rákóczy vyjadril tak, že v týchto kritických časoch nemajú nijakú účinnosť. Kremnica špeciálne však dosiahla u kniežaťa nariadenie pre Juraja Gerharda, že má oba Turčeky odovzdať Kremnici.^[372]

Ešte sa vyslanci banských miest ani nevrátili domov a Darvas už znova žiadal^[373] od Kremnice a Banskej Štiavnice, aby odoslali predpísané množstvo mäsa do Sečian, pretože — ako uvádza — musí pripraviť v Hatvani potrebný proviant pre vojsko generála Eszterházyho bojujúce proti cisárskemu generálovi Rabutínovi, ktorý vpadol zo Sedmohradska do Uhorska.^[374] Banská Štiavnica však mala celkom inakšie zprávy, totiž že sa Rabutín obrátil k tureckej hranici, a oznámila túto zprávu aj Kremnici.^[375] Následkom toho dostal Darvas namiesto požadovaného mäsa ospravedlňujúci list a po návrate vyslancov banských miest od kniežaťa odpis kniežacej rezolúcie a odpoveď na žiadosť banských miest.^[376] Aj tak táto daňová záležitosť priniesla provinčnému komisárovi mnohé dary od banských miest.^[377]

Okrem 4686 zlatých odoslaných v auguste Somogyimu, zaplatila Kremnica 6. októbra Jánovi Radvanskému 6596 zl. 47 den. a konečne 23. novembra ešte raz 4686 zlatých do delostreleckej pokladnice.^[378] Tieto dve posledné sumy boli náhradou za odpustené naturálne dávky a mesto ich mohlo napriek ich značnej výške oveľa ľahšie zaplatiť, ako keby bolo muselo kúpiť a v naturáliách odviesť pôvodne predpísanú pšenicu, ovos a mäso, ktoré veci ani Hont, Tekov a Zvolen vôbec nechceli dodať namiesto banských miest.^[379]

Povozy, ktoré predpísal banským mestám ónodský snem, resp. knieža Rákóczy, požadoval už nie Darvas, ale Schröter, práve vymenovaný za hlavného inšpektora delostrelectva. To bola pre banské mestá neobyčajne veľká výhoda, pretože mali s týmto mužom oveľa dôvernejšie styky a veľmi dobre poznali jeho slabé stránky, čo vedeli využiť vo svoj prospech.

Kremnica totiž poslala k nemu hlavného notára, ktorý mu odovzdal predovšetkým 12 dukátov.^[380] Potom začal Nagy vyjednávať so Schröterom ohľadne delostreleckých vozov a dosiahol, že Schröter povolil, aby Kremnica odoslala namiesto predpísaných 29 len 10 povozov. Ba sľúbil, že tieto vozy dodá sám a predbežne za ne zaplatí z delostreleckej pokladnice s poznámkou, že Kremnica časom vráti tejto pokladnici na to vynaložené peniaze.^[381] Každý voz mal stáť 50 rýnskych toliarov a Kremnica sľúbila, že okrem toho poskytne Schröterovi zadarmo 20 kusov stavebného dreva zo štubnianskych lesov.

Kremnica mala toho roku poskytnúť ešte 187 párov čižiem a 187 klobúkov pre delostrelectvo.^[382] Dala ich ochotne, takže Schröter v osobitnom liste pochválil túto pohotovosť.^[383] Kremnica však mohla dať tieto veci, pretože sa jej proti všetkému očakávaniu podarilo znížiť daň predpísanú v Ónode, ktorá bola skutočne nesmierne vysoká.

Ubytovanie

Banské mestá sa teda čiastočne zbavili ťarchy daní, čiastočne ju prekonali odoslaním príslušných peňazí. Teraz sa však začínali obávať ubytovania vojska cez zimné mesiace, pretože už zakúsili s tým súvisiace nepríjemnosti. Ich prosby spred roka zostali totiž bez výsledku, pretože len Kremnica so svojimi dedinami bola na čas oslobodená od tejto ťarchy,^[384] ostatné banské mestá museli cez celú zimu ubytovať medzi svojimi obyvateľmi určité množstvo vojska. Aby však tomu teraz dosť včas predišli, vyslali zo zhromaždenia konaného v tejto záležitosti okolo 20. septembra v Banskej Štiavnici kremnického a štiavnického notára k Rákóczymu „na odvrátenie budúceho ubytovania“, ako vraví protokol.^[385]

Nagy a Pirolt poslali až 12. novembra 1707^[386] zprávu o svojej ceste. Z nej je zrejmé, že v Szerencsi našli Rákóczyho aj Bercsényiho a požiadali jedného 25. októbra, druhého 21. októbra o odpustenie ubytovacej povinnosti. Bercsényimu predložila Štiavnica osobitnú prosbu. V nej sa veľmi trpko sťažovala na mnohé nepríjemnosti, ktoré spôsobili štiavnickému obyvateľstvu vojaci ubytovaní predošlej zimy.^[387] Bercsényi sľúbil, že pri určovaní zimných staníc pre vojsko bude mať ohľad na banské mestá, vyčítal však štiavnickému meštianstvu, že samé dalo vojsku príčinu k výtržnostiam. Určitejšie sa nechcel vysloviť, že banské mestá majú byť pre budúcu zimu ušetrené od ubytovania vojska. A práve táto neurčitá odpoveď primäla vyslancov banských miest, aby navštívili aj knieža. Avšak Rákóczy ich v tejto záležitosti odkázal úplne na Bercsényiho.

Tak sa vrátili vyslanci s nevybavenou vecou. Budúcnosť však ukázala, že ich kroky predsa len neboli daromné. Snem koncom decembra 1707^[388] vyhovel žiadosti banských miest a oslobodil banské mestá, teda aj Kremnicu, na túto zimu od ubytovania vojska. Keď sa potom začiatkom februára 1708 v Kremnici ubytoval strážmajster Rhen, dal ho Schröter uväzniť a odoslať z mesta s odkazom, že bude tak dlho sedieť vo väzení, kým nenahradí všetky škody, ktoré spôsobil tomuto mestu svojím svojvoľným jednaním.^[389]

Bercsényi si zvolil opäť Banskú Bystricu^[390] za miesto pobytu cez zimné mesiace a jeho vojsko sa ubytovalo vo Zvolenskej župe.

Košický snem

Snem, ktorý sa konal v máji a júni 1707 na ónodských poliach, ako už bolo uvedené, vyslal určitých mužov, aby vykonali úpravu dík v celej krajine. Výsledky ich práce, ktorú podľa inštrukcie museli dokončiť za dva mesiace, teda do konca augusta, zozbierala krajinská hospodárska rada^[391] a poslala kniežaťu Rákóczymu. Takýmto spôsobom boli spísaní všetci daňoví poplatníci v krajoch obsadených rákóczyovským vojskom, čím sa získali určité podklady pre rozpísanie daní povolených snemom.

Aby sa teraz mohli podľa vykázaných dík rozdeliť dane povolené na rok 1708 a prerokovať aj iné naliehavé krajinské záležitosti, zvolal Rákóczy na 5. decembra 1707 nový snem do Košíc.^[392]

Dikátori Nagy a Sipeky,^[393] vyslaní ónodským snemom, a členovia volenej obce, určení na tú prácu mestom, dokončili súpis daňových poplatníkov už 11. júla a hotový operát predložili začiatkom augusta volenej obci.^[394] Podľa neho bolo zapísaných v samom meste 1166 a tri štvrtiny diky, v deviatich mestských poddanských dedinách však 1602 a tri štvrtiny diky, teda spolu 2769 a pol diky.^[395]

Keď dostala Kremnica pozvanie na košický snem,^[396] vyslala ako svojho zástupcu hlavného notára Nagya^[397] a poverila ho, aby rokoval na sneme podľa svojho uváženia a aby zastupoval záujmy mesta Kremnice.^[398]

Snem mohol začať zasadať až 10. decembra, pretože veľmi mnohí vyslanci pre zlé cesty došli do Košíc až toho dňa.^[399] Potom pracoval takmer neprerušene až do 24. decembra. Na svojich jedenástich zasadaniach riešil predovšetkým daňové záležitosti: otázku devalvácie a konečne návrhy týkajúce sa vojska.^[400]

Pri skúmaní operátu dikátorov snem niektoré body úplne zamietol ako nezodpovedajúce, ostatné však upravené na základe poznámok prijal ako podklad zdanenia tak, že sa predpísaný počet dík ešte zvýšil a rozdelil medzi jednotlivé župy.

Vyslanci slobodných kráľovských miest museli odísť ku kancelárovi, aby pred ním a pred niekoľkými podžupanmi, ktorí mu boli pridelení, spresnili svoje daňové zoznamy. Tento postup však neviedol k cieľu, pretože všetci mestskí vyslanci vyhlásili vyhotovené výkazy daňových poplatníkov v príslušných mestách za úplné, a preto vôbec nechceli uznať nijakú úpravu. O tomto vypracoval kancelár na šiestom zasadnutí snemu dňa 16. decembra obsiahlu zprávu a rozdal ju jednotlivým mestám.^[401] Snem prijal kancelárov návrh napriek prudkému odporu a trpkým sťažnostiam^[402] mestských vyslancov a tým značne zvýšil daňové ťarchy miest.

Kremnický vyslanec Baltazár Nagy písal o tom mestskej rade už 17. decembra a žaloval sa, že napriek úsiliu mestských vyslancov uložil snem mestám také ťarchy, ktoré môžu mať za následok ich úplné zruinovanie. Dikálny výkaz mesta Kremnice bol tiež zavrhnutý, hoci ho predseda krajinskej hospodárskej rady gróf Csáky krátko predtým uznal za dokonalý a odporúčal ho iným mestám za vzor.^[403] Kremnici predpísal snem namiesto 2000 dík plných 9000, teda sumu, ktorej splatenie považoval Nagy za úplne nemožné.^[404]

Vo veľmi pálčivej peňažnej otázke snem prikázal odviesť dane v striebre. Príplatok bol opäť zákonom zakázaný. Preto hodnota medených mincí klesla natoľko, že tri polturáky mali teraz hodnotu len jedného groša, a tzv. libertáše, rákóczyovské medené peniaze s nápisom „Pro libertate“ boli redukované z 30 denárov na 12 denárov alebo z piatich na dva groše.^[405]

Aj o tom písal Nagy vo svojom liste ako o najbližšom opatrení, prosil však mestskú radu, aby zníženie hodnoty medených peňazí udržala v tajnosti až do jeho návratu.^[406]

Nakoniec prerokovával snem návrhy týkajúce sa postavenia a ubytovania vojska. Pritom uložil každému šľachticovi, ktorý ani sám osobne neslúži, ani neposlal namiesto seba k vojsku vojaka-jazdca, pokutu 100 rýnskych zlatých a nariadil, že nabudúce sa nikto nesmie vytiahnuť spod tejto povinnosti. Dosiaľ nepostavených hajdúchov dobre oblečených a ozbrojených na trovy vojnopovinných šľachticov mali teraz dodatočne poslať do tábora v plnom počte. Pre úľavu sedliakom a poddaným, na ktorých ťažko doliehali rozličné dane, ubytovanie vojakov, prechod vojska, záprahy, fúry a podobné bremená, uznali zhromaždené stavy za správne, že sedliaci budú_platiť z každej diky mesačne 20 denárov, magnáti, preláti a zemani však 30 denárov na potreby krajiny a vojska, ako aj na fond pre regrútov.

Slobodné kráľovské mestá boli celkom oslobodené od ubytovania vojska. Súčasne sa však ukázalo, že vedľa dobrovoľných príspevkov na odškodnenie musia odvádzať z každej diky počas šiestich zimných mesiacov okrem príslušnej sumy riadnej dane mesačne ešte po dvoch grošoch do vojnovej pokladnice. Vojsko sa malo dislokovať výlučne v obciach podliehajúcich župám.

Exekúcia Dolnej Štubne

Nesmierna drahota, zapríčinená minuloročnou neúrodou, ako aj — a to v oveľa väčšej miere — znehodnotením medených peňazí, okrem toho vysoké dane a stavba vyhoreného kostola sv. Alžbety a špitála kládli také nároky na mestskú pokladnicu, že táto nemohla vyplatiť mnohé, veľmi naliehavé výdavky.

Medzi ne patrili aj úroky z kapitálu uloženého u mesta. Časť úrokov už mestská pokladnica veriteľom vyplatila, druhú časť im však zostala dĺžna nielen za tento, ale aj za predošlé roky.

Tak dlhovala medzi inými aj Pavlovi Majthényimu, prepoštovi z Nového Mesta nad Váhom už štyri roky úroky z tzv. haškovskej fundácie.^[407] Dňa 13. mája 1707 mu vyplatila celých 480 zlatých.^[408] On však chcel dostať aj zvyšok, a to v strieborných peniazoch. Keď mu Kremnica nechcela vyhovieť, obrátil sa na knieža Rákóczyho so žalobou, že toto mesto nechce plniť povinnosti uvedené v dlžobnom úpise. Nato Rákóczy nariadil Kremnici v liste danom v Szerencsi dňa 30. októbra, aby zaplatila Majthényimu dlžné úroky podľa obligácie v striebre.^[409] Okrem toho Majthényi pohrozil, že v prípade, ak mesto nesplní jeho žiadosti, dá s pomocou turčianskeho župného súdu exekvovať Dolnú Štubňu, t. j. dá do nej vojenskú posádku a príjmy z tejto obce si bude vyberať pre seba tak dlho, kým mu Kremnica nevyplatí všetky úroky a ostatné trovy.^[410] Súčasne vypovedal celý haškovský kapitál. Nátlak a hrozby Majthényiho boli pre mesto tým nebezpečnejšie, že ho v tom horlivo podporoval vikár ostrihomskej diecézy Ladislav Pyber.^[411] Ba Majthényi sa neuspokojil len s hrozbami, prikročil aj k činom a s pomocou turčianskeho súdu zaujal Dolnú Štubňu pre seba.

V tejto núdzi obrátila sa Kremnica na svojho snemového vyslanca, ktorý bol práve v Košiciach, a tento predložil kniežaťu Majthényiho a Pyberove listy s prosbou o čím najrýchlejšiu pomoc. Rákóczy bol zprávou kremnického vyslanca^[412] o svojvoľnosti oboch duchovných nemálo prekvapený a hneď 22. decembra písal v tejto záležitosti Majthényimu aj Pyberovi.^[413] Majthényimu zakázal pod hrozbou trestu škodiť mestu, Pyberovi však napísal, aby nedovoľoval novomestskému prepoštovi takú svojvoľnosť a aby dbal na správne použitie peňazí z haškovskej fundácie. Po týchto prípisoch kniežaťa vstúpila celá záležitosť do nového štádia. Pyber zaviedol len formálny proces. Predvolal si Kremnicu^[414] aj Majthényiho.^[415] Vec vyriešil konečne tak, že Kremnica vyplatila Majthényimu ešte 180 zlatých,^[416] zvyšok vzal z príjmu z Dolnej Štubne a túto obec oslobodil od okupácie. Kým sa to však uskutočnilo, prešli ešte celé štyri mesiace, pretože 80 zlatých ako zvyšok zo 160 zlatých bol zaplatený až 24. apríla 1708^[417] a Majthényi až vtedy uvoľnil Dolnú Štubňu.

Túto okupáciu Dolnej Štubne pocítila Kremnica tým viac, že aj Háj a Čremošné pri Turčianskych (Štubnianskych) Tepliciach a všetky úžitky týchto obcí dala ešte roku 1686 do zálohu Tomášovi Schmiedeggovi a dosiaľ ich nevyplatila.

Peňažné ťažkosti

Aby sme mohli celkom spoznať ťažké útrapy, ktoré tlačili obyvateľstvo celej krajiny aj obyvateľov banských miest a najmä Kremnice, musíme venovať pozornosť peňažným ťažkostiam. Práve táto pohroma vystupňovala všetky údery osudu, ktoré doliehali na úbohú krajinu.

Strieborné peniaze prúdili stále viac z krajiny. Rákóczyho opatrenie z roku 1705 na zábranu tohto nešťastia regulovaním obchodu so zahraničím sa nerealizovalo a uhorské peniaze unikali stále vo väčšej miere do cudzích krajín, odkiaľ sa do Uhorska dlhý čas nevrátili. Cudzinci vôbec neprijímali medené peniaze, všetok ich tovar sa musel platiť striebrom. Následkom toho boli v Uhorsku v obehu takmer len samé medené peniaze. Tieto peniaze strácali svoju cenu. Obyvateľstvo ich konečne ani nepovažovalo za peniaze a radšej si zadržalo svoje plodiny a výrobky, ako by ich malo odovzdať za takmer bezcenné medené peniaze.^[418] Ak niekoho predsa len prinútili predať výrobky a ak musel za ne prijať medené peniaze, zvýšil ich cenu často do neslýchanej výšky.

Bolo len prirodzeným následkom týchto ťažkostí, že pri takom stave vecí nielen nastala drahota, ale že aj remeslá a obchod uviazli. Zhubný vplyv drahoty predsa len zapôsobil na operácie konfederantov. Títo spolu s Rákóczym sa trpko sťažovali na súčasnú pohromu.^[419] To však vábilo nepriateľa, pretože v tom videl najlepší prostriedok ako pritlačiť konfederantov a znovu si ich získať.

Nepriateľ si však mohol celkom spokojne trieť ruky, lebo peňažnú pohromu nemohli zastaviť ani uznesenia sečianskeho a ónodského snemu, ani v tej veci vydané patenty a hrozby Rákóczyho,^[420] ani napomenutia popredných krajinských úradníkov,^[421] ani konečne príkaz konfiškácie tovaru a peňazí a nadovšetko najprísnejšia činnosť municipálnych úradov, medzi nimi predovšetkým mesta Kremnice.^[422]

Kremnica sama musela za týchto okolností častejšie zvyšovať cenu mnohých potravín, aby jej obyvatelia mohli za svoje peniaze niečo aj nakúpiť. Tak zvýšila napríklad jeden funt soli až na 5 pfennigov,^[423] libru mäsa najprv na 4 polturáky,^[424] potom na 4 groše^[425] a konečne na 5 grošov,^[426] holbu piva na 3 polturáky,^[427] potom na 12 denárov a konečne na 1 polturák v striebre a 1 polturák v medenej minci.^[428]

Podobným spôsobom rušili aj ostatné banské a iné municípiá platnosť kniežacích nariadení a napomohli lepší obeh medených peňazí. Avšak ich všetko úsilie a námaha boli márne a krajina sa musela konečne uspokojiť s devalváciou medených peňazí. Toto sa vykonalo na košickom sneme, a to v nádeji, že sa tým odstránia tlačiace ťažkosti a že sa zlo radikálne odstráni.

Následkom tohto zníženia hodnoty peňazí klesol aj príplatok na zlatých a strieborných minciach a škody, ktoré devalvácia spôsobila, neboli prílišné.

Kremnická pokladnica stratila pritom koncom decembra na svojich 118 dukátoch 565 zlatých 20 denárov a pri medených peniazoch, totiž pri 5831 libertášoch prišla o 1049 zlatých 58 denárov, spolu teda o 1614 zlatých 78 denárov.^[429]

Košické dane

O rozhodnutiach košického snemu sa Kremnica dozvedela už niekoľko dní po skončení posledného zasadania, a to nie od svojho snemového vyslanca, ktorý podal zprávu o snemovej agende na zasadaní volenej obce dňa 5. januára 1708, ale od samého Rákóczyho. Tento písal podrobne o priebehu snemových prác a zdôraznil najmä úpravu hodnoty peňazí. Konečne vo svojom prípise oznámil Kremnici, že jej uznali 9000 dík, a preto že musí odviesť roku 1708 daň 18 000 zlatých v peniazoch, okrem toho 2250 košických vedier pšenice, práve toľko ovsa a 720 centov mäsa.^[430]

S týmto predpisom nebola Kremnica vôbec spokojná. Hneď po prečítaní prípisu vyslala novú komisiu, ktorá mala znovu spísať diky v meste a jeho dedinách.^[431] Súčasne však vymenovala vojenských pokladníkov, pretože vedela, že jej pripadne značná časť predpísaných daní. Okrem toho bol na odovzdanie dane určený veľmi krátky čas, totiž koniec januára 1708.^[432] Provinčný komisár Darvas napomenul Kremnicu, aby nezabudla odovzdať dane v určenom čase.

V podobnom postavení sa ocitli aj ostatné banské mestá a ich sťažnosti sa ozývali skoro denne v listoch písaných Kremnici. V tejto všeobecnej núdzi zvolala Kremnica zhromaždenie všetkých banských miest na 19. januára do Sv. Kríža, aby sa banské mestá poradili o svojom zúfalom postavení a o možnosti účelného prostriedku na jeho odvrátenie.^[433]

Zhromaždenie nevedelo nájsť iný spôsob, ako vydať rozhodnutie, že vyšle posolstvo buď k Rákóczymu alebo k Bercsényimu, aby znížil mestám vysoké naturálne dávky.^[434]

Podľa tohto rozhodnutia požiadali vyslanci banských miest Bercsényiho, ktorý prišiel 24. januára s vtedajším hlavným komorským grófom barónom Hellenbachom do Bystrice^[435] o zmiernenie uloženej ťarchy. Predpísané dane v peniazoch chceli banské mestá ihneď zaplatiť, pretože videli, že v tejto veci nemôžu očakávať zníženie. Sám Bercsényi nabádal banské mestá k trpezlivosti, kým sa vyhotoví konečný daňový predpis, čo sa malo stať už v najbližších dňoch v Krupine. Banské mestá teda nedosiahli u Bercsényiho svoj cieľ. Napriek tomu sa im na Hellenbachov príhovor podarilo dosiahnuť, že časť svojich daní nemuseli odviesť do vojenskej pokladnice, ale komorám v Kremnici, Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici, čím ušetrili aspoň odvádzacie trovy.

Sľúbená krupinská rektifikácia daní nedala na seba dlho čakať. Bercsényi sa totiž pustil do tejto práce ešte koncom januára a Darvas už 2. februára oznámil Kremnici, že jej uložili z 9000 dík 29 475 zlatých a Banskej Bystrici z 9500 dík 31112 zlatých 50 denárov. Celú sumu žiadal vyplatiť za tri dni. Pokiaľ išlo o určené obilie a mäso, mali sa mestá rozhodnúť, či ich odovzdajú čo najskôr do najbližšieho skladu alebo na miesto určené Hellenbachom.^[436]

Konečný daňový rozpis oznámil Darvas banským mestám až 10. februára a na Bercsényiho príkaz ich vyzval, aby zvyšok, ktorý ešte neodviedli do vojenskej pokladnice, odovzdali Hellenbachovi na výstavbu baní. Požiadal ich však, aby to spravili najneskoršie do konca februára a aby 8. marca poslali svojich zástupcov do Očovej, kde sa urobí príslušné vyúčtovanie.^[437]

Bercsényi vôbec nebral ohľad na práce komisie vyslanej na úpravu dík. Všetky návrhy i sťažnosti banských miest boli teda zbytočné. Nebolo nikoho, kto by pomohol utláčaným mestám a kto by vypočul ich požiadavky ohľadne spravodlivého rozdelenia daňových bremien. Jediný Hellenbach sa snažil, kde to len bolo možné, zmierniť ich osud a robil všetko možné v ich prospech u Rákóczyho a Bercsényiho. Avšak aj toto úsilie sa ukázalo takmer zbytočné a tak sa museli mestá so všetkým vypätím snažiť, aby zvládli uložené bremeno. Možno si ľahko predstaviť, že tieto peňažné ťažkosti, drahota a iné trápenia krajiny boli spojené s mnohými ťažkosťami a prekážkami.

