ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I Horí ohník horí na Kráľovej Holi. Ktože ho nakládol? — dvanásti sokoli. Dvanásti sokoli, sokolovia bieli, jakých ľudské oči viacej nevidely! Dvanásti sokoli, sokolovia Tatier, jakoby jich bola mala jedna mater; jedna mater mala, v mlieku kúpavala, zlatým povojníčkom bola povíjala. To sa chlapci, to sa, jak oltárne sviece, keď idú po háji, celý sa trbliece. Košielky zelené, striebrom obrúbené, klobúčky obité, orlom podperené; valaška, karabín a pištoliek dvoje: to sa chlapci, to sa, potešenie moje! — Keď vatru rozložia na hronskom pohorí: v dvanástich stoliciach biely deň zazorí. A keď si od zeme chlapci zadupkajú: dvanástim stoliciam žilky zaihrajú. Hoj a keď nad hlavou palošík jim blisne: to až hen v Budíne srdce pánom stisne! Hory šíre hory — to jich rodné dvory, hole sivé hole — to jich voľné pole — a na tom Kriváni zámok murovaný; ktože tým pod slnkom voľne žiť zabráni?! A ten jich kapitáň, to je len veľký pán! Perečko beľavé, červený dolomán, keď ide po hore, jako rannie zore, keď ide po lese, celý svet sa träsie! Od Tatier k Dunaju ľudia si šopkajú: Ber pane, tie dane, však príde rátanie. Ber, vlčko, však ty to zaplatíš raz kožou! nezvieš z kiaď, iba keď zblisne dvanásť nožov: „Stoj! tisíc hrmených!“ — vyskočia desiati — „stoj! — daj Bohu dušu a chlapcom dukáty!“ Nad hlavou paloše, na prsach pištole: „Sem, pane, tie zdravé slovenské mozole!“ — Od Tatier k Dunaju siroty spievajú: Dajže Bože, šťastia hôrnemu šuhaju! Šťastia, Bože, šťastia, z rána i z večera, a to takou mierou, jako nám on merá. Merá nám on, merá, dukáty z klobúka, červenú angliu od buka do buka. Nad horou na skale perečko sa belie: kloňte sa chalupy, traste sa kaštiele! Bo, koho s’ Jánošík na paloš načiara, tomu nespomôžu ani tria cisára; a komu odpíše lístoček trirohý, toho nezachráňa múry do oblohy. Raz junák zapískne — z dvanásť pušiek blískne; druhý raz zapískne — tisíc chlapcov zvýskne; tretí raz zapískne — šabličky zazvonia z hora od Považia, z hora od Pohronia — a jedným sa hlasom ozvú štyry strany: „My sme u nás doma — my sme tuná páni!“ * Horí ohník horí — nie jak voľakedy — a okolo ohňa desať chlapcov sedí. Sedia oni sedia, do ohníčka hlädia — do ohníčka hlädia, slovka nepovedia. Len keď bor zašumie, keď vetor zaveje — skočia — zavzdychajú: „Jaj, naše nádeje! Janíčko, Janíčko, ty naše slniečko! Čakáme na teba sťa na ten deň z neba. Svitaj Bože, svitaj, žeby bolo ráno, aby nás ohrialo slnko maľováno! Už vatra dohára jak obetnia žiara, a chlapci, sťa sochy okolo oltára, sedia oni, sedia, do ohníčka hlädia, — do ohníčka hlädia, slovka nepovedia. Už plamenček malý, — už len blisk slabušký na nich, sťa na hroboch svätojanské mušky; už i ten plamenček pomaly zhasína — už temno, už ticho, jak v stred cintorína. A kdesi čo zvolá, jako nadzemská moc: „Jánošík lapený! — Šuhajci, dobrá noc!“ — Zahučali hory, zahučaly doly — zanôtili chlapci: „Boly časy, boly! Boly časy, boly, ale sa minuly — po maličkej chvíli minieme sa i my! Keď sa my minieme, minie sa krajina; jakoby odlomil vŕštok z rozmarína; Keď sa my minieme, minie sa celý svet, jakoby odpadol z červenej ruže kvet.