ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dosavádny dejepis Uhorska je písaný buď od nevedomcov, buď vedomcov, našimi domácimi, falšovanými kronikami a legendami pomýlených, alebo stranníckou politikou predpojatých, tak že nezaslúži ani povšimnutia. Obyčajne začínajú ho až s Arpádom († 907); jemu pripisujú, že už on priniesol meno Uhrov k Dunaju a založil krajinu Uhrov čili Uhorsko na oboch stranách stredného Dunaja. Zamlčujú predarpádsky dejepis a slovanských obyvateľov poarpádskych. Preto nevyhnuteľne potrebné je odstrániť panujúci blud a objasniť tmu, ktorá i svevoľne nakopená je vo falošnom dejepise Uhorska.^[1]

Na oboch stranách stredného Dunaja boli od pradoby Slovania. V druhej polovici 9. storočia panoval nad nimi kráľ Svätopluk († 894), vynímajúc Valachov (Rumunov), ktorí panovali nad Slovanmi v Dolnom čili Čiernom Uhorsku (na Potisí). Na sklonku jeho života udaly sa za Karpatmi prevraty, ktoré sa dotkly i drievneho Uhorska na ľavej strane Dunaja.

Nad Čiernym morom bývali slovanskí Kozari, panujúc nad Slovanmi, ktorí bývali na pravej strane rieky Volgy a preto i Volgarmi, obyčajne dľa gréckeho menovaní Bulgari čili Bulhari. Na ľavej strane Volgy bývali maďarskí Pečenci (Pacináci). Poneváč Pečenci, prekročiac Volgu, činievali lúpežné vpády na Bulharov, Kozarom poddaných, Kozari popudili maďarských zauralských Kumánov proti nim. Kumáni uderili na Pečencov a jednu ich čast sebe podrobili: druhá čast Pečencov, prevaliac sa na pravú stranu Volgy, vrhla sa na Bulharov. Jedna čast Bulharov vysťahovala sa cez úžiny do hôr kaukazských do Persie, druhá časť tiahla k západu a osadila sa na riekach Ingul a Ingulec. Poneváč prvý zo siedmich vojevodov menoval sa Lebediášom, grécky dejepisec menuje to územie Lebediou; Bulharov však, poneváč boli už od doby Mahomeda mahomedánmi (Turkami), nazýva Turkami.^[2] Bulhari i teraz boli podriadení Kozarom a s nimi spolu podujímali i vojny. Kozarský khan, aby si tým viac získal priateľstvo Lebediáša, povolal ho k sebe a dal mu dcéru svoju za manželku: ba, poneváč Turci dotedy mali len vojevodov, chcel Lebediáša povýšiť na hodnosť kniežaťa, podriadeného kozarskému khanovi. No Lebediáš, poneváč z kozarskej manželky nedosiahol potomka, odporúčal na tú hodnosť vojevodu Sahnuca alebo jeho syna Arpáda. Následkom toho Arpád dľa kozarského zákona posadený bol na štít, pozdvižený a vyhlásený za knieža.

Arpádova kniežatska moc zvýšila sa tým, keď sedem pokolení kozarských odtrhlo sa od khana kozarského a poddalo sa Arpádovi. Od tej doby v dejepise spomínajú sa buď spoločne: Turci a Kozari, alebo — poneváč väčšinou boli Turci — pod samým menom Turkov.

Arpád nebavil sa dlho v Lebedii, ale, maďarskými Pečencami i odtiaľ vypudený, so svojimi Bulharmi (Turkami) a Kozarmi presťahoval sa ta, kde sú rieky Prut a Seret, až k nadústiu Dunaja.

Keď okolo roku 888 vypukla vojna na Balkáne medzi kresťanskými Bulharmi a Grékmi, títo najali proti tamtým Arpáda. Arpád rozdelil svoje vojsko na dvoje: jednu časť vojska poslal pod synom svojím Liuntikom za Dunaj, s druhou sám tiahol nad Dunajom, aby odtrhol Valachov naddunajských od kresťanských Bulharov poddunajských, ktorým boli poddaní.

Liuntika z počiatku víťazil; ale keď Gréci spozorovali, že pomocní Turci môžu im byť nebezpeční, uzavreli mier s poddunajskými kresťanskými Bulharmi, Liuntika bol porazený a zhynul na bojišti. Okrem toho ľstiví Gréci popudili maďarských Pečencov nad Čiernym morom proti doma zostavším. Keď sa Turko-Bulhari navrátili od Balkánu domov nad Prut a Seret, našli tam svoje od Pečencov povraždené rodiny, i opustiac svoju domovinu, dali sa na cestu k Arpádovi.

Šťastnejší bol Arpád na ľavej strane dolného Dunaja: nielen presekol spojenie Valachov s poddunajskými kresťanskými Bulharmi, ale dal sa i do porozumenia s potisskými Slovanmi, nad ktorými boli Valasi panovali; osvobodili ich a osadili sa medzi nimi na Potisí.

Arpádovi Turko-Bulhari boli národom kočovným a lúpežným: nehľadali svoju výživu pluhom, ale mečom — hotovým k vojenskej posluhe komukoľvek za odplatu; — výbojným, zakladajúc panovnícku moc svoju nad národom, ktorý sa im poddal, alebo nimi podmanený bol.^[3]

Štátne sriadenie opanovaného Potisia bolo temer úplne vojenské: hlavným veliteľom bol nadknieža Arpád; jemu po boku boli dvaja vojenskí radcovia: prvým bol potravník, ktorý sa starával o pokrm vojska; druhým bol čiašnik, ktorý obstarával nápoj. Oba mali hodnosť kniežaťa a údelné svoje kniežatstvá. Ostatné pokolenia maly na čele svojich vojevodov.

