Pavol Bujnák: Stručné dejiny literatúry československej po Štúra (B) Doba národnej literatúry)

a) Vek osvety. České obrodenie. Prechod k národnej myšlienke

Smrť Giordana Bruna, veľkého italského filosofa, ktorú pre svoje svobodné smýšľanie podstúpil r. 1600 na hranici, zavdala autorite teologickej prvú ťažkú ranu. Že muž vedy i smrťou svojou potvrdil nezlomnosť svojho presvedčenia, stal sa vykupiteľom vedy zpod autority a nadvlády teologie. Všetky vedy sa postupne vysvobodzujú zpod panstva teologie, a vedecké bádanie prestáva si všímať všetkých zákazov cirkvi, stáva sa svobodným. A keď svobodomyseľní francúzski encyklopedisti a anglickí realisti rozširujú vedecké známosti, pred šírením sa nového svetla nemôže sa uzavreť ani štát a musí privoľovať, aby z vedeckých výsledkov dostalo sa niečo i do škôl. A uvoľnenie vedeckého bádania a slova prináša so sebou i požiadavky náboženskej tolerancie. Už Mária Terezia r. 1770 znovuzriaďuje školu obecnú na moderných zásadách filanthropických. Ale zvlášte Jozef II. otvára celé dvere novému duchu a zahajuje novú dobu osvietenskú svojím pamätným patentom z 11. júna 1781, ktorým zabezpečuje úplnú svobodu tlače, ako podmienku voľného myslenia vedeckého a života občianskeho. Osvobodzuje sedliactvo zpod doterajšieho tlaku, ťarchu daní uvaľuje čiastočne i na veľkostatky. Na poli cirkevnom žiada obrátiť veliké majetky cirkevné na praktické potreby svetské. Do škôl zavedie heslo: šíriť známosti praktické a napomáhať obecný blahobyt. Začnú sa zakladať ústavy ľudomilné: všeobecné nemocnice, chudobínce, nálezínce, porodnice, ústavy pre hluchonemých a slepcov. A postupne pretvoruje sa celá spoločnosť ľudská na vonok, pretvoruje sa i duch ľudský.

Nový duch doby obživí prirodzene i písemníctvo, a po strašnom úpadku literatúry českej jozefinizmus prináša jej znovuzrodenie, i menujeme dobu túto dobou národného obrodenia, ktorú charakterizuje predovšetkým voľné a kritické študium minulosti národnej a študium filologie slovanskej. Dobu túto zahajuje Učená spoločnosť česká, ktorá r. 1770 počínaním rytiera Ignáca Borna založená, menuje sa len súkromnou, r. 1784 s povolením Jozefa II. stáva sa verejnou a menuje sa Českou Spoločnosťou Nauk, až Leopold II. r. 1790 pridáva jej označenie Kráľovská. Jedným z prvých jej zakladateľov a pracovníkov je Gelasius Dobner, piarista (1719 — 1790), ktorý podrobí prísnej vedeckej kritike Hájkovu Kroniku na základe dôkladného poznania domácich i cudzích prameňov a širokého vzdelania historického, a vydáva staršie pamiatky a pramene historické. Dobnerovu činnosť doplňuje Mikuláš Voigt (1733 — 1787), piarista a profesor všeobecného dejepisu na univerzite viedeňskej, ktorý svojimi prácami a spisami z oboru numismatiky, literárnej a kultúrnej historie kriticky osvetľuje minulosť. Karel Rafael Ungar (1743 — 1807), premonstrát a biblotekár, je otcom terajšej pražskej univerzitnej knihovne, a všemožne usiluje o zachránenie zbytkov Koniášom pálených kníh. Piarista Jaroslav Schaller (1738 — 1809) študuje topografiu, miestopis Česka. František Martin Pelcl (1734 — 1801) profesor reči a literatúry českej na univerzite v Prahe, píše nemecky stručné dejiny Česka, sbiera dáta o českých, moravských a sliezských spisovateľoch z rádu jezuitského, a napíše i niekoľko monografií historických o Karlovi IV. a o Kráľovi Václavovi, nemecky napíše základy českej gramatiky a pre ľud píše Novú kroniku českú. Ako Pelcl spracúva dejiny Česka, podobne Jozef Vratislav Monse (1733 — 1793) profesor právnickej fakulty v Olomouci, spracúva historickú látku Moravy, a František Jozef Schwoy (1742 — 1806), úradník, zas ako Schaller miestopis Čiech, študuje topografiu Moravy. Ignác Cornova (1740 — 1812) profesor všeobecných dejín na univerzite pražskej, na novo spracúva a doplňuje Stránského „Respublicu Bojemu“, pre ľuď nemeckým jazykom opisuje dejiny české a tiež nemecky napíše životopis Jozefa II. a životopis humanistu Bohuslava z Lobkovic. Jan Peter Cerroni (1753 — 1826) sbiera literarno-historické dáta Moravy, a Leopold Šeršnik (1747 — 1814), jezuita a po zrušení rádu (1773) gymnazijný profesor v Tešíne, sbiera literarno-historické príspevky Sliezska.

Kritické posudzovanie starých pamiatok literárnych prináša so sebou i rozvoj vedy filologickej, a vyvinie sa nová veda, filologia slovanská, ktorej zakladateľom je Václav Fortunát Durych (r. 1735 — 1802), člen rádu pavlánskeho, vydáva staré české písané pamiatky, rečové starožitnosti, zvlášte v diele Bibliotheca slavica, ale oslnený minulou slávou národa a kmenu slovanského, dáva sa unášať citu a utráca ostrý kritický smysel. František Faustín Procházka (r. 1749 — 1809), kňaz pavlánsky, pozdejšie direktor pražských gymnázií a správca univerzitnej knihovne, upravuje textove nové vydania písma sv. a píše dejiny osvety v Čechách, a vydávajúc pre ľud aj iné staršie spisy české, ako na pr. Dalimilovu kroniku, a iné, píše k ním úvahy, kritické úvody. V takomto prostredí vystúpi konečne otec slavistiky, najväčší vedecký duch v Čechách v dobe tejto, Jozef Dobrovský. Narodil sa ako syn dragúnskeho strážmistra v Ďarmotách, blízko Rábu v Uhorsku r. 1753. Vyštudujúc gymnázium v Nemeckom Brode a v Klatovoch, a filozofiu v Prahe, vstúpil k jezuitom. Po zrušení rádu, študuje ešte teologiu a stane sa vychovávateľom v dome gr. Nostica. Roku 1786 vysvätený za kňaza, stal sa správcom seminára na Hradisku u Olomouce, a keď ústav bol zrušený, utiahol sa na odpočinok a žil v Prahe i na vidieku u svojich priaznivcov šľachtických. Roku 1792 — 93. cestoval po Švédsku a Rusku a vyhľadával po archívoch a bibliotekach staré písané pamiatky slovanské. Od r. 1795 často trpieval na duševnú chorobu asi od prepínania síl duševných. Zomrel v Brne roku 1829. Literárna činnosť Dobrovského je opravdu vedecká, a rozprestiera sa na dejiny politické i literárne, na jazyk český a vôbec na jazyky slovanské. Svoje literárne kritiky podával v prehľadoch súčasných zjavov literárnych a kultúrnych v Čechách a na Morave, v ktorých úvahách svojich javí sa ako neúnavný strážca čistoty českého jazyka spisovného a ostro vystupuje proti novotárom a kaziteľom jeho. Najvýznamnejšie sú ale jeho práce o jazyku českom. V „Dejinách českého jazyka a literatúry“ (Geschichte der böhmischen Sprache und Litteratur) z r. 1792 na širokom podklade slovanskom podáva dejiny jazyka českého, a shrnul veľký materiál literárne-historický, keď aj zväčša len bibliograficky. Dielo toto r. 1818 vyšlo v druhom vydaní, a spisovateľ na širšom vedeckom základe prepracoval v ňom najstaršiu dobu českej reči a literatúry až do r. 1526. Prvý diel svojho Nemecko-českého slovníka, ku ktorému materiál sbieral zo starých spisov českých i z reči ľudu, vydal r. 1802, druhý diel vydal po dvatsiatich rokoch. Stále sbierajúc doklady a konajúc predpráce, r. 1809 vydá ako výsledok mnohoročného svojho bádania, dôkladnú gramatiku českej reči „Ausführliches Lehrgebäude der böhmischen Sprache“, v ktorej presnejšie rozdelil skloňovanie, vedecky roztriedil slovesá na základe samohláskových a súhlaskových kmenov, ustálil prízvučné pravidlá reči českej a opravil i pravopis. Zásady ním tu vyslovené čoskoro uznaté a prijaté boly za správné a smerodajné. Roku 1822 napísal pre slovanskú filologiu dôležité dielo Institutiones linguae slavicae dialecti veteris (Základy jazyka staroslovanského), v ktorom položil základ k študovaniu staroslovenčiny cirkevnej. I v obore kritického dejezpytu zanechal hlboké stopy. Chcel dejiny české očistiť od všetkého vybájeného, ako vidíme už zo spoločného názvu „Kritische Versuche, die ältere böhmische Geschichte von späteren Erdichtungen zu reinigen“ a tu kriticky objasňuje otázky krstu Borivoja, Ludmily a Drahomíry, Václava a Boleslava, Cyrila a Methoda. Dobrovský všímal si bystre i vecí slovenských a odsudzoval Bajzovo a Bernolákovo novotárenie v reči spisovnej, a dôvodil jazykove i historicky, že slovenská reč je len v malom odchylkou od reči českej, pri čom reč česká spisovná môže čerpať a prejímať i z reči ľudu slovenského. Dobrovský svojím veľkým duchom udrel pečať na celú svoju dobu a výsledky jeho práce trvajú podnes.

Jozefinizmus hlási sa čoskoro i v peknej literatúre, v poezii, v oživení dramatickej spisby i novinárstva. Poezia doby tejto prejavuje málo úprimnosti a pravdy životnej. Václav Thám (r. 1765 — 1816) vydáva r. 1785 prvý český almanach v dvoch sväzkoch ako „Básně v řeči vázané“, kde podáva plody viacerých básnikov a veršovcov českých a slovenských, oduševnených láskou k reči materinskej. Almanachom svojím vzkriesi driemajúce sily básnické, utvorí sa novočeská škola básnická, nové pokolenie básnikov v čele s Antonínom Jaroslavom Puchmajerom (r. 1769 — 1820), farárom v Radniciach u Plzne. Puchmajer ako farár je prísny mravokárca, je osvietenský ľudomil a Slovan, vo veršoch svojich neúprimne si zahráva so smyslnou láskou. Vydal päť sbierok básní, jazykove i prozodicky bezvadných. On je prvý básnik český, ktorý skladá verše svoje dľa pravidiel prízvučných, Dobrovským ustálených a pestuje všetky vtedy módne formy básnické, ódu svetskú i duchovnú, elegiu, idylu, verše mravokárne a epigramy, pieseň anakreontickú i bájku, baladu a romancu. Kde-tu povsnesie sa i k pravej úprimnosti, menovite v básňach vlasteneckého obsahu, ako v básni o Jánovi Žižkovi. K Puchmajerovi druží sa Šebestyán Hněvkovský (r. 1770 — 1847), úradník. Pestoval anakreontické ľahké piesne, humoristickú baladu a romancu, a odvážil sa i na smiešnohrdinské epos Děvín, v ktorom v 12 spevoch ospevuje válku dievok a usiluje sa látke dodávať smiešnosti tým, že súčasné pomery, na pr. nepokoje manželské, prenáša do minulosti. Potom Vojtech Nejedlý (r. 1772 — 1844) dekan, píše obšírnejšie epické skladby, napodobňujúc hlavne Klopstocka. Najväčšieho uznania sa dostalo jeho alegoricko-didaktickej básni „Posledný súd“; napísal i viac historických básní, ako „Ottokar“, „Karel Čtvrtý“, „Vratislav“, „Václav“, ktoré výjdúc pozdejšie, zapadly bez povšimnutia.

Literáti jozefínskej doby usilujú sa šíriť všeobecnú vzdelanosť v ľude a k tomu za najvhodnejšie uznávajú javisko a noviny. Čoskoro utvorí sa spoločnosť herecká, ktorá chodiac po rozličných miestach a predstavujúc svoje hry divadelné v napochytre pripravených miestnostiach, obdrží meno „Vlastencové z boudy“. Do tejto spoločnosti patrí už spomenutý Václav Thám, ktorý napísal niekoľko divadelných kusov, rytierske dramatá s vlasteneckou tendenciou, ako „Vlasta a Šárka“, „Břetislav a Jitka“, „Švédska vojna v Čechách“. Prokop Šedivý, sám ochotnícky herec, preložil mnohé divadelné hry a sám písal frašky ľahkého slohu i humoru, ako „Masné krámy“, a „Pražští sládci“, v ktorých uviedol viac živých ľudových výjavov. Antonín Zima, kníhtlačiar, v dvoch svojich hrách „Oldřich a Božena“ a „Tharsia s Týru“ v rámci historie podáva svoje vlastenecké a osvietenské túžby. Novinami šíri novú vzdelanosť Václav Matej Kramerius (r. 1759 — 1808), menovite novinami „Krameriusovy c. kr. vlastenecké noviny“. R. 1790 sriadil si samostatnú kníhtlačiareň i sklad kníh. Bola to známa „Česká expedice“.

Literatúra. Jakubec, Dejiny lit. české; Vlček, První novočeská škola básnická; Literatúra česká XIX. stor.

Osveta, jozefinizmus na Slovensku. Prechod k národnej myšlienke. 1780 — 1820

I naši pracovnici duchovní pozorujú nové vánky jara od dávna, počujú, čo sa robí vo svete, pocítia bližšie, čo sa deje v Čechách. Ačpráve opravdová náboženská svoboda dochodí na Slovensko až o 10 rokov pozdejšie, až mandátom Leopolda II. r. 1790 a tomu primerane i školstvo sa len potom usporaduje voľnejšie, jednako spisovatelia, tepny kultúrneho života národného, pocítia včaššie nového prichádzajúceho ducha, a stávajú sa predzvestovateľmi novej doby a takto nútia úradné kruhy pripustiť svetlo i na Slovensko.

Ako v Čechách predchodcovia osvietenstva, vedátori, historici píšu ešte latinsky, aby získali i vyššie vrstvy pre veci národné, tak i u nás veda je pestovaná latinsky. K českým historikom, Dobnerovi a Voigtovi u nás pojí sa Ján Severini. Narodil sa v Strehovej r. 1716. Učiac sa na mnohých domácich školách, r. 1748 odchodí do Nemecka, do Tübing zavŕšiť štúdia, zkadiaľ po troch rokoch prichodiac do otčiny, prijme vychovávateľstvo v Štiavnici, a tam r. 1855 stane sa profesorom gymnázia, a po 34 ročnom pôsobení zomrel r. 1889. Zaoberal sa hlavne historiou Shľadúvajúc dáta o minulosti Štiavnice, odhodlá sa k väčšej práci a r. 1767 v Šoproni vydá spis „Commentatio historica de veteribus incolis Hungariae cis-danubianae“ a o dva roky pozdejšie, r. 1769 v Prešporku vyjde jeho hlavná práca „Conspectus historiae hungaricae a prima gentis origine ad memoriam nostram perductae“. Knižku venuje Ignácovi rytierovi z Bornu, zakladateľovi Českej spoločnosti nauk, svojmu dôvernému priateľovi. Vo venovaní spomína zásluhy Bornove o historickú, zvlášť numismatickú vedu, a spomína i Dobnera a Voigta, ako ktorých Born povzbudil k práci vedeckej. V predmluve spomenie historikov Uhorska, Bonfinia, Ranzanusa, Talianov, potom Thurociusa, Kazinca, Béla, Timona, Praya, Kaprinaiho, Zigmunda Podlužániho, a iných. Na Uhorsko hľadí ako na geografický celok, tak ako českí historici opisovali dejiny Čiech, Moravy, a takto podáva dosť stručne v prvej čiastke predhistoriu, o Hunnoch, asiatských a europejských, o Avaroch a Uhroch, a v druhej čiastke historiu jednotlivých panovníkov od Štefana po Máriu Teréziu. O Slovanoch hovorí s uznaním, ako o národe pokojamilovnom a kultúrnom. Jeho historia uznaná i za pomôcku školskú, dožila sa viac vydaní. Roku 1770 vydal spis „Pannonia veterum monumentis illustrata“, mimo toho viac menších pojednaní a školských učebných kníh. Z historického oboru podal prácu i Juraj Papánek, farár v Zadunajskú medzi Chorvaty, ktorá r. 1780 vyšla v Petikostoloch ako „Historia gentis Slavae“. V nej v 14 oddieloch vypráva o panovníkoch veľkomoravských, o pôvode mena „Sláv“, o pôvode Slovákov, o ich pohanstve a pokresťaneni, pokladajúc Slovákov za prakmen všetkých Slovanov. Podobný spis napísal i Juraj Sklenár kňaz a profesor na kat. gymnáziu v Prešporku, „V etustissimus Magnae Moraviae situs“, ktorý vyšiel v Bratislave r. 1784, a ktorý sa v hlavných veciach shoduje s vývody Papánka, a oba posledné spisy boly hlavným prameňom Fandliho spisu historického.

Blížiace sa jaro národnej i náboženskej svobody nachodí prvých hlásateľov medzi básnikmi, ktorí pestujúc poeziu prostonárodnú, píšu piesne ľudové, tónom veselším. Od vecí božích, od samých veršovaných modlitieb obrátia pozornosť svoju k ľudu, všímajú si jeho života, jeho prejavov ducha, sbierajú a napodobňujú jeho piesne, jeho porekadlá a príslovia. Takýto je Matej Holko starší (r. 1719 — 1785), ev. farár v Tisovci. Mnohé vzácne spisy jeho latinské ostaly v rukopise, v ktorých sbiera dáta literárné a historické o Slovensku, ako o spisovateľoch starých, o Jiskrovi na Slovensku, o českých a moravských vyhnancoch, i o reči československej. On urobil i prvú obšírnu sbierku ľudových piesní epických i lyrických starších, z ktorej i Kollár hojne čerpal pre svoje „Zpievanky“. Takúto sbierku ľudových piesní r. 1770 sostavil i Ján Buoc z Boce, liptovský zeman, vo svojom Zápisníku, a i sám napísal niekoľko napodobenín piesne ľudovej alebo piesne milostnej. Zvlášte v radoch zemanov bolo obľúbené takéto bezstarostné spievanie. Ondrej Demian, fiškál, bol známy ako vtipný príležitostný veršovec. Honťan Ján Szent-Kereszty zveršoval „Rozmúvaní o gustech“, v ktorom niekoľko dievčat rozjíma, koho by si priali za budúceho ženícha. A Turčan František Rakšányi napísal tragikomickú elegiu o ľane. Ale zvlášte nám treba vyzdvihnúť v tomto období Jána Chrastinu, ako prostonárodného básnika. Narodil sa v Púchove r. 1729. Od r. 1758 vypomáhal na lyceu bratislavskom a bol tam korrektorom československých kníh. Sám vydával tam Kalendáre a zaplňoval ich svojimi veršami, ktoré r. 1809 sosbierané vydal Tablic. V nich zveršoval rozličné anekdoty a príhody, a vďačnú látku k veršom nachodil i v živote cigánskom.

