Zlatý fond > Diela > Stručný dejepis Uhorska II


E-mail (povinné):

Franko Víťazoslav Sasinek:
Stručný dejepis Uhorska II

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Jana Jamrišková, Veronika Gubová .  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 6 čitateľov

I. Doba miešaná 1301 — 1526

I po smrti kráľa Andreja III. († 14. januára 1301) Uhorsko bolo rozdvojené stredným Dunajom. Na pravej strane Dunaja bol Gregor vyvoleným arcibiskupom ostrihomským; nad pannonskou Slaviniou, t. j. nad Šopronom, Železným, Šumavskom (Bukoň-Šumla), Tolnou, Baraňou a Budrogom, Rolandus bol palatínom pannonským. Oba prívrženci Karla Roberta. Na ľavej strane Dunaja bol Ján arcibiskupom kaločským — protivník Karla Róberta. S ním spoluúčinkoval Matúš Čak, palatín[1] a župan prešporský, zvolenský a komárňanský, potom však ako dedičný župan trenčiansky, vôbec Matúšom Trenčianskym zvaný, a to preto, že od Vácslava II. obdržal dedičný hrad Trenčín za to, že vyprostredkoval korunu kráľa uhorského pre českého králeviča Vácslava III.

Matúš Trenčiansky bol medzi oligarchmi uhorskými v tej dobe najmocnejším, vynikajúc majetkami a vlivom na osudy slovenského ľudu na západnom Slovensku, od rieky Moravy až ku strednej Tise, od Prešporka až do Komárna, Vyšehradu, Nitry, Gimeša, Hontu, Novohradu a do Zvolena. Okrem toho Orava, Liptov a Turiec boly v rukách jemu verného Donča. S majetkami spojená bola i hodnosť palatína a županská. Na neho upotrebiť možno príslovie: „Skupáň nikdy nemá dosť.“ Obdržaný a nadobudnutý majetok neprestal rozmnožovať novým a novým zakladaním osád, ktorým dával názov Lehôtky, čo poukazuje nielen na jeho slovenský národný cit, ale i na slovenskosť osád ním zakladaných. I sám jeho šľachtický prädikát de Čak poukazuje na jeho pôvod zo slovenskej osady Čaka (u Maďarov Cseke), buď ju hľadáme v Komárňanskej, alebo v Tekovskej stolici na našom Slovensku.

Na severe a severo-východe panoval oligarch Omodeus z potomstva Abu, už za doby Andreja III. ako palatín a kráľovský sudca. On, ako palatín, v rukách svojich sústrednil Spiš, Šariš, Abov Novohrad, Zemplín, Užhorod (Ungvár) a Bereg, ktoré župy zanechal synom svojim, keď r. 1312 pri Rozgoni (Rozhanovciach) od Karla Roberta utrpel porážku.

Medzi Tisou a Zahorskom (Trans-Silvaniou) bol mocným oligarchom gróf Tomáš, ktorý toto územie zanechal synom svojim. Z nich najstarší, Lonardus, hral značnú úlohu za kráľov Vladislava IV. a Andreja III., potom však za Karla Roberta; buď ako palatín, alebo ako vojvoda spomína sa jeho mladší brat Kopasz (plešivý), a tento maďarský prädikát uvádza nám na myseľ magarských Pečencov, Polovcov a Kumánov (Besenyők, Palóczok, Kúnok), ktorí od doby sv. kráľa Vladislava až do doby kráľa Belu IV. osadzovaní bývali medzi Tisou a Zagoriou (Trans-Silvaniou), zostavše buď pri svojom mahomedánstve (magarizme), buď, stavše sa kresťanmi, od tohoto odpadli k predošlému mahomedánstvu svojmu. Ich sídla tým určitejšie sa kladú do okolia Debrecína. Dousa, Kopaszov príbuzný, r. 1317 spravoval ako kráľovský sudca za Tisou župy: Bihar, Sabolč, Satmár, Solnok a a Krásno.

V Zagorii (Trans-Silvanii) už r. 1288 spomína sa Vladislav ako vicevojvoda, od r. 1291 Vladislav s Rolandom striedave menujú sa vojvodmi Zahorska, r. 1315 spomínajú sa už synovia Vladislava ako dedičia po ňom.

Za potrebné som uznal predoslať tieto poznámky o oligarchoch na ľavej strane Dunaja prv, ako bych nadpriadol rozpravu o udalostiach dejepisných po smrti kráľa Andreja III.

Hoci Gregor, vyvolený arcibiskup ostrihomský, ponáhľal sa korunovať Karla Roberta za kráľa uhorského najprv v Záhrebe, potom i v Ostrihome, tým spôsobom nezabezpečil mu kráľovský trón, lebo toto korunovanie nebolo právoplatné. Nestalo sa to skutočnou korunou, ktorá bola v rukách Jána, arcibiskupa kaločského, a Matúša, palatína uhorského. Títo, aby prekazili zámery Gregora, arcibiskupa ostrihomského, tiež sa ponáhľali učiniť kroky v Prahe, aby Vácslavovi II., kráľovi českému, ako zákonitému potomkovi Ottokara a Konstancie, dcéry Belu IV., kráľa uhorského, ponúkli uhorskú korunu. Vácslav II., ktorý nosil na hlave svojej nielen korunu českú, ale i poľskú, vyhováral sa, že by nemohol uniesť ešte i korunu tretiu. Na tom sa teda usniesli, aby tá tretia koruna položená bola na hlavu jeho syna Vácslava, ktorého bol r. 1288 splodil s Juditou, dcérou Rudolfa z Habsburgu, cisára nemeckého. Konaly sa hneď prípravy odprevadiť Vácslava do Uhorska.

Vácslav, králevič český, ktorého — vraj — v Uhorsku písali i Lácslavom, početným služobníctvom a vojskom otcovským odprevádzaný cez Hodonín, na hranicu medzi Moravou a Uhorskom, v Holiči oddaný bol Uhrom, ktorí ho slávnostne prijali, do Stolného Belehradu odprevádzali a tam 27. augusta 1301 za kráľa uhorského korunovali. Odtiaľ odprevadili ho do Budína a ubytovali v kráľovskom paláci. Netušený obrat prekvapil Gregora, arcibiskupa v Ostrihome, a to tým viac, že Ján, oligarch z Güssingu, nielen odpadol k Vácslavovi, ale i zmocnil sa Ostrihomu, prinútiv Gregora utiecť do Rakúska. Akonáhle sa pápež Bonifác VIII. dozvedel o tom obrate vecí Karla Roberta, ihneď písal Jánovi, arcibiskupovi kaločskému, povolávajúc ho do Ríma k zodpovednosti za to, že korunovaním Vácslava urazil právo apoštolskej stolice, spolu i právo arcibiskupa ostrihomského, ktorému náležalo korunovať kráľa uhorského. Od cesty do Ríma však osvobodila arcibiskupa ťažká choroba, ktorej podľahol. Následkom toho pápež poslal legáta svojho Mikuláša, biskupa z Ostie, do Uhorska, aby vyšetril veci a napravil. Tým cieľom svolaná bola synoda do Budína, ale pápežský legát až príliš postavil sa na stranu Karla Roberta proti kráľovi Vácslavovi, tak že necítil sa byť bezpečným v Budíne, a vysloviv interdikt (zapovedanie služieb Božích) nad mestom, dal sa na útek do Rakúska, odkázav rozvadené strany na apoštolskú stolicu.

Kráľ Vácslav poslal dôverníka svojho k pápežovi, aby tohoto naklonil sebe. Odtiaľ však dostal odpoveď láskavú síce, ale zápornú: že sa má podrobiť rozsudku apoštolskej stolice, ak nechce ztratiť nielen milosť u pápeža, ale i u cisára. Okrem toho z Budína do Prahy prichádzaly povesti presmutné o jeho synovi, tak že sa necítil byť bezpečným na uhorsko-kráľovskom tróne. Odhodlal sa teda radšej zachrániť synovi život, ako jeho uhorskú korunu, podrobiť sa rozhodnutiu pápežskému a cisárskemu a zastaviť márny zápas s pápežom a s cisárom. Na jar r. 1304 nenazdajky octnul sa v Budíne, uchvátil kráľovskú uhorskú korunu a iné krajinské drahocennosti a s exkráľom Vácslavom dal sa (17. mája) na cestu do Prahy po ľavej strane Dunaja, konajúc cestu za Moravu do Čiech. Pri tej príležitosti odvliekol so sebou do zajatia Vladislava, syna Wernerovho, mešťanostu budínskeho, a mnohých iných mešťanov.

Keďže Vácslav formálne neodriekol sa koruny uhorsko-kráľovskej, v Uhorsku nastaly smutné pomery anarchistické a oligarchické, do ktorých zamiešal sa nový uchvatiteľ koruny uhorskej. Po smrti českého kráľa Vácslava († 21. júna 1305) prišiel do Prahy Otto, vojvoda bavorský, syn Henricha, bavorského vojevodu, a Alžbety, dcéry Belu IV., kráľa uhorského, aby s exkráľom Vácslavom vyjednával o prenesení naňho práva na korunu uhorskú. Tým cieľom sišli sa oba v Brne. Ľahkomyseľný Vácslav nielen slovom, ale i skutkom preniesol svoje právo na Ottu, oddajúc mu i uhorsko-kráľovskú korunu. Ešte toho roku 1305 dňa 4. augusta zavraždený bol v Olomúci skrze Konráda Potsteina, türingského rytiera.

Rudolf, vojvoda rakúsky, dozvedev sa o tom výčine Vácslava, uzavrel smluvu s Karlom Robertom proti Ottovi. Rudolf mal strážiť hranicu Rakúska na rieke Lajte, Matúš Trenčiansky hranice Uhorska na rieke Morave, aby Otto, keď bude chcieť vtrhnúť do Uhorska, padol im do klepca. Medzitým Berchtold, mešťanosta viedeňský, zradil Ottovi úmysel Rudolfa a Matúša, aby sa mal na pozore pred úkladmi, ktoré mu, ako Nemcovi, majú prekaziť vstúpenie na uhorskú pôdu. No také upozornenie bolo buď zbytočné, alebo márne. Zbytočné vzhľadom na Matúša, ktorý ho nechcel, — márne vzhľadom na Pannoniu, kde mu nemčúrski oligarchovia, páni z Güssingu, mohli obľahčiť prístup, a mu ho i skutočne obľahčili, tak že už 6. decembra 1305 korunovaný bol korunou kráľovskou, ktorú bol so sebou priniesol, skrze L., biskupa vesprímskeho, a Ant., biskupa čanádskeho.

Kráľovi Ottovi ľahko bolo získať si Nemcov a maďarských Kumánov, ba i tých, ktorí chceli mať kráľa od pápeža neodvislého: teda pracoval na tom, aby si ich získal nielen v Uhorsku (na Potisí), ale i v Zahorsku (Trans-Silvanii). Započal o tom vyjednávať s vojvodom — oligarchom Zahorska (Trans-Silvanie) a chcel s ním vstúpiť i do sväzku rodinného, žiadajúc ho o jeho dcéru za manželku. Keď sa však mal stretnúť so zasľúbenou mu nevestou, vojvoda Vladislav dal ho lapiť, odobrať mu uhorsko-kráľovskú korunu a uväzniť, a podržal ho vo väzení.

Úbohá krajina! Kráľ tvoj, koruny pravej zbavený, vo väzení, druhý jej kráľ s nepravou korunou von z krajiny sa potulujúci! Anarchiou si na kusy roztrepaná a stádo bez pastierov vlkom v korisť dané, oligarchmi, sháňajúcimi sa len za ziskom svojím, ubiedená a nad priepasťou záhuby trnúca: kto ťa od nej zachráni? Nezabudni na staré príslovie: „Pomáhaj si, človeče, i Pán Boh ti pomôže!“

Nakoľko pre nedostatok potrebných k tomu zpráv a pre ich nedostatočnosť nevládzem postaviť sa len na problematické, nie však na kategorické stanovisko, prozreteľnosť Božia vyvolila si práve Karla Roberta na liečenie a napravenie tých smutných pomerov, v ktorých sa nachádzala krajina uhorská, a to najprv na pravej, potom však i na ľavej strane Dunaja.

Začiatok reformy učinil Tomáš, arcibiskup ostrihomský, dav sa do stykov s oligarchmi z Güssingu. Keď sa mu to s jednotlivcami podarilo, pokračoval v diele skrze valné shromaždenia (snemy). V prvom zasadnutí Karol Robert uznaný bol za riadne vyvoleného kráľa uhorského a ako taký pozvaný bol do peštianskeho rákoša na 27. novembra 1308. V jeho osobnej prítomnosti ustálené bolo právo uhorského trónu, a trón i práva jeho boly prenesené naňho i na nástupcov jeho. Kto by ho neprijal za pravého kráľa uhorského a odoprel mu úctu a poslušnosť, pokladaný a stíhaný bude za nepriateľa kráľovskej dôstojnosti a za zradcu vlasti. Kráľ už predbežne so svojej strany sľúbil, že potvrdzuje všetky svobody a darovania, udelené cirkvi a veľmožom; že dá vyšetriť právoplatnosť majetkov nadobudnutých alebo odcudzených; že bude pracovať na tom, aby majetky bezprávne odcudzené boly navrátené a nahradené.

Medzitým pápež Klement V. začal hýbať už temer zaspalú záležitosť Karla Roberta v Uhorsku. Pred súd apoštolskej stolice pohnal i kráľa Ottu, ktorý bezprávne uchvátil korunu, a pokarhal biskupov vesprímskeho a čanádskeho, ktorí sa opovážili ho korunovať; prikázal obom arcibiskupom a ich suffraganom, tiež iným cirkevným a svetským hodnostárom, aby všemožne podporovali Karla Roberta. Okrem toho poslal do Uhorska i legáta svojho, kardinála Gentilisa, aby šťastne zakončil záležitosť Roberta.

Kardinál Gentilis 2. júla 1308 vystúpil z lode na breh dalmatský, slávnostne však uvítaný mal byť až pozdejšie, kým sa pokonajú potrebné poriadky k zastúpeniu celého Uhorska na synode. To. že sa prvšia synoda pannonská podarila Tomášovi, arcibiskupovi ostrihomskému, obľahčilo cestu pápežskému legátovi k vydržiavaniu druhej širšej synody na jar 1309. Zúčastnili sa hojným počtom v Budíne i zástupci s ľavej strany Dunaja, ktorí mali byť získaní kráľovi Karlovi Robertovi. Gentilis bol mužom učeným, obozretným a príjemným, vyhýbajúc takým výrazom, ktoré by prítomných mohly pohoršiť alebo odstrašiť, a docielil to, že sobor 2. apríla 1309 prijal — nie ako rozkaz pápežov z poslušnosti, ale ako dobrú radu pápežovu z dôvery — Karla Roberta za kráľa vyvoleného.

Ale že pravá koruna kráľovská nachodila sa v rukách Vladislava, vojvodu zahorského, uzavreté dať vyhotoviť novú, právoplatnú korunu a ňou korunovať Roberta. Keď koruna bola vyhotovená a cirkevným obradom posvätená, ňou bol 15. júna Robert korunovaný v Budíne vo veľkom chráme Matky Božej.

*

Karol Robert I., ako korunovaný kráľ, nekonal viac ako kandidát, ale ako právo a moc majúci nad celým Uhorskom, na pravej i na ľavej strane Dunaja, a to opásaný rímsko-katolíckym mečom k ochrane cirkvi a sebe verných, na postrach neverných a vlastizradcov, menovite proti oligarchom na ľavej strane Dunaja, a síce:

a) Prvý, ktorý ten rímsko-katolícky, centralizačný nápor 1309 utrpel, bol oligarch zahorský Vladislav. Keď pápežský legát Gentilis vyslovil nad ním a nad prívržencami jeho cirkevnú kliatbu, ak sa nepodrobí kráľovi a ak mu neoddá pravú, exkráľovi Ottovi odňatú korunu: Vladislav r. 1310 učinil i tamto i toto, a Karol Robert 25. augusta toho roku korunovaný bol pravou korunou (gréckou z r. 1075) v Stolnom Belehrade; predošlá (latinská) koruna ztratila posviacku a právoplatnosť.[2]

b) Druhý palatinát, na ktorý kráľ Karol položil ruku, ležal za Tisou, majúc v sebe župy: Bihar, Sabolč, Satmár, Solnok a Krásno. Palatínom bol Rorand a bratia jeho.

c) Tretí palatinát na severe a na severo-západe obsahoval v sebe župy: Spiš, Šariš, Abauj, Zemplín, Ungvár a Bereg. Palatínom bol Omodeus, ktorý — hoci Matúšom Trenčianskym podporovaný — r. 1312 pri Rozgone (Rozhanovciach) utrpel od kráľa Karla strašnú porážku a pri Košiciach i smrť.

d) Štvrtý palatinát na západnom Slovensku bol Matúša Trenčianskeho. Porážka palatína Omodea bola spolu i začiatkom úpadku Matúša (1321). Neboly to s veľkým a hlučným odporom vedené vojny, ale len vyslanie kráľovského (najatého) vojska k potrestaniu neposlušných poddaných. Pomer Matúša Trenčianskeho ku kráľovi Karlovi zostal i naďalej in statu quo ante, iskra pod popolom.

Taká oligarchická ústava bola i na pravej strane Dunaja s troma palatínmi, a síce:

a) Jeden zo synov Henricha, Ján z Güssingu, ako palatín panoval nad Šopronom a Železným, za takého uznaný i od kráľa Karla Roberta, keď k nemu bol pristúpil, a podržal vládu oligarchickú temer nad celou Pannoniou medzi Rábou a Drávou.

b) Jeho brat Henrich Henrichovič, ktorý panoval nad Nemcami v Šopronsku, Železnom a Mošoňsku.

c) Zemiansky okres Vajkanský, pravdepodobne Tomášom, arcibiskupom ostrihomským, založený, kde osadil palatinát pre privilegovaných zemänov, niekdajších maďarských Pečencov, r. 1074 tam osadených proti prechmatom nemeckých križiackych rytierov (Templárov a Joanitov).

Pápež Bonifác VIII., horlivý korteš Karla Roberta a reformátor Uhorska, píše Vácslavovi II., kráľovi českému, r. 1301 o tom, že Uhorsko, také slávne, také skvelé, za jeho doby je také upadlé a vôbec za korisť dané Kumánom a Tatárom, rozkolníkom a pohanom (Cumanorum, Tarlarorum, Schismaticorum et paganorum) a v nivoč príde, ak nebude napravené. Dľa jeho mienky malo sa to stať skrze obrátenie mahomedánskych Kumánov a starovercov, hlavne však skrze osadzovanie Nemcov a nemeckých rytierov v Uhorsku. Tým cieľom pápež Klement V. (1305 — 1316) obnovil rád nemeckých rytierov pre Uhorsko, a kráľ Karol udelil hojné privilegia Nemcom. Tým spôsobom mal sa rozmnožovať živel nemecký v Uhorsku a Zahorsku (Trans-Silvanii) na potlačenie živlu slovanského a kumánskeho (maďarského). Dialo sa to s úspechom hlavne na Potisí a v Zahorsku, natoľko, že i ich súsedia Slovania prevzali od Nemcov názov sedem hradov nemeckých (Siebenbürgen, Septem castra Teutonum, Sedmohradsko) namiesto predošlého názvu Trans-Silvania, Zagoria.

Také rozkúskovanie krajiny na palatináty je nám odporné a nie dosť objasnené síce, lebo sme v školách pozdejších zvykli na jednotný maďarský štát, nie však na centralizovaný, znajúci jedného kráľa a jedného palatína: nesvobodno nám však zaznať opravdivú tvárnosť Uhorska a tak si ho predstaviť v dobe kráľa Karla Roberta, akým nebolo. Ono bolo nielen rozkúskované na väčšie, ale drobené i na menšie. Na príklad obec Vajka v Prešporskej župe, náležajúca arcibiskupovi ostrihomskému, mala svojho palatína (nádvorníka) a palatinálny súd, ku ktorému patrily i okolité osady.

Že palatináty poukazovaly i na rozdielnosť obyvateľov krajových, dá sa uveriť: lebo na ľavej strane Dunaja od rieky Moravy po Tisu boli Slováci, na Potisí a v Zahorsku (Trans-Silvanii) bývali pôvodní Sloveni, Maďari (Bisseni, Polovci, Székelyi), Nemci a Valasi; na pravom brehu Dunaja však okrem pôvodných Slovenov bývali Nemci v Šopronskej a Železnej stolici, potom medzi Salou a Dravou pôvodní Sloveni v pannonskej Slavonii. Kto sa chce vrozumieť do vtedajších okolností, nesmie sa dať oslepovať predpojatosťou, že každý občan Uhorska je Maďarom; rozličné národy etnografické maly i spoločný geografický názov Uhrov.[3] K sústredneniu takého rozkúskovaného polyglottného Uhorska bolo by treba bývalo iných štáttvoriacich faktorov, než kráľ Karol Robert, kardinál Gentilis a arcibiskup Tomáš.

Matúš Trenčiansky panoval nie ako dvorník (palatín), nie nádvorník (major palatinus), ale ako od kráľa neodvislý a samostatný, majúc pod sebou vlastných palatínov (Demetra a Feliciana), válčiac a uzavierajúc smluvy so súsednými panovníkmi (českým a poľským), ba i so samým cisárom Fridrichom; bol nepriateľom tých, ktorí boli priateľmi kráľa Karla Roberta, a priateľom tých, ktorí boli protivníkmi jeho; on chcel vstúpiť i do manželských pomerov s Fridrichom, vojevodom rakúskym; on založil do 40 slovenských osád (plantationes), ktoré dosaváď podržaly názvy Lehôt, maďarskou megalomaniou zalepené názvom gyarmat. On tratil a tratil svoju panovnícku moc nie tak pod vlivom cudzincov, ale pod zradou svojich. Demeter Mikulášovič, jeho pokrevný a od neho palatínom učinený, pomocou Nemcov spišských uchvátil mu Turiec, Liptov a Oravu.

Následkom toho naši museli válčiť na pravej strane Dunaja proti cisárovi Ludvikovi, na ľavej strane pod Matúšom Trenčianskym proti Jánovi, kráľovi českému. Obe naše válčenia r. 1315 priniesly Uhorsku porážku.

Matúš Trenčiansky, ako opravdivý vlastenec, prv, než by sa bol dal do boja proti kráľovi Jánovi, prosil kráľa Roberta o pomoc proti nemu, ale dostal odpoveď, že mu to neslušno učiniť, poneváč je manželom Boženy, sestry Jána, kráľa českého.[4] Následkom toho Matúš nemal sily odolať kráľovi českému, zastavil vojnu a nastalo vyjednávanie o mier.

Cisár Fridrich i medzi tým časom, čo sa pracovalo o mier, vyzval kráľa Roberta, aby s ním obnovil vzájomnú smluvu (r. 1314). Kráľ mu to sľúbil s podmienkou, ak mu odstúpi Prešporok, a po zahnanom s jeho pomocou Matúšovi Šúr (Csallóköz), Komárno a Vyšehrad, dedictvo vdovy po kráľovi Andrejovi III. Už nasledujúceho roku 1320 nachádzame kráľa Roberta na honbe proti Matúšovi na sklonku septembra v okolí Sempca, v Žabokrekoch, Vyšehrade a Komárne; po jeho smrti, 1. mája 1321, v Leviciach 6. júla, 25. júla a 8. augusta pod Trenčínom.

Ale že Božena, manželka kráľa Karla Roberta už r. 1319 bola umrela, vstúpil už r. 1320 do manželstva s Alžbetou, dcérou Vladislava Lokietka, kráľa poľského.

Hoci už Matúša Trenčianskeho nebolo na Slovensku a po ňom nezostalo ani dedičného potomka, Matúšovci jednako ešte sa nepoddali, ba Peter, gróf zemplínsky, zašiel i do Ruska povolať ruské knieža na slovenský trón. No zvanec toho neprijal.[5]

Tak sa zdá, že kráľ Robert dosť šetrne sa choval k prívržencom Matúša. Tak 30. novembra 1327 prikazuje vrchnostiam, menovite županovi belehradskému, aby súdobne stíhaly Mikuláša, syna Matúša Čaka, lebo že mu odpustil všetky zločiny, vynímajúc ľudovraždy a opanovania dedín, ktorých by sa bol v službe kráľovskej dopustil za času Štefana, syna Marka Čaka. Majstrovi Blažejovi, synovi Mikuláša z Fony, daroval kráľovskú dedinu Kuryma čili Dubina v Šariši, na odmenu zásluh v bojoch proti Matúšovi Trenčianskemu, menovite Syrok a Trenčín. Zeme Vrbov a Stráža v Novohradskej župe, ktoré odňaté boly Michalovi, synovi Martina, pre jeho držanie s Matúšom Trenčianskym, daroval Tomášovi, vojvodovi zahorskému (sedmohradskému).

Ako sa kráľ Robert so svojimi kmeťmi usiloval uviesť poriadok do krajiny vo veciach svetských, ktoré boly skrze oligarchov zapríčinené, tak i arcibiskupi, ostrihomský a kaločský, so svojimi suffraganmi svolali synodu, aby sa neporiadky napravily: menovite, aby sa majetky, ktoré skrze oligarchov boly cirkvi odňaté, jej navrátily a aby manželstvá medzi kresťanmi a nekresťanmi sa neuzavieraly; aby Židia a neverci (mahomedánski Kumáni a Pečenci), ba i staroverci do lona rímsko-katolíckej cirkvi obracaní boli; aby od obrátených dežmy a poplatky nepožadovali. Tieto nariadenia synody sú len opätovaním predošlých, proti Matúšovi a iným oligarchom vydaných synodálnych uzavretí, ktoré zostaly len na papieri a teraz doručené boly jemu, aby ich splnil, aby neuvalil na seba cirkevné tresty. Okrem toho napomenula ho synoda, aby prestal viest nepoctivý život a vstúpil do počestného manželstva: žiadala spolu i povolanie krajinského snemu do Pešti. Všetko to sľúbil. Za manželku vzal si r. 1317 Máriu, dcéru Kazimíra, kráľa poľského. Keď však Mária ešte toho roku 16. septembra umrela, vzal si r. 1318 za manželku Boženu (Beatricu), sestru Jána, kráľa českého, dcéru Henricha Luxenburgského, cisára nemeckého. Nevesta do Uhorska bola privedená a toho roku za kráľovnú ovenčená.

Známo je, že takéto z politiky povstalé manželské sväzky (szoknya politika) osnúvajú sa proti niekomu tretiemu. Týmto tretím bol Matúš Trenčiansky. Po smrti cisára Henricha († 1314) uchádzali sa dvaja súperi: Ludvik, vojvoda bavorský, a Fridrich, vojvoda rakúsky. Náš kráľ Robert uzavrel vzájomnú smluvu s Fridrichom na útok a obranu proti komukoľvek; Ján, kráľ český, naproti tomu však stál v službe Ludvika. Kráľ Karol v tom domnení, že odbojní palatíni boli podporovaní i súsednými kniežatmi na východe a juhovýchode, dal sa na válečný pochod za hranice Zahorska (Sedmohradska) cez Severín (Szörény) proti Alexandrovi, vojvodovi zeme Bazard, sprevádzaný županom zvolenským, turčianskym, liptovským a oravským, barónom Dončom.[6] Kronika budínska kladie túto vojnu do roku 1332. Mne sa tak zdá, že sa tá vojna položiť má hneď za r. 1312, lebo kráľ Karol 1332 zaneprázdnený bol inými vecami, a tá istá kronika len extravaganter položila vojnu do r. 1332.

Župan Donč tiahol s vojskom kráľovým do zahorskej vojvodiny nie proti vojvodovi Zahorska, Vladislavovi, ktorý sa bol už smieril s kráľom Robertom, ale proti vojvodovi Vlachov, bývajúcich za Zahorskom (Trans-Silvaniou), v Moldavsku, ktorí činili lúpežné výpady na Severín a Fogaraš v dolnom Zauhorsku (Trans-Silvanii). Porazil ich, a oni sľúbili vernosť kráľovi Robertovi. Odtiaľ tiahol proti Srbom, pod dolným Dunajom súsediacim s Uhorskom. Neprišlo k bitke, lebo Srbi, aby vyhli srážke, dali sa do priateľského vyjednávania o mier, a ho i obdržali. Odtiaľ Donč tiahol s vojskom do Horvatska, aby tam učinil poriadky. Čo keď sa stalo, tiahol do Dalmácie, aby tam podobne učinil poriadky s Benátčanmi k ochrane miest na mori Adriatickom. To keď sa stalo, navrátil sa s kráľom Robertom do Uhorska, lebo tak to žiadaly pomery k Nemecku. No neodstúpil ani teraz od úmyslu svojho a dostal i Mojžiša, vojvodu zahorského, na svoju stranu. Bol však porazený, lapený a 13. februára statkov svojich pozbavený, a tak i kráľ Robert po ako-tak uvedenom poriadku doma mohol obrátiť svoj zrak na zeme juhoslovanské. Tam Štefan Dragutín, kráľ srbský, utiahol sa do kláštora, a Milutín (Mladín), jeho brat, stal sa jeho nástupcom. Milutín bol mužom ohnivým a podujímavým. Hneď na počiatku panovania svojho učinil sebe neškodnými: Vladislava Štefanoviča uväznil, mladšiemu jeho bratovi Štefanovičovi dal Drač (Durazzo) k čestnej výžive a stal sa kráľom celého Srbska; smieril sa so svojím pobožným synom Štefanom a tomuto, vrátivšiemu sa z Carihradu, dal Diokleu. Toto nariadenie roztrpčilo Filipa z Tarantu, ktorému jeho otec Karol II. odstúpil právo na Albániu; jeho druhá manželka, Katarína de Valois, odstúpila mu i svoje dedičné nároky na latinské carihradské cisárstvo: nosil teda názov cisára východného, kráľa Albánie a pána Draču. Na základe tých titulov darových a že mačvanské územie Srbska kedysi náležalo pod korunu uhorskú, pápež Ján XXII. (1316 — 1334) a kráľ uhorský Karol Robert sosnovali spiknutie proti nemu, ako starovercovi. Milutín bol porazený, a musel kráľovi Robertovi odstúpit Mačvu a veľkú časť Bosny grófom brebirským. Kráľ Robert, ako-tak pokonav vec, musel sa navrátiť do Uhorska, lebo dostal zvesť, že Ondrej Henrichovič, bán pannonského Uhorska (Slovenska nad Salou), spojiv sa s niektorými nemeckými pánmi, zapríčinil odboj a ohrozoval už i Ráb. Keď urobil doma poriadok, navrátil sa opäť do Dalmatska, kde Milutín, král srbský, opäť zapríčinil nepokoje, najprv domáce, medzi ním a jeho bratom Pavlom. Kráľ Robert pritiahol s vojskom a potlačil nepokoje tak, že Milutína dal uväzniť a odviesť do Uhorska (5. novembra 1321). Tak učinil i s Ivanom Boboničom, bánom Slavonie, a na jeho miesto ustanovil Štefana Kotromanoviča bánom Bosny.

Medzi tým časom zmenily sa pomery nad Dunajom. Robert pomáhal Fridrichovi, rakúskemu vojvodovi, proti Ludvikovi, bavorskému vojvodovi. Pomoc jeho nebola korunovaná dobrým výsledkom, lebo Fridrich padol do rúk Ludvika, vojvoda Henrich však do rúk Jána, kráľa českého. Následkom zakročenia Karia Roberta, obnovivšieho smluvu s rakúskymi vojvodmi, započalo sa v Hodoníne nad riekou Moravou 24. augusta 1323 vyjednávanie o mier, ktorého výsledok bol prepustenie Henricha na svobodu. Fridrich, arcivojvoda rakúsky, až r. 1325 vypustený bol z väzby.

Okrem toho i inde bola činná zbraň kráľa Roberta. Na našom Slovensku odnímal hrady Matúšovcom, pokoril Nemcov v Zahorsku (Sedmohradsku), za svoju samostatnosť bojujúcich; pomáhal Vladislavovi Lokietkovi, kráľovi poľskému, proti Litvanom a uvádzal záležitosti juhoslovanské do poriadku.

Po smrti Milutína (5. novembra 1321) jeho brat Juraj mal zápletky proti Splitčanom (Spalato). Splitčania volali na pomoc Ivana Boboniča, a keď im to odoprel, zažalovali ho u kráľa Roberta. Robert odňal mu hodnosť a poslal ta Mikuláša, župana vesprímského, ako bána Slavonie s vojskom. Ale Bobonič i jemu sa zoprel. Následkom toho Mikuláš zahnal ho a ako bán povolal Horvatov a Dalmatíncov do snemu, kde im potvrdil ich svobody. (?) Ledvaže Mikuláš odtiahol s uhorským vojskom, Juraj, kráľ srbský, prišiel ta, aby sa vtisol Horvatom a Dalmatíncom za bána, a pred Kninom položil sa táborom. Župan Knina porazil ho a zajatého poslal do Splitu. Potom oznámil kráľovi Robertovi výčin svoj, spolu i ospravedlňoval ho, dokladajúc, že príčinou ustavičných nepokojov sú prílišné svobody oligarchov. Robert uveril mu a 8. júla 1325 svobody Horvatov a Dalmatíncov umenšil a tým i práva bána upevnil.

Kráľ Karol Robert akosi počal nedôverovať Nemcom, chcejúc diplomaticky zachrániť Uhorsko pred ich cielením na východ (Drang nach Osten). Záležalo mu uzavrieť priateľstvo medzi sebou a Jánom, kráľom českým, aby sa tento nemohol zamiešať do vecí poľských. Sišli sa 13. februára roku 1327 v Trnave uzavrieť smluvy proti komukoľvek, vynímajúc Fridricha rakúskeho. Podmienkou bolo: že Vladislav, Karlov syn, vezme si Annu, dcéru Jána, kráľa českého, a potomkovia týchto budú mať právo na uhorský trón. Keby nemali potomka mužského, aby to právo mala i dcéra. Potreba tej opatrnosti ukázala sa, keď poľskí nespokojenci nahovárali Jána proti Vladislavovi Lokietkovi poľskému a Ján sa dal na pochod pod Krakov. Kráľ Robert v smysle smluvy zadržal ho od nepriateľstva proti Lokietkovi. — Podobne potreba smluvy ukázala sa v Rakúsku. Fridrich a Albrecht, vojvodovia rakúski, po smrti vojvodov Henricha a Leopolda rozdelili ich zeme medzi seba; tretiemu ich bratovi Ottovi časť odopreli, hoci mu i dľa „poslednej vôle“ otcovskej prislúchala. Karol Robert pohrozil Fridrichovi a Albrechtovi, ak neurobia zadosť Ottovi. Keď si toho nevšímali, Karol s vojskom dostavil sa 21. septembra 1328 do Brucku nad Lajtou. To účinkovalo. Arcivojvodovia rakúski listinu mieru podpísali, že ani Henrich, syn niekdajšieho uhorského kráľa Ottu, ani vojvodovia rakúski neosobujú si nejakých nárokov na Uhorsko a na majetky v Uhorsku.

Toho času prišla zo Sicílie zpráva, že Karol, kráľ neapolitánsky, r. 1328 umrel, nenechav po sebe mužského potomka, ale dcéry Johannu a Máriu. Náš kráľ Karol Robert činil si nároky na Neapolitánsko. Obrátil sa na pápeža, aby dovolil manželstvo medzi Johannou, dcérou Karla, zosnulého kráľa Sicílie, Kalabrie a Neapolu, a medzi Andrejom, synom Karla Roberta. Pápež Ján XXII. to dovolil.

Keď kráľ Robert 1330 zdržoval sa vo Vyšehrade, upadol do veľkého nebezpečenstva. Práve bol s rodinou svojou dňa 17. apríla pri obede v podhradovom kráľovskom paláci, keď vrútil sa ta Felician Zahovič,[7] ktorý bol predtým od Matúša Trenčianskeho ustanovený za palatína v Novohrade,[8] ale potom stal sa palatínom kráľa Roberta, a to takým obľúbeným, že mal vždycky voľný prístup do dvora kráľovského.[9]

Keď 17. apríla sedela za stolom pri obede kráľovská rodina, Felician, ako rozľútený tyger, vrhol sa na ňu a mečom začal ju rúbať. Kráľa Roberta poranil na ruke, kráľovne Alžbete odsekol štyri prsty na pravici, synom kráľovským, Ludvikovi a Ondrejovi, odsekol šticu a roztrhol vrchné rúcho. V tom však priskočili ich pestúni, Mikuláš Knežič a Ján Druget, aby prevzali rany na králevičov namierené. Ján Alexandrovič zo Šarišského Potoka posekancom svojím zaťal Feliciana do tyla a porazil ho na zem; v tom prichvátali ta služobníci a strážnici kráľovského domu a posekali ho na kusy. Strašné vraždenie so strany Feliciana, strašné zavraždenie jeho! Ktože zavdal príčinu k tomu? V kráľovskom paláci bola pekná Klára, dcéra Feliciana, nadstolníčkou a nadobrusárkou kráľovny Alžbety. S povedomím Alžbety Klára utrpela už v januári 1330 násilie od Kazimíra, brata kráľovny. Keď sa cítila v požehnanom stave, s bôľnym nárekom oznámila to otcovi svojmu Felicianovi, čo ho tak prekvapilo a rozdráždilo, že sa odhodlal k pomste. Dopustil sa ovšem veľkého zločinu, ale čo sa potom dialo i s jeho rodinou, to podáva smutný príklad vtedajšej stredovekej justície v Uhorsku. Nezasedal hrdelný súd k vyšetreniu, ale bez neho, z rozkazu kráľa Roberta, vyslaní boli katovia, aby zoťali tých, ktorí do tretieho kolena boli v rodine s Felicianom; vyslaní boli tiež exekútori, aby habali majetky od takých, ktorí boli vo švagorskom sväzku s Felicianom. Nadto spomenutá Klára, pozbavená nosa, úst i prstov na rukách, posadená bola na koňa a, po krajine na postrach vodená, musela ľudu privolávať: „Kto je neverný kráľovi, za všetko obdrží takúto odplatu!“ Druhá dcéra Feliciana, menom Zoe, vydaná za zemäna menom Kopecz, bola privedená do Levíc a na rozkaz Imricha Bacha, dobrého priateľa kráľa Roberta a kastellána hradu Levického, bola zoťatá. Jej manžel Kopecz bol majetkov pozbavený a uvržený do väzenia, kde i umrel.

