ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O slovenskom pospolitom ľude panuje mienka, že je zaostalý a nevzdelaný a že taký býval odjakživa. Táto domnienka spôsobuje radosť jeho neprajníkom, ktorí ju roztrubujú do celého sveta s veľkým potešením. Jeho úprimných priateľov však naplňuje žiaľom a úprimnou túžbou, aby svojmu ľudu pomáhali postaviť sa na vlastné nohy a dôjsť ku vzdelanosti.

Avšak táto domnienka spočíva na mylných základoch. Záškodnícka radosť u protivníkov slovenského ľudu sa musí rozplynúť a žiaľ musí prestať u priateľov tohto ľudu, len čo spoznajú slovenského človeka nepredpojate v jeho opravdovej, skutočnej a nie vymyslenej bytosti.

Pravda, vzdelanosť sa u slovenského ľudu neprejavuje tak, ako ju vidíme u národov obývajúcich západnú Európu. Tento ľud, trýznený vo svojej pravlasti už mnohé storočia macošským zaobchádzaním od tých, ktorí by mu po pravde mali byť vodcami a radcami, a bití ukrutnými pomermi a okolnosťami, ani nelomozí, ani nevystavuje na obdiv svoje prirodzené dary a schopnosti, svoje duševné plody, hmotné výrobky a svoje znalosti. Ale ak sa prizrieme bližšie k jeho svojbytnému životu a ak hlbšie skúmame jeho činnosť a schopnosti, nemožno, že by sme nevideli na svoje nemalé potešenie, že slovenský ľud je nielen od prírody nadaný výbornými schopnosťami, bystrým duchom a krásnymi vlohami, ale i to, že vie a vždy vedel tieto dary i náležite užívať a rozvíjať v miere, akú mu pomery dovolili. On žije svojím vlastným životom. K tejto uzavretosti ho priviedlo a prinútilo takmer tisícročné poddanstvo, tisícročné otroctvo. Len ono vystavalo medzi ním a jeho utláčateľmi tú priehradu, ktorá sa stala ochranným múrom pre slovenský život. Ale kde zasvitli tomuto ľudu prajnejšie pomery, kde mu zasvietilo milé slnko zlatej slobody, kde mohol vystúpiť z úkrytu do verejnosti, tam sa slovenský ľud zjavil hneď v inej podobe, tam nemohli a nemôžu mu uprieť uznanie ani jeho protivníci.

O jednom z tohoto ľudu si porozprávame na základe hodnoverných listín trochu obšírnejšie, aby sme videli i z tohto príkladu, čo všetko zmôže a akého postupu a vývinu je pri koľkej-toľkej voľnosti schopný i jednoduchý slovenský roľník.

*

Hornoturčianske dediny Háj, Čremošné a Dolná Štubňa, ktoré tvorili spolu s Turčianskymi (Štubnianskymi) Teplicami takzvané hájske panstvo, stali sa po viacročných krutých bojoch vedených o ne početnými zemanmi konečne roku 1535 kremnickým majetkom. Tým zasvitla pre obyvateľov týchto dedín nová, priaznivejšia doba.

Niekdajší majitelia hájskeho panstva Hájskovci, ktorých rod vymrel koncom XV. stor., a po nich nasledujúci Michal Majthényi a Jur Záblatský boli všetci zemani a nakladali so svojimi poddanými práve tak ako iní vtedajší zemani. Dobrosrdečnejší z nich zaobchádzali s obyvateľstvom dosť ľudsky, zatvrdilí používali svoju panskú moc v plnej miere. No i jedni i druhí videli v tomto ľude iba svojich poddaných a nič viac. Podľa toho zaobchádzali s Hájanmi, Čremošňanmi a Dolnoštubňanmi mysliac, že poddanému stačí, keď nezhynie hladom a neskrehne zimou. Hájski páni boli úplne presiaknutí feudálnym duchom. Na svojom panstve boli neobmedzenými vladármi a ich poddaní boli iba živé stroje, povinné starať sa výlučne o pohodlie svojich pánov.