Kremnica sa rozhodla prinútiť svojich obyvateľov k zaplateniu daní pod hrozbou väzenia,^[438] ale toto všetko nestačilo. Dala teda najrpv exekvovať jednu štvrť mesta obyvateľmi druhej štvrti^[439] a konečne nedoplatky daní samým vojenským pokladníkom.^[440] Mesto muselo siahnuť k takýmto drastickým prostriedkom, ak mala byť odvrátená od mesta vojenská exekúcia. Hellenbach totiž sám žiadal na základe Bercsényiho listu okamžité platenie, aby sa takmer zruinované bane celkom nezničili a aby delostrelci dostali svoj žold.^[441] Uznal, že sťažnosti na nemožnosť splnenia jeho požiadaviek sú opodstatnené a oprávnené.^[442] Avšak donútený Bercsényim, ktorý iným spôsobom nechcel alebo nemohol pomôcť, neprestajne musel napomínať mestá, aby zaplatili dane a hroziť im exekúciou.^[443]

Nestačil však Hellenbachov nátlak a napomínanie. Aj Bercsényi bol nútený naliehať v tejto veci na Kremnicu. Vo svojom liste z Banskej Štiavnice zo dňa 7. marca jej vyčítal, že mu je neobyčajne nápadné, prečo Kremnica doteraz odviedla len nepatrnú časť svojej dane a hrozil, že bude musieť považovať mesto za vlastizradcu a ako také ho najprísnejšou vojenskou exekúciou donúti zaplatiť nedoplatok daní.^[444]

Za takýchto okolností bola aj Kremnica nútená s najväčšou prísnosťou vymáhať dane od obyvateľov mesta a od dedinčanov. To sa jej natoľko podarilo, že konečne od 6. do 11. marca mohla zaplatiť tunajšej komore 18 000 zlatých v medi a 32 024 denárov v striebre a odviesť 50 bratislavských meríc obilia.^[445] Pravdaže, v tomto množstve nebolo toľko striebra ako predpisovali košické zákony, pretože podľa nich sa mala zaplatiť polovica v striebre a druhá polovica v medi. Skade však mala vziať Kremnica striebro, keď jej obyvatelia napriek väzneniu a exekúciám neboli vstave ho zaplatiť.^[446] Muselo teda úbohé mesto, aby len nejako vymohlo dane a mohlo sa tak vyhnúť hroziacemu trestu, siahnuť samo k takým prostriedkom, ktoré by ináč sotva bolo použilo. Muselo totiž odmeňovať obilím^[447] nielen svojich úradníkov, ktorí v tomto čase núdze vykonávali neobyčajne dôležitú prácu, alebo odškodniť ich mimoriadnu námahu odpustením predpísanej výšky dane,^[448] ale muselo predať svoje štyri jatky, ktoré po požiari ťažko mohlo vydržiavať, každú po 250 ríšskych toliaroch,^[449] pretože napriek značným uloženým sumám muselo ešte stále požadovať^[450] aj zvyšok a nemohlo zozbierať príslušnú sumu ani od vlastných obyvateľov, ani si potrebné peniaze vypožičať. Jediný komorský pokladník a bývalý mestský radca a banský majster Juraj Schindler požičal mestu 1800 zl. v striebre na dobu od 1. apr. 1708 do 1. apr. 1709. Pritom si však vymienil, že v prípade, keby mu Kremnica túto sumu v určený deň nemohla vyplatiť, vezme si taký mestský majetok, ktorý sa mu bude páčiť a ponechá si ho až do úplného uspokojenia svojich požiadaviek.

Aby Kremnica získala peniaze, podnikla všetko možné a obrátila sa na svojich vidieckych priateľov, medzi nimi aj na krajinského senátora Jána Radvanského. Avšak aj ten ju uistil, že ťažko postihnuté mesto zo srdca ľutuje a že sa zaň prihovorí u Bercsényiho aj u kniežaťa Rákóczyho, no nesľúbil jej peniaze. V tomto ohľade písal, že musel svoje majetky odkúpiť od komory a v týchto rokoch nemal z nich nijaký úžitok. Podľa svojej výpovede mal poruke len medené peniaze, čím by Kremnici nepomohol, pretože táto potrebuje iba striebro a zas striebro.^[451]

Aby sa však útrapy čo najviac dovŕšili, prebiehal práve v tom čase už spomínaný proces s Pavlom Majthényim, resp. Ladislavom Pyberom pre platenie úrokov z haškovskej fundácie. Majthényi naliehal na mesto, aby mu vyplatilo strieborné peniaze. Ba aj Schröter si žiadal aspoň 200 toliarov v striebre za delostrelecké vozy.^[452] Hneď nato, dňa 27. marca prišli kamaldulskí mnísi zo Zobora pri Nitre s požiadavkou, aby im Kremnica namiesto zaslaných „bezcenných“ medených peňazí poslala do 24. apríla 140 zlatých v striebre a hrozili, že ihneď vypovedia celý kapitál 4000 zlatých uložený u mesta, a že si ho vymôžu súdnou cestou.^[453] Požiadavky mníchov podporoval aj Pyber a tekovský podžupan Andrej Hunyady.^[454]

Kremnica sa teraz dostala do takej situácie, že už nevedela, ako sa z nej dostať. Na jej návrhy nemal nikto ohľad a jej prosby dlho nikto nevypočul. Napriek tomu bola nútená tak písomne, ako aj prostredníctvom osobitnej deputácie opätovne prosiť o uznanie a ak aj nie o zmenšenie uložených bremien, tak aspoň o zhovievavosť dovtedy, kým bude môcť splniť svoje záväzky.

Konečne sa jej podarilo docieliť, že Bercsényi, poučený Hellenbachom a Radvanským o skutočne smutnom položení mesta, odpustil mu polovicu naturálnych dávok a sľúbil počkať ešte nezaplatený zvyšok daní.^[455] Okrem toho kamaldulskí mnísi predĺžili termín splatnosti až do Michala toho roku.^[456] Ohľadne turčianskych dedín Skleného, Novej Štubne (Dolnú Štubňu ešte stále mal okupovanú Majthényi) a oboch Turčekov, ako aj dedín ležiacich v Tekove^[457] dosiahla Kremnica, že generál vojenského komisariátu vydal vo Zvolene 4. apríla 1708 Turčianskej župe rozkaz, podľa ktorého sa oslobodzujú tieto dediny od poskytovania dikálnych povozov pre vojsko a tieto povozy sa majú odviezť pre účely baníctva.^[458]

Ohľadom naturálnych daní dostala teraz Kremnica od Bercsényiho značnú úľavu. Sám provinčný komisár Gabriel Bossányi žiadal už 17. apríla, aby ihneď odviedla povinnú polovicu.^[459] Na túto výzvu sa Kremnica obrátila na Hellenbacha s prosbou o zákrok u generála Bercsényiho, aby mohli naturálie odovzdať nie vojsku, ale radšej tunajšej komore. Na jednej strane totiž dúfala, že Hellenbach bude mať viac ohľadu než vojenská komisia, z druhej strany chcela, aby mäso a obilie slúžilo na zmiernenie biedy tunajšieho ľudu.

Hellenbach šiel aj v tejto veci mestu poruke a docielil aj odovzdanie naturálií komore. Následkom toho poukázal provinčný komisár Darvas z množstva, ktoré mala odviesť Kremnica, 1687 a pol bratislavských meríc ovsa a 160 centov mäsa štiavnickej komore^[460] a 1637 a pol bratislavských meríc pšenice a 200 centov mäsa bratislavskej komore;^[461] 50 meríc obilia odovzdala Kremnica už skôr kremnickej komore.^[462]

Tieto poukazy prišli však do Kremnice až o niekoľko dní neskoršie.^[463] Medzitým Bercsényi hrozil mestu pre nedodržanie naturálií exekúciou^[464] a donútil ho, aby znovu podalo žiadosť Hellenbachovi.^[465] Dovtedy však dostala kremnická komora od mesta vyše tisíc meríc.^[466] Až po prijatí asignácií sa postavenie Kremnice natoľko zlepšilo, že mohla odvádzať dane uvedenej komore v menších dávkach.^[467]

Pri tejto príležitosti sa nedbalo na tú okolnosť, že komisár Martin Benický, ktorý mal na starosti uniformy, dal vo februári a v marci 1708 urobiť v Kremnici veľmi veľa odevov a iných predmetov potrebných pre vojsko^[468] a tým poskytol aspoň časti tunajšieho obyvateľstva možnosť zaplatiť si dane.

Rákóczyho a Bercsényiho honorár

Len s veľkou biedou a s najväčším vypnutím podarilo sa mestskému richtárovi Jánovi Schmiedeggovi^[469] a hlavnému notárovi Baltazárovi Nagyovi ochrániť mesto pred vyplienením (vojenská exekúcia nebola totiž nič iného) a aspoň väčšiu časť daní odovzdať vojenskej a komorskej pokladnici. Veľmi by sme sa však sklamali, keby sme očakávali, že aspoň teraz nastanú pre Kremnicu iné časy a že sa mesto dočká prestávky potrebnej na zotavenie. Nebolo to tak. Vojenský pokladník Juraj Horváth považoval za vhodné pripomenúť teraz Kremnici, že krajina povolila kniežaťu Rákóczymu a jeho miestodržiteľovi Bercsényimu honorár 150 000 ríšskych toliarov. Preto žiadal, aby Kremnica vyplatila do dvoch dní, t. j. do 1. mája^[470] príslušnú časť. Namiesto peňazí musel sa zatiaľ uspokojiť predbežne s ospravedlňujúcim listom od Kremnice plným sťažností.^[471] Uveril kremnickým žalobám a považoval za potrebné potešiť Kremnicu každým možným spôsobom, čo hneď aj urobil.^[472] Pri tejto príležitosti znovu predložil svoju požiadavku a Kremnica dúfajúc, že dostane na zaplatenie zvyšku dlhší termín,^[473] poslala mu už 8. mája 500 rýnskych^[474] alebo 600 uhorských zlatých.^[475]

Kremnica sa nesklamala vo svojom očakávaní. Schallmann, ktorý zaniesol tieto splátky do Zvolena, porozumel podľa inštrukcie,^[476] že má získať u vojenského pokladníka Horvátha väčšie predĺženie termínu splatenia a ešte 16. a 27. júna^[477] musel Darvas Kremničanov upomínať, aby konečne zaplatili zvyšok honoráru. Zaplatili ho, ale až v júli a auguste spolu s ostatnými daniami.

Delostrelecké kone

Skoro súčasne s Horváthom písal Kremnici aj Schröter, že na Bercsényiho rozkaz musí na 1. mája 1708 vypraviť delostrelectvo a poslať ho do Jágra. Pri tejto príležitosti žiadal od Kremnice, aby pripravila kone pre delostrelecké vozy zaobstarané na účet tohto mesta^[478] a ku každému vozu po dvoch paholkoch. Túto svoju upomienku zopakoval 12. mája a nariadil, aby Kremnica poslala asi 15 murárov do Nových Zámkov, kde budú pracovať za dennú mzdu 10 grošov.^[479]

Dovtedy zaujímala Kremnica voči Schröterovi zaujatému inými naliehavými prácami len pozorovacie postavenie; teraz sa však nazdávala, že prichádza čas, aby sa vyhla všetkým novým úlohám. Preto vyslala náhradného podnotára Ferdinanda Freyseysena ku Hellenbachovi, ktorý bol práve vo Zvolene, s prosbou o zákrok, aby 24 delostreleckých koní, ktoré cez celú zimu v Kremnici opatrovali a držali v stálej pohotovosti, nemuseli odviesť k vojsku, ale aby ich radšej použili v štiavnických baniach. Pri takomto použití koní mohla Kremnica s istotou rátať, že nebude treba pri nich vydržiavať paholka, a tým sa veľa ušetrí. Pre prípad, keby táto žiadosť nedosiahla výsledku, bol Freyseysen poverený, aby u Schrötera znížil aspoň počet 174 koní určených ónodským snemom pre Kremnicu a jej dediny pre záprahy k delostreleckým vozom^[480] a pre tento účel aby poukázal Schröterovi na oslobodenie kremnických poddaných od povinností poskytovať delostrelecké vozy.^[481]

Hellenbach zakročil podľa kremnickej žiadosti u komisára delostrelectva Schrötera, pretože aj jemu samému by bolo milšie, keby sa mohli používať kone v štiavnických banských mlynoch. Avšak jeho námaha bola daromná.^[482]

Ani Freyseysen nemohol v tejto veci nič presadiť u Schrötera. Schröter žiadal dokonca, že 24 koní s príslušnými postrojmi musí byť už 19. mája vo Zvolene. Uvedená výsada dedín spôsobila, že nezotrvával na odovzdaní plného počtu, ktorý bol v predpise ustálený. Žiadal, aby Kremnica poslala k nemu svojho splnomocnenca, ktorý by s ním dohodol počet povinných vozov a koní.^[483]

Túto svoju žiadosť zopakoval písomne^[484] 20. mája, keď videl, že Kremnica nedodržala určený čas a do 19. mája neprišiel do Zvolena ani jeden Kremničan. Súčasne žiadal 300 zlatých, ktoré mu Kremnica ešte dlhovala za zaobstaranie vozov. Táto požiadavka sa neminula cieľa. Kremnica, ktorej pokladník mohol zozbierať peniaze len s najväčšou ťažkosťou a musela odvádzať zrekvírované sumy hneď vojenskému pokladníkovi, hneď komore, hneď komisárom a hneď veriteľom, žalovala sa, že má stále prázdnu pokladnicu. Kremnica pochopila, že Schröter trvá na svojich požiadavkách a môže priviesť mesto do ešte väčších ťažkostí, ako boli tie, v ktorých bolo od začiatku roka.

Preto vyslala k nemu richtára a dala odviesť rezervné kone a paholkov do Zvolena. Richtár sa teraz dohodol so Schröterom, koľko koní má ešte Kremnica dodať okrem už odovzdaných a docielil, že Schröter sľúbil sám zaobstarať zvyšok, za čo dostal od Kremnice dlžobný úpis na 500 ríšskych toliarov.^[485]

Jágerský snem

Cisár Jozef I. chcel využiť čas, keď sa Kremnica a spolu s ňou všetky municípiá patriace ku konfederácii ocitli v najväčšej tiesni pre dane a mimoriadne peňažné ťažkosti. Dobre poznal zúfalé položenie zúboženej krajiny a dúfal, že už udrela hodina, kedy Rákóczy a jeho príslušníci ustúpia bez krviprelievania a kedy bude môcť obnoviť a upevniť svoje panstvo v Uhorsku. Preto zvolal na 29. februára 1708^[486] snem do Bratislavy a pozval naň všetky municípiá Uhorska. Na pozvánke vylíčil sýtymi farbami útrapy, ktoré musela úbohá krajina až dosiaľ trpieť a ktoré ešte stále na ňu doliehajú a uložil zvolanému snemu, aby sa poradil o spôsobe a ceste, ako skoncovať so všeobecným súžením. Nezabudol ani znovu uistiť obyvateľov Uhorska o svojej priazni a otcovskej láske.

Rákóczy, ktorý ihneď spoznal dosah protivníkovho kroku a chcel v pravý čas odstrániť takéto náhle vzrastajúce nebezpečenstvo pri všeobecných žalobách na vysoké dane, na bezcenné medené peniaze a vojnové pohromy, napomenul už 19. februára municípiá, aby nedôverovali ľsti Nemcov a aby sa nezúčastnili cisárom zvolaného snemu.^[487] Napriek tomu sa bratislavský snem, hoci oboslaný len krajmi stojacimi pod cisárskou vládou, naozaj uskutočnil a zasadal až do leta.

Aby paralyzoval jeho činnosť, zvolal Rákóczy 10. apríla takisto snem, a to na 15. mája do Jágra.^[488] V pozvánke uviedol ako hlavnú úlohu jágerského snemu vyúčtovanie z uložených daní. Pritom naznačil, že sa budú prerokovávať aj iné snemové veci.

Kremnica vyslala na tento snem opäť hlavného notára Nagya, a to bez inštrukcie, len s pripomienkou, že sa má spolu s vyslancami ostatných banských miest žalovať na sneme na veľkú núdzu a zjavnú biedu.^[489] Osobitne nemalo žiadne banské mesto robiť nič na vlastnú ruku a len vo svojom záujme. Vyslanci týchto miest mali sa vždy vopred dohodnúť o podnikaných krokoch a jednomyseľne postupovať.

Podľa tohto návrhu všetci vyslanci banských miest vyhľadali knieža Rákóczyho na osobitnej audiencii (22. mája) s prosbou, aby poskytol banským mestám úplne vyčerpaným rozličnými platbami lehotu, kým by sa trochu zotavili, a aby prikázal komore ako aj provinčným komisárom, aby predbežne neurgovali zaplatenie zvyšku daní.

Audiencia mala priaznivý výsledok. Rákóczy dovolil, aby tretina všetkých daňových platieb zostala predbežne nevyplatená, nebude ju vraj teraz požadovať a koľko by presahovalo polovicu, prevedie sa na účet nového daňového predpisu. Podľa toho radil Nagy Kremnici, aby všetko, čo zaplatila vyše 18 000 zlatých, započítala na účet naturálnych platieb komore a tejto už nič viac neplatila.^[490]

Snem sám sa zaoberal najprv vyúčtovaním daní, ktoré dovtedy prišli do erárnej pokladnice, potom úpravou hodnoty peňazí a konečne predpísaním nových daní. Okrem toho na viacerých zasadnutiach senátu viedol aj proces, ktorý zaviedol ónodský snem proti Turčanom.^[491]

Ohľadom peňazí^[492] sa konštatovalo, že rozličný výklad zákonného článku ónodského snemu o používaní a obehu medených peňazí zapríčinil veľa zmätkov. Aby sa odpomohlo tomuto zlu, uzavrelo sa znížiť celú zásobu medených peňazí v 20, 10 a 1 polturákoch na sumu 2 200 000 zlatých a pôvodnú hodnotu týchto peňazí upraviť podľa košickej devalvácie, takže 3 polturáky nevydali viac ako jeden cisársky groš, a tým každý získal hodnotu 1 grajciara. Aby však toto rozhodnutie nezostalo len na papieri, ale sa aj uplatnilo a aby sa umožnil nerušený obeh medených peňazí, uznieslo sa ďalej,^[493] že každé municípium poverí osobitných trhových komisárov, ktorí budú dozerať a bezohľadne potrestajú každého, kto by nechcel prijať medené peniaze alebo svoje veci nechcel predať za tieto peniaze v limitovanej cene. To znamená, že hodnota zlatých a strieborných peňazí sa zvýšila a za tým účelom bola celkom presne určená hodnota každého druhu domácich aj cudzozemských bielych (t. j. strieborných) peňazí. Aj pri drobnej minci,^[494] ktorá mala inú hodnotu v severných (horných) a inú v južných (dolných) župách, zaviedla sa rovnocennosť podľa ustanovenia snemu, že každých 6 denárov sa má rovnať jednému grošu a 20 grošov jednému zlatému rovnako v celej krajine. Aby sa množstvo obiehajúcich medených peňazí nerozmnožilo polturákmi razenými v cudzine, dostali tridsiatkoví úradníci od snemu prísny rozkaz, aby nedovolili donášať do krajiny medené peniaze.

Potom prišla na denný poriadok otázka daní. Na žiadosť duchovenstva všetkých troch zákonom uznaných cirkví sa rozhodlo, že každý duchovný, ktorého ročné príjmy neprekračujú 300 zlatých, má byť oslobodený od dikálnych daní.

Okrem toho sa upravili daňové povinnosti osôb slúžiacich v armáde, a konečne bolo určené, že z každej diky sa má odviesť mesačne 6 grošov a dikátori majú počínajúc 1. májom odvádzať dane do vojenskej pokladnice.

Počet dík v banských mestách bol následkom horlivého úsilia vyslancov banských miest o niečo znížený. Kremnica aj s dedinami dostala teraz len 8000 dík s 28 000 zlatými. V tomto boli zarátané aj naturálie a povozy.^[495]

Proces proti Turčanom, vedený na základe zákonného článku ónodského snemu, prerokovával sa v senáte. Ako žalobca vystupoval pritom správca kráľovských príjmov a hlavný advokát konfederantov Michal Okolicsányi, ako obžalovaní sa dostavili Žigmund Révay, Juraj Lehotský a Juraj Koštiaľ. Už za niekoľko dní, totiž 23. mája, sa proces skončil, a to tak, že obžalovaní boli prepustení na záruku Gašpara Révaya a Jozefa Husára po zložení kaucie 4000 zlatých.^[496]

Bohatstvo štiavnických baní a zápas s banskými vodami

Bane, ktoré už dlhé roky pracovali so stratou alebo len s malým ziskom, práve v čase, keď jágerský snem priznal strieborným peniazom vyššiu hodnotu, opäť odkryli svoje bohatstvo, takže sa zdalo, akoby sama príroda chcela pomôcť vojnou ťažko trpiacej krajine. A tu štiavnické erárne bane ponúkli svoje poklady striebornej rudy. Avšak ušľachtilý kov bolo treba dobývať z hlbín s ohromnou námahou, pretože podzemná voda, s ktorou Hellenbach už oddávna zápasil, v poslednom čase značne stúpla a znemožňovala baníkom prístup k bohatej rude.

Toto prinútilo hlavný vojenský komisariát vydať rozkaz, podľa ktorého sa museli všetky kone v banských mestách prepustiť hlavnému komorskému grófovi, aby mohol čerpať vodu v štiavnických baniach. Hlavný vojenský komisariát však prisľúbil, že za kone zrekvírované na tento účel riadne zaplatí.^[497]

Opierajúc sa o tento rozkaz žiadal Hellenbach a tak isto aj štiavnický komorský komisár Benjamin Jencker ihneď vydať všetky na banské práce súce kone, ako aj ešte nedodaný ovos.^[498] Hellenbach oznámil 30. mája Kremnici, že „núdza v štiavnických baniach je veľmi veľká a voda zo dňa na deň stúpa“. Preto poslal znovu správcu erárnych stajní po kone. Kremnica urobila všetko, čo bolo v jej moci. Povolila správcovi stajní, aby si odviedol súce kone tak z mesta ako aj z dedín a pri tej práci mu aj šla po ruke. Avšak odovzdať ovos padlo Kremnici veľmi ťažko, pretože žatva ešte nebola a všade bol veľký nedostatok tohto druhu obilia. Okrem toho sa ani mestská pokladnica ešte nezotavila a mohla poskytnúť peniaze potrebné na nákup ovsa len s najväčším vypätím.

Avšak ani koňmi zozbieranými zo všetkých banských miest nebolo možné zdolať záplavu a hrozilo, že všetka námaha bude márna a poklad zostane zatopený.

V tejto núdzi obrátil sa Hellenbach na Bercsényiho so žiadosťou, aby sa postaral o zaobstaranie potrebných síl a zachránil bane pred hroziacou záhubou. Hlavný komorský gróf považoval totiž za potrebné, aby mu Bercsényi poslal asi 200 mužov z okolitých žúp na banské práce. Avšak Bercsényi sa o nutnosti toho nechcel dať presvedčiť, keďže sedliaci boli aj tak príliš zaťažení početnými peňažnými i naturálnymi daniami ako aj poskytovaním záprahov a iných pre vojsko potrebných prác a nariadil, aby robotníkov pre bane dali banské mestá.

Hellenbach, ktorému aj knieža Rákóczy, aj Bercsényi dôrazne nariadili udržať bohaté bane akýmkoľvek spôsobom, poslal banským mestám odpis Bercsényiho nariadenia týkajúceho sa postavenia baníkov a vyzval ich, aby okrem uloženého zvyšku daní poslali do Banskej Štiavnice aj robotníkov, a pritom žiadal Kremnicu, aby mu čo najskôr odovzdala svoj podiel 1678 zlatých z honoráru venovaného krajinou kniežaťu a jeho miestodržiteľovi.^[499]

Bercsényiho rozkaz a Hellenbachovu požiadavku dostali banské mestá celkom neočakávane, dotkli sa ich pýchy, pretože mestá predsa patria k štvrtému krajinskému stavu a možno od nich požadovať len neplatené práce, ktoré smeli požadovať od sedliakov. Banská Štiavnica žiadala neodkladne zvolať zhromaždenie banských miest^[500] a Kremnica mala ten istý názor.