Kráľ Karol Robert ešte toho roku 1330 prišiel so životom svojím ešte do väčšieho nebezpečenstva, podujav vojnu proti Bazaradovi, vojvodovi Valachov moldavských, ktorý opäť opanoval hrady Severínsky a Fogarašský, aby ho buď zahnal, alebo poplatným korune urobil. Sohnal teda vojsko, nakoľko mu bolo možno čo najväčšie, a dal sa na pochod. Na čele vojska jeho boli Dionýs, syn Mikuláša, a syn Ivankov, ktorého, keď sa bol zmocnil Severína, ustanovil kráľ Robert bánom, kniežaťom korune poplatným. Keď sa o tom dozvedel Bazarad, vypravil poslov svojich ku kráľovi Robertovi a žiadal o mier s nasledujúcimi podmienkami: že mu na trovy, ktoré vynaložil na vystrojenie vojska, dá 7000 mariek v striebre; že mu odstúpi Severín i s okolím k nemu prislúchajúcim; že jedného zo synov svojich prepustí k službe ku kráľovskému dvoru na vlastné útraty. K podmienkam pridaná bola dobrá rada, aby vojsko pokojne odišlo, lebo ak bude postupovať ďalej, nevyhne nebezpečenstvu. Kráľ Robert hrdo odvrhol podmienky, a keď Donč, župan zvolenský a liptovský, schvaľoval tie podmienky, ostro ho za to pokarhal. Vojsko pohlo sa ďalej do hôr, ale, neznajúc cesty a nemajúc chleba, zastavilo pochod. Vyjednávalo sa s Bazaradom, aby sa smiloval nad vojskom a poradil mu cestu vrátiť sa. On — ako staroverec — poradil im cestu do jednej doliny, ktorá obtočená bola horami. Tam ich očakávalo vojsko Bazaradovo a temer ich zničilo. Tam zahynula hlavne nesčíselná sila Kumánov. I sám kráľ Robert ledva horko-ťažko vyviazol z nebezpečenstva a v polovici novembra dorazil do Temešváru a konečne do Vyšehradu.

Hoci kráľ Robert od tejto doby bol neduživý a trpel na lámku nôh a rúk, jednako bol ešte dosť činný i vo večer svojho života; nielen ďalej vyjednával buď sám alebo skrze iných o zabezpečenie manželstva synovi svojmu Andrejovi, ale zapodieval sa činnou politikou i doma.

Ján, kráľ český, bol človek ľahkomyseľný, temer ustavične von z Čiech sa zdržujúci a dobrodružne od zahraničných miest a krajov poklonu prijímajúci, tak že cisár Ludvik vyhlásil ho za nepriateľa svojho a poradil kráľom s ním súsediacim, aby uzavreli spolok proti nemu. Stalo sa tak 2. septembra 1331 v Prešporku. Už v oktobri Karol Robert a rakúsky vojvoda Otto uderili na Moravu na Breclavu. Ján z Lichtenburgu však porazil ich a zapudil do Rakúska.

Ján, kráľ český, dostav o tom zprávu, rýchle prišiel z Paríža do Prahy, odtiaľ s vojskom na Moravu, obsadil Breclavu a tiahol k Labe. Zatým Beneš z Wartenbergu uderil na nepripravené vojsko uhorské a tak ho ubil, že Ján Druget s ostatkom vojska prekročil Moravu a utiahol sa do Prešporska. Poliaci síce tiež boli sa dostavili proti kráľovi Jánovi, ale boli neškodnými urobení. Medzi Rakúšanmi povstalá nesvornosť však prinútila Ottu navrátiť sa domov. Bezpochyby nastalá zima pretrhla vojnu. Kráľ Ján, zanechav vojsko k ochrane hraníc, odobral sa do Brna a odtiaľ do Paríža.

Hoci i v zime trvaly nepatrné šarvátky, predsa však rozhodná bitka nastala až 11. marca 1332, a to Jánovi neprajná. Následkom toho nastalo prímerie a vyjednávanie o mier, ktoré sa až 12. júla skončilo. Kráľ Karol Robert potvrdil mier 23. novembra, kráľ Ján 30. novembra 1332.

Medzi tým časom, čo Robert a Otto válčili na rieke Morave, časť uhorského vojska pomáhala i Vladislavovi Lokietkovi, kráľovi poľskému, proti nemeckým rytierom v Prusku a proti kniežaťom od koruny českej odpadlým v Sliezsku. Nemeckí rytieri, nemohúc odolať uhorsko-poľskej sile, žiadali jednoročné prímerie; sliezske kniežatá daly sa vyjednávať s Jánom, kráľom českým.

Kráľ Robert, aby dokonal záležitosť svojho syna Andreja v Sicílii, vychystal sa už i na cestu ta, ale bol zdržaný, lebo 2. marca 1333 umrel Vladislav Lokietok, kráľ poľský, a záležalo mu na tom, aby Kazimír Vladislavovič vyvolený bol za poľského kráľa. Okrem toho, nedôverujúc i domácim, chcel pred odchodom svojím zabezpečiť nástupníctvo synovi svojmu Ludvikovi. Z tej príčiny písal pápežovi, aby (ak by ostrihomský arcibiskup buď nechcel, alebo nemohol syna jeho korunovať) právne to urobiť smel ktorýkoľvek biskup uhorský, ak bude o to buď od neho, alebo od jeho syna (Ludvika) požiadaný. Konečne vychystal sa na cestu cez Záhreb 16. júla a Modrušu 17. júla, kde vystúpil na benátsku loď, na ktorej preplavil sa do prístavu u Viesti, odtiaľ Jánom, kniežaťom dračským, odprevadený bol do Neapolu, kde 27. septembra konalo sa zasnúbenie Andreja s nevestou Johannou, s ktorou obdržal ako veno kráľovstvo neapolitánske.

Pri tých slávnostiach boli v Sicílii z Uhorska: Tomáš, arcibiskup ostrihomský, Andrej, biskup varadínsky, Jakub, biskup čanádsky, Donč, župan zvolenský, a mnohí iní veľmoži, ktorí až v marci 1335 s kráľom v dobrom zdraví navrátili sa domov, zanechajúc osemročného Andreja, nekorunovaného, svojmu osudu v Neapoli. Zostali s ním: Mikuláš Druget, ako pestún, a mních Robert, ako vychovávateľ.

Kráľ Robert v tom domnení, že synovi svojmu Andrejovi zabezpečil korunu v Sicílii, obrátil svoju starostlivosť i na prvého syna svojho Ludvika, aby mu zabezpečil nielen korunu uhorskú, ale i poľskú, ktorá by mu pripadla po smrti bezdetného Kazimíra. Kazimír hneď válčil v Sliezsku, nárokujúc si právo naň. Kráľ Karol Robert ho podporoval proti Karlovi, kniežaťu českému. Karol, poneváč vypukla proti nemu vzbura v Gorutansku, prinútený bol pretrhnúť vojnu a žiadať o prímerie Kazimíra a kráľa Roberta na jeden rok.

Medzi tým časom rakúski vojvodovia 2. mája uzavreli obrannú smluvu s cisárom Ludvikom proti každému nepriateľovi, vynímajúc uhorského kráľa, saského kráľa, soľnohradského arcibiskupa, a pasovského biskupa, teda spolu radila opatrnosť kráľovi Robertovi vo vyjednávaní so Slovanmi (s českým a poľským kráľom).

Kráľ Robert najprv vyjednával s Jánom, kráľom českým, a s jeho synom Karlom skrze plnomocníkov svojich v Trenčíne, dľa čoho český kráľ Ján zrieka sa nárokov na korunu poľskú, Kazimír však nárokov na kniežatstvá sliezske. Na potvrdenie toho a na riešenie iných otázok uzavretý bol sjazd Čechov, Poliakov a Uhrov na 16. oktobra vo Vyšehrade. Kráľ Robert prijal návrh s klauzulou: ak by bol sám zapletený do vojny s rakúskymi vojvodmi, podržal si právo vyjednávať, ba i uzavrieť s nimi mier. Sjazd, na 16. oktobra určený, uskutočnil sa až na začiatku novembra. Okrem kráľov uhorského, českého a poľského boli tam: Karol, markgróf moravský, Rudolf, vojvoda saský, viac kniežat sliezskych, traja pohlavári nemeckých rytierov a mnoho cirkevných a svetských hodnostárov. Smluva trenčianska i s klauzulou kráľa Roberta bola prijatá, čo keď sa stalo, kráľ uhorský, poznajúc márnotratnosť kráľa českého, tak to previedol, že Kazimír ponúkol mu 20.000 hrivien, ako náhradu za odstúpenie kniežatství sliezskych, nad ktorými skutočne i tak nevládol, a naklonil Jána i k tomu, že sa zriekol názvu „kráľa poľského“ a všetkých nárokov na Poľsko. Okrem toho kráľ Robert nielen zaručil Jánovi vyplatenie summy, ale k nej so svojej strany pridal ešte 500 hrivien.

Pri tom sjazde boli síce i pohlavári nemeckých rytierov, ale len ako nepovolaní hostia, roztržky však medzi kráľom poľským a medzi nimi boly vyrovnané, aby nemeckí rytieri panovali nad „malým“ Pomorím a chlumským i turonským krajom, poľský kráľ však nad Kujavou a Dobrzezinou.

Že vyšehradský sjazd nebol po vôli cisárovi Ludvikovi, netreba dokazovať. Hneď na začiatku roku 1336 prišiel do Viedne na základe svojho domnelého cisárskeho práva na rakúske vojvodiny, a vojvodiny dal tým vojvodom v léno. Okrem toho, aby sa pomstil i nad kráľom uhorským Robertom, dľa svojho domnelého cisárskeho práva preniesol i niektoré majetky v Uhorsku na rakúskych vojvodov a dal im ich podobne v léno. Tým spôsobom pritiahol na svoju stranu nielen predošlých oligarchov Henrichovičov z Kysegu (z Güssingu) na pravej strane Dunaja, ale i Pavla Štefanoviča, bána Dalmácie. Týmto cítil sa byť Ján, český kráľ, urazeným v práve a už 2. februára vtrhol do Rakúska; Otto, vojvoda rakúsky, však tiahol k Znojmu. Dlho stály obe vojská netečne proti sebe. V tom dorazilo ta na pomoc i vojsko uhorské, a tak česko-uhorské vojsko oborilo sa na Ottu a zvíťazilo.

Poneváč Ján, kráľ český, domnieval sa, že cisár neopustí Ottu bez značnej pomoci, dňa 21. júna sišiel sa s kráľom uhorským a poľským v Marcheku, kde mu títo sľúbili značnú posilu. Ešte sa zabávali v Prešporku, keď dostali zprávu, že cisár zamýšľa vtrhnúť do Čiech. Už 6. augusta kráľ Ján zastavil mu cestu pri Landshute. Cisár, nemajúc smelosti uderiť naňho, dňa 18. augusta dal sa na pochod k Lincu, chtiac odtiaľto vtrhnúť do Čiech. Medzitým vypukla nesvornosť medzi rakúskymi vojvodmi a cisárom, požadujúcim od nich, aby mu prepustili niektoré hrady nad Enžou a Dunajom, ako náhradu za pomoc. Oni mu to odopreli a cisár ich opustil. Ján, kráľ český, použijúc toho, ponúkal priateľské pokonanie s nimi. Dľa vôle kráľa Roberta však uzavreté bolo len prímerie, ktoré od polovice decembra trvať malo do Turíc roku nasledujúceho.

Nič teraz nebolo tak na mysli kráľa Roberta, ako povýšenie jeho syna Ludvika na poľský trón po smrti kráľa Kazimíra a získanie si Jána, kráľa českého, a jeho manželky. Naskytla sa k tomu príležitosť, keď r. 1337 Karol, český kráľovič, dal sa na cestu do Tirolska cez Uhorsko. Bol hosťom kráľa Roberta vo Vyšehrade. Na tom sa shodli, že Ludvik si vezme Margetu, dcéru Karla, českého kráľoviča, za manželku; kráľ Robert však pristúpil k smluve, lanského roku medzi Jánom, kráľom českým, a rakúskymi vojvodmi uzavretej, a tak prímerie zamenené bolo mierom dňa 11. septembra v Prešporku. Na jar nastávajúceho roku 1338 Karol, český kráľovič, opäť navštívil kráľa Roberta vo Vyšehrade, pri ktorej príležitosti dňa 1. marca uzavretá bola medzi nimi smluva, dľa ktorej úplne zabezpečené bolo Ludvikovi, Robertovmu synovi, nástupníctvo na poľský trón po smrti bezdetného Kazimíra.

Práve toho času prišli do Vyšehradu vyslanci z Dalmácie, sťažujúc sa na oligarchické pomery tam panujúce a udávajúc Nilipiča za hlavného ich pôvodcu; prosili kráľa Roberta, aby učinil poriadok a prijal Pavla, grófa Brebirského, do milosti. (Kleine Geschichte Bosniens v. dr. Ivan Bojničić. Leipzig 1885, str. 158.) Kráľ Robert vyslyšal vyslancov a prikázal Gregorovi Grušićovi, aby bránil Pavla Brebirského, kým sám príde do Dalmácie učiniť poriadok. No z cesty kráľa Roberta nebolo nateraz nič. Prekazil to Boleslav (Lotuka, Lokietka, Lotka), vyhnané knieža Haliče, prijdúc na konci júna do Vyšehradu prosiť kráľa Roberta za ochranu a priateľstvo. No ťažké finančné pomery nedovoľovaly kráľovi Robertovi ani pomyslieť na válčenie v Dalmácii alebo za Karpatmi.

Dľa smluvy s kráľovičom Karlom uzavretej nevesta mala priniesť Ludvikovi ako veno 100 hrivien, Ludvik však 150.000 hrivien; vyplatiť túto summu neveste mal prevziať na seba kráľ Robert, summu ženíchovi mala na seba vziať Morava. Odkiaľ? Ak bol Ján, kráľ český, márnotratný, Karol Robert bol príliš štedroruký, aby si ako cudzinec získal priateľov. Mnohé slávnosti v Neapoli a vo Vyšehrade vyprázdnily kráľovské pokladnice, tak že kráľ Robert stal sa pijavicou statkov cirkevných, a pre to, ako i pre iné nešetrenie duchovenstva a občianskych svobôd uvalil na seba žalobu i u pápeža. Napriek tomu bol nezlomného ducha uskutočniť svoje ideále, a na 7. marca r. 1339 povolal stavy poľské na rákoš[10] do Krakova, aby riešily záležitosť ohľadom jeho nástupcu na poľský trón. S jednej strany navrhovaní boli Zemovič a Ján, kniežatá mazovské; s druhej strany navrhovaný bol Vladislav z Opolu, knieža sliezske. Sám Kazimír však, ako najkompetentnejší, radil, aby odhlasovali spojenie poľskej koruny s uhorskou, na hlavu Ludvika, kráľoviča uhorského, syna Karla Roberta a Alžbety, dcéry Vladislava Lokietku, vojvodu krakovského a sinadského, že by tým spôsobom povstala veľká poľsko-uhorská dŕžava v strednej Europe na postrach nepriateľom. Stavy poľské pristúpily k návrhu kráľa Kazimíra, a návrh stal sa zákonom. Ihneď strojilo sa veľké vyslanstvo do Uhorska. Bol by sa rád i kráľ Kazimír postavil na čelo zástupu, ale bol prekazený v tom, poneváč mu jeho manželka 10. júla umrela. Slávne vyslanstvo dalo sa na pochod z Poľska do Uhorska, aby kráľovi Robertovi zanieslo do Vyšehradu radostnú zprávu, že jeho syn Ludvik má na svojej hlave nosiť i korunu poľskú dľa personálnej unie. Jeho manželka na pamiatku toho dala už roku 1340 staväť v Košiciach chrám na počesť sv. Alžbety, svätice uhorskej.

V Uhorsku, poneváč kráľ Robert bol chorľavý, hľadelo sa v ústrety budúcnosti. Hoci kráľ Robert už roku 1328 daroval Kremničanom zeme a hory v objeme 2000 honov a svobody baníkov kutnohorských, aby pestovali rúdu, a to im nakladal i v Prešporku na sklonku svojho života, predsa uskutočnenie toho prešlo až na jeho nástupcu, kráľa Ludvika. Ten, ktorý ho i na sklonku života ustavične roztrpčoval, bol Otto, arcivojvoda rakúsky, často doliehajúc naňho, aby mu dal náhradu za škody, ktoré mu Uhri zapríčinili pre neurčité označenie hranice. Kráľ Robert, ktorý sa práve vtedy v Prešporku (9. a 11. júla r. 1341) bavil, poznamenal, že i Uhorsko podobné škody zakusovalo so strany Rakúska, a tak obapolne vyšetrené byť majú. To uznali i českí kráľovičia, ktorí prišli ta na návštevu kráľa, a naklonili i Ottu, aby pristal na návrh kráľa Roberta. Následkom toho dňa 13. novembra ustanovení boli so strany rakúskej traja povereníci a jeden náhradník, podobne i so strany uhorskej, aby vec vyšetrili. Výsledok vyšetrovania oznámený bol až kráľovi Ludvikovi roku nasledujúceho, lebo medzitým kráľ Karol Robert dňa 16. júla 1342 vo Vyšehrade umrel. Mŕtvola jeho prevezená bola z Vyšehradu do Budína a odtiaľ do Stolného Belehradu, kde bola 9. júla pohrobená.

*

Ludvik I. (Veľký), sedemnásťročný syn Karla Roberta a Alžbety Lokietičky, v nedeľu dňa 21. júla korunovaný bol v Stolnom Belehrade za kráľa uhorského skrze Čanadina, arcibiskupa ostrihomského, na šťastie zúboženého Uhorska, aby ho z úpadku pozdvihol. A to i učinil, tak že mu vďačný dejepis prikladá názov Veľkého. Ja bych ho nazval slovanským vzkriesiteľom Uhorska, lebo ak pozreme nazpäť do Uhorska, vidíme ho celé rozbúrané v sboreninách svojich. Zalamujúc rukami nad ním, prinútení sme povzdychnúť: Kto sa nad ním smiluje? Smiluje sa slovanský kráľ Ludvik, 5. marca roku 1326 narodený z matky Poľky kráľovi uhorskému Karlovi Robertovi, cudzincovi Talianovi. Maďarskí dejepisci, schválne mýlení hlúpymi domácimi kronikami stredovekými, dávajú mu názov kráľa Magyarországu, názov maďarského kráľa. Ale akým právom? Až odrodilec Turčiansky (Turotzi) okolo roku 1480 spáchal ten nesmysel, že Uhorsko čili Ugoria, ležiaca u hôr Karpatských, je krajinou maďarskou a jej obyvatelia že sú Ungari čili Maďari. Uhorsko bolo a je vždycky krajinou pôvodne u hôr Karpatských ležiacou a obyvatelia, akéhokoľvek jazyka, sú spoločnými, u hôr bývajúcimi obyvateľmi, Uhorcami (Ugorii).

Nech Boh oslávi blahej pamäti historika Vladislava Píča! On je, ktorý mi podal šnôru, abych sa vysvobodil z labyrintu pofušovaného dejepisu Uhorska. On v tej veci konal analiticky, ja píšem o tom synteticky. On písal o čiastkach Uhorska, ja spojím tie čiastky v celok, v celé Uhorsko. On, obšírne opisujúc dobu Matúša Trenčianskeho a súčasných jeho oligarchov, vypočítal palatináty oligarchov na ľavej a na pravej strane Dunaja. Menovite na ľavej strane Dunaja s úmornou prácou podal západný palatinát Matúša Trenčianskeho, severo-východný palatinát Omodea a zatisský palatinát Lorandov. V prvom palatináte bývali Slováci, v druhom Slováci a podkarpatskí Rusi, v treťom irečití Slovenci, pod Arpádom prišlí Bulhari a Kozari, konečne Maďari (Pečenci, Polovci a Kumáni), vo štvrtom, zahorskom (sedmohradskom), Slovenci, Valasi, Bulhari, Sikuli (Székelyek), Nemci.[11] Teda slovanské Poľsko po smrti kráľa Kazimíra nebolo spojené s nejakým Magyarországom, ale so slovanským Uhorskom, a to v tých palatinátoch, kde obyvateľstvo bolo čisto slovenské; a kráľ Ludvik nebol „magyar királyom“, ale slovansko-uhorským kráľom Uhorska.

Ak bola už vtedy známa pieseň:

„Poliak, Wenger, dva bratanki, i do šable i do sklanky“ —

pod Wengrom nerozumeli Maďara, ale slovanského Uhra, ako to poznamenal i Boguphal (r. 1253). Veru nemožno za vážneho považovať, kto by tvrdil, že kráľ Kazimír, aby mocným urobil Poľsko, chcel ho spojiť s Maďarorságom, ale iste so slovanským Uhorskom.

Na pravej strane Dunaja boly dva palatináty: palatinát Jána Henrichoviča a Henricha Henrichoviča. V tamtom nad riekou Salou boli Slovenci, v tomto druhom (Mošoň, Šopron a Železno) Slovenci a Nemci.

Hoci Ludvik, ako opatrný politik, snášanlivý bol k Maďarom (Besenyők, Palóczok a Kúnok) v Zatisí a v Zahorsku (Trans-Silvanii), i k Nemcom v palatináte na pravej strane Dunaja a v Zahorsku (Trans-Silvanii), i k Valachom v dolnom Uhorsku a Zahorsku, náramná väčšina obyvateľov bola slovanská. I sám kráľovský dvor Ludvikov bol slovanský.[12]

Je ovšem pravda, že pochádzal z krvi Arpáda, nie však akéhosi Arpáda maďarského, ale hodnoverne Arpáda bulharo-slovanského.

Ľudovít čili Ludvik, hoci len sedemnásťročný mládenec, akonáhle vstúpil na uhorský trón, začal mužsky a energicky panovať. Kráľ Kazimír, ktorý sa pre smrť manželky svojej nemohol zúčastniť pohrabu kráľa Karla Roberta, prišiel do Uhorska. Ludvik prijal ho slávnostne a potom odprevadil ho najprv do Stolného Belehradu k hrobu svojho otca a do Byhorského Velehradu[13] k hrobu slovanského svätca, sv. kráľa Vladislava, kde navrátil chrámu nielen dve čiastky dane z ВУГОРСКА, ktoré mu boly násilne odňaté, ale daroval k tomu i tretiu čiastku veľkodušne. Odtiaľ vrátil sa do Poľska, Ludvik však šiel do Zahorska (Trans-Silvanie), aby tam vyšetril a do poriadku uviedol roztržky medzi Nemcami a maďarskými Székelymi, ktorí ta boli uvedení, aby pod svojimi grófmi chránili zem i pred domácimi i pred zahraničnými Valachmi. Pokonajúc tam veci, tiahol s vojskom proti zahraničným Valachom. Valasi vyhli vojne tým, že nielen obnovili predošlú poddanosť, ale i poplatnosť uhorskej korune.

Ešte tohože roku usporiadali lanskoroční povereníci protivenstvo medzi Uhorskom a Rakúskom, tak že Ludvik stal sa priateľom rakúskeho vojvodu, a toto priateľstvo sosnované bolo hlavne Karlom, kráľovičom českým, tak že Ludvik zasnúbený bol s Margetou, dcérou jeho, pod tou však podmienkou, aby sobášený bol s ňou až dvaadvadsaťročný.

Ludvik, aby sa zotavila pokladnica kráľovská, pobádal baníkov, ktorých jeho otec bol povolal z českej Kutnohory do Kremnice, aby snažnejšie pracovali. Za doby otcovej razili peniaze, na ktorých vyobrazené boly tri ľalie (symbol domu anžuánskeho), Ludvik však prikázal raziť peniaze s obrazom svojím.

Úlohou Ludvika bolo nielen starať sa o seba, ale i o brata svojho Andreja v Neapolsku, lebo odtiaľ prichádzaly smutné zprávy. Robert, kráľ Sicílie, v testamente svojom menuje Johannu, vnučku svoju, následníčkou svojou, o Andrejovi, jej ženíchovi, však sa zmieňuje, aby sa stal spolupanovníkom, až doplní 22. rok veku svojho. Po jeho smrti († 16. januára 1343) však Johanna prevzala vládu a Andreja nechala stranou. Následkom toho Alžbeta, matka jeho, odhodlala sa na cestu do Itálie s plným vreckom, aby tam i u pápeža Klementa VI., ktorý v Aveniae sídlil, vyprostredkovala jeho korunovanie.

Medzitým ani kráľ Ludvik nebol ľahostajný. Ešte vo fašiangoch roku 1343 šiel do Prahy, nie tak, aby mal účasť na šermovej zábave, ale aby požiadal českého kráľa Karla o prímluvu u pápeža, že by jeho mocným vlivom urýchlené bolo korunovanie Andreja v Neapolsku. Karol mu to, ako svojmu nádejnému zaťovi,[14] ochotne prisľúbil a hneď i Hynka z Dubej vypravil k pápežovi.

Zatým dňa 8. júna matka Alžbeta dala sa na cestu do Neapolska a 25. júla dorazila ta. Dozvediac sa o stave veci, chcela sa i so synáčkom svojím vrátiť domov; prehovorili ju však: jedni s prajným úmyslom, iní s neúprimným. Začalo sa vyjednávanie s pápežom. Ale že sa vyjednávanie nedarilo a Alžbeta nevládla zniesť pýchu Johanny, vo februári r. 1344 dala sa na zpiatočnú cestu do Uhorska s vyprázdnenou kapsou.

Po jej odchode vyslanci Andrejovi neprestali vyjednávať s pápežom, ktorý konečne rozhodnul: že Andrej i Johanna majú byť korunovaní. Johanna síce už koncom augusta r. 1344 bola korunovaná, ale korunovanie Andreja bolo so dňa na deň oddiaľované.

Medzi tým časom Andrej r. 1345 pri zábavnej poľovačke náhodou (?) utratil život. Akonáhle smutná zpráva o tom zaletela do Uhorska, Ludvik dal sa s veľkým vojskom na cestu do Itálie, aby potrestal vrahov a zabezpečil právo na neapolský trón vojvodovi Štefanovi, mladšiemu bratovi, ktorý sa r. 1332 bol narodil. Keď sa práve tým zaoberal, vypukol mor, následkom čoho, ako i preto, že nastaly mu v Uhorsku zápletky s Benátčanmi, chystal sa k návratu.

Medzi tým časom Johanna porodila chlapčeka, Karla Martela, pohrobka, syna Andrejovho, a nedbala oňho. Ludvik poslal ho teda do Uhorska (kde už 19. júna 1348 umrel), sám však sveriac vojsko uhorské, nemecké a lombardské na Štefana Lackoviča a Wolfrada k ochrane Neaopolska, dal sa r. 1348 na cestu proti Benátčanom.

Ledva že Ludvik odtiahol, zostalé vojsko pokračovalo vo válčení, tak že Ludvik, uzavrúc s Benátčanmi osemročné prímerie, r. 1349 spiechal nazpäť do Itálie. Aby sa pretrhlo ďalšie prelievanie krvi, vložil sa do toho pápež, a kráľ Ludvik ponechal konečné rozhodnutie na apoštolskú stolicu. Že tak urobil, stalo sa bezpochyby preto, že si chcel nakloniť i pápeža i Karia IV., ako cisára rimského, kráľa českého. Oba títo boli namrzení naňho, lebo bol svojho brata Štefana zasnúbil s Annou, dcérou excisára Ludvika bavorského. Rozhodnutie pápežské bolo: poneváč sa nedokázala priama spoluvina zavraždenia, Johanna je od viny osvobodená, odsúdená však bola na zaplatenie 300.000 dukátov kráľovi Ludvikovi. Ludvik vyznačený bol i titulom „pán Rimanov“. No on titulu neprijal a, prikážuc vodcom svojim, aby (vynímajúc kniežatsvo salertitanské a „montis s. Angeri“) ostatné zeme Johanne vydali, dal sa na zpiatočnú cestu do Uhorska, kde ho už 1. novembra r. 1350 nachádzame v Budíne. Konečne tých, ktorí boli ako vinní poslaní do zajatia a uväznení vo Vyšehrade, vypustil na svobodu, ba z úcty k novému pápežovi, Innocentovi VI., 1. decembra r. 1352 vyvolenému, i Johanne 300.000 dukátov veľkodušne odpustil.

Pripomenúť sluší, že medzi tými, ktorí po roku 1345 bojovali v Neapolsku, bol Ján, syn Petra z Okoličnej, ktorý nielen tam dostal rany, utratil oko, ale utrpel i so svojimi spoločníkmi porážku a väzenie; za to, ako odmenu, obdržal roku 1379 od kráľa Ludvika osady v Liptove: Okoličné, Porubu, Zentstefan (Chemerna) a Harankfiahaza.[15] Tak často spomínaným rytierom nemeckým, Wolfardovcom, daroval mesto Sv. Jur pri Prešporku, ktorí potom ten kraj až po Častú ponemčovali.

Odvráťme teraz oči od smutnohry v Neapolsku a obráťme ich na činohru Ludvika v Uhorsku.

Už roku 1344 tiahol Ludvik do Bosny, aby potrestal Bosniakov, ktorí odpadli od neho a spolčili sa s Benátčanmi. Vojny s vrtkavým šťastím trvaly až do 20. júna 1352, keď Ludvik vzal si Alžbetu, dcéru Štefana Kotromanića, bána Bosny. Po smrti tohoto († 1353) jeho vdova so synmi Tvrtkom a Vukom vrátila sa z Uhorska domov a roku 1354 vydržiavala sobor na odstránenie roztržky medzi Tvrtkom a Vukom. Medzitým umrel Dušan († 1355), cár Srbska, a kráľ Ludvik nemusel sa viac obávať vlivu jeho do vecí juhoslovanských: teda uchopil sa protivnej politiky. Tvrtkovi a jeho bratovi 14. marca 1356 potvrdil síce banát Bosny a Uzory, nie však zem Hum, podržiac si ju ako dedičnú zem svojej manželky, Alžbety Kotromaničky. Na tom však Ludvik nemal dosť, ale usiloval sa získať pohlavárov bosnianskych k odboju proti Tvrtkovi. Z toho povstala vojna. Jedno vojsko Ludvika r. 1360 vtrhlo k Sreberníku, utrpelo však veľkú porážku. Víťazstvo Tvrtka dodalo mu veľkej vážnosti i u republiky benátskej. No nie tak bolo doma. Oligarchovia si ho nevšímali, Patareni nenávideli, tak že nútený bol hľadať útočište a pomoc opäť u švagra svojho, kráľa Ludvika. Tento sa ho ujal, tak že Tvrtko už 29. marca 1366 písal sa „z Božej a z kráľa Ludvika milosti bánom Bosny“.

S tými, ktorí sa lanského roku pridali k protivníkom Tvrtka, bol i jeho brat Vuk, a tak Tvrtko válčil i proti nemu. Vuk, porazený, hľadal útočište v Dubrovníku, ale Tvrtko ho i ta prenasledoval, roku 1367 vydobyl Dubrovník a doliehal na Dubrovníčanov, aby mu Vuka vydali; to však Dubrovník, ako „svobodné mesto“, učiniť nechcel. Vuk zostal tam a zaoberal sa politikou, aby sa opäť stal bánom; roku 1368 obrátil sa na pápeža Urbana V., a ubezpečujúc ho, že je verným synom katolíckej cirkvi, prosil ho, aby sa zaňho zaujal u kráľa Ludvika, že by mu jeho dedičný banát (Uzoru) nazpäť udelil. Prostredníctvo pápeža zostalo bez túženého výsledku, a Tvrtko mohol ďalej pracovať na upevnení a rozšírení svojej moci, bez obavy so strany Ludvika, ktorý mal obrátený zrak na veci poľské a uhorské až do svojej smrti († 12. septembra 1382).

Práve v čas navrátil sa Ludvik z Itálie, lebo Litvania a ich spoločníci Tatári ohrožovali Poľsko a s ním súsediace zakarpatské Rusko: teda Kazimír a Ludvik roku 1351 podujali vojnu proti nim, s podmienkou: čo Ludvik uchváti Tatárom, to, ak Kazimír obdrží ešte potomka, pripojené bude k Poľsku, Ludvik však dostane 100.000 hrivien náhrady vojenskej; ak umre Kazimír bezdetný, pripojené bude k Uhorsku. Smluva tá však týkala sa len Ludvika, ale nie jeho brata Štefana a potomkov tohoto. Ludvik 19. júna pohol sa z Budína a, prekročiac hranice, 29. dorazil do Sondomerie, kde Kazimír ležal na smrť chorý. Odtiaľ s vojskom uhorským a poľským tiahol proti Litvanom. Litvania, prestrašení, žiadali o mier a sľúbili, že prijmú i vieru katolícku.[16]

Ludvik, vybaviac vec litvanskú, navrátil sa domov a spiechal do Zahorska (Trans-Silvanie), kam bol na počiatku poslal Andreja Lackoviča, vojvodu Zahorska, proti Tatárom. Ale že tento sa cítil slabým, Ludvik, soberúc uhorské a pomocné rakúske vojsko, tiahol ta. Keď prišiel do tábora Andrejovho, rakúski Nemci osvedčili sa, že sa veru nedajú do boja proti Tatárom, kým nedostanú žiadanú výplatu. Až keď to 16. augusta učinil, tiahol s nimi za Karpaty. Tatárov porazil, zakarpatské Rusko spojil s Uhorskom a ustanovil tam správcov z Uhorska.

Teraz obrátil zrak na vnútorné potreby krajiny a svolal stavy do snemu na 11. december 1351. Potvrdil „zlatú bullu“ kráľa Andreja II. s premenou článku 1., dľa ktorého zemän, umierajúc bez potomka, povinný bol dcére dať len štvrtú čiastku, a ustanovil, aby taký zemän ostatné tri čiastky povinný bol dať nie komu chce, ale príbuzným. Okrem toho podal 25 článkov, menovite: biskupi, kým trvá pravota, nemajú práva trestať zemänov trestom cirkevným. Od každého celého pozemku platiť treba 3 groše do komory kráľovskej. Svetskí páni deviatu, cirkevní desiatu čiastku úrody majú brať od svojich poddaných. Za zločin rodičov nemajú byť trestané ich dietky a pokrevní. Zemäni majú rovnaké právo. Nikto nemá práva preniesť sedliaka cudzieho na svoj pozemok. Sedliak môže voľne prejsť k inému pánovi; ak spáchal čo zlého, najprv má byť dľa zákona potrestaný.

Potom Ludvik, skrze rozsobáš od neplodnej Margety, sestry cisára Karla IV., osvobodený, hľadal nevestu; vzal si Alžbetu, dcéru Štefana Kotromanoviča, bána bosnianskeho, a s ňou 20. júna roku 1352, keď k tomu od pápeža Innocenta VI. obdržal dispenzáciu (lebo bola patarénkou), v Budíne slávil svadobné veselie. Alžbeta obdržala ako veno Hum, jej bratia Tvrtko a Vuk však Bosnu a Uzoru. S tým sňatkom nebol spokojný cisár Karol IV. Obával sa, že tak Uhorsko odcudzené bude západu. Odhodlal sa teda po tretíkráť sa oženiť a vziať si po Ludvikovom bratovi Štefanovi pozostalú sirotu (Annu Margetu), ktorá, 14-ročná, bola na kráľovskom dvore uhorskom. Vo vzájomnej smluve medzi ním a Ludvikom stálo: že ak narodia sa im dietky, jeden bez vedomia druhého ich nezasnúbia.

Čo sa stalo so Štefanom, bratom Ludvikovým, ktorého Kazimír nechcel prijať do smluvy s Ludvikom uzavrenej? Od pápeža Klementa VI. a od cisára Karla IV. nenávidený, zdržoval sa i s dietkami svojimi (Jánom a Alžbetou) na dvore kráľa Ludvika práve vtedy, keď Dušan, „cár Srbska a Bulharska“, uchvátil Hum od Bosny: teda kráľ Ludvik r. 1352 tiahol proti nemu, odňal mu Hum a pripojil opäť k Bosne. V tej vojne zahynul jeho brat Štefan.[17] Cár Dušan hľadel uzavrieť priateľstvo so Štefanom Kotromanovičom, bánom Bosny; požiadal jeho dcéru Alžbetu za manželku pre syna svojho, s tou podmienkou, aby jej dal Hum ako veno. Jeho plán však prekrižoval Ludvik.

Práve toho času (1353) prišli vyslanci z Genuy, sľubujúc spoluúčinkovanie s ním proti Benátčanom, s ktorými i oni prišli do zápletky. No nateraz to učiniť nevládal, ba sa i obával pre Kazimíra, ktorý sa naňho rozhneval, že Mačvu, odňatú Dušanovi, sveril na Jána Štefanoviča, vnuka svojho. Až keď ho smluvou r. 1355 ubezpečil, že ak umre bez mužského potomka, volenie kráľa pripadne Poľsku; keby Ludvik neobdržal mužského potomka a Ján Štefanovič sadol na trón uhorský, tento alebo iný nástupca zaplatí Poliakom 5000 šesťdesiatnikov českých.

Po odchode poľských vyslancov prišli 26. júla poslovia z Rakúska, žiadajúci vojenskú pomoc proti Švábom; ale Ludvik poslal ta len 100 jazdcov, lebo — vraj — i sám chystá sa na vojnu.

Na začiatku nasledujúceho roku Ludvik a rakúsky vojvoda Albrecht uzavreli smluvu na vzájomnú obranu, a Albrecht vzal na seba úlohu smieriť Ludvika s cisárom, s ktorým nebol na dobrej nohe od tej doby, čo bol rozsobášený s jeho sestrou Margetou. Keď totiž Margeta roku 1342 zasnúbená bola s Ludvikom, mesto Trnava bolo jej zapísané do vena. Shodli sa na tom, že Ludvik, kým sa to súdobne nerozhodne, má položiť 30.000 do rúk sudcovských. Toto oznámené bolo Ludvikovi v nedeľu po Troch kráľoch v Rábe. Keď sa odtiaľ navrátil do Budína, doručený mu bol list z Benátok od nového náčelníka republiky, Jána Gradonika, ktorý mu oznámil, že 5. augusta vyprší lehota roku 1347 uzavreného prímeria. Ludvik na to odpovedal, že 1. marca prijme benátskych povereníkov v Záhrebe. No benátski povereníci sa nedostavili, a tak Ludvik robil prípravy v širokých rozmeroch k vojne doma i v zahraničí.

Ale že Valasi za Snežníkmi (Valachi transalpini) uderili na hrady Severín a Furgoš, Ludvik poslal ta Mikuláša, vojvodu zahorského (transsilvaniensem), so Székelymi a s Uhrami potiskými proti Laykovi, vojvodovi Valachov za Snežníkmi (Havasok, Schneebergen). Naši síce zvíťazili, ale keď vojvoda Mikuláš ich ďalej prenasledoval a dostal sa do hôr, utrpel porážku, ba ztratil i život. Po ňom stal sa veliteľom Mikuláš Goriansky (de Gara), bán Mačvy, ktorý hrady Severín a Furgoš (Fogaraš) opanoval.