Naproti tomu Kremnica bola už podľa mena slobodné kráľovské mesto a jeho meštianstvo sa snažilo dobývať a chrániť slobodu v prvom rade, pravda, pre seba, no okrem toho aj pre iné nezemianske vrstvy. Meštianstvu nebol vrodený feudálny duch, a hoci niektoré mesto aj malo poddaných, títo boli vždy oveľa voľnejší a nezávislejší, než poddaní podriadení a patriaci zemianskym rodinám. „Sám svobody kto hoden svobodu zná vážiti každou,“ hovorí nesmrteľný pevec Slávy dcéry a pravdivosť tejto jeho výpovede sa javí i v pomere medzi meštianstvom a jeho poddanými.

Kremnica prevezmúc hájske panstvo, negniavila otrocky a necicala tamojších poddaných až do poslednej kvapky krvi, ani ich neoberala o všetko ovocie ich mozoľnej a krvopotnej práce, ale uspokojac sa s miernymi poplatkami a miernou poddanskou prácou dopriala svojim poddaným, aby i oni sami požívali ovocie svojej pilnosti. Starala sa o ich blahobyt a nehatila ich, keď sa snažili pozdvihnúť sa nad zemskú hrudu a keď dbali, aby sa ich dietky stali — nakoľko to len bolo možné — vzdelanými.

Noví kremnickí poddaní spoznali dosť skoro a využili s ochotou tieto výhody. Zdvojnásobenou pilnosťou a stupňovanou sporivosťou stali sa v krátkom čase zámožnými a vynikali vzdelanosťou nad svojich susedov. Nebolo síce ešte vtedy zákona, ktorý by bol pokutami nútil rodičov, aby posielali svoju mlaď do školy, ale starostliví rodičia ju ta sami vďačne posielali, vediac dobre, že ich synkovia sa len vzdelanosťou budú môcť časom stať remeselníkmi-mešťanmi alebo kňazmi a učiteľmi, a tým i ľuďmi voľnými, zbavenými poddanskej poroby.

Takéto názory a snahy poslúžili výborne nielen sedliackym synkom, ktorí sa oddali remeslám alebo vyšším štúdiám, ale i synkom, ktorí zostali pri roľníctve, lebo i oni si osvojili v školách mnohé pekné a užitočné znalosti a zaujali občas dosť dôležité miesta v ľudskej spoločnosti napriek tomu, že zostali až do smrti poddanými.

Jedným z nich bol i Matej Holeš. Bol to rodák dolnoštubniansky. Nevieme presne, kedy sa narodil.

Prvý raz sa stretáme s jeho menom dňa 7. júna 1555. Vtedy je už dolnoštubnianskym gazdom, od ktorého kupuje Kremnica 19 vedier pšenice. Taký sa nám predstavuje aj r. 1556, keď predáva chmeľ do hájskeho panského pivovaru.

V tomto roku bol Matej Holeš odsúdený na smrť spolu s niektorými inými Dolnoštubňanmi a Hájanmi preto, že pomáhal r. 1554 Kremničanom pri Malej Vieske sadiť medzníky.^[1033] Potupnej smrti v mladom ešte veku sa vyhol iba tým, že Kremničania s palatínovým povolením obnovili pravotu proti Révayovcom a priviedli ju k šťastnejšiemu koncu.

Už v tejto dobe vynikal Matej Holeš medzi svojimi spoluobyvateľmi nielen majetkom, ale i bystrým duchom natoľko, že sa stal mužom pozoruhodným a váženým i u svojich zemských pánov, totiž u Kremnice. Dosvedčuje to zrejme i tá okolnosť, že ho Kremnica r. 1557, keď sa ženil, obdarovala nákrčnou retiazkou v cene troch dukátov. Tento dar nie je podľa dnešných náhľadov veľký. Keď však uvážime, že v tých časoch mali peniaze oveľa väčšiu cenu než teraz a že podobnými darmi sa Kremnica vďačievala len vyššie postaveným a vynikajúcim osobám, musíme uznať, že tento dar jednoduchému roľníkovi, a to ešte vlastnému poddanému bol jasným vyznamenaním a svedectvom uznania a dôvery Kremnice voči Matejovi Holešovi.