Iní zas otvorene prejavujú už svoje osvietenské myšlienky. Pavel Šramko (1743 — l812), narodený vo Veľkej Revúci, potom farár vo Veľkej Paludzi, v Nemeckej Ľupči, naposledy v Klenovci, vo veršoch svojich oslavuje nového ducha doby. On i poeziu považuje za prostriedok k šíreniu praktických životných vedomostí, a takto zveršuje „Běh Života slavné paměti Marie Terezie“ v Prešporku 1781, a v rymujúcich alexandrínoch ospieva všetky jej reformy, ako zakázala pochovávať mrtvých v kostoloch, aby neškodili živým, ako zmenšila počet sviatkov, ktoré len ku zahálke svádzaly, ako obmedzila žobranie, ako zakázala upaľovať čarodejnice, ako usadila potulných cigánov, atď. Šramko ešte prvej r. 1778 bol vo veršoch ospieval i svoju manželku Katarínu Potocký po jej smrti, čo mu viacerí za zle mali. Napísal i „Česko-slovenskú gramatiku“ pre školy, vydanú v Prešporku r. 1805. V rukopise zanechal „Recko-slovenský slovár na nový zákon“, „Vypsáni zkázy Jeruzalemské“ a „Pamětný slaup“, oslavujúci Jozefa II. v čase jeho odumretia. Iní básnici tejto prvej, počiatočnej doby osvietenstva prizvukujú a ospevujú náboženskú reformy Jozefa II., menovite ospevujú náboženskú toleranciu a vydávajú sa za ochrancov Jozefa II. proti jeho napádateľom tajným. Taký je u nás Matej Markovič, syn už menovaného Markoviča, a Daniel Baráni, liptovský zeman. Tolerančnú, náboženskú stránku jozefinizmu ospevuje i Samuel Čerňanský, syn už tiež spomenutého Jána, narodený r. 1759, farár v Pukanci až do r. 1809. Študoval v Jéne a ztadiaľ si priniesol idey racionalistické. Zapodieval sa zemepisom a fyzikou, rysovaním máp, prečítal vari všetky cestopisy, sbieral staré knihy a preložil Gellertove „Nábožné písně“ (v Prešpurku 1787), v ktorých spieva o láske kresťanskej k bližným a zasadzuje sa proti konfesionálnym treniciam. Napísal a v Štiavnici r. 1802 vydal i spis „Neihlavnejší pravidla slovenské dobropísemnosti“, vo výťahu preložil časový román „Památné příhody hraběte Beňovského“ (v Prešporku 1808). Ako osvietenského básnika tejto počiatočnej doby musíme spomenúť ešte Augustína Doležala, synovca už spomenutého gramatikára. Narodil sa v Uh. Skalici r. 1737, je kňazom v Hybiach, potom v Sučanoch do smrti r. 1802. Je spomínaný ako človek učený, kazateľ šťastný a spoločník vtipný. Keď zjavil sa tolerančný patent Jozefa II., napísal báseň „Veselost roli boží Hybské“, r. 1781, ktorú asi prečítal v cirkvi, a ktorú r. 1809 vydal Tablic v II. diele „Slovenských Veršovcův“. V nej medzi iným spieva „Shromaždení svaté, urození Pání, Poslište máličko hlas mého plesání, Muza mlčeť nesmí v tak radostném čase, Berla se nás dotkla u veliké kráse! A takť se nás dotkla, žeby i mlčení Milých muz náramné bylo prohrešení“. A ospevuje zásluhy už Márie Terezie, potom Jozefa II., prizvukujúc hlavne tiež náboženskú stránku patentu. Ale Doležal zvečnil sa zvlášte veršovanou obšírnejšou prácou „Pamětná celému svetu tragoedia anebožto veršovné vypsání žalostného prvních rodičů pádu“, ktorú vydal v Uhorskej Skalici r. 1791. V nej pôvodca Doležal podáva zveršované základy učenia kresťanského, polemizujúc s filozofmi Leibnitzom, Wolfom, s juristami a všetkými zapierateľmi a pochybovateľmi pravoverného učenia biblického. Nepodáva tu dákeho filozofického riešenia záhady o stvorení človeka, ako máme na pr. v Hviezdoslavovom „Kaine“, jednako báseň jeho je niečo hlbšieho, ku ktorej napísaniu mohol byť pohnutý čiastkami Goethovho „Fausta“, a zas jeho dielo mohlo pôsobiť na celkovú koncepciu Madáchovej „Tragédie človeka“.

O básnikoch týchto vôbec povedať môžeme, že stavali poeziu do služieb osvety národnej. Oni zveršovali všetko, čo poslúžilo ku všeobecnej vzdelanosti. Nehľadia na poeziu, ako na prameň pôžitku duchovného, ale ako na prostriedok šírenia známostí všeobecných, deje a zemepisných, ako na prostriedok kultúry.

Ako básnika a osvetového pracovníka a jednako so všetkým osvetovým pokrokom nie úplne spokojného človeka spomenieme Michala Inštitorisa-Mošovského. Narodil sa na Bystričke v Turčianskej župe r. 1733 z rodičov zemanských, štúdiá zavŕšil vo Wittenbergu a čoskoro stal sa kazateľom v Bratislave, kde pôsobil až do smrti r. 1803. Ako človek bol opravdový osvietenec a ľudomil. Sbieral a skupúval knihy, ktoré poručil gymnáziu bratislavskému i s istým peňažným obnosom, z ktorého úrokov mal byť platený bibliotekár. V dome svojom choval chudobných študentov, podporoval všemožne literatúru a osvetu ľudu. Sám písal a vydal viac teologických spisov, on napísal i osvietenskú predmluvu k Michalkovej knihe o mátohách. Ale nesúhlasil so všetkým, čo prinášala nová doba. Roku 1793 vydal spis „Strom bez kořene a čepice bez hlavy“, to jest nešťastný stav krajiny bez krále, a města bez vrchnosti, při příležitosti nešťastné francuzské revolucie“, a v ňom príklady zo starého zákona i z dejín usiluje sa dokazovať neprávosť francúzskej demokracie; dľa neho je to veliká bláznivosť, žiadať rovnosť medzi ľuďmi a dôvodí, že i anjeli nebeskí majú svojho archanjela, i pekelní diabli svojho Lucifera a Belzebuba, i zbojnícke bandy majú svojich vodcov; tým viac musíme mať my rozumní ľudia vrchnosť, ktorá je božím obrazom a námestníkom na zemi. A ešte jeden podobný spis vydal Inštitoris r. 1799 „Od Boha zlomená pýcha našich i božích nepřatelů“, v ktorom prezradzuje svoju radosť z nezdaru Napoleonovej africkej výpravy a dúfa, že je to začiatok úplného úpadku francúzskeho národa, ktorý nesie vinu na šírení sa demokratických zásad.

Mnohí učení mužovia usilujú sa i vedu prístupnou urobiť pre ľud, aby ho tak povzniesli ku pravej osvete. Ján Tonsoris, narodil sa vo Vrbovém, v Nitrianskej, doštudoval vo Wittenbergu, kde r. 1746 vydal spis „Otevrení Písma Svatého s pripojenou jeho Summau i Historií k pravému Biblí Páně užívání“. Stal sa farárom v Istebnom v Orave, ale pre chorobu musel sa utiahnuť do odpočinku, a hľadajúc pre seba uzdravenie, čo počítal z lekárskych kníh, podal i pre ľud slovenský r. 1771 v Skalici v knižke „Sana consilia medica, aneb Zdravá Radda Lékařská — s pripojenou domovní Apatéčkou“. V nej poučuje o rozličných nemociach, ako i o rozličných čiastkach tela, a dáva lekárské rady, domáce lieky, v ktorých ale mnoho je i pochybných ľudových receptov. Na konci lekárské zdravotné pravidlá k vôli lepšiemu zapamätaniu shrňuje do veršov, na pr. „O poledním spání“ takto radí „Strež se poledního spání, Leč málo spi po ustání; Ide z něho lenost, zimnice, Bolest hlavy, flus a více“. Pavel Michalko, učiteľ v Sv. Martine pri Tapiove, pozdejšie v Piliši. Roku 1799 napísal knihu, ktorou chce poslúžiť osvete „Rozmluvání učitele s několika sedláky o škodlivosti pověry“. Knižka je písaná v dialogoch, učiteľ odpovedá na otázky, alebo poznámky nadhodené sedliakmi, a rozumovými dôvody podvracia ich poverčivosť. Takúto osvetovú prácu by si prial Michalko i od druhých učiteľov. Rozmluvy svoje rozdeľuje na 18 večerov, keď po práci dennej sídu sa k učiteľovi sedliaci a on ich pobaví užitočným rozhovorom. Obsah večernej rozmluvy shrnul vopred to veršoch, na pr. „Mátohy, Obludy noční a Strašidlá, Jenom v hlúpé hlave mívají svá býdla. Protož neboj se jich, ani o pul noci; Neb žádné nad tebou nemohú mít moci. Zemrelých podobně neostýchej se nic, neb jich zde na zemi nemůžeš spatřit víc. Co lidé o těchto často mluvívají, To sú pletky, které základu nemají“. Alebo „Stryga, Čarodejník, jako lidé praví, Ďábelství nemají, jen rozum nezdravý“. Atď. Knižka bola s radosťou uvítaná, lebo ako sám píše v predmluve k druhej svojej knihe, prosil ho „ne jeden z prátelů a ze známych, abych opět něčo podobného, a slovenskému národu užitečného k vytlačení sepsal“. A po uvažovaní, čo by národu najužitočnejšie bolo, odhodlá sa napísať najprv, ako prvé dielo ďalších osvetových prác, „Fyzika aneb Učení o Prirození (Nature), k prospěchu, jak celého Národu, tak zvlášte Lidu obecného, a pekného Umění žádostivého“. Napísal ju ešte r. 1808, ale v Budíne tlačou vyšla len r. 1819. Michalko i tu chce vzdelávať široké vrstvy národa a síce poučovaním o takých prírodných zjavoch, ktoré u nerozumných najčastejšie budia pôverčivosť. Možno, že tak pozde, o 11 rokov po napísaní, vyšla táto kniha, pôvodca znechutený, nesplnil sľub a nepísal viac. Danielel Lehocký, ev. farár v H. Mičinej, ešte ako študent v Jéne r. 1784 napísal a potom r. 1786 v Prešpurku vydal spis „Kniha o mudrém a křesťanském vychovávání dítek“, v ktorom prezradzuje známosti historické. V prvom diele pojednáva o dietkach samých, ich vlastnostiach a vývine, v druhom diele o rodičoch a učiteľoch, akí majú byť, aby zdarne vychovávali dietky. Horlením proti bludom a poverám a za náboženskú snášanlivosť prezradzuje sa v ňom tiež muž doby osvietenskej.

K šireniu osvety ako najvhodnejšie sa ponúkaly noviny, a 1. červenca r. 1783 začaly vychodiť „Prešpurské Noviny“. Vychádzaly v stredu a v sobotu, dvakráť v týždni na 8 stranách, na štvrť hárku. Nakladateľom ich bol bratislavský mestský úradník Daniel Tálai a redaktorom z prvu Štefan Leška, rodák z Vrboviec Nitrianskych (*1757), ktorý v tomto čase bol korrektorom československých kníh v Bratislave, pozdejšie bol superintendentom v Čechách a naposledy kazateľom v Malom Kéreši v peštianskej župe, kde i zomrel r. 1818. Leška bol i dobrým básnikom a viac jeho epigramov zjavilo sa v almanachoch Puchmajerových. Pomáhal i Dobrovskému pri sostavovaní slovníka a sám napísal latinsky „Elenchus vocabulorum europaeorum cumprimis slavicorum Magyarici usus“, vydaný v Budíne r. 1825, v ktorom sostavuje slová maďarské z iných europejských, zvlášť slovanských jazykov prevzaté. Po Leškovi redigoval a písal „Prešpurské Noviny“ Ján Vyskydenský, pozdejší ev. farár trnavský, a naposledy Ján Šinkovic. Vychodily za štyri roky, do 30. června r. 1787. Všímaly si najviac vecí vojenských a cirkevných, a spomly s času na čas niektorú novovyšlú knihu. Od r. 1785 v B. Bystrici vychodil mesačne poučný časopis „Staré Noviny Literního Umění“, ktoré vydával Ondrej Plachý, zeman z Vrbovku v Honte, narodený r. 1755. Po zakončení študií na univerzite v Lipsku je za 20 rokov farárom v Turčianskom Sv. Martine, potom od r. 1804 do smrti r. 1810 v Novom Meste nad Váhom. „Staré Noviny“ nosily i druhý charakteristický nápis „Spolusebrání rozličných spisů z všelikého umění historického, geografického, filozofického, fizikalského, hvezdářského a ökonomikálského k užitečnému času trávení v umění zběhlých slovenského jazyka milovníků a k potřebnému naučení mladého věku lidí, z částky z jiných kníh vytáhnutých, a v slovenské čisté rúcho oblečených, z částky pak v nove vydělaných“. Noviny priniesly i obraz Jozefa II. Ondrej Plachý i mimo novín svojich napísal a vydal viac kníh. Opísal obšírne snem z r. 1791, vydal agendu, kancionál, funebrál, postillu, mluvničku latinskú s vysvetlivkami slovenskými, maďarskymi i nemeckými, a viac latinských prác, týkajúcich sa dejín evanjelikov v Uhorsku, zanechal v rukopise. Skladal rád i verše. Do novín písaval články z oboru filozofie a historie. Jeho osvietenské stanovisko prezradzuje nám jeho článok „Snášelivost“, totiž náboženská, v ktorom hlása, že všetci sme bez rozdielu národného, náboženstva a stavu spolubratia a spolusestry, slovom bližní.

Jedným z najusilovnejších spolupracovníkov Starých Novín bol Ján Hrdlička, narodený r. 1741 v Modre, študoval v Jéne, naposledy je farárom v Maglóde do smrti r. 1810. Z Maglódu posiela svoje články do Starých Novín. Ospieval i tolerančný patent a slávnosti posviacania chrámov. V Starých Novinách je viac ľudopisných a historických článkov, ale najvýznamnejšia je jeho stať „Vznešenosť řeči české neb vůbec slovenské“, v ktorej proti germanizujúcim snahám Jozefa II. bráni jazyk i národnosť svoju. Uvádza najprv historické dôvody na obranu slovanského jazyka a národa, že Homeros, ktorý žil 912 rokami pred Kristom, už spomína Hetenotov, ktorých totožnosť so Slovany sa všeobecne uznáva, a že niekdajší Hetenoti, Veneti a Sarmati už za starých čias si zamenili tieto názvy na spoločný názov Sláv od slávy, ako i Reci si dali meno hellénes, to jest jasní, slavní. Potom dôvodí rozšírenosťou slovanskej reči; ďalej jej príjemnosťou a obľúbenosťou, a spomína, že si ju obľúbili Karel IV., Václav IV., Jiří Poděbradský, Ferdinand I., Rudolf II., Matiaš, Mária Terezia i Jozef II.; ďalším dôvodom je bohatosť reči slovanskej, potom jej ohebnosť a prispôsobivosť, jej čistota a jej prednosť, totiž že kým jazyky na pr. romanské majú svoju matku v latine, zatiaľ slovanská reč je nie dcérou žiadnej inej reči, ale je sama v sebe matkou, a posledný dôvod je užitočnosť tejto reči. Hrdlička napísal túto obranu reči československej za príkladom viacerých Čechov, menovite za vzorom Jána Aloiza Hankeho, z ktorého, i prevzal jedno-druhé, na ktorého sa i sám odvoláva.

Tiež jeden z hlavných spolupracovníkov Starých Novín je Juraj Ribay (pôvodne Ryba, sám sa raz zapísal Ribbay), narodený v Zay Uhrovci r. 1754. Školoval v Ozore, potom v Zay Uhrovci, od r. 1764 v Štiavnici a k vôli maďarčine šiel do Zadunajska. Povolaný za organistu ide do Modry, až zatúžiac po vyššej vede, r. 1779 odchodí do Erlang na univerzitu a popri teologických poslúcha i prednášky prírodovedecké, po polroku odchodí do Jény a poslúcha teologické a filozofické prednášky. Prázdniny využíva, aby poznal väčšie mestá Nemecka, ako i vynikajúcich mužov, a v Berlíne, len aby uzrel Veľkého Fridricha, sotrvá dva týždne. Keď v sept. r. 1782 navracia sa do otčiny, ide cez Prahu, aby — ako sám píše — videl, aké má tolerancia úspechy. Malá cirkev protestantov chcela by ho tam hneď podržať ako svojho kazateľa, ale zatúžil po domove. Za 16 dní pobytu v Prahe, tu obznal sa s Ungarom, Seibtom a inými. Príjduc domov, r. 1783 obdržal povolanie do cirkvi Príbovskej. Roku 1793. v Prahe osobne sa spoznal s Dobrovským. Naposledy je farárom v Torži, a tam umrel r. 1812. Rybay je pravý osvietenec. Už i na cestách svojich všade zaujíma sa o učencov a veľkých mužov ducha, zaujíma sa o slovanské pamiatky, sbiera československé spisy, a doma usiluje sa, síce marne, založiť spoločnosť literárnu. Do Starých Novín prispieva článkami menšími jazykozpytnými a bájeslovnými. Mimo toho vydá viac kníh osvietenských, ako Katechizmus o zdraví (v Pešti r. 1795), Pravidla moresnosti (tiež tam a vtedy) Príručná knižka o polním hospodárstve (v Budíne r. 1797.), v ktorých osvecuje a poučuje ľud. Ale hlavný význam Rybayov je v jeho vedeckých, v rukopise pozostalých spisoch. Sostavil: Slovník slov biblických, Slovákom nezrozumiteľných; Slovanské slová prijaté do maďarčiny; Slovenské idiotikon, ktoré vo dvoch dieloch obsahuje originálné slová, výrazy slovenského nárečia; Príslovia československé; úvahy o starších literárnych i kultúrnych snahách Slovákov v Uhorsku. Z prác týchto rukopisných čerpal Palkovič pre svoj slovník.

Ako spolupracovník Starých Novín spomenutia hodný je i Michal Semian, narodený v Hradišti pri Skalici r. 1741. Učil sa v Halle a v Jéne, bol rektorom gymnazia v Ratkovej, konrektorom prešovského kollegia, naposledy kazateľom v Pezinku, kde umrel po r. 1812. Sernian bol veršovníkom, ktorý už v Jéne zveršoval „Utrpenie Kristovo“; v hexametroch zbásnil i „Otčenáš“, na pr. „Otče! který v nebesích v veliké cti a sláve prebýváš, Dejž, a učiň ať tvé po všem světě jméno světíme…“ Ku sobášu Štefana Lešku napísal „Rozličné svadební verše“. Z maďarskej pôvodiny Ignáca Mészárosa zpracoval do slovenčiny román Kartygam, ktorý v Prešpurku vydal r. 1790 pod názvom „Pri dobití budínskeho zámku do zajetí kresťanského padlé, Kartygam rečené (potom Krystýna nazvané) turecké slečny, kišassoňky, rídké a pamatné prípadnosti“. A napísal i dejepis Uhorska v dvoch dieloch „Kratičké historické vypsání knížat a králů Uherských od nejdávnejších až do prítomných časů, z hodnoverných historických písem a v slovenském jazyku — vydané“, v Prešpůrku r. 1786. Ale Semian držiac sa zväčša prameňov cudzích, neprezradzuje veľmi svoje národné smýšľanie a práve panujúcemu Jozefu II. venuje najviac miesta, opíšuc podrobne reformy jeho.

Monografiou historickou chce i Ondrej Braxatoris, učiteľ v Krupine, prispieť k osvieteniu ľudu aspoň svojho okolia, a r. 1810 v Prešpurku vydá spis „Letopisové Krupinští“, v ktorom vedie ho „láska vlastenská“, aby opísal i vôbec prvé deje svojho kraja i potom dejiny svojho mesta.

