ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sosbieral a spísal: Pavel Dobšinský.

Doba Vianoc od 24 prosinca do 6 ľädna

Adama a Evy, d. 24 pros.

Veru tak, začneme od Adama a Evy. Pri obyčajoch von z obyčaje nemôžme, a už je raz dávny obyčaj u nás „začínať od Adama a Evy“. Berieme i tuná tento deň ako začiatočný a pripravný k najslávnostnejším obyčajom a najváčšim poverám celého roku, totiž vianočným. A tu kto len voľač dá na obyčaje a povery dnešnieho večera, mladí i starí, ktorým pôst cirkevne predpísaný i nepredpísaný je, postia sa, tak že najmä devojné nič nejedia od svitu do mraku, aby dobrého muža dostaly, a ostatní len málo nemasných pokrmov požívajú, nielen aby z hojnosti a štedroty večere čím najviac užiť mohli, ale aj aby neminulo sa svojho blahodejného účinku, čokoľvek u večer a zatým či z národného zvyku či jako údovia cirkve konať budú.

Dohviezdny alebo štedrý večer

Skôr akoby mrak počal padať na zem, ale už ako k tomuto večeru, pousilovali sa hospodári a paholci nakrmiť a napojiť hojne svôj statok. Niekde ale vyšli si dnes aj do hory a nasbierali čečiny (zelených chvojok z jedliny a svrčiny); tú podstlali pod rohatý statok a ovciam porozmetávali ju po dvore, aby dnes doma svobodne chodiť mohly po nej, akoby po zelenom poli. Paholok zapichnul tiež chvojku čečinovú nad maštalné dvere, aby tam budúci štedrý večer o takto rok dočkala. Na zmrkávaní ale posnášajú si do vyriadenej izby črieslo, lemeš, motyku, rylo a druhé nástroje orby i obrábänia zeme, a pokladú jich pod zastretý stôl, aby tam nepohnuté odpočinuly do tretieho rána, bo niekde odnášajú ho odtial len v deň po novom roku. — Súčasne vyriadily a vymietly gazdinky a diovky chyžu; bo po západe slnka smeti viac vynášať a na druhé ráno pre „veľký deň“ ani vymetať nesmejú, ale izba v čistote zachovaná byť má. Niekde ale podľahu izby vistelú senom, aby o Vianociach po zelenom kráčali. — Stôl prikryjú najčistejším a najtenším obrusom, nad nímž vo svetáre železnom zo stropu visiacom alebo v novšom čase v olejovej lampe aj u najchudobnejšieho, kde ináč len na kozube svietiť zvykli, svetlo horí. Obrus tento nesnímu zo stola až do nového roku, tak tiež dnes vopred naň položený chlieb a soľ, čimže nepremeškajú ponúknuť po tieto dni každého príchodzieho do domu, a jestli neodkrojí si sám koľko toľko, odkroja mu domáci oval a často aj posolia. Ale za chlebom a soľou pokladie gazdina aj ostatné „dary Božie“ na stol: koláče, opekance s makom a s mädom (zuzáky, lokše, pupáky, bobaľky), hrach na zobky varený, jablká, mäd, oblátky, hriato čiže s mädom prihrievané a okorenené pálené, víno hroznové a mädovec, kde len k dostaniu je; niekde tiež z každej domácej nevarenej strovy a úrody do čistých dosial neužívaných a neumývaných nádob po troške.

Kde u evanjelikov hneď z večera na služby Božie chodievajú, započínajú pri naloženom takto stole večeru hneď po príchode z chrámu do domu; inde dľa ľúbosti a okolnosti domácich, ale čím driev zasadnú, napred hospodár za stôl a kolo neho všetka čeliadka: nábožne zaspievajú, pomodlia sa, a začnú Ščedrú večeru zdravkaním a častovaním sa napojom i ujiedaním si koláčov. Najprvšie je tu hriato, ktorýmž nápojom pripije napred hospodár všetkým na dobré šťastie a na zdravie, potom hospodárka: ostatní pripíjajú najprv hospodárovi a hospodárke, konečne kto komu chce. Za tým donesie gazdina na stôl kyslú juchu čiže z kapusnej juchy s klobáskami a sušenými hubami (hríby, pencle, pencuráky, komprdy) varenú, zápražkou či zásmažkou prichutenú polievku. Po nej jedia sladké opekance, z nichž niekde hospodár každému členu čeľadi rozdáva po prvom kúsku. Potom požívajú ostatné jedlá, strovu a ovocinu, tak že každému z každého prijať a koľko toľko užiť i odložiť si nutno. Gazdina zvlášť rozdáva pri konci večeri čeliadke orechy, jablká a mädom natrené oblátky, ktoré v nových dosial neužívaných nádobách dala na stôl. A tu ona potiera mädom čelo devojnám (dievkam na vydaj), preto aby za ními mládenci, — a detským či parobkom, aby za týmito zasa paničky liply ako včely za mädom. Inde hospodár delí a rozkrajuje každému domácemu po jablku a komu tak pohodil rozkrojiť jablko, že všetky jadrá v ňom od noža nenarušené ostaly, tomu predzvestuje úplné zdravie na celý rok; komu jadro naškriablo lebo zakrojilo sa, tomu nemoc; komu ale jadrá rozkrojily sa cele, tomu veští smrť. Podobne rozkrajuje mrváň (okrúhly pletenec, koláč ako perac), v ňomž zapečený je peniaz; komu dostane sa na zdar Bôh kúsok koláča s týmto peňazom, ten je dnes najšťastnejšim v celom dome, a dobre vodiť sa mu bude do roka. Konečne jesú ešte domy, kde pri večeri aľbo keď majú íst spať, urobí hospodár každému kríž na čelo mädom alebo mädovou pálenkou na dobré zdravie a na dobrú noc. —

Dlužno pri tejto večeri každému jiesť a piť „do rozpuku“ t. j. čím najhojnejšie; preto čeľaď služobná tento večer aj „obžerným večerom“ volá, a núdzni vzdychajú: Kedyže tak bude ako na ščedrý večer?! — Z tejto večeri dostáva svôj údeľ aj statok: zvlášť česnok a jablká, ba i koláč a opekance nesie hospodár do jasiel (valova). Gazdina ale rozhádže sebe ponad hlavu a za chrbát po izbe na zobky uvarený hrach, aby za rána sliepky naň pustila do izby, by pozobajúc ho, celý rok dobre niesly. — Po večeri premenia sa príbytky do nábožnejších kresťanov v chrám modlitieb a spevov, vítajúcich narodzenie Spasiteľovo. Ostatok večera strávä zábavkami a hrami a zvlášť vyhrávaním orechov (niekde v novšom čase aj na karty, predtým na drevká a na stavku n. pr. uhádni koľko orechov mám v ruke? a kto uhádnul, dostal jich), ktoré si mladá čeľaď odkladá k všemožným budúcim a najmä fašangovým hostinkám a podarunkom. Rychlo minie sa čas, až prichodí doba polnočná, kde u katolikov zvony zavznejú a nábožní kresťania i zvedavci hrnú sa do osvetlených chrámov — na utiereň. Na mnohých miestach aj u evanjelikov mládež i starež strávi tento večer na väžach, kde strieda sa hučanie všetkých zvonov s nábožným spevom ochotných k tomu hrdiel jejich až do polnoci.

Toto okolo kozubov a chrámov deje sa. Ale hneď s „výjdetím prvej hviezdy“ započaly sa už vianoce aj na uliciach. — Prvý býva pastier, radosť a veselesť trúbením a plieskaním s bičom pred každým domom oznamujúci. Pod trúbením vchodi honelnik (bojtár) abo pastierka do domov a niekde nosí už teraz pod pazuchou šípy (pruty) na vyháňanie statku k budúcej jari určené, a postaviac sa z oči v oči s gazdinou rieka: „Pán Boh daj dobrý večer, dobrô ščastia! Na statočku rozmnoženia — a na dietkach potešenia — na poli úrod — na dvore príplod! Aby ste ešte na mnohé roky mohli všetci spolu pri dobrom zdraví a hojnom Božskom požehnaní tieto slávnosti vydrživať a zažívať!“ Domáci zaďakujú; gazdina vyberie si jeden prút zpod pazuchy, pošibe ním deti, aby nemaly vredy, potom ho odkladá a zapamätá si od ktorého pastiera ktorý vzala, aby tým od kraviara kravy, od valacha ovce a t. ď. vyháňala. Pastier dostane bialoš (beluš, béleš, biely koláč) a páleného, čo mu pred dom vynesú; pastierka prijíma múky, strovy a pár drobných (totiž peniažkov). — Za pastierom alebo i vopred chodí celý räd spevákov pod obloky a do pitvorov: žobráci, cigáni, mendici nechybujú nijak, ale primiešajú sa aj onakvejší a najmä mládež. Kto celý rok groša nevidel, ten ho iste dnes večer a na ráno dostane, a pečivom a jedivom zaopatriť sa môže najmieň na celý týždeň. Kto z týchto umie, spieva nábožné a najčastejšie piesne: „Pásli ovce valasi“, — „Čas radosti veselosti svetu nastal nyní“ neb: „Bůh večný nekonečný narodil se z panny“, — „Narodil se Kristus Pán, veselme se“.

Cigáni zvlášť spevavo odriekajú:

V Očovej a okolí chodia mládenci spievať pod obloky, kde devojne majú:

Druhí speváci majú na výber druhé a tieto mne známe:

Ak dlho pod oblokom čakajúc nič nedostávajú, ešte zavolajú spevavo: „Ak nám to nedáte, čo v komore máte: hrnce, mysy pobijeme i varešky polámeme; to zaiste znáte!“

Vianočný svatvečer prisluchá k najoživenejším dobám roku po domiech i uliciach mestečiek a dedín slovenských. Zajdite tak na príklad na čtvorhranný hrynok mesta Brezna, kde pod každým osvieteným oblokom hlavy nad hlavy napínajú takíto speváci a rečníci, kde potom na zvuk zvonov hrnú sa zo všetkých ulíc ľudia na utiereň, i budete mať poňatie o tejto trme vrme, o prerozličných veselých hlaholoch a sviatočnom dunení zvonov.

K doplneniu obrazu tohto večera privezmime ešte od mnohých dávnym obyčajom zachovávané povery a čary; ako znám:

a) U dievčeniec: — Povymetujúc všetky kúty v izbe, soberú smeti na metlu abo do zástery a vynesú na smetisko: stanúc si na ne, načúvajú brech psov: z ktorej strany psi zabrechali, v tú strana vydá sa dievča. — Žiadostivá mať frajerov vezme potajomne netlčeného maku a okrutí ho do papiera. Pri štedrej večeri ukryje ho pod obrus. Po večeri vezme ukradomky mak ten zpod obrusa a vsype si ho do pazuchy. Ako dvanásta bije, beží prvá na útiereň, a zasa po ukončení služieb prvá ponáhľa sa z kostola, opás popustí: a koľko jej makov z pazuchy vypadlo, toľko bude mať frajerov. — Pri štedrej večeri odkladajú si z každého jedla po trošičke do orechovej škrupiny, pevno ju sviažu a položia si na noc pod hlavu: prisnije sa jim, koho dostanú za muža. — Vezmú jablko, do ktorého od Lucie až po dnes každý deň raz zahryzly, a idú dojiesť ho na priedomia: koho abo akého múžského pri tomto dojiedaní Luciového jablka ktorá vidi, ten lebo taký bude jej mužom; aspoň na to krsné meno volať budú jej budúceho manžela, ktoré tento videný má.^[8] — Kladú si aj zelinku „spáč“ na noc pod hlavu: aby prisnil sa jim budúci manžel. — Podobne idúci z utierne vezmú vody do úst, zarobia tou vodou kváštek na ližici: ak zkysne, prisnije sa jim skorý pýtač za muža. — Ktorá pôstila sa dnes náležite, uchytí prvý opekanec z mýsy pri večeri alebo ten, ktorý si hospodár prvý do úst nesie, zanesie ho na uhol domu: ak ten opekanec do rána zkape odtial, vydá sa panna pod rokom. Alebo nah tento opekanec prvý zjie dievča na uhle domu: ak medzi jedením psi zaštekajú a z ktorej strany zaštekajú, v tú stranu vydá sa. — Po večeri chodia tiež načúvať popod obloky, alebo ak majú hosťov v dome, načúvajú reči týchto: jestli počuly viac raz dosviedavať: či „áno“ hovoriť, vydajú sa do takto roka; ak ale viac „nie“ či záporne počuly hovoriť, niet nádeje na vydaj. — Ktorá chce vidieť, ako jej ženich vyzerať bude, zahľadí sa v dohviezdny večer do studne: tam sa jej ženich pred očí postaví. — Chodia tiež klopať vareškami popod obloky; kde ohlása sa ktorej na to klopanie, tatam alebo aspoň blízko dakde v tú stranu vydá sa. — Jestli pri štedrej večeri večeria s ními ten, za koho rady by sa vydaly, hľadia uchytiť mu prvý opekanec z vidličiek: ktorej to poščastí sa, iste vydá sa za neho. — Po večeri odkladajú si kosti zo sviňacej lítky, a síduc sa dve lebo viac spolu hádžu tie kosti pred čučkov (psov): ktorej kosť čučko prvú uchytil, tá najdriev vydá sa. — Chodia klopať aj na studne: ktorej studňa ozve sa (ohlas dá), tá panna skoro vydá sa. Navracajúc sa ale od studni hľadia kľúčovou dierkou do izby: čo ktorej ukáže sa tu, to splní sa jej do roka: ak šuhaj, vydá sa; ak zazre nejaký nástroj, takého remesla bude jej ženich a podobne viac. Jednej, vraj, ukázala sa takto truhla umrlčia, a ešte v ten večer od ľaku dokonala.

b) U gazdín: V tento deň a predvečer vystriehajú sa už koláče piecť: ktorá by predsa piekla, príde, vraj, k nej veliký bujak a mumle ako hrom, a akby mu v strachu zabudla upiecť bochničku, rozdlávi ju na pagáč. — Ako si raz sadne gazdina za stôl, nah sedí a nehne sa do konca večere: aby jej kvoky, husy a kačky dobre na vajciach sedely, keď bude na jar podsýpať. — Hrach na zobky uvarený do všetkých čtyroch kútov izby hádžu: aby zo všetkých čtýr strán sveta neščastie odvátily od domu. — Husy dobre zatvárajú do chlievcov a tam jim dávajú žrať: aby nešly na leto do škody v poli. — Dbanku (zbelku, zbenku, mútovnicu) donášajú do izby, pri večeri z každého jedla kúsok do nej hodia a nahajú do rána tak: nebojia sa potom po celý rok, by kravám mlieko zkapalo.