Zdá sa, že tento muž už v tom čase preukazoval Kremnici mnohé platné služby na hájskom panstve, o ktoré Kremnica ešte vždy zápasila s rozličnými pretendentmi. Svojím majetkom, svojím príkladným hospodárstvom a svojou rozšafnosťou mal zaiste veľký vplyv nielen na svojich najbližších spoluobyvateľov, totiž Dolnoštubňanov, Hájanov a Čremošňanov, ale i na vzdialenejších Turčanov, takže tento vplyv dobre poznali aj vtedajší turčianski oligarchovia, Révayovci. Jeho slovom a jeho radou sa vďačne riadili i jeho spoluobyvatelia, ba i sami kremnickí páni.

Konečne veci dospeli k tomu, že Kremnica odovzdala tomuto svojmu poddanému správu celého hájskeho panstva a určila mu plat 25 zlatých ročne, čo bola asi polovica ročného platu súdobého kremnického richtára.

V tomto postavení nachodíme Mateja Holeša už r. 1565. On sám sa nazýva v tohoročných účtoch písaných jeho vlastnou rukou „dvorským hájskeho panstva“. Kremnickí úradníci zas píšu o ňom po nemecky, že je „Verwalter der Guette Hay und Stube“.

Jeho všestranná činnosť javí sa podrobne a najlepšie z účtov týkajúcich sa hájskeho panstva a z listov predstavených.

V prvom rade vidíme Mateja Holeša starať sa všemožne o rozkvet hospodárstva na hájskom panstve. Pestuje tu nielen všetky druhy obilia a strukovín, rodiace sa ešte i teraz na tomto území, ale stará sa i o chmelnice a zakladá stále nové na území hájskom a dolnoštubnianskom.^[1034] Dbá stále nielen o riadny chov a opateru panského dobytka a hydiny, medzi ňou i pávov, ale aj o dochovávanie rýb v rozsiahlych hájskych rybníkoch. Neprestajne sleduje prácu panských pivovarčích v Háji a Dolnej Štubni a stará sa, aby oba pivovary mali vždy v zásobe potrebné suroviny, aby sa v nich varilo dobré pivo a malo čím väčší odbyt. Bdie nad Štubnianskymi (Turčianskymi) Teplicami, dozerá na kúpele i na hostinec, ba aj na lekárovú činnosť, aby sa kúpeľní hostia čím lepšie cítili a jeho pánom boli vďační a osožní. Jedným slovom bol vždy a všade tam, kde bola potrebná jeho prítomnosť a pozornosť a konal všetko, čo súviselo s rozsiahlym panským hospodárstvom, nespúšťajúc zo zreteľa ani hory a potoky. Pre panské pivovary zakupoval častejšie i väčšie množstvo pšenice a jačmeňa, najviac od Juštovcov, na vlastnú päsť, a niet príkladu, že by mu takéto konanie boli jeho páni niekedy zazlievali, hoci zavše upadli do ťažkostí, keď bolo treba zaplatiť za tovar kúpený Holešom a v mestskej pokladnici nebolo peňazí.

Vedľa hospodárskych starostí sledoval Holeš starostlivo i činnosť Turčianskeho zemianstva, nie vždy prajného Kremničanom, a bedlivo striehol, aby výsady, práva a záujmy hájskeho panstva neutrpeli nijakú škodu od stolice. Každý pohyb na tomto poli a každé zhromaždenie turčianskeho zemianstva oznamoval vopred svojim pánom a títo ho často vysielali ako svojho zástupcu na takéto schôdzky a porady.

Turčianskym zemanom a najmä dedičným hlavným županom Révayovcom nebolo toto zastupovanie milé. Oni, páni, boli nútení trpieť medzi sebou jednoduchého roľníka, poddaného, dívať sa na to, ako tento muž na ich schôdzkach a poradách, keď bolo treba, tiež hovorí a statne bráni záujmy svojich pánov. Len ohľad na vplyvných Kremničanov a tá okolnosť, že museli uznať Holešovi jeho mimoriadne vlastnosti, držali ich na uzde po mnohé roky, takže strpeli Holeša na stoličných zhromaždeniach. Až koncom 70. rokov XIX. stor. začali turčianski páni naliehať na Kremnicu, aby si vyvolila za svojho zástupcu niektorého z nich. Konečne sa im podarilo primäť ju, že za svojho zástupcu označila Jána Čerta z Laclavej. No i potom ešte posielala na stoličné zhromaždenia spolu s ním i Mateja Holeša, ktorého radami sa spravoval i sám Ján Čert, pretože aj on videl Holešovu statočnosť, skúsenosť a múdru rozvahu.