Medzi tým časom i kráľ Ludvik osobne tiahol do Bosny, naučiť svojho švagra Tvrtka podriadenosti korune podlžnej. Okrem toho tiahol do Bulharska proti Stražimírovi, ktorý seba písal „cárom bulharským“, aby ho neškodným urobil. Dal ho vo Vidine lapiť, odviesť do Horvatska a postaviť pod čestnú dočasnú stráž.

Že Benátčanom tiež sa nelenilo hľadať priateľov na Balkáne, samo sebou sa rozumie; uzavreli smluvu s Dušanom a oznámili pápežovi, že je hotový spojiť kacírov (bogumilov) s apoštolskou stolicou. Naproti tomu Ludvik žaloval Benátčanov u pápeža, že podporujú kacírov a prekážajú kresťanom (katolíkom) kupectvo na mori Adriatickom. Darmo sa pápež usiloval smieriť rozvadených. Ludvik neustúpil a vydal vyzvanie na západných panovníkov, aby sa spojili k potrestaniu spupných Benátčanov.

Nastala vojna na oboch stranách mora Adriatického.

Ludvik, aby učinil Dušana neškodným, roku 1356 vyslal Mikuláša Kontha, palatína, a Mikuláša, arcibiskupa ostrihomského, s veľkým vojskom. Vojsko však darmo obliehalo hrad Strieborník, tak že bez výsledku dalo sa na zpiatočnú cestu. Lepšie pochodilo vojsko, ktoré sám Ludvik, uzavrúc smluvu s patriarchom voglejským, s gorickými grófmi a s Karrarským Frankom, pánom Padovy, viedol cez Istriu a Friani k Trevisu. Práve v ten deň, keď obliehal Treviso, umrel Gradonik, dóža Benátok, a za jeho nástupcu bol vyvolený Ján Delfino, ktorý práve toho času v Trevise bojoval. Následkom toho prišli benátski poslanci k Ludvikovi, žiadajúc, aby dal vyvolenému svobodu k odchodu z Trevisa, spolu však vyslovujúc i ochotnosť k priateľskému vyjednávaniu s Ludvikom o mier. Ludvik k tamtomu privolil, nie však k podmienkam vyjednávania. Ale že pre nedostatok potravy vypukly nepokoje medzi uhorským a nemeckým vojskom, Ludvik dal sa na cestu domov, oddajúc velenie Tomášovi Monoslavovi.

Nedlho potom prišiel legát pápežský k Ludvikovi, aby ho smieril s Benátčanmi; dosiahol však len to, že počas nastávajúcej zimy trvať bude prímerie.

Po vypršaní prímeria Ludvik r. 1357 vyslal Mikuláša Kontha, palatína, s jednou čiastkou nového vojska na podporu Tomáša Monoslava, s druhou čiastkou tiahol sám do Dalmácie.

Mikuláš po bezprospešnom dobývaní Castellranka navrátil sa k Tomášovi Monoslavovi. Šťastnejší bol Ludvik v Dalmácii, lebo Split, Šibeník, Trogir, ba i Zara (Jadra) otvorily pred ním brány, a tak celá Dalmácia prišla pod uhorskú korunu. Benátski poslanci, ktorí r. 1358 prišli vyjednávať s Ludvikom, nemali čo iného urobiť, ako 18. februára privoliť k tomu, čo sa stalo skutkom.

Poneváč Dušan, cár srbský, bol pomocníkom Benátčanov, smluva s týmito uzavrená dotkla sa i Dušana, ktorý bol sľúbil pápežovi, že kacírov (bogumilov) privedie ku spojeniu s apoštolskou stolicou. Pod nástupcom Dušanom IV. rozpadlo sa temer cárstvo srbské na oligarchie; Ludvik použil tej príležitosti, vtrhol ta a roku 1359 opanoval Mačvu. Uroš nielen že sa tomu neprotivil, ale pokoril sa i korune uhorskej, dúfajúc v jej záštitu proti nebezpečenstvu, ktoré hrozilo Srbsku so strany Turkov.

Ludvik, pokonajúc veci v Bosne a Srbsku, tiahol do Bulharska, kde Stražimíra opäť posadil na trón. Odtiaľ tiahol proti Valachom, vypudiac ich zo Severínska do Multanska. S vojvodom multanským, keď sa opäť podrobil uhorskej korune, uzavrel mier. Potom obrátil bezodkladne zrak svoj na západ, lebo napnutosť, ktorá panovala medzi ním a Karlom IV., cisárom rímskym a kráľom českým, akosi sa ostrila. V Prešporku r. 1360 uzavrel smluvu s Rudolfom, novým vojvodom rakúskym, pápežovi Innocentovi VI. však sľúbil, že nedovolí nikomu obsadiť zeme apoštolskej stolice, a pápež poctil ho názvom „bojovníka cirkvi“.

Medzi Innocentom VI. a Karlom IV. bolo napnutie: teda tento mal Ludvika v podozrení, že baží po cisárskej korune. Ludvik, aby potlačil tie klebety, poslal Vilhelma, jágerského prepošta, ku Karlovi, že tie povesti o jeho bažení po cisárskej korune sú daromné klebety. Následkom toho Karol 10. mája prišiel do Trnavy, aby s Ludvikom obnovil priateľstvo. Ludvik pri tej schôdzke nielen snažil sa smieriť Karla s Rudolfom rakúskym, ale i sľúbil mu vojenskú pomoc proti grófom württembergským.

Priateľstvo Ludvika s Karlom dlho netrvalo. Už v nastalom roku 1361 prišli k cisárovi vyslanci uhorskí so sťažnosťou, že jeho moravskí poddaní znepokojujú hranice Uhorska. Karol neveril tomu a pokladal to len za zádrapku a huckanie so strany matky Ludvikovej, a o tejto (Poľke) tak sa vyslovil, že vyslanci považovali to za urazenie svojho kráľa, navrhli súboj buď s cisárom alebo s jeho námestníkom, a odišli.

Zpráva o tom narobila zlej krvi u dvora uhorského. Ludvik žiadal zadosťučinenie a pri odoprení toho pohrozil cisárovi vojnou. Ludvik už na začiatku roku 1362 uzavrel smluvu nielen s kráľom Kazimírom, ale i s Rudolfom rakúskym, sľubujúc tomuto, že ak vypukne vojna proti cisárovi, Rakúsko zostane nedotknuté. Ludvik už v auguste shromaždil vojsko pri Trenčíne; podobne i cisár pritiahol k Trenčínu. Niektoré zástupy Ludvikove prekročily už i rieku Moravu a začaly plieniť osady, ale Bolko (Boleslavko) Svidnický, knieža Opatie, vložil sa medzi nich a naklonil ich najprv k prímeriu, potom k mieru, ktorý v Brne 10. februára 1364 bol uzavrený.

Ludvik ešte toho roku, požiadaný od pápeža Urbana V. o pomoc proti Barnabovi, vodcovi nájomných zbrojnošov, tú pomoc mu prisľúbil: Barnabo však, dozvediac sa o tom, zo strachu pred Ludvikom rýchle uzavrel mier s pápežom. Keď toho času vypukla roztržka medzi Rudolfom rakúskym a medzi Štefanom, bavorským vojvodom, i Ortholfom, arcibiskupom soľnohradským, pápež požiadal kráľa Ludvika a cisára Karla o prostredníctvo medzi nimi. Následkom toho uzavrené bolo prímerie, ktoré trvať malo do 1. mája roku 1365.

Medzi tým časom Ludvik obrátiť musel oči na východ, do Multanska, kde Vladislav, po smrti otca svojho, nielen odoprel vojvodstvo prijať v léno od Ludvika, ale vyhlásil seba za kráľa Valachov. Keď Ludvik s veľkým vojskom tiahol proti nemu, poddal sa mu na milosť i nemilosť. Ludvik nielen prijal ho na milosť, ale navrátil mu i Severín a Furgoš. Učinil to preto, aby bol priateľom jeho v nebezpečenstve, ktoré začalo hroziť so strany Turkov.

Aziatskí mahomedáni čili Turci pod Urchanom (1326 — 1359) vtrhli do Európy, a síce do Bulharska, kde Šišman, brat Stražimíra, bol bánom. Najprv podmanili si Galliopol, roku 1361 pod Muratom (1359 — 1389) i Adrianopol, zaženúc odtiaľ Šišmana. Ale že ohrozovali i Stražimíra, kráľ Ludvik r. 1365 tiahol Stražimírovi na pomoc a s 20.000 svojho mužstva porazil 80.000 Turkov. Turci nevrátili mu porážky, lebo spiechať museli do Azie, kde vypuklý nepokoje. Ludvik navrátil sa domov. Onedlho nachádzame ho v Budíne.

Medzitým staly sa na západe nemilé zmeny, ktoré ho prinútily k inej politike. Rudolf, vojvoda rakúsky, 26. júla umrel a Leopold, jeho brat, vzal si za ženu Viridu, dcéru povestného Barnabona, na úkor pápežovi. Ludvik, nad tým rozhnevaný, prestúpil na stranu vojvodu bavorského a Ortholfa, arcibiskupa soľnohradského, ba i vnučku svoju Alžbetu odoprel Albrechtovi, staršiemu bratovi a nástupcovi Rudolfovmu. Z toho povstaly napnutia i medzi kráľom Ludvikom a cisárom Karlom, na ktorého sa bol Albrecht so sťažnosťou obrátil. Cisár použil tej príležitosti k tomu, že smluva, predtým medzi Rakúskom a Uhorskom uzavrená, za neplatnú bola vyhlásená, Alžbeta s Vácslavom, synom Karlovým, zasnúbená a 26. marca 1366 nová smluva medzi Karlom a Ludvikom uzavrená.

Medzitým narodila sa Ludvikovi, dosiaľ bezdetnému, dcéra Katarína, a toto priviedlo ho na iné myšlienky vzhľadom na zasnúbenie Alžbety s Vácslavom, králevičom českým. Aby z toho nepovstaly časom nepríjemnosti pre uhorský trón, vnučku svoju Alžbetu zasnúbil s Fridrichom, synom Albrechta, vojvodu rakúskeho, a tak prekrížil plány cisárove. Okrem toho osvobodený bol od prostredníctva medzi vojvodom rakúskym, vojvodom bavorským a arcibiskupom soľnohradským, lebo nový pápež Gregor XI. podržal si rozhodnutie v tom. Naproti tomu cisár bol na strane vojvodu rakúskeho (Albrechta), sľúbil mu podporu a vyžiadal jeho dcéru Johannu za manželku pre syna svojho Vácslava, králeviča českého.

V septembri roku 1369 Kazimír posledný raz navštívil Ludvika v Prešporku; keď však na jaseň roku 1370 bol na honbe, spadol s koňa a upadol do ťažkej choroby. Akonáhle zpráva o tom prišla do Uhorska, Alžbeta, matka kráľa Ludvika, spiechala do Krakova, aby Kazimíra navštívila. No Kazimír 5. novembra umrel, a Ludvik skrze arcibiskupa krakovského a kancellára bol vyzvaný, aby sa posadil i na poľský trón. S obavou dal sa na cestu, ale keď prišiel do Sandeču, od stavov poľských slávnostne a s oduševnením bol prijatý a odprevadený do Krakova, kde 17. novembra bol korunovaný. Odtiaľ pobral sa do Hniezdna, hlavného sídla kráľov poľských, vrátil sa do Krakova a, zanechajúc tu matku Alžbetu ku správe Poľska, navrátil sa do Uhorska. Nachádzame ho v Diósgyőri 28. decembra.

Medzi tým časom, čo sa bavil v Poľsku, Benátčania začali sa opäť hýbať, ale Ludvik poslal ta Frankovi Karrarskému, spojencovi svojmu, pomoc, potom však na jar roku 1371 i sám prišiel do Dalmácie, aby potlačil zápletky, ktoré len z nedorozumenia boly povstaly.

Že z napnutia medzi Karlom a Ludvikom vyvinie sa vojna, o tom nikto nepochyboval: teda oba hľadali spojencov. Ludvik už 12. júna stál v Trenčíne a s tým úmyslom 2. júla prišiel do Prešporka. Tu v prítomnosti Štefana, bavorského vojvodu, a Fridricha i Albrechta, rakúskych vojvodov, dali si slovo, že Albrecht len v Čechách a na Morave podporovať bude cisára, nie však v Bavorsku a Braniborsku; Ludvik a Štefan však sľúbili, že za čas vojny hranice rakúske zostanú v pokoji. Keď sa o tom sprisahaní dozvedel cisár, ešte koncom toho mesiaca dal sa do vojny. Táto dlho netrvala, lebo nastalý mor prinútil obe strany k uzavretiu prímeria, ba Ludvik, aby ukrotil hnev cisára, vypravil k nemu poslov, aby mu ponúkli Máriu, dcéru jeho, za manželku pre syna jeho Žigmunda. Okrem toho pápež Urban VI. poslal legáta svojho, aby Ludvika smieril s cisárom. Cisárovi práve na šťastie narodil sa syn Karol, a tak legát bezodkladne spiechal z Vratislavy do Prahy, aby blahoželal cisárovi. Vo vyjednávaní sa pokračovalo v Prahe a potom, poneváč cisár odcestoval na Rýn, prenesené bolo do Budína. Ludvik nielen privolil k zasnúbeniu Márie so Žigmundom, ale i k osobnej schôdzke s cisárom.

Sišli sa v Holiči a potom 6. októbra 1372 v Trnave. K tomu však, aby pretrhol spojenie s vojvodom bavorským, neprivolil.

Poneváč roku 1373 opäť vypukla vojna medzi Benátkami a Karrarským, Ludvik poslal mu vojvodu zahorského (sedmohradského) na pomoc a 9. marca vo Viedni pristúpil k smluve, ktorú uzavrel Karrarský s vojvodom rakúskym proti Benátčanom. Dňa 14. marca Karrarský porazil síce Benátčanov, majúcich i Turkov pod zástavami, ale 1. júla utrpel takú porážku, že i Štefan, vojvoda zahorský (sedmohradský), upadol do zajatia.

Práve toho času, keď boly bitky s Benátčanmi, vypršalo prímerie medzi cisárom a bavorským vojvodom, bez toho, že by bol uzavretý mier; medzi nimi vypukla ešte i nová vojna pre Braniborsko, ale Ludvik nedal pomoci Bavorcom, lebo mal dosť roboty v Poľsku. No Bavoráci za peňažitú náhradu zriekli sa Braniborska a tak i Ludvikovi obľahčili úplné smierenie sa s cisárom.

Hoci Ludvik nemile bol dotknutý porážkou Karrarského, radil mu urobiť mier s Benátčanmi, lebo nateraz pre zápletky v Poľsku nestačí mu poslať výdatnú pomoc.

Čo sa to prihodilo v Poľsku? Niektorí Poliaci s Alžbetou, matkou a námestníčkou Ludvikovou, nespokojní, vyhľadali kdesi bieleho mnícha (cistercitu), Vladislava bieleho, syna Zemomysla, brata Vladislava, otca nebohého kráľa Kazimíra, a povolali ho na trón poľský. No Vladislav, bývalý uhorský palatín, ktorého Ludvik r. 1372 urobil vojvodom Červeného Ruska, zaplašil ho do Braniborska; Ludvik však povolal poľské stavy do snemu v Košiciach, aby vypočul ich sťažnosti a želania. Snem sa sišiel 17. septembra r. 1374. Ludvik uľavil im dane, za to však zaviazali sa mu, že po jeho smrti vyvolia si za kráľa buď jeho dediča, alebo, keby umrel bez mužského potomka, jeho dedičku. Potom vyjednával s cisárom o zasnúbení Žigmunda s jednou z troch dcér svojich (Katarínou, Máriou a Jadvigou), a keď medzitým umrela Katarína (roku 1375), dohovorili sa tak, že Žigmund vezme si Máriu. Tretiu dcéru, Jadvigu, Ludvik zasnúbil s Vilhelmom, vojvodom rakúskym.

Pokoj v Poľsku dlho netrval. Úskok Vladislav biely chystal sa vtrhnúť z Braniborska do Poľska. Pokonal sa však po priateľsky s Ludvikom. Vladislav odstúpil svoje právo na Hnevkov a Kujaviu, a Ludvik udelil mu bohaté opátstvo. Tiež Alžbeta, matka Ludvikova, zunovala nepokoje a odobrala sa do Uhorska. Dlho sa tu nebavila, lebo niektorí šľachtici roku 1376 naviedli ju, aby sa navrátila do Poľska a vzala na seba správu krajiny. No za jej vladárenia nielen povstaly neporiadky, ale i Litvania zmocnili sa jednej časti Poľska, tak že Alžbeta opäť odišla do Uhorska. Ludvik ustanovil správcov krajiny a, pri Zvolene 19. júla shromaždiac vojsko, tiahol do Poľska proti Litvanom a dal sa obliehať mesto Belc. Litvania dali sa do vyjednávania s Ludvikom a oddali mu Belc s tou podmienkou, že bude každoročne platiť 100 hrivien ich kniežaťu. Konečne, oddajúc správu i Poľska Vladislavovi opoľskému, na jaseň r. 1377 odišiel do milého sebe Zvolena, aby bol na blízku Poľska a Červenej Rossie. S tým, že urobil cudzozemca za gubernátora, Poliaci neboli spokojní a šomrali. Ludvik však, miesto toho, aby sa bol miernil, chopil sa drastického spôsobu a roku 1378 ustanovil Vladislava opoľského za plnomocného kapitána (diktátora), Červenú Rossiu však roku 1380 spojil s Uhorskom. Za správcov zeme ustanovil: Imricha, biskupa jágerského, Juraja Cudara[18] s jeho bratmi, Imricha Bebeka a Jána Zápoľského (Zapoleum).

Tak nepoliticky nekonal Karol z Draču, ale, poraziac Benátčanov, uzavrel s nimi mier, aby mu nehatili cestu k zamýšľanému cieľu: zmocniť sa trónu neapolského.[19]

Ledvaže uviedol do poriadku Poľsko a Rossiu, prišiel Karol, vojvoda z Draču (Durazzo), mesta na gréckom prímorí, ku Ludvikovi a žiadal ho o pomoc. Ludvik prijal Karla s akousi nedôverou a žiadal od neho, aby sa slávnostne zriekol nárokov na Uhorsko a Poľsko, potom však samostatne pokonal svoju vec s Benátčanmi. Následkom toho Karol uderil na Benátčanov práve vtedy, keď pri Pole utratili 14 veľkých lodí a tak boli pokorení, že prosili Ludvika o uzavretie mieru. Ludvik však r. 1379 vystavil také tvrdé podmienky, že Benátčania ich neprijali a pokračovali vo vojne. Na mori víťazili, na suchu utrpeli porážky. Konečne Amadeus, gróf savojský, vložil sa medzi válčiacich. Ludvik, smrťou svojej matky Alžbety (29. decembra 1381) zronený, privolil k mieru, uzavrenému v Turine 8. augusta 1382.

Poneváč Poľsko i domácimi nespokojencami búrené, i zahraničnými nepriateľmi ohrožené bolo, Ludvik povolal stavy poľské do Zvolena, aby sa s nimi poradil, Žigmunda, ženícha Márie, však poslal s vojskom do Poľska, aby ho obránil, a utiahol sa do Trnavy, kam uhorské stavy do snemu bol povolal, kde však 11. septembra 1382 dušu vypustil. Odtiaľ mŕtvola jeho zavezená bola do Stolného Belehradu a tam 16. septembra bola pohrobená.

Ludvik bol činný nielen na politickom, ale i na cirkevnom poli. Bol síce vždycky ducha slovanského, ale snášanlivý i k Nemcom, Vlachom a Kumánom (Maďarom). Bol horlivým katolíkom, Židov nenávidel a vyháňal z krajiny; magarských (maďarských) Kumánov nútil k prijatiu viery kresťanskej; starovercov (Valachov), Slovanov a patarénov (bogomilov) nútil ku spojeniu sa s pápežom; bol milovníkom rímsko-slovanskej (glagolskej) bohoslužby, a tých, ktorí medzi Dunajom a Tisou boli prešli ku obradu carihradsko-slovanskému (kyrillskému), nútil navrátiť sa k predošlému rímsko-slovanskému (glagolskému) obradu.

Nasledujúc príklad cisára Karla IV., ktorý roku 1348 založil slovanskú univerzitu v Prahe, s privolením pápeža Urbana V. (1362 — 1370) zamýšľal založiť podobnú univerzitu v Pečúchove, v okolí čisto slovanskom. V Cáchach (Aquisgrani) dal vystavť kaplu roku 1367, kde boly ostatky sv. Štefana I., Vladislava I. a Imricha, a ju roku 1370 nadelil majetkami k vydržovaniu dvoch kaplánov, ktorí by v nej žalmovali. V štýrskej Máriacelle dal vystaviť čisto gotský chrám (1377) nad milostivou kaplou bl. P. Márie. Akýsi Benediktín máriacellský venoval mu náhrobný nápis, v ktorom ho oslavuje i preto, že znal jazyky rozličných národov.

*

Mária, dcéra Ludvika I. a Alžbety, dcéry Štefana Kotromanoviča, bána bosnianskeho, hneď po pohrabe otca svojho, 17. septembra 1382, korunovaná je za kráľovnu uhorskú. Ale že bola len 12-ročná, veslo vlády mala v rukách jej matka Kotromanovička a palatín Mikuláš Goriansky. Jej prvou starosťou bolo, aby Mária vyvolená bola za kráľovnú v Poľsku. Stavy poľské sišly sa 26. februára 1383 v Siradi a usniesly sa na tom, že vyvolia za kráľovnu Jadvigu, sestru Márie, zasnúbenú s takým kniežatom, aký bude im po vôli. O Žigmundovi ani počuť nechceli. Následkom toho matka Alžbeta pozvala stavy poľské do Košíc, kde im sľúbila, že 11. novembra privedie Jadvigu, horlivú Slovanku, aby bola korunovaná. Medzitým Zemovít, knieža Mazovska, ako nádejný ženích Jadvigy, nielen robil úklady, aby uchytil ju sebe, ale, prijdúc s veľkým vojskom, podrobil si temer celé Veľkopoľsko a 15. júna dal sa korunovať za kráľa poľského. Následkom toho Alžbeta poslala ta Žigmunda a Demetra, arcibiskupa ostrihomského, s 12.000 mužmi, aby, spojení s Malopoliakmi, zahnali Zemovíta.

Nie menej smutné veci boly v Bosne a v Horvatsku, kde pohlavári nenávideli Gorianskeho. Alžbeta i s Máriou a Jadvigou vybrala sa ta, aby si Horvatov získala. Pohlavári prijali obe kráľovny naoko srdečne, tak že koncom r. 1383 Alžbeta, uspokojená, s Gorianskym navrátila sa domov, Mária s Jadvigou však navštívily Zaru a Vranu (Auranam) a po Novom roku 1384 navrátily sa 14. januára do Sexardu.

V Poľsku ešte toho roku k vojne s Mazovčanmi pripojila sa i vojna s Litvanmi, tak že stavy poľské 2. mája odkázaly Alžbete, že ak nedostaví Jadvigu do 9. mája do Krakova, vyvolia si sami kráľa. Alžbeta teda odvolala zasnúbenie Jadvigy Vilhelmovi rakúskemu a poslala ju do Krakova, kde i 15. oktobra bola korunovaná.[20] Teraz už bolo akoby isté, že Žigmund bude manželom Márie a kráľom uhorským; nestalo sa to však hneď. Uhri a hlavne Horvati nenávideli ho, ako márnotratného a ľahkomyseľného mladíka, tak že i sama Alžbeta pomýšľala na odvolanie zasnúbenia jeho s Máriou, a i Žigmund utiekol do Čiech.

Mária, aby si získala Uhrov, potvrdila „zlatú bullu“ kráľa Andreja II., ale pohlavári horvatskí, dokiaľ sa Alžbeta a Mária bavily v Horvatsku, ukazovali im peknú tvár, po ich odchode však snovali zradu, aby Máriu svrhli s trónu. I sám brat staršej kráľovny, Štefan Tvrtko, kráľ bosniansky, choval sa nepriateľsky proti nej. Už v septembri r. 1383 Ján Palizna z Vrany (Aurana) pobúril Dalmatsko a Horvatsko. Alžbeta, aby uspokojila nespokojencov, svolala ich do Požegy na poradu, ale bez prajného výsledku, hoci prepustila Gorianskeho a za palatína vymenovala Séča.

Medzi tým časom povstalci vypravili poslov do Neapolska, aby povolali Karla Dračského na trón. Tento už 4. septembra sadol na loď, 12. septembra prišiel do Seňa, 30. decembra do Stolného Belehradu, kde v prítomnosti Alžbety a Márie bol korunovaný.

*

Karol II., rečený Malý, mal krátke a nešťastné panovanie. S kráľovnami odišiel do Budína a 5. februára 1386 uhospodil sa v kráľovskom paláci. Alžbeta naoko mala sa k nemu prívetive a 7. februára požiadala ho o návštevu. Karol, netušiac nič zlého, dostavil sa na návštevu, ale od Blažeja Forgáča, nadčašníka, čakanom zranený padol. Odvezený bol na Vyšehrad, kde 24. februára ranám podľahol. Jeho italskí služobníci sa rozpŕchli, prívrženci utiekli do Horvatska, Alžbeta a Goriansky chopili sa opäť vlády.

Alžbeta, odkázaná opäť na Žigmunda, pozvala ho na poradu do Rábu. Skutočne, Žigmund i prišiel ta na začiatku mája, i Alžbeta, ale bez Márie. Porada nešla akosi hladko, tak že Alžbeta 11. mája privolila k tomu, aby Vácslav, kráľ český, brat Žigmundov, vyrovnal neshodu medzi nimi. Stalo sa to pod podmienkou, že Mária do 11. novembra splatí 200.000 dukátov zálohu a prijme Žigmunda za manžela, že dá mu Železnú župu, hrad Trenčín a zeme pri Morave a Rakúsku, ktorými vládol predtým Štefan, mladší brat kráľa Ludvika. Pravdepodobné je, že Mária bola sobášená so Žigmundom, a Žigmund písal sa „marchio braniborský, sv. rím. dŕžavy nadkancellár a kapitán kráľovstva uhorského“.

Ešte toho roku vybrala sa Alžbeta s Máriou do Horvatska, aby utíšila nespokojencov. No 25. júla padla do rúk odbojníkov a i s Máriou odvlečená bola do dalmatského Novigradu: vojsko však, ktoré ich bolo odprevádzalo, bolo zničené od povstalcov. Tam Alžbeta 16. januára 1387 bola uškrtená, Mária však skrze Benátčanov z väzenia vysvobodená, do Nony odvedená, 4. júla sadla na loď, 5. júla dostala sa do prístavu seňského a odtiaľ išla do Záhrebu, kde sa stretla so Žigmundom, ale už ako s korunovaným.

*

Žigmund, nemajúc ešte zprávy o svobode Márie, spiechal k Stolnému Belehradu, a aby urobil koniec anarchii, svolal ta stavy, že by nad osiroteným (?) kráľovstvom rozhodly, a tak 31. marca 1387 za kráľa vyvolený a skrze Benedikta, biskupa vesprímskeho, korunovaný bol, ako mládenec dvadsaťročný. Na šťastie, kráľovna Mária bola na žive a 5. augusta sišla sa s ním v okolí Záhrebu. Dňa 3 — 10. novembra nachádzame oboch vo Vyšehrade.

Hoci Žigmund nič vážneho nepodujímal bez jej vedomia, predsa až do svojej smrti (1395) ponechala kraľovanie jemu, pravdepodobne bývajúc na svojom hrade Revišti v Tekovskej stolici (Fejér X, 2, 123).

V hornom Uhorsku sa síce mysle utíšily, nie však v dolnom Uhorsku a Horvatsku. Odbojníci vypravili poslov do Neapolska, aby Ludvika, syna zavraždeného Karla, povolali na uhorský trón: teda Žigmund roku 1388, aby sohnal a najal potrebné vojsko, išiel na Moravu a do Čiech, kde sa už i českí rytieri sdružstvovali a za plat sa najímať dali. Iného krajinského, stáleho, cvičeného vojska ešte v Uhorsku nebolo. Z tej príčiny Žigmund vynaložil na najatie „válečníkov“ nielen tie summy, ktoré pri sobáši bol obdržal, ale i skrze predaj svojho majetku docielil. Tak už 16. marca 1388 v Trenčíne odstúpil Štiborovi Beckov, Joštovi, bratrancovi svojmu, kniežatstvo braniborské. Zanechajúc Petra Forgáča, župana nitrianskeho, v Skalici k ochrane hraníc, najal Vajdafiho a v máji roku 1389 poslal ho za Tisu, aby polapal (maďarských) odbojníkov a dostavil ich do Budína. Medzi týmito odbojníkmi bol i istý Csóka, služobník Štefana. Keď ho Žigmund zazrel horko nariekajúceho nad zoťatým gazdom svojím a tešil ho, rieknuc: „Odteraz ja budem pánom tvojím“, odvetil mu: „Nebudem slúžiť tebe, sviňa česká!“ Bohužiaľ! Žigmund miesto toho, aby bol dobrotou hľadel si získať ľudí, ukrutnosťou svojou si ich odcudzoval.

Medzi tým časom turecký sultán Murad ohrožoval Srbsko, teda Žigmund vyslal ta Mikuláša Gorianskeho na pomoc Lazarovi, vazallovi uhorskej koruny, a obsadil hrady Borich a Česník. No keď tam na Kosovom poli padol Murad i Lazar, Srbsko stalo sa vazallstvom tureckým. S druhým vojskom poslal Bubeka do Dalmácie proti Tvrtkovi, ale bolo porazené, ba celá Dalmácia poddala sa Tvrtkovi. Šťastnejší bol roku 1390 vo vojne proti Petrovi a Mirkovi, vojvodom Valachov, ktorých Jagello-Vladislav, jeho švagor, kráľ poľský, bol popudil proti nemu. Uzavrúc smluvu s rakúskym Albrechtom a moravským Joštom, dal sa na pochod proti nim. Mirko, postrašený, poddal sa; Peter, vojvoda moldavských Valachov, ztratiac bitku, urobil podobne. Aby pokonal veci i s Jagello-Vladislavom, ktorý sa bol zmocnil Červenej Rossie, dal sa osobne na cestu do Krakova. Jagello-Vladislav však nedal sa vytisnúť z Rossie. Žigmund ustúpil,[21] lebo mal strach pred Turkami, ktorí ohrožovali hranice uhorské, ba roku 1392 vtrhli už i do Sriemska. No Žigmund zahnal ich zo Sriemska, ba vtrhol i do Srbska a obsadil Srieberník. Turci vzali Carihrad na mušku.

Žigmund bol by azda viac urobil proti Turkom, keby nebol býval nútený obrátiť zrak na Dalmáciu, kde po smrti Tvrtka († 23. marca r. 1391) stal sa Dobiš kráľom Bosny. Dobiš nielen opustil povstalcov dalmatských, ale i sľúbil vernosť Žigmundovi.

Žigmund, necíťac sa bezpečným v krajine pre páchané ukrutnosti, chcel sa zabezpečiť. Dňa 13. decembra 1393 uzavrel vzájomnú smluvu s Albrechtom rakúskym a Joštom moravským. Potom odišiel do Bosny, kde urobil smluvu s Dobišom: aby Dobiša, ak bude bezdetný, ustanovil za nástupcu: s Jadvigou v Poľsku: aby Jadviga, ak umre mu Mária, nerobila si nároky na uhorská korunu. Takéto opatrenia tým viac boly potrebné, lebo Turci opanovali už Bodon, Nikapolu a Silistriu v Bulharsku.

Žigmund vypravil posolstvo k sultánovi, žiadajúc, aby opustil tie mestá, lebo nemá na ne práva. Bajazid, položiac ruku na svoj meč, odvetil: „Toto je moje právo!“ Žigmund teda vypravil Jána Kanižského k západným mocnárom, že by ich pozval k spoločnej vojne proti Turkom. Aby si zaopatril potrebné peniaze, roku 1395 buď daroval, alebo opäť daroval Štiborovi, „pánovi Váhu“, hrady: Ostrýž (Éleskő), Beckov, Čachtice, Branč, Skalicu, Štvrtok (Plavec), Prekážku (Korlátkő), Smolenice, Halič a Oravský zámok; s Mirkom, vojvodom Valachie, vyjednával o svobodný priechod cez Valachiu. V tom 17. mája v Budíne umrela mu manželka Mária. Následkom toho, nechajúc posádku v Nikapoli, spiechal domov, aby po jej smrti nepovstaly zápletky preňho. Tušenie jeho nebolo bezzákladné. Už Mirko, obávajúc sa Bajazida, zastúpil mu cestu, tak že cez hory len horko-ťažko predral sa do Uhorska. Jagello-Vladislav, poneváč Mária umrela bezdetná, namýšľal si, že uhorský trón patrí jeho manželke Jadvige. S ním súhlasili i mnohí v Uhorsku, aby sa striasli nenávideného Žigmunda. Žigmund vyslal Jána Kanižského arcibiskupa ostrihomského, s vojskom, aby mu prekazil cestu cez hranice.

Že Jagello-Vladislav neopovážil sa dať sa na pochod do Uhorska, príčinou bolo, že na strane Žigmunda boli nielen Albrecht rakúsky, Jošt a Prokop moravský a Vácslav, brat jeho, cisár a kráľ český, ale i západní mocnári, ktorí mu poslali značnú podporu k vojne proti Turkom, vrahom kresťanov. Peniazmi opäť ho podoprel Štibor, lebo — ako roku 1396 vydaná listina hovorí — obyvatelia mestečka Senice v Nitrianskej stolici povinní sú platiť 330 dukátov svojmu zemepánovi Štiborovi. Okrem toho Žigmundovi a jeho manželke, keby meškali v Senici, majú dať trojdňové zaopatrenie, každý deň po dvoch nasýteniach, ale len raz za rok.

Keď už bolo vojsko z rozličných jazykov a národov pohromade, Žigmund, prekročiac Dunaj pri Oršove, vtrhol do Bulharska a cez Vidin tiahol ku Veľkej Nikapoli. Bajazid mal 200.000, Žigmund asi 100.000 ozbrojencov. Bitka trvala od 15. až do 28. septembra, ale tak nešťastne, že Žigmund len na člnku dostal sa na Čierne more, vyhol Carihradu a Rodu, a až 19. decembra dostal sa na ostrov Lacrome, kde sadol na benátsku loď, ktorá ho previezla do Dubrovníka (Raguzy). Až 5. apríla 1397 navrátil sa do Temešváru.

Poneváč rozniesla sa povesť, že Žigmund zahynul pri Nikapoli, nastaly neporiadky na všetkých stranách. Štefan Lackovič a Štefan Šimontorňanský uzavreli priateľstvo so Stojanom, ktorý po smrti Dobiša osvojil si časť Bosny. Vypravili jedného posla do Neapolska, aby pozval Vladislava Dračského na uhorský trón, druhého posla k Bajazidovi, aby vyžiadal ruku jednej z jeho dcér pre Vladislava. Vladislav nemal chuti do toho; aby však docela neodoprel, ustanovil Lackoviča a Šimontorňanského za miestodržiteľov, kým sám nepríde do Uhorska.

Žigmund, aby sa zotavil, odišiel z Temešváru do Ostrihomu, odtiaľ do Trenčína, Bánoviec, Kežmarku, Prievidze, Turca, Vígľašu, Nového Mesta nad Váhom a Trnavy a nazpäť sa navrátil do Temešváru, kde 8. oktobra otvoril snem a zabavil sa až do konca oktobra, aby sa poradil i o uvedení krajiny do poriadku, i o prostriedkoch k vedeniu vojny proti Turkom.

Záležalo mu na tom, aby si získal nielen priateľov, verných svojou štedrosťou, ale i nepriateľov, zabudnutím na ich nevernosť. Arcibiskupovi ostrihomskému daroval kráľovskú ves Hynyeren (Chynorany), mestu Trnave Moderdorf a Ružodol (Roschindol).

Aby usporiadal i veci v Horvatsku a Dalmácii, svolal snem do Križovca, kam 28. februára roku 1398 i sám sa dostavil. Prišli ta i Štefan Lackovič a Štefan Šimontorňanský, a to s ozbrojeným mužstvom. Žigmund dal ich zoťať. Následkom toho prívrženci neapolského Vladislava utiekli do Bosny. Žigmund tiahol proti nim, ale potom válčenie oddal Gorianskemu, poneváč musel sa navrátiť do Uhorska.

Jagello-Vladislav nielen bažil po tróne uhorskom, ale i ako kráľ uhorský prijal Vlada, vojvodu moldavských Valachov, za svojho vazalla. Žigmund docielil len to, že uzavrené bolo iba prímerie medzi nimi, lebo nastala vojna proti Turkom. V tom 17. júla roku 1399 umrela Jadviga, a Jagello-Vladislav mal iné na starosti, ako myslieť na vojnu so Žigmundom.

Poneváč Žigmund roku 1400 až príliš miešal sa do záležitostí západného cisárstva, zanedbával však Uhorsko, chopil sa znovu predošlej ukrutnosti, robil ľahkomyseľné dlhy a posľuboval i Joštovi moravskému i Vácslavovi, cisárovi a kráľovi českému, nástupníctvo uhorského trónu: pohlavári krajinskí roku 1401 so všetkou zdvorilosťou povolali ho do Budína na priateľskú poradu. Keď sa ta 24. apríla dostavil, 28. apríla bol lapený, najprv do Vyšehradu a potom do Šiklóšu ako väzeň odvedený.

Po uväznení Žigmunda bolo Uhorsko považované za osirotené a rozličné stránky hľadely si voliť kráľa dľa svojho náhľadu. Slováci 11. júna sišli sa v Topoľčanoch a vyvolili si Jagello-Vladislava; nemecká, západná časť Uhorska pozvala Vilhelma, vojvodu rakúskeho; Horvati a Dalmatínci Vladislava neapolského; moravský Jošt a Prokop prekročili Moravu a opanovali Prešporok a Trnavu. Tieto mračná však počaly sa trhať. Štibor, pán Váhu, zastavil cestu Joštovi; Jagello-Vladislav a Vilhelm pozvanie neprijali; Ján z Moraviec, bán mačvanský, mečom, Herman, gróf cillejský, peniazmi oslabovali prívržencov Vladislava neapolského. Konečne Vladislav Goriansky, dorozumejúc sa s mnohými uhorskými a horvatskými pohlavármi, vypustil Žigmunda na svobodu. Dňa 13. júna už bol v Trnave medzi svojimi vernými Slovákmi.