c) U paholkov a hospodárov: Robia na maštali kríže cesnakom: aby strygy dnes večer chodiace a lietajúce uškodiť nemohly. — Tiež tým cieľom dávajú mu kus cesnaku v chlebe zjesť. — Sluhovia velký pozor dávajú, by zjedky (objedziny) nezkapaly dnes večer zpopred statku: bo by statok po celý rok zle žral. O polnoci ale všetky zjedky zpopred statku odpracú: nuž jim chutne žerie statok po celý rok. — Ešte za dňa idú do hory odťať haluz, na nejž zelený hostec alebo melia (omelo) vyrastené, to zakopávajú pod maštalný prah: strygy ten prah nikda neprekročia, a statok ostane bezpečný. — Hospodár od štedrého večera do nového roku vždy na jednom obruse jedáva a všetky omrvinky (odrobinky) z neho odkladá; v deň po novom roku vysype si jich na zasiatu roľu: bude mať pekné ozimné. — Kúsok surovej hovädziny položí na stôl a naháva tam po čas večere; po večeri rozdelí ho na toľko kúskov, koľko kusov statku (voli, kone, kravy) na staji má, a dá každému zjesť: nepadne na ten statok dúl. — Koniari vyberajú si najkrajšie dnes k večeri na stôl donesené jablko a idú ním kone hladiť a potierať: aby jim vždy pekné a hladké boli ako to jablko. — Valach idúc do staji, zamkne zámku nad ovciami: tým zamkne vlkovi ústa a nezje mu žiadnu do roka. — Do každej nádoby, položenej na stole so zrnom, dávajú po ližici jedla, alebo z každého zrna po troche uložia pod obrus, potom si ho dobre uschovajú: takto akoby posvätené zrno primiešajú na jar a na podzim k siaťu a tak chodia siať. — Stromy v zahradách okrucajú dnes večer povrieslami: aby hodne rodily.

d) U všetkých napospol: Komu v štedrý večer ukážu sa dve tône na stene: do roka umre. — Pred každého domáceho kladú hŕbku soli na stôl: čija v tento večer oští sa, ten do roka umre, a to ak hneď z počiatku večere, nuž skoro za tým, ak pozdejšie, nuž aj pozdejšie nah smrť na seba čaká. — Kúsok opekanca, oblátky a česnaku hneď zpočiatku večere rozmrv medzi prstý, nahaj na obruse a po sviatkach skryj si ho: dobré je to a bude ti na osoh. — Od Lucie do štedrého večera každý deň jedno polience a vždy z inakšieho dreva na stranu odlož, po utierni zakúr ním do pece a sám sadni si pokojne na stolec, do kolesa čiernym uhlíkom načiaraného, i dívaj sa do toho ohňa: uvidíš tam všetky strygy; ale ak pohneš sa z kolesa, roztrhajú ťa na márne franforce, že z teba neostane ani pamiatky. — Pred polnocou vyndi pod holé nebe a čítaj hviezdy: čím viac jich načítaš, tým viac rokov žiť budeš. Napospol v dohviezdny večer vedrno či jasno, značí zdravie a žitie pre ľudí i zver a úrodu na poli; naproti, tomu mlha a chmura veští nemoce, mor, smrť, drahotu. Ale aj veľká tma zvestuje hojnú úrodu na stromách. — Ale dnes na pravú polnoc aj nebe otvára sa. Kto v túto pravú dobu ide umyť sa na járok, tomu napred len malé svetielko ako hviezdička ukáže sa na nebi, to vždy ďalej a nižej šíri sa, až otvorí sa brána, žeby celý vidiek do nej vnišiel: padni teraz na kolená a zažiadaj si, čo len chceš; dojdeš toho, čobys koľko pokladov žiadal. Ale, vraj, človek vtedy obyčajne rozum potratí. — V okamžení pravej polnoci premieňajú sa aj všetky tekúce vody vo víno: ktoby pohodil z neho napiť sa, neochorel by nikda a dožil by sto rokov. — Idúc naposled spat, polož si knihu pod hlavu; keď v noci prvýraz prebudíš sa, otvor ju a zaznač si; ráno čítaj a ako ti naznačené miesto ukáže a čo povie, tak vodiť sa ti bude do roka.

Božieho narodzenia (Kračún) d. 25 pros.

Kto prvý prebudí sa v dome, beží na studnicu po vodu a príduc s ňou do izby povie: „Pán Boh daj dobrý deň, prv vodu lež oheň!“ Potom vinšuje:

Pri ostatných slovách vyleje vodu na umývalník (umývacú mysu); domáci myjú sa ňou za rädom a každý hodí do nej po peniažku; naposled i donosič umyje sa a dar soberie si.

Vtom sotva brieždi sa, už lazia polazníci z dom na dom, kľučky na dverách z rúk do rúk si podávajúc. Sú to zasa pastieri, mendíci, čeľaď a cigáni, niekde i mestskí hajdúsi (drábi); kde večer nepostačili, dojdú za rána alebo aj po druhýkrát navštevujú domy majetnejších. Ale aj rodina k rodine a známym vysiela polazníkov, nie z núdze ale z vďaky. Za veľké si pokladajú práve majetnejšie rodiny vysielať a prijímať polazníkov, keď takto pekne oblečený, mladušký päť do dvanásť ročný krsný, synovec, vnuk, ba i v ďalekej ešte budúcnosti nádejný zaťko príde do domu, majúc pri boku často väčšiu kapsu ako je sám, a pekne zarytmuje či vo veršach zavinšuje; začo dostáva koláče v podobe okrúhleho peraca abo polokrúhlej makovej podkovy (kváka), abo kačky, vtáčka upečené a zvlášte jablko, v ňomž dľa majetnosti a vôle dárca a primerane k hodnosti mladého polazníka krajciare, srieborné šestáky, desiatniky i dvadsiatniky pozapichované sú. Dievčatá len zriedka chodia takto laziť, zdá sa to byť nastrojené výlučne len pre chlapcov; ale dnes polazníkov a na nový rok koledníkov len mladých radi majú a do izby pripúšťajú, domnievajúc sa, že mladí zdravie a život, starí chorobu a smrť do domu donášajú.

Rytmy alebo vinše polazníkov:

Lud náš nezná tak nazvané „Kristové stromky“ ako podarunky pre svoje deti: leda že jich vo vzdelanejších domoch vída a hýka na ne. Videl som ale v Hodruši u baníkov aj pekne pristrojené „Betlehemy“ t. j. na podstavku lebo poličke v kúte (v uhlu) svetlice ustrojené jasle, okolo nich lútky (báboľky, bábky) Marie, Josefa, Ježiška a takže figúrky volov, oviec a vtákov; celok vyozdobený machom a čečinou, i nakladené na tom dary, ktoré rozdávali domácim a príchodzím príbuzným polazníkom.

Výš opísané lazenie či polazníctvo trvá po uliciach a domiech u ľudu až do tretieho zvonenia k poctám Božím, k nimž hrnú sa húfy nábožného ľudu už vopred, a v chrámoch evanjelických spievajú aj hodinou pred započatými riadnymi službami. Ako aj ostatok dňa venovaný je len nábožnosti a tichosti i pri obede a hostine, ku ktorej niekedy i z druhej dediny rodina k rodine príde, donesúc sebou polaznícke dary pre maličkých.

Povery ale tohto rána a dňa sú. Ohňa dnes z domu nedajú, ba ani nikto by nešiel požičiavať ho: bo by ho považovali za čarodejníka lebo čarodejnicu a vyprali von z domu veslami, ožehmi a tieskmi. — Nesvedčí sa doniesť dreva na oheň do izby, ale predo dňom berú ho nečítané na drvotni a nasnášajú si dostatočnú pre oheň zásobu; hospodár hneď zrána počíta, koľko ho je kúskov; ak jich je do páru, nezomrie žiaden v tom dome do roka, nepár ale veští smrť komu tomu. — Komu dnes ráno kýchne sa: ten iste dožije do roka. — Voliari opasujú sa povrieslom a tak idú statok chovať a napájať: statok jich, vraj, lepšie pozná a rád jich bude mať. — Deti čím včašie vzbuď laziť: budú ti po celý rok zavčasu vstávať. — Ráno na lačné vajce vypi: budeš silný a zdravý. — V chráme pozorujú na oltárne sviece: smutnoli horia, to zlý znak smrtedlnosti; vyhasneli niektorá: umre kňaz lebo jeho pomocník alebo učiteľ alebo niekto druhý z prednejších v cirkvi. — Príduc z kostola domov, potriasajú gazdine dlhým vrecom, v ňomž konopné a ľanové semä uschované majú: aby dobrú úrodu vydalo. — Ak chlapcovi kýchne sa prvému v dome za včas rána: bude mať telnica (krava) bujáčika; ak ale dievčaťu kýchne sa prv: bude mať telnica jalovičku.

Deň Mladiatok, 28 pros.

Tento deň zasvätený je pamiatke malých zomrelých dietok, — dľa udania J. Kučery z turčianskej Sklabiny. — V Očovej chodia mládenci brezovcami šibať dievky, aby po celý rok frišké boly. V Gemerskej tiež šibajú sa mladí ľudia vospolok a volajú to „mládenky“. Dľa Lad. Bartholomeidesa, opísavšieho zvyky gemerských Slovákov z počiatku tohto storočia, chodili v tento deň a v deň troch kráľov kňazia po uliciach a na krížne cesty; tu koho postretli, takto šibali čiže „mládenkovali“, a to ešte i v minulom století.

Dávida, 30 pros.

K tomuto dni nadbä pripomenút obyčaj hľadenia do mesiaca a ukazovanie tam podoby kráľa Davida, hrajúceho na harfe. To zvlášť starší deťom ukazujú a bája ako po dnes milý Dávid pekne a roztomile v splňmesiaci vyhráva.

Sylvestra, 31 pros.

Zmrkne sa — a „ščedrý večer“ zasa tu. Menší už jeho vyznam, menej i obrädov národných; ale stôl pristroja ako v dohviezdny večer. Opekance a hriato s mädom chýbäť nesmejú. Gazda i gazdina za vrch stola a všetka čeliadka, čo ináč pod pecou alebo na prípecku odbavuje jedenie, zasadá alebo postáva si okolo stola. Ešte len aj starému dedkovi, čo nikda z pece neschodí, nutno teraz za stôl; prečo mu potom spievajú:

Položia zvlášť celý peceň chleba na stôl a nahajú nenačatý až do rána, aby potom po celý nový rok v dome chleba nezchyblo. — Obyčaj zvonenia a spievania striedavého na väžach opakujú i dnes až do polnoci a tak pochovávajú starý i vítajú nový rok na daktorých miestach, najmä v Novohrade.

Nový Rok, d. 1. ľädna

Ktorí na deň Božieho narodzenia lazili, tí istí dnes ráno koledujú; ač výraz koledník, koledovať niekde (Luptov) aj o vianočných polazníkoch užívajú.^[9] — Obvyklé rytmy koledníkov sú:

Ostatne koledu či koledovanie udržuje ešte aj cirkev. Známo je, že u katolíkov a starovercov navštevujú o tejto dobe farári príbytky všetkých svojich farníkov, značiac dvere znamením sv. Kríža a písmenami C. M. B. U evanjelikov udržiava sa miesty koleda v tom spôsobe, že farár a učiteľ v matke doma, v podružniciach ale v škole lebo u kostolníka zasadnúc, prijímajú tam od cirkevníkov donášané klobásky, strovu, bryndzu, mak, aj peňažité dárky (Novohrad).

V Novohrade, Gemeri, Spiši, aj inde (ač nie všade) po Slovensku je deň prepúšťania zo služby. Sluhovia a slúžky prijímajú svôj výplatok a obyčajne len popolední odberajú sa od starých pánov a gazdov k novým; ale neidú hneď, lež strávä doma u rodiny deň lebo dva, trebárs závdavok do 1 zl. i viac vynášajúci vopred prijali. Chcejú, vraj, aj oni aspoň raz do roka mať svobodu. Gazdom i pánom nutno býva zaobísť sa bez nich a obslúžiť sa samým; ač dľa okolnosťí prichodia aj príbuzní sluhov obslúžiť nového hospodára po čas tejto novoročnej svobody službu premieňajúcich dočasných týchto voľníkov.

Kde služby, tam premieňajú o tomto čase aj úrady richtárov, rečnikov, boženíkov a prísažných po dedinách a mestečkách slovenských; čoho obyčaje a zvyky opíšeme v oddelení druhom pri živote občanskom.

Povery. — Komu kýchne sa ráno na lačné: jiste dožije do roka. — Sviece oltárne a jich horenie pri poctách Božích pozoruje a vykladá si ľud všetkým činom tak ako na deň Bož. narodzenia. — Deň vedrný čiže jasný tiež ten výklad má čo dohviezdny večer a noc vianočná — a najmä, že akby slnce ani raz nepreblisklo ces mlhu lebo chmáry, to by na všetko na svete veľmo zle bolo a mor znamenalo; lež čo len ako máčik a za okamih prebliskne, už je dobre. — Čo robíš alebo čo prihodí sa ti dnes od rána do večera: to robievať budeš, tak vodiť sa ti bude po celý rok. — Koledné, na dvere maštale naznačené try krížiky a písmeny chráňa statok od porobeniny a počarenia strýg.

O celej tejto vianočnej dobe pripomenúť dlužno, že kde dvaja traja z ľudu sídu sa, tam už spominajú povetrnosť; čo v jiné doby roku nedeje sa tak často ani s toľkým očakávaním a hádaním budúcnosti ako teraz. Tu nesmie nepripomenutým ostať, že jaký prvý vianočný deň, taký bude na povetrnosť prvý mesiac nastávajúceho roku, a tak poriadkom nasledujúcich jedenásť dní až do Troch Kráľov že predzvestuje povetrnosť nasledujúcich jedenásť mesiacov. Porekadlá: Na Vianoce blato, na Veľkú noc sňah. — Vlk zimu nezje. — Ide slnce do hora, ide zima do dvora. — Na Nový rok o kurací krok, na Try Krále už o skok dále (totiž deň pomkne sa, zdĺži sa) — tieto teraz počuť z každých úst. — Týchto 14 dní ľud tak rečeno presvätí, t. j. koná len najnutnejšie domáce a niektoré tiché ručné remeselné práce. Niekde po celé vianočné osmodennie ani nepradú; vianočné slávnosti tri dni po sebe zachovávajú; napospol minie sa čas pri všetkej pošmúrnosti chvíle a dlhosti tmavých nocí strojbou i zachovávaním národných obyčajov tak tiež jednačkami do služby a prepúšťankami z nej, pritom ešte i hrami a zábavkami ani nevedieť ako. Za jak veľké má ľud toto domáce svätenie vianočných hodov, vysvitá z porekadla, že „na ščedrý večer a na vianoce každý statočný človek doma sedí,“ a „že vtedy bude súdny deň, keď v Gemeri všetci Katkovci, v Nitre všetci Brezováci, v Turci všetci šefraníci, v Orave pláteníci, vo Zvolene čipkári a t. ď. doma budú.“ Takto ľud posmeškom prenasleduje tých, ktorí ešte aj o vianociach obchody po svete vodia a nemôžu lebo nechcú zažiť a zasvätiť najvýznamnejšie celého roku slávnosti v tichej domácnosti.

