ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Až do nedávnych čias domnievali sa vzdelaní ľudia, že história je len to, keď sa vypočítavajú jednotliví králi a panovníci, v bojoch preslávení vojvodcovia, vojny, mor, ohne, povodne a vôbec násilné prevraty a hrmotné diela, ktoré obyčajne iba boria to, čo ľudská pilnosť nastavala, a ničia, čo ľudský um vytvoril. Veď takéto búrlivé deje alebo s nimi spojené osobnosti vždy vzbudzovali pozornosť v širokých kruhoch a podľa príslovia „človek rád dobrodenia do piesku a krivdu do kameňa píše“, tým dlhšie zostávali v pamäti a prechádzali z pokolenia na pokolenie. Tak sa zachovala v pospolitom ľude až dosiaľ pamiatka po dávnych Avaroch, Čudoch a Tatároch, ešte i dnes spomína obrov, čudákov a psohlavcov.

No pomaly prišli jednotliví myslitelia k názoru, že každá história je nesprávna a jednostranná, ak sa pohybuje len v uvedených medziach, lebo národy nežijú len zo samých bojov a iných násilných prevratov vyvolaných ľuďmi alebo zapríčinenými prírodou ani zo samých, čo i pokojných štátnych diel, ale že majú i iné mnohonásobné potreby, povolania a výkony, a tak teda kto si chce utvoriť čím dokonalejší a úplnejší obraz o niektorom národe a jeho vývine, ten musí život a bytnosť tohto národa pozorovať a poznať ešte i z mnohých iných strán.

Prirodzený následok vyplývajúci zo starodávneho chápania a písania histórie je a bol vždy ten, že celé a často i veľké národy nám boli neznáme až do tých čias, kým nezačali viesť vojny, cudzie krajiny napádať bojovnou rukou a ničiť. Kým sa zaoberali iba pokojnými prácami, zatiaľ vedeli o nich iste len ich súčasní susedia. Také národy zostali „bez histórie“.

Do ich radu patrí čiastočne i náš slovenský národ. Keď sa jeho panovníci Mojmír, Rastislav a Svätopluk stali postrachom svojich susedov, hneď začali Nemci písať i o Veľkej Morave a jej jednotlivých častiach, hoci prv o nej zanovite mlčali. A keď padla Veľkomoravská ríša, prestali písať o Slovákoch i historici, hoci slovenský ľud so Svätoplukovičmi nevyhynul.

Prestal hrať svoj zástoj ako národ tvoriaci svojbytnú, samostatnú dŕžavu a splynul pomaly s inými národmi obývajúcimi terajšie Uhorsko v jeden štátny útvar. No v kultúrnom ohľade šiel i po utvorení uhorského štátu ďalej svojou cestou a kto chce úprimne prispieť k spísaniu histórie slovenského národa, ten musí obrátiť svoj zreteľ najmä na kultúru, ktorá sa vyvíjala a brúsila v tých krajoch, kde býva slovenský národ, nehľadajúc pritom národné povedomie a prebudilosť v dnešnom zmysle ani u šľachty ani u meštianstva ani u pospolitého slovenského ľudu.

Nik nepochyboval a nepochybuje, že slovenský národ mal svoje zemianstvo a sedliactvo, ale o meštianstve panuje všeobecná mienka, že bolo v stredoveku výlučne nemecké. A predsa je táto mienka mylná. Cieľom tohto článku je podať proti nej nepodvratný dôkaz.

O Kremnici panuje na mnohých stranách dosiaľ názor, že je mestom čisto nemeckým (písané r. 1885 — D. L.), hoci tento náhľad nesúhlasí so skutočnosťou; avšak v predošlých storočiach bolo tunajšie nemectvo oveľa kompaktnejšie a čistejšie ako dnes.

A práve v tejto Kremnici nachádzame ešte v prvej polovici XV. stor. mešťana slovenského pôvodu, ktorého archívne listiny nazývajú Stankom Vilhelmovičom alebo Stanislavom, synom Vilhelmovým.^[1019]

Skade pochádzal a kde sa narodil, o tom niet bližších zpráv. Kráľ Ladislav Pohrobok hovorí v listine z roku 1453,^[1020] že si kúpil v Kremnici dom na námestí už pred 12 rokmi, teda pred rokom 1441 a že je kremnickým mešťanom.

Keď sa s ním prvý raz stretáme, už ho nachodíme medzi poprednými kremnickými mešťanmi, lebo iba najmajetnejší ľudia si mohli kupovať domy na námestí. A tento majetok im zabezpečoval nemalý vplyv na obecné záležitosti, často však býval aj príčinou závisti a z nej plynúcich mrzutostí.

Stanko Vilhelmovič bol v tom čase skutočne zámožný človek, čo dokazuje i tá okolnosť, že rozšíril svoj dom o nové prístavky vybudované z kameňa, čo v tom čase, keď sa i väčšie domy a panské obydlia stavali obyčajne len z dreva, istotne patrilo medzi zriedkavosti. Túto okolnosť osobitne spomenul v listine kráľ Ladislav.

Ale práve tento majetok a z neho plynúca moc ako aj duševná prevaha, ktorú musel mať Stanko Vilhelmovič — súdiac podľa jeho rozvetveného obchodu — bola jeho spolumešťanom tŕňom v oku, a to natoľko, že sa na neho oborili, a mestská vrchnosť vyčítajúc mu jedine to, že je rodom Slovan, snažila sa ho zbaviť a nútila ho, aby sa vysťahoval z Kremnice a presídlil inam.

Stanko, pravda, nemal na to chuť ani vôľu a keď konečne videl, že sa sám ďalej nemôže brániť, obrátil sa so žalobou k samému kráľovi s prosbou o záštitu a ochranu.

Kráľ Ladislav prikážuc vyšetriť celú záležitosť videl, že sa Stankovi krivdí. Preto vydal vo Viedni dňa 8. júla 1453 osobitnú listinu, v ktorej prísne nariadil kremnickej mestskej rade, aby neznepokojovala Stanka Vilhelmoviča preto, že je Slovák a aby ho nenútila vysťahovať sa, ak si chce Kremnica zachovať kráľovu milosť. V opačnom prípade, keby Kremničania prestúpili kráľov rozkaz a Stanka i naďalej znepokojovali, nariadil kráľ prísne hlavnému komorskému grófovi a jeho zástupcom i úradníkom, aby Stanka Vilhelmoviča i všetkých jeho dedičov proti každému náporu zo strany mestskej vrchnosti celou mocou bránili a proti všetkým nezákonným útočníkom zastávali.^[1021]

Pri tejto príležitosti vystavil kráľ Stankovi skvelé svedectvo spomínajúc, že Stanko kráľovi i jeho predchodcom a celej krajine bol vždy verný v čase pokoja i búrlivých nepokojov a preukázal mu verné služby.^[1022]

Prísny kráľov rozkaz zaistil Stankovi načas pokoj. No už raz prebudená závisť nedala viac pokoja. Hoci sa Kremničania už neopovážili nútiť Stanka priamo vysťahovať, predsa sa všemožne usilovali strpčiť mu jeho kremnický pobyt iným spôsobom. Preto začali uvaľovať na neho a na jeho dom rozličné dane, aké ostatní kremnickí mešťania nemuseli platiť, dúfajúc, že ho takto prinútia opustiť Kremnicu a presťahovať sa na iné miesto.

No Stanko sa i proti tomu všemožne bránil a zastával svoje meštianske práva. Konečne však vidiac, že sám neodolá celému mestu, obrátil sa znova s prosbou o ochranu ku kráľovi, súc podporovaný viacerými mužmi, ktorí mali vplyv u kráľa.

Tento jeho krok ani teraz nezostal bez výsledku. Kráľ Ladislav vo svojom liste z Budína zo dňa 11. decembra 1456 vyslovil Kremnici ostrú výčitku a prísne ju napomenul, aby Stanka Vilhelmoviča a všetkých jeho dedičov a potomkov nielen nerušila v pokojnom držaní jeho domu na námestí, ale aby ho ani nezaťažovala inými daňami a dávkami, len ktorým podliehajú všetci kremnickí mešťania. Keby sa to predsa pod akoukoľvek zámienkou opovážila urobiť, vtedy nielen stratí kráľovu milosť, ale Stankovi budú musieť prispieť na pomoc i komorský hlavný gróf a jeho úradníci.^[1023]

Tento kráľovský rozkaz konečne zapôsobil a zaistil Stankovi žiadúci pokoj, takže sa mohol plne venovať svojmu obchodu.

Bolo by treba vypátrať ešte viac listín nachodiacich sa mimo kremnického mestského archívu a týkajúcich sa Stankovho kupectva, lebo pravdepodobne by sme sa mohli dozvedieť z nich o mnohých zaujímavých veciach a azda i o jeho kupeckých podujatiach. No i z tých málo dokumentov, ktoré nám zachoval kremnický archív vidno, že sa Stanko Vilhelmovič zaoberal najmä drevokupectvom, a to vo veľkých rozmeroch. Následkom toho prišiel často do styku i s významnejšími veľmožmi a takéto jeho známosti nemálo prispievali k tomu, že sa jeho obchod stále viac a viac rozširoval.

Obchodnou cestou pre jeho tovar bol Hron, po ktorom sa plavievali jeho plte a na nich uložený tovar dolu do Dunaja a Dunajom až po samý Budín. Súčasne s ním alebo vedľa neho nepodarilo sa nám zistiť iného človeka, ktorý by sa zaoberal drevokupectvom a používal na to menovite Hron.

Drevo potrebné pre svoje obchody dostával Stanko z hôr ležiacich po oboch stranách Hrona. Zdá sa, že hory ležiace v pohronskej doline bližšie ku Kremnici už náležite preriedil do tých čias, kým vznikli spomenuté boje medzi ním a Kremnicou, lebo sa už r. 1457 prostredníctvom svojich priateľov a priaznivcov uchádzal u kráľa Ladislava, aby mu dovolil brať drevo z breznianskych lesov.

Ladislav s tým súhlasil a vydal mu v Budíne dňa 25. marca 1457 osobitné privilégium, v ktorom dovolil Stankovi a jeho dedičom i nástupcom, že smú z kráľovských hôr v breznianskom chotári zadarmo rúbať drevo potrebné pre ich obchod a spolu s inými obchodnými článkami plaviť po Hrone a Dunaji až do Budína. Súčasne prikázal kráľ všetkým tým vlastníkom, ktorých majetky ležali vedľa Hrona, aby Stankovi a jeho ľuďom pod žiadnou zámienkou nezabraňovali slobodnú plavbu, aby všetky hronské hate, kedykoľvek ich o to požiada Stanko alebo jeho ľudia, bez odporu otvorili Stankovým pltiam a neopovažovali sa vyberať od Stanka ani od jeho ľudí mýto ani iné poplatky.^[1024]

Po zavčasu zomrelom Ladislavovi nastúpil na uhorský trón kráľ Matej.

No sotva sa stal Matej uhorským kráľom, hneď sa Stanko usiloval, aby i tento kráľ uznal a znovu zabezpečil jeho privilégiá. Preto požiadal Jána Zaškovského zo Žiliny, majstra slobodných umení a bakalára lekárskej fakulty, aby mu vymohol potvrdenie Ladislavových privilégií z r. 1456 a 1457, čo tento i skutočne urobil.^[1025] Kráľ Matej nariadil totiž na jeho prosbu obe privilégiá odpísať, opatriť ich v Budíne dňa 5. marca 1459 potvrdzujúcou formulkou a vydať Stankovi.

Krátky čas po tomto skutku daroval kráľ Matej Stankovi i jeden banský mlyn zariadený na 8 kameňov darovacou listinou vydanou v Budíne dňa 30. apríla 1459.^[1026] Touto listinou odovzdal kráľ Matej Stanislavovi Vilhelmovičovi ako mužovi dobre zaslúžilému o vlasť a o kráľa do dedičného vlastníctva „slagagovský“ mlyn, v ktorom sa predtým mlela ruda pripadajúca komore ako daň. Súčasne ho oslobodil od všetkých poplatkov, ktoré sa museli v tom čase platiť z iných banských mlynov.

Na prvý pohľad sa zdá byť tento dar pomerne nepatrný. Keď však uvážime, že v tom čase stál banský mlyn o štyroch kameňoch toľko peňazí ako domy na námestí a uvážiac, že v terajších časoch (t. j. r. 1885 — D. L.) má každý dom na námestí cenu viactisíc zlatých, nahliadneme, že kráľ Matej daroval Stankovi viactisícový majetok.

O tom, či a koľko baní mal Stanko v Kremnici, nemáme síce zprávy, môžeme však bezpečne uzatvárať, že ich iste mal, lebo načo by mu bol taký veľký mlyn, keby nemal rudu preň a rudu mohol dobývať len v baniach. A tá okolnosť, že Stanko mal neprestajne spojenie s chýrnou banskobystrickou rodinou Jungovcov, ba že sa neskoršie ženbou stal aj jej členom, dokazuje, že mu patrili i bane, lebo Jungovci ďakovali za celé svoje veľké bohatstvo výlučne baniam, ktoré mali v Kremnici, Štiavnici a na banskobystrickom území.

Už pred rokom 1456 mal Stanko v zálohu za 300 dukátov časť majetku Štefana Junga, ktorý potom mesto Banská Bystrica od neho vymenilo, nechtiac — podobne ako Kremnica — trpieť Slováka medzi významnejšími majiteľmi tamojších baní. Peniaze zložené na výmenu vrátil Bystrici Štefanov syn Mikuláš a pastorok Egid Berg, ktorým ako Nemcom Banská Bystrica tento majetok r. 1456 bez všetkého vydala.^[1027]

Spomenutú darovaciu listinu spolu so všetkými inými podobnými listinami vydanými kráľmi Ladislavom a Matejom až do roku 1463, totiž pred Matejovou korunováciou vyhlásil krajinský snem konaný toho istého roku v Stoličnom Belehrade za neplatnú,^[1028] no kráľ Matej ju 15. augusta 1465 obnovil, vystaviac Stankovi na mlyn novú darovaciu listinu opatrenú všetkými formalitami a podpísanú i krajinskými hodnostármi.

Tak neprestajne vzrastal Stankov majetok a spolu s ním aj vplyv. Pomocou neho a svojho kupectva preukazoval mnohým ľuďom rozličné dobré služby a získal si priateľov a podporcov i vo vyšších kruhoch.

Na takéto služby sa odvoláva i ostrihomský arcibiskup dúfajúc, že sa mu bude Stanko podobne odplácať i v budúcnosti, keď mu osobitnou listinou vystavenou v Ostrihome dňa 4. februára 1470 povolil, aby si kúpil v Tekovskom Svätom Kríži niektorý už jestvujúci kuriálny dom alebo vystavil si nový dom na opustenom kuriálnom pozemku, aby si okrem toho na Hrone alebo na lutilskom potoku vybudoval mlyn, pozakladal rybníky a nadobudol tri poplužia čiže 360 jutár zeme, a to všetko dedične užíval. Okrem toho oslobodil arcibiskup Stanka i jeho dedičov od všetkých poplatkov.^[1029]

Pôvodne spájali Stanka Vilhelmoviča, ako to už bolo povedané, s Jungovskou rodinou iba obchodné záležitosti. Neskoršie si vzal za manželku Agnesu, vdovu po Egidovi Bergovi, ktorý sa podľa svojho otčima nazýval tiež Jung. Takto sa stal Stanko pánom ešte väčších majetkov, ktoré mu však spôsobili iba mnohé nepríjemnosti.