Katolíci doby osvietenskej. Jazyková odluka

Protireformačná tendencia jezuitov na Slovensku trvala dlhšie, a ani Jozefa II-ho osvietenstvo nebolo vstave ju úplne pretrhnúť a zahatiť. Takto pochopíme stanovisko Jozefa Ignáca Bajzu, ktorý nechce ani vedeť o reformách jozefinských a ktorý i rečove sa trhá od československých spisovateľov, ba i od bernolákovcov. Narodil sa v Predmieri na Považí r. 1754, na viac miestach farárujúc, konečne ako kanovník v Bratislave umre r. 1836. Literárne pracuje mnoho. Vydal v 5 dieloch (v Trnave r. 1789 — 96) populárny teologický spis „Krestanské katolícke náboženstvo“, málo pôvodný. Po vzoru didaktických a paedagogických románov, aký bol i Fénélonov Telemach, napíše i on dvojsväzkový román „René mládenca príhody a skúsenosti“ (v Prešpurku r. 1783 a 1785), kde rozvlačne, nudne podáva školácke vypravovania, chcejúc predovšetkým morálne poučovať, pritom už i tu prezradzuje svoju nevoľu proti novotám Jozefa II. Potom dal sa i na veršovanie a r. 1794 v Trnave vydal „Slovenské dvojnásobné epigrammata“, v ktorých na pr. takto vtipkuje: „Juž pre líky také sa vás my lekáme; a lekárov z leku, ne z líku voláme“, alebo „Manželstev v nebesach neni, jest ale tam mnoho lásky; manželstev mnoho jest na zemi — lásky neni!“ Vidíme, že ani obsahove mnoho neznamenajú. A dvojnásobnými ich menuje preto, poneváč čiastka epigramov je rýmovaná, druhá čiastka bez rýmov, časomerná. A nakoľko uchvátilo Bajzu rečové novotárenie, vidíme hneď z toho, že rýmované epigramy menuje „jednakokonco-hlasnými“, časomerné ale „Zvuko-mírnými“. Podobne vtipkuje prósou i v knižke v Trnave r. 1795 vydanej „Veselé učinky a rečení — k stráveniu trúchlivých hodín“, v ktorej podáva päťsto anekdôt zo života žien, sedliakov a cigánov. V poslednej práci svojej „Príklad ze sv. Písma“ v Trnave r. 1813 vydanej, vo veršoch „jednako-konco-zvučných“, tedy rýmovaných podáva dákusi teoriu mravoučnú s ostrím protiosvietenským. Tu osvietenstvo menuje doprosta „pekelným učením“ a pristával by i na Koniašovské pálenie osvietenských kníh a na násilie. Ale Bajza i pre svoje epigramy, i pre svoje jazykové stanovisko do protivy prišiel i so samým Bernolákom.

Opravdovým osvietencom medzi katol. farármi je Juro Fándli. Narodil sa v Ompitále blízko Bratislavy r. 1754. Vyštudoval v seminári budínskom, je farárom na viac miestach, naposledy v Naháči. Umrel 1810. V prvom spise svojom „Dúverná zmlúva mezi mníchom a diablom o prvnich počátkách, o starodávných a o včulejších premenách reholníckých“, vydanom v Prešpurku 1789 Fándli hlása jozefinsky odpor proti rádom mníšskym, odsudzuje ich prílišný vzrast, lebo tým trpí ujmu svetské kňazstvo: množstvo rádov je i národohospodárskou ťarchou spoločnosti ľudskej; kláštory sú len útulkami nečinného a neosožného premýšľania. Ale hlavná zásluha jeho spočíva v jeho poučných spisoch praktického rázu, ako „Pilní domajší a polní hospodár“, v piatich sväzkoch (1792 — 1800), „Zelinkár“ (v Trnave 1793), „Slovenský včelár“ (v Trnave 1802), v ktorých v duchu osvietenstva chce vychovávať ľud k praktickému životu, k lepšiemu využitkovaniu pôdy, k intenzívnejšiemu hospodárstvu. Vydal i 2 sväzky kázní. Tiež v duchu osvietenskom pozerá i na minulosť svojho národa, a už v predmluve k Pilnému hospodárovi píše o „slávnom slovenskom národe“, pričom Slovák mu je toľko ako Slovan, a Slovákovo meno pochodí od slávy, a Slovák starú hrdinskú slávu má teraz zameniť na slávu ducha, menovite literárnym umením. Z takéhoto stanoviska, keď Slovák je dedom všetkých ostatných Slovanov, vyplýva jeho požiadavka, aby Slovák písal vlastnou svojou rečou svoje knihy. O minulosti slovanskej Fándli složil i stručný latinský výťah „Compendiata historia gentis Slavae“ v Trnave 1793, ku ktorému látku čerpal zo spisu Papánkovho a Sklenárovho.

V obore filologickom hovie požiadavkám osvietenskej doby Anton Bernolák. Narodil sa v Orave, v Slanici r. 1762 z rodičov zemanských. Učil sa v seminári trnavskom, kde študoval protireformačné spisy jezuitské, potom v seminári bratislavskom, kde sa účastnil študií slavistických. Na posledy bol farárom a dekanom v Nových Zámkoch, kde umrel r. 1813. On osvojil si tiež historickú mienku Papánkovu a Fándliho, že Slováci sú prakmenom všetkých Slovanov, a takto žiada pre nich zvláštny spisovný jazyk. K vôli tejto hlavnej myšlienke svojej píše „Dissertatio philologico-critica De Literis Slavorum“ a odrazu sostavuje i druhý spis: „Linguae Slavicae per regnum Hungariae usitatae compendiosa simul et facilis Orthographía“ v Prešporku 1787, a v spisoch týchto vyzdvihuje západný, trnavský dialekt za spisovnú reč slovenskú. Mluvničné pravidlá rozviedol v knihe „Grammatica slavica“ v Bratislave 1790. Ako zavŕšenie týchto linguistických prác mal byť veliký jeho „Slovár Slovenský česko-latinsko-nemecko-uherský: seu Lexicon Slavicum bohemico-latino-germanico-ungaricum“, ktorý pripravoval za celý čas svojho života, ktorý ale len po smrti Bernolákovej vyšiel v Budíne r. 1825 — 27. Slovník tento s kritického stanoviska ďaleko zaostáva za podobnými výkony iných slovanských literatúr a sám Šafárik ho odsúdil, že na Slovár Bernolákov škoda bolo papieru. Ale i jeho rečové novoty zaslúžene zatracoval už Dobrovský; také názvy, ako dobročitánlivosť (orthoepia), slovpremenení (etymologia), hlasuznak (accent), medzokládka (parenthesis), znakopovolaňá (uvodzovka „“), ukroj (paragraf §), ako jazykové nemožnosti nemohly sa ujať. V pravopise chcel vyobcovať y. Vôbec Bernolák nevšímal si tak živej reči ľudu, známosti svoje čerpal zväčšia len z jezuitských spisov.

Do skupiny Bernolákovskej prislúchajú ešte niekoľkí spisovatelia a prekladatelia. Menovite Juraj Palkovič (1763 — 1835), kanovník ostrihomský, bol štedrý podporovateľ literárnych prác. Sám preložil a vydal celé Svaté Písmo, a z divadelných hier Petra Metastasia, italského spisovateľa, z nemeckého prekladu do bernoláčtiny preložil šesť kusov a vydal v Trnave 1801 ako „Duchovné Divadlo“. Ako duchovní spisovatelia, kázňami svojimi vynikli Adalbert Gazda, Anton Benčič, Ondrej Mészáros a Michal Rešetka, ktorý posledný bol horlivým sberateľom kníh a vydavateľom rukopisov. Aj kardinál arcibiskup ostrihomský Alexander Rudnay (1760 — 1831) narodený v Sv. Kríži, vydal svoje „Kázne príhodné“, podporoval literatúru bernolákovskú a zvečnil sa v dejinách slovenských slovom: „Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus ero!“

Učené spoločnosti na Slovensku

Duch osvietenský požadoval, k vôli hlbšiemu pestovaniu vedy národnej, zakladanie vedeckých, učených spoločností. Ako v Česku mali už od r. 1770. Spoločnosť Nauk, tak na Slovensku Bernolák zorganizoval na vydávanie slovenských kníh prvú učenú spoločnosť so sídlom v Trnave, ktorá od konca r. 1792 pôsobila ako „Učené Slovenské Tovarišstvo“, alebo „Tovarišstvo literného umeňá“. Ako odbočky spoločnosti tejto boly Tovarišstvá vidiecke v Nitre, v Rovnej, v B. Bystrici, v Jágri a v Rožňave. Tovarišstvá tieto prakticky šírily latinské učenie Bernolákovo a rozširovaly knihy bernolákovské v Trnave tlačené. Po niekoľkoročnom trvaní spoločnosť táto zahynula.

Protestantskí spisovatelia a národovci tiež už od dávna uvažovali o založení učenej spoločnosti, až konečne superintendent Adam Lovich, Martin Hamaljar, tiež superintendent, Bohuslav Tablic, Ladislav Bartholomaeides, Michal Sepeši a Juraj Palkovič a viacerí r. 1801 i uviedli do života „Spolek literatúry slovenské“ k vydávaniu a šíreniu dobrých československých kníh; ale spolok tento pre vzájomnú revnivosť jeho tajomníkov čoskoro zaspal. Títo istí mužovia, ku ktorým pridali sa i druhí, ako Ondrej Plachý, Michal Semian, Michal Inštitoris Mošócy, Štefan Leška, Pavel Sramko a ešte viacerí, r. 1803 založili pri bratislavskom ev. lyceu stolicu reči a literatúry československej, spojenú s ústavom tiež takého (Institutum linguae et literaturae slavicae). A tiež títo istí mužovia a s nimi ešte Rybay a Seberiny r. 1812 na podporu československého písemníctva v okolí banskom založili „Literární společnost baňskú“, pri ktorej na spôsob bratislavský postavili i katedru reči a literatúry slovenskej na lyceu banskoštiavnickom. Dušou spoločnosti tejto je jej tajomník Bohuslav Tablic.

Konečne r. 1808 na počínanie Mateja Holku ml. utvorila sa učená spoločnosť pre Malohont so sídlom v Doľnom Skalníku, Erudita societas Kis-hontensis, Učená spoločnosť malohontská, ktorá si vytkla za cieľ: založiť biblioteku, ktorej prístrešie dal a ju i knihami obdaril Ján Feješ zeman; vydávať knihy pre školy a ľud, pestovať vedu všetkých odborov a vo všetkých krajinských rečiach a tak šíriť osvetu v ľude. Spoločnosť táto v septembri r. 1809 majúc prvé zasadnutie spojené s prednáškami a recitaciami, od tohto času až do r. 1830 vydáva svoje každoročné letopisy, „Solennia bibliothecae Kishontanae“, až prežitá dobou zanikne.

Spisovatelia banskej učenej spoločnosti

Už spomenutí zakladatelia „Spolku literatúry slovenské a Literární společnosti baňské“, boli všetci literárne činní. Spolok nevydával síce žiadneho letopisu, členovia jeho niektorí prispievali článkami do Plachýho Starých Novín, ale pracovali a vydali knihy. Prvé miesto medzi nimi patrí Bohuslavovi Tablicovi. Narodil sa v Českej Brezovej v Novohrade r. 1769 ako syn učiteľa. Učil sa doma u otca, potom k vôli maďarčine na maďarských školách v Lapujtó a v Tóth Györk. Pozdejšie navštevuje gymnázium v Dobšinej a v Bratislave, tam 2, tu 6 rokov, a odchodí na zavŕšenie štúdií do Jény. Tu študuje filosofiu, teologiu, historiu, prírodovedu, starožitnosti, menovite ale reči nemeckú, francúzsku a anglickú. Po poltreťaročnom štúdiu v Jéne prichodí domov a súc vysvätený za farára, prijíma stanicu v H. Rykynčiciach. Po dvoch rokoch r. 1795 prechodí na Jaču, odtiaľ po siedmich rokoch do Skalice a ztadiaľto po troch rokoch povolaný je do Kostolných Moraviec, tu pracuje za 26 rokov, do smrti 1832. Tablic je akoby reprezentantom osvietenstva na Slovensku, uňho sa javí najjasnejšie každá snaha doby tejto. V každom obore, v ktorom pracuje, v teologii i v hospodárstve, v literatúre a poezii, všade sa javí mužom svojej doby, pravým osvietencom. Jeho vlastných spisov, i ním preložených a vydaných je dobre vyše 20. Tu spomenieme si hlavne jeho spisov na dejiny literatúry sa vzťahujúcich, ale aj jeho osvietenské snahy predstavujúcich. Aby ľud bol poučený o svojich právach, preloží z maďarčiny a vo Vacove r. 1801 vydá spis „Krátičká summa práv uherských“, kde v predmluve hovorí, že „by pak i ta částka vlastenců naších, jenž Slovensky mluví, též známosti nabýti mohla“, pričinil sa k preloženiu knižočky do „Slovenského jazyka“ a pri prekladaní rídil sa knihou práv mestských kráľovstva Českého a markrabstva Moravského a nemal príčiny nových slov právnych vymýšľať. Prejíma tedy právnickú terminologiu českú, lebo „Čechové jíž pred několika stoletíma všecka takováto k vedení při potřebná slova v řeči své měli“. Tiež vo Vacove r. 1802 vydal preklad Špaldynkovho spisu „Určení člověka“ a odôvodňujúc svoju prekladateľskú prácu, hovorí, že v prvom rade také spisy zasluhujú byť preložené do slovenskej reči, ktoré „nejen k poučení lidí o věcech nejdůležitějších slúží, ale i k napomožení mravnosti, jakožto nejvyššímu lidských snažností cíli smerují“. Tu máme Tablicom označený celý osvietenský program. Roku 1808 vydáva na novo prehliadnutú „Augšpurskú Konfessý“, ale pripojuje k nej i na 253 strán obšírný spis „Kratičká Historie Augšburského Vyznáni“, kde zväčša opisuje pomery cirkvi evanjelickej a osudy jej kňazov v Uhorsku a shrňujúc všetek materiál kultúrno-historický, stáva sa tak prameňom cirkevnej i kultúrnej historie Slovenska. Podobná myšlienka ho vedie i vo vydávaní „Poezie“, z ktorej za 6 rokov (od 1806 do 1812) vydá štyri sväzky. Tablic i sám veršuje zdarne, ale cenu týmto jeho sväzkom „Poezie“ dodávajú úvody obšírne na 80 — 90 strán, v ktorých shrňuje všetko, čo môže o živote a literárnej činnosti spisovateľov slovenských XVI., XVII. a XVIII. storočia, a takto v mnohých otázkach jediný prameň pre literárneho historika. Z tejto snahy jeho, zachrániť všetky písomné pamiatky, vyplýva i vydanie jeho „Slovenští veršovci“, vo dvoch sväzkoch (I. v Skalici 1805, druhý vo Vacove 1809), kde sbiera a vydáva staré tlačené, už sa tratiace básnické plody z XVIII. storočia, alebo i len z rukopisov jemu známe lepšie, významnejšie tvorby, ako Chrastinove, Demianove, Sabóve a Doležalove, a iných. Osvietenským ideám slúži i obľúbená knižka jeho „Lidomil, poučujúcí, kterakby lidé mnohým života nebezpečenstvím opatrne vyhnúti, a v ně upadlí šťastne retováni býti mohli. Kniha pro každého,“ vo Vacove 1813, kde poučuje ľud, ako sa má držať v búrke a hrmavici, čo robiť v nebezpečenstve ohňa, vody, zemetresenia, vojny, zdivelých koní, zlodejov, moru, hladu, atď., potom tiež poučuje, ako sa chovať v nemociach nákazlivých, ako pomáhať topiacim sa, zdanlive mrtvým, zmrzlým, obeseným a zaškrteným, uduseným, od besných zvierat pohryzeným atď. Tablic prekladal viac z anglického a r. 1831 v Budíne vydal „Anglické muzy v československém oděvu“, preložil a v Budíne r. 1832 vydal i Boileaua Umění basnícské (L’art poétique).

Tablic, ako povedané, bol i básnikom, a v štyroch sväzkoch „Poezií“ popri literárno-historickom a bibliografickom úvode podával svoje básnické plody. Je i tu v základe literárno-kultúrnym historikom. Spracúva vo veršoch povesti, ako o Žibritove, ospieva každý kultúrny pohyb, ako založenie učenej spoločnosti, alebo veršom pozdraví nejaké meniny literáta a maecena, pritom ale vždy aspoň v poznámkach spomenie kultúrno-historické vzťahy, v literatúre zvečnelého dákeho príbuzného, alebo vysvetlí pôvod názvu hradu, obce, o ktorom a ktorej spieva. Ináč i vo veršoch svojich hlása novú dobu, osvietenstvo. Keď vydáva IV. sväzok svojich Poezií, venuje ho patronovi Jurajovi Zmeškalovi, a vo veršovanej dedikácii píše „Máli Slovák zahynúti V těžkém bludů vězení, Nemáli ho oblesknúti Nikdy slunce umení? — Slušnéli jest držeti ho V večné neumelosti? Zdali hrích jest polámat jeho Pověr, bludů temnosti? — Ó, ten původ světla věčný Preje světa celému Pravdy.“ A ďalej hovorí, že priahať ľud v jeho poroby, znamená nebu odporovať, a „Ríši bludů, pověr bořit, Šířit pole umění, Jestiť světu štestí tvořit, Praudy stavit trápení.“ Sú to slová opravdu osvietenské. Tablic v básňach svojich prezradzuje často horúce slovenské národné cítenie, spieva už i o odrodilcoch a maľuje im mravnú katastrofu pred oči. Niekde napodobní zdarne pieseň ľudovú. Ináč skladá verše v duchu doby, ale formou drží sa pravidiel prízvučných, Dobrovským ustálených.

Druhým vážnym činiteľom tejto skupiny je Juraj Palkovič, narodený v Rimabani r. 1769. Študoval spolu s Tablicom v Jéne, potom v Bratislave súkromne vyučoval, až r. 1803 na utvorenej stolici reči a literatúry slovenskej stal sa profesorom, ktoré povolanie dosť nesvedomite zastupoval až do smrti r. 1850. Literárne bol činný nie menej, ako Tablic. Slohove je vzorným spisovateľom, ktorý si osvojil dokonalú čistotu spisovnej reči biblie kralickej, a pri pravopise konservatívne vytrval i potom, keď Jungmanom odporúčané novoty všeobecne prijaté boly. Ako Tablic, i Palkovič uverejňoval verše svoje z počiatku v almanachoch Puchmajerových, a r. 1801 vo Vacove vydal sbierku svojich veršov v knižke „Muza ze slovenských hor“, kde na starý spôsob ospevuje neprežitú ľúbosť, ženské bozky, malinové rty, liliové líce, víno, rozličné dobrodružstvá, ačpráve sám žil čo najsvätejšie, najskromnejšie. Palkovič zapodieval sa tiež i prekladaním Homera, ale ako vôbec verše jeho, i preklad I. spevu Iliady sotva zasluhuje spomenutia; epithetá jeho, ktoré chce otrocky podať, ako Achilles „brzkonohý“, Zeus „mrákotoshánič“, lode „kvapněpryčběžíci“ sú rečové nemožné. Zveršoval i zemepis „Známost vlasti uherské“ v Prešporku 1804. Ako osvietenec pravý, usiluje sa i on vzdelávať a poučovať ľud, praktickými, poučnými knižkami. Ešte r. 1788 bol preložil z francúzštiny a v Skalici vydal knihu „S. A. D. Tissota Zpráva pro Lid obecný“ ve vsech bydlíci, kterakby zdraví svého chrániti, a v nemocech sobě pomáhati měl, k obecnému dobrému“. V dlhšej predmluve uvádza všetky lekárske spisy české, a píše, že i Slováci v Uhrách se pokušovali ten nedostatek doplňovati a uvádza lekársky spis Štefana Pepicha, spis Vebera o moru, a Tonsorisovu Zdravú radu. Chcejúc, „ne jenom krajanům mým, nýbrž i súsedním Moravanům a Čechům prospěšně poslúžiti, o to sem se príčinil, abych jej do Slovanské řeči, čisté, vlastné, a pokudž možné, všem srozumitedlně přeložil“. Dbá čistoty reči, vyhľadáva staré slovanské slová, mená rastlín zas, poneváč vraj na rozličných krajoch Slovenska sú rozličné v úžitku, prejíma zo spisu prešporského lekára Jána Tokoša Apatekárskej taksi z r. 1745, v ktorej mená liekov a rastlín sú uvedené v štyroch jazykoch, a ktorému pri slovenských názvoch pomáhali Pavel Doležal a Bojkovský, lekárnik pezinský. R. 1800 vo Vacove vydal preklad podobného obsahu spisu Hufelandovho „Kunšt prodlužení života“. Ku poučeniu ľudu napísal a v Prešporku 1802 vydal spis „Poučení o očkování“ a r. 1817 „Zprávu o sázení a obdělávání stromoví“. Od r. 1801 do 1848 vydával veľmi obľúbené Kalendáre. Za šesť rokov, od 1812 do 1818 redigoval časopis „Týdenník“, v ktorom popri úradných oznamoch podával svoje jozefinské myšlienky a poučenia, vlastenecké prejavy, poprial miesta i príspevkom literárnym druhých, ktorí sa s ním v zásadách pravopisných srovnávali, a napádal novoty Jungmannove. To isté ešte vo väčšej miere robil v „Tatranke“, druhom svojom časopise, z ktorého ale za 15 rokov od 1832 — 47 vyšly len tri ročníky. S týmto duchom protijungmannovským sostavoval i svoj „Česko-nemecko-latinský slovník“, ktorého I. diel vyšiel v Prahe 1820 a druhý v Prešporku 1821. V ňom použil Rybayom a Leškom sostavených ľudových výrazov slovenských. Slovník tento je najcennejšou prácou jeho literárnou. Palkovič pokúsil sa ešte na počiatku svojej spisovateľskej činnosti i na poli dramatickom, veselohrou „Dva buchy a tri šuchy, slovenská komedia k zasmání se pro pána i sedláka“, ktorá dožila sa až dvoch vydaní, v Prešporku 1800 a 1810, v ktorej hlása myšlienky osvietenské.