Doba Fašangová, od 6 lädna najobyčajnejšie do konca února

Tri Krále, d. 6 lädna

Pamätám sa ešte, ako nám za detinstva varily makové slíže či rezance dlhé. Stará služka po čas hotovenia jedla sohnala nás i susedné ešte deti v hŕbku a tak vypravila na klzačku. To všetko, vraj, aby konope a ľany boly dlhé; čím dlhšie slíže a čím dlhšie aj klzačky po ľade, tým dlhšie urodia sa na leto i ľany aj konope. Starí mladi, kto jak môže na korčuliach i bez nich, na príručných sánkach z vršku na dol i so záprahom na vlačkách všetko chodí sa dnes kĺzať a sánkuvať; kto viac nevládze, aspoň krokom kročí na ľad.

Týmto ďnom alebo najbližšou nedeľou započínajú aj fašangy po domiech. Deje sa to pristrojením si domácich hostiniek a zábav popoludní a večer. Rodina rodinu, známi známych povolávajú k nim odo dnes počnúc až do konca fašangov, v ktorý deň komu prihodno. Jak dnes tak i vždy hlavné jedivo sú tu šišky, pampúchy, pampúšky, buchty, harovce, krapne a jako ho ešte i rozmanitejšie po rozličných stranách Slovenska volajú. Sú to známe, na masti vyprážané, kuľaté kúsky kysnutého cesta, ako bochnička; ďo nichž najčastejšie malinový ale aj druhý lekvár (povydla, č.) opekajú. Chvála gazdinky, ktorá dobrých šišák na začiatok i ukončenie fašangov umie napiecť, široko roznáša sa. Posielajú si jich dar za dar i po domiech; predávané bývajú o tomto čase aj verejne na trhu a po hostinciach.

Obrácenie sv. Pavla, d. 25 lädna

Počítajú dnes pol zimy skutočnej. Hospodári obzerajú pilne záčinky, stodoly, humná, staje, šopy, či už veľa krmu pre dobytok ubudlo; za pravidlo majúc, že do budúcej pastvy ešte toľko ho potrebujú, koľko strovili dosial so statkom. Aj medveď — dľa bájenia ľudu — obracia sa dnes v svojich horných dierach na druhý bok, aby druhú polovicu zimy už na druhom boku preležal a labu lízal.

Hromnice, d. 2 února

Zasa rezance ako na Tri krále, lenže už dnes neposípaly jich gazdinky makom lebo bryndzou ako vtedy, ale pripravily mäkkú praženicu z vajiec, ktorú „figou“ prezvaly a ktorá zastupovala miesto maku lebo bryndze na ních. Kde rezance nerezaly, tam súkaly strúžky z kúska vymieseného cesta pod dlaňama a to čím na dlhšie, že jeden kus na vidličky pokrútený dosť, naraz do úst chlapovi. Stará služka neposielala nás dnes klzať sa, lež zatrímala nás doma na izbe a, pokým strúžky súkaľa a voda na ne v hrnci vriac brblotala, pripravila nás do skákania čím najvyššieho, pri čom spievala nám tieto piesničky, gemerským podrečím:

Toto všetko, aby, vraj, ľany a konope do vysoka nariastly.

Hospodári i veľmi pozorujú povetrnosť z oblaky: ak na Hromnice levno, bude ešte len zatým tuhá zima; ak ale Hromničná Mara mrazovitá, bude skorá a teplá jar.

Blažeja, d. 3. února

Radovánky žiakov. Vezmú si zástavu a trebársby len červený lebo pestrobarevný ručník na žrďku uviazali; sošikujú sa do rädov a chodia z dom na dom s ražňom pánu učiteľovi slaninu vyberať. Príduci do domu a pokloniac sa, plukovodca postrčia v pred, a tento rečňuje:

Príjmuc dar a odchodiac povedia:

Ostatné fašangy, v dňoch neurčitých

Kedy dľa kalendára pripadajú, vtedy aj vydržiavané bývajú, raz skoršie druhý raz neskoršie; len neradi fašangujú v južných stranách Slovenska o Mateje, ale pristroja dvoje tance vždy pred Matejom, trebars ostatné dni fašangové pozdejšie by pripadly. Príčina toho jediná, že na Maťeja stroja sa už k jarnej orbe, k nejž pri konci února a v prvých dňoch brezna začasto najpríhodnejšie chvile majú.

No my opíšme si fašangy tak, jako na vlastné kalendárske dni pripadajú. — Vzdor cirkevným zákazom vídam v Gemerskej župe objednaných hudcov prichodiť do dedín ešte v piatok pred mäsopôstnou nedeľou. Kdeby hudcov nedostali, tam naduje gajdoš dudy; najčastejšie ale zavzneje a zavznieva teraz dedinou i brúkanie starej barbory (bassa) i huk a piskor gajdeniec. Fašangy otvoria v piatok večer tancom, v ktorom pokračujú aj v sobotu aspoň do deviatej i desiatej večer. Teraz voľno starším i mladším spolu pomiešať sa do tanca; v potomné dni nemiešajú sa starší do toho, ale mladí určia si jisté hodiny alebo oddiely, kedy ženáči a ženáčky mladé, kedy zasa len parobci a dievčence, a kedy aj obojací spolu tancovať majú. Na mäsopôst ráno prihrnie sa práve mladá chasa čim húfnejšie do kostola; ale popoledni sotva odstanú nešporné služby v chráme, už v hostinci, v krčme alebo jinom priestrannom k zábavam prenajatom dome ozve sa hudba k tancu.

1. Ztínanie kohúta. — Deje sa inde aj v jaseni na Havla (vidz Zpievanky J. R. D. II. str. 70) alebo pri svatbách (okolo Skalice); v Lubtove ale dialo sa a niekde snad dosial deje „vo fašangy“, kde proti chytenému kohútovi súd držia jako proti svojemu stavu previnivšiemu sa a na svoju hodnosť zapomenuvšiemu kantorovi cirkevnej obce. Prv lež by ho ztínali či hlavu mu srážali a tak gazdinám fašangovú hostinu strojacim do kuchine oddali, čitajú si o ňom žartovné, Adolfom Ghillanyim z Brníc sdelené, mňou však zkrátené, verše čiže inštanciu pred súd znejúcu:

2. Chodenie s ražňom. — Za rána sídu sa parobci v tanečnom dome a, čo väčší figliari čiže žartovnici, prestroja sa tuším za medveďov, keď hrachovinou a slamennymi povrieslami všelijak poobkrúcajú sa. Prestrojenci hnú sa napred, za ními jeden s ražnom, druhý s cedidlom (kapsou), tretí s košom, a ostatní komu jak sa ľúbi; húdba u prosried alebo za ními. Takto chodia od kraja do kraja po dedine z dom do domu a „veliká hanba“ by bola, ak by najmä taký dom vynahali, kde dievčä tanečnicu majú. Do domu vstupujú spievajúci:

Vníduc do izby i s hudbou vykrúťa najprv domácu gazdinu a dcéru, potom všetky do tanca súce. Gazdina nahotuvala si vopred, čo jim má dať: na ražeň zastokne rezeň slaniny lebo údeniny, do koša dá orechov, jabĺk, bryndze a j., do cedidla vajcia a múky. Prijmúc dary, poďakujú sa: „Pán Boh zaplať a viac naklaď“ alebo „Nah vám pán Boh na rok na piaď hrubú slaninu požehná“ — a idú o dom ďalej.

Vo zvolenskej berie pritom každý detský (parobok) palicu sebou. Paličiari prijduc do domu stanú si na izbu v kolo, pokladú palice jeden druhému na plecia, že medzi chlapom a chlapom voľný priestor a priechod ostane. Začiatočník hne sa tanečným krokom a prevlieka sa popod palice, raz von raz dnu kola, až stane zasa na svoje miesto; za ním ide hneď druhý, tak tretí, čtvrťý až do pokoného, jeden druhého pritom za ruky držiac akoby nepretrženú reťaz popod tie brány prevliekali. Poťom všelijak na kríž tieto palice kladúc a ními zvŕtajúc tancujú sami popod ne; konečne vykrúťa sa s domácimi ženskými.

Inde zasa do povale zapichnú ten ražeň, postávajú si všetci kolo neho, nakoľko len možno ražňa sa držiac abo ruky do hora vystierajúc. Tu vyskakujú do vysoka, aby gazdinkám urodily sa tak vysoké ľany a konope. Temer všade i zarečnia.

Jeden, spevavo:

Všetci, rýchlejším taktom a točiac sa i poskakujúc:

Poslednie try riadky opakujú, kým jim len nedajú; potom zakončia:

Nasbierané dary oddajú k tomu vyvoleným kuchárkam, ktoré jim v tanečnom dome večeru stroja; pokým spolusídená chasa obojeho pohlavia zasa spolu tancuje. K večeri majú vyberané jedlá: halušky, údeninu, orechy, jablká. Hostia sa včetci spolu: tanečnice, kuchárky, hudci. A nechybújú ani nápoje, na ktoré parobci naskladali peniaze. Po večeri znovu tanec, kým jich nenadíde pôstny zákaz alebo zunuvanie a telo, neznajúce miery v natriasaní sa už od toľkých časov, požiada predsa naposled daň nutného spočinku.

Svitne popolná, čiže škaredá a či krivá streda, o ktorej zneje to porekadlo: „na stredu budú krivých ľudí páliť“, jehož slová ľud náš nepremeškáva privolať kedykoľvek a kdekoľvek stretne človeka šanujúceho sa, že pre tú lebo tú príčinu, ranu, úder alebo z unavenia rovno, rezko chodiť nevládze. Ani v tento deň niet všade pokoja; ešte dovršujú fašangy. Menovite v Malohonte a na okolitych vrškoch v obyčaji je dnes:

3. Chodenie s klátom. — Mládenci vyvolia zpomedzi seba jednoho pripovedníka, čo jich do domov pripovedá; druhého pohoniča, čo za nimi bičom plieska. Ostatní pripravia na reťaze dva i try centové klátisko bukové lebo cerové a majúc na šijach liatovce či spiežové zvonce ťahajú klát za reťazou po dedine. Dovlečúc ho na prosried izby do každého domu, tancujú kolo neho pri štrngote reťazí a cenganí spiežovcov i zaspievajú:

Dástovajú masla a vajiec; dievky podonášajú k tomu múky a vypekajú či pražia v dajednom dome hárovce (pampúšky). Hostia sa; ale dnes už netancujú, aspoň pri hudbe nie. — I pri tomto chodení s klátom nechýbäjú prestrojencí to do bielych hábov, to do kožuchov obrátených von vlnou a do povriesel zababušení. Háveď detí a divákov sprevádza jich po uliciach; pričom žarty a smiechy.

Hostiny fašangové bývajú na mnohých miestach aj ukončenim priadok, o jichž začiatku vidz na jaseň deň Uršule. V krivú stredu žiadna ženská nepradie — ani za svet! Čo ešťe priasť majú, to potom dopradujú každá doma alebo najďalej do susedov večierkom s kúdeľou zabehujúc; ba nektoré hanbia sa i povedať, že ešte všetko nepopriadly, a len vyzvárané pred oblokmi zo žrdi visiace pradená alebo už aj navité krosná v izbe sú jejích chlúbou. — V Túrci ale osobite ukončujú o tejto dobe priadky, a síce chodia:

4. Dievky po pýtaní. — Tu oblečie sa každá inak n. pr. za chlapa, za starú babu, za žida a podobne. Try ale prestroja sa za cigáňa a cigánky. Tieto pýtajú a berú všetko, čo jim kde dajú: múky, soli, strovy, zbožia. Čiastku zbožia zomeľú a zpečú na chlieb, čiastku vypáľa na pálené. Mládenci složia peniaze a za ne najmú hudcov. Na to spolu hostia sa a tancujú od večera až do rána.

Doba predjarná od Mateja do Jura

Mateja, d. 24 února

Mateja považujú za mocnára zimy, lebo hovoria: „Matej ľädy láme, a, ak jich nenajde, teda jich narobi.“ Keď dnes škovránok na koľaji pije, pokladajú to hospodári za dobrý znak a jich deti ho vítajú:

Rovne za zlý znak pokladajú pre nastávajúcu orbu, akby dnes mrzlo a na Hromničnú Maru voda na kolajach bola stála. Dnes teda ak ozve sa onen vítavý hlas škrovánka, i vyťahujú pluhy, lemeše a čriesla zo zákutia, čo s jakýmisi obradmi diať sa má, na ktoré budúcich sberateľov upozorňujeme, kedže nedobyli sme jich ešte zo zákutia tajemstvennosti.

Miesto toho opíšeme začiatky jarnej orby, tak akoby sme prave ten najprajnejší pre ňu rok mali, kde po južnom Slovensku v ostatných dňach února alebo v prvých dňoch brezna počína sa a len pri nepravidelnej povetrnosti opozdí sa. Kto na jar prvýraz orať ide, načrie do hrotka drevenieho vody na brode potoka, namočí do nej na noc nevarené vajce a na ráno hladí tým vajcom po chrbáte do pluhu zapriahnuté kone lebo voly, nehovoriac pritom ani slova. Vodu tú vylieva pred statok, kade má kročiť a preisť s pluhom; vajce ale darúva žobrákovi. Príduc na roľu, prvou lemešom vyoranou zemou trie volom šije, aby nerozpadaly sa jim od jarma. Toho dňa nič z domu nedávajú ani nepožičiavajú ani len ohňa. Orať ale nikto nezačína v pondelkový deň, bo by siaťa a hospodárstvo zle darilo sa; radšej len v utorkový deň i napospol niečo začínajú. Kto oráča prvýraz orať vidí, potriasa na sebe šatami, aby vraj z nich všetky blchy presťähovaly sa do oráča. Oráča, navracujúceho sa z prvého orania do domu, ženy a dievky oblievajú vodou, aby dážď pres leto nechybel.

Súčasne s orbou počína sa a vo zvyku je veľkom navrtávanie omlaďujúcich a miadzgu (ščavu) svoju do hora ženúcich briez, aby do podloženej nádoby cievou do dierky vpravenou vytiekla a dobrú „brezovku“ poskytla. Robievajú to najviac mládenci a ponúkajú ňou svoje milenky.

Gregora, d. 12 brezna

Či viac či menej okopnelo, sejú na tento deň naše gazdinky kapusné semä na priesadu, akoby v druhý deň siato naskrze vydariť sa nemohlo. Často kladením ohňa na hriadkach rozpúšťajú sňah, zahrievajú a vvsúšajú zmrzlú zem, len aby ju pripravily k tejto sejbe. Sejúc, držia v ústach ihlu a neprehovoria, čoby sa jim kto prihováral: aby bola priesada pekná. — Žiačkovia ale chodia vyberať pre pána učiteľa slepačie vajcia; lenže ako na Blažeja tak ani teraz nezavrhujú pri tom slaninu a údlinu, ako nasledujúca jejích rytma nasvedčuje:

Josefa, d. 19. brezna

Považujú už napospol i v severnejšom Slovensku za počiatok jara; preto je zvyk jaké také znamy jara do domu doniesť a čoby len na búžiky (kvety) z rakýt a na riasu z liesok starší vypravili svoje deti do chrasti a do hája alebo na podbelový kvet do jarkov.