Už roku 1465 mal dosť práce, keď jeho manželka Agnesa podala pred turčianskym konventom protest proti tomu, že jej bývalý svokor Štefan Jung predal svoj banskobystrický majetok Jánovi Ernstovi a Vítovi Mühlsteinovi za 6400 dukátov. Tento protest obnovila roku 1468 pred nitrianskou kapitulou.^[1030] No oba protesty zostali bezvýsledné.

Oveľa viac práce dala Stankovi pravota, ktorá sa začala 8. júla 1468 pred ostrihomskou kapitulou o dedičstvo Barbory Jungovej. Táto Barbora bola dcérou Egidovou a od včasnej mladosti žila v kláštore na Zajačom ostrove vo Vesprímskej stolici,^[1031] kde i zomrela ako mníška. Po jej smrti žiadala priorisa tohto kláštora Anna od Stanka Vilhelmoviča a jeho manželky, aby vydali kláštoru Barborino dedičstvo, ktoré mu táto vraj v záveti poručila. Keď Stanko a jeho manželka žiadosť Anninu jednoducho odopreli splniť, pohnala ich Anna prostredníctvom svojho právneho zástupcu Antona z Miletínca pred súd. Z Antonovej žaloby vidno, aké majetky boli v tých časoch nakopené u Jungov a prenesené na Stanka. Spomenutý Anton zaiste žaloval, že Egid Jung, ktorý mal tri deti, totiž Petra, Barboru a Žofiu, zanechal po sebe majetok v hodnote okolo 50 000 dukátov. Z tohto majetku si vraj privlastnil Stanko a jeho manželka jeden dom stavaný z kameňa na námestí v Banskej Bystrici a iné dva s ním susediace drevené domy, v ktorých bývali poddaní a sluhovia, okrem toho okolo tritisíc jutár rolí a lúk v banskobystrickom chotári, potom 20 000 dukátov v hotových peniazoch, 24 strieborných konvíc a kalichov, cenených na 400 dukátov, 12 strieborných plášťov v cene 200 dukátov, 200 strieborných lyžíc v cene 200 dukátov, za dve postele skvostných perín v hodnote 200 dukátov a konečne 4 vozy so 6 dobrými koňmi v cene 17 dukátov a iné náradie nachádzajúce sa v Jungovom dome, ktoré malo hodnotu okolo 3000 dukátov.^[1032]

Z tohto výpočtu vidno, aké veci mali starodávni majetní mešťania a okrem toho aj to, že sa domy stavané z kameňa nazývali palácmi a pre svoju zriedkavosť boli veľmi drahé.

Stanko Vilhelmovič sa stal pánom uvedeného jungovského majetku, lebo mu ho kapitulský súd dňa 5. októbra 1469 odovzdal dedičným právom, prikážuc Anne večné mlčanie.

Či a ako dlho ešte žil Stanislav Vilhelmovič po získaní svätokrížskeho majetku, o tom nemáme vedomosti, lebo arcibiskupom vydaná listina je posledná, ktorá sa týka Stanka. Deti po sebe sotva zanechal, pretože ani za jeho života ani neskoršie niet o nich spomienky.

Stanko Vilhelmovič bol a je meteorickým zjavom.

Rodom Slovák, povolaním kupec, stavom mešťan musel sa boriť s kremnickými i banskobystrickými Nemcami za svoje práva, no vedel si ich obrániť a udržať. Bol to nevšedný zjav, lebo v detinstve nemal na pomoc starý zemiansky rod ani bohatstvo a moc. O jeho otcovi je známe len to, že ho nazývali Vilhelmom, musel to byť človek nepatrný. No Stanko si nadobudol bohatstvo, akému toho času zriedka bolo páru, získal známosti a priazeň i vo vyšších kruhoch a následkom toho i nemalý vplyv. A jeho kupecká činnosť rozprestierala sa takmer po pol krajine. Nemal otrokov a poddaných, ale živil stá a stá ľudí poctivou prácou a stal sa pre celé kraje skutočným požehnaním.

Hodno pamiatku na tohto slovenského mešťana zachovať i ďalším potomkom.