Vďačným poslucháčom Palkovičovým bol Samuel Rožnay, mlado odumrevší nadaný pracovník. Narodil sa vo Zvolenskej župe r. 1787. Už ako gymnazista bratislavský poslúchajúc pilne popri prednáškach Palkovičových o slovenskej reči a literatúre i prednášky Dankovského o rečtine, menovite milé téma Dankovského a blízkej príbuznosti rečtiny a slovenčiny, oduševnený týmito prednáškami preložil Piesne Anakreontove tak zdarile, že jeden maďarský spoluposlucháč ho požiadal, aby preložil do slovenčiny i básne Kisfaludyho. R. 1811 odišiel na štúdiá do Tübing, a r. 1815 zvolený bol za farára v B. Bystrici, ale po pár mesiacoch, ešte v tom roku 1815 umrel v 28. r. života. Prekladal i z Pindara a Theokrita, i z Homera, Sapphy, Mimnerma, Tyrtaea. Preklady tieto z rečtiny r. 1812 vydal anonymne „Písně Anakreontovy s přídavkem některých jiných básní.“ Potom dal sa na prekladanie z ruštiny a polštiny. Hromádkove „Prvotiny“ r. 1815 priniesly v jeho preklade satirickú báseň Hynka Klasického „Myšiadu“. Po smrti jeho r. 1818 „Hlasatel“ priniesol jeho preklad „Naříkaní nad manželkou Asan Agy“. „Květy“ r. 1834 jeho preklad réckej „Batrachomyomachie“ („Žabomyšoválka“). Preložil i starú ruskú epickú báseň „Slova o pluku Igorově“. Sbieral i ľudové piesne slovenské, a ako svedčí Kollár, i sám složil satirický epos proti snahám maďarizačným.

Spisovatelia učenej spoločnosti malohontskej

Spoločnosť malohontská vydávajúc svoje Solennie (1809 — 1830) jozefínsku zásadu shovievavosti previedla i na pole rečové, a vypočula prednášky a uvorejňovala články vo všetkých užívaných domácich jazykoch, v latinskom, československom, nemeckom i maďarskom. Jej členovia berú si za úkol skúmať literárnu kultúrnu minulosť Uhorska, sbierajú dáta literárno-historické, pojednávajú otázky filozofické a paedagogické i bájeslovné.

Riaditeľom, predsedom spoločnosti bol zeman Ján Feješ, narodil sa v Skalníku r. 1764. Chodil po Nemecku a obznal sa s vedeckými prúdy i osobnosťami svojho času. Býval sen. inšpektorom. Umrel 1823. Feješ bol literárne veľmi činným a plodným, spisov jeho tlačou vyšlo 49 a niekoľké ostaly v rukopise. Písal latinsky, slovensky, maďarsky i nemecky. Osvietenec sa hlási k slovu v jeho slovenskom spise „Hlas volající k sedlákům“, vydanom r. 1808. v Prešporku, ako i v druhom „Nezemanům zemanstva žádostivým“ (vo Vacove 1812). V Solleniach je viac jeho významných a cenných príspevkov: „De mundo optimo“ (1811), „De divinatione politica“ (1812). Über die Bestimmung des Schusters (1819), „De peccatis circa mortuos“ (1819), „Genesis Pastorum aneb kniha knězovská“ (1919), „Über Klopstocks Messias“ (1819), a iné. Majtej Holko ml., ktorý dal ideový podnet k založeniu spoločnosti, bol tiež pilným literárnym pracovníkom. Narodil sa r. 1757, bol farárom a seniorom v Rimabani. Umrel r. 1832. V Solenniach uvažuje latinsky o poslušnosti, ako základe dobrej výchovy, potom že ako by bolo treba vychovávať sprostých synkov rodičov zemanských, sbiera a uvažuje o dokumentoch literárnych, menovite na území Malohontskom, zatracuje nadužívanie titulov, rozjíma o pochovávaní mrtvôl v minulosti, o starokresťanských bájkach. S ohľadu národného je zaujímavá jeho reč, povedaná z príležitosti, keď prešporský snem sa usniesol uviesť maďarský jazyk do škôl a kostolov a založiť vedeckú akademiu maďarskú. Schvaľuje, že Maďari chcú pestovať svoj jazyk, ale varuje od „Compelle intrare“, od násilného natískania maďarčiny. Hovorí, že rozumom, láskou, zdvorilosťou, ľudskosťou získajú si svojich inojazyčných spoluobčanov pre svoj jazyk. Ale čo získajú tým, keby aj hneď všetci hovorili maďarsky? Či množstvo maďarsky koktajúcich neohrožovalo a nepokazilo by reč maďarskú? Radí, aby ponechali každého pri svojom, lebo povaha ľudská je taká, že čo jej silou odoberajú, to si srdite bráni. Ako vzor spomína Rimanov, ktorí v mnohých krajinách vládli rozličným národom, ale nikdy jazyk svoj nenatískali. Holko i veršoval; uvažoval o niekoľkých národných piesňach historických, maďarských a slovenských a preložil z nemčiny „Báseň neb Rozprávka o Zahradní Rozkoši“. Peter Pavel Šramko narodil sa vo V. Paludzi v Liptove r. 1775, bol farárom v Klenovci. Sostavil objemný „Slovensko-řecký novozákonný slovář“, napísal latinsky životopis Jána Korčeka a sostavil soznam jeho prác písaných, opísal v Klenovci sa nachodiace rozličné vydania Biblie a vzácne doplňoval literárno-historické dáta Pavla Valaského, tak menovite opísal činnosť Petra Fradelia, Leonharda Mokošinyho, Aleksandra Sotzovinusa, opísal i život a spisovateľskú činnosť Samuela Kollára, člena spoločnosti. Sámuel Kollár narodil sa v Pondelku r. 1769, od r. 1803 je farárom cirkvi čerenčianskej. Zomrel 1830. Pestoval hlavne topografiu a historiu. Jeho články sú cenné príspevky ku kultúrnej historii Slovenska. Opísal polohu, plody zeme malohontskej, kultúru, obyčaje a remeslá ľudu tamojšieho. Podobne opísal Rimavskú Sobotu, reformáciu v Malom Honte, i postupovanie protireformácie od r. 1628, zaujíma sa v kratšom článku o Sorbov. S bájeslovím slovenským zaoberá sa Ján Krman, farár kraskovský. Z jeho statí uvedieme: „O mrzkosti svátků Bachusových“, „Proukázaní toho, že Perona i Slováci v Uherské zemi ctili“ (1818), „Pořadek saudu v Uhřích skrz horúci železo“ 1819. „Vypsání slovenského Boha Radagosta aneb Radhoste“ (1825), „Krátká řeč o uchvacování děveček slovenských“ (1828), zaujímal sa o kostolné nápisy staré a ich chronostichy, a opísal i seniorov a inšpektorov malohontských. Juraj Paulini, rektor školy poltárskej, opisuje „Tažení Křižarů do Palestíny“; Ján Szepešy opisuje europské národy a opísal i „Život a historie Cisáre Jozefa II.“ Peter Kubini píše latinsky študie numismatické.

Pominúc ešte mnohých spisovateľov tejto spoločnosti, spomeňme ešte dvoch mužov, ktorí čiastočne i vo vydaniach spoločnosti uverejňovali svoje menšie práce, ktorí ale i mimo toho stali sa záslužnými o literatúru slovenskú. Ján Ladislav Bartholomaeides (1754 — 1825), farár v Ochtinej, písal vzácne historické a ľudopisné práce, ako „Commentatio de Bohemis Kis-Honthensibus“ (1783 vo Wittenbergu), „Rozmluvání Jozefa II. s Matějem I-ním Korvínem rečeným“ (1790) potom „Memorabilia provinciae Csetnek“, a napísal i „(Geografiu aneb vypsání okršlku zemského“, vydanú v B. Bystrici 1798, ku ktorej sám kreslil mapy. Pavel Wallaský (1742 — 1824), farár, sostavil latinsky biblografiu Uhorska „Conspectus reipublicae litterariae in Hungaria“ r. 1785, v ktorej si váži i slovenských literárnych zjavov a s láskou píše na pr. o Krmanovi a iných.

Spoločnoť mala i svojich básnikov viacerých, z ktorých spomenieme Michala Štaygla. Rodák z H. Šajova v Gemeri (1769 — l829), farár v Rimavskej Brezovej. Umrel tak, že padol do rieky Rimavy a utopil sa. Verše jeho nesú znaky doby svojej a podobné sú veršom Tablicovým. V básni „Mol v knize“ javí i jemný humor: „Já sem svolil místo sobě Tam kde mudrost prebývá, Rozumný se učívá: Neb co krašši v této době Bydliti jak s múdrými Vtipnými a ctnostnými — — Než jíž jestit čtvrté léto Jak zde žiji, prebývám, Pokoj stálý užívám, V kněhovny aj Hontské této Nepokojí mne tu nic, Bez strachu jsem, to smím ríc: Nebo z těchto jenž zde sedí knihy své sem snosili Ne, by se z nich učili.“ Vo veršoch svojich, písaných prízvučne, chváli osoh vzdelanosti a osvěty, ktorú ani vojna, oheň, voda, ani žiadne nešťastie nezničí. So zdarom a tiež v takomto osvietenskom duchu veršoval i spomenutý už Matej Holko, na pr. „Aj, co mnozí mudri, neb i sprostí psali. Na čem celé roky pilně pracovali, V čem Vtip, neb Srdce své, svetu ukázali: Tomu brati můžeš užitek nemalý. Neb Bibliotéka jestit Apatéka Na vše duše neduhy…“

Literatúra. Vlček, Dějiny české literatúry; Vlček, Dejiny lit. slov., Lit. česká XIX. stol.; Jakubec, Dejiny lit. české, Solennia Kishontana; Hurban, Slovensko a jeho život literárny, Slov. Pohl. 1846, Lombardini, Slovenský Plutarch, Slov. Pohl. VI — VIII.; Tablic, Poezie IV.

b) Romantizmus. Rozkvet slovanskej myšlienky. 1821 — 1848

Obrodný prúd ducha, všetko obživujúceho, romantizmus, ktorý vo Francúzsku hlási sa už v spisoch Rousseaua, Mme de Staëlovej a potom u Chateaubrianda, Vignyho, Musseta a Victora Huga dosahuje vrcholu, ktorý v Anglii oduševňuje Byrona, v Nemecku Schillera, v Rusku Puškina, v Poľsku Mickiewicza, v dvatsiatych rokoch XIX. storočia dochodí i do Čiech i na Slovensko a prináša národu i literatúre nový život. Keď jozefinizmus osvietenstvo prebudilo k povedomiu národnej individuality, romantizmus vedie k upovedomeniu si individuality osobnej, jej práv životných, jej túžob a nádejí. Od veľkého, širokého sveta vonkajšieho romantizmus obracia pohľad do sveta vnútorného, hlbokého, vlastného. V sebe, a síce nie vo svojom rozume, ale vo svojom srdci hľadaj blaho! Proti racionalizmu veku XVIII., romantizmus uvádza vládu citu. Príroda ako samý cit, samá nálada je jedinou tešiteľkou človeka, ona mu porozumie. A proti parochni a pudru, proti všetkej strojenosti romantizmus prizvukuje prirodzenosť, právo na citovú, srdcovú úprimnosť. Cit je úprimnejší a pravdivejší, než rozum; cit sa vie lepšie priblížiť k všetkému, než rozum. Citom skôr pochopíme i boha, než rozumom. Citom je obživená viera, ožíva kult Márie a svatých, mnohí pre náboženské podnety zabehnú do stredoveku, kde kult svätých bol tak mohútny a kde rytierstvo tak prekvitalo. Minulosť, tá tajomná, cituplná, s jej zámky a kláštory, v ktorých toľko ukrytého života a citu bolo, upúta mysle ľudské. Poezia začne pestovať stredoveké formy románskej poezie prízvučnej a cit poetický opanuje i vedátorov, ožije štúdium historie, minulosti a nehľadí sa len na písané alebo múrané pamiatky, na vojny a kráľov, ale hľadí sa na život, ako žil ľud. I vyvinie sa kultúrna historia národov. Takéto uvažovanie o živote národov vedie k srovnávaciemu jazykozpytu, k národopisu i k dejinám literatúry. Ožije i záujem o duchovné plody druhých národov a začne sa hojnejšie ich prekladanie.

Prvým, u ktorého sa duch romantizmu hlási k životu, je Jozef Jungmann. Narodil sa r. 1773 v Hudlicích u Berouna. Študuje na piaristickom gymnáziu v Prahe, potom na filozofickej fakulte poslúcha osvietencov a vlastencov, ako Meisnera, Seibta, Cornovu a študuje i na právnickej fakulte. Po skončení štúdií vyučuje na gymnáziu v Litomericiach a r. 1815 prichodí na gymnázium do Prahy, stane sa stredom literárneho života, povzbudzuje k literárnej činnosti, sám pracuje mnoho a zomre r. 1847. Jungmann sleduje ciele Dobrovského a dosahuje ich inými cestami, stávajúc sa tvorcom českého jazyka básnického i vedeckého. V mladších rokoch svojich venuje sa básnictvu, pričom na zreteli má hlavne jazykovú a formálnu stránku poezie, a aby český jazyk uspôsobil i pre vyššie prejavy ducha, chytá sa do prekladania vynikajúcich básnických plodov iných literatúr. R. 1801 prekladá z francúzštiny Chateaubriandovu básnickú poviedku romantickú „Atalu“, ktorá tlačou vyjde r. 1805, potom preloží Miltonov „Ztratený raj“ (1811), a v prekladoch týchto okúzli práve novou básnickou rečou českou. Prekladá ešte viac z angličtiny a nemčiny, Popeovho „Messiaša“, Bürgerovu baladu „Lenoru“, Goethov romantický epos „Hermana a Dorotheu“, Schillerovu „Pieseň o zvonu“, a iné. V tom čase skladá i sám do balád staročeské látky, ako „Oldřich a Božena“ (1806). V prekladoch i vlastných básnických plodoch týchto obživuje staré dobré české slová, iné prejíma zo slovanských jazykov a niektoré vytvorí i sám. Píše i do časopisov a r. 1806 napíše významný článok „Dvojí rozjímání o jazyku českém“, v ktorom podal celý program národnebuditeľskej práce. R. 1820 napísal vedecké dielo „Slovesnost aneb Zbírka příkladů s krátkym pojednáním o slohu“, ktoré r. 1845 úplne prepracované znovu vydal. Sám tvorí si tu názvy, aby môhol pretlumočiť abstraktné pojmy štylistické. Chcejúc písať dejiny literatúry, sbiera za mnoho rokov názvy kníh, až r. 1815 usporiadal tento bibliografický materiál a vydal Historie literatúry české, aneb soustavný přehled spisů českých, s krátkou historií národu, osvícení a jazyku“. Ale najvýznamnejším dielom jeho je Slovník českonemecký (päť dielov, v r. 1835 — 39), v ktorom srhnul všetko slovné bohatstvo jazyka českého a stvoril takto prameň ku skúmaniu správnosti jazyka českého. Na základoch Jungmannom stanovených prevedená bola úplná obnova literatúry českej, menovite školou jeho básnickou.

V poezii za Jungmannom ide Antonín Marek (1785 — 1877), ktorý už i ako študent je žiakom Jungmannovým a i v živote ostáva mu verný. Prekladá Schillerove balady a snaží sa verne podať originál vybranou rečou básnickou. Časomerne prekladá Heroidy Ovidiove. Skladá i pôvodné básne, v ktorých prejavuje nádej v budúcnosť Slovanstva. Pozdejšie usiluje sa pre filozofiu stvoriť názvoslovie české a napíše „Logiku“ a „Metafyziku“. Milota Zdirad Polák (1788 — 1856) ako dôstojník pochodí Italiu počas napoleonských válek, ide i do Paríža, potom súc učiteľom reči a literatúry českej na vojenskej akademii v Novom Meste Viedenskom, napíše dlhšiu lyrickú báseň popisnú „Vznešenosť prírody“, ktorú po úprave Jungmannovej vydáva r. 1819. V nej romanticky ospevuje krásy prírody. Napísal a vydal r. 1820 — 22 i prvý novočeský cestopis „Cesta do Italie“, v ktorom vyznačuje sa tiež pozorovateľom pôvabov prírodných.

Vedecké snahy Jungmanove, ktoré nachodia ohlas v prvej českej vedeckej revui „Kroku“ (1821 — 1840), tiež viacerí sa usilujú uskutočniť. Ján Svatopluk Presl (179 — 1849), narodený v Prahe, študuje lekárstvo a stane sa profesorom prírodopisu na akademii v Olomouci a potom na lekárskej fakulte v Prahe. V duchu Jungmannovom usiluje o znárodnenie vedy českej a o vytvorenie vedeckého názvoslovia českého, a r. 1819 vydá odborné botanické dielo „Flora Čechica — Květena česká“, pozdejšie „Rostlinář“, pre ktorý sám kreslí rastliny, „Všeobecný rostlinopis“ a „Počátkové rostlinosloví“, potom „Lučbu“, „Ssavectvo“, „Nerostopis“ a „Technologiu“. Jeho brat Karel Borivoj Presl (179 — 1852) profesor prírodopisu na filozofickej fakulte v Prahe oddáva sa výlučnému štúdiu botaniky a napísal viac cenných odborných pojednaní floristických. Ján Ev. Purkyně (1787 — 1869) slávny fyziolog, svojou novou pokusnou metodou v obore smyslovej činnosti dosiahol skvelých výsledkov, zvlášte v obore optiky. Založil prírodovedecký časopis „Živa“ (1853 — 64) a napísal dielo „Človek a príroda“, a iné. Vojtěch Sedláček (1785 — 1836) stará sa o prvé knihy v literatúre českej z oboru fyziky a matematiky a vydá „Základy měřictví“ a „Základy přírodníctví nebo fyziky a mathematiky.“

Duch romantizmu prejaví sa úplne v Hankovej básnickej družine. Václav Hanka (1791 — 1861). Študuje filozofiu a slavistiku v Prahe, právo vo Viedni a stane sa bibiothekárom v Prahe. Vydával z počiatku svoje vlastné básne, v ktorých napodobňuje ľudovú poeziu, potom prekladá zo srbského a ruského jazyka, napíše „Mluvnicu českú“, potom staroslovenskú, ruskú a poľskú. K vôli tomu študuje staré slovanské rukopisy, vydáva ich a keď sa takto zdokonálil, odhodlá sa i sám napodobniť rečove i obsahove staré pamiatky, z čoho povstanú jeho padelky „Rukopis Zelenohorský“ a „Rukopis Královédvorský“, v ktorých podal zlomky rozličných povestí národných, vzbudil hrdosť národnú na starobylé pamiatky a dlho trvalo, kým sa národ dal vytrhnúť z tohoto bludu. Jednako pre rozvoj ďalšej literatúry maly padelky tieto veliký význam. Jozef Linda (1789 — 1834) po štúdiach filozofických a právnických oddal sa literatúre a novinárstvu. Pod vlivom Jungmannových romantických prekladov složil historicko-mythický román „Záře nad pohanstvem“, potom romantickú historickú hru „Jaroslav ze Šternberga v boji proti Tatarům“, v ktorých oboch i látkove stavia sa blízko Hankovým rukopisom. Pozdejšie venoval sa úplne redakcii „Pražských Novín“. Václav Alois Svoboda (1791 — 1849), gymnaziálny profesor v Písku, napísal niekoľko zdarilých ód a básní epických dejinného i legendárneho obsahu; preložil „Výbor básní“ Schillerových, a napísal veršovanú komediu „Karel Skreta“ 1841. Potom sa odnárodnil a básnil nemecky.