Dnes — vraj, — ale ešte pred východom slnka, zarež mladého, najlepšieho čierneho capka, krvou jeho pokrop zem v izbe, v komore a inde po dome: nebudeš mať blchy, červač a hmiz po celé leto.

Zvestovanie P. Marii, d. 25 brezňa

Čoby aj odporná povetrnosť pripadla, vyvábi predsa „Štepná Mara“ našich sedliakov do sadov k presádzaniu pníkov a stromkov, k rezaniu prútkov i k štepeniu.^[11] Najlepšie ujíma sa to všetko — dľa jich mienky — dnes, a potom aj najlepšie pučí a rodí. A veru často nedbajú na zákaz cirkevný, lež vychodia k týmto prácam aj z rána; nadovšetko po poludní, ak je pekne. — Aj pekný čas dnes znamená jim dobrý rok. Aj kde ešte včely neliecu, vypustia jich dnes, trebárs v síchravici, akú v hornejších stranách často vídať. A to, vraj, gágor z vlka priprav si na letáč: budú vždy rýchlo lietať; a omaž okolo letáča medvedím sadlom: budú včely tvoje od druhých mocnejšie.

Smrtná či 5. nedela v poste

Sotva odbilo poludnie, sídu sa dievky v niektorom dome na hornom konci dediny, ustroja babu zo starých šiat a slamy, vztýča ju na žŕďku a nesú dolu dedinou až na koniec, odtial von z dediny k rieke lebo močari, do nejž hodia ju spievajúci po ceste celej i tuná o Morane — Morene.

Ako to robia v Lubtove v Luboli, vídz J. K. Zpievanky Diel I. str. 4.

V Lubt. Sv. Jane „Mamurienou“ ju volajú a pri jej vynášaní spievajú:

Za dedinou ju roztrhajú, a každá hľadí uchytiť si z nej slamy, ktorú doma pod hus kladie, aby vydarily sa húsätá. Zatým pristrojí sa jedna pekne za nevestu, tamtie za družice, a tak idú po domoch pýtajúc i spievajúc:

Vo Sv. Jane aj chlapci vynášajú, ale ráno, mužskú podobizeň pri speve: „Nesieme Dedka — Z vyšnieho konca". Potom tak tiež pýtajú a z podarovaného stroja si hostinku.

Na Kerestúre pri Pešti spievajú pri vynášaní:

V Sirku v gemerskej volajú to „Hejhanou“ a spievajú:

Pamätám sa, že i tu malí chlapci behali sme s krikom za sborom dievčat. Vábilo nás i to, že každá dievka niesla v záhreni okrúhly na tento deň schvalne upečený postruhoň. Po utopení Hejhany vyšly dievky na jeden vršek a púšťaly odtial dolu stráňou kotúlajúce sa postruhne. My chytali sme tieto koláče; ale dievky mocnejšie odobraly nám jich a zatým „vargaly sa“ t. j. nasnášaly si abo aj napýtaly múky a masla i pristrojily halušiek na svačinu či olovrant.

V Drienčanoch volajú Morenu Babou a spievajú dosť zretedlne pre význam tohto zvyku:

Kvetná či 6 nedela v pôste

Ako po celý pôstny čas prichádzajú ženské do chrámov smútočne v čiernom odené, tak zvlášť v prvú pôstnu a v túto šiestu nedeľu zaplnia sa nimi chrámy k svätým paššiam. Matky prinášajú sebou aj dietky nemluvné a vytrvajú s nimi až do konca pri paššiách, aby skoro vraveť učily sa a snadno od pŕs odvykaly. Kde stará mať lebo tetka žije, tam ona príde takto do chrámu s vnúčäťom. Mladé matky ale rady odstavujú dnes svoje dietky od prsú a často nadája takáto matka ľudu aj do dvoch rokov svoje dieťa, len aby dočkala sa kvetnej nedele ako najosožnejšej doby k odlúčeniu.

Ale od onoho smútkového odevu dnes mládež akosi výnimku robí u evanjelíkov. Dvanásť ročné dietky konfirmované (birmované) či utvrdzované bývajú vo viere kresťanskej. Po predbežnej totiž výučbe skladajú dnes skúšku z vieroučenia, a to zkušuje jich kňaz od oltára pred týmto do polkola rozostavené, potom prijima od nich sľub vernosti a stálosti vo viere, udeľuje jim požehnanie a pripúšťa jich po prvýraz k zpovedi a velebnej sviatosti oltárnej, k nejž tu zaroveň prikľakujú i rodičia a ostatnia i veľmi sviatočne odená mládež obojeho pohlavia. A mládež podrží si tento slávnostný ráz nedele nielen takto cirkevne, lež potom odpoludnia aj národne, schodí sa totiž do sborov k národným svojím ihrám a vyberá si z nich dnes čo najkrajšie. Na dajedních miestach slávi tiež donášanie nového jara do vsi. O čom z gemerskej:

Chodenie s cíckami. — Cícky, púziky či búziky, púzalky, púčky sú prvý jarný kvet rakyty i vrby. Čtvoro i viac dievčat, roznášajúc jich, prichodí do každého hospodárskeho domu. Tá, čo prútky týchto cíckov pod pazuchou nesie, slávnostne odená, nosí na hlave biely ženský čepiec, ačpráve ona i napospol jej družice sú len dvanast do čtrnást ročné dievčatká. Tieto takže pestro vystrojené družice nesú za ňou kôš a vrecúško na maslo, vajcia, múku, peniažky. Vníduc, stane si očepčená na prosried izby, krúti sa za dlhší čas do okola, pod čím tamtie v polkole stojac spievajú:

Zatým položí očepčená tri prútky cícok na stôl, a všetky čakajú dárok; prijmúc ho, odchádzajú s pozdravom:

Na Rima-Doline spievajú pri tomtože úkone:

Niekde tento národný obrad vo zvyku je na smrtnú nedeľu, hneď po vynesení Moreny. — Dával si a snad dáva si ešťe ľud tieto rakytové prútky v tento deň aj posviacať: kto jich má, tomu neubliža žiadne čary.

V okolí Rima-Soboty volajú celý týždeň pred touto nedelou a výročné trhy, teraz vydržiavané i húfne a jaksi sviatočne navštevované: „na Kvety“.

Zelený štvrtok

Či skôr či neskôr pripadá, vydržiavajú na tento deň výhon stada kráv a jaloviny na pastvu. Len čo prvý prúh zory ukáže sa na nebi, už ozve sa pastierska trúba z pred pastierne alebo z príhodného vrška nad dedinou. Ako v dohviezdny večer tak aj dnes za rána trúbi pastier pred každým domom, kde statok majú. A v ktorých dedinách nestalo sa to v dohviezdny večer, tam teraz honelník lebo pastierka roznáša svieže šípové prúty (mládniky, letorosty) po domiech. Za to dostáva múky, slaninky, vajcia, peniažky. Vyhaňačky vyženú bučiace a vyskakujúce kravičky z chlievov tými šípovými mládnikmi a soženú stádo na prosried dediny, kde medzi ním rovne z dlhého zimného väzenia vypustený byko vážne ako pán krdľa vykračuje si. Pastier ale na konci dediny, kadial má z nej výnsť celý výhon, obyčajne pred mostom abo na moste nakladol už ohňa a to jako nejaký žrec s prežehnávaním seba i miesta toho a pri odriekaní nevyzraditelných slov i robení posúňkov; do ohňa nasypal aj mravencov, pretiahol krížom reťaze, preložil na kríž motyky aj sekeru svoju. Potom ide k stadu a preháňa ho tadial do poľa. Divakov mladších starších dosť, pozorujúcich, ktorá krava ktorou nohou oheň a počareninu tú prekročila. Najlepšie tuším, ktorá ju prekročuje pravou nohou; ale obísť ju žiadna nesmie, a, ak prebehla niekde stranou, zavracajú ju nazpak, aby kráčala ces oheň a železá. Navrátivšie sa vyhaňačky zapichujú šípové mládniky na dvore do hnojnej kopy, aby jim dlho svieže ostaly. Starší obce a pastieri sídu sa do krčmy na oldomáš; bo stádo na honelníka sverené poskakuje si dnes len blizko dediny po lúčinách. Pastierka ale z nadarúvaných vecí pristrojí podvečer navrátivšim sa od stáda i všetkým v dome svačinu, hostinu. Reťaze ces ten oheň križom pretiahnuté pastier ešte v dobrý čas soberie a ide zakopať jich na medze dedinského chotára; len na tretí deň jich vykopáva a donáša domov.

Ak máš zimnicu, vypôsti sa dnes dobre: zkape ti zimnica, ako čoby sa bola prepadla. — V deň výhonu ako ani v deň budúceho Jura nedajú ani nepredajú mlieka z domu: bo by ono kravám zkapalo; cedia ho ale ces ihly na cedáku preložené; aby strygy mlieko kravám neodobraly. Týmto cieľom navliekajú kravám na rohy aj — gate chlapské; čo dosť smiešno vypadať môže. — Niekde stado na lúky vyhnaté shaňajú v hromadu (v guľu) a robia okolo nej kráž (kolo čarovné), aby stado vždy spoludržalo sa.

Veľký piatok

V kostoloch čitajú zasa sväté paššie a tu pôverčiví ľudia sú už pod zápoľami a na miestach takých, kde dľa jejích domnienky ukryté sú podzemné poklady; bo pod čítaním svätých paššií (čo podobne báji ľud aj o Kvetnej nedeli) otvárajú sa tieto, a každému voľno nabrať si, len dlužno striezť sa, by dlho v takých podzemných jaskiniach nemeškal. Ako kňaz povie po paššiách ameň, zápoľa s praskotom zarúti sa, a kto dnu ostal, nevynde viac. Ako deti rozprávaly sme si o tom veľa. V gemerskej z poludnej strany Železníka, asi polhodiny niže Sirka, jest lúka v lese, kde dakedy stála dedína „Červeňany“, blízo nejž po dnes chlumy trosák ako pozostatky železných hút a „slovenských peci“ po bohatých niekdy majiteľoch a baníkoch. Na tej lúke je studňa a tam „v Červeňanoch pri studni“ otvára sa každý rok pivnica čiže sklep. Staričký, idúci vo Velký piatok zo susednej dediny Rákoša do Sirkovského chrámu, zapozdil sa a keď došiel „ku studni“, už vtedy v Sirku čítal kňaz sväté paššie. Pivnica stála otvorená. Zmeravel od divu nad videným bohatstvom. Stál tu medzi jinším aj célý pluh zo zlata. Ale čože? Vkráčajúc do pivnice, stúpil na drôt súvisiaci s podstavkom v zadnej čiastke pivnice, na ňomž ležal had ako ruka alebo radšej ako chlap v drieku hrubý. A had hnul sa, akoby na prvý skok chcel zchmatnúť nevolaného krádca pokladov. Staričký vybehnul von; pivnica zavrela sa hrmotom; bo práve dospievali v sirkovskom kostole na paššiách ameň. Staričký, na rozume pohnutý, blúdil potom dlho ešte po svete a vyprával deťom, čo tam zkúsil a videl. Známa je tiež poviestka o žene navláčívšej si pokladov z takejto poďzemnej skrýše, ale zapomenuvšej tam dnu dieťa od prsú, s nímž bola sa ponáhľala k paššiám.^[12]

Na dnes očakáva ľud náš, trebárs nie vždy plní sa mu, prílet lastovičiek, a je to radosti, vítania a ukazovania, jestli v skutku priletia. Ako ale prvú lastovičku okom zavidia, už bežia na járok, čo jaký mutný a ľadový, umyť sa: aby po celý rok pekní boli, najmä chlapci a dievčence. — Kto ale máš pehy, umyj sa radšej vlastnými slinami: zkapú ti pehy.

A už či lastovičky priletia či nie, na úsvite, idú dievčence pod vrbu česať sa, aby maly dlhé a pekné vlasy, a spolu pýtajú si muža od vrby:

A kto zavčas rána, prú ako vtáčä vody preletí, vymočí si na járku nohy, nebude mať na ních rany; kto umyje pritom aj tvár: bude celý rok čistý a pekný. — Kto ešte pred svitaním ces kľúčovú dierku pretiahnutý kúsok slaniny zje, bude vedieť o všetkých vtáčkoch v chotáre. — Kočišia tiež kúpu kone na járku ešte do svitu (pred vysvitnutím): aby jim vždy pekné boly. — Hospodári mláťa cepami krtičné hrbky a zem okolo nich: aby krtice ďalej neryly, lež vyništely. — Rozhadzujú tiež ľad abo šnah po izbe: aby cvrčkov, blchy a všetek hmyz z domu vypudili. — Dievčence zametajú dnes izbu za sebou, nie pred sebou: by vždy na smetiach stojac svojho budúceho videly.

Biela sobota

Čo lepšie gazdinky nielen koláčov pre domácich i pre očakávaných na tretí deň kúpačov napečú, ale aj celú uvarenú litku (šondru, šunku) obložia na tvrdo uvarenými a na červeno lebo jináč zafarbenými vajciami. Farbia jich vývarkom brasiliánskeho dreva, u nás „brezuľkou“ nazvaným a často všeljaké kolá, ozdoby a kvety na ne tenkým nožíčkom vyškrabujú.^[13] Katolíci dávajú si tieto velikonočné vajíčka, baby a šondry aj posviacať — a nektorí protizákone hneď dnes, po prvom ohlase, od predvečera zeleňčtvrtku mlčavších a len rapotačkám (rapkadla) miesto postúpivších, teraz slávno vzkriesenie Syna Božieho oznamujúcich zvonov požívať začínajú.

Veľká noc či Vzkriesenie

Prvý deň velikonočný — ako aj prvý deň Božieho narodzenia a prvý deň Sv. Ducha — je „veliký deň“; ľud oddáva sa jedine slávnostnej nábožnosti. Chvíle bývajú už pohodlnejšie pre tých, čo radi chodia pres pole t. j. do druhých bližších dedín do chrámov, na návštevy a hostinky k rodinkám; preto pri tejto a sv. dušnej „výročitej slávnosti“ aj značnejší býva jejich počeť. Takže pohodnia chviľa vyvabuje ľud — ako aj v každú letnajšiu nedeľu — na priedomie a pod obloky na stienky (prietosy), kde ticho sedieť a besedovať najmä susedky obľubujú a svoje i prechádzajúcich sviatočné obleky obdivujú.