Bohužiaľ, opäť sa zamiešal do vecí západného cisárstva, až v septembri roku 1402 so slovenskými pohlavármi vydržiaval shromaždenie v Prešporku, kde sa bavil od 13. do 29. júla. Potom tam, ako i vo Viedni vyjednával s Albrechtom, vojvodom rakúskym, aby nazpäť od neho obdržal pohraničné hrady, ktoré bol v čase jeho uväznenia obsadil. Pri tom dopustil sa opäť chyby, že potvrdil mu smluvu, dľa ktorej má byť jeho nástupcom, keby bezdetný umrel, lebo to urobil samovoľne, nie s povedomím a s privolením krajinských stavov.

Horšie veci boly v Horvatsku a Dalmácii, lebo Vladislav neapolský skutočne sa ta dostavil, a okolo neho shŕkli sa nielen Horvati a Dalmatínci, ale i pohlavári uhorskí, menovite palatín Ditrik Bubek, ostrihomský arcibiskup Ján Kanižský, arcibiskup kaločský Ján a iní biskupi, magnáti a zemäni. Už 5. augusta roku 1403 korunovaný bol za kráľa horvatsko-uhorského v Zare skrze arcibiskupa ostrihomského, dľa vôle pápeža Bonifáca IX., ktorý bol Neapolitánom a nepriateľom Žigmunda.

Medzi tým časom Žigmund musel zrak obrátiť na Čechy a Moravu, kde za jeho uväznenia povstaly neporiadky. Uderil na Prokopa, odňal mu Pezinok a iné hrady, ktorých sa bol zmocnil. Vzal ho so sebou ako väzňa a zo Skalice cez Olomúc šiel do Prahy, kde brata svojho Vácslava zajal a dal do väzenia vo Viedni, a usporiadajúc ako-tak veci české, 24. júla roku 1403 navrátil sa do Prešporka, aby sa pripravil k vojne proti Vladislavovi neapolskému.

Žigmund, odchádzajúc do Čiech, bol síce uložil Pavlovi Bešeňovi, aby podujal vojnu proti povstalcom horvatsko-uhorským, ale u Bihača nimi bol porazený, a povstalci už tiahli na pravej strane Dunaja. Následkom toho Žigmund, hľadajúc peniaze, dal Hrušov do zálohu Petrovi Forgáčovi, rozdelil vojsko na dvoje: s Čechmi tiahol on k Ostrihomu, Štibor so Slovákmi k Rábu. Žigmund 4. septembra zaujal Ostrihom, ale za lepšie uznal získať odbojníkov dobrotou, než mečom. Vydal listinu, v ktorej sľúbil amnestiu všetkým, ktorí sa k nemu navrátia. Také omilostenie malo dobrý výsledok, tak že Vladislav, vidiac, ako povstalci opúšťajú ho jeden za druhým, ustanovil Hervoja za svojho námestníka a už koncom oktobra vrátil sa do Neapolska.

Nasledujúceho roku 1404 Žigmund 13. januára bol v Brezne, 20. januára a 3. februára v Košiciach, 13. a 26. februára v Levoči, 13. a 14. marca v Kežmarku, 3. apríla až do 18. v Prešporku, 29. v Krupine, 13. júna v Baňskej Bystrici; shromažďoval vojsko, aby s ním tiahol opäť do Čiech, kde jeho brat Vácslav a Prokop z väzenia utiekli, zapríčiniac nové vzbury. Potlačiac nepokoje, pretrhol ďalšie válčenie, poneváč vo vojsku vypukla červienka, ktorá chytila sa i jeho. Odvezený bol na Prekážku (Korlátkő). Keď ozdravel, 25. augusta bol v Trnave, 30-ho v Slov. Ľupči, 17. septembra v Trnave, 3. novembra vo Vígľaši, 8. novembra v Slov. Ľupči.

Ešte toho roku dostal radostnú zvesť, že Ján z Moraviec a Pavol Bešeňov uviedli do poriadku Zahorsko (Trans-Silvaniu), že sa korune uhorskej podrobili: Ostoj bosniansky, Štefan Lazarovič srbský a Mirko valašský, a tak mal Žigmund voľnejšie ruky zakončiť dielo v Čechách, kde jeho brat Vácslav hľadel urobiť smluvu s Jagello-Vladislavom, kráľom poľským, a s Vilhelmom, vojvodom rakúskym. To sa mu však nepodarilo a Žigmund už 15. marca roku 1405 navrátil sa do Budína, kde vydržiaval snem, a okrem toho roku 1406 nielen navštevoval kraje slovenské, ale i maďarské, aby si i tieto naklonil. Bol 25. septembra v Jágri, 19. oktobra v byhorskom Velehrade (Nagyvárad). Nie tak hladko dialo sa pokorenie Štefana Tvrtka II., ktorý panoval nad väčším dielom Bosny, okolo roku 1406 i nad Ostojovým dielom Bosny. Konečne pápež Gregor XII. vyzval kresťanov ku križiackej vojne proti kacírskym „Arianom a Manichaom“, čili bogomilom (Tvrtkovým), a tak Žigmund s pomocou Poliakov 5. augusta 1407 uderil na Tvrtka, zvíťazil a Bosnu podrobil opäť korune uhorskej. Tých, ktorí vzdorovali, dal zoťať; ktorí prišli sa mu pokloniť, nielen prijal na milosť, ale ponechal všetkých v ich predošlej hodnosti. Tvrtka pojal so sebou do Budína, a keď mu prisahal vernosť, preukazoval mu všemožnú priazeň a pohodlie.

Nasledujúceho roku 1408 šiel do Kruševice, kam povolal Horvatov a Dalmatíncov do snemu, udeľujúc milosť tým, ktorí mu sľúbili vernosť, a pohroziac tým, ktorí by toho neurobili. Výsledok bol taký, že temer všetci Horvati a Dalmatínci sa mu prišli pokloniť, tak že kráľ Vladisláv, opustený od nich, utiahol sa do Jadry, ba, predajúc i túto Benátčanom, dal sa na zpiatočnú cestu do Neapolska. Žigmund zdržoval sa tam až do novembra; vybavoval svadobné veselie so svojou nevestou, Barborou, dcérou Hermana z Cilie a Zagorie, bána Slavonie, boháča nesmierneho, a okrem toho založil rytiersky rád draka, ktorého členovia z vyššieho stavu zaväzovali sa bojovať za cirkev a vlasť.

Medzi tým časom vypukly roztržky medzi rakúskymi vojvodmi Leopoldom a Ernestom. Žigmund na začiatku roku 1409 zahrozil im vojskom, tak že ho požiadali o rozsudok. Žigmund vyrovnal ich a k smluve 13. marca pridal, že nielen po smrti bezdetného Vácslava a Jošta, ale i po smrti jeho bezdetného Čechy a Morava pripadnú Rakúsku.

O podobný rozsudok požiadali Žigmunda i pruskí rytieri, ktorí mali roztržku s Jagello-Vladislavom. Schôdzka mala byť v Kežmarku 16. februára roku 1410. Jagello-Vladislav nedostavil sa, ale poslal svojho brata Vitolda, vojvodu Litvy. Schôdzka teda stala sa až 6. augusta. Žigmund, dostanúc 40.000 dukátov od nemeckých rytierov, klonil sa na ich stranu a hľadel odviesť i Vitolda od Jagello-Vladislava, sľúbiac mu dopomoženie k trónu; Vitold však opovrhol také pokušenie. Následkom toho boly nepriateľstvá a bitky s oboch strán, ktoré pretrhnuté boly najprv prímerím, potom však zakončené mierom.

Žigmund s manželkou svojou Barborou sišiel sa s Jagello-Vladislavom roku 1411 vo Spiši, a aby si ho tým viac získal, oddal mu korunu poľskú a uzavrel s ním mier, s tou podmienkou, aby podržal Halič a Vladimírsko do smrti; po jeho a Žigmundovej smrti o 5 rokov aby o tom rozhodly stavy poľské. Okrem toho dal roku 1412 Vladislavovi do zálohu 13 osád spišských.[22]

Že oba naklonení boli k mieru, príčinou bolo, že Vladislav, hoci lanského roku porazil Štibora pri Bardijove, obával sa predsa moci Žigmundovej. Žigmund sklamal sa v nádeji stať sa rímsko-nemeckým kráľom, lebo po smrti Ruprechta stal sa ním Jošt.

Medzitým Jošt 11. januára 1411 umrel, a Žigmund od kniežatských voličov vyvolený bol za rímsko-nemeckého kráľa.

Po odchode Žigmunda do nemeckej dŕžavy roku 1412 jeho manželka Barbora viedla správu Uhorska s Jánom Kanižským, ostrihomským arcibiskupom, a to v trudnom čase, lebo dosť skoro povstaly neporiadky na juhu.

Keď Žigmund opanoval juhoslovanské zeme, buď ponechal ich obstrihané predošlým oligarchom, ktorí sľúbili mu vernosť, alebo daroval ich uhorským miláčkom svojim, ktorí olupovali ich o majetky a s ľudom nemilosrdne zachádzali. Z toho povstaly trenice a poddania Turkom; posielané boly vzájomné žaloby ku královne Barbore, tak že prinútená bola roku 1414 postaviť vojsko na juhoslovanských hraniciach. Toto vojsko asi roku 1415 dalo sa do bitky s Turkom, ale bez prajného výsledku; áno, Turci nielen zabiehali do dolného Uhorska, Slavonska, Horvatska a Dalmatska, ale i do Štajerska. Konečne Žigmund, od roku 1414 ako kráľ nemecký, od roku 1420 ako kráľ český, až na konci roku 1422 navrátil sa do Prešporka, aby urobil poriadok doma i na juhu.

Doma nielen prevzal veslo z rúk Barbory, ale ju pre neslušný život dal zatvoriť v Holiči. V marci roku 1423 sišiel sa s Jagello-Vladislavom vo Spiši, aby pokonal roztržky medzi ním a pruskými rytiermi. V marci roku 1424 bol v Krakove pri svadbe Jagello-Vladislava. Navráťac sa odtiaľ 25. apríla do Budína, sišiel sa s gréckym cisárom Manuelom a radili sa o vojne proti Turkom. Až roku 1427 tiahol s vojskom proti Turkom, ale Radul, vojvoda Valachov, odoprel mu svobodný priechod cez Valachiu do Bulharska. Následkom toho vojsko upotrebil proti nemu, zahnal ho a na miesto jeho posadil Dana, s podmienkou, že dá svobodný priechod vojsku uhorskému, keď pôjde buď proti Turkom do Bulharska, alebo nazpäť. Nateraz, vráťac sa do Zahorska (Trans-Silvanie), tiahol naproti srbskému Belehradu, na pomoc srbskému Štefanovi Lazarovičovi, aby, prekročiac Dunaj, uderil na Turkov. Bavil sa tam od 24. septembra až do 3. decembra. Lazarovič oznámil mu svoju poslednú vôľu: aby Juraja Brankoviča prijal za jeho nástupcu a obsadil srbské hrady proti Turkom. Žigmund s Danom a Zavišom už nasledujúceho roku 1428 tiahol k dolnému Dunaju a 29. apríla vrhol sa na Golubac a obliehal ho až do 20. mája; počujúc však, že sultán Murad s veľkým vojskom ide na pomoc obleženým, uzavrel prímerie s Muradom a dal sa na zpiatočnú cestu, ale keď sa vojsko prevážalo cez Dunaj, Turci vrhli sa naň. Vodca Zaviš padol, a Žigmund len horko-ťažko ušiel. Následok bol smutný. Murad poslal jedno vojsko do Valachie, druhé do Srbska. Dan a Brankovič len tak zachovali si život, že sa poddali Turkom.

Doteraz nasledovníci Jána Husa bojovali proti Žigmundovi len v Čechách a na Morave, ale práve vtedy, keď Žigmund zamestnaný bol na dolnom Dunaji, pod Prokopom, Prokôpkom a Továčkovským brali sa k hraniciam uhorským. Napriek zime uderili na Skalicu, Senicu a prešli cez Bielu Horu, na Modru, Orešany, Pezinok, Sv. Jur, Prešporok, Ložnicu, Senec, Trnavu, Kostolany, Čachtice, Nové Mesto a Beckov. Poplieniac a olúpiac všetko, utiahli sa nazpäť za Moravu, zanechajúc silnú stráž v Trnave a Skalici. Žigmund tešil síce olúpený slovenský ľud tým, že urobené škody nahradené budú, ale zostalo to pri peknom slove.

Na rok 1414 však poznamenať sluší, že Štibor a jeho manželka Dobrochna založili kláštor augustiniánov v Novom Meste nad Váhom, dajúc mu všetky dôchodky, ktoré požíval tamejší farár Gabriel, a filiálku Liesko, nadajúc ho dedinami, ktoré v slovenskom nárečí (sclavonio idiomate) menujú sa Pobedim a Bašovce. Tohože roku Žigmund zapísal palatínovi Mikulášovi Gorianskemu hrad Devín a mestečko Rieču za 8000 dukátov, summu, za ktorú bol vymenil hrad od rakúskeho Vladislava Henricha. Okrem toho roku 1415 dal Gorianskemu tenže hrad do zálohu za 12.000 dukátov. Po smrti brata svojho Vácslava (16. augusta 1419) udelil Seničanom svobodu od tridsiatku a mýta po celej krajine, a okrem toho dva výročné trhy so svobodami Skalice.

Žigmund z Trenčína, vo štvrtok po Božom Tele roku 1421, prikázal Turčianskemu Kláštoru vyšetriť žalobu, že Valentín, syn Tubu z Jaseňa, vzal u Doroty z Abrahamovej opatrované písma, týkajúce sa majetku v Abrahamovej a Remethe ležiaceho, Dorote a Kláre, dcéram Juraja Abrahamoviča, ako i Alžbete, Kláre a Marte, dcéram Tomáša Abrahamoviča, náležajúceho. Tohože roku Goriansky kúpil od Čemenovcov dedinu Ony v Prešporskej a Dechtice v Nitrianskej stolici.

Vo valnom, 19. oktobra roku 1424 v Tekove vydržiavanom shromaždení ustanovené boly poriadky, týkajúce sa mýt Tekovskej stolice. Tohože roku pred Štibora, pána Beckova a Čachtíc, dostavili sa: Gabriel, farár z Čachtíc, Tomáš Czunovicz z Kostolnej, Tomáš Milelovicz z Vaďoviec a Tomáš, rychtár z Turej, s tým pokonaním: že Vaďovčania vystavia si kamennú kaplu, zostanú však pridružení k farskému chrámu sv. Vladislava v Čachticiach.

Žigmund 24. mája roku 1426 v Tate na prosbu Sučancov, odvolávajúcich sa na svoje predošlé výsady, že poľská soľ skladávala sa v Sučanoch a že mali právo na utorkové týždenné trhy, lebo im tie predošlé výsady zhorely, potvrdzuje im tieže výsady. Tohože roku dovoľuje Imrichovi a Mikulášovi Simoni, aby vo svojej dedine (Šimoňany) zámok, ktorý s jeho vedomím začali staväť, smeli dostaviť.

Žigmund v obave, že Murad neodloží meča, odložil potrestanie husitov na budúci čas, chystal sa k novej vojne proti Turkom a uzavrel proti nim smluvu s Benátčanmi, aby ich v Morei znepokojovali, ponechajúc ich v držaní dalmatských miest. Potom šiel do Lucka vo Volhynii, kde Jagello-Vladislav s bratom svojím Vitoldom držali schôdzku, a pobavil sa tam od 20. do 29. januára roku 1429. Robil im výčitky, že v smysle lanskoročnej smluvy ani oni neposlali mu pomoci proti Turkovi, ani neprikázali Radulovi, spojencovi svojmu, aby dal svobodný priechod vojsku uhorskému do Bulharska, odkiaľ Valachom i Poliakom hrozí nebezpečenstvo turecké. Urobil návrh, aby územie Valachov bolo rozdvojené tak, aby jedna časť bola pripojená k Poľsku, druhá k Uhorsku. Uzavreté, aby po Turícach uhorskí páni sišli sa v Starej Vsi, poľskí páni však v Šramovici, že by sa o tom poradili. Z Lucka prišiel do Košíc a 27. marca do Prešporka vyjednávať s husitmi. Docielil len to, že vyjednávanie odložené bolo na snem v Prahe. Dňa 15. júna prišiel Prokop opäť do Prešporka k Žigmundovi vyjednávať, ale bez výsledku. Rozmrzený Žigmund išiel do Taty, kde vydržiaval shromaždenie šľachticov z Rábskej a Komárňanskej, potom 16. júla v Stol. Belehrade šľachticov z Belehradskej stolice a 6. oktobra v Šoproni šľachticov zo Šopronskej stolice; odišiel zimovať do Prešporka a vyhlásil križiacku vojnu proti Turkom. Písal i veľmajstrovi pruských rytierov, aby časť svojich poslal osadiť sa v podunajských krajoch proti Turkom. V tom dostal zprávu, že husiti (roku 1430) vtrhli do Rakúska a Uhorska. Albrecht, rakúsky vojvoda, a Žigmund s vojskom svojím tiahli proti nim. Zahnali ich síce za hranice, ale bitka zostala bez rozhodnutia. Následkom toho cítil sa byť prinúteným ísť do Čiech, aby sa s nimi porovnal a stal sa cisárom západným.

Pred odchodom ustanovil svojich námestníkov v Uhorsku: Mikuláša Gorianskeho, palatína, Juraja Palóca, ostrihomského arcibiskupa, Petra Rozhanovského, rábskeho biskupa, Mateja Palóca, krajinského sudcu, Jána Rozhanovského, pokladníka. Okrem toho Petra Tarkovského ustanovil za dverníka, Vavrinca Hedervárskeho koniarnikom a Vladislava Tomáška dvorským.

Keď sa Žigmund bavil v Norimbergu roku 1431, dostavil sa ta Vlad Mirkovič s valašskými pohlavármi, oznamujúc mu, že prevýšil a usmrtil vojvodu Dana, ktorý držal s Turkami, a žiadajúc, aby preniesol vojvodstvo naňho. Žigmund nielen to urobil, ale i rádom draka ho ozdobil a pomoc proti Turkom mu prisľúbil.

Hoci husiti roku 1430 tiež utrpeli veľkú škodu, predsa roku 1431 opäť vtrhli do Uhorska, uderili na Trnavu, Nitru, Levice a Likavu. Vyslaný bol proti nim Mikuláš Rozhanovský (Rozgonij). Medzitým sami medzi sebou sa vadili a potierali, tak že zostal len Prokop so 7000 ozbrojencami, ktorí, keď pred nimi most na Váhu bol strhnutý, octli sa vo veľkom nebezpečenstve, lebo nastala zima, a uhorské vojsko sa množilo; utiahli sa do Ilavy a cez Váh ušli z Uhorska.

Žigmund, roku 1431 korunovaný v Milane korunou železnou, 30. mája roku 1433 vtiahol do Ríma, kde od pápeža Eugena 31. mája korunovaný bol za cisára západného.

Keď Žigmund meškal von z krajiny, na juhu trvaly nepokoje, hlavne medzi Štefanom Tvrtkom, kráľom Bosny, a Brankovičom, despotom Srbska, čo bolo Turkom vodou na mlyn. Okrem toho boly i roztržky náboženské. Tvrtko, aby si získal Žigmunda, horlivého bojovníka za jednotu cirkve a za odstránenie kacírstva (husitov a bogumilov), prišiel 15. januára roku 1435 do Stol. Belehradu a odtiaľ do Viedne, a sľúbil prijať františkánov a podporovať ich snahy katolícke. Navráťac sa však domov, nemohol odolať sultánovi Muradovi II. a stal sa i on jeho vazallom. Okrem toho malo vypršať prímerie s Benátčanmi; Žigmund uzavrel proti nim smluvu s Filipom Viscontim, vojvodom savoyským, ale bez úspechu, lebo Eugen IV., rímsky pápež, bol Benátčan a nechcel korunovať ho za cisára západného, len s podmienkou, ak uzavre mier s Benátčanmi.

Konečne 1. novembra roku 1434 prišiel do Prešporka, aby obrátil pozornosť na domáce veci, lebo medzi tým časom, čo sa bavil za hranicami, dialy sa smutné veci na Slovensku. Podmanický Blažko, slovenský oligarcha, s najatými Čechmi opanoval temer celé územie niekdajšieho Matúša Trenčianskeho. Husiti, olúpiac ľud a nechajúc posádku v Trnave a Skalici, s veľkou korisťou tiahli za Moravu. Nastala veľká bieda, tak že námestníci Žigmunda 10. augusta 1434 uzavreli požiadať ho, aby prišiel a svolal snem.

Ako sa tak radili, prišli vyslanci poľského kráľa Vladislava, dávajúc na známosť, že — poneváč pruskí rytieri neprestávajú znepokojovať Poľsko — uzavrel smluvu obrannú s Čechmi proti Nemcom. To asi posmelilo husitov, že tiahli cez Poľsko a Karpaty na Nemcov i vo Spiši. Kežmarčania, prekvapení a prestrašení, opustili mesto a nechali ho v korisť husitom. Tiež okolité mestečká a dediny boly vydrancované. Odtiaľ husiti brali sa do Kremnice a, naberúc mnoho zlata, vrátili sa cez Turiec do Čiech.

Ale že nenávisť proti Nemcom vypukla i na Slovensku, Žigmund roku 1434 prikazuje vrchnostiam, aby nekrivdily Nem. Ľupčanom, menovite aby nebránily nikomu odísť zo svojej dediny a osadiť sa v Nem. Ľupči; aby neprekážaly im vydržiavať trhy a chodiť na trhy; aby nepoháňaly ich pred cudzie súdy. Okrem toho potvrdil im svobody, ktoré mali od kráľa Belu IV.

Žigmund roku 1435 potvrdzuje Štiborovi darovaciu listinu z roku 1396, dovoľujúc Seničanom, aby dľa dovolenia od kráľa Ludvika I. obdržaného užívali lúky a pozemky, náležajúce k hradom Ostrýž (Éleskő), Dobrá Voda (Jókő), Prekážka (Korlátkő) a Branč. Roku 1436 Malú Bystricu (Jahodník), ktorú mal Mikuláš Balický v zálohu, dal Vladislavovi z Necpál, županovi a kapitánovi trenčianskemu, do zálohu za 400 zl. Zatým dňa 12. marca roku 1435 vydal list, v ktorom sľúbil, že Prešporok, Trnavu, Trenčín, Skalicu a iné hrady na hraniciach moravských nielen od Čechov vykúpi, ale i vlastným nákladom dá opevniť, potrebnými vecmi zaopatriť a brániť proti husitom a iným nepriateľom. Áno, v auguste i osobne navštívil Trnavu, Skalicu a iné hraničné miesta, tešiac obyvateľov, udeľujúc im výsady, alebo nahradzujúc im popálené listiny.

Žigmund, aby ako-tak umiernil rozvadených husitov, všemožne na tom pracoval, aby ich smieril s cirkvou katolíckou. Konečne docielil, že bazilejský snem 5. júla 1436 uzavrel s nimi takrečené kompaktata (články dorozumenia sa), a nastal mier. I strana husitská uznala Žigmunda za českého kráľa, ba i manželka jeho Barbora 11. februára 1437 korunovaná bola v Prahe za kráľovnu.

Ešte sa zabával v Čechách, keď dostal smutnú zprávu, že Turci vtrhli do dolného Uhorska a opanovali šesť hradov. Bez odkladu písal palatínovi Vavrincovi Hedervárskemu, aby urobil potrebné opatrenia proti Turkom. Zemäni však neposlúchli ho, lebo — vraj — zemäni idú do poľa za hranicu len s kráľom, nie s palatínom. Následkom toho, ako i preto, že takí bojovníci, väčším dielom s palicami, nie však so zbraňou, sú nie schopní k válčeniu, Žigmund najal válečníkov, a to českých pod Jánom Jiskrom a Petrom Komorovským, moravských pod Jánom Talafúsom a Jánom Tettaurom, a 26. marca poslal ich do Prešporka, aby odtiaľ po Dunaji dopravení boli k srbskému Belehradu, na pomoc Pongrácovi z Lipt. Sv. Mikuláša. Štastie válečné im slúžilo, tak že zahnali Turkov za dolný Dunaj.

Práve toho času vzbúrili sa Valasi staroverskí v Zahorsku (Sedmohradsku), odopierajúc dežmu a žiadajúc svobodné sťahovanie sa. Taký pohyb šľahol i do dolného Uhorska. Vzbura však i tu i tam zčiastky bola potlačená, zčiastky vyrovnaná.

Hoci Žigmund toho roku osvobodil Čachtice, Dobrovodu, Vrbové, Lopašov a Chtelnicu od mýta a tridsiatku, urobil to von z krajiny, lebo, dajúc sa na cestu do Uhorska cez Moravu, dňa 9. decembra umrel vo Znojme. Mŕtve telo jeho odvezené bolo 12. decembra do Prešporka, odtiaľ do byhorského Velehradu (Magnovaradinum), chtiac byť pohrobeným tam, kde bol hrob sv. kráľa Vladislava a hrob jeho prvej manželky Márie.

Žigmund vychovaný bol v slovanskom duchu otca svojho, cisára Karla IV., a v tom i účinkoval. Znal ovšem nielen latinský, nemecký, italský, francúzsky, ale i kumánsky čili maďarský jazyk, dával však prednosť jazyku česko-slovenskému, ktorý za jeho doby bol na vysokom stupni vzdelanosti. On v Budíne roku 1424 založil prepoštstvo sv. Žigmunda, povolal ta českých kňazov, krížovníkov z Prahy, a naložil im, aby česky kázali.[23] Po ňom niet ani jediného slova maďarského, kdežto početné sú jeho česko-slovenské listy. On, ako kráľ uhorský, vystavil českú listinu v Jihlave roku 1400; ako kráľ rímsky v Trenčíne a Prešporku roku 1421, v Stol. Belehrade roku 1423, vo Vyšehrade, v Tate roku 1424, v Ostrihome a Skalici roku 1425, v Prešporku, v Tate a Budíne roku 1426, v Prešporku roku 1429, v Trnave a Kötsee (Kitsé) roku 1430, 1435, v Stol. Belehrade a Budíne roku 1436. Kto vie, či podobné jeho slovanské listiny sú nie buď zničené, alebo ešte v archívoch uložené?!

*

Akonáhle Alžbeta, jeho dcéra, a vojvoda rakúsky Albrecht, jeho zať, dostali zprávu o jeho smrti, dali sa na cestu do Znojma, kde ich 11. decembra nachádzame. Odtiaľ mŕtvolu jeho odprevadili do Prešporka 17. decembra. Tam 19. decembra vyvolený bol Albrecht za kráľa uhorského. Keď sa z byhorského Velehradu navrátili 31. decembra, Albrecht čili Albert už 1. januára roku 1438 v Stol. Belehrade korunovaný bol za kráľa, Alžbeta však za kráľovnu Uhorska.

Albert na konci januára ubytoval sa v Budíne a začal sa pokonávať s Čechmi,[24] aby ho tiež vyvolili za kráľa svojho. Hoci spolu so Žigmundom 2. júla roku 1436 bol potvrdil bazilejské kompaktata a v písme užíval jazyk český, len jedna čiastka Čechov vyvolila ho za kráľa, druhá strana však išla do Krakova ponúknuť korunu českú Kazimírovi, bratovi poľského kráľa Vladislava.

Medzitým Albert dostal zprávu, že nemecké kniežatá 18. marca vyvolily ho za kráľa rímskeho; on však zdráhal sa prijať toto dôstojenstvo bez privolenia Uhrov, ktorým sa bol zaviazal, že také dôstojenstvo neprijme a bývať bude v Uhorsku, aby bol na stráži proti Turkom, nepriateľom kresťanstva. Až keď uhorskí páni k tomu privolili, prijal dôstojenstvo, s tou podmienkou, že pred uplynutím dvoch rokov nebude nútený dostaviť sa do Nemecka ku korunovaniu za kráľa rímskeho.

Hoci Albert už 29. januára len od jednej strany v Čechách vyvolený bol za kráľa českého, osmelil sa ísť do Prahy, kde 29. júna korunovaný bol. Hneď zatým 7. augusta zakročil proti odpornej strane. Tiahol do Konopišťa, Kutnej Hory, Sobieslavi a k dobývaniu Tábora. Takrečená strana slovanská sišla sa u Melníka a 29. mája vyvolila Kazimíra za kráľa českého. Albert vypravil svojich vyslancov do Poľska, aby odhovorili Vladislava od prijatia koruny českej. On im odvetil, že je to prirodzenejšie, aby Česi mali kráľa Slovana, nežli Nemca. Albert 27. oktobra rozposlal listy na všetky strany, žiadajúc pomoc proti Poliakom. Kráľ poľský, počujúc, že strana Kazimírova je v úzkosti, uderil do Sliezska a tiahol do Čiech.

Medzitým i Barbora, vdova po Žigmundovi, ktorá v Melníku bývala a so stranou slovanskou držala, utiekla do Poľska, a iste bola pôvodkyňou, že Poliaci vtrhli na naše Slovensko. Rozgoň ich však zapudil.

Okrem toho i Turci, podrobiac si Valašsko, vtrhli do Zahorska (Sedmohradska) a, poplieniac ho, so 70.000 zajatými odtiahli.

Vojna medzi Albertom a Vladislavom a strach pred Turkom obrátily na seba pozornosť i pápeža i členov bazilejského snemu cirkevného, ktorí snažili sa zažehnať rozbroj medzi kresťanskými kniežatmi. Na konci januára roku 1439 uzavrené bolo prímerie, behom ktorého okolo 23. augusta mal byť sjazd rozvadených kráľov na hraniciach uhorsko-poľských.

Medzitým sultán Murad II. vtrhol do Srbska, tak že Brankovič uskočiť musel do Uhorska. Hrozilo teda Uhorsku veľké nebezpečenstvo. Eugen IV. poslal legáta svojho, aby vyprostredkoval mier. Dosiahol však len to, že prímerie predĺžené bolo do 29. septembra, behom ktorého 8. septembra mali sa sísť v Bardijove.

Tým spôsobom daná bola Albertovi možnosť válčiť proti Turkom, ktorí už tiahli k srbskému Belehradu. Pojal so sebou českých a moravských válečníkov, na začiatku augusta pohol sa s vojskom zo Segedína, nad ústím Tisy prekročil Dunaj a 21. septembra pod Slaným Kameňom položil sa táborom. Utrmácané vojsko jeho, bez kázne a chleba, rozutekalo sa, tak že ledva 6000 mužov zostalo pohromade pri kráľovi. Okrem toho z nemierneho požívania dýň povstala v tábore červienka (Blutharnen), ktorá sa chytila i Alberta. Následkom toho, rozložiac najatých válečníkov po hradoch hraničných, dal sa na zpiatočnú cestu a 27. oktobra umrel v Nesméli, zanechajúc Alžbetu v druhom stave.

Kráľovná Alžbeta v smysle smluvy, pri korunovaní Alberta uzavrenej, začala panovať; okolnosti však boly také, že necítila sa byť schopnou k panovaniu. V Čechách len jedna strana myslela na ňu, s Poľskom nebolo ustáleného mieru, Turci sa vzmáhali a v Uhorsku jedni radili, aby sa čakalo na jej pôrod, druhí, aby sa vydala za poľského kráľa Vladislava. K týmto sa pridala Alžbeta, lebo dosiaľ porodila len dve dcéry a i teraz nemala nádeje, že porodí syna. Následkom toho hotová bola vydať sa za Vladislava: teda uhorskí poslovia odišli do Poľska vyjednávať s Vladislavom.

Medzi tým časom Alžbeta na začiatku februára roku 1440 dala sa na cestu z Budína do Prešporka, v Komárne však prišly na ňu materské bolesti a 22. februára porodila synka, Vladislava pohrobka, a 15. mája dala ho v Stol. Belehrade korunovať, a to pravou korunou, ktorú si chytráctvom svojej slúžky, Heleny Kottauer, z Vyšehradu zaopatrila.

Nastaly veľké zmätky v krajine, lebo poľský Vladislav, jej nádejný ženích, prijal pozvanie za kráľa uhorského a cez Horné Uhorsko odprevadený bol do Stol. Belehradu, kde bol náhrobnou korunou sv. Štefana 17. júla korunovaný.

Na ten spôsob Uhorsko malo dvoch kráľov: Vladislava Albertoviča V., pohrobka, a Vladislava VI., Jagello-Vladislavoviča.[25] Tým spôsobom Uhorsko bolo rozčesnuté na dvoje, asi na Horné a Dolné Uhorsko, a ja k obľahčeniu dejepisného rozhľadu za radno držím podať v parallelných stĺpcoch dejiny týchto oboch kráľov našich.

*

Vladislav V. Alžbeta, matka Vladislava V., najala Jiskru z Brandýsa, vymenovala ho za kapitána Horného Uhorska a obdarila ho Zvolenom a baňskými mestami. On dal raziť peniaze na meno kráľa Vladislava pohrobka a za ne najal válečníkov v Čechách, na Morave, v Sliezsku a Rakúsku, tak že podrobil Vladislavovi pohrobkovi nielen niekdajšie územie Matúša Trenčianskeho, ale i na pravej strane Dunaja župy až po Ostrihom. Konečne Alžbeta a kráľ Vladislav VI. sišli sa osobne 25. novembra roku 1442 v Rábe a smierili sa. Zatým Alžbeta 19. decembra umrela a pohrobená bola v Stol. Belehrade.

Smierenie Alžbety s Vladislavom VI. bolo hlavne dielom kardinála Juliana, legáta pápeža Eugena IV., ktorému na srdci ležala vojna proti Turkom. Po smrti Alžbety kardinál Julian tým viac naliehal na výpravu proti Turkom, poneváč mnohí prívrženci nebohej prešli na stranu Vladislava VI. a tak ju posilnili. Jiskra však, Dionýs, arcibiskup ostrihomský, niektorí horno-uhorskí veľmoži, hlavne však (ponemčené) horno-uhorské a zadunajské mestá, stáli pevne pri Vladislavovi V. Poneváč vojna proti Turkom bola neodbytná, obe strany sišly sa k spoločnej porade 2. februára 1444 v Ostrihome. Uzavrelo sa pokračovať vo vojne proti Turkom. I Jiskra nielen privolil k tomu, aby sa i na území kráľa Vladislava V. sberala hotovosť a daň, ale sľúbil k tomu cieľu i so svojej strany 2000 peších a 300 jazdných mužov.

Medzitým sultánovi Muradovi umrel syn Aladin, a tureckí vyslanci prišli ku kráľovi Vladislavovi VI. žiadať desaťročné prímerie. Vladislav ich vyslyšal, ale kardinál doliehal na to, aby sa prímerie odoprelo a vojna sa podujala. Jiskra a Poliaci boli za podržanie prímeria, strana Vladislava VI. však za vojnu. Následkom toho Jiskra odvolal svoj sľub a len na prosbu svojho švagra Rozgoňa, jágerského biskupa, vypravil 300 peších a 100 jazdných mužov pod Čejkom. Vojna nešťastne sa skončila. Vladislav VI. zahynul 10. novembra roku 1444 u Varny. I sám Ján Huňadský vyhnul smrti len útekom do Valachie.

Následkom tej pohromy Vavrinec Hedervársky povolal stavy do snemu na 6. februára 1445, aby sa urobily potrebné opatrenia v krajine.

*

Vladislav VI., už idúc 21. apríla zo Sandeča do Spiša, spozoroval, že je ponemčeným hornouhorským mestám nemilý hosť, a presvedčil sa o tom tým viac, keď Jiskra uderil na Prešov, Košice a Kežmarok, sverený na Mikuláša Perenského. Hoci Vladislav VI. poslal mu na pomoc najatého válečníka Čápka, Kežmarok 15. okt. padol do rúk Jiskrových. Podobne sa stalo s Richnavou (v Zemplínskej stolici). Jiskrom obliehaní poddali sa prv, ako Rozgoň, biskup jágerský, prišiel im na pomoc. Dal sa s Jiskrom do vyjednávania, ktoré skončilo sa tým, že mu dal vnučku svoju za manželku.

Lepšie sa mu viedlo na pravej strane Dunaja, tak že, opanujúc viac hradov, spiechal k Prešporku, kde sa zdržovala Alžbeta. Táto však, aby vyhla nebezpečenstvu, so synáčkom svojím a s korunou i drahotinami uprchla do Viedne. Medzi tým časom, čo obliehal Prešporok, prišla pomoc Alžbete z Čiech, z Moravy a Rakúska. Následkom toho odtiahol k Trnave a odtiaľ, Jiskrom ohrožovaný, spiechal na konci februára 1442 do Budína. Tak bol znechutený, že sa chcel navrátiť do Poľska, a keď Alžbeta 3. oktobra 1442 opanovala Ráb, 25. novembra sišli sa oba tam a smierili sa. On navrátil sa do Budína, Alžbeta však umrela v Rábe 19. decembra.

Zdržoval sa v Budíne až do 22. júla 1443 a potom 23-ho prešiel do Pešti; odtiaľ tiahol k dolnému Dunaju proti Turkom. Dňa 21. septembra s vojskom prekročil Dunaj pri Oršove a tiahol k Nikapolu. Sem prišiel Vlad Dragul, vojvoda Valachie, a vidiac vojsko, radil, aby sa nepúšťali do bitky, lebo — vraj — Murad s väčším počtom chodieva na poľovačku, ako Vladislav má vojska. Uhorská bojochtivosť zvíťazila. Vlad, aby ako vazall koruny uhorskej zadosť urobil, pripojil sa so 4000 jazdcami. Nastala srážka pri Varne. Turci sa dali na útek, ale keď Vladislav 10. novembra dal sa ďalej prenasledovať Murada, padol s koňa a zahynul. Turci, jeho pádom posmelení, dali sa do novej bitky, vrhli sa na našich, tak že sa ich len málo spasilo útekom. I sám hrdina Ján Huňadský, pošlý z Valachov uhorských a zahorských (sedmohradských), s malým počtom uprchol, ale keď utekal cez Valachiu, Vlad, zo strachu pred sultánom, dal ho lapiť a uväzniť.