Z tohto zhromaždenia poslali k Rákóczymu, ktorý bol práve vo Vyhniach, delegáciu. Táto pripomenula kniežaťu privilégium Ferdinanda I., podľa ktorého Kremnica a tým aj ostatné banské mestá boli oslobodené od bezplatných prác pre bane, a priniesla napísanú prosbu. V nej sa banské mestá odvolávali na svoje výsadné postavenie. Súčasne zdôraznili, že už aj tak väčšina ich obyvateľstva pracuje v baniach. Remeselníci pracujú zasa na vyhotovení uniforiem, teda pre krajinu, ktorá ich potrebuje. Keby museli bezplatne pracovať pri štiavnických nových ručných strojoch, nemali by ani čo jesť. Z toho dôvodu ich nemožno použiť. Poukážuc na všetky tieto okolnosti, prosili banské mestá knieža o úplné odpustenie povinnosti poslať do Banskej Štiavnice 155 ľudí. Na toľkoto totiž Hellenbach znížil počet robotníkov, keď videl, že ich budú musieť postaviť banské mestá.^[501]

Rákóczy oznámil 6. júla vyslancom banských miest, že príslušné privilégium oslobodzuje banské mestá len od poskytnutia peňazí, k čomu ich ani nechce nútiť. Avšak od postavenia 144 mužov, čo vyžaduje táto mimoriadna núdza, ich vôbec nemôže oslobodiť.^[502]

O výsledku zákroku u kniežaťa podal zprávu kremnický richtár na zasadnutí volenej obce dňa 9. júla. Keďže videli, že sa nemožno vyhnúť tejto novej ťarche, jej členovia rozhodli, že zvyšky daní vymôžu exekúciou a za tieto peniaze naverbujú 34 robotníkov k pumpám pre štiavnické bane (toľko totiž mala dať Kremnica).^[503]

Zvyšok daní bol podľa uvedeného rozhodnutia jednoducho exekvovaný a nakoľko to bolo možné, vybratý, avšak zozbierané peniaze sa museli použiť na iný účel. Na naliehanie Hellenbacha bola zavedená repartícia, ktorou bolo 31 poddaných určených pre štiavnické práce.^[504]

Aj táto práca si vyžiadala niekoľko dní a Hellenbach bol nútený pohroziť Kremnici prípisom z 21. júla vojenskou exekúciou, ak mu nepošlú robotníkov k pumpám.^[505] Táto hrozba nezostala bez výsledku a robotníci boli konečne odoslaní do Banskej Štiavnice.

Tým sa však ťažkosti neskončili. Milí robotníci pri pumpách neboli vôbec spokojní s prácou, ku ktorej boli donútení a tajne ju opustili už po niekoľkých dňoch, predstierajúc, že nedostali riadne ani chlieb ani mäso, a okrem toho že ich platia len medenými peniazmi.^[506]

Toto tvrdenie vyhlásil Hellenbach za lživé a bezdôvodné a žiadal, aby sa vrátili uprchlíci, ktorí podľa jeho prípisu „bez závažnej príčiny ušli a za dverami si vzali dovolenku“.

Kremnica ich dala pochytať, nakoľko to bolo možné, ale oni využili neprítomnosť hlavného komorského grófa, ktorý odcestoval k Rákóczymu a znovu z Banskej Štiavnice ušli. Následok toho bol, že Hellenbach požadoval, aby sa vrátili do dvoch dní a pohrozil mestu ostrou exekúciou.^[507]

Kremnica síce robila prípravy, aby vyhovela Hellenbachovmu želaniu,^[508] pretože však tak ako Kremničania zachovali sa aj robotníci z iných banských miest, zmenil Hellenbach svoje zmýšľanie a 12. augusta žiadal namiesto robotníkov radšej kone, a to od Kremnice 6 kusov. Nahliadol, že s odbojným ľudom nič nedocieli a mestám okrem mnohého súženia pri hľadaní zdráhajúcich sa robotníkov nahnal aj strach pred vojenskou exekúciou. Prisľúbil, že kone budú chovať na erárne trovy.^[509]

Mestu Kremnici, ako aj ostatným banským mestám bola táto požiadavka hlavného komorského grófa po vôli, a preto mu dali k dispozícii bez ďalšieho odkladu požadované kone.^[510]

Nové daňové a peňažné ťažkosti

O rozhodnutiach jágerského snemu upovedomil Rákóczy Kremnicu už 10. júna 1708 a využil túto príležitosť sčasti aby urgoval presné odvádzanie dane, sčasti napomenul mesto k presnému dodržiavaniu ustanovenia o úprave a nerušenom obehu peňazí.^[511]

To isté žiadal od Kremnice aj provinčný komisár vo svojom prípise z Rybár zo dňa 16. júna a upozornil mesto, že voľný obeh peňazí je povstaniu veľmi užitočný^[512] a že je jednou zo základných podmienok jeho šťastného výsledku.

Kremnica nečakala na toto napomenutie, ba postarala sa ešte pred jeho napísaním o vyhlásenie najnovších rozhodnutí snemu. Zároveň po návrate Nagya z jágerského snemu vyslala dikátorov za prácou.^[513] Tri dni nato im určila honoráre a nariadila im, aby „denno-denne pracovali, kým nevymôžu dikálne nedoplatky tak od mešťanov, ako aj dedinčanov. Tých, ktorí by nechceli zaplatiť, majú prísne potrestať“.^[514]

Na druhý list od Darvasa z 21. júna 1708^[515] dala Kremnica znovu vyhlásiť nariadenia snemu a žiadala o predĺženie lehoty splatenia poplatku na kuchyňu a daní pripadajúcich na máj a jún, ktoré si Darvas požadoval v najkratšom čase pod hrozbou vojenskej exekúcie.^[516] Za trhových a peňažných inšpektorov boli zvolení podľa nariadenia jágerského snemu pre Kremnicu a jej dediny Kartolus Huckler a Valentín Kramer z mestskej rady, Kazimír Kolakovský a Kristián Hackenberger z volenej obce a Ján Jakub Panner s Jurajom Ničkom spomedzi členov mestského výboru. Aby medené peniaze prišli čím ľahšie do obehu, bolo zároveň nariadené, že dane, pripadajúce na celé tri mesiace sa majú zaplatiť dikátorom v medených peniazoch, a to ihneď.^[517]

Dikátori dostali na pomoc ešte dvoch adjunktov, takže nová Darvasova urgencia^[518] našla už Kremnicu v plnej práci. Medené peniaze plynuli hojne do mestskej vojenskej pokladnice a mesto ochotne odviedlo všetky naturálie komore, aby umožnilo odliv medených peňazí z Kremnice.^[519] Avšak nemohlo to takto zostať, pretože nielen Darvas, ale aj Bercsényi začali požadovať zaplatenie dvojmesačných daní.

Vojenské pokladnice boli totiž už skoro celkom prázdne, vojaci už dlhší čas vôbec nedostávali žold. To malo za následok, že v tých obciach, v ktorých alebo blízko ktorých práve boli, násilím vymáhali potrebné veci ako potraviny, látky na odev a podobné, pričom sa, prirodzene, neobmedzili iba na uspokojenie svojich základných potrieb, ale túto príležitosť obyčajne využívali k rabovaniu a k doslovnému vyplieneniu svojich domácich a ich susedov. A vymáhanie daní cez provinčné komisariáty išlo obyčajne veľmi pomaly. Oblasti v bezprostrednej blízkosti vojska sa najviac usilovali čo najskôr odviesť svoje množstvo, aby sa nakoľko možno obránili pred násilnosťami.

Tieto neudržateľné pomery veľmi nepriaznivo pôsobiace tak na vojenské operácie, ako aj zmýšľanie a sympatie ťažko navštívených krajov priviedli generalissima a miestodržiteľa Bercsényiho k tomu, že rozdelil krajinu na daňové okresy a každý pridelil jednému pluku. Podľa tejto úpravy mal preberať každý pluk dane v jemu určenom daňovom okrese, odvádzať ich do vojenskej pokladnice a použiť na vyplácanie žoldu a zaopatrenie vojska.^[520] Bercsényi bol od začiatku presvedčený, že pluky budú môcť oveľa ľahšie vymáhať poplatky od žúp a miest, ako to mohli robiť provinční komisári. Presvedčil sa, že v tomto čase mali všetky municípiá najväčší strach pred vojenskými exekúciami.

Banské mestá a s nimi Brezno, Zvolen, Krupinu a okolité župy pridelil Bercsényi pluku Pavla Andrássyho a upovedomil ich o tom s poznámkou, že majú odovzdať dôstojníkom vyslaným od Andrássyho všetky peniaze za dane bez meškania a bez ohľadu na druh peňazí a vyslať z každého mesta jedného vyslanca, ktorý by potvrdil kvalitu odvedených peňazí pri vojenskej pokladnici.^[521]

Andrássy teraz nedal na seba dlho čakať. Už 2. júla písal z Komjatíc Kremnici, aby ihneď odovzdala vyslanému dôstojníkovi dane za máj a jún v sume 4800 zlatých, ináč príde na mesto ostrá vojenská exekúcia.^[522] Vyslaný Štefan Szécs, adjutant veliteľa brigády Mikuláša Perényiho, dostal inštrukciu zo dňa 3. júla z tábora pri Kýre, podľa ktorej má požadovať príslušné dane, pritom sa však nemá dopustiť nijakých výčinov, mešťanov nemá bez príčiny trestať, má sa uspokojiť so skromným bytom a pohostením a peniaze má bez ohľadu na ich hodnotu prijať a čím skôr odviesť pluku.^[523]

Takúto inštrukciu dostal Szécs od generála Andrássyho, inú však a v mnohých bodoch priamo opačnú od svojho brigádneho veliteľa Perényiho. Na základe tejto žiadal teraz Szécs, aby mu Kremnica odovzdala ak aj nie celú daň, tak aspoň istú časť v strieborných peniazoch.

Kremnica v horlivosti o čo najlepšie napomáhanie obehu medených mincí vyberala od svojich mešťanov dane zväčša priamo v tejto minci, a aj to len s najväčšou prísnosťou. Napriek tejto horlivosti ju Hellenbach pokáral,^[524] že živnostníci proti všetkým trestom a limitáciám zvyšujú ceny svojich výrobkov pri platení meďou. Mesto nemohlo pri najlepšej vôli vyhovieť Perényiho žiadosti a odvolávajúc sa tak na Bercsényiho prípis z 29. júna ako aj na Andrássyho inštrukciu z 3. júla, odovzdalo Szécsovi také peniaze, aké práve malo vo svojej pokladnici, a to boli takmer všetko medené peniaze.^[525]

Szécs opustil Kremnicu vo veľmi zlej nálade a hrozil jej ťažkým trestom. Preto sa vo veľkej úzkosti obrátila na Hellenbacha a prosila ho o pomoc a o radu. Hellenbach ju pobádal tento prípad čo najskôr predostrieť kniežaťu, aby Perényi nemal kedy uskutočniť svoje hrozby a myslel, že mesto má úplnú pravdu vo veci odovzdaných peňazí a nemá sa čo obávať brigádneho veliteľa a jeho hrozieb, pretože nekonalo proti rozhodnutiam snemu.^[526]

Avšak nielen Kremnica, aj ostatné mestá odviedli svoje dane v medených peniazoch. Tak oznamuje aspoň Banská Štiavnica^[527] a Banská Bystrica^[528] dňa 15. júla a Zvolen 31. júla. Avšak vojenská pokladnica neprijala medené peniaze a poslala najmä Banskej Štiavnici už 18. júla,^[529] aby odovzdala ihneď andrássyovskému regimentu alebo iné peniaze, t. j. striebro a zlato, alebo rozličný tovar, ako holandské súkno, hodváb, plátno, kone, voly atď.^[530]

Keďže Kremnica nedostala ešte podobný rozkaz, považovala za potrebné odoslať 20. júla svojho hlavného notára k Rákóczymu. Spolu so štiavnickým vyslancom, ktorý bol rýchlo vyslaný za tým istým cieľom,^[531] predložil kniežaťu písomné podanie (reprezentáciu), v ktorom sa obe mestá sťažovali, že podľa najlepšej možnosti podporovali kniežacie patenty, ako aj nariadenia týkajúce sa nerušeného obehu medených peňazí vydané na ónodskom, košickom a jágerskom sneme. To však spôsobilo v oboch mestách veľké nahromadenie týchto peňazí, pretože obyvatelia okolitých obcí sem v húfoch prichádzali, nakupovali pivo, víno, a rozličné výrobky, aby sa zbavili nehodnotných peňazí. Naproti tomu oni sami neprinášali na trh nijaké potraviny, ani víno a suroviny potrebné na varenie piva museli nakúpiť v iných oblastiach za strieborné peniaze. Teraz však, keď tieto mestá zaplavené medenými peniazmi odviedli dane andrássyovskému pluku v tejto minci, pluk ich odoprel prijať a pod hrozbou vojenskej exekúcie žiadal vyplatiť rovnako veľký obnos v zlate a striebre. Preto mestá prosili knieža, aby rozkázal plukom bez zdráhania prijať od Kremnice a Banskej Štiavnice dane v medených peniazoch v zmysle jágerských rozhodnutí a nestrašiť mešťanov vojenskou exekúciou.^[532]

Rákóczy odkázal vyslancov na svojho miestodržiteľa Bercsényiho. Tento im vyčítal, že práve banské mestá majú najväčšiu vinu na zlom obehu medených peňazí a stále nechcú dbať na rozhodnutia snemu a kniežacie patenty. Po tejto kázni vyhlásil, že ich vysielatelia za trest buď zaplatia polovicu daní v striebre, a to bez príplatku, alebo ich musia odviesť v naturáliách.^[533]

Bercsényiho sťažnosť na mestá bola úplne falošná a neodôvodnená, pretože nielen príkaz na zaobstaranie šiestich peňažných a trhových dozorcov^[534] a uloženie peňažitých pokút a konfiškácie všetkým, ktorí sa zdráhali prijať medené peniaze alebo striebro s väčším prídavkom než to dovoľoval jágerský snem,^[535] ale aj početné kroky, ktoré podnikla Kremnica v záujme slobodného obehu medených peňazí v župách Tekovskej, Nitrianskej^[536] a Turčianskej^[537] dostatočne dokazujú, že aspoň toto mesto (a na to neslobodno zabudnúť, že v tom čase všetky banské mestá v rovnakých veciach rovnako postupovali) si vôbec nezaslúžilo Bercsényiho výčitky a uložený trest. Ba prísnosť, s ktorou trhoví a peňažní inšpektori viedli svoj úrad, mala za následok, že kremnické týždenné trhy vonkajší obchodníci vôbec nenavštevovali a bolo treba úradného nariadenia, aby boli sedliaci donútení doviezť do mesta obilie a vôbec potraviny.^[538]

Nestačili však Bercsényiho výčitky. Aj sám Rákóczy volal Kremnicu a ostatné banské mestá na zodpovednosť, pre nedostatočný obeh medených peňazí. Vo svojom predvolaní z 15. júla poslancom z tábora pri Tesároch vyčítal mestským úradníkom, že svojou nedbanlivosťou pri vykonávaní snemových rozhodnutí a kniežacích nariadení spôsobili zmätok v obehu peňazí a tým aj škodu, pretože väčšina vojska od začatia letných bojov nedostala žold a úbohí ľudia, ktorí za uvedené peniaze nedostanú nič nakúpiť a nemôžu vyrovnať svoje dane, sú blízki zúfalstvu.^[539] Preto nariadil knieža, aby prišli k nemu do 15 dní dvaja senátori a podali zprávu o činnosti mesta.

V príslušný deň vydal Rákóczy všetkým mestám a pravdepodobne aj župám patent, v ktorom pohrozil citáciami a najprísnejšími trestami všetkým tým, ktorí buď z lakomstva a hrabivosti alebo zo zrady nechali peniaze obiehať v nezmenenej hodnote.^[540]

Okrem banských miest boli docitované pred knieža a senát snemu viaceré župy, medzi nimi aj Tekov.^[541] Preto Kremnica a Banská Štiavnica považovali za potrebné usporiadať 3. augusta zhromaždenie banských miest,^[542] aby dali tu inštrukcie vyslancom, ktorí majú ísť 10. augusta k Rákóczymu a tu na predložené otázky, ak to bude možné, za všetky banské mestá rovnako odpovedať. Avšak Banská Bystrica sa vyslovila, že bude dosť času na poradu vyslancov banských miest o tomto predmete, keď sa stretnú v kniežacom tábore^[543] a pritom zostalo.

Kremnica sa rozhodla vyslať ku kniežaťu richtára Jána Schmiedegga a mestského radcu Adama Hirschnera. Prv však, ako títo nastúpili cestu, porazil 4. augusta cisársky generál gróf Heister pri Trenčíne rákóczyovské vojsko a následkom toho nastúpila temer celá armáda na spiatočný pochod. Banská Štiavnica oznámila už 6. augusta,^[544] že Rákóczy sám pochoduje cez Sebechleby k Sečanom a že ona sama požiadala Hellenbacha, ktorý mal v určený deň odísť ku kniežaťu, aby ospravedlnil kniežaťu a senátu, že sa predvolaní radní páni nedostavia. Súčasne radili Štiavničania, aby aj Kremnica prostredníctvom rýchleho posla poprosila Hellenbacha o to isté. Kremnica poslúchla a zadržala svojich vyslancov doma. Všeobecný zmätok, ktorý vyvolala v radoch konfederantov stratená bitka a Ocskayova zrada, umožnila mestu vymknúť sa zodpovednosti.

Predvolanie miest pred knieža a krajinský senát malo teda neočakávaný koniec. Inakšie však bolo s daňovou záležitosťou. Len čo sa totiž prvý úľak po utrpenej porážke zmenšil, zase sa naliehalo na mestá, aby zaplatili dane.

Najskôr žiadal Darvas od jednotlivých banských miest a od Zvolena, aby ihneď odviedli komore ešte neodovzdané naturálie.^[545]

Len čo však došiel tento prípis do Kremnice, prišiel sem aj vojenský pokladník Juraj Horváth s vojenskou asistenciou a ukázal mestskej rade Bercsényiho list,^[546] ktorým nariaďuje mestu, aby ihneď vydalo Horváthovi všetky dane, poukázané plukom, a keby potrebná suma nebola pokope, musí ju každým možným spôsobom vymôcť od obyvateľstva. Týmito peniazmi totiž treba uspokojiť vojakov, ktorí už dlhší čas nedostali žold, aby sa znovu oživila ich bojachtivosť, ktorá značne poklesla po utrpenej porážke.

Kremnica nemala iné východisko ako buď sama vymáhať nezaplatené dane alebo ich nechať exekvovať vojsku, alebo správnejšie povedané, vyprešovať. Vybrala si to prvé. Juraj Horváth dostal od mesta do daru trojdukát a s ním prišlý kapitán duplovaný dukát.^[547] Okrem toho sa im každým možným spôsobom lichotilo, aby len trpezlivo vyčkali, kým mesto vymôže požadované peniaze od svojich mešťanov a poddaných. Dary sa neminuli cieľa. Napriek tomu musela Kremnica pri vymáhaní daní postupovať s najväčšou prísnosťou, aby sa čím skôr zbavila neočakávaných hostí. Mešťania, ktorí mohli dane predsa len ľahšie zaplatiť, im nespôsobili veľa práce, tým väčšiu námahu mali však s dedinčanmi. Títo sa obrátili vo svojej najväčšej tiesni na Hellenbacha a prosili ho prostredníctvom viacerých deputácií, aby sa zľutoval nad nimi a nenechal ich zničiť. Hlavný komorský gróf vypočul ich úpenlivé prosby a napísal mestu, že dane uložené baníkom ponecháva na účet komory a Kremnica môže zastaviť exekúciu u týchto ľudí.^[548] Podľa všetkého obrátil sa Hellenbach v tejto záležitosti na samého Horvátha, pretože tento prevzal od mesta zozbierané peniaze a okolo 25. augusta odišiel aj s vojskom.

Toto bola posledná daň, ktorú odviedla Kremnica do vojenskej pokladnice konfederantov. Rákóczy napísal^[549] síce aj tomuto mestu, že 6 grošov, ktoré mali platiť mesačne z každej diky ako náhradu za naturálie, zaplatili nedostatočne, pretože komisariáty pre znehodnotenie medených peňazí nemohli zaobstarať vojsku potrebné obilie a mäso, a oznámil im, že za mesiace máj a október namiesto peňažnej náhrady odviedli 8 a pol vedier obilia, 322 centov a 56 libier mäsa a za september a október 272 ovsa v naturáliách. Z tohto množstva sa im síce najprv odpúšťajú už zaplatené šesťgrošové príspevky, avšak kým mohla Kremnica odovzdať tieto naturálie, zabralo ju cisárske vojsko a tým ju celkom oslobodilo od tejto povinnosti.

Posledné boje o banské mestá

Rok 1708, taký neblahý pre banské mestá, bol nepriaznivý vôbec pre celú konfederáciu. Rákóczyho hviezda začala klesať. Dane vyhnané do nebývalej výšky, niekoľko zlých rokov a okrem toho nešťastné peňažné ťažkosti a najrozličnejšie útrapy, ktoré doľahli na krajinu následkom vojny trvajúcej už päť rokov, vyvolali u väčšiny obyvateľstva túžbu po mieri. Spolovice sa už pozabudlo na niekdajšie neprávosti a útlak Nemcov a osud obyvateľov pod cisárskou vládou sa zdal v porovnaní s prítomným trápením menej ťažký, a preto znesiteľnejší. Vodcovia konfederantov mali síce stále veľké masy proti labancom (tak totiž nazývali konfederanti cisárske vojsko a vôbec všetkých prívržencov cisára a od nich za odplatu dostali meno kuruci), avšak tomuto dráždeniu sa venovalo menej pozornosti, pretože aj kuruci v užšom zmysle, to znamená rákóczyovskí vojaci, dopustili sa mnohých násilenstiev, ktoré nielen vzbudzovali u ľudu obavy, ale mali za následok aj zatváranie. Tento nešťastný stav nebol cisárskemu dvoru tajomstvom a poskytoval mu najlepší prostriedok a súčasne najvhodnejšiu chvíľu k porážke konfederantov.

Cisár Jozef I., mierumilovný a spravodlivý vládca videl, že s konfederantmi a najmä s ich vodcami nemožno paktovať. Preto sa konečne rozhodol vážne potlačiť povstanie. Snem zvolaný vo februári do Bratislavy odložil na koniec júna. Potom zhromaždil veľké vojsko a postavil mu na čelo poľného maršala Heistera.

Začiatkom augusta dal sa Heister s vojskom na pochod a 4. augusta v bitke pri Trenčíne porazil konfederantov na hlavu.^[550] Generál Ocskay a viacerí významnejší magnáti prešli k cisárovi a Rákóczyho vojsko muselo ustúpiť do údolia Hrona.^[551] Sám Rákóczy tiahol 6. augusta cez Sebechleby a Sečany.^[552] Odtiaľ poslal rozkazy banským mestám a všetkým okolitým župám, aby všetci zbraneschopní muži ihneď nastúpili k vojsku.

Tento rozkaz oznámil Kremnici Schröter už 11. augusta a žiadal vyzbrojiť všetko zbraneschopné mužstvo a držať ho v pohotovosti, aby sa mohlo ihneď odobrať na určené miesto, keď príde nový rozkaz od neho.^[553]

Na tento rozkaz sa kremnická mestská rada 12. augusta rozhodla zhromaždiť už nasledujúceho dňa na námestí všetkých svojich mužských obyvateľov so zbraňami. Mešťanom bývajúcim mimo námestia, ktorí sa zdráhali uposlúchnuť toto rozhodnutie, až kým ho nesplnia mešťania bývajúci na námestí a neukážu sa ozbrojení na určenom mieste, pohrozili trestami, o ktorých sa zmieňoval Rákóczyho patent. Aj komorskí úradníci sľúbili ozbrojiť všetko mužstvo, ktoré mali pod svojou nadvládou. Schröterovi však napísali, že pre nedostatok súcich ľudí, zbraní a proviantu je insurekcia v Kremnici nemožná.^[554]

Schröter vo svojej odpovedi z 13. augusta uznal osudné položenie Kremnice, no predsa nariadil, že mesto má poslať 16. augusta 60 dobre ozbrojených mužov na prehliadku do tábora pri Budči, kam dôjde aj celá šľachta a ľud zo Zvolenskej župy, a že všetci zbraneschopní obyvatelia musia dodržiavať prísnu pohotovosť.^[555]

Teraz vybrala Kremnica z každej desiatky v meste jedného muža a ostatných dodali dediny.^[556] Túto prácu však nemohla skončiť vo veľmi krátkom čase a odoslať požadované mužstvo na určený deň do Budče. Okrem toho ju musel zastúpiť vyslanec na župnej kongregácii^[557] konanej 16. augusta v Hronskom Sv. Beňadiku, ktorá mala prerokovať inštrukciu vydanú Rákóczym a Andrássym pre celú Tekovskú župu. Kremnica sa musela za každú cenu starať o prevedenie insurekčných prác, totiž získať čas na postavenie a vyzbrojenie požadovaných 60 mužov, aby sa vyhla trestom, ktorými hrozil knieža. Preto 14. augusta znovu písala Schröterovi, uisťovala ho o svojej ochote podporovať záujmy krajiny a všeobecné dobro, hneď sa však ospravedlňovala, že napriek najväčšiemu úsiliu a najlepšej vôli nemôže úplne splniť jeho rozkaz.