V druhý deň veľkonočný hneď za rána, — za zory, a hocby niekedy ešte „mrazy padaly a dachy od zimy prašťaly“ — započína sa oblievačka či kúpačka. Parobci nekoľkí spolu idú do domov svojích frajeriek a milú dievčinu veru statočne oblejú; lebo často vyvedú ju na dvor pred studňu alebo posadia do járku a tam vedrom (ročkou) vodu na ňu lejú, a aj tu „všetko dobré do tretice“ t. j. daktorú aj trojací takto okúpu. Ale aj domáci mužskí oblievajú v dome a jinde ženské mladé i staré. Aj malí chlapci chodia oblievať svoje rovesnice a títo nežnejšie s hrnčekami lebo skleniciami v ruke, často aj ružovou vôdkou naplnenými. A takýchto mladuškých oblievačov najradšej majú a dajú sa jim aj matky okúpať, najmä ak to zasa ten nádejný, ešte len o desať i viac rokov skutočným byť mohúci zaťko prišiel okúpať nesverenú ešte, len myslitelnú, verenicu. Ako polaznící a koledníci o vianociach tak aj títo oblievači dostávajú do daru koláče, jablká, orechy a — maľované vajíčka; ba parobkov za stôl usádzajú a hriatym častujú

Na tretí deň veľkonočný ženské vracajú mužským kúpanie. Dievčence sú v tom ostýchavé, nepriam idú do domov; ale kde náhodou popadnú alebo dostrehnú parobka, vyoblievajú ho tiež, že nitky na ňom suchej neostane. Nevesty neodbytné sú už od domov, a kto zamkne sa pred nimí, vyčkávajú ho za dverma lebo kde inde ukryté, aby ho len vykúpaly; žeby mu vraj hostec nebýval, ktorú chorobu pri oblievaní jakosi aj zažehnávajú. Podobne o dievčaťoch je tá povera, že neokúpaná bude po celý rok ospalá a lenivá; okúpaná ale vždy rezká, čerstvá a zdravá.

Miesto oblievačky druhého a tretieho dňa veľkonočného v obyčaji je na mnohých miestach šibanie sa prutmi mládnikmi aj korbáčikami, zvláštne k tomu z trstiny alebo z mäkkých vrbových prútkov vo čtvoro i v šestoro umele spletenými. Aj mužskí odmeňujú sa za šibanie lebo oblievanie starším ženským a počastujú jich; mládenci ale svojim pannám posielajú do daru stužku lebo šatku, zvlášť kde mládenec hrá o ruku dievčaťa.

Škrupiny (lupiny) — vraj — z veľkonočných maľovaných vajiec posbieraj, potlč a posyp nimi priesadu: mušky ti ju nezjedia.

Biela či prvá nedeľa po Veľkej noci

Vo zvolenskej stolici hádžu po poli mrváne t. j. okrúhle, v prosriedku prázdne oko majúce koláče, aby jim zbožie hodne a bujne rástlo.

Dni pred Jurom

Slovenské a najmä hornejšie kraje majú stálu jarnú teplotu len po Jure, a tak pravidelnosť zjavovania sa stálu teplota vyžadujúceho zverstva počitujú len od Jura, a keď z tohto čo objaví sa pred týmto dňom privčasnou teplotou vyvábené, to jim je nielen predčasné ale spolu aj báječné, neobyčajnú moc a účinky majúce. Viac na to povier a čarov; ale znám len tieto: — Pred Jurom chyť žabku zelenú, povetrnosť predzvestjúcu; vlož ju do novučičkého hrnčeka, dobre prikryj, vylož doma na policu a nahaj tam za dva týždne. Potom vezmi hrnček, ale neodkryj ani nenazri doň, lež zanes do hory a zahrab do mravenišťa. Utekaj teraz, aby ťa žabka zakrknúť nemohla; bo akbys jej krkanie dopočul, nič by nebolo zo všestkého. Ani sa neozri až po dom, čoby sa čo robilo za tebou. O dva týždne zatým choj vyhrabať hrniec a najdeš už len koštialiky zo žabky; tie pri sebe nos: zaľúbi sa do teba každá; milovať bude ťa každý, aj najväčší nepriateľ tvoj. — Pred Jurom lietajúceho motýla chyť a v rožku šiat lebo šatky zaviazaného pri sebe nos: budeš ščastným pri kúpe i predaji. Trávnice ale viažu si takýchto i všelijakých strakatých motýlov do plachát: aby jich nedostihli hájníci, keď idú na zakázané miesto trávu žať. — Kto uvidí pred Jurom bieleho hada zpod bielej liesky vyliezať, chytí si ho živého a uvarí si ho v sladkom mlieku: bude mať (od toho mlieka) takú moc, že všetky poklady pod zemou uvidí. — Ale aj vyhľadaj si v tieto dni hada, odrež mu meďaným lebo srieborným peniazom hlavu: ten peniaz po celý rok navracať bude sa ku tebe, a hoc by si ho pätkrát za deň dal od seba a čokoľvek zaň kupoval. — Náhodou vyoraného hada uvar si a polievku z neho popíjaj: budeš rozumieť, čo zvieratá vravia, a zvlášť gazdina rozumie, čo si sliepky krákoria.

Doba jara a predletia od Jura do Jana

Sv. Jura, d. 24. dubna

„Lúky idú do zákazu!" to je heslo dňa. Toho všímajú si prví pastieri a bačovia. Pastieri rohatého statku jednajú si dnes 12 do 15 ročných šarvancov za bojtárov či honelníkov, ktorí odo dnes do Andreja (30. Nov.) pomocní sú jim pri pasení dobytka, z blízkych dediny lúk a poľa vždy ďalej do hôr a hájov na pašu vyháňaného. Mnohí tiež hospodári zvykli dnes jednať si pasákov svojich na celé leto. Majerníci, to jest opatrovníci stáda kráv, ktorí v ďalekých horách, pod holiami s ními letovať zvykli, vychádzajú tiež dnes alebo, keď povetrnosť ešte neprajná, niečo pozdejšie pod hole. A títo, aby jim tam vľk a medveď stádu neškodil, kladú pred vyháňaním zámku (kladku) pod prah staje: tým, vraj; zamknú pisky vľkovi a medveďovi. Bačovia podobne dojednajú sa s valachmi, honelníkmi a popelníkmi (popelník opatruje vatru v kolibe a nosí drevo na oheň) a vychodia so stádom na salaše. Tu košiare či opravy, v nichž ovce stávajú a nocúvajú, už su hotové. Prv akoby ovce do nich vháňali, páľa na prosried košiara smolu a bača naberie soli do hrsti, hádže ju ponad seba do vokola a hvízda na ovce, aby šly do košiara a privykaly v ňom. Keď ale prvé dojivo preciedzať majú, pokladú všetci valasi svoje končiare (končité nože) ostrým koncom dovedna na cedilko a na tie lejú mlieko: aby jim ho valasi z druhého salaša neodobrali. Ináč pri preciedzaní kladieva bača na cedilko niekoľko prutkov zelenej čečiny lebo chvojiny. Vedľa prvého výhonu oviec na salaš spomeniem hneď tuná druhú jarnú slávnosť salašníkóv. Je to v Brezne tak nazvaný liek. Asi vo dva lebo try týždne po vyidetí na salaš, dojia ovce „na liek“. Vyjdú si k tomu salašní gazdovia do rozvitej už hory buď sami buď posielajú miesto seba mladých synov a dcéry. Sviatočne priodených vítal bača, aj sám jaksi sviatočne si počínajúc a každému plný čerpák rosnice (z raňajšieho dojiva navarenej žinčice) podávajuc, keď raz (tušim r. 1854) bol som vyšiel na salaš pod Beňušskú k tomuto lieku. O poldní z paše dohnaté ovce dojili potom v prítomnosti salašných gazdov každú o sebe do pohára, za mieru tohoto „lieku“ ustanoveného. Ktorá za túto mieru mlieka dala, tú počítali gazdovi za plnú, ktorá len do poly tú len za pol dojku, aby vedľa toho na každú vydali mu 20 — 22 lebo 10 — 11 funtov syra, ako čistý úžitok od jari do jasene. — Ináč ľutujem, že nepozoroval som lepšie na obrädy, povery a čary tohto lieku, bez nichž pritom iste nebude.

Druhí, čo onoho hesla všímajú si, mládenci a panny sú. Ak Jura pripadá v nedeľu, nuž na spravodlivý jeho deň, akby ho ale v delací deň pripadlo, nuž v predchádzajúcu nedeľu vychodia v čím početnejších sboroch na lúky, ešte naposled tuná ako na najpríhodnejšom mieste svoje jarné hry vyvádzať, z ktorých niektoré (ako na lobdu, na kráľku či ľaliju a podobné) po Jure sotva už aj hrajú. Príhodné ale miesta ku hram a tancom vyvoľujú si zatýmto na iných nezakázaných pažitiach a priestranstvách ulíc.

V Štiavnici za dolňou bránou je mestská lúka, ktorá kedysi, vraj, na špitál darovaná bola. „Na Špitálsko“ teda vyhrnie sa v tento deň mládež štiavnická obojeho pohlavia a všelikého stavu i povolania, medzi ňouž veselou ochotou ku hrám vyniká sama akademická študujúca mládež a slečinky i najprednejších mešťanských domov. Mimo druhých obvyklých zábav majú na tento deň zvláštnu Hru na lopatky. — Lopatka táto je piestik, poprepilovaný na tenké tľapky ako na vidlice, že keď brdom udrieš niekoho, chreští a vreští to. Mládenci a panny stanú si v úzko kolo tvárami do prosried. Držiteľ lopatky obchodí kolo z vonku, a jestli mládenec, udiera pannu, jestli panna, udiera mládenca lopatkou po chrbáte. Kto úder a chrest na sebe očuje, vyskočí z kola a uteká za držiteľom lopatky okolo. Jestli ho dochytí, kým raz kolo obehnú, odníma mu lopatku a pokračuje v hre. — Pekári ale pečú zvláštne krivolaké kúsky pečiva a rožky (rohlíky) k tomuto dni a k tejto zábave. Akademici, vracajúci sa zo Špitálska večierkom, zastrkujú si jich za stužky a pártice klobúkóv i uhryzujúc, berú sa domov uliciami mesta.

Do rozvitých lesov a hájov zavítava o tejto dobe s druhým spevavým vtáctvom aj kukučka. Na dnes ju spomenúť náleží, bo kukučka kukajúca pred Jurom, veští drahotu a zlé; keď ale nečuť ju len dnes abo v krátce po Jure, to dobre je. Koho prvýraz zakuká s peňazmi vo vrecku, ten bude mať peniaze po celý rok; koho s prázdnym vreckom, nedožije sa groša do roka, aspoň peniaz na dlho nestaví sa uňho. Devojné ale volajú na ozývajúcu sa zo zelenej húšti kukučku: „Kukučka, koľko mi rokov dáš, kým pôjdem na sobáš?“ Koľkoraz zavolá na to „kuku“, o toľko rokov vydá sa dievča. Ak ale ani raz, to zármucuje devojnu, akoby nemala sa vydať nikdy.

Filipa a Jakuba, d. 1. mája

Apoštolia títo tvoria ľudu deň a dobu sadenia zahradných a poľných plodov. Ako v zelený čtvrtok pri výhone, tak na Jura a tak i dnes vykádzajú ohňom a dymom zelín gazdinky staje i kravy, aby osvobodily jich od počarenia a hojne mlieka jim dávaly.

U vzdelanejších obvyklé je slávenie prvého mája zábavami a prechádzkami vo svobodnom. Po mestách bývajú večerné hudby na miestach verejných prechádzok a zábav.

Vstúpenie Pána

Ako na veľký piatok čakajú otvorenie skrýš podzemných pokladov a objavenie sa jejích i bez pričinenia človeka, tak na dnes chodia jich kopať do hôr ku studničkám, pod zápole (bralá) a pod veľké stromy, vyznačené bájami o zlate tam uschovanom od vekov alebo aspoň od časov Janošíka. Nejedné znaky tohto márneho namáhania vídal som za mladi v okolí Železníka. Ale povera silná poháňa ešte vždy v tento a nasledujúce dni Turíc i Sv. Trojice kopať; bo, vraj, len v tieto sviatky dajú sa vyzdvihnúť za bieleho dňa, ináč len v pravú polnoc dostupné poklady. Viac báji ľud pre tento čas o nich toto: Poklady lzä vidieť pomocou čarovného ohľadidla (zrkadla), v ňomž ukážu sa, keď človek pohodí obrátiť ho lícom k miestu jejich ukrytu; v tom lzä aj otvoriť zem nad ními úderom čarovného pruta. V predvečer udaných sviatkov i presúšajú sa t. j. vypúšťajú plamienok trblietajúci nad zemou. Stráži jich síce čierny pes alebo čierny byko (bujak); ale urob z prakového (?) vosku sviecu, zažni a kop; neprereč ani slova, trebársby ako skučal okolo teba onen strážny pes alebo vybehnuvší zo zeme byko mumlal okolo teba a rohami dodieval do teba. Ak tu nepreľakneš sa a poklady sú tebe súdené, dostaneš jich; ináč v truhlách, v níchž uložené sú, premknú sa ďalej popod zem; bo majú tú moc, že kamkoľvek samé prenesú sa cestou podzemnou na miesto neprístupnejšie. — Jak silná povera v jestvovanie a presúšanie sa podzemných pokladov, súdim z nasledujúceho: Spisovateľ slovenský Pavel Michalko, vydavší r. 1802 knihu o Škodlivosti Povery hovorí medzi inším o tomto, že študent nápodobujúci zažihaním papierov presúšanie peňazí privábil na to miesto celú spoločnosť, ktorá predvečer Vstúpenia hudbou a zábavami slávila na oprotivnom vršku, z nehož tie plamienky (nie ale zažiháča) v plnom už mraku večernom pohodlne vidieť mohla. Z mojej mladosti znám, že v Sirku mládež i starež vychodila na deň Vstúpenia do hôr zjavne i tajne poklady hľadať a kopať. Konečne temer niet chotára, v ňomžby neudával ľud isté miesta týchto pokladov, n. pr. v Sirku spomenuté už pri Veľkom piatku Červeňany; nad ními bralo Železníka; potom nad dolinou Valaskou studničku pod jednou skalinou, z ktorej studničky vychodí vraj i čierny a bezhlavý kňaz, rozháňajúci železným kyjom voliarov i stáda jejich a odpúšťajúci len tomu, kto tak na palci zahvizdne, že ho počuje richtár do dediny vzdialenej od toho miesta na dobrú hodinu pešej cesty. Pri Veľkej Slatine je Červená mädokýš (žriedlo minerálnej vody) takýmto báječným miestom; v chotári Lubtovskej Lubče dolina Zlatiborka; v Tisovci, po Lubtove, Orave a Turci premnohé zápole, označené tým, že tam Janošík svoje peniaze ukryl a len pre toho určil, kto tretinu na kostol, tretinu na chudobu obetuje a sebe takže len tretinu z nich podrží. — Na všetky podobné miesta a rozprávky ľudu o nich náležaloby v skutku obrátiť pilnú pozornosť; bo vlastne sú to miesta dávnych obetníc alebo aj miesta historických pamätností, ako v novšom čase objavený Velestúr. Tohto druhu sú aj miesta napospol a všeobecné u ľudu „hájmi“ pomenované a v každom okolí nachodiace sa.