“ II Padá rosa, padá, za bieleho rána, plačúci paholček ovečky zaháňa: Dolu ovce, dolu, dolu dolinami, veď už viac Jánošík nepôjde za vami! Dolu kozy, dolu s tej vysokej skaly, veď vám už tí páni Janíčka slapali! Slapali, slapali, sťa vtáčka na lepe, keď valašku zamkli sedem dvermi v sklepe. A jeho obstali i s hora i s dola, sťa tie čierne vrany bieleho sokola. — Jánošík za stolom vínečko popíja — a pohon zo štýr strán biely dom dobíja. Jánošík junošík, obzriže sa hore: už je kolo teba drábov celé more, — more šíre, more, a ty malý kameň: „Poddaj sa Jánošík, veď ti je už ameň!“ — A čo by vás, nemcov, bolo za tri svety, to ste Janíčkovi iba pod pôl päty. A čo by ste s neba jako dážď padali, to ste Janíčkovi len pod palček malý! U dverí sekery, v oblokoch pištole: „Hej veru neujdeš pekný náš sokole!“ A čo by ste strely búrkou doň sypali: ešte pre Janíčka guľku neuliali. Čo ťat doň budete, jako v hore do pňä, košelečka jeho krvou nezamokne. Jánošík si ešte popíja pomaly — a pohon sa naňho dvermi dnuká valí: „Chyťte ho!“ — No len no! sadkajte si málo, ešte mi tu kvapka vínečka zostalo! „Chyťte ho! — Ktože to? ty Gajdošík zradný?! Ty zradca? — teda ty samý prvý padni! A tu jedným chmatom oddrapí roh stola: zafundží — a zradný Gajdošík mrtvola. Janík z poza stola ani hor nevstáva a tí dnu naň kypia, jako divá riava: „Nebojte sa chlapci! Smelo sa doňho len! Však nás je tu tisíc a on je len jeden!“ Tak tedy? — dobre no! — zahrajú v ňom žily: Hrmien bôh! koľko vás ide do pôl kyly?! Jednu rúčku v pravo, druhú vystre v levo: a už drábi ležia, jako v báni drevo. I bol by už Janík na svobode býval, keby sa na neho zlý duch nebol díval. No, baba babečka zavreští s prípecka: „Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!“ Nasypali hrachu pod jelenie nôžky: hneď mu dali na ne centové ostrôžky. Ale sa Jánošík sotva popohýna, už mu putá spŕchnu, sťa dáka škrupina: Hoj, tisíc prabohov! vy galgani zpilí — zjiete si to hnedky, čo ste s’ navarili! Iba raz zpakrukou dokola zatočí, už siedmym lapajom stĺpkom stoja oči; len raz sa činčierom do kola zaženie, už to všetko leží, sťa zbitô osenie. — Darmo doň rúbali, darmo doň strieľali, darmo predarmíčko jak do žuloskaly. A bol by už Janík na svobode býval, keby sa na neho zlý duch nebol díval. No, baba babečka zavreští z prípecka! „Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!“ Tu naraz sto pušiek doňho zahrmelo, tu naraz sto šabiel hromom doň udrelo; no všetky tie šable, no všetky tie strely nazpät vám od neho do vrahov udrely. Len jedna krivuľka, čo zpakruky švihla, čarovnú mu žilku v opasku prestrihla: „Hej, ta ste mi dali, čo ste mi dať mali!“ už junák Jánošík jak ten — chlapček malý, už mu rúčky, nôžky v putá okovali. Bodaj teba baba čerti boli vzali! — Jánošík kapitáň, bol si jak tulipán, ale ti už zvlečú ten pekný dolomáň, dolomáň červený, zelenú košelu; jaj! beda, prebeda, veru ti podstelú. Veru ti podstelú na britvy, požiare: len bite, len tnite, veď vás pán Bôh skárä! Janíček zbojníček, samopašné dieťa! Kebys’ bol nezbíjal, nemučili by ťa. „Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal, čiernu krev tyranov trávniček popíjal; zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete: a vy že od kedy ten biedny ľud drete?!