Romantizmus u všetkých národov obrátil pozornosť na ľudovú poeziu, robia a vydávajú sa sbierky ľudových piesní a píšu sa o nich úvahy. V Čechách tento smer romantizmu zastupujú viacerí, v ich čele stojí František Ladislav Čelakovský (1799 — 1852). Študuje filozofiu v Prahe, potom je súkromným vychovávateľom a redaktorom „Pražských Novín“ a „Českej Včely“, od r. 1838 je knihovníkom kniežat Kinských, r. 1841 je povolaný za profesora slavistiky do Vratislavy a od r. 1849 prijíma povolanie na stolicu slavistiky na univerzite pražskej. Jeho poetická tvorba vyrastá zo štúdia klasickej a romantickej poezie svetovej a zo zabývania sa ľudovou piesňou slovanskou, zvlášte českou. Už r. 1820 vydal prvé zrelé dielo básnické „Ohlas písní ruských“, v ktorom zdarne napodobuje staroruské ľudové byliny, hrdinské epické i lyrické piesne. Sám sbiera a vydáva ľudové piesne všetkých slovanských národov a r. 1822 vydáva prvý diel „Slovanských národných písní“, r. 1825 diel druhý a r. 1827 diel tretí. Tiež v tomto roku vydá sväzok „Litevských národních písní“, a sostaví i sbierku slovanských prísloví „Mudrosloví národu slovanského v příslovích“, vydané 1852, v ktorej shrnul 15.000 prísloví. Hlboké spoznanie ľudovej poezie odráža sa i v jeho vlastných básnických dielach. Už r. 1822 bol vydal „Smíšené básně“ a r. 1839 vydá „Ohlas písní českých“, písaných v duchu ľudovej epiky a lyriky. R. 1840 vydal sbierku básní „Růže stolistá“, obsahu ľúbostného, vlasteneckého a didaktického. Písal i ostré a vtipné epigramy na súčasné pomery spoločenské a literárne a prekladal aj epigramy Martialove. Preložil viac poetických plodov nemeckých a anglických. V stopách Čelakovského kráčajú: Jozef Vlastimil Kamarýt (1797 — 1833), ktorý ako kaplán v Tábore vydal „Smíšené básně“, napodobujúc ľudovú pieseň; Jozef Krasoslav Chmelenský (1800 — 1839), skladateľ viacerých sbierok básnických, ako „Poputnice“, „Kvítí polní z Moravy a Slezska“, ako znalec hudby píše i divadelné kritiky a sám složí viac operových textov; František Jaroslav Vacek-Kamenický (1806 — 1869), kňaz, v sbierke „Písně v národním českém duchu“ dostihuje ľahkosti a prostoty piesní ľudových, a píše i umelejšie básne, elegie „U hrobu mé matky“ a znelky „Lilie a růže“. Karel Vinarický (1803 — 1869), kanovník vyšehradský, vo svojej sbierke „Varito a lyra“ a „Vlasť“ dbá čistoty rečovej a dokonalosti formálnej a spieva v duchu vlasteneckom. Složil i alegorického a satirického rázu „Sněmy zvířat“. Karel Sudimír Šnajdr (1766 — 1835), profesor estetiky a klasickej filologie na univerzite pražskej, vo svojej sbierke dvojčiastkovej „Okus v básnění českém“ javí ešte vliv prvej školy básnickej, Puchmajerov, ale za Čelakovským ide v niekoľkých aj znárodnelých baladách, ako „Ján za chrta dán“, alebo „Poustevník“. Václav Jaromír Picek (1812 — 1869), úradník, vo svojich „Básních“ a „Písních“ ospevuje vlastenecké motívy, ako napr. „Já jsem Slovan s duší tělem“ a „Bývalí Čechové“ atď., ktoré i znárodnely. Napísal i bezvýzmamné dramatá historické: „Vilém Rožmberk“ a „Král Vratislav na Moravě“. Jozef Jaroslav Langer (1806 — 1846) je samostatnejším žiakom Čelakovského, než uvedení. V prvej sbierke svojej „Selanky“ javí sa básnikom prostonárodným, zbásnil pohádky a povesti ľudové. Zveršoval pohádku „Devatero krkavců“. V malej sbierke bájek a alegorií „Kopřivy“ satirizuje pomery literárne i spoločenské. V „Bohdaneckom rukopise“ satirizuje malomestské hlúposti, podobne i v prosaickej práci „Den v Kocourkově“. Dal sa na hlbšie štúdium ľudovej poezie, a v duchu ľudových piesní složil sbierku „České krakováčky“. Boleslav Jablonský, vlastným menom Karel Tupý (1813 — 1881), študuje právo, ale potom vstúpi do rádu premonstrátskeho; zpočiatku je romantickým lyrikom, spieva o horúcej ľúbosti, skladá do veršov pohádky, ako nám ukazuje jeho sbierka „Básní“. Pozdejšie stáva sa vždy viac náboženským pevcom a spisovateľom. František Sušil (1804 — 1868), profesor thelogie v Brne, vydal „Básně“, „Růže a trní“, „Zpěvy a hněvy“ a „Smíšené básně“ bez vyššieho básnického nadania a vzletu. Václav Štulc (1814 — 1887), kanovník a prepošt na Vyšehrade, skladá spevy v duchu Kollárovej vzájomnosti slovanskej „Na Tatrách a pod Tatrami“, svoje vlastenecké city ospieval v „Českých dumách“. Zdarne prekladal z poľštiny Mickiewicza Vincenc Furch (1817 — 1864), účetný rada vo Viedni, oduševnený Hollóho spevami vo svojich „Básňach“, v sbierkach „Barvy a zvuky“, „Písně a ballady z války uherské“ šíri lásku k Slovensku.

Väčší a samostatný duch básnický je Karel Jaromír Erben. Narodil sa v Miletíne (v Podkrkonoší) r. 1811. Študuje filozofiu a práva v Prahe, vstúpi najprv do služby sudcovskej, potom pravotárskej. Od r. 1848 je archivárom mesta Prahy. Zomrel 1870. Dlho hľadá svoju básnickú podstatu. Sbiera obyčaje a piesne ľudu a vydá dielo „Písně národní v Čechách“, a súčasne píše i sám balady, v ktorých zveršúva národné povesti a pohádky, až ich r. 1853 vydá súborne ako „Kytice z povestí národních“, ktorými dosiahol neobyčajného úspechu zaslúženého. Zbaladizované jeho povesti národné uchvacovaly živým líčením, vystihnutím pravého ducha ľudu a národa, prenikaním duše a ethickým zdokonalením povesti. Jeho balada „Svatební košile“, „Poklad“, „Vodník“, „Záhořovo lože“ možno prirovnávať k najdokonalejším skladbám toho druhu, baladám Goetheho, Bürgera, Mickiewicza. Spôsob jeho básnenia je významný: menej líčí a opisuje, miesto toho jednajú samy osoby; ovláda všetky prostriedky ľudovej poezie: ľahkú, výraznú reč, lahodný rytmus, zvukomaľbu. Ako sa vhĺbil Erben do ducha národnej piesne a ľudovej povesti, vidíme z jeho obsažnej úvahy „Slovo o písni národní“ a z jeho vydaní „Prostonárodní české písně a říkadla“, „Sto prostonárodních pohádek a pověstí slovanských“, a „Vybrané báje a pověsti národní jiných větví slovanských“. V pozdejšej dobe zaoberá sa štúdiom archívov a vydáva staré historické pamiatky. Podobnými stopami kráča Jozef Jaroslav Kalina (1816 — 1847), skladá balady, ale ďaleko zaostáva za Erbenom.

Vrchol romantizmu zračí sa u Karla Hynka Máchu. Narodil sa v Prahe 1810; po skončených juridických štúdiach skoro ako 26 ročný zomre r. 1836. Čítal anglických a poľských romantikov a čoskoro sa obznámil s poeziou Byronovou, ktorá zanechala uňho tak hlboké stopy. Za vzorom Waltera Scotta chce i on najprv písať historické romány, a napíše, ale nezakončí temný román „Křivoklad“ a román „Cigáni“, ktorých dej odohráva sa na hradoch a zámkoch českých. Byronove básnické poviedky čoskoro vedú ho k písaniu „Mnícha“, ktorého nezakončí a konečne k napísaniu azda najkrajšej básnickej skladby českej „Máj“, kde krásy prírody stavia do ostrej protivy s neshodami ľudského života. Tu dosahuje Máchovo básnické umenie vrcholu, a vyniká ako po myšlienkovej, tak i po formálnej stránke. Mácha zanechal mnoho zlomkov, začatých a nezakončených čŕt novellistických i dramatických. V básňach jeho javí sa mladistvá pessimistická nálada, odnesená z čítania Byrona, ktorá je však tak veľmi význačná pre romantizmus. V duchu novej romantiky, vyvrcholenej u Máchu, spievajú: Ján Pravoslav Koubek (1805 — 1854), profesor gymnaziálny; k vôli štúdiu života, reči a literatúry poľskej a ruskej sdržuje sa za čas v Poľsku, vrátiac sa do Prahy, je profesorom reči a literatúry českej na univerzite. V básňach svojich prejavuje Kollárovské vlastenecké horlenie a zas v stopách Čelakovského a Langera píše krotké časové satiry. V „Sylvestrovej noci“ podáva satirické upomienky na minulý rok, v „Ženském sněmu pri kávičke rokuje sa o emancipácii žien. Podobné sbierky jeho sú „Krotké znělky“, „Básnikova cesta do pekel“. V „hroboch básniků slovanských“ podáva elegie, obživené vrelým národným citom. Václav Bolemír Nebeský (1818 — 1882), básnik a literárny historik, sekretár Musea království Českého. Stojí pod vlivom poetického Mladého Nemecka. Napísal romanticko-filozofickú báseň „Protichůdci“, v ktorej prezradzuje vliv Byrona, Lenaua a Máchu. Prekladal z klassických jazykov z grečtiny a latiny a napísal viac cenných lit. historických úvah. Karel Sabina (1813 — 1877), žurnalista, javí tiež vliv mladonemecký, Máchov i Byronov vo svojich „Básňach“, v príšernej poviedke „Hrobník“. Písal i novelly a pokúšal sa o sociálny román „Na poušti“, „Oživené hroby“. Napísal i „Dějepis literatúry československé“.

Na poli novelistiky po Lindevej „Záři nad pohanstvem“ čoskoro javí sa ďalší vývoj v duchu romantickom. Ján Jindřich Marek (r. 1803 — 1853), básnickým menom Ján z Hvězdy, farár, keď vydal viac básnických sbierok, napíše historickú novellu z pohanského praveku českého „Radomíra“, potom „Jarohněv z hrádku“ z času Jiřího Poděbradského, a „Mastičkář“ z doby korutanskej vlády v Čechách. V historických poviedkach svojich nasleduje Waltera Scotta, zakladateľa historického románu a na základe podrobných štúdií historických usiluje sa predstaviť celkový obraz doby a života v nej. Prokop Chocholoušek (r. 1819 — 1864) cestuje po Itálii, Dalmácii, Čiernej Hore a po Haliči, a vystúpi s poviedkou z dejín poľských „Vandou“, za ktorou nasledujú ďalšie jeho historické poviedky romantické: „Templáři v Čechách“, „Dcera Otakarova“, „Přivitan, kmet staropražský“ a „Jiřina“. Z dejín juhoslovanských napísal viac poviedok, ktoré v troch dieloch vyšly s názvom „Jih“, z ktorých niekoľko prepísaných bolo i do slovenčiny. Chocholoušek vo svojich historických poviedkach javí bedlivé štúdium historické, bohatú fantáziu. František Jaromír Rubeš (r. 1814 — 1853) študuje najprv bohoslovie, potom právo a stane sa úradníkom. Po počiatočnom, ač zrelom veršovaní, dáva sa na novellistiku a píše zpočiatku romantické rytierske poviedky: „Mstitel“ a „Cerhenický vaz“, sentimentálnu rodinnú poviedku „Harfenice“, až vytvorí svoj vlastný genre, poviedku humoristickú; najcennejšia takáto je „Pan amanuensis na venku“, potom „Smutné vyražení ve Hvězde“, „Lehce nabyl, lehce pozbyl“, atď., v ktorých zachytáva malomestský humor, mnoho postáv z vtedajšej Prahy i vonkova.

Keď „Bouda“ zatvorená bola, české divadlo skoro za dve desaťročia len živorilo, až niekoľko študentov a mešťanov spojilo sa v družstvo r. 1812 a v stavovskom divadle aspoň v nedele a sviatky usporiadali ochotnícke predstavenia. Z týchto ochotníkov vyrástlo niekoľko vynikajúcich dramatických spisovateľov. Ján Nepomuk Štěpánek (r. 1783 — 1844) ako riaditeľ tejto ochotníckej spoločnosti prekladal divadelné hry a upravoval ich ku českému predstaveniu a napísal i sám viac historických a rytierskych dramat. Ako herec i ako dramatický spisovateľ vynikol Václav Kliment Klicpera (r. 1792 — 1859). Vyštudujúc filozofiu, dal sa najprv na medicinu, potom stal sa profesorom gymnaziálnym. Študuje pilne literatúru dramatickú a ako ochotnícky herec od mladi osvojuje si i divadelnú techniku. Zpočiatku prepracúva romance na dramatá, ako Šafárikovu „Oldřich a Božena“ rozvedie na romantické drama „Božena“ a zo Šnajdrovej balady „Ján za chrta dán“ vytvorí činohru. A podobne i z kroniky Hájkovej čerpá a píše historické dramatá s vlasteneckou tendenciou: „Blaník“, „Soběslav, selské kníže“, „Boleslavovci“, a iné viaceré. Ale šťastnejší je vo veselohre, z ktorých mnohé živo pôsobia podnes, ako: „Divotvorný klobouk“, „Každý něco pro vlast“, „Zlý jelen“, atď. Veselohry jeho našly si cestu i na Slovensko. Klicpera napísal i niekoľko historických poviedok romantických. Jozef Kajetan Tyl (r. 1808 — 1856) je v dramate žiakom Klicperovým. Študoval filozofiu v Prahe, ale čoskoro zanechal štúdia a stal sa kočujúcim hercom. Skladal za príkladom Klicperovým historické dramatá: „Výhoň Dub“, „Jan Hus“, v ktorom hlása náboženský liberalizmus, „Kutnohorští havíři“, kde sa primlúva za sociálne osvobodenie, potom „Čestmír“, „Krvavé křtiny“, „Žižka z Trocnova“. Zo života súčasného, rodinného a občianskeho vytvoril viac dramat, ako „Pani Marjánka“, „Paličova dcéra“, „Bankrotář“ a iné.

Napísal i niekoľko veselohier s pohádkovitou romantičnosťou ako „Strakonický dudák“, „Jiříkovo vidění“, „Tvrdohlavá žena“, „Lesní panna“ V pražskej fraške „Fidlovačka aneb žádný hnev a žádná rvačka“ umiestnil pieseň „Kde domov můj“, ktorá s nápevom od Fr. Škroupa stala sa čoskoro hymnou národnou. Tyl v dramatickej tvorbe svojej hovie skôr dennej potrebe, vkladá do hier svojich vlasteneckú tendenciu. Píše tiež i historické novelly romantické z českej minulosti: „Čech a Lech“, „Vězeň v nové věži“, „Dekret Kutnohorský“, „Dalimil“, „Braniboři v Čechách“, a zo súčasného života podáva novelly, v ktorých opisuje svet hercov a vyšinutých geniov: „Hudební dobrodruzi“, „Divadelní ředitel“, „Poslední Čech“ a iné. Na poli dramatickom zanechali svoju pamiatku ešte František Turinský (r. 1797 — 1852), úradník, ktorý napísal osudovú tragediu romantickú „Angelinu“, potom tragediu ženskej cti z dejín rímskych „Virginiu“, vlasteneckú historickú činohru „Pražané roku 1848“, a zanechal dramatický zlomok „Přemysl Otakar“. Prílišne idealizuje postavy a v dramatach jeho prevláda lyrizmus. Karel Simeon Macháček (r. 1799 — 1846), profesor gymnaziálny, skladal lyrické básne, prebásnil Goetheho „Ifigeniu“ a Schillerovu „Pannu Orleanskú“ a sám napísal historickú tragediu „Záviš Vítkovic“, tragickú aktovku „Bulhar“, veršovanú veselohru zo súčasného života „Půjčka za oplátku“ a parodiu rytierskych hier „Ženichové“.

Po založení Českého Muzea (r. 1820) a „Časopisu českého muzea“ čoskoro vystupuje duch veliký, ktorý už i pri týchto podnikoch vedie hlavné slovo, a ktorý stane sa otcom dejepisu českého i otcom národa, František Palacký. Narodil sa v Hodslaviciach na Morave r. 1798. Otec jeho bol učiteľom evanj. školy v Hodslaviciach, a uňho dostal prvé známosti školské. Gymnázium študoval v Trenčíne, potom v Bratislave za 6 rokov. Tu obznámil sa s Kollárom a Šafárikom. Ako gymnazista vydal v Hromádkových novinách čiastku prekladu z obľúbených vtedy piesní Ossianových a r. 1818 vydáva so Šafárikom kritické dielo „Počátkové českého básnictví, obzvláště prozodie“, v ktorom však po mílnej ceste kráčajúc, dôvodia pri prozodii časomernej. Palacký skladá i sám básne, ale pritom študuje pilne filozofiu i krásovedu, a z oboru tohoto napíše viac pojednaní, ako „Přehled dějin krasovědy“, i pozdejšie ešte „O krasovědě“, „O krasocitu“, „O původu komičnosti a tragičnosti“. V rokoch 1818 — 23 býval súkromným vychovávateľom v šľachtických rodinách, a so svojimi žiakmi z času na čas býval i vo Viedni. Tu sa stal žiakom Dobrovského, ktorý ho uvádzal do pomocných vied historických, a Palacký skoro sa dal na štúdium dejepisné. Keď r. 1823 prišiel do Prahy, Dobrovský uviedol ho ku gr. Šternbergovi, ktorý ho prijal za svojho archivára. Spoločnosť Naúk poverila ho s vydávaním českých letopisov z XV. storočia, ktoré vydával pod názvom „Staří letopisové čeští“ a napísal kritický rozbor kronikárov od Kosmasa po Hájka: „Würdigung der alten böhmischen Geschichtsschreiber“ (r. 1829). Predbežné dejezpytné práce koná v „Archíve českom“, kde podáva sbierky starých listín. Roku 1848 vydal „Popis království Českého“. Najvzácnejšie dielo Palackého, výsledok polstoročnej práce, počalo vychádzať r. 1836 nemecky „Geschichte von Böhmen“, česky od r. 1848 a zakončené bolo r. 1876 ako „Dějiny národu českého v Čechách i na Moravě“. Rozdelené je na 5 dielov, v prvom vo významnom úvode píše o rázu dejín českých a oceňuje starších dejepiscov českých a podáva najstaršie dejiny až po smrť kráľa Václava I., druhý diel končí prvým vystúpením Husovým, diel tretí obsahuje dobu husitskú, štvrtý opisuje vek Jiřího z Poděbrad, piaty diel obsahuje dobu Jagellonskú. Palacký tu prvý podáva pragmatické vylíčenie dejín českých a to slohom klasickým. Kým však došiel k tomuto celkovému poňatiu dejín národa, vydával mnohé cenné, vzácne menšie štúdiá historické. Ako vynikajúci muž, hral i v politike svojej doby a svojho národa významnú rolu a napísal viac politických spisov, ako na pr. „Idea státu Rakouského“, v ktorom podáva svoj program federalistický a austroslavský. Pre vzácnu činnosť jeho na poli dejepisu národného a politickej ochrany národa zaslúžene je poctený menom: otec národa.

