ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slováci na dnešné svoje územie prisťahovali sa asi v V. a VI. storočí. Tvrdenie toto zakladalo by sa už na historických údajoch. Predhistorická archeologia avšak hovorí o slovanských obyvateľoch na krajoch Česka, Moravy a Slovenska už v časoch pred Kristom a odvoláva sa pritom na popolnicové polia, ktoré s takzvanou lužickoslezskou keramikou dosť husto sa nachodia i po území Slovenska. (tak zvlášte i na území Hontu). Ale ostaňme len pri historii. Historikovia tých dávných čias v V. a VI. storočí spomínajú už Slovanov ako národy europejské. Tak Prokop už r. 494 píše o „cuncti Sclavorum populi“, totiž o všetkých národoch Slovanov. A Jordanis v VI. storočí spomína už i Venetov, Antov a Sclavov, ako z jedneho kmeňa pochodiacich.^[3]

Prirodzene žili predkovia naši i v dobe predhistorickej a pohanskej životom duševným a kultúrnym. Zjavy prirodné, premeny roka vnukovaly im rozličné dojmy. Stále bydlisko ponúkalo ich k riadnej práci a k uvažovaniu o nej, k obrábaniu zeme, k chovaniu dobytka, k dorábaniu si hospodárskeho i válečného náčinia, ako svedčia o tom mnohé nálezy mlatov, mlynov ručných a hrncov na uschovanie obilia. Dľa všetkého boli pracovití, pohostinní, verní a úprimní a nadovšetko pokojamilovní, ktorí ale od súsedov práve pre svoju pokoja milovnosť a neútočnosť, napádaní, znepokojovaní bývali.

Príroda obdarila ich veselou povahou a živou obraznosťou. Milovali spev. Svojou obraznosťou obživili a naplnili prírodu všeliakými dobrými a zlo-duchami, polobožstvami, vílamí, svetlonosmi a tieto svoje predstavy a vidiny vkladali do rozprávok, povestí, bájí, piesní svojich. Ale nad týmito polobožstvami tušili najvyššú bytnosť. Podriadeným božstvám sa vďačili a obetúvali v chrámoch, v hájoch, v horách, u studničiek, ako svedčia o tom mnohé po dnes zachovalé názvy „Žiare.“^[4]

Milovali poriadok a čoskoro ustanovili si zákony. Vládu nad sebov sverili významnejšiemu mužovi, ktorý pomocou kmeťov, lechov a vladykov spravoval zem, radiac sa s tymito na snemoch s času na čas svolávaných, kde vynášali zákony. Tak už r. 894. máme isté zprávy o takýchto zákonoch, keď totiž český pán Thakulf v mene Čechov uzavieral pokoj s Franky.

Je veľmi pravdepodobné, že pohanskí predkovia naši mali už tiež svoje písmo, tak v X. storočí spomína mních Chrabr runy, ako písmo starých Slovanov. Udajne po dávných Venedoch, pri Baltickom mori bydlivších, ostali bôžkovia s runovými napisy. Na skale Velestúr v horách Kremnických nachodí sa tento, udajne runový nápis: „Prechach Silian ot morame z rumuch Kremenitju te turv i vsia grada, i bě gode po turu dve ste se osmdst“ (tojest: Prišiel Silian od Morame. zrucal Kremnicu, potom Turovo i všetky hrady a bolo to roku 280 po turu). V Česku ústnym podaním ľudovým zachovalo sa niekoľko povestí ako pamiatky z týchto čias; tak povesť o Čechovi, o Krokovi a jeho dcerach. Rečové pamiatky po predkoch naších pohanských zachovaly sa nám v mnohých názvoch obcí, riek, vrchov, udolí, atď. Tak už v I—IV. storočí po Kristu spomínajú reckí a rimanskí dejepisci názvy, ako Granuas = Hron, Bustricuis = Bystrica, Pelso = Pleso, Tsierna = Čierna, Bersobis = Brzava alebo Brezova, Pathissus = Potisie. R. 448 obyvatelia na Potisí podávajú rimskému vyslancovi Priskovi nápoj „médos“ menovaný, a r. 453 nad hrobom Attilovým koná sa tryzna, ktorú „stravou“ menujú. Ale máme i stopy pohanského bájeslovia a poezie našich predkov. Sú to len zlomsky, niekoľko slov, mená bohov a ich sviatkov, ako Hromnice, sviatok pôvodne boha hromu, Paroma, alebo Turíce, sviatok božstva Túr-a, i Vianoce, asi Vajanoce, a s tým by súvisela prastará pieseň „Jano, Jano, Vajano,“ alebo „Vajane, Vajane,“ a prastarý zvyk ľudu páliť Jána, a pritom s rôznymi rečňovankami mládenci preskakujú oheň. Ľud nechcel opustiť svoje milé sviatky, pridŕžal sa ich i v kresťanstve, ale tu obdržaly časom iný, kresťanský význam. I mená božstiev a záhadných bytnosti, ktoré sa podnes zachovaly ako púhé slová, vyprávajú nám o duševnom živote predkov naších, tak už spomenuté Parom, Túr, potom Belobog a Černobog, Vesna, Živa a Morena, Vily, Ďas, Veles-boh pastierov a stád, Ježibaba, atď. O Morene zachovala sa nám i pieseň, ktorá má na sebe bezpochybnú pečať starobylosti:

Pieseň táto zachovala sa na viacerých krajoch Slovenska až po dnes i so starým obradom, pri ktorom ju spievali; totiž Morenu ako bohyňu smrti, aby ju neškodnou urobili, hádzavali do vody. Ale ako z obsahu piesne jasne vidíme, povstala ona v čase prvých počiatkov kresťanstva.^[6] Možno ju totiž tak vysvetlovať, že kresťania usmrtili pohanských bohov i Morenu, a jej veriaci smútia za ňou a príčinu jej smrti uvalujú na kresťanov. Alebo môžeme mysleť na pohanský obrad, keď stala sa obeťov za kresťanov, ktorí ešte husto pomiešane žili s pohanmi a keď ešte viac mrtvých mohlo bývať na strane kresťanov, a ako prvej hádzaná bývala Morena do vody v obeť za pohanov, tak v prechodných časoch hádzaná bola za kresťanov. Podobne na dobu prechodnú by poukazovaly i počiatočné slová starej ballady:

Z tých čias by mohla pochodiť i pieseň „Hoja Ďunďa, hoja“, ktorá by bola slúžila tiež za sprievod k nejakému obradu ku pocte božstva.

Literatúra: Šafárik, Slovanské starožitnosti; Kollár, Rozpravy o jmenách; Kollár, Národné zpievanky; L. Niederle, Pravěk Slovenska (v Slovenskej Čítanke 1910); J. Vlček, Dejiny lit. slovenskej; B. Tablic, Poezye I.; J. Jungmann, Historie literatúry české; L. Niederle, Slovanské starožitnosti.

Ríša Veľko Moravská bola skutočne veľkou, zvlášte od čias panovania Rastislava (846 – 870), ktorý sjednotil Čechov, Moravanov a Slovákov pod svoju berlu r. 855. Od tohto roku tvorili sme s Čechmi jeden štát, jeden politický národ. A jednota táto politická trvala i za panovania nástupcov Rastislavových, Svatopluka (870 — 894) a Mojmíra (894 — 906) až po rozpadnutie ríše veľkomoravskej. Kultúrna jednota Čechov, Moravanov a Slovákov ostala i na ďalej, a to i pri všetkom uvádzaní latinčiny počnúc od Štefana, a trvala až po rečovú odluku Štúrovu, keď potom po 70 — 80 ročnej odluke rok 1918 spojil nás zas i politicky.

Pokresťanenie Slovanov v Česku, na Morave a Slovensku začína sa už rokom 805. Vykonávajú ho kňazi a mnísi nemeckí, bavorskí. Keď knieža Privina okolo r. 830 vystavil chrám v Nitre, dal sa v ňom i sám pokrstiť, a r. 845 dalo sa pokrstiť i štrnásť českých pánov. Ale obrady tieto dialy sa v latinskej reči, lebo kňazi bavorskí konali v duchu požiadaviek rimskej stolice, v duchu jej universalistickej zásady. Slovenský ľud ríše nerozumejúc reči latinskej, prejavoval svoju nespokojnosť, tak že Rastislav r. 863 požiadal réckeho cisára Michala III. o apoštolov, ktorí by v reči národa hlásali evanjelium. Tak prichodia k nám bratia Cyrill a Method zo Solúna^[7] a prinášajú sebou nie len obrad východný ale i literatúru bohoslúžobnú a síce vo svojej slovenskej reči, písanej dvojakým písmom: hlaholským a cyrillským, tojest okrúhlym, mladším, a pozdejším hranatým.

V Česku, súsediacom s Nemeckom, príliš zasahovali nemeckí kňazi a mnísi do bohoslužieb a nasledovne na celý verejný, kultúrny život, kým na našom, Čechmi od Nemcov oddelenom území slablo ich pôsobenie. Tomuto možno privlastňovať, že v Čechách skôr sa uplatnila v kultúrnom živote latina, podporovaná i kráľom Svatoplukom, a u nás na Slovensku dlhšie sa udržala stará slovenčina v bohoslužbe, tak že i Nemcami stíhaní národní kňazi českí hľadali a nachodili útulok na Slovensku za dlhšie časy, aspon kým pôsobili vzácni apoštolovia a ich žiaci prví, Gorazd a Naum.

Táto okolnosť umožňuje nám pochopiť ťažkosti, s akými zápasila reč ľudu, aby sa uplatnila. Cyrill a Method priniesli i sebou už východoslovanské bohoslužobné knihy a pomôcky a doplňovali ich i u nás. Prekladali písmo sv., sostavovali liturgické knižky, spisovali životy svatých, legendy, bohoslužobné piesne a iné. Ale spisy tieto neboly rovnako všade prijímané, často vôbec nepripúšťané. Nemcami natískaná latina ich utláčala, ničila. Jednako v Čechách kláštor sázavský, u nás nitriansky pomerne dlho odporoval tlaku latiny, a tomu možno ďakovať tých máličko pamiatok písaných, ktoré máme z tejto doby.

Pamiatky hlaholské, alebo staroslovenské, ktoré sa nám zachovaly z tých čias, sú pre nás vzácnymi nie len ako pamiatky kultúrne vôbec, svedčiace o duchovnom živote u nás, ale i ako vzácne svedectvá o reči predkov našich. Totiž reč složená v písme hlaholskom, bola sviatočnou rečou ľudu užívanou pri bohoslužbe, ktorej každý rozumel.^[8] Málo je toho, čo nám ostalo v písme hlaholskom. Z druhej polovice X. stor. pochodí Legenda o sv. Václavu od neznámeho skladateľa, ktorý jazykom staroslovanským, premiešaným ale hustými českými výrazy a obratmi vypravuje o mučedlníckom živote Václava a pritom posvieti i na históriu Čiech X. storočia. Tou rečou je napísaný i doplnok tejto legendy, t. zv. Prolog o smrti sv. Václava. Pamiatkou bohoslužobnou veľmi vzácnou je zlomok starobylej piesne Hospodine, pomiluj ny,^[9] ktorá složená bola ešte v IX. stor. pravdepodobne od samých vierozvestov Cyrilla a Methoda, ako tomu nasvedčujú jednotlivé slová: pomiluj = smiluj sa, spase = spasitel, mir = svet. Koniec piesne, kde je žiadaná hojnosť a mier v zemi, pochodí pravdepodobne od biskupa sv. Vojtecha, ktorý sa i zaujal, aby sa pieseň udomácnila v ľude, a ktoremu ju privlastňuje i stará tradícia, preto sa menuje i piesňou svatovojtešskou.

Niet pochyby, že pieseň táto, ako spievaná bývala denne u sv. Víta v chráme, ako ňou prosievali v čas sucha za dážď a úrodu, ako ju spievali pri korunovaní kráľov a vysviacaní biskupov,^[10] pri slávnostiach a v bitvách, tak r. 1126 v bitke proti Lotharovi u Chlumca, r. 1260 v bitve proti Maďarom u Kressenbrunnu, atď. že tak bývala spievaná i u nás pri rozličných príležitostiach, a to dlho i po páde ríše veľkomoravskej. Lebo že staroslovenčina i u nás bola rečou bohoslužobnou, je jasné a prirodzené, a máme i my pamiatky také. Na slovenskom území boly napísané koncom XI. storočia dva zlomky, tak zv. Pražské zlomky hlaholské, desať krátkych hymn, aké spievané bývaly pri omši a niekoľko paššiových antifon. Ako z jazyka staroslovenského slovensky pribarveného sa dá súdiť, písal ich lebo Slovák, alebo na Slovensku usadlý Juhoslovan.^[11] A máme i Krtišsky hlaholský zlomok, ktorý obsahuje niečo prekladu z evanjelií a výsvetlivky k nemu.^[12]

Uvádzaním reči latinskej do bohoslužieb ubíjaná bola reč staroslověnská a potroche zanikala. A kým sa národ zpamätal, skladal svoje duchovné plody rečou latinskou. Takéto pamiatky sú životopis sv. Ludmily a sv. Václava, pochodiaci asi od mnícha Kristiana, možno syna Boleslava I. Strachkvasa. A nadovšetko latinsky písaná Česká kronika Kosmasova. Kosmas dekan kapituly pražskej, žil 1045 — 1125, a počínajúc potopou sveta píše kroniku národa českého až po svoju dobu. Píše veľmi kriticky, rozoznávajúc dobu báječnú, pohanskú, a historickú, kresťanskú. O prvej dobe vypravuje v duchu národných povestí, o Krokovi, Libuši, Přemyslovi, dievčej válke, v dobe historickej spolieha na podanie starších ľudí. I pri latinskej reči ale Kosmas prezradzuje ducha českého, národ svoj milujúceho. Niekoľkí mnísi pokračovali v Kronike Kosmasovej.

Domáci jazyk československý len ťažko a pomaly sa začína uplatňovať proti latine, až počínajúc XII. storočím, a síce tak, že do latinsky písaných spisov vkladané sú jednotlivé slová a poznámky (glossy) v jazyku domácom; ako veľká encyklopedia Mater verborum, obsahujúca vyše tristo starých gloss českých, Tulec sv. Bonaventury, zápisník Alberta Bohema. Podobne si hľadá cestu jazyk československý i medziriadkovými, tak zv. glossovanými prekladmi. Najstarší takýto preklad je Žaltár glossovaný z konca XIII. st., Žaltár musejný, z počiatku XIV. storočia, Žaltár Wittenbersky z druhej pol. XIV. st., Žaltár Poděbradský z r. 1395 a Žaltár Klementinsky z poč. XIV. st.

Na Slovensku takýchto glossovaných prekladov by sa malo najsť tiež viac. Je pravda, že mnohé hrady a kláštory, v ktorých sa mohly nachodiť takéto staré pamiatky, a v ktorých písané bývaly, vyhorely a spustošené bývaly behom válek tatarských, tureckých. Jednako je nádej, že sa najde ešte i viac takých, ako máme jeden glossovaný Žaltár, totiž žalm, alebo pieseň latinskú s medziriadkovým prekladom, mnou najdený, pochádzajúci asi zo XIV. stor., ktorho preklad uvádzam:

Rečové pamiatky na Slovensku z doby panstva latiny, keď po páde ríše Veľkomoravskej sv. Štefan uvádzal všade, nie len do služieb božích, ale i do politického života latinčinu, sú prirodzene zriedkavé. Sám Štefan síce nebol asi nepriateľom slovenčiny, ba musel ju i znať,^[13] kedže od cisára réckého obdarovaný bol plášťom kráľovským, s nápisom staroslověnským, ale musel sa podrobiť rozkazom pápežským. A keď zakladal svoju ríšu, Štefan prevzal všetko sriadenie župné i cirkevné od Slovákov a takto prešly i jednotlivé názvy i do latiny stredovekej i do maďarčiny, ako župa a župan (v starých listinách latinských spotvorene zoapan, maď. išpán), nádvornik, maď. nádor, biskup, mša (omša) atď. A zachovaly sa nám pamiatky rečové i v latinských listinách z 12. 13. atď. storočí, v ktorých aspon názvy honov, lúk, potokov sú uvádzané rečou ľudu, slovenskou. A my i z týchto maličkých rečových pamiatok z tejto pre literatúru našu tak chudobnej doby aspon toľko sa dozvedáme, že ľud náš žil duchovným životom, svoje si chránil.

Ľud, ktorý si bol navykol spievať svojou rečou na službách božích, nedal si tak ľahko odobrať tento pôžitok, a spieval svojou rečou i ďalej, a prirodzene plodily sa i nové piesne duchovné i svetské. Také duchovné piesne, ako z druhej pol. XIII. st. pochodiaca veľkonočná Slovo do světa stvorenie v božství schováno, alebo Vítaj, Kráľu všemohúci, Jezu Kriste, sčedrý kneže, Buoh všemohúcí, atď. boly asi spoločné v Čechách i na Slovensku; veď pozrime len ich staré slová, poťažné ich dnešné slovenské slová, ako „Kráľu“, „Buoh“, a netreba nám žiadnych ďalších dôkazov, že boly ony spoločným duchovným majetkom ľudu českého i slovenského. Zo svetských piesní českých z tohoto času najvzácnejšia je Pieseň Svatováclavská, („Svatý Václave, vévodo české země, kněže náš, pros za ny Boha, svatého Ducha, Kyrieleison“), záležajúca z 3 veršov, ktorá pre svoju vznešenosť je po dnes akoby hymnou ľudu českého. Slovenských svetkých piesní, ktoré by na sebe nosily pečať takejto starobylosti, nemáme. Môže byť, že pieseň „Nitra, milá Nitra, ty vysoká Nitra, kdeže sú té časy, v kterých si ty kvitla?“ je tiež tak stará; veď zo slov jej dá sa zatvárať, že povstala dakedy po páde ríše Veľkomoravskej, lebo kedže kláštor a biskupstvo ostalo v Nitre i za Štefana i po ňom, spomínanie časov, keď kvitla, môže sa vzťahovať len na dobu veľkomoravskú, keď Nitra bola sídlom kniežacím, a tak povstať mohla nie dlho po páde ríše. Pravda, po mnohých prepisoch, keď nemáme jej prvé, pôvodné znenie, ťažko je určiť dobu, kedy asi vznikla. Podobne sme i s druhou piesňou svetskou slovenskou Stála bitka, stála, za Štefana kráľa, v ktorej slová „bili sa junáci s pohanmi Slováci,“ a „tých kliatých pohanov kresťania rúbajú“ jasne by svedčily o starobylosti. A podobných piesní svetských, v ktorých sa spomínajú slovenské mestá Pezinek, Trenčín, Šaštín, Dunaj, zachovalo sa viac u moravských Slovákov, z čoho Kollár zatvára, že povstaly na Slovensku, ale z čoho možné je zatvárať i na to, že povstaly v dobe, keď Slovensko a Morava tvorily ešte spoločnú rišu, alebo krátko za tým, keď spoločné dejstovanie bolo ešte v živej pamäti ľudu.

Kým za týmto sľubným počiatkom na Slovensku prichodí úplné odumieranie, zatiaľ v Čechách môžeme hovoriť o prvom rozkvete poezie i prozy zábavnej i vedeckej. Krížiacké vojny obrátily pozornosť ľudí na východ, pretvorily vkus spoločnosti a viedly k vytvoreniu rytierskeho eposu a románu a s druhej strany i k hlbšiemu náboženskému životu a opisovaniu životov svatých. Tak vzniká epická báseň Alexandreis, prepísaná i prozou, alebo román o Apollonu, králi tyrském, potom o západných rytieroch, báseň o Štilfridovi a Bruncvíku, o Tristranu a Izolde, o Tandariuši a Floribelle. S druhej strany ale vznikajú husto legendy o živote svatých, o Márii, Jozefovi, o Pilátovi, o Jidáši, O desíti tisících rytírův, Život Adamův, Život Jozefa Egyptského, Legenda o sv. Prekopu, atď. Ale i poučná, didaktická a satirická proza prichodí k životu. Dalimil v r. 1308 — 13l8 píše rýmovanú Kroniku českého národa; neznámi pôvodcovia skladajú posmešné básne, ako Svár vody s vínem, Spor duše s tělem, Podkoní a žák, o Líšce a čbánu. V tomto čase za vzorom francúzskym a nemeckým tvorené sú už i počiatočné dramatické hry. Nie len veľkonočné paššie sú upravované divadelne, ale i zvlášte sú spracúvané čiastky z ních. Tak Plantky sv. Márie, a O Kristovu z mrtvých vstání a jeho oslávení, a nadovšetko komická hra Mastičkár. U nás na Slovensku tiež asi v tomto čase povstávajú biblické hry ľudové, „hry betlehemské“, pastierske, ktoré prednášajú z dom do domu tak zv. jasličkári.

Zvláštny rozkvet duchovný priniesla ale národu českému univerzita, založená Karlom IV. r. 1348. On sám bol muž osvietený, vzdelaný, napísal svoj životopis, staral sa, aby opísané boly dejiny jeho národa, dal spisovať zákony a všemožne podporoval vedu a kultúru svojho národa. Tak povzbudil Pribíka Pulkavu k písaniu kroniky českej, podobne i mistr svobodných umení na univerzite v Prahe Vavrinec z Brezové píše kroniku sveta, Ondrej z Dubé zas Výklad na právo zemské. Smil Flaška z Pardubíc odchovanec tejže univerzity skladá didaktické a alegorické básne Novú Radu, v ktorej na zvieratoch poučuje o dobrom spravovaní krajiny a vladárení, a Radu otce synovi, v ktorej poučuje správnemu životu i obcovaniu v spoločnosti. Karol IV. podporoval i náboženské očistné hnutie, ktorho hlásateľmi sú Konrád Waldhauser a Ján Milíč, pripravujúc tak pôdu Tomášovi ze Štítného. Muž tento (žil 1331 — 1401) svojimi spisy, ako Reči besední, Knižky šestery o obecných věcech křestanských, Reči nedelní a sváteční, Knihy naučenie křesťanského, v ktorých hlása pravú mravnosť kresťanskú, vyličuje svoj kresťansko-filozofický názor na svet, v ktorých žiada mravnú nápravu človeka, stáva sa prvým filozofom českým a predchodcom reformácie v Čechách.

Ako povedané, na Slovensku doba táto ostala nemou. Mimo už spomenutých pamiatok vyzdvihnúť môžeme ešte spis Sequentionarius seu prosarum expositio, nachodiaci sa v knihovni pražkej kapituly; spis tento má glossy v nárečí haličskom od Václava Bzeneckého z r. 1385. Potom Slovník Prešpursky^[14] obsahajúci šesťtisíc slov, usporiadaných formou veršovanou dľa svojej predlohy Vokabulára.