*

Po tej hroznej pohrome palatín Vavrinec Hedervársky bez odkladu zahrozil Vladovi, aby dal svobodu Jánovi Huňadskému, čo sa i stalo. Poneváč však smrť Vladislava VI. nebola úplne zistená, povolal stavy na 6. februára roku 1445 do Stol. Belehradu, aby uviedol do poriadku osirotenú (?) krajinu. Ustanovené bolo, aby tí, ktorí zmocnili sa hradov, poddali sa; proti tým, ktorí by tak neurobili, aby sa zakročilo, ako proti odbojníkom, a to s tejto strany Tisy a za Dunajom ustanovený bol za kapitána vojvoda Mikuláš Ilocký, s druhej strany Tisy vojvoda Ján Huňadský a proti Košiciam Juraj Rozgoň, Ján Jiskra, gróf Šariša, a Imrich z Pleševca; na niekdajšom území Matúša Trenčianskeho Michal Ország a Pongrác sväto-mikulášsky. Pri tomto veľmi padá do očú, že to dotýka sa niekdajších len ľavo-dunajských palatinátov za doby kráľa Karla Roberta († 1342), akožto jadra Uhorska. Netýka sa ani Zahorska (Transsilvanie), ani Pannonie na pravej strane Dunaja.[26] Okrem toho uzavrelo sa vydržiavať na Turíce širší snem v Budíne, aby — jestli sa zistí zahynutie kráľa Vladislava VI. — pokonávalo sa o voľbe nového kráľa. Keď sa o tom dozvedel Fridrich III., vojvoda rakúsky a kráľ rímsky, u ktorého sa Vladislav pohrobok, ako u strýca, nachádzal, napomenul prívržencov jeho, aby sa početne do toho snemu dostavili a právo korunovaného kráľa Vladislava V. zastali.

Snem sa sišiel, a keď nastolená bola otázka: či sa má voliť kráľ, Gabel, košický vyslanec, vyslovil sa, že by to bola zbytočná vec, keď je už korunovaným kráľom uhorským Vladislav Albertovič. Po mnohých vyjednávaniach tak sa dokončily veci, že Vladislava pohrobka Fridrich podrží u seba, aby ho vychoval a vzdelal. V Čechách ustanovený bol Juraj Podebradský za námestníka kráľa Vladislava a za gubernátora (správcu) českého kráľovstva. V Uhorsku boli dvaja gubernátori: Mikuláš Ilocký (Ujlaky) a Ján Huňadský; ale snem 5. júna roku 1446 ustanovil za gubernátora samého Huňadského.

Nastaly nové vyjednávania s Fridrichom o vydaní Vladislava pohrobka a koruny, ale bez výsledku. Na strane Fridricha bol Jiskra, a toto bolo príčinou, že medzi ním a Huňadským trvaly mnohé nepriateľstvá a boje, lebo Jiskra považoval seba za obrancu Vladislava pohrobka na hornom Uhorsku proti Huňadskému, gubernátorovi na dolnom Uhorsku.

Konečne, po mnohých domácich vojnách, Fridrich, ako rímsky cisár, privolil, aby Vladislav V. zasadol na uhorský trón. Ján Huňadský na začiatku roku 1453 vo Viedni složil do jeho rúk gubernátorstvo a Vladislav V. stúpil na uhorskú zem v Prešporku. Svoje úradovanie začal tým, že povolal stavy na augustový snem do Prešporka a vymenoval Huňadského za grófa bystrického (v Sedmohradsku). Prešporský snem nielen potvrdil to darovanie, ale bol i na tom, aby on obdarovaný bol statkami nad Temešom a Kőröšom;[27] jeho syn však, Matej Korvín, stal sa bánom Slavonie a Horvatska.

Kráľ Vladislav, po sneme prešporskom, odišiel do Prahy, kde 23. októbra korunovaný bol za kráľa českého. Sem priletela však smutná novina, že 21. mája Carihrad padol do rúk Mahomeda II. Huňadský, opustiac Prahu, spiechal do Uhorska urobiť poriadky a opatrenia k vojne.

Na začiatku nasledujúceho roku 1454 vydržiavané bolo shromaždenie stavov. Rozposlané boly listy na všetky strany, aby sa chystali k vojne. Kráľ Vladislav povolal nazpäť do Uhorska Jiskru. S tým však nesúhlasil Huňadský, a tým menej s tým, aby Jiskra prevzal spišské hrady a Huňadský aby mu vyplatil 5000 dukátov, že by najal opäť válečníkov. Z toho nasledovaly zase domáce trenice, tak že stavy prosily kráľa, aby prišiel osobne a uviedol poriadok. Vladislav však 1. mája im odpísal, že sa starajú o jeho príchod, ale nie o to, z čoho by žil. Spolu žiadal, aby mu poslali 3000 dukátov na cestu k sjazdu s kráľom poľským.

Veľké šťastie pre krajinu bolo, že Mahomed neuderil hneď na Uhorsko, k vojne nepripravené, lebo Huňadský zamýšľal len v nasledujúcom roku vrhnúť sa na Turkov. V tom však pribehol k nemu Brankovič s nárekom, že Mahomed oblieha Smederov, posledné jeho útočište, a tak Huňadský, majúc vo vojsku 6000 pechoty a 1200 jazdcov z Čiech, už v auguste vtrhol do Srbska a zahnal z neho Turkov. Mahomed však obrátil sa nazpäť do Srbska a zmocnil sa Novobrda. Nepokročil však ďalej, lebo nastala zima a Brankovič vyrovnal sa s Mahomedom, zaviažuc sa platiť 30.000 dukátov ročnej dane, a tak roku 1455 vojna proti Turkom nateraz vystala.

Behom celého toho roku vydržiavané boly snemy vo Frankfurte, Viedeňskom Novom Meste, Prešporku, Rábe a Budíne, kde konalo sa o všelijakých i zbytočných veciach, upodozrievaniach a osobničkárstvach, miesto toho, aby sa bolo konalo vážne o výprave proti Turkom.

Konečne práve vtedy, keď 7. apríla 1456 zasedal snem v Budíne, doletela smutná zpráva, že Mahomed tiahne k srbskému Belehradu. Hlavným vodcom vojska stal sa Ján Huňadský, po jeho boku Ján Kapistrán z rádu sv. Františka na čele križiakov. Uhorskí magnáti a zemäni hodili obranu krajiny na plecia nevoľného ľudu. Len Ján Korogský, mačvanský bán, Vladislav z Kanyže a Rozgoňovci pripojili sa k Huňadskému a Kapistránovi, vodcovi obecného, hlavne českého a moravského ľudu, ozbrojeného kosami, vidlami, sekerami a železom obitými palicami. Za veliteľa na Belehrade ustanovil Siládiho, sváka svojho, sveril naňho i syna svojho. Bitka na vode započala sa 12. júla s takým výsledkom, že Turci dali sa do bitky len na suchu, a to tak, že už jeden turecký zástavník upevňoval tureckú zástavu na múr. No hrdina Titus Dugovič objal ho náručím a vrhol sa s ním dolu do priepasti. Nastalá noc pretrhla bitku, ale Kapistránov ľud neprestal hádzať do smoly máčané a zapálené raždie. Z toho povstal v tureckom ležení požiar a zmätok, tak že Turci dali sa na útek. Poneváč v Belehrade vypukol mor, Ján Huňadský dal sa zaniesť do Zemlína a tam 11. augusta umrel. Ján Kapistrán utiahol sa do kláštora františkánov v Iloku a tam 31. oktobra umrel.

Kráľ Vladislav až po tejto katastrofe prišiel do Uhorska, aby urobil poriadok v krajine. Svolal snem do Futaku. Snem sa sišiel v novembri. Do snemu dostavil sa i Vladislav Huňadský, Jiskra s Komorovským. Za správcu a za hlavného kapitána krajiny ustanovený bol Cilejský, Potom kráľ Vladislav a Cilejský s najatými válečníkmi a križiakmi tiahli k srbskému Belehradu. Keď 8. novembra chcel vojsť do hradu, zatvorená bola brána, poneváč ich vojaci a križiaci boli z Čiech a Moravy. Keď 9. novembra kráľ Vladislav a Cilejský boli v kostole, odtiaľ povolali Cilejského do izby k Vladislavovi Huňadskému. Tento prijal ho s výčitkami. Cilejský vytasil meč a poranil Huňadského i jeho obrancov, Frangepána a českého Kaplíra, ale dotlčený padol na zem. Siládi odťal mu hlavu. Povstal krik a zmätok, ale kráľ, udusiac v sebe hnev, utíšil vzburu, áno, naoko priaznive sa choval i k Siládimu i k Huňadskému. Potom rozpustil česko-moravský ľud a svolal snem do Segedína na 3. decembra. Tu sa pobavil len nakrátko a so svojím sprievodom 11. decembra prišiel do Budína.

Vladislav Huňadský už bol v klepci, a išlo len o to, aby do toho klepca dostali i jeho brata, Mateja Korvína. V tom rozniesla sa povesť, že Turci ohrožujú hranice Uhorska. Vladislav Huňadský, aby sa zavďačil kráľovi, povolal Jiskru, aby s ním tiahol proti Turkom. Kráľ dal privolenie k tomu, pod tou podmienkou, ak dostaví brata svojho do Budína. Čo keď sa stalo, kráľ zrazu premenil svoje pretvarované chovanie sa k nim a 14. marca roku 1457 dal oboch uväzniť. Zatým 16-ho bol Vladislav Huňadsky sťatý. Z toho povstaly vzbury po krajine; kráľ, necítiac sa bezpečným a vezmúc so sebou Mateja, 2. júla prišiel do Viedne, kde nechal ho vo väzení, sám však 29. septembra odišiel do Prahy. Tam, práve keď čakal na nevestu z Francie, náhle umrel 23. novembra. Po jeho smrti Vladislav Goriansky, palatín, prevzal správu krajiny a na 1. januára 1458 svolal snem do Pešti, aby riešená bola otázka o voľbe kráľa.

Práve toho dňa, ako umrel kráľ Vladislav, Matej Huňadský bol prevezený do Prahy. Juraj Podebrad, správca Čiech, nielen prijal ho láskave, áno i lichotne, ako syna nebohého bohatiera a gubernátora Jána Huňadského. Dňa 12. decembra prišiel Ján Vítez zo Zredny, biskup veľko-varadínsky, poslaný od vdovy Huňadskej a od Siládiho k Podebradskému, do Prahy s tou žiadosťou, aby podporoval vyvolenie Mateja Korvína za kráľa uhorského, čo im on prisľúbil a od tej doby tým láskavejšie choval sa k Matejovi Korvínovi, ako k nádejnému kráľovi uhorskému, ba ho i s deväťročnou dcéruškou svojou Kunhutou (Kunegundou) zasnúbil.

Ján Vítez za zlato, ktorým chcel podplatiť Podebradského, ale od tohoto neprijaté, najal v Čechách, na Morave a v Sliezsku válečníkov a navrátil sa domov, aby urobil prípravy k zamýšľanému cieľu.

Koncom decembra povolané stavy na pravej strane Dunaja shromažďovaly sa do snemu v Budíne. Ján Vítez a Siládi s najatými válečníkmi a s 20.000 (valašského) ľudu zostali na ľavom brehu Dunaja; keď však 31. decembra mráz pokryl Dunaj ľadom, prešli do snemu v Budíne. V sneme boly rozličné stránky. Každá z nich mala svojho kandidáta na uhorský trón a rečníkov, ktorí odporúčali kandidáta. Posledným rečníkom bol biskup Vítez, ktorý s takým zápalom hovoril o Huňadovcoch a hlavne o Matejovi, že stránka jeho s oduševnením zvolala: „Nech žije kráľ Matej!“ Čo keď sa dostalo von medzi zástup, Vítezom a Siládim privedený, všade zavznievalo hromovité: „Nech žije kráľ Matej!“ Snemovníci, jedni s úprimným srdcom, druhí od strachu, privolili k jeho vyvoleniu, k boku jeho ustanovili za gubernátora Siládiho a vymenovali vyslancov, ktorí by ho do Uhorska priviedli.

S voľbou ovšem neboly spokojné protivné stránky, menovite Nemci na pravej strane Dunaja, ani Mikuláš Ilocký, rečený Fraštacký, a Jiskra na ľavej strane Dunaja. Títo odišli do Poľska pozvať Kazimíra na trón, ktorý mu — vraj — po praslici prináleží.[28]

Medzi tým časom Podebradský, dostanúc zprávu, že 1. januára roku 1458 Matej, jeho nádejný zať, vyvolený je za kráľa uhorského a že uhorskí páni prídu si preňho do Skalice, rozkázal synovi svojmu Viktorínovi, aby ho slávnostne odprevadil do Strážnice na brehu Moravy. Po ňom i sám Podebradský dal sa na cestu z Prahy. Pri tej schôdzke 5. — 9. februára Matej poďakoval sa Podebradskému za jeho priazeň a sľúbil mu, že bude mu za to povďačný. Podebradský nielen sľúbil mu svoju priazeň i naďalej, ale i to, že Fraštackého a Jiskru nakloní k nemu. Jiskra skutočne už 3. februára zo Zvolena písal do Košíc, Levoče, Bardijova a Prešova, že je vyzvaný, aby svoj ľud poslal do Strážnice, a žiada, aby mu dali radu, čo by uznali za dobré. No tie horno-uhorské ponemčené mestá bezpochyby nesúhlasily s tým, aby sa zúčastnil na schôdzke, a Jiskra tak urobil. Kráľ Matej po tej schôdzke asi 10. februára v Skalici stúpil na uhorskú zem.

*

Matej I., kráľ Uhorska, syn Jána Huňadského a Alžbety Siládičky, skrze uhorských dejepiscov predstavuje sa ako ideál výtečného „maďarského“ kráľa, ale bez dôkazov. Ja, ako nestranný a objektívny dejezpytec, však nachádzam, že bol rodom Valach, ako veľkostatkár, pán Valachov, za kráľa vykričaný od poddaných svojich Valachov; veď i vo svojom vlastnom českom liste roku 1468 Podebradskému toto písal: „Pane Jjři, králi cžeský, bratře a otče můj milý! Gakož mne nazýwaš králem uherským, wěz, že gá nejsem král uherský, ale král walaský.“ (Slovesnosť. V Skalici 1864, kniha druhá, str. 196 atď.) Áno, nenávidel Maďarov; lebo hoci pod Uhrami nesprávne rozumel Maďarov, o týchto na konci listu poznamenal: „Uhru ty žádnemu newěř, leč, který má třetí oko w cžele.“ Možno, že znal i jazyk maďarský, v Zatisí domáci, ale po ňom nezostalo ani slovíčka kumánskeho, čili maďarského, kdežto pozostaly po ňom početné listy české a glagolské. Jeho materinská reč bola valašská, ale jeho sociálne a diplomatické styky boly slovanské až do roku 1476, v ktorom, keď si vzal Beatricu, dcéru kráľa neapolského, na dvore jeho prevládala italčina a humanistmi príliš pestovaná latinčina.

Kráľ Matej I., asi 10. februára prijdúc do Skalice, uhorskými pánmi sprevádzaný, dal sa na cestu cez Holič, Senicu, Jasenicu a Bielu Horu k Trnave. Tu asi osvobodil Čachtice, náležajúce Michalovi Országovi, od mýta a tridsiatku. Odtiaľ išiel do Ostrihomu a 16. februára prišiel do Budína. Dľa jedných bol 15-, dľa iných 20-ročný a postavený pod tútorstvo svojej matky a strýca svojho Siládiho, ako gubernátora. Siládi, aby získal stavy Matejovi, predložil snemu návrh zákona, že kráľ bude vydržiavať snem na svoje útraty, že grófi, baróni a zemäni osvobodení sú od dane. Urobil tak preto, lebo sa spoliehal na veľké bohatstvá svoje a Huňadovcov. To asi prinútilo Mateja, že mu odňal gubernátorstvo a veslo vlády vzal do svojich rúk. Tým zákonom však viazaný, cítil potrebu uviesť do života sriadenie kráľovského vojska, a to najatého. Takými válečníkmi z remesla boli v Nemecku, Poľsku, Taliansku a v kráľovstve českom válečníci českí. V Uhorsku boli síce i slovenskí válečníci, ale len takí, ktorí od domácich Pongrácovcov, Podmanickovcov a podobných lúpežných rytierov (Raubritter) dľa českého spôsobu boli organizovaní. O nejakých valašských a maďarských válečníkoch nevie sa nič. Darmo naši dejezpytci pripisujú kráľovi Matejovi, že uviedol vydržiavame stáleho vojska. Vtedajší válečníci z remesla tvorili „braterstvá“ a cvičili sa v zbrani a v spôsobe válčenia, a to na útraty „braterstva“, čakajúc, až ich kto najme a platiť bude. Keď po vojne nastal mier a obdržali odplatu, opäť sa živili na útraty „braterstva“; ak nestačilo im na výživu, išli si ju hľadať, buď slovom alebo skutkom. Dejepisci ich nazývali „latrones“ a „latrunculi“, ale nesprávne. Neboli to nejakí zlopovestní zlodeji a zbojníci, neukrývali sa v jaskyniach, nevlamovali sa do domov, nenapádali a neolupovali pocestných, nevraždili a neubíjali jednotlivých ľudí.[29]

Prvotným takým vojskom kráľa Mateja boli českí, moravskí a sliezski válečníci, ktorých bol Ján Vítez, biskup varadínsky, najal a roku 1457 priviedol do Uhorska k jeho voľbe; toto však nestačilo na potlačenie jeho protivníkov. Záležalo mu hlavne na tom, aby si podrobil Jiskru, ktorý mal mnohé tisíce válečníkov pod svojou mocou. Jiskra nesúhlasil s voľbou Mateja za kráľa a na tom bol, aby naše Slovensko buď Podebradský pripojil k českej, alebo Kazimír IV. k poľskej korune. No Podebradský nechcel tak urobiť nádejnému svojmu zaťovi, kráľovi Matejovi; kráľ poľský však, majúc doma dosť čo robiť s pruskými rytiermi, nechcel na seba uvaliť i zápletky s kráľom uhorským.

Kráľ Matej hneď na počiatku svojho panovania vyzval Jiskru, aby sa mu podrobil, a keď to neurobil, podujal proti nemu vojnu netušenú, ku ktorej Jiskra nebol pripravený. Jiskra bol porazený, ale sobral nové sily, vrátil porážku kráľovi Matejovi, tak že kráľ Matej požiadal ho o prímerie a roku 1460 všemožne pracoval na tom, aby si ho získal po dobrotky. Vložil sa medzi to i Podebradský a spriatelil ich. Jiskra roku 1462 stal sa napotom verným služobníkom kráľa Mateja a severovýchodné Slovensko prišlo pod uhorskú korunu.

Hlavným kapitánom západného Slovenska bol Michal Ország, prívrženec kráľa Mateja. Už 6. novembra roku 1459 v Budíne Pongrác zo Sv. Mikuláša, Nabuchonodozor Nankenreiter z Ostrého Kameňa, Gašpar zo Slopnej a Martin Korbel zo Senice[30] zaviazali sa, že budú brániť kráľa Mateja proti cisárovi Fridrichovi a prívržencom jeho (grófom sväto-jurským, Jiskrovi a Nemcom medzi Rábou a Lajtou), za čo im kráľ Matej sľúbil, že im bude platiť 400 dukátov štvrťročne. Mal teda tam bezpečnú cestu, po ktorej sa mohol pohybovať k hranici moravskej, aby vyjednával s Podebradským a priviezol si sľúbenú nevestu, ako o tom svedčí list Osvalda Somarovského, rychtára v Trenčíne, z 15. augusta 1461, v ktorom dáva Prešporčanom na vedomie: „že jest matka krále Matiaše, našieho pana milostivého, s jinými pány mnohými uherskými u nás, a pan Gašpar Bodoki jel jest do Čech pro pannu ku králi českému, a tu je matka krále Matiaše s pány uherskými na každý den k nám čekají; nebo sou již všecky veci mezi nimi dokonány.“

Nie tak ľahko pokonala sa vec s cisárom Fridrichom, u ktorého bola uhorská koruna. Nielen Nemci mošoňskí, šopronskí a železňanskí vyvolili si ho za kráľa uhorského, ale i na ľavej strane Dunaja bývajúci grófi sväto-jurskí, ba i Jiskra s horno-uhorskými ponemčenými mestami, tak že sa i vo Viedenskom Novom Meste dal korunovať za kráľa uhorského. Keď mu kráľ Matej skrze vyslancov svojich oznámil vyvolenie svoje za kráľa uhorského a požadoval od neho vydanie koruny uhorskej, nielen vydanie koruny odoprel, ale i opovržlive sa o ňom vyslovil. Z toho povstaly bitky pred a za Lajtou, s vrtkavým šťastím, ktoré zakončené boly uzavretím mieru 19. júla 1463 v Prešporku, s tou podmienkou, že cisár Fridrich podrží titul „kráľ uhorský“ až do svojej smrti: ak umre Matej bez potomka, nástupcom jeho bude Fridrich alebo jeho syn Maximilian. Následkom toho Matej 29. marca roku 1464 korunovaný bol v Stol. Belehrade za kráľa uhorského.

Že Fridrich popustil, príčinou bolo to, že ho Jiskra bol opustil, keď sa roku 1462 nielen s Matejom smieril, ale i spriatelil, odstúpiac mu mestá a hrady i válečníkov svojich. Matej daroval mu 20.000 dukátov, prijal ho za občana uhorského a urobil ho vlastníkom Zvolena a Slovenskej Ľupče. Jeho mramorové poprsie, ktoré bývalo na bráne Zvolenského zámku, nachádza sa dosiaľ na hrade Sklabiňskom. Okrem toho Jiskra, ako vdovec, vzal si dcéru Jána Országa, palatínovho brata, za manželku a stal sa verným Matejovi i novej svojej vlasti.

Ešte väčšie nebezpečenstvo hrozilo Matejovi na dolnom Uhorsku, kde od gubernátorstva a od vlivu na krajinské záležitosti odstrčený Siládi klonil sa k protivníkom jeho, ba 26. júla roku 1460 v Šimontorni vstúpil do smluvy s Vladislavom Gorianskym a Mikulášom Fraštackým proti komukoľvek, kto by jedného alebo druhého z nich bezprávne utiskoval. No Matej chcel si ich získať po dobrotky: Siládiho urobil pokladníkom krajinským, grófom bystrickým a pánom viac hradov, ako predtým bol Ján Huňadský. Poneváč práve v tých dňoch umrel Vladislav Goriansky, Matej roku 1461 prijal jeho vdovu i s dietkami pod svoju ochranu. Mikulášovi Fraštackému sľúbil banát v Horvatsku, a podobne získal si aj iných, buď dukátmi alebo sľubmi.

Pravdepodobné je, že Siládi na svoju stranu dostal nielen uhorských, ale i mimouhorských súkmeňovcov svojich (Valachov); kráľ Matej však, smieriac sa so Siládim, Siládiho i Pongráca sväto-mikulášskeho poslal s vojskom (cez Valachiu) proti Turkom. No Siládimu neprialo šťastie, a po utrpenej porážke bol zajatý, do Carihradu zavlečený a tam sťatý. Možno, že i Vlad, vojvoda Valachie, vazall koruny uhorskej, nepodporoval dostatočne Siládiho a bol tiež príčinou porážky. Teda kráľ Matej roku 1462 shodil ho s vojvodského stolca a posadil naň Radula, ktorému dôveroval, Vlada však odviezol zajatého do Budína.

Keď kráľ Matej bol uviedol veci v Uhorsku do poriadku, roku 1463 pohol sa s vojskom k srbskému Belehradu, poskytnúc pomoc „kráľovi Bosny“ proti Turkom. Už 11. novembra bol Matej s 25.000 najatými mužmi pod Jajcou, kam sa bol Harambeg utiahol, a 25. decembra opanoval ju a Harambega zajatého odvliekol so sebou do Uhorska.

Že Matej roku 1464 nepokračoval vo vojne proti Turkom, toho príčinou bolo, že mu umrela manželka, povstaly na Slovensku nepokoje skrze českých a poľských válečníkov, odbývalo sa jeho korunovanie za kráľa dňa 29. marca v Stolnom Belehrade a vydržiavaný bol krajinský snem. Medzi tým časom Turci zmocnili sa Jajce. Následkom toho Matej písal pápežovi, Benátčanom a kniežatám o pomoc proti Turkom. Od Benátčanov, svojich spojencov, obdržal 20.000, od pápeža Pia II. 42.000 dukátov. Napomožený tým, ešte toho roku v septembri spiechal do Bosny. Mahomed, ktorý dobýval Jajcu, počujúc, že Matej cieli ta, prestal ju dobývať a odtiahol. Matej, osvobodiac Jajcu, tiahol preč a, opanujúc Srieberník, 9. novembra prišiel pod Zvorník a položil sa tam táborom; ale že nastala tuhá zima, sveril vojsko na Mikuláša Ilockého (Fraštackého) a navrátil sa domov.

Nasledujúceho roku 1465 Mahomed ponúkol mier Benátčanom na vode a kráľovi Matejovi na suchu. Následkom toho Matej, ktorý 7. apríla bol vo Zvolene, poveril Ilockého, aby vyjednával s Mahomedom o mier. Matej však, nedôverujúc Mahomedovi, neprestal sa chystať do novej vojny proti nemu.

Za toho času, čo sa Matej lanského roku bavil v Bosne, hladní „bratia poľskí“ vkradli sa do severo-východného a „bratia českí“ do západného Slovenska.

Na severo-východnom Slovensku bol Štefan Zápoľský po Jiskrovi hlavným kapitánom a od „bratov poľských“ utrpel porážku. Aby sa za to pomstil na Poliakoch, bývajúcich vo Spiši po mestách, skrze kráľa Žigmunda do zálohu daných, uderil ta na nich. Z toho mala povstať vojna medzi Uhorskom a Poľskom; kráľ Matej však dostavil sa osobne ta, v Bardijove vyrovnal vec s kráľom poľským a „bratov poľských“ najal na vojnu proti Turkom.

Na západnom Slovensku hromadili sa hladní „bratia českí“, páchajúc lúpeže na oboch brehoch rieky Moravy. Jedni s tamtej strany rieky vrhali sa do Uhorska, druhí s tejto strany rieky však vrhali sa na Moravu a do Rakúska. Z toho povstaly žaloby, trenice a vojny medzi Podebradským a cisárom Fridrichom a medzi kráľom Matejom. Aby „bratia“ na Slovensku ako-tak držaní boli na úzde, Matej ustanovil Imricha Zápoľského za hlavného kapitána.

Poneváč ohľadom na vojnu proti Turkom trvala neistota, kráľ Matej, aby bol prichystaný, opäť požiadal pápeža o podporu peňažnú, kresťanské kniežatá o bojovníkov a prijímal „bratov“ do krajiny. Počet najatých válečníkov ovšem sa rozmnožil, ale i ostuda s nimi. Za hlavného veliteľa Matej ustanovil Jána Švehlu, ktorý s „bratmi“ prišiel z Moravy a osadil sa v ohradených Kostolanoch (v stolici Nitrianskej). Bol kráľovi Matejovi radcom a priateľom. Keď Matej v Stol. Belehrade usporiadal na zábavu rytiersky turnaj (hastiludium), Švehla nielen bol účastný, ale i víťazom. No keď sa vojna proti Turkom odkladala, pokladnica sa vyčerpala a Matej nemohol dávať plat „bratom“, Švehla osnoval vzburu proti nemu, ba huckal proti nemu i Podmanického, ale bez výsledku. Kráľ Matej, obdržiac z Rakúska a Nemecka značnú pomoc, uderil už 6. decembra 1466 na Kostolany. Nastalo obliehanie hradu. Keď sa „bratia“, hlavne pre nedostatok vody, nemohli udržať, vyrútili sa von, aby sa spasili útekom za Moravu; ale boli zčiastky pobití, zčiastky zajatí. Len Švehla asi s 500 „bratmi“ utiekol k Starej Turej, ale Staro-turanci ho polapili a obesili. Ostatní „bratia“ sa vrátili do tábora a poddali sa na milosť a nemilosť kráľovi Matejovi. Kráľ Matej už 18. januára roku 1467 z Kostolian poslal poďakovací list jednému nemeckému kurfürstovi za to, že sa na sneme v Norimbergu ujal veci, aby Ulrich Grafenek bol mu na pomoci (so 6000 jazdcami a 16.000 pešími) proti Turkom a Podebradskému. Odtiaľ 2. februára odišiel do Trnavy.

Matej, ztratiac vo Švehlovi výtečného válečníka, odkázaný bol opäť na Jiskru, keby toho bolo treba.

Poneváč kráľovi Matejovi nestačily paniaze, so zemänmi župy Pešťpilišskej vydržiaval v Budíne od 5. marca do 12. apríla veľké shromaždenie, v ktorom vyhodená bola vysoká daň na občanov, ktorá zapríčinila nespokojnosť na dolnom Uhorsku, hlavne však v Zahorsku (Sedmohradsku). Odtiaľ odišiel k Jiskrovi na veľkonočné sviatky do Zvolena, kde ho mesto poctilo peniazmi, ovsom, mäsom, rybami a vínom, dovezeným z Krupiny a Lučenca. Bol tam až do sviatku sv. Stanislava (7. mája). Pravdepodobné je, že vzburu (Valachov) v dolnom Uhorsku a Zahorsku podnecoval Štefan Bogdanovič, vojvoda Valachov moldavských. I sám

Viktorín Podebradovič 4. decembra osvedčil sa, že sa dá 500 — 1000 jazdcov Matejovi na pomoc proti Bogdanovičovi. Válčenie proti tomuto riadil Jiskra, ale s neprajným šťastím, tak že i Matej s poranenou rukou koncom roku navrátil sa do Zahorska (Sedmohradska). Chystal sa na novú vojnu, ale Bogdanovič predišiel ho, poddajúc sa opäť uhorskej korune.

Pripomenul som, že kráľ Matej požiadal pápeža o peňažnú pomoc, ktorú i skutočne od Pavla II. obdržal, a síce 57.00 dukátov, s tým pripomenutím, aby válčil proti neveriacim Turkom a kacírskym Čechom. Následkom toho Matej roku 1468 poslal Jiskru k sultánovi Mahomedovi II., a s týmto uzavrel trojročné prímerie, 7. marca však vydržiaval veľkú poradu v Jágri o vojne proti Podebradskému, nechtiacemu sa podrobiť pápežovi Piovi II., ktorý od roku 1462 zrušil kompaktata, a Pavlovi II., ktorý ho roku 1466 vyhlásil za kacíra, pozbavil kráľovskej hodnosti a nariadil krížovú výpravu proti nemu. Touto výpravou roku 1468 poverený bol kráľ Matej, jeho zať.

Kráľ Matej spoliehajúc sa na svoju silu i na Jiskru a Blažeja Podmanického, i na katolícku stranu v Čechách, na Morave a v Sliezsku, prijal s radosťou poverenie, aby shodil Podebradského s trónu a spojil korunu českú so svojou korunou uhorskou. Shromaždiac svoje vojsko 26. marca v Trnave, dal sa8. apríla na pochod do Prešporku a odtiaľ, prekročiac rieku Moravu, započal vojnu proti Viktorínovi Podebradovičovi, [31] a vo vojnách pokračoval až do smrti Juraja Podebradského († 22. marca roku 1471).

Podebradský neustanovil syna svojho Viktorína za nástupcu trónu, ale Vladislava, 15-ročného syna Kazimíra, kráľa poľského, ktorý už 22. augusta roku 1471 v Prahe korunovaný bol za kráľa českého; kráľ Matej však neprestal i ďalej válečne domáhať sa koruny českej.

Ustavičné a vrtkavé válčenie kráľa Mateja vyčerpalo krajinskú pokladnicu, uvaľovalo nesmierne daňové ťarchy a odradzovalo mu srdcia vlastencov domácich. Títo teda spikli sa proti nemu. Na čele boli: Ján Vítez, arcibiskup ostrihomský, Ján Ceringe (Janus Panonius), biskup pečuchovský, Ján Podmanický, ba i sám Imrich Zápoľský, hlavný kapitán Slovenska. Spiklenci povolali poľského princa Kazimíra na uhorský trón. On prijal povolanie a s vojskom sa dostavil k Nitre, kde mu na rozkaz Víteza otvorená bola brána. Matej, dozvediac sa o tom, prijachal ta a, akoby sa nič zradného nebolo stalo, choval sa priateľsky ku spiklencom. Kazimír zanechajúc Jána Jesenského s posádkou v Nitre, dal sa na pochod k Ilave. Matej však zanechal jednu časť vojska svojho na obliehanie Nitry; druhú časť pod Zeleným poslal proti cisárovi Fridrichovi, aby mu prekazil podporovanie Kazimíra; tretiu č asť poslal za Moravu proti kráľovi Vladislavovi, aby nemohol poslať pomoc Kazimírovi; so štvrtou čiastkou stíhal Kazimíra na severnom Slovensku. Kazimír, dostanúc pomoc poľskú, vrátil sa k Nitre. Nastala bitka s Matejom, ktorá retrhnutá bola prímerím. Kazimír opustil Nitru, odtiahol do Liptova a odtiaľ do Haliče; zostal však v stykoch s Poliakmi a so spiklencami v Uhorsku. Keď to Matej spozoroval, dal Víteza do väzenia, Janus Pannonius zavčasu uskočil do Horvatska, Rinolt z Rozhanoviec ubehol do Itálie.

Koho nepriateľstvá medzi Čechmi, Poliakmi a Uhrami najviac mrzely, bol pápež Sixtus IV. (1471 — 1484), ktorý všemožne pracoval na tom, aby vyrovnal roztržky medzi Matejom a Kazimírom, medzi Matejom a Vladislavom, medzi Matejom a cisárom Fridrichom, napomínajúc ich k svornosti a k spoločnému válčeniu proti Turkom.[32] Tíšenie pobúrených myslí započal kráľ Matej tým, že ešte v decembri vypustil Víteza z väzenia a navrátil mu cirkevné majetky, ktoré mu bol odobral; Vítez však nepožíval dlho omilostenia. Umrel 8. augusta roku 1472. Podobného omilostenia učastní boli aj iní, ktorí boli na strane Kazimíra.

Potom obrátil Matej zrak na cisára Fridricha a v jaseni roku 1472 mal s ním schôdzku v Šoprone, kde uzavreli smluvu, že Fridrich postará sa o to, aby Matej stal sa kráľom českým; Matej však sľúbil, že bude Fridricha podporovať v každej jeho potrebe, ale hlavne, že ako kráľ uhorský a český zabráni Turkom cestu k potlačovaniu kresťanstva.

Vyjednávania medzi Matejom a Vladislavom po mnohých poradách a svadách skončily sa až roku 1478 takto: Matej až do svojej smrti podrží názov kráľa českého a s ním Moravu, Sliezsko a Lužicu; Vladislav ako kráľ český, bude mať vládu len v Čechách. Po smrti Mateja tamtie zeme majú sa vrátiť korune českej.[33]

Pri tom vyjednávaní cisár Fridrich zlomil slovo, ktoré bol dal Matejovi. Miesto toho, aby ho bol odporúčal za kráľa českého, sám sa uchádzal o tú hodnosť. Nad tým rozhneval sa Matej a roku 1477 vypovedal mu vojnu. Na počiatku júla bez výsledku obliehal Haimburg, potom však tiahol ku Kremsu. Fridrich dal sa na útek do Štýrska, Matej však opanoval Rakúsko od Kremsu až k Viedni. Mešťania viedeňskí zmužile odporovali a odrážali obliehanie, tak že Matej naklonený bol k uzavretiu mieru s Fridrichom. Fridrich opäť mu sľúbil, že na sneme nemeckom bude za to, aby Matej stal sa kráľom českým a kurfürstom nemeckým; okrem toho sľúbil mu 100.000 dukátov na podporu proti Turkom.

Medzi tým časom, čo tie vyjednávania trvaly, Matej roku 1476 zahnal Turkov z dolného Uhorska za Dunaj, áno vtrhol i do Srbska a porazil ich. O tom víťazstve dal zprávu i pípežovi Sixtovi. Pápež pochválil ho a sľúbil mu 200.000 dukátov na podporu proti Turkom.

Ďalšia vojna proti Turkom nateraz vystala, lebo Matej zamestnaný bol ženením. Nevestou jeho bola Beatrix, dcéra kráľa neapolského. Matej prijal ju 10. decembra 1476 v Stol. Belehrade, kde už 13. decembra bola korunovaná.

Nasledujúceho roku zamestnaný bol vojnou v Rakúsku; v máji roku 1478 s manželkou svojou navštívil Košice, Kremnicu a Baňskú Bystricu; na začiatku roku 1479 nachádzame ich 7. januára v Košiciach, 2. februára v Kremnici, v júli a v auguste v Olomouci. Sišiel sa s Vladislavom; oba prijali podmienky vyjednávania z roku 1478 a uzavreli medzi sebou mier a priateľstvo.

Nasledujúceho roku 1480 na jaseň kráľ Matej podujal vojnu proti Turkom, ktorí spustošiac Štýrsko a prekročiac uhorské hranice, uderili na Zalanskú a Železnú stolicu. Turci počujúc, že uhorské vojsko tiahne proti nim, s veľkou korisťou brali sa za Sávu. Matej, prijdúc s novým vojskom, prenasledoval ich i na poddanom ich území, ale pri Vrbasi utrpel porážku a odtiahol.

Práve toho času Turci a ich vazall, vojvoda moldavský, tiahli do Zahorska (Sedmohradska). Kráľ Matej naložil Štefanovi Bátorymu, vojvodovi zahorskému, a Pavlovi Knežičovi, županovi temešskému, aby sa spojili a zastúpili cestu nepriateľom; bolo však už pozde. Bátory až 12. oktobra urobil útok na Turkov a Valachov nad Železnou bránou, ale keď už zúfal, Knežič (Kiniži) spustil sa horou dolu na nepriateľov a bitku rozhodol. Z Turkov a Valachov 30.000, z Uhrov 8000 pokrylo krvavé bojište.

Že Matej nepokračoval vo vojne proti Turkom, príčinou toho boly mnohé neprajné okolnosti; nemecký snem nedal sa nakloniť k podpore, cisár Fridrich nesplnil svoje sľuby, pápež, zapletený s kráľom neapolským, tesťom Matejovým, uzavrel smluvu s Benátčanmi proti nemu. Matej následkom toho bol taký rozmrzený, že docela chcel sa zriecť myšlienky o vojne proti Turkom. No na tom ešte nebolo dosť. Cisár Fridrich nielen nesplnil svoje sľuby, ale ešte toho roku 148 vtrhol do Uhorska a pustošil ho až k Rábu. Keď sa o tom pápež dozvedel, skrze svojho legáta pohrozil Fridrichovi, ale bez úspechu. Následkom toho Matej roku 1481 naložol Štefanovi Zápoľskému a Jakubovi Székelyovi, aby zo Slovenska (nad Salou) vtrhli do Štýrska, Zeleného však s 1000 jazdcami poslal pustošiť Rakúsko.