Ján Erazim Vocel (r. 1802 — 1871), narodený v Kutnej Hore, potom redaktor, na posledy profesor archeologie na univerzite pražskej, píše zpočiatku tiež básne, ako „Přemyslovci“, „Meč a kalich“, potom veľkú báseň romantickú „Labyrint slávy“, ktorej základnou myšlienkou je, že Česi len svojou vzdelanosťou premôžu svojich nepriateľov, a napíše i niekoľko politických veršov; ale hlavným dielom jeho je práca archeologická, „Pravěk země české“, kde líči stav vlasti v dobe predslovanskej a hmotný i duševný stav Čechov v dobe pohanskej. Na poli historickom pracujú ešte Antonín Boček (r. 1809 — 1847) a Alois Vojtech Šembera (r. 1807 — 1882), ktorí monograficky spracúvajú niektoré otázky historické, Moravy sa týkajúce.

Literatúra. Jakubec, Dějiny literatury české, Literatura česká XIX. stol., Novákovci, Stručné dějiny lit. české, Vlček, Děj. české lit.

c) Romantizmus v literatúre slovenskej

Na Slovensku romantizmus pôsobí hlavne dvojím smerom: obracia pohľad do minulosti národnej a z protivy slávy minulej a terajšej pokory vedie ku myšlienke všeslovanskej, a potom že obracia pozornosť k ľudu a vedie ku poezii pod vlivom ľudovej piesne.

Obrat v duchu a v smýšľaní celého československého národa spôsobila malá knižočka básní Kollárových r. 1821, a tvorí ona akoby pomedzie medzi dvoma rôznymi svetami, medzi svetom osvietenským a romantickým, preto ňou zahajujeme dobu romantizmu.

Ján Kollár narodil sa v Mošovciach r. 1793. Po odbavení doma ľudovej školy r. 1806 ide na nižšie gymnázium do Kremnice, ale r. 1809 prísny otec volá ho domov, aby si sám vyhľadával groš, za rok je doma pomocníkom učiteľovým a r. 1810 ide na dva roky do Štiavnice a odtiaľ do Bratislavy na štúdium teologicko-filozofické. Tu sa oboznámi so Šafárikom a Palackým. V lete r. 1815 ide za súkromného vychovávateľa do B. Bystrice, kde trávi milé, duchaplné chvíľky v spoločnosti Rožnayovej. Na podzim r. 1817 odchodí do Jény a tu ako vnímavý mladík zažije dojmy, ktoré ho úplne preporodia a zobudia v ňom nášho Kollára, pevca „Slávy dcery“ a hlásateľa vzájomnosti slovanskej. Nielen že profesori, ktorí v osvietenskom, racionalistickom duchu vykladajú theologiu, ale i samé študentstvo, ospevujúce politickú svobodu a všenemeckú jednotu, pôsobí naň. Málo po jeho príchode do Jény, v októbri r. 1817 je tristoročná pamiatka reformácie, študentstvo i s profesory tiahne na Wartburg, Kollár s nimi, a tu počuje slávnostné reči o sjednotení všetkých Nemcov a o slobode národnej. Reči zanechajú v ňom hlboký dojem. Študenti zas opojení slávou nedávnych úspechov na francúzsko-nemeckých bojištiach, prednášajú smelé, národným citom kypiace reči, žiadajú svrhnutie tyranov, pália spisy reakcionárov a hlásajú potrebu, aby každý odvrhol provincializmus a aby sa spojili v jeden veľký národ. Tu budí sa Kollárov cit vlastenecký slovenský. A chodiac po okolí Jeny, počuje ešte reč starodávnych Sorbov, vidí srúcaniny hradov, akoby hlásateľov ich niekdajšej slávy, stopy ich reči poznáva ešte v miestnych názvoch, i uvedomuje si, že stojí nad cintorínom niekdajšej slávy slovanskej, a budí sa v ňom i povedomie slovanské. Ba i jeho časté návštevy do Weimaru, kde sa osobne oboznámi s Goethem, ktorý sa zaujíma o ľudové piesne slovenské, budí v ňom takéto povedomie. K tomu v blízkej obci Lobede najde devu, Friederiku, dcéru farára Friedricha Schmidta, ku ktorej zahorí celým citom svojho mladistvého srdca, a keď odchodí domov, so srdcom takých dojmov, už je určený duch jeho budúcej poezie. Ide cez Prahu, kde uzavre dôverné priateľstvo s Jungmannom, a doma povolaný je za kaplána do Budapešti, potom je zvolený za farára. Roku 1835 si vezme za ženu milovanú Friederiku Schmidtovu a pracuje národne buditeľsky a spisovateľsky. Roku 1841. a 44. cestuje po Itálii a hľadá pamiatky po starých Slovanoch. V dobe revolúcie r. 1849 musí opustiť svoju faru, odchodí do Viedne, kde je menovaný profesorom slovanských starožitností na univerzite. Umrel vo Viedni r. 1852., jeho pozostatky zemské slávnostne boly r. 1904. prenesené do Prahy.

Ako peštiansky kaplán, vzdialený od milovanej Friederiky vlieva túžby svoje do básní, z ktorých malá sbierka ide do tlače, poťažne k rukám Jungmannovým r. 1820 a po premožení prekážok, stavaných cenzorom Metternichovej vlády vyjde v Prahe r. 1821 pod skromným názvom „Básne Jána Kollára“. Knižočka obsahuje Znělky neb sonety, Elegie, Všelico, a Nápisy. A formou tak ako i obsahom prináša k nám razom plný prúd romantizmu, zachvacuje, budí obdiv a chuť k napodobňovaniu. Svoje city národné a zvlášť ľúbostné vlieva tu Kollár do formy takej romantickej, ako je sonet, znelka, i v českej literatúre predtým neznámej. Ale i hlas a obsah týchto zneliek je cele nový. Tak nespieval ešte o ľúbosti nikto pred Kollárom ani v Čechách, ani na Slovensku, ako on začína, hneď prvou znelkou: „Aneb zhořte ňádra, v plápol ztlete Jiskrou touto prudce rozžatou; Aneb zmaťte mysl přepiatou, Neb dél nelze krýti, co mne hněte“. A podobne spieva i v Elegiach, i v drobných básňach. Táto horúca ľúbosť a k tomu národné povedomie, ktorého prejavy podáva už i v Nápisoch (epigramoch), vedú ho k velikej myšlienke: spojiť oboje — ľúbosť s národným cítením, a takto sa stane z Friederiky Mína, Slávy Dcéra. Ona žije na rumoch slovanskej slávy, i splynie v srdci básnikovom s vybájenou dcérou bohyne Slávy. Takto r. 1824 zjaví sa druhé vydanie oných prvých 86 zneliek, rozmnožených na 151, už pod názvom „Slávy Dcera“. Tu najdeme už i známy elegický predspev: „Aj, zde leží zem ta před okem mým slzy ronícím, Někdy kolébka, nyní národu mého rakev. Stoj noho! posvatná místa jsou kamkoli kráčíš“, ktorý končí sa prorockými slovami: „Co sto věků bludných hodlalo, zvrtne doba“. Sbierku túto rozdelil na tri čiastky a pomenoval ich dľa riek Sála, Labe, Dunaj, pri ktorých básnik zažil najkrajšie chvíle. Ľúbosť ustupuje vždy viac národnému cíteniu a Kollár r. 1832. vydáva na novo „Slávy Dceru“, zas rozmnoženú novými, zvlášť vlasteneckými sonety a k prvým trom čiastkam dokladá ešte dve Lethe a Acheron, názvy podzemných riek mythologie réckej. Kým prvej chodil len po svete, teraz pustí sa i do podsvetia, i tam hľadá Slovanov a ich nepriateľov a podáva úsudky o nich. Vidíme postupné štúdium svetovej poezie u Kollára: najprv je len pod vlivom Petrarcu, potom pôsobí naň i Byronov „Child Harold“ a konečne i Danteho „Peklo“ a „Purgatorium“.

Kollár národom myslí všetky národy slovanské. Nemecko mu je „národu mého rakev“, a s tohoto stanoviska pod vlivom pangermánskych rečí, počutých v Nemecku, prichodí k druhej velikej myšlienke, vzájomnosti slovanskej alebo k idei panslavizmu. R. 1836 v Kuzmányho „Hronke“ podá závažný článok „O literární vzájemnosti mezi kmeny a nárečími slávskými“, ktorý o rok v nemeckej reči rozšírene vydá pre širšiu verejnosť, a ktorý sa stal kameňom urážky proti Kollárovi, ale i základom veľkého národného precítenia u všetkých slovanských národov. Žiada v ňom, aby literárne plody boly zamieňané medzi slovanskými národami, a k vôli obľahčeniu toho, aby štyri slovanské reči staly sa literárnymi, a tak čo sa v jednej vykoná, vytvorí, aby sa stalo majetkom všetkých, a k vôli tomu, aby sriadené boly kníhkupectvá, ktoré by rozširovaly spisy vo všetkých štyroch slovanských jazykoch tlačené. Je zaujímavé, ale i prirodzené, že syn najslabšieho, najubitejšieho národa, Slovák, hlása takúto mohutnú ideu všeslovanstva.

Sbieral Kollár v duchu romantizmu, spolu i so Šafárikom i „Písně světské lidu slovenského v Uhřích“ (vydané I. 1823, II. 1827 v Pešti), ktoré pozdejšie veľmi rozmnožené vyšly ako „Národnie zpievanky čili písně světské Slovákův v Uhrách“ (I. 1834, II. 1835). Vydal i svoje „Kázne a reči“ (v Pešti 1831), v ktorých javí sa tiež smelý duch národný. Svoju cestu po Itálii opísal vo velikom sväzku „Cestopis obsahující cestu do Horní Italie“. Pozdejšie ako profesor archeologie vo Viedni, shľadúva rečové pamiatky slovanské a r. 1853 vydáva spis „Staroitalia slavjanská“, kde bez dôkladného aparátu vedeckého dokazuje, že väčšina obyvateľstva hornoitalského je slovanského pôvodu. Ešte prvej, v Pešti bol spracoval a vydal tiež takéto archelogické práce „Rozpravy o jménach — národu Slávského“ (1830) a „Sláva bohyně a původ jména Slávův či Slavjanův“ (r. 1839), ale v prácach týchto spisovateľa unáša skôr národný cit než chladná vedecká rozvaha. Kollár napísal i „Vysvetlenia“ k „Slávy Dcére“ a „Paměti z mladších let života“.

Rovnako veľkým duchom a doplňovateľom slovanskej národnej činnosti Kollárovej je Pavol Jozef Šafárik. Narodil sa v Kobeliarove, v župe Gemerskej r. 1795 ako syn tamojšieho ev. farára. Po školovaní doma, r. 1805 odchodí na gymnázium do Rožňavy, r. 1808 do Dobšinej a r. 1810 na nemecké lyceum do Kežmarku. Tu čítaním nejedlého „Hlasateľa“ a zvlášte spisov Jungmannových, prebúdza sa v ňom národné povedomie, i púšťa sa skladať verše dýchajúce národným nadšením a láskou k prírode. Verše tieto pod názvom „Tatranská Můza s lírou Slovanskou“ vyšly v Levoči r. 1814. V nasledujúcom roku odchodí do Jény, študuje teologiu, ale nadovšetko filozofiu, filologiu a dejepis. Preloží Schillerovu „Stuart Mariu“ a Aristofanove „Oblaky“. Z Jeny dopisuje si s Palackým v Bratislave, a keď po dvoch rokoch ide domov cez Bratislavu, tu svoje myšlienky zpracujú a vydajú v spoločnom diele „Počátkové Českého básnictví, obzvláště prozodie“ r. 1817, v ktorom však, ako povedané, sú ešte proti Jungmannovi za časomernú prozodiu. Do r. 1819 je Šafárik vychovávateľom v Bratislave a v Pešti, ale potom na podzim prijíma profesúru novosriadenom srbskom pravoslávnom gymnáziu v Novom Sade. Tu pracuje usilovne: dopisuje si s Kollárom, sbierajú a pripravia vydanie „Písní lidu slovenského v Uhrách“, a zvlášte zbiera šafárik staré písané pamiatky slovanské, chodí po kláštoroch srbských a nachodí hojný materiál, ktorý spracúva a r. 1826 v Budíne vydáva „Geschichte der slawischen Sprache und Literatur“, bibliografiu, pritom však podáva vzácne úvody a výsvetlivky o vývoji reči, literatúry, náboženstva, osvety a celého Slovanstva a poukazuje na rozmanitosť a krásu nárečí slovanských. Ale i zdravotné, i hmotné pomery nútia ho odchodiť z Nového Sadu. A Palacký so svojimi priateľmi zabezpečí mu život v Prahe a získa ho ta s podmienkou, že bude písať na budúce nie po nemecky, ale československy. R. 1833 prichodí do Prahy, nasledovného roku prevezme redakciu „Svetozora“, a v r. 1838 — 42 rediguje Časopis muzeálny. Je tiež cenzorom českých kníh. Po zjavení sa jeho hlavného diela je menovaný kustosom muzeálnej bibliotéky, potom bibliotekárom. Dostáva, ale odmieta povolanie na profesúru slavistiky do Moskvy, Berlína, Vratislavy, r. 1848 menovaný je v Prahe na univerzite mimoriadnym profesorom slovanského jazykozpytu, ale vzdáva sa i toho, vzhľadom na svoj telesný stav. Zachvátený modzgovým kŕčom, skočí s mosta do Vltavy, na čas zachránený žije, ale skoro dokonáva r. 1861.

Už i „Dějiny slovanskej reči a literatúry“ bol napísal Šafárik s tým cieľom, aby rozohnal všetky predsudky o Slovanoch, zvlášte Nemcami šírené. Preto ich píše nemecky, aby ich i takto prístupnými urobil nielen všetkým Slovanom, ale aj iným národom. V úvode predstavuje Slovanstvo ako jednotný národ, a poukazuje na jeho pôvod, na jeho pravekosť. Ale takáto snaha vedie Šafárika zvlášte pri napísaní jeho najvýznamnejšieho diela „Slovanských Starožitností“. Už v Novom Sade pomýšľal naň, sbieral látku a robil k nemu prípravy, ale dokončil ho až v Prahe, kde vyšlo r. 1837. Šafárik bedlive preskúmal všetky zprávy o najstarších dejinách Slovanov, a tak pevne určil miesto Slovanov medzi národami europejskými. Dielo svoje delí na dve čiastky: v prvej pojednáva dobu od 456 pred Kr. až do 176 po Kr., to jest rozoberá najstaršie zprávy, počnúc od Herodota až po pád ríše západorímskej. Hovorí tu o Slovanoch v celku, ako o mohutnom kmeni, ktorý od dávna je usadený vo Východnej Europe, a žil ako národ rovnocenný popri iných kmenoch, Germánoch, Galloch, Thrákoch atď. Menovali ho Venetami, ale sami Slovani sa menovali Srby. Od Gallov okolo r. 350 pr. Kr. vytisnutí boli do Zakarpatska, a odtiaľ rozchádzali sa ďalej na terajšie sídla svoje v dobe sťahovania národov od konca V. do polovice VII. storočia po Kr. V druhej čiastke Šafárik pojednáva roky 476 — 988 po Kr. a vykladá deje jednotlivých národov slovanských až po prijatie kresťanstva, a presne stanoví vetvy a ich sídla. „Starožitnosti“ sám Šafárik označil ako „předsíň pro historika slovanského“, a sám zamýšľal napísať diel druhý, v ktorom chcel podať obraz starej kultúry slovanskej. Ale k tomu nedošlo. Miesto toho napísal „Slovanský národopis“, r. 1842, kde podal prehľad súčasného Slovanstva, o jeho sídlach, rozlohe, počte, o jazykoch, o stavu kultúry a zvlášť literatúry, a pripojil k nemu prvú podrobnú mapu sveta slovanského, „Slovanský zeměvid“. Základné vety „Starožitností“, menovite o sídlach a príchode Slovanov sú novšie podvrátené, ale starobylosť Slovanov ich rovnocennosť s ostatnými národy europskými je nepodvratne dokázaná. A veliké dielo Šafárikovo svojím dokonalým zpracovaním jednotlivostí, svojou jasnosťou slohu a úžasnou, ťažkou prácou, ktorú vyžadovalo, budí podiv a úctu podnes.

I na poli jazykovedy Šafárik zvečnil svoje miesto. Presne určil pomer jazyka srbského ku cirkevnej slovenčine a poznal v nich sestry. Kriticky rozberal jazyk srbský v písme „Serbische Lesekörner“ (Srbské klasobranie, r. 1833). Napísal „Počátky staročeské mluvnice“ (r. 1845) a vydal rad starých tekstov cyrilských a hlaholských i viac úvah z oboru literatúr slovanských: „Památky dřevního písemníctví Jihoslovanův“ (r. 1851) a „Památky hlaholského písemníctví“ (r. 1853). V posledných rokoch života sústavne sa zaoberal otázkou vzniku hlaholského písma, a prišiel k úsudku, ktorý je dnes všeobecne uznaný a prijatý, že hlaholčina je staršia než cyrilčina, v spise „Über den Ursprung und die Heimath des Glagolitismus“ (r. 1858). Viac spisov jeho ostalo v rukopise. Ostala po ňom i vzácna korespondencia, ktorá nám prezradzuje tiež velikosť ducha jeho.

Myšlienkove s týmito romantickými panslavistami úzko súvisí opozdený bernolákovec, básnik Ján Hollý. Narodil sa r. 1785 v Búrskom Sv. Mikuláši, v župe bratislavskej. Gymnázium vyštudoval v Skalici a v Bratislave, teologiu v Trnave, v tých rokoch, keď tam ešte pôsobil duch Bernoláka a jeho jazykových stúpencov, a stal sa tiež prívržencom samostatnej spisovnej slovenčiny a jej jediným opravdovým básnikom. Po vysvätení roku 1808 bol kaplánom v Pobedíme a Hlohovci, a ztadiaľto roku 1814 prešiel za farára do Maduníc na Považí. Roku 1843 vyniesli ho z horiacej fary ťažko popáleného a skoro cele oslepnutého, i odišiel na odpočinok na Dobrú Vodu, kde umrel roku 1849.