Na vysokú školu v Prahe chodili i Slováci. Od r. 1367 do 1420 vyše 100 Uhrov bolo zapísaných na pražskej univerzite, z ktorých iste viac bolo Slovákov, už i preto, že im bližšie bolo. Tak vidíme medzi nimi rodákov zo Spiša, z Košíc, Kežmarku, Bardyova, Revúcej, zo Zvolena, z Necpál, zo Žiliny, Trenčína, Piešťan, Trnavy a Nových Zámkov. Budínsky rodák Mr. Brikcí bol okolo r. 1415 i rektorom pražskej university. Títo študenti prinášali sebou nové idey, a možno ich i šírili písmom, zpracúvali. Ale stopy po ich duchovnej práci neostaly pre nás. Niektorí možno ostali i tam v kultúrnejšom svete, uplatnili sa na poli životnom, aspon pozdejšie zjavy keď stávali sa Slováci i profesormi i rektormi v Prahe, oprávňujú nás takto skromne súdiť i o Slovákoch týchto starších čias.

Školy, už akékoľvek boly v tomto čase, niečo iste podávaly i v reči ľudu, a i keď nemáme ničoho rukolapného, môžeme povedať s dosť veľkou pravdepodobnosťou, že Catonove mravné distichá, v Česku tak obľúbené a tak často prepisované, boly známé a prepisované i na Slovensku, ako i rozličné bájky. Bývaly školským predmetom, určeným asi k učeniu nazpamäť, ako pravidlá mravnosti, ktorým učili žiakov i u nás.

Ale národ v celku akoby bol býval umele uspávaný. Duchom odumieral. Je síce pravda, že ničily ho vojny, že po ustálení pomerov po páde ríše Veľkomoravskej Česko žilo vo väčšom pokojí, než Slovensko, vystavené tatarskému plieneniu a iným, pozdejšie tureckým pohromám, ktoré zničily všetky písomné pamiatky týchto čias. Lebo že niečo sa písalo, zaznamenalo i v tých dávných časoch, je prirodzené. Síce feudálni páni, obdarovaní už Štefanom veľkými majetkami, starali sa v prvom rade o udržanie a rozšírenie svojej moci. Ale za to i na ich zámkoch museli byť pisári, kronikári, archivári. Matúš Čák Trenčiansky, pán všetkých zámkov v údolí Váhu, v Orave a v Liptove, ktorý svojimi hrdinskými činy mohol nadchnúť básnikov i k epickým skladbám, prirodzene si môhol držať i kronikára dvorného. Ale v bojoch zmyzly všetky tieto vzácne veci bez stopy. Pamiatkami ducha a práce slovenskej, nie síce písané, ale stavané, ťažko budované, sú tie mnohé hrady, ktoré i vo svojich zrúcaninách ozdobujú Slovensko a hlásajú dávny život našich predkov, život kultúrny, duchovný.

Literatúra. J. Vlček, Dějiny české literatúry I. 1.; Julius Botto, Obrazy z dávnej minulosti Slovákov, 1921.; M. Hodža, Československý rozkol, 1920.; J. Botto, Povšechné dějiny Slovenska (v Slovenskej Čítanke 1911.).

Husitizmus

Všeobecná túžba po náprave a očiste mravnej, ktorá započala klíčiť už v osvietenej dobe Karla IV., a ktorú i univerzita všemožne podporovala, opanovala postupne celý národ český a viedla k reformácii českej. Hnutie toto dľa hlavného jeho zástupcu menujeme husítstvom. Husitizmus v prvom rade náboženský pohyb, dal nový smer i literatúre českej, dal jej prevažne náboženský ráz, ale pritom hlboko zasiahol i do života národného, prebudil i ducha národného, očistil a rozšíril i jazyk český.

Hlavný zástupca hnutia tohoto, ktoré na celé storočie dalo svoju známku, a ktoré účinkom svojím siahalo ešte ďaleko i do nasledujúceho storočia, i za hranice české, je Ján Hus. Narodil sa v Husínci r. 1369, bol mistrom svobodných umení a profesorom univerzity pražskej; r. 1400 stal sa kňazom a r. 1402 kazateľom pri kapli Betlemskej. Tiež r. 1402 bol zvolený prvý raz i za rektora univerzity. V tejto hodnosti svojej ríešil národnostný spor na univerzite tak, že kráľovi Václavovi IV. navrhnul, aby národu českému dal tri hlasy proti jednemu hlasu iných národov, čo kráľ vyhlásil dekretom kutnohorským (1409). Obhajovanie spisov Wiklifových prinieslo mu spor s arcibiskupom, potom disputou proti predávaniu odpustkov pritiahol si i hnev pápežov. Daný do kliatby, uťahoval sa na Hrad Kozí a na Hrad Krakovec. R. 1414 vybral sa na cirkevný snem do Kostnice, kde vyhlásený za kacíra, upálený bol dňa 6. červenca r. 1415. Husova činnosť je v prvom rade náboženská. Vo svojich spisoch: Vyloženie svatých čtení nedelných, Výklad viery, desatera prikázanie, na páteř, O cierkvi, Kniežky o svatokupectví, Dcerka čili o poznaní pravé cesty k spasení, a Zrcadlo človeka hřiešného, ostre vystupoval proti neriadom v cirkvi a horlil za očistu v duchu čistého kristianizmu. K činnosti jeho náboženskej prislúcha i niekoľko vzletných, nábožným duchom dýchajúcich piesní duchovných. Ale činnosť jeho rozprestierala sa i na iné pole. Svojími Listy z Kostnice budil národného ducha. Hus zreformoval i pravopis český a spisovný jazyk.^[15]

Husovu prácu doplňovali ako reformátori: zeman Peter Chelčický (1390 — 1460), ktorý ako najhorlivejší prívrženec opravného hnutia, vo svojich spisoch Postilla čili Kniha výkladuov spasitedlných na čtenie nedělnie celého roku, Sieť viery a O šelme a obraze jejím, za vzor cirkve staval prvotný stav apoštolský, žiadal, aby každý žil dľa zákona božieho, zavrhoval svetský majetok, odsudzoval nepríkladný život kňazstva, v cirkvi chcel, aby členovia boli bratmi a sestrami. Ďalej Ján Rokycana volený arcibiskup pražský (1397 — 1471) vo svojej Postille a Výklade na evangelium sv. Jana žive vykladal zákon boží a karhal zkazenosť sveta; Jakubek ze Stříbra nástupca Husov pri kapli Betlemskej uviedol do sústavy učenie kališnícke, a iní.

Mnohé postilly a výklady písma odôvodňovaly potrebu písma sv. v českej reči; už v XIV. storočí preklad po čiastkach bol hotový, až prišla potreba sjednotiť a opraviť tieto preklady a tak r. 1488 tlačená bola prvá biblia česká, tak zv. pražská. A čoskoro skvitnul i nábožný spev, ktorý Hus bol zaviedol do služieb božích, a české piesne onedlho zatlačily piesne latinské. Už okolo r. 1420 bola shotovená i rukopisná sbierka nábožných piesní v Kancionále Jistebníckom.

Pohnutá doba ponúkala básnikov ku ospievaniu veľkých udalostí a tak vzniklo niekoľko historických spevov. Mnohí prepisovali už z predešlého storočia známe romantické poviedky, ožila i poezia tendenčná, satirická a alegorická, ako na pr. obšírna alegoria Ctibora Tovačovského z Cimburka Hádání Pravdy a Lží o kněžské zboží a panování jich. Ján Hasištejnský z Lobkovíc z jara 1493 cestuje do Palestíny a opíše cestu svoju Putování k Božímu hrobu, a za ním i druhí dávajú sa na cesty a vyprávajú o ních. Šašek z Bírkova opísal cestu pána Lva z Rožmitála cez Nemecko, Nizozemsko, Anglicko, Francuzsko, Španielsko a Portugalsko. Kňaz Martin Bakalář vypráva o Ceste do Jeruzalema a Martin Kabátník zaznačil zvoje dojmy o Carihrade a Egypte. Skvitla aj iná próza. Vojny vzbudily záujem o vedu válečnícku a Ján Hájek z Hodětína napísal České zŕízení vojenské (1413), Ján Žižka zas r. 1423 vydal svoj Řád vojenský, a Václav Vlček z Čenova r. 1490 predložil kráľovi Naučení, kterak se mají šikovati jizdní, pěší i vozy. M. Krišťan z Prachatic složil Lékáŕské kniehy. Eneaš Sylvius pozdejší pápež Pius II. složil Kroniku českú, ale pre husítstvo Čechom nepriaznivú.

Toto v prevahe náboženské hnutie, ktoré ale i literatúre českej prinieslo vzácne obohatenie, na Slovensku pôsobilo hlavne národne buditeľsky.

Keď r. 1395 kráľom uhorským stal sa Zigmund, syn českého kráľa Karla IV., styky medzi Čechmi a Slovákmi staly sa hustejšími a vliv český na Slovensku stal sa silnejšim. Sám Zigmund^[16] vylúčil všetkých Nečechov z úradov svojich domácich, a sám k Čechom nenapísal a nedal napísať inak slova, než česky. Slovom čeština stala sa rečou úradnou a česky sa hovorilo i na kráľovskom dvore Zigmundovom. Svedčí o tom tých 20 listín, ktoré sa z doby panovania Zigmunda našly po archívoch v Budíne, Trnave, Prešporku, Skalici, Ostrihome, Vyšehrade, a Trenčíne. Ale zvlášte vtedy utkvela čeština mocne na pôde slovenskej, keď Husíti, v Čechách premožení a prenasledovaní, utiekali sa na Slovensko, od r. 1430 počnúc. A keď Ján Jiskra s českými vojaky r. 1437 porazil Turkov v Srieme a v Srbsku, prišli Česi v celom Uhorsku k veľkej úcte. Kráľovná vdova Alžbeta sverila i hájenie práv svojho syna Ladislava na Jiskru a takto Jiskra stal sa najvyšším veliteľom kráľa Ladislava. Moc a vláda Jiskrova vtedy rozprestierala sa na župy Zvolen, Gemer, Nitra, Šariš, Abauj, Zemplín, slovom na celé horné Uhorsko, totíž Slovensko. Hlavným sídlom jeho bol zámok zvolenský, ktorý spolu i s banskými mestami Jiskrovi darovala kráľovna Alžbeta.

Táto vláda Čechov — Husítov na Slovensku má veliký význam i s ohľadu literárneho i všeobecne kultúrne-historického. S husítstvom prišla na Slovensko nová bohoslužobná reč, miesto latiny počala sa ozývať zas českoslovenčina, reč národa. Veď bolo to v duchu husítstva, čo o sto rokov pozdejšie reformácia uskutočnila a previedla, aby sa totiž služby božie odbavovaly v materinskej reči ľudu, v živej rečí národa. Kam zavítali Husíti, všade pretvorili služby božie, založili cirkev a zaviedli do služieb božích reč československú. Stavali chrámy i školy. A k vôli službám božím písané boly bohoslužobné knihy v jazyku československom, a na pretriasanie pálčivých otázok teologických vyvinula sa i literatúra zvlášť teologicko-polemická. Nemáme síce stopy po nejakej na Slovensku písanej knihe, ale je veľmi pochopiteľné, že české spisy, a v Čechách písané bohoslužobné knihy a piesne duchovné prinesené boly i k nám a tu tiež čítané a prepisované. Tak sa našla na Slovensku z Čiech donesená kniha v rukopise Gvidonova Kronika Trojanska, Nový Zákon a iné.

Českoslovenčina stala sa zas i na Slovensku nie len bohoslužobnou a spisovnou rečou, ale i rečou diplomatickou. Jiskra i s nemeckými a maďarskými, tým viac so slovenskými obcami dopisoval si československy; za času kráľov Matiáša, Vladislava a Maximiliána popri latinskej i československá reč sa ozývala na sneme a v správe politickej; katholíckí kňazi na Slovensku kázali československy a takto polemizovali s Husítmi. I od Pankráca z Mikuláša máme zachované listiny v československej reči; sám kráľ Matiaš r. 1483 píše mestu Trnave československy, Štefan Zápoľa r. 1492 mestu Prešporku; mesto Rajec od r. 1485 vedie mestskú knihu po československy; kráľ Vladislav z Prešporku z Košíc, z Budína píše listy, vydáva nariadenia po československy, a smluvu medzi Vladislavom a Maximilíanom na uhorskom sneme čítajú československy. A reč táto ostala rečou spisovnou, literárnou na Slovensku až po Štúra.

Literatúra. J. Vlček, Dejiny lit. slov, a Dejiny české literatúry; J. Botto, Povšechné dějiny Slovenska; Sasinek, Archiv starých československých listín, T. Sv. Martin, 1872.

Humanizmus

Keď duch náboženský klesal, keď teologia vyčerpávala sa už púhym scholasticizmom a formalizmom, na severe Europy prišly prúdy reformačné na pomoc cirkvi, v Čechách husítsvo, v Nemecku a po iných severnejších štátoch reformácia Lutherova, Zwingliho, atď. V Ríme a vôbec na juhu Europy, kde styky a tradície cirkevné boly tak silné, takýto čisto náboženský pohyb bol nemožný, vytvorený. Ale ztrnulosť duchovná žiadala i tu niečo, nejaké nové vzpruženie. Stredovekými pisármi, ktorí často sami tvorili nové latinské slová k vôli novšej dobe, a nové zvraty rečové, takto pokazená klasická latina priťahovala pozornosť, budila túžbu po očiste a po návrate k pôvodnej, klasickej dokonalosti. A nie len v rečovom ohľade pozorovať takýto pohľad nazpät na klasických Rékov a Rimanov, ale i vôbec v každom ohľade. Všeobecná nespokojnosť, dákasi duchovná nenasýtenosť žiadostive sa ohliada nazpät na súladnosť, harmoniu, krásu starého sveta. A ožíva túžba po znovuzrodení, po novom obsahu duchov. Pohyb tento, ktorý na poli výtvarného umenia menujeme renaissancou, v literatúre sa nazýva humanizmom. Vedúci duchovia chcú sa obrodiť vysokou vzdelanosťou, ktorej vzor vidia v starom Récku a Ríme, a dokonalou krásou antickou. Oživne štúdium starých réckych a rimských spisovateľov a umelcov, vzorom sa stane Aristoteles, Cicero, Vergilius a Livius. Menovite i na vonok napodobované sú Cicerove listy Epistolé, a každý spisovateľ usiluje sa prezradiť čím viac klasickej vzdelanosti citovaním a odvolávaním sa na staré vzory récké a rimské a ich napodobením. Ačpráve tedy humanizmus je prúd latinizujúci, však má svoj blahodarný účínok i na domácu reč a literatúru, povsnáša formu, brúsi jazyk a i duchom novým obohacuje.

V Čechách humanizmus počína už vtedy, keď Petrarca, hlava všetkých pozdejších humanistov, vyhľadá svojho priateľa, českého kráľa, Karla IV., a odtedy prúd tento duchovný len silnel, zvlášte keď českí mladíci začali húfnejšie navštevovať univerzity v Italii. Medzi prvými humanisty českými najväčšmi vyniknul Bohuslav Hasištejnský z Lobkovic, od roku 1483 prepošt Vyšehradský, pozdejšie dvoran kráľa Vladislava II., chýrny cestovateľ, ktorý pochodil Rím i Benátky, Kretu, Rhodos a Cyprus, Syriu a Palestínu, Jeruzalem, Kairo i Alexandriu, Smyrnu i Karthago, ktorú cestu zvečnil a ospieval v českej básni. Sbieral rukopisy klasických diel reckych a rimských, na svojom hrade hostil vzácných učencov sveta, mal vzácnu knihovnu, pre ktorú po celej Európe mal sberateľov. Sám písal a skladal básne latinsky, napodobňoval v ních krásnu formu svojich klasických vzorov, tak že básne jeho čítané a chválené boly ako skutočné staroklasické diela. A boli i druhí humanisti, ktorí sa dali strhnúť týmto latinizujúcim prúdom. Viktorin Kornel ze Všehrd je prvý, ktorý i humanistické myšlienky a zásady posväcuje svojmu národu, a chce byť humanistom i rečove českým. Bol mistrom univerzity pražskej a poznal sa i s Bohuslavom z Lobkovíc. Ale sám píše „věda, že jsem Čech, chci se latině učiti, ale česky i psáti i mluvíti“ a odôvodňuje svoj úmysel slovami: „Nechť jini knihy nové latině píšíc skládají, a římský jazyk, vody do more přilévajíc, šíric: ja knihy a sepsánie starých a právě dobrých lidí v českú reč prekládaje, chudého chci rádeji obohatiti…“ Aké to povedomie povinnosti voči národu svojmu! A skutočne preložil do českej reči spisy sv. Jána Zlatoústeho, a sv. Cypriána, a aj sám napísal knihu O práviech země České knihy devatery, v ktorej odvolávajúc sa na pramene, zvlášť na desky zemské, a znajúc i literatúru staršú svojho predmetu, podal spis opravdove vedecký. Jan ml. z Rabštejna, prepošt vyšehradský r. 1469 složil vzácny Dialogus, rozhovor štyroch osôb o viere a pomeroch vlasti v dobe svojej. Václav Písecký povzbudený k štúdiam humanistickým, ako vychovávateľ mladého Zigmunda z Jelení, odišiel s týmto na ďalšie štúdie do Bononie, kde sa zdokonaloval v rečtine, v poznaní Homera, a z kadiaľ svojmu dobrodincovi poslal i svoj preklad Isokratovej reči k Demonikovi, ale v Benátkach na mor umrel v 29. roku svojom. Zigmund Hrubý z Jelení, žiak Píseckého, pokračoval v štúdiach rečtiny za vzorom svojho vychovávateľa, soznámil sa s najväčšími humanistami sveta tej doby, a usadil sa v Basilei, kde v tlačiarni Frobeniusovej stal sa redaktorom diel staroklasických. Sám napísal prvý srovnávací slovník rečtiny, latiny, nemčiny a slovančiny, ktorý r. 1537 v Basilei bol tlačený ako Lexicon Symphonum. Horlivým prekladateľom do češtiny bol Mikuláš Konáč z Hodíštkova, humanista už trocha pozdejší († 1546), ktorý preložil Lukiana, Eneáša Silviu Českú kroniku, Životy a mravná naučenie mudrcuo přirozených, Zrcadlo múdrosti sv. Crhy biskupa, Pravidlo lidského života, a napísal i pôvodný mravokárny a didaktický spis Kniha o hořekováni a naŕikání Spravedlnosti, královny a paní všech ctností, kde Spravedlnosť kráľovna všetkých ctností ponavštevuje všetky stavy svetské i duchovné, všade sa len sklame, vidí pokazené ľudstvo, a horekuje, narieka, žalostí nad tým. Preložil i divadelnú hru Judyth, ktorou uviedol do Čiech tak zv. školské drama. Pozdejším humanistom je ešte Matúš Kolín, profesor rečtiny na univerzite pražskej, prvý vysvetlovateľ Homera a skladateľ latinských príležitostných a iných veršov, a maecen básnikov českolatinských Ján st. Hodějovský z Hodějova, ktorý ako miestosudca kráľovstva Českého na svojom zámku shromažďoval učených priateľov a vydal ich latinské básne v štyroch sväzkoch ako Farragines (smes, sbierka). Bartoš Pisař složil Kroniku o bouři pražské r. 1524 v ktorej chcejúc byť verný, uvádza celé listy a listiny, ale bez zvláštnejšieho historického nadania. Sixt z Ottersdorfu prekladá a opravuje čiastky biblie Melantrichovej, i niektoré romány a sám napísal dielo Akta aneb knihy památné, v ktorom vykladá historiu dvoch pamätných rokov v Čechách 1546 — 1547. Ako znalec domácich zákonov a rečník snemový napísal Diarium snemu r. 1575. Václav Hájek z Libočan, povzbudený katholickými pánmi českými píše Kroniku, prvú to populárnu knihu svojho druhu, ktorá i tešila sa veľkej obľube v 16. a 17. storočí, a za ktorú kráľ i odmenil Hájka prepošstvom staroboleslavským. Len chyba je, že Kronika Hájkova je nie kritická, prečo historici nemôžu sa odvolávať na ňu a ju zavrhujú.

V líčení českého humanizmu zašli sme už ďalej do hĺbky XVI. storočia, keď už, na Slovensku je v silnom prúde reformácia Lutherova. Ale treba nám len spomenúť, že i predstavitelia českého bratstva, ktorý duchovný prúd v Čechách tiahne sa celým XVI. storočím a prechodí hlboko i do XVII. sú všetko humanisti vynikajúci, preto pretrhujeme tu niť vyprávania o literárnych pomeroch v Čechách a pohliadneme na Slovensko.

Málo je i toho, čo by sme o humanizme na Slovensku mohli zaznamenať. Keď už sám v sebe humanizmus znamenal povyšovanie latiny a jej vládu, a keď i v Česku sme videli, že za čas latina prevládla a zatisla reč národnú, tým väčšmi je tak na Slovensku, kde sice účinky husitstva trvajú ďalej v národe, ale humanizmus súc len pre vyšších, nedostáva sa k mužom národne smýšľajúcim. Možno skôr tvrdiť, že čo dobrého husitstvo spôsobilo, prebudiac národ, to zas humanizmus hľadel udusiť a postupne i udusil.

Kráľ Matiaš Korvin je humanistom veľkým svojej doby (panoval 1458 — 1490), shromažďuje okolo seba učencov-humanistov z Talianska a z južných slovanských krajín, ako Martius Galeottus, a zo Slavonie Ján Vítez, ktorý sa v Italii vyučil rečtine a latine, a iní. Sám Matiaš vedel dobre československy, nemecky, latinsky, bulharsky, taliansky, francúzsky, a ako Bonfinius poznamenáva, usiloval sa zdokonaliť i v tureckej a reckej reči. Galeotto svedči, že Matiaš rád hovorieval československy a aj držal takúto reč pred veľkým shromaždením. Mal radosť v sbieraní kníh.

Niekoľkých humanistov rodom Slovákov aspon v pozdejšej dobe môžeme uviesť i my, na znak toho, že tento myšlienkový prúd neprešiel bez stopy po nad Slovensko. Takým je Ján Sambucus narodený v Trnave r. 1531, ktorý navštevujúc univerzity v Itálii, Francii a Nemecku, venuje sa vedľa lekárstva i dejezpytu a archeologii, pozdejšie venuje sa lekárstvu a stane sa radcom a dejepiscom kráľa Maximiliana II. Sbieral a našiel mnoho listov Rehora Nazianskeho, Chrysostoma, Basilia, a iných. Pokračoval v Bonfiniho diele Historia Hungariae. Matej Rakovský z Rakovca v Turci nar. 1537. študoval v Prahe, stal sa tam místrom svobodných umení a napísal rozličné básne latinské. Mikuláš Rakovský, predešlého príbuzný, tiež z Rakovca v Turci, literát a básnik, študoval v Prahe, r. 1565 stal sa místrom svobodných umení a členom spoločnosti literárnej, ktorá sa schádzala v dome Jána Hodějovského z Hodejova, a latinské básne jeho vyšly čiastočne v Hodějovského Farragines, čiastočne i osebe. Zachariaš Mošocius ináč Rohožnik zvaný, kanovník, potom biskup Nitriansky a kráľovský radca (1542 — 1587). Bol vysokoučeným mužom, básnikom a historikom, zvlášte dejepiscom práv uhorských. Sostavil Životopisy kráľov uhorských a r. 1583 v Trnave vydal sosbierané kráľovské nariadenia Decreta, Constitutiones et articuli Regum Inclyti Regni Hungariae.

