Pavol Országh-Hviezdoslav. K 70-tym jeho narodeninám

(Úvod. Hviezdoslav básnik slovenský.)

Každý človek je taký, akým ho okolnosti urobia. Pomery, v ktorých vyrástol a žije, určujú jeho myšlienky a túžby, jeho idey a ideále, jeho povahu. Toto pravidlo platí vôbec o všetkých ľuďoch, ale najlepšie ho poznávať môžeme na veľkých ľuďoch, básnikoch a spisovateľoch. A keď platí pravidlo toto, Francúzom Taine-om stanovené, o veľkých literatúrach, anglickej, francúzskej, platí vo väčšej miere, alebo aspoň dôkladnejšie ho pozorovať možno v literatúrach malých a na ich predstaviteľoch. Istá vec, Shakespeare, Byron len v Anglicku, len vo svojom čase sa mohol stať tým básnikom, akým je. Dostojevský, Tolstoj zas len v Rusku sa mohli vyvinúť. Predstavte si ich v iných krajoch, v iných dobách, v iných národoch, a poviete, že je to nemožné, že utratia práve svoju zvláštnosť, individualitu, a scvrknú na stredných spisovateľov.

Predstavte si Hviezdoslava bárskde inde mimo Slovenska, v Rusku, alebo v Čechách, a odoberiete mu individualitu, znížite ho na básnika stredného, stane sa vám všedným, ku ktorému vás pútať bude najviac to, čo v poézii svojej všeobecne ľudského vyslovil.

S vyššieho stanoviska možno každého básnika a spisovateľa, a každého veľkého predstaviteľa umu s dvoch ohľadov považovať a jeho dielo a význam dvoma merítkami merať: ako syna svojho národa a ako muža sveta celého; čo vykonal národu svojmu, a ako prehovoril v mene národa svojho ku svetu, čo vykonal za národ svoj vo svete, alebo čo je vzácne z diela jeho i svetu.

Ale merítka tieto neurčujú presne zásluhy, veľkosť básnika, alebo spisovateľa. Keď aj obstoja rozdelene, jednako i križujú sa. Totiž neznačia akoby stupeň veľkosti, významu básnikovho, že väčším by bol ten, ktorý k celému svetu sa prihovára v mene národa svojho, než ten, ktorý len k národu svojmu hovorí. Práve keď básnik tak hlboko načrel do duše svojho národa, keď vystihol, čo žije a hýbe v duši, čo ju bolí a teší, vtedy prehovoril mocne k svojmu národu, ale spolu mohutne vtedy prehovoril i ku svetu celému a vystihnutím podstaty duše národnej dostal svetového významu.

Duša jednotlivca je efemerný zjav, vzdor jej večnosti; duša jednotlivca sa mení, raz ju to trápi, raz iné teší; ale duša národa je opravdu večná, ktorá má síce svoj vývin, prijíma nové dojmy, vzrastá, bohatne nimi, ukladá si ich jedon k druhému, a nimi po dobách sa pomaly premieňa, ale vývin ten nedeje sa len dobami, len pokoleniami. A doba je tak dlhá pre jedon ľudský život, že zdá sa večnosťou. Preto, keď básnik vystihuje dušu národa svojho, podáva niečo o takom, čo je večné. A práve toto večné v každom, i v tom najmenšom národe, má význam pre celý svet. Vystihnutie podstaty duše národnej dodáva básnikovi svetového významu, oprávňuje ho k nárokom, aby žiadal všimnutia i od celého sveta. Tedy práve, keď uplatnilo sa v plnej miere na básnikovi to pravidlo, že ho takým, akým je, vytvorily miestne i dobové, národné okolnosti, práve vtedy dostáva význam vyšší, svetový.

Boly síce aj iné merítka, ktorými sa dala merať veľkosť básnika: nájdenie novej formy, výrazu, uvedenie nového sveta do literatúry, odhalenie zvláštnych charakterov a odtienkov duševných. Ale čím diaľ, tým ťažším je to; nové formy v poézii prestaly, odhalenie zvláštnych charakterov zas len tam má význam, kde už normálny charakter je určený. Slovom tieto merítka nie sú povolané všade určovať veľkosť a význam básnika.

Dnes merítkom a požiadavkou na básnika je, aby nehľadal nové formy, nové výrazy — zvlášte u národa s mladou literatúrou — ale aby vystihol dušu svojho národa. U väčších národov, vo väčších literatúrach, kde národná duša je asi vystihnutá, žiada sa, aby podal verne svoju dušu, spoveď svojej duše, tým prispeje ku šatirovaniu, ku označeniu odtienkov duše národnej. V malej literatúre vyhovuje básnik obom požiadavkám: podáva svoju dušu a s ňou i dušu národa. Odtienky medzi dušou individuálnou a národnou ešte nie sú tak ostré, differenciácia, rôznenie ešte sa tak nezačalo, málo ešte pracovníkov národných, básnik nestihne ešte myslieť na seba.