Hollý myšlienkove je závislý na súčasnej literatúre československej, rečove na bernolákovských novotách, formove však za príkladom vtedajších antikizujúcich maďarských básnikov na básnikoch klasických. Prekladá do bernoláčtiny plody antických básnikov, a ukážky uverejňuje v časopisoch, a r. 1824 vydal v Trnave celú sbierku „Rozličné básne hrdinské, elegické a lyrické z Virgilia, Theokrita, Homéra, Ovidia, Tyrtaea a Horáce“, v ktorých majstrovsky vystihuje zvláštnosti antických foriem. Preložil i Vergilovu „Aeneidu“ (1828). A za týmito vzormi skladá i svoje pôvodné básne, eposy, selanky, ody, žalospevy. Takto r. 1833 v Trnave vyjde jeho najväčšia epická báseň „Svätopluk. Víťazská báseň ve dvanácti spevoch.“ Hollý ospevuje tu mocné knieža Svätopluka, zakladateľa ríše Veľko-Moravskej ako víťaza nad Karlomanom, a starú bájovú historiu pribarvuje silným národným povedomím a kresťanským smýšľaním. Hollý idealizuje Svätopluka, ospevuje len jeho jasné stránky, privlastňuje mu vysoké schopnosti štátnické a hrdinské, a silné kresťanské povedomie. Ale popri týchto vnútorných vadách epos Hollého je vzácnym plodom literatúry našej. V ňom Hollý verne napodobnil epos klasické, Homerovo a Vergilovo, rámec dvanáctich spevov vyplnil peknými epizodami a krásnymi opisy, a ako oni, i on začína vzývaním Umky, a mnohé popisy, na pr. mobilizácie vojsk, žive upomína na Homerov popis vojsk trojánskych, a zas mnohé prejavy kresťanské poukazujú na Miltonovo kresťanské epos. Za tým, chcejúc akoby dovršiť obraz kresťanského Slovenska, napíše druhé hrdinské eposy v šiestich spevoch „Cyrillo-Methodiadu“ (1836), v ktorom ospevuje pokresťanenie predkov. Ale toto epos zaostáva už za prvým, nemá toho celkového poňatia, zato niektoré epizody vynikajú živou dikciou i malebnými výjavy. Popis tohoto starého, kresťansko-slovenského sveta završuje tretí epos Hollého „Sláv“ v šiestich spevoch (1839), ku ktorému berie látku z fantastického sveta bájneho, a opíše vpády divých Čudov na Slovensko. Ako jednotné umelecké dielo „Sláv“ je najlepším eposom Hollého. Pekne doplňujú tento obraz starého sveta i jeho Žalospevy, elegie, v ktorých žalostí nad zapadlou slávou, oplakáva Mojmíra, Rastislava, Svätopluka, nesvornosť bratov, v precítených a uhladených distichonoch. V Ódach ospevuje mužov súčasnej doby alebo svoj národ. V Selankách, idylách, maľuje pokojný život vidiecky.

Myšlienkove tedy Hollý je synom svojej doby, je romantikom, ktorý ospieval tú istú minulosť národnú, ktorú Šafárik zpracoval vedecky a o ktorej i Kollár bájil. Ale rečove zostal pri Bernolákovi a formou držal sa časomiery, tak ani rečou nie súc stroviteľný, i formove ťažko si vedel získať čitateľov. Len niekoľko ctiteľov antických foriem vedelo požívať jeho poeziu, tak medzi inými Karel Vinařický, ktorý prepísal básne jeho jazykom českým.

A spomeňme ešte jedného bernolákistu romantika, Antona Ottmayera, rodáka zo Žiliny, doktora práv a spoluúda fakulty právnickej na univerzite v Peštbudíne. Bol spoluzakladateľom „Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej“, Kollárov priateľ a prispievateľ do jeho „Zpievaniek“, a spisovateľom almanachu „Zory“. Píše novelly ľúbostné „Mína aneb tajemná Láska“, „Žofka a Wáclav; aneb stála Láska“, a iné. Vedecké pojednania písal latinsky a nemecky.

Almanachy a časopisy slovenské v rokoch tridsiatych

Po zaniknutí Bernolákovho „Učeného Tovarišstva“, snahou Martina Hamuljaka, rodom Oravana (1789 — 1850), založený bol na akciovom základe v Peštbudíne „Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej“ r. 1834, ktorý si vzal za cieľ, vzdelávať reč slovenskú a rozširovať literatúra slovenskú. Okolo spolku shrnulo sa mnoho popredných Slovákov, biskupi, kanovníci, kňazi r. kat., a pristúpil k nim i Kollár. Spolok vydal almanach „Zora“, a síce štyri ročníky, (1835, 36, 39 a 40). V nich najviac miesta zaujímajú básne Jána Hollého, ale sú i príspevky od Hamuljaka, Ottmayera, Kuzmányho, Godru, Kollára, Szuhániho a iných. Almanach „Zora“ nebol len pre bernoláčtinu, naopak prijímali ochotne všetky príspevky, akoby redaktori ani neboli hľadeli na jazykovú stránku, a za literatúru slovenskú považovali všetko, čo Slovák napíše. Už v I. ročníku vidíme popri Hollého básňach, Hamuljakových a Ottmayerových prozaických a novelistických prácach písaných bernoláčtinou, i Szuhányho novely písané čistou českoslovenčinou, Kuzmányho verše tiež v československom jazyku, i Godrove novoty pravopisné, vedúce pozdejšie k Štúrovej slovenčine spisovnej. V II. ročníku popri tých istých bernolákistoch pribudli ešte noví básnici československí: Kollár, Marothy, Jesenský, Hlaváč, Magurský. Ročník III. obsahuje už len plody samých bernolákistov a ročník IV. tiež, mimo dvoch príspevkov československých od Kollára a Ľudevíta Žellu, ako od domácich, od Pešťanov.

Že československí básnici opúšťali „Zoru“, almanach bernolákistov, príčinu toho nachodíme v tom, že r. 1836 v B. Bystrici začal za redakcie Kuzmányho vychodiť časopis „Hronka, Podtatranská zábavnice. Časopis krásomilného a užitečného čtení.“ Vychodil za tri roky, do r. 1838 v ročných troch sošitoch. Medzi jeho spisovateľmi stretáme sa a menami niektorými už známymi zo „Zory“, Ladislava Jesenského, Marothyho, Kollára a samého redaktora Kuzmányho. Ale nachodíme i mená nové: Ľ. Štúra, Dan. Slobodu, Joz. Melcera, Ctiboha Zocha, Jána Chalupku, Gašpara Fejérpatkyho, Bohuslava Nosáka, Bohdana Hroboňa, Jonáša Záborského, Miloslava Hurbana, Horislava Škultétyho, Sámuela Tomášika a iných, z ktorých väčšina vyvinie sa až pozdejšie, v dobe, ktorú menujeme Štúrovou. Časopis tento je za spoločný spisovný jazyk československý a prijíma i príspevky niekoľkých Čechov.

Tiež r. 1836 vyšiel almanach „Plody zboru učenců řeči českoslovanské Prešporského“, v Prešporku, v ktorom hlásia sa k slovu mladí študenti bratislavskí, pozdejšie naši romantici, Štúrovci: Samoslav Babylon, Samoslav Chalupka, Ctiboh Zoch, Gustáv Grosman, Michal Miloslav Hodža, Daniel Lichard, Ján Maróthy, Drahotín Štúr, Ľudevít Štúr, a iní. Kým v ročníkoch „Zory“ hlásil sa separatistický názor o Slovákoch, tu prebíja Kollárovské povedomie všeslovanské. A v Kollárovskom duchu bol sostavený i almanach levočskej študujúcej mládeže „Jitřenka“ (1840).

Vodcom tejto pokollárovskej romantickej generácie spisovateľskej je Karol Kuzmány. Narodil sa v Brezne r. 1806. Školoval v Dobšinej, v Šajogemeri, v Bratislave od 1822, kde mládež začínala sa už oduševňovať za Kollára a jeho idey. Ztadiaľto šiel na Romháň za vychovávateľa do domu Jána Pronaya. R. 1828 odchodí do Jény, aby zavŕšil svoje štúdiá, tu chodí po stopách Kollárových, pripomína si tiež niekdajšiu slávu Slovanov. A poslúchal filozofiu, teologiu, dejiny. Zašiel i do Lipska, i do Berlína, aby poznal a počul prednášky v tom čase chýrečných profesorov. Navracajúc sa domov, staví sa v Prahe, vyhľadá a spozná Jungmana, Palackého, Hanku, potom odbočí do Krakova, a obzrúc si i soľné bane vo Vieličke, prichodí domov. Za čas je profesorom v Kežmarku, spolu i s Jánom Benediktym, a r. 1830 odchodí za kaplána do B. Bystrice. Ešte tohože roku je zvolený za farára vo Zvolene, a r. 1832 prechodí za farára do Bystrice. Tu vyvinie hojnú literárnu a spoločenskú činnosť, píše a vydáva školské i cirkevné knižky, skladá básne, vydáva časopis „Hronku“. V revolúcii musí opustiť Bystricu, odchodí do Viedne, a ako Kollár, zaujme i on stolicu profesora na teologickej fakulte. Napíše veľké vedecké dielo „Právo cirkevné“ (Kirchenrecht 1855), a tiež i „Manželské právo“ (1860). R. 1860 je zvolený za patentálneho superintendenta, ale majúc ťažké položenie v B. Bystrici, presťahuje sa do T. Sv. Martina, tam pracuje usilovne na povznesení národa, je prvým podpredsedom Matice. Umrel r. 1866.

Ako básnik Kuzmány z počiatku spieva v duchu Kollárovom o dávnej sláve Slovanov a smúti, žaluje pre neslávnu prítomnosť. Pre „Hronku“ napísal i romantické epos „Běla“, alebo ako ju on menuje „vzdělanenku“, v ktorej za vzorom Goetheho „Hermana a Dorothey“ maľuje malomestský idylický život. Vo veršovaní napodobňuje Homéra, zvlášte jeho epithetá, a často podá i plastický opis osôb. Do deju zapriadol i vážne pokyny o sriadení spoločenskom a ako Jungmann, hlása i on, že národnosť je strážcom všetkého blahobytu, „v lásce totiž jazyka, skrz nějž jen poznati národ.“ V „Ladislavovi“ podal Kuzmány prvú slovenskú novelu, v ktorej opisuje popri ľúbosti Ladislavovej, zvlášte jeho cesty a vzácne zkúsenosti na nich, a predstavuje nám v ňom mladíka, túžiaceho po vzdelanosti, kultúre, po rozličných známostiach a vedomostiach. V úvahe „O kráse“ podáva niečo nauky estetickej, o pomere krásy k umeniu, o smeroch v umení, atď.

Keď Kuzmány asi po desaťročnej prestávke v básnení znovu si stáva do služby poezie, vtedy už prevedená bola Štúrova jazyková odluka, a ačpráve Kuzmány z počiatku zatracoval krok Štúrov, jednako v dobe blížiacej sa revolúcie uznáva, že ľahšie bude kriesiť ľud jeho domácou rečou a spieva slovensky básne k bojovnému povzbudeniu („Do zbroje Slovania“), alebo prejavuje svoju nádej na víťazstvo slovenské, na víťazstvo pravdy, ako i svoj hnev proti krivditeľom a otročiteľom Slovákov. Básne jeho z tejto druhej periody tvorenia pôsobia svojou hymnickou velebnosťou („Kto za pravdu horí“), prorocky mocným, vzletným slovom, krásou výrazu.

Čím bol anglickej mládeži Byron, českej Mácha, tým bol mládeži slovenskej Kollár so svojou „Slávy dcérou“. Okúzlil mysle študentov-básnikov, že mnohí dlho sa nevedeli zbaviť dojmov a dlho sa nevedeli osamostatniť, viacerí vôbec nie. Takýto je Samuel Godra (1808 — 1873), narodený v Bohuniciach, potom farár v Stredných Plachtinciach. Je otrokom Kollárovej „Slávy Dcéry“ a vôbec jeho poezie. Už ako 21 ročný vydáva v Prešporku r. 1829 „Muzy Dceru ve třech zpěvích“, sbierku sonetov. Poznal asi druhé vydanie Kollárovej „Slávy Dcéry“ z r. 1824, ktoré malo tri spevy, tri čiastky pomenované dľa riek Sála, Labe, Dunaj; Godra preto asi delí svoju „Muzy Dceru“ na tri spevy, ktoré menuje dľa kvetov: Konvalinky, Medunky, Nezábudky. A ako u Kollára obsahom zneliek tohoto druhého vydania je skoro výlučne ľúbosť, spieva i Godra o ľúbosti, a skoro by sme poznali výrazy Kollárove v takých jeho veršoch, na pr.: „Všeho, co duch pracovitě koná, Všeho, čím se duše obírá, Všeho, co mi srdce zežírá, Jest jediná príčina jen ona…“ Tiež ako študent skladal a vydal „Původní mravní bájky“ a r. 1830 vydáva v Skalici knižočku „Zlatovič. Příběh z novějších časů“, v ktorom s mravnopoučnou tendenciou opisuje život mladého šuhaja. K písaniu tejto rozprávky vedie ho okolnosť, že v Uhrách je málo milovníkov kníh slovanských, a že „Slované v Uhřích bydlící řeči své milostné, bohaté, spanilé, ano jedné pod slncem z nejkrásnějších ještě náležité sobě vážiti neznají“. Chcel by tedy, aby už mladež sa zamilovala do svojej československej reči, preto sa odhodlal i svoju mladistvú práci vydať. Sľubuje dokonalejšie veci podávať pozdejšie. A na konci predmluvy, ako by sme počuli Kollárovo prorocké slová o sto bludných vekoch a zvrtnutí doby: „Však byťby žadného Slovana v Uhřích nebylo, ja predce od svého úmyslu Slovanům všem nakloneného neupustím. Láska a náklonnosť, ktorú k své slovanské řeči chovám, z mých ňáder se nikdy novykoření! Vždyť Básníř má již sám v sobě odplatu, o ktoré jiní nic nevědí. Než všecka náděje nás neopustí! Žádný sen na veky netrvá! I mrtví někdy vstanú ze svých hrobů!“ Ale že Kollár vydal i po tretí raz „Slávy Dcéru“ rozmnoženú o dva spevy na päť, a že v pripojených dvoch spevoch spieva o podsvetí, dráždi to Godru k napísaniu novej sbierky zneliek, ktoré r. 1856 v B. Bystrici vyjdú ako „Obět Srdce Pobobožného v pěti zpěvích“. Tu musí byť už i „Predzpěv“ ako u Kollára, v distichoch, kde si sťažuje na nemé dietky Slávy, ktoré neprajú ucha znelkám básnikovým a posiela ich k nebu, velebiť Boha, a potom nech sa vrátia k otcovi domov, len by si prial, by získaly aspoň jednu dušu. Jednotlivé spevy nesú názov: Svatost boží, Spravodlivost boží, Rízení boží, Láska boží a Obsah rozličný. R. 1865 vydáva tri sošity epigramov v Ďarmotách. „Epigrammy čili Nápisy pro každého Slovana“, ktoré sú „dvau zimních dítky měsíců“ a je ich 1240. Vidíme, že Godra meral verše na rífy. V 2. nápise „Na Macholda“ vyznáva, že i znelky „Obět srdce pobožného“ napísal za pol mesiaca, a vytýka Macholdovi, že on k ich vytlačeniu pol roka potreboval. Ale je to i také; i znelky, i epigramy Godrove ostaly bez povšimnutia, ač i prozodicky nie sú na opovrhnutie a aj vzácnejšie zrnko sa najde kde-tu v nich.

Vôbec celá poezia doby tejto ozýva sa Kollárovými ideami. Ladislav Jesenský, učiteľ ev. školy v Pešti, uverejňuje v v „Hronke“ a v „Květoch“ svoje básne, kde vyznáva i takto: „Kollár nám pokoje nedá; za ním! — Sladce se drímalo nám, duše Slavské už spaly tíše, Odrodilosti měké ležely krídla po nás; Prijda Kollár narobil hluk, tresk, plesk když sme my spali: „Hej Slované vstaňte! nespite!“ mocne volal“… a vychvaľuje myšlienku vzájomnosti. Jonáš Záborský (narodený v Záborí v Turci r. 1812, umrel l876), študuje teologiu v Prešove, potom ako kaplán v Padišovciach v Zemplíne po tuhej škriepke s odrodilcami napíše ódu „Na Slovákov“, a pošle ju Kollárovi do Pešti, ktorý ju uverejní s menom Magurského v „Zore“ r. 1836. A tiež v tom roku prináša i „Hronka“ jeho ódu „Na Šafáříka“, a „Na Kollára“ v nasledovnom ročníku ódu „Na Hollého“. Potom odchodí na ďalšie štúdiá do Halle, kde je za rok s Ľudevítom Štúrom, Pravoslavom Červenákom a Grosmanom; za tri roky, 1388 — 41, je kaplánom Hodžovým v Mikuláši a potom farárom v Rankovciach. Tu shorela mu fara i škola, uchýli sa v sedliackej chalupe, a úrady začnú ho podozrievať z panslavizmu. Vtedy mu ponúkli profesúru v seminári košickom, ak prestúpi na katolíctvo; on pristal, ale dostal len kaplánku. V revolúcií postavený je pred náhly súd, ale generál Schlich ho oslobodí; r. 1849 stane sa profesorom gréčtiny na akademii Košickej, ale už o rok odchodí do Viedne za redaktora „Slovenských Novín“; r. 1853 prijíma zas faru v Župčanoch pri Prešove, kde ostane do smrti. Mimo spomenutých Kollárovských ohlasov napísal „Bájky“ (vydané v Levoči 1840), potom pozdejšie „Žehry“, (vo Viedni 1852), ódy, básnické listy, a hrdinské listy, i niekoľko epigramov („Žihadlice“), v ktorých prejavuje vrelé národné smýšľanie a horlí za Kollárovskú vzájomnosť. V epigramoch na pr. takto žihá: „Kto skrytě jen miluje svůj národ, zjevně je oplan“ — — Kollárových „rozkydaných Slávov“ takto opíše: „Proč Slovanů na vazech mnoho hláv měly modly pohanských? Neb hlavu jednu Slovan nikdy a vůli neměl.“ Záborský pozdejšie dal sa i na novely a historické drama, o čom si povieme na svojom mieste.

Kollárovské idey vlieva do svojich básní i Ľudevít Žello. Narodil sa v B. Bystrici r. 1809. Keď otec jeho odchodí za obchodom do Pešti, odíde za ním i syn a v Pešti, v tom čase cele nemeckej, sa odnárodní. Je famulusom Kollárovým, ale chodí do školy nemeckej. V Bratislave, kde pokračuje v štúdiách r. 1825 — 29, Žello i pri priateľstve so slovenskými študenty, ostáva Nemcom a veršuje nemecky. Iba keď r. 1829 dostal sa za pomocného učiteľa na Čiktarču, kde učil deti a skladal pohrebné verše po biblicky, oddával sa po troche svojej zabudnutej materinskej reči, a zvlášť, keď mu Kollár poslal dar svoju „Slávy dcéru,“ vtedy vhĺbil sa úplne do štúdia rodného jazyka. Začal prekladať Blumauerovu travestiu „Aeneis“. Od r. 1830 je v Rákoš-Kerestúre a ztadiaľto r. 1834 prechodí do Malého Kéreša, kde ostáva do smrti r. 1873. Žello pod dojmom „Slávy dcéry“ čoskoro počal písať i pôvodné verše, ktoré r. 1842 v Pešti boly vydané ako „Básně od Ľudovíta Žella“, ktoré „Čechům, Moravanům, Slezákům, obzvláste Horňákům Slovákům obětuje Dolnozemský Slovák“. Ako u Kollára, i tu je distichový predspev „Slavové“, a v ňom spieva, že počuje radostné zprávy o krásnom svite „na nebi slavském“, i budí veštcov z hrobu, by mu povedali, čo bude s národom, či mládež jeho k vůli chlebu a žene neopustí ho. Lebo ak by zlý osud mal si zahrávať s národom, tak „Mořeno znič raději mne nyní. S účty mojimi hotov jsem, volný ze světa pujdu, Bez studu, bez lkání, bez hany, kam pokyneš. Aspoň tak nebudu hříšné té svědkem ohyzdy. Národ největší jak samovraždu tropí“. A v básňach spieva potom o láske k vlasti, k rodným bratom, o novom živote národa. V básni „Slávy dcera oa Starožitnosti“ ospevuje účinok týchto dvoch literárnych zjavov: keď „syn tatranský ve snu hnije“, od Dunaja zavznie hlas: „Vstaňte Slované, již jest čas!“ a podobný hlas zavznie i z vysokej Prahy, tu „zhřívá se v žilách sedlá krev, Vrací se život, řeč i spev.“ Alebo v básni „Vzájemnost“, ktorej za motto uvádza Michalovičove významné slová: „Ty světovládná bohyně, Ty Slávy Dcery dcero, Tobě ať slúží jedině Muj duch, jazyk i péro, Vzájemnosti, neb národ náš jen ty ještě spasiti máš!“, Žello ospieva matku Slávu, ktorá žalostí nad roztrúsenými dietkami svojimi, „Z jedné ste vy krve dítky — proč si spolu nehráte?“ a dietky na takéto žalostné výčitky matkine podajú si ruky a potešia matku. Alebo keď milá sa ho spytuje, čo by bolo jeho najvrelšou žiadosťou, básnik odpovie: „Jen bych květný řetěz dát si kázal, Nimž bych všecky slavské rody svázal, V jejich středku pak jako v prsténku Chtěl bych chyžku, a v ní — tě milenku.“ R. 1843 složil Žello velikú historickú báseň v 12 spevoch „Pád Miliducha, ale ktorá až v treťom spracovaní sa zjavila v „Lipe“ r. 1862. V nej Miliduch je vykonávateľom Kollárovej myšlienky vzájomnosti, chcel by spojiť všetky kmeny polabských Slovanov v mohutný národ; ale kým on morený ľúbosťou len uvažuje o veľkom kroku, nepriateľ zničí ho i s jeho veľkým úmyslom. Báseň i pri svojich slabostiach je významným zjavom svojho času. Žello ešte i pozdejšie, r. 1871 složil podobnú, veľkú historickú báseň v 12 spevoch „Rastislav, v ktorej modernou formou a romantickým duchom podáva zradu Rastislavovu a potom jeho víťazný boj proti Karlomanovi, zhubcovi Veľkej Moravy. Báseň ač obecenstvom radostne uvítaná, trpí tiež tými slabosťami ako i „Pád Miliducha“, totiž nedostatkom fantázie, nevernou kresbou starej doby romantickým idealizovaním osôb.