Najvyššia vláda bola pri rodine z krvi Arpádovej, ako nás o tom poučuje cisár Konstantín Porfyrogeneta týmto rodostromom:

Škoda, že nám potom historické žriedlo jeho vyschlo a my prinútení sme hľadať ho inde. Máme síce domáce kroniky a legendy, ale len také stredoveké, obsahujúce daromné bájky a nesmysly, na ktoré sa opierať nemôžeme, ba ako objektívni dejepisci ani nesmieme. No sú nám pri ruke hojné historické žriedla v rozličných hodnoverných zahraničných letopisoch.

Hoci grécki dejepisci len kde-tu ešte spomínajú Bulharov Arpádových pod menom Turkov alebo Hunov,^[4] západné latinské letopisy a i pozdejší grécki dejepisci nazývajú ich Ungarmi a U-grami, a to preto, poneváč prvé ich osadenie bolo na ľavej strane Dunaja, na území u hor (u gor) Karpatských ležiacom, čili v U-horsku (U-gorsku). Turko-Bulgari a Kozari, osadivše sa tam medzi Slovanmi, dostali spoločné topografické (geografické, miestopisné) meno U-Horov (Ugorov).

Podobne už roku 590 spomínajú sa Ungari nad Adriou bývajúci u hôr, u gor julských (Alpes juliae). Zostaly po nich tam názvy Goricia, Gorici.

Dejepisci z počiatku ovšem pod Uhrami rozumeli výbojných Turko-Bulharov a Kozarov, pozdejšie však i Slovanov, s nimi spoločne žijúcich a umierajúcich za spoločnú domovinu.

*

Ledva sa okolo roku 890 Turko-Bulhari a Kozari osadili na ľavej strane Dunaja v Uhorsku, už pod menom Uhrov roku 892 najatí boli od nemeckého kráľa Arnulfa k válčeniu na pravej strane Dunaja (v Pannonii) proti kráľovi Svätoplukovi I.: Arnulf tiahol proti nemu od západu, Bracslav, knieža slovanské, od juhu, Arpád od východu. Výsledok vojny bol len ten, že Bracslav a Arpád uchvátili Svätoplukovi čiastku Pannonie u rieky Sala. Arnulf ustanovil Bracslava za veliteľa v Salabudíne (urbs paludarum, pozdejšie Salavár), Arpádovi však udelil len sľúbenú odplatu. S tým Arpád nebol spokojný a čakal na príležitosť pomstiť sa nad Nemcami. Príležitosť taká naskytla sa už roku 896.

Slovania pannonskí, aby sa sprostili nemčúrskebo Bracslava, povolali na pomoc Arpáda. Arpád ich osvobodil, ale sebe podrobil a tak prvý meno panujúcich Uhrov preniesol do Pannonie, čakajúc na novú príležitosť k výboju.

Svätopluk I. pred svojou smrťou († 894) rozdelil svoju veľkú dŕžavu medzi troch synov, Predslav obdržal Slovensko a Krakovsko, Mojmír II. Pannoniu a Norikum, Svätopluk II. Moravu, Čechy a Lužice. Títo dvaja poslední mali poslúchať najstaršieho brata, Predslava;^[5] ale Predslav — tak sa zdá — dosť skoro po otcovi umrel a dvaja pozostalí bratia začali sa hašteriť pre podiel po ňom pozostalý. Svätopluk, poneváč Česi a Lužičania odpadli k Nemcom, cítil sa byť ukráteným a k tomu oprávneným, aby mu k Morave pridané bolo Slovensko a Krakovsko, a Mojmír aby podržal údel na pravej strane Dunaja. Arnulf ujal sa Svätopluka, naoko, vlastne však preto, aby ho získal pre „svätú rímsku dŕžavu“. Tohoto válčenia rozvadených bratov použili Poliaci a uchvátili Slovensko a Krakovsko.

Mojmír, aby svoj údel osvobodil od vplyvu cisársko-nemeckého biskupa pasovského a od jeho duchovenstva, požiadal pápeža Jána IX., aby obnovil niekdajšie glagolské arcibiskupstvo laureacenské. Pápež ho vyslyšal, a tak roku 898 povstalo opäť arcibiskupstvo v Lorchu a tri biskupstvá (asi v Medliku [Faviana, Mölk], Viedni a Rábe). No napriek tejto opatrnosti dlho nepanoval, lebo Uhri už roku 892 pozbavili ho i zeme i života a rozšírili panovanie svoje až k rieke Enži (Arsasus Ems). Od tej doby boli postrachom súsedným národom neslovanským, činiac lúpežné vychádzky na všetky strany.

*

Aby sme sa vyznali vo tme, ktorá zahaľuje ďalšie deje Uhrov, treba nám mať rozhľad na vtedajšie politické sriadenie.

Ako za doby Arpáda († 907), tak i po ňom boly tri údelné kniežatstvá, a síce nadknieža panoval nad pannonskou Moesiou a Norikumom, od rieky Ráby až po Enžu; prvý knieža, potravník, nad Pannoniou, medzi Rábom a Drávou; druhý knieža, čiašnik, panoval v Uhorsku Čiernom, na ľavej strane Dunaja, čili na Potisí. Až sv. Štefan, ako kráľ, spojil tieto kniežatstvá v jedno, v monarchiu.