“ Jánošík junošík, máš ty zlata mnoho, povedz nám kde ho máš? — „Čo koho do toho! Kde ho mám, tam ho mám, v tajných sieňach Tatry, však si ho ten najde, komu ono patrí. Nebolo to moje, nebude to vaše — len toho, čo šablu za pravdu opáše!“ — Jánošík junošík, máš veľké poklady: vymeň že si, vymeň ten svôj život mladý! „Vymeniť? — a načo? vy psohlavci vzteklí! Nie! — teraz ma zedzte, keď ste ma upiekli!“ Dolu ovce, dolu, dolu dolinami, veď už viac Jánošík nepôjde za vami; dolu kozy, dolu s tej vysokej skaly, veď vám už pre Janka stužku usúkali. III Noc je. Spí čierno mesto sťa ten tyran starý — spí, spí, no strach jak Mura sedí mu na tvári, hriechy dňa všetky v tmavom ukryté závoji; len jedna väža nad ním sťa žaloba stojí. Stojí, strmie výš a výš hor v temnú oblohu, zdá sa čiahať až hore k nohám pánu Bohu. I to celô okolie v smutnom spánku leží; len jedna duša bdeje, kdesi v čiernej väži. Spi, snívaj, ľud nevoľný — môžeš si spať zticha: však jeden tu za všetkých v ťažkých putách vzdychá. A kto tie vzdychy číta, kto tie bôle sluchá? Všetko, všetko zaspalo — do kola noc hluchá. Čo to? či to lúč dáka, či to vtáča bielo na okno čiernej väže tíško doletelo? Či to anjel poslaný s palmami pokoja? Či prišla, mŕtvy ľud môj, k nemu duša tvoja? Janíčko, Janíčko, ty moje srdiečko — Ohlás sa, kdeže si, nesiem ti perečko! Nesiem ti perečko v svojej pravej rúčke: jaj beda prebeda, už sme na rozlúčke! Jedna cesta hore, druhá cesta dole: kdeže sa síjdeme, biely môj sokole? I púšťa dnu okienkom kvietky lalijové, i načúva schýlená, čo jej milý povie. A sotva sa tie kvety v čiernej tme ztratily, už hlas známy zastená z hĺbky tej mohyly: „S Bohom!“ — A deva „s Bohom!“ vzdychne jak ozvena, a jako kvet podťatý padá na kolená. Tým slovom dolu padá, tým i hore vstáva, v tom slove jej časný hrob — i jej večná sláva: S Bohom! na dnes dobrú noc! Tam z dvoch koncov zeme na ráno si, milý môj, dobrý deň povieme. S Bohom! na dnes dobrú noc! „Bôh si dá i tebe!“ — I z razu sa vychytí jak duša do nebe. Letí, letí, ulieta sťa dáka bohyňa, a za ňou sa ozýva pieseň labutina: Dunaju, Dunaju, milý môj šuhaju, počkaj len máličko, veď za mnou volajú. Počkaj milý, počkaj, aspoň len trošičku, že sa ešte obzrem na svoju mamičku! Moja mať, moja mať! čo že máš slzy liať: na to si ma mala, aby s’ ma vydala. Mala si ma mala, ale s’ nesnívala komu si ma, komu, mamičko, chovala! Ty si ma chovala bielemu sokolu a on ma zanechal na širokom poľu; Na širokom poľu vybral si ženičku, vybral si on inú — čiernu šibeničku. Žeň sa ty len, milý, keď ti taká vôla, však som si ja našla iného sokola, — ženi sa len ženi, ešte tej jaseni, veď za to nezvadne venček môj zelený. Nezvadne nezvadne, ani neopadne: Zavadím si ho ja v tom Dunaji na dne. Mati moja mati! čo že máš plakati? Veď mne tam nebude ťažko privykati. Keď sa mi môj milý sladko prihovorí — zabudnem ja ľahko na tie vaše dvory; Keď ma raz objímu jeho prajné rúčky — zabudnem ja ľahko na ten svet celučký; a keď on poľúbi moje biele líčko — zabudnem, zabudnem na teba mamičko! — Dunaju, Dunaju, švárny môj šuhaju, počkaj len máličko, veď za mnou volajú. Sestričky, družičky, ostávajte zdravy, už mi snímať idú zlatú partu s hlavy. Tie dunajské vlnky pekne krásne nôťa — tie mi tam vypletú stužečku z vrkoča; tie dunajské rybky, keď