Tento list zapôsobil v dobrom zmysle tak, že Schröter znova znížil počet požadovaných mužov predbežne na polovicu, ale 30 mužov, ktorých mala Kremnica aj tak už pohromade, nariadil poslať do Žarnovice.^[558] Títo však nedostali ani zbrane ani proviant. Veliaci poručík Štefan Groczký preto žiadal, aby tým kremnickým vojakom, ktorí nemali ani palice, poslali príslušné zbrane.^[559]

Keď teraz vyzval Schröter banské mestá so Zvolenskou župou a Rákóczy Tekov, Hont a iné župy k insurekcii a ich mužstvá k pohotovosti, vyslal Bercsényi generála a veliteľa poľných stráží Pavla Andrássyho k sústredeniu insurgentov. Kremnicu upovedomil o tom Bercsényi listom z 24. augusta zo Sečian^[560] a Pavol Andrássy 26. a 29. augusta zo Štiavnice. Bercsényi zamýšľal postupne prepadnúť nepriateľskú armádu, ktorá sa rozdelila na tri časti, na všetkých stranách ju porážať a donútiť k ústupu. Preto chcel zhromaždiť pod zástavami konfederantov čím viac vojska.

Andrássy pracoval zo všetkých síl na uskutočnení tohto plánu. Žiadal od Kremnice všetkých zbraneschopných mužov a hrozil ťažkými trestami na majetku a na živote, keby mesto nechcelo splniť jeho rozkaz. Naproti tomu oznámil kremnický richtár vyslaný do Žarnovice k Andrássymu, že nie je uskutočniteľné ani neradí poslať všetko meštianstvo do poľa a nechať mesto bez dostatočnej ochrany. Nech sa preto uspokojí so 60 mužmi, ktorých požadoval Schröter.^[561]

Medzitým dosiahli konfederanti niekoľko menších úspechov nad nepriateľom, takže Bercsényi mohol preložiť svoj hlavný stan zo Sečian najprv do Ipeľskej Viesky^[562] a 2. septembra už do Tompy.^[563] Táto okolnosť a živé líčenie kremnického richtára zapôsobili na generála Andrássyho tak, že venoval pozornosť žiadostiam mesta Kremnice, to znamená, že sa uspokojil so 60 mužmi a svoje požiadavky obmedzil na rozkaz, že mešťania majú byť stále pripravení v zbrani.^[564] Zato žiadal od Kremnice len pre svoju osobu určitú pozornosť a dary.^[565]

Sám Bercsényi oznámil Kremnici vo svojom liste z 1. septembra z Ipeľskej Viesky, že generál Anton Eszterházy zvíťazil na druhej strane Dunaja nad 600 Srbmi a Bezerédy tiež premohol a zničil jeden nemecký oddiel. Preto sa domnieval, že konfederanti čoskoro dobyjú svoje niekdajšie pozície. Nadväzujúc na túto radostnú zprávu nariadil mestu, aby nedovolilo nikomu kto sa spreneveril, ani jeho rodine odísť z mesta a nazdával sa, že prísľubom svojej pozornosti a stálej starostlivosti znovu oživí poklesnutú odvahu.^[566]

V určený deň vydal Bercsényi výzvu týkajúcu sa odpadnutia celých žúp od konfederácie a hromadného prestupu šľachticov a feudálov k cisárovi. V tejto výzve spomenul všetkých, ktorí nedodržali zloženú konfederačnú prísahu, pohrozil neverným najväčšou prísnosťou, robil ich zodpovednými pred bohom a potomkami za krv pre nich nevinne preliatu a konečne im dal deväťdňový termín, počas ktorého sa majú osoby podozrivé z nevernosti dostaviť pred komisariát a opätovným zložením konfederačnej prísahy znovu potvrdiť svoju vernosť konfederácii. Po uplynutí tejto lehoty mali byť vyhlásení za vyhnancov, ich život mal prepadnúť katovej sekere a ich majetky sa mali zničiť ohňom a mečom.^[567]

Kremnica dala na základe tohto patentu previesť prísnu inkvizíciu, aby sa zistilo, či sa v tomto meste nenájdu veci patriace niektorým neverným tekovským a nitrianskym šľachticom. Nič však nezistila a upovedomila o tom aj hlavného veliteľa a komisára banských miest Schrötera.^[568] Tento nariadil mestu aby aj naďalej pozorne sledovalo tieto záležitosti a aby oznámilo Bercsényiho rozkaz predovšetkým hlavnému farárovi, tunajšiemu františkánskemu kláštoru, aby ani oni nepodporovali odpadlíkov a neopovážili sa poskytnúť im útulok.^[569]

Od konfederácie neodpadávali však stále viac a viac len civilné osoby, ale aj vojaci, medzi nimi dokonca dôstojníci, ktorí sa obyčajne chceli zachrániť útekom. To sa stalo najmä vtedy, keď sa rozšíril chýr, že za poldruhej hodiny bola porazená celá posádka žarnovického úseku a s ňou veliteľ kremnického mužstva^[570] i viacerí vojaci.^[571] Neskoršie sa takéto prípady opakovali častejšie.^[572] Všetky prísne opatrenia a tresty určené na zábranu stále početnejších a všeobecnejších odpadnutí od konfederácie nedokázali podstatne zamedziť najväčšie zo všetkých doterajších ziel.

Avšak aj vojnové šťastie konfederantov sa začalo znovu spreneverovať. Viaceré menšie šarvátky boli neúspešné, vojsko zväčša nedostatočne vybavené ustavične ustupovalo^[573] a nepriateľ získal čas na prípravu aj územie vhodné pre rozvinutie všetkých svojich síl.

Vodcovia konfederantov dobre videli svoje zlé postavenie. Preto znova zozbierali svoje sily. Andrássy žiadal od Kremnice už 4. septembra všetkých zbraneschopných mužov na obranu žarnovického úseku.^[574] Avšak keď Kremnica poslala k nemu richtára a mestského radcu Pavla Bielika so sudom miškoveckého vína,^[575] dal si povedať. Darované víno s radosťou prijal a uspokojil sa so 60 mužmi, ktorí už boli odvedení. Teda týchto 60 mužov figurovalo len na papieri, pretože v skutočnosti mala Kremnica iba 36 mužov na úseku Dlhá Lúka, kde ležali severotekovskí a zvolenskí insurgenti. Zvyšok, t. j. ešte chýbajúcich 24 mužov žiadal však veliteľ tohto úseku od mesta Kremnice už 8. septembra oznámiac jej, že zvolenské, ľupčianske, ľubietovské a breznianske mužstvá sú tu už v plnom počte.^[576] V tom istom liste oznámil víťazstvo generála Juraja Andrássyho nad labancmi pri kláštore Lefantovciach, a písal aj o predchádzajúcich operáciách cisárskeho vojska.^[577]

Kremnica doplnila počet svojho mužstva a mala v tejto veci na čas pokoj. Veliteľ dlholúckeho úseku Ján Henrich Wolf ju obťažoval len pre zaopatrenie a výzbroj jej vojakov.^[578]

Vlastné bojisko bolo v polovici septembra na oboch brehoch Dunaja, v oblasti Rábu a na Žitnom ostrove. Kremnica využila túto priaznivú príležitosť k získaniu povolenia u Schrötera a Bercsényiho, aby sa mohli kremnickí vojaci vrátiť domov. To sa aj podarilo natoľko, že Schröter s povolením Bercsényiho dňa 27. septembra nariadil ich prepustenie okrem 20 mužov, ktorí mali naďalej strážiť dlholúcky úsek pred prechádzajúcimi zbehmi.^[579] Tento rozkaz sa dňa 12. októbra aj vykonal.^[580] Koncom septembra a začiatkom októbra sa vôbec zdalo, že banské mesta budú opäť ďaleko od bezprostrednej blízkosti bojiska a že počas zimy budú zaťažené len daňami a ubytovaním vojska. Na to mysleli už od konca septembra a na návrh Kremnice sa spoločne rozhodli v pravý čas, že sa zbavia oboch nepríjemností.^[581] Avšak po stratenej bitke v októbri museli konfederanti znovu ustupovať pred nepriateľom a zvádzať s ním skoro každodenné boje. Celá armáda generála Juraja Andrássyho bola zatlačená až do oblasti Novej Bane a Žarnovice a už na tretí deň po návrate kremnického mužstva z dlholúckeho úseku prišiel do Kremnice list slúžneho Mateja Mrávika, ktorým na rozkaz Juraja Andrássyho zvolával do zbrane celú severnú časť Tekovskej župy a žiadal dostaviť sa do dvoch dní na obranu novobanského úseku. Každému, kto by neposlúchol, hrozil stratou života a celého majetku.^[582]

Tento rozkaz prišiel do Kremnice celkom neočakávane a zapôsobil na meštianstvo veľmi nepriaznivo. Zhromaždenie volenej obce nasledujúceho dňa nechcelo ani počuť o odoslaní Kremničanov na novobanský úsek, ale rozhodlo, že Kremnica musí sama seba čo najstarostlivejšie strážiť a za tým účelom musí polovica mešťanov z námestia stále držať stráž pri bránach.^[583]

Viac dokázal v Kremnici list samého Andrássyho, ktorým tento generál ostro karhal dovtedajší postup mesta, totiž že okrem niekoľkých vojakov nepostavilo žiadnych insurgentov, a prísne mu nariadil poslať 19. októbra všetkých zbraneschopných mužov do Žarnovice.^[584]

Tento rozkaz nebolo možno ignorovať. Preto sa Kremnica rozhodla znovu zvýšiť počet mestských vojakov na 60 mužov a požiadať generála, aby sa s nimi uspokojil.^[585]

Nepriateľ zatiať obsadil južnú časť Tekova a čiastočne aj Hontu. Dňa 18. októbra bol už v okolí Bátoviec.^[586] Medzi Hronským Beňadikom a Novou Baňou došlo v nasledujúcich dňoch častejšie k zrážkam predných hliadok. Vojsko konfederantov stále viac ustupovalo. Juraj Andrássy sa ocitol 20. októbra už v Babinej.^[587] Dňa 22. októbra bolo v Žarnovici ešte rákóczyovské vojsko. Tamojší veliteľ Ján Nagy pripomenul Kremnici Bercsényiho rozkaz ohľadne insurekcie.^[588] Avšak 25. októbra sa ubytoval náhradný veliteľ Juraj Ottlík z Ozoroviec vo Sv. Kríži.^[589]. Čoskoro na to muselo vojsko konfederantov úplne uprázdniť cisárskym Tekov, Hont a Zvolen.^[590]

Príchod cisárskeho vojska

Bercsényi nemohol splniť svoj sľub, že bude chrániť banské mestá proti cisárskemu vojsku. Okolnosti boli oveľa silnejšie ako jeho poctivé úsilie a dobrá vôľa.

Cisársky hlavný veliteľ gróf Sieghart Heister preložil už 27. októbra 1708 svoj hlavný stan z Bátoviec do Banskej Štiavnice a odtiaľto písal Banskej Bystrici a Kremnici. V tomto liste im oznámil, že vyslal poľného maršala baróna Juraja Löffelholza von Kolbey so silným vojskom obsadiť banské mestá a chrániť ich pred kuruckou tyraniou.^[591]

Osobitne do Kremnice poslal už 28. októbra generála baróna Antona Egídia von Tolletha a dal mu spomínaný prípis.

Tolleth došiel do Kremnice 29. októbra. Až k Hornej Vsi^[592] mu prišla v ústrety deputácia, v ktorej boli zvolenský župan barón Tomáš Teodor von Schmiedegg, komorskí a niekoľkí mestskí úradníci, ako aj niekoľko mešťanov. Tu ho pozdravili v mene mesta. Mestská rada ho však čakala pred dolnou bránou a na znak podrobenia sa odovzdala mu oba kľúče od brán. Pri tejto príležitosti dal jej Tolleth Heisterov prípis.^[593]

Skoro v tom istom čase prišiel podobný prípis od Löffelholza.^[594] Vyjadriac nádej, že sa Kremnica dobrovoľne poddá, žiadal, aby mu poslali dvoch vyslancov do Banskej Bystrice. Kremnica vyhovela jeho žiadosti a poslala k nemu Kartola Hűckhera a Leopolda Schmiedegga.^[595]

Prvé, čo Tolleth urobil v práve obsadenom meste, bolo pátranie po kurucoch a ich movitom i nemovitom majetku. Preto musela mestská rada ihneď vykonať prísnu prehliadku.^[596]

Potom žiadal jeho hlavný veliteľ stráží barón Degano, aby Kremnica určila pre Tolletha a preňho buď pevný mesačný plat alebo aby zadarmo zaobstarávala pre ich kuchyňu potrebné veci. Ďalej žiadal ihneď 10 000 dubov na výstavbu všetkých potrebných palisád, t. j. opevnení, a najmä strážnic, ktoré sa mali vystavať na vyvýšeninách nad Skleným a Štubňou aj okolo Kremnice. Drevenú strážnicu na námestí začali ihneď opravovať.^[597]

S oboma poslednými požiadavkami mestská rada súhlasila. Mestský staviteľ musel ihneď vybaviť rozkaz ohľadne dubov, vystavať zruby (drevené búdy)^[598] a opraviť strážnicu.^[599] Ohľadne prvej požiadavky však váhali, pretože nevedeli, ako by to bolo vlastne lepšie. Až keď písala Banská Štiavnica, že tamojší veliteľ žiadal od mesta pevný plat^[600] a Kremnica videla, že sa tomu nijako nevyhne, povolila generálovi mesačne 100 rýnskych toliarov z titulu kuchynských peňazí a okrem toho celé zaopatrenie pre ich kone a voly. V tomto ohľade bolo totiž neskoršie vydané opatrenie, že dobytok patriaci generálovi a hlavnému strážmajstrovi musí mesto zaopatriť na 3 týždne a dediny na 2 týždne potrebným krmivom.^[601]

Naproti tomu nemal teraz Tolleth žiadnu príčinu nedôverovať obyvateľom Kremnice a napriek tomu, že pri započatom prísnom pátraní po kurucoch sa našla v celom meste len jediná úbohá žena, ktorej muž slúžil pod zástavami konfederantov, nechcel Tolleth Kremničanom dôverovať a nariadil im, aby zložili cisárovi prísahu vernosti.

Aj toto Tollethovo želanie sa splnilo a všetko obyvateľstvo Kremnice zložilo 2., 3. a 5. novembra pred Tollethom v mincovni prísahu, počínajúc hlavným notárom a mestskou radou.^[602]

Konečne nariadil Tolleth, že všetky plodiny a výrobky sa musia nakupovať za tú cenu, akú mali pred vojnou.^[603] Táto úprava mala rýchlo skoncovať s akútnou peňažnou krízou a razom obnoviť „staré dobré časy“.

Kremnica ako aj ostatné banské mestá sa tým však nestali šťastnejšími a veľmi sa sťažovali na svoje bezútešné postavenie. Bolo na to teraz dosť príčin, pretože okrem mnohých výdavkov a prác na zruboch, okrem platov Tolletha a Degana a opatery ich koní a volov a okrem pričastých návštev generálov Heistera, Löffelholza, Altheima, Steinvilla a plukovníkov Tolvaya, Varonaya a Thuróczyho, ktorých mesto stále hostilo za veľké peniaze,^[604] bolo príliš preplnené vojakmi. Celý tollethovský sbor ležal v meste a po dedinách a bolo sa treba oň úplne starať.

V tejto núdzi obrátila sa Kremnica na Tekovskú župu a poukazujúc na nemožnosť poskytovať celému tu ležiacemu vojsku a jeho štábu všetky potrebné veci prosila ju, aby jej pomohla v tomto ťažkom položení. Župa dobre videla situáciu a povolila príspevok na vydržovanie vojska táboriaceho v Kremnici, a to žito, ovos a seno.^[605]

V podobnom postavení boli aj ostatné banské mestá, takže hlavný veliteľ generál Löffelholz považoval za potrebné uvažovať, ako zlepšiť toto ťažké postavenie, pretože videl, že ho na dlhší čas nemožno udržať.

Za tým účelom zvolal 20. novembra všetkých sedem banských miest a vyzval ich, aby sa vyjadrili, ako by bolo možné vyriešiť otázku vojska v banských mestách bez toho, že by to poškodilo bane.^[606] Okrem banských miest boli tu aj vyslanci štyroch žúp, totiž Tekova, Hontu, Zvolena a Turca.

Na tejto konferencii, na ktorej sa zúčastnili za Kremnicu mestskí radcovia Adam Hirschner a Eliáš Schmiedegg, rozdelili sa zaopatrovacie trovy na štyri časti a každá župa aj so svojimi mestami mala odvádzať príslušnému pluku jej prislúchajúcu časť daní. Podľa konferencie mal Tekov odovzdať tollethovskému pluku 3884 a pol porcií.^[607] Z tohto množstva prikázala župa obom banským mestám ležiacim na jej území, totiž Kremnici a Novej Bani, plnú šestinu, a Kremnica musela napriek tomu, že prosila o pomoc dvorského komorného radcu Dicenta, prijať rozhodnutie župy a uspokojiť sa s pridelenými 540 porciami a Nová Baňa so 109 porciami.^[608] Polovicu z 540 porcií pridelil teraz sám Tolleth mestu, druhú polovicu deviatim dedinám.^[609]

Tekovská župa sa však ťažko prerátala, keď dúfala, že sa Kremnica trvalo uspokojí so župnou adrepartíciou. Toto mesto síce odvádzalo vojsku dane, pretože muselo, snažilo sa však zo všetkých síl, aby dosiahlo zníženie uloženého množstva. Po príslušných pokusoch u Dicenta a Tolletha poslala Kremnica hlavného notára Nagya a člena volenej obce Leopolda Waczingera k Heisterovi, aby u neho vymohli nižší počet porcií a aby ho súčasne poprosili o presunutie zaťažujúcej posádky na iné miesto.^[610] Heister vyhovel návrhu kremnických vyslancov ohľadne daní a odpustil mestu celých 225 porcií, takže teraz namiesto 540 museli odviesť len 315 porcií.^[611]

Toto oznámila Kremnica hlavnému strážmajstrovi Deganovi hneď po návrate deputácie a žiadala ho, aby okamžite zastavil exekúciu a za každú porciu rátal denne len 7 grajciarov. Súčasne ho prosila, aby v zmysle novej heisterovskej vojenskej úpravy^[612] úplne zakázal markytánom výčap vína a piva, čo značne poškodzovalo príjmy mešťanov od príchodu cisárskeho vojska do Kremnice.^[613]

Degano po tomto upozornení prestal exekvovať porcie a zakázal markytánom čapovať víno a pivo. Vo veci porcií žiadal však, aby mesto dávalo vojakom stravu v naturáliách a okrem toho z každej porcie denne 2 grajciare do plukovej pokladnice, alebo aby celú naturálnu stravu vyplatilo denne 7 grajciarmi, ktoré sa potom odovzdajú vojakom na ich zaopatrenie. Okrem toho žiadal aj 2 grajciare, ktoré treba presne platiť na osvetlenie a kúrenie.^[614]

Takto malo platiť mesto od 1. februára až do posledného apríla za mesiac január však 8 grajciarov, ako platilo od 1. novembra do 31. decembra, a to za každú porciu. Avšak Degano nesúhlasil s touto požiadavkou a Kremnica musela platiť, kým tu len bolo tollethovské vojsko, na osvetlenie a kúrenie denne 2 grajciare za porciu a stravovať 315 mužov.^[615] O ostatné vojsko ležiace v Kremnici sa starala Tekovská župa.

Až keď posledné štyri roty opustili 4. februára Kremnicu, aby obsadili Liptovskú župu,^[616] dosiahla osobitná deputácia vyslaná k Tollethovi do Liptovského Mikuláša, že sa aj za január smel zarátať z každej porcie len 1 grajciar.^[617]

Herkelova prosba o prijatie za notára

Zaujatie banských miest cisárskym vojskom si veľmi želali mnohé tu žijúce osoby, pretože dúfali, že to budú môcť využiť pre svoje súkromné účely.

Medzi ne možno plným právom počítať aj Martina Ignáca Herkela, zosadeného pre nevernosť z notárskeho úradu 11. augusta 1705.

Tento večne nespokojný muž dobre vedel, že u Rákóczyho a Bercsényiho, ktorí ho dostatočne poznali, sa mu nepodarí získať späť svoj stratený úrad. Preto neprestajne porušujúc vernosť konfederácii, s netrpezlivosťou očakával víťazstvo cisárskych zbraní a obnovenie cisárskej nadvlády nad Kremnicou. Jeho nádej sa konečne po štyroch rokoch splnila a teraz prišiel čas, keď mohol uskutočniť svoje zbožné prianie.

A on neváhal, ale išiel, len čo to bolo možné a keď myslel, že cesta k zadosťučineniu je pripravená.

Za týmto účelom odišiel do Štiavnice a odovzdal tam Heisterovi 2. januára 1709 prosbu. V nej sa predstavil ako martýr, ktorého zlí luteráni stále prenasledovali a chceli zničiť^[618] a prosil poľného maršala, aby mohol mstiteľom dokázať svoju nevinu a nespravodlivo utrpené útrapy a aby smel nielen zasadnúť do notárskeho úradu, ale donútiť zlú Kremnicu k okamžitej výplate všetkých peňazí, ktoré nemal vo vrecku od toho času, ako ho vylúčili z radnice.

Heister, ktorý tohto človeka nepoznal, úplne dôveroval jeho žalobám. Keďže okrem toho mal pokyn pomáhať starým cisárovým prívržencom a osobám, ktoré pre toto zmýšľanie konfederanti prenasledovali, trápili a poškodzovali, ujal sa vrelo Herkela a nariadil Kremnici, aby Herkelovi odňatý úrad bez každého protirečenia prinavrátila a aby ho ihneď dosadila do jeho niekdajšieho postavenia.^[619]

Heisterovo nariadenie vyvolalo u kremnického meštianstva bez rozdielu náboženstva najväčšie rozhorčenie. Preto nebolo ihneď vykonané, ale zo zhromaždenia volenej obce 7. januára vyslali mestského radcu Kartola Hückhera a členov volenej obce Juraja Lehnera a Kristiána Hackenbergera k Heisterovi s prípisom, v ktorom vylíčili pravú podstatu vecí, za jedinú príčinu odstránenia Herkela z úradu vyhlásili jeho nevernosť voči mestu a prosili o ponechanie svojho rozhodnutia z 11. augusta 1705 v plnej platnosti.^[620] Vyslanci boli okrem toho poverení predniesť to ústne poľnému maršalovi. Pretože medzi nimi bol len jeden protestant (Hackenberger) a všetci traja rozhodne popierali, že by pri vylúčení Herkela bolo hralo nejakú úlohu náboženstvo a že nebolo pohnútkou celého vtedajšieho postupu, musel Heister uveriť pripomienkam Kremničanov a nenaliehal ďalej na znovuuvedenie Herkela do odňatého úradu.^[621]

Nanútený banský majster

Heisterovský pokus dopomôcť Herkelovi znovu k stratenému úradu skončil teda s výsledkom priaznivým pre Kremnicu. Takýto úspech však nemalo mesto pri znovuobsadzovaní uprázdneného miesta banského majstra.

Toto miesto bolo totiž už od dvoch rokov voľné a raz ho suploval Krištof Kristián Freyseysen, inokedy Jozef Sauerwein.^[622] Keďže niekdajší banský majster Adam Hirschner bol poverený dočasnou správou richtárskeho miesta,^[623] ktoré sa uprázdnilo dňa 6. januára 1709 smrťou veľmi zaslúžilého richtára Jána Schmiedegga, pripomenul volenej obci jej povinnosť v tomto ohľade.^[624]

Volená obec kandidovala teraz na uvoľnené miesto banského majstra zástupcu richtára Adama Hirschnera a mestského účtovníka Kristiána Marquarta a požiadala Theobalda Benedikta Mayerena, Heisterom vymenovaného administrátora hlavného komorského grófstva namiesto baróna Hellenbacha, aby zvolil jedného z nich za kremnického banského majstra. V prípise o tejto záležitosti^[625] odvoláva sa Kremnica na ustanovenie banského poriadku a na prastarý zvyk. Pretože sa však niekdajšiemu kremnickému správcovi nedalo celkom dôverovať, odvolali sa na uistenie Heistera,^[626] ktorý mestu sľúbil, že mu ponechá staré privilégiá a bude ich chrániť.