A našli by sme a mohli uviesť i viac takýchto mien, avšak nemáme znich mnoho potešenia, kedže neprispeli ničím k zvýšeniu národného majetku a keď ich spomínať môžeme len ako učených mužov na Slovensku narodených, a keď nemôžeme o ních zaznamenať žiadneho bližšieho vzťahu k svojmu národu.

Literatúra. J. Vlček, Dejiny české literatúry; Novákovcí, Stručné dejiny lit. české; P. Valasky, Conspectus reipubl. lit. in Hungaria. Posonii et Lipsiae r. 1785.; Riegr, Náučný Slovník.; Andr. Lehotzky, Index scriptorum publico-politico juridicorum, Posonii r. 1803.

XVI. storočie

Súčasne skoro s humanizmom v Češku, v druhej polovici XV. storočia, vzniká Jednota Bratrská, ktorej úplné rozvinutie spadá až do času Lutherovej reformácie na Slovensku a siaha až do konca XVII. storočia. V Jednote bratrskej reformácia náboženská v Češku už dokonávala, už utiahla sa na bočné cesty, a práve tým prichodí k prevahe záujem čiste národný, kultúrny a literárny. Literatúra dochodí svojho vrcholu, takže dobu Jednoty bratrskej menujeme zlatou dobou českého písemníctva. S počiatku síce i Jednota bratrská zabýva sa otázkami náboženskými skoro výlučne, ako i príčinou jej vzniku je nespokojnosť s husítstvom a radikálnejšie hľadanie dákehosi uspokojenia. Ale postupne, čím viac sú mužovia Jednoty bratrskej nadchnutí zásadami humanizmu, tým väčšmi upúšťajú od púheho teologizovania, obracajú pohľad svoj na potreby kultúrne národa a usilujú sa vyhoveť im.

Pôvodne členovia tejto náboženskej spoločnosti chceli sa obrodiť duchom pravej lásky a prostoty prvokresťanskej, vzdialiť sa sveta, zaviesť medzi sebou prísnosť a uskutočniť spoločnosť bratov a sestár. K vôli tomu utiahli sa v Kunvalde, kde im ešte Jíři z Poděbrad vykázal miesto. Tu založil spoločnosť Bratr Řehoř. Žili jednoducho, opovrhovali vyššou vzdelanosťou a žiadali len príkladný život a horlivosť náboženskú. Čisto náboženský ráz spoločnosti ustúpi kultúrnym snahám, až keď v nej dostane sa na rozhodujúce miesto ku koncu XV. stor. Brat Lukáš Pražský. On sám odchovanec univerzity, dosiahne na naj i hodnosti bakalárskej, číta spisy teologické staršie i novšie. Roku 1491 s Martinom Kabátníkom cestuje na Východ, aby hľadal pôvodnú cirkev. A keď so zkúsenosťami o pravoslávnej cirkvi réckej a bulharskej vrátil sa domov, pričinil sa, aby prísnosť v spoločnosti bratrskej zmiernená bola. Stal sa biskupom r. 1500 a usadil sa v Ml. Boleslave, kde založil školu na vychovávanie kňazov a kníhtlačiareň, v ktorej vytlačil prvý hancionál Písně chvál božských (r. 1505) a Katechizmus, Otázky dětinské. Vydal i nový zákon ku koncu svojho života. Lukáš napísal i viac pôvodných prác. Popri nábožných piesňach, aké viaceré složil, vo svojich spisoch obracal sa vlastne proti Lutherovi a hlásal prednosť Jednoty Bratrskej. Tak v spise O bárce, O pokání, O stavu svobodném a manželském, O spravedlnosti, O lásce. Pravidlá svojej Jednoty shrnul v spise Apologii neboli Konfessi a v Spise o obnovení cirkve svaté. Na sklonku života napísal O původu Jednoty bratrské. Zomrel koncom r. 1528.

Najprednejším mužom Jednoty a zároveň predným spisovateľom českým tejto doby je Ján Blahoslav, narodený v Přerove na Morave r. 1523. Študoval na univerzite vo Wittenbergu, kde sa priučil rečtine a theorii hudebnej, potom študoval ešte v Kráľovci a v Basilei. Osvojil si i spôsoby spoločenské uhľadené, tak že ho Jednota vysielala i ku vznešeným osobám ako posla. Roku 1557 stal sa biskupom Jednoty, osadil sa v Ivančiciach a založil tam tiež kníhtlačiareň. Prevzal na seba tajomníctvo Jednoty, aby pozoroval, čo sa píše o Jednote a čo by jej bolo prospešné. Je mužom veľkým, geniálnym. Na mysli mu tanie predovšetkým rozkvet Jednoty, ale chce jej pomáhať literárne. Píše ve viacerých oboroch tak dôležité veci, že všade vykazuje nové cesty. Povznáša k vysokej dokonalosti spisovný jazyk svoj. Zveľadi o 8 sväzkov nedávno pred nim založený Archiv bratrský a z neho sostavil prvú spoľahlivú zprávu O původu Jednoty bratrské a rádu v ní a latinsky vydal Summu, alebo krátku historiu svojej cirkve. Významným a svojho druhu prvým českým spisom je jeho Musika, v ktorej jasne, srozumiteľne vykladá theoriu hudby, aby pomôhol hudebníkom latinsky neznajúcim; v dvoch prídavkoch poučuje spevákov chrámových a skladateľov piesní. Upravil staršie piesne, nové posbieral zvlášť od Lukáša a Augusta a vydal ako nový Kancionál bratrský (r. 1561, 64, 76 a 81), ktorý s notami a s čiernym i červeným tiskom opatrený a so 750 piesňami vzbudil všeobecnú pozornosť i u druhých vyznaní. Blahoslav preložil na novo z rečtiny Nový zákon rečou tak lahodnou a tak presne, že preklad jeho čoskoro po jeho smrti povzbudil Jednotu bratrskú k sostaveniu a vydaniu Biblie kralickej. Pri prekladaní Nového zákona uvažujúc, akoby správnejšie a presnejšie predkladal, aby preklad podal i pôvodný smysel a aby vyhovel i požiadavkám českej reči, odhodlá sa spísať tieto úvahy svoje a dokončí ich r. 1571 shrnuté v Grammatiku. Látku gramatiky delí si na 7 čiastok: 1. o vlastnostiach jazyka českého, 2. o metaforách, 3. o prejímaní slov cudzich, 4. o enallage, t. j. o zámene vlastného výrazu slovného s iným, ktorý by inde mal náležať, 5. o figurách menších, 6. výber pekných výrazov a prísloví českých, 7. o niektorých zvláštnostiach jazyka českého. Ako vidíme, Gramatika Blahoslava je skôr poetikou a štilistikou jazyka českého, než mluvnicou. Proti tým, ktorí v Jednote zatracovali vyššie vzdelanie, ako Ján Augusta, a iní, Blahoslav vystúpil spisom Filippika proti misomusum, a v poslednom diele svojom Vady kazatelův sostavil theoriu rečníctva, rhetoriku, v ktorej 1. vytýka chyby invencie, najdenia látky ku kázaniu, 2. poukazuje na slabé stránky dispozície, totiž rozvrhu a srovnania látky, 3. vyznačuje chyby prednášky, elokúcie, a 4. ukazuje, ako sa treba uvarovať všetkých tých chýb. Zomrel r. 1571. Blahoslav je vynikajúci člen Jednoty, ktorý jej získal vážnosť, a ktorý zanechal hlboké stopy i v českom písomníctve.

Význam Blahoslavov poznávame i v tom, že jeho dielo Musika dalo podnet k novému spracovaniu duchovných spevov a k novému vydávaniu kancionálov, a že jeho preklad Nového zákona povzbudil členov Jednoty k vydaniu biblie. Pán Ján st. z Žerotína vzal na seba náklad vydania, a na svojom panstve v Králiciach choval za celý čas týchto mužov-redaktorov, medzi nimi dvoch bývalých, ale prestúpivších židov k vôli hebrejčine. Biblia táto vyšla r. 1593, v šesť dielach, preto sa menuje Šestidielna, a že tlačená je v Králiciach, nazýva sa bibliou Králickou.

Jednota bratrská, preto, že vydaná bola častému prenasledovaniu, dbala prísne, aby zprávy jej sa týkajúce, bedlive opatrované boby. A takto sa skoro vyvinie v členoch smysel dejepisecký. Už Matej Červenka biskup Jednoty píše o udalostiach svojej doby i o pôvode Jednoty. Jakub Bílek kňaz bratrský napísal životopis Jána Augustu. Ján Jaffet napísal Historiu o původu Jednoty, a v Meči Goliášově opísal ako nasledovali kňazi v Jednote jeden za druhým. Václav Březan archivár domu Rožmberského napísal ako dejiny tohoto rodu Život p. Viléma a p. Petra Voka z Rožmberka. Predný člen Jednoty, šľachtic Václav Budovec z Budova, precestoval skoro celú západnú Europu, r. 1577 ide do Carihradu a pobudne tam za viac rokov, naučí sa reči arabskej a tureckej a často sa s Turci dotazuje o náboženstve. Vrátiac sa domov, r. 1614 napísal a vydal Antialkoran, v ktorom spise polemizuje proti mohamedánom, a podajúc najprv stručný obsah Alkoránu, vyvracia potom hlavné body učenia Mohamedovho a v tretej čiastke dokazuje pravdu viery kresťanskej. Po bitke belohorskej ostal v Prahe, spoliehajúc na svoj vysoký vek a zásluhy, ale jednako bol uväznený a popravený 21. júna r. 1621. Martin Kuthen r. 1539 vydal svoju Kroniku o založení země české, v ktorej dosť nesúvisle a sucho podáva historické dáta. Zigmund z Púchova na podnet kráľa Ferdinanda preložil Münsterovu Kosmografiu, ktorá obsahovala všeobecné dejiny, zemepis i národopis, a prekladateľ priložil k nej dejiny a opis Čiech a Prahy. Veliká táto kniha s mnohými rytinami vydaná bola r. 1554. Prokop Lupáč složil Kalendár historický r. 1584 v reči latinskej, ale uvádzal v ňom udalosti české a mnohé dáta o pomeroch, kultúrnych a literárnych.

Zvláštneho spomenutia zasluhuje Daniel Adam z Veleslavína, slavný kníhtlačiar pražský, po ktorom koniec XVI. storočia menuje sa dobou Veleslavínskou. Rodák z Prahy, študoval na tamejšej univerzite klasikov a dejepis a r. 1569 dosiahol hodnosť místra, stal sa i sám profesorom, prednášajúc z počiatku rôzne vedy, pozdejšie ako nástupca svojho professora Prokopa Lupáča prednášal dejepis. Vezmúc si za ženu dcéru Melantricha kníhtlačiara, stal sa spolumajiteľom a potom sám majiteľom tejto veľkej a slávnej tlačiarne, kde potom za 20 rokov vydal množstvo kníh, sám ich prekladajúc alebo upravujúc. Za vzorom svojho učiteľa Lupáča sostavil i on Kalendár historický, v ktorom na každý deň spomenie nejakú pozoruhodnú udalosť z dejín všeobecných a českých. Vydal preklad s vlastnými doplnkami Politie historické, ktorou chce naprávať správu obecnú a mestskú vo vlasti. Vydávajúc Kroniky Sylviovu a Kuthenovu, napíše k nim kritický úvod, v ktorom posudzuje dovtedajšie kroniky a obhajuje svoj národ proti niektorým krivým úsudkom. Vydal štyri Slovníky, z nich dva abecedné a dva vecné, potom

dva výbory frás, výrazov z Terentia a Plauta a z Cicera. Staral sa o kroniky iných národov a vydal Kroniku tureckého národa v preklade Jána Kocína, ako i jeho historiu cirkevnú, v preklade Václava Placela vydal historiu židovskú, v preklade Matúša Hosiusa Kroniku Moskovskú. Veleslavín na sneme ujímal sa horlive Jednoty bratrskej, účastnil sa správy mestskej, knihy vydávajúc v povedomí, že slúži vzdelanosti a kultúre národnej, upravoval bedlive čo do formy a dbal veľmi i obsahu.

Slavný hvezdár a mathematik Tadeáš Hájek z Hájku, ktorho výpočty hvezdárske na pr. o komete r. 1573 atď., stavajú medzi najprednejších učencov svojej doby, písal viaceré hvezdárske a matematické vedecké diela po latinsky. Česky pre ľud vydával Minuce, astronomické kalendáre a pranostiky, preložil do češtiny Matthiolov Herbář, jinak bilináŕ velmi užitečný v ktorom užíva ľudové názvy bylín. Pokúsil sa o mapovanie a triangulaciu okolia pražského. Ako lekár pôsobil pri vojsku i v Uhorsku (v r. 1566 — 1570). Za svoje zásluhy povýšený bol za rytiera a menovaný protomedikom kráľovstva Českého. Jeho pričinením boli povolaní do Čiech slavní hvezdári Tyho de Brahe, ktorý je i pochovaný v Prahe v krypte chrámu na Staromestskom námestí, a Ján Kepler. Krištof Harant z Polžic koncom XVI. storočia cestuje do Palestíny, a opíše svoju cestu v Cestopise, v ktorom si všíma rôznych druhov umenia. Václav Vratislav z Mitrovic r. 1591 cestuje do Carihradu, ale z družiny jeden sa poturčiac, udáva druhov svojich, takže prichodia na galeje a do väzenia. Tieto príhody svoje opísal v pútavom Cestopise. Václav Vratislav pozdejšie bojoval v Uhorsku proti Turkom. Znamenitým právnikom svojej doby je Karel st. z Žerotína, ktorý precestujúc značnú časť Europy a soznámiac sa s učenci a šľachtou celej Europy, pozoruje všade právne pomery. Vrátiac sa domov, dosahuje vyznačení, stáva sa rečníkom Matiašovým na sneme pražskom. Napísal Apologiu neb obranu ku pánu Jiřikovi z Hodíc, dôležité Zápisy o soudě panském, a „Popisy niekoľkých snemov. Zachovalo sa od neho i mnoho listov nie len českých, ale i nemeckých, francúzskych, talianskych, latinských, ktoré sú veľmi dôležité pre dejiny tej doby.

Reformácia Lutherova i českej literatúre donáša obohatenie radom prekladov a vydaní písma. Zjavia sa postilly a výklady hojné, ako v dobe husítskej a bratrskej. Z luteránskych najvýznamnejšia je Postilla Martina Zámrského, z katolíckych Postilla Tomáša Bavorovského a z bratrských Postilla Kapitova. Všetky sú znamenitými prameňmi ku poznaniu mravných pomerov doby. Matúš Konečný člen Jednoty napísal a r. 1616 vydal Theatrum divinum to jest Divadlo boží, v ktorom podáva výpis sveta od stvorenia s hojnými citátmi z biblie.

Básnická literatúra je dosť chudobná v tejto dobe, veď módou bolo veršovať latinsky. V českej reči pestovaná je najviac poezia tendenčná, didaktická a satirická. Ján Akron Albín, bakalár a správca školy u sv. Štefana v Prahe, pre školskú potrebu vydal úplného Ezopa, a doplnil ho i prekladmi bájek iných pôvodcov. Pavel Vorličný na novo preložil pre školy Dvojverše Katonone. Známym a obľúbeným veršovcom bol Šimon Žebrák Lomnický, sostavil viac sbierok básní, ako Krátke naučení mladému hospodáři, Kupidova střela, a Tobolka zlatá. Umenie jeho básnické obmedzovalo sa len na čítanie slabík a na rymy. Šimon Lomnický napísal i viac divadelných kusov. Mikuláš Dačicky vo veršoch ostro napádal súčasné pomery. Vavrinec Leander Rvačovský složil mravokárnu allegoriu Masopust, v ktorej satirizuje masopustné obyčaje. Na poli dramatickom uviesť môžeme Mikuláša Konáča už spomenutú biblickú hru. Judith. Rád jezuitský, založený v Čechách r. 1556, aby pútal a priťahoval, pestoval veľmi školské biblické dráma, prirodzene latinsky, ale mimo biblickej látky často brali i látku z historie českej.

Reformácia na Slovensku

Kým v Čechách Husova reformácia viedla k utvoreniu Jednoty bratrskej, zatiaľ na Slovensku ona pripravila pôdu pre reformáciu Lutherovu. Učenie Lutherovo ujímalo sa tým ľahšie, že v základe srovnávalo sa so zásadami husítov. A účinok, aký malo husítstvo na rozkvet národnej literatúry českej, mala reformácia Lutherova na literatúru slovenskú. A len toľko môžeme tu ešte vyzdvihnúť, že národ Slovenský hlboko spal pod ťažkou perinou latiny, keď bolo treba až dvoch takých znárodňujúcich, budiacich prúdov, ako husitizmus a lutherizmus. Luther, práve tak ako Hus, bol nie len náboženským reformátorom, ale i veľkým nemeckým národovcom. A aby idey svoje uviedol v ľud, hlásal ich v reči národnej. Oba reformátori horlia za jazyk národa, v ňom podávajú svoje spisy, obaja zreformujú i pravopis svojho jazyka, a hlásajú zásady, že každému národu v jeho reči má byť kázané a písané, a každý národ vo svojom jazyku má byť vyučovaný a vzdelávaný. Na Slovensku najväčší význam reformácie spočíva v tom, že na miesto doterajších latinských priniesla národné cirkve a školy.

A Slovenský národ kriesený už husítstvom, úplne zobudený Lutherovou reformáciou, vstáva razom, aby sa vyšinul na výšku doby, žive chápe požiadavky času, upovedomuje si zameškané a chce ho nahrádzať. Vysiela mladíkov svojich na vysoké školy nemecké, aby tam u prameňa čerpali nové idey a vysokú vzdelanosť. Už v 20-tych rokoch XVI. storočia vidíme zapísaných viac Slovákov na uníverzite Wittenberskej. Doma zas plným prúdom zakladá školy národné na všetky strany. Niet mesta a mestečka väčšieho, kde by hneď v storočí reformácie nebola založená škola. Tak už r. 1525 je založená v Rožňave, r. 1527 v Bánovciach a v Ľubietovej, r. 1539 v Bardiove, r. 1542 v Levoči, r. 1550 v Žiline a v Prievidzi, r. 1560 v Štiavnici, r. 1575 v Kežmarku, r. 1576 vo Zvolene a v Bystrici, r. 1580 v Mošovcíach a v Hlohovci, r. 1582 v Trenčíne, r. 1594 v Prešove, potom v Košiciach, v Kremnici, v Prešporku, v Bitči. Na školách týchto pôsobia zväčša mužovia znamenití, učení, a povedomí Slováci, ktorí sú i literárne činní a ktorých si spomenieme ešte na svojom mieste.

Školy a potreba školských kníh prináša za sebou kníhtlačiarne, a čoskoro za školami sú zakladané vo väčších školských mestách. R. 1574 je založená v Šintave, r. 1578 v Bystrici, kde hneď v tom roku je vydané i Confessio montanarum civitatum, a tiež v tom roku je založená kníhtlačiareň i v Bardiove, r. 1579 v Trnave a Hlohovci, potom v Bratislave, Trenčíne, Žiline, Košiciach, Prešove, atď. Slovenská tlačená kniha stáva sa vítanou predbežne v kňazských, učiteľských a zámožnejších občianskych rodinách. A ako doba donáša sebou, vydávané sú v prvom rade katechizmy, modlitebné knihy, spevníky v reči československej. Latina ale tlačí ducha národného ďalej, a knihy vedecké, náboženské dišputy a pojednávania písané a vydávané sú i na ďalej rečou latinskou.

Sotva sa započal však tento kultúrny rozmach na Slovensku, už Turci so svojimi vpády ohrozujú všetko, čo si národ začína stavať. Ako mura leží na národe Slovenskom povedomie, že príjde Turek. Válečný ruch síce nadchne niekoľkých k ospievaniu veľkých udalostí, ale básnici zväčša vzdychajú k Bohu o pomoc, pod stálym strachom, v stálej neistote píšu piesne nábožné.

I válečné časy budia chuť ku skladaniu nových historických piesní, ale i v ľude žilo i dosiaľ viac piesní ľudových, už s hotovými melódiami, a noví básnici skladajú nové texty na staré melódie. Tak Sylván vo svojom kancionáli káže spievať skladby svoje na melódie starších piesní, a takto poznávame niekoľko starých ľudových piesní zábavných i historických. Pieseň „Z hlubokosti volám k Tobě“ káže spievať na nótu ako O krále Ludvíka porážce, z čoho, kedže Sylván pieseň svoju složil r. 1536., s určitosťou môžeme zatvárať, že historická pieseň bezmenného pôvodcu, ľudová, „O krále Ludvíka porážce“ povstala skoro po porážke u Moháča, po r. 1526. Podobne pieseň svoju „Děkujem tobě, Otče nebeský“ káže spievať na notu piesne historickej O Muránském zámku, z čoho vidíme jasne, že i táto pieseň známa bola už Sylvánovi a povstala už začiatkom XVI. storočia, ak nie prv. A takto uvádza Sylván aspon počiatočné slová i druhých piesní ľudových a historických, na pr. #I

I proč den z noci činíte, ve dne spíte v noci píte, Stojí lipka v čirém poli, listu širokého, Slyšela sem muj milý, že se mi preč strojíš, Pekná Káča trávu žala, Již mi Pan Zděnek z Konopište, O mlynárce, Dcéro má, chceli za Sedláka, Vim ja hájek zelený, a viaceré. Piesne tieto, keď i niektoré z nich Česi složili, pochodia i od Slovákov, aspon z toho, že ich Sylván uvádza ako všeobecne známe nápevy, možno súdiť, že spievané boly i na Slovensku. A podobne z týchto tureckých čias a od účastníkov v bojoch tureckých pochodia i niekoľké piesne historické, ako O Sigeti, Sigeti, muj zámku veselý, alebo V širém poli na Podolí stojí Belhrad murovaný, podobne z týchto čias, z r. 1566. pochodí i balladická skladba Silády a Hadmazy, s ktorou možno súčasne, a možno ako jej napodobenie povstala i maďarská balada podobného názvu a obsahu. Pri školách zas prekvitá pieseň študentská, tulácka, vagantská, akých sa tiež viac zachovalo.