sa o mne zvedia, tie mňa, svoju paniu, od ľúbosti zjedia. Dunaju Dunaju, ľúby môj šuhaju, počkaj že len ešte, veď za mnou volajú. Ostávajte zdravy, vy domové prahy — nebudú viac na vás moje biele nohy; ostávajte zdravy, vy domové kľučky — nebudú viac na vás moje biele rúčky. Ej má môj milený inakšie kaštiele kde si budú chodiť moje nôžky biele; budú sa prechodiť zo dvora do dvora: od Váhu od Hrona do Čierneho mora. — V tom za horu zapadla jak hviezda letiaca; nikto ju viac nevidel krom toho mesiaca, len on, chudák, čo o tom nepovie nikomu, samotný ju sprevodil do nového domu. Nikto o nej viac nečul — len tie bralá lesné tie sa ešte tam lúčia s ohlasom jej piesne: Otvárajte bránu peknú maľovanú, že si ja nezlámem venček z majoránu. Mladý zať, mladý zať, snímaj že ma rúče, že si ti neztratím od pokladu kľúče. — IV Kam to ten mesiac hlädí, že je taký blädý? Oj hlboko, hlboko, kde Jánošík sedí! Hej Jánoško Jánošík, kamarát svobody, zle sa tebe jakosi na tom svete vodí! Tvoje silné dve rúčky prikuté o skaly čo sa kedys’ pred nimi brány otváraly, tie nožičky jelenie na krátko lapené kedysi tri krajiny neboly dosť pre ne. Štyry steny plesnivé — to tvoj svet svobody: hej kamarát, kamarát — zle sa tebe vodí! — On spí — mladý syn Tatier, zbičovaný zlostne; tu skovaný v okovoch, ale voľný vo sne. Oj spi duša mladušká, spi pekný dlhý sen — keď v skutku nie, svôj život skonč trebárs vo sne len! Spí opretý na kláte, odretý zo zlata, ale na ňom nadzemská ligoce sa šata. Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari, rúčky, nôžky krvavé — a úsmev na tvári. Bo svetlom tým čo z hora okienkom dnu vpadá, s sebou, s Bohom smierená duša jeho mladá — sťa rebríkom Jakuba, v iný svet vyšla si hľadať pravú otčinu prasvetla i krásy. A tam pred ňou tajomný závoj sa rozdvojí: i v zorách dňa večného vítajú sa svoji. Tak sníva junák väzeň mladosti krásny sen: oj ži mi, ži junák môj, ži aspoň vo sne len! Snívaj, snívaj o slávy báječnom úslní — snívaj aspoň, príde čas a sen tvoj sa splní! — A to svetlo, páč len páč, čím dial to viac svítá, a pred ním v štyry kúty uniká tma sbitá. Tie steny zaražene, tisícimi zraky dívajú sa na neho, sťa na zázrak dáky, — dívajú sa i blädnú — iste sa ho boja: on v jich moci pokojný — ony bez pokoja. Z kútov kosti vykukly i umrlčie hlavy — zdá sa, že jedna druhej o súdnom dni vraví. I hadi sa hor zpäli — no klesli odrazu: bo nemožno na slávu hladieť zemeplazu. — Tak sníva junák väzeň v čarosvetlom kráži, bo pokoj, pokoj boží ponad ním tu stráži. Tieň kríža mu na prsiach, na čele blesk žiari, rúčky, nôžky krvavé — a úsmev na tvári. Sem, sem sa poďte dívať, bračekovci moji! To chvíľka, čo za celý jeden život stojí! — Tma dvíha sa od boku: ha! stoj ešte málo, stoj, pre Boha, veď ešte len čo zasvitalo! Už sa blíži nečulá — tvár jasnú už kryje, už tie líčka ostaly jak zvädlé lalije; ústa zo sna šepocú: Ach milá, premilá! kam odchodíš? Beda mne! kam si sa ztratila?! A putá sa ohlása. Vzlietnu mihalnice, jak v tom svete povestí strážne holubice, čo dva tajné poklady krídly ukrývaly — i v rose sa ztrbliecu očiek dva krištaly. Jích zrak sa tu napnute v tých hrôzach zamára, a v mysli omráčenej Jej čarovná žiara svieti ešte menisto, jako lúč z oblaka, jako na mračnom