Po príchode cisárskeho vojska cítili komorskí úradníci, že prišiel čas, aby banské mestá ľubovoľne ovládali a nakladali nimi podľa vlastného dobrozdania. Aj Mayeren bol muž tohto razenia. Nemohol teda pripustiť, aby Kremnici zostali jej predošlé práva, najmä však tie, kde je reč o správe lesov, po ktorej túžila komora, a keď išlo o priznanie práva kandidácie mestu Kremnici, resp. o jeho uznanie. Nie, tak ďaleko to nemohlo ísť za jeho vládnutia.

Na prípis Kremničanov odpovedal Mayeren už 16. januára celkom jednoducho, že úplne zamieta kandidátov navrhnutých volenou obcou. Za kremnického banského majstra a „cisárskeho richtára, ktorý tu má o všetkom vedieť, čo sa v príslušnom meste týka cisárskych ako aj banských záujmov“,^[627] navrhol úplne neznámeho Jána Petra Neydthardta. Zato, že týmto vymenovaním „rozmnožil ich počet odborník“, opovážil sa požadovať osobitnú vďaku.^[628]

Dobre vedel, že tým sa dopúšťa násilia. Aby to teda aspoň nejako napravil, odvolával sa na podobné násilenstvá svojich predchodcov a drzo tvrdil, že proti Heisterovmu ustanoveniu sa vôbec neprehrešil.

A Kremnica? Len teraz pocítila, že moc je silnejšia než právo a pochopila, že nedokáže nič proti všemocnosti komory a jej úradníkov, ktorí sa o rozkazoch Heistera opatreného diktátorskou mocou vyslovujú celkom pohrdlivo. Preto sa obmedzila aspoň na protest proti nespravodlivosti.^[629]

Mayerenovi sa tento protest vôbec nepáčil a ostrými slovami vyjadril svoju nevôľu pri predstavovaní Neydthardta v mincovni, kam musel prísť na Mayerenov rozkaz aj mestský richtár a celá mestská rada.^[630] Naliehal naďalej na splnenie svojej vôle a Kremnica musela trpieť nanúteného banského majstra až do roku 1712.

Otázka náhrady porcií

Kremnica bola donútená starať sa sama o celé tollethovské vojsko od jeho príchodu do tohto mesta až do 13. decembra 1708, keď sa v Banskej Bystrici rozdeľovali porcie. Za tento čas musela teraz odovzdávať denne 703 porcií pre mužstvo a 92 pre kone, čo prepočítané na peniaze, rátajúc každú porciu pre vojaka denne 8 grajciarov, znamenalo sumu 6824 zlatých 48 grajciarov.

Takú vysokú sumu nemohlo vyčerpané mesto len tak oželieť. Preto sa obrátilo na Tekovskú župu a žiadalo náhradu týchto nenáležite vynútených peňazí.

Hlavný notár Nagy referoval v tomto zmysle na župnej kongregácii, ktorá sa konala vo Veľkom Uhrovci 31. januára 1709.^[631] Priviedol vec tak ďaleko, až kongregácia musela uznať, že toto bremeno nemôže znášať mesto samo. Následkom toho boli pre budúcnosť všetky porcie pre kone predpísané župe a mestu zostalo 315 znížených porcií pre vojakov. Avšak sumu vydanú do 13. decembra sľúbila tekovská kongregácia vyplatiť Kremnici len vtedy, ak vojenský komisariát nahradí župe túto a ešte vyššiu sumu, pretože aj župa musela poskytovať vojsku viac ako obyčajne. Preto mala Kremnica spolu s Tekovskou župou rokovať v tejto záležitosti s vojenským komisariátom.^[632]

Kremnica prijala túto výzvu a sľúbila vojenskému komisárovi dar 100 zlatých alebo 20 dukátov in natura,^[633] ak pomôže mestu získať vydaných 6824 zlatých 48 grajciarov. Nolten vynaložil v tomto ohľade všetko možné úsilie, avšak jeho práca zostala bezvýsledná a uhradenie tejto sumy dalo na seba čakať ešte niekoľko rokov.

Nová posádka a jej požiadavky

Ešte dva dni po odchode tollethovského vojska do Liptova, teda už 2. februára prišli do Kremnice dve roty sickingistovského pluku a zamýšľali sa tu natrvalo ubytovať.

Kremnica, ktorá sa už pri zpráve o nastávajúcom odchode tollethovského vojska z viacerých dôvodov tešila, prosila síce hlavného veliteľa Heistera prostredníctvom osobitnej deputácie o úplné oslobodenie od povinnosti ubytovania, keďže podľa podania^[634] Kremnica poskytla ubytovanie viackrát ako iné mestá, a preto predkladá svoju prosbu s väčším dôrazom. Súčasne odovzdala delegácia Heisterovi strieborný, silne pozlátený pokál v hodnote 20 dukátov. Avšak Heister nariadil vojenskému komisárovi, aby za tento pokál riadne zaplatil^[635] a kremnických vyslancov poučil, že nateraz, keď sú banské mestá ešte blízko bojiska a keď musí svoje vojsko nakoľko možno držať pohromade, nemôže vojsko ubytované v banských mestách inam preložiť.

S tým sa musela Kremnica uspokojiť, poskytnúť 123 mužom a 31 koňom^[636] ubytovanie a na určitý čas sa o nich starať.

Za veliteľa kremnickej a bystrickej posádky bol predbežne vymenovaný barón Laimbruch von Eppurg, ktorý žiadal Kremnicu, aby sa vyjadrila, či chce mužstvu poskytovať stravu v naturáliách a okrem toho platiť denne z každej porcie 2 grajciare do pokladnice, alebo či jej je milšie vyplatiť naturálnu stravu a každú porciu denne 5 grajciarmi, a tak odvádzať do vojenskej pokladnice denne 7 grajciarov. Súčasne žiadal schválenie svojho mesačného platu z mestskej pokladnice pre seba a pre svojho kremnického zástupcu, kapitána Henneberga.^[637]

Kremnica prijala prvú Laimbruchovu požiadavku, totiž že bude dávať vojakom stravu, a z titulu „služieb“, t. j. na kúrenie a osvetlenie bude odvádzať do vojenskej pokladnice na porciu denne 2 grajciare. Ohľadne poslednej požiadavky povolili veliteľovi Laimbruchovi mesačný plat 40 ríšskych toliarov a kapitánovi Hennebergovi ako jeho zástupcovi tak isto mesačný plat 20 toliarov z mestskej pokladnice.^[638]

Hlavný veliteľ všetkých banských miest, generál a poľný maršal-kapitán gróf Steineville dostal práve povolenie od Heistera, že môže z titulu peňazí na stravu žiadať od banských miest mesačne 100 toliarov.

Toto oznámila Banská Bystrica dňa 15. februára Kremnici^[639] a prosila ju o zariadenie, aby sa táto suma podľa príslušných proporcií rozdelila medzi všetky banské mestá a aby ju tieto potom presne platili. Domnievala sa totiž, že banské mestá budú musieť splniť túto požiadavku Steinevilla, hoci každé z nich bude musieť poskytovať pevný mesačný plat aj svojim vlastným veliteľom. Kremnica sa nestotožňovala s názorom Banskej Bystrice a v tomto zmysle získala na svoju stranu aj Banskú Štiavnicu a menšie banské mestá. Banská Štiavnica totiž zdôrazňovala úbohosť a nespočetné výdavky banských miest, ako aj tú okolnosť, že si remeselníci z banských miest pre stále nepriateľské výpravy takmer nič nemôžu zarobiť.^[640] Preto sa aj po novom naliehaní zo strany Banskej Bystrice zdráhala prispieť na plat Steinevilla.^[641] Toto zdráhanie zachránilo mestá od nového bremena.

Všeobecná neistota

Cisárske vojsko koncom októbra mocným úderom vytlačilo vojsko konfederantov z Tekova, Hontu, Zvolena, Turca a v januári 1709 aj z Oravy a Liptova. Pri tejto príležitosti konfederanti vypálili Zvolenský hrad,^[642] vyplienili mnohé osady a spôsobili veľa škôd najmä v Turčianskej župe.^[643] Tým však nič nezískali pre zaujaté územie, pretože konfederanti, ktorých predvoj bol ešte stále v Novohradskej župe, často vysielali menšie oddiely na územie obsadené cisárskym vojskom a znepokojovali nepriateľa. Vedeli sa veľmi šikovne vyhnúť jeho všemožnému prenasledovaniu a nepúšťali sa s ním do boja, takže ani jeden deň sa nemohol a nesmel oddávať úplnému pokoju. Bola to akási guerillová vojna, ktorá udržiavala územie obsadené cisárskymi v stálom napätí.

Okrem spomenutých ťažkostí boli tieto oblasti aj neobyčajne rozsiahle a trpeli najmä pre zbojníctvo, ktoré sa veľmi rozrástlo.

Mnohí ľudia si totiž počas takmer šesť rokov trvajúcej vojny zvykli na jednej strane na bezstarostný život, keďže dostávali od obyvateľstva, ktoré muselo na nich pracovať, žold a všetky potrebné veci, prípadne si ich násilím vymáhali.

Na druhej strane si zas natoľko obľúbili plienenie a rabovanie, ktoré bolo rozhodne oveľa výnosnejšie ako ich predošlé zamestnanie, že sa s ním nevedeli rozlúčiť. Prísne predpisy Rákóczyho a jeho veliteľov sa takmer vôbec neuplatňovali najmä v tom čase, keď konfederanti utrpeli od cisárskeho vojska viaceré porážky.

Z rozptýlených a ujdených elementov rákóczyovského vojska vytvárali sa teraz veľmi silné a početné bandy, ktoré len rabovali a strašným vraždením šírili okolo seba hrôzu.

Takmer všetky cesty, ktoré cisárske vojsko dosť silne neobsadilo a nestrážilo, priviedli tieto hyeny do stavu formálneho obliehania. Nielen obchodníci a remeselníci,^[644] ale ani tí, čo nosili so sebou nejaké peniaze alebo cennosti, netrúfali si navštevovať jarmoky, ba ani sa ukázať mimo mesta. Dokonca ani komora sa neodvážila posielať peniaze pod obvyklou strážou do iných miest a všetky svoje platby uskutočňovala len prostredníctvom písomných poukazov a zmeniek.^[645] To isté robili aj banské mestá.^[646] Avšak aj cestujúci, ktorý nemal so sebou peniaze ani cennosti, bol závislý od milosti potulujúcich sa zbojníkov a neraz neboli doručené jednoduché listy, ktoré si museli vymeniť medzi sebou súkromníci alebo municípiá. Uvedieme aspoň niekoľko z mnohých takýchto príhod. Kremnickému richtárovi, idúcemu do Bratislavy vo funkcii snemového vyslanca, zobrali pri Pezinku dvaja zbojníci všetky písomnosti^[647] a dvoch mestských hajdúchov obrali v horách medzi Kremnicou a Bystricou nielen o šaty a zbrane, ale aj o listy adresované Kremnicou Bystrici.^[648] Neistota verejných ciest bola taká veľká, že banskomestskí snemoví vyslanci, hoci to bola 15 — 20-členná spoločnosť, si trúfali nastúpiť cestu cez Prievidzu do Bratislavy len pod silnou vojenskou strážou.^[649]

Aby sa skončil tento nešťastný a neznesiteľný stav a aby sa zaistila záchrana pred zbojníctvom, zamýšľal Heister najprv zaviesť všeobecnú insurekciu, a dal preto spísať všetkých zbraneschopných mužov v banských mestách a okolitých župách.^[650] Jeho opätovné nariadenia o pátraní po kurucoch a ich majetku najlepšie dokazujú, že Heister obyvateľstvu celkom nedôveroval.^[651] Neskoršie však zmenil svoju mienku a nariadil Zvolenskej župe a banským mestám postaviť 100 mužov na stíhanie a vyhubenie zbojníkov a odviesť ich na miesta bližšie určené miestnymi veliteľmi.^[652]

Títo hajdúsi, ku ktorým postavila Kremnica 8 mužov,^[653] Štiavnica a Bystrica po 8 mužoch, Nová Baňa 5 mužov,^[654] zvyšok ostatné tri menšie banské mestá a Zvolenská župa, dostali za úlohu spolu s riadnym vojskom na jednej strane skoncovať so zbojníctvom, na druhej strane ochrániť vozy potravín a ovsa posielané vojsku.^[655] Toto konečne aj urobili, ale zbojníkov nemohli premôcť dlhý čas, čo ich zamestnávalo veľa mesiacov.

Okrem predpisov, týkajúcich sa odstránenia neistoty zapríčinenej zbojníkmi, boli vydané aj ďalšie na odvrátenie pričastých nepriateľských prepadov. Tieto príkazy sa týkali najmä opevnenia na miestach považovaných cisárskymi veliteľmi za viac alebo menej dôležité, najmä však v mestách.

V Kremnici, ktorá bola — ako sme sa už zmienili — obklopená celým pásom zrubov, spočívali opevňovacie práce v tom, že sa zatarasili drevenými palisádami najprv vonkajšie konce všetkých ulíc vedúcich von z mesta, potom bočné uličky a konečne aj hlavné ulice. Tak sa stalo aj s oboma prístupmi ku kremnickému zámku. Na severnej a východnej strane bol zámok opevnený násypmi. Okrem toho boli zamurované všetky otvory v hradnom múre. Pred všetkými mestskými bránami boli urobené padacie mosty alebo boli lepšie opevnené. Vodné prietoky boli starostlivo vyčistené a pripravené.^[656] Kremnica aj s predmestiami sa zmenila na skutočnú pevnosť. Koľko sa na tento účel poskytlo, možno si len približne predstaviť, keď si pomyslíme, že opevňovacie práce začali už 10. mája a trvali takmer bez prestania až do konca roku.

Bratislavský snem a ťažkosti so snemovou taxou

Keď sa cisárovi podarilo ešte viac rozšíriť svoje panstvo v Uhorsku, chcel sa znovu pokúsiť ukončiť skazonosnú vojnu a súčasne ešte viac upevniť svoju moc v zaujatých oblastiach, ako aj upraviť všeobecne zmätené a veľmi sťažené pomery v časti Uhorska podriadenej jeho žezlu a podľa možnosti pomôcť aspoň v najnaliehavejších potrebách a pri najkrikľavejších žalobách.

Za tým účelom znovu zvolal snem rozpustený ešte minulého roku a pozval naň aj tie municípiá, ktoré sa na ňom predtým nemohli alebo nechceli zúčastniť.

Kremnica dostala osobitný prípis,^[657] aby na 15. mája 1709 poslala do Bratislavy dvoch mierumilovných a pre všeobecné dobro oduševnených vyslancov. Pre prípad, že by sa vyslanci na snem nedostavili alebo sa oneskorili, hrozil im zákonný trest.

Okrem bezhraničnej neistoty ciest nebolo však žiadnej príčiny, prečo by Kremnica nemala prijať toto pozvanie. Preto zvolila za svojich vyslancov mestského radcu Adama Hirschnera a hlavného notára Baltazára Nagya^[658] a poslala ich spolu s delegátmi ostatných banských miest^[659] pod silnou vojenskou ochranou začiatkom mája do Bratislavy. Kým sa však kremnickí vyslanci vybrali na túto cestu, muselo im mesto sľúbiť, že sa v prípade núdze alebo nešťastia ujme ich príbuzných a bude ich chrániť.^[660]

Inštrukcia,^[661] ktorú dostali títo vyslanci, mala 17 bodov a týkala sa čiastočne mestských práv a privilégií, vzťahu ku komore, ďalej daní a vojenských bremien a konečne menej dôležitých vecí.

Najväčšou povinnosťou vyslancov bolo podľa najlepších možností brániť a zastávať mestské práva. Mali prosiť snem, aby znemožnil komorským úradníkom a reštauračným komisiám vydávať nariadenia protirečiace jasnému zneniu mestských privilégií a dispozície ohľadne obsadenia miesta banského majstra a iných úradov. Mali sa sťažovať, že komora sa chce násilne zmocniť mestských lesov a získať právomoc aj v procesných veciach a civilných záležitostiach. Ďalej mali protestovať proti importu cudzincov a prosiť, aby úradné miesta mohli dostávať len „synovia krajiny“.

Vo veci daní mali vyslanci žiadať, aby sa banské mestá nezdaňovali podľa port, aby boli oslobodené od spoločenstva so župami a aby boli pre ne vypísané osobitné sumy daní, ktoré by si medzi sebou rozdelili. Ďalej mali žiadať zrušenie poplatku pre zvolenský hrad, keďže tento hrad už dávno nie je pre banské mestá záštitou, a mali sa usilovať o kontrolu potvrdenia leopoldovského oslobodenia dedinčanov od daní. Ohľadne ubytovania vojska mali vyslanci dosiahnuť úplné oslobodenie Kremnice od tohto bremena. Okrem toho mali sa usilovať dosiahnuť, aby mincovňa opäť vyplácala mestskému richtárovi skúšobný honorár, aby komorskí úradníci museli platiť krajinské dane, aby vojenské osoby nesmeli čachrovať alebo vykonávať iné remeslo, aby komora konečne odovzdala už od viac rokov vybrané a dosiaľ neodvedené haliere na stavbu kostola a nakoniec aby sa Herkelovi nepodarilo podniknúť niečo proti mestu.

S touto inštrukciou prišli vyslanci 17. mája do Bratislavy a už 28. mája boli predvolaní pred uhorskú dvorskú komoru.^[662] Tu im oznámili, že sedem banských miest má zaplatiť z titulu snemovej taxy 12 000 zlatých. Keďže vyslanci banských miest nechceli súhlasiť s touto požiadavkou, tvrdiac, že pre ňu nemajú inštrukciu, dala im dvorská komora štrnásťdňovú lehotu, počas ktorej môžu dostať potrebné smernice a s konečnou platnosťou sa vyjadriť o prijatí platobnej povinnosti.^[663]

Všetci vyslanci poslali svojim vysielateľom o tomto zprávu, ktorá spôsobila banským mestám nemalé starostí. Kremnica zo svojej strany súhlasila s odpoveďou vyslancov dvorskej komore, ktorí predstierali veľkú chudobu banských miest a rozhodla sa^[664] požiadať administrátora úradu hlavného komorského grófa Mayerena, aby aj on upovedomil dvorskú komoru o veľkej biede tunajšieho obyvateľstva, resp. aby potvrdil údaje miest a ich vyslancov a prihovoril sa za zníženie snemovej taxy uloženej banským mestám.

V tomto zmysle písala aj Banskej Štiavnici a Banskej Bystrici a tieto úplne schválili kremnický návrh.^[665]

Mayerenom vystavené svedectvo chudoby a jeho príhovor za banské mestá spolu s listami Kremnice, Banskej Štiavnice a Banskej Bystrice nedostali sa medzitým do rúk vyslancov, pretože tieto písomnosti zobrali kremnickým poslom neďaleko Pezinka dvaja potulní husári,^[666] a tak boli vyslanci nútení požiadať dvorskú komoru o predĺženie poskytnutej lehoty. To aj dosiahli, tento raz len na 5 dní.^[667]

Pri tej príležitosti, keď vyslanci banských miest žiadali o predĺženie poskytnutej lehoty pre dvorskú komoru, povedal im sekretár prezidenta dvorskej komory Péterffy, že banské mestá by mohli prijať asi tretinu požadovanej sumy a že by sa mohli zaviazať, že ju splatia čo najskôr, pretože dvorská komora sa uspokojí so snemovou taxou 4000 — 5000 zlatých od týchto miest. Aj toto oznámil Nagy Kremnici.^[668] Preto teraz už banské mestá vedeli, čoho sa majú držať a ako hlboko môžu ísť pod pôvodnú požiadavku dvorskej komory.

Znovu odoslaný prípis Mayerena poslala teraz do Bratislavy sama Banská Štiavnica.^[669] Pod vplyvom listu i večných sťažností vyslancov banských miest rozhodla sa dvorská komora, že od banských miest bude žiadať ako snemovú taxu raz pre vždy 5000 zlatých^[670] a že im prikáže, aby z tejto sumy odovzdali do 14 dní^[671] 1500 zlatých na kráľovský stôl,^[672] 500 zlatých sekretárovi dvorskej kancelárie Jánovi Žigmundovi Hájekovi^[673] a 1000 zlatých palatínovi Pavlovi Eszterházymu.^[674]

Vyslanci boli s týmto riešením spokojní. Predsa však považovali za potrebné spoločne oznámiť banským mestám prísne predpisy pri vymáhaní, ktoré im dali do výhľadu pre prípad nedodržania tohto termínu a žiadali banské mestá, aby s najväčšou možnou rýchlosťou vymáhali uložené peniaze.^[675]

Následkom tejto zprávy snažili sa banské mestá čo najskôr zozbierať uloženú sumu 3000 zlatých. Táto práca však šla nekonečne ťažko v mestách, kde obyvateľstvo bolo už celkom vyssaté a samé mestá, ako aj Banská Bystrica, sťažovali sa na veľkú biedu svojich mešťanov.^[676]

Kremnica teraz navrhla, aby komorská komisia, ktorá bola práve v Banskej Štiavnici, požiadala dvorskú komoru o vyplatenie prikázanej sumy a aby banské mestá odovzdali tieto peniaze komorskej komisii.^[677] Banské mestá súhlasili s týmto návrhom.^[678]

Komisia však chcela mať najprv hotové peniaze v rukách a len potom vyhovieť žiadosti banských miest.^[679] Banské mestá si teda museli uloženú sumu vymáhať od svojich obyvateľov bez akéhokoľvek ohľadu a milosrdenstva^[680] a odviesť peniaze.

Pretože však neistota verejných ciest bola už taká veľká, že si mestá netrúfali poslať zozbierané peniaze do Banskej Štiavnice, aby cestou nepadli do rúk zbojníkom, dovolila komorská komisia, aby Banská Bystrica a Ľubietová odovzdali svoje kvantum bystrickej komore a Kremnica svoje kremnickej. Kvitancie o prevedení platby chcela mať však komorská komisia v rukách skôr ako by poslala dvorskej komore poukážku.^[681]

Tak sa i stalo.^[682] Avšak peniaze už boli odvedené komore a keď komorská komisia odoslala dvorskej komore poukážku, prišla zpráva od vyslancov Baltazára Nagya, Michala de Szopor, Ignáca Pirolta a Daniela Sextia, podľa ktorej kráľovská tabuľa nie je spokojná s poukážkou a žiada vyplatiť poukázanú sumu 1500 zlatých priamo poľnému maršalovi grófovi Jánovi Pálffymu.^[683] Ani uhorská dvorská komora nebola spokojná, že banské mestá odovzdali snemovú taxu tamojším komorám^[684] a žiadala, aby kráľovskej tabuli poukázaných 1500 zlatých odovzdali priamo Pálffymu.

Čo sa dalo robiť? Banské mestá veľmi popudené pre takýto postup^[685] museli sa uspokojiť so sťažnosťou a podriadiť sa novému nariadeniu.

Táto nepríjemná záležitosť sa predbežne skončila až koncom augusta, keď už Banská Bystrica a Banská Štiavnica odovzdali svoje kvantum poľnému maršalovi Pálffymu zdržujúcemu sa v Banskej Bystrici, Kremnica však na návrh vojenského komisára Noltena zase Imrichovi Sipekymu, správcovi arcibiskupských majetkov patriacich ku Sv. Krížu.

Kým mali banské mestá ťažkosti so snemovou taxou, pracoval bratislavský snem usilovne na úprave mnohých verejných a súkromných vzťahov.