Najvyčnievajúcejšou postavou tejto doby je Ján Sylván, najstarší známy skladateľ piesní slovenských. Narodil sa v prvej štvrti XVI. storočia na Slovensku, ale bližšie kedy a kde nevieme. Kaspar Kunrad zaznačujúc asi smrť jeho, ako vynikajúceho muža, napísal o ňom, že bol „Pannonius“ a zvečnil ho distichom: „Psalmata multa mihi sunt scripta et cantica sacra, Nunc cum coelicolis, voce animoque cano“. Jan Burius vo svojích Drobtoch (Micae) tiež ho označuje ako rodáka z Pannonie. A Prokop Lupáč vo svojom historickom kalendári r. 1584, zaznamenávajúc jeho smrť, píše, že bol rodák z Pannonie a že zomrel v Domažliciach 14. února r. 1572. Všeci títo, ktorí spomínajú Sylvána, ako i Ján Blahoslav spominajú ho ako muža nábožného, rozvažného, ako vdzelaného a výtečného básnika a hudobníka, ako genia básnického, a Blahoslav poznamenáva ešte, že bol človek prchlivý a že rád pil, že složil piesní mnoho, ktoré ale že sa lepšie hodia svetu, než Jednote. Sylvan skladal piesne duchovné i svetské, ktoré dýchajú hlbokým nábožným duchom, tichou zádumčivosťou, a vo svetských javí sa jemný vtip a mierne poučovanie. R. 1571 vydal v Prahe Písně nové na sedm žalmů kajících a jiné žalmy, pri čom z názvu, že „písně nové“ súdiť možno, že vydal toho i viac, čo ale sa nám nezachovalo. Skutočne ale skladal básne od dávna, hneď od mladosti. Tak pieseň Z hlubokosti volám k tobě složil už r. 1536, a dokladá k nej, že ju složil „v mých velikých těžkostech a protivenstvých.“ Slová tieto, ako i slová samej piesne, ako „Pohledíž na mne z výsosti, že nepřátel mých jest množství — muži lživí bez mé viny, saužili mne na vše strany, ale ty Pane sám obránce muoj, pomsti, retuj, ať cítím prospech tvuoj,“ hovoria nám mnoho: čiastočne Turci, a čiastočne zákon o pálení lutheránov (lutherani comburantur) z r. 1525 a prevádzatelia zákonov ohrožovali život, bezpečnosť a pokoj jeho, a možno pravde bude odpovedať, že Sylvan pre tento stály nepokoj odišiel do Čiech a stal sa tam pisárom, to-jest tajomníkom Pána Popela z Lobkovíc. Podobne vieme o druhej jeho piesni, Spomozíš mi z hoře mého, mocný milý Bože, že složená bola okolo r. 1541, a pieseň Čas se blíží již k večeru r. 1564. Viac jeho piesní zjavilo sa i v bratrskom kancionali r. 1564, kde sa Sylván podpísal ako pisár pána Popela. Skladal i svetské a príležitostné verše. Tak hovorí v jednom: „Rozpomeníž se mladenče výborný v žádostech svých nesmírný, kterak rýchle pomínú tvé žádosti, rozkoše tvé mladosti — Pomyslíž na své známe Tovaryše, kteríž, v rozkoši, v pýše potratili své kratičké cíle, živí súce rozpustile. Kde jich mladost, jejich radost, jích všecka veselé, jejích kratochvíle, kde skoky, pyšné kroky, noční kriky, jich povyky, ušlechtilé jich hlasy? Minuly jíž ty časy“ — Takáto melancholia, zádumčivosť charakterizuje i druhé jeho básne. V jednej príležitostnej básni jeho, prvé litery veršov dávajú meno Pavel Vlaský, složil ju tedy na poctu tohoto muža. Sylván bol zručným, vynikajúcim básnikom, ktorý ľahko našiel výraz pre myšlienku plynúcu voľne z citnej duše jeho.

Súčasne so Sylvánom žil Juraj Bánovský, skladateľ duchovných piesní, muž slavný. Dľa mena súdiac, pochodil z Bánoviec a pravé meno jeho bolo asi Sklenár. Okolo r. 1550 bol rechtorom školy žilinskej, r. 1553 bol i rychtárom mesta Žiliny. Zomrel 22. apríla 1561. Složil viac piesní, z ktorých vycítime tiež strach a úzkosť básnikovu a dôveru v Boha. Pôvodne ako modlitba složená, môže sa i spievať na melodiu „Zachovej nás pri svém,“ spomína útisky: „Bože Otče náš nebeský, Jenž vidíš naše nátisky, buď milostiv nám hríšníkům všudy súženým bídníkům.“ Druhá pieseň jeho dnes už neznáma by bola Budiž Bohu čest, potom v Tranosciu pieseň vianočná Bůh se nám nyní narodil, v ktorej prvé litery ôsmych veršov dajú meno pôvodcovo, len posledný verš je niekym menený, takže dávajú meno Banovsko. Ako vidíme i u Sylvána, i u Bánovského, i u Cenglera, bolo to obľúbeným spôsobom veršovania v dobe, uložiť vlastné meno do začiatočných litier básne, tak zv. akrostych. Bánovský složil i niekoľko motet a antifon slovenských.

Znamenitým mužom, učencom tejto doby bol Mikuláš Kolacináš, učiteľ a správca školy v Bánovciach, potom v Mošovciach, potom na lyceu v Žiline, konečne v Trenčíne. Vynikal v známosti orientálnych rečí, a v Žiline na pr. vyučoval rečtine a hebrejčine. Ač pravdepodobne i napísal niečo, však nezachovalo sa nám. Ale vychoval rad významných mužov. Jeho žiakom bol v Žiline Ján Pruno Fraštacký, básnik latinských i slovenských veršov. Študoval v Jihlave na Morave, potom v Nemecku vo Wittenbergu, vrátiac sa, stal sa rektorom školy vo Fraštáku, a po smrti Kolacináša 26 mája 1583 rektorom školy v Trenčíne, ale r. 1586 dokonal i on svoj krátky život. Pruno ešte vo Fraštáku, vydal Katechizmus latinsko-slovenský, v ktorom podáva i viac modlitieb, i viac piesní. Složil viac duchovných piesní, ako Všemohúcí Bože náš, Slunce za horu zapádá, Kriste pro naše spasení, Všemohucí veků králi, Mocný Bože pri slovu svém. Na koľko práve nálada dobová vedie ho k spievaniu, vidíme z poslednej piesne: „Mocný Bože pri slovu svém zachovej nás spasitedlném, zkaz Turky tež i bludáře, odpůrce Kristove víře“. Skladal i verše príležitostné. Ako skladateľov duchovných piesní v tomto storočí spomenúť môžeme ešte Jána Táborského kňaza Varínskeho, Ondreja Cenglera rektora školy ružomberskej v Liptove, Štefana Třebnického rodom Slezáka, kňaza v Spiši v dedine Sv. Tomáša, ktorý skladá i svetské verše a v nich prezradzuje i národné smýšľanie, na pr. „Jestliby byl kněz takový, jenžby latinskými slovy mluviť s jinými neuměl, ani těch slov nerozuměl, které sú v těch knihách psané všechněm bratřím predložené, nechť čte slovenským jazykem…“^[17] Ako básnik skôr svetský spomína sa ešte v dobe tejto Albert Hussel (Huselius) kantor v Žiline. Spevy skladateľov týchto v storočí XVI., už nech sú duchovné alebo svetské, nesú na sebe pečať doby. Stesk a útisk a strach pred Turkami, nepriateľmi Krista a kresťanstva sa ozýva z ních, a svetské spevy tiež nevedia sa odlúčiť od smutných udalostí, i keď by chcely pobaviť, rozveseliť, ťažké časy ztrpčujú ich hlas.

Učení mužovia naši, všeobecne, pre strach pred Turkami, pre stály nepokoj pre svoje vyzvanie, uchodia radom hľadať pokojný život do Čiech. A ako prvej v dobe prenasledovania husítov, a ako i pozdejšie v dobe prenasledovania protestantov, bratrov, mnohí Česi hľadali útulok na Slovensku, tak v dobe tureckého panstva viacerí Slováci, vynikajúci mužovia utiahnu sa do Čiech a na Moravu, a tam pracujú, píšu, tvoria. Tak Ján Lovčáni je asi v rokoch 1580 učiteľom v Uhorskom Brode na Morave; Mikuláš Marci Mošovský je v Uhorskom Brode r. 1574 za kňaza vysvätený; Krištof Mazurkius r. 1590 do Domažlic v Čechách, Michal Petrovič z Jesenova tiež r. 1590 do Strážnice v Čechách za kňazov sú vysvätení. Pred Turkami ušla zo Slovenska i rodina Jesenských, z Horného Jasena v Turci, a uchýlila sa vo Vratislave v Slezsku. Tu sa narodil r. 1566 Ján Jesenský, Jessenius. Študuje vo Vratislave, vo Wittenbergu a v Padove v Taliansku, na poslednom mieste dosahuje hodnosti doktora lekárskych vied. Po skončení študií je lekárom v rodisku, Vratislave, potom prechodí na univerzitu Wittenberskú a r. 1600 povolaný je za professora na univerzitu pražskú, kde stane sa i dekanom fakulty. Tu napísal viac vedeckých diel: Zoroaster seu filosofia de universo, historiu anatomie, úvahy o sústave kostry, o chirurgii. V Prahe on prvý pitve ľudské telo. Ako osobný priateľ Tycho de Braheho, napíše i jeho životopis. Je dvorným lekárom Rudolfa II., r. 1618 je rektorom univerzity pražskej, pri ktorej príležitosti razili i pamätné medaile s poprsím a erbom jeho. Pre svoje styky s uhorskými protestantmi bol r. 1621 tiež popravený. Pavel Jesenský, narodený v prvej polovíci XVI. storočia, vysvätený je r. 1576 za kaplána, r. 1579 za kňaza, r. 1582 stáva sa v Lipníku správcom sboru Jednoty bratrskej a r. 1589 je zvolený za biskupa Jednoty. Zomrel 24. mája r. 1594. Bol vzdelaný v jazykoch klasických a východných, preto bol medzi druhými i on poverený s prekladom ku chýrnej biblii kralickej.

A ešte niekoľkých naších znamenitých mužov musíme spomenúť, ktorí tiež pred Turkami sa utiahli do Čiech, a tam sa zvečnili svojou prácou a obdarovali literatúru slovenskú vzácnymi príspevkami. V druhej polovici XVI. storočia v Čechách prekvitalo dosť dobre školské dráma, ktoré študenti hrávali často i na požiadanie panovníkovo na hrade kráľovskom. Tak už r. 1539 hratá bola Susanna v kollegiume Karlovom, potom r. 1543 v kráľovskom hrade; r. 1548 predstavená bola tragedia Samson, r. 1569 tragedia Ján Krstiteľ, a postupne iné a častejšie. Za týmto vzorom i dvaja Slováci písali dramatá. Pavel Kyrmezer rodák zo Štiavnice, bol rektorom školy v Strážnici a pisárom mestským. Keď utratil majetok, šiel do Krakova a dal sa vysvätiť za kňaza. Vrátiac sa na Moravu, bol farárom na viac miestach, na ostatok farárom a dekanom v Uhorskom Brode na Morave. Napísal tri hry divadelné: Komedie česká o Bohatci a Lazarovi r. 1566. Druhé jeho dráma je „Komedie nová o vdove, kteruž Pán Buoh předivným spůsobem skrze Elisea proroka od věritele jejiho vysvobodil“ z r. 1573. A keď r. 1581 na zámku v Uhorskom Brode slávená mala byť svadba, Kyrmezer napísal k nej tretiu svoju divadelnú hru o Tobiáši, a venoval ju pánu ženíchovi „za epithalamium k obveselení páně i všech svatebníku v bázni boží“. Dráma bolo i zahraté v deň svadobný, ale pán Jeronym Šlik horlivý kalvín sa pohoršil, že sa z písma takéto hračky stroja, a odviedol s predstavenia viacerých pánov. V hrách Kyrmezerových javí sa pekný duch a ušľachtílá tendencia; ujíma sa biedneho a pracujúceho ľudu a horlí za právo a spravedlnosť pre všetkých. Kyrmezer bol muž vzdelaný, ale prchký. Keď ho pán jeho, Jetrich z Kunovíc povýšil nad ostatných farárov na svojom panstve, Kyrmezer usiloval sa zorganizovať kňazstvo mu podriadené a zaviedol prísnosť a poriadok. Snažil sa získať do evanjelickej organizácie i Bratrov, z počiatku mierne, potom ostro polemizujúc s nimi. Z toho vznikol spis jeho „Acta concordiae inter Paulum Kyrmezerum pastorem et decanum Hunnobrodensem… et inter seniores eorum, qui sibi olim nomine Fratrum legis Christi placuerunt…“ Keď sa spory vyostrily, bratrskí páni obžalovali Kyrmezera u pána z Kunovíc, ktorý ho preložil do Novej Vsi u Uh. Brodu. Pozdejšie bol obvinený z kalvinizmu a opustený biedne žil z podpory bratrských, ktorých kajúcne bol odprosil. Zomrel r. 1589.

„Kněz Jiří Tesák Mošovský Pannonius“, ako sa sám podpísal v spise svojom o priateľstve, narodil sa v Mošovciach, prostriedkom XVI. storočia. Študoval v cudzine, a bol najprv učiteľom v Kežmarku, v Košiciach, potom pre nepokoj odišiel za učiteľa do Jihlavy. Pozdejšie stal sa evanj. farárom v v Lstiboři. Súc všeobecne obľúbený, bol povolaný za duchovného správcu do prednejších miest českých, do Českého Brodu, do Slaného, do Hradca Králového a do Kouřime. Roku 1609 dostal sa do Prahy a zomrel roku 1617 na fare u sv. Haštala. Písal latinské i československé básne, ako Mnemosinon mesta Brodu Českého sousedům na památku (1601), Tenorové a antifony; napísal viac spisov obsahu náboženského, ako Knižka o přátelství (1608), Spis o strašlivom povětří, Spis křesťanský o slavném vzkříšení Páně (1615), Spis kratičký o smrti, Požehnání kněžské (1616), Poutník duchovní, Křesťanské připomenutí o smrtedlnosti lidské (1616). A napísal i divadelnú hru Komedie z knihy zákona božího, jenž slove Ruth (r. 1603). Hra síce nie je dáko umelecky sostavená, biblická látka je tu širšie vo veršoch podaná s tendenciou mravoučnou, na pr. aby kto sa žení, nehľadal len krásu, ale aby šetril všetkých vlastností ženy, nasledujúc príklad Boasa. Tesák písaval i epigrammy jadrné a stručné.

Vysoko vyčnievajúcim zjavom slovenským v tejto dobe emigrácie Slovákov do Čiech je Vavrinec Benedikty z Nudožer. Narodil sa v Nudožeroch u Prievidze v Nitrianskej župe okolo r. 1555. Učil sa v Prievidzi, potom v Jihlave. Takto pripravený šiel na vyššie štúdie r. 1587 do Prahy a r. 1594 stáva sa správcom školy v Uh. Brode. O dva roky ide zas do Prahy, r. 1597 dosahuje bakalárstvo, a r. 1599 je predným správcom školy žateckej. Zas vracia sa do Prahy, a r. 1600 skrz Martina Bacháčka toho času rektora univerzity je povýšený za místra filozofie. Roku 1602 — 3. je rektorom školy v Nemeckom Brode. Tu zakončil prvý svoj spis, na ktorom deväť rokov pracoval a vydal ho v Prahe r. 1603 Grammaticae Bohemicae ad leges naturalis methodi conformatae et notis numerisque illustratae ac distinctae libri duo. Delí ju na dve čiastky, v 1. jedná o etymologii (nauke o slove), v 2. o syntaksi (o skladbe). Tvaroslovie obsahuje krátku nauku o hláskach, skloňovaní, časovaní, atď., skladba pojednáva hlavne nauku o pádoch, potom väzby elliptické. Je to prvá úplná mluvnica česká, napísaná na základe latiny, ktorá budí pozornosť niektorými podrobnosťami uvedenými z reči ľudu, z nárečí moravských a slovenských. Pôvodca prezradzuje značnú znalosť starých gramatikárov latinských a javí bystrý smysel pre dialektické zvláštnosti češtiny a slovenčiny. Grammatiku svoju venoval ctihodným správcom cirkevným a obecným pisárom v mestách kráľovstva Českého a markrabstva Moravského, vytýka, že „mei gentiles Slavi“ zanedbávajú svoju reč, a praje si, aby knihou jeho prehĺbila sa u rodákov znalosť materinskej reči. Roku 1604 senát pražský povoláva ho do Prahy za profesora mathematiky, on vykladá pri tom i klasikov, menovite reckych. V tomto čase zaoberá sa i prekladaním žalmov do československých veršov dľa antických vzorov a chce ustáliť pravidlá o československom veršovaní časomernom, ako pred ním Ján Blahoslav, ačpráve prácu tohoto asi nezná. Preklady tieto vyšly v Prahe r. 1606 „Aliquot Psalmorum Davidicorum paraphrasis… Žalmové někteří v písně české na způsob veršů latinských uvedení a vydaní“. Je ta žalmov desať, z nich jeden, 101. v sapphickom metrume je i v Tranosciuse. Benedikty hovorí v predmluve, že ích preložil sto. Skutočne pozdejšie vydal ešte dva. Preklady žalmov tvorily akoby druhú čiastku gramatiky, chcely byť ilustráciou v gramatike uvedených pravidiel, a tiež sľubuje ako tretiu čiastku podať obšírnu poetiku, na štyri diele rozdelenú. Možno že už i pracoval na nej a zpracoval z nej niečo. Ale ako úplný preklad jeho žalmov sa ztratil r. 1620, tak možno s ním i poetika, alebo aspoň predpráce k nej. Benedikty skladal i príležitostné verše, a složil ich udajne na 372. Od r. 1609 vykladal na univerzite mathematiku, r. 1611 je prorektorom r. 1612 dekanom fakulty filozofickej a v tomže roku vydal učebnú knihu Elementa arithmeticae. Vydal i niektoré duchovné rozpravné básne, ako Život Ježišov, Životy patriarchov. Svoj majetok testamentárne poručil univerzite. Zomrel na suchotiny 4. júna 1615, a pochovaný je v chráme Božieho Tela na Novém Meste Pražském.

Doma na Slovensku pôsobí druhý znamenitý muž tejto počiatočnej doby rozkvetu duchovného, Eliaš Láni, spisovateľ, duchovný pevec a kazateľ výborný, a jeden z prvých ev. superintendentov v Uhorsku. Narodil sa v Slovenskom Pravne v Turci r. 1570. Po skončených štúdiách stal sa učiteľom školy v Jelšave, potom v Stražanoch v Spiši. R. 1594 obdržal povolanie za kňaza do Mošoviec, a tu r. 1602 bol zvolený za seniora turčianskeho. Ako turčiansky senior získal si zásluhy tým, že sostavil kňazský rád, ktorým určuje a zabezpečuje poriadok v senioráte. R. 1608 od Juraja Thurzu povolaný, ide do Bitče za dvorného kazateľa a stáva sa miláčkom palatína Thurzu. Začiatkom r. 1609 je zvolený za seniora bratrstva trenčianskeho, a r. 1610 na žilinskej synode, veliké shromaždenie pánov a zastupiteľov desiatich stolíc zvolí ho za superintendenta pre župu Trenčianskú, Oravskú a Liptovskú, a 30. marca tohože roku je v chráme žilinskom slávnostne inštalovaný. Ked 19. februára r. 1617 Juraj Thurzo umrel, pohrabnú reč latinskú držal Izák Abrahamides Hrochoťsky^[18], a reč slovenskú zadržal dvorný kňaz Eliaš Láni, ktorá vyšla tlačou v Starom meste Pražskom. Sám Eliaš Láni ale nie dlho prežil pána svojho; dokonal 5. novembra r. 1618, v 48. roku života. Na jeho pohrabe kázal Izák Abrahamides superintendent a Štefan Krušpiera farár novomestský.

Lániho činnosť literárna je významná. R. 1595 napísal dve apologetické práce Scutum libertatis Christianae in usu Ceremoniarum, a Defensio libertatis Christianae in usu imaginem historico a vydal ich v Bardiove. V nich bráni slobodu evanjelickú, proti nápadom istého Fabricia. Láni preložil i Lutherov Katechizmus, ktorý na porade v Bytči r. 1612 síjdený superintendenti ešte dvaja Izák Abrahamides a Samuel Melík spolu prehliadli, za učebnú knižku prijali a vytlačiť dali.^[19] Láni bol i sbožným, opravdove nadchnutým duchovným pevcom, básnikom; z piesní jeho uvedieme na pr. Ač mne pán Bůh ráči trestati, Hospodine ochránce náš, Ač jest mé srdce smutné, Takliž ja predse v úzkosti, a iné. Túto poslednú mal složiť ku potešeniu vdove po Jurajovi Thurzovi, Alžbete Coborovej. Piesne jeho sú ohlasom hlboko veriacej, ale utrápenej duše a svojou úprimnosťou vrúcne dojímajú. Vydal ich i s Katechizmom r. 1634 Daniel Pribyš, a prevzaté boli i do Tranoscia.

Literetúra. J. Vlček, Dej. č. lit.; novákovci, Stručné dejiny lit. české; Riegr, Naučný Slovník; Hurban, Slovensko a jeho život literárny; Tablic, Poezie; Máchal, Dej. česk. dramata; Jiriček, Staročeské divadelní hry; Lombardini, Slov. Plutarch; Szeberinyi, Pantheon slov. spisovateľov; Mocko, Historia posv. piesne slov.

Doba pobelohorská. XVII. storočie. 1620 — 1690 — 1780

Porážka národa českého v bitke na Bielejhore r. 1620 je dátum, pri ktorom musíme zastať. Udalosť táto hlboko účinkuje na mysle jednotlivcov a zanecháva hlboké stopy i v literatúre českej, ale i v slovenskej. Totiž v Čechách hneď za, tým počína sa prenasledovanie členov Jednoty bratrskej, a vyznavačov učenia Husovho i Lutherovho, ktorí pred nebezpečenstvom hľadujú útulok na Slovensku, a tým na Slovensku posilňujú ducha národného, vlievajú novej chuti do žíl pracovníkov a tak napomáhajú tvorbu literárnu. Ale čoskoro svojou činnosťou vyvolávajú i odpor katolíkov. Rečove i literárne doba pobelohorská pre českú národnú literatúru znamená tedy úpadok. Nie len že spisovatelia doma i vo vyhnanstve, vzdialení od koreňa, od matky, menej si všímajú čistoty reči, ale sú i duchom ubíjaní, prestávajú tvoriť, menej dbajú požiadavkov rodnej zeme a národa. Pre literatúru českú doba tohoto úpadku trvá až do roku 1780, tedy po dobu Jozefa II., keď jeho reformami uvolnený duch národa počne voľnejšie dýchať. Na Slovensku avšak príliv pracovníkov duchovných a tým zobudený živší ruch vedie s počiatku k väčšej činnosti literárnej, ktorá však budiac odpor kruhov katolíckych privádza i na Slovensko zostrený protireformarný pohyb, ktorý menovite od r. 1690, keď s jednej strany dáva, literatúre slovenskej ráz nový, teologicko-polemický, s druhej strany tlumí, ubíja ducha národného, hatí prácu a vedie konečne tiež k plytvaniu vedou teologickou. Následkom takéhoto charakteru doby pobelohorskej pojednáme pomery literárne české naraz až po dobu novú, totiž po dobu novšieho rozkvetu literatúry českej, kdežto v literatúre slovenskej musíme celú českú dobu pobelohorskú rozdeliť si na dva odseky, v prvom pokračujúc po r. 1690, a v druhom pojednávajúc účinky protireformácie na Slovensku po r. 1780.