Turíce, Rusadlie

Slávnosti Letníc či Sv. Ducha voláme na západných stranách Slovenska Turiciami, na východných (Gemer, Spiš, Šariš) Rusadliami. V jejich predvečer ozdobujú dievčence nalámanými z líp a javorov ratolesťami kostoly i svoje domáce izby; kostolníci ale staväjú pred oltár i stolice i predo dvere chrámové mladé vyťaté javory, jasene, bučky, lipy, brezy i sosny, kde ktoré z nich pohodlnejšie dostať môžu, najviac predsa javory. Toto isté robia aj parobci nočnou hodinou, by nikto nezbadal, kto vec vykonal, a ozdobujú týmito stromami nielen z konárov až po vrchovec oklesnenými, lež často aj z kôre obielenými, tak že len vo vrchovci zelená ostane koruna, priedomie svojích mileniek a budúcich vyvolených. Stromy také voláme „máje“ a zvyk tento „máje staväť“. Česť najväčšia, kde pred dvermi i oblokmi objaví vychodiace slnce najkrajšie a najšvihlejšie máje, a šuhajci za hriech, dievčence za haňbu pokladaly by si nepostaviť a nemať máje pred domom.

Ale čo jak ukradomky deje sa to, dievčence a jich príbuzní vyľašujú v noci, ktorý šuhaj ktorej postavil máje. Jestli šuhaj a jeho máj ľúbi sa, pošle mu dievča hneď ráno od daktorej staršej z rodiny pierko z čerstvého kvieťa uvité, jehož lístky pozlátkou ligotajú sa a v ňomž klinec (karafiát, znam mládenstva), ruta voňavá (znam nezabudnutia), zelený rozmarín (znam nádejného výdaja), ľadničok a iné kvety. Matka šuhajová prijíma pierko a ozdobuje nim širák jeho, by tak ozdobený bjavil sa napred na chôre chrámovom, potom i pri zábavách mládeže, aby milá poznala po pierku z ďaleka svojho milého. Posielanie sviežeho pierka trvá zatým na každá nedeľu až do pozdnej jasene. Šuhajová mati vďačí sa za to dievčaťu jarmočným, najviac pestrou lebo červenou stuškou do vrkôča.

V Trenčanskej vijú mládenci vence a kladú jich dievčaťom na hlavy, ktoré si jich tak podržia až do rána. Ráno vyjavuje každá svojej matke, čo snilo sa jej vo venci a to vraj splní sa.

Zvyk staväť „rusadelného kráľa“ trval v gemerskej župe ešte aj minulého stoletia u Slovákov i susedných Maďarov; len veľmo prísne svetskej i cirkevnej vrchnosti zákazy, menovite od r. 1673 nutné, prietrž a koniec mu urobili. Na Považí v Nitranskej aj dlhžie ešte udržaný byť mal. Bartholomaeides v diele „Notitia Comitatus Gömöriensis“ str. 443 pripomína, že tu mládež každej obce vyvolila zpomedzi sebä najhodnejšieho za kráľa a k boku jeho celú súdobnú osobnosť: prisažných i snad kata ešte a hajdúchov. Skutočná sprava obce a moc skutočného richtára v nej akoby na tento deň zotretá bola bývala, tak súdil i riadil i trestať dal tento rusadelný kráľ so svojími prísažnými všetko, a všetko mu aj poslušné bolo. Obrädy konané boly verejne na dedine alebo na príhodnom priestranstve za dedinou; pamiatky po ních u ľudu neznám. Bartholomaeides môže pravdu mať, keď píše, že toto velenie rusadelných kráľov bolo politike trňom v oku, keď kráľovstvo uhorské prestalo byť volebným a stalo sa dedičným; my ale zvyk tento kladieme len do radu druhých z báječných dôb národa nášho svôj pôvod berúcich. Keby zachované boly alebo niekde objavily sa ešte obrädy a úkony jeho, tie by toto nad všetku pochybnosť dosvedčiť mohly. Ináč srovnať tu treba podobné zvyky druhých Slovanov. —

Medarda, d. 8. lipna (junia)

Je deň báječne prorocký o tých čtyridsať dňoch, po ktoré vždy pršiavať má, ak na deň tento dážď prší; bo toto isté báji ľud aj o blízkom dni Jána, a potom že ak po čas žatiev prší, nuž bude veľa orechov (lieskovcov), ale málo chleba.

Od Medarda počnúc ráce si ľud aj najčastejšie búrky a hrmavice na celú prichodiacu letnú dobu; preto poznačme si ešte ku dni jeho povery na to vzťahujúce sa: Keď na jar prvýraz hrmí, bij sa hlavou o múr: nebude ťa bolieť hlava pres celý rok. — Keď veliká búrka a povetrica povstáva, zhusta vravia, že šiarkan letí. — Keď hrad (ľadovec) padá, gazdina vyloží železné kuchyňské vidly predo dvere: hneď a zaraz prestane. — Búrku a hrom odháňajú: vyhodením ožeha na dvor; pálením rakytových v kvetnú nedeľu v chráme posvätených prútkov; zvonením na všetkých zvonoch — a kto zná jakým ešte prežehnávaním a zažehnávaním seba i tej búrky.

Doba leta, od sv. Jána do sv. Michala

Jána Krstiteľa, d. 24. lipňa

Ešte dvoma týždni pred Jánom na každučký večer vychodia dievčence za dedinu na príhodný kopec lebo na stráňu; tu posadajú si na zem do radu aľbo do polkola a vyspevujú až pozde do noci zvláštne „svätojánske piesne“. Z obdeľač slýcham jich dosť často, ale priblížiť sa k spevokolu najmä už teraz nevoľno mi; bo pred svedkom „po pansky“ odeným umľkly by dievčence. A nádobno by bolo načúvaním len v samú túto dobu sosbierať jich; bo mnohé z nich práve len na tento čas spievané bývajú a vyvábiť piesničku určitej doby iným časom z úst dievčeniec ťažko, temer nemožno je; tak prísne zachovávajú i spev i mlčanie. Nápevy (melodie) svatojanských pesničiek sú ťahavé, hlasnozvučné, zádumčivé trocha; ale vždy slávnostného ducha nadšenia vyjavujúce. Tým viac ľutujem, že nemožno mi bolo sosbierať jich a snažne odporúčam to mladším. V Kollárových Zpievankách D. I. str. 16 a 17 podané znejú v samý predvečer Jana kolo vatry a tieto dvatýždňové pred Jánom iné sú, slávnostne predzvestujúce „bude Jána bude“!

V predvečer sv. Jána (23. lipeň) schodí sa mládež i starež na voľnom priestranstve za dedinou a tu vatria oheň čím najvýš plápolajúci. Dievčence spievajú, šuhajci žartujú a preskakujú plameň; starší s obľubou a veselosťou čudujú sa na všetko. — Mesto Brezno býva v tento večer z čtýr strán sveta otočeno ohňom, veselým pokrikom a slávnostným spevom: od východu nad Dolinkou čiže na Kiepke a Klepuši, od západu na Viselniciach, od juhu nad Oplzlým, od severu na Dúbravke shromaždená je mládež. Šuhajci sbierali a odkladali hádam po celý rok staré brezové metly, nakresali fakly a doniesli sebou aj iné ľahko horiace látky; tie tuná rozpaľujú a rozpálenými všelijak ponad hlavy i kol seba krúťac, točiac, sem i tam pobehujú. Dievčence sedia a spievajú. Toto je tak rečené „Vajanuo“.

Keď spevy umĺkly, vatry a faklice dohorely, alebo aj pri jejich poslednom poblesku trhajú si dievčence po poli všelijaké zeliny. Ešte za dňa ony si to prezrely, kdeby aj po tme domatať mohly: materinú dúšku, bobovník, hrdú barku, repík, čistec, lobôdku, mätu (kratú), bez, vrbinu aj iné. Na tých zelinách spia v túto noc, aby prisnilo sa jim o budúcom ženichovi a chovajú tie zeliny v posteliach až do zimy, kde jich potom dávajú rezať do sečky pre statok. — Lež ešte prv ako išly na Vajanô, čarovaly: táto uvila veniec z rozličného kvieťa a pustila dolu vodou: v ktorú stranu veniec plával lebo zastavil sa, v tú stranu býva jej budúci ženich; tamtá zaniesla kus chleba na plotný kôl: ak zkape (vtáča ho zje) do rána, vydá sa dievčä ešte v ten rok, ináč nie; tretia vykrojila try jamky do zeme na zelenej pažiti, do jednej položila pod vykrojenú pažiť kúsok chleba, do druhej peniaz, do tretej nič: ráno výkrojky odkryje a jestli vliezol červíček na noc ku chlebu, vydá sa za rolníka, jestli k peňazu, za boháča, jestli do prázdnej jamky, nevydá sa. — Gazdinky ale posípajú ľanové a konopné hrady popolom: aby maly veľké ľany a konope.

Polnoc sv. Jána mojím vedomým je u ľudu jak ináč tak aj tým báječná, že teraz kvitne kapradie (tá poproč, paproč); aspoň kto dostane kvet z neho o polnoci a nosí pri sebe, stáva sa neviditelným a vidí všetky podzemné poklady. Raz jeden valach i pred lejou i v strachu pred sv. janskou polnocou utiahol sa pod most medzi kapradie. V pravú polnoc pršal kvet z kapradia a padnul mu za krpec (bačkory). Vyležši valach zpod mostu zazrel hneď a hneď veliký podzemný poklad. I bežal domov volať o pomoc k vykopaniu pokladu. Ľudia ho zprvu nevideli, len hlas jeho počuli. Keď ho už videli a viedol jich do hory k onomu mostu, nevidel viac poklad; lebo kvet kapradí bol mu medzitým vypadnul zpoza krpca. Pomatený valach behal sem i tam, kým stará baba (vedomkiňa) nevyveštila, čo to bolo.

Hneď po polnoci stávajú staré baby a veštice zo spania. I chodia k ránu sv. Jána sbierať zeliny: podstrelie, krvavník, lopúch čiže podbeľ, materinú dúšku, slez, albiš a iné; bo tieto rosou sv. Jána pokrstené zeliny majú liečivú moc pre ľudí i pre statok. Rovne vídať jich na úsvite ťahať čisté plachty po lúkach i po rožnom poli a tak sbierať sv. janskú rosu. Ale ktoby jich aj videl, nah neohlási sa, radšej ukryje sa do raži; bo rosa utratila by svoju moc, a veštice porobily by mu na skutku, žeby sa ani z miesta nehnul. Rosu túto vyžmikujú doma do čistej nádoby, a kto ňou umýva sa, nabýva krásy. Iné čary jejích nemožno by bolo z nich vyvábiť.

Oráči zapichujú vrbinu do rolí a lúk, tiež ešte pred východom slnka: aby krtice (zimoryje) neryly. — Poponáhľaj sa tiež ulapiť lastovičku, bo každá má pred Jánom skalôčky rozličnej barvy v zobole a toto je posledný k tomu čas: ak bielu z ních do úst položíš a v tom pobozkáš dakoho, ľúbiť ťa bude; ak zelenú dáš pod jazyk chorému, stratí zimnicu. — Liečivý kvet lipy tiež na deň sv. Jána sbierajú. — Donášajú a povešujú v dome netresk (hromotresk) a jestliže povešený rastie a rozvíja sa ďalej, to dobrý znak a vešti povesivšiemu ho dlhý život. — Rovne donesú na každého v dome králik (Chrysanthemum): čí do rána zvädne, ten v dome ochorie, umre. Devojné hádžu šaty na dach: ktorej zachytia sa a ostanú tam na prvšom raze, vydá sa ešte v ten rok; ktorej len na druhom raze, tá na druhý rok; ktorej na treťom, tá na tretí a t. ď. — Deti chytajú dnes a pred Jánom „Slniečko“ čiže „Božie kravičky“; sú to napospol známe, od jari po celé leto vídané chrobáčky, jichž kriedla pokryté sú z vrchu chrustou červenou s čiernymi pravidelne okrúhlymi bodkami. I volajú na ne:

A zasa majú aj „Boží chlebíček“; je to kvet obyčajnej červenej ďateliny, ktorý deti o tomto čase vyšklbkávajú a sládzu z bieleho spodku jeho ssajú. — Kde ale zatýmto večer lietajúcu a svieťacú „svatojanskú mušku“ vidia, hneď volajú na ňu:

Na deň sv. Jána býva v Jelšave, v gemerskej župe, výročný trh. Celé okolie ustanovuje sa tu a najmä mládež, čim najpestrejšie sviatočne odená. Tu kupujú jarmočné dary za máje a pierka. Za mojích mladých časov (1835 — 1845) očakávala vždy hudba a pod zeleným stanom improvisovaná krčma (šenk) navracujúcich sa z tohto jarmoku v spomínaných už Červeňanoch pri studni. Mládež tu tancúvala, a starší upíjali si hojne, aby nejak na posmech triezvi neprišli z tohto jarmoku domov. Hojne piť, veselo tancovať, to boly hody a chvály svatojanské. S tým srovnaj spev a porekadlo: „Na Jána, — každá žena pijana“. — Kukučka kukajúca po Jáne zvestuje naším drahotu a neúrodu.

Kosba a hrabačka

Na dolinách o Jáne, na holiach vždy po Jáne je čas kosby a hotovenia sena. Koscom „za rána za rosy najlepšie sa kosí“; za nimi idú hrabačky zákosy roztriasať a potom pri Božom slniečku hrabať. Mladé ženské a dievčence chodia najviac do tejto roboty, vždy sviatočne pristrojené, vždy vyspevujúce alebo žartujúce, vždy čo najpilnejšie pracujúce; bo matky i čeľadníci (detskí, chasníci, parobci) hľadia už tu a pri žatvach jak na oblek tak na prácu budúcich mladých neviest. I čo najlepšie jedlá strojí si ľud teraz, a najmä kde na hole chodia kosiť a hrabať.

Žatva

Po kosbách prichodí žatva. Žencov zabezpečujú a jednajú si vopred, ktorých v deň žatia volať chodia hned na svite, akoby jich na svatbu volali. Posvolávaní ženci idú na pole hromadne a so spevom. Prvá žnica urobí kríž srpom ponad klasy, povie: „Pane Bože, pomáhajže!“ a tak zaujme svoju postať; za ňou zaujmú si jich ostatnie, každá tak širokú, jak viac menej trúfa si vyvládať za tými, čo pred ňou žnú. Ostatná je na chvoste, a často i smejú sa z nej, ak nevládze za prednými; ale aj pomáhajú jej dožíňať. — Jako pri hrabačke tak i tu mladé ženské sviatočne odené, veselosťou a spevom, rovne i pilnosťou v práci vyznačujú sa. Jako pri kosbách tak i teraz strojí doma gazdina vyberané jedlá: halušky, pirohy, údené klobásy a lítky, sviežu baraninu, pečie postruhne, posúchy (príplamky) a dobrého chleba, pritom posiela od smädu kyslej žinčice, kyseľa a parovca, aj páleného a vína za žatviarmi na pole. — Vidiac obleky, počujúc spevy a žarty, chutnajúc hostiny pri kosbách a žatvách, nemyslel bys, že to nie roboty, ale že navrátily sa vianočné hody. Lež veru ľud náš chutným pokrmom posilnený, spevom a veselou vravou vždy pri dobrej vôli sa udržujúci i pracúva v tejto dobe mnoho, vytrvale od svitu do pozdného mraku, často aj v noci pri mesiačku.