Kremnickí vyslanci mali zatiaľ málo príležitosti k splneniu jednotlivých bodov svojej inštrukcie. Napriek tomu 26. júna zozbierali spolu s vyslancami ostatných banských miest všetky svoje sťažnosti proti bezočivosti a všemocnosti komorských úradníkov a súc podporení aj celým štvrtým stavom predložili ich v osobitnej písomnej žiadosti zo dňa 3. júla snemu s prosbou o podporu u cisára.^[686] Príslušnú žiadosť cisár vybavil tak, že znovu prisľúbil ponechať banským mestám ich výsady a staré práva. Na sťažnosť podanú výslovne proti komorským úradníkom však neodpovedal, len poznamenal, že aj nabudúce budú vysielaní kráľovskí komisári k reštaurácii mestskej rady.^[687] V tejto veci teda banské mestá na sneme nič nevybavili. Museli sa však o to pokúsiť, pretože by sa upevnila najnenávidenejšia zo všetkých inštitúcií, totiž kráľovskí komisári, ktorých obyčajne menovala dvorská komora a ktorí vždy ochotne podporovali úsilie komorských úradníkov a podľa najlepšej možnosti sa snažili rozšíriť ich moc.

Čo však bolo pre snem dôležité, to bola žiadosť poslaná cisárovi, aby vyhlásil povstalcov Rákóczyho a Bercsényiho za vyhnancov, avšak jeho prívržencom dal amnestiu, ak sa do 30 dní vrátia k cisárovi. Na túto prosbu vydal cisár 14. júla proskripčný patent^[688] a rozoslal ho všetkým municípiám, ktoré podliehali pod jeho vládu.

Snem sa skončil koncom augusta^[689] a Nagy nastúpil 29. t. m. spiatočnú cestu do Kremnice.^[690] Jeho spoluvyslanci, Adam Hirschner a Dávid Armbruster štiavnickí, ďalej Benedikt Lannser, bystrický, Eliáš Lanský a Štefan Mocsy novobanskí a Ján Brdo, beliansky opustili snem so súhlasom palatína už 19. júna.^[691]

Obnova kostolov

Náboženské roztržky, ktoré sa od roku 1705 utíšili, opäť prudko vypukli po obsadení tohto mesta cisárskym vojskom. V Kremnici bol najhorlivejší hlavný farár Adam Samarjay, ktorý ich chcel roznietiť a využiť. On totiž už vtedy, keď vyšlo rozhodnutie o vyplácaní evanjelických duchovných z mestskej pokladnice, nesúhlasil s tým, pretože mal dostávať z tejto pokladnice len takú sumu, ako všetci traja tunajší evanjelickí farári, hoci od mesta dostával pevný ročný plat 400 zlatých, kým mestský richtár v tom čase mal plat len 156 zlatých.^[692] Keď teraz videl, že sa časy zmenili v jeho prospech, rozhodol sa podľa možnosti využiť dobrú príležitosť. Za tým cieľom nahovoril niekoľkých významných členov tunajšej katolíckej obce, aby sa písomne obrátili na ostrihomského arcibiskupa Augustína von Sassau, aby mu blahoželali k jeho nástupu na úrad a pri tej príležitosti si pýtali radu, čo majú robiť, aby znovu získali stratené kostoly.^[693]

Samarjay odišiel s týmto listom osobne do Bratislavy, kde sa práve zdržoval ostrihomský arcibiskup, a okrem toho predložil aj svoju vlastnú žiadosť, v ktorej sa sťažoval, že kremnickí nekatolíci od 11. apríla 1704 až do roku 1705 úplne zastavili platy katolíckym cirkevným zamestnancom a potom im uvoľnili len polovicu. Preto prosil, aby arcibiskup nariadil mestu Kremnici znovu poukázať niekdajšie platy hlavnému farárovi, učiteľovi a iným zamestnancom katolíckej cirkvi v Kremnici a vyplácať ich z mestskej pokladnice.^[694]

Ostrihomský arcibiskup poďakoval kremnickej katolíckej cirkvi za blahoželanie, sľúbil jej, že bude zastupovať jej požiadavky a záujmy u cisára a všade, kde len bude treba, že ich bude pred každým chrániť a oznámil jej, že dostane od Samarjayho úpravu, ktorú jej oznámi ústne.^[695]

Na Samarjayovu žiadosť písal ostrihomský arbiciskup Kremnici a posielajúc jej odpis spomenutej žiadosti vyzval ju, aby podporovala spravodlivé nároky Samarjayho a uspokojila jeho požiadavky.^[696]

Arcibiskupov prípis oznámila mestská rada tunajšej evanjelickej cirkvi na vyjadrenie, a táto odpovedala, že sa bude pridŕžať zákona z r. 1681, podľa ktorého nemusia platiť ani katolíci evanjelickým, avšak podľa 11 z. čl. z roku 1647 ani evanjelici katolíckym duchovným nijaké taxy.^[697]

Kremnica vyhlásila Samarjayho udanie pre násilné zadržanie platu nekatolíkmi za falošné a bezpodstatné, pretože vedela, že všetky rozhodnutia na zasadaniach volenej obce týkajúce sa otázky odmeňovania cirkevných úradníkov a sluhov, pri ktorých boli prítomní aj katolíci ako plnomocní členovia, boli vyhlásené jednohlasne. Preto ponechala aj hlavnému farárovi plat určený roku 1705.^[698]

Takýmto spôsobom nemalo prvé vystúpenie Samarjayho okrem iných mrzutostí žiaden ďalší následok. To ho však neodradilo pokračovať v začatom diele. Lúčanským katolíkom poradil, aby cirkevné príspevky z tamojších pozemkov neodvádzali ďalej tamojšiemu farárovi Prinovi, lebo to bol evanjelik a Lúčky nemali katolíckeho duchovného, ale priamo mestskému hlavnému farárovi.^[699]

Podľa zákona z r. 1681 mal teraz Samarjay plné právo na takéto opatrenie, evanjelici sa však sťažovali a dosiahli, že ani oni nemusia nič platiť katolíckym duchovným. Nato im katolícki členovia mestskej rady odpovedali, že rábsky zákonný článok týkajúci sa tejto záležitosti sa neujal a cirkevné pomery sa musia prinavrátiť do toho stavu, v ktorom boli pred vypuknutím povstania.^[700]

To sa aj skutočne stalo. Už 18. novembra 1709 prišla do Kremnice komisia, ktorú tvorili tekovský podžupan Ján Kazy, svätokrížsky farár František Hajnovič, tekovský župný pokladník Imrich Sipeky a tekovský asesor Ján Semleky, ktorí mali obnoviť pôvodné cirkevné vzťahy.^[701]

Komisia si predvolala na 19. novembra celú mestskú radu a okrem nej aj miestneho veliteľa kapitána Martha, hlavného farára Samarjayho, gvardiána tunajšieho františkánskeho kostola, ktorý bol súčasne aj farárom na Kremnických Baniach, a dvoch tunajších evanjelických farárov. V ich prítomnosti prečítala Heisterov list zo 17. októbra 1709 z tábora pri Tekove, podľa ktorého^[702] sa majú všetky kostoly, fundácie a benefícia, odňaté počas povstania, vrátiť katolíkom a cirkevné vzťahy sa majú uviesť do predošlého stavu. Vykonaním tohto nariadenia boli poverení slúžni s osobitným komisárom, ktorí dostali plnú moc, aby ho presadili hoc aj násilím. V tom prípade im mali pomáhať miestne úrady a veliteľ s ozbrojenou mocou.

Po prečítaní listu vyzval Kazy prítomných evanjelikov, aby ihneď odovzdali katolíkom kľúče od zámockého a špitálskeho kostola, ktoré mali dosiaľ nezákonne u seba. Potom si evanjelici pýtali Heisterov rozkaz, aby ho mohli oznámiť celej cirkevnej obci. Kazy však celkom zamietol ich prosbu a mestská rada musela ihneď poslať radcov Samuela Rotha z Rothenfelsu a Ferdinanda Freyseysena po kostolné kľúče.^[703]

Po odovzdaní prinesených kľúčov vyhlásil Roth, že evanjelická cirkevná obec sa podrobí Heisterovmu nariadeniu, avšak bude proti nemu protestovať u cisára. Okrem toho si nárokuje náhradu sumy poukázanej z cirkevnej pokladnice na znovuvystavanie zhoreného špitálskeho kostola roku 1705 a s istotou očakáva spravodlivosť od svojich katolíckych spolumešťanov.^[704]

Komisia prevzala kľúče s poznámkou, že evanjelici nemajú zatvorenú cestu k trónu, avšak ich nároky na akúkoľvek náhradu budú musieť úplne padnúť, pretože bolo ich povinnosťou po požiari znovu vystavať špitálsky kostol, ktorý slúžil ich potrebám, keďže boli násilnými uchvátiteľmi chrámov.^[705]

Po takejto odpovedi odovzdala komisia kľúče prítomnému farárovi, a tento — pretože bolo práve Alžbety — viedol procesiu z kostola na námestí alebo farského kostola najprv do špitálskeho kostola, čiže kostola sv. Alžbety a odtiaľ do zámockého kostola čiže kostola sv. Kataríny.^[706] Nasledujúceho dňa, t. j. 20. novembra, museli sa dostaviť pred komisiu nielen tí, čo neboli prítomní minulého dňa, ale aj evanjelickí duchovní z Lúčok, Kunešova a Horného Turčeka.

Komisia zakázala duchovným z dedín vykonávať ich funkcie a v budúcnosti verejne či tajne vykonávať akúkoľvek úradnú agendu. Nakoniec im uložila, že sa do troch dní „musia odstrániť a vypratať.“^[707]

Po vybavení tohto predmetu prišla na pretras Samarjayho požiadavka. Tento si totiž nárokoval náhradu asi 2000 zlatých, a to časť za rozličné vedľajšie dôchodky, ako drevo, pivo, sviatočné prepitné, ofery a pod., ktoré mu boli zastavené po odovzdaní kostolov evanjelikom a druhú časť z mestskej pokladnice ako náhradu za jeho plat od 11. apríla 1704 do 22. novembra 1705, ktorú on sám odhadol na 1000 zlatých.^[708]

Komisia tvrdila, že Samarjayho požiadavky sa musia splniť. Ako mu však mohla vyhovieť? Časť mestských radcov a členov volenej obce bola tohto názoru, že evanjelická cirkevná obec musí vrátiť peniaze prijaté od 22. novembra 1705 z mestskej pokladnice, keďže údajne evanjelici boli nútení rozhodnutím kniežaťa Rákóczyho ustanoviť a dodatočne upraviť platy cirkevného a školského personálu a tým spôsobili veľkú neprávosť a škodu hlavnému farárovi. Druhá časť zatiaľ myslela, že Samarjaymu musí zaplatiť jeho plat za roky 1704 a 1705 mesto. Po dlhšej výmene názorov a po mnohých poradách sa konečne rozhodlo, že mesto postupne nahradí mestskému farárovi plat zadržaný v uvedených dvoch rokoch. Ohľadne 400 zlatých vyplácaných každoročne evanjelikom prosili títo komisiu o dlhší termín, aby videli, ako sa v tejto veci vyrovnajú evanjelici s katolíkmi v ostatných banských mestách. Požadovaný termín dostali.^[709]

Nakoniec urobila komisia ešte aj iné opatrenia a odovzdala mestu a hlavnému mestskému farárovi po exemplári spísaných nariadení.^[710]

V tomto prípise^[711] sa predovšetkým doslova uvádzal Heisterov rozkaz. Za ním sa v prvom bode nariaďovalo, že evanjelickí duchovní musia do troch dní opustiť farské budovy patriace k opraveným kostolom a nesmú viac vykonávať svoj úrad v obvode mesta a k nemu patriacich dedín, ináč budú spolu so svojimi priaznivcami a priateľmi vysťahovaní ozbrojenou mocou.

Druhý bod nariaďoval evanjelikom vydať katolíkom všetky predmety patriace kostolom zaujatým roku 1705 a kostol sv. Alžbety priviesť do takého stavu, v akom bol pred požiarom. Podľa tretieho bodu mali sa katolíkom nahradiť všetky tie platy a benefícia, ktoré poberali evanjelickí duchovní v posledných štyroch rokoch. Keby sa tak nestalo, môžu katolíci brachiálnou mocou vymáhať nenahradené sumy alebo požiadať o ich vymáhanie podžupana. Štvrtý bod obsahoval súhlas, že odteraz má mestská pokladnica vyplácať celý plat len katolíckemu cirkevnému a školskému personálu. Podľa piateho bodu povolila komisia kremnickým evanjelikom len jedného duchovného, a to prvého nemeckého farára, avšak zakázala mu bývať vo vnútornom meste, úradne navštevovať dediny alebo dovoliť dedinčanom prichádzať na evanjelickú faru. Druhý nemecký farár Tobiáš Spindler a slovenský farár Ján Major boli ihneď suspendovaní z úradu. Spindlerovi, ktorý bol práve v cudzine, predpísali na vysťahovanie mesačný, Majorovi však len trojdňový termín. Šiesty bod komisionálnych nariadení určoval, že zvony evanjelikov sa môžu používať zas len za tých podmienok, ako pred vojnou, ďalej že v prípade, keby mal byť evanjelik pochovaný na mestskom cintoríne, evanjelický duchovný nesmie prekročiť prah cintorína, a konečne že miešané manželské páry musia zaplatiť všetky štolárne poplatky len a výlučne katolíckym duchovným. Podľa siedmeho bodu mali mestská rada a tunajší katolícki duchovní pridržiavať evanjelikov k zachovávaniu sviatkov. Konečne, podľa ôsmeho bodu musel Virgil Freyseysen vydať hlavnému farárovi zlaté reťaze a prstene, ktoré vyňal z vlastnej rodinnej hrobky na zámku pri pohrebe svojho brata Krištofa Kristiána, pretože podľa výpovede komisie prepadajú božskému a cirkevnému právu.

Takým istým spôsobom a takmer v tom istom čase boli kostoly, odovzdané roku 1705 evanjelikom, prinavrátené katolíkom aj v ostatných banských mestách.^[712] Najväčšie ťažkostí a najviac príležitostí ku sporom medzi obyvateľstvom každého mesta vyvolala otázka, ako a kto má nahradiť katolíkom príjmy odňaté im za posledné štyri roky. Pretože sa tieto ťažkosti vyskytli všade, kde sa konala reštitúcia kostolov a pretože pre ne mnohí prepjatí ľudia príliš potláčali a trápili evanjelikov, na čo sa postihnutí sťažovali trónu a museli prosiť o pomoc, bol sám cisár nútený zasiahnuť do sporov veľmi roztrpčených stránok a trochu utíšiť rozvírené pomery. Toto urobil svojím patentom zo dňa 12. decembra 1709.^[713]

Kremnickí evanjelici vôbec neboli spokojní s nariadeniami komisie a hľadali pomoc proti nim u Heistera,^[714] na sneme^[715] a u samého cisára.

Poľnému maršalovi Heisterovi sa žalovali, že evanjelických duchovných z Lúčok, Kunešova a Horného Turčeka ich nástupcovia nielen doslova vyhnali, ale im odňali aj úrodu.^[716] Ohľadom tretieho bodu komisionálnych nariadení sa sťažovali, že volená obec sa roku 1705 dobrovoľne rozhodla platiť z mestskej pokladnice rovnako evanjelikom a katolíkom, pretože evanjelici mali v meste prevažnú väčšinu obyvateľstva, platili teda viac do mestskej pokladnice než katolíci.^[717] Tentoraz protestovali proti tomu, aby museli vrátiť prijaté peniaze alebo nabudúce čokoľvek protizákonne platiť katolíckym duchovným. Súčasne žiadali od Heistera nariadenie, aby evanjelici dostávali z mestskej pokladnice rovnakú sumu ako katolíci alebo aby mestská pokladnica nič nevyplácala, a potom by tak katolíci ako aj evanjelici platili a vydržiavali svojich duchovných a učiteľov z vlastných prostriedkov.^[718] Ďalej ho prosili, aby zastavil to nariadenie komisie, podľa ktorého sa má obmedziť počet ich duchovných v meste na jedného (tomuto sa mal zakázať styk s dedinčanmi ako aj vstup do mestského cintorína), a ktorým sa evanjelikom zakazuje zvonenie pri pohreboch.

Podobnú inštrukciu^[719] dostal aj hlavný notár Nagy, vyslaný mestom na snem. Tento docielil u cisára, že kremnickí evanjelici konečne dostali povolenie vydržiavať dvoch duchovných.^[720] Okrem toho boli úplne oslobodení od náhrady peňazí prijatých od mesta v rokoch 1705 až 1707 a osobitných príjmov.^[721]

Ladislav Boršický ako reštauračný komisár

Nariadeniami komisie o vrátení kostolov bola teraz postihnutá evanjelická časť obyvateľstva banských miest. Katolícka časť bola s nimi spokojná. Ba mnohí, ako Gašpar Magyar,^[722] zvolený za kremnického podnotára dňa 23. septembra 1709 a štiavnický hlavný notár Michal Ignác Pirolt snažili sa drakónske smernice nakoľko možno ešte zostriť.^[723]

Teraz však malo všetko obyvateľstvo banských miest pocítiť tlak obnovenej vlády a presvedčiť sa dostatočne o jej požehnaní a dobročinnosti. Túto úlohu mal zohrať reštauračný komisár.

Cisár si totiž z predošlého roku pri odpovedi na žiadosť vyslancov banských miest výslovne vyhradil právo vysielať na reštaurácie mestskej rady banských a iných slobodných kráľovských miest svojich komisárov, pretože považoval mestá, najmä banské a predovšetkým baníctvo nie za majetok krajiny, ale za svoje vlastníctvo.^[724] Toto predpokladané právo chcel teraz zmeniť na skutočnosť. Preto ohlásil banským mestám už 2. decembra 1709,^[725] že na nasledujúce voľby mestskej rady vyšle kráľovského komisára.

Za reštauračného komisára pre banské mestá vymenovala teraz uhorská dvorská komora Ladislava Boršického, predstaveného zvolenského tridsiatkového úradu, a dala mu potrebné inštrukcie.

Štyri menšie banské mestá, Pukanec, Nová Baňa, Banská Belá a Ľubietová boli mu úplne vydané na milosť a nemilosť, pretože niekdajšia svornosť, ktorá robila takými veľkými „res publica“ siedmich banských miest, bola už pochovaná, menšie banské mestá prejavovali častejšie separatistické tendencie,^[726] a tým dali trom väčším banským mestám dôvod na nespokojnosť. To malo za následok, že sa ich Kremnica, Štiavnica a Bystrica už neujímali s takou nehou a láskou ako prv a že ich ponechali vlastnému osudu. V menších banských mestách bačoval teda Boršický podľa svojej ľubovôle.

O istom zvierati hovoria prírodovedci, že až vtedy zatúži po ľudskej krvi, keď ju už raz ochutnalo. Túto výpoveď možno teraz plným právom použiť pre Boršického. Aj jemu sa zapáčilo despotické panstvo, ktoré sa mu podarilo zaviesť v menších banských mestách, takže si nemohol odoprieť postupovať podobným spôsobom aj vo väčších mestách.

Začal s Banskou Bystricou, a to tak, že už od storočí určený deň volieb preložil na neskorší termín a potom pri richtárskej voľbe aj sám hlasoval. Pre tento prípad nariadil považovať svoj hlas za 30 hlasov, kým každý zo 100 bystrických členov volenej obce mal len jediný hlas.^[727]

Podobnými praktikami zreštauroval mestskú radu nie podľa želania meštianstva, ale podľa svojej vlastnej ľubovôle.

V Banskej Štiavnici postupoval takým istým spôsobom, narazil však na odpor u časti katolíckeho obyvateľstva. Štiavničanom sa nechcelo páčiť, že reštauračná komisia takto šliape ich prastaré výsady.

Nakoniec si nechal reštauráciu v Kremnici. V tomto meste pripadol obvyklý deň reštaurácie na nedeľu po Hromniciach, teda roku 1710 na 9. februára. Toho dňa sa zhromaždilo všetko obyvateľstvo k voľbe mestského richtára na radnici. Kým sa však prikročilo k voľbe, prišiel list od Boršického, ktorý zakázal reštauráciu a presunul ju na neskorší termín.^[728] Meštianstvo s tým vôbec nebolo spokojné, avšak nechcelo protirečiť reštauračnému komisárovi a pokojne sa rozišlo.^[729]

Až 15. februára sa objavil v Kremnici Boršický a dal zvolať všetko meštianstvo na 16. februára 1710 na radnicu k voľbe richtára.^[730] Zakázal však prikročiť ku kandidovaniu alebo voľbe, kým on sám nebude prítomný. Tým hlboko zasiahol do viacstoročného zvyku, ktorý sa už stal posvätným a do niekdajších mravov a reštauračných zvyklostí meštianstva.^[731]

Boršický zatiaľ nechal na seba ešte dlhší čas čakať. Konečne sa objavil na radnici v sprievode všetkých tých komorských úradníkov, ktorí odišli roku 1704 z mestskej rady.

Odôvodňujúc oddialenie dňa voľby odvolával sa na podobný postup rákóczyovského reštauračného komisára Jánokyho, ináč však vyhlásil, že má moc postupovať podľa vlastného dobrozdania.^[732]

Túto moc a svoje vlastné dobrozdanie dal teraz pocítiť meštianstvu, keď povýšil za mestských radcov komorských úradníkov Daniela Warrona, Samuela Goldbergera, Árona Martinyho a Jána Pannera. Naproti tomu nariadil v predošlých rokoch zvoleným radcom Adamovi Hirschnerovi, Ferdinandovi Freyseysenovi, Samuelovi Rothovi von Rothenfelsovi, Eliášovi Schmiedeggovi, Pavlovi Bielikovi, Valentínovi Kramerovi, Jánovi Paukerovi a Žigmundovi Schwarzovi ihneď opustiť radcovské miesta a dosadnúť do volenej obce.^[733] Avšak ani tento útvar, ktorý spolu s mestským richtárom a radcami tvoril predstavenstvo mesta, nenechal nedotknutý, pretože nariadil všetkým tým mešťanom, ktorí boli od roku 1704 zvolení do volenej obce, aby ihneď odišli a ich miesta obsadil kameralistom Viliamom Pfaffom, ktorého vymenoval za hlavného orátora namiesto vlani zvoleného Juraja Felnera, ďalej sem dosadil Michala Hanszla, Jakuba Lansera, Fridricha Lemonyho a Juraja Ludviga.^[734] Dosadenie Herkela na jeho niekdajšie miesto odsunul na ten čas, kým umĺkne nedorozumenie medzi ním a mestom, vyvolané revíziou.^[735]

Na takúto svojvoľnú plnú moc a voľnosť reštauračného komisára, odporujúcu nielen mestským privilégiám, ale najmä každému právu, nemohla sa časť obyvateľstva už ďalej pokojne dívať. Preto vstali Eliáš Schmiedegg, Ferdinand Freyseysen a Samuel Roth a súc dosť zámožní, opovážili sa vyčítať reštauračnému komisárovi jeho nespravodlivé počínanie.^[736] Súčasne prosili meštianstvo o úplné oslobodenie od všetkých mestských úradov a hodností a zotrvali na svojom rozhodnutí okrem Rotha, ktorému ako aj Adamovi Hirschnerovi reštauračný komisár ihneď vrátil odňaté radcovské miesto.^[737] Tak musel Boršický na nátlak meštianstva nechať miesto Eliáša Schmiedegga prázdne a namiesto Samuela Rotha a Adama Hirschnera, ktorí sa stali radcami, uviedol do volenej obce oboch kameralistov, Jána Juraja Freyseysena a Krištofa Freyseysena.^[738]

Keď boli obaja radcovia takto pacifikovaní, čo bolo prvým reštauračným aktom pred richtárskou voľbou, prikročil Boršický k voľbe richtára.

