ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Rozprávka)

I

Uvádzame ct. čitateľa do domu v Budapešti, ktorého opis radi by sme vynechali, keby z tade naša rozprávka nemala svoj začiatok. Je to dom záložní, inak „záložnou“ či „zástavarnou“ zvaný. Sem prichádzajú ľudia rozličného veku, stavu a pohlavia s predmetami cenu majúcimi; zakladajú jich za istú summu peňazí, od ktorých platia sa úroky. Odovzdaná takto vec nazýva sa „zálohom“.

Starý vyziably muž s dlhým nosom, na ktorom sedia ťažké v mosadzi osadené okuliare, odobiera zálohy s uspokojením zrejme na jeho žltej tvári sa ukazujúcim; prezerá a váži prinesené predmety a vypláca žiadané čiastky peňazí, ktoré ale nesmia prevyšovať tretiu čiastku hodnoty zastavených vecí.

Najčastejšie donášajú sem zálohy nešťastníci, ktorí z príčin rozličných smutných príhod, ktoré tak často ľudí prenasledujú, privedení bývajú k tomu, aby poslední svoj majetok, i drahé koľkorazy srdcu pamiatky odovzdali do rúk človeka, požičiavajúceho nepatrné čiastky peňažité na vysoký, tak zvaný úžernícky interes.

Medzi osobami prichádzajúcimi do tej „záložny“ vidíme mladú peknú panenku. Je jednoducho, ale čisto a svedčno oblečená. Jej bľadá, hustým závojom zastretá tvár, prezradzuje duševnie útrapy, ktoré tá mladá panna iste od dávnejšieho času už zakúšala. Vstúpiac do izby zastala nesmelo a čakala, až na ňu dôjde; potom položila svoj záloh pred nenasytného úžerníka, ktorý jej skrovnú částku spolu s odovzdacou cedulou či kvietanciou odovzdal, ani si ju hrube nevšímajúc. Panenka trasúcou sa útlou rúčkou chytila jedno i druhé, tvár poliala sa jej červenosťou a odišla.

O dakoľko dní neskôr tá istá panenka zjavila sa zase v dome úžerníkovom; položila jako poprvýraz trasúcou sa rukou záloh svoj pred starca, vzala chytro peniaze a zaraz odišla. Od toho času dosť často bolo ju tu vídavať. Raz doniesla prstienok, druhýraz náprsniu ihlu, tretíraz zase dačo iného. Za jednotlivé tie predmety neveľkú cenu majúce dostávala len maličké čiastky peňazí. Konečne o dakoľko týdňov došla zase, ale bľadšia než obyčajne. Blížila sa nesmelo, ale s prirodzenou sebe otvorenosťou k úžerníkovi.

„No, idete zase, panenko,“ hovoril. „Už dávno som vás nevidel. Čo mi nesete?“

„Toťhľa —“ nemohúc dokončiť slová svoje zarmútená dievčina položila lesknúci sa predmet na stôl. Starému úžerníkovi ziskrily sa oči, keď zazrel záloh. Bol to zlatý, lesklými kameňami obrúbený rámčok obrázkový, z nehož ale obrázok, iste jako drahá pamiatka, bol vytiahnutý.

„Hm hm!“ mumlal starý úžerník. „Zlato, ano aj drahé kamene — dnes musím hlbšie siahnuť do vačku. Čo žiadate na ten záloh, panenko?“

„Stopäťdesiat zlatých, pane,“ odpovedala panna tichým, ale pevným hlasom. „Stopäťdesiat zlatých ani o krajciar menej.“

„Stopäťdesiat zlatých! Ale dieťa moje, to nemôže byť,“ odpovedal starý klamár. „Ktože ostatne vie, či je rámčok z pravého zlata, a či sú kamene opravdové.“

„Tak a nie inak,“ odpovedala dievka. „Viem, že kamene sú opravdové, lebo prv než som išla k vám, dala som rámčok od zlatníka oceniť. Pravá jeho cena robí 300 zlatých, žiadam ale len polovičku.“

Starý úžerník dobre vedel, že rámčok má toľkú hodnotu, ale bolo v jeho prospechu, aby žiadanú summu čo najviac umenšil, lebo bol skoro istý, že zálohy, ktoré k nemu panna tá doniesla, nikdy vymenené nebudú.

„Čo ma je do toho,“ vravel ľahostajno. „Dám vám sto zlatých, viac nie.“

„Stopäťdesiat, za menej nedám to na záloh,“ odpovedala dievka určito. „Nejednajte sa, dajte mi peniaze, nemám času.“

„No, teda stodesať zlatých.“

„Stopäťdesiat.“

„Stodvatsať.“

„Stopäťdesiat.“

„Stotridsať, ani krajciara viac.“

„Stopäťdesiat!“ opakovala panna. „Jak nechcete toľko dať, pôjdem ku zlatníkovi a predám ho. Pravdaže bude vtedy pre mňa stratený, ale aspoň nebudem oklamaná. Povedzte tedy: ano lebo nie!“

„Ale teda nech si bude, dám stoštyridsať, robím to jedine k vôli vám: ale som presvedčený, že je to vec opovážlivá.“

Dievka stratila trpezlivosť, neodpovedala nič; vzala svoj rámčok so stola a obrátila sa ku dverám.

„Počkajte!“ zvolal starý šibal vidiac, že mu korisť z rúk uteká. „Neponáhľajteže tak, panenko! Dám tedy žiadanú summu: veru, dávam viac než tá vec stojí, ale už nech je tak lebo tak.“

Dievka nevraviac už nič s tým človekom mlčky vytiahla rámčok a položila ho na stôl. Dlho ešte prezeral ho úžerník so všetkých strán, konečne s viditeľnou nechuťou počal čítať peniaze. Dievka s rostúcou netrpezlivosťou díva sa naňho, a keď bol starec dvarazy peniaze prečítal, chytro jich skovala do kapsičky a náhlym krokom vybehla.

Ponáhlajme za ňou.

Prebehla cez dakoľko ulíc rozsiahlej Budapešti, až konečne došla do predmestia obydleného s väčšou čiastkou chudobnejšou triedou ludu. Vbehla do jednoho z vysokých domov. V piatom poschodí, ktoré tvorilo podstrešie otvorila jedny z mnohých dverí a prekročila prah príbytku.

Bola to malá, chudobno zariadená izbička, v ktorej biedu a núdzu už veľmi bolo poznať; na lôžku leží chorá osoba, pri nej sedí dievčatko asi desaťročné; dieťa to vidiac vchádzajúcu sestru Ľudmilku, o päť rokov staršiu než ona, ktorú sme u úžerníka poznali, zvolalo hlasom utajeným: „Ľudmilko, moja milá sestričko, už si tu —“

„Ticho, Marienko,“ odpovedala Ľudmilka, „neprebúdzaj brata. Chudiak Milan cez celú noc ani oka nezažmúril. Neprekážajme mu; poď sem ku mne, moja drahá.“

Mladšia sestra priblížila sa tichučko po prstoch ku staršej sestre.

Ľudmilka vytiahnuc z kapsičky peniaze kládla bankovky na stôl.

„Ach to je peňazí!“ zhýkla malá, čudujúc sa. „Budeme môct dlho z nich byť živí.“

„Ano, Marienko — odpovedala Ľudmilka — aspoň nám vystačiť musia dotial, dokial náš bračok celkom nevyzdravie; potom už nebude nám treba zažívať biedy, lebo bude môct pracovať a my tiež niečo vyrobíme na spoločné vyživenie. Či nenie pravda, sestričko?“

„Ano, drahá Ľudmilko,“ šoptala malá: „ale ty si už celé týdne dňom nocou pracovala, a predsa to všetko, čo si vyrobila, nestačilo na naše vyživenie.“

„To je pravda, moja milá, ale Milan bol chorý a nemohol mi pomáhať. Buďme trpezliví; práve som povolala lekára, ktorý hneď tu bude a iste brata skoro vylieči. Potom budem sa môct bez prestania oddať svojej práci, a Milan chytí sa zase do malovania obrázkov, ktoré ľudia tak radi od neho kupujú; ty ale, Marienko, budeš mi pomáhať pri práci a hlavne zapodievať sa budeš domácim posluhovaním. Ach, potom všetko pôjde dobre. Nebudeme už potrebovať ničej pomoci; tá nás ostatne veľmi zaviedla,“ boľastno doložila dobrá Ľudmilka.

„Veru, veru; jaký to nedobrý človek ten Richard, že na nás tak zabudnul,“ vravela Marienka. „Nikdy mi to nevynde z pamäti: pamätám sa, jak bľadá a zmatená vrátila si sa domov; keď sa ku tebe tak špatno zadržal. Oj ten nedobrý človek, jako ho teraz za to nemám ráda!“

„Ticho, ticho, Marienko, zobudíš Milana. Dobrý Boh, do ktorého ochrany poručila nás milovaná mamička, na nás nezabudne. Milan ozdravie. Len keby lekár prišiel! Tak dopodrobna opísala som mu naše bývanie, a predsa ešte neide. Keby len nezabudol!“

„Ľudmilko!“ zavolal teraz slabý hlas z postele.

„Bože môj, Milan sa zobudil,“ vravela Ľudmila s boľastou. „Ale ostatne — doložila — snad lekár príde čo najskôr, a to bude aj lepšie. Hneď, milý brat môj, tu som!“

Pribehnúc k posteli tichučko naklonovala sa k chorému bratovi.

„Sestra moja drahá — vravel chorý — už si tu?“

„Ano, brat môj, som a nesem ti pomoc,“ odpovedala Ľudmila. „Len buď spokojný, brat môj drahý, všetko bude dobre. Podívaj sa, toť sú peniaze, a doktor príde hneď. Tak, Milanko, skoro pozbavíme sa zlého.“

„Toľko peňazí!“ vravel Milan hľadiac na bankovky na stole rozložené. „Stopätdesiat zlatých, Ľudmilko; kde si vzala toľké peniaze? Ach istotne — už mi prichodí na um; konečne predsa prišiel Richard k presvedčeniu, že nám mnoho zlého urobil, a chce to teraz napraviť; i nenie pravda, Ľudmilko, že je tomu tak?“

Ľudmila skloniac smutno hlavu odpovedala: „Peniaze tie nenie sú od Richarda. Od toho času čo ma tak špatno odbavil, ešte som uňho nebola. Nebola som nijako v stave, aby som k nemu išla; srdco moje cíti najväčšiu odpornosť k tomu človekovi.“

„Ach, ten naničhodník!“ hovoril Milan slabým hlasom. „Ale prehovorím s ním, až budem zdravý. S tebou, moja drahá a dobrá sestra, tak zachádzať — ten necitlivý, skúpy, nevďačný človek!“

Nemocný vyslovujúc poslednie slová krčovito stiskol obe ruky, a oči následkom choroby za dlhší čas zomdlené zaligotaly sa v tom okamžení leskom neprirodzeným.