nebi dúha sedmoraká. Duša kdes’ medzi nebom i peklom zostala, jako laň čo ju hadiska moc zraku skovala. Tam stojí ohromená v zakliatom pokoji; na zem, to priepasť hrozná, zísť sa dolu bojí, a do neba vrátiť sa nemá viacej moci: v tom dvere zarachotia sťa hrom v tichej noci, a duša tým zronená zaplače — na zemi. Bo sa pred ňou všetky tie bájsvetov objemy sťa meteory jasné razom rozstrelily, len iskry v pamäť padly, do svojej mohyly. A bárs aj ztroskotané, no nie vyhasené — čakajú tu v tichosti na nové vzkriešenie. — A kto to v blädom svetle na prahu sa javí, odiaty jak by v plameň v dlhý plášť krvavý? „Zhotuj dušu k odchodu! Bije tvá hodina.“ Rečie — mizne, a brána hurtom sa zamkýna. Tak diabol, keď pre dušu prichodí sľúbenú pred ním svetielka, za ním hrmavy sa ženú. V „Zhotuj dušu k odchodu! — kto mi to povedá?“ Chce ruku hor zodvihnúť, ale sa mu nedá. A hlas jeden preletí zimnym víchrom cezeň: „Bols’ Jánošík voľný, pán; ale si už väzeň!“ Voľnosti, voľnosti, mával som ťa dosti, a teraz ťa nemám ani za dve hrsti! vôľa moja, vôľa, kam si sa podela — či svetom za letom si mi uletela? Hoj, lietaj len, lietaj, keď ti taká ďaka, len že si vylietaj lepšieho junáka. Lietaj len, prelietaj nad tie moje hrady, azda sa tá lipka ešte daraz zmladí — a keď sa nezmladí, sadni na prút holý, zaspievaj, zašteboc: boly časy boly — zaspievaj a vyleť prosto hor’ do neba: lebo Bôh nestvoril svet tento pre teba! Zvonia na deň — mne na noc. Oj srdce nežiali: my skoro spať musíme, bo sme skoro vstali! Spať večne — kto to káže? Bôh? — ľudia tyrani! — Z pôl cesty, z sveta môjho, ja ľudmi vyhnaný! Oj, ľudia ľúti ľudia, vy draví šakali! brať život! zkiaď to právo? — či ste ho vy dali?! Ľudia — hej! ľudmi radi menujú sa oni, tí, čo ľudské i božské šliapajú zákony. Zákon len jeden u nich, jeden zákon vlčí; právo v putách — a pravda na hraniciach blčí. No príjde i prísť musí ten bohatier boží čo zákon pošliapaný na oltár vyloží; no príjde i prísť musí ten veľký deň súdu — a za stôl si zasadne pravda môjho ľudu! — Zomreť! tak výrok, — dobre, ja chodil po zboji; ale kto viac zbíjal, ja či katia moji?! Ja chodil po zboji, po tom šírom poli, aby som zabudol o ťažkej nevoli, ja chodil po zboji poľanou bezdrahou, aby som naučil pravde pyšných vrahov; ja chodil po zboji, za svobodou zlatou, aby som rozrážal putá svojich bratov. Svoboda, svoboda, svobodienka moja, pre teba mi páni šibenice stroja! Preto, že som ťa schytil, keď ťa psi trhali i vyniesol omdletú medzi Tatier skaly, vlastným dychom ťa choval, na srdci zahrieval a ťažké tvoje rady slzami polieval: preto mreť? — oj, rád zomrem bos’ sa ty mne milá za to jedným pozrením dávno odmenila. Znám to prvšie prezrenie, dosial v duši tleje, keď vschodiac blisly na mňa dve hviezdy nádeje. Oj, viem, všetko smrť vezme, len nie tie dva blesky, tie mi svietiť budú hor’ v ten môj svet nebeský. — ??; svitá — koniec! — mrkne — počiatok — kde? jaký? Oj s Bohom, ty svet márny — môj svet nad oblaky! — VI Vejú vetry, vetriská, od západnej strany, kam tie mraky tak letia jak hladné havrany? Snáď na chraňbu slniečku? čo vy chmáry chcete slniečko pochovávať? a ono pri svete! Či by ste ho za živa chcely v hrob položiť? Nie! z toho nič nebude — nezomre čo má žiť! Bo, čo