ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zasvätenie storočia Kuzmányho narodenia (r. 1906), ktoré obrátilo myseľ našu na tohoto národného bohatiera a dalo podnet k hlbšiemu nahliadnutiu do jeho ducha a práce, priviedlo nás ku vzácnemu poznaniu, že v Karlovi Kuzmánym máme veľkého ducha, ktorý zaujíma dôstojné miesto v rade našich najprednejších repräzentantov, že je o moc väčší a vzácnejší, než sme si ho dosiaľ kedykoľvek cenili. Tomuto poznaniu dal výraz Vajanský vo svojej prednáške: „i vidíme, presvedčujeme sa o tom, čo sme dosiaľ len šípili, že máme v Kuzmánym veľkého básnika, ktorého postaviť môžeme na rovný piedestál s Kollárom, Sládkovičom, Chalupkom.“^[1] A nielen básnika veľkého máme v ňom. Práve tak veľkým sa dokázal ako kňaz, ako národovec, ako organizátor, ako vedátor, ako vychovávateľ národa.

Skutočne, keď sa vhĺbime do povahy, do duševnej dielne týchto otcov, patriarchov národa nášho, ako bol Kuzmány a s ním Kollár, potom Lichard, Hodža, Hurban, Štúr a iní, prichodí nám s hlbokou pokorou a obdivovaním vzdať úctu ich duchom. Ako boli ustarostení o svoj národ! Len čiastku tej starosti a s ňou spojeného oduševnenia i konania, a národ náš musel by prekvitať! Nemožno je sa diviť, že títo mužovia videli už brieždiť sa zore národného slovenského života. Bol to optimizmus, založený na vnútornej sile, na sebadôvere. Vycítime pri nich snahu, dopriať všetko dobré národu. Ba razom chceli potisnúť biedny národ slovenský do popredia. Kde badali, že by bolo treba pomáhať, už tam boli. Vzory najnovšie na každom poli, ešte sa len písalo o nich po časopisoch, už uvádzali i k nám. Dvíhať národ, nahradiť v krátkosti tisícročnou nečinnosťou zameškané, to bola ich snaha, to struna, ktorá ich ku každému činu roznietila.

Z týchto mužov, skutočne otcov národa, bol Karol Kuzmány. Preto vďaka spolku „Tranoscius“, že vypísaním súbehu, dal podnet a chuť k oceneniu práce jeho, k opísaniu jeho života a jeho doby vzhľadom na náš národ a na jeho tohočasné dejiny.

Zasluhuje si toho Kuzmány, ale žiada si a potrebuje to i sám národ. Lebo životopis veľkých ľudí má veľký výchovný význam. Je v ňom istá príťažlivá sila. Mládež na príkladoch otcov svojich sa vychováva. Preto bez nútenia rada číta životopisy veľkých mužov.

S vedeckého však stanoviska životopis repräzentačného človeka má ten význam, že slúži na objasnenie, na vysvetlenie diela, smýšľania, ducha jeho. Lebo k duchu diela prispieva mnohým nálada, často len chvíľková a zavše dobová. Preto životopis má za povinnosť vystihnúť náladu túto a tak prispieť k vysvetleniu diela, srozumiteľnejšou urobiť náladu, pochopiteľnejším ducha, v diele sa javiaceho.

Tieto dva významy životopisu, tieto dva požiadavky jeho budeme mať pred sebou pri ďalšej rozprave. Takáto práca o Kuzmánym a jeho dobe je ťažká, je priekopná. Treba ísť k samým prameňom, do starých knižníc. Málo sa dosiaľ napísalo o ňom, a i to je už potratené. Jeho práce sú prachom zapadnuté, ak vôbec sú ešte zachované u niektorého bibliofila. I k tejto práci len na viac miestach som môhol ako-tak posbierať diela Kuzmányho. Viacej pánov mi láskave zapožičali knihy, ktoré zachovali v svojich knižniciach. I vnukovia veľkého Karla mi s najväčšou ochotou prepustili všetko, čo sa u nich zachovalo, menovite vzácny, v rukopise zachovaný životopis Karla Kuzmányho, pôvodne pre „Slavische Blätter“ napísaný, ale podopĺňaný, potom familiárne dáta o rodine Kuzmányovskej.

Všetkým ct. pánom, ktorí mi už čímkoľvek boli na pomoci, i na tomto mieste vzdávam srdečnú vďaku.

V Krupine, 1916.