Medzitým okolnosti sa premenily. Turci popudili Benátčanov, aby vtrhli do Neapolska. Tesť Matejov a manželka jeho (Beatrix) doliehali na Mateja, aby zapudil Benátčanov. Pápež sľúbil mu 200.000 dukátov so strany italských kniežat, 50.000 dukátov so svojej strany a napomenul ho, aby uzavrel mir s Fridrichom a podujal vojnu proti Turkom. Následkom toho uzavrel prímerie s Fridrichom a v decembri prišiel do Záhrebu, aby sa chystal k vojne tureckej, neapolskej a rakúskej. No sľúbené dukáty neprichádzaly, a tak Matej prestal opäť myslieť na vojnu proti Turkom a obrátil zrak na cisára Fridricha.

Už na začiatku roku 1481 uhorská jazda ohrožovala hranice rakúske. Fridrich nebol pripravený na vojnu a predĺžil prímerie s Matejom do 16. júna a 27. apríla opustil Viedeň.

Dňa 3. mája toho roku umrel sultán Mahomed II., a medzi jeho synmi Bajazedom Dsemom vypukla domáca vojna, ktorá osvobodila Neapolsko od turecko-benátskej invázie a posmelila Mateja k vojne tureckej. Medzitým Bajazed 20. júna porazil Dsema a ešte toho roku zamýšľal vtrhnúť do Uhorska; Matej, aby ho predišiel, vypravil Pavla Knežiča z Temešváru s 30.000 ozbrojencami, aby pri Chráme prekročil Dunaj a vrhol sa na turecké územie. Potrebné lode poskytli mu: Vuk, despot srbský, a Vladfislav z Rozhanoviec, veliteľ na srbskom Belehrade. Šťastie bolo prajné, víťazstvo nad Turkami skvelé.

Kráľ Matej pokúsil sa primať Fridricha k uzavretiu mieru, a keď toho nedocielil, vypovedal mu vojnu. Urobil to tým rozhodnejšie preto, že oba rozvadení tureckí bratia uchádzali sa o jeho priazeň a Bajazed uzavrel s ním trojročné prímerie. Už 10. augusta roku 1482 obliehal Haimburg a započal zdĺhavé, s oboch strán ľahostajné vedenie vojny. Až 15. marca roku 1485 dal sa obliehať Viedeň. Keď sa i táto 1. júna poddala, 3. júna bol tam v tábore i s kráľovnou a 24-ho prijal poklonu od Viedeňčanov. Ihneď povolal dolno-rakúske stavy do snemu na 24. júna. Fridrich utiahol sa do Innsbrucku a protestoval proti svolanému snemu. Konečne zmocnil sa Matej behom júla i Viedeňského Nového Mesta.

Keď sa Matej zabával vo Viedeňskom Novom Meste, prišli sem tureckí poslovia s 10 ťavami, rozličnými darmi obloženými, bezpochyby aby ukrotili jeho hnev nad tým, že lanského roku 7000 Turkov cez Horvatsko vtrhlo do Gorutanska a Krajny a tým porušili prímerie s ním uzavrené. Tam prišiel i vojvoda Štefan, skrze Turkov z Moldavska vyhnaný, ale keď od Mateja, prímerím viazaného, neobdržal pomoci, odišiel a postavil sa pod korunu poľskú.

Fridrich, aby si zadovážil pomoc a zabezpečil nástupníctvo svojmu jedinému synovi Maximilianovi, svolal nemecký snem. Od snemu sľúbená pomoc zostala zas len na papieri a vyvolenie Maximiliana 16. februára roku 1486 za kráľa nemeckého zapríčinilo mu nové zápletky. Pri tej voľbe totiž vytvorený bol hlas „kráľa českého a spolu kurfürsta nemeckého“. Taká nešetrnosť dotkla sa i Vladislava, kráľa českého, i Mateja, ako kráľa českého. Následkom toho oba sišli sa na začiatku septembra na poradu do Jihlavy. Niektoré, po roku 1471 medzi nimi povstalé sedorozumenia priateľsky vyrovnali. O čom sa okrem toho radili, nie je známo. O tom však sotva sa dá pochybovať, že sa shodli v tom, ako sa zachovať k Fridrichovi, Maximilianovi a k Nemecku. Kto vie, či neišlo i o nástupníctvo Jána Korvína, pobočného syna Matejovho, ktorý pri tom sjazde bol prítomný. Potvrdzujú to i ďalšie udalosti.

Beatrix po desaťročnom manželstve neporodila Matejovi dediča a jeho neduhy upomínaly ho, aby pamätal na budúcnosť po sebe a všemožne snažil sa zabezpečiť nástupníctvo pobočnému synovi svojmu Jánovi Korvínovi, roku 1470 narodenému. Obohacoval a povyšoval ho na hodnosti: roku 1481 vymenoval ho za grófa liptovského a za vlastníka majetkov vymrelého rodu Gorianskeho, roku 1482 vymienil preňho zeme kniežaťa Zahnanského a iných kniežat v Sliezsku, roku 1485 ustanovil, aby Viktorín Podebradovič odstúpil Trukovi kniežatstvo opavské pre kráľa Mateja a Matej kniežatstvo daroval Jánovi Korvínovi, roku 1487 zaopatril mu nevestu, sestru Jána Galearza, vojvodu milánskeho, a poistil jej veno v Rakúsku a Sliezsku, a vôbec netajil svoj úmysel nadobudnúť celé Sliezsko a Lužicu pre Jána Krovína, ba odhodlaný bol odriecť sa titulu „kráľa českého“ a ním ozdobiť Jána Korvína.

Medzi tým časom, čo Matej podroboval si a posádkou zaopatroval hrady rakúske a 30. decembra 1486 slávnostne vtiahol do Viedne, Fridrich sobral sily a pokračoval vo vojne proti nemu, roku 1487 však sveril vojsko svoje Albertovi, smelému kniežaťu saskému. Albert 9. augusta vypovedal vojnu Matejovi. Oba sa vyhýbali rozhodnej bitke a 14. oktobra uzavreli prímerie, a potom 16. decembra urobili smluvu, dľa ktorej záležitosť medzi Matejom a Fridrichom mal riešiť pápež Innocent VIII.

Horšie stály veci v Sliezsku. Kniežatá sliezske zoprely sa politike kráľa Mateja a hľadaly pomoc nielen u Fridricha, ale i u Vladislava, kráľa českého. Ján Zahnanský darmo čakal na pomoc od Fridricha; len z Čiech prišlo 4500 válečníkov, ktorí 5. júla 1488 vypovedali vojnu Matejovi. Bitka započala sa 28. júla u Tomaswaldu, ale bez rozhodnutia. Až 29. decembra zažehnaná bola smluvou medzi Jánom Zahnanským a Matejom (Archív Matice Slovenskej I., 91), nie však minulosťou medzi ním a Vladislavom, kráľom českým. Ján Filipec, biskup veľko-varadínsky,[34] ako dôverník Mateja, prišiel do Prahy robiť výčitky Vladislavovi, že z Čiech prišla pomoc kniežatám sliezskym. So strany Vladislava však prišli jeho dôverníci do Viedne uchlácholiť Mateja, že Vladislav nemal ani moci, ani práva zapovedať válečníkom z remesla dať sa najať k válčeniu proti komukoľvek.

Matej po dobytí zámkov v Sliezsku roku 1489 rozdelil svoje vojsko: jednu časť poslal do Braniborska, aby potrestal Braniborčanov za to, že podporovali kniežatá sliezske; druhú časť poslal do Saska, aby potrestal Sasov, že sa spojili s Braniborčanmi proti Matejovi. No vojsko Matejovo utrpelo porážku a čakal na posilu, ak mal pokračovať vo vojne. V tejto nesnádzi poslaný bol ta chytrý politik Ján Filipec, ktorý uzavrel mier a odtiaľ odviedol vojsko do Sliezska, kde nielen utíšil kniežatá, ale i snažil sa ich získať pre svojho miláčka, Jána Korvína.

Práve vtedy prišli tureckí poslovia do Viedne žiadať o predĺženie prímeria, čo Matej vďačne urobil, aby mal voľnejšie ruky vo veciach rakúskych a sliezskych.

Hoci kráľ český Vladislav nemal mnoho lásky ku kniežatám sliezskym, predsa nebol ľahostajný k ukrutnému chovaniu sa Mateja k nim a mal ho v podozrení, že politika jeho kliesni cestu Jánovi Korvínovi k hodnosti „kráľa českého“, akú mal jeho otec. I poľský kráľ Kazimír, otec Vladislava, upozorňoval tohoto na úklady Mateja proti nemu. Oba teda sberali vojsko a roku 1489 uzavreli vzájomnú smluvu proti Matejovi. Matej, dozvediac sa o tom, sťažoval si pápežskému legátovi a vyslovil sa, že ak nenájde spojencov medzi kresťanmi, spojí sa i s Turkom.

Medzitým povážlive ochorel, za správcu Rakúska ustanovil Štefana Zápoľského, 16. marca sadol na loď a po Dunaji vrátil sa do Budína. Odtiaľ poslal Jána Filipca do Linca k cisárovi, uvoľujúc sa odstúpiť mu za 700.000 dukátov všetko, čo v posledných rokoch na ňom nadobudol. Cisár, počujúc o jeho chorobe, privolil len k predĺženiu prímeria a k osobnému sídeniu sa 8. septembra.

Choroby pribývalo Matejovi v tej miere, že nevládal sa ani postaviť na nohy. Nezabudol ničoho, čím by poistil nástupníctvo svojmu synovi, Jánovi Korvínovi. Mnohí uhorskí páni museli mu prisahať, že po jeho smrti dajú hlas len jeho synovi. S ním 17. januára 1490 bol i vo Vyšehrade, kde opatrovaná bola uhorská koruna, a vo februári dal sa na cestu do Viedne. Robil veľké prípravy na cestu do Linca k Fridrichovi, aby sa s ním pokonal, a do Vratislavy, aby Jánovi Korvínovi odovzdal Sliezsko a preniesol naňho titul „kráľa českého“. No 4. apríla ráno, prv než Beatrix prišla z kostola, dal si priniesť figy. Nad tým, že mu neboly dosť čisté a chutné, rozhneval sa tak, že ho ranila mŕtvica a umrel. Mŕtvola jeho 11. apríla bola na loď položená, do Budína odvezená a 25-ho v Stol. Belehrade pohrobená.

O trón uhorský uchádzali sa: vdova Beatrix, syn Ján Korvín, kráľ nemecký Maximilian, kráľ český Vladislav a jeho syn Albrecht, kráľovič poľský. Vladislav už koncom apríla dostal z Uhorska určité zprávy, že bude vyvolený za kráľa uhorského, a robil k tomu hneď prípravy. Najdôležitejší pôsobitelia v tej veci boli: Vilhelm z Pernsteina so strany českej a Štefan Zápoľský so strany uhorskej.

Beatrix už 17. apríla svolala snem na 17. mája do Budína. No Štefan Zápoľský mal už vo vačku českú listinu od 8. mája, v ktorej Vladislav ubezpečuje ho, že ak bude vyvolený za kráľa uhorského, vymení 13 spišských miest od kráľa poľského, daruje jemu a taktiež Kromeríž na Morave ponechá mu v zálohu.

Čím viac blížil sa snem, tým viac tvorily sa strany prätendentov: Nemci, susediaci s Rakúskom, boli za Maximiliana; severní Slováci, súsediaci s Poľskom, boli za Albrechta; západní Slováci, súsediaci s Moravou, boli za Vladislava; južní Slovania za Jána Korvína, Maďari buď boli neutrálni, alebo buď sa v Sabolči (Bisseni) pripojili k severným Slovákom, alebo v Byhorsku (Kumáni) pripojili sa k južným Slovanom.

Po otvorení snemu Štefan Bátory rečnil za Albrechta a vyhlásil ho za kráľa uhorského, ale snemovníci odvetili, že majú byť vypočutí tlmači všetkých prätendentov. Za Jána Korvína rečnili Ján Filipec, biskup varadínsky, a Tomáš, biskup rábsky. Po vypočutí rečníkov Maximiliana a Beatrice rečnil Jindrich z Hradca za Vladislava. Po vyslyšaní rečníkov voľba kráľa bola odročená a snemovníkom bol ponechaný čas na rozmyslenie. Konečne utvorily sa len dve strany, Jána Korvína a Vladislava, a usniesly sa na tom, požiadať Štefana Zápoľského o rozhodnutie, a tým cieľom vyslali k nemu Jána Filipca. Oba zabudli na slovo, ktoré boli dali kráľovi Matejovi. Opustili Jána Korvína a rozhodli sa za Vladislava. Ján Filipec odobral sa ihneď za Moravu a za 100.000 dukátov najal „čierny pluk“ k cieľom Vladislavovým.

Vladislav, o tom všetkom vopred poučený, prišiel 16. júla k Zongru (Angern), 26. júla do Trnavy, 31. júla do Farkašína, kde ho Štefan Zápoľský s uhorskými pánmi privítal ako vyvoleného kráľa uhorského, predložiac mu na potvrdenie podmienky vyvolenia za kráľa a podmienky mieru s Jánom Korvínom, ktorý bol i s korunou uskočil do Juhoslovanska, ale porazený podrobil sa Vladislavovi a vydal mu i korunu.

Ledvaže Vladislav 9. augusta s veľkou slávou prijatý bol v Budíne, už dňom zatým jeho brat Albrecht pritiahol od Sv. Ondreja s poľským vojskom do Pešti. Vladislav uzavrel s ním prímerie s tou podmienkou, aby ich otec, Kazimír, riešil vec medzi nimi, a odtiahol k Serenču (Zemplín). Vladislav pokúsil sa vyrovnať i s Maximilianom, ktorý pri dobývaní Viedne bol ranený a zastavil pochod do Uhorska. Maximilian pripustil síce vyslancov Vladislavových pred seba, ale oznámil im, že od nárokov na korunu uhorskú neodstupuje.

Napriek tým ťažkostiam Vladislav pospiechal do Stol. Belehradu, aby sa dal korunovať. Stalo sa tak 18. septembra.

*

Vladislav VII., zasadnúc na trón, nachádzal sa vo veľkých nesnádzach. Ján Filipec hneď po jeho okorunovaní odriekol sa sveta a vstúpil do kláštora františkánov v Hradišti a za svojho nástupcu v biskupstve veľko-varadínskom odporučil Valentína Vlka.[35] Vlk z povďačnosti priviedol značný počet najatých válečníkov do Budína a požičal Vladislavovi značnú summu peňažitú k nastávajúcim vojnám. Okrem toho Vladislav neprestával chlácholiť vdovu Beatricu, že si ju vezme za manželku, aby len vylákal od nej peniaze na vojnu. Výdatnejšiu pomoc však očakával z Čiech.

Medzitým Kazimír neriešil rozopru medzi Vladislavom a Albrechtom, a tento nielen obliehal Košice, ale i pustošil okolie Jágra, kde bývali Maďari, ktorých nenávidel. Vladislav hneď na začiatku roku 1491 tiahol proti nemu. Pavel Knežič mal pod sebou Srbov, Ján Korvín Slovenov, Bátory Maďarov. Pripojil sa k nim i palatín Štefan Zápoľský, čo veľmi potešilo Vladislava, tak že hovoril: „Keby aj iní Uhri tak robili, neboli by sme v takých úzkostiach.“ Výprava zakončila sa šťastne. V Košiciach 24. februára uzavretý bol mier a Vladislav pobavil sa tam až do 4. marca.

Sotva sa navrátil do Budína, bezodkladne chystal sa proti Maximilianovi, ktorý už na jaseň lanského roku vrátil sa do Uhorska na pravej strane Dunaja, roku 1491 však zmocnil sa i Slovenska nad Salou, Vespríma, ba i Stol. Belehradu. Vladislav, najmúc nový „čierny pluk“ na Morave, rozkázal mu vtrhnúť do Rakúska, so starým „čiernym plukom“ však tiahol k Vesprímu, a keď sa jeho posádka poddala, 21. júna k Stol. Belehradu. I Stol. Belehrad 29. júla sa poddal a Vladislav víťazoslávne vtiahol ta 30. júla. Tam potom onezdravel a v auguste dal sa previezť do zámku v Palote (Vesprímska stolica) na lepší vzduch. Odtiaľ až v prvej polovici septembra vrátil sa do Budína.

Poneváč jeho choroba bola povážlivá, jeho brat Albrecht vtrhol do západného Slovenska, aby si, keby umrel Vladislav, zabezpečil uhorský trón. Medzitým Vladislav sa zotavil a vyslal ostrihomského arcibiskupa Hypolita s jazdcami proti nemu a súčasne i svojich vyslancov. Títo kládli mu na srdce, že sa nesluší na Poliakov, aby znepokojovali súkmenovcov svojich (Slovákov). Následkom toho Albrecht odtiahol do Poľska, a Vladislav pridal Urbana, jágerského biskupa, k boku Jána Zápoľského, aby chránili Slovákov pred podobnými pokusmi Albrechta.

Medzi tým cisár Fridrich, keď Maximilian nedostal pomoci proti Uhrom, ktorí nielen robili pokroky na pravej strane Dunaja, ale mali v moci ešte i niektoré hrady v Rakúsku, radil Maximilianovi, aby sa pokonal s Vladislavom. Stalo sa to 7. novembra v Prešporku, a to pod ťažkými podmienkami.

Vladislav svolal snem na 2. februára roku 1492 do Budína. Snemovníci shromaždení boli pred kráľovským palácom. Vladislav, prijdúc medzi nich, rečnil latinsky. Po ňom rečnil Valentín Vlk, biskup varadínsky, po česky, vypočitujúc všetko, čo konal Vladislav až do uzavretia mieru s Maximilianom, a odporúčal prijatie podmienok toho mieru. Po jeho reči Vladislav odišiel do paláca. Po jeho odchode rečnili v krajinskom jazyku (patria lingua) Tomáš Bakáč a Štefan Báthory,[36] ktorí boli pri uzavieraní mieru s Maximilianom, a ospravedlňovali sa. No jedni odišli s krikom, že radšej obetujú svoj život a majetky (doma za pecou!), než by prijali podmienky toho mieru. Druhí, a to väčšina, prijali tie podmienky. Okrem toho Vladislav získal si jednotlivcov, sľubujúc, že postará sa o umiernenie podmienok toho mieru.

Ešte keď snem bol pohromade, Juraj More priviezol na dvoch vozoch turecké hlavy z bitky, v ktorej Filip, bán severínsky, zvíťazil nad Turkami, ktorí z Bulharska boli sa vrútili k Severínu, a to pohlo mnohých snemovníkov k odporu proti Maximilianovi. Prerátali sa však, lebo so strany Turkov bolo sa čo obávať väčšej pohromy. Prišly totiž zprávy, že sultán Bajazed shromažďuje veľkú silu pri Sredci (Sofii) v Bulharsku. Následkom toho Vladislav, aby ho predišiel, shromaždil tiež veľkú silu proti Turkom. No nateraz vojna proti nim vystala, lebo Bajazed, dozvediac sa o tom, rozpustil svoje vojsko.

Po zmiznutí tohoto tureckého mračna nastala Vladislavovi mrzutosť osobná. Vdova Beatrix, ktorá v tej nádeji, že si ju vezme, podporovala ho, doliehala naňho, aby to konečne urobil. Keď však nemal sa k tomu, utiekla sa k Alexandrovi VI., ktorý 11. augusta 1492 stal sa pápežom, aby prinútil ho ku splneniu sľubov svojich. V žalobe podotkla i to, že mala s ním i skutok manželský. Toto úplne odvrátilo ho od nej a cítil sa byt urazeným na svojej cti. Vypravil teda Antonína, biskupa nitrianskeho, do Ríma, aby ho zastal v pravote pre urazenie na cti.[37] Okrem toho nastala Vladislavovi mrzutosť s novým, z Čiech pod Haugvicom prišlým „čiernym plukom“. Keď totižto vystala vojna proti Turkom, prestala i pláca na „čierny pluk“, a tak válečníci, aby hladom neumreli, hľadali si výživu násilím. Išly na nich žaloby k Vladislavovi do Budína, od válečníkov však žaloby do Prahy k prednejším českým pánom s prosbou, aby sa za nich u Vladislava primlúvali. No Vladislav dekrétom od 6. januára 1493 zrušil „čierny pluk“, a tak Pavel Knežič, ako hlavný veliteľ, shromaždil „čierny pluk“ u Segedína a v smysle dekrétu ho rozohnal.

Toho roku 7. júna umrel Kazimír, kráľ poľský. Vladislav nielen popustil trón poľský bratovi svojmu Albrechtovi, ale 5. decembra uzavrel s ním vzájomnú smluvu proti akýmkoľvek nepriateľom, buď domácim alebo vonkajším.

Vladislav bol človek dobrák, slaboch, bez potrebnej rozvahy a prísnosti. Úlisníci a pochlebníci znali zneužiť jeho povahu, tak že temer na všetky ich návrhy hovorieval: „dobře, dobře“, tak že ho i posmešne nazývali „kráľom dobře“, a to nielen v Čechách, ale i v Uhorsku. Tu hlavnými radcami jeho boli: Tomáš Bakáč, kancellár, Štefan Zápoľský, palatín, a Štefan Báthory, krajinský sudca a vojvoda zahorský (sedmohradský). Bakáč nenávidel Báthoryho a svojimi intrigami vyhodil ho zo sedla, tak že celá politika bola v rukách jeho a Zápoľského. Nespokojenci s tou politikou shromaždili sa v septembri roku 1493 v dome Vavrinca Ilockého, kam sa dostavil i Štefan Zápoľský. Špintalo sa tam nemilosrdne na kráľa, že sa nestará o krajinské veci; že mu hnilý pokoj doma a poľovačka viac na srdci leží, než vojna proti Turkom; že smluvou s Maximilianom zadal zeme uhorskej korune náležajúce atď. Naložené bolo teda Zápoľskému, aby ako palatín šiel ku kráľovi a napomenul ho. Dňom zatým Zápoľský vyplnil svoju úlohu. Vladislav vypočul ho a, vzmužiac sa, odkázal nespokojencom: že on od počiatku svojho panovania bol temer vždycky vo zbrani a je hotový do boja či proti Turkom alebo iným nepriateľom; ak klesá krajina, deje sa to ich vinou; nech sa žalujú na svoju nesvornosť, závisť, nenávisť a lúpeženie jedného proti druhému; nech ľsťou a klamom nesdierajú krajinu; nech uskrovnia svoje nádhery i márnotratnosti a navyknú poslúchať hlas kráľa svojho, keď ich volá do služby vlasti; nech pomôžu odkryť a potrestať tých, ktorí zožierajú dôchodky koruny; že, keď volaný bol do krajiny, sľubované mu boly bohaté príjmy, od troch rokov však miesto pol milliona nedostal ani 40.000 dukátov; že nákladky na potreby dvora a na vojny zapravovať musel z dôchodkov koruny českej; nech opatria ho hotovosťou branného ľudu a peniazmi na jeho udržanie, a nebude chybieť na ňom, aby obetoval nielen pohodlie svoje, ale i život svoj za moc a slávu koruny uhorskej.

Nuž a či uhorskí vlastenci vzali si k srdcu tento odkaz Vladislava? Napravili sa ako remeň v ohni. Bakáč a Zápoľský, ako strážcovia koruny uhorskej, vezmúc do rúk Vyšehrad i s korunou a 400.000-dukátový dlžobný úpis na Moravu, Sliezsko a Lužicu, vymenovali si hneď na prípad smrti nástupcov: Franka Bakáča, budínskeho prepošta, a 6-ročného Jána Zápoľského. Iní nespokojenci rozdelili medzi sebou hrady, ba Vavrinec Ilocký neprestával hľadať príležitosť, aby Vladislava shodil s trónu.

V apríli roku 1494 Vladislav išiel do Levoče na schôdzku s Albrechtom, bratom svojím, a pobudol tam temer celý mesiac. Vladislav volal ta i Zápoľského a Vavrinca Ilockého. Ilocký opovrhol pozvaním, Zápoľský, od kráľa ubezpečený, že sa mu nič zlého nestane, dostavil sa s 1000 vozmi potravín a nápoja, aby tak zakryl svoju chybu, ktorej sa bol dopustil. Vladislav a Albrecht obnovili smluvu vzájomnej obrany proti komukoľvek, i proti svojim poddaným. V tajnom rozhovore nahováral Vladislav Albrechta, aby vtrhol do Moldavska a z rúk Turkov vyrval hrady Achilleju a Monkaster, ktoré boli Turci kráľovi Matejovi odňali.

Z Levoče prišiel Vladislav 10. mája do Košíc a bol tam 6 týždňov. Povolal ta i Žigmunda, biskupa pečuchovského, do shromaždenia. Shromaždenie vyhodilo jeden zlatý dane na každé sedenie. Ale že táto daň mimo snemu vyhodená bola, vykričali ju protivníci za nezákonitú a stretla sa s odoprením, menovite v Zahorsku (Sedmohradsku), tak že výberčích na mnohých miestach i ubíjali. Odtiaľ šiel do Veľvaradína, aby bol blízko Zahorska (Sedmohradska), kde bolo treba urobiť poriadok medzi dvoma vojvodmi — Lošoncom a Dragfim. Lošonca vzal so sebou, Dragfiho ustanovil za vojvodu. Dragfi nielen utíšil vzburu v Zahorsku, ale sohnal i 60.000 dukátov a doručil kráľovi Vladislavovi. Odtiaľ šiel Vladislav do Temešváru, kde 20. septembra navštívil Pavla Knežiča. Knežič, mŕtvicou ranený, nevládal jazykom a len posunkami ukazoval, že je hotový i teraz do boja proti Turkom. I skutočne nasledoval kráľa 24. oktobra do Petrovaradína, kde Vladislav dal mu k boku Bertolda Dragfiho a odovzdal 14.000 vojakov proti Turkom. Výprava šťastne sa podarila a vojsko s veľkou korisťou 1. novembra navrátilo sa do srbského Belehradu, kam 6. novembra dostavil sa i Vladislav. Keď Vladislav 17. novembra prešiel do Báču a tam sa bavil, dostal smutnú zvesť, že Knežič 24. novembra umrel.

Vladislav v Báči zaoberal sa myšlienkou pokoriť Vavrinca Ilockého, ktorý — vraj — i s Turkami chcel sa spojiť proti Vladislavovi. Vladislav na konci decembra pritiahol k Iloku a povolal k sebe všetkých podozrivých veľmožov, zvlášte Ilockého. Ilocký sa nedostavil, a Vladislav na začiatku roku 1495 dal sa obliehať Ilok. Stiesnený Ilocký poprosil Zápoľského o prostredníctvo a konečne 21. januára poddal sa na milosť kráľovi.

Vladislav, baviac sa v Pečuchove, svolal snem na 9. mája do Budína. Keď žiadal, aby i snem odobril jeden zlatý dane od sedenia, povstal veľký hluk proti tomu, hlavne so strany nezámožných zemänov, tak že kráľ za dobré uznal odročiť riešenie tohoto predmetu. Vyslaní boli: Dominik, belehradský biskup, Ján, vesprímsky biskup, Štefan Verbőczi a iní, aby sostavili nákresy zákonov iných, ktoré by sa pokonávaly. Tým spôsobom mal byť predĺžený snem. Nezámožní zemäni, i preto, že boli proti povýšeniu dane, i preto, že im nestačily peniaze na predĺžený čas, väčším dielom sa rozpŕchli. Pozostalých prehovorili, aby prijali povýšenie dane, a tak sa toto stalo zákonom. Malo nasledovať odbývanie „osemdňového súdu“, ale, poneváč vypukol mor, odročené bolo na oktober.

Vladislav, aby vyhol morovému nebezpečenstvu, robil poľovné vychádzky v župách na pravej strane Dunaja, netušiac ani, že mu hrozí nebezpečenstvo. Dostal totiž zprávu z Poľska, že Ján Korvín sbiera tam válečníkov — vraj — proti Vladislavovi. Vladislav prikázal Štefanovi Zápoľskému, aby sa chystal proti nemu. Ján Korvín skutočne roku 1496 prišiel s najatými válečníkmi a utrpel porážku od Zápoľského. No kráľ ho omilostil, keď sa ospravedlnil, že najal válečníkov nie proti kráľovi Vladislavovi, ale proti Zápoľskému, ktorý ho o mnohé majetky v Oravskej, Liptovskej a Turčianskej stolici a tiež inde pripravil.[38] Aký hrabivý bol Zápoľský, poznať z listiny od 12. marca roku 1496 v Bojniciach vydanej, v ktorej protestuje proti zaujatiu hradu Strečna, mestečka Žiliny a kaštieľa v Sučanoch skrze Marka Myslenoviča a Benignu, vdovu po Pavlovi Knežičovi.

Od 2. februára do 17. apríla roku 1496 zapodieval sa Vladislav v Prešporku vecmi českými. Navrátiac sa 17. mája do Budína, povolal do snemu z každej župy len po dvoch vyslancov, aby tým ľahšie docielil splnenie svojho úmyslu. Na sneme prijatý bol Vavrinec Ilocký na milosť, s tou podmienkou, že keby umrel bez mužského dediča, majetky jeho pripadnú korune. Ján Filipec, niekdajší biskup varadínsky, navrhol, aby Vladislav sa oženil, vezmúc si pannu, s ktorou by splodil dietky; navrhol riešenie potrebnej dane na vydržiavanie vojska a na opravu hraničných hradov. Na povýšenie dane neprivolili, poukazujúc na to, že keď lanskoročná daň o 3000 dukátov viac priniesla, kráľovi do rúk prišlo ledva 60.000. Následkom toho vyslaní boli biskup varadínsky a nitriansky, tiež Vladislav Lošoncy a Franko Bornemissza preskúmat účty. Našlo sa 10.000 dukátov neospravedlnených, a tak Žigmund, biskup pečuchovský, ako pokladník, odsúdený bol na 400 dukátov, Imrich Dombay, podpokladník, poneváč nemal odkiaľ zaplatiť, uvržený bol do žalára v Temešváre.

Ešte snem nebol zakončený, keď neposední chlapci zapríčinili vzburu proti Židom. Bakáč ujal sa Židov a vzbura obrátila sa proti nemu, ale na rozkaz kráľov bola vojskom potlačená.

Medzi tým časom mnoho snemovníkov odišlo, a tí, ktorí zostali, obávajúc sa rozhnevaného kráľa, prijali povýšenie dane.

Vladislav vo februári roku 1497 odišiel do Brna, kde sa zapodieval vecmi moravskými, 27. februára však do Prahy, kde svolal snem na 17. mája, aby pokonal záležitosti české. Odtiaľ 24. júla navrátil sa do Budína. Prvou jeho prácou bolo vypraviť posla k sultánovi Bajazedovi, ktorý, vojvodom Štefanom povolaný, bol vtrhol do Moldavska, ba i do Poľska. Pohrozil mu, že ak nedá pokoj Poľsku, spojí sa s bratom Albrechtom proti Turkom. Potom svolal snem do Pešti na 11. novembra vyslyšať a vyrovnať žaloby nižšieho zemianstva a ľudu. Nebolo však docielené dorozumenie, a keď opäť prišla daň na pretras, rozišiel sa snem.

S lepším úspechom stretol sa 9. apríla 1498 otvorený snem, v ktorom uzavrelo sa: že behom troch rokov každoročne má sa vydržiavať 15-dňový snem, do ktorého zámožní zemäni majú sa dostaviť; každých 10 jedným sedením vládnúcich zemänov má poslať jedného z nich do snemu; kráľ v darovaní majetkov nie je obmedzený na 100 sedení, nesmie však urobiť darovanie cudzozemcom; pri najvyššom krajinskom súde, okrem riadnych sudcov, majú byť prítomni 2 biskupi, 2 baróni, 16 zemänov zo štyroch okresov krajiny; strážci koruny majú byť svetskí; keby umrel kráľ bez dediča, vyslanci cudzozemských mocností nemajú byť do snemu pripustení; cirkevní hodnostári majú zostať pri svojom jednom majetku, nie kupovať alebo brať do zálohu svetské majetky; biskupi nemajú byť hlavnými županmi, vynímajúc tých, ktorí tú hodnosť majú od svätých kráľov; určené, koľko mužov kto dľa majetku má postaviť pod vojenskú zástavu atď.

Nie dlho po tom sneme posol lanského roku vyslaný k sultánovi Bajazedovi priniesol zprávu, že nielen nič nevykonal u sultána, ale že sultán urobil vychádzku i do Moldavy, Valachie (Severínska) a Poľska. Následkom toho 8. decembra roku 1499 obnovená bola smluva medzi Albrechtom a Vladislavom proti Turkom, a Vladislav staral sa nielen o peniaze, ale i o najatie válečníkov v Uhorsku a Česku.

Toho roku umrel Osvald Thuz, biskup záhrebský, ktorý poručil 32.000 dukátov na opravu hradov hraničných. Okrem toho umrel i Štefan Zápoľský v Pápe v septembri roku 1499.[39]

Ešte tohože roku pápež Alexander VI. oznámil jubileum na rok 1500. Mnoho pútnikov uhorských a poľských bralo sa do Ríma, ale odpadlík Škanderbaša uderil na nich medzi Friaulom a Goricou; poplienil i kraje okolo Benátok. Následkom toho pápež, kráľ francúzsky, španielsky a uhorský uzavreli smluvu proti Turkom, s tou podmienkou, že (ako predtým za kráľa Mateja) každoročne, dokiaľ Vladislav bude válčiť proti Turkom, budú dávať 100.000 dukátov. Na ten cieľ i pápež sľúbil na 3 roky po 12 tisíc dukátov.

Bajazed, dozvediac sa o prípravách proti sebe, nečakal, ale zavčasu uderil na hrad Jajcu. O tom Ján Korvín, ako bán horvatský, ihneď dal zprávu Vladislavovi a žiadal ho o pomoc. Keď Imrich Cobor a Peter Grebenský, nový palatín, prišli s nepatrným mužstvom, Ján Korvín so svojím a s Frangepanovcami, Karlovicovcami a Zríňovcami spiechal na pomoc obleženým v Jajci. Strhla sa bitka. Turci, ztratiac 4000 mužov, dali sa na útek. I z našich, vynímajúc ranených, asi 1000 mŕtvych zostalo na poli. Toto však bola len mimoriadna bitka. Pápež Alexander zaoberal sa širšou výpravou proti Turkom, a síce jednou pod Vladislavom a Albrechtom na zemi, druhou francúzskou, španielskou a benátskou na mori. Vladislavovi a Albrechtovi sľúbil desiatky z Uhorska a Poľska, i offery tohoročného jubilea a z hlásania križiackej vojny proti Turkom. K zamýšľanej výprave však toho a nasledujúceho roku neprišlo, poneváč Vladislavovi nastaly zápletky v Poľsku.

Dňa 17. júna 1501 umrel Vladislavov brat Albrecht, kráľ poľský. Nastaly tri stránky: jedna chcela mať za kráľa jeho mladšieho brata Žigmunda, druhá Alexandra, veľkňaza litovského, tretia Vladislava, kráľa českého a uhorského. Vladislav zdráhal sa na seba vziať ťarchu koruny tretej a odporúčal Alexandra, aby litovské kniežatstvo spojené bolo s Poľskom.

Z podujatia veľkej vojny proti Turkom roku 1502 zas nebolo nič, ale utvrdilo sa priateľstvo s Ludvikom XII. Vladislav vzal si za manželku Annu, dcéru Gastona, grófa Kandarského, pokrevnú Ludvika. Nevesta prišla opozdene do Budína; Vladislav, s ňou sosobášený, dal ju korunovať 29. septembra v Stolnom Belehrade.

Že sa nevesta opozdila, bolo asi príčinou to, že Turci ohrožovali jej plavbu na mori, ba prekročili i Sávu a plienili Sriemsko. No Peter, gróf sväto-jurský, Ján Korvín a Jozef Som a iní rýchle sobrali vojsko, pri Chráme prekročili dolný Dunaj, hnali Turkov k Nikopoli a, navracajúc sa, okrem uchvátenej koristi vzali so sebou veľký počet rodín srbských, ktoré sa osadily u Temeša.

Sultán Bajazed, utrpiac porážku, snažil sa uzavrieť mier s Vladislavom. Vladislav vypravil k nemu Barnabáša Belaja do Carihradu, aby vyjednával s ním. Bajazed poslal so svojej strany plnomocníkov k Vladislavovi do Budína, a tak 20. augusta roku 1503 uzavreté bolo prímerie na 7 rokov.

Ale že výdavky Vladislava boly veľké a sľúbené podpory odnikiaľ neprichádzaly, a hoci aj predošlé snemy odoprely povýšenie dane, rozkázal po župách vyberať dane. Niektoré župy podvolily sa, iné sa protivily. Vladislav jednotlivcom, ktorých chcel si získať k tomu, aby nahovorili župy protiviace sa platiť daň, odpustil dane. Následkom toho nastal 13. apríla 1504 búrlivý snem proti takému konaniu kráľa. Darmo dokazoval Ján Bornemissza, že samé vydržiavame vojska a udržovanie hraničných hradov obnáša ročite 144.878 dukátov: na to odvetili, aby po uzavretí prímeria s Turkom prepustili platených válečníkov; aby biskupi a magnáti vydržiavali banderia pre prípad krajinskej bezpečnosti. Na čele protivníkov bol Ján Zápoľský. Tento, dokiaľ bol Vladislav bezdetný, choval sa dosť mierne; keď však 23. júna lanského roku narodila sa mu dcéra Anna, aby zľahčil Vladislava, pýtal sa ho: či Morava, Sliezsko, Lužice a Šestimestá náležia k uhorskej alebo k českej korune? Vladislav nedal odpovedi, a Zápoľovci to využili k agitácii proti nemu.

Medzitým 12. oktobra umrel Ján Korvín v 35. roku života, zanechajúc dedičov, Krištofa a Alžbetu. Tútori dedičov Štefana Zápoľského, aby sa zmocnili majetkov Huňadovských, snažili sa spojiť rodinu Zápoľovskú s rodinou Korvínovskou. Dňa 18. januára roku 1505, rátajúc na chorľavosť Krištofa Korvína, uzavreli vzájomnú smluvu: že Juro Zápoľský vezme si Alžbetu Korvínsku za manželku, ktorej, keby Krištof umrel bez potomka, pripadly by majetky Korvínovské. Smluvu dľa zákona mal potvrdiť kráľ, Vladislav však nielen nepotvrdil tú smluvu, ale novým bánom, Andrejovi Bothovi a Frankovi Balašovi, naložil, aby slavonsko-horvatsko-dalmátsky banát zaujali pre korunu. Z toho povstal hnev Zápoľského a pohnútka pomstiť sa na kráľovi.