Z tohoto ohľadu zaujímavé je, že v literatúre našej ledva nájdeme básnikov ľúbosti. Kollár ešte spieval svetu slavianskemu. Ale básnici národní ťažko sa dotýkajú toho najosobnejšieho citu. Sládkovič, keď si odspieval svoju ľúbosť k Maríne pod dojmami Kollárovej Miny, prestane spievať o láske k deve, a do popredia vystúpi v jeho mysli národ. Hviezdoslavova lýra ani nepozná strunu ľúbosti. Z novších Janko Jesenský, Ivan Krasko, keď sa ľúbostne vytúžili, zatíchli, a Rázus tiež sotva sa dotknul struny ľúbostnej.

U nás básnik ešte nesmie myslieť na seba. Toľko nás bolí, toľko trápi, že básnik je v prvom rade „rodu členom“, a ako taký usiluje sa uplatniť svoju individualitu. Áno, u nás, v našej mladej a malej literatúre básnik nie svojou osobnosťou, vystihnutím svojej osobnej duše sa stáva individualitou básnickou, ale svojim videním, svojimi predmetmi, tým, čo vidí, čo zachytí v živote národnom.

Hviezdoslav je v prvom rade Slovák, je básnik slovenský. Spieva národu svojmu, a nechce hovoriť k svetu. I jeho slovenská skromnosť mu to nakladá a svedčí pri tom. Síce básnik každý, ospevujúc svoj národ, chce dvíhať jeho slávu pred svetom. Hviezdoslav si umienil oslavovať hviezdy, a oslavuje národ svoj. Ako by v tom nekonečnom všehomíre jednou hviezdou bol i slovenský národ: túto hviezdu ospevuje a oslavuje Hviezdoslav. Žaluje o tom, čo bolí ľudí na tejto hviezde, v tomto národe, ospieva, čím sa tešia, čomu sa radujú, nad čím smútia a plačú, čomu sa úfajú, čoho boja, opíše čo ich zdobí, v čom sa vyznačujú; slovom oslavuje hviezdu svoju: národ slovenský.

Je naším; v prvom rade. A pre nás je veľkým, lebo nám hovorí k duši, k srdcu, lebo nám zjavuje, čo nás bolí a trápi, čo nás teší, čomu sa úfame, lebo hovorí nám „od duše“. My sme pyšní, hrdí naňho; a vieme, že tým, čo podal z hĺbky duše našej, národnej, prehovoril aj k svetu celému.

Že čo podáva Hviezdoslav v poézii svojej vzácneho svetu cudziemu, celému, čo zajde z tvorby jeho do širšieho sveta, čo vyčnieva uňho nad merítka národné: to nech hľadá človek druhý, cudzí. Len toľko podotkneme, že práve poznanie slovenskej duše, povahy, má význam pre širší svet, a básnik, ktorý toto poznanie umožňuje, dostáva tiež význam svetový. My prehovoríme o ňom ako o slovenskom národnom, o našom poetovi, ktorý oslávil národ svoj v prvom rade doma, pred nami, ale o ktorom veríme, že oslávi národ svoj i pred svetom. Práve vyzdvihnutím toho, že v čom a nakoľko je naším, slovenským básnikom Hviezdoslav, označíme i jeho význam pre svet.

Ale nikto nech nemyslí, keď vyššie hovoríme, že u nás básnik ešte nesmie myslieť na seba, že tým vytvárame možnosť takej subjektívnej, osobnej poézie, ako je Hviezdoslavova. Nie je v tom protimluva. Áno, Hviezdoslav je najsubjektívnejší básnik, i keď skoro vždy o národe spieva. Tak si to musíme predstaviť, že básnik je centrom svojho sveta, svojho národa, že cez seba, cez svoje žiale a radosti, utrpenia a nádeje hľadí na národ a vidí jeho žiale a radosti, utrpenia a nádeje. V duši básnikovej sa odzrkadluje celý národ. Básnik Hviezdoslav svoj národ má na mysli i vtedy, keď píše o sebe, keď načiera do svojej duše.

Preto je, že uňho poézia tak úzko súvisí so životom básnikovým, že diela jeho opravdove pochopiť vieme, a vysvetliť, odôvodniť ich môžeme len zo života básnikovho. Preto vkladáme i to, čo povedať mienime o poézii Hviezdoslavovej a o ňom samom, do kruhu životopisu jeho.