Avšak trpká skúsenosť učí, že ľudia snaživí a vynikajúci nad inými svojimi dobrými vlastnosťami majú vždy a všade i závistníkov. I náš Matej Holeš našiel dosť skoro svojich závistníkov, a to nielen v Turci, ale i v samej Kremnici.

Jeho vernosť bola jeho vinou, jeho pilná a svedomitá správa hájskeho panstva bola jeho prečinom, jeho plat a okrem toho i častejšie mimoriadne odmeny, ktoré dostával bez prosenia od mesta, boli kameňom úrazu pre mnohých, ktorí nežičili jednoduchému dolnoštubnianskemu poddanému ani dôchodky, ani postavenie, ktoré zaujímal. Turčianski huckáči spojení s kremnickými závistníkmi došli konečne svojho cieľa. Podkopné dielo sa im podarilo. Kremnica urobila správcom hájskeho panstva r. 1574 svojho spolumešťana Zachariáša Rosenauera, a keď tento dňa 22. marca 1576 zomrel, jeho syna Petra. Krátke štyri roky stačili, aby sa Kremničanom otvorili oči. Hájske panstvo a jeho dôchodky šli dolu kopcom a Peter Rosenauer musel byť pre neverné a nedbalé šafárenie s hanbou odstránený.

Matejovi Holešovi bolo začiatkom roku 1578 znovu odovzdané hájske panstvo a on zostal potom jeho správcom až do svojej smrti.

Ako vysoko si tohto muža vážili lepšie živly i medzi samým turčianskym zemianstvom, vidno najlepšie z toho, že už roku 1567 bol kmotrom Gašpara Benického, vtedajšieho podžupana Turčianskej stolice. Iný takýto dôkaz bol, že ho Kremnica roku 1579 vyslala ako svojho zástupcu na svadbu Kevického, ktorý sa cítil byť jeho prítomnosťou poctený.

A takýchto prípadov jasne svedčiacich o všeobecnej úcte k Matejovi Holešovi bol ešte celý rad.

Jeho dobrá povesť sa rozniesla i do susedných stolíc. Keď sa napr. Václav Šesták, kňaz v prievidzskom okolí snažil dostať hájsku faru, obrátil sa s prosbou na Holeša, súc istý, že dosiahne svoj cieľ, ak sa mu podarí získať tohto muža za priateľa. A nesklamal sa, lebo Holešove rady si Hájania, Čremošňania o Dolnoštubňania, všetko hájski farníci, a nemenej Kremničania, hájski zemepáni vysoko vážili a jeho vôľa u nich rozhodovala.

Starajúc sa stále o hájske panstvo a o všetko, čo bolo preň potrebné a čo mohlo napomôcť jeho rozkvet, nezanedbal pritom Matej Holeš ani svoje dolnoštubnianske hospodárstvo. I tu bol príkladným roľníkom a pilným gazdom. A jeho pilnosť nemálo prispievala k stálemu zveľaďovaniu jeho majetku, hoci práve tak ako iní poddaní musel i on znášať všetky poddanské ťarchy, poplatky a práce zaťažujúce jeho pozemok.

Keď kremnickí vyslanci Peter Foit, Achán Tindel, Jonáš Kolb a Leonhard Tilesch dňa 29. decembra 1568 vyjednávali na sklabinskom zámku s Frankom a Jánom Révayovcami o zastavenie pravôt a Révayovci požadovali od Kremnice 500 zlatých ako náhradu pravotných trov, začali kremnickí vyslanci predstierať veľkú chudobu, do ktorej uvalili Kremnicu turecké vojny, tvrdiac, že mesto pri najlepšej vôli nie je schopné vyplatiť im toľko peňazí. No Révayovci na to odpovedali, že sám Holeš je schopný tú sumu vyplatiť, nehovoriac o iných majetných kremnických poddaných. A kremnickí vyslanci nemohli vyvrátiť tvrdenie Révayovcov ako nepravdivé alebo prehnané.