ho aj na chvíľku složíte do jamy: Povstane, vyrúbe sa zlatými šabľami; a potom do tej jamy — ľahnete vy sami. Leťte, len leťte, keď vám to pokoja nedá — ale potom nestente: jaj beda prebeda! A čo to za mrak tiahne cez tie šíre polia? Čo tie vrany tak liecu, kráču do okola? To sprievod čierny, dlhý z mesta sa pohýna, vyprevádza zo sveta nezdarného syna. Spevu, plaču neslýchať, len čo vetor duje, a čo drobná rosička z neba poprchuje. Páč! na čiernom vozíku, v hlbokom dumaní, to tam junák Jánošík, šuhaj maľovaný. On v prostriedku sťa víťaz, kolo tváre blädé: zdá sa, že on to na smrť celý zástup vedie. — „Modlime sa!“ kňaz vraví. Za koho? „Za teba!“ Nie otče, ja už idem, za mňa sa netreba — a tam? Bôh dobrý, verím, milostive súdi; no modlime sa radšej za tých biednych ľudí, za ľud, za ľud nešťastný, za to chorô dieťa, žeby abo ožilo, abo šlo zo sveta! — Pozri ho, jak omdlieva na nevoľnom loži, pozri tú tvár vpadnutú — či to obraz boží?! Jarmo jeho kolískou, síňavy ozdobou: oj či s’ kedy smiluje ten pán Bôh nad tebou ty dieťa utrpenia, zakliato v nevoli?! Nič viac nevie o svete, iba že ho bolí; žiť nezná, nebožiatko, a zomrieť nemôže: čo chceš s ním, zač tie muky, spravodlivý Bože? Sirota, nezná otca, zaň sa modliť treba! Modliť! Ešte nie pozde, ešte sú nádeje, ešte jedna iskierka na dne duše tleje: a hods’ ona malinká, hods’ hlboko skrytá: odkľaj mi ju, môj kňazu, — a svet nový svitá! I zraky rozpálené zodvihne do neba, modlí sa vrúcne modlí — za koho? za seba? Oj ľud biedny, oj ľud môj? ktože ťa zastane? Ja idem už, ale Ty, všemohúci Pane, zostaneš s ním, Ty zbav ho! — vzdychajúci volá. A ľud nemý jak tôňa vlečie sa do kola. A ľud slepý — nevidí za bieleho rána: zabíja otca svojho, čo ho zo sna zháňa! Od šibeníc zavialo, baby sa žehnajú; na štyroch čiernych stĺpoch havrany krákajú: „Poď k nám, poď k nám, Janíčko!“ až strach kosti láme — „Poď k nám, poď k nám, gazdičko! dávno ťa čakáme.“ A on ide k šibeni pri srdca tichosti, bo mu duša hovorí: to oltár voľnosti. VII Slnce v zlatej kolíske nad horou umiera, hlucho, temno na vchode jak v prostried cmitera. Obloha v ťažkom smútku až k zemi sa shýna sťa mať biedna nad rakvou jediného syna. Hory doly v pokore od Tatier k Dunaju, nad nimi v šírom kole tam vily ihrajú. V prostred kola je hola a na holi skalka — tam si spieva samotná bielych panien kráľka: nôžky chmára povíja, vlásky zora zláti — jako biela lalija, jako božia mati. Poď, poď, Janík, sokol zlatý, poď do môjho do náručia: budeme sa milovati tu, kde nás viac nerozlúčia: Oj poď len, poď hore ku mne z búrok sveta do pokoja: ej veď ťa tu pekne, šumne popristrája milá tvoja! Tu ťa čaká oblek nový: pláštik z rosy — moja práca — tu klobúčik slniečkový i košielka z žiar mesiaca. Tu ťa čaká domček nový, domček krásny, maľovaný; dášok na ňom djamantový, okenečká v štyry strany. A v tom domku budeme si žiť jak v raji, sami dvaja; kol nás večné družíc plesy, družíc Tatier i Dunaja. Oj poď len poď, sokol zlatý, poď do môjho do náručia: budeme sa milovati tu, kde nás viac nerozlúčia! Tak spieva. Spevy hrajú ponad oblokami — a on v sred černovojska pod šibenicami; tam na tom hroznom vŕšku, na prahu dvoch svetov — nebo nad ním vysokô — svet nízky pod pätou — stojí neohrožený so zrakom upretým, stojí junák Jánošík — jak dakedy pred tým keď tú svoju družinu prezeral pred bojom, tú, čo žila mrela v ňom jak hrom v blesku svojom; rúčky tak založené v zelenej košielky, i ten istý klobúčik i pierko tak celky, i tá dumka na tvári i tá žiara v oku, všetko tak — len palošík chýbä mu pri boku. Len keď hlas známy: „Velej“ zavznie tam od lesa, „Velej! smrť abo voľnosť! Bratia radujme sa!