„Brat môj drahý — vravela Ľudmila — nehnevaj sa, lebo ti to môže škodiť; uspokoj sa, veď vieš, že v nemoci hnevu vystríhať sa treba. Nemysli viac na Richarda; až ti dá Pán Boh zase zdravia, poradíme si aj bez neho. Nech ostane svedomie jeho obťažené krivdou, jakú na naších nešťastných rodičoch spáchal, a ktorú teraz na nás sirotách ani z čiastky napraviť nechce.“

II

Je treba, abysme čitateľov soznámili s bližšími okolnosťami, ktoré týkajú sa opustenej rodiny. Je to krátky, ale smutný príbeh.

Rodičovia našich sirôt boli ešte pred pár rokami ľudmi veľmi bohatými. Otec jejich, Viliam Javor, bol známy v Budapešti jako bohatý kupec. Dve veliké lode, okrem peňazí v hotovosti, boli jeho majetkom. Tieto lode konávali cestu z Triestu do Ázie, z kadial rozličný drahocenný tovar privážali. Celého jeho nešťastia príčinou bol synovec Richard, ktorého od detinstva vychovával, vzdelával, a o ktorého blaho sa otcovsky staral. Keď dospel v mladíka osemnásťročného a skončil školu pripravujúcu k obchodu kupeckému, pomahal strýcovi Javorovi, a tento užíval tým viac jeho pomoci, poneváč od ktoréhosi času jaksi postonával a preto za svojími záležitostiami z domu nie vždy vzdialiť sa mohol. Ačkoľvek držanie Richardové nevzbudzovalo toľko dôvery, aby v obchode tak dôležitom, jaký pán Javor prevádzal, možno bolo úplne naňho sa spoliehať, predsa dobrosrdečný otec naších sirôt ani pripustiť nedal, aby taký blízky príbuzný, ktorému toľko dobrého preukázal, vlastnému strýcovi v dačom škodu spôsobiť mohol; aby ale jeho synovec dopustiť sa mohol na ňom podvodu tak veľkého, jako neskôr sa ukáže, to dobrosrdečnému strýcovi ani vo snách nenapadlo.

Raz pán Javor, súc chorým a nemohúc povstať z lože, odovzdal Richardovi v úplnej dôvere asi dvatsať tisíc zlatých k cielu pojištenia či asekurovania svojich lodí, ktoré naložené tovarom aziatským, mali toho dňa, — dľa obdržanej telegrafickej zprávy — z jednoho indického prístavu odraziť a cestu do Triestu vykonať, z kadial tovar ten maly železnice potom do Budapešte a iných miest dopraviť. Nešťastnou náhodou obe jeho lode burkou zahynuly. Pán Javor nesmierne sa zarmútil, lebo to bola strata ohromná; ale tešil sa myšlienkou, že mu aspon poistená summa vyplatená bude. Ale od tej chvíle, čo telegrafická zpráva doletela, že lode Javorové blízko Triestu zahynuly, nebolo viac Richarda videť, ale ani žiadnych asekuračných pojistek. Pán Javor sobral poslednie svoje sily, vstal z postele a počal po celej Budapešti svojho synovca zhľadávať. Konečne po dvojdňovom zhľadávaní, podarilo sa mu ho dopadnúť v jednej verejnej miestnosti s kartármi za stolom.

„Richarde!“ skrikol zarmútený strýc. „Čis’ neočul o nešťastí, jaké nás zastihlo?“

Miesto odpovede nehodný synovec zostal všetok zkonfundovaný a zarazený.

„Prečo neodpovedáš? Ale pravda, pri toľkých starostiach, jaké teraz na hlavu moju sa shrnuly, skoro by som bol zabudol na príčinu, pre ktorú ťa shladávam už druhý deň po celej Budapešti. Kde sú kvietancie poistenej summy, s ktorou som ťa do asekuračného ústavu poslal?“

Nevďačník počujúc to ešte viac bol zmitúchaný a obľadol jako stena.

„Richarde, povedz, kde sú tie kvietancie, lebo ma prechádza trpezlivosť. Veď vieš, že to jediná naša pomoc od úplného úpadku a núdze nás očakávajúca!“ kričal s namáhaním svojich sil nešťastný Javor, a strašná myšlienka jako blesk preletela hlavou jeho.

Miesto odpovede nehodný Richard v rýchlosti utiekol.

Bol to najpatrnejší dôkaz, že peniaze, ktoré mu dal strýc na asekurovanie lodí, si privlastnil, čili že jich ukradol a tak nešťastnú rodinu do núdze uvrhol. Neslýchaná tato udalosť strašlive na Javora pôsobila. Padol na zem, a teprv lekár za chvílku privolaný bol v stave, aby ho k vedomiu priviedol. Bol odvezený domov, ľahol na postel a na druhý deň skonal. Zanechal len málo majetku rodine svojej; bol ešte dlžen mnohým kupcom, s ktorými obchodne spojený bol, preto čo po zomrelom ostalo, vydané bolo na zaplatenie dlhov, a sirotám ostalo len málo. Pozostalá vdova mala tri deti, z nichž najstarší Milan mal šestnásť rokov. Stalo sa to rok pred započatím nášho rozprávania.

Úbohá matka, ačkoľvek bola ešte dosť mladá, z príčin nehôd tak krutých na ňu sa zvalivších náhle ostarela, sošedivela a síl jej každým dňom ubývalo. Nevidiac iného prostriedku ku zachráneniu svojich detí od núdze odhodlala sa, že ku nevďačnému Richardovi sa odobere, aby jej aspoň niečo vrátil zo summy, ktorú mu nebožký jej muž dal na zaplatenie asekuracie.

Richard, ačkoľvek viedol život rozpustilý, mal predsa ešte toľko hotových peňazí, jako z tých dvatsať tisíc zlatých, tak aj z úspor, ktoré nespravedlivým spôsobom pri vedení niektorých záležitostí obchodních u strýca dosiahnul, že si založil na vlastniu päsť menší obchod, vo ktorom, jako pani Javorová očula, dobre sa mu viedlo. Preto dúfajúc v priaznivý výsledok odobrala sa k nemu; ale jej nádeja bola sklamaná hneď pri vstúpení k nemu, lebo nevďačný synovec za toľkeraké dobrodenia najväčšiu chladnosť k nej na javo dal. Pani Javorová dohovárala mu, že zpreneveriac dvatsať tisíc zlatých mohol by jej niečo dať; ale naničhodník ten vyhováral sa, jakoby o tých peniazoch nič nevedel; a keď mu nešťastná žena dokazovala, k jakému cielu a kedy nebožký jej muž mu jich dal, žiadal na dôkaz kvietanciu. Jako vieme, tej nemala, lebo pán Javor odovzdávajúc Richardovi peniaze ani z daleka nepomyslel, že má počínanie s človekom tak nesvedomitým.

Úbohá žena vrátila sa domov s práznyma rukama a horko zaplakala nad svojou vlastnou a nešťastných detí biedou. Súc navyknutá pohodlnému životu nemohla sniesť núdzu, jaká teraz do jej domu vkrádať sa počínala. Deti ju tešily, zvoliac si zamestknanie, ktoré aspoň skrovnú výživu na budúcnosť poistiť jim mohlo. Milan začal kresliť a malovať menšie obrázky, čomu sa v škole bol naučil, a predával jich za skrovné peniaze. Ľudmilka, počala učiť sa najpotrebnejším prácam ženským. Matka vidiac, že inej pomoci pre budúcnosť jim neostáva, povzbudzovala deti v jich predsavzatí, ale v skrytosti vylievala horké slzy vidiac, jak ťažko deti pracovať musia. O krátky čas potom onezdravela a musela uľahnúť na postel, z ktorej už viac nepovstala.

Práca detí bola pretrhnutá, musely opatrovať drahú matku a nemohly sa pokojno svojmu zamestknaniu oddať. Hojné slzy ronily sa jim z očú, srdcia svierala krutá boľasť. Boľastno bolo videť nešťastné sirôtky nad ložom lučiacej sa s nimi milovanej matky. A pri tom nebolo nikoho, kto by jich v smutnom jejich stave potešil. Priatelia bývajú len vo šťastí. Chorá spojovala slzy svoje so slzami detí, a tím urýchlila si koniec života, ktorý skutočne o nedlho nastúpil.

Nebudeme vypisovať poslednie najboľastnejšie chvíle, tie každý snadno vyobraziť si môže; zmienime sa len, že, jestli vôbec strata matky boľastná, tým boľastnejšia bola pre naše siroty bez majetku pozostalé. Cituplné deti nemohly rozlúčiť sa s mrtvolou najmilšej matky a dlho nad jej hrobom plakaly.

Až za niekoľko dní po pohrabe boly siroty v stave, aby rozvážily si smutný svoj osud a pomyslely na budúcnosť.

Milan dal sa do hľadania lacnej izbičky, lebo z bytu, v ktorom po rodičoch prebývali, neboli by mohli ani niekoľko mesiacov nájomné platiť. Odpredal niečo z nábytku, aby aspoň najnaliehavejšie potreby pre seba a pre svoje sestričky zaopatril. Skrovná summa za predané veci, jaké po zaplatení nájomného ostala, nestačila na dlho, v poslednom ale čase výdavky jejich veľmi sa zvýšily z príčiny choroby Milanovej.

V postavení tak trápnom nepozostávalo Ľudmilke nič iného než odobrať sa k Richardovi, ačkoľvek chovala k nemu v srdci spravedlivý odpor; chcela od neho vymôcť aspoň nejakú čiastočku summy, ku ktorej, jako vieme, siroty právo maly. Ale, jako bolo predvídať, dostalo sa úbohému dievčaťu najhoršieho prijatia, a o navrátení peňazí ani očuť nechcel zaťatý tento nevďačník. Preto chtiac jednak zachrániť dobrého brata, jednak opatriť každodenné potreby, bola Ľudmila prinútená, zakladať pamiatky zo zlata a striebra po rodičoch pozostalé. Šiel tedy prstienok za prstienkom, konečne ližice strieborné a naposledy i najdrahšia po matke pamiatka, zlatý rámčok, drahými kameňami vykladaný. Lakomý úžerník prijímal to všetko, rozumie sa na vysoký úrok, a dával jej sotvaj menšiu polovicu hodnoty zálohov.

Vráťme sa teraz do izby v podstreší.