I sama Kremnica sa zavše utiekala o pôžičku k tomuto svojmu poddanému. R. 1577 ho osobitnou listinou oslobodila od poddanského poplatku na tak dlho, kým sa ročnou sumou tohoto poplatku i nesplatí dlh 200 zlatých, ktorý u neho mala. Podobne i prosba, ktorú predložila dňa 28. októbra 1583 jeho vdova Kristína kremnickej vrchnosti a ktorou sa domáhala dlhu 150 zlatých od Nuntallerovej, jednej z popredných kremnických paní, svedčí o tom, že Matej Holeš mal pekný majetok, keď mohol požičiavať svoje peniaze aj do vzdialenejšej Kremnice na úroky.

Zprávy o hájskom panstve a o iných záležitostiach podával Matej Holeš kremnickým richtárom buď ústne alebo písomne v osobitných listoch. Z jeho listov sa zachovalo 46 kusov v kremnickom archíve. Je to zaujímavý a cenný materiál o súdobých pomeroch na hájskom panstve ako vôbec i v značnej čiastke Turčianskej stolice. No nemenej cenným a zaujímavým materiálom sú tieto listy i z toho ohľadu, že máme v nich verný obraz Matejovej duševnej činnosti a teda i toho, ako ďaleko dospelo za jeho čias i slovenské roľníctvo ojedinelými svojimi členmi v spisovnej československej reči.

Charakteristickým znakom v Holešových listoch je jeho dôsledný zvyk začínať takmer každú vetu slovami „známo činím, co se dotýče“. Výnimky v tomto ohľade sú u neho spočiatku častejšie, v neskorších rokoch však veľmi zriedkavé a výraz „co se dotýče“ stal sa mu stereotypným úvodom pre každú novú myšlienku. Zdá sa, že bez tohto môstku by sa mu veľmi ťažko pohybovalo v myšlienkovom svete.

Vzhľad Holešovho písma prezrádza na prvý pohľad ruku ťažkú, avšak pritom všetkom vypísanú, zaoberajúcu sa písaním oveľa častejšie, ako to obyčajne býva u roľníkov.

Písmo jeho je tzv. švabach a ťahy sú vcelku dosť okrúhle, badať však v nich najmä pri písmenách m, n, u istú hranatosť vlastnú iba nemeckému švabachu a písmená d, t sú u Mateja dôsledne nemecké.

Z interpunkcie poznal Matej Holeš iba bodku a čiarku a používal ich iba pri skrátených slovách, najmä pri W. M. alebo W, M, (totiž Vaša Milosť). Bodku kládol nielen nad písmeno i, ale i nad u, y, nad ktorým niekedy dával i dvojbodku, nad prvším (u) i polokrúžok (mäkčeň).

Rozdeľovanie viet interpunkciou netvorí silnú stránku jeho pisárskych vedomostí. Len v zriedkavých prípadoch končí svoj list bodkou. Nesmieme však zabudnúť, že za jeho čias pravopis ešte nestál na dnešnom stupni nielen v slovenskej, ale ani v ktorejkoľvek inej reči, nevynímajúc ani reč latinskú, pestovanú vtedy už vyše poldruhatisíc rokov spočiatku Rimanmi a neskoršie celou vzdelanou Európou. Mnohí Holešovi súčasníci, často i hlboko vzdelaní spisovatelia používali interpunkciu celkom nesprávne, kladúc ju tam, kde bola celkom zbytočná a vynechávajúc ju tam, kde mala nesporne oddeľovať vety. Pri takýchto okolnostiach javí sa nám i Holešova nedostatočná znalosť interpunkcie v celkom inom svetle. Nemožno ju považovať za známku neznalosti.