Porážka belohorská prinášala ťažké následky pre národ. Priniesla sebou tridsaťročnú válku, ktorej pohromy valily sa najťažšie na zem českú a znamenaly už samy sebou poklesnutie vzdelanosti. Školy sú zatvárané, knižky pálené a ničené. Literáti opúšťajú domov svoj a uchylujú sa v cudzine, tam pracujú, hľadajúc pre seba nejaké možné živobytie, a takto vzniká literatúra eksulantská. A ačpráve literatúra táto písaná mimo hraníc rodnej zeme môže sa vykázať tiež niekoľkými vzácnymi prejavy, za to doma a i všeobecne, pri niekoľko málo vzácnych prejavoch, javý sa úpadok. Spisy odborné, vedecké píšu sa zas latinsky alebo nemecky, a pre ľud sa píšu len spisy náboženské.

Skoro sa zjaví zvláštny typ spisovateľov, ktorí síce vlastenecky smýšľajú, ale neovládajú jazyk spisovný. Taký je Václav Rosa gramatikár a básnik český, narodený r. 1620. Napísal Čechorečnost, totiž mluvnicu jazyka českého i viac gramatických pojednaní a sostavil i slovník etymologický. Ale nepochopujúc ducha reči a chcejúc naťahovať reč českú na latinskú, odporúča časomieru pre veršovanie české. Najhojnejšie sú plody literatúry historickej. Pavel Skála ze Zhoře so strany nekatolíckej napísal Chronologiu cirkevnú, spis tento ale je len predprácou ku hlavnému jeho dielu, Historii cirkevní, v ktorej vypisuje deje cirkve od čias apoštolských až po rok 1623. Dielo toto pozostávajúce z 10 foliantov je najrozsiahlejšou prácou historickou v reči českej. So strany katolíckej píše v tej dobe Vilém hrabě Slavata z Chlumu a Košmberka, ktorý r. 1597 odstúpil od vyznania bratrského. Aby vyhnul hnevu rodiny, vydal sa na cesty po severnej a západnej Europe a vrátiac sa domov r. 1600, skoro si stáva do služieb cisárových. Pre fanatizmus náboženský privlastňovali mu viac rôznych prísnych opatrení, a preto ho r. 1618 tiež vyhodili oknom českej kancelárie. Uzdraviac sa z poranenia, utiahol sa v Pasove, odtiaľ dal podnet k rozsiahlym konfiškaciam v Čechách a sám radil najprísnejšie potrestanie zbúrencov. Pozdejšie nahliadol svoje poblúdenie, že pracoval len pre cudzincov a nie pre svoj národ. Roku 1621 stal sa grofom, r. 1628 najvyšším kancelárom českým. Zomrel vo Viedni r. 1652. Napísal na sklonku života svojho Paměti v 14 knihách, v nich čelí proti spisu Matiaša Thurna, ktorý sa zastával odbojných šlachticov. Pavel Stránský (1582 — 1657) vydal v latinskej reči znamenitý spis o štáte českom Respublica Bojema, v ktorom pre cudzinu opisuje polohu zeme českej, jednotlivé jej kraje, povahu a obyčaje obyvateľov, podáva stručné dejiny, soznam kráľov a celé vnútorné zariadenie štátu. Jezuita Bohuslav Balbin (1621 — 1688), horlivý vlastenec, usiluje sa posbierať všetko pamätihodné, čo sa týka národa českého. Ale píše latinsky. V práci, rozvrhnutej na 20 kníh, z ktorých ale sostavil sotva polovicu, Miscellanea historica regni Bohemiae, podáva mnoho historickej látky. Najdôležitejšou čiastkou práce tejto je Bohemia docta, v ktorej shrňuje dáta o rukopisoch, knižniciach, spisovateľoch českých, ktorá ale vyšla tlačou len o sto rokov po jeho smrti. Napísal r. 1677 i dejiny české Epitome rerum Bohemicarum, duchom vlasteneckým, a ešte prv, r. 1675 bol napísal dôkladnú obranu jazyka českého Dissertatio apologetica pro lingua Slavonica, praecipue Bohemica. Ako Balbín o Česku, tak sa usiloval Tomáš Pešina kanovník pražský (1629 — 1680) posbierať historickú látku o Morave. Vydal krátke dejiny Moravy a dejiny válek moravských do roku 1526. Ján Fratišek Beckovský (1658 — 1725) napísal a r. 1700 vydal ľudovú kroniku českú Poselkyne starých přibehů českých aneb kronika česká. Hěrman Černín z Chudeníc napísal Denník svojej cesty do Konštantinopolu r. 1644 — 45 v sprievode Haranta konanej.

Chlúba národa českého nie len v tejto dobe, ale pre všetky veky, je vyhnanec, biskup Jednoty bratrskej, teoretický zakladateľ moderného školstva, Ján Amos Komensky. Narodil sa Uh. Brode 28. marca r. 1592. Skoro ostal sirotou a tak dostal sa pozde do škôl. V r. 1604 — 5 navštevuje bratrskú školu v Strážnici a až r. 1608 dostáva sa na latinskú školu do Přerova. R. 1611 odchodí na vyššie študie do Herbornu, študuje hlavne filozofiu a theologiu a doháňa, čo zameškal. Potom pobudnul ešte na univerzite v Heidelbergu, a odtiaľto putujúc, peší zajde až do Amsterodamu. Vrátiac sa do vlasti, učí na škole přerovskej. Už v tomto čase pomyšľa na veliké diela a spracúva slovník českolatinský a latinskočeský (Thesaurus linguae Bohemicae) a Divadlo veškerenstva věcí (Theatrum universitatis rerum). Ako učiteľ v Přerove, aby žiakom obľahčil učenie latinčiny, sostavil pravidlá ľahšej mluvnice (Grammaticae facilioris praecepta, 1616). R. 1616 je v Přerove vysvätený za kňaza a r. 1618 stáva sa duchovným správcom a riaditeľom vo Fulneku; tu pokračuje v spracúvaní Divadla veškerenstva, a pre ľud sostavuje historický obsah písma sv. pozdejší to Manualník. Po bitke belohorskej skoro je nútený opustiť rodinu i osadu a skrýva sa po rozličných miestach na Morave, avšak i tento čas využíva ku sbieraniu látky pre Mapu Moravy a pre Starožitnosti moravské. R. 1623 utiahol sa na bezpečnejšie miesto v Brandysi n. O., kde Karol zo Žerotína ochraňoval viacerých kňazov bratrských. Za ten čas jeho rodina vo Fulneku, manželka a dvaja synkovia, pomreli na mor. V tedy na svojom útulku napíše spis O sirobě, v ktorom rozjíma o význame priateľstva a života rodinného, o márnosti a nestálosti zemského štastia a pravé blaho hľadá v usporiadanom vnútre vlastnom. Podobného obsahu je i druhý spis jeho z tohto času Truchlivý, v ktorom bere ohľad na žalostný stav cirkve. A myšlienky v oboch týchto posledných dvoch spisoch jeho složené vedú ho k napísaniu Labyrintu sveta a rája srdca, ktorý spis venuje svojmu dobrodincovi, Karlovi zo Žerotína. Je to najznámejší a najrozšírenejší spis Komenského. Osnovu jeho prevzal z diela nemeckého, ale naplnil ju vlastnými zkúsenosťami. Spisovateľ vydáva sa na cestu po svete a pridružia sa mu dvaja spoločníci: Všudybud Všezvěd, vlastná túžba po poznaní všetkého a Mámenie, sebaklam. Svet, ako veľké mesto, má šesť ulíc, dľa stavov, roľníckeho, remeselníckeho, učeného, kňazského, panského a vojenského, a v pozadí mesta vypína sa hrad Šťasteny. Pútnik prehliadne všetko a všade vidí len pachtenie po marnych veciach. I chcel by utiecť zo sveta, avšak v tom ho ponúka sám Boh, aby vstúpil sám v seba, a keď našiel v sebe pravý pokoj, prijatý je za priateľa božieho a dosahuje pravého štastia. Spis je podaný v prose, ale dramatické výjavy a živé líčenie robia ho poetickým.^[20] V tomto čase asi zaoberá sa i prebásnením žalmov v hymny v rozmeroch antických. Keď už ani Žerotínovi nebolo možno ďalej ukrývať kňazov bratrských, Komenský utiahol sa v Podkrkonoší. Tu ako doplnok k Labyrintu napísal Hlubinu bezpečnosti (pôvodne nazvané Centrum securitatis), kde dokazuje, že človek môže byť spokojný a bezpečný len ak sa pridŕža Boha. A tu začína písať i najvýznamnejšie dielo svoje o novej úprave škôl Didaktiku, pôvodne česky, a pozdejšiej Lešne r. 1631 pripojuje k nej návrh na obnovenie škôl v Čechách. R. 1627 vyšiel mandát proti nekatolíkom a Komenský opustil milovanú vlasť a uchýlil sa s viacerými kňazy bratrskými v Lešne v Pozňansku. Vyučuje tu na gymnaziu a pripravil pre školy latinské svoje najchýrnejšie dielo Janua lingvarum reserata, ktoré latinsky vyšlo r. 1631, v českom preklade Dvéře jazyku otevrené už r. 1633, skoro za tým prekladané i do ostatných rečí europských, získava slávu menu Komenského vo svete vzdelanom. Aby ešte ľahším urobil učenie sa rečiam, pre začiatočníkov napísal k tomu Předbraní (Vestibulum). A v tomto smere pokračujúc, o výchove najútlejšej mládeže napísal Informatorium školy matěrské. A zas aby usnadnil prácu učiteľom, k Janue priložil Moudrost starých Čechův, sbierku prísloví. Kedže Janua je všeobecne uznávaná. Komenský prichodí na myšlienku, podobne ľahkými a prístupnými urobiť i ostatné vedy, a v smysle pansofistických snáh svojej doby sostaví prvý diel širšie zamýšľanej akoby ľudovej encyklopedie, Bránu věcí (Janua rerum), ktorá mala podávať návod ku poznaniu všetkých vecí. Svoj veľkolepý plán oznámi priateľovi svojmu do Anglie, a už r. 1641 dostáva povolanie do Anglie, aby tam zariadil vzornú školu a sbor učených mužov, ktorí by rokovali o pokroku vied. Sám parlament anglický ho povoláva. Komenský v Londýne vyjednáva s učencami, a napíše tu spis Via lucis, (Cesta svetla), v ktorom podáva návrh na rozšírenie obecného vzdelania, a síce obecnými školami, knihami, ktoré by boly napísané jedným jazykom učeným. Už malo sa prikročiť k utvoreniu školy dľa vzoru Komenského, ked válka občianska v Škotsku prekazila uskutočnenie veľkého plánu. Komenský tedy opustil Londýn a prijal pozvanie bohatého kupca hollandského, aby pre školy švédske upravil knihy k vyučovaniu latinčiny. Po tridennom pobyte v Štokholme, kde sa poradil, usadil sa v Elbingu v Prusku a dal sa do práce, a sostavil úvodný spis k veľkolepe premyslenému dielu, Najnovšú methodu jazykov, Linguarum methodus novissima. Tu vydal r. 1643 i hotový už Plán vševědy (Pansophiae Diatyposis). Tu skrsla v ňom i veliká myšlienka, napraviť všetky porušené veci ľudské povznesením vzdelanosti a podal myšlienky tieto v spise De rerum humanarum emendatione consultatio catholika (Obecná porada o napravení vecí ľudských). Ale z pôvodne zamýšľaných 7 diel vyšly pozdejšie len dva prvé: Panegersia a Panaugia r. 1666. Komenský zvolený súc za biskupa Jednoty bratrskej, r. 1648 odchodí zas do Lešna, a tu vydáva tlačou diela v Elbingu napísané. Ale sklamaný v nádejach skladaných v pomoc švédsku, pozoruje úpadok a hynutie svojej cirkve bratrskej, napíše r. 1650 Kšaft umírajíci matky Jednoty bratrské, v ktorom spise dojemne sa primlúva národu svojmu českému. V tomže r. 1650 dostáva sa mu pozvanie od Zigmunda Rákociho a jeho matky Zuzanny Lorántffi, aby v ích sídle, v Šarišskom Potoku zariadil školu dľa svojich návrhov vševedných. Komenský odíjdúc ta, podáva určitejší návrh na sriadenie vševednej školy v spise Schola pansophiae (Škola vševedy), dokončuje už prvej započaté dielo, teóriu retoriky Umení kazatelské r. 1651, na novo spracúva dľa nových návrhov knihy k učeniu latinčiny, Janua, Vestibulum a Atrium, a prepracúva obsah Brány v osem divadiel školných, v tak zvané Schola ludus. A pozorujúc, ako slabo sú vyvinuté remeslá v Hornom Uhorsku, tak že žiaci nevedia si mnohé veci predstaviť, prichodí na myšlienku podať mládeži obrázkovú knižku, a napíše Orbis pictus (Svet vyobrazený), urobiac takto počiatok názorného vyučovania. Jeho plány ale v Šarišskom Potoku neboly cele uskutočnené, zo siedmych tried školy vševednej otvorené boly len tri pre nepriazeň šľachty a Komenský po štýrročnej práci odchodí zas do Lešna. Ale tu válkou švédskopoľskou stihla ho veliká pohroma. Švédi ešte ušetrili Lešna, ale poľskí zemäni ho vypálili a Komenský prišiel nie len o svoj majetok, ale v plameňoch zahynuly i jeho vzácne rukopisy. Zronený takto, uchýlil sa v Amsterodame v dome pohostinného priaznivca Vavrinca z Geer. Uvítali ho s veľkou úctou a tlačiarne mu hneď nabýdly vydanie jeho spisov. Takto vydáva najprv diela pre školy vo veľkom sväzku Opera didaktika omnia r. 1657. Pre cirkev svoju spracúva a vydáva česky Kancionál, Katechizmus a Manuálnik. A napísal „Smutný hlas zaplašeného hněvem božím pastyře k rozplašenému, hynoucímu stádu“, v ktorom lúči sa s ostatkami svojej odumierajúcej cirkve. Vydal i dva diele „Porady obecné“ dokončil „Bránu věcí“ a jej prvé praktické upotrebenie „Trojumění obecné“ (Triertium catholicum), kde usiluje o súlad medzi myslením, hovorením a jednaním. Posledné dielo jeho je Unum necessarium (Jedno potrebné r. 1658), v ktorom akoby sa lúčil od sveta, podáva prehľad svojho života a odporúča ľuďom pridŕžať sa Boha a pracovať na polepšení ľudstva. Zomrel v Amsterordame 15. novembra r. 1670 a pochovaný je vo valonskom chráme v Naardene, kde bol i najdený hrob jeho. Komenský patrí medzi najväčších dobrodincov ľudstva v prvom rade svojou snahou o povsnesenie ľudstva vzdelaním, potom že svojími paedagogickými prácami a zásadami stal sa zakladateľom národného školstva, hlásajúc potrebu vyučovania v materinskom jazyku a žiadajúc rozšíriť školské vzdelanie na všetkých ľudí. Rečove spisy jeho ostávajú navždy klasickými vzory českej prózy.

V dobe Komenského môžeme zaznamenať i niekoľkých duchovných pracovníkov doma v Čechách, mimo už uvedených. Matej Václav Šteyr, člen rádu jezuitského, horlivý spisovateľ vlastenecký, vydal Kancional a chystal vydanie českej biblie. A aby zachránil dokonalosť spisovného jazyka, vypestovanú členami Jednoty bratrskej, vydal malý spis Žáček, totiž „Orthografii neb výborně dobrý způsob jak se má dobře po česku psáti neb tisknúti“. Najviac plodov ovšem preukazuje spisba teologická. Písané sú rôzne postilly jezuitské, v ktorých pisateľom jedná sa len o to, aby čím strašnejšími barvami vymaľovali peklo a v ňom muky, ktoré čakajú na kacírov. Pritom neveľmi dbajú reči, naopak výrazy, spôsob písania stáva sa vždy surovejším, drastickejším a nevkusnejším. Jazykove lepšia je jezuitská biblia tak zvaná Svatováclavská, ktorú dľa Vulgaty prekladajú Matej Šteyr, Jiří Konstanc a Ján Barner, a pri preklade všímajú si i jazyka biblie kralickej. Duchovná poezia tiež upadá. Ešte najlepší je spevník Felixa Kadlinského „Zdoroslavíček“, preložený z nemčiny. Básnictvo dramatické udržuje sa ešte v školách jezuitských, ale pre literatúru nemá väčšieho významu. V takomto odumieraní národnej literatúry a národného ducha chytajú sa pera niekoľkí sedliaci, aby spevom svojím potešovali, a vznikne takzvaná ovčácka poezia. Jiří Volný sedliak a ovčiak složil viac piesní duchovných a svetských, František Vavák rychtár skladá historické piesne o udalostiach svojej doby. Protireformácia v Čechách zvlášte si dala záležať na ubíjaní národného ducha. Zaviedla prísnu censúru. V tejto katanskej službe najviac úspechov dosiahol jezuita Antonín Koniáš, ktorý vydával „Klíč kacírské bludy otvírající“, v ňom označoval knihy staré i novšie ako náboženstvu katolíckemu závadné, sám si dal záležať a vyhľadával domy, kde tušil nejaké bratrské, husitské alebo protestantské knihy a sám spálil asi 30 tisíc kníh väčšinou českých, z ktorých viacerým aspoň názov sa zachoval v jeho „Klíči“. Na sklonku tejto úpadkovej doby vystupuje v Čechách jansenista gr. Frant. Aut. Šporek (r. 1662 — 1738), zakladá proti jezuitom prvú spoločnosť slobodných zednárov, rozdáva poučné knihy ľudu, a dáva sostaviť pre ľud i lepší kancionál, je to Jána Joz. Božana „Slavíček rajský na stromě života“, r. 1719. Čo sa mimo toho napíše, je buď latinsky, alebo nemecky i francúzky; v češtine píšu sa len nevýznamné veci pre ľud sedliacky, spisy nábožného obsahu, formou i jazykom nedbale; tak že spisovný jazyk stále upadá.

Doba pobelohorská na Slovensku. Rozkvet písomníctva. l620 — 1690

Na Slovensku predbežne, kým sa odohrá tridsaťročná válka, protestanti žijú pomerne v pokoji. Turek sa nestará ani o vieru, ani o literatúru. Utrpenie, ktoré im prichodí snášať, ich len upevňuje a dáva zvláštny ráz ich tvorbe. K tomu i českí eksulanti na Slovensku predbežne len posilňujú ducha národného a ponúkajú k horlivejšej činnosti. V prevahe je pieseň duchovná prirodzene, ktorá v dobách ťažkých slúži ku potešeniu samému skladateľovi a i jeho spoluveriacim. Svetské veci s počiatku obdobia tohoto píšu sa ešte latinsky, a síce básne i vedecké pojednania, ale máme i niekoľko vzácnych prejavov v reči československej. A postupne sú vždy hustejšie tieto prejavy. Blížiaca sa protireformácia ale, ako v Čechách i na Slovensku prináša literatúre ráz hlavne teologicko-polemický.

Prúd ideí humanistických príchodom reformácie nebol hneď udusený myšlienkou národnou, naopak, na Slovensku siaha on hlboko do XVII. storočia, ba vzhľadom na to, že vysoká šľachta, panstvo osvojilo si reč latinskú a pridŕžalo sa jej až skoro do polovice XIX. storočia, siaha prúd humanizmu hlboko do XVIII. storočia. Vždy najdu sa mužovia, ktorí nechcejúc zavadiť ani do jednej strany, chcejúc byť neutrálnymi, píšu i pozde ešte latinsky. Ale tu všimneme si len latinsky básniacich Slovákov v tejto dobe, začiatkom XVII. storočia. Skoro všetci pozdejšie vynikajúci naši mužovia počas svojich štúdií na vysokých školách v Prahe, alebo v Nemecku, skladajú — zo zvyku — verše latinské, v nich pozdravujú jubilanta profesora, alebo promovovaného doktora vied. Z takýchto univerzitných básnikov latinských, príležitostných známe sú nám mená i verše Jána Rakoffskéko z Modry, študujúceho v Prahe, potom na univerzite wittenberskej, takýto sú Juraj Ambrozius z Dolného Kubína v Orave, Pavel Jacobaei z Prietrže v Nitre, Ján Turzo z Radvane, Ján Raphanides z Oravy, ktorý píše i dissertaciu latinskú r. 1660, podobne Daniel Hainóczy z Považskej Bystrice. Medzi nimi vyniká Daniel Jesenský z Turca, nar. v H. Jaseni r. 1675, ktorý skladá básne v jazyku latinskom, nemeckom i slovenskom, skladá príležitostné, svadobné a meninové básne; je obľúbený a cisár Leopold I. menuje ho poetom lareatom. Peter Fradelius, rodák zo Štiavnice, je profesorom v Prahe a skladá elegie. Podobní latinskí básnici v tomto storočí sú ešte Leonhard Mokošíni, ktorý ešte r. 1599 vo veršoch latinských napísal historiu biblickú (Wittenberg). Juraj Mokossiny (alebo Mokošinský) rodom z Nemeckej Lupče, Florián Duchon, Mikuláš Medňanský, Martin Mokošinus, Aleksander Sotzovinus, a iní.

Pohnutá doba, mnohé a časté udalosti historické budia vôľu k ospievaniu i v ľude, a takto vzniká i u nás pozoruhodná poezia ľudová. Udalosti spojené s panstvom tureckým, tragedie jednotlivcov, odvedenie do zajatia, bitky, poskytujú bohatú látku ku skladbám ľudovým; menovite k balladám. Takúto balladu ľudovú známe z r. 1610 Alžbeta Bátorová v Čachticiach, alebo z r. 1620 Mijava a Kozáci a iné. Nadovšetko lyrické popevky prekvitajú, a v ních zračí sa bujná fantázia ľudu nášho, jeho smysel pre krásy prírodné i jeho náklonnosť ku vtipkovaniu. I povesť ľudová už v tejto dobe počína sa rozvíjať.