III

„Dobre, drahá Ľudmilko,“ hovoril slabým hlasom Milan; „máš pravdu; budem spokojný; ale až sa uzdravím… Však, drahá Ľudmilko, povedz mi, odkial pochádzajú tie peniaze, keď nie od Richarda?“ pýtal sa po krátkej chvíli odpočinku. „Od koho sú?“

„Milane,“ plačúc odpovedala Ľudmila, „ten obrázok — medalion — našej dobrej matičky. —“

„Ach Bože!“ zkriknul Milan uľaknutý, „snad si nepredala posledniu pamiatku po našej drahej matke!“

„Nie, nie, Milan môj!“ odpovedala rýchlo dievčina a priniesla zaraz malú podobizeň vytiahnutú z rámčoka. „Toťhľa je obrázok matkin, Milan môj! Od toho jedine smrť bude ma môcť odlúčiť. Ale rámčok, Milan môj, bol zlatý a drahými kameňami vykladaný, a peniaze potrebujeme, lebo posledný zlatý už je vydaný. Ostatne bolo treba privolať lekára k tebe, Milan môj, preto som vytiahla podobizeň z rámčoka a ten zaniesla — vieš už kam.“

„Ano viem, do záložne — vzdychol Milan — ku úžerníkovi, do poslednieho útočišťa nešťastných. Nech si je, drahá sestro, keď aspoň máme podobizeň, ktorá sa zatým bez rámčoka obejde; a jaknáhle sa uzdravím, nebudem zahálať a neodpočinem si, dokial nevyrobím toľko, aby som ten rámčok z rúk úžerníkových vymohol. Ach, jako dobre a rozumno si robila, žes’ aspoň podobizeň z rámčoka vytiahla.“

To vraviac chytil ju za trasúcu sa ruku, pritiahol ju ku rtom vrelým, a vtiskol na ňu dlhý, vrúci bosk. Ľudmilke zaligotala sa slza v oku, i rýchlo sa odvrátila, aby ju pred bratom ukryla, a znať mu nedala, jako jej bolo boľastno a kruto, keď videla sa nútenou najdrahšiu po matke pamiatku z ozdoby vyrvať a poponáhlať s ňou k úžerníkovi.

„Nech ťa to netrápi, brat môj, — hovorila o chvíľku, keď slzu z oka utrela — museli sme tú obeť urobiť, aby vykúpené bolo najväčšie tvoje dobro, tvoje zdravie. Aj ja mám pevné predsavzatie neodpočinúť, dokial ten rámčok zase nedostaneme. Ale čuj, dakto ide, iste to lekár bude.“

Bol to skutočne lekár, úprimný a roztomilý to starčok, ktorý pri vysokom svojom veku vyzeral čerstvo a zdravo.

„Je tento náš pacient, panenko?“ pýtal sa Ľudmilky ukazujúc na postel, kde ležal Milan. „Čo je ti, syn môj?“ prehovoril ku chorému pristupujúc k posteli.

Vyzkúmajúc stav nemocného predpísal lekár lieky, vyslovil nádej skorého uzdravenia a potom sa pustil do reči s Ľudmilkou a Marienkou. Konečne vzal klobúk a paličku a chcel odísť. Ľudmilka s prirodzenou stydlivostou blížila sa k nemu a dávala mu do ruky peniaze.

„Nie, nie, dcéra moja, nechaj to“ — vravel úprimný starčok. „Budeme účtovať, až náš pacient sa uzdraví. Zajtra prídem zas. Do videnia!“

To vraviac odišiel.

Trochu pomýlená priblížila sa Ľudmilka k posteli chorého.

„Nevzal nič,“ vravela a položila peniaze na stôl.

Milan sa tomu divil. „Ach, on poznal núdzny stav náš — riekol — je to iste statočný jakýsi človek. Ale príde čas, kde sa postarám, aby som mu aspoň iným spôsobom sa odmenil.“

Hodný lekár dochádzal každého dňa do chudobnej izbičky, obzeral s otcovskou starostlivosťou chorého, predpisoval potrebné lieky, vypytoval sa na bližšie pomery a nikdy žiadneho nevzal platu. Následkom tejto starostlivosti šľachetného toho muža, jako i horlivosti Ľudmilkinej viedlo sa Milanovi vždy lepšie a lepšie, a za týdeň bol už v stave, aby vstal z postele a po izbičke sa prechádzal. Lekár mu zakázal každú prácu, dokial celkom zdravý nebude. Za nedlho dosiahol úplného zdravia a dal sa horlive do práce, totiž do kreslenia a maľovania obrázkov, ktoré za malé peniaze kupcom predával. I Ľudmilka po celé dni až do pozdných večerov pracovala. Ale čo oba vyrobili, sotvaj stačilo na každodenné výdavky; na vyplatenie zastavených skvostov nebolo možno ani pomysleť, čo osiralú našu rodinku najviac trápilo.

Lekár, kedykoľvek mu len čas dopustil, navštevoval jich donášajúc jím útechu. Vypytoval sa na najmenšie podrobnosti jejich lepšej minulosti a ľutoval úprimne, že jich stihol osud tak krutý.

Čo si bol Milan v chorobe umienil, chcel teraz vykonať, odobrať sa totiž ku nešľachetnému Richardovi, vytýkať mu nemilosrdné jeho k Ľudmilke chovanie a požiadať ho za navrátenie aspoň čiastky ukradnutých peňazí. Ale jako chytro ta odišiel, ešte chytrejšie sa vrátil, nič nevykonajúc, lebo bratranec všetkých šľachetnejších citov súc zbavený, ani ho videť nechcel; len sluhom dal mu odkázať, že jak neodejde hneď z domu, dá ho na ulicu vyhodiť. Zarmútený a trasúcim sa hlasom rozprával sestrám a prítomnému práve lekárovi, jako sa k nemu Richard zachoval.

To dojalo mocne šľachetného lekára, ktorý sľutujúc sa nad sirotami odhodlal sa, že sám tej záležitosti sa ujme. Bez odkladania opustil zkormútenú rodinu a vošiel ku známemu advokátovi. Tomu vysvetlil celú záležitosť a požiadal ho, aby urobil potrebné pravotné kroky. Ale advokát, ačkoľvek by bol čo najúprimnejšie vyhovel žiadosti lekárovej, musel vec tak nechať, dokladajúc že bez dôvodov, bez listiny, ktorá by doručenie Richardovi otáznej summy dosvedčovala, pravotu započať nemôže. Poradil jedine priateľovi, aby hľadel po dobrom v príčine tej v prospech sirôt od Richarda niečo dostať. Lekár zaraz odobral sa k Richardovi, ktorému živý obraz smutného stavu osiralých detí pred oči predstavil, prosiac ho menom príbuzenstva za poskytnutie dajakej podpory tým chudiatkam; ale Richard, jako bol nešľachetným, tak bol aj chladným, ba čo ešte je horšieho, on zaprel si­roty tvrdiac nehanebno, že v Budapešti rodiny nemá.

IV

Siroty nemohly tedy už na nič iné spoliehať než jedine na Pána Boha a na svoje ruky. V práci uplynula jím jaseň, minula zima, nastávala jaro.

Jednoho rána, keď švitorivé pod oknami lastovičky zdály sa rozveselovať pracujúce od svitania, slziace siroty, náhle bolo očuť kroky hore schodami, a za chvílku zjavil sa vo dverách izbičky známy nám už doktor Dobroslav, jako obyčajno s veselou myslou a úsmevom na tvári. Ale spozorujúc, že deti plačú, pýtal sa s podivením: „Pre Boha, detičky, čože vás zastihlo zase dajaké nové nešťastie?“

Ľudmila, Milan a Marienka pozreli po sebe a naraz všetci traja dali sa do hlasitého plaču. Dobromyseľnému lekárovi bolo to hádkou. Ačkoľvek nevedel príčinu zármutku jejich, hľadel jich predsa tešiť a starostlive na príčinu sa vypytoval. Konečne Ľudmilka osušiac svoje slzy vravela: „Neráčte nám to mať za zlé, milý pane doktore! Dnešní deň prináša nám smutnú rozpomienku, dnes rok nám zomrela naša drahá mamička.“

„Ano, Ľudmilko“ — doložil Milan — „ačkoľvek sme ani slova o tom spolu nehovorili, predsa všetci traja cítili sme hlboko vo svojich srdciach boľasť.“

„Chudiatka moje, chudiatka!“ vravel staručký lekár tisknúc siroty k srdcu. „To je istá vec, že ztrata matky je pre deti najboľastnejšou ranou, obzvlášte matky tak dobrej, tak šľachetnej, jako bola vaša.“

„Bol to anjel, pane doktor!“ zvolal Milan s nadšením, „anjel, nad ktorého lepšieho byť nemôže. Sama si všetkého odoprela, len aby nám osladila trpkosti.“

V

Čitateľ poznal už z predošlých odstavcov hanebnú povahu Richardovu. Musíme ale trošku bližšie nakresliť jeho pomery, lebo beh našej rozprávky to žiada.

Jako už známo, prevádzal na vlastniu päsť menší obchod založený za peniaze nešťastnému strýcovi ukradené. Darilo sa mu celkom dobre, obchod jeho sa zveleboval. Jako svedomie jeho obťažené bolo ťažkými hriechami, predsa — aspoň na oko — nič si z toho nerobil; a poneváč v meste veľkom jakým je Budapešť, mnoho zlého ukryť sa môže, preto neprichádzaly rozličné hanebné činy Richardove na javo. Keď oklamal na príklad svojich ľudí, ktorí mu verne slúžili, a keď nezaplatil jim vyjednaný plat, dostal iných; lebo noví nevediac o osude svojich predchodcov, hrnuli sa k nemu pre výrobok, nenazdávajúc sa, že by od takého pána, jim krivda stať sa mohla.

Po skončených prácach obchodních náš kupec rád travieval večery v zábavách. Najmilšou jeho zábavou bol pohár a karty. Podobná jemu spoločnosť snadno v Budapešti sa najde. Mal množstvo takých priateľov, s ktorými sa večer lebo neskoro v noci schádzaval.

Jednoho večera, keď Richard hodne už podnapitý prišiel do istej kaviarny, jeho známi a kamarádi nočních tulačiek vítajúc ho predstavili mu jakéhosi človeka s ohorenou tvárou, ktorý, jako rozprávali, toho dňa z Ameriky a sice z Brazílie do Budapešti prišiel. Keď ale vysloveno bolo priezvysko Richardove, neznámy nazrúc mu pozorne na tvár pýtal sa ho, či nemá príbuzného v Amerike?

„Ano,“ odpovedal Richard, „vlastný brat otca môjho asi pred dvatsatimi rokami, odobral sa do Ameriky, ale od toho času nikto o ňom nepočul; preto si myslím, že už dávno musel zomreť.“

„A jako sa volal?“ pýtal se neznámy.

„Ján Javor,“ odpovedal Richard.

„Jak je tomu tak, tedy buďte ubezpečený, že strýc váš je živý, a ešte viac vás bude zajímať, že dopomohol si v Amerike ku velikému bohatstvu a navracuje sa do svojej vlasti, aby, jako som počul, medzi svojími príbuznými, strávil poslednie doby svojho života, užil svojho majetku po trampotách života a zaopatril svojim príbuzným bezstarostné a príjemné živobytie.“

Richard očujúc to bľadnul i červeňal sa; táto nenadála zvesť veliký naňho urobila dojem.

„Jak veliký je asi jeho majetok?“ pýtal sa chytro.

„Vraví sa, že je milionárom,“ odpovedal neznámy.

„Oj, to sa musíme napiť šampanského!“ zvolal Richard radosťou všetok bez seba. „Zprávu tak príjemnú treba veselo uvítať.“

„Nech žije bohatý strýc!“ zavreščali jeho kamarádi a priali mu šťastie k nastávajúcemu bohatstvu.

Richard s radosťou prijímal vinše a pil s priateľmi až do rána.