“ On stojí jak by kameň, rúčky nepohnuté, na pozdrav bratov vrelý posiela — vzdýchnutie. Vzdýchnutie sťa by bralo mŕtvo sa ozvalo; no všetko to, ach! všetko, čo mu zostalo. Bo účty jeho s týmto svetom uzavreté, čuvstvo drieme, a myseľ kdesi v druhom svete. Tam, tam, v tom svete peknom, kde nebo tak nízko, kde srdce, vrúcno srdce, ku srdci tak blízko: v svete zašlej mladosti. Tu ligotné chvíle oblietly ho dokola sťa zlaté motýle. A on, znovu zrodený v malého šuhaja, tiahne s nimi slávnostne do rodného kraja. Páč! už ho z dialky víta jasnočelá hola, tu z vŕšku naň kostolík tajným hlasom volá, tam za ním rodná rieka túžobne narieka; zo dvoch strán ho zelené kopce objímajú, zo dvoch strán háje za ním ľubosťou vzdychajú, lučina mu chodníčok ku dedine kvetí: vitaj, vitaj Janíček! bežia k nemu deti; pred domom mať, rodina i celý svet známy obhŕkly ho dokola: vitaj medzi nami! Blízko, dialno — to všetko ku nemu sa ženie, ľúbaniu a vítaniu konca kraja nenie. Jako by práve teraz vracal sa zo školy, nestihne ani vetiť: Bodaj zdravy boly! Len v šír tá duša mladá ramená rozloží i pritisne na srdce celučký svet boží. No sotvy, jak tá včielka, primre na list sladký, sotvy usne, jak dieťa na prsiach svej matky! už ruky hadovitej dotknutie studené prebúdza ho, i z raja na veky vyženie. Už je hore. — Ešte raz zrak na hory hodí — hej, na hory, na hory, na ten svet svobody! Kraju môj, bájny kraju i spevu i sily, kde košelečky tkajú bohatierom Vily, spevcov zlaté Rusalky z nadzemských vôd poja: oj kde máš v svete páru, ty krásna vlasť moja! Hory, tie čierne hory, ťažko zastenaly, on ticho hľadí na ne, nesmúti, nežiali; bo jich pamäť jak lampa čarovná pozláti, i oblieka v slnkové starodávne šaty. A on v tých svetoch bájnych sám seba pozerá, pozerá sa sťa slnko nad morom z večera. Na šabli vyštrbenej junák podopretý díva sa tam z troch kopcov na tie rodné svety. Z vojny ide syn ľudu po víťaznom boji a tu ešte boj jeden v duši jeho stojí. Dole — sedliačik ore, na nevlastnom poli, a hore — ohník horí na Kráľovej Holi. Čože? kamže? či plúžiť to nevlastné pole, či po horách si chodiť s chlapci dobrej vôle? — No nehľadí on dlho po nevoľnom poli: ta letí orol mladý medzi tie sokoly! Pri vatre gajdy hučia, v skoku sú chlapiská, v ruke pohár a v druhej valaška sa blíska: „Hore hu! nič to preto, že sme my chudobní, hods’ sme i chudobní, ale chlapci hodní! Hore hu! nič to za to, že sa biedne máme: naša dobrá vôľa i tú biedu zláme!