Podľa základného privilégia^[739] patrilo výlučné právo kandidovania a voľby len meštianstvu a nikomu inému a ono ho vykonalo od dávnych čias prostredníctvom svojej volenej obce. Avšak ani túto výsadu nenechal Boršický nedotknutou, keďže on sám písomne kandidoval na miesto richtára tri osoby, a to Kartola Hückhera, Žigmunda Freyseysena a Daniela Warrona. Avšak Hückner a Warron mali s mestom spor, okrem toho posledný bol známy v Kremnici ako nesvedomitý a chamtivý človek. Preto meštianstvo vôbec nechcelo prikročiť k voľbe a Boršický bol nútený navrhnúť za kandidátov namiesto Hücknera a Warrona dvoch komorských úradníkov a to Árona Martinyho a Jána Pannera.^[740]

Konečne bol zvolený za mestského richtára Žigmund Freyseysen, keďže Martiny dostal okrem 30 hlasov Boršického len jeden hlas a Panner 6 hlasov od svojich komorských spoluúradníkov. Hneď nato ho Samarjay sprisahal vo farskom kostole.^[741]

Dňa 19. februára predložilo meštianstvo mestskej rade a reštauračnému komisárovi svoje požiadavky v piatich bodoch. Želalo si:

1. Aby sa mestské úrady a najmä inšpektoráty nad mestským hospodárstvom neudeľovali na celý život, ale aby boli do nich z času na čas dosadzované iné osoby;

2. Aby riadna cenzorská komisia každoročne preskúmala mestské účty;

3. Aby sa všetky privilégiá častejšie prečítali meštianstvu;

4. Aby mesto pre zvýšenie svojich príjmov zriadilo výčap vína a piva;

5. Aby sa vytvoril sklad, z ktorého by si chudobnejší mešťania v čase núdze mohli vypožičať pre prechádzajúcich vojakov potraviny, seno a ovos.^[742]

Prvú a tretiu požiadavku komisár bez všetkého prijal a sľúbil sám vymenovať členov komorskej komisie.^[743] O potrebe mestského výčapu vína a piva sa chcel Boršický najprv bližšie presvedčiť, ohľadne zriadenia skladu nariadil však mestu, aby malo stále pripravené seno a ovos pre meštianstvo.^[744]

Toho istého dňa, totiž 19. februára poslal aj Boršický mestskej rade prípis^[745] s požiadavkami v 18 bodoch, ktoré sa netýkali len verejných záležitostí, ale aj súkromných pomerov mešťanov a ktoré vyvolali u meštianstva veľké vzrušenie.

V prvom bode nariadil ponechať v hodnosti Jána Budnera, ktorý roku 1703 odišiel z úradu mestského radcu, avšak počas vojny ho zase obsadil, ďalej odstrániť Eliáša Schmiedegga, zvoliť stočlenný výbor podľa určených noriem a s ohľadom na prianie katolíckych mešťanov až po svojom návrate zo Štiavnice. V druhom bode rozkázal, aby sa vytvorila komisia aspoň z 8 mešťanov bývajúcich na námestí a z 8 mešťanov z predmestí, ktorá by spísala celý majetok každého mešťana a súčasne aby sa na základe účtov a kvitancií vyhotovil výkaz všetkých daní zaplatených počas vojny každým obyvateľom. Obe tieto operáty sa mali predložiť reštauračnému komisárovi.

V treťom bode žiadal vybrať a predložiť písomné nariadenia reštauračných komisárov z rokov 1699 — 1703; v piatom bode zas vyhotoviť pre svoju potrebu presné výkazy o náboženských a majetkových pomeroch sirôt a poručníkov. V piatom, šiestom, ôsmom a deviatom bode žiadal presnú odpoveď na otázky: kto a akí boli a ku ktorému náboženstvu patrili inšpektori ustanovení počas vojny a mestskí hospodári, ako aj na mestské trovy chovaní chudobní, aké veľké boli dôchodky chudobinca a ako boli spravované, aké, prečo, kedy, od koho, v akej výške a minci kapitály boli zverené mestu? Aké sú dosiaľ nevybraté poplatky? Ako sa postupovalo pri ubytovaní vojska a kto znášal ťarchy v tejto veci? Potom požadoval v 10. bode vysvetlenie o tom, či sa v tomto meste ešte používajú staré veľké miery na tekutiny a váhy a ak nie, kto, kedy a prečo ich odstránil. V 11. bode si pýtal podrobnú zprávu o príčinách nepochopiteľného úpadku tohto najbohatšieho zo všetkých banských miest a žiadal vypracovať návrh na zveľadenie jeho majetku. V 12. bode povoľoval čapovať víno výslovne len mestu a nie iba mešťanom z námestia 8 dní počas Vianoc, 4 dni koncom fašiangov, po 8 dňoch na Veľkú noc a Turíce a 2 dni na sviatok Nanebevzatia Márie. Ďalej chcel vedieť, čo nariadil mestu rákóczyovský komisár Jánoky a iní reštaurační komisári vo vojnových rokoch a koľko im, najmä však bývalému komisárovi banských miest Jánovi Schröterovi zaplatilo mesto ako plat a diurná; kedy predalo mesto 30 — 40 centov medi, ktoré mu dal Schröter na delá; za akú cenu, za aký druh mincí a kto predal víno patriace arcibiskupovi, skonfiškované komisárom Bercsényim a odovzdané mestu; či katolícki duchovní počas vojny dostávali plat a ako sa to stalo, že mestu zostalo niekoľko tisíc zlatých v medených peniazoch. Konečne chcel vedieť názor mesta, ako by bolo možno zmenšiť počet mestských úradníkov a tým ušetriť určité výdavky.

Tento prípis bol prečítaný volenej obci 20. februára^[746] a títo ho s neľúbosťou vzali na vedomie.

Komisári vyslaní na súpis majetku všetkých obyvateľov mesta Kremnice vykonali síce svoju prácu v predmestiach^[747] a odovzdali už 14. mája svoj elaborát,^[748] avšak mešťania z námestia protestovali proti tvrdeniu Boršického, ako keby chceli niekoho utláčať a vyhlásili, že si nedovolia spísať svoj majetok dovtedy, kým nedostanú výslovné nariadenie od cisára.^[749]

Aj ostatné nariadenia a požiadavky Boršického boli zodpovedané len čiastočne a s odporom.^[750]

Ako bezohľadne postupoval Boršický pri voľbe richtára, mestských radcov a členov volenej obce, tak udeľoval aj podriadené miesta úplne podľa svojej ľubovôle osobám, ktoré sa páčili jemu, nie však meštianstvu. Počínajúc inšpektormi mestských majetkov až do posledného mestského sluhu obsadil sám všetky miesta a oznámil to jednoduchým prípisom meštianstvu žasnúcemu nad jeho despotizmom.^[751]

Ohľadne požiadaviek Samarjayho naliehal na mesto, aby mu nahradilo škody utrpené v rokoch 1704 — 1709.^[752] Súčasne nariadil, aby si každý cech zvolil predstavených spomedzi katolíckych spolumajstrov a nabudúce zaviedol alternatívu voľby. Súčasne poveril cechy, aby vyhotovili zoznamy mien všetkých osôb povýšených počas vojny za majstrov aj s údajom ich náboženstva a aby ich predložili komisárovi spolu s úplným výkazom vyplatených poplatkov a pokút aj s uvedením spôsobu ich použitia.

Keď Boršický zariadil tieto veci a ešte mnohé iné,^[753] odišiel koncom februára do Banskej Štiavnice, aby tam dokončil reštauračné práce.^[754]

Kremnica si po jeho odchode trochu slobodnejšie vydýchla. Až teraz videla, že komisár príliš prekročil svoju moc, keďže svojvoľne obsadil aj miesto zvonára, trhového richtára, hostinských a iné. Tento postup vyvolal nesmelý pokus meštianstva navrhnúť na jednotlivé miesta iné osoby a ujať sa všetkých nezaslúžene degradovaných a odstránených spolumešťanov.^[755]

Avšak Boršický nechcel strpieť nijaký odpor. Naliehal na najprísnejšie prevedenie všetkých svojich nariadení a v prípade neusposlúchnutia hrozil zakročiť so všetkou prísnosťou.^[756] Po skončení reštauračných prác v Banskej Štiavnici vrátil sa 10. apríla naspäť do Kremnice, aby tu korunoval svoje dielo.

Večne nespokojný Herkel totiž spozoroval, že našiel pred očami reštauračného komisára milosť a túto okolnosť bohato využil. Kremnická mestská rada sledovala jeho čulú činnosť s úzkosťou a považovala za potrebné pokúsiť sa časom paralyzovať Herkelovo úsilie.

Za tým účelom zvolal mestský richtár celú mestskú radu a volenú obec na poradu, ktorá sa konala 10. apríla.^[757] Tu sa mala určiť a formulovať odpoveď, ktorú by dostal reštauračný komisár, keby chcel znovu dosadiť do úradu nenávideného Herkela. Keď potom pozval na radnicu aj volenú obec a všetko meštianstvo^[758] a zo všetkých prítomných ani jediný sa neprihováral za pripustenie Herkela do mestskej rady, všetci sa jednohlasne vyjadrili proti nemu.^[759] Bolo rozhodnuté, že Herkela neprijmú za mestského úradníka, ale v prípade, keby sa cítil byť ukrátený vo svojom práve, ho poukážu na riadnu právnu cestu.^[760] Pritom treba ešte poznamenať, že evanjelickým mešťanom bolo výslovne zakázané hovoriť v záležitosti Herkela, kým katolícki mešťania neodovzdali svoj hlas v tejto veci. Toto všetko sa robilo preto, aby nikto nemohol povedať, že tu ide o náboženskú nenávisť.^[761] Až po odovzdaní vóta katolíkov mohli aj evanjelici prehovoriť k veci.

Nasledujúceho dňa, t. j. 11. apríla pozval Boršický popredných členov mestskej rady a volenej obce s orátorom meštianstva na svoj súkromný byt, aby v ich prítomnosti revidoval Herkelovu vec. Pritom postupoval svojím despotickým spôsobom.^[762] Herkelovi totiž dovolil predložiť svoje dokumenty a poriadne rozvláčnu obranu. Keď však chcel niekto predniesť reštauračnému komisárovi sťažnosti mesta alebo brániť mestské práva, vystúpil Boršický príkro a hrubo a tým ho donútil mlčať.^[763] A takýto postup sa mal nazývať revíziou procesu! Ako prebiehalo vyšetrovanie, tak dopadol aj rozsudok, pretože Boršický vyhlásil Herkela za nevinného a za človeka prenasledovaného len evanjelikmi. Tým umožnil tomuto „martýrovi“ znovu dosadnúť do jeho strateného úradu mestského radcu a hlavného notára. Súčasne napomenul mestskú radu, aby prijala Herkela bez každého odporu.^[764]

Dosadenie Herkela sa uskutočnilo 14. apríla. Kým sa to však stalo, poverila volená obec podnotára Magyara, aby predložil reštauračnému komisárovi písomný protest proti násilnému znovudosadeniu Herkela.^[765] Ináč si Kremnica netrúfala pripomenúť svoje práva.^[766]

Boršický zatiaľ prišiel na niečo horšieho. V sprievode kapitána Meinhardta sa objavil v zasadaní a nariadil vyhotoviť celý protokol z tohto zasadania v latinskej reči, pretože sa domnieval, že bude viesť v tejto reči aj poradu, aby ju mohlo rozumieť čo možno najmenej prítomných. Hneď po svojom príchode vyhlásil Martina Ignáca Herkela za kremnického radcu a hlavného notára a predstavil ho ako takého zhromaždenému meštianstvu.^[767]

Ako odpoveď na to nasledovalo prečítanie Magyarom zostaveného protestu, ktorý sa reštauračnému komisárovi vôbec nepáčil a na ktorý odpovedal prijatím prísahy od Herkela.^[768]

Nasledovalo obsadenie miesta staviteľa, inšpektora mier a váh ako aj trhového inšpektora. Nato dal Boršický zavolať do zasadania všetkých troch kremnických evanjelických duchovných a oznámil im, že podľa cisárskeho nariadenia môžu zostať v Kremnici vo svojom úrade dvaja nemeckí farári, avšak slovenský kňaz Ján Major musí Kremnicu ihneď opustiť, pretože sa v posledných rokoch nevhodne vyjadril o katolíckej cirkvi. Prosbu vypovedaného, aby mu menovali žalobcu a konfrontovali ho s ním, Boršický vôbec nevypočul a Major sa musel ihneď z Kremnice vysťahovať.^[769]

Aby sa však evanjelici nesťažovali, že musia prispievať na platy katolíckym duchovným, nariadil Boršický, aby sa mestská pokladnica rozdelila na dve časti, a to tak, že príspevky zaplatené katolíckymi obyvateľmi sa majú použiť na platy katolíckeho cirkevného a školského personálu a sumy odvedené evanjelickými obyvateľmi zas na zaplatenie daní a iných mestských výdavkov.^[770]

Potom bol ešte suspendovaný senátor Kaiser pre odopretie svedectva, že falošná Herkelova obligácia bola spečatená mestskou pečaťou s jeho vedomím ako vtedajšieho richtára^[771] a mestské pečatidlo bolo uzavreté pod dvoma kľúčmi, z ktorých jeden mal opatrovať mestský richtár, druhý jeden z radcov.

Ďalej bol odstránený hospodár zo Skleného Ján Gaier, ktorý sa stal evanjelikom a pre apostázu uväznený. Určili sa diurná pre členov komorskej komisie.^[772] Účtovník dostal príkaz presne viesť mestské účty a skúmať ich. Bol sekvestrovaný zo schindlerovského kapitálu uloženého u mesta. Nato vymenoval Boršický namiesto suspendovaného Kaisera za mestského radcu Františka Erbena,^[773] indivíduum, na ktoré sa každý, kto s ním prišiel do styku, musel len sťažovať a ktorý bol neskoršie ako vrah^[774] popravený v Kopernici.^[775]

Boršický ako reštauračný komisár si získal v Kremnici v plnej miere chýr hrubého tyrana.

Ešte z Banskej Bystrice poslal písomné nariadenia a žiadal Kremnicu, aby ich presne splnila.^[776] Ba veril, že moc, ktorú si ako reštauračný komisár prisvojil, dostal na veky, pretože ešte 17. júna žiadal mestskú radu,^[777] aby donútila všetky cechy a ich členov k účasti na pripravovanej procesii Božieho tela a aby znovu povolaného evanjelického duchovného Majora nepripustil do žiadnej úradnej funkcie. Avšak v tomto čase visel už nad Boršického hlavou Damoklov meč.

Protiopatrenia a represálie

Zakiaľ Boršický takto bačoval, nebol najčulejší a súčasne najagilnejší kremnický mešťan hlavný notár Nagy v Kremnici. Táto okolnosť význačne uľahčila činnosť reštauračného komisára. Keby však bol býval Nagy doma, bolo by si mesto ušetrilo mnoho trápenia a rozčuľovania.

Cisár Jozef I. ešte 26. novembra 1709 nariadil^[778] znovu zvolať na 10. januára 1710 zasadanie snemu, zakončené predtým koncom augusta, preto musel Nagy vyslaný Kremnicou opäť odísť do Bratislavy, kde zostal od 19. januára^[779] až do polovice júna 1710. Nemal ani tušenia, že sa deje s úbohým mestom, kým sa o tom nedozvedel zo súkromného listu.^[780] Mestská rada mu nič neoznámila o nezákonnom postupe Boršického.

Len čo sa Nagy dozvedel o postupe Boršického, ihneď hľadal vhodnú príležitosť ako pomôcť utláčaným banským mestám.

Prvá príležitosť sa naskytla 28. februára. Tohoto dňa sa totiž zhromaždili na bratislavskej radnici vyslanci všetkých slobodných kráľovských miest čiže celého štvrtého krajinského stavu, aby sa dohodli o odpovedi na 33. a 37. bod kráľovského návrhu.^[781] Pri tejto príležitosti sťažoval sa Nagy spolu s ostatnými vyslancami banských miest na násilenstvá Boršického ako reštauračného komisára^[782] a prosil o podporu a pomoc celý štvrtý krajinský stav.

Sťažnosti vyslancov banských miest považoval celý štvrtý krajinský stav za veľmi dôležité a prijal ich za svoje. Práve preto boli rovno zo zhromaždenia vyslaní Ján Benčík, N. Szaloky a Michal J. Pirolt k personálovi Jánovi Horváthovi-Šimončičovi a palatínskemu protonotárovi Adamovi Meškovi, aby ich oboznámili so sťažnosťami vyslancov banských miest, ktoré podporoval celý štvrtý krajinský stav. Bratislavský hlavný notár a snemový vyslanec Raeler bol poverený zostaviť toto všetko ako predlohu pre snem.^[783] Aj Šimončič odkázal zhromaždeniu, že považuje za potrebné predložiť v tejto veci snemu písomné podanie.^[784]

Roesslerom zostavený žalobný spis bol predložený snemu dňa 6. marca a o dva dni neskoršie cisárovi spolu so žiadosťami Trenčína, Zvolena a Krupiny, spálených a vyplienených vojskom konfederantov.^[785] Súčasne žiadal snem od cisára úplné odstránenie reštauračného komisára.^[786]

Na odpoveď bolo treba dlhší čas čakať. Zatiaľ dostali poslanci banských miest podrobné zprávy o Boršického činnosti, najmä o jeho postupe v Kremnici pri znovudosadení Herkela a Erbena. Nato, 12. apríla znovu predložili snemu svoje sťažnosti^[787] a žiadali o urýchlené vybavenie celej záležitosti. Okrem toho predložil cisársky snemový komisár Traun aj cisárovi osobitnú žiadosť o úplné zrušenie reštauračných komisií.^[788]

Avšak ani s tým sa Nagy ešte neuspokojil a po porade s mnohými významnými snemovými vyslancami dosiahol od Šimončiča inkvizičné nariadenie, ktoré poverovalo turčiansky konvent preskúmať svojvoľný postup Boršického. Hneď po svojom návrate z Bratislavy odovzdal Nagy toto nariadenie mestskej rade,^[789] aby bol formálne zavedený proces proti Boršickému.

Mestská rada a celé meštianstvo využili inkvizičné nariadenie dosiahnuté Nagyom a po prevedení vyšetrovania, čo sa stalo 21. júla,^[790] spísala Kremnica všetky svoje sťažnosti v dlhom spise a obžalovala reštauračného komisára pred uhorskou dvorskou komorou. Avšak tým sa docielilo len to, že Boršický nemohol byť viac reštauračným komisárom a že dostal od komory mnohé vážne výčitky, mesto však mohlo väčšinu jeho výmyslov postupne a beztrestne zrušiť. Sám proces sa pretiahol vyše dvoch rokov.^[791] Dvorská komora nemohla alebo nevedela exemplárne a podľa zásluhy potrestať toho, koho sama vyslala a vybrala za svojho reprezentanta, čím si súčasne vystavila zlé vysvedčenie.

Na tom istom zasadaní, na ktorom podával Nagy zprávu o svojej činnosti na sneme a kde bol poverený zavedením procesu proti Boršickému, žiadal aj sekvestráciu platu vyplateného Herkelovi a to až dovtedy, kým o nezákonnom znovudosadení Herkela nevysloví dvorská komora konečné rozhodnutie.^[792]

Aj túto žiadosť meštianstvo schválilo, a pretože Nagy, ktorý bol ešte stále hlavným notárom, už od reštaurácie nedostával plat, bol Herkelovi plat ihneď sekvestrovaný.^[793] Na takýto krok sa meštianstvo cítilo byť tým viac oprávneným, pretože Herkel od návratu do funkcií si vybavoval len súkromné záležitosti,^[794] notársky úrad nakoľko možno zanedbával a proti vôli mestskej rady a volenej obce zriadil si v časti radnice svoj trvalý súkromný byt.^[795] Len čo však bolo vydané toto rozhodnutie, hneď šiel Herkel ku svojmu ochrancovi Boršickému a trpko sa sťažoval na utrpené príkorie. Reštauračný komisár nemohol prirodzene nechať svojho chránenca v ťažkostiach a vymohol pre neho u Leimbrucha ozbrojenú pomoc. Kremnický miestny veliteľ Peter Marth dostal rozkaz dosadiť mestskému richtárovi do domu toľko vojakov, koľko zlatých zadržala Kremnica Herkelovi. Tak dostal teda Žigmund Freyseysen 11. augusta za sekvestrovaných 20 zlatých do domu 20 vojakov^[796] a musel sa o nich starať a vydržovať ich nielen dovtedy, kým Kremnica odovzdá 20 zlatých miestnemu veliteľovi, ale oveľa dlhšie, pretože sa Herkel nechcel dať vysťahovať.^[797]

Nasledujúceho dňa, keď ešte nebola vyriešená otázka exekúcie, žiadal Marth od mestského richtára, aby mohol ihneď zvolať zhromaždenie volenej obce, bez toho, že by mu bol oznámil jeho účel.^[798]

Rozkazu miestneho veliteľa richtár vyhovel. Kým však mohol kapitán Bellau, vyslaný na toto zasadanie Marthom, predniesť svoj komisionálny návrh, radca Daniel Warron dosadený Boršickým zasypal výčitkami mestského richtára a niektorých iných členov mestskej rady, pretože vraj úmyseľne nedoručili pozvanie podobné násilne dosadenému radcovi Františkovi Erbenovi. Za výčitkami nasledovalo pohanenie mestskej rady a hrubosti najvulgárnejšieho rázu. Pobúrený richtár a spolu s ním Samuel Roth opustili radnú sieň, čo malo za následok okamžité rozpustenie celého zhromaždenia.^[799]

Marth ihneď oznámil veliteľovi Leimbruchovi, že sa kremnická mestská rada postavila proti jeho nariadeniam a že ho náležite nerešpektuje.^[800] Ba nespokojný s tým poslal do richtárovho domu 50 vojakov, ktorí mali priviesť richtára aj Samuela Rotha a ostatných členov mestskej rady a volenej obce. Na svojom súkromnom byte držal kremnickej mestskej rade najprv kárajúcu kázeň, potom však nariadil sputnať richtára a Samuela Rotha a odviesť jedného z nich na hlavnú strážnicu, ktorej drevený dom stál na námestí, druhého do väzenia na zámku.^[801]

Tak zostala Kremnica celkom neočakávane bez hlavy. No už nasledujúceho dňa poslala Leimbruchovi prípis, v ktorom sa trpko sťažovala na Marthovo chovanie, na nariadenú exekúciu a na uväznenie richtára a Rotha.^[802]

Leimbruch sa choval po prijatí zprávy od Martha ako postrelený lev.^[803] Keď však dostal kremnický prípis, vyčítal kapitánovi Marthovi jeho drakonický postup.^[804] Mestu Kremnici oznámil, že Boršický požiadal o vojenskú pomoc pod zámienkou, že sa Kremnica nechce podrobiť komisionálnym nariadeniam, avšak okamžitú exekúciu alebo uloženie vojakov do čiehokoľvek súkromného domu vôbec nenariadil.^[805] Konečne poučený Kremnicou o celom priebehu vecí^[806] a obdarovaný súdkom vína^[807] sľúbil, že kremnickému hlavnému veliteľovi čo najprísnejšie zakáže každé zasahovanie do mestských záležitostí a že zaopatrí Herkelovi postavenie v niektorom inom meste, aby už Kremnica mala od neho na veky pokoj.^[808]

Mestský richtár a Roth museli zatiaľ od 12. až do 16. augusta zostať vo väzení. Avšak aj Daniel Warron bol krátko nato prinútený zrieknuť sa svojho radcovského miesta,^[809] a František Erben bol na základe rozhodnutia volenej obce suspendovaný^[810] a neskoršie celkom odstránený.^[811]

Cholera a hladomor

K mnohým a veľmi rozličným súženiam, ktoré postihli Kremnicu aj ostatné banské mestá počas poslednej rákóczyovskej vojny, pridružila sa nakoniec ešte aj cholera alebo, ako ju v tom čase nazývali, mor, a ako následok tejto choroby aj hladomor.

