ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príspevok k dejinám súdnictva začiatkom XVII. veku

Za našich čias vidíme pod heslom humanizmu nakladať i s najväčšími zločincami čím najšetrnejšie. Trestať niekoho šibenicou, mečom alebo guľkou je veľká zriedkavosť. No v starších časoch to bolo inak a kati i ich holomci mávali často prácu i s takými úbožiakmi, pre ktorých považuje naše súdnictvo za dostatočný trest 1 — 5 rokov žalára.

Už sama tá okolnosť, že často pomerne malá vina bývala trestaná smrťou, vrhá smutné svetlo na prešlé časy. Avšak čítajúcemu staršie súdne zápisnice prechodí veľaráz mráz telom, keď dôjde na body, v ktorých je reč o mučení, bez čoho nenechali vtedajší sudcovia ani jedného človeka, ktorý sa im zdal byť „úbohým hriešnikom“, alebo podľa terajšej reči zločincom.

O jednom z takých početných prípadov chcem teraz rozprávať na základe kremnickej mestskej zápisnice z roku 1605.

V tých časoch — ako je známe — bolo Bocskayovské povstanie v Uhorsku už v plnom prúde. Banská Bystrica bola už zničená (spálili ju dňa 16. apríla 1604 Bocskayovi vojaci tak, že okrem zámku a Hornej ulice nezostal ani jeden celý dom) a celý Zvolen, Turiec, Hont i Tekov bol preplnený povstalcami. Iba mestá Kremnica a Štiavnica, majúce nemecké posádky, boli ešte verné zákonitému panovníkovi, hoc aj ich meštianstvo tŕplo, že sa stane i týmto mestám to, čo Bystrici a bolo by sa tiež už dávno poddalo Bocskayovi, keby ho neboli od toho zdržiavali cisárski kapitáni, Ehrenberger v Štiavnici a Sichardt v Kremnici.

Menšie-väčšie zrážky medzi kremnickými a štiavnickými obyvateľmi a posádkami z jednej a povstalcami z druhej strany sa stávali častejšie a v nich získavali obe bojujúce strany zajatých, ba zajímali navzájom aj pocestných z obcí patriacich k protivnému táboru a žiadali za nich značné výkupné.

Mesto Kremnica malo roku 1605 tiež väčší počet zajatých bocskayovských hajdúchov a medzi nimi i jedného Turka.

V tých časoch kvitlo hojne udavačstvo a vládol všeobecný strach pred zvedmi, to bolo plodom všeobecného položenia. A nejeden človek sa stal pre samé podozrenie kratším o hlavu.

Tak to bolo, keď dňa 12. septembra 1605 šlo niekoľko blaufúskych žien a s nimi jedna Kremničianka z Banskej Bystrice cez vrchy deliace Zvolen od Tekova, do Kremnice. V horách ich dohonilo päť bocskayovských hajdúchov a spolu s nimi i Martin Derr. Po koristi bažiaci hajdúsi, chceli obrať úbohé ženy, avšak Derr sa zaujal blaufúskych sedliačiek, hovoriac hajdúchom, že sú jeho známe. No Kremničianku vytvoril zo svojej protekcie. Povedal, že ju nepozná, a Maria Burem — tak sa nazývala — bola prinútená vykúpiť sa dvoma zlatými. Okrem toho odobral jej Derr i listy, ktoré niesla z Bystrice so sebou.

A tým spečatil svoj osud.

Sotva došla Mária Burem do Kremnice, ihneď bežala so žalobou k mestskému richtárovi a na druhý deň ráno bol Martin Derr v Blaufúse, dedine susediacej s Kremnicou a tomuto mestu poddanej, lapený, privedený do mesta a vsadený do takzvanej Červenej veže.

Červenou vežou nazývali Kremničania a dosiaľ tak zovú vysokú okrúhlu baštu stojacu v juhovýchodnom uhle mestských hradieb, kde býval kat a bývali i žaláre, v ktorých čakali na svoj osud i spomenutí vojaci.

No právo nevlieklo sa za tých čias slimačím krokom. Najmä hrdelné pravoty bývali v krátkej dobe skončené, ak bol obžalovaný len obyčajný človek a nie zeman, alebo práve veľký pán. Vtedy totiž radi malých vešali a veľkých zlodejov púšťali na slobodu.

Derra vzal mestský súd hneď v ten istý deň popoludní do roboty, a to najprv na dobrovoľný výsluch zoči-voči so žalobníkmi. Okrem spomenutej Márie Burem zaiste našlo sa i viac ľudí, ktorí lámali palicu nad Martinom, viniac ho, že je dorozumený s bocskayovcami, teda zradca.