Najviac prekvitá prirodzene poezia náboženská, duchovná. Vzácne dedictvo predošlých čias sa bedlive opatruje, opravuje a vydáva. Tak Daniel Pribyš, kňaz harbovský a senior spišský sbiera piesne duchovné po predkoch a i sám skladá niekoľké. Vydal r. 1634 Katechizmus troch superintendentov, a síce dvakráť, najprv s otázkami Baltazara Fišera, a potom s inými spisy, menovite priložil k nemu Bosarium animae, modlitby, a piesne duchovné Lániho i svoje. A venoval knižku túto dcére Juraja Thurzu Kataríne, vydatej za Štefana Tökölyho, ktorá ju na svoj náklad i tlačiť dala v Levoči. Pri poezii duchovnej prichodí nám vyzdvihnúť v prvom rade Juraja Tranovského. Narodil sa v Tešíne r. 1591, učiac sa doma, v rodnej zemi, završuje svoje štúdia vo Wittembergu, z kadiaľ sa navracajúc prijíma stanicu učiteľskú v Prahe u Sv. Mikuláša, potom je rektorom školy v Holešove na Morave, a odtiaľ odchodí za rektora do Mezeříča. Tu je vysvätený za kňaza a ako taký pôsobí za 10 rokov. Ale i on sa stane vyhnancom, eksulantom, a najprv utiahne sa do Bilska v Slezku, ztatiaľto ale musí odchodiť. Odchodí do Oravy, a na zámku oravskom stane sa dvorným kňazom Gašpara Illésházyho. Z tadiaľto je povolaný za kňaza do Lipt. Sv. Mikuláša, kde po 6 ročnom účinkovanú, v 46. roku života, dňa 29. mája r. 1637 dokonáva svoju púť. Tranovský je sám básnikom dobrým, nadchnutým duchom zbožnosti a pokory, nadovšetko sa mu daria preklady nemeckých a latinských piesní. A prejímajúc i niektoré piesne z českých bratrských kancionálov, sostavuje sbrieku duchovných piesní, ktorých je na 400, a vydá ich v Levoči r. 1635 ako Cithara sanctorum aneb Žalmy a písně duchovní staré i nové, a venuje knihu svoju pánu Jánovi Suňogovi z Budatína. V sbierke je 73 piesní pôvodných od Tranovského, a viac prekladov. Kniha táto stále rozmnožovaná, dožila dosiaľ asi 70 vydaní a stala sa popri kralickej biblii najvzácnejšou knihou uhorských evanjelikov, z ktorej ľud náš čerpal posilu a ducha nie len v náboženskom prenasledovaní, ale čerpá i po dnes v obrane svojho národného bytia. Mimo tejto sbierky duchovných piesní Tranovský preložil a vydal i Augšpurské vyznanie viery, a vydal i sbierku modlitieb slovenských, pod názvom Phiala odoramentorum vel liber precum christianarum bohemicarum, tiež v Levoči r. 1636. Ako skladateľ duchovných piesní zasluhuje spomenutia i Joachim Kalinka. Už i jeho otec Ján Kalinka bol uznaným básnikom latinským a sbierku básní svojích, ač vydané neboly, ako „Meletemata sui temporis carmine elegiaco“ venoval Gašparovi Illésházymu a bystrický snem r. 1620 vyhlásil ho za poetu laureatu, venčeného. Matka jeho bola zas dcérou už spomenutého tiež latinského básnika Leonharda Mokossiniho. Ich syn Joachim narodil sa v Ružomberku asi r. 1602. Učil sa v Radvani, Kremnici, Bytčici, v Bánovciach a v Prešove. Potom stal sa kantorom v cirkvi radvaňskej, potom rektorom školy ružomberskej a po polroku kaplanom, potom riadnym farárom v Hradne, pozdejšie v Rajci. Ako znamenitý kazateľ skoro je povolaný od Štefana Ostrošiča do Ilavy za kňaza, kde pracuje za 30 rokov. Na shromaždení evanjelických stavov pod predsedníctvom Gašpara Illéšházyho v Bánovciach r. 1646 je zvolený za superintendenta. R. 1673 odchodí s mnohými inými kňazmi do vyhnanstva, a tam aj umiera, v Žitave 17. júna 1678 v 76. roku svojho života. Joachim Kalinka v skladaní duchovných piesní je šťastný, obsahove rovnajú sa najlepším skladbám svojho druhu, len menej dbá stránky veršovej, formálnej. Složil viac piesní, ako Kdež mám hledať Ježiše, Nyní o drahý Ježiši Kriste, ktoré sa nachodia v Tranosciuse. Tablic jemu privlastňuje i piesne Kde jsi můj premilý a Ježiši drahý poklade. Kalinka básnil i latinsky. Spísal i Katechysmus slovensky, ktorý ale nebol vydaný, vydal Proroctví vánoční Izaiáše vysvetlené r. 1645 a máme od neho tlačenú i jednu pohrabnú kázeň. Jiri Zábojník rodák z Veselého v Nitre, vyučiac sa doma, stal sa najprv kantorom, potom rektorom školy v Prievidzi. R. 1638 je vysvätený za kaplána tejže cirkve prievidzkej, a r. 1641 stáva sa kňazom v Diviakoch v Nitrianskej, a odtiaľto po smrti superintendenta Martina Spetkyusa r. 1664 povolaný je za farára na Bzovík, a r. 1669 je vyvolený za superintendenta, ale po krátkych dvoch rokoch jeho biskupovania, jezuiti ho vyženu zo Bzovíka, utiahne sa v Krupine, v dome vdovy Pavla Seliniho, a tu aj dokonal svoj život r. 1672. Složil tiež viac piesní duchovných, ako Pán Buh opatrí můj synu, Paciencia jest bylina, Aj již vychádzí slunečko, a iné. Složil i modlitby, ktoré spolu i s piesňami vyšly po smrti jeho v Levoči r. 1686 nákladom jeho ctiteľkyne, ktorá mu poskytla útulok, vdovy Pavla Seliniho, ktorej knižka táto i venovaná bola. Zábojníkovi, ako i všetkým týmto pevcom, duchovná pieseň bývala jediným potešením v mnohom trápení, v stálej úzkosti a neistote. Vôbec doba táto je bohatá na básnikov duchovných, z ktorých spomeňme ešte aspon na krátko Daniela Masníka, najprv rektora žarnovického, potom kňaza kostolňanského, ktorý složil niekoľko piesní nábožných, ako Muj nejmilejši Pane Ježiši v Tranosciusi, alebo Ach otče nebeský, my tvé dítky v Kleychovom kancionáli, ktorú složil r. 1650; Adama Plintovica, ktorý asi naraz s Tranovským sa utiahol so Sliezska na Slovensko pred nepokojami tridsaťročnej vojny, a ako hudebne nadaný stal sa organistom v Žiline, potom v Sv. Jure pri Bratislave, a ktorý z nemeckého preložil a vydal i obľúbené Filipa Kegelia „Dvanáctero premyšlování duchovních, v nichžto se obsahují velmi pěkné modlitby“, a složil viac až po dnes obľúbených nábožných piesní ako Co jsi učinil, nejsladší Ježiši, Coš muj Bůh chce to se vždy staň, Ježiše se nespustím, Proč ten svet bojuje a viaceré; potom Jána Synapiusa Horčičku, rektora fraštackého, potom kňaza skalického, fraštackého, po odňatí evanjelikom chrámu r. 1660 farára veličianskeho v Orave, a od r. 1669 farára trenčianskeho, naposledy do vyhnanstva odsúdeného, a tam v Halle Magdeburskej r. 1682 umrevšieho, ktorý složil na pr. pieseň Ach matka zarmúcená a odevšech opuštena, a ktorý napísal i latinský Katechizmus s obrázkami; a brata jeho Daniela Synapiusa Horčičku, od ktorého je v Tranosciuse 15 piesní, ktorého ale bližšie spomenieme na inom mieste. A mnohých iných by sme mohli ešte uviesť. Nábožných piesní z doby tejto máme na dva tisíce, z čoho vidíme, že v takomto spievaní, v opieraní sa o Boha, v dôvere v jeho pomoc nachodili pevci tí duchovní útechu a takto tešili i svojich spoluveriacich.

Ale i básnici nekňazi hlásia sa k slovu, alebo i keď sú kňazmi, niektorí ospevujú i svetské udalosti, alebo vlastné priebehy, avšak ako to prináša sebou doba, i v týchto svetských básňach vidíme v prvom rade prejavy ducha nábožného; alebo do spevov svojích vťahujú mravné naučenia, a dávajú im rázu didatického. Tak Daniel Kruško ešte r. 1614 skladá verše v duchu nábožnom. Ospieva a zveršuje utrpenie Kristovo, bolesti panny Márie; vo veršoch jeho stretáme sa so slovami známych duchovných piesní, ku ktorým on prikladá nové riadky. Sám vžíva sa do položenia Kristovho a v jeho osobe vzdychá, žaluje a prosí, alebo vzýva Boha a Krista. Kruškove verše mohly by sa nazvať i spevy duchovnými, ale tak sa zdá neboly takým úmyslom skladané, ani sa nedostaly do kancionálov, a slúžily len ku potešeniu samého, bližie neznámeho básnika. Z rukopisu ich vydal Sasinek v Archíve matičnom r. 1873. Zaujímavejší zjav je Peter Benický, narodený r. 1603 zo zemianskej rodiny slovenskej. Pre zásluhy bol menovaný rytierom zlatej ostrohy a nosil titul eques auratus. Vzdelal sa na latinských klasikoch. Sám skladal maďarsky verše nábožné a svetské, a zveršoval i porekadlá, ktoré Štefan Bartók kanovník ostrihomský vydal v Trnave r. 1664. Benický r. 1652 složil i sbierku slovenských veršov, svetských a niekoľko duchovných, ktoré avšak ostaly v rukopise, až ich r. 1873 vydal Sasinek v Archíve matičnom. Vo veršoch týchto píše o všeličom, ako o práci, o svete, o marnosti sveta, o veselosti, o víne, o zlej povesti, o koňovi mladom, atď. vždy s nejakým mravným poučením. Na pr. vo verši „o synuv trestany“ poučuje: „Trescy syna sveho za czasu mladeho, dokud se trestat dava. Bud dobry zahradnik, ktery krivý stromik když tenkj zarovnava. Neb zrostle stromovy kvitj czasem škody, gestli ge rozložene. Tak syn nezdarylj zroslj po sveg vuli y otce ven vižene.“ Verše tieto, ako vidíme, i obsahom i formou sú bez dákej vyššej ceny; čo ich pre nás cennými robí, je hojnosť slovenských porekadiel v ních uvedených, a potom že sú vzácnou rečovou pamiatkou z polovice XVII. storočia. Zvláštneho spomenutia ako básnik zasluhuje Štefan Pilárik. Narodil sa v Očovej, z otca Štefana, tamejšieho kňaza, okolo r. 1615. Učil sa v Bardiove, v B. Bystrici, a tu častejšie kázaval v chráme slovensky. Skončiac školy, je povolaný za kantora do Ilavy. R. 1639 súc vysvätený vo Zvolene na kňazstvo, ide za pomocníka, kaplána k otcovi do Očovej, avšak gr. Ludvik Čáky zakázal mu kaplanovať, ba i otca jeho vypovedal a vyhnal. Prijíma skoro povolanie za farára na Hornú Strehovú, r. 1648 odchodí za farára do Teplíc v Spiši a stane sa skoro konseniorom. Ostávajúc tu za tri roky, složil a vydal v Levoči 1648 knižočku „Favus destillans tojest Strd tekaucý utessených, srdečných a nábožných modliteb“. Zo Spiša odchodí do Liptova a za 2 roky je farárom v Sv. Ondreji, lebo čoskoro ho povoláva gr. Gabriel Illéšházy za dvorného kňaza pre svoju manželku Evu rod. Séči, (totiž ako píše Tablic, sám Illéšházy stal sa v Trnave katolíkom, avšak ešte toho istého roku zas prestúpil na vieru evanjelickú, a aj za ten čas, kým on bol katolíkom, staral sa, aby manželka jeho mala evanjelického kňaza). R. 1652 povoláva ho cirkev beckovská, kde slúži za osem rokov. R. 1660 grof Ludvik Ňáry povolal ho za kňaza do Senice. Tu sa mu stáva, čo utrpením korunuje i doterajší jeho trapný, skoro až dobrodružný život, totiž r. 1663 kým je v kostole, rodinu jeho Turci pochytajú, uväznia na Branči, a jeho z kostola vychádzajúceho a nič netušiaceho zlapajú a odvedú do zajatia. V zajatí tureckom je síce len za dva mesiace, ale podstúpi mnoho, a svoje zajatie, utrpenie v ňom i vysvobodenie z neho opísal, ospieval vo veršoch a vydal v Žiline r. 1666, je to Sors Pilárikianu, Los Pilaríka Štepána. Vrátiac sa do Senice, nemá tu pokoja, viac kráť je volaný k výsluchu a súc konečne vykázaný, ukrýva sa v Levároch a v Sv. Jáne, až keď senickým evanjelikom odobratý bol chrám, odchodí Pilárik r. 1673 do Vratislavy, z tadiaľ do Žitavy, a r. 1674 odíde do Neusalcu, stane sa tam farárom, r. 1675 postaví a vysvätí nový chrám, v tomže roku pochová svoju manželku a onedlho za ňou rozlúči sa i on s týmto životom. Mimo uvedených dvoch prác Pilárik napísal a vydal sbierku piesní Harpha Davidica v Trenčíne, a mimo týchto československých vecí napísal a vydal i niekoľké latinské a nemecké, menovite v Neusalci napísal nemecky vlastný životopis Currus Jehovae mirabilis (Divný povoz boží, r. 1679), kde zahrnul i turecké svoje zajatie. Je od neho i v Tranosciu jedna duchovná pieseň. Pilárik ako veršovec nevyniká spôsobom svojho veršovania, skôr obsahom. Popis svojho zajatia usiluje sa urobiť živým, pútavým výjavmi fantastickými, vizionárskymi, a poznávame z neho dušu Pilárikovu zvlášť citlivú. Z veršovcov svetských, príležitostných spomeňme ešte Martina Kruzinsa, rodom Čecha, farára v Bardiove a Daniela Sidoniusa, farára trstenského v Liptove, rodáka z Moravy.

Niekoľkí mužovia už v tomto storočí oddávajú sa i vedeckému bádaniu, jedni na poli teologickom, druhí na poli svetskom, a často jeden a ten istý píše veci teologické i svetské na základe vedeckom. Najvynikajúcejší je z ních Daniel Sinapius Horčička, ktorho činnosť je mnohostranná. Narodil sa v Sučanoch v Turci, kde otec jeho okolo r. 1630 bol kňazom. Daniel usilujúc sa hodným byť svojích predkov literárne činných, vyznamenáva sa na všetkých školách. Štúdia svoje končí vo Wittenbergu, a r. 1660 je rektorom v Jelšave, r. 1665 kňazom v Kameňanoch, a r. 1667 prechodí za kňaza do Teplej v Liptove, z kadiaľ je povolaný do Radvane. R. 1673 je odsúdený i on do vyhnanstva a odchodí s manželkou, dvoma synami a dcérkou do Brehu (Brieg), tam je cez zimu a na jar r. 1674 presťahuje sa do Vratislavy. Z tadiaľto r. 1677 je povolaný za rektora školy Bojanovskej v Polsku, kde mládež zvlášte rečníctvu a poezii s veľkým prospechom vyučoval. Najduc dobrodincov, školu bojanovskú rozšíril a zvelebil. Tu skladá rozličné básne, epigramata v reči latinskej. Keď pominuly ťažké časy, povolaný zas do Radvane, vracia sa do vlasti, ale nachodiac tam zmätky, r. 1684 prechodí za slovenského kňaza do Levoče. Pre svoje zásluhy okolo školstva, čoskoro je menovaný inšpektorom gymnazia. Tu zotrval do r. 1706, tedy asi do konca života svojho. Literárna činnosť Horčičkova je mnohostranná a významná. Skladal piesne duchovné, z ktorých 15 nachodí sa v Citare Tranovského. Zvlášte po čas svojho vyhnanstva vyvinul duchovnú činnosť, a r. 1676 napísal Hortulus animae piae, Záhradka dušičky pobožné, ktorú venuje Jirimu Radvanskému a jeho manželke, ako svojím patrónom, kmotrom a dobrodincom, a ktorá tlačená bola v Dražďanoch. Knižka má 408 strán a obsahuje 12 prechádzok po zahradke duševnej, a na prechádzkach týchto pôvodca učí dietky poznávať Boha v prírode každého času, i v historii, vo všetkom. Sú tu i veršované čiastky, v ktorých Horčička vžíva sa do nálady prírodnej a k nej nadväzuje mravne-náboženské poučenie a povzbudenie. Takéto veršíky zamieňajú sa s modlitbami veršovanými i v próze. Prácu túto svoju sám Horčička preložil i do nemeckej reči a vydal v Lešne r. 1680. Verše jeho, ktoré vo vyhnanstve slúžily mu ku potešeniu, sú prejavom jeho zbožnej a premýšľajúcej duše a aj s formálnej stránky patria medzi lepšie. Pozdejšie vydal skrátene tieto veršované modlitby v Levoči r. 1684 a 1701 ako Perličku dítek božích. Tiež vo vyhnanstve pracuje na diele veľmi dôležitom pre literatúru našu, ktoré r. 1678 v Lešne je vydané ako Neoforum latino-slavonicum, Nový trh latinsko-slovenský, ktoré venuje pánom Jánovi Radvanskému, Horvatovi a Kubinimu. V predmluve hovorí o reči a literatúre slovenskej, chváli starobylosť, čistotu a bohatstvo našej reči, a žaluje, že na jej vzdelávaní málokomu záleží. Slovákom stavia za vzor Rimanov, Rékov, Germanov a Čechov, aby sa od nich učili horlivosti voči materinskej reči. Spomína starú dobu s úctou a láskou a v nojšej dobe karhá vrtkavých ľudí a menovite zemianstvu kladie na srdce, aby milovalo svoj rodný jazyk. V obsahu knihy v tridsiatych oddeleniach vysvetluje české a slovenské porekadlá a príslovia, a už tým, že mnohé príslovia a porekadlá takto zachránil pre potomstvo, získal si zásluhy. Kniha táto je vzácnym zjavom literárnym slovenským v XVII. storočí. Napísal a čiastočne vydal ešte mnoho iných vecí. V rukopise ostala ním prepísaná a rozmnožená Tranovského Cithara. R. 1703 v Levoči vydané bolo ním preložené Kašpara Naymana Jadro všech modliteb. Spisom zvečnil i pamiatku svojho brata Jána, a vydal ešte mnoho menších vecí, pohrabných rečí, a iných.

Tobiaš Masník, aľebo Masnícius, syn už spomenutého Daniela, duchovného pevca, oslávil sa tiež vzácnou činnosťou literárnou. Narodil sa v Kostolnej v Nitrianskej, 28. okt. 1640. Vyučil sa v Prešove, r. 1668 je rechtorom v Senici, a o rok v Ilave až do 1671 keď je tamže vysvätený za kaplána. R. 1673 pozbavený úradu volaný je pred súd do Bratislavy a poneváč nechce podpísať revers, odsúdený je na smrť; už oddaný katovi, dostáva milosť a vrhnutý je do temníc v Leopoldove, kde ho nehajú za 9 mesiacov, a z tadiaľto je r. 1675 odvedený do vyhnanstva do Talianska, z kadiaľ po 6 mesačnom utrpení vyslobodia ho dvaja kupci neapolskí. Ide do Wittenbergu, potom do Jeny, kde r. 1680 zapísal sa za poslucháča na univerzite. Potom ešte sdržoval sa dlhšie v Dražďanoch a v Žitave. Vrátiac sa domov, je kňazom v Blatnici, potom v Zayuhrovci, kde 28. júla 1697 dokonáva svoj zmietaný život. Napísal viac významných prác. R. 1675 opíše svoje utrpenie a vydá latinsky Schola crucis et lucis, a to isté spracúva pre Nemcov r. 1676 Unerhörter Gefängniss-Process. Napíše život Andreja Sartoriusa r. 1680. S polu s Jánom Simonidesom, s ktorým spolu prežívajú trpké chvíle vyhnanstva, vo Wittenbergu r. 1681 vydajú spis Gottes Kraft und Gnade. Pre nás sú nadovšetko cenné Masníkove diela slovenské, svedčiace i o slovenskom národnom duchu, tak ako Horčičkove. Takéto dielo je najprv jeho Electa vinea Dei renovata, tojest Vyvolená Boží vinice obnovená, vydaná v Dražďanoch r 1682. V diele podáva dejiny reformácie Lutherovej, a síce v troch čiastkach hovorí o cirkve boží obnovení, o cirkve obnovené pronasledování a o cirkve boží ujištení, upevnení a vymezení, a každá čiastka má potom ešte tri oddiely. Dielo venuje pani Kataríne Sidonii Revay a pánu Mathiašovi Ostrozithovi. V úvode vyhovára nedokonalú tlač, ktorá pochodí od cudzých, našej reči neznalých sadzačov, a praje si, aby len i druhý, ktorému je to snadnejšie, pracoval, a významné knihy „do Czesstiny a řečj Slowenske přetlaumačil a pro Slavu Božj Wůbec wydal!“ V rukopise ostal spis jeho Wězeni a wyswobození Tobiáše Masníciusa, cirkve Ilavské kaplána. Málo pred smrťou svojou vydáva r. 1696 v Levoči Zprávu písma slovenského, jak se má dobre psáti, čísti i tisknúti, prvú to ortografiu slovenskú, poťažne česku na Slovensku. Že čo hovorí pôvodca na štyroch stranách latinskej predmluvy, nevieme, kedže knižočka je dnes už zriedkavou zvláštnosťou.

Peter Hrabovský z Hrabova, správca hradu a panstva Budatínskeho v Trenčianskej, muž o cirkev a školstvo veľmi zaslúžilý, menovite vzácny napomáhateľ školy Bardiovskej, sostavil a vydal v Bardiove r. 1657 a po druhý raz 1663 spis Manuale latino-hungarico-slavonicum ad praxin pietatis ordinatum, totiž ručnú knižku latinsko, maďarsko, slovenskú, určenú pre domácu pobožnosť, obsahujúcu modlitby latinské, maďarské a slovenské, sosbierané od rôznych modlitieb skladateľov. Slovenské modlitby na 352 stranách podané sú rýmované, vo veršoch. Michal Láni, kňaz vrbovčanský, tiež eksulant, vo vyhnanstve preložil Jana Eichhorna duchovní zbraně i pokladův věčných pokojík, a vydal v Žitave r. 1682 — 1683. Preklad tento, ktorý obsahuje medzi iným i veršované modlitby, vyšiel ešte dva ráz. Vôbec modlitebné knižky sú častým zjavom doby tejto, akoby i jich skladatelia a vydavatelia citili, že v ťažkých časoch prenasledovania jediným potešením je modlitba. Tak r. 1684 zjaví sa v Žiline od neznámeho pôvodcu modlitebná knižočka Cordiale horologium. Srdečné duchovnj hodinkj, ktoré asi podávajú modlitby na rozličné doby a hodiny dňa. A tak sú oblúbené i Ondrejom Richterom v Budisne r. 1689 vydané modlitby Altářik modlitebný Gjřjka Cember. Jirjík Johannides vydal v Trenčíne 1654 Modlitby Krestianske, a r. 1667 v Žiline Zvuk trauby Boží. A spomenúť môžeme i druhých Láňovcov ešte. Totiž už vyššie spomenutý superintendent Eliaš Láni mal štyroch synov, ktorí skoro všetci zdedili po otcovi spisovateľské nadanie. Najstarší Zachariaš Láni, študuje vo Wittenbergu a dissertaciou De actionibus humanis, o skutkoch ľudských, dosahuje doktorát teologie. Po učiteľovaní a farárovaní na viac miestach je zvolený za seniora trenčianskeho a napíše polemické dielo proti Kirchnerovi, Strigilis Aetiologiae Kirchnerianae. R. 1642 je zvolený za superintendenta tých istých stolíc, v ktorých i otec jeho bol. Následkom náboženskej hádky s Tomášom Bellaviom kanovníkom prešporským napíše r. 1643 polemický spis Pseudo-Spiritus Posoniensis († 1645). Daniel Láni, tretí syn Eliášov, najprv učiteľ v Bánovciach, potom farár v Krupine, pozdejšie vo Fraštáku a senior nitriansky, naposledy farár v B. Bystrici. Napísal a vo Wittenbergu r. 1654 vydal spis Ignea veritatis Evangelicae Columna, ohnivý stĺp pravdy evanjelickej. Latinskí píšu i Dávid Láni a Juraj Láni, posledný v Lipsku r. 1676 vydal spis Compendium captivitatis et eliberationis ex eadem miraculosae, krátky opis zajatia a divného z neho vyslobodenia. Ján Simonides, rodák zo Spiša, od r. 1668 rektor gymnázia v Brezne, potom pre nepodpísanie reversu odsúdený, odchodí s Masníkom do vyhnanstva talianskeho, s ním je i v Jene a Wittenbergu. Vrátiac sa do vlasti, je farárom v B. Bystrici. Simonides vo Wittenbergu mal vedeckú dišputu proti jezuitovi Kelliovi, a vydal ju r. 1677 pod názvom Collegium apostolico-lutheranum. Napísal i viac spisov; tak opísal utrpenia svoje i svojích druhov v Prešporku, Leopoldove a v Itálii, ale spis tento ostal v rukopise. Ako bystrický kňaz vydal menší i väčší Katechizmus, väčší pod názvom Wyswetlení Křesťanského učení dle Katechizmu Luthera, v Žitave r. 1704. Ako v prúde ideovom v tejto dobe významnú spomnime ešte knižku Matiaša Hoe, dvorného kazateľa v Dražďanoch, Ewangelicská Ručnj Knjžka, ktorú z nemeckého preložil Kristoffor Megander, a ku ktorej predmluvu napísal i Daniel Dubravius, farár v Senici, roku 1650, kde odsudzujúc vyučovanie dietok v latinčine, keď prosté a nevinné dietky biednych rodičov v jezuitských školách si „trochu ústa Latinau proplakli“ a primlúva sa takto za vyučovanie v reči materinskej. Ján Búr, alebo Burius, kňaz krupinský, vo vyhnanstve píše svoje Drobty, Mícae, v ktorých zaznamenáva životopisné i literárne dáta o svojích bratoch, kňazoch vo vyhnanstve. On napísal i spis Memorabilia duorum Martyrum in Hungaria, v ktorom zvečnil pamiatku Filipa Nikolayho, kazateľa a Gregoryho učiteľa, ktorí r. 1627 v Ľubietovej spálení boli. Udalosti, pohnutý život, prenasledovanie, ponúka týchto mužov byť kronikármi svojej doby.