VI

O niekoľko dní na to sedel Richard samotný v svojej izbe; v tom započul po schodoch ťažkú, volnú chôdzu osoby, ktorá každú chvílu sa zastavovala, pokašlávajúc a ťažko oddychujúc, až konečne zaklepano na dvere. Richard zvolal: „Voľno!“ — a do izby vošiel vyziably, shrbený starčok, jehož vlasy boly už všetky šedivé. Ruky a nohy sa mu triasly. Šiel shrbený opierajác sa o sukovitú palicu. Tvár jeho bola vráskovitá a koža južným slnkom opálená; ale oči jeho leskly sa mládeneckým ohňom. Neznámy starčok zmeral Richarda prenikavým zrakom, na čo chcel prehovoriť; ale napadol ho tak silný kašel, že ani slova vysloviť nemohol. Úbohý starčok, videť bolo, že žije poslednie chvíle pozemskej svojej púti.

Konečne kašel prestal. Utrmácaný a trasúc sa, oprel sa starčok obema rukama o svoju palicu a znovu uprel zrak na Richarda, ktorý udivený s jakousi nedôverou pozeral na starca. Keby oblek jeho nebol tak chatrný, iste by ho držal za svojho strýca, ktorého — či lepšie rečeno jeho bohatstvo — s túžbou očakával; ale v tom stave mohol považovať ho jedine za žobráka lebo za dakoho z toho druhu ľudí, a preto mu ani stoličku neponukol.

„Čo mi nesete, starče?“ pýtal sa ho netrpezlivo. „S kašlom takým odporným mohli byste radšej ostať doma a ľahnúť si do postele, než ľuďom prekážať. Čo chcete? Ale z krátka, lebo nemám času!“

„Ste pán Richard Javor?“ pýtal sa starec pokojno.

„Ano, som, musíte to vedeť, keď ste sem prišli.“

„Pravdaže viem, ale pre istotu neškodilo opýtať sa,“ odpovedal starec. „Ste tedy ten istý pán Richard, ktorý bol v dome svojho strýca vychovaný?“

„Ano, ano. Ale čo chcete, starče? K veci, lebo mne je každá chvíla drahou.“

„Nože, môj synovče, obejmi ma, som tvojím strýcom Jánom, navraciam sa z Ameriky.“

„Vy? vy že byste boli mojim strýcom, pane Jáne?“ zvolal Richard a chytro vyskočil. „A v takomto obleku? Bože môj, ktože by si bol pomyslel, že uvidím strýca v takejto podobe? Vítajte mi, môj milý, môj drahý strýčko! Srdco moje je radosťou dojaté, že vás vidím. Vítajte mi ešte raz!“

„Srdco tvoje je dojaté radosťou, že ma vidíš, dobrý syn môj?“ vravel starčok. „Jako ma to teší! Plný obavy a neistoty prišiel som do Budapešti, vypytoval som sa po svojich bratoch, a bohužial dozvedel som sa, že oba sú už v hrobe. Bola to boľastná rana pre mňa starca! V tom ale znova sa dozvedám, a tu dočujem, že Richard, môj synovec, žije a dobre sa mu vede. V mojom srdci vzišla zase nádeja, i oddýchol som si volnejšie. Nerozmýšlajúc sa dlho vypýtal som sa na tvoje bydlisko, prišiel som k tebe, a som šťastný, že sa z mojej prítomnosti tak úprimne tešíš. To mi pôsobí velikú radosť, môj dobrý Richarde, a to tým viac, poneváč teraz skoro všetci starí a chudobní príbuzní nieveľmi radi vídaní bývajú. Obával som sa, že ma špatno uvítaš poneváč vyzerám tak chudobno.“

„Ale jako ste zle súdili o svojich príbuzných drahý strýčko!“ vravel Richard úlisno. „Nie, ja nehľadím na zovňajšok človeka, milý strýčko, a jestli vám pohodlno tak sa šatiť, prečo byste si nemohli tej príjemnosti dopriať? Ostatne človekovi bohatému svet odpúšťa rozličné podivnosti! Som vám k službám, drahý strýčko, chcem ostať najvernejším vaším synovcom.“

„Čože? jako, Richarde? čos’ to povedal?“ pýtal sa s podivením starčok. „Myslíš, že ja to chudobné rúcho z podivínstva nosím? Držíš ma za človeka bohatého? Môj Bože, neklam sa, milý synovče! Nenie som bohatým, naopak na staré kolená ostal som biednym žobrákom. Držím sa za šťastného, že sa mi z tvojej strany takého úprimného prijatia dostalo, a že mi svojej pomoci v sešlom veku mojom neodopieraš!“

„Ach, žartujete, strýčko,“ vravel Richard. „Keby sme o tom už nemali popredku zprávu, že ste s náramnými pokladami z Ameriky do Uhorska došli — nie, nie, strýčko, budapeštskí chytráci vám tak ľahko nesadnú na lep.“

„Ale, ale! — zkriknul starec — čože nič nevieš o tom, že moja loď, keď v Hamburku do zátoky vchádzala, búrkou náramne bola dorúchaná, a že sa mi všetko potopilo, tak že ani dosť málo z ohromného svojho majetku zachrániť som nemohol, súc rád, že aspoň s holým životom som vyviazol!? Čože nečítaš zhola žiadnych novín, človeče? Dívaj sa, práve mám pri sebe nešťastné to číslo, ktoré donáša zprávu o stroskotaní mojej lodi, tuhľa vo vačku — od sedemnásteho. Ach jaké to nešťastie!“

Richard zbľadol, a zrak jeho sa zamračil. Predsa ale chytil krčovito číslo novín a čítal polohlasito: „Zase musíme oznamovať jednu z nešťastných udalostí, jaké v poslednom čase tak často krajanov našich potkávajú. Loď s bohatým nákladom, majetok pána Jána Javora, ktorý so všetkým svojim statočne nadobudnutým majetkom z Ameriky do Europy sa navracoval, keď vchádzala do zátoky, hamburgskej, velmi bola porúchaná a potopila sa. Ničoho nebolo možno zachrániť. Jedine čiastka lodníkov a majiteľ lodi ušli so životom. Smutná to událosť, že človek, ktorý nedávno ešte v Amerike bol milionárom, náhlo videl sa byť žobrákom, lebo ani loď ani jej náklad neboly asekurované. Divné sú hry osudu!“

Niekoľkorazy zmenil Richard farbu tváre a hryzol si rty. O pravde slov strýcových mohol pochybovať, ale verejné noviny nemohly lhať. Bohatý strýc z Ameriky, o jehož nevyčerpateľných pokladoch toľko sníval tešiac sa blahou nádejou, že stane sa dedičom jeho, stal sa naraz biednym žobrákom. Jeho zámky, stavané v povetrí, srútily sa jedným razom do prepasti. Zlosťou zaškrípal zubami.

„Tak, môj dobrý Richarde,“ — vravel starec pomali — sa mi viedlo, a len to pomyšlenie mi dodáva sily, že som u teba prítulok a ochranu našiel. Nech ti požehná za to Boh Nebeský, môj milý synu. Poslednie dny svojho života, ktoré sú u mňa už sčítané, prežijem u teba, súc ti vďačným za tvoju dobrotu.“

„Neďakujte starče, lebo vaše vďaky sú predčasné,“ odpovedal Richard náhlo zmenený, uštipačno. „Sám poznávate, že nie mnoho odo mňa očakávať môžete. Každý má sám so sebou čo robiť, a pre starých príbuzných ostáva málo.“

Starec sa zasmial s trpkým pohŕdaním pri tých slovách, i zdálo sa, že chce mu výčitky robiť, ale v tom ho schytil kašel tak silný, že ubehlo dakoľko minút, kým mohol prehovoriť.

„Je dobre, je dobre,“ vravel konečne. „Vidím, môj milý, že by som u teba bývať nemohol; ale predsa kojím sa nádejou, že budeš tak dobrý a kedy tedy dajakú skromnú podporu mi poskytneš, a já si vyhľadám dakde príhodný kútok. Toto mi už len, dobrý môj Richarde, neodopreš, keď povážiš, jaké krátke sú už chvíle života môjho. Cítim to na sebe, že najďalej rok, dva, ešte tvojho dobrodenia užívať budem, potom ti nebudem už bremänom. To už len nedopustíš, aby som jako žobrák od domu ku domu chodil? Tvoja láska, jakú ku mne cítiš, nepripustí, abys’ na mňa zabudol.“

„Oj áno — odpovedal Richard — to by som mal veľkú prácu, keby som musel všetkých starých žobrákov podporovať. Dajte mi pokoj starče, a idzte mi z očú! A ostatne kto môže vedeť, či opravdu ste starým Javorom. Môže byť, že ste ešte dajakým prefíkaným šibalom, ktorý na moju spoluútrpnosť rátal. Ale v tom rátaní ste sa zmýlili veľmi.“

„Tak, tak, zmýlil som sa skutočne,“ opakoval starčok smutno a trpko slovám jeho prisvedčujúc. „Všetko jedno, bol som povinný očakávať to. Ale aspoň sa chcem presvedčiť, či u iných príbuzných nenajdem úprimného srdca. Myslím, že môj brat Viliam zanechal trojo detí, jako som dopočul; povedz mi, kde by som jich mohol najsť?“

„Čo ja môžem vedeť, kde tá žobrač býva?“ odsekol Richard s nevolou. „Ostatne vám ne­môžu pomôcť, lebo otec jejich nezanechal jim zhola ničoho. Preto sa nenamáhajte, lebo každý váš krok bude márny.“

„Aspon snád najdem srdcia, ktoré majú viac útrpnosti než srdco tvoje,“ vravel starčok. „Preto ťa prosim, Richarde, ukáž mi, kde bývajú.“

„Ale dajte mi už pokoj s tou žobračou; nestarám sa o takú zberbu, do ktorej ma nič nenie.“

„Ty tedy ani nevieš o bydlisku detí, ktorých otec bol tvojim najväčším dobrodincom, jako mi bolo povedané? To je viac než mnoho! Vedel si dobre a vieš, že tie deti sú v núdzi, a ty si sa o ne zhola nič nestaral?!“

„Ano, aj z domu som jich vyhodil!“ zkríkol Richard hnevom rozčúlený, jako i teba z domu vyhodím, jestli sa v tom okamžení neodpratáš!“

„Už idem, už idem!“ zvolal s boľasťou starčok merajúc svojho synovca zrakom opovrhlivým. „Odchádzam, milý Richarde, a už sem nikdy neprídem. Nebudem ťa obťažovať, ale dúfam, že toľko útrpnosti ešte v srdci svojom mať budeš, aby si úbohému bratovi svojho otca predsa niečo urobil. Vidím, že sa máš dobre, ba snád si aj bohatý, preto neodstrkuj ma celkom od seba a neodopieraj mi skrovnučkej podpory.“

„Prisľub mi, že už ani nohou cez prah môj nevkročíš — riekol Richard zlostne — asnad ti niečo dám, abych sa ťa navždy zbavil.“

„Sľubujem ti svatosväte, že nikdy noha moja do domu tvojho nevkročí,“ ubezpečoval starec.

„Nože tu máš a choď už!“ vravel Richard vyťahujúc z tobolky bankovku a hodiac ju opovržlivo starcovi.