Pri tejto príležitosti udal Derr, že sa narodil v obci „Procheczey“ zvanej, že bol ženatý a Dóczyho poddaný v Bukovine neďaleko Černoviec, potom však zanechajúc ženu pošiel svetom a slúžil v Uhorsku na viac miestach, až konečne prišiel do Blaufúsa, kde sa zase oženil a živil korytárstvom až do včerajšieho dňa.

Toľko vyznal.

No jeho sudcovia neboli s tým spokojní. Žiadali, aby sa sám udal, že je zradca, lúpežník a zved. Aby to dosiahli, určili, že má byť k tomu prinútený najprv palicovaním. Prikázali teda drábovi, aby ho zaviedol do Červenej veže a na druhý výsluch povolali i komorských pánov, ktorí sa na toto divadlo skutočne i dostavili.

Tu — v prítomnosti mestskej elity — začali Derra biť a bili — píše notár doslovne — čo najlepšie a viackrát, aby sa priznal. No on sa nechcel priznať k inému, len čo povedal pri dobrovoľnom výsluchu. Ba na nemalú mrzutosť svojich sudcov ani len nemukol od bolesti. Jeho mlčanie pripisovali sudcovia zatvrdilosti a určili, že ho má vziať zajatý Turek „na prísnu otázku“, alebo — ako teraz hovoríme — mučiť.

Toto uzavretie znelo doslovne: „Lapený Martin Derr má byť večer prísnou otázkou Turkom napadnutý.“

Na oddych po hroznom bití mu povolili tri dni.

V tých časoch bol mestským domom dnešný dom č. 7 na kremnickom námestí. Pod týmto domom sa rozprestiera pivnica, a tá má na prostriedku v dlážke mocné padacie dvere. Ak ich otvoríš, stojíš práve nad pivnicou a po 24 stupňoch môžeš zísť do priestorov pod pivnicou vyrúbaných v živej skale a rozdelených samorastlými kamennými stĺpmi na viac predelov, akoby komôr. Zo severozápadného uhla týchto priestorov vedie smerom oproti terajšiemu kláštoru úzka chodba, vykresaná v živej skale, asi 8-10 metrov hlboko pod zemou — podľa starých zápiskov — až k „šachte“, totiž kolmo do zeme. Na konci tejto chodby je diera podobná dymníku a na vrchnom konci končiaca v úzky dobre zamrežovaný oblôčik, vyrúbaný na povrch zemský, ktorým vniká do podzemia čerstvý vzduch a slabulinké svetlo.

Tieto priestory boli za dlhé, veľmi dlhé časy mučiarňou. Tu v mukách nejeden úbožiak škrípal zubami, keď ho „na rebre“ (teraz škripce) ťahali, alebo žeravými kliešťami trhali z neho po kuse telo za živa. Spomenutá šachta pohltila nejeden ľudský úd, vytrhnutý pri mučení, a stala sa nesväteným hrobom nejednému človeku, ktorý buďto v mukách dušu vypustil alebo ktorého odsúdili, aby bol za živa do nej hodený.

No „úbohých hriešnikov“ nevodievali do mučiarne pivnicou. Zaviedli ich z radnej chyže najprv do kaplnky, ktorá bola v prízemí vľavo vedľa dverí vedúcich do dvora.^[1037] Tu ich očakával kňaz, ktorému sa pred mučením spovedali. Po odbavenej spovedi otvorili sa v dlážke dvere a točitými schodami zaviedli úbohú obeť do hroznej mučiarne, k miestu, kde horel oheň, v ktorom ležali do červena rozpálené katanské nástroje.

Sem zaviedli i Martina Derra dňa 16. septembra večer a spolu s ním i zajatého Turka, lebo v tom čase nemali v Kremnici kata.

K nastávajúcemu hroznému divadlu sa dostavili: kremnický mestský richtár Dávid Schötz, radní páni Wolfgang Gürtler, Zachariáš Poschler, Baltazár Mickenaw, Peter Offenloch, Valentín Puff, Andrej Schix a Baltazár Likho a okrem nich i veliteľ miestnej posádky kapitán Sichardt, ktorý dával Turkovi návod, ako má Martina Derra poviazať a mučiť.

Turek sa síce vzpieral byť katom, či z ľútosti a spoluútrpnosti s nešťastným spoluväzňom, a či sa mu ako vojakovi také remeslo bridilo alebo hanbou videlo, nevedno. No konečne sa poddal a robil, čo mu kázali.