Príjdeli hospodár alebo na panských pozemkoch úradník hrabačky alebo žnice opozrieť, „poviažu ho“ t. j. obstanú ho s jásotom a vystrú pred neho šatku lebo i povrieslo a nepustia z prosried seba, kým na výmenu nepodaruje jím niekoľko drobných.

Keď zožali, idú domov „s vencom“; uvitým z najkrajších klasov a z polného kvieťa. Veniec nesie dievčä abo na žrďke, okrášlenej stužkami a vlajúcim ručníkom, abo má ho položený na hlave. Hospodárka vita veselo so spevom prichádzajúcu družinu na prahu a nositeľku venca obleje vodou, aby obilie čisté bolo. Zatým prijíma veniec a zavešuje ho nado stôl na visiaci zo stropu svietnik alebo vedľa neho, kde často budúcu žatvu dočkáva. Potom častuje žencov i žnice páleným lebo vínom, haluškami lebo pirohami a iným jedivom. Po večeri žatviari vykrúcajú sa a tancujú, kde pri hudbe, kde pri gajdách, kde aspoň pri speve, dľa okolností a majetnosti hospodára. Kdebys myslel, že horko a bremä dňa vyčerpalo všetku sílu tela i jarosť mysle, tam ešte národ tento jak v práci tak vo veselosti nezná miery.

Pri svážaní zbožia do stodôl a humien vyvolávajú deti:

Posvážané zbožia chudobní z núdze mláťa si hneď, majetnejší ale len „obíjajú“ t. j. len ľahko omláťa zaviazané snopy, aby čo krajšie a zralšie zrno na siaťa vypršalo. Obojí ale dajú koľko toľko zomleť a radujú sa „novému chlebu“. Kto prvý kúsok „nového chleba“ do úst nesie, pozdvihne pravicu ponad hlavu a ľavou stranou hlavu prehne ju dolu a napred až k ústam: jestli dočiahnul si takto položiť do úst prvý kúsok, dožije ešte do budúceho „nového chleba“. Napospol ľud náš požíva či nový sýr na jar či ktorúkoľvek ovocinu a plodinu po prvýraz s nemalou nábožnosťou a vďačnosťou, že mu poprial Hospodin dožiť a užiť nové dary úrod zemských. A prvý kúsok syra lebo ovociny putuje tiež okol hlavy poza ľavé ucho do úst.

V daktorých dedinách Gemerskej župy, súkajú z múky nového zbožia „strúžky“. Prvý strúžok putuje poza ľavé ucho do úst, ako ten prvý „Boží chlebíček“. Strúžky sú dlhé pod dlaňma usúkané slíže (ako rezance), bryndzou posipané a omastené. —

Jakuba, d. 25. červenca

Na Jakuba vyhľadaj v hore kopku mravcov; naber z nej mravenčích vajíček a potri nimi uši statku: budeš mať na trhu mnoho kupcov, až sa ti budú nabíjať na ten statok.

Bartholomeja, d. 24. srpna

Ako sv. Jura na jar považujú za deň vyliezania hadov zo zeme, tak sv. Bartholema je z čiastky i skutočnou, všade u ľudu ale povernou dobou zaliezania hadov do zeme; i doba kúpania sa v otvorených vodách dnes prestáva. Kúpu sa, vraj, už len hadi, aby po tejto kúpeli zalezli do zeme. Ktorý had dnes nezalezie do nej, to je had jakýsi očarený a prekliaty; odkial i o človeku túlavom, stania a pokoja nemajúcom hovoria: „Túla sa po svete, ako had po Bartholeme.“ Podobné tomuto je porekadlo: „Túla sa po svete, ako Marek (d. 25. April) po pekliech.“

Narodz. P. Marie, d. 8. žiara

„Siatna Mara“ je dnes naším hospodárom t. j. stredná doba siaťa ozimného; bo raž a najmä po vrchách začínajú siať ešte s koncom srpna, a pšenice (žito, čisté) sievajú po teplejších krajach najradšej v blízke suché dni a na Matúša (d. 14 do 21 sept.).

Ač znajú i spôsoby dobrého siaťa i príhodný čas k nemu dľa miestnych podnebných okolností zachovať, predsa majú naši hospodári aj svoje pôverčivosti, n. pr. znamenie raka neščastné, znamenie rýb dobré je, na sejbu i na drahé roboty hospodárske príhodné; zem zo sviežeho (novo nahádzaného) hrobu na cintoríne vzatá a zo zrnom pri siati smiešaná, odpudzuje vrabcov od zrna vysiateho i od klasov v budúce leto dozrievajúcich; vynesúc zrno na siaťa do poľa, slož ho na zem a prilož vrece skalou lebo hrudou zeme: budú klasy ťažké a plné; sejúc zrno a berúc ho do priehrštia, hovor: „Toto vtáčkom, toto bobáčkom, toto žobráčkom a toto mne!“ — a nepôjdu ti vrabce, vrany na siaťa, nevysekajú ti ho bobáky (chrobáky) ani niak ti nevyhynie, len toľko z neho, koľko si odmyslel vtáčkom, bobáčkom, žobráčkom.

Trenie konôp a lanu

Obľúbená táto práca naších ženičiek pripadá do konca tejto a do počiatkov nasledujúcej doby. Rady trú v spolku, najmä pri vlhkej povetrnosti a konope materné (pozdnejšie) sušia si nad pieckami na príhodnom priestranstve za dedinou ustrojenými — a rady trú pri mesiačku, celé splňmesiacové noci v robotné dni si premieňajúc a o závod na trliciach štekajúc, že len tak ozývajú sa dediny i blizke stráne a hory.

Doba podzimku od sv. Michala do Vianoc

Michala, d. 29 žiara

„Do Jána maslo, po Michale nitka“ — týmto príslovím označujú naše gazdinky, že i deň Michala je dňom rozhodným v prácach a zamestknaniach hospodárskeho ľudu: prichodí doba, kde všetko uťahuje sa z poľa a z pod holého neba do dedín a uzavretých izieb k tichým ručným prácam. Podobne rozhodnosť tejto doby na povetrnosť a živobytie ľudské označuje, v gemerskej župe, kde viac ako po iných župách Cigáňov, na totože počerné pokolenie složené a jakoby z jeho názorov i úst vyňaté príslovie: „Dúr, Dúr, Boh daj búl; Michal, Michal, Boh daj zdychal!“ Jura t. j. jara, ktoré on otvára, Boh daj vždy bolo; Michala, začiatočníka jasene a zimy Boh daj by nikda nebolo. — Juro, Jano a Mišo, vedľa Vianoc a Nového roku, sú hlavnie dni, vedľa ktorých ľud čtvrťročne počíta čiže ráce si jak práce tak aj domáce, rodinné a všetky udalosti, ktoré bližej dotýkajú sa ho. — Gazdinky dnes hotujú sa hlavne už k tej nitke t. j. k pradeniu. Chváli sa, ktorá má už „Michalčä“ t. j. do Michale upradené nad pecou na drúku vyvesené pradeno, a ktorá ho nemá, nadieva kúdeľ, aby aspoň doma začala dnes priasť, keďže spoločné priadky len pozdejšie začínajú. Posielajú ale dnes a zatýmto svoje dietky do poľa sbierať trnky na slinky či preslínky pri pradení a trnky tieto tým pilnejšie sbierajú i sušia, čím viac jich už aj mráz opálil, bo takto sú tým sladšie.

Skôr neskôr po Michale prichodí doba vyučovania v národných školách. Z nášho stanoviska nadbe nám zaznamenať o tomto: Obyčajne samy matky dovádzajú svoje deti do školy, prosiac učiteľa o laskavé s ními zaobchodenie a vďačiac sa mu vopred niečim z domácej úrody (bôb, hrach, šušovica, ovocie a podb.), čo na tanieriku lebo mysočke, v pestrú lebo bielu šatku zaviazané, sebou donesú. Zvlášte a jakoby na výmenu dávajú od každého žiaka a žiačky živého kohúta, ktorého keď aj vždycky sebou nedonesú, aspoň oznamujú hneď učiteľovi, kedy najpríhodnejšie má si poslať poňho. — Poverčivé dni aj tu zachovávajú: v stredu a v piatok dietky do školy nevodia; v Drienčanoch a okolí ani v pondelok; najobyčajnejšie len v útorok. Kohútov za vynaučovania niektorí učitelia aj vo svojích riadnych platoch udané a zabezpečené majú.

Uršule, d. 21 rujna

Dnes, aspoň v Uršulin týždeň,^[14] započinajú priadky. K jejích začiatku „vodenie mníšek“ t. j. chodenie bielo-odených rozvlasatelých panien po pýtaní a sbieraní potrebného k priadkam svetla vidz J. K. Zpievanky D. II. str. 55 a 56. — V Gemerskej ale vargajú sa dievky t. j. nasnášajú si múky, omasti, zemiakov, kukurice a iného jediva. I pristroja v prvý večer priadok hostinu, v dome daktorého chudobnejšieho a statočnejšieho hospodára, u ktorého napred vyjednaly si hospodu na „večierky“ tieto po čas celej zimy, len za to, čo ohrievu a svetla pre jeho izbu na čas svojích prác dodávať budú. Dievčence i parobci hostia sa dnes spola a zabávajú; pradú a pracujú len málo. Pri hostine dobre je aj dozerajúcim na všetko starým babám; bo postaraly sa aj pre ne o trocha toho prepláknutia hrdla na preslinky, dnes nie tak by hladšie priadlo ako radšej sladšie štebotalo sa jim. Za týmto ale hlavná vec je už práca, a zábava vec len pobočná, ač pre mládež vždy vítaná. Dievčence hľadia jak na tenkosť priadze tak i na mnohosť do týždňa napradených vrätien, ktoré v sobotný večer doma smotávajú v pradená; bo v sobotu večer nikda nikde nepradú. Pradú začasto o závod, čo nazývajú: „Opriadať sa“ čiže „Valím bočku“.

Dve a dve prisadnú vedľa seba ťapky svojích praslíc, a keď prvá z nich nitku zatočí, povie: „Valím bočku!“ spoluzávodnica opýta sa: „Kde ju valíš?“ — „Do Keľov!“ odpovie prvšia a menuje tu prvý v dedine dom z nižného konca. Druhá tiež už niť zatočivšia: „A ja valím do Lepišov!“ A tá už menuje prvý dom z vyšného konca dediny. Pri druhej zatočenej niti menuje ďalej prvá druhý, pri tretej tretí dom a t. ď. pokračujúc od dolného konca dediny k hornému. Súčasne a pretekavo zatáča niti a menúva druhá priadka domy od horného konca k dolnému. Nevynahajú ani jeden dom, a ktorá z nich takýmto činom prv dedinu prejde a vždy čo dlhšie niti zatáča, zvíťazí v tomto opriadaní sa.

Mládenci prišlí k priadkam zamestknávajú sa tiež ručnými prácami n. pr. v Gemeri na baložskej doline strúhajú zubce na brdá, pletú košíky a p. d. Len v krajoch pod samými Tatrami (Lubtov, Spyš) pradú aj mužskí a neštíťa sa praslice. Z výslužnosti prikládajú triesky (lučivo) na kozub (košok), dvíhajú dievčencom vykĺznuvšie sa z rúk vrätená a z vďačnosti zasa pekávajú zemiaky alebo aj jabĺčka a oriešky donesú na preslinku. Lež aj vrecúška dievčeniec nebývajú prázdne: trnky, sušienky (sušené ovocie), sviežu ovocinu i oriešky vyťahujú z ních a prihryzujú si aj na vzájom medzi sebou i s parobci ponúkajú sa. Pritom nevinné prekáranie, smiechotenie a žartovanie sa rovno s prácou neustáva. Slováci napospol radi prekárajú sa a žartujú; ač majú aj porekadlo: Zo žärtu ľahko prídeš aj k čärtu. A iste aj tu, čo hraničí už s týmto „čertom“, je to, že daktorý šelma mládenec ospanlivej dievke bajuzky sadzou namaľuje alebo jej pod nosom aj kúdelku podpáli. — Ďalej piesne tie najrozmanitejšie tuná ozývajú sa, najviac predsa rozpravné, povestnícke a — záletnícke; bo záletníci tu a záletnice jejich často piesňou dávajú jim odpoveďe súhlasné a nesúhlasné s jejích zalietaním sa. Hlavne ale na čase a na mieste sú tuná hádanky, rozprávky, poviestky (hádky). Hádanky si zahádujú o závod, kedy komu vtipnejšia a neznámejšia na um príde. Prostonárodné povesti a všelijaké rozprávky o strygách, mátohách a vľkolakoch opätujú sa tým viac, čím viac blíži sa Lucie a doba najdlhších v roku noci. Staré baby čiže ženičky sú tu učitelkine; ba má to každa dedina svojich vykladáčov mužských i vykladáčky ženské, ktorým vo veci náleží rozhodné slovo, a obľúbení sú ako nejakí milí a príjemní rečníci. Keď takýto vedomec lebo vedomkiňa vykladá a rozkladá poviestky, počul bys mušku preletieť v spoločnosti len pred chvíľkou pri žartoch a hádankách chychotavej. Prizrúc sa do tvári poslucháčov vyčítal by si z nich nenarušitelnú zbožnú pozorlivosť, ako aj vykládači rozprávajú tie najpodivnejšie veci smelej obrazotvornosti s takou vážnosťou a určitosťou, akoby to všetko na vlas tak bolo prihodilo sa, a ináč ani byť nemohlo. Oheň rozpravača rozplameňuje poverou aj srdcia maloverné. Len keď rozprávajú žartovné poviestky alebo v prosried najvážnejšej povesti prehodí vykladáčka niečo žartovného, ako to v rozprávkach ľudu tragika s komikou podivne druží sa: vtedy bys myslel, že na intermezzo zahrala si priadková spoločnosť svoju „ryhotačku“, ktorú i hneď vpíšeme. Podobne začiatky a konce poviestok bývajú žartovné, začasto satyrické. Celé vypravovanie poviestok osnovano je z istých u ľudu bežných a deň jeho spôsobu vyslovovania i vlastných i primeraných výrazóv, pohovoriek a porekadiel; tak že z tohto ohľadu my vydavatelia a pisatelia povestí hovor ľudu sotva kedy dostihneme, leč by boli hneď tam na priadkach rýchlopisci. — Od starších učia sa takto rozprávať mladší. A keď takýto učeň rozpráva, tu ešte lepšie pozorujú na jeho vykladanie, a jestliby v čom tom buď zo zapomenlivosti buď z vlastnej obrazotvornosti odchýlil sa od stereotypu rozprávky alebo pridal k nej čo to, hneď zahriaknu a zavráťa ho tým: „Nemotaj!“ „Netáraj!“

Mitra, Demitra, d. 26 rujna

Deň účtov bačovských a valašských. Ovce už dohnali z hôľ a salašov na blízke k osadám pasienky a polia; ktorí dobre „vyrädovali“ t. j. po 15 i do 20 funtov syra na ovcu gazdom oddali, k tomu ešte zo syra na jar a pod jaseň odpredaného na soľ pre ovce a pre seba na krpce i všetek výplatok zarobili, ba ešte aj na dnešnú hostinu niečo zvýšili: tí prijali dnes čo mali sjednano i ako bačovia i ako valasi; gajdoš gajduje veselo a čo dobrý „hrajnoha“ poskakuje si rezko od zeme. Salašní gazdovia počastujú sa s valachmi, bo toto sú salašné a ovčiarske hody — a kde treba jednajú si dnes pri skleničke a poháriku daktorého valacha, aby jim opatroval kúdeľ pres zimu. Bačovia a valasi tešievajú sa po čas celej pastvy a salašovania vopred „na Mitra“ ako na vianočné hody. Jejích zvyky, rozprávky, povery, spevy, práce a celé zamestknanie a živobytie na salašoch náležaloby opísať do podrobna ako zvláštne odvetvie prostonárodného života slovenských „volných chlapcov“ a milovníkov prírody podtatránskej, originálnych v smýšlaní i počínaní svojom. K tomu ale ďaleko som na tento čas od hôľ a salašov.