Už 10. júla 1710 oznámil Pirolt z Banskej Štiavnice, že v Dunajskej nížine, najmä však v oblasti od Kecskemétu až po Pešť vypukla cholera a že napriek opatreniam cisára ako aj práve zasadajúceho snemu sa ďalej rozširuje.^[812]

Táto obávaná choroba sa šírila po celej krajine, síce pomaly, ale tým istejšími krokmi, všetko zachvacujúc. V prvých dňoch júla 1710 dosiahla aj banské mestá, predovšetkým Banskú Štiavnicu a jej okolie.^[813]

Kremnica hneď po zpráve o blížiacom sa nebezpečenstve urobila potrebné opatrenia, jednak aby toto zlo nakoľko možno odvrátila od mesta, jednak však aby obetiam tejto choroby mohla ihneď poskytnúť pomoc. Za tým účelom sa mesto rozhodlo vystavať lazaret pod rothovským rybníkom, vyhľadať viacerých lekárov a potrebných ošetrovateľov, ustanoviť cholerových inšpektorov, najať nosičov mŕtvol, domácich žobrákov a chudobných označiť plechovými odznakmi, vidieckych a cudzích vyhnať z mesta a konečne čo najprísnejšie strážiť chotár mesta, aby sa znemožnil vstup podozrivých osôb do mesta. Myslelo sa totiž, že sa mor roznáša v šatstve nakazených osôb.^[814]

Projektovaná nemocnica nebola vystavaná, pretože pre ten účel už o niekoľko dní, skôr ako sa mohlo prikročiť k stavbe lazaretu, museli použiť viaceré domy pod Renvízom, kde sa cholera v Kremnici najprv objavila a kde obyvateľov s rapídnou rýchlosťou nakazila a čiastočne donútila k rýchlemu úteku.^[815] Do týchto prázdnych a opustených domov boli prenesení chorí na choleru a tam boli zverení do opatery získaných lekárov a čiastočne násilím nahnaných ošetrovateľov.^[816]

Lekári ako aj ošetrovatelia, nosiči chorých a mŕtvych, hrobári a duchovní, ktorí sa stýkali s chorými, museli opustiť svoje rodiny a byty a bývať počas epidémie v domoch, ktoré na ten účel poskytlo mesto.^[817] Tým rodinám, ktoré zo zdravotných ohľadov museli vyprázdniť dovtedajšie byty alebo poskytnúť svoje domy pre lazaret, povolilo mesto prenajať si iné byty a zaplatilo za ne nájomné.^[818]

Dňa 11. augusta cholera ustala a cholerový cintorín, zriadený pri východe hlbokej dedičnej štôlne a pri takzvanej Červenej vode už viac dní nedostal ani jednu obeť.^[819] Avšak po 20. auguste vypukla s novou silou a trvala s malými prestávkami až do polovice februára nasledujúceho roku.^[820] Mnoho sto ľudí, medzi nimi aj hlavný mestský farár Samarjay, padlo jej za obeť.^[821]

Zpráva o prudkom vypuknutí a zúrení tejto epidémie v Kremnici zaplavila susedné župy a obce hrôzou pred týmto mestom až natoľko, že ich obyvatelia mali zakázaný akýkoľvek styk s Kremnicou.^[822] Následkom toho úplne prestal všetok prísun potravín na tunajší trh a už v júni sa začal ukazovať ich trvalý nedostatok v Kremnici. Kordóny postavené všade na hraniciach mestského územia zo strany okolitých žúp znemožňovali aj Kremnici nakupovať potrebné potraviny v susedných alebo aj vo vzdialenejších obciach a privážať ich do Kremnice. Tu musela zakročiť sama mestská rada a požiadať okolité municípiá o dodávky potravín.^[823]

Avšak ani prosba mestskej rady nenašla u úradov okolitých obcí ohlas a v Kremnici vypukol v polovici augusta skutočný hladomor.^[824] Málokto mal kúsok chleba,^[825] väčšina sa musela uspokojiť inými, aj to len veľmi úsporne rozdeľovanými potravinami.

Ak nemala teraz hladovať tá časť kremnického obyvateľstva, ktorú cholera dosiaľ ušetrila, musel sa potlačeného mesta ujať sám Leimbruch, ktorého vyzvala Kremnica a práve v Banskej Bystrici sa zdržujúca komorská komisia^[826] a vydať prísne nariadenie Turčianskej,^[827] Nitrianskej,^[828] a Tekovskej župe^[829] ohľadne dovozu potravín. V týchto prípisoch vylíčil trom župám zúfalé postavenie Kremničanov. Aby obyvatelia žúp pri dovážaní potravín neboli vystavení epidémii zúriacej v Kremnici a aby ju nemohli zaniesť do svojich vlastných bydlísk, požiadal Leimbruch Kremnicu, aby označila miesto ležiace mimo mesta a ešte neinfikované, kde by sa mohli konať týždenné trhy. Súčasne sa malo zaistiť, že sa na trhu nesmie ukázať každý, kto si chce niečo nakúpiť, ale nákupy mohli zaobstarať len niektorí mešťania, vyhlásení lekármi za dokonale zdravých. Títo mali nakúpené potraviny riadne zaplatiť a odviezť do Kremnice, kde by si ich konzumenti mohli v drobnom nakúpiť.^[830]

Na Leimbruchov rozkaz bolo určené miesto na Kremnických Baniach, kde sa mohli konať týždenné trhy a boli určení dvaja mešťania na sprostredkovanie nákupov. Títo nákupní komisári museli teraz od Kremničanov zozbierať peniaze potrebné na nákup vecí, vyvariť ich v octe a až tak ich smeli dať predavačom na určenom trhu.^[831]

Spravili sa teda všetky možné opatrenia proti zavlečeniu cholery do Turčianskej a Nitrianskej župy, ba aj pivo varené v mestských pivovaroch v Sklenom a v Dolnej Štubni smeli furmani doviezť len na Kremnické Bane a tu ho museli odovzdať kremnickým nákupným komisárom. Nesmeli totiž prechádzať cez kordón postavený vojskom a župou pred hranicami Turčianskej župy, teda v bezprostrednej blízkosti Kremnických Baní.^[832] Preto muselo mesto veľaráz žiadať a Leimbruch prísne nariaďovať, aby Turčanov a Nitranov prinútili k dovozu potrebných potravín a aby zachránili obyvateľov Kremnice pred prípadnou smrťou hladom. Ba strach z cholery šiel tak ďaleko, že také osoby, ktoré sa opovážili navštíviť chorých príbuzných alebo priateľov, trestali väzením,^[833] iné mestá sa obávali písať do Kremnice^[834] a viedenskí komorskí radcovia ešte okolo 20. decembra napriek tomu, že nebezpečenstvo ustupovalo, museli prosiť tretie osoby o prevzatie a prečítanie kremnických prípisov.^[835]

Ani Banská Štiavnica neobišla lepšie. Aj tu padli mnohé životy za obeť postupujúcej epidémii a zpráva o tom odrádzala všetky okolité obce od navštevovania Štiavnice. Na zmiernenie hladu, ktorý vypukol aj v tomto meste, musel poskytnúť pomoc sám Heister a nariadiť župám Hontianskej, Tekovskej a Zvolenskej pod prísnym trestom priviezť potraviny, ktoré boli zložené pred mestom a ktoré potom nákupní komisári odviezli do Banskej Štiavnice.^[836]

Až koncom februára 1711, keď už epidémia úplne utíchla, boli zrušené stráže okolo Kremnice^[837] a obyvatelia okolitých žúp mohli slobodne prichádzať do tohto mesta. Keď však Kremničania chceli ísť do iných obcí, museli mať zdravotné pasy od richtára a miestneho veliteľa, bez nich by neboli prepustení.

Počas najväčšej núdze museli poddaní zo Skleného a Dolnej Štubne piecť chlieb a posielať do Kremnice, aby rekonvalescenti nepomreli hladom.^[838]

Otázka lesnej inšpekcie

Neprestajné ťažkosti pri zdolávaní podzemných vôd v bohatých štiavnických strieborných baniach, na druhej strane už dlhé roky trvajúca ich výstavba^[839] primäli dvorskú komoru k vyslaniu osobitnej komisie, aby preskúmala stav baní v siedmich stredoslovenských slobodných kráľovských banských mestách a aby dala dobrozdanie, resp. návrh, čo robiť s baníctvom, čo úplne zrušiť, čo zmeniť a čo sa má aj nabudúce ponechať.

Táto komorská komisia pod vedením účtovného radcu Juraja Erazma Schickmayra začala pracovať začiatkom júna 1709 v Banskej Štiavnici a zostala tu celý rok. Zaoberala sa predovšetkým štiavnickými baniami. Keď však skončila túto prácu, odišla do Banskej Bystrice, aby tam prinavrátila mestu bane v Španej Doline, ktorým už erár zapríčinil veľa škôd.^[840] Toto prinavrátenie išlo pokojne, lebo na návrh, aby sa od Bystrice pod nátlakom vynútili lesy pre komoru ako akási náhrada, jej predstavení sa ihneď vrhli k nohám komorskej komisie a bola ochotná radšej zveriť dvorskej komore ďalšie používanie baní v Španej Doline.^[841]

Z Bystrice poslal Schickmayr 10. apríla 1710 vedúcim úradníkom kremnickej komory obsažný prípis,^[842] ktorým vyvrátil remonštráciu poslanú ešte roku 1710 bývalému komorskému administrátorovi Theobaldovi Benediktovi Mayerenovi ohľadom leopoldovského lesného patentu. Súčasne pohrozil presťahovaním mincovne a úplným zrušením erárnych baní známych pod názvom „zlatý handel“ (Goldkunsthandlung) a tzv. piargskych baní, ako aj časť baní kremnického rajónu, konečne poveril vedúcich úradníkov žiadať od Kremnice, aby podriadila svoje lesy pod dohľad orgánu vymenovaného komorou.

V tomto prípise plnom útokov a hrubostí poukázal Schickmayr na príklad iných banských miest^[843] a žiadal, aby aj Kremnica, ktorá podľa jeho názoru môže pripísať svoj úpadok len úplnému vymaneniu sa spod právomoci komory, prijala jeho podmienky. Rozhodne totiž odmietal každú domnienku,^[844] že by sa komora usilovala o vlastnícke právo nad kremnickými lesmi, najmä pre ten prípad, keby Kremnica nechcela postúpiť inšpekčné právo nad lesmi patriacimi k hájskemu a čremošnianskemu panstvu spolu s týmito dvoma obcami založenými roku 1685 slobodnému pánovi Tomášovi Teodorovi Schmiedeggovi. V tom prípade sľúbil Schickmayr v zmysle svojej inštrukcie neochvejne u mesta zakročiť v prípade potreby odovzdať kremnické lesy pod panstvo komory hoci aj násilím.^[845]

Vedúci úradníci kremnickej komory, Ján Juraj Freyseysen a Martin Jozef Sauerwein poslali tento Schickmayrov prípis Kremnici a žiadali ju o vyjadrenie, či chce vyvesiť leopoldovský lesný patent na mestské brány a prenechať hospodársku správu, dozor a dispozície komore v spolupráci s mestskou radou.^[846] Pre prípad, že by odpoveď mesta bola nepriaznivá, oznámili, že sa mincovňa presťahuje do Banskej Štiavnice a bane odovzdané pred poldruha storočím kráľovnej Márii budú opäť prinavrátené mestu.

Mestská rada nechcela v takejto veľmi dôležitej veci sama rozhodovať.^[847] Preto zvolala už po dvoch dňoch všeobecné zhromaždenie celého meštianstva, ktoré vyslalo podnotára Magyara a rečníka volenej obce Pavla Ertla k barónovi Schmiedeggovi, aby sa ho spýtali na mienku.^[848] Avšak Schmiedegg chcel brániť len svoje vlastné záujmy a žiadal od mesta, aby ho chránilo proti všetkým nápadom a zachovalo mu nerušené vlastníctvo užívacieho práva; v prípade, keby sa ho chcela komora zrieknuť, hrozil okamžitým zrušením zmluvy a vypovedaním svojho kapitálu uloženého u mesta.^[849] Tak sa musela Kremnica celkom sama pokonať a bojovať s komorou.

Po mnohých poradách a zrelom uvážení, čo by bolo pre mesto výhodnejšie, či totiž prevziať zlaté bane do vlastnej réžie a ponechať si na lesy výlučné právo vlastníctva, používania a správy, alebo prosiť komorskú komisiu a podržanie zlatých baní a ponechanie mincovne v Kremnici, naproti tomu však prepustiť komore správu lesov,^[850] rozhodla sa Kremnica ponechať si výlučné vlastnícke používacie a spravovacie právo na lesy bez ohľadu na hroziace zatvorenie erárnych baní a presťahovanie mincovne.^[851]

V tomto zmysle odpovedalo mesto 31. mája na prípis vedúcich úradníkov, resp. Schickmayra.^[852] Kremnica totiž ignorujúc Schickmayrove útoky a hrubosti sľúbila, že sa bude riadne starať o mestské lesy, nepripustí do nich kozy a ovce a drevo potrebné pre bane bude aj naďalej dodávať komore. Vyhlásila však celkom rozhodne, že všetky tie práva, ktoré patrili a patria od pradávna mestu ako výlučnému a jedinému majiteľovi a zemepánovi nad územím a panskými lesmi, si aj pre budúcnosť ponecháva len pre seba a nechce sa o ne s nikým deliť ani ich nikomu inému prepustiť.

Zotrvávanie mesta Kremnice na svojich právach vyviedlo komorského vizitačného komisára Schickmayra úplne z rovnováhy. Takú rozhodnú odpoveď vôbec neočakával od mesta, ktoré bolo už dosť utláčané a takmer blízke úpadku a podľa jeho názoru už celkom skrotené. Vo svojom liste nazval Kremničanov pyšnými a vzdorovitými. Dúfal však, že mesto postihnuté toľkými pohromami a najrozličnejším útlakom, práve bojujúce s morom a hladom sa zľakne jeho vyhrážok a určite ustúpi pred jeho diktátorským vystúpením, a keď aj lesy komore celkom neprepustí, tak sa aspoň ochotnejšie podelí s ňou o svoje dozorčie právo. Teraz na svoje veľké prekvapenie videl, že jeho nádeje padli a musel spoznať odvahu kremnického meštianstva zápasiaceho so zúfalstvom. Napriek tomu, že po takýchto antecedentoch nemohol rátať rozumne s lepším výsledkom, pokúsil sa ešte raz zopakovať svoje hrozby a znovu predložiť svoje požiadavky.

Urobil tak v prípise zo 7. júla. Podľa neho mali vedúci úradníci kremnickej komory ešte raz vyzvať mesto, aby odovzdalo komore správu lesov a dozor nad nimi.^[853] Do vyvrátenia mestom podaného vysvetlenia sa nechcel alebo si netrúfal pustiť,^[854] lebo mu bolo jasné, že by sa mu to nepodarilo, avšak vyhrážkami znovu dokumentoval svoj vynikajúci talent.^[855] Dňa 16. a 17. júla^[856] obnovil svoj rozkaz a svoje hrozby. Pri tejto príležitosti osobitne zdôraznil, že vôbec nechce urobiť sporným vlastnícke právo mesta na lesy, pretože žiaden človek o ňom nepochybuje.^[857] Želá si však pre komoru právo spoločnej správy, a to tak, že komora bez vedomia a súhlasu mestskej rady a tá bez vedomia a súhlasu komory nemôže robiť nijaké dispozície vo veci lesov.^[858]

Pod týmto nátlakom boli kremnickí komorskí úradníci prinútení ešte raz požiadať mesto o schválenie Schickmayrových požiadaviek a zdôrazniť vážnosť situácie.^[859] Avšak práve vtedy bola Kremnica úplne zaujatá príliš postupujúcou epidémiou, a preto odsunula zodpovedanie požiadaviek na vhodnejší čas.^[860]

Zatiaľ skončil Schickmayr svoje komisionálne práce bez toho, že by bol dostal odpoveď od Kremnice, a tak pominulo najväčšie nebezpečenstvo pre Kremnicu. No komora nenechala zaspať už raz rozhýbanú záležitosť, ale prostredníctvom adjunkta Adama Hirschnera urgovala odpoveď.^[861]

Nato Kremnica znovu prehlásila,^[862] že bude lesy sama spravovať a že sa s nikým nebude deliť o svoje právo.^[863]

Neskoršie sa pokúsil banský súd paralyzovať dispozície kremnickej mestskej rady a fakticky sa vnútiť do spoločnej správy,^[864] pričom znovu výslovne uznal výlučné vlastnícke právo mesta.^[865] Avšak tak banský súd ako aj banský majster boli mestom najrozhodnejšie odmietnutí a museli sa uspokojiť s úlohou porazeného.

Posledné boje. Szathmársky mier

Je pravda, že mnohí ľudia unavení bojmi a túžiaci po trvalom mieri s radosťou prijali víťaziace cisárske vojsko. Je pravda, že mnohí len pod tlakom okolností, so škrípajúcimi zubami sa vzdali prevahe a podrobili obnovenej vláde Nemcov. Je pravda, že Heister so svojím vojskom obsadil banské mestá aj s okolitými župami a ovládol ich ako veliteľ krajiny. Avšak bol aj pekný počet takých, ktorí zostali verní až do smrti veci, pod zástavy ktorej sa postavili. Bol aj pekný počet takých, ktorí nesklonili svoje zbrane pred postupujúcim nepriateľom a svoje meno nepoškvrnili zbabelosťou ani zradou. Bol ešte pekný počet takých, ktorí nechceli znášať cudzie jarmo, radšej sa zriekli pokojného života a pripojili sa k rozličným vojenským útvarom.

A títo bojovníci, ktorí zostali verní prísahe zloženej konfederácii, ešte dlhý čas pochybovali o víťazstve nepriateľa. Ich oddiely musela potlačiť silná nepriateľská prevaha a súc oslabované potupným odpadnutím jednotlivých krajanov, stále ustupovali na severovýchod a postupne prenechávali nepriateľovi obec za obcou, župu za župou. Avšak často vysielali menšie výpravy, ktoré opatrne a nepozorovane, tu a tam podporované obyvateľstvom, prenikali až do stredu nepriateľom obsadeného územia a jednak trestali spreneverilých šľachticov aj celé obce, jednak útočili na menšie nepriateľské oddiely a vôbec snažili sa spôsosobiť cisárskym čo najviac škôd.

Pritom, pravda, trpeli aj celkom indiferentné osoby, ba celé dediny a mestá. Tak museli napríklad Andrej Resch a Ján Fröhlich zaplatiť kurucom za Kunešov daň 120 ríšskych toliarov, z ktorých peňazí im dodatočne nahradila Kremnica 50 a Kunešov 50 ríšskych toliarov.^[866] Podobne bol prepadnutý Ján Ignác Zlinský, farár zo Skleného a neskorší kremnický hlavný farár na svojej fare 11. júla 1710 a prinútený zaplatiť kurucom kontribúciu 200 zlatých.^[867] Dňa 2. februára 1710 prepadol oddiel asi 2000 jazdcov pod vedením Alexandra Ocskaya Pukanec a vyplienil ho.^[868] Následkom takýchto a podobných prepadov bolo nútené všetko obyvateľstvo banských miest aj okolitých oblastí vyzbrojiť sa, aby sa mohlo v prípade vpádu konfederantov postaviť na obranu.^[869]

Na tieto potulujúce sa menšie oddiely usporiadalo cisárske vojsko často skutočné poľovačky, pri ktorých mnohí konfederanti, alebo, ako ich už teraz všeobecne nazývali, kuruci, padli do rúk prenasledovateľov a potom museli svoj život biedne prežívať v najrozličnejších väzeniach. Aj Kremnica musela od januára až do konca apríla 1710^[870] väzniť v mestskom väzení 60 zajatých kurucov,^[871] ktorých potom zadelili do gyulayovského pluku.^[872] Tieto trestné výpravy a pustošenia však napriek všetkým prenasledovaniam ustali postupne až potom, keď bolo vojsko konfederantov zatlačené za hornú Tisu, čo si však vyžiadalo veľa tvrdého boja, a podarilo sa až v zime roku 1711.^[873] Prešov a mnohé iné mestá boli pri tejto príležitosti celkom vypálené.^[874]

Rákóczy a Bercsényi, keď videli zlý výsledok už skončeného povstania, stiahli sa do Poľska a tu žiadali ešte od ruského cára pomocné vojsko. Z veliteľov konfederantov zostal v Uhorsku jedine generál gróf Alexander Károlyi s niekoľko tisíc vojakmi.

S týmito bojoval teraz namiesto Heistera gróf Ján Pálffy, vymenovaný za krajinského veliteľa, ktorého cisár Jozef I. poveril, aby namiesto neho vyjednával o mier. Konečne 29. apríla uzavreli Károlyi a Pálffy v Szathmári mierovú zmluvu, ktorú podpísali z jednej strany Pálffy a Karol Locher z Lundenheimu ako cisárski splnomocnenci, z druhej strany Károlyi a iných 47 konfederantov. Túto zmluvu schválila a ratifikovala cisárovná-matka Eleonóra Magdaléna Terézia dňa 26. mája 1711.^[875]

Kým sa toto všetko uskutočnilo, musela Kremnica zas postaviť banderialistov,^[876] čiastočne sa starať o posádku,^[877] dať strážiť mestské brány mešťanom^[878] a plniť podobné povinnosti.^[879] Mesto dostalo ešte v júli nariadenie poskytovať posádke od 1. augusta krmivo pre kone.^[880]

Toto však už netrvalo dlho, pretože 26. augusta opustil Marth s oboma sickingistovskými kompániami mesto^[881] a Kremnica potom dlhé roky vojsko ani nevidela.

Záver

Osemročná vojna, ktorú viedol František Rákóczy proti despotizmu viedenskej vlády, skončila bez toho, žeby bola dosiahla vytýčený cieľ, totiž obnovenie starých slobôd. Myšlienky, ktoré sa prejavili v priebehu oslobodzovacieho boja, násilne potlačil nie bez dôvodu nenávidený Heister a jeho pomocníci. Všetko sa vrátilo do niekdajších koľají a despotizmus najmä ku koncu vojny ešte zosilnel a rozkvitol. Náboženstvo sa muselo opäť stať rúškom na zahaľovanie násilností všemocných komisií a iných menších i väčších tyranov.

Banské mestá a s nimi aj Kremnica boli na začiatku tohto povstania zotročené a na jeho konci boli v takej istej situácii. Ba ich osud sa stal tým smutnejším, že prišli o svoju hotovosť, mnohé z nich boli vyplienené a spolovice vypálené, mnohé stratili značnú časť svojho obyvateľstva pri poslednej epidémii a všetky upadli do nesmiernych dlhov.

Je síce pravda, že remeslá a obchod, spočiatku brzdené, dosiahli počas vojny potešiteľný rozmach, a najmä kremnickému obyvateľstvu práve táto okolnosť umožnila znášať nesmierne veľké dane, zaopatrovať vojsko a riešiť iné, s každou vojnou spojené ťažkosti, keďže bane už dávno pracovali len so stratami. Avšak pohroma s medenými peniazmi, potom nesmierne rozšírené zbojníctvo a konečne tri roky zúriaca epidémia cholery zhltli všetky zárobky, ktoré si remeselníci a obchodníci získali. Koncom vojny aj tieto vrstvy obyvateľstva schudobneli a vyšli takmer na žobrácku palicu. Dve posledné pohromy, totiž všeobecná neistota a epidémia zasadili obchodu a remeslám citeľný úder, pretože remeselníci a obchodníci, ktorí obyčajne navštevovali jarmoky v polovici krajiny,^[882] vôbec nemohli ísť za obchodom a museli úplne spotrebovať svoju hotovosť.

Okrem týchto materiálnych škôd oživli znovu aj náboženské spory a obyvateľstvo banských miest sa rozdelilo na dve časti bojujúce všetkými prostriedkami medzi sebou. Zásada spočívajúca na princípe „každému svoje“ a chrániaca slobodu svedomia a viery každého jednotlivca, ktorú zaviedol do života Rákóczy a ktorá medzi obyvateľstvom banských miest nastolila svornosť a mier, nakoľko možno pozorovať podľa svedectva všetkých vtedajších spisov a protokolov, museli ustúpiť princípu jediného náboženstva, netrpiaceho iné vierovyznanie, majúceho ohľad nie na schopnosti a osobné prednosti, ale len na náboženskú príslušnosť. Podľa tohoto princípu boli nekatolíci odstránení z mestských úradov, z predstavenstiev cechov, ba mali sťažený aj vstup do cechov ako majstri. Otázka cintorínov, zvonenia a podobné dávali nekatolíkom skoro každodenne dôvod a príčinu k žalobám a sťažnostiam. Mestská rada, dvorská komora a iné krajinské úrady, ba aj sám cisár mali dosť príležitostí dívať sa na smutný obraz roztržiek, sporov a rekriminácií, ktorý neprestajne poskytovali banské mestá.

Jedna vec však stále pripomínala mestu Kremnici práve skončenú vojnu. Bola to bieda, do ktorej upadla ako po každej vojne a na odstránení ktorej by sa muselo pracovať skoro pol storočia, ba ešte dlhšie, keby sa nebolo objavilo väčšie bohatstvo rudy v baniach. Totiž dlhy, ktoré si musela spraviť Kremnica počas týchto 8 rokov, dosiahli spolu s niekoľkými už prv kontrahovanými tisíckami enormnú sumu vyše 100 000 zlatých, ktorá tlačila úbohé mesto ako ťažká mora. A to bol aj jeden z najpodstatnejších činiteľov, ktorý pomáhal vohnať Kremnicu do náručia komory.

^[883]