O tom, čo sa teraz dialo v mučiarni, rozpráva súdny notár Eliáš Budnes doslovne toto:

„Martin Derr bol opätovne napomenutý, aby radšej dobrovoľne priznal, že bol medzi odbojníkmi a akých má iných súdruhov. Ale on povedal, že nevie nič iného priznať, ako to čo už priznal. Nato bol priviazaný na rebrík, mocne vytiahnutý a potom i sviecami tvrdo a hodne dlho pálený na bokoch, na chrbte, pod nohami, na prirodzení, i vlasy na hlave mu boli spálené a dľa kapitánovho návodu bol nad mieru mučený. Avšak v týchto svojich mukách nepriznal nič iného, ako že povedal, že len to zle urobil:

1. že si vzal druhú ženu,

2. že odobral listy v hore tej žene,

3. a že ušiel svojmu pánovi.

Že by bol tovarišil s odbojníkmi alebo že by bol zbíjal, to stále tajil. Listy vraj vzal ženám v opitom stave a nedal ich nikomu. Desiatnik zvolenského veliteľa menom Tomáš ho naviedol, aby si sadol v hore vedľa chodníka.

4. Že však povedal hajdúchom, že nezná Máriu Burem, to priznáva.

Že si vzal druhú ženu, na to ho naviedol zlý duch.

Nota. Keďže v mukách nič viac nepriznával, povedal konečne. „Ej, mučte! Aby vás boh potupil! Avšak konečne poručil sa pánu bohu.“

Takto opísal notár priebeh celého toho mučenia.

Sudcovia nevynútili ani týmito vskutku hroznými prostriedkami také vyznanie, aké chceli mať, a keď sa potom hneď na druhý deň zišli do rady, aby súdili Derra, sami uznali, že najväčšou jeho vinou je bigamia, a odsúdili ho na sťatie pre cudzoložstvo.

Sichardt vstal už zavčas rána a požiadal richtára, aby bol Martin Derr za živa napichnutý na kôl a súc istý, že súd bude robiť po jeho vôli, kázal ihneď zapraviť pevný kôl do zeme.

Čujme však samého notára, ako rozpráva o ďalšom priebehu súdneho rokovania. On píše doslovne:

„Pán richtár predniesol: pretože bol Martin Derr včera večer vzatý na prísnu otázku a jeho výpoveď vypočutá, ráč ctená rada hlasovaním určiť, akú smrť ten úbohý hriešnik zavinil a ako má byť odsúdený. Pán richtár súčasne oznamuje, že pán kapitán Sichardt myslí, na kôl napichnúť a kôl je vraj už hotový.“

Potom radní páni oznámili a určili: pretože Martin vytrpel dvoje veľkých mučení, totiž palicovanie a muky a predsa nevyznal, že by bol mal spoločnosť a tovarišstvo s odbojnými hajdúchmi, alebo že by bol chodil po zboji, hoci sa veľmi podozrivým urobil tým, že povedal hajdúchom, že ostatné ženy zná, ale Máriu Burem nie a ju tým zradil, predsa má byť len dľa zoznania urobeného v mukách najmä preto, že mal dve ženy, ako cudzoložník mečom odpravený. Ak je však vinný aj z iného zločinu a nechce alebo snáď nemôže, pretože ma porobené, viac zoznať, treba to teda nechať na pána boha, ktorý len sám môže poznať všetky veci.

K pánu Michalovi Nartíkovi sú vyslaní pán Baltazár Lilkho s mestským notárom a tam sa dopytovali, či úbohý hriešnik pri spovedi nevyznal viac, najmä o odbojníkoch a o zboji. Tu odpovedala jeho velebnosť, že tieto lotrovstvá nepriznal a len to vyznal, že sa druhý raz oženil a že vzal tie listy. I že prosí tento hriešnik, aby ho ráčili milostive sprostiť tvrdej smrti.

Pán Ján Leiner bol pánmi Baltazárom Likhom a Jurajom Khopom tiež požiadaný o mienku, a on odpovedal, že je tiež tej mienky, aby bol úbohý hriešnik podľa výroku ctenej rady len mečom odpravený.