Medzi tým časom ochorel Vladislav tak povážlive, že sa pochybovalo o jeho uzdravení. Následkom toho Zápoľovci doliehali na kráľa, aby svoju dcéru zasnúbil s Jánom Zápoľským, lebo že na nijaký spôsob nepristanú na smluvu s Maximilianom uzavretú. Ihneď rozposlali listy, bezpochyby Verbőczim složené, po krajine, aby ju vzbúrili proti Vladislavovi. No Vladislav dal sbierať válečníkov v Česku, ba i Maximilian sľúbil mu pomoc na potlačenie uhorských pánov. Zatým Vladislav svolal snem na 29. septembra do Budína; Zápoľovci sišli sa však v Hatvane, kde, ako predtým, špintali a žalovali na kráľa. Aby predsa odvrátili od seba podobu vzbury proti kráľovi, dňa 12. októbra uzavreli smluvu medzi Jánom Zápoľským, Vavrincom Ilockým, Tomášom Bakáčom, Imrichom Perinom, palatínom, a inými veľmožmi, že sa vzájomne budú podporovať, ako i kráľovi že budú verní (?).

Vladislav, ťažkou chorobou zronený, na začiatku roku 1506 chystal sa temer k smrti, a Maximilian sbieral vojsko, aby na prípad jeho smrti opanoval uhorský trón. Vladislav teda skrze Jána Filipca, predtým biskupa varadínského, dal sa do tajného vyjednávania s Maximilianom. Dňa 20. marca vo Viedeňskom Novom Meste zasnúbil Maximilian svojho vnuka, arciknieža Ferdinanda, s Annou, dcérou Vladislavovou. Keby medzitým, ako sa očakávalo, Vladislavovi narodil sa dedič, tento si vezme Máriu, vnučku Maximilianovu. Páni uhorskí sprotivili sa smluve, tak že povstala vojna medzi Uhorskom a Maximilianom a pretrhnutá bola štyri týždňovým prímerím, skrze Jána Filipca sprostredkovaným. Toľkým intrigám, snemom, smluvám a vyjednávaniam urobený bol koniec, keď kráľovná Anna 1. júna porodila Vladislavovi dediča, kráľoviča Ludvika II., a 19. júla uzavretý bol mier medzi zotaveným Vladislavom a Maximilianom.

Zatým zmenily sa okolnosti. Kráľovná už 26. júla umrela; nedlho potom umrel Vladislavov brat Alexander, kráľ poľský, a najmladší brat Žigmund stal sa jeho nástupcom, a kniežatstvá hlohovské a opavské navrátily sa do rúk Vladislava.

Vladislav ešte na konci toho roku svolal české a uhorské stavy do Budína na poradu: čo robiť, aby narodenému synovi zabezpečil korunu českú i uhorskú, spolu však aby vypátral smýšľanie Čechov a Uhrov dotyčne jeho korunovania za kráľa. Potom svolal uhorské stavy na obvyklý svätojurský snem (23. apríla roku 1507) do Budína. Do tohoto snemu povolal i české stavy, aby priaznive vlívaly na tých uhorských pánov, ktorí nezdali sa byť prajnými. O budínskom sneme nemáme nijakých spoľahlivých zpráv, a je pravdepodobné, že Zápoľovci i teraz shromaždili sa v Hatvane, kde konečne privolili ku korunovaniu Ludvika, s tou však podmienkou, aby nebol daný ani Maximilianovi, ani inému zahraničnému kniežaťu do výchovy. Vladislav 28. mája 1508 prijal podmienku a 4. júna dal korunovať Ludvika v Stol. Belehrade. V Budíne bol sriadený preňho kráľovský dvor pod správou Štefana Istvánfiho a za vychovávateľa ustanovený mu bol Ján Bornemissza z Breznice.[40]

Nasledujúceho roku malo sa stať korunovanie Ludvika v Prahe. Poneváč v Uhorsku vypukol mor, Vladislav i s dietkami ešte v októbri toho roku dal sa na cestu do Prešporka, na začiatku roku 1509 do Trnavy, 29. januára do Brna, 17. februára do Prahy. Prišli s ním ta: Ján Filipec, Ján Zápoľský a mnoho pánov uhorských. Medzitým Ludvik ochorel na kiahne, preto korunovanie jeho stalo sa až 11. marca. Vladislav pre panujúci mor v Uhorsku zostal v Prahe až do 28. januára roku 1510. Keď 23. februára prišiel do Kromeríža, ale bez dietok, arcibiskup olomúcky, Stanislav Turzo, ponúkol mu bydlo buď v Kromeríži alebo vo Vyškove, dokiaľ trvať bude nezdravý vzduch. V tom prišiel ta Ján Zápoľský z Trenčína s 200 jazdcami a s veľkou nádherou. Vyhrážal sa Vladislavovi, že Uhri sotva ho pustia do Budína, ak príde bez dietok. Okrem toho — vraj — priniesol veľké dary pre 7-ročnú Annu, žiadajúc Vladislava o jej ruku. Vladislav dal mu vyhýbavú odpoveď, odročujúc vec na budúce časy.

Dňa 11. júna roku 1510 prišiel do Ostrihoma. Sem svolal i snem na 25. mája, kde sa malo rokovať o výprave proti Benátčanom a o vypršanom prímerí s Bajazedom. Keď poslovia Bajazeda prišli do Budína, prímerie predĺžené bolo na tri roky. Výprava proti Benátčanom odročená bola na lepšie časy. Poneváč mor v dolnom Uhorsku neprestával, Vladislav odišiel 1. oktobra do Trnavy a odtiaľ 8. decembra do Uhorského Brodu, a sveriac krajinu na Imricha Perinu, palatína, a Tomáša Bakáča, arcibiskupa ostrihomského, 7. januára roku 1511 navštívil hrob Jána Filipca († 1509) v Uhorskom Hradišti. Odtiaľ šiel do Vratislavy (v Sliezsku), kde sa bavil od 29. januára do 15. apríla. Sem prišli i jeho dietky z Prahy a veľký počet kniežat českých, moravských, sliezskych, poľských a uhorských. Žigmund, kráľ poľský, zamestnaný doma vojnou proti Tatárom, zastúpený bol Petrom Tomickým k ujednaniu vecí dôležitých. Tomický tak to nasnoval, že Žigmund vezme si Barboru, sestru Jána Zápoľského. Vladislav nielen k tomu privolil, ale i sám ponúkol tú nevestu bratovi svojmu Žigmundovi. Tým spôsobom Ján Zápoľský dostal nemalý vliv na dvore Žigmunda a Vladislava. Darmo prišiel z Čiech Procek Malý a biskup Szathmáry, uhorský kancellár, aby to prekazili, už bolo pozde.

Pri schôdzke nadhodená bola otázka: či Morava, Sliezsko, Lužice a Šesťmestá majú sľúbiť Ludvikovi poddanosť, ako kráľovi českému a uhorskému? Otázka táto zostala bez riešenia, a Vladislav i so svojimi deťmi 15. apríla dal sa na cestu do Uhorska, vydržiavať sväto-jurský snem v Budíne.

O čom sa na tom sneme rokovalo, o tom nemáme známosti.[41] Nedá sa však pochybovať, že prišla na pretras otázka, ktorá vo Vratislave nebola riešená: lebo Vladislav v tej mienke, že 400.000-ový dlžobný úpis na Moravu, Sliezsko, Lužice a Šesťmestá je ztratený,[42] 3. mája vydal duplikát tohože úpisu a o riešení tej otázky malo sa rokovať 29. septembra v Budíne, kam sa mali dostaviť i českí i uhorskí páni.

Poneváč Vladislav mal vo Vratislave veľké výdavky a nachádzal sa v peňažných nesnádzach, na tom sneme rokovalo sa i o sbieraní dane. Okrem 20-denárovej dane z komorských dôchodkov povolený bol jeden dukát od jedného sedenia na opevnenie hraničných hradov.

Že Vladislav bol i osobne zadlžený, svedkom toho je sám, keď písal v Budíne 28. decembra 1511, že si vypožičal 1560 zl. a 90 denárov od Ambróza Šarkana na súkna a stolovú bielizeň (credenciam), s tou podmienkou, že pri najbližšom sbieraní dane z berny prešporskej, nitrianskej a tekovskej budú mu vyplatené. Ambróz Šarkan, prešporský gróf, zastupoval Vladislava 8. februára roku 1512 v Krakove pri sobáši Žigmunda s Barborou Zápoľskou a pri jej korunovaní za kráľovnu poľskú. Biskup Szathmáry, keď to nemohol prekaziť, snažil sa aspoň prekaziť plány Jána Zápoľského a spojil sa s jeho protivníkmi.

Práve toho času vypukly roztržky proti pápežovi Juliovi II. Cisár Maximilian a kráľ francúzsky Ludvik II. svolali cirkevný snem do Pisy. Naproti tomu Julius svolal cirkevný snem do Laterana. Vladislav zostal pri Juliovi a Tomáš Bakáč odobral sa do Ríma na snem v Laterane.

Toho času Selim shodil s trónu otca svojho Bajazeda, s ktorým Vladislav bol uzavrel prímerie. Niektorí lakomí pohraniční pašovia, v tom domnení asi, že to prímerie neviaže Selima, uderili na územie uhorskej koruny. Ján Zápoľský na jar roku 1514 oboril sa na Turkov a porazil ich a ako víťaz, stanúc sa ešte spupnejším a opovážlivejším, s 1000 jazdcami pritiahol k Budínskemu hradu. Najdúc bránu pred sebou zatvorenú, roztrieskal ju. Dostaviac sa k Vladislavovi, požiadal ho opäť o ruku veľkokňažny Anny, ale bez výsledku.

Porazenie Turkov skrze Zápoľského naplnilo Vladislava obavou, že Turci budú sa hľadieť pomstiť. Rozkázal veliteľom na pohraničných hradoch, aby sa mali na pozore; okrem toho poslal Felixa Patanciho, Jána Zoltaja a Martina Cobora k Selimovi, aby ho ukrotili a predĺžili prímerie s ním. Poneváč vyslanci neprichodili nazpäť a kolovala povesť, že bosniansky paša vrútil sa do Horvatska: Vladislav vyslal Martina, kanonika kaločského, k Bakáčovi do Ríma, aby vyprostredkoval podporu a pomoc k vojne proti Turkom. Obdržal od pápeža moc vyhlásiť križiacku vojnu. S tým prišiel Bakáč z Ríma nazpäť. Následkom toho vydržiavaná bola porada. Jedni, na čele majúc Telegdyho, odhovárali Bakáča od križiackej vojny; Bakáč však nedal sa presvedčiť a 16. apríla 1514 dal hlásať križiacku vojnu. Z Potisia pod zástavu s červeným krížom hrnuli sa Srbi, Valasi, hlavne však Maďari z Pešti, Kaloče a Varadína. Bakáč ustanovil Juraja Dožu za hlavného vodcu, človeka váženého, ktorý sa bol nedávno vyznamenal vo vojne proti Turkom. Za podveliteľov ustanovení boli: katolícky kňaz Vavrinec Mészáros z Czeglédu a svetskí Franc Bagoš, Tomáš Kecskés, Anton Hosszú a Ambróz Saleres, mešťan z Pešti. Medzitým prišli lanského roku k Semilovi poslaní vyslanci nazpäť s tou zvesťou, že prímerie s Turkami predĺžené je na 3 roky. Okrem toho zemskí páni šomrali, že ich poddaní uskočili ku križiakom, a trápili ich doma zostalé rodiny, aby tieto utrápené odvolaly križiakov domov. Vladislav prikazoval Dožovi šetriť turecké prímerie. Bakáč hrozil mu cirkevnou kliatbou, ak nepodujme vojnu proti Turkom. Doža, dokiaľ mu peniaze stačily, platil križiakov, tak že títo opovážili sa vymenovať ho za kráľa svojho. Keď mu však vyschly peňažné žriedla, križiaci dali sa do bohatých zemänov, ktorých ako svojich otročiteľov nenávideli, a k nim sa pripojil i ostatný otročený ľud. Vladislav, aby potlačil vzburu, vyzval k tomu nielen domácich uhorských pánov, ale povolal i českých pánov na pomoc. Doža, vidiac, že sa nemôže postaviť proti dobre ozbrojenému a vycvičenému vojsku, chcel sa udržať v pevných hradoch, dobýval Segedín a Veľký Varadín; potom však koncom mája tiahol k Čanádu, kde porazil Štefana Báthoryho a Mikuláša Csákyho, biskupa čanádskeho, a tiahol k Temešváru. V tom prišlo vojsko české a veliteľ vyzval Dóžu, aby, ak chce byť prijatý na milosť, koncom júla sa poddal. Keď križiaci však odchodili po moste z hradu von, dal vypáliť delá na nich. Konečne prišiel i Štefan Báthory a Zápoľský. Doža bol lapený,[43] Hosszú a Mészáros s ostatkom križiakov utiahli sa k Báču. Tam Hosszú bol Jakubom Bánfim tiež lapený, Mészáros však zmizol bez stopy. Celá vzbura potlačená bola až v septembri, lebo jednotlivé skupeniny povstalcov proti pánom a bohatým zemänom rozšírené boly temer po celej krajine, a tie skupeniny jedna po druhej potlačené byť musely.

Hoci Zápoľský nie mečom, ale jazykom slovanským zvíťazil pri Temešváre, keď sa bratríčkoval so Srbmi a ich prilákal na svoju stranu, predsa vôbec platil za víťaza nad križiakmi a v stoličných shromaždeniach vyhlasovaný bol za hodného trónu. Okrem toho pri Temešváre spriatelil sa s Báthorym proti strane Szathmáryho, ktorý bránil Vladislava.

Medzitým prihodilo sa, že dve guľky prerazily oblok a zostaly trčať v múre nad posteľou Vladislava. Šťastie bolo preňho, že vtedy nebol v izbe, ale v kapli, kde bol pri sv. omši. Predsa ho to postrašilo, tak že tých 10.000 Čechov, ktorí boli prišli na pomoc, povolal do Budína na svoju obranu, dokiaľ by trval snem, ktorý bol svolal na 18. oktobra.

Snem zasedal od 18. oktobra až do 19. novembra. Zaoberal sa hlavne utvorením zákonov k potrestaniu sedliakov, ktorí sa boli vzbúrili proti pánom a bohatým zemänom. Odňaté boly ľudu všelijaké práva, uvalené bolo naň, ba i na jeho potomstvo otrocké jarmo, tak že nesmel ani opustiť pána svojho a prejsť k druhému. Predložená bola snemu k prijatiu i kniha Štefana Verbőcziho, notára najvyššieho súdu, ktorú sfabrikoval, počnúc od roku 1507 až do 1514, pod názvom „Tripartitum opus juris consvetudinarii regni Hungariae“. Dľa tej svevoľnej knihy právo k priechodu od jedného pána k druhému ztratili sedliaci českí, nemeckí, srbskí, ruskí, slovenskí a valaskí, nie však na komorských pozemkoch bývajúci sedliaci bulharskí, kumánski a philistenskí.[44]

Ak nenahliadol Vladislav nebezpečenstvo, ktoré so strany Zápoľského ohrozovalo nástupníctvo jeho syna Ludvika, nahliadol to cisár Maximilian. Už v septembri vypravil svojho posla Kuspiniana k Vladislavovi do Budína; sľuboval mu vykonať u nemeckých kurfürstov, že Ludvik vyvolený bude za kráľa nemeckého, a preto žiadal, aby dietky Vladislavove (Anna a Ludvik) vychované boly vo Viedni. Pre ten návrh získaní boli i Bakáč i Szathmáry, kancellár; Vladislav však nechcel to urobiť bez vedomia brata svojho Žigmunda, kráľa poľského, manžela Barbory Zápoľskej. Následkom toho 2. apríla roku 1515 sišli sa v Prešporku: Žigmund, kráľ poľský, kardinál Lang, ako zástupca Maximiliana, a Vladislav i s dietkami svojimi. Potvrdená bola smluva roku 1506 medzi Vladislavom a Maximilianom uzavretá.

Bolo sa čo obávať, že Ján Zápoľský, švagor Žigmundov, pokazí smluvu, dielo to Szathmáryho, protivníka svojho. Nestalo sa však tak. Zápoľský totiž medzitým, čo sa tí traja panovníci smlúvali, bez vedomia kráľa Vladislava, s Imrichom Turkom a Michalom Paksym, srbsko-belehradskými veliteľmi, 7. júla utrpel porážku, čo ho pripravilo o vážnosť pred krajinou.

Vladislav, poneváč Maximilian osobne sa ešte nedostavil do Prešporka, odišiel 2. júla do Taty. Tam prišla zvesť o porážke Zápoľského, s ňou však i žaloba na matku jeho Hedvigu. Vladislav písal jej, aby nenútila Čachtičanov k plateniu mýta a tridsiatku, ako to bola urobila, keď im násilne dala odobrať 5 tun oleja, ktorý si boli priviezli z Moravy. Potvrdil im spolu i svobody roku 1458 od kráľa Mateja obdržané. Odtiaľ 17. júla i s dietkami odišiel do pridunajských Kopčian.

Konečne Maximilian 15. júla prišiel do Brucku na Lajte, kam sa dostavil i Vladislav, a 16. júla s veľkou pompou išiel mu v ústrety na pole Trautmansdorfské.

Odtiaľ šli 17. júla spolu do Viedne. Tam Maximilian 20. júla vydal zápis, ktorým ustanovuje Ludvika za svojho ríšskeho námestníka a odporúča ho kurfürstom. Dňa 22. júla niektorí českí páni korunou ozdobili Annu, dcéru Vladislava, a ona s korunou šla do kostola sv. Štefana. Ustanovené: ak by ju ani jeden z vnukov Maximiliana (Karol alebo Ferdinand) nepojal za manželku, dá jej 300.000 dukátov žiaľneho. Potom daný bol Ludvik v manželstvo s vnučkou cisárovou Máriou skrze Tomáša Bakáča. Obom nevestám ustanovený bol ročitý dôchodok na 200.000 dukátov a v tajnej smluve uzavreté bolo vzájomné nástupníctvo, keby jeden alebo druhý trón odumretý bol bez potomka. Nasledovaly hostiny, poľovačky a zábavy, a 3. augusta Vladislav s Ludvikom odišiel do Šoprona, 30. oktobra do Budína. Ta prišla zpráva, že Barbora Zápoľská, manželka kráľa Žigmunda, 2. oktobra umrela, čo Jána Zápoľského pozbavilo nemalej podpory. Ta boli prišli i tureckí poslovia žiadať predĺženie prímeria. Pápež Lev X. bol proti tomu, sľubujúc peňažnú podporu so svojej strany a vojenskú pomoc so strany kniežat kresťanských proti Turkom. Práve, keď o tom bola porada, Vladislav roku 1516 upadol do horúčky. Ustanoviac Ludvikovi do jeho dospelosti tútorov (Tomáša Bakáča, Jána Bornemisszu a Juraja, knieža braniborské, vnuka svojho) a nadtútorov (Maxa a Žigmunda), 13. marca umrel a pohrobený bol v Stol. Belehrade.

Po zádušných slávnostiach tútori vyslali Barnabáša Beleja k sultánovi Selimovi obnoviť prímerie na jeden rok. Potom vydržiavaná bola krajinská porada: na aký spôsob má byť spravovaná krajina do Ludvikovej dospelosti? Poneváč sa neshodli, riešenie tejto otázky odročené bolo na snem sväto-jurský (23. apríla.) Na sneme sa shodil o prijatí tútorov a nadtútorov, áno, vyslaný bol Ján Geston, biskup rábsky, a Ján Dragfi do Čiech, aby tak urobil i snem český (12. decembra). Zápoľovci však neprestali búriť po krajine a následkom toho svolaný bol snem na 3. mája roku 1517 do Budína.

Zápoľovci sišli sa však v Pešti, kam sa dostavil i Ján Zápoľský so 600 jazdcami. Budínski snemovníci snažili sa ukrotiť Zápoľovcov, a keď toho nedocielili, svolaný bol nový snem na sv. Michala (29. septembra) do Budína. Zápoľský dostavil sa ta s 2000 vojakmi a vrútil sa i do hradu, ale Bornemiszsa zachránil kráľa pred ním, tak že vzdialil sa s hrozbou, že nikdy nepríde do hradu, dokiaľ Bornemiszsa vládnuť bude v ňom. Čo ten snem pokonal, o tom nemáme dostatočnej známosti. O tom sám kráľ Ludvik II. 6. januára 1518 takto písal kráľovi Žigmundovi: „Ačkoli bouře ta více boří, nežli lidskou pomocí bez krveprolití udušena jest, však nenávist a zášt množí se, a bojíme se, aby na snemu příštím, kterýž co nejdříve zase držeti musíme, nenastalo nějaké veliké nebezpečí. Pracuje se sice o smíření a svornost mezi stavy, ale nevíme, jakým duchem; my aspoň z toho, co vidíme, pokoje a svornosti tušiti nemůžeme.“ Skutočne svolaný bol opäť snem sväto-jurský (23. apríla) do Budína. Povolaný bol ta i Zápoľský, ale s tou podmienkou, aby prišiel bez vojska. Hoci zemäni, ked prišla reč o dani a o spôsobe správy krajiny, opustili snemovňu, präláti a magnáti rokovali ďalej o dani, vojsku, dôchodkoch kráľa, hraničných hradoch atď. No veru až podivínske bolo uzavretie o správe krajiny, ktorá každého polroka meniť sa mala, a okrem kancellára, pokladníka a krajinského sudcu mali byť 4 präláti a 4 baróni.

Práve vtedy vypršalo neúprimné a len na jeden rok so Selimanom uzavreté prímerie, a tento chystal sa k vojne proti Ludvikovi. Okrem toho na hraniciach moravských páchané boly lúpeže a zbojstvá. To bolo príčinou, že správcovia krajiny za potrebné držali svolať ešte toho roku snem na sv. Jakuba (25. júla) do Tolny. Tam medziiným sa uzavrelo: aby horno-uhorské župy s českou, moravskou a rakúskou pomocou potlačily lúpežných rytierov na hraniciach moravských; aby 60-denárová daň od každého sedenia bola sbieraná, a to svedomite; aby vyberčí a krajinský pokladník podal účty zo sbieraných daní budúcemu snemu, 29. septembra vydržiavať sa majúcemu; aby ohľadom na Turkov vypravení boli poslovia k pápežovi, cisárovi a poľskému kráľovi. Okrem toho Vladislav Salka, biskup vacovský, a Blažej z Rašky, dvorník kráľov, vyslaní boli do Prahy, aby Čechov tiež naklonili k tomu, aby i oni dľa príkladu Uhrov uviedli Ludvika v skutočné panovanie, splatili dlhy po nebohom kráľovi Vladislavovi zostalé, spojili sily svoje s pánom spišským, biskupom nitrianskym, s Krištofom, grófom sväto-jurským, s Vladislavom Országom, s Bánfim beckovským a Michalom Podmanickým k potlačeniu zbojstva na hraniciach moravských.

Česi na sneme 9. sept. sa osvedčili, že Ludvika, ak príde do Prahy, uvedú do skutočného panovania; že sa postarajú o splatenie dlhov nebohého kráľa Vladislava; že spojenie síl k potlačeniu zbojstva na hraniciach moravských je zbytočné, poneváč ich už sami potlačili.

V Uhorsku snemové uzavretia zostaly len na papieri. Turci podmaňovali si hraničné hrady, a v Uhorsku, na sv. Michala, nedostavil sa počet branných očakávaný. Ludvik, nedostatkom stiesnený, aby mal z čoho vyžiť, dával hrady a mestá do zálohu a krajinskí pohlavári išli za vlastným ziskom a hašterili sa medzi sebou. Medzitým 5. februára roku 1519 umrel palatín Imrich Perin a tak nastala voľba nového palatína. Chytrák Szathmáry dorozumel sa so Zápoľským na tom: že so svojej strany podporovať ho bude, aby bol vyvolený za palatína, žiadal však, aby Zápoľský so svojej strany privolil, aby 16 zemänov vylúčené bolo z krajinskej rady. Zápoľský privolil a sadol na lep. Pri voľbe Báthory dostal 57, Zápoľský 27 hlasov. Prepadol a spolu odcudzil si zemänov.

Toho času krajinská rada zaoberala sa dvojakou vážnou vecou. Maximilian umrel 12. januára 1519 a na 18. júna ustanovená bola voľba nového cisára. Ludvik, ako kráľ český, mal hlas i nádej voleným byť za cisára. K cisárstvu hlásili sa: kráľ španielsky Karol a kráľ francúzsky Franko. Aby Ludvik bol vyvolený, postarať sa mal Štefan Verbőczi. Šiel do Benátok a Ríma, ale bez prajného výsledku. Dňa 28. júna vyvolený bol kráľ španielsky za cisára. Druhá záležitosť krajinskej rady vzťahovala sa na výpravu proti Turkom. Verbőczi i v tejto veci bol sa dal na cestu do Ríma hľadať podporu a pomoc proti sultánovi Selimovi. Medzi tým časom, čo sa Verbőczi bavil v Ríme, konaly sa vyjednávania so Selimom o prímerie v Budíne, a tak prestala úloha Verbőcziho v Ríme.

Po smrti Maximiliana nadtútorom Ludvika bol sám Žigmund, kráľ poľský, teda k nemu obracali sa so žiadosťou, aby sa sišiel s Ludvikom; Česi doliehali naňho: aby už raz priviedol Ludvika, ako kráľa českého, do Prahy. Žigmund sľúbil Uhrom, že sa síde s Ludvikom 26. februára roku 1520 v Prešporku; Čechom radil trpelivosť, kým potom príde s Ludvikom do Prahy. Medzitým Žigmund bol zamestnaný vojnou proti Tatárom a Rusom, Ludvik však vojnou proti Turkom, a tak sídenie sa s Ludvikom v Prešporku vystalo a uskutočnilo sa až 25. júla v Prešporku.

Turci neprestávali znepokojovať pohraničné hrady. Proti nim vyslaný bol Peter Becislavič, bán horvatský, ale utrpel porážku. No po smrti Selima (21. septembra 1520) stal sa sultánom Soliman I. Soliman, poneváč mal dosť roboty s povstalcami v Sýrii, žiadal Ludvika o prímerie.

Česi opätovali svoju žiadosť, a to s hrozbou, že ak nepríde Ludvik do Prahy, sami si preňho prijdú do Budína. Medzitým v Čechách od Veľkej noci trval mor, a následkom toho opäť vystala cesta Ludvikova do Prahy. Okrem toho Ludvik poslal Ambróza Šarkana a Hieronyma Balbina ku korunovaniu cisára Karia V. v Cáchach (23. oktobra), s tou nádejou, že si Karol, ako to bol sľúbil, vezme jeho sestru Annu za manželku. Karol to neurobil, ale jeho brat Ferdinand I., arciknieža rakúske. Jeho zasnúbenie stalo sa 11. decembra Innsbrucku.

Medzi tým časom vyjednávanie o prímerie so Solimanom I. sa nezdarilo, a Soliman, potlačiac odboj v Sýrii, už vo februári r. 1521 s veľkým vojskom tiahol k Balkánu. Ludvik pre náboženské a politické roztržky na západe darmo čakal na peňažnú a vojenskú pomoc. Jediný Ferdinand I. sľúbil 3000 mužov pechoty. V takých súrnych okolnostiach svolaný bol svätojurský snem (23. apríla), ktorý nariadil, aby všemožné vojsko shromaždilo sa na sv. Jakuba (25. júla). Poneváč hrozilo nebezpečenstvo, rozposlané boly listy po krajine, aby sa vojsko bez odkladu shromaždilo. No nebolo ani vojska, ani peňazí. Ludvik osobne 8. augusta asi so 4000 mužmi pohol sa do Tolny. Dňa 18-ho dostavlo sa ta asi 6000 mužov z Rakúska, Česka a Poľska, aby išli na pomoc srbskému Belehradu, ale už bolo pozde. Belehrad, zčiastky pod tureckou presilou, zčiastky zradou podbána Michala Moreho, padol do rúk Turkov. Báthory, ležiac táborom u Petrovaradína, neosmelil sa uderiť na Turka; Ján Zápoľský — vraj — nebol by dbal, keby bol Ludvik padol pod mečom tureckým. Ešte šťastím bolo pre krajinu, že Soliman, sveriac Belehrad a iné hrady na Bali-bega, vrátil sa do Carihradu. Ludvik 29. septembra utiahol sa do Moháča.

Nateraz upustené bolo od pokračovania vo vojne, a poneváč nebolo peňazí, rozpustené bolo vojsko, a porady o krajinské potreby odročené boly na snem 19. novembra v Budíne. Na tom sneme rokovalo sa o potrestaní tých, vinou ktorých hrady padlý do rúk Turkov, o vojne proti Turkom, o dani, o dôchodkoch kráľa, o habaní majetkov neverným atď. Potom išli do Stolného Belehradu, kde 11. decembra korunovali Máriu, ženu kráľa Ludvika; tento obnovil sľub, ktorý v mene jeho bol urobil jeho otec Vladislav, a uhorské stavy prisahaly mu vernosť. Potom bola svadba Ludvika v Budíne, pri ktorej boli i českí páni 13. januára roku 1522 prítomní, a kráľ im sľúbil, že po niekoľkých dňoch dá sa na cestu do Prahy. Dal sa však na cestu až 24. februára. Keď 4. marca prišiel do Holiča, došiel ho od cisára a ríšskych kniežať list, že ríšsky snem uzavrel dať mu pomoc proti Turkom. Ludvik ihned svolal snem do Prahy, kde okrem iných vecí rokovať sa malo o výprave proti Turkom. „Bude-li království uherské — tak píše Ludvik — pokořeno a zmocní-li se ho nepřítel všeho křesťanstva, zdá se nám zbytečné vypisovati, jaké jest toho další očekávání pro království české a jiné země okolní. Turek přibližuje se k našemu království ne s jedné, ale téměř se všech stran, ježto konečně ve dvouch nedělích může v zemích našich býti. Ale není podobné, aby ono samo bez vaší a jiných křesťanských králův a knížat pomoci odolati mohlo.“ Z Holiča šiel cez Brno (12. marca) do Prahy (28. marca). Dňa 9. mája Ludvik složil prísahu a jeho žena Mária korunovaná bola i za kráľovnu českú.

Nateraz vojna proti Turkom vystala, poneváč Soliman obrátil svoje vojsko k Rhodu. Následkom toho i pomocné ríšske vojsko bolo odvolané. Len vojsko arcikniežaťa Ferdinanda zostalo v Horvatsku.

Ludvik mal síce vôľu už koncom roku vrátiť sa do Uhorska a svolal snem na 6. januára roku 1523 do Budína, ale, českými záležitosťami nútený, odročil snem na sv. Jura (23. apríla). Snem tento dáva smutné svedectvo o pomerech v Uhorsku. Uzavreté bolo, aby sa podaly účty z vybraných, razených, vynaložených a nesplatených peňazí; aby boli potrestaní, ktorí s peniazmi nesprávne zachádzali a za peniaze od vojny osvobodzovali; aby sa spočítalo, koľko sa môže obrátiť na vojnu, opevnenie hradov a vydržiavanie vojska domáceho a pomocného atď.

Ešte snemovníci boli pohromade, keď vkročil medzi nich Tomáš Niger, posol pápežský, a hovoril im do duše, aby sa nespoliehali len na cudziu pomoc, ale na seba, lebo pri svojej netečnosti, nesvornosti a neobetivosti uvedú krajinu na mizinu.

Dňa 2. júna koloval v Budíne chýr, že Soliman po dobytí Rhodu so 70.000 vojakmi tiahne k hraniciam uhorským. Bolo strachu mnoho, vojska málo a peňazí ešte menej. No Soliman, vzburou doma prekazený, okolo 16. júla odtiahol, nechajúc Ferhat-pašu na uhorsko-horvatskom pohraničí. Ferhat-paša, majúc 15.000 mužov, na počiatku augusta vtrhol do Sriemska. Zúfalý ľud, vidiac, ako Turčín seká, páli, rabuje a zajatých von vláči, vzbúril sa a bránil sa, ako vedel, kým mu asi 4000 kráľovských a pomocných (moravských a rakúskych) bojovníkov neprišlo na pomoc. Porážka Turkov bola úplná.

Práve vtedy, keď prišla do Budína zpráva o porážke Ferhat-pašu, prišiel ta i pápežský posol Tomáš de Vio, prinesúc 50.000 dukátov, Ludvikom zo strachu pred Solimanom od pápeža Lva X. vymodlikaných. Okrem toho jeho nástupca Hadrian VI. poslal značnú zásobu obilia do Sriemska pre zúbožený ľud.

Nastalo síce ticho, ale predsa bola obava, že Soliman, porážkou Ferhat-pašu rozhnevaný, príde sa pomstiť: teda bolo treba uviesť krajinu do poriadku, aby mohla odolať nebezpečenstvu. Uskutočnil sa totižto už dávno svolaný sjazd Ludvika, Žigmunda a Ferdinanda najprv 12. oktobra v Šoprone a potom 15. oktobra vo Viedeňskom Novom Meste. Účel tohoto sjazdu bol dvojaký: verejný o výprave proti Turkom a tajný o náprave života Ludvikovho. Na sjazde boli prítomní: Tomáš de Vio, legát pápežský, Krištof Šidlovecký, kancellár poľský, Adam z Hradca, kancellár český, a iní. O výsledku porady písal Ferdinand cisárovi, že Ludvik budúceho roku (1524) má postaviť 60.000 vojakov a 100 diel, Ferdinand 10.000 pechoty, 11.000 jazdcov a 30 diel. Čo potom hovorili tajne, nie je známo; niet však pochybnosti o tom, že Ludvika ostro napomenuli, aby opustil ľahkomyseľný a márnotratný život, nasledujúc radu vážnych a múdrych ľudí. Sjazd zostal bez dobrého ovocia i čo do tajného i čo do verejného konania jeho. Ludvik i ďalej oddaný bol kaziteľovi svojmu, Jurajovi Braniborskému, a pochlebníkom, ktorí hľadali len svoj prospech. Aby si získal i Verbőcziho, daroval mu Dobronivú vo Zvolenskej stolici, a spoliehal sa len na cudziu pomoc proti Turkom.

Do Budína prišly zprávy, že Soliman, aby pomstil porážku Ferhat-pašu, tiahne do Horvatska a Uhorska. Ludvik 4. februára roku 1524 písal pápežovi Klementovi VII. z Prešporka, tiež cisárovi, kráľom a kniežatám kresťanským, prosiac ich o podpory a pomoc proti Turkom. Zbytočné bolo jeho písanie. Len Ferdinand poslal 200 na koňoch a 600 peších do Horvatska. Na šťastie už v marci prišiel do Budína Solimanov posol žiadať o prímerie; otázka však o tom ešte ani 14. júna nebola v krajinskej rade riešená.

Medzi tým časom umrel Juraj Szathmáry, arcibiskup ostrihomský, ktorý poručil 60.000 dukátov na vymenenie tých hradov pri Rakúsku, ktoré kedysi kráľ Vladislav dal do zálohu cisárovi Maximilianovi. Kráľ Ludvik nielen nevymenil tie hrady, ale vymohol na pápežovi dovolenie, aby arcibiskupský stolec zostal uprázdnený na dva roky a dôchodky jeho aby upotrebené boly na výpravu proti Turkom. No Vladislav Salka, biskup jágerský, doviedol to ta, že už 6. mája stal sa arcibiskupom ostrihomským. Zatým umrel Vladislav Ilocký (Fraštacký), ktorého majetky (dľa smluvy z roku 1495) maly pripadnúť Zápoľskému, ale tá smluva pod vlivom arcibiskupa Salku vyhlásená bola za neplatnú. Nemecké Nové Mesto udelené bolo Frankovi Bathyánymu, Hlohovec (Galgócz, Frašták) Alexovi Turzovi, ostatné majetky ponechané boly vdove, keď sa bola vydala za Vladislava Moreho, brata biskupa pečuchovského. Zápoľský, tým urazený, hľadel sa pomstiť, spojil sa so županom temešským, biskupom veľkovaradínskym a s inými a svolal snem do Varšánu (v Sabolčskej župe). Ludvik, aby to prekazil, svolal snem na 8. septembra, ktorý však nebol uskutočnený. Zápoľovský snem však bol vydržiavaný a veľmi búrlivý. Hlavným rečníkom nespokojencov bol tlčhuba Štefan Verbőczi. Štval proti vláde, ktorá zneužíva dobrotu kráľa k svojmu zisku a k záhube krajiny; proti cudzincom, ktorí vedú slovo v záležitostiach krajiny atď. Uzavreté články zákonov predložili kráľovi na potvrdenie, ale kráľ odoprel ich potvrdiť. Tie články neprišly síce v známosť, je však pravdepodobné, že Zápoľovci svolali nový snem do Hatvanu.

I v Horvatsku dialy sa podivné veci. Pod bánom Keglevičom nielen zmužile bránili sa proti Turkom, ale i hrad Jajcu a Sreberník. Kráľ Ludvik po Keglevičovi dal Horvatom za bána nenávideného Jána Taha, tak že Horvati na sneme 30. novembra obrátili sa na Ferdinanda so žiadosťou, aby im dal iného bána. Ferdinand a jeho žena Anna, aby Horvatsko pripravili pre Habsburgov, zakúpili viac hradov v Horvatsku. Tak urobil i Juraj Braniborský na stranu kráľa Ludvika, a Ludvik Krištofa Frangepana, keď sa bol po opanovaní Jajce navrátil do Horvatska, poctil titulom: „Christophorus, Groff de Frangepanibus, Segnie, Veglie, Modrussieque Comes et regnorum Dalmatie, Croatie et Slavonie specialis tutor atque protector.“

Koncom roku prišiel františkán Pavel Tomor, veliteľ uhorského hraničného vojska, do Budína složiť veliteľstvo do rúk kráľa Ludvika, lebo, keď temer behom celého roku trvalo vyjednávanie o prímerí so Solimanom, vojsko táborilo nečinne na hranici a, nedostávajúc výplaty, bolo nespokojné. Kráľ však neprijal jeho resignáciu a dal mu 5000 dukátov na výplaty vojska, pápežskí poslovia zase 300 pechoty s plácou na tri mesiace, napomínajúc ho, aby podržal veliteľstvo dľa vôle pápeža, že by tak dal príklad i Uhrom. V tom prišiel chýr, že sa Soliman hýbe. Kráľ zas len pomýšľal na cudziu pomoc a 5. januára roku 1525 rozposlal listy na pápeža, cisára, kráľov a kniežatá kresťanské, aby poskytli pomoc a podporu proti Turkom.