Ján Milochovský, rodák zo Žiliny, študent wittenberský, kazateľ najprv radvanský, potom brezniansky, odsúdený tiež do vyhnanstva, sdržuje sa v Briege, potom vo Vratislave, r. 1678 vydal v Dražďanoch spis Ornamentum magistratus politici, Ozdoba vrchnosti svetské, aneb kterými ctnostmi Krestanská Wrchnost má ozdobena a okrášlena býti, ku ktorému Daniel Horčička napísal veršované odporúčanie. Ján Weber, lekárnik v Prešove, z príležitosti moru napíše a vydá Amuletum, tojest Zpráva krátká a potřebná o Moru v Levoči r. 1645. Sám Weber napísal i veršovanú predmluvu „K čtenáři“, kde hovorí „Co Starj o moru psali, co za lékařstwj dáwali proti moru, teď v krátkosti predkládá se a v sprostnosti. Ač ne wssem wděčné to bude, snad y haněnj neugde, a wssak Stařj prawdu magj, wssechněm nám gj podáwagj. Protož Strarých drž se stále, gedenkaždý a s tjm Vale“. A napísal odporúčanie vo veršoch i Martin Kruzius, farár bardiovský. Ako sa dá zatvárať z uvedených veršov pôvodcových, podáva historiu moru a mienky starých o jeho premáhaní.

Školské drama, v Čechách tak veľmi pestované už i v XVI. storočí, na Slovensku stáva sa obľúbeným a častejším zjavom behom XVII. storočia. V Bardiove v škole už okolo r. 1625 zahrali veselohru „Marchabejští“, pri ktorej príležitosti i strielali a žiak Štefan Pilárik skoro o život prišiel. Pozdejšie Komenský v Šarišskom Potoku svojou „Scholou ludus“ doprosta povzbudzuje ku školským divadelným hrám. A žiak jeho Eliaš Ladiver ml. r. 1630 v Žiline narodený, na posledy profesor v Prešove, i napíše dve latinské dramatá, Eleazar Constans školské dráma v 5. dejstvách r. 1668 a Papianus Tetragónos, školské dráma v 5. dejstvách r. 1669, obe dramatá sú žiakmi aj zahraté pred dobrodincami ústavu, rodičmi žiakov a inými divákmi. A pravdepodobne podobné školské dramatá s látkou biblickou alebo i starou klasickou sú predstavované i po iných ústavoch. Tak vieme na pr., že učiteľ oždiansky Michal Mišovitz r. 1700, práve na Sylvestra zahral so svojimi žiakmi divadlo a hrou svojou k slzám i k smiech pohnul poslucháčov.

Konečne môžeme poznamenať, že i kalendáre začínajú byť tlačené už v tejto dobe. Už r. 1653 je v Trenčíne tlačený Kalendár, potom v Žiline na r. 1670 Kalendár nový, r. 1675 v Levoči Kalendár nový a starý atď. A r. 1650 je v Levoči tlačený i Snár velmi pekný.

Literatúra. Jakubec, Dejiny lit. české; Novákovci, Stručné dejiny českej literatúry; Kvačalove spisy o Komenskom; Vlček, Dejiny literatúry slovenskej; Tablic, Poezie; Mocko, Historia posvätnej piesne slovenskej; Hurban, Slovensko a jeho život lit.

Slovenskí katolíci dlho sa nevedeli priblížiť k ľudu pre ich svätú reč latinskú. Až sa jezuiti spamätali a začali písať i v reči ľudu, československy. Ale zjav, aký vidíme v Češku v tejto dobe, odohráva sa i na Slovensku, formálna nedbalosť prináša sebou úpadok. Timto jezuitským spisovateľom ide o rekatolizáciu Slovenska a k tomuto cieľu nepreberajú v prostriedkoch, preto začnú písať i v reči ľudu, preto priberajú vždy viac z dialektu, zvlášť trnavského a takto kazia čistotu spisovnej reči. Sídlo majú v Trnave, kde od r. 1635 pôsobí i katolícka univerzita, založená Pázmáňom, s dvoma fakultami, filosofickou a teologickou. Mali tam i svoju kníhtlačiareň, i bohatú knihovnu. Ale z počiatku vydávali len knihy latinské, a to i svetského obsahu. Až panovanie Leopolda I. vznietilo činnosť protireformačnú a dalo podnet k väčšej literárnej činnosti i v reči slovenskej. Najprv vydávajú české spisy českých jezuitov, ako Jakuba Horčického Pekelný žalár, a Konfessý Katholická, vydaná v Trnave r. 1677, prispôsobiac ich trocha domácej ľudovej reči. Len v poslednom desaťročí XVII. storočia začnú sa zjavovať aj ich pôvodné literárné plody.

Mikuláš Tomáčik (alebo Tamáši, alebo aj ako sa sám písaval Thamassy) zemän a notár v Žiline, protestant zprvu, ktorý ale pod dojmom jezuitských missijných slávností v Žiline z pomedzi členov tamejšej mestskej rady prvý prestúpil na vieru katolícku. Už r. 1687 napísal v Trnave a vydal spis „Tranquillitas Conscientiac Catholika“, v ktorom opisuje, ako z ďalšieho názvu jeho vysvitá že ako po dlhých váhaniach stal sa katolíkom a našiel utíšenie svedomia. R. 1691 vydáva v Trnave spis o 655 stranách „Prawa Katolicka Ručný Knyžka, kteražto Ručny knižce ale leweg, Doktora Matyassa Hoe na odpor wydana gest: že naboženstwy (tak nazwanich Ľutheranuw) nenj Ewangelitske, neni Katolicke, neni oprawdiwe; ale Slowu Božjmu a Včenj Aposstolskemu odporne“. Matiaša Hoe proti jezuitom namerené spisy boly svojho času veľmi rozšírené a obľúbené na Slovensku. Tomáčik úplne dľa Hoeho už vyššie spomenutej, do slovenčiny r. 1650 preloženej „Evangelitskej Ručnj Knižky napísal svoju „Prawú Katolícku Ručny Knyžku“ a v nej priznáva sa, čo ho viedlo, aby sa stal katolíkom, totiž nesrovnalosť medzi evanjelickým a kalvínskym učením, a obšírne obhajuje hlavnejšie články učenia katolíckeho, v tom postupe, ako Hoeho knižka. Venoval ju gr. Jurajovi Erdődymu, žilinskému zemskému pánovi. Tomáčik napísal ešte r. 1709 v Trnave vydaný spis latinský „Vindiciae illibati conceptus Mariani“. Ako vidíme, Tomáčik vyvinul dosť peknú literárnu činnosť v záujme katolicizmu proti protestantizmu. Tamášik vzdelal sa na českých vzoroch. Vlček píše o ňom, že „veškerý jeho spůsob vyjadřovaci, sloh i reč, jakkoliv silně promíšená domácím dialektem a psaná bez vzdělání formálního, čistě naturalisticky, ukazuje na českou bibli kralickou, na obranné spisy českých vystěhovalcův, na české polemické knižky jezuitské.^[21]

Benignus Smrtník, narodil sa v Ladomere v Tekovskej, asi r. 1650. V 20. r. života prijatý je do rehole sv. Františka, r. 1674 ordinovaný je za kňaza. Za 14 rokov farároval na viac miestach, od r. 1689 je predstaveným sboru v Malackách a r. 1701 stal sa definitorom a magistrom nováčkov v Sv. Kataríne, kde i zomrel r. 1710. Napísal a vydal v Žiline r. 1691 Poklad Seraphinskí, a zvlášte väčši spis „Kunst dobre umriti. Aneb: Sskola duchownj W nižto každj Wericj kresťan učj se od zleho Wjstrihatj a dobre činitj, abj mohl sstastilwe žiwot szwug dokonati“, v Trnave r. 1697. Je to spis na 399 strán, a spisovateľ Smrtník, neznajúci dobre pravopisu československého, prijíma už mnohé ľudové, krajomluvné slová, ako na pr. večnej, dobrej, tejto, milujem, nájvíš atď. Obsahove brojí proti lutheranom, a poučuje svojích o pravom kresťanskom živote. — Ján Abrahamffy, minorita, napísal Knižku modliteb nabožnich v Trnave r. 1693, a na obranu katolicizmu Fakuli hořící. Ján Robík, kanovník ostrihomský, písal mnohé spisy a vydal v Trnave r. 1702 Wyložení o užitku a potrebe katechizmusa.

Polemickým spisovateľom katolíckym je Štefan Dubniczay, Dubnický. Narodil sa v Dubnici, v stolici Trenčianskej r. 1675. Vychoval sa v Pazmaneu, z kadiaľ r. 1701 odišiel za duchovného a za tri roky administruje drietomskú faru. Keď v rákocovských bojoch kostol i fara shorely, odišiel na faru do Pruského, a po štvrť roku stal sa správcom fary teplanskej pri Trenčíne. Od r. 1720 je vicearchidiakonom trenčianskeho okresu. Zomrel na suchoty r. 1725. Napísal viac polemických spisov čiastočne slovensky. Slovensky je napísaný jeho spis Krátičké katolické dokázání. Z polemických spisov jeho uvedieme: Primitiae Deo et Agno, (Prvotiny Bohu a Beránkovi) z r. 1716, Manna abscondita, Manna skrytá, tojest Predivne a nepochopitedlné tajemství manny zákona nového (r. 1718), Coluber tortuosus, Vyvedený točlivý had (r. 1723). V týchto spisoch svojich polemizuje s učením cirkve protestantskej a menovite v posledne spomenutom diele ostre sa obracia proti Krmanovi, protestanskému superintendentovi. Alexander Máčaj, mních pavlánsky, r. 1718 v Trnave vydal svoje kázne, postillu „Panes primitiarum aneb chleby prvotín lačnejícim slova božího dušem predložené, v slovenském jazyku ponajprv na světlo vydané“. Vydanie svoje odôvodňuje tým, aby vraj mali i Slováci vo svojej reči materinskej písanú postillu, akú ju majú Maďari, Nemci, Chorvati, Česi, Poliaci a iní. Od neznámeho pôvodcu r. 1708 v Trnave vyšiel spis „Instructio Acatholica, Tojest Winaučenj Nekatolíka, aneb Prátelské rozmluwánj mezy Nekatolíkem a Katolíkem“. Tiež od neznámeho pôvodcu v Trnave r. 1717 vyšiel spis „Články najhlavnejšie víry Katolíckej. Matej Uzerotzi, farár stupavský r. 1712 v Prešporku vydal Poklad Mariánský a viac menších spisov nábožných. Pracovníkov podobných našlo by sa ešte viac.

Nábožný, duchovný spev je tiež pestovaný u katolíkov, bez toho, že by sme vedeli pomenovať niekoľkých skladateľov. Sú to zväčša prevzaté staršie, stredoveké piesne latinské, ktorých text je prepísaný i do slovenskej reči. Tak je vydaný spevník v Trnave r. 1655 a potom r. 1700 Canthus Catholici, Pýsne Katholicke Latinské Slovenské. Niektoré u protestantov zvlášť obľúbené melodie prejímajú tiež, pribásniac k ním nový obsah, tekst. Modlitby, mimo už spomenutých Abrahamffyho, tiež sú tvorené nové. R. 1755 v Trnave vyšly pod názvom Denníček ranní, polední a večerní.

Svetské veci so strany katolíckych Slovákov pestované sú ešte vždy skoro výlučne rečou latinskou. K vôli žiakom nižších tried vydávajú mluvnice i so slovenskou rečou, ako je Emanuela Alvariho jezuitu „Syllabus vocabulorum grammaticae, in vernaculas: Hungaricam et Slavonicam conversorum“, vydaný v Trnave r. 1717, podľa viedeňského vydania trocha zmenený a doplnený. Podobný je Jána Rheniusa Donatus Latino-Bohemicus vydaný v Žiline r. 1706. Jezuita Sámuel Timon, narodený v Túrnej v župe trenčianskej, napísal históriu starodávneho Uhorska, až po Štefana, „Imago antiquae Hungariae“, vydané v Košiciach r. 1733. Opisuje ríšu Veľkomoravskú a jej panovníkov, všímajúc si hlavne uvedenie kresťanstva, obšírnejšie píše o Cyrillovi a Methodovi, a o boji o slovanskú bohoslužbu, o Svatoplukovi, o osadení sa Čechov a Poliakov. Pri tom odvoláva sa na Václava Hájka a na Annale Fuldenské. V druhej čiastke podáva obraz súčasného Uhorska, rozpisujúc sa hlavne o Sedmohradsku, o Slavonii, Galicii, atď.

O zábavnej próse, žiaľ Bohu, v tejto dobe hovoriť môžeme len ako o takej, ktorá ostala v rukopisoch a tlačená nebola. Alexander Nozdrovicky asesor v Žiline preložil roku 1778 do slovenčiny Fénélonovho Telemacha, a asesor Ján Turčáni preložil niekoľko latinských románov, ktoré ale vesmes ostaly nevytlačené. Jezuiti pestovali i divadlo ochotne, tým ziskavali prívržencov a dobrodincov. Tak hrali viackrát školské divadlo v Trnave, Bratislave, Trenčíne. Prirodzene hrali latinsky, či niekde a niekedy zahrali i slovensky, a či sami i napísali nejaký divadelný kus, o tom nemáme vedomia.

Zaujímavý zjav doby tejto je minorítsky mních Hugolín Gavlovič, básnik nie málo podobný českým ovčáckym poetom. Narodil sa r. 1712 a vychovávaný je v Trstenej v Orave. Trpiac na pľúcny neduh, hľadá uzdravenie po salašoch v lete, keď živí sa žinticou, načúva piesňam i životným múdrostiam valachov. A takto v Pruskom pri ovciach skladá verše svoje a r. 1755 složí ich v celú knihu „Valaská škola mravov stodola, t. j. pastýri ze svatého Písma s rozličným mudromravným naučením veršovne predstavení“. Avšak i táto kniha na svoju dobu vzácna ostala dlho v rukopise ležať, až ju Michal Rešetka vydal v Trnave vo dvoch sväzkoch r. 1830 a 31. Gavlovič, ako učený mních, prezradzuje tu svoju vzdelanosť a sčetlosť nábožensko-vzdelavateľnú, ako i poznanie mnohých klasikov starovekých. Starozákonný, biblický život pastiersky naplňuje svojimi myšlienkami a zkusenosťami, a stáva sa neraz uštipačným, satirickým. Sbierka veršov začína sa siedmymi predspevami a rozdelená je na 21 not, a každá nota obsahuje zas do 60 básní. K vôli bližšiemu poznaniu vezmime na pr. 13. notu. Najprv cituje z I. kn. králov. kap. 16. v. 11. „Ešte ostatní gest (David) maličkí, a pase Owce“, potom označuje na krátko obsah „Trinástú notu na Harfe David si vyvodí, když po Vrškoch Betlehemských za Ovcámi chodí“. A keď ospieval v dlhšej básni život Dávidov, začínajúc takto: „David na slovenský jazyk: pekný aneb silný, býval pri ovcách otcovských v pasení dosť pilný. Narodil sa v Betleheme z Juda pokolení, mal otca ménem Izai, ináč tomu není“, a keď takto opísal celý jeho život, podáva v 57. rovných, 12 riadkových veršoch „Mravné naučení“, vyplývajúce zo života Davidovho, ktoré označí vždy na hlavu verša, na. pr. „Ten iste kraluje, kdo Boha miluje“, alebo „Ze sprostej hlavy jazyk nemá slávy“, „Kto sa práce bojí, nepríjde k pokoji“ a takéto mottá, porekadlá potom rozvedie a odôvodní v patričnom verši. A vo veršoch podáva potom takéto zkúsenosti: „Pekné pysky, bílé zuby, v lícách milá ruža, anjelská reč v každej žene snadno sklame muža“, alebo „Všetci k práci stvorení sme, celý svet ví o tom: i ten cigáň kuje klince mozolne pod plotom“. Takéto vtipné rýmovačky, veršíky, i keď pozde boly vydané, našly cestu k srdcu ľudu, ktorý i dnes vie celé čiastky valašskej školy nazpamäť a z nej čerpá svoju múdrosť.

Proteštantská opozícia

Proteštantizmus neklesal na Slovensku ani v dobe protireformácie na toľko, že by nebol dával vzácne prejavy života. Keď pominula sa ťažká doba vyhnanstva, mužovia, ktorí pevní odchodili do cudziny, ešte pevnejší, otúženejši prichodili nazpät, a nachodili vždy vďačné prijatie, našli i keď stenčenú, oslabenú, ale jednako živú svoju cirkev. Možno povedať, že jezuitská protireformácia na Slovensku sa opozdila; s počiatku skladala nádej v násilí, a až keď sa navracali vo vyhnanstve otužení mužovía, vtedy sa počala utiekať ku zbraniam duchovným. Ale vtedy už i protestanti prežitým prenasledovaním otužení hlásili sa vždy mocnejšie k slovu. A kým v spisoch protireformácie vidíme, ako v Čechách, stály úpadok spisovného jazyka, totiž odhliadnuc od Tamášiho, jeho neznalosť, stále miešanie dialektických výrazov, a tak narušovanie jeho čistoty, zatiaľ spisovatelia proteštantskí ostávajúc verní minulosti, udržujú reč spisovnú na pôvodnej úrovni.

Z ních na prvom mieste nám prichodí spomenúť Daniela Krmana. Narodil sa z otca Daniela farára turolúckeho a matky Anny, dcéry Daniela Masnícia 28. augusta r. 1663 v Mšene v Trenčianskej, keď rodičia jeho pred Turkami utekali z Turejlúky. Keď takto sa počal život jeho, na úteku, podobný je i do konca. Sám poznamenáva v latinskom verši o sebe „natus in exilio, denatus in exilioque“, že i narodil sa, i zomrel vo vyhnanstve. Školoval v Sobotišti, potom v Ilave, v Trenčíne. A keď mu otec odchodí do vyhnanstva, pošle ho do Obdokoviec do domu Juraja Beríniho, a tu spolu s jeho dietkami sa učí. Z tadialto odchodí do Diviakov a v dome dcéry Ujfalussyho, v Krupine ovdovelej po Pavlovi Selinimu, učí sa ďalej. Ako 14 ročný odchodí na ďalšie učenie do Vratislavy, potom do Lipska, a ako 18-ročný prejde do Wittenbergu, kde je až do r. 1683 a pod vedením Deutschmanna mal a vydal i disertáciu „De vocatione ministrorum Ecclesiae“. Vrátiac sa do vlasti, stal sa rektorom školy Ilavskej, kde farároval vtedy Tobiáš Masník. Avšak kráľovská komora Ostrožithovi, ako prívržencovi Thökölyho, odňala panstvo, a zavrela školu, cirkev rozpustila, a Krman musel utekať i s Masníkom. Za čas sdržoval sa v Trenčíne, potom stal sa rektorom v Mošovciach. Za čas zastupoval nemocného otca v Turej Lúke a od r. 1690 je kňazom na Myjave. Čoskoro ako prívrženec Rákócyho je uväznený v Čachtickom zámku, z ktorého utečie do Wittenbergu, a do Berlína. Keď ale znovu sa pohly Rákócyho vojská, prichodí nazpät do Myjavy, z tade príjme povolanie na faru žilinskú a r. 1706 synoda ružomberská vyvolí ho za superintendenta. Ako taký vysviaca zástavy Rákócyho, a svoju reč, v ktorej prejavuje svoje politické smýšlanie, dá i vytlačiť v Žiline, ako „Actus inaugurationis vexillorum to jest, posvěcování zástav, když p. Urbanus Celder p. Rakoczy Ferenca jednoho regymenta Obršter vojenskú ekspedici konati maje osm nových zástav do chrámu Žilinského přinesti dal. R. 1707 v breznu učinené“. Ako plnomocník Rákócyho r. 1709 ide ku švédskemu kráľovi Karolovi XII., aby vyprostredkoval pomoc uhorským povstalcom. Švédsky kráľ ale mal práve vojnu s Petrom Veľkým a Krman postupuje so švédskym vojskom až k Poltave, kde ale Švédi súc porazení, Krman so zlomenými nádejami odchodí nazpät do Žiliny. R. 1711 gróf Erdődy ho vyženie odtiaľ a Krman po tretí raz sa uchýli na Myjavu, tu 20 rokov pracuje, až r. 1731 pre búrenie odsúdený k doživotnému žaláru, r. 1740 v Prešporku dokoná. Krmanova literárna činnosť pri takomto zmietanom živote budí pravý obdiv. Roku 1704 pochováva mešťana a chýrneho kníhtlačiara žilinského Jána Dadana a vydá pohrabnú reč, ako Knihu života. Ešte r. 1700 keď zo zámku čachtického ušiel do Wittenbergu, napísal a tam vydal Novoročný dar poetický, v ktorom v distichu slovenskom pozdravuje Jána Baltazára, pre vieru z Prahy vyhnatého a v Draždanoch sa zdržujúceho mydlára a takto spieva „Odplatu má v nebesich má též v svete tomto pobožnosť, Štít zde pavěza je Bůh, tam pak i svetlo milým. Ješte konečne nebyl, kdož dúfal v Pánu, zahanben, v ohni, na vojne, vodách, byť v smrti stínu vězel…“ Slová tieto vyvierajú úprimne z duše Krmanovej a takto vieme pochopiť jeho nezlomný charakter. R. 1718 odpovedá na nápad Dubnicayov spisom „Anti-Dubnicay. Man-hu? Có jest to za mannu skrytú, kteruž p. St. Dubnicay plebán Teplianský na svetlo vydal“. R. 1722 s Matejom Bélom v Halle vydáva Bibliu, a r. 1727 zas napíše predmluvu ku ním vydávanému Kancionálu Kleychovmu. R. 1734 sostavil a vydal „Agenda ecclesiastica slavonica t. j. práce cirkevní“ a r. 1738 vydá väčší i menší Katechizmus. Složil a preložil i viac duchovných piesní, ktoré sa nachodia v Cithare Tranovského. A keď Matúš Michalovič vydával svojho „Světlonosa Českého, cestu do češtiny ukazujúciho…“ Krman napíše predmluvu veršovanú a v nej takéto slová: „Chvála budiž tobě náš predobrý Bože z tak velikého Dobrodini, že neklesl náš i do konce jazyk“. A ešte azda dôležitejšie sú dva jeho spisy, ktoré v rukopise ostali: „Rudimenta Grammaticae Slavicae — — in gratiam Slovaciorum, lingua Slavico-Bohemica utentium, eandemque excolere volentium, concinnata“, v ktorej mluvnici, ako vidíme, chce pomáhať Slovákom k vypestovaniu čím krajšej československej spisovnej reči, a druhý spis v rukopise „De Slavorum origine dissertatio e ruderibus historiarum eruta“, kde pojednáva o pôvode Slovanov a sbiera k tomu historické údaje. Krman bol muž jasného ducha, ktorý všetky sily svoje posvätil do služby národa svojho. Jeho národné povedomie v tom čase ešte tak zriedkavé, svieti na ďaleko a dodáva mu cti. Povedomie toto dýcha zo všetkých spisov jeho, z veršov, ktoré skladá za príkladom Nudožerského v antických rozmeroch, z rukopisov o svojom národe, z politickej reči jeho práve tak, ako i z ostatných k potrebe národa vydaných prác.