Keď sa opýtali pána richtára o votum, oznámil, že pretože Martin Derr obcoval s odbojníkmi a ženy vravia, že ich zradil, on myslí, že by si síce zaslúžil tvrdšiu smrť, no i on je spokojný s výrokom ctenej rady. Tu bola vyslovená sentencia:

Pretože sa Martin Derr podľa vlastného priznania dal zviesť zlému duchu i hajdúchom, keď totiž proti božiemu prikázaniu svoju opravdovú manželku ľahkomyseľne opustil a s druhou sa zosobášil; potom že i jednu ženu menom Máriu Burem, ktorá patrila k tomuto mestu a šla s blaufúskymi ženami do Banskej Bystrice, hajdúchom proti kresťanskej láske zradil tak, že iba tú spomedzi všetkých žien hajdúsi v hore prepadli a prinútili ju zaručiť sa im za požadované peniaze; okrem toho i niektoré listy u tých žien hľadal a od nich aj vzal, tým svoj život dostatočne prehral a hoc zaslúžil oveľa tvrdšiu a potupnejšiu smrť, než je tá, ktorú predpisuje cisárske právo pre cudzoložníkov, predsa sa mu táto smrť z milosrdenstva uľavuje a richtárom i radou určuje, aby bol spomenutý Martin Derr pre svoje zločiny, totiž cudzoložstvo a zradu mečom zo života do smrti odpravený. Akby však jeho priatelia alebo ktokoľvek iný chceli jeho smrť pomstiť alebo buď mestu, buď i komukoľvek najmenšiemu škodiť, ten a takí majú byť tiež na živote trestaní. A to právom.“

Potom bol úbohý hriešnik Martin Derr predvedený a pán richtár sa ho opýtal prvý, druhý i tretí raz, či sa ešte k tomu priznáva, čo vyznal včera v dobrovoľnom výsluchu i v mukách, načo on zakaždým prisvedčil. Jeho priznanie sa mu i prečítalo a potom bol výrok verejne vyhlásený.

Po tomto ho Turek a jašo odviedol a Turek súdnym mečom pred Dolnou bránou ho sťal.“

Tak píše notár. Dej je jasný a osvetľuje celkom jasne a vypuklo drsné, ba surové mravy súčasných Nemcov, bývajúcich v banských mestách.

Nebola to zaiste len Kremnica, kde sa diali takéto veci. I Štiavnica, Banská Bystrica, Pukanec, Belá a Ľubietová bývali častejšie svedkami podobných, ba i hroznejších súdnych výkonov a ich nemeckí obyvatelia, honosiaci sa svojou vzdelanosťou a pyšní na svoju národnosť, dívavali sa na skutky, urážajúce všetky ľudské city.

V tom istom roku, asi o mesiac po Derrovej poprave, uskutočnil banskobystrický mestský súd svoj hrozný výrok ešte i na mŕtvole jedného takého „úbohého hriešnika“, ktorý v strachu pred hroznou a nadmieru potupnou smrťou vo väzení obesil sa na svoj pás a takto ušiel mukám, ktoré mu súd nadelil.

Jeden jediný človek — Marthius — protestoval proti tomuto barbarstvu, no všetky banské mestá schválili a odobrili pokračovanie banskobystrického súdu, ba dopustili, aby ešte i žena a deti toho nešťastníka boli trestané pre domnelú alebo skutočnú jeho vinu.

A ktože to boli, čo mali moc nad životom a smrťou a ktorí súdili nešťastného Martina Derra v Kremnici?

Vtedajší kremnický richtár Dávid Schötz bol podľa svojho povolania majiteľom bane (urburarius) a radní páni Baltazár Mickenaw bol zlatník, Zachariáš Poschler dočasný banský správca čiže banský sudca, Peter Offenloch baník (monticola), Valentín Puff kupec, Wolfgang Gürtler tavič (conflator minerarum) v mincovni, Andrej Schix dozorcom v stupách, Baltazár Likho grznár, Jur Khop krajčír a Ján Leirer hlavný minciar. Ani jeden z nich nebol právnik.

A práve takí ľudia vykonávali i v ostatných banských mestách sudcovské práva a povinnosti.

V Derrovej pravote častejšie spomínaný Turek necítil sa tiež byť bezpečný v kremnickom väzení i pokúsil sa z neho utiecť kanálom. Snažil sa však pobúriť i iných spoluväzňov a primäť k úteku. No bol pritom dolapený. Vedel, aký osud ho očakáva a v strachu pred mukami a potupnou smrťou chcel sa najprv zarezať i pichol si nožom do hrdla, a potom obesiť. Ani to sa mu nepodarilo.

Mestský richtár žiadal dňa 30. októbra v radnom zhromaždení, aby bol Turek buď sťatý alebo hodený do šachty, avšak radní páni odložili súd nad ním na neskorší čas.

Či by sa ešte i teraz našiel sudca, ktorý by tak súdil nad Derrom za jeho priestupky, ako súdili kremnickí páni? Neverím.