“ — A s tou švarnou družinou chodí on po horách pri slnci a mesiaci, pri hviezdach i zorách; chodí si on sťa vetor bez dráhy, bez cesty, strachy pred ním a za ním bájočné povesti. Nad biedou utisnutou poslom božím vstáva, kvetom zkvitá krvavým na rumišti práva. To na Holi boj bije, samučičký samý, boj bije junák smelý s tromi stolicami. To na Kriváni stojí, dušu v túžbach kojí, pozerá orla v letu pri slnka východe — i spieva si piesenku o zlatej svobode. To dumku šuhaj dumá v Prosiečnej doline, dumá, či to zakliatä predsa raz pomine. A všetky tie obrazy tak s’ milo naň smejú, že znovu v ňom zbudily ustnutú nádeju. Hoj, a duša ešte ráz do nich sa pristrojí, jak bohatier na pokon do čarovných zbrojí a po nej sa rozleje sila nevystihlá; cíti, žeby ramenom zem do neba zdvihla. A v tom kňaz povie: „Ameň!“ — Jaj Bože nad nami! — Mhla zašla — a Jánošík víta sa s Vilami. Triráz od hôr zablisne, tri zhučia výstrely: oj! časy naše, časy, kam ste sa podely?! A tým poľom — či to mhla, či šatka beľavá? či to vetor, či dakto „Stojte!“ vyvoláva? — — „Stojte! tu list s pečaťou od Jeho Jasnosti!“ Pozde, pozde, už sa on nevráti z večnosti. Pozde, pozde dobehly cisárske patenty: nedá Janík za sebä štyry regimenty. Ľud okolo šibene — sťa mŕtva skalina — nevzdychne, nezaplače, päste nezatína. Ide domov — pomaly — ale dák z nechuti, čo krok zrobí, to stane, to hlavou pokrúti; čím dial ide, tým mu viac čosi srdce sviera, dač v duši sa ozýva: Jánošík zomiera! A to srdca svieranie viacej neprestane a hlas ten bude volať na z mŕtvych povstanie, prebije sa cez prsia, cez hory, cez lesy — bude volať do všech strán: Janíčko! kdeže si?! VIII Mhlisté, pošmurné nebo nad Tatrou, Dunajom. Tak je dáko otupno tým slovenským krajom, jak zakliatou krajinou. Zem jak by dusená, sťa žena pri pôrode; len stená a stená a plod vydať nemôže. Už vŕšky zkopnely, utopili Morenu o smrtnej nedeli, roznosily už deti prvšie jarnie púčky, už dávno zakukaly po hájoch kukučky — a jara nechyrovať. Prešlo i vzkriešenie a ešte horou dolou nič sa nezelenie. Hora v puku, pole v kle utúleno drieme a ľudia von oblokmi na tie holé zeme zrakma beznádejnýma nemo pozerajú — s rukama založenýma, čo bude, čakajú. Staré baby pri peci trímu tajné rady, spomnú Janka i jeho zakliate poklady. Vraj, vidno jich presúšať, keď sa mesiac noví, aj dostať jich, vraj, možno; len ten kvet Jánový, čo poklady otvára, z nich zlého vyháňa, čo kvitne o polnoci na svätého Jána — ten dostať: to tajemstvo, čo ešte neznáme — na čom si dosiaľ ten svet darmo hlavu láme. Spomnú i pás, košieľku, čo mu daly Vily, i valašku, čo mala za sto chlapov sily. Bola, vraj, tá už siedme dvere ťať začala, ale vtedy on skonal a ona — zkapala. Všetko to s ním zaniklo, i tá jeho milá, i tá švárna družina, čo si s ním chodila; len tie pusté chodníčky, čo po nich zostaly a tie mená vyťaté na tatranské skaly. — Na pokon ešte prídu na tie mrcha časy, a tu sa jedna stará kdes’ z kúta ohlási — to sa krížom všetkými svätými zaklína: že týmto, plúšťam, lejám len on, vraj, príčina; bo že on ver’ neumrel, že ho rodné Vily čarodejníckym prúťom k životu vrátily. A na svoje dve oči že ho raz videla v búrke na draku leteť sťa by jasná strela. A Bôh zná, čo si všetko nenarozprávajú o divoch, čo sa staly a čo sa stať majú. Šuhaji zas nespustia oka s tamtej strany, kde zašiel dobrý junák, Janík maľovaný. Pozerajú túžobne, čo sa to tam deje, ale tam nič nevídať, len leje a leje. Len ten, kto sa v to vezme, kto bližšie pristúpi, ten vidí bielych panien veliké zástupy; ten vidí, o čom ani nesnívajú ludie: ten vidí svojím okom, čo len ešte bude. (J. Botto.)