Delenie slov jedného od druhého je v Holešových listoch bežné. Nájdu sa však i také prípady, kde spojil dve slová do jedného, sú však zriedkavé. Rozdeľovanie slov na konci riadkov podľa slabík je u Holeša úplne bezchybné.

Písmená b, c, l, r pozná Holeš v inej podobe ako veľké a zas v inej ako malé a používa ich vo veľkej podobe riadne vždy tam, kde sa niektorým z nich začína slovo, kým v prostriedku a na konci slov píše ich stále v malom tvare.

Pre písmená a, d, e, f, g, (j), h, i, k, m, n, o, p, t, u, v, w, y, z má iba po jednej podobe. Keď chcel niektoré z nich napísať ako veľké, vytiahol ho nad riadok a zväčšil 2-3 razy oproti susedným písmenám. No tieto písmená užíva veľmi zriedka ako veľké, len W. M. v slovách „Waša Milosť“ a na začiatku mnohých slov vidno napísané vo zväčšenom tvare a z je vždy a všade, teda i v prostriedku slov iba veľké.

Hlásku dz označuje buďto jednoduchým c alebo i zloženým cz, napríklad vroceni a vroczeni (urodzený), meczy (medzi), ale v slovách stolice, chcete, Mossowiecz použil c, cz zrejme na označenie tej istej hlásky, ktorú i my vyjadrujeme týmito značkami. U Holeša je ostatne c, cz veľmi zriedkavé, lebo miesto nich používa stále písmeno z (Gremnizkemu, stolizu, poruzam atď.) v zmysle c alebo č (zasy, zinim, zi, gessze, zo, pezu, wzinite atď.) (časy, činím, či, ješče, čo, péču, učiníte atď.).

Písmeno z používa však Holeš i v tom istom zmysle ako my (zauolana, zamen), kladúc ju pravda bez mäkčeňa, ktorý vôbec nepozná, často i miesto ž (zebich, zadam, zadneho, drzavu — žebych, žádam, žádneho, državu). Ale vedľa z nachodíme v jeho listoch zhusta i s, š hneď v ich vlastnom zmysle, hneď namiesto ž, z (snamo, slussbu, skasugi, gissto, sitra, slatich, semen, roskassete, ssebi — známo, službu, zkazuji, jižto, zítra, zlatých, zeman, rozkážete, žeby atď.) a naopak písmeno z používa ako s (zam, pzani, ozaditt — sám, psaní, osadit). V Holešovom písme sú sykavky c, č, s, š, z, ž takrečeno najslabšou stránkou a používanie ich písomných znakov je až príliš ľubovoľné a neurčité.

Podobnú, nie však takú rozsiahlu nedôslednosť badať aj pri písmenách v, w, ktoré používal Holeš i v ich vlastnom význame i ako u, a toto najmä na začiatku slov (vassa, veczte, vognu; v, vdelali, wczinite, vroczeni, vstawil — vaša, vedzte, vojnu, u, udelali, učiníte, urodzený, ustavil). Miesto w nachádzame — avšak zriedka — i u (zauolana — zavolaná).

Konečne treba podotknúť, že Holeš poznal okrem slovenskej skratky v. m. (vaša milosť) i latinské skratky pre etc. a pre slabiku pro, z ktorých prvšiu používal stále, druhú častejšie v slove prokurátor.

Všetky Holešove listy sú písané po slovensky. Iba nadpis na liste zo dňa 23. júla 1566 napísal Matej Holeš po nemecky, použijúc ten istý švabach ako aj v slovenskom texte. V účtovných knihách sú tu i tam Holešovou rukou písané nemecké slová. Kremnickí richtári vydávali mu písomné rozkazy po nemecky. Táto reč nebola Matejovi Holešovi neznáma, ako vidno i zo spomenutej kremnickej korešpondencie i z mnohých iných okolností.