A Uhorsko? Rozčesnuté bolo na dve strany. Zápoľský svolal snem do Hatvanu, Ludvik na 7. mája do Pešti. Ludvik skrze Žigmunda, poľského kráľa, vyjednával s poslom Solimana, v Egypte vojnou zamestnaného, o mieri; z Horvatska však Frangepan s plačom prišiel prosiť o pomoc proti Turkom, ktorí ohrozujú Baňalúku a Jajcu. Dňa 29. apríla bolo síce pohromade 2000 vojakov pre Horvatsko, ale Salka podržal ich pri Budíne na ochranu nastávajúceho kráľovského snemu.

Dňa 10. mája prišlo 7000 ozbrojených z nižšieho zemianstva, nie do protitureckého tábora, ale do kráľovského snemu v Pešti. I oni nadávali proti vláde a proti luteránskym Nemcom pri kráľovskom dvore, proti zlému hospodárstvu, hlavne proti arcibiskupovi ostrihomskému, palatínovi Imrichovi Szerecsenovi (pokrstenému židovi) a hrabivým Fuggerovcom, raziteľom peňazí; aby odstránení boli poslanci cisárski a benátski, aby urovnané bolo dedictvo Zápoľského, aby hodnosti a úrady boly dávané len Uhrom, aby boly predložené účty z poručenstva nebohého arcibiskupa ostrihomského, aby Tah prestal byť bánom Horvatska, aby sa sišli ozbrojení snemovníci do snemu na sv. Jána Krstiteľa (24. júna) v Hatvane, aby tí, ktorí sa ta nedostavia, vyhlásení boli za vlastizradcov. Dňa 20. mája dostali odpoveď, že kráľ prijíma články, vynímajúc tri posledné. Ale že na to nepristali, kráľ 22. mája odoprel vôbec potvrdenie. Snem sa rozišiel. No ešte toho dňa 11-ti präláti a 16-ti magnáti (medzi nimi i Zápoľský) uzavreli smluvu na udržanie svojej bezpečnosti, kráľovskej autority, krajinskej ústavy a verejného pokoja. Im sa asi podarilo nakloniť kráľa, aby privolil vydržiavať snem hatvanský.

Dňa 24. júna pritiahlo 7000 jazdcov a 10.000 pechoty, nie do válečného tábora, ale do hatvanského (Zápoľovského) snemu. Dňa 3. júla prišiel ta i kráľ Ludvik z Budína, doprevádzaný Salkom, Báthorym, Šarkanom, pápežským legátom Burgiom (ktorý mu bol doručil 4000 dukátov na cestu) a inými veľmožmi; dostavil sa do snemu a prijatý bol počestne a s oduševnením. (?) Keď nastalo ticho, Štefan Verbőczi začal — len tak naoko — vychvaľovať kráľa, potom však hanobil jeho radcov a ich účinkovanie. Potom vstal Salka, kancellár, a osvedčil sa, že je hotový vzdať sa úradu. Po ňom Báthory žiadal, aby sa proti nemu súdobne zakročilo. Keď po ňom začal hovoriť Šarkan, povstal krik, a boli by ho na mieste rozsekali, keby neboli mali ohľad na prítomnosť kráľa. Turzo a iní Verbőczim napadnutí buď umĺkli, alebo sa vzdialili. Dňa 4. júla musel kráľ privoliť, aby bol volený palatín. Vyvolený bol Vorbőczi. Chceli voliť i iných kráľovských hodnostárov, ale kráľ ohradil sa proti tomu zúžením svojho práva. Potom boly čítané články zákona z predošlého májového snemu. Dňa 6. júla navrátil sa kráľ do Budína a s ním i kráľovská dosavádna rada.

Už v prvom zasadnutí kráľovskej rady ukázal sa neblahý výsledok takrečeného „revolucionárskeho“ hatvanského snemu, tak že nechceli dať medzi sebou miesto novému palatínovi (Verbőczimu); Salka však, ktorý opäť vzal do rúk veslo vlády, spriatelil sa s Verbőczim a Zápoľským. No strana Báthoryho nepremeškala pokaziť to priateľstvo. I pápežský legát Burgio nahliadol, že Salka je nie na svojom mieste a nahradený má byť iným.

Medzi tým časom prišla zpráva od Tomora, že Bali-beg mieri na Mitrovicu, Titel a Petrovaradín, Soliman však vábi s Tahom nespokojných Horvatov k smluve, dľa ktorej nemajú sa čo jeho obávať, ak dajú mu svobodnú cestu cez Horvatsko na územie Ferdinandovo. Kráľ Ludvik, aby takú smluvu prekazil, 15. decembra zaslal list Horvatom, v ktorom ich napomína k vytrvalosti; neposlal im však potrebnej podpory a pomoci. Prišli poslovia z Jajce od despotu srbského vyprosiť podporu, ale bez výsledku. Len pápežský legát Burgio dal 3000 dukátov na udelenie žiadaných podpôr. Prišiel Tomor, ale od kráľa neobdržal podpory. Burgio nahliadol, že nepolepšia sa pomery, dokiaľ Salka bude kancellárom: teda nahovoril pápeža, aby ho vymenoval za kardinála a vzal do Ríma. Tým spôsobom pretrhnuté bolo jeho spojenie s Verbőczim a Zápoľským. Arcibiskupom ostrihomským a kancellárom 11. marca roku 1526 stal sa Brodarić, biskup sriemsky, ktorý sa spojil s predošlým palatínom Báthorym. Následkom toho Verbőczi složil palatinát do rúk kráľových a uskočil k Zápoľskému do Zahorska (Sedmohradska), a kráľ Ludvik svolal snem sväto-jurský (23. apríla) do Budína. Bánom Horvatska stal sa Frangepan, ktorý radil Horvatom, aby držali s Ferdinandom.

Medzi tým časom Pavel Bakić, bývalý dôstojník Ferhat-pašov, so svojou rodinou a s 50 jazdcami prišiel k Tomorovi a dal mu zprávu, že Soliman robí veľké prípravy k vojne. To tak postrašilo Tomora, že složil veliteľstvo do rúk kráľovských. Kráľ to neprijal, a Tomor stal sa i krajinským pokladníkom. Ohľadom na Solimana konalo sa v krajinskej rade: či pracovať na mieri s ním, alebo chystať sa k vojne proti nemu? I sám Tomor bol za mier, lebo niet ani peňazí, ani vojska k vojne, ale nechali padnúť túto myšlienku v tej nádeji, že pápež, cisár, kráľovia a kniežatá kresťanské aspoň teraz poskytnú peňažitú i vojenskú pomoc proti Turkom.

Na snem sväto-jurský chystaly sa obe strany, kráľovská a zápoľovská, ozbrojené ako dve nepriateľské vojská. V tom prišla smutná zvesť od Zápoľského, že Turci sa hýbu, a ak nedostane pomoci, neudrží Zahorsko (Sedmohradsko). Dňa 13. apríla s podobnou zvesťou o polnoci prišiel Tomor do Budína a ráno do Ostrihoma, kde bol kráľ na poľovačke. (!) Prosil o výdatnú pomoc. Burgio a Salka dali mu 20.000 dukátov, s ktorými Tomor 20. apríla spiechal k Petrovaradínu; 24. apríla zahájený bol snem. Hašterily sa obe strany. V tom prišla zpráva, že Soliman so 100.000 vojakmi dal sa z Carihradu na pochod. Kráľ 23. mája poslal Četrisa do Čiech o pomoc, 26. mája povolal Bathyányho, bána horvatského, na poradu. Dňa 2. júna v kráľovskej rade osvedčil sa Ludvik, že je hotový ísť osobne proti Turkom, ak nadobudne potrebnej k tomu hotovosti. Präláti a magnáti sľúbili všemožnú pomoc a podporu, ale Burgio, znajúc, aká je ich ochota, snažil sa najať v Čechách a Poľsku válečníkov na účet 50.000 dukátov, ktoré mu poslal pápež na podporu proti Turkom. Dňa 19. júna prišla do Budína zpráva, že Soliman je už pod srbským Belehradom. Následkom toho kráľovská rada uzavrela, aby sa nosil krvavý meč po krajine a vyzvaní boli ľudia do zbrane. Kráľ opäť rozposlal listy na pápeža, cisára, kráľov a kniežatá kresťanské o bezodkladnú a výdatnú pomoc a podporu. No len kráľ portugalský poslal niečo peňazí. A u nás? Zápoľský zostal v Zahorsku (Sedmohradsku) sedieť za pecou, hoci nebolo ohrožované Turkami. Verbőczi sháňal svojich prívržencov, aby si opäť nadobudol palatinát. Leniví zemäni čakali, až kráľ sa dá na pochod. Habané boly zlaté a strieborné nádoby, aby razené z nich peniaze nahradily nedostatok.

Za hlavného vodcu ustanovený bol Tomor, ktorý mal len 1000 jazdcov a 600 pechoty, keď tiahol k Tolne. Kráľ vyzdvihol 10.000 dukátov u Szerencsésa a pohol sa 20. júla, majúc asi 4000 jazdcov a 3000 pechoty, medzi ktorými boli válečníci, ktorých kráľovna bola najala v Čechách; 24. júla išiel na Čepeľ, kde sa rozlúčil s kráľovnou. Darmo meškal tam, čakajúc na vojsko. Jediný Andrej Báthory sa k nemu pridružil. 27. júla prišiel do Zemoňa (Földvár), kde bol prekvapený zprávou, že Petrovaradín padol do rúk Turkov; 5. augusta prišiel do Tolny asi so 4000 vojakmi. Sem prišiel Juraj Zápoľský od Stol. Belehradu s 300 jazdcami a 1200 pešími; na pápežský účet najaté bolo 1300 Moravanov a 1500 Poliakov. Koľko prišlo z Čiech od družstva kolínskeho, nemožno udať, to je však isté, že sa k nim pridali aj iní z vysokej šľachty, menovite Henrich z Rosenberga s 200 jazdcami a 600 pešími. Pomaly prišli s banderiami i biskupi: Pavel z Várdy, jágerský, Franko Perin, varadínsky, Franko Čahol, čanádsky, a iní duchovní a svetskí páni. Dňa 10. augusta prišla novina, že llok padol a Turci tiahnu k Osieku. Ludvik prikázal palatínovi, aby sa bral ta a zamedzil Turkom priechod cez Drávu. No uhorskí pánovia odvetili, že v smysle svojich svobôd nie sú povinní tiahnuť do boja za hranice. Nad tým rozhnevaný kráľ vravel: „Vidím už, že každý chce sa vymlúvať na mňa a kryť svoju hlavu mojou hlavou. Ja som dal svoj život do nebezpečia, abych zachránil toto kráľovstvo i vás. Aby neochota vaša nemala výhovorky, nastavím hrdlo svoje a s Božou pomocou potiahnem ta, kam iní nechcú ísť.“ Ihneď písal bánom Slavonska, Horvatska a Dalmatska, aby dali nosiť krvavý meč a shromaždili bojovníkov k Bathu, kam chce 16. augusta doraziť. Medzitým Osiek padol a Turci prevalili sa za Drávu do Uhorska. Dňa 19. augusta poslal kráľ biskupa Pavla z Várdy vyšetriť spreneverenia v baňskobystrickej komore, ktorú, Fuggerovcom odňatú, bol sveril na Bernharda Čecha, kremnického komoráša. Potom zasadla vojenská porada, v ktorej za hlavného vodcu ustanovený bol Tomor, arcibiskup kaločský, ktorý sa bol vo dvoch bitkách proti Turkom vyznačil. Jemu k boku daný bol Juraj Zápoľský. Zápoľský podrobil sa s tou podmienkou, aby podvodcovstvo dané bolo buď Krištofovi Frangepanovi alebo Jánovi Zápoľskému, akonáhle s čatou svojou prídu do tábora, ktorý bol u Moháča. Potom sa uvažovalo o tom: či sa dať do bitky s Turkom, alebo čakať na príchod Jána Zápoľského a Krištofa Frangepana? Rozhodli sa za bezodkladnú bitku. Dňa 25. augusta prišly po Dunaji delá z Viedne, tak že počet diel vzrástol na 50. Okrem toho prišiel horvatský bán Bathyány s 3000 jazdcami a 3000 pešími a záhrebský biskup so svojou čatou, v ktorej bolo 700 jazdcov. Tým spôsobom vzrástol počet bojovníkov kráľových na 26.000. Ihneď začali robiť násypy okolo tábora, ale nebolo už ani času, ani robotníkov. Turci už 29. augusta, aby predišli blížiaceho sa už Frangepana, popoludní započali bitku. V prvej bitke porazení Turci dali sa na „úkladný“ útek. Naši, prvým zdarom oduševnení, hnali sa za nimi až k tureckým delám, ale, týmito strašne uvítaní a pobočnými krýdlami tureckého vojska obklopení, utrpeli úplnú porážku. I kráľ Ludvik utrpel dve rany a, vidiac ztratenú bitku, dal sa koňmo na útek. Odprevádzali ho: Oldrich Četris, Slovan sliezsky, a Štefan Aczél, Maďar (Kumán) dolnouhorský. Keď bolo prebrodiť potok Cele a jeho kôň mal sa vyšvihnúť na breh, kôň padol i s kráľom nazad do potoka a utopili sa. Tak zahynul nádejeplný, dvadsaťročný, mladý kráľ Ludvik[45] a zatvoril „miešanú dobu dejepisu Uhorska“.

Soliman dal 3. septembra postínať zajatých. Omilostení boli len traja dvorani nebohého: jeden Maďar, Mikuláš Herczeg, a dvaja Poliaci, Pilecký a Matejovský, ktorých bol poslal k ovdovelej kráľovne Márii, aby jej oznámili smutnú novinu o jej manželovi. Dňa 10. septembra priniesli Solimanovi do Zemoňa (Földvár) kľúče Budína. Hoci chcel Budín ušetriť, predsa jeho vojsko na dvoch miestach mesto podpálilo, tak že, vynímajúc kráľovský palác, temer celé ľahlo popolom. Dňa 20. septembra, keď sa mu predstavili niektorí uhorskí páni (Zápoľovci), sľúbil im dať Jána Zápoľského za kráľa. Povážlivé zprávy však, ktoré medzitým obdržal z Azie, pohly ho k tomu, že v oktobri opustil úbohé Uhorsko.

Kráľovná Mária obdržala žalostnú zprávu o manželovi už o polnoci 30. augusta a bez odkladu dala sa na plavbu po Dunaji hore do Prešporka s pápežským legátom Burgiom a s mnohými inými. Pri Ostrihome vrhol sa na nich Andrej Orbanc, veliteľ na hrade Ostrihomskom, tak že ozbíjaní sotva živí vyviazli z nebezpečenstva.[46]

Kráľ Ludvik II. bol Slovan s dušou i telom. Bol ovšem kráľom uhorským, nie však kráľom maďarským (magyar király). Možno, že znal i maďarčinu, reč Verbőcziho a iných svojich protivníkov, ale v jeho budínskej kaple bola bohoslužba česká a kňazi českí, v jeho kráľovskom paláci boli Rusi (podkarpatskí) strážnikmi a sluhmi (Bidermann: Die ungarischen Ruthenen. Innsbruck 1867, I, 92), jeho kancellária bola česká. Z nej vychádzaly početné listiny české (vidz „Slovesnosť“, v Skalici 1864, str. 525, 539, 540, 558, 572, 589; Archív Mat. Slovenskej I, 131 — 137), ani jedna maďarská.

Je pravda, že české listiny poslané boly z jeho kancellárie do cudzozemska, ale nepochybujem, že v uhorskom krajinskom archíve a v iných domácich archívoch, ak neboly zničené (Slovenský Letopis roku 1865, strana 416), nachádzajú sa uväznené jeho české listiny, ktoré boly rozposlané po krajine uhorskej. Že písal česky i vlastnoručne, na dokázanie toho uvediem aspoň nasledujúcu udalosť. Hlava sv. Pavla, prvého pustovníka, ktorú kráľ Ludvik I. bol priniesol z Benátok, dostala sa akosi z Budína do Prahy. Keď ju potom kráľ Ludvik II. roku 1522 obzeral, bola prikrytá závojom. Aby nebola odcudzená, nosila nápis „Caput s. Anastasiae“. Keď odstránený bol latinský nápis, kráľ Ludvik, spozorujúc ten klam, vlastnou rukou napísal česky: „Hlava sv. Pavla, prvého pustevníka.“

Ešte i manželka Ludvikova, Mária, hoci z nemeckého rodu pošlá, písala listy české, menovite dané v Prešporku v sobotu po sv. Františku roku 1526, jeden pánu z Pernsteina, druhý Jaroslavovi Selmbergovi. (Slov. Letopis I, 64 a 65; Slovesnosť roku 1864. str. 525 a 539.)

Ak uvažujeme nestranne moháčsku katastrofu (29. augusta roku 1526), na bojišti nachádzame bojovníkov z dolného Uhorska na ľavej strane Dunaja a bojovníkov pod Jurajom Zápoľským prišlých od Stol. Belehradu, teda z nadsalanského Slovenska na pravej strane Dunaja; nenachádzame však ani banderia biskupov rábskeho a nitrianskeho, ani bojovníkov z nemeckého územia okolo rieky Ráby na pravej strane Dunaja a bojovníkov z nášho Slovenska na ľavej strane Dunaja. Nemôžem v sebe utajiť opovážlivé podozrenie, že Nemci na pravej strane Dunaja držali s rakúskym Ferdinandom, Slováci však na ľavej strane Dunaja s pánom svojím, s Jánom Zápoľským.

Vojenská porada ovšem chybila, že nečakala na príchod Frangepana s vojskom horvatským a na príchod Jána Zápoľského s vojskom slovenským, a dala sa do bitky s Turkami: ale kto vie, či tak neurobila preto, že nemala dôvery i vo Frangepana, ktorý sa klonil k Ferdinandovi, i v Jána Zápoľského, ktorý nebol prajný kráľovi Ludvikovi?

Na vykonanie veľkého činu treba veľkej moci a dobrej vôle. Okolnosti poukazujú na to, že Ján Zápoľský mal ovšem veľkú moc, nemal však dobrej vôle.

a) Matka kráľa Ludvika II., Hedviga, kňažna tešínska a grófka spišská, 7. septembra roku 1508 poslala list zo Spiša mestu Kežmarku (Slov. Letopis I, 64). Dľa tohoto listu jej manžel, Štefan Zápoľský, panoval nad Slovenskom, kde je Kežmark a Spiš, a nad čiastkou Sliezska, kde je Tešín. Kráľ Vladislav roku 1515 písal Hedvige Zápoľskej, aby nenútila Čachtičanov v Prešporskej župe k plateniu mýta a tridsiatku od vecí zpoza Moravy prinesených. Ján Zápoľský roku 1525, ako nejaký samostatný panovník, uzavrel smluvu v Trenčíne s bohatým moravským súsedom Pernsteinom a s inými pánmi českými na vzájomnú obranu proti komukoľvek. (Archív Matice Slovenskej I, 137.) Moc jeho bola tým väčšia, že bol i vojvodom Zahorska (Sedmohradska), a keď roku 1526 dal sa na pochod k Moháču, mal pod zástavou početnejšie vojsko (do 40.000), než kráľ Ludvik (26.000). Imrich Zápoľský roku 1487 bol pánom Kežmarku, dedičným grófom Spiša a Trenčína, potom palatínom, generálnym kapitánom Horného Uhorska. Dedičom jeho bol Štefan Zápoľský. (Letopis Matice Slovenskej roku 1874, II, 83.) Proti darovaniu Strečna Pongrácovi svätomikulášskemu ohradil sa r. 1520 Ján a Juraj Zápoľský. (Tamže.) Ján Zápoľský roku 1506 obdržal hrad Likavu od Ludvika II. (Tamže str. 28.) Ján Zápoľský roku 1527 sľúbil Bojnice Alexovi Turzovi, pokladníkovi vdovy — kráľovny Márie, ak prestúpi na jeho stranu. Keď kráľ Ludvik r. 1522 daroval Červený Kameň svojej žene Márii, Ján Zápoľský proti tomu protestoval. (Letopis Matice Slovenskej 1868, I, 9.)

b) Ak uvážime všetko to, čo vo svojej bezprávnej ambícii (sháňaní sa po korune) páchal jazykom a skutkom proti kráľovi Ludvikovi, prinútení sme odoprieť mu dobrú vôľu. Nekonal ako verný poddaný, ale ako verejný nepriateľ, súper a odbojník, len aby kráľa akýmkoľvek spôsobom svrhol s trónu, na ktorý by sa posadil. Dosť bude poukázať na to, že roku 1525 uzavrel v Trenčíne smluvu s Pernsteinom a s inými českými pánmi, s kráľom Ludvikom nespokojnými, na vzájomnú obranu proti komukoľvek, bezpochyby i proti nenávidenému kráľovi Ludvikovi. V auguste roku 1526, keď už zúrila moháčska seč, povaľoval sa v Segedíne. Nespiechal na pomoc kráľovi, a keď Turci pustošili vlasť a podpaľovali Budín, nevrhol sa na nich. Keď Soliman dostal zprávu o nepokojoch v Azii a poberal sa domov, vlečúc so sebou veľkú korisť a 30.000 na Potisí a nad Blatoňom zajatých, nebral sa za ním, aby mu vyrval z rúk korisť i zajatých, ale utiahol sa do Spiša, kde rozmýšľal o prostriedkoch zmocniť sa trónu.

A čo sa stalo s mŕtvolou Ludvika? Oldrich Četris, na žiadosť vdovy — kráľovny, v oktobri išiel s niektorými na osudné miesto, kde kráľ bol zahynul, hľadať jeho mŕtvolu. V bahnistom potoku Cele najdená bola jeho zbraň, telo jeho však už od kohosi na blízku zahrabané. Vyzdvihli ho, očistili a za pravé uznané odviezli do Stol. Belehradu, kde ho 11. novembra uložili v hrobkách kráľovských.

Po odchode Jána Zápoľského jeho strana 20. septembra vyjednávala so sultánom Solimanom a tento sľúbil im dať Zápoľského za kráľa, ako vazalla. Zápoľský, keď sa o tom dozvedel, dal sa na cestu 14. oktobra do Tokaja, 28. do Szerencsu, 29. do Jágra, 30. do Hatvanu, 31. do Budína, odtiaľ do Stol. Belehradu, kde bol 10. novembra od svojich prívržencov za kráľa vyhlásený a 11. novembra korunovaný.[47] Práve v deň jeho korunovania bolo tam i pohrobenie nebohého kráľa Ludvika. Že by sa bol Zápoľský dostavil k slávnostnému pohrobeniu Ludvika, nie je pravdepodobné. Tam shromaždil on prívržencov svojich, protivníkov kráľa Ludvika.

*

Prv, ako by sme vykročili z tejto „doby miešanej“, treba sa nám dotknúť politických pohybov maďarských. Už za času kráľa Mateja Korvína Ján Turčiansky (Turotzi) napísal blud, že tí, ktorí sebe vo svojej domácej reči dávajú meno magyarok, v latinskom jazyku menujú sa Hungari, hoci mal správne napísať aspoň Ungari, ako sa Slovania na Adrii u hôr Jutských (Venetských) už roku 590 nazývali. Z toho falošného stotožňovania názvov Ugor a Maďar pošlo i stotožňovanie názvu Uhorsko (Ugorsko) a Magyarország, uhorský a maďarský atď.

Tým bludom nakvasený bol i maďarský tlčhuba Verbőczi, keď napísal, že v Hungarii (vlastne Ungarii) sú nasledujúce národy: Nam alii sunt Hungari, alii Saxones et Germani, alii vero Bohemi et Slavi, christianae fidei professores. Praeterea quidam sunt Valachi et Rutheni, quidam Rasciani, sive Serviani et Bulgari, Graecorum sequentes errores et Comani. Sunt insuper Philisthaei, Jazyges et Comani in terris regalibus habitantes et christianam religionem protitentes.

Aby sme slovám Verbőcziho ako-tak porozumeli, treba nám ich porovnať s palatinátmi, na aké podelené bolo Uhorsko za doby kráľa Karla Roberta († 1342) a i po jeho dobe, a síce: v prvom a druhom palatináte, čili na západnom a severnom Slovensku, boli Česi a Slováci (Bohemi et Slavi); v treťom palatináte za Tisou boli Maďari (besenyők), ktorých Verbőczi nesprávne nazýva Hungarmi, v Sabolči; v dolnom Potisí, v Byhorsku (Вугорску), boli maďarskí Kumáni, Philistaei (Pfeischützer) a Jazyges (ijászok); vo štvrtom palatináte, medzi Dunajom a Tisou, boli Srbi (Serviani, Rasciani), pravoslávni Sloveni (Rutheni); v piatom palatináte, medzi koncom Tisy, dolným Dunajom a Zahorskom (Sedmohradskom), boli Valasi a Bulhari. Na pravej strane Dunaja, v palatináte Henrichoviča, v Mošoňskej, Šopronskej a Železnej stolici, boli Nemci (Saxones et Germani?), a Verbőczim zabudnutý palatinát Jána Henrichoviča, kde u Saly po Drávu bývali Sloveni. Nuž keď Maďari (besenyők, kúnok, palóczok) medzi toľkými uhorskými národmi boli patrnou menšinou, ako možno deje všetkých Uhrov pripisovať len jednému, maďarskému národu? Kráľov uhorských, počnúc od sv. Štefana I. až do Ludvika II., bolo 35, ale ledva o piatich dá sa určiť, že znali maďarčinu: ako teda možno všetkým dávať prädikát „magyar király“?

Ak bola až do roku 1526 potrebná v tom ohľade obozretnosť, tým viac jej bude treba objektívnemu historikovi, aby nepripisoval všetky deje nasledujúcej doby jedine Maďarom. I v historii zásadou spravedlivosti musí byť: Cuique suum!



[1] Pod palatínom nerozumie sa krajinský palatín, ale miestny, akými boli v Nemecku Palast-Grafen. Adjumentum memoriae, Viennae 1771, pag. 148.

[2] Pravdepodobné je, že bola polámaná a jej zlomkami latinskými grécka otvorená koruna bola doplnená, v zatvorenú korunu premenená. Slovenský Letopis, Skalica 1876, I., 2. atď.

[3] Srov. Der nationale Kampf, Jos. Ladislav Píč, Leipzig 1882, str. 100 — 129.

[4] Karol Robert r. 1318 vzal si Boženu (Beatricu), dcéru cisára, sestru Jána, kráľa českého, ktorá však už nasledujúceho roku umrela.

[5] Pravdepodobne bol to Vladislav Lavovii, knieža Vladimírska, vnuk Daniela Romanoviča, ktorý mal dcéru Béla IV., kráľa uhorského.

[6] Privilegium r. 1315 dané Turč. Sv. Martinu má: „Nos magister Donch“; diplom mesta Rosenberg 1310 má „comes magister Donch“ (Letopis Matice Slovenskej r. 1872 sväzok II., str. 55, r. 1771 sv. I, str. 70). Fejér: Cod. dipl. VIII., II.; 75 r. 1314 a r. 1323 má: Magnificus comes de Zolum et Potok; kronika budínska má comes de Zolio et de Lipto“. Jestli magister Donč bol od kráľa Roberta určený, aby odprevádzal jeho a syna jeho Andreja r. 1332 do Sicílie (ako o tom pozdejšie), nemôžem uveriť, že by ho bol r. 1332 poslal proti Bazaradovi.

[7] Všelijako ho píšu: Záha, Zaach, Zač. Maďarskí dejepisci pomaďarčili jeho krstné meno na Boldog, Bodoy, jeho rodové meno Záha (de genere Zach) na Zač. Pálenie žáhy, žha; žhať, páliť hrdlo. V starej cirkevnej pesničke: „Ať nás nežhne večný plameň.“ Sodbrennen, torok gyuladás.

[8] Zach Feliciani 15. possessiones in comitatu Neogradiensi filius C. Alexandri statuuntur. Fejér IV., 109 an. 1335.

[9] Že nielen Slováci, ale i Česi mali miesto v kráľovskom dvore, svedkom toho je kráľ Robert: r. 1330 daroval osadu Boklár „magistro Cheryk Bohemo, militi suo“. Tudom. gyüjtemény r. 1833, VIII, 99.

[10] Rákoš, snem čili miesto, kde sa rokuje o záležitostiach krajiny.

[11] Der nationale Kampf. Leipzig 1882, str. 101.

[12] Slovesnosť. V Skalici, 1864. Kniha druhá, strany 146 — 162.

[13] Magnus Varadinum, Nagy Várad, Вугорски Belehrad.

[14] Ludvik roku 1342 bol zasnúbený s Margetou, ale až po štyroch rokoch mal byť s ňou sobášený, ako plnoletý.

[15] Liptói és turóczi Registrum. Budapest 1902, str. 26

[16] Dubnická kronika rozpráva: že Kostut, knieža Litvanov, zabil vola a krvou z neho tekúcou pomáčali si ruky a tvár, volajúc: „Rogachina Rosnenachy Gospodnany“, čo má znamenať: „Deus ad nos et animas!“ Nepochybujem, že kronikár chybne to napísal a preložil do latiny. Litvančina bola rečou blízkou slovanskej, ako to dokazuje nápis na zvone (kolokole): „Se az rab Božyj Jakov Ondrejowicz s materoju Ulianoju Alexandrovnou W. K. L. daly jesme sej kolokol ulit w cerkow sw. Paraskewe w Wilni wo wiki roku 6887 se jest 1379.“ Srovnaj môj spis: O křtu Jagello Vladislava. V Praze 1880, str. 11. Ak sa nemýlim, tamtie výkriky podobajú sa týmto: Krw rogačina grosne na ny! Gospa na ny!“ Kto je schopnejší, nech to šťastnejšie objasní.

[17] Štatúty kapituly veľko-váradskej kladú jeho smrt na 9. augusta 1354. Zdá sa však, že umrel vo Veľ. Várade, keď ta, asi poranený, prišiel „de exercitu contra Rascianos“.

[18] Vysvetľujú síce to meno s adjektivumom czudar (naničhodný); mne je však ono staroslovanské Cúdar, zo slovenského cúdiť, čistiť, t. j. očistiť (cribrare) pravdu od nepravdy.

[19] Kráľ Ludvik po smrti brata svojho Andreja i Štefana a tohto syna Jána, bána Slavonie, Horvatska a Dalmácie, bol bezdetný: teda povolal Karla, vojvodu dračského, anžuánskeho, ktorý bol bratrancom jeho otca (Karola Roberta), do Uhorska a učinil ho i bánom Slavonie, Horvatska a Dalmácie, ba azda i nádejným následníkom. Keď sa potom oženil a mal i tri dcéry (Katarínu, Máriu a Jadvigu), r. 1379 poradil mu, aby opanoval trón neapolský. To sa i stalo s privolením pápeža Urbana VI.

[20] Od tej doby Jadviga nepatri do „Dejepisu Uhorska“. Bola, ako manželka Jagello-Vladislava, kráľa poľského, horlivou katolíčkou slovansko-glagolského obradu Vidz môj spis: „O křtu Jagello-Vladislava.“ V Praze 1880. Slovesnosť. V Skalici 1864, str. 164.

[21] Smluva vystavená bola v kyrillčine, Dudik: Archive im Königreiche Galizien m. s. w. Str. 132.

[22] Až roku 1777 prišly opäť pod korunu uhorskú.

[23] Až 7. februára 1881 odňaté je prepošstvo českým križiakom.

[24] Bonfin rozpráva, že Nemci zavraždili budínskeho rychtára, Maďara Eutheusa (Ötvösa), a následkom toho Maďari vraždili nemeckých obyvateľov Budína; že sv. Ján Kapistran krotil tých vražedlníkov. Je v tom hrozný anachronizm, poneváč až od pápeža Callista (1455 — 1458) poslaný bol Ján Kapistran do Rakúsko-Uhorska.

[25] Uhorskí dejepisci menujú ho Uladislavom I., ale nesprávne, lebo Uladislaus a Vladislaus sú mená totožné, práve tak, ako Ungaria a Vugaria.

[26] Srovnaj o tom výbornú úvahu Joz. Lad. Píča, v knihe: Der nationale Kampf, Leipzig 1882, str. 131 atď.

[27] Teda na území Valachov.

[28] Ak bol hrdina Ján Huňadský skutočne pobočným synom kráľa Žigmunda, i jeho syn, Matej Korvín, mohol asi považovať seba po meči za dediča uhorského trónu. Veď potom i Ján Korvín, pobočný syn kráľa Mateja Korvína († 1490), robil si nároky na uhorský trón.

[29] Srov. Slovesnosť. V Skalici 1865, IV., 408. Tamže archív, str. 14. atď.

[30] V Turčianskom Sv. Martine na ľavom boku brány katolíckeho kostola, na rohu, je veľká kovová doska a na nej obšírny latinský nápis, obsahujúci rozpomienku na Korbela.

[31] Zdĺhavé a podrobné jeho válčenie podal som obširne v „Dejinách kráľovstva uhorského“ II., str. 217 atď. Srov. „Magyar királyok hadjáratai“, Ráth Karoly. Győr, 1861, str. 224 atď.

[32] Z tej doby zachovala sa slovenská kázeň, v ktorej kazateľ napomína Slovákov, aby sa modlili za pápeža Sixtu, za kráľa Matiaša, za uvedenie mieru a pokoja. Vidz môj „Slovenský Letopis“ z roku 1879, III., 212.

[33] Archív Matice Slovenskej, Turčiansky Sv. Martin 1872, I., 72 — 85.

[34] Životopis tohoto Moravana podal som v Slovenskom Letopise roku 1879, III., 127.

[35] Slov. Letopis III., 196. Parlamentär roku 1870, č. 20, str. 6.

[36] Bonfin nepíše, že rečnili maďarsky (scythica lingua), ale krajinským jazykom (patria lingua), a je pravdepodobné, že Bakáč rečnil slovenským, Báthory však maďarským jazykom.

[37] Pravota bola zakončená až 3. apríla roku 1495 výrokom apoštolskej stolice, Vladislavovi priaznivým.

[38] Ján Korvín v listine 13. júla roku 1490 nazýva sa „Sclavonie, Oppavie et Lypthovie dux“. Aká to „Sclavonia“? Je to Slovensko na pravej strane Dunaja na rieke Sala. V listine roku 1493 vraví, že keď chcel Slovensko osvobodiť od Nemcov (od Maximiliana), Andrejovi Bothovi za odstúpenie horného Záhrebu zapísal hrad Likavu (v Trenčianskej stolici). V listine, vydanej v pondelok pred sv. Jurom (18. apríla) roku 1496, menuje sa len „Liptoviensis et Oppavinensis dux“: teda intrigami Zápoľského pozbavený bol Slovenska nad Salou a chcel sa i za to pomstiť na Zápoľskom.

[39] Darmo maďarskí dejepisci spotvorujú jeho meno na Szapolyai. Zostal po ňom český list, daný v Pápe 8. septembra 1498, v ktorom napomína Prešporčanov k svornosti so Skalicou a inými pohraničnými mestami. Podpísal sa „Steffan z Zappoly“ (Štefan zo Zápoly). Bonfin to meno písal „Zapoleus“, teda česko-slovenské „Zápoľský“. I po jeho vdove Hedvige, ktorá umrela v Trenčíne 16. apríla 1521, zostal český list na Kežmarčanov. Vidz môj „Slovenský Letopis“ I., 64. Jej list z r. 1504, Slovesnosť 1865, str. 285.

[40] Jeho meno ovšem bolo maďarské, ale jeho zemplínske rodište poukazuje na to, že bol Slovák. Potvrdzuje ma v tom i to, že moravský veľmož dopisoval si s ním česky; menovite porúčal mu, ako grófovi prešporskému, syna svojho Jána, dvoranína kráľa Ludvika, a potom ďakuje mu za preukazovanú lásku tomu jeho synovi. Archív český II., 137. Slovesnosť r. 1865, str. 285.

[41] Štefan Verbőczi, veľký tlčhuba (verbosus) a prívrženec Zápoľských, nevšímal si účinkovania kráľa Vladislava.

[42] Štefan Zápoľský († 1499, roku 1493 odniesol z Vyšehradu korunu i 400.000-ový dlžobný úpis. Vidz moje „Dejiny kráľovstva uhorského“ II., 219.

[43] Najväčšia ukrutnosť páchaná bola v tábore Zápoľského: Doža nahý položený bol na žeravý trón, žeravú korunu vtisli mu na hlavu. Keď pod tými útrapami skonal, rozštvrtili jeho mŕtvolu a kusy z nej zavesili na brány v Pešti, Budíne, Stol. Belehrade a Veľkom Varadíne.

[44] Je to obšírne, bombastické, vedátorskou maskou kryté dielo, postavené na falošný „dejepis Uhorska“, že Attila a potom Arpád uviedol Maďarov do Uhorska a založil Hungariu čili Magyarország atď. Hneď na začiatku nebolo uznané za správne a spoľahlivé, tak že ho na svoju päsť vydal vo Viedni roku 1517 a rozposlal po krajine. Dobrú službu preukázal by pravde a právu, kto by ho vzal pod kritiku, keď ja pre vysoký vek a pre nedostatok potrebných žriedel to urobiť už nevládzem.

[45] Vidz česko-slovenské verše z roku 1678 o moháčskej bitke roku 1526. Slovenský Letopis III, 200 — 204.

[46] Z lásky k nebohému Mária nechcela sa viac vydať. Odišla k bratovi svojmu, cisárovi Karlovi V. a ako vladárka Nizozemska (1553 — 1555) preukazovala mu mnohé dobré služby. Umrela 18. oktobra 1558 v Španielsku.

[47] Ako sa dostala koruna do rúk Jána Zápoľského, nie je dosiaľ dostatočne objasnené. Štefan Zápoľský zmocnil sa koruny roku 1493 a sveril ju trom vyšehradským kastellánom, ktorí ju potom opatrovali, pred Turkami na bezpečné miesto odniesli a v Ostrihome (29. oktobra roku 1526) jeho synovi Jánovi doručili. (Vidz môj „Slovenský Letopis“ I, 23.)




Franko Víťazoslav Sasinek

— kňaz, tajomník Matice slovenskej, profesor, archivár, člen Slovenského učeného tovarišstva, jeden z najvýznamnejších slovenských historikov druhej polovice 19. storočia Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.