ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovenská reč je vetvou alebo nárečím reči českej, či československej a spolu, s rečou poľskou a lužicko-srbskou je ona severo-západnou skupinou slovanského jazyka, ako zas ruská, s jej odtienkami tvorí skupinu severovýchodnú, a konečne slovínský, srbochorvatský a bulharský jazyk tvorí skupinu južnú. Slovanský jazyk ale patrí do rodiny arijskej či indoeuropejskej a tak spríbuznený je s jazyky najkultúrnejších národov starého i nového sveta, ako boly a sú: Indovia, Médi, Peršania, Thrákovia, Réci, Rimania, Germani. Rečová príbuznosť týchto národov je patrná i pri povrchnom všimnutí si ich jazyka^[1].

Pôvodne Slovania jednou rečou sa dorozumievali, až keď časom sa pousádzali na terajších svojich miestach, započalo sa rôznenie reči a delenie na rozličné nárečia, ktoré zas časom vyvinuly sa v reč celku a od týchto postupne zas sa odtrhly a poťažne pod vlivom podnebia a rozličných súsedov sa vyvinuly podnárečia. Takto je slovenský jazyk vetvou alebo nárečím jazyka českéko, rečového celku československého, a má tiež svoje podnárečia: západné, alebo československé v župách nitrianskej, bratislavskej a dolnej trenčianskej; severovýchodné, alebo poľskoslovenské v župe šarišskej, spišskej, abaujskej, zemplínskej a gemerskej; a stredné alebo čistoslovenské v župe turčianskej, liptovskej, oravskej, hornej trenčianskej, zvolenskej, hontianskej, tekovskej a novohradskej.

Čo v reči slovenskej bolo podané, napísané, tvorí literatúru slovenskú. Pod literatúrou rozumieme tedy súhrn tých písaných plodov ducha, ktoré myšlienkove, rečove a formou prispely k zveľadeniu kultúry, duchovného majetku v niektorom národe. A keď pritom dbáme najviac myšlienok, hovoríme o literatúre vôbec; všímame-li si ale hlavne reči, hovoríme o národnej literatúre.

Literatúra alebo spisba je čiastkou, spolučiniteľom a spolutvoriteľom kultúry a zas i jej výtvorom. Každý národ, ktorý si vytvoril literatúru, je národom kultúrnym. Keď tedy poznávame literatúru národa slovenského, tým spolu oboznamujeme sa i s kultúrou jeho. Preto je tak vzácné a dôležité štúdium literatúry u každého národa; z neho poznávame, ako smýšľal a konal národ, po čom túžil, čím sa tešil, za čo bojoval, čo pretrpel a takto stáva sa literatúra spojivom otcov a detí, a všetkých pokolení všetkých dôb národa.

Popri literatúre kultúru národa tvorí i stavileľstvo, hudba, sochárstvo, maliarstvo, ľudové umenie, spev, potom ústavy s týmito kultúrnymi prejavy súvisiace, ako školy, divadlo, tlačiarne, atď. A tak, nakoľko nám možné bude, poukiažeme na snahy národa i na týchto poliach umenia a kultúry vôbec, aby sme tak obdržali dosť celkový obraz, vzdelanosti slovenského národa.

Na území Slovenska bývali od nepamäti sveta, dávno pred príchodom Maďarov do Uhorska, ešte v dobe predhistorickej Slovania a užšie Slováci. Čo si národ tento vytvoril behom storočí, to je jeho kultúrou. A súhrn tých písaných, plodov ducha, ktoré složil národ tento, tvorí literatúru slovenskú v širšom smysle.

Ale boly časy, keď jednotlivci tohoto národa spisovali svoje myšlienky, dojmy, túžby, city v reči latinskej, potom zas i v reči nemeckej alebo maďarskej. Srieknuc sa týchto v iných rečiach písavších Slovákov, spôsobili by sme si veľkú ujmu na celkovom obraze zvlášte kultúry našej. Stredoveký spisovateľ, alebo spisovateľ XVI. a XVII. ba i XVIII. storočia prirodzene môhol sa cítiť Slovákom, alebo mohol iste mať povedomie o svojej príslušnosti k národu slovenskému, keď aj v inej reči písal, hlavne latinsky, alebo keď aj svojmu národnému cíteniu a povedomiu nedal doslovne výraz.^[2]

Takto literatúra slovenská, vzhľadom na naše pomery, musí obdržať širšú definíciu. Literatúra slovenská dľa toho bude súhrnom tých písaných plodov duchovných, ktoré na slovenskom území od Slováka boly vytvorené, v prvom rade v slovenskej a československej, potom ale i v akejkolvek, zvlášť v latinskej reči a v ktorých sa nachodí akýkoľvek vzťah k národu slovenskému, jeho dejinám, jeho reči, atď.

Takéto určenie literatúry slovenskej žiada si a sebou donáša i nové rozvrhnutie jej dejín. Deliť môžeme dejiny literatúry slovenskej na dve hlavné doby: prvú, ktorá by obsahovala i spisbu latinskú na Slovensko sa vzťahujúcu a od Slováka pochodiacu, pomenujeme Literatúrou na Slovensku, a druhú, keď už v literatúre prejavuje sa i slovenský národný duch, pomenujeme Národnou literatúrou slovenskou. Ale ako v prvej dobe budeme môcť spomenúť niekoľko prejavou národného ducha a reči, tak zase i v dobe druhej budeme nútení odvolávať sa i na plody inorečové. Doby tieto budeme zas deliť na menšie obdobia. A tak ponúka sa nám nasledovný rozvrh látky našej:

A) Literatúra na Slovensku (od počiatku po 1780.)

a) obdobie pohanské,

b) počiatky kresťanstva,

c) husitizmus a humanizmus,

d) reformácia,

e) protireformácia.

B) Slovenská národná literatúra (od 1780 do našich dní.)

a) vek osvety, prechod k národnej myšlienke,

b) romantizmus, rozkvet slovanskej a slovenskej myšlienky.

c) Mladé Slovensko, alebo československá myšlienka.