Martina, d. 11 listopadu

Niekde je už dnes prvý „strydži deň“ u nášho ľudu t. j. deň, v ktorom proti škodlivej moci strýg poverci ohradzujú sa jedením česnaku a čiaraním krížov česnakových na domové a maštalné dvere. — Martin prichodí Slovákom „na bielom koni“ t. j. očakávajú dnes prvý sňah, kde už prv nenapadnul. Vykrmená „martinská hus“ nechybúva na stole ani u evanjelikov a to nielen tam, kde práve mena hospodárovho vydržiavajú, lež upečú ju aj inde, len či to majetnosť dopúšťa.

Katarieny, d. 25 listopadu

Inde zasa len Katariena robí prvý strýdži deň. V Lubt. Svatom Jane chodia pastieri v predvečer Katarieny (ako sme to v dohviezdný večer opísali) trúbiť; maštalné dvere, zámky a závory česnakom mazať i kríže na nich čiarať, aby strygy nevyviedly z ních kone, nejazdily na týchto a kravám aby neodobraly mlieko.

Andreja, d. 30 listopadu

Druhý vlastný „strýdži deň“ — a čary s česnakom v predvečer jeho. Dievčence utiabnu sa od očí domácich a v zavrenom spolku „lejú olovo“ t. j. rozpúšťajú ho v bľachovej ližici nad plameňom sviece lebo lučiva, lejú do vody a obzerajú i vykladajú si, čo ktorej ulialo sa; ak n. pr. oltár, to skoro stane pred oltár k sobášu, ak organ za učiteľa, ak pluh za gazdu, jaké nástroje za takého remeselníka a t. ď. vydá sa. Zle, ktorej „nič neulialo sa“ t. j. ktorej ulial sa obrazec, že z neho nič vyložiť, vyhádať nemôže obrazotvornosť jejích, tá nevydá sa ešte do roka; najhoršie ktorej by uliala sa umrlčia truhla, tá by umrela. Liatiny tieto kladú si na noc pod hlavy, aby aj prisnilo sa jim o tom, čo veštily si z ních, a len ráno potom vyjavujú i vykladajú olova i sen. — Dnes je aj začiatok pečenia oblátok u učiteľov, a daktoré z ních ešte aj teraz vysielajú mendíčkov a žiačkov po spievaní. Títo, v každom dome spievajú nábožnú a rečnia rytmu; za to prijímajú múku, masť, mlieko, mäd. Oblátky pečú vodové, mliekové i mädové v trúbelkách.

Mikuláša, d. 6 prosinca

Mikuláši t. j. prestrojenci v rozličných náličniciach chodia v predvečer po domiech svojích známych s korbáčmi v ruke a s cukrovinami i perníkami vo vrecku. Deti i mladé dievčence povinné kľaknúť si a pomodliť sa na hrozby Mikuláša; za to dostanú dary, ináč bitku. Niekde zasa dietky idúce spať kladú svoje torbečky z vonku na okno, kam dobrým dietkam nakladie Mikuláš do rána orieškov, cukroviny a podobných darov. Vidz tiež J. K. Zpievanky D. II. str. 56.

Dievčina spiecha v predvečer Mikuláša ku studni, nahne sa do nej a zavolá: „Mikuláš, Mikuláš, či mi muža požehnáš?“ Nečaká odpoveď, ale beží zpät. Pridá sa, že kto ten mimo idúci alebo po stranách ukrytý počuje ju i zavolá jej: „Dal som jednej diabla a tebe dvoch!“ Dievčina vtedy zarmúti sa veľmo, akoby znala, že nikdy nevydá sa alebo veľmo mrcha muža dostane.

Lucie, d. 13 prosinca

Tretí a najväčší strýdži deň. — Počnúc v predvečer sv. Mikláša odlož si každý deň inakšiu triesku n. pr. raz jedlového, druhýraz bukového, tretíraz dubového a vždy iného dreva. V Luciový predvečer urob okolo seba pred ohnišťom krážu (koleso) a poklaď tie triesky na oheň. Ako začnú rozhárať sa, tak pomeľú sa aj strygy dolu kochom, ktorá na omele, ktorá na lopate, ktorá na vidlách, na hrabľách a t. ď. Posadajú si kolo ohňa a budú sa ohrievať, kým len trvať bude oheň z tých triesok; potom kade prišly, tade ufučia po svojej robote. Ty jich tuná poznať môžeš všetky; len pozor, abys ani necheť z kráže nevytrčil; bo by roztrhaly ťa na márne kusy. — Po robote chodia strygy do pivníc, do nichž prepchajú sa ces kľúčovú dierku, keď napred pomastia sa len jim známou masťou, ktorá jich neviditelnými činí. Kedysi akýsi chlapec zazrel jich z peci (u nás chlapci spávajú na peci, odkial príslovia: „Chlapec, na pec“), ako mastily sa. Popáčilo sa mu, že potom človek môže lietať. Namastil sa aj on a letel za ními do pivnice na víno. Strygy čudovaly sa, čo za hosťa majú medzi sebou; ale že bol tou masťou natretý, nemohly mu ublížiť. Len že chlapec zapomnel vziať sebou masti a nemohol viac z pivnice, kým ho tam zostrašeného nenašli. — Kde strygy vodrú sa do chlieva, tam hodne škraty narobia: povyvádzajú si tie najlepšie kone a behajú na nich do zadusenia; predo dňom dovedú jich nazpät a nakladú jim do válovov koláčov do ryhu; ale čože? keď stryga koláče pečie, stisne sa pod pás a čo vygrgá, tým miesto vajiec a tvaroženia natiera koláče. — A kto vie, čo za moc majú strygy nad statkom i nad luďmi! Ale len na dnes! Preto i len Luciovej noci a dňa bojí sa každý (rozumej: každý pôverčivý) ako súdneho dňa. Jako u večer Katarieny tak i tu chodia pastiery trúbäc po dedine a kto nemá trúby, navešia okolo seba zvoncov a tým strygy zaplašuje. Hospodári celé stáňä (dom, a čo k nemu patrí) zabezpečujú si pred ními, keď na každé dvere natrú česnakom kolečko a doňho znamenie kríža; ba aj každému v dome dávajú zjesť aspoň strúček cesnaku; aj statok chovajú ním. Kdo strygy lepšie poznať chce, začne si dnes večer robiť stolček, tak že do vianoc každý deň volač na ňom zakreše, zavrce, aby v dohviezdny večer hotový bol úplne. Ide s tým stolčokom na utiereň; urobí kráž okolo seba a sadne si naň. Všetky strygy sú v kostole, a človek na tomto „luciovom stolčoku“ sediaci pozná jich všetky. Len že ak v najmenšom niečo pochybil, tak mu počaria, že viac nebude môcť ani hnúť sa z tohto stolčeka a na každý spôsob vystojí dosť strachu.

Kto zvedieť chce svôj budúci stav, roztápä olovo v luciový večer; roztopené leje mu druhý ces kľúčovú dierku alebo ces zohnutý do kolečka brezový prútik z metly a to do mysy vodou naplnenej, ktorú si sám zapiatýma nazad rukama ponad hlavu drží. Komu uleje sa kanceľ bude kňazom, komu šabľa vojakom, komu šidlo čižmárom a t. ď. Dievčence opätujú svoje liaťä olova a výklad z neho, tak ako na Andreja.

Odo dnes večera až do Vianoc chodia po domiech aj „Lucky“. Lucka je bielo oblečená ženská, navštevujúca cele ticho a nenazdajky domy svojích známych. Nemo príde na prstoch, nemo aj odíde. Jestli prestrojenú nepoznajú a na isté neuhádnu kto je, majú pred ňou bázeň a nerečú jej nič; jestli ju na isté i pod náličnicou alebo zababušenú (tak ovinutú, že tvár nepoznať) zpoznajú, odkryjú jej tvár, a povstane z tobo spoločný žart a smiech. Niekde koná Lucka aj tú úlohu, čo prestrojený Mikuláš. S bielou Luckou srovnaj vodenie Mníšek na Uršulu.

Ráno na Luciu za svet by nepožičali ohňa von z domu; bo by vyhasol všetek oheň v dome, a Bôh vie jaké ešte neščastie porobilo by sa.

Sviňské kary

Pri konci listopadu a v prosinci do Vianoc zabíjajú naši hospodári bravy čiže krmíky a krmnice. V jakejsi poctivosti stoja u nich teraz aj ošípané (svine); bo hľa, pristroja každej u večer zabitia aj kar t. j. pozvú známych a hostia sa kapusnicou alebo aj octovou polievkou, v nejž huby lebo čerstvé bravčové na kusy pokrájané; takže pečenkou, klobásami, jaderníciami čiže hurkami a mäsníkmi (mäsník t. j. črevo kašou a na dlhé kúsky pokrájaným mäsom naplnené, v Gemeri i veľmo obľúbené; tak že tieto mäsníky nazvalby som z prostonárodného remesla a obľúbenosti pôvodne pošlými slovenskými klobásami; dávajú do nich aj rasce). Niekde práve aj koláčov k tomuto karu napečú, vypekajú šišky (buchty) na sviežej masti, zarežú kapúna a čo viac. Hostina to hojná pri veselej vrave a zdravkaní si.

Tomáša, d. 21 prosinca

Najkratší deň, najdlhšia noc. I čože tu robia Slováci? Merajú noc. Nielen mládež ale i starší, mužskí i ženské sídu sa v prestrannejších izbách so svojími ručnými prácami, koľko sa jich len naprace. Od mraku do bieleho rána, pri praskote blnkotajúceho lučiva na kozube, strieda sa tu pracovanie so zábavou, veselou vravou a pomíkaním na preslinku. Dosť tu práce, dosť aj hry, spevu a rozprávok pripadne na tak dlhú noc. Takto ale celú noc prebedliť, prestrážiť, to volajú (v okolí Drienčan a bezbochyby aj inde): noc merať.

Ráno na Tomáša, keď vonku „ako železo zamrzlo“, chodia chlapci z dom do domu „s kúskom železa“ a spevavým hlasom odriekajú:

Tomáša pripadá do predtýždňa vianočného a tu započínajú už roznášať oblátky. Mendíci, žiaci i žiačky s taniermi v čistý biely obrúsok (servítku) lebo v pestrý ručník (šatku) uviazanými len liecu po dedinách i po mestečkách. Na každom tanieri viac menej vodových lebo mliekových oblátok i mädových a cukrových trúbeliek, to dľa toho ako vzáctnejší lebo chatrnejší dom, do ktorého s ními spiechajú. Príduc do domu poklonia sa pekne, zarytmujú už „vianočný vinš a radostný pozdrav o narodzení Krista Spasiteľa“ — i oddajú hospodárke tanier s vianočným darom. Zato prijímajú i donosiči nejaký dárok do ruky i na tanier pre pána učiteľa to peniaze to klobásku to i viac daru a strovy dľa majetnosti a vďačnosti hospodárovej.

V tento a nasledujúce dni stoja tiež strojby koláčov, opekancov, kvák, peracov, posuchov na lokše a druhých pokrmov k vianočným hodom, najmä kde na d. 24 prosinca pre blízkosť slávnostného dňa alebo i pre poveru (medzi vianočnými z počiatku udanú) pece na pečivo kúriť štíťä sa.

Trhy na Luciu, Tomáša a v druhé predvianočné dni sú hlavne trhy na mak, mäd a perníky (mädovniky).

Adama a Evy, d. 24 prosinca

Ešte aj na zakončenie tento deň, nímž začali sme, čoby len pre porekadlo: „Začal od Adama a Evy, aj dokončil s Adamom a s Evou“; ale aj preto, že osudné podzimné dni vládnutia strýg čiže zlých mocí zimy a smrti ukončujú sa len dnes. Lud náš považuje tento deň jaksi za deň smrti; bo o svojích na tento čas chorobou skľúčených pevne verí, že tomu už nič nebude, vyzdravie, vystrábi sa, kdo (čo jak zmorený a blízky smrti) ščastne prečká dni najdlhších nocí a dožije dnešného večera. Pre to i hádajú o nemocných a svoje mienky to na obrat smrti to na obrat života vyslovujú o nich pohovorkami: „Ten vám nedočká vianočných opekancov!“ — „Dosť dobre sa ten ešte opekancov napuká!“

Všetky dosial vypísané obyčaje a hry, povery a čary tvoria jeden nepretržený kolobeh a kde ukončujú tam i vplietajú sa v kruh a veniec svôj nedielny v deň a večer 24 prosinca. Ešte, ako hovorím, dni osudné zlých mocí v mysli a poňatí ľudu; ešte i dnes deň smrti a výraz jeho v pohovorkách o chorých, zlým a smrťou skľúčených: ale už aj oznamy radostnej všemoci života pri roznášaní oblátok, už aj prinášanie zeleňratolestí do dvorov aj iné prípravy k večeru (ako sme jich opísali na tento deň a večer z počiatku) — k večeru to a noci betlehemskej, kde zavznieva anjelská zvesť o narodzení Syna Božieho, kde chodiacim v temnosti a sediacím v stiene smrti blesk života zaskvieva sa.