Pretože však obec Dolná Štubňa bola od svojho založenia stále obývaná slovenským ľudom a nebolo v nej o nemeckej reči nikdy ani chýru ani slychu, Matej Holeš si nemohol osvojiť znalosť tejto reči vo svojom rodisku, ale iste musel bývať kratší alebo dlhší čas v takej obci, kde bolo celé prostredie nemecké. Na to, že chodil i do nemeckej školy, poukazuje už spomínané používanie písmen s, z, ďalej výzor písmen d, t a konečne i skratka E. W. (Euer Wohlweisen) doložené v mnohých listoch pri podpise. Je veľmi pravdepodobné, že Matej Holeš vo svojej mladosti navštevoval kremnickú školu, keď bol jej rektorom Slezák Franko Polleranus.^[1035] Keby sa bol Matej Holeš musel uspokojiť len s dolnoštubnianskou školou, iste by v jeho písme neboli nemecké formy a písomné germanizmy, ako ich niet v iných československých listoch pochádzajúcich z tej doby, ktoré písali iní Holešovi rovesníci majúci len slovenské alebo latinské školy.

Svoj život plný práce a verejnej starostlivosti dokončil Matej Holeš na jeseň roku 1579. Jeho testament napísal vlastnoručne hájsky kňaz Václav Šesták. V tejto listine zračí sa nám Matej Holeš na jednej strane ako dobrý kresťan, ktorý pečuje o blaho svojej duše a okrem toho aj o chrám boží, o jeho sluhu-kňaza a o útulňu pre ľudí neschopných práce, a z druhej strany ako dobrý a verný otec milujúci rovnako každého člena svojej rodiny a snažiaci sa spravodlivou deľbou svojho majetku zabezpečit svornosť a lásku medzi svojou čeľaďou. Je nápadné, že za hlavu celej rodiny ustanovil nie niektorého zo svojich synov, ale svojho zaťa, a len v tom prípade, ak by sa zahniezdila v dome nesvornosť, mal sa tento odsťahovať a vystavať si nový dom na inom mieste. V tom prípade mal však dostať okrem rovnakej čiastky pripadajúcej jeho žene ako Holešovej dcére zo spoločného majetku dva voly ako mzdu a odplatu za vernú prácu pri hospodárstve za života Matejovho.

Kremnici vychoval a ako svojho nástupcu v správcovstve hájskeho panstva zanechal Matej Holeš Gašpara Tuolta Petroviech, tiež Dolnoštubňana, poddaného a roľníckeho syna, ktorý potom slúžil svojim zemepánom až do smrti.^[1036]

Týmto by bol hotový obraz Mateja Holeša, nakoľko ho možno nakresliť podľa dosiaľ zachovaných listín.

Nie vyhráte bitky a skvelé víťazstvá, nie vysoké hodnosti alebo kniežacie berly, nie hlboká učenosť a spisovateľská sláva: Mateja Holeša robí pozoruhodným tichá, nenáročná a vo výsledkoch požehnaná práca. On sa stal právom okrasou a chlúbou toho zaznávaného slovenského ľudu, ktorého bol synom a členom cez celý svoj život. A k tomu mu dopomohla nie azda nejaká šťastlivá náhoda ani nie vrtkavá panská priazeň a láska, ale výlučne iba jeho bystrý um, šľachetná vôľa a železná pilnosť a vytrvalosť.

Ani Nemci, dominujúci za jeho časov na Slovensku, a tým menej Maďari mohli by sa preukázať zo svojich radov sedliakom podobným nášmu Matejovi Holešovi. Ja som sa aspoň posiaľ nikde u nich nestretol s takým človekom, hoci som vo svojom živote prečítal a preskúmal už veľmi veľa rozličných starých spisov a listín.

Niekto by si mohol myslieť, že Matej Holeš je až príliš mimoriadny a osamelý zjav, a práve preto, že neslobodno podľa neho súdiť aj o iných slovenských roľníkoch, že by totiž aj oni mohli byť práve takí, ako bol on. Na túto námietku možno opovedať, že je nie správna, lebo skutočnosť dosvedčuje iné. Spomenutý Gašpar Tuolt a jeho nástupca Ján Zajac, Hájan, boli veľmi podobní nášmu Matejovi a okrem nich sa stretáme s celým radom turčianskych roľníkov, ktorí prejavovali vo svojich skutkoch podobné mnohé pekné prirodzené dary a vlastnosti.

No Matej Holeš zostane navždy najvynikajúcejším prototypom vtedajšieho umného slovenského roľníka.