Bankovka padla na zem; starec s ťažkosťou pre ňu sa sohol a vezmúc ju do ruky pozeral na ňu očima iskravýma, tak že sa zdálo, jako by mal viac chuti roztrhať ju na kúsky a hodiť ju k nohám nehodného darca, než ju skovať do vačku. Ale premohol sa, peniaze podržal a oslovil Richarda: „To tedy je všetko, čo si bratovi svojho otca urobiť mohol, ty, ktorý tak dobre sa máš?“

„Myslím, že toho bude dosť,“ odpovedal Richard zlostne. „Si nehanebný, starý strýče, a toľko ti hovorím, že to ďalej už nesnesem.“

„Dobre, veľmi dobre,“ vravel starec silným hlasom, narovnal sa a tak prenikavo na svojho synovca pozeral, že tento sklopil oči. „Ten papier skovám až do poslednej chvíle svojho života, lebo vždy mi bude pripomínať lásku a útrpnosť svojho synovca! Biedny, nevďačný človeče, nevďačný ku svojmu dobrodincovi, nevďačný k jeho deťom! neciteľný ku prosbám biedneho opusteného starca, ktorému povinný si prispeť na pomoc a s úctou najväčšou prijať ho do domu svojho, kebys’ mal aspoň iskru kresťanskej lásky vo svojom kamennom srdci. Vedz, ja tvoj strýc nie som chudobný, moja loď nezahynula, poklady moje more nepohltilo. Úmyselne podal som nepravú zprávu o zničení lodi do novín. Dosial som milionárom jako prv a chcel som len tvoje srdco skúmať, prichádzajúc sem jako žobrák s prosbou za tvoje smilovanie. Neľutujem, že som ťa chcel dôkladne poznať prv než by som sa s tebou so svojími pokladami rozdelil. Poznal som ťa, biednik, a opakujem svoj sľub, že nikdy noha moja prah domu tvojho neprekročí!“

Čitateľ snadno si predstaví, čo sa v tom okamžení s Richardom robilo. Zarazený stál chvílku s hlavou k zemi sklopenou. Chytro ale hodil sa k nohám strýcovým a prosil za odpuštenie dokladajúc s pretváreným plačom, že nenie tak zlý, jako by sa strýcovi zdáť mohlo. Ale starec odstrčil ho od seba a riekol: „Biedny naničhodník, neklačíš predo mnou, ale pred mojími pokladami!“ Povediac slová tieto zaraz opustil izbu a ponáhlal na ulicu.

VII

Pán Ján Javor, jako mysleť si možno, nemal inej rodiny než tú, ktorú zanechal v Budapešti odchádzajúc do Ameriky, bol slobodným, neženatým. Do Budapešti priviezol so sebou len jednoho sluhu, murína, ktorého bol pred dvacať rokami v Amerike kúpil. Otrok ten z Afriky do Ameriky prevezený, menom Pompy, svojou vernosťou a oddanosťou takej vážnosti u boháča si získal, že ho tento skôr za priateľa než sluhu považoval a často rozumné jeho rady poslúchal.

Pán Javor vratiac sa do hostinca, v ktorom sa bol ubytoval, shodil so seba chudobné rúcho a obliekol na seba najskvostnejšie. Prsty ozdobené boly prstenami, diamantami vykladanými, a zlatá reťaz z hodiniek okolo krku zavesená lahodila zraku svojim ligotom. Posadiac sa na aksamitovú stoličku rozkázal si podať tureckú fajku s dlhou rúrkou a zamysliac sa, počal husté kotúče dýmu do povetria púšťať.

Pompy podobne odpočíval mlčky v kúte vedla kachiel nechtiac vytrhovať svojho pána z premýšlania a len ukradomky pozeral na svojho pána a často smutno zakrútil hlavou. Trvalo to bez mála hodinu, až konečne pán Javor prvý prerušil ticho vraviac: „Sme sprostáci, Pompy!“

„A prečo, pane?“ opýtal sa udivený sluha. „Pompy je čiernym murínom, ale nie sprostákom.“

„Sprostáci sme, Pompy,“ opakoval pán s dôrazom. „Dvojnásobní sprostáci, Pompy, dvojnásobní!“

„A prečo, pane?“

„Že sme neostali v Amerike.“

„Mne tiež bolo by milšie, keby sme neboli sa ztadial hýbali, ale bola to vlastnia vaša vôla, pane, Pompy musel poslúchnuť.“

„To znamená toľko, jako žeby som ja sám bol sprostákom,“ odpovedal Javor.

„To nehovorím, pane; ale prečo banovať? Čo sa stalo, už sa neodstane.“

„Hlupstvo!“ zvolal pán hnevivo. „Kebys’ neslúžil po dvacať rokov verne, v tú chvílu by som ťa zbil.“

„Môžete ma, pane, i zabiť,“ odpovedal Pompy ľahostajno, „ale čože to pomôže? Vaše postavenie tým sa nezmení.“

„Pravda, Pompy! Biedny to tu život. Neurobili sme múdro, milý Pompy; Mali sme tam zostať a do Europy ani nohou nevkročiť!“

„Ale poneváč už ste tu, pane, je treba všetkemu privyknúť a vo všetko sa vpraviť,“ mu­droval Pompy s chladnou ľahostajnosťou. „Ste bohatý a môžete tu mať život dobrý a veselý?“

„Na príklad?“ pýtal sa boháč.

„Zavolajte spevákov, speváčky, ktorí vám budú spievať lichotivé piesne a hráť na rozličné nástroje.“

„Nemôžem vystáť spevákov.“

„Rozkažte tedy, nech prídu tanečnice, a tie svojim tancom vás zabavia a dlhú chvílu vám zkratia.“

„Všetky také hlúposti nemôžem vystáť,“ odpovedal pán nevrlo.

„Tedy choďte medzi ľudí, načúvajte jejich rozhovory a sami s nimi rozprávajte; boháč býva všade rád videný.“

„Nič takého, Pompy, po tom netúžim. Všetci ľudia nestoja za nič. Váža si jedine mrtvú hrudu. Jejich bohami sú jedine peniaze. Sú mi odporní.“

„Preto Pompy odejde,“ vravel murín odhodlano. „Keď nestoja všetci ľudia nič, a Pompy tiež človekom, tedy —“

„Truľko, maj rozum!“ zvolal Javor dojatý. „Veď dobre vieš, že teba do tunajšej spoločnosti nerátam. Nebuď sprostým, Pompy, a posadni si. Ach, tvoj Pán je veľmi neščastný!“

„Pretože je hlúpy,“ odpovedal sluha bez okolkovania.

„Prečo, Pompy? prečo som hlúpy?“ zvolal Javor, necítiac sa ani dosť málo urazeným. „Vrav, Pompy, chcem vedeť, prečo som hlúpy?“

„Dobre, Pompy to povie,“ odpovedal murín približiac sa k pánovi a hladiac mu do tváre. Najprv, prečo sa navrátil pán Javor do Europy? Poneváč chcel ešte raz uvideť svoju vlasť a svojich príbuzných. Dobre: Pompy povedal: „Ostaňte, pane! Amerika je vašou vlasťou, inej vám nenie treba. Svojej rodine odpíšte, aby prišla za vami.“ Nie, pán Javor tak neurobil. Všetko predal, poklady složil, strašnú búrku na mori prestal, mal dlhú chvílu, konečne dorazil do svojej vlasti. Dobre! Čo robí pán Javor? Priviezol sem všetky svoje poklady, poriadno sa ubytoval — a čo ďalej? Miesto čo by mal svoju otčinu prezerať, prechádzať sa, priateľstvo uzavierať, dívať sa tu a tam, načúvať — nie, pán Javor sedí doma, fajčí z fajky, a nudí sa dlhou chvílou. Či nenie sprostým? Ale to nenie všetko. Keď bol v Amerike trápila ho vždycky myšlienka na rodinu, a keď prišiel do Budapešti, či ju hľadá? Nie! Už prvý pokus ho omrzol a všetko sa mu znechutilo. Kto tedy je sprostákom? Pompy? Nie, Pompy chcel zostať v Amerike. Vonkoncom, len pán Javor je sprostákom. Nechcel zostať, túžil po vlasti, rodine, a keď prišiel kam chcel prínsť, nevidí jich.“

Zdálo sa, že pán Javor po tejto kázni svojho sluhy sa nahnevá, že ho zbije a z izby vyhodí; ale boháč ani na to nepomyslel. Naopak odpovedal svojmu sluhovi nasledovne: „Pravdu vravíš, Pompy! Tvoj pán je sprostákom, ale sprostákom neščastným. Som bohatý, ale čo mi je z toho bohatstva? Peniaze ma netešia, nič ma nemôže rozveseliť, čo bych si čo za ne kúpil; či môžem za ne dostať srdco plné lásky a oddanosti, srdco dobré a citlivé? Nie, Pompy! Keby som vedel, že ma moji príbuzní úprimne milovať budú — ale zkadial že si môžem toho presvedčenia nadobudnúť? Som bohatý, a príbuzní obľubia si len moje poklady, ale mňa iste nie. Ach, Pompy, mňa nikto nemiluje! Som starý, škaredý, omrzlý. Oni mna nezamilujú, len lichotiť mi budú pre peniaze. Ľudia sú zlí, Pompy! Kebych našiel medzi nimi srdco úprimné, ktoré by ma s nezištnou láskou milovalo, rozdelil by som sa s ním so všetkými pokladami, bol by som ščastný! Ale nie, ťažko o tom snívať; mňa nikto nemiluje a milovať nebude!“

„A Pompy, pane?“ pýtal sa verný sluha so slzou v oku. „Či Pompy len peniaze miluje?“

„Nie, nie, Pompy, tys’ dobrý, statočný,“ odpovedal pán. „Ale Pompy, my oba sme už starí a nedúživí a nudíme sa. Predo všetkým musíme mať niekoho vôkol seba, kdo by v nás vzbudzoval radosť, veselosť a lásku. Peniaze v tom ohľade nič nám nespomôžu.“

„Dobre, pane!“ odpovedal starý murín po krátkom rozmýšlaní. „Pompy nemôže postarať sa o lásku, ale pravdu, úprimnosť vysliediť je v stave.“

„Jako to myslíš, Pompy? vrav chytro!“

„Nuž tak, že siroty pozostalé po vašom bratovi iste by sa plazili pred vami, keby vás uvideli v tom stave, v jakom skutočne sa nachodíte. Ale čo vám to uškodí, pane; jestli sa oblečete ešte raz do rúcha žobráckeho a takto sa jím dáte poznať?“

„Dobre, Pompy, ale kde jich najdem?“

„Čo hneď celú Budapešt krížom krážom prebeháme, naísť jich predsa musíme.“

VIII

Radu tú prijal boháč a ihneď s verným sluhom dal sa do hľadania sirôt. Ale, ačkoľvek za dlhší čas hľadali a neľutujúc výdavkov aj policiu na pomoc si pribrali, predsa všetko jejich hľadanie zostalo bez výsledku. Pán Javor veľmi sa rmútil, ale statočný sluha povzbudzoval ho ku trpezlivosti a po niekoľkodňovom odpočinku znova počali vyhľadávať.