Zpomedzi menších básnikov, ktorí skoro zmĺkli, ale i vo svojich počiatkoch prezradzujú silný vplyv ideí Kollárových, aspoň na krátko spomenieme ešte niekoľkých. Daniel Sloboda (1809 — 1888), rodák zo Skalice, odchovanec bratislavský, ev. farár v Rusave, na Morave, pri hranici slovensko-moravskej, prenáša do svojich veršov myšlienky Kollárovské o svornosti, o usilovnej práci a chuti. Pýta sa jara, či nám nesie svornosť alebo krivdu, a prihovára sa „národom Slávy zhaneným“, aby sa prebúdzaly k práci s chuťou usilovnou. Ba v básni „Mína ve Slávy Dcére“, počuje na Olympu „zpěvy slavenské“ a na brehu slavského Istera vidí postavu krajšiu než Rusalky, než veliteľka Páfu, Mínu. Básne jeho zjavily sa v Zore 1835, iné v Hronke. Podobne spieva i Pavel Sloboda vo svojich znelkách v Hronke, keď spomína ovenčenú pannu, ktorá kráča hore Hronom a striebornými hlasy svoláva bratov skľúčených, alebo keď spieva o Tatre, ktorá roní slzy pre mnohých synov neverných. A takto spievali ešte mnohí, ako Činorád Verný, Langhofer, Samoslav Babylon, Tomáš Hroš, a iní, ktorí však skoro zamĺkli. No aspoň svedkami sú velikého pôsobenia ducha Kollárovho.

U iných prevláda viac duch prostonárodnej, ľudovej — poézie, ktorí za príkladom Čelakovského a Erbena, a čiastočne i pod vlivom zvlášť posledného skladajú svoje básne. Básnici títo osvojili si z Kollára vrelý vlastenecký cit, ale vlievajú ho do foriem ľudovej poezie alebo i látkove napodobňujú ľahký ľudový popevok. Tu v prvom rade môžeme uviesť Augusta Horislava Škultétyho. Narodil sa v Krtíši, v Novohrade r. 1819. Ako skončený teolog v Bratislave zastupuje profesora Palkoviča, je predsedom ústavu, potom kaplánom v Tisovci u superintenda Jozefyho, farárom v Rozložnej v Gemeri, profesorom a správcom slov. gymnázia vo V. Revúci, a po jeho zrušení zas farárom v Kraskove v Gemeri do smrti r. 1891. Škultéty už ako úd bratislavskej spoločnosti študentskej skladal verše, ktoré vydal ako „Básně“ v Prešporku r. 1840. Nimi budí lásku a oddanosť k národu a neraz povznesie sa až k prorockému videniu o neverných a niekoľko málo verných a stálych synoch, ktorí prinesú novú spásu národu; žiada si dožiť veľké svoje očakávanie. Ale najlepšie sa mu darí ľudová pieseň, akých vytvoril niekoľko, ktoré si čoskoro našly cestu i k srdcu národa. Niekedy spieva i alegoricky („Sokol“), keď ošklbaným sokolom myslí svoj národ, ktorému však narastú zas krídla a bude zas lietať. Smele hlása svoje presvedčenie o víťazstve mravnej a národnej pravdy. Škultéty i vo svojej básnickej tvorbe je v prvom rade mravokárcom. Takýmto duchom dýchajú jeho milé, ľudové veršíky, ktoré pod názvom „Beda a rata“ v troch sošitoch vyšly tlačou v Levoči r. 1846 — 7. V nich poučuje ľud o všetkom, čo je škodlivé pre zdarný vývin, pre zdravie a blaho, menovite brojí proti alkoholu, a touto tendenciou radí básne svoje ku plodom toho osvetového smeru, ktorý v tomto čase tak nápadne sa prejavil skoro u všetkých našich vodcov, v hlásaní antialkoholizmu s kazateľníc, ako u Kuzmányho a iných, alebo v zakladaní spolkov miernosti. Že Škultéty tomuto duchu dal básnický výraz a našiel takto najistejšiu cestu k duši ľudu, za to bol plod jeho verejnou mienkou, tlačou tak srdečne uvítaný. Vyznačil sa i ako poviedkár. Spolu s Čipkom vydal v Levoči r. 1846 a 47 dva sošity poviedok „Zornička, zábavník pre dietky“, a v rozprávkach týchto, ako „Ztratené peniaze“, „Krivá hus a ručník“, „Lacík“, atď. prejavil hlboké pochopovanie duše a sveta detského.

Pod vlivom ľudovej poezie básni i romantik Karol Štúr, starší brat Ľudevítov. Narodil sa v Trenčíne r. 1811, vychovaný na krásnom Považí, potom v Bratislave, kde horlive sa účastňuje schôdzok literárnej spoločnosti slovenskej, a s Godrom, Samom Chalupkom, Lichardom a inými uvažuje o potrebách literatúry slovenskej. Už tu skladá verše pod dojmom básnikov staroklasických. Od r. 1833 je vychovávateľom v Záriečí, potom odchodí na rok na univerzitné štúdiá do Berlína, vrátiac sa je kaplánom vo Vrbovom, od r. 1839 do 1846 profesorom a rektorom modranského gymnázia, a od r. 1846 do smrti r. 1851 farárom cirkvi modranskej. Z počiatku spieva pod vlivom réckej poezie, menovite Homérovej, a pod dojmom Kollárovej „Slávy Dcéry“. Jeho prvé básnické plody, uverejnené v bratislavských „Plodoch“ r. 1836 sú zveršovanými dojmami z čítania Homéra, i formove napodobenými básňami staroklasickými, avšak kde-tu pribarvenými duchom ideí Kollárových. Tak spieva na pr.: „V obcech Slovanských roztrojené zpěvy, Řekům co Delphi zasvecené byly, Toť Slávy Dcéra nám; ze slavských Oznamujíc svatyni tajemství.“ Kollárovským duchom veje i jeho básnický príspevok v „Hronke“ II. „Dlauhá chvíle“, kde spieva, ža „chceme setřet dávných předku hříchy“ a že básnik je „v hroznau, strašnau kryptu zamčen… na rakvě třískám, mrtvé ze sna budím.“ Tu v Hronke podal i preklad Platonovho „Phaedona“. Ale už čoskoro dostáva sa pod vliv prostonárodnej poezie ľudovej a zveršuje povážske povesti aké slýchaval v detstve svojom, o Trenčíne, Beckove, Budatíne, Strečne, atď., a na ľahký ľudový spôsob ospevuje i svoje city i túžby. Ako sám spieva, svoje piesne vrúce zanoril v ňádra žhúce, a ospieva slovenskú dedinu („Visky“) alebo roľníka, ovčáka, pltníka, ospieva ich idylický život, a vloží do popevkov svojich i trochu vlasteneckého citu. Pozdejšie, už slovensky, spieval pre časopisy svojho brata Ľudevíta a pre kalendáre Lichardove, a prejavoval svoju pevnú nádej na svobodu národa. V básni „Tušenie“ zaspieval „Len zomrieť je ťažko ráno, keď stáva krásny deň.“

Zvláštnym, z tohoto prostredia vyčnievajúcim zjavom je i Gašpar Belopotocký (Fejérpataky), liptovský zeman, tento slovenský Kramerius. Narodil sa 1794 vo Veľkej Paludzi. Vychodiac Kežmarské gymnázium, dal sa na kníhtlačiarstvo a r. 1821 osadil sa v Mikuláši ako vydavateľ a kníhkupec, založil knižnicu pre ľud a ochotnícke divadlo. Sám napísal a vydal viac spisov. Za 33 rokov vydával Vlastenský Kalendár, a menovite medzi ľudom šíril známosti. Za svoju horlivú činnosť národnú bol od Maďarov prenasledovaný, úradov zbavený, až r. 1857 predal svoj majetok a utiahol sa do Námestova v Orave. Aj ináč podporoval každý podnik slovenský. Keď Štúr počal vydávať svoje Slovenské Noviny, Fejérpataky složil potrebnú kauciu 10 tisíc zlatých; pomáhal Hodžovi, bol spoluzakladateľom spolku „Tatrína“. Umrel r. 1874. Písal básne, zábavné a poučné články do Hronky, Kvetov, a iných časopisov. Z básní jeho veje duch ľudovei poezie, jej prostota a lahodnosť. — Duch romantizmu pohnul i druhých zemanov, aby spievali, skladali verše, napodobňovali ľudovú poeziu, a Podtatranský uverejnil viac ukázok pochodiacich od liptovských zemanských veršovcov. Z nicht spomnime len Imricha Pongráca, kapitána, ktorého ľudová pieseň „Prevez, prevez prievozníčku“ a „Ej, mám ja koňa faku“ zmelodizovaná spieva sa dosiaľ v národe. V duchu prostonárodnom spieva i Ján Maróthy, ev. farár, narodený v Maškovej v Novohrade. Za študenských rokov oduševnený duchom bratislavskej mládeže skladal verše, z ktorých niečo sa zjavilo v Plodoch a v Hronke, potom onemel. Za vzorom nemeckým skladá balady a romance, napodobňujúc poeziu ľudovú, ale ako prinášala doba Kollárovská, i tu spieva o matke Sláve. Preložil i básničku z Uhlanda. Napísal v próze i alegoriu „Videní“ a urobil pokus i v novele „Jezero Bančanské“, ktorá súc uverejnená v Plodoch r. 1836, spolu s Kuzmányho „Ladislavom“ a s Ottmayerovými novelami, môže byť považovaná za prvú svojho druhu v literatúre slovenskej.

Ale smer prostonárodný v poezii slovenskej došiel plnšieho rozvoja až trochu pozdejšie, v škole Štúrovej a pod vlivom jeho. Týchto niekoľkých možno v tomto ohľade pokladať za predchodcov Štúrových, ktorý dá i estetický podklad tomuto novému smeru, prostonárodnej poezii slovenskej.

Doba táto priniesla literatúre slovenskej i počiatky novely, ktorá stúpa tiež v šľapajach Kollárových. Pozoruhodná je s tohoto ohľadu novela Jána Maróthyho „Jezero Bančanské“, v ktorej romantickou ľúbostnou rozprávkou odôvodňuje vzniknutie jazera za dávnych slovanských čias. Kuzmány v „Ladislavovi“ podal romantickú novelu, ktorej hrdina akoby uskutočňoval vzájomnosť slovanskú, cestuje, vzdeláva sa. Pokúšal sa na tomto poli i Ottmayer. Činorád Verný napísal „povídku z nových časův Obchodníci“ (v Levoči 1846), v ktorej usiluje sa mravne vzdelávať a poučovať. Hrdina cestuje, oboznamuje sa a pritom sa vzdeláva. Ján Geguš, farár očovský z nemeckého preložil a r. 1825 vydal zábavno-poučný román „Kolumbus“. Sú to začiatky, ale ktoré sú tiež prejavom ducha doby, ohlasom ideí slovanských, pohľadom do minulosti, keď i ešte beznáročným, a kriesením nového života.

V tejto predštúrovskej dobe len jeden muž zastupuje spisbu dramatickú na Slovensku, Ján Chalupka. Narodil sa vo Zvolenskej, v Hornej Mičinej r. 1791, od 1818 bol v Kežmarku profesorom retoriky a od r. 1824 je farárom v Brezne až do smrti r. 1871. Ako jeho o rok mladší vrstovník v Čechách, Klicpera, i Chalupka dáva sa na spisbu dramatickú, možno i povzbudený jeho veselohrami, ktoré napísané boly v rokoch dvadsiatych. Chalupkova prvá veselohra zjavila sa r. 1830 v Levoči, bez mena pôvodcovho a tak ďaleko od pôvodcu tlačená, aby nebol prezradený a vyhnul hnevu, ktorý ho čakal. „Kocúrkovo, alebo len aby sme v hanbe nezostali“ v 3 dejstvách uvádza samé známe malomestské postavy, schudobnelého zemana, vo svojom povolaní nedokonalého lekára, učiteľa, obuvníka Tesnošila i tuláckeho študenta a ostro sa vysmieva z ich zaostalosti, zpiatočníctva, malomestského opičenia. Realisticky vystihuje ich malicherný život, satirizuje ich obyčaje, bičuje ich zaostalosť. Nie div, že každé mestečko i každý človek poznávali na seba, a chceli poznať pôvodcu. Prvé vydanie 500 výtiskov za chvíľku sa rozobere, a povesť jeho zajde i do Prahy; arciknieža Jozef, miestodržiteľ v Čechách z Kocúrkova sa učí česky a Kopitar gratuluje Kollárovi, že máme Voltaira. Pôvodca medzitým pokračuje v satirizovaní ďalších zvykov kocúrkovských, a r. 1832 v Prahe vyjde druhá jeho veselohra v 5 dejstvách „Všecko naopak, aneb Těsnošilova Anička se žení a Honzík se vydává“, a o rok v Mikuláši vydá frašku v 3 dejstvách „Trasořitka, anebo stará láska se předce dočekala“. K týmto sa druží r. 1837 ďalšia fraška v 3 dejstvách „Starouš plesnivec aneb čtyry svadby na jednom pohřebě v Kocourkově“. Poslednú frašku pôvodne napísal maďarsky r. 1835, „Vén szerelmes“, a vyhral ňou i dramatickú cenu a akademickú pochvalu. Po veľkých úspechoch, akých dosahoval všade, pôvodca napísal ešte činohru „Dobrovoľníci“ v 5 dejstvách, vydanú vo Viedni 1854, potom ďalšie frašky „Trinásta hodina, alebo veď sa nahľadíme, kto bude hlásnikom v Kocúrkove“ v 3 dejstvách, a „Fuk a Huk“ v 1. dejstve (r. 1862), a ešte ako 77 ročný starec napísal veselohru v 3 dejstvách „Juvelír“, ktorou chcel obdržať dramatickú odmenu Matice, ale marne. I pre Nemcov napísal satirickú a humorom kypiacu frašku „Bendegucz, Gyula Kolompos und Pista Kurtaforint“, ktorá tiež bezmenne vyšla v Lipsku r. 1841. Chalupka divadelnými kusmi svojimi chce nielen pobaviť, rozosmiať, ale v prvom rade chce naprávať, vychovávať a chce i národne budiť. Nezmýšľa síce po Kollárovsky, slaviansky, preto píše i maďarsky a nemecky, ale žiada svobodu pre každý národ a žiada očistu spoločenských pomerov i reči národnej. Vysmievajúc sa z rečových vlastencov, pánov z Chudobíc a Bendegúzov a rozličných Attilov a Nyúlfych, budil národné povedomie práve v malomeštiakoch, ktorí tak lipli za módnou panštinou. S dramatického ohľadu diela Chalupkove nie sú bezvadné, on nepoznal javisko tak, ako Klicpera. Diela jeho trpia zväčša na chudý dej, a potom vkus náš zatracuje i jazykovú miešaninu. I komikum jeho je z ľahšieho druhu, rečové a situačné a len málokde charakterové. Tým väčší je však ich význam kultúrny a výchovný. Pôvodne tieto dramatické kusy napísal Chalupka československy, ku koncu života, r. 1870 sám ich prepísal do slovenčiny a upravil k vydaniu, ktoré v 5 sväzkoch vyšly v Martine ako „Dramatické spisy Jána Chalupky“. Mimo to písal aj iné, cirkevného a polemického obsahu veci. Roku 1846 v Pešti vydal „Kázně nedělní a sváteční“ a r. 1841 v Lipsku bezmenne vyšla jeho nemecká brožúra proti grófovi Karlovi Zayovi a jeho unionistickým snahám.

Historická veda v duchu romantickom, pátranie po minulosti národa, u nás nenašla svojho muža. Najviac ak vzniklo niekoľko monografií, a i tie sú písané skôr s cirkevného stanoviska Spomienky zasluhuje Adam Chalupka, otec výšspomínaného Jána. dramatického spisovateľa, i básnika Sama, farár hornolehotský. Roku 1829 v Banskej Štiavnici vydal dielo „Hodnověrné vypsání země svaté Kananejské“ (druhý diel až r. 1851), pri čom je zaujímavé vedeť, že ako pomôcku a prameň použil i spis Krištofa Haranta z Polžíc „Putovaní z království Českého do Zeme Svaté“ r. 1546 (vydanie v Prahe r. 1786). Dielo je písané vedecky a opatrené je i mapou. Pozdejšie, r. 1835 napísal a v Banskej Štiavnici vydal „Historické paměti cyrkvě ev. březňanské“. A spomenúť možno i Jána Čaploviča (r. 1780 — 1847), jasenovského zemana, advokáta, stoličného asesora a biskupského komisára, ktorý v Pešti r. 1822 vydal i svoje „Slovenské verše“, ale zvlášte svojimi etnografickými „Gemälde von Ungarn“ (v Pešti r. 1829) a svojím spisom „Rozjímaní o zmaďaření země Uherské“ (Praha r. 1842) zasiahol hlbšie do národného života a upozornil širší svet na pomery slovenské.

Literatúra. Vlček, Dejiny lit. slovenskej: Vlček, Pavel Jozef Šafárik; Frýdecký, Slovensko literární; Lit. česká XIX. stol.; Pražák, Literatúra slovenská do Štúra (v Slov. Čítanke); Bujnák, Romantizmus v literatúre slovenskej (v Slov. Obzore r. 1907 — 8).

Došli sme k dobe Štúrovej. Romantizmus, o ktorom sme pojednávali, bol veľmi plodivý, obživujúci, zvlášte pre menšie národy a ich literatúry. Pod teplým slnkom romantizmu, ktorý opustil staro úzke formy klasicizmu a doprial voľného dychu každej individualite, kvitly i naše skromné rady. Veď možno povedať, že v pôde romantickej tkvejú i korene ducha Štúrovho, Hurbanovho a Hodžovho. Počiatky ich literárnej činnosti spadajú do doby romantizmu. Ba v literatúre slovenskej až po zrelé vystúpenie Hviezdoslavovo poznávame vždy romantizmus, keď i malé a chvíľkové výnimky, ako Kalinčákova Reštaurácia, rušia túto jednostajnosť.

Romantická pohnútka hrá silnú, keď i nie ojedinelú rolu, i pri spisovnej odluke slovenskej. No odluka táto zachváti mysle všetkých literárnych činovníkov slovenských a za ňou nasleduje nová kapitola v dejinách našej literatúry. Je medzníkom i revolúcia r. 1848, ale tá nezanechala tak hlboké, ďalekosiahajúce stopy v dušiach slovenských, ako rečová odluka od Čechov, ako osamostatnenie a osamotenie Slovákov.

V pravde „Slovenskú literatúru“ by sme mali až tu začínať.

ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry