Zlatý fond > Diela > Stručný dejepis Uhorska I


E-mail (povinné):

Franko Víťazoslav Sasinek:
Stručný dejepis Uhorska I

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Darina Kotlárová, Viera Marková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

II. Kráľovstvo uhorské. Doba Arpádovcov

Sv. Štefan písal sa buď kráľom Uhrov (t. j. Turko-Bulharov a Kozarov, panujúcich nad poddanými Slovanmi na oboch stranách stredného Dunaja), alebo kráľom Pannonie a kráľom pannonským (lebo obdržal korunu ako nadknieža Pannonie). Až pozdejšie prišlo do zvyku menovať ho kráľom Uhorska, kráľom uhorským. Pozdejší nevedomci a prekrucovatelia skutočného dejepisu chybne ho pomenovali kráľom Maďarov, kráľom Magyarországu, kráľom maďarským, lebo i Turko-Bulhari a Kozari, i nimi podmanené národy boli Slovania. Dľa Hemolda, ktorý poznal pomery Uhorska, ešte roku 1168 počítané bolo ono k Slovanstvu.

Druhá veľká chyba je, že západní dejepisci, a dľa nich i naše legendy a kroniky, predstavujú nám Uhorsko ako pohanské a sv. Štefanovi pripisujú uvedenie kresťanstva do Uhorska. Prepiati stredovekí letopisci a kronikári mali za kresťanstvo len západnú rímsko-nemeckú cirkev, ako ona od doby prvého západného cisára Karola († 814) cirkevno-politicky organizovaná bola na západe. Kto nebol poddaným nemecko-západnému cisárovi a nemecko-cisárskym knieža-biskupom, nedal sa ponemčiť a nemal liturgie latinskej, považovaný bol za pohana, na základe prekrútených slov Krista Pána. (Mat. 18, 17.) Následkom toho i kresťania carihradskí (kyrillskí), hoci medzi Rímom a Carihradom nebola opravdivá trhlina (schisma), od stredovekých prepiatcov považovaní boli za pohanov, ba bývali i druhý raz krstení. Toto treba mať na pamäti, keď píšeme o sv. Štefanovi.

Za doby sv. Štefana, ba dlho i potom, nachádzame v Uhorsku starovercov a starú vieru carihradskú s liturgiou slovansko-kyrillskou a novovercov a novú vieru rímsku s liturgiou slovansko-glagolskou (sv. Hieronyma).

Sv. Štefan ovšem pripojil sa k západnému cisárstvu a k západnej cisársko-nemeckej hierarchii; nahliadol však, že s latinskou liturgiou ďaleko nezajde; až na konci svojho života pomyslel na povolanie benediktínov latinského obradu z Montecassina. I v „Napomenutiach“, ktoré napísal pre syna svojho Imricha, kladie mu na srdce, aby sa rovnoprávne choval ku Grékom a Latinom, t. j. k starovercom s kyrillskou liturgiou a k novovercom s glagolskou liturgiou. On na pokoji nechal biskupstvá a kláštory kyrillské, zakladal biskupstvá a kláštory glagolské.[7]

Čo sa už týka jeho kráľovského účinkovania, po smrti cisára Ottu III. († 24. januára 1002) cisárom nemeckým stal sa jeho švagor Henrich II. Sv. Štefan dosiaľ bol v priateľských pomeroch s poľským Boleslavom Chrabrým, ale tieto pomery dosť skoro sa zvrtly. Boleslav usiloval sa tiež dosiahnuť od pápeža korunu kráľovskú a založiť kráľovstvo od nemeckého cisárstva neodvislé; Henrich však všemožne pracoval, aby to prekazil. Z toho povstala vojna. Na strane Henricha bol sv. Štefan, na strane Boleslava Česi. Henrich roku 1005 zvíťazil a Boleslav roku 1005 musel mu odstúpiť Česko a Lužice. S tým Boleslav nebol spokojný a nastala nová vojna, ktorá roku 1009 zakončená bola uzavrením mieru, v smysle ktorého Boleslav opäť obdržal Česko, ale v léno.

Hoci poľské letopisy hovoria, že Boleslav viac ráz bojoval proti Uhrom nad Dunajom a Tisou (teda na Slovensku), jednako nepodávajú o tom podrobných zpráv. Ditmar na rok 1018 spomína, že Boleslav mal pri hranici Uhorska hrad (Soľnohrad v Šariši?), ktorého strážcom bol Procui,[8] bratranec sv. Štefana. Jeho manželka dostala sa, ako predtým (roku 1002), do zajatia. Práve vtedy Henrich (30. januára 1018) v Budišíne uzavrel mier s Boleslavom, a následkom toho i Štefan podal priateľskú pravicu Boleslavovi. Boleslav pritom ujal sa Vazila (Prokua), tak že sv. Štefan nielen daroval mu jeho manželku, ale i jeho vzal so sebou do Pannonie.

Sv. Štefan, majúc pokojné dni, obrátil zrak na syna svojho Imricha, nádejného svojho následníka na tróne, a napísal preňho i „Napomenutia“ otcovské. Z tých „Napomenutí“ vidno, že Imrich nebol priateľom Nemcov a nesúhlasil s otcom, podporujúcim ich, lebo mu kladie na srdce, aby nielen priateľsky choval sa k cisárovi nemeckému, ale i k Nemcom do krajiny prichádzajúcim.

Keďže cisár Henrich bol chorľavý a bola obava o jeho život, sv. Štefan, aby jeho nástupca nepozbavil ho samostatnosti a neodvislosti od „sv. rímskej dŕžavy“, obrátil sa na pápeža Jána XVIII. s prosbou, aby mu potvrdil samostatnosť a neodvislosť. Bol k tomu i svrchovaný čas, lebo Ján XVIII. umrel ešte toho roku (1024) 28. februára, Henrich však 13. júla. Po jeho smrti za kráľa nemeckého vyvolený bol Konrád II. S ním už na počiatku zapletený bol do vojny sv. Štefan. Naše legendy síce rozprávajú o jeho vojne s ním, ale neudávajú príčiny vojny; nachodíme však objasnenie tej príčiny u Bonfina.

Keď sa činily prípravy k jeho korunovaniu i za cisára západného, nachádzame Boleslava Chrabrého roku 1025 na našom Slovensku, ktoré od roku 1000 náležalo k Poľsku. Čo mal za cieľ pri tej návšteve Slovenska? Ten, aby sa dorozumel so sv. Štefanom, ako sa zachovať ku Konrádovi.

Pápež Ján XIX. na Veľkú noc (26. marca roku 1027) korunoval Konráda za cisára; k tej slávnosti nedostavili sa ani kráľ český, ani Mečislav II., nástupca Boleslava († 1025), kráľ poľský, ani sv. Štefan. Chceli dať pocítiť Konrádovi, že nie sú jemu podriadenými vazalmi, ale samostatnými, neodvislými kráľmi. Boli istí, že cisár ich bude stíhať vojnou. Česi boli nespoľahliví, ale Mečislav, aby si tým viac získal sv. Štefana, svoju dcéru zasnúbil s Imrichom, synom jeho, a za veno Imrichovi dal Slovensko, ako údelné kniežatstvo, ktoré bol hneď na začiatku odňal bratovi svojmu Ottovi-Bezpremovi, ktorý bol naklonený cisárovi.

Otto-Bezprem bol synom Boleslava a Judity, sestry sv. Štefana, a vyhnaný zo Slovenska, utiekol k sv. Štefanovi, kochajúc sa nádejou, že Štefan sa ho ujme. Štefan ho prijal a dal mu za byt jeden hrad (sv. Michala), ktorý preto dosiaľ menuje sa Bezpremom (Vesprímom), ale, ako nakloneného cisárovi, nechal ho bez prosenej pomoci vojenskej. Hľadal teda útočište u cisára, aby mu dopomohol k trónu poľskému, sľubujúc mu vazalské podriadenie.

Medzi tým časom, keď sv. Štefan mal sa čo obávať cisára, prinútený bol obrátiť zrak na Potisie. Medzi hornou Tisou a dolným Dunajom panoval Achtum, knieža Valachov, a nad riekou Marošou prekážal dovoz soli sv. Štefanovi, čo zavdalo podnet k vojne, pre Achtuma tým nebezpečnejšej, že jeden z jeho vojenských hodnostárov, menom Sunad (Čanád), uskočil k sv. Štefanovi. Štefan ho, ako staroverca, dal znovu pokrstiť, ba ustanovil ho i za vodcu uhorského vojska svojho. Achtum bol porazený, územia nad Marošou pozbavený a na Zagorsko (Trans-Silvaniu) obmedzený. Sv. Štefan, aby tamejších starovercov priviedol k novej viere rímskej, založil v Marošhrade (Čanáde) glagolské biskupstvo, ustanoviac sv. Gerarda Zagradu, rodeného Slovenca z Benátska, za biskupa tamže.

Radosť sv. Štefana nad tým však obrátila sa v žalosť nad smrťou milovaného syna svojho Imricha. Imrich, ako zať Mečislava, rád sa u tohoto zdržoval a zabával. Raz, keď roku 1031 bol na poľovačke v Poznaňsku, divým kančom roztrhaný zahynul.

Ešte toho roku veľké nešťastie zastihlo i Mečislava, lebo Otto-Bezprem s pomocou cisára Konráda vtrhol do Poľska, zahnal Mečislava a posadený bol na trón. Mečislav hľadal útočište v Čechách. Otto-Bezprem však nesedel dlho na tróne, lebo už roku 1032 bol jedným z dvoranínov zavraždený. Mečislav s veľkým uponížením prijal Poľsko od cisára v léno, nie však celé. Cisár podelil poľskú dŕžavu na troje: jednu časť (Poľsko) obdržal Mečislav, druhú (Sliezsko) jeho bratranec Tiederik, tretiu (Slovensko) po Ottovi-Bezpremovi pozostalý syn Roman-Samuel.[9]

Z tohoto trojčlenového proticisárskeho spolku teda zostal len sv. Štefan, aby zápasil s cisárom. Stredoveká legenda Hartvikova odbavila tú vojnu nasledujúcou rozprávkou: Konrád II. s veľkým počtom Nemcov prišiel k hraniciam pannonským, Štefan tiež dostavil sa ta s vojskom svojím. Keď obe vojská boly v táboroch svojich, akýsi človek octnul sa v Konrádovom tábore, vydávajúc sa za posla cisárovho, a oznámil veliteľom vojska, že cisár im prikazuje, aby sa dali nazpäť. Konrád, prekvapený ich ustupovaním, dal hľadať toho opovážlivca, ktorý v mene jeho roznášal rozkaz k ústupu; ale nikde ho nevypátrali. Konrád, vidiac v tom „prst Boží“, vrátil sa od hraníc Pannonie. Hartvik ovšem nasledoval v tom Wippovu zprávu na rok 1030 položenú, že Konrád vtrhol do Uhorska (až k rieke Rábe): vidiac však, že v Pannonii, horami a riekami od prírody opevnenej, válčil by bez úspechu, spustošil tie kraje ohňom a lúpením a s korisťou navrátil sa ta, odkiaľ bol prišiel. Syn jeho, Henrich III., ešte ako chlapec vojvoda bavorský a stojaci pod mocou Engelberta, biskupa frisinského, vychovávateľa svojho, bez vedomia otcovho učinil mier so sv. Štefanom. Učinil to bezpochyby preto, aby sv. Štefan vpádom do Bavorska nepomstil sa na ňom za škody, otcom (?) zapríčinené v Pannonii. Konrád mal dosť do činenia s proticisárskymi prevratmi, ktoré boly pred a po roku 1034 v Poľsku.

Sv. Štefan, nad smrťou miláčka svojho Imricha zronený s. chorľavý, trudil sa hlavne nad tým: koho ustanoviť za svojho nástupcu? Aby sme mohli dať odpoveď na túto otázku, treba nám mat pred očami nasledujúci rodostrom:

Keď hľadíme na tento rodostrom, nachádzame, že dľa rodinného poriadku prvý, ktorému prislúchalo právo na trón, bol:

a) Vazil, syn Michala, bratranec sv. Štefana.

b) Druhý, ktorému po Vazilovi patrilo právo nástupníctva, mal byť jeden zo synov Vladislava — bratrancov sv. Štefana — Bela alebo Andrej a Leventa.

c) Tretí, ktorý mal právo nástupníctva, bol Peter z Benátska, syn Geisely a Vilhelma II., zemského grófa gorutanského, švagra sv. Štefana.

d) Štvrtý, ktorý sa mohol hlásiť k trónu, bol Roman-Samuel, vnuk po Judite, sestre sv. Štefana, syn Ottu-Bezprema.

Nad týmito všetkými zvíťazil Peter, vlastne cisársko-nemecká politika. On bol „po praslici“ Uhor, ale „po meči“ Nemec. Bol vnukom sv. Hermy, vnučky cisára sv. Henricha IX., prívrženice „cisársko-nemeckého kresťanstva“ a latinskej liturgie, a spolu sestrencom sv. Štefana, kráľa uhorského, a švagrom Adalberta, vojvodu rakúskeho. Bol údelným kniežaťom pannonskej Moesie a súsedom Adalberta, vojvodu rakúskeho.[10] Tohoto Nemca a nepriateľa slovanskej liturgie vyvolil(?) sv. Štefan za nástupcu a dľa jeho rady žiadal si i benediktínov latinského obradu z Montecassina k reformovaniu slovanských kláštorov v Uhorsku. Takéto neobozretné konanie sv. Štefana, bohužiaľ, zapríčinilo spiknutie domorodých Uhrov proti nemu a vystavilo i život jeho nebezpečenstvu. Sv. Štefan, spamätajúc sa, odvrátil sa od Petra a za nástupcu chcel učiniť Vazila, ktorého bol pre odboj roku 1002 a roku 1018 omilostil a prijal do Pannonie, ale pre nejaký výčin potom poslal do údelného kniežatstva slovenského Romana-Samuela, kde bol v Nitre postavený pod stráž. Ale Nemkyňa Gizela, manželka sv. Štefana, chcela mať Petra na tróne uhorskom, poslala teda do Nitry zákerníkov, ktorí vylúpili oči Vazilovi, aby ho učinili neschopným k panovaniu. Keď ho priviedli pred sv. Štefana, Štefan zhrozil sa nad jeho pokaličením a poradil Vladislavovičom (Belovi, Andrejovi a Leventovi), ktorých bol ponechal na území údelného kniežatstva otcovského (nad riekou Salou), aby hľadali útočište za hranicami, že by podobného osudu, ako Vazil, nezakúsili.

Zostal síce ešte štvrtý prätendent mužského pohlavia, Roman-Samuel, miláček sv. Štefana,[11] ale ako bohabojný dobrák uspokojil sa so svojím údelným kniežatstvom slovenským.

Také smutné okolnosti boly, keď sv. Štefan 15. augusta 1038 opustil tento tŕňový svet, odoberúc sa do blaženej večnosti.

Uhorsko-poľská kronika rozpráva, že Alba (Samuel Abba) za šesť mesiacov spravoval osirotenú krajinu; Gizela však medzitým pozvala nemeckého cisára Henricha III. (1039 — 1056), aby posadil Petra na trón. Je to len tak pravdepodobné, že to bol Henrich III., ale ešte ako vojvoda Bavorska.

Po smrti sv. Štefana nastaly veľmi búrlivé časy, a zprávy dejepisné sú také nejasné a protimluvné, že je ťažko vyznať sa v nich. Nakoľko dá sa vniknúť do toho, kráľ Peter, pýchou nadutý Nemčúr, Gizelu, vdovu po sv. Štefanovi, aby sa mu nemiešala do politiky a on samovládne mohol panovať, vytvoril z kráľovského dvora a vykázal jej za bydlo akýsi hrad (Predslavu, Predsburg), kde bola pod strážou, ako vo väzení.[12] Aby sa zabezpečil na tróne, žiadal od českého kráľa Bretislava, aby Belu, Andreja a Leventu Vladislavovičov, ktorí sa boli uchýlili do Čiech, zahnal odtiaľ. Bretislav však mu odvetil, že veď i z Poľska zahnaný kráľ Kazimír zdržuje sa v Uhorsku. Dojednali sa však: Peter dal Kazimírovi 100 jazdcov, aby ho odprevadili do Nemecka k matke. Bretislav však poradil trom Vladislavovičom, aby opustili Česko a hľadali si útočište inde. Odišli teda do Poľska.

Po smrti cisára Konráda (4. júna 1039), keď jeho syn a nástupca, Henrich III., zamestnaný bol usporadovaním záležitostí nástupníctva, Bretislav použil tej príležitosti a, pokonav sa s kráľom Petrom, vtrhol do rozbúreného Poľska a podrobil si Krakovsko. To popudilo Henricha III., lebo Poľsko považoval za zem cisársku, a dal sa na pochod proti Bretislavovi. Bretislav bol k vojne nepripravený a ponúkal cisárovi mier. Henrich prijal mier, lebo kráľ Peter súčasne vtrhol do Rakúska. Do mieru zahrnutý bol i kráľ Peter. Výmienkam mieru nepodvolil sa Bretislav a roku 1040 nastala nová vojna. Na jednej strane bojoval Bretislav, na drahej Prikos, župan bilinský, majúc pod zástavou Moravanov a tri legie Uhrov. Bretislav zvíťazil; ale Henrich, nemohúc pretrpieť toľké uponíženie, obnovil vojnu, na záhubu Bretislava. Bretislav nielen bol prinútený odrieknuť sa Poľska, ale i poddať sa nadvláde cisárskej.

Úpadok Bretislava zapríčinený bol tým, že kráľ Peter ho opustil, naklonil sa k Nemcom, ba podporoval v Poľsku i politiku jemu nepriaznivú. Dokázal to tým, že keď vyhnanec-kráľ Kazimír s 500 vojakmi navracal sa z Nemecka, prepustil ho Roman-Samuel, iste s vedomím kráľa Petra, cez Slovensko do Poľska k zaujatiu trónu. Učinil to tým viac, že i pod ním triasol sa trón.

Kráľ Peter páchal v Uhorsku hrúzovládu: domorodých opovrhoval a strkal Nemcov do úradov, potláčal slovanskú liturgiu a uvádzal latinskú. Keď ho biskupi a veľmoži napomínali, aby sa polepšil, hnevlive im odvrkol: že dotiaľ cudzincami naplňovať bude krajinu, kým ju docela neponemčí. Svojím neobozretným a svevoľným konaním priviedol to ta, že obe strany, staroverská a novoverská, vzbúrily sa proti nemu, roku 1041 vyhnali ho z Uhorska a za kráľa celého Uhorska vyhlásili Romana-Samuela, dosiaľ vojvodu Slovenska, rímsko-katolíckeho obradu glagolského.

*

Roman-Samuel, obyčajne písaný Samuel Abba, rozličným perom vyobrazuje sa v našich domácich historických, veľmi pozdných prameňoch. Jedni ho očerňujú, druhí ho oslavujú. Ako to býva v revolúciach, rozsŕdený ľud vrhol sa na tých, ktorí boli príčinou násilného oslepenia kniežaťa Vazila za poslednej doby sv. Štefana. Tak o tom píše kronika Šimona Kezu (roku 1282). Životopisec sv. Gerarda (roku 1381) a tým viac kronika Turotriho (okolo roku 1480) pripisujú to ukrutnosti kráľa Samuela. Naproti tomu Paulus magister, bývalý notár kráľa Belu IV. (okolo roku 1290), hovorí o ňom, že pre svoju nábožnosť menovaný bol Abba (abbas, opát).

Po zahnanom Petrovi bol korunovaný; pri tej príležitosti zrušil krajine škodné jeho ustanovizne a obnovil občianske a cirkevné poriadky, aké boly za sv. Štefana. Benediktínov montecassinských latinského obradu, ktorí boli skrze sv. Štefana povolaní, ale prišli do Uhorska až za jeho doby — prijal síce počestne, poslal ich však nazpäť, odkiaľ boli prišli.

Keď vyhnaný Peter utiekol do Rakúska k vojvodovi Albertovi, svojmu švagrovi, a odtiaľ k cisárovi Henrichovi III., nahliadol, že z toho povstane vojna; aby vojnu odvrátil, vypravil poslov svojich k cisárovi, ale bez túženého výsledku. Samuel, aby predišiel cisára, rozdelil svoje vojsko na troje a už vo februári roku 1042 jednu časť vyslal do Gorutanska (Käruten), druhú do východného Rakúska, tretiu sám viedol do západného Rakúska. Prvý oddiel vojska bol porazený od Gottfrieda gorutanského a Welfa bavorského pri Ptuji (Pettau), druhý oddiel pri Marcheku nad Moravou od Alberta a jeho syna Leopolda. Šťastnejší bol Samuel na rieke Trais, vtekajúcej do Dunaja. Bol práve mäsopôst (fašiangy) a Nemci v tábore boli opilí, keď ich Samuel prekvapil, porazil a s veľkou korisťou navrátil sa do Uhorska. Jeho víťazosláva však netrvala dlho.

Cisár Henrich III. na konci augusta odbýval v Rezne (Regensburgu) vojenskú poradu, český Bretislav vypracoval plán vojny proti Uhrom. Na začiatku septembra Henrich tiahol na pravej, Bretislav na ľavej strane Dunaja do Uhorska. Bretislav tiahol až k Hronu; ale keď cisár nič nevykonal na pravej strane Dunaja, vyjednávalo sa so Slovákmi o mier a sľúbená im bola samostatnosť kniežatstva, ak prijmú Petra za knieža. Slováci ho prijať nechceli a žiadali iného, v Čechách sa zdržujúceho (asi Belu Vladislavoviča); cisár tohoto ustanovil za údelné knieža Slovenska. Sotvaže Bretislav, nechajúc mu 2000 mužov na ochranu (v Nitre), odtiahol do Čiech, Samuel zahnal vojvodu do Čiech a opäť opanoval Slovensko.

Samuel, obávajúc sa, že cisár pripraví sa k novej vojne, hľadel sa smieriť s ním a vypravil poslov svojich k nemu najprv do Goslaru, potom do Paderbornu, konečne do Rezna, ale bez výsledku. Henrich roku 1043 po pravej strane Dunaja vtrhol do Uhorska až k rieke Rabici. Práve sa chystal dobývať jeden hrad, keď poslovia Samuelovi prišli k nemu s prosbou o mier, so sľubom, že mu navráti okraj Uhorska od ústia Moravy až k hraniciam gorutanským a všetko, čo leží medzi Litavou a Fišou, čo niekedy sv. Štefan bol obdržal od cisára Henricha II.; ďalej že dá cisárovi 400 hrivien v zlate a toľko hodvábnych plášťov, že vydá zajatých, nahradí Bavorákom škodu im učinenú a navráti kráľovne Gizele všetko, čo jej bol odňal Peter. Jedine to si vyžiadal, aby sa nemusel osobne dostaviť pred cisára složiť prísahu, že to, čo sľúbil, prísahou potvrdí. Henrich podmienky prijal. Samuel hneď odstúpil cisárovi zeme nad Litavou a prepustil i niekoľko zajatých, ale splnenie ostatných podmienok odkladal a chystal sa opäť k vojne.

Medzitým nechýbalo na zradcoch, a to na oboch stranách. Dvaja bratia, Bernulf a Machtún, ktorí pošli z nízkeho stavu a prišli k vysokým hodnostiam v Bavorsku, v tej nádeji, že skrze Uhrov prídu ešte k väčšej moci, písali Samuelovi, aby buď pod zámienkou vyplnenia podlžnosti osobne prišiel k cisárovi a ho zavraždil, alebo s vojskom prišiel pod Rezno, kde mu budú nápomocní. Naproti tomu v Uhorsku spikli sa zemäni proti Samuelovi, prišli k cisárovi a prosili ho, aby prišiel osvobodiť krajinu od demokratického Samuela, ktorý len so sedľačou obcuje, sľubujúc, že ho podporovať budú. Henrich poslal im najprv peniaze na to, potom však dal sa na válečný pochod do Uhorska so 6000 nemeckými a českými mužmi. Zastavil sa na hranici, čakajúc, že uhorskí spiklenci učinia vzbúrenie v krajine. Samuel, dozvedev sa o tom, vypravil svojho vodcu Súdnika a svojho tajomníka Nannona i viac veľmožov s veľkou summou zlata, aby splnil podlžnosť aspoň zčiastky: žiadal však vydať mu Lorika, náčelníka spiklencov, ktorý, prezradený, uprchol k nemu, ako i iných ubehlíkov. Okrem toho žiadal ho, aby si mohol s ním i osobne pohovoriť. Henrich poslal vyslancov Samuelových nazpäť s neurčitou odpoveďou, sám však, vedúc so sebou Petra, prekročiv hranicu, tiahol k riekam Rábe a Rabici. Prekročiv Rábu, ustrnul, vidiac na tamejšej rovine veľké vojsko Samuela. Nastala bitka: ale povstalý víchor hnal náramný prach do očú Uhrov a zapríčinil zmätok vo vojsku uhorskom, ba mnohí z nich zradne prestúpili na stranu cisárovu. Samuel dal sa na zpiatočnú cestu, a Henrich ako víťaz vtiahol do Stolného Bielohradu, zase posadil Petra na trón a prikázal mu sriadiť krajinu dľa vzoru nemeckého.

Vojna nebola tým zakončená. Samuel shromaždil opäť voje svoje a chystal sa do boja. Peter vypravil poslov svojich k nemu a vyzval ho, aby odložil zbraň, zriekol sa prázdneho názvu „kráľ“ a uspokojil sa so svojím predošlým údelným kniežatstvom slovenským. Samuel to odoprel, nechtiac sa poddať na milosť, ale chcel sa dať na čestný boj, ktorý by rozhodol medzi ním a Petrom. No Peter s pomocou Nemcov porazil ho tak, že sa dal na útek na ľavú stranu Dunaja: ale bol lapený a usmrtený, a tam, kde sa to stalo, pochovaný. Telo jeho pozdejšie prenesené bolo z predošlého hrobu (de scrobe veteri) do benediktínskeho chrámu u Pečúchova (Pécsváradu). Diplom kráľa Gesu II. z roku 1158 svedčí o ňom: „Vojvoda Damoslav (Samoslav) ozdobil a obdaril tento kláštor striebornou tabulou pred oltárom pri chodbe chrámu, na česť všetkých svätých zasväteného, v ktorom pod oltárom telo jeho čo najslušnejšie je pochované. Potom však — po uplynutí mnohých rokov — keď telo jeho bolo vykopané, pred očami všetkých tam prítomných objavilo sa podivné znamenie: že v jeho hrobe s jeho kosťami našiel sa najčistejší olej v toľkej hojnosti, že by sa bol ledva do piatich alebo šiestich hrncov (sextariss) vmiestil, ktorý s týmiže kosťami odtiaľ prenesený a pred oltárom najsv. Trojice s veľkou počestnosťou uložený bol do hrobu.“ No, a takého miláčka Božieho naše pozdejšie kroniky a legendy stredoveké zneucťujú; ba Aloldus opovážil sa vyrieknuť o ňom, že sa snažil i kresťanstvo zrušiť. Ovšem nenáležal k západnému cisársko-nemeckému „kresťanstvu“, ale k rímskokatolíckej cirkvi obradu glagolského, a ako taký nemodlil sa „Pater noster“, ale „Otče náš“.

*

Peter, čo predtým činil dľa svojej vôle a dľa svojho náhľadu, to teraz tým horlivejšie začal vykonávať dľa vôle a príkazu cisára; tým spôsobom však pritiahol si nenávisť Uhrov ešte viac, než predtým. Necíťac sa bezpečným na tróne, už roku 1045 prosil Henricha o ochranu. Henrich, početnými Nemcami sprevádzaný, prišiel na Turíce (svätodušné sviatky) do Stolného Bielohradu, slávnostne pred Uhrami a Nemcami odovzdal mu zlatú kopiu, odznak, že mu dáva Uhorsko v léno, ako svojmu vazallovi (t. j. kráľovi, od „sv. rímskej dŕžavy“ odvislému). Tým spôsobom vyhlásené bolo Uhorsko za časť (provinciu) cisársko-nemeckej dŕžavy. To, že Peter tým spôsobom zapredal krajinu cisárovi, právne pobúrilo Uhrov.

Nespokojenci (staroverskí) potajomne shromaždili sa v Čanáde a usniesli sa na tom, že povolajú na trón Andreja Vladislavoviča, ktorý sa ako vyhnanec v Rusku zdržoval a vzal si i dcéru kniežaťa Jaroslava za manželku. Na čele deputácie boli Vuk a Kukin. Oznámili mu, že Peter zapredal krajinu Nemcom. Andrej vyslyšal ich a už roku 1046 prišiel do Dolného Uhorska na ľavej strane Dunaja, kde ho staroverský ľud prijal s nadšením a s heslom: „Nech zahynie Peter so všetkou novotou, ktorú páchal na politickom, občianskom a cirkevnom poli! Nech žije stará viera otcov našich!“

Ako to býva v nešťastných revolúciách, tak je to i so zprávami dejepisnými o vzbure starovercov proti kráľovi Petrovi roku 1046. Niet istoty a bezpečnosti v nich; čím sú pozdejšie, tým sú obšírnejšie, ale i nespoľahlivejšie.[13] Z nich len toľko možno vyrozumieť, že rozdráždený staroverský ľud vrhol sa nielen na prívržencov Petra, ale i na tých, ktorí neboli starovercami. Pravdepodobné je toto: Andrej, aby predišiel vylievaniu krvi, vypravil poslov svojich na pravú stranu Dunaja k Petrovi, vyzvúc ho, aby sa zriekol trónu, a sľubujúc mu počestné doživotné zaopatrenie. Poslovia vyhľadali ho na poľovačke v Mošoňsku. Peter, prekvapený, dal sa do vyjednávania, aby medzitým dal cisárovi Henrichovi III. na vedomie nebezpečenstvo, v ktorom sa nachádzal. Opustiv poľovačku, šiel do Stolného Bielohradu; ale mešťania zatvorili brány pred ním. Dal sa teda so svojimi vernými na útek do Mošoňska a tam pri Zámure utiahol sa do opevneného tábora. Tam sa proti povstalcom, ktorí ho prenasledovali, bránil zmužile za tri dni; ale konečne bol lapený, oslepený a i so svojou manželkou v jednom meste pod stráž postavený.

*

Andrej medzitým pritiahol do Pešti. Čo iného mali učiniť teraz Uhri na pravej strane Dunaja, ako spriateliť sa s okolnosťami. Novoverskí biskupi: Gerard, Bertrid, Budi, Beneta a župan Zonuk dali sa zo Stolného Bielohradu na cestu k prievozu cez Dunaj naproti Pešti, aby Andreja pozdravili.[14] V tom však Andrej, roku 1047, so svojím ľudom prekročil Dunaj a povstalci vrhli sa na Gerarda, Bertrida a Budiho a povraždili ich i s čeliadkou. Benetovi sám Andrej priskočil na pomoc a ochránil ho pred smrťou.

Čo bolo s Petrom? Andrej sa ľudsky k nemu zachoval a dal mu doživotnú výživu; hoci bol slepý, po smrti prvej manželky svojej vzal si Juditu († 1055), vdovu po českom Bretislavovi († 1054), Spitignevom z Čiech vyhnanú, za manželku. Umrel roku 1060. Pochovaný bol — vraj — v Pečúchove.

Andrej I., slávnostne vkročiv do Stolného Bielohradu, bol — vraj — korunovaný od troch biskupov (vesprímskeho, rábskeho a pečúchovského), ktorých vzbura starovercov nebola zachvátila. Je to isté? Okolnosti poukazujú na to, že ako staroverec a pôvodne od starovercov vyhlásený za kráľa korunovaný bol skrze staroverského arcibiskupa ostrihomského. Hneď po korunovaní zrušil všetky politické, občianske a cirkevné ustanovizne kráľa Petra; dal vyhlásiť, že — ako bolo za sv. Štefana — občania pridŕžať sa môžu buď carihradskej starej viery obradu kyrillského, alebo rímskej novej viery obradu glagolského. Poneváč jeho brat Leventa práve umrel, vypravil poslov do Poľska, kam sa jeho starší brat po roku 1041 bol odobral, aby ho povolali k zaujatiu údelného kniežatstva slovenského; druhých poslov vypravil k cisárovi Henrichovi III., aby mu svoje za kráľa vyvolenie oznámil a objasnil, lebo správne sa obával, že prevrat v Uhorsku nebude mu po chuti.

Henrich mal práve vtedy dosť do činenia s odbojnými nemeckými kniežatmi, s Francúzskom do smluvy vstúpivšími, ako i s obranou českého Bretislava proti poľskému Kazimírovi; teda mal Andrej dosť času pripraviť sa k vojne.

Prvou jeho starosťou bolo získať si pápeža, ako to roku 962 učinil jeho otec, cár Vladislav, a potom roku 1024 jeho bratranec, sv. Štefan.

Vypravil poslov svojich k pápežovi Levovi IX., aby mu oznámil vyvolenie seba za kráľa, osvedčil svoju oddanosť apoštolskej Stolici a vyžiadal potvrdenie samostatnosti kráľovstva uhorského.[15]

Vojna s cisárom nevystala. Začal ju Gebhart, biskup rezenský. Pred Veľkou nocou roku 1050 vtrhol do západného Uhorska, spustošil ho a odvliekol veľkú korisť z neho. Uhri sa pomstili tým, že to isté popáchali v Rakúsku. To podráždilo Henricha; učiniv mier medzi českým Bretislavom a poľským Kazimírom, chystal sa všemožne k vojne. Pápež Lev IX. horlive usiloval sa smieriť Henricha s Andrejom, ale bez výsledku, lebo Henrich stál na tom, aby sa Andrej bez výnimky poddal cisárstvu, ako jeho predchodca, a v júli roku 1051 ustanovený bol plán vojny proti Andrejovi. Vojsko rozdelené bolo na dvoje: jedno pod biskupom Gebhartom, vojvodom gorutanským Welfom a českým Bretislavom bojovalo na ľavej, druhé pod Henrichom na pravej strane Dunaja. To prvé (na Slovensku) bojovalo s úspechom, to druhé nešťastne, tak že Henrich s hanbou dal sa na zpiatočnú cestu. Následkom toho i prvé vojsko opustilo Slovensko.

Hoci pápež opäť sa pokúsil, aby vyprostredkoval mier, ba pohrozil cisárovi i vylúčením z cirkvi, Henrich opäť sa dal roku 1052 na pochod do Rakúska, odtiaľ k Prešporku; ale prešporský hrad nemohol dobyť ani Henrich, ani po ňom Bretislav. Medzitým, keďže bol zaneprázdnený starosťou, aby jeho syn, Henrich IV., stal sa jeho nástupcom, a pritom kniežatá mal proti sebe, roku 1053 uzavrel mier s Andrejom, ktorý vzal si jeho dcéru za manželku.

Uzavrený mier mal vliv na Andreja i v ohľade na jeho náboženstvo. Keďže pápež mal veľkú zásluhu v tom, Andrej tým viac naklonil sa k novej viere v Uhorsku, čo mu staroverci nemali za dobré a viac naklonení boli jeho bratovi, staroverskému Belovi, údelnému kniežaťu slovenskému. K tomu pripojila sa i iná okolnosť. Andrej dosiaľ nemal mužského potomka: teda Bela kochal sa nádejou, že azda po jeho smrti stane sa kráľom uhorským. Sklamal sa. Manželka, Nemkyňa, porodila Andrejovi syna Salomona, ktorého Andrej ako chlapčeka dal roku 1057 korunovať, aby mu zabezpečil trón. Pri latinských obradoch korunovania povedané boly i tieto slová sv. Písma (I. kn. Mojžišova 27, 17): Este dominus fratrum tuorum! Keď mu to priatelia jeho preložili do slovenčiny: „Bud pánom nad bratmi svojimi!“ to ním heglo. Tým viac, keď cisár Henrich III., prijdúc na Vianoce do Uhorska, potvrdil smluvu, ktorá predtým medzi ním a Andrejom bola uzavrená. Keď Andrej pristúpil k západnému cisárstvu, Bela pristúpil k východnému, ku Konstantínovi Monomachovi, a od tohoto obdržal korunu. Tým spôsobom rozčesnuté bolo Uhorsko na dve strany, na novoverskú Andrejovu a staroverskú Belovu. Novoverská dokazovala, že Andrejov syn Salomon nebude bezpečný na tróne, ak ponechá sa Bela pri živote. Staroverská dokazovala Belovi, že teraz je čas, aby opanoval celé Uhorsko, lebo Andrej je neduživý a jeho syn nedospelý. Stalo sa teda, že prišli oba do Varkoňu. Andrej chcel zkúsiť Belu. V izbe dal na stôl položiť korunu a meč, dajúc rozkaz dvom tam prítomným dvoranínom: „Ak siahne po korune, zabite ho!“ Medzitým Mikuláš, župan behúnov (praeconum), majúc stráž pri dverách a počujúc tamten rozkaz, pošeptal vstupujúcemu ta Belovi: „Ak chceš žiť, chop sa meča!“ Bela, vkročiv do izby, uzrel na stole korunu a meč. Andrej mu povedal: „Ja som dal korunovať Salomona, aby po mne nepovstaly predošlé neporiadky na záhubu krajiny. Máš svobodnú vôľu. Ak chceš kráľovstvo, siahni po korune. Ak si spokojný so svojím vojevodstvom, chop sa meča.“ Bela, rozpomenúc sa na slová župana Mikuláša, chopil sa meča.

Bela, vidiac, do akej pasce chcel ho lapiť Andrej, pomýšľal na pomstu a s celou rodinou svojou utiekol do Poľska. Andrej, keď sa o tom dozvedel, synáčka svojho poslal pod ochranu do Nemecka. Bolo isté, že nastane domáca vojna.

Bela bol v Poľsku láskavé prijatý od kráľa Boleslava II. a od neho, ako švagra svojho, obdržal i vojenskú pomoc. Na pomoc Andreja prišli i Vilhelm, markgróf türingský, Ernest, vojvoda rakúsky, a Eppo, biskup citický, s Bavorákmi; česky Vratislav však mal na uzde držať Boleslava.

Andrej víťazil na pravej strane Dunaja a preniesol boj na ľavú stranu Dunaja do Potisia; ale nešťastne spadol s koňa a bol pošliapaný; vojsko jeho prešlo na stranu Belovu.

Boleslav odprevádzal Belu do Stolného Bielohradu, kde v prítomnosti jeho, 6. decembra roku 1061, korunovaný bol za kráľa celého Uhorska.[16] Boleslav navrátil sa do Poľska.

*

Bela I., aby sa zavďačil starovercom, oznámil vydržiavanie snemu, nie na základe nemecko-feudálnom, ale na základe slovansko-demokratickom, povolajúc do snemu po dvoch z každej obce. Medzitým okrem povolaných vyslancov (ablegátov) nahrnul sa veľký počet ľudu staroverského, tak že sa kráľ, biskupi a veľmoži zhrozili nad tým, tým viac, že staroverci, buričmi rozhuckaní, doliehali na to, aby nová viera bola potlačená. Kráľ im odvetil, že na tretí deň dá im odpoveď. Medzi tým časom potajomne povolal vojsko, ktoré na tretí deň obstúpilo zástup a rozprášilo. Na sneme medziiným ustanovené: obľahčenie ťarchy poddaných, odpustené predošlé všelijaké poplatky a dežmy, vydržiavanie trhov nie v nedeľu, ale v sobotu; ustanovená istá cena vecí predajných, aby pri kúpe a predaji dialo sa dľa slušnej ceny bez klamu a krivdenia, že by kupci a zmenkári nepáchali nadmierny zisk a úžeru na prostom ľude. Okrem toho dal raziť a uviesť do obehu carihradské veľké peniaze zo striebra a menšie denáre, ktorých 40 rovnalo sa carihradskému zlatému peniazu. Štyridsať denárov spolu menovalo sa zlatým, nie preto, že by boly zo zlata, ale preto, že 40 denárov spolu rovnalo sa carihradskému zlatému peniazu. [17] Na ten spôsob Uhorsko i politicky i cirkevne stalo sa staroverským a zámožným.

Znajúc dobre, že nevystane búrka od západu, chcel si získať priateľov nielen doma, ale i za hranicou. On doma nechal bez trestu manželky, dietky a majetky uprchlíkov, i tých, ktorí boli na strane Andreja. Vilhelmovi, markgrófovi türingskému, sľúbil dcéru svoju Gojadu, a keď tento, chystajúc sa k svatbe, umrel, Udalrikovi, hraničnému grófovi gorutanskému.

Poneváč sa Salomon s uprchlíkmi a s ostatkami vojska svojho zdržoval v Rakúsku, vtrhol ta, ale bol porazený, ba Salomon vrútil sa i do Mošoňska. Následkom toho Bela uchýlil sa do Demešu, kde roku 1063 padnutým naňho šiatrom bol zranený a polomŕtvy odvezený, pri potoku Kaniži umrel. Pochovaný bol v Segzarde (Zug Zard). Zanechal po sebe synov: Gesu a Vladislava, ktorých splodil ako vyhnanec v Poľsku, a Lamberta, ktorý sa mu narodil v Uhorsku.

Gesa hneď po smrti otca vypravil poslov k cisárovi Henrichovi IV. s tým osvedčením, že je hotový uznať Salomona za kráľa, ak ho ponechá v údelnom kniežatstve slovenskom, ktorým jeho otec bol vládol; ale Henrich bol hluchý, vezmúc si pred seba silou-mocou uviesť Salomona na trón. Už koncom septembra poslal veľké vojsko tým cieľom: Adalberta, biskupa bremenského, Ordulfa, knieža Sasov, Ottu, vojvodu bavorského, a Vratislava, kráľa-vazalla českého. Vratislav na ľavom brehu Dunaja podrobil Salomonovi Prešporsko, Henrich pohol sa do Rakúska, kde sa Salomon zdržoval, a spojiv sa s jeho pozostalým vojskom uhorským a s vojskom vojvodu rakúskeho, po pravej strane Dunaja tiahol k Stolnému Bielohradu. Tam Salomon, prijav Uhorsko v léno od cisára, korunovaný bol (druhý raz) za vazalla-kráľa Uhorska.

Medzi tým časom Gesa vypravil poslov svojich do Poľska, žiadajúc vojenskú pomoc od kráľa Boleslava II. Poslovia, nenajdúc kráľa doma, zašli do Ruska, kde bol zamestnaný vojnou s Rusmi. Boleslav, pamätajúc na to, že Uhorsko nad Dunajom a Tisou vlastne patrí k Poľsku, a zanechajúc posádku v Premysli, roku 1064 vtrhol cez Karpaty do Uhorska. Následkom toho i Uhri ľavodunajskí hrnuli sa pod zástavu Gesovu, ba potom i Uhri pravo-dunajskí. Salomon — vidiac, že bez pomoci nemeckej nemôže odolať — odtiahol do Mošoňska a Prešporska. Medzitým biskupi, hlavne však Desiderius, boli na tom, aby ich smierili. Dňa 20. januára 1065 uzavrená bola smluva, dľa ktorej Salomon podržal kráľovstvo, jeho brat Dávid údelné kniežatstvo podkarpatsko-ruské. Gesa obdržal nadkniežatstvo nitrianske, jeho brat Vladislav podkniežatstvo byhorské.[18]

Tak sa zdá, že tá smluva bola úprimná, lebo keď Salomon a Gesa v apríli roku 1065 slávili Veľkú noc v Pečúchove (Pätikostoloch), Gesa — dľa vtedajšej obyčaje — položil korunu na hlavu Salomona, vstupujúceho do chrámu. Keď sa však Salomon a Gesa ešte zabávali na pravej strane Dunaja, veľké nebezpečenstvo zastihlo Vladislava na ľavej strane Dunaja.

Maďarskí Pečenci,[19] pred ktorými už Arpád († 907) ustupovať musel so svojimi slovanskými Turko-Bulharmi a Kozarmi až na Potisie, kočovní a hlavne z lúpeže žijúci, prederúc sa cez Karpaty, vtrhli do údelného kniežatstva Vladislavovho, medzi Tisou a Zagoriou (Trans-Silvaniou) ležiaceho.

Zprávy našich kroník o tejto vojne proti Pečencom sú veľmi nejasné a pomotané. Ja dľa svojich výskumov rozoznávam dve vojny:

a) Pečenci roku 1066 vtrhli do horného kraja Nyrského v Byhorsku (vo Vugorsku) a odtiaľ s veľkou korisťou a s početnými zajatými nad riekami Lapus a Zemus (Lápos a Sámoš v župe Sabolčskej) konali zpiatočnú cestu ku Karpatom. Kráľ Salomon s údelnými kniežatmi Gesom a Vladislavom oboril sa na nich, porazil ich, vysvobodil zajatých, zajal ostatných Pečencov (Palóczov) a s tou podmienkou, že prijmú vieru kresťanskú, osadil ich v župe Sabolčskej. To bolo prvé osadenie maďarských Palóczov v Uhorsku.

b) Druhá vojna na tom istom území bola roku 1069. Zakarpatskí Pečenci, aby sa pomstili nad osudom svojich súkmenovcov a aby vysvobodili zajatých, opäť cez Karpaty vtrhli do Byhorska (Vugorska). O tom ich lúpežnom výlete Fancika, veliteľ Abbovho Novohradu, uvedomil Salomona, Gesu a Vladislava. Následkom toho títo bojovali proti nim pri vrchu Kerieleis (asi Kyrális, Királyi v érmellékskom okrese byhorskom [vuhorskom]). Že by boli tých Pečencov (Palóczov) docela posekali, nie je pravdepodobné; zajatých podržali v Uhorsku a osadili okolo pohoria Matry.

O tri roky pozdejšie (1069+3=), teda dľa našich kroník roku 1072, Pečenci opäť robili lúpežné výpady, nie viac cez Karpaty, ale zpoza dolného Dunaja pri Srbskom Belehrade do Potisia, a to s vedomím gréckeho veliteľa v Srbskom Belehrade. Z tej príčiny Salomon s vojskom svojím, Gesa s nitrianskym a byhorským, Vid (zo Švédska pošlý prívrženec Salomona) s báčskym, Ján comes so šopronským dali sa obliehať Srbský Belehrad. Pečenci, najatí Grékmi, uderili na Vida a porazili ho, ale keď potom oborili sa na Jána, župana šopronského, zčiastky boli pobití, zčiastky zajatí a do Šopronska presadení. Bitky trvaly tri mesiace. Medzi tým časom jedno z Uhorska zajaté dievča podpálilo Belehrad; následkom toho veliteľ hradu poddal sa a dľa carihradského obradu ustrojiv cirkevný prôvod (processiu), išiel v ústrety Gesovi, ako starovercovi. Táto Gesovi preukázaná počestnosť bola začiatkom nedôvery medzi Salomonom a Gesom. Okrem toho, keď Salomon dľa rady Vida, biskupa Franka, Radvana Bugaroviča a Eliáša, Vidovho zaťa, rozdeľoval korisť, rozvrhol ju na štyri čiastky: jednu sebe, druhú Vidovi, tretiu Eliášovi a len štvrtú Gesovi.

Nedôvera medzi Salomonom a Gesom vzrástla, keď grécky cisár Michal skrze vyslancov svojich uzavieral mier nie so Salomonom, ale s Gesom. Tej okolnosti použil ošemetný Vid, huckajúc Salomona týmito slovami: „Ako dva meče nezmestia sa v jednej pošve, tak ani ty a Gesa neudržíte sa v jednom kráľovstve.“ Salomon predsavzal si síce pozbaviť Gesu keď nie života, aspoň údelného kniežatstva, nateraz však zakryl svoj úmysel a Gesa navrátil sa do svojho údelného kniežatstva.

Salomon ešte toho roku vyzval Gesu a Vladislava, aby prišli s vojskom svojím a pripojili sa k nemu do novej vojny proti Grékom, s tým úmyslom, že ak dostavia sa s menším vojskom, znivočí ich. Vladislav bol opatrný. Keď Salomon s Gesom vytiahli proti Nišskému hradu, Vladislav s polovicou vojska zostal pozadu, tak že Salomon neopovážil sa vrhnúť vražedlné ruky na Gesu. Medzitým Nišania poddali sa a tak kráľ i vojvodovia rozišli a navrátili sa domov; ale iskra zostala pod popolom.

Nie dlho potom i kráľovská i Gesova strana, aby zamedzily výbuch nepriateľstva, radily im smierenie; povereníci oboch strán sišli sa tým cieľom na jednej sihoti pri Ostrihome. Následkom uzavreného mieru(?) Salomon poslal ku dvoru Gesovmu zlomyseľného Vida a tichého Erneja; Gesa však ku dvoru Salomonovmu biskupa velehradského (magno-varadínskeho, veľko-varadínskeho) a zlopovestného Vatu, ako záručníkov mieru. Tým spôsobom však nedôvera medzi Salomonom a Gesom nebola odstránená, áno, vzrástla v nebezpečnú žiarlivosť. Obe strany chystaly sa k vojne. Gesa poslal Vladislava do Poľska, Lamberta však do Ruska hľadať pomoc. Salomon podobne hľadal pomoc u cisára Henricha IV. Následkom toho odvolaní boli vyššie spomenutí záručníci mieru.

Zlopovestný Vid, ešte pred svojím odchodom, na samom dvore Gesovom zosnoval spiknutie proti Gesovi. Zradcovia Petrud a Bykaš sľúbili, že s troma legiami hneď na začiatku prejdú k Salomonovi a na znamenie toho priechodu vytýča svoje štíty.

Gesa nadarmo čakal pomoc z Poľska a Ruska, lebo medzi Poliakmi a Rusmi trvala vojna, teda vypravil poslov k Salomonovi, žiadajúc ho o prímerie. Prímerie malo trvať od sv. Martina do sv. Jura roku 1074. Medzi tým časom tábor Gesov bol na ľavej, tábor Salomonov na pravej strane dolnej Tisy.

Kto nedostál čestnému slovu prímeria, bol Salomon. Vianočné sviatky odbavoval na hrade nad Sávou a odtiaľ prešiel do kláštora v Segzarde. I tam i tu boli s ním zlopovestný Vid a Marquard, vojvoda gorutanský. Oba huckali ho, aby, nedbajúc na prímerie, uderil na Gesu. Následkom toho Salomon po zamrznutej práve Tise vtrhol do Byhorska (????????, Vuhorska). Medzi tým časom opát segzardský, za svetského cestovateľa preoblečený, prichvátal ku Gesovi a oznámil mu vec. Gesa poslal Petruda a Bykaša, známych už nám zradcov, s ich legiami proti Salomonovi, ktorí s vytýčenými štítmi tiahli proti vojsku Salomonovmu a boli posekaní, lebo Salomon bol zabudol upozorniť svoje vojsko na to, že vytýčené štíty sú znamením zrady a poddania sa.

Gesa s ostatným vojskom svojím, opustiv Byhorsko a prekročiv hornú Tisu, tiahol k Ipoľu. Vypravil Juraja Čierneho, kňaza svojho, za Vladislavom do Poľska, Ivanku, jáhna, za Lambertom do Ruska, aby sa k nemu s pomocným vojskom bezodkladne dostavili, lebo Byhorsko padlo do rúk Salomonových a Nitransku hrozí nebezpečenstvo. No pomoc neprišla ani z Poľska, ani z Ruska, ale zpoza Moravy od Ottu, kniežaťa holomúckeho, švagra Gesovho.

Medzitým Salomon podobne pri Tokaji prekročil hornú Tisu a hnal sa za Gesom. Gesa s výdatnou pomocou moravskou dal sa na pochod až k cingotskému majeru, tak že medzi ním a Salomonom bol vrch Monorod. Vladislav s Byhorčanmi tvoril ľavé krýdlo, Otto s Moravanmi pravé krýdlo, Gesa s Nitrančanmi zaujal stred: Vladislavovi však zavčasu prišlo na um, že Salomon bezpochyby uderí na stred Gesov, aby ho zničil: teda on a Gesa premenili si zástavy. Salomon skutočne s veľkou silou oboril sa na stred: spozorujúc však, že pod zástavou Gesovou bojuje Vladislav, pod (červenou) zástavou Vladislavovou však Gesa: rozkázal svojim, aby uderili na ľavé krýdlo, čo keď sa dialo, Vladislav uderil Salomonovi do boku. Salomon dostal sa následkom toho vo dva ohne a bol porazený, práve tak, ako Vid skrze Ottu bol znivočený. Marquard, vojvoda gorutanský, a Svätopluk, vodca český, boli tiež porazení a zajatí. Salomon len s veľkým nebezpečenstvom utiekol za Dunaj do Mošoňska.

Salomon, dobre znajúc, že Gesa a Vladislav nenechajú ho na pokoji, opevnil hrad Mošoňský (Staréhrady) a Prešporský, shromaždiv ostatky vojska svojho okolo nich.

*

Gesa I., ako staroverec, priľnul k cisárovi východnému, od ktorého obdržal i korunu kráľovskú a ňou i roku 1075 korunovaný bol za kráľa celého Uhorska: jeho brat Vladislav stal sa údelným kniežaťom Nitrianska a Byhorska.

Gesa mal krátke a neustálené panovanie. Pápež Gregor VII. (1073 — 1086) súhlasil síce s tým, že Salomon svržený bol s trónu, lebo prijal kráľovstvo uhorské v léno od cisára západného, neuznal však ani Gesu za kráľa zákonitého, kým by skrze svojich poslov neosvedčil svoju oddanosť apoštolskej Stolici. Okrem toho Salomon ešte nebol docela zlomený. Keď totižto maďarskí Pečenci, ktorí roku 1072 do Šopronska boli presadení, ponúkli Gesovi svoju službu proti Salomonovi, ak im dá občiansku svobodu, a oborili sa na Salomona v Mošoňsku, od tohoto utrpeli porážku. Konečne keď Gesa roku 1076 Vianoce slávil v Segzarde, kde Dezider, biskup kaločský, konal slávnostnú bohoslužbu a povedal dojímavú reč o pokoji, tak bol ňou pohnutý, že sa osvedčil, že oddá trón kráľovský Salomonovi a uspokojí sa s vojvodinou, ktorú mal predtým. V tom smysle začalo sa i vyjednávanie medzi ním a Salomonom; nebolo však dokončené pre jeho nemoc a smrť, ktorej 25. apríla 1077 podľahol.

Dľa kroniky Turotziho (okolo roku 1480) Vladislav, brat Gesov, nielen zasvätený bol do vyjednávania so Salomonom, ale i súhlasil s ním. To však nie je založené na pravde. Vladislav, aby sa stal nástupcom Gesovým, požiadal poľského kráľa Boleslava II., svojho to niekdy vychovateľa, o podporu. Boleslav skutočne ho vyslyšal a ešte toho roku (1077), odprevadil do Stolného Bielohradu, aby bol vyvolený za kráľa uhorského.

*

Vladislav I., obyčajne písaný Ladislav, narodený a vychovaný bol v starej viere obradu slovansko-kyrillského a pridŕžal sa cisára východného (carihradského). Pápež Gregor VII., akonáhle sa dozvedel o jeho vyvolení za kráľa uhorského, dal ho 9. júna 1078 skrze arcibiskupa ostrihomského, Nehemiáša, a biskupov i veľmožov napomenúť, že ho len potom uzná za kráľa pravého, keď dľa príkladu sv. kráľa Štefana osvedčí svoju oddanosť a počestnosť apoštolskej Stolici. Vladislav nielen to učinil, ale, aby sa zavďačil pápežovi, povolal z Francúzska i mníchov latinského obradu a pre nich roku 1078 založil i kláštor v Šumave (Sumigii, Šomodi). Zostal starovercom síce, ale spojeným s apoštolskou stolicou (graecus unitus).

Dľa vôle pápeža smieril sa roku 1081 s kráľom Salomonom. Salomon zriekol sa koruny kráľovskej a uspokojil sa s Mošoňskom a Prešporskom, jeho brat Dávid s podkarpatským Ruskom. Mier ten dlho netrval. Stalo sa totižto, že Boleslav II., kráľ poľský, pre zavraždenie sv. Stanislava biskupa (5. mája 1079) skrze pápeža Gregora VII. z cirkvi vyobcovaný a následkom toho i z Poľska vyhnaný, utiekal sa k sv. Vladislavovi. Vladislav ho, ako svojho dobrodincu a vychovateľa, slávnostne prijal. Vyšiel mu v ústrety, sostúpil s koňa, aby ho objal. Pyšný Boleslav pomyslel si, že sa naňho nesluší, aby toho, ktorého učinil kráľom uhorským, tiež tak prijal; zostal sedieť na koni a pobozkal ho. Vladislav si tej neslušnosti nepovšimnul a prijal ho i so synkom jeho Mečislavom do kráľovského dvorca; ale i tá neslušnosť Boleslava, i to prijatie jeho do kráľovského dvorca urobily zlú krv v Uhrách, zvlášte medzi novovercami (slovansko-glagolskými katolíkmi). Salomon, vidiac, že s jednej strany Vladislav nemôže sa spoliehať na pomoc Boleslava, s druhej strany Uhri sú naproti Vladislavovi roztrpčení, snoval zápletky proti Vladislavovi. Vladislav, prijdúc mu na stopy, dal ho lapiť a uväzniť najprv v Nitre a potom vo Vyšehrade.

Vladislav, aby si získal novovercov, dal roku 1082 otvoriť hroby sv. Štefana a sv. Imricha, vyzdvihnúť ich ostatky a vyhlásiť ich za svätých. Okrem toho vypustil i Salomona z väzenia, aby sa tiež zúčastnil na tej slávnosti; Salomon však použil príležitosti k pomste. Navrátiv sa do Mošoňska a Prešporska, chystal sa k vojne, zašiel i za Karpaty najať maďarských Kumánov proti Vladislavovi. Dľa jeho plánu mali Kumáni zpoza Karpatov s jednej strany, Mošoňčania a Prešporčania s druhej strany uderiť na Vladislava. No Vladislav porazil roku 1086 i Salomona i Kumánov, i Mošoňčanov a Prešporčanov, a hranicu Uhorska pomknul až k rieke Morave.

Vladislav, zbavený soka Salomona a upevnený na tróne, obrátil zrak na cirkevné veci. Už predtým, poneváč Salomon založil väčšiu präpozitúru na hrade Prešporskom, založil i on rímsko-staroverskú väčšiu präpozitúru v Nitre, aby Slováci i tuto hľadali Pravdu čili poverečné rozsúdenie pravdy a práva skrze vrelú vodu a žeravé železo; túže präpozitúru obdaril i majetkami a výsadami (privilegiami). Dľa diplomu kr. Štefana V. z roku 1271 ustanovil, že chrám nitriansky má i cirkevnú právomocnosť kdekoľvek a v ktoromkoľvek biskupstve, kde má pozemské majetky. Z toho diplomu učíme sa i to, že daroval chrámu nitrianskemu nasledujúce osady: Skačany, Veľké a Malé Belice i Šalu v Nitrianskej, — Veľké a Malé Kreteňany v Tekovskej stolici.

Sv. Vladislav, ako s Rímom spojený staroverec (graecus unitus), bol prajnejší obradu latinskému, než slovansko-glagolskému. Dokazuje to jeho list, v ktorom roku 1087 žiada Oderizia, opáta montecassinského, o benediktínov obradu latinského a už vopred potvrdzuje mu, čokoľvek v Uhorsku, Mošoňsku a Slovensku, ktoré už temer celé opanoval, sebe získa.[20]

Priam roku 1090, keď bol zamestnaný v Horvatsku, aby potlačil tam nespokojencov, maďarskí Kumáni opäť cez Karpaty vtrhli do podkarpatského Ruska; ale odtiaľ, pri Tokaji prekročivší Tisu, vrútili sa do Byhorska (Vuhorska). Vladislav teda pretrhol vojnu v Horvatsku a spiechal proti nim; porazil ich a zajatých osadil v Byhorsku (????????). Poneváč podkarpatskí Rusi dali svobodný priechod Kumánom do Zátisia, chcel ich potrestať; Rusi však uprosili ho a sľúbili mu vernosť vo všetkom. To pokonav, roku 1091 spiechal opäť do Horvatska; potlačil oligarchov, Almusa Gesoviča učinil kráľom horvatským a v Záhrebe založil rímsko-staroverské biskupstvo, od patriarchátu voglejského (aquilejského) neodvislé.

Ešte toho roku kláštor sv. Egidia latinského obradu v Šumave (Sumigii) povýšený bol na opátstvo. Pri tej slávnosti prítomní boli: kráľ Vladislav, jeho brat Lambert, jeho bratranec Dávid a jeho zať Jaroslav, syn (Dávida) kráľa Rusov podkarpatských.

To, že pri tej slávnosti prítomný bol i zať sv. Vladislava, poukazuje na to, že Vladislav neviedol život panický, ale bol ženatý a mal i dcéru. Prvá jeho manželka bola Merena (Marena, Mária), druhá Adelhaida.

Akú vážnosť požíval Vladislav i v zahraničí, poznať z toho, že biskup pražský Gebhard, dav sa na cestu do Ríma, prišiel do Ostrihomu k Vladislavovi, aby ho požiadal o podporu, ale jej neobdržal, lebo sa dal na cestu ku lžipápežovi Klementovi, nie však k pravému pápežovi Urbanovi II. Ochorel a 22. júna 1090 umrel. — Keď český kráľ Vratislav vyhlásil brata svojho Konráda za dediča trónu, nie však syna svojho Bretislava, Bretislav s 2000 prívržencami utiekal sa roku 1091 k sv. Vladislavovi. Vladislav dal mu i ľudu jeho za dočasnú útulňu Bánov pri Trenčíne.

Pamätná je synoda, ktorú Vladislav 21. mája roku 1092 vydržiaval v Sabolči. Jeho ustanovenia majú na sebe známku starovereckú: a) kňazi ponechávajú sa pri prvom, nie však pri druhom manželstve; b) začiatok 40-denného pôstu ustanovuje sa na pondelok po nedeli Quinquagesima, a (glagolskym) novovercom, ktorí by až v (popolečnú) stredu začínali pôst, prikazuje, aby, zanechajúc v krajine to, čo si nadobudli, brali sa z krajiny. — Medzi trestmi pomocníkov pri zavraždení spomínajú sa byzantínske peniaze, čo je dôkazom, že za doby Vladislava boly carihradské peniaze v obehu.

Legenda síce rozpráva, že Nemci (Franci, Lotaringi a Alemani) vyvolili ho za hlavného vodcu križiackych plukov k opanovaniu Svätej Zeme; to však nie je pravda, lebo križiacke ťaženia osnované boly až roku 1099, teda až po smrti Vladislava.

Poneváč Vladislav bol bez mužského potomka, dejezpytci zaoberajú sa otázkou: koho ustanovil za následníka? Prirodzený následník bol jeho brat Lambert. Až po nenadálej smrti Vladislava (1095) a azda až po smrti Lamberta (1097) nastaly zápletky o nástupníctve.

Vladislav na sklonku svojho života vložil sa ako rozsuda a prostredník medzi českého kráľa Bretislava a poľského kráľa Vladislava, aby, keď nie dobrou radou, zbraňou vyrovnal ich roztržky. Tým cieľom pritiahol s vojskom svojím k hraniciam moravským.

V tábore sv. Vladislava boli i dvaja bratia Gesovičia: Koloman, dosiaľ údelné knieža Slovenska, a Almus, vyhnaný kráľ Horvatska. Povstala medzi nimi škriepka o údelné kniežatstvo slovenské, ktoré bolo dávané staršiemu bratovi. Almus, ako starší, osoboval si právo naň, a Vladislav prisvedčil mu. S tým rozsudkom Koloman nebol spokojný a utiahol sa do Poľska. V tom sv. Vladislav upadol do nebezpečnej nemoci a umrel (v Nitre) 28. júna 1095.

Legenda latinská rozpráva, že sv. Vladislav, pripravujúc sa k smrti, prijal telo a krv Ježiša Krista, teda pod obojím spôsobom (chleba a vína) dľa obradu staroverského. Mŕtvolu jeho zaviezli do byhorského Velehradu (Nagyvárad), kde ho pohrobili v kláštore (staroverskom), ktorý bol založil.

Prvým nástupcom sv. Vladislava bol jeho brat Lambert. O tom: či bol vyvolený a korunovaný za kráľa uhorského, nemáme známosti. Bud ešte za jeho žitia alebo po jeho smrti († 1097) trvaly škriepky medzi Almusom a Kolomanom o kráľovský trón. Nakoľko sa dá preniknúť tma v dejepise tej doby, pravdepodobné je toto: Koloman (Columbanus) zdržoval sa na pravej strane Dunaja, kde už pevne stála viera nová, áno bol priateľom i mluvy i liturgie latinskej, s ktorou sa bol obznámil v šumavskom kláštore sv. Egidia. Krem toho mal na svojej strane už r. 1096 i pápeža Urbana II. — Almus bol na ľavej strane Dunaja, kde prevládala stará viera, menovite na Slovensku a Byhorsku, kde premenil drevený kláštor „pravice sv. Štefana“ na kamenný.

Možno, že Kolomana jeho strana už r. 1096 vyvolila za kráľa, ale i Almus na ľavej strane Dunaja považoval seba za kráľa, od neho neodvislého.

Práve do tej doby padajú pochody križiakov do Palestíny cez Uhorsko, hlavne po ľavej strane Dunaja.

*

Koloman už roku 1097 oženil sa, vezmúc si Pusillu, dcéru Rogera, vojvodu Sicílie, za manželku. Záväzok medzi Kolomanom a Rogerom bol podpísal i Almus; po svadbe povstaly však medzi ním a Kolomanom roztržky. Veľmoži s jednej strany osočovali Kolomana, že — vraj — preto si vzal mladú ženu, aby dostal potomka a tak prekazil Almusovi nádej na panovanie nad celým Uhorskom; naproti tomu s druhej strany osočovali Kolomana pred Almusom, že chce tohoto polapiť a opanovať celé Uhorsko. Výsledok vzájomného upodozrievania bol, že sa oba chopili zbrane. Už vojská oboch stály pri Tisa-Várkoni (v Hevešskej stolici) proti sebe; veľmoži však usniesli sa na tom, aby sa nevylievala toľká krv, ale aby rozhodol vec súboj medzi nimi. Koloman neprijal súboja a odstúpil od vojny, a to tým viac, že bol od Rogera, tesťa svojho, požiadaný o vojenskú pomoc proti Normanom. A vyrovnanie stalo sa tak, že oba r. 1098 korunovaní boli za kráľov: Koloman pre Pannoniu a Sriemsko. Almus pre Slovensko a Byhorsko.

Nakoľko to okolnosti a letopočet udalostí za sebou nesie, pravdepodobné je mi, že shoda medzi Kolomanom a Almusom dlho netrvala. Koloman opäť oboril sa na Almusa a zahnal ho so Slovenska a Byhorska; lebo len odtiaľ, požiadaný od Jaroslava Svätoplukoviča, mohol tomuto poslať vojenskú pomoc proti Rostislavičom v Rusku. Táto vojna v Rusku sa mu nepodarila, lebo Cupan (Čepan?) a Laurent, biskupi, mnohí veľmoži a tisíce mužstva tam zahynuli, a Koloman len útekom zachránený bol.

Kolomanovi bolo vhod, že 29. mája 1099 sišiel sa na Lúčkovom poli s Bretislavom II., kráľom českým, kde uzavrel s ním smluvu, dľa ktorej mal prikázať údelným kniežaťom moravským, aby v prípade vojny nepodporovali Almusa. Áno, Koloman odprevadil ho i do Ostrihomu, kde 11. júna 1100 Serafin, arcibiskup ostrihomský, vysvätil Hermana za biskupa pražského.

Za doby tohože arcibiskupa mních Alberik z domácich a z rozličných prezpoľných prameňov sostavil a Kolomanovi venoval sbierku zákonov, a biskup Hartvik napísal „Legendu sv. kráľa Štefana“ preňho. I práca Alberika i práca Hartvika má na sebe náter nemeckého západu a mala vliv i na ducha Kolomana. Dľa vzoru nemeckého západu začal riadiť „novú vieru“ v Uhorsku; neodvisle od apoštolskej Stolice vymenoval biskupov, prekladal ich s miesta na miesto, ba uviedol do Uhorska i investitúru biskupov skrze palicu a prsteň. Dľa toho obradu biskup najprv sľúbil oddanosť kráľovi a obdržal od neho biskupské statky; až potom vysvätený bol za biskupa. Pre to nevšímanie si pápeža a pre tú investitúru mal potržky s pápežom Paschalom II. a musel sa odrieknuť i jedného i druhého, aby napravil pomery k apoštolskej Stolici.

Nasledujúceho roku (1102) Koloman tiahol do Horvatska, aby ho opäť postavil pod korunu uhorskú. Horvati so zbraňou čakali naňho u Drávy. Neprišlo k bitke. Dohovorili sa tak, že kráľovstvo horvatské zostane pri svojich právach a svobodách pod záštitou kráľa uhorského. Následkom toho i korunovaný bol v Belgrade (nad Adriatským morom). Krem toho r. 1105 rozšíril moc svoju i do Dalmácie, zpod moci Veneciánov mestá: Split, Trogir, Jadra a niektoré ostrovy vysvobodil a sebe podriadil.

Medzitým, čo Koloman bavil sa v Horvatsku, Almus zdržoval sa u Boleslava III. v Poľsku. Keď Boleslav povolal ho na priateľské slovo, odvetil mu, že to neučiní, dokiaľ Almus bude na jeho dvore. Následkom toho Almus odišiel do Ruska, tam najal Rusov a Kumánov, ktorí nedávno boli tak strašne ubili Kolomana, a viedol ich cez Karpaty proti Kolomanovi. Súčasne maly moravské kniežatá vtrhnúť na Slovensko. Medzitým Koloman dozvedel sa asi o jeho úmysloch a r. 1107 sobral vojsko svoje, tiahol proti nemu a obliehal Abov, Novohrad, kde Almus bol sa opevnil. Almus, nemohúc odolať Kolomanovi, poddal sa na milosť i nemilosť; Koloman však získal Rusov a Kumánov pre seba a podržal ich v Uhorsku k vojenským cieľom, menovite k opanovaniu Zagorie (Transilvanie), áno, uvádzal ich i do hodností a úradov. Potom r. 1108 tiahol na Slovensko proti moravským kniežaťom a zahnal ich na Moravu.[21] Až potom išiel do Poľska k Boleslavovi na to priateľské slovo. Výsledok dohovoru bol ten, že Koloman navrátil Slovensko a Byhorsko Almusovi.

Smierenie Almusa s Kolomanom nemalo trvácnosti. Almus povolal Kolomana ku posviacke zakladaného kláštora v Demeši.[22] Koloman nedôveroval mu a obával sa zrady, ale biskupi a veľmoži uchlácholili ho, a Koloman nielen zúčastnil sa na slávnosti, ale povolal Almusa i na poľovačku do Bukoňa (Bakony). Almus nedal si pozor na jazyk; pustil sokola na volávku, a ten túto uchvátil. Na to Almus zo žartu poznamenal: „Či by tá volávka nezaprisahala sa sokolovi, že keby ju pustil, nekričala by?“ Na to okolostojaci odvetili: „Veď by ju sokol ani na jej prísahu nepustil.“ Keď tieto žartovné slová prišly do ušú Kolomanovi, poťahoval ich na seba a rozkázal lapiť Almusa, tak že tento ledva vládal utiecť do Rakúska. Koloman vtrhol do Rakúska, aby ho lapil; ujal sa ho však cisár Henrich V. a pritiahol k hraniciam rakúskym, Koloman však predišiel ho a aby ho ukrotil, prijal Almusa r. 1113 nazpäť do Uhorska.

Ale že Almus ešte mal značnú stranu za sebou, Koloman, aby synovi svojmu Štefanovi zabezpečil kráľovský trón, dal ho korunovať, Almusa však a jeho synáčka Belu oslepiť a do kláštora v Demeši zatvoriť; áno, aby docela prekazil potomstvo Almusovo, rozkázal Belu ešte i vykleštiť. Ten však, ktorý to mal na ňom spáchať, neučinil to. V tom Koloman nenadále umrel 3. februára roku 1114.

*

Štefan II. po smrti otca sadol na trón; ale, byvše len 13-ročný, Laurent, arcibiskup ostrihomský, a Ján Ursovič, palatín, vzali veslo vlády do rúk, ako jeho tútori, a to v dobe veľmi vážnej. Dalmatínci r. 1115 zničili uhorskú posádku vo Splite a podrobili sa Veneciánom. Ich v tom nasledovali tiež ostrovy a mestá. Cisár Henrich V. r. 1116 nielen to schválil, ale i sľúbil pomoc Veneciánom. Z tej príčiny i Uhri museli sa postarať o pomoc.

Ešte toho roku kráľ Štefan a český kráľ Vladislsv I. sišli sa na Lúkovom poli, za Moravou, neďaleko Olšavy, k obnoveniu priateľstva. Oba dostavili sa ta s veľkou vojenskou silou. Tejto okolnosti použil z pomsty vyhnanec z Uhorska, menom Solt, nahovoril Štefanovi, že preto Vladislav prišiel s toľkým vojskom, aby ho, keď príde bez vojska, lapil. To isté nahovoril potom i Vladislavovi. Z toho povstala 13. mája bitka, v ktorej Uhri boli porazení.

Vladislav, znajúc, že Uhri nenechajú lanskú porážku bez pomsty, smieril sa s bratom svojím Borivojom a skrze tohoto, majúc sestru Leopolda, vojvodu rakúskeho, za manželku, spriatelil sa i s týmto. Uhri, vidiac Leopolda bojovať za Moravou, vtrhli do Rakúska a poplienili ho. Leopold, navrátiv sa domov, r. 1118 vtrhol do Uhorska, ale nešťastne. Nastalo vyjednávanie o mier, ktorý potvrdený bol i tým, že Štefan vzal si Adelhaidu, dcéru Henricha, grófa Štefaningského, vnučku Leopoldovu, za manželku. Tak prišiel do rodiny i s Borivojom. Borivoj, keď snoval zradu proti Vladislavovi a preto 10. aug. 1120 z Čiech zahnaný bol, utiekol do Uhorska.

Štefanovi naskytla sa už r. 1123 príležitosť k vojne. Jaroslav Svätoplukovič, knieža Vladimírska, zahnaný zo svojho údelu, hľadal pomoc v Poľsku a Uhorsku: teda Štefan, s Poliakmi spojený, vtrhol do Vladimírska. Jaroslav však, dobývajúc mesto Vladimír, prebodnutý padol. Štefan síce chcel pokračovať vo vojne, ale Uhri sprotivili sa tomu, a tak prinútený bol navrátiť sa domov.

Pri tejže vojne bol i Boris, nevlastný (?) syn nebohého Kolomana, narodený z Predslavy (Eufemie), druhej to manželky. Boleslav III., kráľ poľský, a Štefan zaľúbili si ho a na tom sa shodli, že Boleslav dá mu dcéru Juditu a Spiš, Štefan však podkarpatské Rusko, a dajú ho korunovať za „mladšieho kráľa“ podkarpatskej Haliče. Štefan, ako kráľ celého Uhorska, ako „starší kráľ“, vzal r. 1124 do svojho titulu i ten „rex Galiciae“.

Potom Štefan obrátil svoj zrak do Dalmácie, lebo Veneciáni boli odišli do Svätej Zeme a vypršala i lehota prímeria roku 1117 uzavreného. Pomáhali mu i maďarskí Kumáni (Chalisii), od gréckeho cisára práve v Thracii porazení a vyhnaní, tak že sa dalmatské úrady a mestá, nemajúce dostatočnej posádky, poddaly. Štefan tých Kumánov prijal do Uhorska a tak rozmnožil počet Kumánov, ktorí pod Vladislavom a Kolomanom osadení boli v Uhorsku.

Od tej doby mal Štefan Kumánov vo veľkej vážnosti a milosti. Z toho povstaly žiarlivosti, trenice a vraždy medzi nimi a drievnymi obyvateľmi. Štefan ujímal sa Kumánov a ukrutne sa choval k nemaďarským Uhrom. Almus, obávajúc sa jeho ukrutností, s mnohými inými utiekol do Carihradu k Irene, sestrenici svojej, manželke cisára Jána Komnena, sťažujúc sa na ukrutnosti Štefana. Štefan žiadal, aby Almusa vyhnal z Grécka, a keď to učiniť nechcel, prekročil Dunaj, uderil na srbský Belehrad a rozrúcal ho. Cisár, dostav o tom zprávu, r. 1125 dal sa na pochod k Dunaju, ale utrpel veľkú porážku a, zanechajúc Kurtiča s posádkou v Braničeve, odišiel nazpäť do Carihradu. Uhri už nasledujúceho roku 1126 zmocnili sa Braničeva.

Medzi tým časom zmenily sa v Čechách pomery. Kráľ Vladislav na smrteľnej posteli († 25. marca 1125) smieril sa so Sobeslavom, a Sobeslav stal sa jeho nástupcom: teda Štefanovi záležalo na tom, aby sa spriatelil so Sobeslavom, poneváč bol manželom Adlejty, dcéry Almusovej. Sišli sa spolu na Veľkú noc v Holomúci a uzavreli priateľstvo. Štefan, vo smysle dohovoru, prisľúbil smieriť sa i s Almusom.

Nasledujúceho roku 1127 Vladimírko, knieža Svenigradu, požiadal Štefana o pomoc proti Rostislavovi, svojmu bratovi. Štefan vyslyšal ho a dopomohol mu k dosiahnutiu Svenigorodu.

Práve toho roku Štefan v Jágri ochorel tažko. Následkom toho povstaly pohyby o jeho nástupcovi: jedni boli za Borisa Kolomanoviča, druhí za Ivana, tretí za Saula, syna Žofie, sestry Štefanovej. Medzitým Štefan vyzdravel, dal soťať Ivana, Borisa však zahnal z podkarpatského Ruska (marchia Ruthenorum) a osobne r. 1127 prevzal vládu nad ním; lebo, keď vyslanec arcibiskupa soľnohradského odišiel do Uhorska vyrovnať roztržku medzi arcibiskupom soľnohradským a Štefanom, vyhľadal tohoto v podkarpatskom Rusku.

Boris so žalobou svojou utiekol do Carihradu, kde sa i Almus zdržoval. Cisár Ján Komnenský ujal sa oboch: Almusa, aby mu dopomohol k trónu nad celým Uhorskom; Borisa, aby nazpäť uvedený bol do podkarpatského Ruska. Cisár už r. 1128 dal sa na pochod k Dunaju, ale Štefan, majúc na pomoc i Vácslava, knieža holomúcke, mal veľkú silu vojska, s ktorým nechcel sa merať cisár, a odišiel do Carihradu sobrať vojsko silnejšie. Medzitým umrel Almus a následkom toho nastalo vyjednávanie medzi cisárom a Štefanom. Štefan za nástupcu svojho zvolil syna Almusovho a dal priniesť i mŕtvolu Almusovu do Uhorska. K pohrobeniu jeho už 20. aug. dostavila sa i Adlejta Sobeslavička do Stol. Belehradu. Následkom mieru s cisárom uzavreného postaral sa Štefan nielen o stavu primeranú výživu králeviča Belu, ale zaopatril mu i nevestu, Helenu, dcéru Uroša, veľžupana srbského.

Od tej doby tratil sily a ťažká nemoc vrhla ho na posteľ v Jágri. Ta k nemu sa dostavil Tatár, náčelník Kumánov, s plačlivou žalobou, že Uhri prenasledujú a ubíjajú Kumánov. Nad tým rozsŕdený Štefan riekol: že, až ozdravie, za jedného zavraždeného Kumána dá 10 Uhrov usmrtiť.[23] No nevyzdravel, ale z jari r. 1131 umrel a pohrobený bol v Byhorskom Velehrade (Magnovaradini).

*

Bela II. slepý korunovaný bol 28. apr. 1131 v Stol. Belehrade, a to v dobe veľmi nebezpečnej, lebo jedna strana prijala ho, druhá priala Borisovi. Dorozumenie medzi Belom a Borisom mohlo byť ľahko docielené, keby bol Bela ako „starší kráľ“ navrátil Borisovi podkarpatské Rusko, ktorým ako „mladší kráľ“ bol vládol. To sa však nestalo. Na jaseň svolaný bol snem do Aradu a nadhodená bola otázka: či je Boris vlastným synom nebohého kráľa Kolomana? Jedni ho vyhlásili za vlastného, druhí za nevlastného, a títo druhí ihneď na mieste boli vraždení. Tým prenáhlením sa vec neskončila.

Boris medzi tým časom, opustiv Carihrad, išiel hľadať pomoc do Ruska a Poľska, a našiel ju. Ruský Vladimírko a poľský Boleslav prekročili Karpaty a opanovali Spiš a podkarpatské Rusko, územie to, ktorým predtým vládol Boris. Vladimírko však, Belovými vyslancami presvedčovaný, že Boris nie je vlastným synom Kolomanovým, opustil ho. Boleslav však verne zastal Borisa, ako zaťa svojho, a to tým viac, že uhorskí prívrženci tohoto k Poliakom sa pripojili. V prvej bitke stal sa víťazom, ale keď potom Albert, vojvoda rakúsky, prišiel na pomoc Belovi, a Sobeslav, kráľ český, vtrhol do Sliezska, Boleslav v noci pokradmo vyhol bitke a vtrhol za Moravu, aby prinútil Sobeslava k ochrane Moravska; i tu vyhol bitke a vrátil sa do Poľska zimovať a Borisovi dal bydlo vo Vislici.

Nasledujúceho roku 1133 Boleslav opäť stúpil na bojište, jednu časť vojska poslal k ochrane Sliezska, s druhou prišiel do Uhorska. Sobeslav nedal sa do bitky s Boleslavom, ale s vojskom svojím tiahol cez Moravu do Uhorska, aby sa spojil s Albertom a Belom k rozhodnej bitke. Dňa 22. júla srazili sa s Boleslavom pri Váhovciach (v Prešporskej stolici); porazený odtiahol do Poľska. Napriek tomu Boleslav ešte bol dosť silný, tak že Bela r. 1134 požiadal cisára Lotara, aby urobil poriadok vo veci uhorsko-poľskej. Nasledujúceho r. 1135 dostavil sa k cisárovi i Boleslav a 15. augusta uzavrený bol mier.

Práve toho času, čo Boleslav bavil sa v zahraničí, Boris, ztrativ nádej v neho, povolal Vladimíra, knieža ruské, a otvoril mu bránu Vislice, a tou zradou dal podnet k vojne medzi Poľskom a Ruskom, uvalil však i hnev Boleslava na seba tak, že len horko-ťažko uskočiť mohol do Čiech. Kde mal predtým nepriateľov, ta išiel hľadať priateľov.

Asi v tej dobe, ako cisár Ján Komnenský utrpel porážku, Srbi boli v priateľstve s Uhrami, ale r. 1135 i Bosniaci postavili sa pod korunu Belovu, a za ich „údelné knieža“ ustanovený bol jeho mladší syn Vladislav.[24] Keď r. 1136 mešťania vo Splite vyvolili Gavdiusa za arcibiskupa, Bela dal ho vysvätiť skrze arcibiskupa ostrihomského: pápež Innocent II. pokarhal ho preto, keďže arcibiskupstvo splitské bezprostredne podriadené bolo apoštolskej stolici. Až keď ho kráľ odprosil, pápež poslal mu arcibiskupský plášť. R. 1137 bol Bela na posvätení chrámu sv. Martina na Pannonskom vrchu. R. 1138 dokonal stavbu kláštora, pod Almusom započatú, a obdaril ho. Asi toho roku Otto, biskup z Babenbergu, horlivý rozširovateľ „svätej rímskej dŕžavy“, vypravil poslov svojich k Belovi, bezpochyby tým cieľom, aby vyjednávali s ním o zasnúbení Žofie, jeho dcéry, synovi cisára Konráda. Bela vo veľkonočné sviatky (20. apr. 1139) poctil ich veľkými hostinami, tak že obdivovali bohatosť Uhorska. Ak mu priniesli tí poslovia dary, on im ich odplatil mnohonásobne. Pravdepodobné je, že tí poslovia vyjednávali s Belom i o prijatie Nemcov do Uhorska,[25] čo sa však hneď vtedy nestalo, poneváč Otto ešte toho roku 30. júna, Bela však, pre nemierne pitie pritiahnuv si vodnatieľku, 13. febr. 1141 umrel.

*

Gesa II. narodil sa r. 1130. Jeho krstným otcom bol Sobeslav, kráľ český. Korunovaný bol už 16. febr. r. 1141 v Stolnom Belehrade. Ale že bol maloletý, jeho matka a jej brat Beloš, horvatský bán, spravovali krajinu.

Po smrti cisára Lotara (1138), Boleslava (1139) a Sobeslava († 14. febr. 1140) nastaly domáce zmeny v Nemecku, Poľsku a Čechách. Gesa na počiatku mal pokoj. Aby si získal cisára Konráda III., nielen zasnúbil sestru svoju Žofiu so synom jeho, ale prijal i Nemcov do krajiny a osadil ich väčším dielom v Zagorii (Trans-Silvanii). Tie priateľské pomery však dosť skoro sa zmenily.

Konrád zle zachádzal so Žofiou; ona, opustiac ženícha-cisáreviča a svet, ako 14-ročná utiahla sa r. 1145 do kláštora v Admonte. Keď sa o tom dozvedel Gesa, predsavzal si, že si ju ako sestru svoju vysvobodí odtiaľ, keď nie po dobrotky, hoci i zbraňou, čo sa však nestalo, keďže ona nechcela vystúpiť z kláštora. Tým ochladlo priateľstvo medzi Gesom a cisárom. Krem toho Vladislav II., kráľ český, u ktorého sa Boris zdržoval, hneval sa na Gesu, že podporuje moravské kniežatá, menovite Vladislava Sobeslaviča, sestrenca svojho, a r. 1146 šiel s Borisom k cisárovi, aby ho tomuto odporúčal. Gesa, dozvedev sa o tom, peniazmi podporoval Velfa proti Konrádovi a Henrichovi, vojvodovi rakúskemu, ba prijal do Uhorska i Gottfrida, hraničného grófa lužického, a iných rytierov. Krem toho vzal si Eufrosinu, staroverskú Rusku, za ženu.

Boris, dôverujúc vo sľub cisára, najal si však Herimana a Luitpolda, grófov rakúskych, ktorým pošťastilo sa potichu prekročiť hranice a zmocniť sa Prešporka. Gesa prišiel ta s vojskom a obľahol Prešporok. Posádka dala sa do vyjednávania a za 300 libier striebra vydala mu hrad. Gesa v tej mienke, že sa to dialo s porozumením Henricha Jasomirgotta, vojvodu rakúskeho, vyhlásil ho za nepriateľa. Ich vojská sišly sa 11. sept. nad riekou Lajtou. Na čele vojska boli kumánski a sikuľskí strelci. Títo prekročili Lajtu, Henrich ich síce porazil, potom však pred vojskom pod Belušom dal sa na útek do Viedne. Uhri prenasledovali ho len k Fiši a vrátili sa domov.

Bola síce obava, že cisár Konrád dá sa do vojny s Gesom, ale ju zamedzily nové križiacke ťaženia.

Už v júli r. 1146 tiahol Ludvik VII., kráľ francúzsky, cez Uhorsko so 70.000 mužmi; ale že sa v krajine chovali statočne, i Uhri sa tak zachovali k nim, ba kráľ Gesa uzavrel s ním i priateľstvo, ktoré však mohlo sa rozpadnúť hneď na začiatku. Vo francúzskom vojsku nachádzal sa Boris, a Gesa sa obával, že by mohol zapríčiniť nepokoj; žiadal, aby mu bol vydaný. Nastaly vyjednávania o tom medzi Gesom a Ludvikom. Konečne biskupi a veľmoži oboch strán usniesli sa na tom: Ludvik, ako kráľ, verný zostane priateľstvu uzavrenému, ale ako križiak nemôže vydať Borisa, ktorý sa pripojil ku križiakom. — Potom Konrád III., odbaviac 8. júna 1147 Turíce nad Fišou, podobne so 70.000 mužmi bral sa do Uhorska. Na hranici pripojilo sa k nemu i česko-moravské vojsko. Konrádovo vojsko zle sa chovalo v krajine, ako v krajine nepriateľskej. Boli to nie nábožní križiaci, ale bezbožní lúpežníci. Gesa, aby ich ako-tak umiernil, prinútil i duchovenstvo k poskytnutiu peňazí na uchlácholenie lúpežných križiakov. Títo už po 5. týždňoch prekročili Drávu a tiahli k Balkánu.

Gesa II. r. 1148 zamiešal sa do vnútorných zápletok v Rusku, pomocou vojenskou podporujúc Jesaslava, nadknieža, tesťa to svojho. Že mu neposkytol výdatnejšej pomoci, príčinou bolo to, že bol zapletený do vojny juho-slovanskej.

V Srbsku r. 1150 umrel starý Uroš, nadžupan, ded to Gesov po praslici. Nástupcom jeho stal sa Čudomil, ktorý bratovi svojmu vyznačil údelné kniežatstvo pri Niši. Chcel sa vysvobodiť zpod moci carihradskej a stať sa radšej vazallom uhorským. S tým súhlasil Gesa, keďže Boris zdržoval sa na dvore cisára Manuela Komnenského. Príležitosť k tomu naskytla sa, keď Manuel chcel sa dať na pochod k vydobytiu Sicílie a Itálie; ale, dozvedev sa o úmysle Čudomila, jednu časť vojska poslal proti nemu. Čudomil bol porazený, ale Gesa pokračovať chcel vo vojne, biskupi a veľmoži odhovárali ho od toho, tak že Gesa obnovil priateľstvo s Manuelom.

Gesa r. 1152 opäť dal vojenskú pomoc Jesislavovi Mstislavičovi proti Vladimírkovi. Vladimírko, porazený, utiahol sa do Premysli a horko-ťažko uzavrel mier s Jesaslavom. Porážka Vladimírka zavdala však príčinu k vojne s Manuelom, spojencom jeho. Manuel s veľkým vojskom pritiahol k dolnému Dunaju a plienil Potisie. Odtiaľ vybral sa k Zemúnu, aby ho dobyl. No, nechajúc tam Teodora Batatra k obliehaniu Zemúna, opanoval jeho okolie. Prišlo síce uhorské vojsko proti nemu, ale, nepočetné, poddalo sa. Manuel tiahol ďalej a opanoval i Stolný Belehrad. Odtiaľ vrátil sa nazpäť k Zemúnu. Posádka uhorská na Zemúne poddala sa. Medzitým, ako sa chystal prekročiť Sávu, dostal zvesť, že bán Beluš s vojskom uhorským tiahne k Braničevu, teda dal sa na pochod ta, Borisa však s vojskom poslal na Potisie k Temešu. Boris stretol sa s 3. legiami uhorskými a porazil ich. Gesa, rozlobený nad tým, že nie Manuel, ale Boris spáchal tú porážku, oboril sa na neho, tak že Boris sa dal na útek a od jedného Kumána, ktorého bol vzal k sebe, prebodnutý zahynul. Následkom toho prevzal Manuel velenie nad vojskom na Potisí.

Gesa, nemohúc odolať Manuelovi, uzavrel s ním mier.

Mier dlho netrval. Gesa, počujúc, že Manuel poslal Konstantína Angela proti Sicílii, chcel roku 1153 vtrhnúť za dolný Dunaj; Manuel však rýchle octnul sa tam, obe strany dlho stály na brehoch Dunaja bez boja: Gesa vypravil teda poslov svojich k cisárovi k obnoveniu mieru.

Medzi tým časom grécke vojsko utrpelo veľkú porážku na mori od Siciliánov: teda Gesa uderil za dolný Dunaj, ale tak pochodil, ako lanského roku, a opäť obnovil mier s Manuelom.

Mier trval len dotiaľ, kým sa nenaskytla opäť príležitosť k jeho zrušeniu. Naskytla sa ona už roku 1154. Manuel totižto ustanovil Andronika za vojvodu Nišu a Braničeva. Tento, buď urazený od Manuela, alebo bažiac po tróne carihradskom, potajne vyjednával s Gesom: že mu popustí Niš a Braničevo, ak mu bude nápomocným k trónu. Krem toho získal na svoju stranu i Čechov, Sasov, Bavorcov a Rakúšanov, Fridrichovi, nemeckému kráľovi, a jeho spojencovi Manuelovi neprajných. Gesa sa dal Andronikovi nakloniť, a to tým viac, že kráľ Fridrich držal stranu Štefana a Vladislava, nepokojných to bratov Gesových, ktorým Fridrich obľahčil cestu do Carihradu k Manuelovi. Tento však prišiel na stopu zradnému Andronikovi a dal ho v Carihrade uväzniť.

Gesa, nevediac, čo sa stalo s Andronikom, a domnievajúc sa, že je pripravený k vojne proti Manuelovi, s Čechmi, Sasmi a s inými spojenci, prekročiv dolný Dunaj, dal sa do obliehania Braničeva. Manuel, prekvapený vierolomnosťou Gesovou, rýchle ta prichvátal s vojskom a dal vrhnúť na šíp priviazaný list do Braničeva: aby sa posádka pevne držala, kým výdatnejšie vojsko grécke nedôjde. List preletel nad Braničevom a dostal sa do rúk Gesových: teda Gesa, vyrozumev z listu, že sa sklamal v Andronikovi, opustil Braničevo a bral sa k srbskému Belehradu.

Medzi spojenci Gesovými bol i bán Bosny, menom Boris. Manuel, uslyšav, že tento po nezdarenom útoku Gesovom berie sa do Bosny nazpäť, poslal Basila proti nemu. Basil miesto toho, aby bol tiahol proti Borisovi, uderil na Uhrov. Uhri, domnievajúc sa, že to Manuel, dali sa na útek a utrpeli veľkú porážku; potom však, keď sa dozvedeli, že to nebol Manuel, ale Basil, navrátili sa a dali sa do bitky s ním. Bitka bola bez rozhodnutia. V tom Štefan, zradný brat Gesov, bojujúci vo vojsku Manuela, dal sa na útek a za ním i ostatné vojsko grécke. Nastala zima a pretrhnutá bola vojna. Na jar roku 1155 Manuel s veľkou silou prišiel k dolnému Dunaju. Gesa, prestrašený, žiadal o mier, sľubujúc nielen vydať zajatých, ale i pristať na akékoľvek podmienky. Od tej doby Manuel písal sa i cisárom dalmatským, uhorským, bosnianskym, srbským, českým.

Po tom uzavretí mieru nastal veľký obrat v politike. Cisár Fridrich spriatelil sa s Gesom natoľko, že Gesa Fridrichovi sľúbil vojenskú pomoc proti Milánčanom a roku 1158 i splnil sľub. Tym spôsobom hľadel si získať západ proti svojim bratom, Štefanovi a Vladislavovi, v Carihrade sa zdržujúcim.

Do tohoto roku padá sriadenie a nadanie biskupstva rímsko-katolíckeho v Nitre. Gesa rozmnožil majetok biskupstva, pridajúc k nadaniu jeho, od sv. Vladislava učineného, tretinu Sele (Šala) za Dudváhom s rybármi a s rybárskym trhom. Okrem toho z moci sebe od pápeža Hadriana udelenej dal biskupstvu privilegium, dľa ktorého nitriansky biskup, kdekoľvek a v ktoromkoľvek biskupstve má a bude mať pozemky, s pozemkovým právom má i právomocnosť cirkevnú. Pravdepodobné je, že Gesa II. roku 1156 založil i kláštor sv. Benedika nad Hronom.

Konečne, keď išla roku 1159 povesť, že Fridrich chystá sa k vojne v Itálii, Gesa sľúbil mu vojenskú pomoc ešte výdatnejšiu, dlho však nepožíval priateľstvo Fridricha. Ustanoviv syna svojho Štefana za nástupcu a poručiv ho ochrane Fridricha, umrel 31. mája roku 1161. Pohrobený je v Stolnom Belehrade.

*

Štefan Gesovič III. korunovaný bol 1. júna 1161 v Stol. Belehrade ako maloletý, asi 6-ročný. Veslo vlády bolo v rukách Lukáča, arcibiskupa ostrihomského. Medzitým cisár Manuel, akonáhle dostal zprávu o smrti Gesovej, ujal sa Štefana Beloviča a s veľkým vojskom odprevádzal ho, aby ho posadil na uhorský trón. Prijdúc do Nišu, vypravil poslov svojich do Uhorska a úmysel svoj odôvodňoval tým, že dľa uhorského práva po smrti Gesovej má nasledovať jeho brat Štefan. Aby dal dôraz slovám svojim, vyslal Štefana a Alexia Kontostefana, aby s vojskom tiahli k Chrámu, bližšie k dolnému Dunaju. Výsledok vyjednávania bol ten, že Lukáč radšej prijal Vladislava, ako Štefana, Carihradu a starovercom príliš prajného.

*

Vladisláv Belovič III. korunovaný bol skrze Michala, arcibiskupa kaločského, už 16. júla roku 1161 za kráľa uhorského, jeho starší brat Štefan Belovič však obdržal hodnosť následníka. Vladislav nesedel dlho na tróne: už 14. januára 1162 umrel.

*

Štefan Belovič IV., ako nanútený následník trónu, korunovaný bol 11. februára 1162 za kráľa podobne skrze Michala, arcibiskupa kaločského. Lukáč, arcibiskup ostrihomský, nielen odoprel ho korunovať, ale vyslovil nad ním i vylúčenie z cirkvi. Poneváč krajina rozčesnutá bola na dve strany, a kráľ Štefan s matkou svojou zdržoval sa v Prešporku opevnený, necítil sa byť bezpečným, a utiekal sa opäť o pomoc k Manuelovi, sľubujúc mu za ta Sriemsko. Tým spečatil svoj osud. So všetkých strán Uhorska hrnuly sa zástupy k Štefanovi III., vyhnaly Štefana IV. z krajiny. Utiekol k Manuelovi a tento pošinul vojsko svoje do Nišu. Sem prišli uhorskí vyslanci s prosbou: aby nenatískal im kráľa Štefana IV., ktorého nikto v Uhorsku nechce. Manuel prijal vyslancov nemilostive a, poslav vojsko k srbskému Belehradu, odišiel do Carihradu. Odtiaľ, rozmyslev si ináč vec, poslal Juraja Paläologa do Uhorska, aby vyjednával o priateľstve a mieri s týmto návrhom: „Poneváč je Manuel bez mužského potomka, Bela Gesovič, mladší brat kráľa Štefana III., vezme si Máriu, dcéru jeho a dedičku, za manželku; vychovaný a vzdelaný bude v cisárskom carihradskom dvore a stane sa nástupcom cisára. Dotiaľ, kým sa to stane, Bela s titulom cisárskeho kniežaťa (despota) podrží Dalmáciu, ktorá mu ako dedictvo po otcovi Gesovi prislúcha.“ Podmienky tieto Uhri prijali, ale potom sa im to rozležalo v hlave, že je to politická pasca; lebo tým spôsobom Dalmácia stala by sa bola cisárskou, od Uhorska neodvislou provinciou: teda odopreli tieto podmienky. Následkom toho Manuel dal Štefanovi IV. peniaze a vojsko, aby navrátil sa do Uhorska a domáhal sa opäť trónu.

Štefan IV. skutočne roku 1162 získal si a shromaždil okolo seba prívržencov, hlavne starovercov vo Sriemsku na oboch stranách Dunaja, tak že Štefan III. nútený bol obzerať sa po vojenskej pomoci v zahraničí. Poslal cisárovi Fridrichovi I. dary v cene 5000 mariek v striebre, ale pomoc od neho neprišla. Obrátil sa s prosbou na Vladislava II., kráľa českého, o pomoc, ale stavy české privolily len k tomu, že voľno je dobrovoľníkom ísť bojovať do Uhorska. — Lepšie na tom bol Štefan IV. na Potisí, lebo Manuel nielen poslal mu Andronika Kontostefanoviča na pomoc, ale i sám, prekročiv Sávu, vtrhol do Sriemska, kde ho staroverci slávnostnou processiou dľa obradu carihradského poctili. Odtiaľ poslal list na Štefana III. Činil mu v ňom výčitky, že bezprávne chopil sa meča proti mieru, medzi ním a Manuelom uzavrenému.

Medzitým Štefan III. roku 1163 obdržal veľkú pomoc z Čiech, náramný počet dobrovoľníkov, a mnohí z Uhrov prešli na jeho stranu. To keď zvedel Manuel, z pravo-dunajského Sriemska prešiel do ľavo-dunajského, do Báču, kde bolo sídlo staroverského arcibiskupa, a prv, než by sa bol dal do bitky, poslal Bohuta, rodom Moravana, ktorý ako križiak bol zostal v Carihrade, do leženia česko-moravského, aby Vladislava II., kráľa českého, odvrátil od vojny. Vladislav odkázal Manuelovi asi toto: „My nebojujeme proti tebe, ale proti Štefanovi IV., ktorý najprv pozbavil Štefana III. dedictva otcovského (údelného kniežatstva), potom i koruny kráľovskej. Jestli Štefan III. v niečom sa prehrešil proti tvojmu Veličenstvu, to naším rozhodnutím vyrovnáme.“ Jestli chápem dobre vec, rozhodnutie malo byť asi toto: Štefan III. dá sriemske údelné kniežatstvo mladšiemu svojmu bratovi Belovi, a Štefanovi IV., svojmu to strýcovi, tiež predošlé jeho údelné kniežatstvo (slovenské?), len aby sa odriekol koruny kráľovskej. Manuel súhlasil s tými podmienkami, lebo mu záležalo hlavne na tom, aby jeho miláček Bela ponechaný bol ako carihradsko-cisársky despot (knieža) v Srieme a Dalmácii. S uzavreným tak mierom spokojný bol i Štefan III., nie však Štefan IV.

Manuel darmo nahováral Štefana IV., aby prijal podmienky mieru, a nechav mu predsa Nikefora Chalufa na pomoc, navrátil sa do Carihradu.

Poneváč Štefan IV. nechcel sa podrobiť podmienkam mieru, Štefan III. chystal sa s celou silou uderiť naňho. Nikefor darmo nahovoril mu, aby sa nedal do bitky. Štefan dal sa do nej, a po utrpenej porážke dal sa na útek do Sriemska.

Manuel, uslyšav o víťazstve Štefana III., poslal vojsko do Sriemska, aby ho zachránil pre Belu, keby Štefan III. odvážil sa ho opanovať. Medzi tým časom, čo Manuel meškal s poslaním vojska, Štefan III., prekročiv Dunaj, octnul sa v Sriemsku a obliehal Zemlin, kam sa Štefan IV. bol zatvoril. Niektorí z posádky uplatení otrovili ho 11. apríla roku 1164.

Manuel, aby pomstil smrť Štefana IV. a zabezpečil Sriemsko a Dalmatsko Belovi Gesovičovi, s vojskom vtrhol do Sriemska a obliehal Zemlin. V tom Gregor a iní župani uhorskí prišli k nemu s holou hlavou a s povrazom na krku prosiť o prímerie. Štefan III., nemohúc ani od Nemcov ani od Čechov a Rusov obdržať pomoc, uzavrel mier s Manuelom a odstúpil mu Sriem i Dalmáciu. Manuel, nechav Michala Gabra v Sriemsku a Nikefora Chalufa v Dalmatsku, navrátil sa do Carihradu.

Uhri hneď po odchode Manuela popudili Tichomila, despotu srbského, proti Manuelovi; ale vec vyšla na svetlo, tak že Tichomil ledva dostal milosť u cisára Manuela. Napriek tomu Dionys, vodca uhorský, roku 1166 nenadále vtrhol do Sriemska. Manuel považoval to za urazenie mieru a vyslal Belu s jednou čiastkou vojska pod velením Alexia k dolnému Dunaju, len tak naoko, aby sa zdalo, že chce vtrhnúť do Potisia. S druhou čiastkou vojska poslal Leva Bateca, aby od černohorskej strany vrútil sa do Zagorie (Trans-Silvanie). S treťou čiastkou poslal Jána Dukasa, aby to učinil cez Čierne Karpaty do Byhorska. Medzitým Henrich, hraničný gróf Rakúska, s Teodorou, manželkou svojou, príbuznou to Manuela, išiel do Sardiky, kde sa Manuel zdržoval, zčiastky preto, aby ho smieril s cisárom Fridrichom, zčiastky však preto, aby vyžiadal Uhrom prímerie. Vyprostredkoval síce prímerie, ale smierenie s Fridrichom nepošťastilo sa, poneváč žiadal, aby Manuel zriekol sa názvu cisára rímskeho a uznal Fridricha za rímskeho cisára. Potom šiel do Uhorska, aby nahovoril Štefana, aby, zapudiv ruskú staroverskú manželku, vzal si Nemkyňu latiničku Agnesu, sestru jeho, za manželku, ba nahovoril ho, aby, dajúc sa do porozumenia s dalmátskymi županmi, vtrhol do Dalmatska. V tejto vojne však vykonal len to, že Nikefora Chalufa zajali. Manuel síce dozvedel sa o tom, poneváč však nastala zima, odišiel do Carihradu.

Manuel nasledujúceho roku 1167 prišiel s veľkým vojskom do Filipopolu. Sem sa dostavili uhorskí vyslanci; poneváč však neprišli k uzavreniu prímeria: odpravil ich a s nimi poslal jedného zo svojich, aby žiadal vydanie Nikefora a zahrozil im veľkou vojnou. Potom tiahol do Sardiky. Tu spozorovav, že v sieni Konstantínovej je na klenbe stojaca socha Uhrinky, socha Grékyne však ležiaca, rozkázal s nimi učiniť naopak. Manuel zostal tam, Andronika však poslal s vojskom. Andronik s jednou časťou vojska prekročil Dunaj, druhá časť vojska prekročila Sávu a tak obe vojská spojily sa pod Zemlinom. Okrem toho pošťastilo sa im chytiť jedného Uhra, od ktorého sa dozvedeli o stave vojska uhorského. Srazili sa Gréci s Uhrami, a to s ohromnou porážkou Uhrov.

Nastaly potom veľké zmeny i v Grécku i v Uhorsku. Manuelovi roku 1170 narodil sa syn, a tak Bela prestal byť jeho nádejným následníkom; odkázaný bol len na Uhorsko, a to bez Sriemska a Dalmatska. Aby Bela svojím časom, ako manžel jeho dcéry, nerobil si nároky na grécky trón, sväzok manželský medzi ním a svojou dcérou dal rozviazať a zasnúbil ho s Agnesou, sestrou svojej manželky, a Sriem i Dalmáciu spojil s dŕžavou gréckou. V Uhorsku medzi tým časom Štefan III. v 26. roku svojho života 4. marca roku 1173 umrel a pohrobený bol v Ostrihome. Jeho právnym následníkom bol jeho brat Bela, ale, keďže bol i rodom i carihradským vzdelaním staroverec, nastaly dve strany, rímsko-katolícka a staroverská. Rímsko-katolícka strana, obávajúca sa, že by Bela prajný bol starovercom, radila, aby sa buď čakalo na pôrod Agnesy, vdovy tehotnej (?) po Štefanovi III., alebo aby jeden z mladších jeho bratov (Arpád [Gotthard] a Gesa) povýšený bol na trón. Staroverská strana však bola za Belu a vypravila vyslancov do Carihradu, aby ho povolala na trón. Títo stretli sa už v Sardike (Triadici) s Manuelom, ktorý s vojskom odprevádzal Belu do Uhorska.

*

Bela III. Jánom protosebastom a inými gréckymi hodnostármi doprevodený bol do Stol. Belehradu a 13. januára 1174 korunovaný bol s privolením pápeža skrze Michala, arcibiskupa kaločského,[26] lebo arcibiskup Lukáč nechcel ho, ako rune uhorskej, ba i Jadru a pomorské mestá vytrhol z rúk Veneciánov. Keď roztržky v Carihrade prestávaly, Bela prekročil Dunaj, aby opanoval i Srbsko; potom však, keď Jesacius Angelus stal sa cisárom, a roku 1186 vzal si Máriu, dcéru Belovu, za manželku, Bela odstúpil mu ako veno Srbsko.

Bela bol múdry a opatrný politik; svojou činnosťou a vľúdnosťou získal si i predošlých neprajníkov, jeho kráľovský dvor bol slovanský, usporiadaný dľa vzoru carihradského: vydal prísne zákony k zabezpečeniu osôb i majetkov. Bol autokratom (samovládcom), neodvislým i od pápeža i od západného cisára, udržujúc i cirkevnú i politickú samostatnosť Uhorska. Dľa Manuelovi daného sľubu bol mu oddaný, nie ako vazali, ale ako jeho odchovanec a spojenec, poskytujúc mu pomoc vojenskú. Bol dobročinný nielen k rímsko-glagolským a rímsko-kyrillským kláštorom, ale i k staroverským, s apoštolskou stolicou nespojeným kláštorom. Zaoberal sa veľkou ideou, založiť veľkú slovanskú dŕžavu, obsahujúcu Uhorsko, Horvatsko, Dalmatsko, Bosnu, Srbsko, Česko, zakarpatskú Halič a Vladimír. Poneváč jeho mladší brat Gesa ešte bol na žive, aby po jeho smrti nestaly sa domáce nepokoje, roku 1185 dal syna svojho Imricha korunovať za kráľa uhorského; druhému synovi svojmu Ondrejovi roku 1188 nadobudol kráľovstvo Haliče a Vladimerie, hoci len dočasne trvavšie. Keď mešťania Splitu po smrti svojho arcibiskupa dľa svojho dosavádneho práva chceli si vyvoliť samostatne nového arcibiskupa, Bela im to právo odoprel. Darmo pápež Lucius roku 1182 dokazoval mu, že arcibiskupstvo splitské je bezprostredne podriadené apoštolskej stolici a patrí do patriarchátu veneciánskeho, Bela zostal pri svojom a za arcibiskupa ustanovil človeka uhorského (ugrina), menom Petra Chitila, predpokladajúc, že ako ugrin bude vernejší uhorskej korune.

Za jeho doby oživlo oduševnenie za vysvobodenie Palestíny zpod jha mahomedánskeho (tureckého), i sám on sa k tomu vybojovaniu sľubom zaviazal. Už okolo Turíc roku 1189 pritiahol cisár Fridrich s križiackym vojskom k hraniciam uhorským. Prijatý bol slávnostne a odprevadený bol 1000 jazdcami do Ostrihomu. Bavil sa u Belu štyri dni blahoslávne. Pri tej príležitosti Fridrich vymohol u Belu vypustenie Gesu z väzenia, aby sa pripojil ku križiakom. Na rozkaz Belov opravené boly cesty a mosty, naplnené zásobnice potravinami a určená bola i cena potravných článkov, kade mali ísť križiaci. Krem toho biskup Ugrin vyslaný bol s 2000 mužmi, aby križiakom ukázali cestu. Sám kráľ odprevadil Fridricha až po srbskú Moravu. Keď však križiaci nepriateľsky chovali sa v dŕžave gréckej, Bela odvolal Ugrina s tými 2000 mužmi nazpäť, tak že len Gesa s niekoľkými mužmi uhorskými zostal medzi križiakmi.

Poneváč skrze pápeža k vôli križiackym ťaženiam prísne zakázané boly nepriateľstvá medzi europejskými štátmi, Bela zastavil vojnu proti Veneciánom, roku 1190 uzavrel s nimi prímerie na dva roky a za správcu Dalmatska ustanovil Kalana, biskupa pečuchovského.

Medzi tým časom križiaci v Palestíne utrpeli veľké porážky, to však neodstrašilo Belu; činil nové prípravy k vojne svätej, ale 23. apríla 1196 umrel. Jeho starší syn Imrich, už za doby otca korunovaný a po smrti otca opäť korunovaný, stúpil na trón. Dosť skoro medzi ním a jeho bratom Ondrejom nastaly roztržky. Nebohý otec naložil mu, aby vyplnil jeho sľub križiacky a k tomu cieľu dal mu hojné poklady, ale on tie poklady upotrebil ku zbrojeniu proti Imrichovi. Od tohoto požadoval juhoslovanské údelné kniežatstvo, ktorým vládol Imrich ako „mladší kráľ“. To mu Imrich odoprel, napomínajúc ho, aby dľa vôle otcovej podujal križiacke ťaženie do Svätej Zeme. Darmo ho k tomu i pápež Coelestin III. roku 1197 napomínal a zahrozil mu i vylúčením z cirkvi, ak nesplní otcov sľub. Tým ostrejšie vystúpil proti nemu pápež Innocent III. roku 1198, ale docielil len to, že Andrej, ako údelné knieža Juhoslovanska, uznal nadvládu Imricha. Mier však dlho netrval, Andrej umienil si svrhnúť Imricha s trónu. Krajina bola rozčesnutá na dve strany i politicky i cirkevne. I jeden i druhý rozhadzoval peniaze a darovania majetkov, aby si získal prívržencov. Kde to nestačilo, prívrženci jedného odpadávali k druhému. Imrich zavolal na pomoc i nemeckých rytierov do krajiny a obdaril ich hojnými majetky, kde oni osadzovali Nemcov. Konečne Imrich so zbraňou roku 1199 oboril sa na Ondreja na pravej strane Dunaja, porazil ho a zahnal do Rakúska. Vplyvom Leopolda, vojvodu rakúskeho, hlavne pápeža Innocenta III. roku 1200 smieril sa opäť Imrich s Andrejom, navráťac mu juhoslovanské údelné kniežatstvo, ale podriadené korune.

Nezadlho potom nastalo Imrichovi zamestnanie v Bosne, kde boly vypukly rozbroje medzi Kulinom a Vukom. Vnuk jeho bol bán nad Zentou a Chlumom, Vuk, bán diokleanský. Tento, aby si získal pápeža Innocenta a zmocnil sa vlády nad Bosnou, poddal sa apoštolskej stolici. Následkom toho pápež roku 1200 vyzval Imricha, aby zbranne podoprel ho proti Kulinovi, ktorý držal stranu kacierskych patarenov (bogomilov), ktorí len seba považovali za opravdivých kresťanov. Medzitým Kulin tiež sa obrátil na pápeža a vyhováral sa, že pokladal patarenov za pravých kresťanov; prosil ho spolu, aby dal vyšetrovať ich učenie. Pápež ho vyslyšal a roku 1202 splnomocnil arcibiskupa splitského, Bernarda, a pápežského legáta, Jána de Casemaris, k vyšetreniu učenia patarenského. Obom pošťastilo sa roku 1203 obrátiť Kulina a jeho ľud k pravej viere rímsko-katolíckej. Následkom toho úloha Imricha v Bosne bola zakončená.

Práve toho času Imrich zamiešal sa i do Srbska, kde bol Štefan, brat Vukov, nadžupanom. I tento, aby sa zabezpečil pred Vukom, vyjednával s pápežom Innocentom III. o spojení sa s Rímom a žiadal ho o korunu. Imrich, ktorý si osoboval nadvládu nad Srbskom, prekazil to roku 1202 a vtrhol do Srbska, Štefana pozbavil hodnosti, Srbsko spojil s Bosnou Vukovou.

Tých nepokojov v Bosne a Srbsku použili Bulhari. Kalo-Jan vtrhol do Srbska. Imrich dal sa na pochod ta a nielen obránil ho, ale odňal Bulharom i čiastku ich územia. Kalo-Jan práve tiež dal sa vyjednávať s pápežom Innocentom o uniu. Následkom toho legát pápežský, Ján de Casemario, zadržal Imricha od ďalších nepriateľských krokov, aby neprekazil uniu, a napomenul ho, aby radšej vyplnil sľub otcov a tiahol do Palestíny. No naskytla sa Imrichovi príležitosť k výhovorke.

Práve vtedy, čo sa bavil Imrich v Srbsku, Veneciáni mali francúzskych križiakov na lodiach prevážať do Alexandrie a požiadali ich, aby prvej Veneciánov zabezpečili pred susednym nepriateľom. Križiaci teda dali sa dobývať Zaru a istrianské pobrežie. Následkom toho Imrich vyhováral sa, že nemôže sa dať na cestu do Palestíny, keď nútený je brániť zeme Uhorskej koruny proti Veneciánom. Pápež roku 1203 pohrozil Veneciánom vylúčením z cirkvi, ak nenechajú Zaru a istrianské pobrežie v pokoji.[27] Pri tej príležitosti Imrich požiadal pápeža, aby dovolil jeho synáčka Vladislava korunovať za kráľa uhorského. Innocent urobil i toto a písal arcibiskupom a biskupom, aby Vladislavovi složili prísahu vernosti, spolu i zasľúbili poslušnosť správcovi krajiny, ktorý mal byť ustanovený.

Tohože času vypukla i vojna medzi cisárom Ottom a jeho sokom, Filipom. Pápež požiadal Imricha, aby podporoval cisára: teda i z toho ohľadu Imrich nemohol sa dať na pochod do Palestíny. Pápež napomenul Andreja, aby aspoň on už raz dal sa na križiacku vojnu. Andrej sľúbil, ak mu dá Imrich na cestovné trovy; Imrich nemal peňazí nazbyt a odoprel mu ich. Z toho, ako i preto, že Andrej ztratil nádej na korunu kráľovskú, povstala nenávisť, vojna, ba temer už i bitka medzi nimi. Keď už vojská oboch zoči-voči stály proti sebe, Imrich, majúc v ruke kráľovské žezlo, so smelým čelom šiel medzi vojsko Andrejovo a zvolal: „Uvidím, kto sa opováži zamočiť svoj meč do krvi kráľa svojho!“ Povstalci, tým hrdinským činom prekvapení, stáli ako ohromení a, oľutujúc svoju nevernosť, podrobili sa jemu a vydali Andreja rukám jeho. Imrich zajatého dal uväzniť. Uväznenie Andreja, ako križiackeho sľúbenca, stalo sa proti privilégiam križiackym: teda pápež poslal legáta svojho do Uhorska, aby ukrotil Imricha, vysvobodil Andreja z väzenia a smieril ho s Imrichom.

Imrich bol človek prchlivý a nerozvážlivý a preto ešte i na sklonku života svojho mal potržky s pápežom. Francúzskym mníchom latinského obradu v Šumave (Sumigii, Sumich) nedovolil, aby si po smrti svojho opáta vyvolili jedného zo svojich, ale z mníchov glagolských, ba dovolil arcibiskupovi splitskému, aby to opátstvo opanoval. Tento zbranne oboril sa na mníchov francúzskych a vyhnal ich, uvedúc glagolskvch mníchov do toho kláštora. Čo keď zvedel pápež, v liste od 16. apríla roku 1204 ostro pokarhal ho, že hoci v Uhorsku je i mnoho kláštorov gréckych (kyrillských), netrpí ani len jeden kláštor latinského obradu. Napomenul ho, aby predošlých mníchov nazpäť ta uviedol a dovolil im, aby si svojho opáta vyvolili.

Práve toho času pápež prijal Kalo-Jana, bána Bulharov a Vlachov, do lona rímsko-katolíckej cirkvi a poslal mu i kráľovskú korunu; skrze legáta svojho Leva žiadal od Imricha, aby navrátil Kalo-Janovi i tú časť územia, ktorú mu bol roku 1202 odňal. Imrich, pod zásterou, že chce s legátom vyjednávať o tom, povolal legáta na jeden dunajský ostrov pri Chráme; dal ho však lapiť a uväzniť. Pápež následkom toho zaslal na Imricha list, v ktorom činí ostré výčitky nevďaku za dobrodenia, ktoré mu bol preukazoval. Imrich odprosil pápeža, a pápež pochválil ho za to, že legáta vypustil z väzenia.

Imrich, smierený s pápežom, žiadal tohoto, aby dovolil korunovať jeho synáčka Vladislava, a to skrze arcibiskupa kaločského, poneváč po smrti Joba, arcibiskupa ostrihomského, ostrihomský arcibiskupský stolec nebol zaplnený. Korunovanie uskutočnilo sa v Stolnom Belehrade 20. augusta roku 1204.

Posledná starosť chorého Imricha bola ustanoviť maloletému synáčkovi tútora a správcu krajiny; za takého ustanovil brata svojho Andreja. Umrel v Jágri 30. novembra 1204 a tam je i pohrobený.

*

Vladislav III. mal krátke živobytie. Andrej síce oznámil pápežovi Innocentovi smrť Imricha a sverené sebe tútorstvo a spravovanie krajiny, ale pápež málo mu dôveroval. V prvom liste kládol mu na srdce svedomité plnenie povinnosti tútora a správcu krajiny; v druhom liste napomína ho, aby poklad, ktorý mu nebohý kráľ zanechal, vynakladal len dľa vôle zomrelého; v treťom liste, aby dôchodky vdovy a matky neskracoval a kráľovské majetky neodcudzoval. V ďalších listoch napomína duchovenstvo a ľud, aby bol verný korunovanému Vladislavovi, s nevernými nedržal; aby sa choval dľa nariadení arcibiskupa kaločského a byhorsko-velehradského (veľko-varadínskeho), ktorým dal tú moc, aby toho, ktorý by sa Vladislava, jeho matku a jej príbuzných v právach, imaniach a dôchodkoch ukracovať opovážil, potrestali vylúčením z cirkvi. Tušenie pápežovo nebolo bezzákladné. Medzi matkou kráľovou, Konstanciou, a pyšnou, vládobažnou manželkou Andrejovou, Gertrudou, dosť skoro povstaly trenice, tak že Konstancia s Vladislavkom a s korunou utiekla do Viedne k Leopoldovi, arcivojvodovi rakúskemu. Že medzi Andrejom a Leopoldom nevypukla vojna, bolo to, že Vladislav už 7. mája 1205 umrel. Ugrin, biskup rábsky, odniesol jeho mŕtvolu z Viedne a pohrobil v Stolnom Belehrade.

*

Andrej II., cestou priateľskou obdržav korunu od Leopolda, 29. mája bol korunovaný v Stolnom Belehrade. Jeho nešťastím bolo, že čo činil, to nekonal dľa vôle svojej, ale dľa vôle svojej nemeckej pyšnej a lakomej manželky, Gertrudy, dcéry to Bertolda, kniežaťa meránskeho; hodnosti a majetky neudeľoval vlastencom zaslúžilým, ale cudzozemcom a lichotným miláčkom Gertrudiným. Už roku 1205 Ján, arcibiskup kaločský, prenesený bol na arcibiskupský stolec ostrihomský, za arcibiskupa kaločského vyvolený bol Bertold, prepošt bambergský, brat to Gertrudy. Pápež Innocent III. nechcel ho potvrdiť, poneváč nemal 30 rokov a potrebnej učenosti; Andrej ho však ponechal v Kaloči ako „vyvoleného arcibiskupa“.

Andrej zamiešal sa do vecí zakarpatských a roku 1206 Daniela, syna Romana Mstislaviča, ustanovil za knieža Vladimírska, Jaroslava, syna nadkniežaťa Vsevoloda, však za knieža Haliče; odtiaľ spiechal domov, poneváč Gertruda porodila mu syna Belu. Ku slávnostným krsteninám dostavil sa i Eckbert, starší brat Gertrudin, biskup bambergský, prinesúc blahoželanie pápeža Andrejovi, a za to obdržal hojné majetky, hlavne vo Spiši. Nateraz však nezostal v Uhorsku, ale navrátil sa do Bambergu. Keď potom obvinený bol, že i so svojím bratom Henrichom, hraničným grófom Istrie, mal účasť roku 1208 na zavraždení cisára Filipa, oba boli vyhnaní a prišli do Uhorska.

Poneváč Bertold, vyvolený arcibiskup kaločský, viedol život bezpustný, napomenul ho pápež a zahrozil mu shodením, ak sa nepolepší. Napriek tomu Andrej vyznačil ho nehodného a vymenoval ho roku 1209 za bána Slavonie. Ešte toho roku Adolf, spišský prepošt, ktorý so svojou sestrou podobne prišiel do Uhorska a mnohé dobré služby vykonal Andrejovi a Gertrude, obdržal pozemok nad Popradom vo Spiši Eckbertovej, pre seba i sestru svoju a jej pokrevných.

Neporiadne a márnotratné konanie Andreja malo za následok, že vlasteneckí veľmoži spikli sa proti nemu a roku 1210 vypravili poslov do Carihradu, kde sa Gesa, brat kráľa Belu III., od roku 1192 zdržoval, aby ho povolali na trón. Keď však tí poslovia vo Splite chceli stúpiť na loď, Domald, tamný gróf, dal ich lapiť, sputnať a odviesť do Uhorska.

Ešte ani to nebezpečenstvo, z ktorého len náhodou vyviazol, nepriviedlo Andreja k rozumu a pokračoval i ďalej v pochlebovaní Bertoldovi. Sotvaže mu roku 1212 vymohol u pápeža uznanie za arcibiskupa, dal sa do svady so svojím bratom Jánom, arcibiskupom ostrihomským, požadujúc také práva, aké má arcibiskup ostrihomský. Pod vlivom kráľa uzavrená bola medzi nimi smluva, dľa ktorej Bertold bol by mal ešte väčšie práva, než arcibiskup ostrihomský. Pápež však vyhlásil tú smluvu za neplatnú. Andrej, aby ho uspokojil, vymenoval ho za vojvodu Zahorska (Trans-Silvanie), potom i za župana Bodrogskej a Báčskej stolice. Okrem toho nielen križiackym rytierom (templárom) daroval veľké majetky v Zahorsku, ale i ich priora vymenoval za bána Horvatska. Keď bývalý biskup babenbergský, Eckbert, pre akési zločiny obžalovaný bol u pápeža, Andrej roku 1213 uprosil pápeža, aby to prajne dal rozsúdiť.

Medzi tým časom staroverci za Karpatmi vzbúrili sa proti kniežaťom, ktorých Andrej bol ustanovil v Haliči a Vladimirii, a zahnali ich. Poneváč tie zeme od roku 1207 stály pod nadvládou Andrejevou, Andrej roku 1213 tiahol ta s vojskom svojím, aby urobil poriadok. Obyvatelia tamní požiadali ho, aby on dal im kráľa. Ale keď svojho prvého syna Belu bol ustanovil za vojvodu Slovenska a umienil ho dať korunovať za „mladšieho kráľa“, sľúbil im za kráľa svojho druhého syna, Kolomana.

Kým sa Andrej bavil za Karpatmi, dialy sa doma v Uhorsku smutné veci. Andrej pred svojím odchodom ustanovil Gertrudu, Bertolda a bána Banka (Vaňka?) Bora, ako palatína, za správcov krajiny. Ako nenávidený bol Bertold, poznať z toho, že spiklenci nenazdajky vrazili do jeho arcibiskupského domu v Kaloči, ubili ho a boli by ho i zabili, keby ho domáci kňazi a sluhovia neboli zachránili. Staly sa ešte hroznejšie veci. Bána Banka mrzelo, že vlastne Gertruda a Bertold vedú správu krajiny a jeho si nevšímajú. Okrem toho prihodilo sa, že jeho manželka bola návštevou v kráľovskom paláci a bujný Bertold, s vedomím Gertrudy, spáchal na nej násilie. Toto roku 1214 zavdalo podnet k pomste a spiknutiu. Keď vybraná spoločnosť, v ktorej okrem Gertrudy a Bertolda boli i Eckbert, bývalý biskup babenbergský, a Leopold, vojvoda rakúsky, zabávala sa pod holým nebom v stánku, spiklenci vtrhli ta a zavraždili Gertrudu. Eckbert, Leopold a Bertold, uchváťac i poklady Gertrudine, dali sa na útek za hranice.

Andrej, dostanúc zprávu o tom, čo sa stalo v Uhorsku, pretrhol svoje konanie za Karpatmi a spiechal domov. Dozvediac sa však, že celá krajina je proti nemu pobúrená, tak že chcú ho sosadiť s trónu a posadiť naň Belu, miernil sa, aby sa veci ešte nezhoršily. Potrestal pohlavárov spiknutia a zavraždenia Gertrudy len tým, že im odňal majetky. Okrem toho, aby utíšil krajinu a zamedzil domáce zápletky, Belu, ako vojvodu Slovenska a následníka trónu, dal korunovať za „mladšieho kráľa“. Uvedúc ako-tak pokoj v krajine, obrátil zrak svoj opäť za Karpaty.

Za Karpatmi kniežatá, vyhnaté z Haliče a Vladimirie, požiadaly Lešku, kráľa poľského, o pomoc. Vyrovnanie stalo sa tak, že tamtie kniežatá obdržaly isté hrady vo Vladimírsku, Leško zasnúbil dcérušku svoju Salome s Kolomanom, Haličania prijali ho za kráľa a pri podržaní kyrillského obradu spojili sa s apoštolskou stolicou. Následkom toho Andrej požiadal pápeža Innocenta, aby privolil k podmienke obradu a ku korunovaniu Kolomana za kráľa Haliče skrze arcibiskupa ostrihomského. Stalo sa toto roku 1215 pri assistencii biskupa krakovského.

Andrej, ako bol roku 1214 sľúbil pápežovi Innocentovi III., konečne činil prípravy k podujatiu križiackeho ťaženia do Palestíny. Čo ho asi pohlo k tomu? Po smrti Gertrudy hľadal si nevestu, a to Jolantu, dcéru Petra Courtenai, grófa z Auxerre, a Jolanty, sestry Balduina a Henricha, latinských cisárov v Carihrade: teda kochal sa asi nádejou na trón v Carihrade. Skutočne, 11. júna 1216 umrel bezdetný Henrich, druhý cisár latinský, a povstaly dve strany: jedna bola za Petra Courtenai, druhá za Andreja, a vyslala i slávnostné vyslanstvo k nemu do Uhorska, aby mu oznámilo vyvolenie. Andrej dal to na vedomie pápežovi Honorovi III., žiadajúc ho o potvrdenie toho vyvolenia. Pápež listom od 30. januára 1217 odhováral ho od toho a dôrazne kládol mu na srdce, aby už raz splnil svoj križiacky sľub. Medzitým protivná strana podobným vyslanstvom poctila Petra, a pápež prišlého do Ríma korunoval za latinského cisára.

Andrej konečne odhodlal sa na pochod nie do Carihradu, ale do Palestíny. Učinil závetný poriadok, dľa ktorého, keby sa nenavrátil, nástupcom jeho má byť „mladší kráľ“ Bela, po ňom haličský kráľ Koloman, po nich, keby bezdetní umreli, tretí jeho syn Andrej. Za správcov krajiny ustanovil Jána, arcibiskupa ostrihomského, a Pontiusa, priora križiackych rytierov, bána to horvatského. Akýmkoľvek spôsobom sa dalo, shŕňali peniaze, tak že ani posvätené kalichy neušetrili, ba vylúpali i drahokamy a perly i z koruny Gizelinej a na peniaze obrátili. Andrej najal 10 korábov od Veneciánov, a to za odstúpenie im jednej čiastky dalmatského pobrežia a za veľmi ťažké podmienky. Odovzdal „mladšieho kráľa“, Belu, opatere Bertolda, ktorý medzitým stal sa patriarchom voglejským (aquilejským), a dal sa na pochod 17. augusta cez Záhreb do Splitu. Ale že sa tam shromaždilo veľké množstvo mužstva domáceho a zahraničného, nútený bol najať ešte splitské a ankonské lode za drahé peniaze. Až 20. augusta pohol sa a 8. septembra dorazil na ostrov Cyprus a odtiaľ do Svätej Zeme, kde u Ptolomäi 3. novembra položili sa táborom, 4. novembra prekročili Jordán, 13. novembra táborili u jazera Galilejského, 3. — 8. decembra obliehali hrad bez výsledku, okolo Vianoc (25. decembra) bojovali v horách Libanonských, ale pre zimu a hlad vrátili sa do Ptolomäi. Dňa 7. januára 1218 Andrej a Hugo, kráľ cypruský, tiahli do Tripolu. Tam Hugo umrel. Následkom toho, ako i pre svoju chorobu a pre nesvornosť medzi križiackymi vodcami, odhodlal sa k návratu cez Antiochiu, kde Lev, kráľ armenský, zasľúbil mu dcéru svoju, ako i nástupníctvo pre Andreja, najmladšieho syna jeho. No darmo ho Lev zdržoval, darmo i patriarcha jeruzalemský pohrozil mu vylúčením z cirkvi, ak opustí križiacku vojnu, Andrej zostal pri svojom úmysle. Obávajúc sa víchrov na mori, dal sa na cestu po suchu. Cez Malú Áziu šiel do Nicäi. Odtiaľ vzal Máriu, dcéru cisára Teodora Laskarisa, za nevestu pre „mladšieho kráľa“ Belu. Potom šiel do Bulharska, kde ho Ján Asien dotiaľ nechcel prepustiť, kým mu svoju dcéru nesľúbil za manželku. Konečne vo februári prišiel domov bez slávy a groša.

Uhorsko, berúc sa do Palestíny, opustil vo smutnom —, navráťac sa domov, našiel ho v najhoršom stave. Sám to hneď po svojom návrate vyznáva pápežovi Honorovi III., píšuc mu: „Našli sme Uhorsko roztrhané a všetkých kráľovských dôchodkov pozbavené, a to síce tak, že nebudeme môcť ani vyplatiť dlhy, ku ktorým sme sa na ceste svojho putovania boli zaviazali, ani za 15 rokov uviesť krajinu do predošlého stavu. Od Vašej Svätosti žiadame, aby ste ráčili tak úplne upotrebiť súdu a prísnosti svojej stolice proti páchateľom toľkého zločinu, ako duchovným, tak i svetským osobám, aby žiadnym podnebím kresťanským, kamkoľvek utiekli, alebo by utiekli, nemohli byť ukrytí.“ Je pravda, že pred odchodom svojím ustanovil Jána, arcibiskupa ostrihomského, za svojho námestníka a správcu Uhorska, ale oligarchovia, nevšímajúc si jeho moci, zahnali ho z krajiny, utískali ľud a rabovali.

Medzi tým časom, čo Andrej bol v Palestíne, Štefan, knieža Srbska, spojil sa s apoštolskou stolicou a pápež Honor III. dal ho korunovať za kráľa. Tým spôsobom Srbsko stalo sa neodvislým od koruny uhorskej.

Za Karpatmi roku 1219 stala sa zmena. Mstislav ruský nenazdajky oboril sa na Halič a vyhnal odtiaľ Benedikta, námestníka kráľa Kolomana. No s jednej strany Koloman, s druhej strany Daniel vladimírsky, s tretej strany Leško, kráľ poľský, vtrhli do Haliče. Mstislav najal Kumánov na pomoc, zvíťazil a opäť opanoval Halič, ba lapil a zajal i Kolomana. S týmto bol zajatý i Sudislav, ktorý naklonil Mstislava k prijatnej smluve s kráľom Andrejom. Dľa smluvy mal Andrej, tretí syn jeho, vziať si dcéru Mstislavičku a obdržať Halič ako veno. Následkom toho haličský ex-kráľ Koloman roku 1220 vrátil sa do Uhorska.

Poneváč Ján, arcibiskup ostrihomský, ktorý sa navrátil z nespravedlivého vyhnanstva, ako i pápež a „mladší kráľ“ Bela doliehali na Andreja, aby už raz prikročil k oprave smutného stavu krajiny: najprv ustanovil sudcov, ktorí by chodili po krajine a vyšetrovali darovacie listiny (diplomy) či sú správne, alebo ľstivé, podstrčené a falošné; — zeme bezprávne užívané odňali a právnym vlastníkom navracali. Z toho povstaly svady a nepokoje; jedni so svojimi nárokmi a sťažnosťami obracali sa na „kráľa staršieho“, Andreja, druhí na „kráľa mladšieho“, Belu, čo zavdalo podnet roztržke medzi Andrejom a Belom, ktorý mal svoju vlastnú vládu a správu svojej (slovenskej) vojvodiny. Poneváč Andrej nazdával sa, že ho jeho manželka popudzuje proti nemu, chcel ho s ňou rozsobášiť, ale pápež to zabránil a prikázal biskupom, aby smierili otca so synom, zahroziac vylúčením z cirkvi tých, ktorí by poslušnosť odopreli. Následkom toho roku 1222 svolaný bol snem. Uzavretia toho snemu, kráľom potvrdené, menujú sa „zlatou bullou“.

Tá „zlatá bulla“ nie je demokratická, ale aristokratická, majúc ohľad len na šľachtu, nie na ujarmený ľud. Poneváč tá „zlatá bulla“ bola základom takrečenej „ústavy uhorskej“, za potrebné pokladám obznámiť s ňou. Obsahuje v sebe toto:

„Kráľ, ak nebude dôležitou prácou, alebo chorobou prekazený, je povinný každoročne vo sviatok sv. kráľa (Štefana) vydržiavať slávnostné zasadnutie v Belehrade. Keby nemohol dostaviť sa ta, palatín miesto kráľa bude tam, aby vyslyšal rozopre. A všetci zemäni, ktorým sa bude ľúbiť, môžu sa tam shromaždiť. Kráľ a jeho nástupci nesmú zemana uväzniť, alebo trestať, dokiaľ je nie pred súd pohnaný a odsúdený. Kráľ nedá od pozemkov zemianstva vyberať dane a dobrovoľné dary. V ich domoch a dedinách len povolaný sa ubytuje. Nebude ani od poddaných cirkevných požadovať nejaké poplatky. Ak umre zemän bez syna, jeho dcéra obdrží štvrtú čiastku z jeho imania, s ostatným imaním naloží dľa svojej vôle. Ak umrel nenadále a tak neučinil poriadku, imanie pripadne jeho najbližším príbuzným; keby nemal príbuzných, imanie pripadne kráľovi. Nadžupani nie sú oprávnení vyniesť rozsudok nad imaním zemänov, vynímajúc vo veciach peňažných a dežmových. Sudcovskí grófi nadžupana (podžupani) môžu súdiť len ľudí príslušného hradu (župy), nie iných. Nad zlodejmi a zbojníkmi majú súdiť kráľovskí biloši (slúžni), ale v prítomnosti nadžupana. Obyvatelia osád nie sú povinní udať pod prísahou zlodejov, ako to bolo dosaváď vo zvyku. Keď kráľ podujme vojnu von z krajiny, zemäni nie sú povinní ísť s ním, len na jeho útraty; ani po jeho návrate nesmú byť postavení pred vojenský súd. Keby však nepriateľ vtrhol do krajiny, sú všetci povinní dať sa na vojnu. Podobne, keď kráľ chce viesť vojsko von z krajiny, všetci, ktorí majú majetok grófsky (v léno obdržaný), sú povinní ísť na vojnu na útraty kráľa. Palatín súdi všetkých obyvateľov krajiny bez rozdielu; nesmie však process zemänov, jestli ide o ztratu hlavy a majetku, zakončiť bez vedomosti kráľa. Ako sudca nesmie mať iného námestníka, okrem jedného zo dvora kráľovského. Gróf v kráľovskom dvore (judex curiae), keď sa zdržuje na kráľovskom dvore, môže súdiť kohokoľvek a pravotu na dvore započatú zakončiť kdekoľvek. Ak sa zdržuje na svojom statku, nesmie pristalca (pristaldum) dovoliť, ani stránky predvolať. Keď krajinský veľmož, ktorý mal úrad, vo vojne padne, jeho úrad udelený bude synovi, alebo bratovi. Keď zemän padne vo vojne, jeho syn obdrží odmenu, ako sa bude ľúbiť kráľovi. Hostia (hospites, cudzozemskí prišelci), mužovia to priateľskí, bez privolenia krajinskej rady nemôžu byť na nejakú hodnosť povýšení. Manželky umrelých, alebo právoplatne na smrť odsúdených, alebo v súboji padlých, alebo na akýkoľvek spôsob zahynulých, nesmú byť vena pozbavené. Veľmoži majú (kráľovský) dvor tak sprevádzať alebo tak cestovať, aby chudobní skrze nich neboli utískaní a olúpení. Nadžupan, ktorý sa tak nechová, ako sa na jeho úrad sluší, alebo ľud svojej župy nivočí, ak mu je to dokázané, bude pred celou krajinou potupne svojej hodnosti zbavený a k nahradeniu zrabovaného prinútený; (kráľovskí) stajníci, psiari a dravciari nesmú sa opovážiť ubytovať sa v dedinách šľachtických; kráľ nebude udeľovať celé županstvá a úrady ako dedičné; nikto nemá byť pozbavený majetku, ktorý si bol za verné služby nadobudol; kráľ dovoľuje šľachticom bez prekážky ísť k jeho synovi, ako od staršieho (kráľa) k mladšiemu (kráľovi), a nemajú byť preto vo svojom majetku poškodení; toho, ktorého kráľov syn (Bela) právoplatne odsúdil, kráľ starší neprijme, ani pravotu, ktorá ním započatá, ale zakončená nebola; i kráľov syn so svojej strany to isté učiní; príslušníci hradu (jobagiones castri) považovaní majú byť dľa svobody, ktorú im svätý kráľ (Štefan) bol udelil; podobne i hostia (hospites, prišlí z cudzozemská), z ktoréhokoľvek národa, dľa tej svobody, ktorá im pôvodne udelená bola; dežmy nemajú byť v peniazoch odoberané, ale v tom, čo prináša zem, víno a obilie, majú byť prijímané; keby biskupi boli proti tomu, kráľ ich v tom nebude podporovať; biskupi nie sú povinní dežmu zo statkov šľachty pošlú dať pre kone kráľovské, ani ich poddaní svoju dežmu zaniesť na kráľovské statky; naše svine nesmú byť pasené v horách a na lúkach proti ich vôli; kráľovské peniaze majú byť každoročne od Veľkej noci do Veľkej noci platné, a denáre majú byť také, aké boly za času kráľa Belu (prvého); grófmi nad mincami komory, úradníkmi nad soľovarmi a daňobermi majú byť krajinskí šľachtici, Izmaeliti (Magari, t. j. mahomedánski Bulhari a Kumáni) a Židia nemajú byť k tomu ustanovení; soľ nemá byť umiestená vo vnútri krajiny, ale len v Sabolči a Regéczi (Segedíne) a na hraniciach; pozemky nemajú byť darúvané von z krajiny, ak sú však niektoré darované alebo predané, majú byť ľudu krajinskému za výkupné nazpäť dané; daňovanie kuninami (mardurinae) bude dľa spôsobu kráľa Kolomana sa diať; toho, ktorý právoplatne bol odsúdený, nesmie žiaden mocný pod ochranu brať; nadžupani majú užívať svoje právne službové dôchodky; ostatné, čo kráľovi patrí: čbery (vína a obilia), dane a dobytok a dve tretiny z dôchodkov hradu (župy) obdrží kráľ; vynímajúc štyroch krajinských barónov, totižto palatína, bána, grófov dvoru kráľa a kráľovny, nesmie nikto mať dva štátne úrady“.

Pozoruhodné je zakončenie „zlatej bully“, kde stojí, že siedmy jej odpis má byť u palatína: „lebo on má ustavične mať pred očima pôvodinu, v žiadnych tých veciach neodbočiť sám, ani nedovoliť, aby kráľ, alebo šľachtici, alebo kto iný odbočil od nich, aby títo šľachtici nielen svoju svobodu užívali, ale i Nám a Našim nástupcom vždycky vernými boli a kráľovskej korune podlžná poslušnosť nebola odoprená. Jestli by sme My a kto z Našich nástupcov kedysi proti Nášmu nariadeniu konať chceli, mocou tohoto obdržia biskupi, iní veľmoži a šľachtici Nášho kráľovstva, vôbec a jednotlive, prítomní, budúci a ich potomci svobodné právo proti sa postaviť a protirečiť, bez obvinenia z nejakej nevernosti.“[28]

Ako vidno zo samej „zlatej bully“, bola ona mierená proti kráľovi Andrejovi a nebola mu po chuti. Tak sa zdá, že ho popudilo v nej obsažené uznanie samostatnosti Belovej, ako mladšieho kráľa a vojvodu (Slovenska): teda ho jej pozbavil. Bela i so svojou manželkou roku 1223 utiekol do Rakúska k arcivojvodovi Leopoldovi. Tento nielen že mu dal útočište, ale i ujal sa ho zbranne; vtrhol do Uhorska a pustošil jeho hraničné územie; Andrej však to isté mu popáchal na hraničnom území Rakúska. Pápež Honor III., aby ďalšiu vojnu prekazil, nielen listovne napomenul i otca k láske otcovskej, i syna k poslušnosti synovskej, ale požiadal i kráľa českého a kniežatá Rakúska i Gorutanska, aby to smierenie otca so synom podporovali. Smierenie stalo sa až roku nasledujúceho. Belovi, ako „mladšiemu kráľovi“, sveril Andrej správu Horvatska a Dalmatska.

I v inom ohľade nevšímal si „zlatej bully“. Aby do poriadku uviedol dôchodky koruny, pokračoval vo vyšetrovaní neriadnych a ľahkomyseľných darovaní, menovite tých, ktoré od roku 1211 bol ustavične udeľoval nemeckým križiackym rytierom (Joanitom) v Zahorsku (Trans-Silvanii). Ich ochrane sverené boly hranice nad riekou Borza (Burza) proti zakarpatským Kumánom; ale natoľko zmocneli, zbohatli a nemeckými kolonisty (osadníkmi) svoje panstvo rozšírili, že temer boli na tom, založiť nemecko-rytiersku krajinu, temer od kráľa uhorského i politicky i cirkevne neodvislú a len pápežovi podriadenú. Kráľ Andrej už roku 1222 zrušil im udelené darovania. Pápež Honor ujal sa ich a oni sa osvedčili, že sa i mečom postavia proti Andrejovi. Andrej následkom toho tiahol s vojskom proti nim a zahnal ich. Z toho povstaly mu zápletky s pápežom Honorom († 1227) a jeho nástupcom Gregorom IX. Oba na tom stáli, že odnímať majetky cirkevné, Bohu (vlastne biskupstvám, kláštorom a rádu nemeckých rytierov) darované, je svätokrádežou. Kráľ Andrej nevšímal si toho a pokračoval vo vyšetrovaní ľahkomyseľných darovaní a úlohu túto roku 1224 preniesol na syna svojho Belu, sveriac naňho správu Zahorska (Trans-Silvanie) a Potisia, Kolomanovi však sveriac správu Horvatska a Dalmatska.

Medzi tým časom rozviklaly sa priatelské pomery v zakarpatskej Haliči medzi Mstislavom a tretím Andrejovým synom Andrejom, zaťom to Mstislava, tak že Andrej ušiel do Uhorska k otcovi, žiadať ho o pomoc. Kráľ Andrej následkom toho roku 1226 tiahol s vojskom za Karpaty. Utrpel síce porážku, haličský bojar Sudislav však vyprostredkoval mier, a to taký prajný, že Mstislav podržal si len Ponisie (Podolsko), haličský trón však oddal zaťovi.

Sotva sa navrátil zpoza Karpatov, prišly z Ríma listy od pápeža Gregora IX., vyzývajúce k novému bojovaniu v Palestíne a zapovedajúce každé roztržky medzi štátmi v Europe. Listy týkaly sa i Andreja, ktorý roku 1228 činil prípravy k podpore rakúskeho Henricha proti svojmu otcovi Fridrichovi. Táto vojna následkom listov pápežských vystala. Hlas pápežov zostal bez výsledku. Kráľ Andrej ospravedlňoval sa, že už (roku 1217) sľub otcov vyplnil; Ugrin, arcibiskup kaločský, sa vyhováral, že má mnoho práce s obracaním kacírskych patarenov v Bosne; Robert, arcibiskup ostrihomský, rodom z belgického Lüttichu, chystal sa síce ku križiackej vojne, ale musel to podujatie pretrhnúť. Prihodilo sa totiž, že zakarpatskí (moldavskí) Kumáni, asi pod vlivom nemeckých rytierov, skrze dominikánov obznámení boli s katolíckou vierou, sľúbili, že sa postavia pod ochranu uhorskej koruny a prijmú katolícku vieru, žiadajúc, aby u nich učinené boly primerané cirkevné poriadky. Arcibiskup Robert išiel ta osobne, spojil Kumániu so starodávnym (staroverským) milkovským biskupstvom Székelyov a Vlachov, potlačil meno milkovského biskupstva a nazval ho biskupstvom Kumánov.[29] Tým spôsobom získalo Uhorsko prírostok za Karpatmi, radosť nad tým však obrátila sa doma na žalosť.

Bela, k tomu od otca splnomocnený, pokračoval vo vyšetrovaní majetkov, ale nespokojenci spikli sa ku zavraždeniu kráľa a jeho synov a vypravili posla s listom ku Fridrichovi II., vojvodovi rakúskemu, ponúkajúc mu uhorskú korunu. No posol bol lapený a zradcovia pohnaní pred súd. Bela nepotrestal ich na hrdle, ale na majetku. — Ako Bela v Uhorsku, tak i jeho brat Koloman pokračoval v Horvatsku a Dalmatsku, ale keď sa dotkol i majetku nemeckých rytierov, zahrozil mu pápež vylúčením z cirkvi, ak nenavráti im odňaté majetky.

Všetko to nestačilo naplniť prázdnu kapsu Andreja; dal raziť zlé peniaze, povýšil cenu soli, predával úrady a nad kráľovskými dôchodky proti „zlatej bulle“ ustanovoval Židov a Izmaelitov (mahomedánskych Bulharov a Kumánov), ktorí nielen sdierali ľud, ale ho nútili i k odpadlíctvu od kresťanstva a ako otrokov kupovali a predávali. Konečne pápež Gregor IX. roku 1231 dal biskupom moc upotrebiť cirkevné tresty proti duchovným a svetským osobám, áno i proti kráľovskej rodine, aby odstránené bolo zlo a pohoršenie. Následkom toho Andrej ešte toho roku svolal snem a obnovil „zlatú bullu“. Kto nedostál slovu, bol Andrej, tak že arcibiskup Robert roku 1232 vyhlásil interdikt (zápoveď bohoslužby) nad krajinou, vylúčenie z cirkvi však nad Dionýzom, palatínom, a Samuelom, komorským županom, ktorí nedbalosť kráľa podporovali a k svojmu prospechu zneužívali. Andrej preto, rozhnevaný na Roberta, odňal mu Pohran. Keď Robert odvolal vynesený cirkevný trest, navrátil mu Pohran, ale sa nenapravil. Robert vyslovil teda vyobcovanie z cirkvi i nad ním. Následkom toho Andrej plačlivým listom prosil pápeža, aby ho i krajinu od cirkevného trestu osvobodil, sľubujúc polepšenie a uskutočnenie „zlatej bully“, akonáhle navráti sa zpoza Karpatov, odkiaľ jeho syn Andrej bol vyhnaný, aby ho nazpäť posadil na haličský trón. Toto sa mu nepošťastilo. Akonáhle navrátil sa domov a pápežskému legátovi zasľúbil uskutočnenie „zlatej bully“, rozšíril výsady duchovenstva. Sľub ten nielen on potvrdil prísahou, ale i jeho synovia. Následkom toho pápežský legát odvolal cirkevný trest. Pápež nedôveroval sľubu a naložil legátovi, aby, ak nebude uvedený poriadok do krajiny, upotrebil opäť cirkevné tresty proti zlým radcom kráľa, vynímajúc kráľa a synov jeho.

Uvedenie poriadku do krajiny zastavila vojna proti „svadlivému“ Fridrichovi II, vojvodovi rakúskemu, ktorý číhal na príležitosť využiť nesvárov v Uhorsku. Zapudil Žofiu, sestru manželky Belovej, pod zámienkou neplodnosti. Z toho povstala vojna proti nemu Andrej a Vácslav I., kráľ český, ktorý mal za manželku Konstanciu, dcéru Belu III., roku 1233 dali sa do bitky, ktorá zakončená bola mierom a smluvou, ba i veľkolepými a bezpustnými svadbami. Fridrich 14. mája 1234 vydával dcéru svoju Konstanciu za Henricha, hraničného grófa míšňanského; potom kráľ Andrej 1. júla zasnubený bol s Beatricou, dcérou hraničného grófa estenského, Aldobrandiniho, a svadba bola v Stolnom Belehrade. Pri tej príležitosti Fridrich II. hľadal zradcov v Uhorsku. V tom Vácslav I. oznámil Andrejovi, že Fridrich II. vypožičal si 2000 mariek od cisára Fridricha II. k najatiu žoldnierov do vojny s Andrejom. Následkom toho Andrej so synom Belom vtrhol do Rakúska od juhu, Vácslav od západu; Fridrich, porazený, za veľké peniaze kúpil od nich mier vo Viedni.

Kráľ Andrej, svadbami a vojnami stiesnený, opäť dal dôchodky kráľovské Židom a Izmaelitom buď do prenájmu alebo do zálohu a poddaných cirkevných odanil, miesto toho, aby sa bol polepšil. Následkom toho Ján, biskup bosniansky, legát to pápežský, vyslovil nad ním vylúčenie z cirkvi; Robert z hnevu, že tá moc udelená bola nie jemu, ale nižšiemu cirkevnému hodnostárovi, zapovedal vyhlásenie tej exkomunikácie. Pápež pokarhal Roberta i Andreja, a tomuto prikázal, aby prenájmy kráľovských dôchodkov odňal Židom a Izmaelitom, majetky koruny do zálohu dané vymenil, dane na cirkevných poddaných naložené im navrátil. Andrej i prosil pápeža: aby mu nielen odpustil navrátenie daní z cirkevných majetkov, ale i dovolil naďalej vyberanie tých miernych daní, lebo krajinu bol rozdelil na štyri čiastky: jednu dal synovi Belovi, druhú Kolomanovi, tretiu vnukovi Kalo-Janovi, štvrtú podržal sebe, ktorá nezodpovedá jeho kráľovskej dôstojnosti. Pápež privolil len k tomu, aby cirkvi podlžnú summu (10.000 zl.) za 10 rokov vyplatil. Od tejto podmienky však osvobodila ho smrť.

Ak je Belova listina z roku 1235 hodnoverná, Bela bol za kráľa korunovaný ešte za života svojho otca 14. oktobra 1235. Pri tom korunovaní nebol jeho otec Andrej II., poneváč nachádzal sa v ťažkej chorobe, ktorej 22. novembra 1235 podľahol.

*

Bela IV. po smrti otca svojho svolal krajinský snem do Stol. Belehradu, kde bol druhý raz s veľkou slávnosťou korunovaný za kráľa uhorského. Pri tom korunovaní jeho brat vojvoda Koloman niesol meč, ako odznak vojvodiny; Daniel, kráľ haličský, ako vazall jemu podriadený, viedol jeho koňa; kráľ Bela, sediac na koni a majúc na hlave kráľovskú korunu, v slávnostnom sprievode bral sa cez mesto. Tým spôsobom chcel verejne dokázať výšku svojej kráľovskej dôstojnosti, ktorá za doby jeho otca nebola vo vážnosti. Aby tú vážnosť tým viac utvrdil, obnovil obyčaj, ktorá bola u dvora jeho deda, Belu III., totižto písomné podanie prosby pred kráľa a písomnú odpoveď na ňu. Predtým bolo zvykom, že veľmoži, keď sa shromaždili pred kráľa, priniesli so sebou stoličky, aby na nich sedeli, ale Bela užívanie tých stoličiek dovolil len kniežaťom a biskupom. Hoci za doby otca svojho, z naloženia otcovho, posudzoval právo alebo bezprávie majetkov, predsa mal ruky viazané; teraz ako kráľ docela svobodné. Pred ním i najvyššie hodnosti a úrady boly v rukách toho nehodných; teraz ako kráľ buď ich pozbavil tých hodností a úradov, buď ich uväznil alebo vyhnal z krajiny. Aby sa nepovedalo, že je strannícky, v každej zo 72. stolíc ustanovil sudcov, ktorí by majetky vyšetrovali a posúdili. Nešetril ani majetky kláštorov a domy križiackych nemeckých rytierov, ktorí za doby kráľov Imricha a Andreja II. i podludne k veľkým majetkom prišli. Menovite križiacki nemeckí rytieri rozličného názvu (chrámu jeruzalemského, špitálu sv. Jána jeruzalemského, sv. Lazara a Samsona), ktorí nielen temer okolo celého Uhorska mali hraničné hrady, ale i vo vnútri krajiny, a život svetácky viedli, väčším dielom pozbavení boli nesmierneho majetku, tak že i z krajiny sa odobrali. Pápež Gregor IX. síce pozdvihol hlas proti tomu habaniu majetkov „Bohu venovaných“, ale Bela ospravedlnil sa tým, že odňal len také majetky, ktoré buď nesprávne im dané, alebo od nich sebe prisvojené boly. Tým spôsobom usiloval sa uviesť poriadok do krajiny a naplniť prázdne jej pokladnice.

Ledva začal panovať, pápež vyzval ho, aby sa dal do križiackej vojny proti Vatacesovi, cisárovi nicejskému, a Asienovi, kráľovi bulharskému, ktorí ohrožovali latinské cisárstvo v Carihrade; ale hlas jeho zostal bez ozveny, lebo Bela nechcel si odcudziť juho-slovanských starovercov, a okrem toho nastaly mu práce doma. Jeho novoty a činnosti rozmnožily nespokojencov, ktorí sa spikli proti nemu a ponúkli opäť korunu uhorskú Fridrichovi II., rakúskemu vojvodovi. Fridrich, počítajúc s tým, že sa k nemu pripoja uhorskí nespokojenci, roku 1236 s 30.000 mužmi vtrhol do Mošoňska, Bela a Koloman však postavili sa proti nemu s 200.000 mužstva. Fridrich, počujúc, že i český kráľ je spojencom Belovým, dal sa do vyjednávania s Belom a mier draho zaplatil. Potom Bela tých spiklencov, ktorí boli ponúkli korunu Fridrichovi, dal lapiť a ako zradcov kráľovského veličenstva potrestať.

Málo chybovalo, že by boly nastaly zápletky medzi Belom a cisárom Fridrichom II. Fridrich požadoval od Belu 47-ročný, západnému cisárovi — vraj — podlžný poplatok. Nemeckí cisári považovali seba za svetskú hlavu nad celým svetom, kráľov však za vazallov („svätej rímskej dŕžave“ poddaných): teda i kráľov uhorských. Bela tú jeho požiadavku odmrštil, ako kráľ od „svätej rímskej dŕžavy“ neodvislý, dodajúc i to, že pred 47 rokmi kráľ Bela III. r. 1189 ovšem dal mu peniaze, nie však ako vazallský poplatok, ale ako dar a podporu na križiacku vojnu. Darmo cisár Fridrich ešte toho roku oznámil Belovi, že Fridricha, vojvodu rakúskeho, pozbavil hodnosti, a prikázal, ako nejakému svojmu vazallovi, aby sa dal do vojny proti tomuže vojvodovi.

Nastalého roku 1237 pápež opäť napomenul Belu k vojne proti starovercom: Vatacesovi, cisárovi nicejskému, a Asienovi, kráľovi bulharskému, ohrožujúcim latinské cisárstvo v Carihrade. Bela na to roku 1238 odvetil, že s Vatacesom je v rodinných pomeroch, ktoré nedopúšťajú mu pochod nepriateľský; sľúbil však, že, ak sa nenaskytne nejaká prekážka, pohne sa obsadiť Bulharsko, jestli pápež podrží si tam len právomocnosť vo veciach cirkevných, jemu však dá právomocnosť vo veciach svetských; pritom však prosil pápeža, aby ho vymenoval za legáta apoštolskej stolice, dal mu moc sriadiť tam (rímsko-katolícke) biskupstvá a fary, ustanoviť biskupov a farárov, dať nosiť pred sebou kríž. Pápež v svojej odpovedi zamlčal to nosenie kríža pred ním, dal mu moc sriadiť biskupstvá a fary; čo sa týka legátstva, ktoré udeľované bývalo len biskupom, odpísal mu, aby si vyvolil jedného zpomedzi uhorských biskupov, ktorému by udelil legátstvo apoštolské. No Bela nepodujal križiackej vojny proti Asienovi, ktorý medzitým smieril sa s apoštolskou stolicou.

Ešte tohože roku prišlo vyslanstvo od Kutena, khana zakarpatských, od mongolských Tatárov ohrožovaných maďarských Kumánov, k Belovi s prosbou, aby ich prijal do Uhorska. Kuten sľúbil, že sa stanú katolíkmi a budú hotoví i bojovať proti jeho nepriateľom. Bela ich prijal preto, že skrze nich svoju vojenskú moc zosilní proti nepriateľom zahraničným i domácim. Do Uhorska pod Kutenom prišlo 40.000, do Bulharska odišlo 10.000 Kumánov. Tým spôsobom značne sa rozmnožil počet maďarských Kumánov v Uhorsku.

Noví Kumáni boli síce národom bojovným, ale kočovným. Bela označil im miesta k bývaniu, ale tieto im nestačily k paseniu; počali sa rozliezať po krajine a utiskovať domácich obyvateľov. Z toho povstaly sťažnosti a žaloby na nich; Bela však bol hluchý k Uhrom, priaznivý Kumánom. No boli medzi domácimi Uhrami i takí, ktorí, aby sa zalichotili kráľovi, s Kumánmi do švagorstva vstupovali a, čo do kroja i jazyka, sa kumánčili (pomaďarčovali). Bela vystrájal hostiny a keď mu na ne nestačilo, požiadal pápeža, aby mu dovolil krajinské majetky popredať Židom. Pápež odpísal: aby také majetky, ak je toho treba, predal kresťanom; ak predá predsa Židom alebo mahomedánom, aby dozorcom nad takými majetky bol kresťan, že by cirkevné majetky neutrpely škody. Napriek biednemu stavu krajinskej pokladnice páchal márnotratnosť. Keď 18. novembra 1239 narodil sa mu syn Štefan, vystrájal veľké hostiny pánom a hádzal peniaze medzi ľud. Keď svoju dcéru Kunigundu vydával za krakovského vojvodu Boleslava, dal jej 160.000 zlatých do vena.

Práve toho času pápež Gregor IX. dal hlásať križiacku vojnu k zachráneniu latinského cisárstva v Carihrade a písal Belovi, aby vypravil vyslancov svojich na cirkevný snem v Ríme. Oboje vystalo, lebo prišly hrozné zprávy o mongolských Tatároch zpoza Karpatov, a bola obava, že sa vrúťa i do Uhorska. Bela vyslal palatína s malým vojskom, aby zatarasil priesmyky v Karpatoch, svolal náhle snem na 2. februára 1241 do Budína, aby urobil, čo možné, k obrane krajiny pred Tatármi, ale bolo už pozde: lebo Tatári už 12. marca prešmykli sa cez Karpaty a zničili vojsko palatínovo. Druhý zástup Tatárov cez Sliezsko a Moravsko vtrhol do Trenčína; tretí zástup uderil na podkarpatských Rusov, štvrtý do Byhorska a Zagorie (Trans-Silvanie). Už 15. marca zarazili tábor neďaleko Pešti, ale Ugrin Čak, arcibiskup kaločský, zničil ich tábor. Toto posmelilo Uhrov, ale nie na dlho. Tatári dali sa síce na útek, ale len naoko, aby ich dostali do miest močaristých, potom sa zvrtli, uderili na Uhrov a zničili ich. Konečne shromažďovalo sa vojsko uhorské a pod Kolomanom i juho-slovanské. V tom prihodilo sa niečo osudného.

Zbabelá šľachta šomrala proti kráľovi a kumánskemu Kutenovi: „Nech bojuje kráľ so svojimi miláčkami, ktorých prijal do krajiny a im naše statky porozdával.“ Kráľ poslal pre Kutena, aby sa dostavil pred neho. Kuten osvedčil sa, že sa dostaví, len aby kráľ poslal niekoho, ktorý by ho ochránil pred rozsŕdenou luzou. Boli, ktorí ten jeho odkaz vyhlásili za urážku kráľovskej dôstojnosti, oborili sa na kaštieľ Kutenov a zavraždili ho. Nad tým pobúrení Kumáni rozbehli sa, ubíjali a orabúvali ľud a pustošili; jedna ich časť pripojila sa k Tatárom, druhá hnala sa k dolnému Dunaju, aby ho prekročila a v Bulharsku spojila sa so svojimi súkmenovci, ktorí sa ta roku 1230 boli presťahovali.

Medzitým Tatári s podmanenými Rusmi a Kumánmi pritiahli až do okolia Pešti. Naše vojsko tiahlo proti nim. Tatári naoko ustupovali až k Slanej rieke (Sajó), Hernátu a hornej Tise a, spojivše sily svoje, 31. marca vrhli sa na naše vojsko, majúce na čele arcibiskupa kaločského Ugrina, vojvodu Kolomana a veľmajstra templárov (horvatských), a porazili ho úplne. Vojvoda Koloman, hoci ranený, dal sa na útek do Slavonie, kde však v Česme podľahol ranám svojim. I kráľ Bela s niekoľkými svojimi vernými dal sa na útek; až na hrade turčianskom (Zniove) našiel odpočinok. Odtiaľ dal sa na cestu do Nitry, Prešporka a Heimburgu, hľadajúc útočište a pomoc u Fridricha, vojvodu rakúskeho. Tento nemilosrdný Nemec však ho uväznil, prepustil ho len potom, keď mu župy s Rakúskom súsediace dal do zálohu.

Tatári, víťazstvom opojení, mečom a ohňom pustošili krajinu na ľavej strane Dunaja a brali sa k Rakúsku; slyšavše však, že kráľ Bela je nie tam, ale odtiaľ utiekol do Horvatska, keď tuho bol zamrzol Dunaj, prešli na pravú stranu Dunaja a dali sa na hon za Belom v Horvatsku. Necítiv sa bezpečným pred blížiacimi sa Tatármi, roku 1242 utiekol sa na Pomorie splitské.

Tatári, dostavše z Mandžurie zprávu, že Oktay-khan, otec Batu-khana, najvyššieho vodcu v Uhorsku, umrel otrávený, so zajatými a korisťou spiechali domov. Po ich odchode Fridrich, neľudský vojvoda rakúsky, nielen obsadil župy (Mošoň, Šopron a Železnú), ktoré mu bol uväznený Bela dal do zálohu, ale, vtrhnuv do Moravy, pri Klobúkoch uderil i na Považie. Vojsko jeho neznalo ušetriť ani to, čo zostalo po Tatároch. Bela s Horvatmi, Frangepánovcami a templármi, vrátil sa do Uhorska a, shromaždiv ostatky svojho vojska, v septembri tiahol po pravej strane Dunaja proti Fridrichovi, ktorý si k tamtým župám i Rábsku bol pripojil. Ale že súčasne i kráľ český vytiahol do Moravy proti Fridrichovi, uzavrený bol mier. Zronený a ubiedený Bela nateraz potvrdil mu záložnú listinu.

Kráľ Bela mal premnoho starostí na hlave, aby krajinu na ľavej strane Dunaja uviedol do poriadku a počet obyvateľsva nahradil. Poneváč v požiaroch mnohé majetkové listiny zhorely, alebo vlastníci majetkov od Tatárov zajatí boli, prikázal, aby pozostalé obyvateľstvo obcí shromaždené dosvedčilo vlastníctvo majetku patričným občanom. Nazpäť povolal maďarských Kumánov, ktorí boli uskočili do Bulharska, a dal im privilegia temer rovné zemänom. I mnohí z Mongolov (Tatárov) zostali v krajine a obdržali nielen majetky, ale i privilegia, podobné Kumánom. Rozposlal na všetky strany zahraničia vyzvanie, aby sa ľudia prisťahovali do Uhorska, a takým, hlavne nemeckým prisťahovalcom udelil veľké svobody. Tými Kumánom a Nemcom danými privilegiami pozostalí Slováci a Slovenci zatlačení boli do pozadia; slovanská tvárnosť Uhorska veľmi sa zmenila, lebo Nemci položili základ miest nemeckých. Bela okrem toho takým, ktorí ho buď grošom podporili, alebo sa mečom vyznačili, daroval slovanské dediny, a tak slovanskí občania stali sa nevoľnými poddanými, ba temer otrokmi. Poneváč boly chýry, že Tatári opäť stroja sa na výboj do Uhorska, dal opraviť hrady a na pravej strane Dunaja naproti ľavo-dunajskej Pešti založil hrad na novo-peštianskom vrchu (Budín-hrad).

Dosť skoro zapletený bol Bela do vojny za Karpatmi. Daniel, vazall kráľa uhorského, pred Tatármi bol utiekol do Uhorska, potom utiekol do Čiech. Naproti tomu Rostislav Mstislavič, ktorého bol Daniel pozbavil Haliče, tiež utiekol do Uhorska a zúčastnil sa v boji proti Tatárom. Bela za to dal mu svoju dcéru Annu za manželku a haličský trón v léno, áno, roku 1243 poslal ho s vojskom uhorským do Haliče. Medzitým Daniel navrátil sa z Čiech do Haliče, prijal ju v léno od khana tatárskeho a roku 1243 zahnal opäť Rostislava Mstislaviča do Uhorska. Bela, aby Daniel nepovolal si Tatárov na pomoc, nechal ho v Haliči, áno, aby si ho opäť získal, dal svoju dcéru Konstanciu Levovi, jeho synovi, za manželku, Rostislavovi však juho-slovanský banát Mačvu, ležiaci medzi riekami Drinou, Savou, Dunajom a srbskou Moravou.

Bela, majúc úmysel „porátať“ sa s rakúskym Fridrichom, dňa 20. augusta 1245 vydržiaval snem v Stolnom Belehrade. Tam svojho päťročného syna Štefana dal korunovať za „kráľa mladšieho“ a za vojvodu juho-slovanského (Slavonie, Horvatska a Dalmatska). Okrem toho zasnúbil ho s Alžbetou Kumánkou, pravdepodobne dcérou nebohého khana Kumánov, Kutena (imperatoris Cumanorum), aby sa zaľúbil miláčkom svojim, maďarským novým i starým Kumánom. Potom uzavrel smluvu s Ottom, vojvodom bavorským, Ulrichom, vojvodom korutanským, a Vácslavom, kráľom českým, proti Fridrichovi, vojvodovi rakúskemu. Medzitým Ulrich a Vácslav boli porazení od Fridricha, Otto však sotva že uderil na jeden pomedzný hrad, utiahol sa nazad. To však neodstrašilo Belu, ale, podporovaný Juhoslovanmi, Frangepáncami a križiackymi rytiermi horvatskými, Uhrami a Kumánmi, roku 1246 tiahol k Lajte. Dňa 15. júna Kumáni a Frangepánci prekročili Lajtu a vtrhli do Rakúska. Nastala bitka. Kumáni len tak naoko ustupovali, a Fridrich dal ich prenasledovať, ale s koňa šípom raneného padol, Bartolomej Frangepán poranil ho smrteľne. Rakúšania odniesli jeho mŕtvolu do Viedeňského Novomesta. Tak bola zakončená bitka a spolu záložná listina ztratila platnosť svoju, a Mošoň, Šopron a Železno spojené boly s Uhorskom.

Bela, buď preto, že križiacki nemeckí rytieri boli mu na pomoci vo vojne proti Fridrichovi, alebo preto, aby osadníkmi zaplnili Tatármi spustošené zeme Zagorie (Trans-Silvanie), roku 1247 nielen navrátil im tie kráľom Andrejom II. odňaté zeme, ale sveril ich ochrane i Prešporok, Mošoň, Šopron, Železno a Novohrad, ba i iné miesta, kde bude chcieť. Medzi podmienkami bolo, že k obsadeniu tých zemí nemajú upotrebiť sedliakov akéhokoľvek národa a jazyka, ani Nemcov z Uhorska. Okrem toho veľmajster rytierov pri nastúpení úradu má složiť prísahu vernosti kráľovi a kráľovstvu uhorskému. To darovanie potvrdil roku 1250 i pápež Innocent IV. Tie podmienky však a tak ani tie zeme neprijali rytieri.

Poneváč Fridrich, vojvoda rakúsky, umrel bezdetný a, smrťou prekvapený, neurobil poriadok ohľadom nástupcu: cisár Fridrich II. pokladal jeho dedičné zeme, Rakúsko a Štýrsko, za pripadlé k cisárstvu a poslal ta bezodkladne i svojho námestníka. Nastaly roztržky medzi prätendenty. No cisár Fridrich II. 26. decembra 1250 umrel. Po jeho smrti položil ruku na Rakúsko Otto, vojvoda bavorský. Naproti tomu však Vácslav, kráľ český, politickým machľovaním a peniazmi získal Rakúšanov pre svojho syna Ottokara, a Bela podobným spôsobom snažil sa získať si Štýrsko, roku 1253 chcel sa zmocniť Rakúska so zbraňou svojou a pomocnou. Nastaly hrozné bitky. Medzitým Vácslav, český kráľ, 22. septembra umrel a pápež Innocent IV. napomenul Belu k učineniu prímeria a smierenia. Toto stalo sa 4. apríla 1254 v Budíne. Ottokar podržal Rakúsko, Bela Štýrsko, ktoré sveril synovi svojmu Štefanovi, ako bánovi a vojvodovi celej Slavonie a kapitánovi Štýrska, so sídlom v Št. Hradci (Gretz).

Že Bela uzavrel mier, k tomu bol naklonený chýrmi, že Tatári opäť sa stroja k vojne. Tie chýry však neboly základné, ale zo Štýrska prišly zprávy, že Štefan tam nedobre stojí: teda išiel ta, aby usporiadal porúchané pomery. Odtiaľ dal sa na cestu do juhoslovanských krajín, kde vydržiaval snem, najprv v Trogiri, potom vo Splite. Pokarhal Splitčanov, že po smrti arcibiskupa svojho vyvolili za jeho nástupcu Rogera, cudzozemca. Ponechal ho síce v tej hodnosti, ale zaviazal ich prísahou, že to viac neučinia.

Porúchané pomery v Štýrsku boly síce na čas potlačené, ale nie odstránené. Poneváč Bela roku 1256 ustanovil Štefana za vojvodu Štýrska, to urazilo Štýrcov. Bela, aby ich ako-tak utíšil, sám seba pomenoval vojvodom, Štefanovi však dal predošlý názov kapitána. Týmto spôsobom však nebola udusená nenávisť proti Štefanovi, tak že v mariborských kúpeľoch ledva ušiel rukám spiklencov. Bela poslal ta nazpäť Štefana s vojskom ako vojvodu. Štefan roku 1259 povolal Štajercov do snemu, ale títo roztrúsili po Štýrsku povesť, že ich povoláva, aby nespokojencov zajal a poslal do Uhorska. Následkom toho Štýrčania chopili sa zbrane, vyhnali Uhrov zo Štýrska a povolali Ottokara na stolec štýrsky. Z toho povstala roku 1260 vojna medzi Ottokarom a Belom. Stáli proti sebe nad riekou Moravou. Ale že ani jeden ani druhý nemal nadostač vojska, uzavreli prímerie do 24. júna. Po uplynutí prímeria nastaly bitky. Ottokar bol víťazom a, prekročiv Moravu, zmocnil sa Prešporka. Sem prišiel palatín Roland, v mene Belovom žiadajúc uzavretie mieru. Kráľ Bela a mladší kráľ Štefan odriekli sa navždy Štýrska, a Bela, mladší syn kráľa Belu, zasnúbený bude s Kunegundou, dcérou braniborského Ottu, neterou Ottokarovou. Zasnúbenie to stalo sa na Veľkú noc roku 1261 vo Viedni, a Ottokar vzal zasnúbenca so sebou do Čiech. Okrem toho Ottokar, dav sa rozsobášiť od svojej neplodnej manželky, vzal si Kunegundu Rostislavičku, vnučku kráľa Belu, za manželku. Svadba bola 25. oktobra v Prešporku.

Medzi podmienkami mieru bolo i to, že ktorá strana nedostojí smluve, položí 19.000 hrivien apoštolskej stolici: kráľ Bela, aby Štefan nezavdal príčiny k porušeniu mieru, odstránil ho od hraníc Ottokarovho územia. Mladší kráľ Štefan stal sa roku 1261 vojvodom Zahorska (Trans-Silvanie) a „pánom Kumánov“ na Potisí. S tým Štefan nebol spokojný a požadoval od otca i naše Slovensko, ktoré mu ako prvorodzenému synovi a následníkovi trónu náleží. Dľa toho malo sa Uhorsko roztrhnúť na pravo- a na ľavo-dunajské. Kráľ Bela to učiniť nemohol, a to tým menej, že by Štefanovo územie bolo siahalo až k Morave a bolo by súsedilo s Ottokarom, na ktorého sa hneval Štefan. Ale že kráľ Bela mu tú žiadosť odoprel, Štefan chopil sa meča proti nemu. Nateraz neprišlo to k domácej vojne. Vyjednávalo sa o mier v Prešporku. Kráľa Belu zastupoval pri tom arcibiskup ostrihomský, ako jeho kancellár, Štefana zastupoval arcibiskup kaločský, ako jeho kancellár. Štefan obmedzený bol na Zahorsko (Trans-Silvaniu) a na Potisie, mladší jeho brat Bela obdržal Nitru, Prešporok, Mošoň a Šopron. Štefan sľúbil, že nebude bojovať ani proti bratovi; že otec a brat nebudú k sebe vábiť Kumánov z Potisia, ani Štefan nebude vábiť k sebe Slovákov, Čechov a Nemcov, k slovenskej vojvodine náležajúcich, na Potisie; — že on i jeho brat soľovárne nákladky budú niesť spoločne, a zisk z nich zpolovice ťahať budú; — že, keby Štefan poslal vojenskú pomoc Michalovi Rostislavičovi, vojvodovi horvatskému, nepôjde jeho vojsko ta cez pannonské územie otcovo. Všetci traja (kráľ Bela, Štefan a Bela) tú smluvu podpísali 5. decembra 1262.

Nasledujúceho roku 1263 napadol Štefan mačvanské a bosnianske územie vdovy po haličskom exkráľovi Rostislavovi. Kráľ Bela, obávajúc sa českého Ottokara, majúceho Rostislavičku za manželku, nemohol to trpieť. Roztržky medzi kráľom Belom a Štefanom chceli použiť Tatári a ponúkli obom svoje služby vojenské. No pápež Urban IV. energicky zakročil proti tomu pokušeniu a napomenul oboch k smiereniu, Štefana k zadosťučineniu matke svojej a vdove Rostislavičke; okrem toho napomenul i biskupov, aby uviedli do poriadku maďarských Kumánov, ktorí buď neprijali kresťanstvo, alebo od neho odpadli a kresťanov prenasledovali.

Ešte tohože roku 5. oktobra bola v Heimburgu veľkolepá svadba králeviča Belu s Kunegundou braniborskou. Prítomní boli: kráľ Ottokar, kráľ Bela s manželkou Máriou, mladší kráľ Štefan, vazall-kráľ Rusov haličských Daniel, kráľ srbský Štefan Uroš, vdova Rostislavička so svojimi synmi, Michalom a Belom, a iní najprednejší páni. K tomu cieľu postavený bol veľký stan, ako nejaký kostol, i s oltárom. Štefan a Bela sedeli s korunou na hlave. Po sv. omši bol sobáš a po tomto ženích vzal korunu s oltára a položil neveste na hlavu.

Také vyznačovanie králeviča Belu urobilo Štefana ešte žiarlivejším, a to tým viac, keď kráľ Bela a pápež Urban roku 1264 potvrdili králevičovi Belovi Nitru, Prešporok, Mošoň a Šopron. Kráľ Bela, aby prekazil útok Štefanov na králeviča Belu, tohoto roku 1256 učinil vojvodom Slavonie, Horvatska a Dalmatska, kde predtým bol Rostislavič († 1263) bánom, sám však vzal pod svoju moc naše Slovensko. Otec so synom akosi sa vyrovnali a ku smluve prešporskej dodané bolo so strany kráľa Belu zaručenie úplnej samostatnosti jeho zahorskej (trans-silvanovskej) a potisskej vojvodiny; s druhej strany Štefan zasľúbil otcovi nielen synovskú poslušnosť, ale i to, že nepodujme nepriateľstvo ani proti otcovi, ani proti matke, ani proti Belovi Rostislavičovi, ani proti Ottokarovi, ani proti Boleslavovi krakovskému, ani proti Boleslavovi hniezdňanskému, ani proti Leškovi poľskému. Toto obnovenie smluvy potvrdil i pápež Klement IV. 22 júna roku 1267. K zrušeniu tejto smluvy dal podnet kráľ Bela, keď Kumánov svábil k sebe proti Štefanovi. Štefan chopil sa zbrane proti otcovi. Z počiatku bojoval šťastne. No Ottokar prišiel na pomoc kráľovi Belovi, a Štefan prinútený bol podrobiť sa nemilej smluve, dľa ktorej obmedzený bol len za Zahorsko (Trans-Silvaniu).

Poneváč pre ustavičné domáce a zahraničné nepokoje porúchané boly i cirkevné i občianske pomery, ešte tohože roku kráľ Bela, mladší kráľ a vojvoda Zahorska Štefan, i vojvoda Slavonie, Horvatska a Dalmatska Bela svolali krajinský snem na 20. augusta do Stolného Belehradu, kde „zlatá bulla“ bola obnovená a doplnená prídavkami v prospech zemänov a kráľovských miest. Okrem toho snem zrušil pod Belom III. uvedené písomné podávanie prosieb a písomné vedenie pravôt. Kráľ Bela, aby si pokoj so strany Štefana zabezpečil, navrátil mu Potisie, tak že roku 1268 písal sa opäť „pánom Kumánov“. Nie dlho potom smútok naplnil kráľovskú rodinu, lebo mladší syn Bela, vojvoda juhoslovanský, už na začiatku jasene roku 1269 umrel a pohrobený bol v chráme patrov minoritov v Ostrihome. Jeho nasledoval otec, ktorý 3. mája 1270 umrel na ostrove Budínskom,[30] a zatým i matka jeho, kráľovna Mária. I otec i matka pohrobení boli v tomže chráme patrov minoritov.

*

Štefan V. korunovaný bol už 10. mája za kráľa celého Uhorska v Stolnom Belehrade v prítomnosti nesmierneho počtu osôb cirkevných i šľachtických. Mal krátke neslávne panovanie. Aké smutné pomery panovali v Uhorsku za jeho doby, poznať z listu biskupa olomúckeho, roku 1271 poslaného na pápeža Gregora X., v ktorom stojí: „V tom kráľovstve udržujú sa Kumáni, ktorí sú nielen prezpoľným, ale i obyvateľom tohože kráľovstva nepriateľskí a, dľa ich obyčaje bojovania, u iných nezvyklej, nemluvniatkam i starcom neodpúšťajúci, zajatých mládencov a panny uvádzajú do zvyku svojho bezbožného (mahomedánskeho) obradu, natoľko, že moc svoju tým spôsobom tak rozšírili, že z toho i samému Uhorsku hrozí isté nebezpečenstvo a škoda, ba i zemiam súsedným. Tiež v tomže kráľovstve z iných zemí ubehli kacieri a rozkolníci (schismatici) sa vypestúvajú. Hľa, sama kráľovna je Kumánkou, najbližší jej príbuzní sú a boli pohanmi (mahomedánmi).“ Už z dosavádnych dejín známe, že bol nepriateľom českého kráľa Ottokara, a zášť jeho proti nemu sa zvýšila po smrti otcovej. Keď bol Bela IV. na smrtnej posteli, svojej dcére Anne, vdove po Rostislavovi, odovzdal kráľovské drahocennosti, a ona odbehla s nimi k Ottokarovi. S ňou odišli i mnohí iní kráľovi Štefanovi neprajní k Ottokarovi. Že z toho nasledovať bude vojna medzi Štefanom a Ottokarom, dalo sa predvídať.

Štefan hľadal pomocníkov: v Krakove u svojho švagra Boleslava, v Gorutansku a Krajne u vojvodu Filipa.[31] Ottokar, tušiac nastávajúcu búrku, chcel jej predísť a osvedčil sa, že je hotový dať sa do vyjednávania. Výsledok bol len ten, že uzavrené bolo prímerie, od 16. októbra roku 1270 do 11. novembra 1272 trvať majúce. Medzitým poľský Boleslav nateraz nemal chuti podporovať Štefana, a Filip prijal Gorutansko a Krajnu od Ottokara v léno.

Keď sa Ottokar navracal z Gorutanska a Krajny do Rakúska, Štefan v tej mienke, že pôjde Ottokar cez Semerník (Semmering), nedbajúc na čestné slovo prímeria, vyslal ta početné vojsko, aby ho nenazdajky porazilo. Ottokar, dozvediac sa o nástrahe, inou cestou navrátil sa do Rakús. Štefan nad tým, že sa mu lesť nepodarila, rozlobený, poslal 50.000 mužov do Rakús, ktorí ohňom a mečom pustošili a 16.000 bezbranného ľudu odvliekli do Uhorska.

Že sa Ottokar hneď nepomstil na Štefanovi, príčinou bola nastalá tuhá zima, ktorú oba vyúžitkovali k veľkým prípravám. Ledva snehy zmizly, 5. apríla 1271 Ottokar prekročil rieku Moravu, zaujal Devín, Stupavu a iné pohraničné hrady; potom pri Prešporku 2. mája prekročil i Dunaj a podobne podrobil si Staré Hrady a iné hrady pohraničné. Keď Ottokar bol v tábore pri Mošoni, prišli k nemu vyslanci Štefanovi, žiadajúci trojdňové prímerie. Vyjednávalo sa i o uzavrenie mieru. Ale že Štefan stál na podmienke, aby Ottokar opustil všetko, čo bol na Slovensku až po Nitru, na pravom brehu Dunaja až po Železné Mesto opanoval, opustil: vyjednávanie sa nepodarilo a nastať maly nové bitky, ale Štefan navrhol uzavrenie pokoja a smluvy. Štefan podpísal ju 3. júla v Prešporku, Ottokar 14. júla v Prahe. Hlavné podmienky boly: hranice medzi českým a uhorským kráľovstvom budú, aké boly pred vojnou; uhorsko-kráľovské drahocennosti, ktoré Rostislavička bola priniesla k Ottokarovi, zostanú uňho; pohraničné hrady, ktoré ešte doteraz sú v rukách pánov k Ottokarovi pristúpivších, navráťa sa Uhorsku.

Následkom tej vojny a neúrody nastal, hlavne na Slovensku, hrozný hlad, tak že slovenskí predkovia naši na čas i od krajinských daní osvobodení boli.

Ovocie pokoja nepožíval Štefan dlho. Vydržiaval svadbu staršieho syna svojho s Alžbetou (Izabellou), dcérou kráľa Sicílie, dal vydržiavať stoličné shromaždenia k uvedeniu poriadkov potrebných a s vojskom tiahol do Srbska, aby vyrovnal roztržky, ktoré tam vypukly medzi kráľom Urošom a jeho synom Dragutinom. Počujúc, že kráľovský nadpokladník, Joachim Pektari, uchvátil jeho mladšieho syna Andreja, aby ho zaviedol k Rudolfovi, grófovi Habsburgskému, cieľom zasnúbenia s niektorou z jeho dcér, rýchle navrátil sa domov, aby to prekazil. Keď na koni spiechal za ním, prekazil síce úmysel a cestu Joachima, ale uparil sa, dostal zapálenie pľúc a 1. augusta 1272 umrel. Poneváč, smrťou prekvapený, neurobil testamentárnych poriadkov, nastaly zmätky v krajine. Manželka jeho Alžbeta chopila sa vlády a, vezmúc bývalého nadpokladníka kráľovského, Joachima, k boku svojmu, svolala snem na 20. augusta do Stolného Belehradu. S tým nebol spokojný tohočasný nadpokladník Egia, súper bývalého nadpokladníka Joachima, a Alžbetu i so synom Vladislavom odvliekol pod stráž na hrad Turul, kým svolaný snem neučiní rozhodnutie o spôsobe vlády.[32] Snem sa sišiel a Vladislav IV. bol 20. augusta 1272 korunovaný za kráľa celého Uhorska. Ale že bol len desaťročný, matka jeho Alžbeta a nadpokladník Joachim Pektari v mene jeho spravovali krajinu.

*

Vladislav IV. nosí v dejepise názov „kumánsky“, buď preto, že jeho matka bola Kumánkou, alebo hlavne preto, že bol veľkým priaznivcom maďarských Kumánov a krojom, zvykom a jazykom, ba i náboženstvom mahomedánskym (magarským) sa pokumánčil. Akonáhle pápež Gregor X. dozvedel sa o jeho korunovaní, napomenul ho, aby sa pridržoval dobrej rady biskupov a svedomitých veľmožov. Gregor napomenul i biskupov a veľmožov, aby chránili sa roztržiek a verní boli kráľovi. Toho napomenutia bolo i veľmi treba, lebo pohraniční páni — ako predtým, tak i teraz — držali s Ottokarom. Egid s bratom svojím Gregorom zapredal mu na ľavej strane Dunaja Prešporok, Červený Kameň, Trnavu, Pezinok, na pravej strane Dunaja Starý hrad, Mošoň, Karlburg a iné hrady. Ottokar skutočne prekročil rieku Moravu a tie hrady zaujal. Následkom toho pápež Gregor pokarhal Ottokara, že zabudol na smluvu s kráľom Štefanom V. uzavrenú a vtrhol do Uhorska, beztoho, že by ho bol Vladisláv urazil. Jestli následkom listu pápežského zjavila sa nejaká nádej na nápravu, táto ešte toho roku bola zmarená. Henrich z Güssingu, ktorý ešte za kráľa Štefana V. prešiel zradne k Ottokarovi a zo Štýrska páchal lúpežné výpady do Uhorska, vidiac, že Egid za svoju zradu dostal od Ottokara väčšiu odmenu v Rakúsku (Lov, Neuburg, Stokerau, Graizin a Stein), odpadol od Ottokara a uskočil do Uhorska k dvoru kráľovskému. Stalo sa potom, že na jednom ostrove pri Budíne povadil sa s Belom Rostislavičom, vojevodom Mačvy a Bosny, bratom českej kráľovny, a v prudkom hneve svojom rozsekal ho na kusy. Toto popudilo Ottokara. Žiadal, aby mu vydali vraha; keďže však toho nedosiahol, vypovedal vojnu kráľovi Vladislavovi.

Uhri nečakali, až Ottokar pripraví sa k vojne, ale už vo februári 1273 vrútili sa na Moravu, do Rakús, Štýrska a Gorutanska; s korisťou a so zajatými vrátili sa do Uhorska. Ottokar rozkázal šľachte rakúsko-štýrsko-gorutanskej, aby sa spojila a vtrhla do Uhorska na pravom brehu Dunaja, sám však, prekročiv rieku Moravu, vtrhol na naše Slovensko.

Šľachtici rakúsko-štýrsko-gorutanskí, vtrhnúc do Uhorska, zmocnili sa Rábu; veliteľa Rábu, bojovného biskupa pečuchovského a mnoho iných zajatých odvliekli do Rakús.

Medzitým Henrich z Güssingu s 30.000 mužmi prekročil Dunaj a octnul sa pod Prešporkom. Posádka, v tom domnení, že je to človek Ottokarov, otvorila mu bránu, a tak Henrich opanoval i iné pohraničné hrady, áno, vtrhol i za Moravu. Následkom toho v máji šľachtici dolno-rakúski a moravskí prekročili rieku Moravu a zmocnili sa Prešporka i Sv. Jura a tiahli k Nitre. Až v júli Ottokar s veľkým vojskom prekročil Moravu, Devín a iné hrady rozrumil, prevalil sa cez Bielu horu, nadarmo obliehal Čachtice a tiahol k Váhu, neodvážil sa však ísť zaň, lebo za ním bol Henrich z Güssingu. Ale že vojsko Henrichovo záležalo z ľahkých jazdcov a vyhýbalo sa bitke, Ottokar temer celý mesiac bavil sa v Prešporskej a Nitrianskej stolici. Rozprášeným slovenským obyvateľom tamným oznámil, aby sa navrátili domov a hľadeli si svojho hospodárstva, že sa nemajú čoho obávať pod ochranou jeho. V auguste prešiel na pravú stranu Dunaja a zmocnil sa všetkých hradov a opevnených miest až po Ráb. Posledné miesto, ktoré opanoval, bol kláštor sv. Martina na vrchu Pannonskom. Odtiaľ tiahol pod Šopron, ktorý sa poddal a dal predné osoby Ottokarovi do zálohu. V tom došla ho zpráva, že 29. septembra 1273 Rudolf z Habsburgu vyvolený je za nemeckého kráľa: teda hľadel uzavrieť s Uhrami prímerie, dal sa do vyjednávania o mier a navrátil sa do Prahy.

Ottokar protestoval proti vyvoleniu Rudolfa, a to tým viac, že kniežatskí voličia vytvorili ho zpomedzi seba, poneváč nebol Nemec. Medzi tými však, ktorí blahoželali Rudolfovi k jeho vyvoleniu, bola r. 1273 uhorská vdova-kráľovna Alžbeta kumánska. Bolo to znamením, že kráľovský magaro-kumánsky dvor je na strane Nemcov.

Spupné chovanie sa kráľovny Alžbety rozdvojovalo Uhorsko; jedni hľadeli na kráľa Vladislava, druhí na jeho brata Andreja. Na strane Andreja bol i Henrich z Güssingu, bán Slavonie,[33] a odviedol ho so sebou, áno obľahol i Vladislava v Budíne. No Peter Čák vysvobodil Vladislava, a Joachim Pektari porazil Henricha pri Bukon-Šumle (Buková hora, Bakoň) a vysvobodil Andreja. Tieto a podobné domáce roztržky smierily Vladislava s Andrejom, a tento r. 1274 stal sa vojvodom Slavonie a Horvatska, hoci ešte nemal osem rokov. Okrem toho obrátil sa na Rudolfa, aby zasnúbil ho s niektorou z dcér svojich.

Obom, Rudolfovi i Ottokarovi, záležalo na tom, získať si Vladislava. Ottokar bol na tom, aby započaté vyjednávanie o mier prišlo ku koncu. V tom smysle účinkoval i Karol I., kráľ Sicílie, u zaťa svojho Vladislava, a Henrich, vojvoda bavorský. Henricha však napomenul Rudolf, aby sa do toho nemiešal, ak nechce byt pokladaný za nepriateľa „svätej rímskej dŕžavy“. Učinený bol návrh, aby Ottokar a Vladislav, každý s vojskom, prišli, ale Ottokar bol na tom, aby sa len sami sišli, a síce Vladislav bez Joachima. Uzavretie mieru sa nepodarilo. Hlavná podmienka bola: aby hranice medzi uhorským a českým kráľovstvom boly také, ako predtým: ale Ottokar nenavrátil tých zemí, ktorých sa bol zmocnil v Uhorsku.

Niet pochybnosti, že Vladislav posťažoval sa Rudolfovi na Ottokara a požiadal ho o záštitu. Toto bolo vítané Rudolfovi.

Medzi tým časom Rudolf uchvátil Ottokarovi jeho západné zeme až po Adriatické more a, vtrhnúc do Rakúska, obliehal Viedeň. Ťažké boly podmienky mieru s ním 21. novembra r. 1276 uzavreného, tak že prinútený bol odrieknuť sa ich a opustiť i zeme v Uhorsku, a Rudolf už činne začal vplývať na Uhorsko. Nakoľko možno vniknúť do tmy tej doby, vyjednávalo sa medzi Vladislavom opäť o nevestu pre Andreja. Andrej, ako „mladší kráľ“, stal sa vojvodom Slovenska a nádejným nástupcom bezdetného „staršieho kráľa“ Vladislava, aby nevesta jeho mala hodnostné a primerané postavenie v Uhorsku. Ešte toho roku Rudolf písal pohlavárom uhorským: že kráľa Vladislava a vojvodu Slavonie (čili nášho Slovenska) prijal za synov a brániť ich bude proti Ottokarovi. V liste tom pripomenul i to, že je hotový preukázať vecné dobrodenie tým, ktorí ho o to požiadajú. Kráľ Vladislav ihneď odporúčal Joachima, Rudolf však nevyslyšal ho, lebo najprv treba mu rozsúdiť, komu také majetky v zemiach podrobených právom náležia alebo nie.

Nemožno tu vyhnúť otázke: Prečo prosbu predložil Rudolfovi Vladislav, nie však Joachim Pektari? Úmysel Vladislava bol vytvoriť Joachima do zahraničia, aby nepáchal zápletky v Uhorsku. Že sa Andrej stal „mladším kráľom“ a vojvodom nášho Slovenska, to bolo dielo Joachima, konané k vôli Rudolfovi a v porozumení s týmto. Vladislav šípil, že je to namerené proti jeho panovaniu nad celým Uhorskom, lebo Joachim opustil jeho kráľovský dvor a úrad kráľovského nadpokladníka a bol po boku Andreja, ako „mladšieho kráľa“, v istom smysle samostatného. Vysvitá to z listu Rudolfa, ktorý r. 1276 adressoval na oboch, ako smluvou s ním spojených proti Ottokarovi.

Rudolf nebol spokojný s podmienkami mieru, skrze jeho plnomocníkov 21. novembra 1276 uzavreného, ale žiadal, aby Ottokar 26. novembra dostavil sa k nemu osobne do jeho viedeňského tábora, aby sa sklonil pred ním a prijal od neho Moravu a Čechy v léno. Ottokar nevládal zniesť toľké pokorenie, otáľal vyplniť podmienky a odhodlal sa k novej vojne, a to tým viac, že viac nemeckých kniežat odvrátilo sa od Rudolfa, a mal sľúbenú vojenskú pomoc zo Sliezska, Poľska a Ruska.

Rudolf, ktorému neboly tajné zámery Ottokarove, nahliadol, že bez uhorskej pomoci neodolá Ottokarovi, a prišlo mu vhod, keď kráľ Vladislav r. 1277 sťažoval sa, že Ottokar ešte niektoré hrady (medzi riekou Moravou a Bielou horou) drží v moci svojej. Následkom toho Rudolf povolal Vladislava do Viedne k porade a ku obapolnej smluve medzi nimi. Rudolf 13. júla 1277 sľúbil, že prísne rozkáže Ottokarovi, aby splnil podmienky mieru 21. novembra 1276 uzavreného, a že zasnúbi Andreja s dcérou svojou Klementínou. Keď sa Rudolf v lete r. 1278 dal na pochod, mal len 10.000 mužov; Ottokar s 30.000 mužmi pohol sa z Brna do Rakúska a dal sa dobývať ohradené mestá. Za ten čas cez rieku Moravu dovalilo sa 40.000 Uhrov a 16.000 maďarských Kumánov. Dňa 26. augusta nastala rozhodná bitka, v ktorej padol i Ottokar.

A výsledok vojny aký bol? Rudolf stal sa pánom Rakúska, Štýrska a Krajny až po brehy Adrie, kráľ Vladislav obdržal z Prahy uhorsko-kráľovské drahocennosti a od Rudolfa „pekný list“, v ktorom ďakuje mu za dobrú službu a sľubuje mu nezapomenuteľné priateľstvo až do smrti.[34]

Čo sa stalo s bratom jeho Andrejom, ako „mladším kráľom“ a vojvodom nášho Slovenska? Rudolf ešte r. 1276 spomína i kráľa Vladislava i vojvodu Andreja, r. 1277 a r. 1278 však len samého Vladislava, áno Vladislav v jednom diplome z r. 1277 spomína Ottu z Červeného Kameňa (Byberstein) v Prešporskej stolici, ktorého prijal na milosť a obdaril dedinami: teda Otto pred r. 1277 držal s vojvodom Andrejom, r. 1277 však už s kráľom Vladislavom. Kráľ Vladislav r. 1276 snažil sa zahnať so Slovenska do zahraničia Joachima, ochrancu Andreja, a dostať ho do moci svojej. Andrej, aby vyhnul úkladom, utiekol do Poľska, kde od kráľa Premyslava dostal bydlo na jednom hrade neďaleko Korczina. Kráľ Vladislav r. 1279 poslal ta zakuklených vrahov, ktorí ho polapili a utopili v rieke Nide. Šťastnejší bol prešibaný Joachim Pektari, ktorý bol pokladaný za neverného, ale od kráľa Vladislava r. 1280 vyhlásený bol zo nevinného; r. 1286 však pre nevernosť bol zavraždený.

Ak boli maďarskí Kumáni, počnúc od doby sv. kráľa Vladislava vyznačovaní a temer za zemänom rovných pokladaní, pod Vladislavom kumánskym stali sa pánmi mocnými a iných otročiacimi, tak že i Uhorsku vo svojom domácom jazyku prikladali názov Magyarország. Bol to človek mäkkého srdca, ale ľahkomyseľný, vrtkavý, márnotratný, dlhmi sa obťažujúci a nemravný. Ale že bojovní a polodiví Kumáni hlavne dopomohli mu k víťazstvu nad slovanským Ottokarom, vrhol sa do náručia Kumánov a Kumánok. Kumáni r. 1278 s veľkou korisťou a s množstvom zajatých kresťanov navrátili sa do Uhorska a zajatých podržali si ako otrokov. Predtým hlavné ich sídlo bolo na Potisí, ale teraz, ako národ kočujúci, so svojím dobytkom rozliezali sa po krajine, spásali a pustošili ju, vlastníkov pozemkov zaháňali alebo otročili, ba i k mahomedánstvu nútili. Vladislav nezakročoval proti nim, ale, odlúčiv od seba manželku Alžbetu (Izabellu), pelešil sa cudzoložne s Kumánkami. Keď sa pápež Mikuláš III. o smutnom stave krajiny dozvedel, poslal legáta svojho Filipa, biskupa z Ferme, do Uhorska. Vladislav zprvu ani nechcel ho pripustiť, potom však, biskupmi k tomu naklonený, 23. júna 1279 nielen ho prijal, ale sľúbil i polepšenie. Medzi shromaždenými biskupmi a veľmožmi v Budíne boli i kumánski pohlavári Kumánov, Uzák a Tolon, ktorí sľúbili, že odrieknu sa mahomedánstva (magarizmu) a prijmú vieru kresťanskú, že zanechajú život kočovný a sriaďa dediny, zanechajú lúpeženie a násilenstvá a navráťa cirkvám a kláštorom, čo im bezprávne odňali. Vladislav sľúbil i to, že na 20. augusta svolá krajinský snem, aby sa urobil poriadok s Kumánmi. Dostavili sa ta Alpra a Uznu, pohlavári Kumánov, s inými predákmi. Uzavrelo sa, že Kumáni prijmú vieru kresťanskú, bývať budú v sriadených osadách, stany premenia v domy; že — vynímajúc holenie hlavy, strihanie vlasov a svoj národný kroj — prijmú obyčaje kresťanské; že budú bývať na území, ktoré im pod kráľom Belom IV. bolo označené medzi Tisou a Dunajom, a nad riekami Krížom, Marušou a Temešom; že budú požívať práva a znášať ťarchy, ako iní zemianski obyvatelia krajiny; že dajú svobodu svojim otrokom, vynímajúc takých, ktorých z cudzozemska si privliekli; že budú mať svojho náčelníka, a nad nimi bude mať právomocnosť len krajinský naddvorník (palatín). Potom 17. septembra pod predsedníctvom pápežského legáta bola v Budíne vydržiavaná cirkevná synoda. Vrtkavý Vladislav však zapovedal pokračovanie synody, ba prikázal budínskym mešťanom, aby odopreli dodávanie potravných článkov shromaždeným cirkevným hodnostárom. Následkom toho legát vyslovil interdikt (zápoveď služieb Božích), odišiel do Prešporka a oznámil vec pápežovi. Pápež písal potom legátovi, aby, ale mierne a obozretne, ďalej pokračoval, — kráľovi, aby sa podriadil legátovi, ak nechce uvaliť na seba okrem cirkevných trestov i politické, — kráľovne Alžbete (Izabelle), aby podržala katolícky ráz, ktorý bola obdržala v dome otcovskom, — cisárovi Rudolfovi a sicílskemu kráľovi Karlovi, aby naklonili Vladislava k poslušnosti naproti cirkvi. Vladislav, hlavne prostredníctvom Paskasia, prešporského prepošta, 18. augusta 1280 smieril sa s legátom. Okrem toho staršia kráľovna Alžbeta sľúbila pápežovi, že bude pracovať na potlačení kacierskych Patarenov v Mačve, Bosne, ako i v Požege, Vlkove a iných župách (sriemskych) jej podriadených. To sľúbil i kráľ Vladislav.

Možno, že kráľ Vladislav podrobil sa legátovi i preto, lebo Lev Danielovič s pomocou Tatárov a Kumánov vtrhol do Uhorska, a to preto, že Vladislav uznal Leška čierneho za vojvodu krakovsko-sudomierskeho, ktoré si Lev osoboval. No pokus Levov zostal nateraz bez výsledku, lebo tuhá zima prinútila ho odtiahnuť zo spišských hôr.

Účinkovanie legáta pápežského poťahovalo sa hlavne na cirkevné záležitosti, nie však na svetské. Úbohá krajina roztrhaná bola na kusy, ktoré sa nachádzaly v rukách nesvedomitých a hrabivých oligarchov (samovládcov), ktorí medzi sebou vystrájali boje, potláčali a sdierali ubiednený ľud.

Nasledujúceho roku (1281) Lev Danielovič opäť zpoza Karpatov vtrhol do Uhorska s Tatármi, ktorí dorazili až k Pešti. No Uhri ich zčiastky v Uhorsku a v Poľsku porazili, zčiastky v Uhorsku podržali a osadili. Vladislav s nimi sa priatelil a Kumánov v Sabolči vyňal zpod moci župana.

Medzitým Finta, svržený palatín, s niektorými veľmožmi ho polapil a uväznil, ale matka kráľova, Alžbeta, vynaložila všetko možné, aby ho vysvobodila. Vladislav chcel vstúpiť do seba a usiloval sa uvádzať Kumánov do poriadku, ale Kumáni vzbúrili sa proti nemu, tak že r. 1282 musel tiahnuť proti nim do poľa. Porazil ich síce pri Ilóde na Potisí, ale hnal sa za utekajúcimi za dolné Karpaty, aby ich nazpäť dohnal do krajiny. Manželka jeho bohate obdarovala Lukáča, ktorý jej bol doniesol zprávu o tom, a pápež Martin II., dobroprajúc mu k víťazstvu tomu, napomenul ho, aby sa držal svedomitých kresťanských radcov, nie však zradcov, s ktorými rád obcúval. No dobrý pomer Vladislava k matke Alžbete netrval dlho. Vladislav r. 1282 odňal jej Mačvu a Bosnu, darujúc ju švagrovi svojmu Štefanovi Dragutinovi, exkráľovi srbskému, tak že jej zostalo len Sriemsko; r. 1284 odňal jej i Sriemsko, darujúc ho Tomášovi z Čanádu; aby sa ako-tak smieril s ňou, r. 1285 navrátil jej Sriemsko.

Osadenie Neuhrov čili Tatárov v Uhorska zhoršilo pomery. Vladislav nie že by ich bol držal na úzde, ale mal ich pod ochranou, ba s nimi spojený i lúpežil, menovite r. 1285 vo Spiši. Tatármi, Kumánmi a oligarchmi bol ľud tak ubiedený, že prišly do života dvojkolesné káry, do ktorých porobný ľud zapriahali. Vladislav, keď naňho doliehali biskupi a veľmoži, r. 1286 vydržiaval poradu a splnomocnil palatína Mokyana, aby robil poriadky po krajine, súdil a trestal zlodejstvo, lúpeže a vraždy, ale sám kráľ sa nepolepšil, obcujúc len s Neuhrami (Tatármi) a Kumánmi, hlavne s Kumánkami: odvrhol od seba i vlastnú svoju manželku Alžbetu a uväznil ju na Budínskom ostrove. O tom keď sa pápež Honor IV. dozvedel, poslal naňho list, v ktorom predstiera mu náramné pohoršenie, ktoré spôsobuje, — poškvrnu, ktorou špiní svoje meno a dôstojnosť pred kresťanským svetom, odoženúc, ba žalárujúc manželku svoju a pridržujúc sa len pohanských Tatárov; napomína ho, aby, opustiac ich bludy a iných nevercov, priľnul k pravej viere kresťanskej a pojal k sebe nazpäť svoju manželku. Súčasne písal i Vladimírovi, arcibiskupovi ostrihomskému, aby sa všemožne usiloval priviesť Vladislava k rozumu, a keby neposlúchol, upotrebiť cirkevných trestov proti nemu. Súčasne písal i nemeckému cisárovi, českému a poľskému kráľovi, slavonskému vojevodovi a uhorským biskupom i veľmožom, aby v tom Vladimíra napomáhali. Podobne i rímski kardináli kládli Vladislavovi na srdce záležitosť jeho uväznenej manželky. Následkom toho svolaný bol snem, na ktorom Vladimír oznámil kráľovi, biskupom a veľmožom listy pápeža a kardinálov. Zdá sa, že Vladislav vstúpil do seba, lebo Laurent, nadkomorník (magister tavernicorum), vysvobodil Alžbetu z väzenia a odprevadil do Ostrihomu, kde od župana Maurica dobrotive bola prijatá, Vladislav však začal odmeňovať tých, ktorí sa v bitkách proti Kumánom a Tatárom boli držali.

Snaha pápežova zostala i teraz bez túženého ovocia, tak že 8. augusta 1288 naložil arcibiskupovi Vladimírovi, aby prísne napomenul kráľa, a keby sa nepolepšil, dal hlásať krížovú vojnu nielen v Uhorsku, ale i v súsedných krajinách proti Tatárom a Kumánoni. Následkom toho Vladislav svolal snem do Budína, aby sa poradil o lepšie sriadenie krajiny a o prostriedkoch proti Neuhrom. Povstala domáca vojna proti nim. Zdá sa však, že Vladislav dosť prísne nezakročil proti Tatárom a Kumánom: teda pápež Mikuláš IV. poslal legáta svojho Benevenuta do Uhorska, aby konečne urobil poriadok s Vladislavom, upadnuvším do predošlých nerestí. Medzitým pápežov list od 23. júla 1290 nenašiel Vladislava živého.

Peter, biskup zahorský (sedmohradský), chopiv sa krížovej vojny proti Tatárom a Kumánom, uderil na Arbuca, kumánskeho náčelníka, ktorý bol z rodiny Vladislava. Za to Vladislav odňal mu majetky a dal ich Arbucovi a rodine. Potom však v smysle snemu z r. 1289 odňal tie majetky Arbucovi a navrátil ich biskupovi Petrovi. Následkom toho Kumáni spikli sa proti Vladislavovi a v tej nádeji, že po bezdetnom Vladislavovi pripadne uhorský trón na Arbuca, v noci 10. júla 1290 zavraždili Vladislava. Palatín Mojž, predtým mahomedán (magar), potom kresťan, pomstivým mečom potrestal spiklencov a vrahov, prekazil ďalšie zámery Kumánov, nie však i následky, ktoré nastaly v krajine po smrti Vladislavovej. Po smrti jeho bol jediný potomok z krvi arpádovskej Andrej III. s priezviskom „benátsky“, lebo sa narodil v Benátkach.[35] Už r. 1278 nachádzame ho 27. mája v Kedhide (v Salanskej župe), ako vojvodu pannonskej Slavonie. Pravdepodobné je, že keď Andrej, brat kráľa Vladislava, aby vyhol úkladom skrze neho r. 1277 strojeným, uskočil do Poľska a tam r. 1278 bol zavraždený: buď sám Vladislav alebo krajinskí veľmoži povolali vojvodu Andreja III., bratranca (fratrem patruelem) jeho, do Uhorska, aby bezdetný Vladislav mal po sebe zákonitého dediča trónu. Andrej III., aby mal svojmu stavu primeranú výživu, obdržal pannonskú Slavoniu, a to s tou podmienkou, aby žil v pokoji a nemiešal sa do vecí krajinských, ktoré zastupovali báni z Güssingu. Andrej tým podmienkam verne zodpovedal, tak že kráľ Vladislav v listine r. 1299 nazýva ho „najmilším svojím bratom strýčnym“. Andrej po smrti kráľa Vladislava hľadal si slovom i zlatom priateľov, ktorí by mu pomohli k trónu, od severu, západu a juhu ohroženému. Už v 13. dni po smrti kráľa Vladislava korunovaný bol za kráľa. Sadnutie Andreja na trón potkalo sa i s domácim i so zahraničným odporom. Najprv v Šariši povstal závratník, ktorý sa vydával za Andreja, brata kráľa Vladislava, a pritiahol k sebe mnohých ľahkoverných prívržencov. Kráľ Andrej vyslal proti nemu majstra Juraja s vojskom, ktorý ho zahnal do Poľska. Nie tak ľahko zmizly mračná od juhu a západu. Karol, kráľ Sicílie, dostav zprávu o smrti kráľa Vladislava, za kráľa uhorského vyhlásil Karola Martella, ktorého bol splodil s Máriou, dcérou kráľa Štefana V. († 1272), sestrou kráľa Vladislava. Cisár Rudolf osoboval si právo dať Uhorsku kráľa, koho chce, a dal ho v léno svojmu synovi Albertovi, vojvodovi rakúskemu.

Andrej III., aby si získal národy, vydržiaval snem najprv v Budíne, potvrdil svobody duchovným, zemänom a mešťanom, a vydal blahonosné zákony. Podobne v Zahorsku (Transsilvanii) svolal Székelyov, Kumánov, Nemcov a Valachov do snemu v Bielohrade, aby i tú zem uviedol do poriadku. Okrem toho i Juhoslovania uznali Andreja za kráľa, a matka jeho s veľkým bohatstvom prišla do Uhorska. Nevšímajúc si pápeža, ktorý vyhlásil Uhorsko za zem apoštolskej stolice, nevšímajúc si ani cisára Rudolfa, ktorý považoval Uhorsko ako časť „sv. rímskej dŕžavy“, ba naše Slovensko chcel dať českému kráľovi, pannonské Slovensko vojvodovi rakúskemu, chopil sa zbrane.

Andrej, tým spôsobom na tróne zabezpečený a obľúbený, chystal sa do vojny so súpermi; okolo Veľkej noci vypravil svojich vyslancov k Albertovi, vojvodovi rakúskemu, žiadajúc, aby Uhorsku navrátil hrady, mestá a zeme, ktoré vo vojne s Jánom z Güssingu bol opanoval, čo keď urobiť nechcel, ba zmocnil sa i Prešporku a Trnavy: Andrej s 80.000 mužmi vtrhol do Rakúska až k Viedni.

V tom Rudolf umrel (15. júla 1292), čo malo tiež veľký vliv na Albrechta. Vojna zakončená bola mierom a dľa neho Albrecht odriekol sa všetkého, čo bol v Uhorsku opanoval.

Andrej teraz obrátil zrak na Juhoslovansko, aby tiež tam urobil poriadok, lebo Karol Martell vábil Juhoslovanov na svoju stranu, ale márne.

Medzitým Ján Henrichovič v Salansku, jeho brat Mikuláš v Šumavsku (Šomoďsku), Roland v Zahorsku (Sedmohradsku), Šubičovci v Juhoslovanskú potajomne držali s Karlom Martellom, a keď sa Andrej navracal z Juhoslovanska po pravej strane Dunaja, Henrichovičia (z Güssingu) lapili ho a uväznili. No, cirkevnou kliatbou a kráľovským vojskom stíhaní, r. 1293 prepustili ho z väzenia a uzavreli s Andrejom smluvu.

Samo sebou sa rozumie, že Andrej poshadzoval neverných s hodností a udeľoval ich sebe verným, menovite však i Talianom: chodil po krajine, vyšetroval vlastnícke práva majetkov, čo narobilo mu nepriateľov. Za dobré uznal získať si Albrechta, vojvodu rakúskeho, nielen r. 1294 smluvou s ním proti novému cisárovi Adolfovi uzavrenou, i ale vstúpiť s ním i do rodiny. Vzal si r. 1295 Agnesu, dcéru Albrechtovu, za manželku. Prišla do Uhorska až r. 1296, za kráľovnu korunovaná bola až r. 1297. Pri tej príležitosti Prešporská župa bola jej za veno pripísaná.

Po smrti Karla Martella, ktorý málo sa zaoberal korunou uhorskou, jeho syn Karol Robert osoboval si právo na uhorskú korunu. V tom ho podporoval pápež Bonifác VIII., Gregor, prepošt a administrátor zahorsko-bielohradský, vicekancellár kráľovny a legát pápežský, Ján, bán pannonskej Slavonie, a Juraj, gróf brebirský. Kráľ Andrej azda ani netušil, že ho obtáča nebezpečenstvo.

Vo februári 1298 boly veľké radovánky u Albrechta vo Viedni. Sišli sa tam králi uhorský a český, vojvodovia zo Saska, Opole a Opavy, hraničný gróf Hermann z Braniborska a iní biskupi a kniežatá z Nemiec, naoko preto, aby český princ Vácslav zasnúbený bol s Alžbetou, dcérou uhorského kráľa Andreja, Hermann z Braniborska s dcérou Albrechta. Vlastnou príčinou tej schôdzky bolo sosadenie Adolfa a povýšenie Albrechta na nemecko-kráľovský trón. Už v marci tiahol Demeter, hlavný župan zvolenský a prešporský, s veľkým počtom Uhrov a Kumánov, Pavol Madáč s rakúskym vojskom Albrechta proti Adolfovi. Adolf bol sosadený a Albrecht 24. augusta bol za nemeckého kráľa korunovaný. Tak Uhri a Kumáni vyhrabali pre Habsburgov horúce gaštany.

Medzi tým časom falošný Gregor lichotil Andrejovi, tak že ho Andrej po smrti Vladimíra, arcibiskupa ostrihomského, urobil nástupcom tohoto. Za to bol Andrejovi nevďačný, nepriateľský. Andrej spozoroval nebezpečenstvo, a aby ho predišiel, r. 1299 svolal snem do Pešti. V auguste dostavili sa biskupi, veľmoži, šľachta, Kumáni a zahorskí (sedmohradskí) Nemci. Prítomní osvedčili svoju vernosť Andrejovi, ako prirodzenému a z kráľovskej krvi pošlému kráľovi. Sostavené boly zákony, dľa ktorých, majú byť navrátené majetky, akýmkoľvek spôsobom odňaté, kráľovskej rodine, cirkvám a zemänom; bez privolenia kráľovského zapovedané bolo zakladanie nových hradov, prikázané rozrumenie starých a krajine škodných hradov. Kto sa týmto zákonom sprotiví, padne pod kliatbu, od ktorej len skrze arcibiskupa kaločského osvobodený byť môže. Tieto a iné potrebné zákony zostaly temer na papieri, hlavne na pravom brehu Dunaja, lebo kráľ obával sa ich prísne do života uviesť, poneváč strana protivná ustavične žalovala naňho u pápeža Bonifáca VIII., ako na tropiteľa neporiadkov v krajine. Osočovaním mýlený a Karlovi Robertovi prajný pápež r. 1299 vymenoval Gregora za svojho legáta, aby uviedol „poriadok“ v Uhorsku.

Kráľ Andrej, ako to lanskoročný snem ustanovil, r. 1300 svolal opäť snem do Pešti, aby nesvornosť v krajine bola odstránená. Vyslal ostrihomského prepošta Pavla a veľmoža Henricha ku Gregorovi, aby ho tiež do snemu povolali a mu svobodu osoby zaručili: Gregor však nielen nebral sa do snemu, ale cirkevným trestom, ako pápežský legát, zahrozil biskupom, ak neopustia kráľov snem. Okrem toho svolal ich do synody protivnej vo Vespríme, a keď sa mu toto nepošťastilo, vyslovil cirkevný trest nad krajinou a, obávajúc sa Andreja, odišiel do Horvatska. Tam vo Sv. Kríži okolo neho a Juraja brebirského shromaždili sa prívrženci Karola Roberta a vypravili slávnostné vyslanstvo do Apulie, aby mu ponúkli korunu a povolali ho na trón. Andrej zaslal protest proti tomu na Gregora a na Petra Bonzana do Ríma, aby vyjednával so zle informovaným pápežom; okrem toho vypravil poslov ku Albrechtovi, kráľovi nemeckému, svojmu tesťovi a spojencovi, so žiadosťou o vojenskú pomoc, keby vyjednávanie s pápežom sa nezdarilo. No i od Bonzana dostal v oktobri zprávu plnú nádeje, i od Albrechta sľúbenie vojenskej pomoci v lete nasledujúceho roku 1301.

Medzi tým časom Karol Robert v auguste prišiel do Spalatra, kde bol skrze pápeža Bonifáca VIII. ustanovený arcibiskup jemu prajný. Odtiaľ prívržencami svojimi odprevádzaný bol do Záhrebu, kde ho Gregor, vyvolený, ale ešte neustolený arcibiskup ostrihomský, korunoval. Pri tom korunovaní nebol ani jeden uhorský biskup, ba ani Michal, biskup záhrebský.

Kráľ Andrej, prv, ako by sa boly jeho veci obrátily k lepšiemu, 14. januára 1301 umrel a pohrobený bol v Budíne, v chráme sv. Jána u oo. františkánov. S ním umrel posledný mužský potomok z krvi Arpádovej.



[7] Legendy síce hovoria, že založil jedno arcibiskupstvo (ostrihomské?) a desať biskupství; nikomu sa však nepodarilo dokázať toľký počet biskupství.

[8] Isté je, že sa tu rozumie Vazil, údelné knieža ľavo-dunajského Uhorska. Je pravdepodobné, že ako staroverec pri druhom krstení dostal meno Procui (asi Procuus, Prokus) a potom uskočil do Poľska k Boleslavovi.

[9] Ako jeho otec mal dve mená, tak i jeho syn Roman-Samuel. Stretneme sa s ním častejšie pod menom Samuel Abba (Obo, Ovo).

[10] Slovenské Pohľady r. 1909, str. 356.

[11] Sv. Štefan a knieža Roman-Samuel založili a obdarili kláštor v Ravene; sv. Gerard, okolo roku 1031 biskup čanádsky, ho posvätil. Určený bol k tomu, aby pútnici uhorskí tam mali prístrešie. Je to jediný hodnoverný diplom sv. Štefana. Karácsonyi: Sz. István király oklevelei, Budapešť 1891, str. 16, chybne v ňom čítal: cum viro nobili Romano, duce Ravenae, miesto: cum viro nobili, Romano duce, Ravenae coastrui fecimus (monasterium).

[12] Odtiaľ utiekla do Bavorska a tam v Pasave potom i umrela.

[13] Šimon Keza okolo roku 1282 jedine to poznamenal, že vzbúrený ľud len žiadal: aby Nemci a Latini boli pobití a pohanský obrad nazpäť uvedený. Turotzi okolo roku 1480 už toho viac popísal: že žiadali od Andreja a Leventu, aby im dovolili zabíjať biskupov a kňazov, porúcať kostoly, odvrhnúť kresťanskú vieru a klaňať sa modlám; že náčelníkom povstalcov bol Vata, ktorý sa venoval diablom a shromaždil okolo seba čarodejníkov, Phitonisky a Aruspikov; že medzi svojimi bohyňami mali jednu menom Rasdi. Turotziho prevýšil Bonfin a tým od kresťanstva odpadlým pripísal celú mytologiu drievnych predkresťanských Rimanov a iné nasnívané nesmysly.

[14] Kde boli biskupmi? Gerard bol rímsko-katolíckym biskupom čanádskym; druhí dvaja z nich boli asi kaločský a jágerský, ktorí pred ľavo-dunajskými povstalci boli utiekli do Stolného Bielohradu; štvrtý asi rábsky. Zonuk bol asi županom stolno-bielohradským.

[15] Dôkaz toho uvidíme o pár riadkov nižšie. Srov. Karácsonyi: Sz. István király élete. Budapest 1904, pag. 83.

[16] Bela I. píše sa v historických prameňoch všelijako: Bela, Belin, Benin, Bonus, Vela. Pravdepodobné je, že pri krste obdržal meno vtedy obyčajné, Boleslav (Bolšíslav), ktoré s premenou litier „o“ a „e“ (srov. Uhor a Uher) premenené bolo na Beloslav, Bela.

[17] V tom smysle u Slovákov do nedávna užíval sa zlatý, kdežto u Maďarov menoval sa forint.

[18] Kyrillčinou písané ????????, čili vugorské, vu horské, t. j. v Uhorsku na ľavej strane hornej Tisy ležiace, na dolnej Tise so Sriemskom súsediace. Že to podelenie krajiny bolo také, vysvitne pozdejšie.

[19] Turotzi pripisuje tú vojnu Kumánom. Je pravda, že Kumáni a Pečenci boli súkmeňovcami, Kumáni však až pozdejšie dostali sa ku Karpatom: teda roku 1066 bola vojna nie proti Kumánom, ale proti Pečencom.

Veľký zmätok povstáva i z toho, že Pečencom dávajú sa rozličné mená: Pacinacitae, Polovci (Palóczok), Plavci, Pecinegi, Bessi, Bisseni (Besenyők) a p.

Druhý zmätok zapríčiňujú naši kronikári tým, že vtedajšie deje vugorské prenášajú do Zagorie (Trans-Silvanie).

[20] O tom, že by boli žiadaní benediktíni prišli do Uhorska, nemáme zprávy.

[21] Takrečený Bezmenný notár kráľa Belu IV. okolo roku 1290 načarbal blúznivý román, v ktorom Almusa, brata Kolomanovho, učinil otcom Arpáda a namachľované deje r. 1107 preniesol do doby Arpáda († 907).

[22] V Sabolči, na pamiatku svojho deda, kráľa Belu I. Stavbu dokončil až kráľ Bela II. r. 1138.

[23] Teda pôvodní Uhri nemali s pozdejšími Kumánmi spoločný jazyk maďarský.

[24] Či mal Vladislav svoje „údelné kniežatstvo“, i Gesa, jeho starší brat, musel ho mať, a to bezpochyby na Slovensku, ktoré prvorodenému náležalo. Z toho sa dá vysvetliť to, že potom veľkú priazeň preukazoval biskupstvu nitrianskemu.

[25] Nemeckí cisári Nemcov prenášali a osádzali medzi polabskými a pomoranskými Slovanmi, aby týchto ponemčovali a vykynožovali. Pravdepodobne hľadeli vtisnúť nemecké kolonie i do Uhorska a robili si nádej, že taká nemecká zakuklená kolonizačná politika i v Uhorsku sa dariť a ho pre Teutoniu (Nemecko) pripravovať bude. Drang nach Osten.

[26] Dejepisne je isté, že okolo roku 1181 arcibiskup kaločský mal svoje sídlo v Báči, tak že Mico roku 1156 — 1163 píše sa arcibiskupom báčskym, roku 1169 však arcibiskupom kaločským. Od tej doby kaločskí biskupi písali a píšu sa diecéz spojených, kaločskej a báčskej. Pravdepodobné je, že titul (staroverského) arcibiskupa báčskeho prenesený bol na biskupstvo kaločské.

[27] Veneciáni miesto toho, aby na lodiach previezli križiakov do Alexandrie, previezli ich do Grécka, zmocniť sa Carihradu a založiť tam cisárstvo latinské.

[28] Tohože(?) roku palatín pre Pečencov (Kumánov) ustanovil: a) každý tretí rok dajú svojmu grófovi (palatínovi) od každého páru koni 6 denárov; b) tí, ktorí nemôžu dostaviť sa k vojsku, zaplatia 6 denárov od každého koňa; c) ich gróf len jeden raz, keď sa ním stal, ich navštívi; d) podgróf navštívi ich viac ráz v roku, aby posúdil ich pravoty; e) so svojím grófom nepohnú sa do poľa, dokiaľ kráľovský rozkaz nebude im oznámený; f) u tých, ktorí na svoje útraty vojenčia, podgróf nesmie sa ubytovať.

[29] Hoci Székelyi boli vlastne Pečenci a jedného jazyka maďarského s Kumánmi, protestovali proti tomu novému názvu, tak že Teodorik, prvý „biskup Kumánov“, roku 1228 písal dekanom székelyským, aby sa pre to nové meno nehnevali, lebo to biskupstvo podrží predošlý pomer i ku Székelyom a Vlachom. V cirkvi Kristovej — vraj — plnia sa slová proroka, že bude spolu bývať baránok s vlkom, prečo nie i Székely a Vlach s Kumánom?

[30] Ten ostrov menovaný bol i ostrovom Zajačím, poneváč tam boly chované zajace pre stôl kráľovský; potom a doteraz nosí meno ostrova Margity, poneváč tam bola mníškou blah. Margita, dcéra kráľa Belu IV.

[31] Bol predtým nevysvätený arcibiskup a patriarcha.

[32] Pripisujú to odvedenie Alžbety a Vladislava palatínovi Fintovi. Tento však až roku 1278 bol palatínom bez poznámky, roku 1280 s tou poznámkou, že sa dopustil nevernosti proti kráľovi Vladislavovi IV. Palatínom roku 1272 bol buď Laurent alebo Roland: teda Finta až roku 1280 pritiahol si poškvrnu nevernosti.

[33] Nebola to Slavonia medzi Drávou a Sávou, ale Slavonia nad Salou. Dosaváď tamní Slovenci hovoria: „Slovenská krajina na Vugoskom“.

[34] Obšírny opis tejto vojny podávajú moje „Dejiny kráľovstva uhorského“, II, 238 — 240. No roku 1291 nevďačne na to zabudol.

[35] Andrej II. r. 1234 vzal si Boženu, dcéru Aldobrandina, hraničného grófa estenského, za manželku. Po smrti Andreja II r. 1235 v tehotnom stave odišla do Itálie, kde porodila syna Štefana „pohrobka“. Tento sa potom dostal do Benátok, kde si vzal Thomasinu, kňahyňu z rodu Manvocenov, za manželku, s ktorou splodil Andreja III. Tento, keď kráľ Vladislav zahnal do Poľska mladšieho brata svojho Andreja a r. 1277 dal ho tam v Nide utopiť, povolaný bol do Uhorska a stal sa vojevodom Slavonie nad Salou.

« predcházajúca kapitola    |    



Franko Víťazoslav Sasinek

— kňaz, tajomník Matice slovenskej, profesor, archivár, člen Slovenského učeného tovarišstva, jeden z najvýznamnejších slovenských historikov druhej polovice 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.