Jednoho dňa jako obyčajno vydali sa na cestu. Pán Javor vopchal v neporiadku hrsť papierových peňazí do vačku, jednak k nakúpeniu potrebných vecí, jednak aby z nich niečo chudobe rozdal.

Chodiac ulicami vstupovali do mnohých domov, kde chudobné siroty a vdovy bývaly, ale ani stopy nemohli vynajsť po tých, ktorí boli práve predmetom jich hľadania.

„To všetko nevedie nás ku cieľu,“ vravel Javor nevrlo, „mučíme sa každodenne márno.“

„To je pravda, pane — odpovedal sluha; — keby tí, ktorých hľadáme, žili v dostatku, v bohatstve, našli by sme jich hneď; ale zdá sa, že sú v núdzi, preto musíme vytrvať vo svojom predsavzatí.“

„Pravdu vravíš, Pompy,“ odpovedá Javor. „Hľadať jich musíme nevyhnuteľne; lebo podporovať siroty po bratovi je mojou povinnosťou, čo by hneď tak nehodné boly, jako Richard.“

To vraviac postál a vytiahol z vačku ručník, aby si utrel pot, ktorý mu následkom potenia na čelo vystúpil. Ťahajúc ručník z vačku vytrúsil stozlatovú bankovku. Javor to nespozoroval a rýchlym krokom šiel ďalej.

Lež prihodilo sa, že za pánom Javorom išiel jakýsi driečny šuhaj s bľadou tvárou, na ktorej ale videť bolo úprimnosť a statočnosť. Ten keď zbadal, že idúci pred ním pán ztratil bankovku, chytro ju zdvihol a bežal za Javorom; približiac sa k nemu sňal čiapku a hovoril úprimno: „Toťhľa, pane, vypadlo vám dačo z vačku.“

Javor hľadel okom zadiveným na pekného šuhaja i na bankovku, ktorú tento porad v ruke držal. Boháč sa divil, že mladík pri svojej chudobe, ktorú prezradzovaly jeho jednoduché a ošúchané — ačkoľvek čisté — šaty, toľko statočnosti má. I Pompy sa veľmi počudoval, tak že statočný šuhaj konečne nevedel, jako si to má vysvetliť.

„Vezmite si, pane, tú bankovku,“ riekol; „vypadla vám, keď ste vyťahovali z vačku ručník! videl som to a chcem vám ju odovzdať.“

„Ja o tom neviem,“ vravel Javor ľahostajno.

„Ale ja viem, pane,“ odpovedal mladík. „Opätujem, že patrno som videl, jako ste ten papier s ručníkom vyhodili. Ja nikdy necigánim.“

„Teraz verím, že necigániš, šuhaju,“ vravel boháč. „Ostatne nevyzeráš tak jako lhár, dobrý šuhaju, naopak vidíš sa mi byť veľmi statočným a rozumným. Nechaj si tedy tie peniaze, ja sa bez nich obejdem a ty snád jich budeš potrebovať. Si veľmi statočný, šuhaj môj! Či nenie tomu tak, Pompy?“

„Svätá pravda, pane,“ prisviedča starý sluha hladiac na šuhaja.

„Ďakujem vám, pane,“ povie skromne mladík odovzdávajúc bankovku. „To prijať nemôžem, lebo nenie som žobrákom, a jako sami vravíte, vidíte vo mne syna statočných ľudí, ktorí si prácou zasluhujú svoj chlieb.“

„Ale si chudobný šuhaj,“ vravel Javor.

„Netajím to, ale chudoba nenie hanbou, keď sa pracuje.“

„Nie, nie, nenie hanbou, milý šuhajko,“ riekol boháč; „i to vidím, že nežobreš; ja ti tedy tú bankovku darujem. Rozváž si to, synku, ten papier stojí za to, aby sis’ ho zadržal; či nenie pravda, Pompy?“

„Pravdaže, pane,“ odpovedal murín. A medzitým čo Javor bankovku od mladíka vzal, a pritom niekoľko slov vernému sluhovi šopkal, odišiel neznámy šuhaj ľahkým, rýchlym krokom.

„Kam sa podel?“ zvolal Javor obracajúc sa. „Pompy, starý truľko, nechals’ ho sa ztratiť. Ale tamhľa ide, vidím ho! Za ním, Pompy, chytro! Ten šuhaj nesmie nám z očú zmizeť, lebo hodlám dačo preňho urobiť. Len chytro, Pompy!“

Po čiapke možno bolo šuhaja chytro poznať. Boháč a verný sluha šli za ním. Ale za chvílu pán Javor ustal, a veľké kropaje potu lialy sa mu po tvári. Vidiac to Pompy vravel: „Milý pane, ustaňte a spoliehajte sa na mňa; však ho ja neztratím z očú, ešte nenie som ustatý. Choďte domov, Pompy sa vráti a prinese zprávu.“

„Dobre, Pompy; sotvaj sa vlečem, tak som ustatý. Choď za ním, daj mu peniaze, koľko len chceš. Ten chlapec je samá statočnosť a veľmi sa mi ľúbi. Bež len, Pompy, ja už ďalej ne­môžem.“

A skutočne nemohol ďalej; oprel sa o dom a dýchanie jeho bolo unavením rychlejšie. Mladík i sluha zmiznuli mu z očú.

„Hodný to, veľmi hodný chlapec,“ vravel Javor sám k sebe. „Bolo by mi ľúto, keby mu zmizol. Veľmi sa mi ľúbil — a taký statočný! Nechcel žobrať, nechcel ani ten mizerný papier si vziať, odišiel chytro; každodenný mladík to nenie — veľmi sa mi ľúbil! Musím ho ešte videť a lepšie poznať! Snád ma bude mať rád, keď pozná, že mu chcem všetko dobré priať. Bol by to poklad pre mňa a pre môjho verného sluhu, priateľa. Videl som, jako sa mu zaleskla slza v oku, keď na chlapca hľadel. Čo teraz s tou bankovkou robiť? Skovám si ju jako drahú pamiatku neobyčajnej statočnosti. Ten chlapec ma veľmi dojal svojou skromnosťou a milou tvárou. Tak, tak, skovám ten papier a položím ho vedľa papieru od Richarda, aby mi statočnosť toho mladíka pripomínala nehodnosť a necitlivosť Richardovu! Tak sa stane!“

Vložil opatrno bankovku do tobolky jako dajaký drahý poklad; potom zavolal najbližšieho fiakra, vsadol do koča a odišiel domov, kam príduc otvoril kasňu a uložil v nej rečenú bankovku podľa hodeného jemu od Richarda papieru.

Pán Javor s netrpezlivosťou očakával návrat verného sluhy. Konečne prišiel Pompy po niekoľkých hodinách. Čierna jeho tvár leskla sa radosťou, oči sa mu usmievaly. Dva rady bielych zubov objavili sa, keď otvoril ústa, aby snád radostnú zprávu svojmu pánovi ohlásil.

„No jako je, Pompy?“ pýtal sa ho pán. „Jakú mi neseš zprávu?“ Šiel si za chlapcom? Kde ho máš? Hovor chytro!“

„Hahaha!“ zasmial sa Pompy celými ústami.

„Hahaha! starý truľo!“ napodobil ho Javor. „Čo je s tým mladíkom? Jako sa nazýva? Kde býva? Hovor!“

„Hahaha!“ zasmial sa Pompy ešte raz. „To je zvláštna historia, pane!“

„No hovor už, trúbela!“ hneval sa Javor a dupnul nohou na podlahu. „Čo vieš o tom mladíkovi?“

„Viac než si myslíte, pane!“ odpovedal Pompy s víťazoslávou a zase sa zasmial divokým svojim smiechom. „Uspokojte sa, pane!“ vravel prestanúc sa smiať. „To je zvláštna historia! Bežal som za chlapcom, lebo veľmi chytro šiel, a len len že som ho z očú neztratil, a iste by sa to bolo stalo, keby sa náhodou nebol za­stavil v jakomsi sklepe s obrázkami. Díval som sa tam z vonku oknom, jako vytiahol z vačku balíček pekných obrázkov, ktoré najskôr chcel odpredať. Buď šuhaj veľmi mnoho pýtal, alebo obchodník veľmi málo mu dával, dosť na tom, že skoval svoje obrázky zase do vačku, s tvárou smutnou vybehol zo sklepu a kráčal ulicami tak rýchlo, že som za ním sotvaj stačil. Na šťastie zazrel som fiakra; vskočiac do koča ukázal som kočišovi šuhaja a prisľúbil som mu dvojnásobný plat jestli nedá chlapcovi zmiznúť.“

„Veľmi dobre, Pompy, to bolo rozumne,“ riekol spokojno Javor. „Ďalej!“

„Môj fiakor nebol sprostý človek. Šibal za šuhajom a nespúšťal ho ani na okamženie s oka. Šuhaj vošiel ešte do niekoľkých sklepov, avšak neodpredajúc svoje obrázky kráčal ďalej. Chudiak vzbudil vo mne konečne takú ľútosť, že by som mu bol veľmi rád tie obrázky odkúpil. Ale to by nebolo viedlo k žiaducemu cielu, preto som to neurobil. Neskôr podarilo sa mu obrázky v jakomsi sklepe odpredať, ačkoľvek snád za cenu veľmi chatrnú. Obdržané peniaze strčil do vačku a ponáhľal ešte chytrejšie než pred tým, smerom iným.“

„Teraz treba dať pozor!“ zavolal som na fiakra. „Iste ponáhla domov, a mne práve na tom najviac záleží, aby som sa dozvedel, kde býva.“

„Fiaker nezabudol, že som mu sľúbil dvojnásobný plat, preto hnal ustavične na blízku mladíka z ulice do ulice, až konečne prišli sme do odľahlého predmestia v ktorom samá chudoba bývala. Ulice boly porád užšie, tmavšie a špinavšie. Konečne som spozoroval, že mladík vbehol do jakéhosi domu.“

„Teraz stoj!“ zavolal som na fiakra. „Tu máš na víno, ale dočkáš tu, dokial z toho domu nevyndem.“ „Budem čakať bars aj do rána,“ odpovedal fiaker radostno, pozerajúc na groše, ktoré som mu do ruky vopchal.“

„Vošiel som do domu, ale nevedel som, do ktorých dverí a do ktorého poschodia mám ísť. Odhodlal som sa zaklopať na najbližšie dvere, vojdúc do izby videl som tam obstarnú už ženu, ktorej som sa opýtal, či nebýva v dome istý šuhaj, ktorý sa maľovaním obrázkov zapodieva. S prvu zdálo sa, že sa žena mojej čiernej tváre bojí, ale keď som jej ukázal zlatník, hneď ukázala tvár inú.

„Ano, pane — vravela — v piatom poschodí býva, v prístreší.“

„Nateraz nechcel som viac vedeť. Hodil som zlatník starej žene a odišiel po schodoch hore. Po dosť veľkom namáhaní dostal som sa do najvyššieho poschodia a spozoroval, že dvere ženou označené, neboly zavrené. Otvorenými dverami ozýval sa na chodbu zvučný hlas šuhajcov, jemuž som načúval málo si z toho robiac, že tým spôsobom vkrádal som sa v cudzé tajnosti. Či nenie pravda, pane, že to nebol hriech?“

„Sprosták si!“ zavolal pán Javor. „Ďalej!“

„Nuž teda ďalej!“ vravel Pompy. „Aby som hovorené slová lepšie očuť a jim rozumeť mohol, prikradol som sa po prstoch ku samým dverám. Rozoznal som tri hlasy, našeho šuhaja, hlas detinský a hlas panenský. Ľahko som poznať mohol, že je to jedna rodina.“

„To je veľmi málo Milanko, za toľko mozolov,“ vravela panna, z čoho som zatváral, že je reč o predaných obrázkoch. „Konečne ztratíš chuť od práce.“

„Nie, Ľudmilko, to sa nestane,“ odpovedal náš mladík. „Len to ma veľmi zarmútilo, že som ti nemohol viac priniesť nežli týchto niekoľko krajciarov. Ale predsa lepšie niečo než nič. Neskôr pôjde nám všetko lepšie, až Marienka začne pomáhať, jako sama sľúbila.“

„Ano,“ riekol najtenší hlas. „Já sa s chuťou v tom cvičím, a jestli budeš mať v tom, Milanko, trpezlivosť, každým dňom urobím pokrok.“

„Pekne, Marienko!" vravel náš šuhaj. „Musíme byť pilní, aby Ľudmilka nemusela dlho do noci vyšívať. Ach, Ľudmilko, už toho máš dosť, a keď povážim, koľko mozolov a práce ťa to stojí, kým vyšiješ zlatý, ľutujem to, že som najdenú a darovanú mi bankovku neprijal.“

„Jakú bankovku?“ pýtala sa Ľudmilka s podivením.

„Na ulici vypadla z vačku jakémusi obstarnému už pánovi, čo on nespozoroval,“ odpovedal Milan. „Ja ale som to videl, zdvihol a odovzdal som mu ju. Chcel mi ju darovať, ale mne sa to videlo byť žobrotou, keby som tie peniaze bol prijal, a preto som odbehol. Snád som sa ohlúpil. Ten neznámy pán videl sa mi byť takým úprimným a dobrým človekom, že ani pripustiť nemôžem, že by mi tie peniaze z úprimného srdca nebol chcel dať.“

„Jakože? Čo?“ pýtal sa pán Javor, vytrhujúc z reči svojho sluhu. „Čože hovoril ten šuhaj?“

„Že ste sa mu videli byť milým a dobrým,“ odpovedal Pompy usmievajúc sa. „Či nenie pravda, že ten chlapec hneď poznal vaše pekné vlastnosti?“

„Bezpochyby,“ vravel spokojný boháč. „Vrav len ďalej; ten chlapec sa mi veľmi ľúbi.“

„To si myslím, pane, i mne sa ľúbi. Ale k veci. Náš šuhaj, ktorému hovoria Milan a ktorý vás tak vychvaloval, vytýkal si tedy, že tú bankovku neprijal. Ale jeho sestry, Ľudmilka a Marienka boly inej mienky.“

„Nie, nie,“ vravela Ľudmilka, „za takú nepatrnú službu neslušalo žiadať odmenu, a k tomu ešte takú velikú. Dobre si urobil Milanko, by som sa za teba hanbila, keby si bol tie peniaze prijal. Kto môže pracovať, ten nesmie žobrať.“

„Aj ja som tak myslel, sestra moja drahá — odpovedal Milan — a to tým skôr, poneváč som mal svoje obrázky ešte vo vačku a očakával, že jich lepšie odpredám. Keby som bol predvídal, že toľko za ne dostanem, kto vie, čo by som bol urobil.“

„Nie, Milanko, neľutuj nič,“ vravela zas Ľudmilka. „Veď netrpíme núdzu, veď máme ešte pätdesiatku odloženú na časy horšie. Ostatne netreba tratiť nádej, milý brat môj; sme pilní a pracovití, a k tomu siroty, ktoré dobrotivý Hospodin iste neopustí.“

„Keď som sa dozvedel, že sú chudobné, opustené siroty, bez otca a matky,“ pokračoval Pompy, „a k tomu tak statočné a pracovité, bolo mi jich nesmierne ľúto, vtedy bol by som s chuťou k nim vošiel a všetky peniaze jím nechal, ktoré som pri sebe mal; ale chcel som, aby radosti sám pán účastným sa stať mohol. Sejdúc tedy dolu vošiel som k tej starej žene, ktorá mi bývanie sirôt ukázala, a vypytoval som sa jej na pomery bližšie tých detí. Oj pane, prial by som vám, aby ste vlastnýma ušima boli očuli, čo mi tá žena vyprávala! „Sú to anjelia, — vravela — statočné, dobré, pracovité, pokojné, pobožné deti, zvlášte Ľudmila, ktorá po celý deň od práce nevstane. Keď Milan za niekoľko týdňov bol chorý, bdela nad jeho postelou jako najstarostlivejšia matka, starala sa o celú domácnosť a pracovala bez prestania. Sú to deti, jakých sa málo v Budapešti najde.“

„A vypýtal si sa jako sa zovú? Iste si na to najhlavnejšie zabudol.“

„Nie ja, nezabudol veru, Pompy vie všetko, len prosím o maličké strpenie! Na tom mi ešte nebolo dosť, čo mi žena vyprávala; dal som jej na srozumenie, že snad všetko nenie pravda, čo mi vravela. Ona verila sa, že ani slovíčka nescigánila, a na dôkaz odporučila mi, aby som sa odobral k doktorovi Dobroslavovi, ktorý ešte viac dobrého a pekného o sirotách povedať môže, lebo, vraj, dlhší čas Milana liečil a býva veľmi často u tých detičiek návštevou. Odobral som sa zrovna k doktorovi, a ten potvrdil všetko, čo mi žena o deťoch povedala. Viac som už vedeť nepotreboval, a vidiac, že už je čas ísť domov, odišiel som.“

„Veľmi dobre, milý Pompy,“ vravel Javor spokojno. „Ale jaké majú deti tie priezvysko?“

„Jako sa nazývajú? To už aj sami uhádnete, pane!“

„Truľko! Jako ja môžem uhádnuť priezvysko detí celkom mi neznámych, cudzích!“ zvolal Javor so smiechom a hnevom zároveň. „Zaraz mi povedz priezvysko!“

„Ale, pane! čože sa ničoho nemôžete dovtípiť?“ odpovedal Pompy rozosmejúc sa s celou chuťou. „Koľko detí mal váš pán brat Viliam?“

„Trojo! Ale pre Pána Boha, Pompy, to nenie možno, aby tie deti boly —“

„Ano, pane, náš statočný šuhaj je vaším synovcom!“ zvolal radostno Pompy. „A Ľudmilka s Marienkou sú vaše synovkyne, pane! Teraz už viete o všetkom a pochopíte, prečo sa Pompy tak smial. Smial sa radosťou, že pán Javor našiel svoju rodinu, a k tomu ešte takú statočnú a poriadnu! Hahaha!

A znova začal verný murín sa smiať a ra­dosťou po izbe skákať.

„Pompy, milý Pompy, či je to len všetko pravda?“ pýtal sa pán Javor celý omámený. „Vrav, Pompy, či je to len skutočná pravda? Starý truľko so svojim smiechom, vrav, ano lebo nie?“

„Všetko pravda, pane!“ ubezpečoval Pompy kladúc ruku na srdco na znamenie, že hotový je odprisahať čo vravel. „Všetko, čo som hovoril, je pravda čistá jako zlato. Statočný mladík, ktorý vám ztratené peniaze vrátil, je najbližšou vašou rodinou; on, Ľudmilka a Marienka, tie siroty sú vlastnými deťmi vášho brata Viliama!“

„Pompy, už ani slova viac! Rozkáž hneď zapráhnúť!“

„A prečo?“ pýtal sa murín.

„Preto že tam chcem ísť, a to hneď!“

„Kam?“

„Truľo, ku svojim milým, opusteným sirotám. Rozkáž, aby vôz hneď tu bol!“

„Ale prečo tak na chytro?“ pýtal sa Pompy sadajúc na stoličku. „Zajtra máme času dosť, dnes už je neskoro.“

„Nenie neskoro, sakramentský černoch!“ osopil sa naňho Javor. „Nech je tu hned vôz!“

„Z toho nebude nič, dnes už je veľmi neskoro, Pompy je ustatý.“

„Tedy pôjdem sám, ty kruták čierny!“ hovoril pán Javor hnevivo.

„Dobre, choďte si, ale dnes už jejich bývanie nenajdete. Zajtra!“ odpovedal Pompy s nezlomnou spokojnosťou a chladnou ľahostajnosťou.

Javor škrípal hnevom zubami.

Pompy hľadel na všetko ľahostajným okom, a keď sa boháč uspokojil, opýtal sa: „Kto je teraz truľom, pane?“

„Ty!“

„Prečo? Pompy nenie truľom, Pompy chce si opatrno počínať. Prečo byste najprv nezkúmali tie deti tak jako pána Richarda? Prečo si tu máte počínať inak? Veď taký bol váš úmysol.“

„Máš pravdu, Pompy!“ odpovedal Javor podávajúc murínovi ruku. Bol som truľkom a zabudol som. Tak, tak, najprv vyzkúmať, a potom oceniť a primerane podľa toho si počínať. Ostatne kto vie či sú hodné?“

Pompy sa usmial.

„Jako sa môžeš tomu smiať?“ pýtal sa Javor nevrlo. „Jestli sú tak chudobné, jako hovoríš, iste neprijmú starého žobráka-strýca.“

„Oj Pane, Pompy vie lepšie, že sa ešte aj s tým posledním krajciarom so strýčkom rozdelia. Na to postavím svoj krk! Hahaha!“

„Starý trulko so svojim ustavičným smie­chom!“ mumlal Javor. „Ostatne uvidíme to, uvidíme!“

Pompy sa ešte chvílku smial, pán huboval, konečne odobrali sa oba na noční odpočinok.

Druhého dňa ráno obliekol sa Javor do žobráckeho rúcha a opustil dom i so sluhom.

IX

Toho istého rána sedely naše siroty od východu slnka za stolom a každý zamestknaný bol svojou prácou. V tom ozvaly sa za dverami kroky a zároveň pokašlávanie dajakého chudiaka. Bolo zaklopano na dvere. Ľudmilka riekla hlasno: „Voľno!“ a do izby vstúpil starý žobrák, ktorý zkúmavo pozeral po pracujúcej rodinke a chudobnej izbičke. Siroty s podivením hľadely chvílu na prichodzieho. Milan, ačkoľvek toho človeka deň pred tým videl, ano s ním i hovoril, nemohol ho predsa poznať, tak bol v žobráckom rúchu premenený.

„Milé deti — vravel Javor slabým hlasom, kašlom pretrhávaným — či ste tiež o tom očuli, že brat vášho nebožkého otca žije kdesi v Amerike?“

Ľudmilka sa zamyslela a čierne jej oči chytro sa radosťou zaleskly.

„Strýc Ján Javor!“ zvolala. „Ano, pane, náš dobrý apuško často nám o ňom rozprával, či nenie pravda, Milanko? Pamätáš sa na to?“

„To sa rozumie: Ľudmilko, že sa pamätám,“ odpovedal Milan. „Bolo to veľmi boľastné pre otca, že strýčko o sebe nič vedeť nedávali, a často opätoval, jako ho to rmúti, že sa o svojom bratovi ničoho dozvedeť nemôže. Prinášate nám azdaj dajakú zprávu od nášho strýčka?“

„Oj iste prichádzate od neho,“ vravela Ľudmilka. „Povedzte nám, či je živý a zdravý? a jako sa mu vodí?“

„Bohužial, smutnú nesem novinu. Váš strýčko, milé deti, leží chorobou sklúčený a prosí za pomoc svojich príbuzných. Nedávno ešte veľmi bohatý plavil na vlastnej lodi z Ameriky do Europy, ale bohužial na pevninu dostal sa jako žobrák. Ale ostatne prečítajte si samy, milé dietky, tuhľa tieto noviny, a presvedčíte sa o nesmiernom nešťastí, jaké sa ho dotklo.“

„Ó Bože, náš úbohý strýčko!“ zvolala Ľudmilka prečítajúc osudnú novinu. „Milan môj, čo urobíme? Sme pravda sami veľmi chudobní, ale on predsa dúfa v našu pomoc. „Nemôžeme to tak nechať, aby sme mu neposkytli dajakej pomoci!“

„Ale čo počneme, Ľudmilko?“ pýtal sa Milan. „Je od nás daleko, keby aspoň bol tu!“

„Keby bol tu, čo by ste pre neho urobili?“ pýtal sa Javor.

„Jako sa môžete ešte pýtať!“ riekla Ľud­milka. „I z toho čo máme, bysme mu polovičku dali. Ano, ano, len sa opýtajte môjho brata, ba aj malej Marienky. A keby u nás ničoho, zhola ničoho nenašiel, aspoň by našiel v našich srdciach lásku a spoluútrpnosť.“

„Lásku? Spoluútrpnosť? Ano, keby bol bohatý jako predtým,“ hovoril preoblečený boháč.

„Oj veľmi nám ubližujete a srdciam našim pôsobíte boľasť, že myslíte o nás tak nepravo; o ziskuchtivosti, verte nám, ničoho nevieme,“ odpovedá Milán citiac sa byť urazeným.

„Ach, nuž by tomu naozaj tak byť malo?“ hovoril Javor dojatý. „Chcete skutočne venovať svojmu strýcovi lásku a spoluútrpnosť, ačkoľvek je núdzou skľúčený? Rozmyslite si to dôkladne, okrem svojej chudoby je ešte starcom nezdravistým.“

„Tým väčšia je naša povinnosť milovať ho a tešiť,“ odpovedala Ľudmila. „Či neviete, že chudobný chudobnému najskôr pomôže, poneváč sám zná stav jeho oceniť? Preto o nás nepochybujte. Poď, brat môj drahý, tento starčok dovedú nás k našemu strýčkovi. Buďte tak lá­skavý a ukážte nám k nemu cestu, prosím vás o to!“

„Chcete tedy, aby som šiel s vami k nemu?“ pýtal sa Javor s utajenou radosťou. „Dobre, do­vedem vás tam; ale ešte vám musím povedať, že ten nešťastník taký je chudobný, že nenie ani v stave zaplatiť nájomné za izbičku, v ktorej býva.“

„A mnoho je tam dlžen?“ opýtala sa chytro Ľudmilka.

„Desať zlatých, dcéra moja. Dosť veľká to summa pre toho, kto nič nemá.“

„Vďaka Bohu, že aspoň niečo máme!“ riekla Ľudmilka. „Máme tu ešte päťdesiat zlatých, a náš byt nenie ešte tak malý, aby sa v ňom nášmu strýčkovi neušlo miestočka. Oj, jaká to bude pre nás radosť, až pri našej práci rozprávať nám bude strýčko o rozličných krajinách a o svojich vlastných príbehoch! Či nenie pravda, Milanko?“

„Ano, sestra moja drahá! Ale poďme už!“

Javor zakryl si oči rukou, a stál vždy na mieste.

„Milé deti — hovoril konečne — rozvážte si dobre, čo zamýšlate urobiť. Svoje poselstvo som vykonal, poneváč som považoval za povinnosť kresťanskej lásky, aby som starého, nešťastného človeka celkom neopustil. Ale pre vás, ktorí sami nič nemáte, bude on veľkým bremänom.“

„Nič neškodí,“ odpovedala Ľudmilka. „To už bude našou starosťou. Len poďme!“

Javor nehýbal sa z miesta; ústa jeho sa triasly a slzy radosti zaligotaly sa mu v očiach.

„Ale tých päťdesiat zlatých ktoré máte“ — riekol trasúcim sa hlasom a hlboko dojatý — tie peniaze sú vaším posledným majetkom, a vy chcete z nich čiastku starému žobrákovi obetovať?“

„To sa rozumie, lebo je to našou povinnosťou,“ riekol Milan, ostávajúc netrpezlivým. „Ale ostatne prečo sa o to staráte, poďme už raz!“

„Zostaňte! Nepotrebujeme nikam chodiť,“ hovoril Javor napolo s plačom a trasúc sa na celom tele neobyčajným dojmutím. „Poďte k môjmu srdcu, drahé detičky, ja som vaším strýčkom!“

Chvílu stály siroty ani slova nehovoriac, potom ale hodily sa do náručia svojho strýca. Dobrej Ľudmilke vyhrnuly sa prúdy sĺz po spanilej tvári, čo Milan a Marienka radostno objímali starca, vítajúc strýčka s opravdivou úprimnosťou a spoluútrpnosťou.

„Deti! moje milé, dobré deti! tak vítate svojho chudobného strýčka! Ó Bože! jako ti ďakujem, že si mi doprial naísť také srdcia! A ty, milá Ľudmilka, chceš skutočne môj dlh zaplatiť?“

„S najvätšou radosťou, milý strýčko! Veď sa budeme od terajška so všetkým delievať.“

Skôr než pán Javor na to odpovedať mohol, ozvalo sa za dverami udusované fikanie. Všetci chvílku načúvali.

„Pompy! môj starý Pompy!“ zavolal Javor radostno. „On všetko očul! Vejdi duša statočná! Podivaj sa tiež, jaké srdcia som tu našiel! Poď sem čierny tvore, so šľachetným srdcom! Teš sa so svojim pánom.“

I vošiel do izby starý murín, ktorý jako dieťa do hlasitého plaču sa dal a div že sirotám k nohám nepadol.

„Starý Pompy je veľmi šťastným!“ vravel zajikavým hlasom. „Pán Javor je šťastným! Pompy je šťastným! Všetci sme šťastnými! Len tu ostať a nevracať sa do Ameriky! Oj, pane môj, jaká to radosť!…“

Vidiac výjav ten, stály siroty udivené, lebo si nemohly všetko to tak chytro vysvetliť. Len Milanovi väzela na mysli podoba od včerajšku, a pomyslel si na onoho pána, jehož ztratené peniaze bol našiel.

„Pompy — pokračoval Javor, a hlas jeho triasol sa pohnutím — či si to očul? Oni sa chcejú s nami so všetkým podeliť, ešte aj s posledným grošom.“

„Počul som, pane! rozdeliť sa so — všetkým.“

„Ano, so všetkým,“ riekol Javor, radostným okom na diviace sa dietky hľadiac. „Všetko, všetko bude nám spoločným, len nie táto bankovka. Tá ostane mojim majetkom, nedal by som ten papier za všetko na svete. Jednu mám už doma, táto bude druhou, dám si jich do zlata osadiť a do konca života si jich skovám! A vy, moje deti, prečo ste sa tak zamyslely, prečo ukazujete také podivenie? Či sa ešte ničoho nedovtipujete? Či nepozorujete, že to bolo všetko vymysleno? Toť, toťhla!“ dokladal ukazujúc na vačok ošúchaného habáta a vytiahol z neho plnú hrsť papierových, strieborných i zlatých peňazí a hádzal všetko na stôl, že až na zem padaly. „Výmyseľ! výmyseľ, deti! Moja loď sa nepotopila, a ja nenie som chudobný. Naopak, som bohatý, veľmi bohatý, a ja sa chcem deliť s vami so svojimi pokladami, lebo to, čo som u vás našiel, drahšie je nad všetky poklady sveta. Ano, milé dietky, hľadal som srdco, spoluútrpnosť, šľachetnú myseľ, a to všetko našiel som u vás! Toť, toťhľa!“ a hádzal rozličné peniaze na stôl, tak že deti s väčším ešte podivením na všetko to hľadely. Vezmite si všetko, podržte si všetko, ale na vzájom dajte mi svoje srdco, svoju lásku, a buďte od tejto chvíle mojími detmi!“

Ľudmila plakala a Milan s Marienkou radosťou boli skoro bez seba. Pompy neprestajno plakal, a Javor tiskol všetky deti jedno po druhom ku svojmu srdcu a vrúcne jich boskával, prelievajúc pri tom slzy radosti, slzy velikého šťastia.

Všetci boli šťastní, srdcia radosťou sa jím rozplývaly.

*

Čo vám mám ešte povedať? Že naše siroty toho ešte dňa odsťahovali sa do nádherného domu svojho strýčka, a od tej chvíle započalo sa jejich šťastie, ktorého od smrti svojich rodičov nepoznávaly.

Šľachetný doktor, jediný priateľ tých detí, keď sa o všetkom tom dozvedel, nechcel z ?rvu svojim ušiam veriť, až presvedčiac sa o tom vlastnýma očima veľmi sa radoval zo šťastia sirôt a navštevoval jich kedykoľvek mu čas dopustil.

Richard v najväčšej pokore prišiel niekoľkorazy k bohaté mu strýcovi a plazil sa jako červík pred ním, ale nedosiahol odpustenia, a to tým menej, keď pán Javor dôkladne sa dozvedel, jako hanebno k sirotám vôbec a k Ľudmilke zvlášte sa zachoval; a že pán Javor Ľudmilku velice miloval, tým ťažší bol prístup Richardov k jeho srdcu, ačkoľvek tá šľachetná dievčina mnohorazy za nehodného bratranca uňho sa prihovárala. Raz užuž chcel pán Javor Richardovi všetko odpustiť a raz navždy niekoľkými tisíckami ho odpraviť; ale pozrúc na oné dve bankovky osadené v zlatom rámku a visiace nad jeho postelou, zmenil svoj úmysol a zakázal ľudom svojim, aby toho človeka do jeho domu nevpúšťali. Za ten peniaz almužny ale poslal mu v liste dvatsaťrazy toľko a doložil tieto slová: „Odosielam ti požičku s úrokami.“

Úžerník, u ktorého sme na začiatku svojej rozprávky Ľudmilku poznali, zmýlil sa vo svojej špekulacii, že zastavené od nej skvosty vyplatené nebudú. Vo zlatom, diamantami ozdobenom rámčoku zastkvela sa zase podobizňa matkina, ktorá od tej doby i pánu Javorovi stala sa drahou pamiatkou.