Druhý významný muž doby tejto, je Matej Bél, ináč Funtík, ktorý ale už neoddal tak, ako Krman, celú dušu svojmu národu. Je viac diplomat, túžiaci po uznaní a vyznačení. Narodil sa v Očovej r. l684, učil sa na školách domácich, r. 1704, keď Rákócyho vojská dobily Bystricu, odchodí do Halle, kde študuje teologiu a filozofiu za štyri roky. Navrátiac sa domov, vyučuje na škole banskobystrickej, ale čoskoro príjme povolanie za rektora lycea prešporského a čoskoro dostáva tam i faru. Na lýceu vyviňuje horlivú činnosť vedeckú spisovateľskú, chýr učenosti jeho zajde i za hranice i dostáva sa mu rôznych vyznačení. Londynska a berlinska akademia vyznačí ho členstvom, cisár Karol III. povýšil ho do stavu zemanského a menoval ho cisárskym historikom so štyristo zlatovým ročným honorárom. Umrel r. 1749. Bel písal vo viacerých rečiach, vedecké diela hlavne v latinskej reči. Jeho československé spisy záležia len z predmluv a prekladov, a z niekoľkých básní složených v mladšom veku. K biblii vydanej spolu s Krmanom v Halle r. 1722 napísal predmluvu, a ešte r. 1709 vydal s predmluvou Nový zákon, preložil r. 1720 Jána Arndta Rajskú zahradku, vydal Cellariovu učebnicu latinskej reči opatrenú s maďarskými a československými porekadly. Bel je i najstarším žurnalistom v Uhorsku, r. 1722 a 23 vydával noviny latinsky písané. K Doležajovej gramatike napísal tiež obšírny latinsky úvod a v ňom slová, svedčiace o jeho slovenskom národnom smýšľaní, o jeho milovaní svojho národa a jeho spisovnej reči; tak píše: „ak chceme súdiť podľa pravdy, v ničom nezaostáva ani za vážnosťou a velebnosťou španielčiny, ani za pôvabom a hladkosťou francúzštiny, ani za vznešenosťou a silou angličtiny, ani za bohatstvom smyslu a dôrazu nemčiny, ani za mäkkosťou a ľubozvučnosťou italčiny, ani konečne za veliteľskou prísnosťou maďarčiny; tak znamenité má vlastnosti, keď ňou hovoria mužovia učení, výreční a do spoločnosti súci aj vzdelaní“. Ale najhlavnejším dielom jeho je Notitia Hungariae novae historico-geografica, v piatich sväzkoch (1735 — 42), kde shrnul ohromný materiál vlastivedný, dejepisný a zemepisný.

Juraj Ambrózy, narodený v Dolnom Kubíne v Orave r. 1694, učiac sa doma, v Kežmarku a v Prešove, r. 1718 odchodí do Wittenberku, z kadiaľ po roku sa navracajúc cez Bialu, tam je lapený, do Krakova odvedený a postavený pred kňazský súd, obvinený z toho, že po horách dľa evanjelického spôsobu držal služby božie. I odsúdia ho na smrť, ale na dopis oravských stavov je prepustený. Stane sa rektorom školy v Necpaloch, r. 1724 ide za farára do Vrboviec, ale z tadiaľto vypovedaný prejde do Prietrže, konečne r. 1738 je povolaný za kazateľa do Štítnika, zvolený je za superintendenta dištriktu potisského. Umrel r. 1746. Napísal viac náboženských spisov. Roku 1738 vydal „Katechizmus učení kresťanského pro mládež větší i menší s připojením knižečky modlitebné“, potom „Gruntovní vysvetlení katechizmu s připojením řečí písem svatých potešujícich“, r. 1741 napísal „Přípravu k smrti“, „Lékařství duše“, „Premyšlování o morovém nakažení“, „Summovní zprávu u zpovedi“ a sostavil i spevník „Někteřé pronikavější písně“, pre ktorý i sám preložil a napísal dve piesne. Jeho najvýznamnejšie dielo je „Líbezné jadro celého kresťanského evanjelického učení, vydané roku 1745, v ktorom učenie teologické podopiera príslušnými miestami biblie. Jeho príbuzný Ján Ambrózy, slúžny v Dolnom Kubíne, ktorému i venoval svoj spis „Pripravil k smrti“, tiež napísal a r. 1780 vydal Školu Kristovu, v ktorej vyučuje trpelivosti kresťanskej.

Podobnú činnosť literárnu, ako Ambrózy, vyvinul i jeho priateľ Pavel Jakobei. Narodil sa v Prietrži r. 1695, po vykonaných štúdiach doma, v Necpaloch, v Brezne, v Prešporku, Levoči, Kežmarku, je rektorom na Brezovej a po dvoch rokoch a za nasporených trocha groší odchodí na vyššie študium do Žitavy, kde sa priučí rečtine a hebrejčine, a do Wittenbergu, kde študuje teologiu, filozofiu a východné reči. Navrátiac sa, stane sa farárom v Modre, kde ostane za 31 rokov, do smrti svojej r. 1752. Jakobei napísal a vydal viac náboženských kníh. Roku 1724 vydal „Velmi důležité príčiny proti hodování a opilství“, r. 1727 preložil z nemeckého „Duchovný domácí hodiny“, r. 1733 v Púchove vydal „Zahrádku Duší Nemocných“, v ktorej poučuje, ako sa má človek držať, čím sa potešovať v každom nešťastí. Sostavil i prvý „Evanjelický Funebrál“ piesne pohrabné, v ktorom umiestnil i svojich 11 piesní. Všeobecne známy je jeho „Modlitebný Poklad“, obsahujúci dve tisíc modlitieb slohove dokonalých, ktorý vydal v Žitave r. 1732. Napísal i Orthographiu Bohemo-Slavicu, r. 1742. Daniel Sartorius, bansko-bystrický farár (* v Štítniku r. 1704, † v B. Bystrici r. 1763) napísal tiež významné veci. R. 1742 vydal Florilegium biblicum aneb Květná zahrádka biblická, v ktorom diele vysvetluje učenie kresťanské vo veršoch, a potvrdzuje slovami písma sv. Druhý spis jeho r. 1744 vydaný je „Diarium biblicum aneb Historie Biblické Starého i Nového Zákona“, v ktorom historiu starého zákona rozdeluje na 365 dní, a podobne i hístoriu nového zákona, a káže každý deň prečítať dennú čiastku zo starého i nového zákona, a keď rozpovedal na niektorý deň pripadajúcu historiu, z rozpovedanej historie vyvedie trojaké naučenie, a zakončí ten deň veršovaným Přemyšlováním, na pr. v deň 191. keď rozpovedal, ako bol Dávid za kráľa pomazaný a keď vyviedol z toho troje naučení, takto uvažuje: „Bůh krásné a velké v světě zavrhuje, A co jest maličké a mdlé vyvoluje. Dávida od stáda ovec povolává, A jemu korunu Izraelskou dává. Takť jest: kdo pred svetem jestiť ponížený, Ten bývá pred Bohem vzácně zvelebený“. Na konci prikladá i „Historiu o konečné zkáze Mesta Jeruzaléma“. V úvode spomína, že v Hamburku profesor Ján Hübner bol vydal podobne biblické historie s čítaním na každý deň, a jemu že sa to tak pozdalo, že si umienil podať také i pre Slovákov, lebo veď i príslovia nás napomínajú: „nulla dies sine linea, jedna každá hodina k učení napomína“, tým viac ale máme poznávať obsah písma sv., lebo „nulla díes sine Scriptúra, Rozkoš každodenní necht jest písem čtení“. Sartorius vydal i svoje kázne r. 1746 „Summovní postilla na všecky dny nedelní a sváteční“, ktorá od tedy už dožila asi osem vydaní. Juraj Bahyl (* v Preluci, Gemer, † r. 1759), kazateľ v Čerenčanoch, napísal a vydal v Levoči „Epištoly a Evangelia na neděle a svátky“, napísal „Úvod k starému a novému zákonu“, potom „Dejiny symbolických kníh“ a „Objasnění temných slov starého i nového zákona“, a pomáhal i pri vydávaní Komenského „Orbis pictus“. Matej Bahyl, narodený v Skalníku v Gemerskej začiatkom XVIII. storočia. Vychodiac školy v Harhove, v Kežmarku a v Banskej Bystrici r. 1726. končí svoje štúdia vo Wittenbergu, a je potom za nie celé štyri roky farárom Čerenčianskym. Z tadiaľto ide do Prešova k slovenskej cirkvi za farára. Tu preložil z nemeckého Ernesta Cypriana knihu „O původu a zrůstu Pápežstva spolu s Obranau Obnovení cirkve“, ktorú vydal vo Wittenbergu roku 1744. Ako prekladateľ pretvoril si meno Theodorus ab Hybla. Pod týmže menom vydal r. 1745 i preklad Meisznera „Srdečné napomenutí k vystříhání se pápežského a k stálému setrvávání pri lutheránském účení“. Ale čoskoro poznali, kto sa skrýva pod týmto pretvoreným menom, a pod zámienkou, že búri, na vyzvanie jezuitov magistrát prešovský uväzní Bahýla. Z väzenia o mesiac ušiel do Sliezska a tam zvolený za farára v Anisfelde, opísal svoj i druhých farárov osud v spise „Tristtissima ecclesiarum Hungaríae protestantium facies“, ktorý vydal v Briegu r. 1747. Bahylovu knižnicu v Prešove sobrali Jezuiti, avšak Fridrich II. vynutil od nich aspon náhradu za ňu pre Bahyla.

Z mnohých iných spomenieme ešte aspoň Jána Blázyho (Blaziusa) st. kňaza trenčianskeho (r. 1684 — 1749), nábožného pevca, od ktorého je 16 piesní v Cithare Tranovského a 20 piesní v Jakobeiho Funebrále. Mimo piesní ale napísal i viac významných spisov. Roku 1715, keď v Trenčíne zúril mor, pre potešovanie ľudu napísal a v Púchove vydal spisok na 127 strán „Apatečka duchovní i domovní“, vydal i viac spevníkov a modlitebných kníh, z ktorých obľúbená bola „Milovníkú písní duchovních rozkoše nové“. Roku 1717 vydal Lutherov Katechizmus vysvetlený biblickými prípoveďami. Ale zvlášte v rukopise ostalo viac cenných vecí, tak na pr. polemický spis „Bríme uvalené na Hospodina, aneb proti falešnému obvinení Štepana Dubniczay Goliáše toho vojska božího hanejícího“, potom „knižečka spovední“, „Výstraha od nábozenství cizího“, a iné. I syn jeho Ján Blázius ml. farár veľkopalúdzky bol nadaným versovníkom. Latinským veršom pozdravil r. 1744 vyvoleného superintendenťa Hruškovica, a báseň jeho ako krásna a formálne dokonalá bola veľmi čítaná a chválená. Študujúc v Nemecku vydal i vedecké pojednanie a r. 1756 vydal sbierku modlitieb „Celé srdce milosti boží“, ku ktorým pripojil i sbierku pekných duchovných piesní. Skladateľom duchovných piesní je i Sámuel Hruškovič narodený v Krupine 1. apríla 1694, farár b.-bystricky a od r. 1744 superentendent banského dištriktu, do r. 1748. Vydal r. 1735 Katechízmus a r. 1745 Tranovského Citaru, ktorú rozmnožil 88 svojími piesňami čiastočne pôvodnými a z čiastky preloženými. Za vzorom Benediktiho a Krmana skladal i on v antických formách, tak i tú safickú „Kriste obránce zboru krížového.“ Pre podarenosť jeho piesní menovali ho slovenským Gellertom. Kežmarský meštan Eliáš Mlynárových ešte r. 1702 vydá sbierku modlitieb „Duchovní života studnice“ veľmi obľubených a rozširených. Matej Augustini rechtor viacerých škôl r. 1784 v Púchove vydal spis „Premyšlovaní svaté o trpelivosti kresťanské“ a „Přemyšlování o smrti.“ A na sklonku doby tejto zeman Job Zmeškall r. 1781 vydá „Školu Jóbovu“ učiac v vej tiež trpelivosti príkladmi biblickými i dôvodmi historickými a filosofickými. A máme jasný obraz celej doby. Spisovatelia naučení trpeť, vystavení prenasledovaniu, žijúci v stálej neistote a nepokoji, učia svojich bližních trpelivosti, vytrvalosti vo viere, podávajú im modlitby, poučujú ich o príprave k smrti, alebo ku potešeniu im spievajú piesne duchovné.

Ale najdú sa i ľudia veselšej mysle, ktorí sa ohliadajú i po svete a zaspievajú, zaveršujú i o veselších svetských veciach, alebo ktorí majú starosť i o vážné poučenie národa. Takýto je v prvom rade Pavel Doležal, narodený v Skalici asi začiatkom XVIII. storočia. Po skončených nižších školách šiel na remeslo súkenícke, ale čoskoro sa prebudila v ňom túžba po vedomostiach, odíde do Nemecka a skonči teologické štúdia. Navrátiac sa, stal sa vychovávateľom u ktorejsi maďarskej šľachtickej rodiny, potom farárom v Necpaloch a naposledy na Boci až do smrti. Doležal je vzácny, vynikajúci zjav literatúry našej. Složil i on niekoľko duchovných piesní, ktoré sa nachodia v Jakobeiho Funebráli. Ale staral sa hlavne o svoju reč československú, spisovnú, o dôkladnejšie vyučovanie reči tejto, a takto napísal viac vzácnych spisov smerujúcich ku povsneseniu spisovnej reči československej na Slovensku. Napísal najprv „Orthographiu bohemo-slavicu“, a čoskoro zatým r. 1746 v Bratislave vydal veľkú mluvnicu „Grammmatica Slavo-bohemica, in qua praeter alia ratio accuratae scriptionis et flexionis, quae in hac lingua magnis dificultatibus laborat, demonstratur.“ K nej napísal Bel peknú predmluvu vedeckú. Táto gramitika Doležalova je prvým opravdu vedecky založeným dielom svojho druhu na Slovensku. On prvý ustáluje v nej pravidlá mluvničné, prvý správne utrieďuje slovenské sloveso. Ku gramatike svojej pripojil i sbierku českých a slovenských prísloví, ktorú pozdejšie Bernolák rozmnoženú zlvášte vydal. Tiež v Bratislave r. 1748 vydal Donatus laino-slavicus. Mluvnicu svoju vydal i skrátene v Levoči r. 1752 ako „Elementa linguae slavo-bohemicae“. Popri týchto vážnych, vedeckých latinských spisoch Doležal rád i veršoval československý, a verše jeho slúžia ku poučeniu, ale i k zábave a obveseleniu. R. 1745 vydal zveršovaný obsah biblie „Biblí svatá rytmovními summovníky představená“, a síce tak, že vo verši niektorá litera hrubšie tlačená prezradí, že na ktoré miesto biblie sa patričný verš vzťahuje, na pr. „Lakomec Maje, hlad snáši, I slavných smrt pryč odnásí“, alebo „Důjstojný Blázen těžká věc, těžká i jeho mnohá, řeč“. Prácou svojou chcel obľahčiť mládeži školskej i milovníkom písma sv. „pamatovanie na řeči a skutky boží“. A napísal i šlabikár vo veršoch „Sama učící abeceda a tak sporádaný Šlabikář, že podlé něho i neimenší žáček k čtení písma snadno přiveden býti může“, r. 1756. Je to názorný Slabikár, tak že vec je vyobrazená a pod ňou s jej pomenovaním sa začinájúci veršík, na uľahčenie zapamätania, na pr. na literu i: „Ihly nejvíc škodí kůži, zlý jazyk ženě i muži“, alebo na literu t: „Tele skáče v nemúdrosti, jemu jest podobných dosti,“ na literu v: „Venec jen té panne svedčí, o ktoré není zlých řečí“, a na literu x: „Xantipa zlá žena byla, i bez luhu muže myla.“ Doležal zveršoval i Život Dr. Martina Luthera podľa Masníkovej knižky, ale ostal v rukopise.

Podobným veršovníkom je i Matej Markovič. Narodil sa v Dobronivej r. 1707. Učil sa v Štiavnici, Bystrici a v Bratislave a z tadiaľ odišiel do Jeny, kde spísal i pojednanie. Navrátiac sa r. 1734 v Sarvaši je vysvätený za kňaza a tam pôsobi až do smrti, do r. 1762. Bol mužom obľúbeným a jeho príčinením bola r. 1746 založená cirkev slovensko-komlóšska. Svoj pobyt a pôsebenie v Sarvaši opísal vo veršoch, ktoré sa nachodia v zápisnici cirkve sarvašskej. Uvažoval vo zvláštnom spise o potrebe, aby kňazi navštevovali rodiny svojích cirkevníkov, a zas v inom spise vysvetluje modlitbu Pánovu, Otčenás. Markovič napísal „Historie cirkevní starého i nového zákona“, (vo Vratislave 1765) a zvlášte r. 1745 zveršoval historiu uhorskú „Krátičká historie království uherkého ve verších“, čo ale ostalo v rukopise. Veršované je i „Vypsání stolíc král. Uherského“, (1745) tedy zveršovaný zemepis, kde opisuje ľud v Uhorsku: „Sedem milionů Uhry lidu mají, Sto pak jest měst veľkých, vníchžto prebývají: Malých pět set, k tomu víc než pedesáte; Vsy čta načteš tisíc do jedenáctkráte. Uher, Slovan, Nemec má zvlášť bydlo zdejší; Slované však sú snad v počtu neisilnejší. Uhersky trůn nyní Rakúský dům dedí, Král pak Apoštolský jest kdo na něm sedí.“ A potom nasledujú poznámky a výsvetlivky v proze. Jemu sa privlastňuje i „Piseň o chvále selského stavu“ z nemeckého preložená r. 1752, a r. 1756 vydal ešte sbierku veršovaných modlitieb „Slaup ohnivý křesťanské Izraelity na cestach sprovádzející, aneb modlitby a písničky duchovní a vrúcí pocestným, zvlášte pak kupcům, handlírům a remeselníkům k dobrému.“ Taký je i Ján Čerňánský. Narodil sa v Rajci v Trenčianskej r. 1709. Štúdia svoje skončil vo Wittenbergu a v Lipsku, a potom farároval v Paludzi, v Hybiach, v Hnúšti a v Dolnej Strehovej, kde r. 1766 umrel. Zveršoval tiež biblickú látku „Pořádek spasení“, a vo veršoch opísal i zemetrasenie v Lisabone „Žalostné vypsání pádu a vyvrácení… mesta Lizabony“ r. 1757. V úvode poučuje vôbec o zemetrasení, a potom už ospevuje lisabonské, kde súženie ľudu opisuje na pr. takto: „Mnozí sú tu prstí, skalím umŕtvení, Mnozí samým strachom ze světa zhlazení. Jiní zutíkajíc v poli se túlali, Jeden od druhého pokrmu žádali, Muž hladal manželky, a manželka muže Volajúc: ach! kdo mi v mé bíde spomůže. Dítky nad rodičmi žalostne kvílily, Že se v tom súžení od nich odlúčily.“ Čerňanský bol veľkým miľovníkom a znalcom jazyka materinského a usilovne sbieral české i slovenské knihy. Matej Bodo narodený v Rimavskej Bani, ako farársky syn i na právnické štúdium si odniesol lásku k nábožnému spevu a čítaniu. Je prísediacim súdnej tabule v župe gemerskej. Napísal r. 1757 po latinsky spis o hrdelnom práve uhorskom, a slovensky rád skladal verše. Zveršoval modlitby, ktoré r. 1743 vyšly tlačou ako „Zvuk evanjelium večneho“ V rukopise zanechal i „Obranu kresťanského náboženství“ a zvlášte spomenutia hodný spis „Pútnik“, ktorý skladá za vzorom Komenského „Labyrintu“, avšak rukopis tento má byť ztratený.

Už i v tých tu spomenutých prejavoch ducha vidíme prebleskovať trocha ducha novšieho. Spisovatelia potroche odvažujú sa zajsť i na iné pole mimo teologické, k samej reči spisovnej patriace. Zaujímať sa začínajú už i o dejiny svoje i cudzie, a začínajú ich pestovať, ľudu podávať keď i nie odborne, aspoň pre ľud vo veršoch. Ale dýcha z toho už jednako duch voľnejší a pozorujeme mimovoľne, že blíži sa doba nová.

Literatúra. Vlček, Dej. české lit.; Jakubec, Dej. lit. české; Vlček, Dej. lit. slovenskej; Tablic, Poezie; Hurban, Slovensko a jeho život lit. Mnohé životopisné dáta obsahujú i Slávikove Dejiny zvolenského seniorátu.