ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ale najväčší úspech slovenského jednomyseľného pokračovania bol ešte v jednej veľmi dôležitej veci, ktorú tu len v krátkosti objasním. Nikto neupre, že najväčšou zásluhou o rozbitie starého Rakúsko-Uhorska a o to, aby na rumoch Rakúsko-Uhorska povstalo Československo, bol Woodrow Wilson, vtedajší prezident Spojených Štátov, úplným právom považovaný za najväčšieho štátnika všetkých dôb.

Ale ani prezident Wilson, ani jeho vláda, neboli zpočiatku za rozbitie Rakúsko-Uhorska. V Amerike sú mnohé miliony nemeckých starousadlíkov a medzi nimi bolo a dosiaľ je mnoho vlivných ľudí, majúcich slovo na najvyšších miestach. Maďarskí magnáti, ženivší sa s Amerikánkami, mali tiež veľké slovo prostredníctvom svojich manželiek. Len tak bolo možno, že prezident Wilson v jednej zo svojich prvých proklamácií zrovna šetril Rakúsko-Uhorsko a Maďarom dal ešte aj kompliment. Jeho domáci lekár, ktorý mal na neho veľký vliv, bol zrovna maďarofil. Aká nesmierna a zároveň i obozretná práca vyžadovala sa k tomu, aby Wilsonove náhľady boly zmenené. Isté je, že naše legie, zvlášť legie sibirské maly v tom zásluhu a že zásluhy má v tom aj terajší náš prezident Masaryk, ktorý Wilsona počas svojej americkej návštevy bol viackrát presviedčať. Ale najväčšiu zásluhu má v tom spoločné vystupovanie amerických Slovákov a Čechov.

Vtedajší rakúsko-uhorský veľvyslanec vo Washingtone Dumba vynakladal horibilné sumy na to, aby roduverný tábor Slovákov rozbil. Pomocou svojich nástrojov založil časopis pod menom „Hvizda“ i spolok „Hvizdu“, ktorého cieľ bol všade prizvukovať, že Slováci chcú zostať s Maďarmi. Ale čo sa stalo? Slováci všade vystupovali s Čechmi, vystupovali ako Čechoslováci a podarilo sa im dokázať, že „Hvizda“, tak časopis ako i spolok sú nepriateľské a zradné nielen voči Slovákom, ale i voči samým Spojeným Štátom. A keď vypukla válka medzi Nemeckom a Spojenými Štátmi, „Hvizdári“ považovaní boli za skutočných nepriateľov Ameriky ako príslušníci nepriateľskej krajiny, kdežto Česi a Slováci považovaní boli za priateľov a boli im poskytované rozličné neoceniteľné výhody.

Zo svojich schôdzí americkí Česi a Slováci pri každej príležitosti posielali prezidentovi Wilsonovi telegram, ubezpečujúc ho o ich vernosti. Keď americký Červený Kríž vyzval obyvateľstvo, aby pristupovalo k americkému Červenému Krížu, americkí Česi a Slováci boli prví, ktorí začali pristupovať a číslicove dokázali, že v pomere k iným národnostiam americkým pristupovalo ich najviac. Keď treba bolo kupovať válečné štemple alebo úpisy válečných pôžičiek, zase Čechoslováci sa poponáhľali a dokázali, že válečných štemplíkov alebo úpisov pomerne oni kúpili najviac. Vôbec, kde sa jednalo o obete, tam americkí Slováci a Česi hlboko museli načrieť do svojich kešieň a dať toľko, aby to vynikalo. Toto nemohlo nemať účinok na americkú verejnú mienku, i na samého Wilsona.

Okrem tejto indirektnej agitácie vyvinovali americkí Česi a Slováci agitáciu aj direktnú tým, že aj osobne presvedčovali prezidenta Wilsona, exprezidenta Roosewelta, guvernérov jednotlivých štátov a iných čelných mužov o svojej pravde a že doručili prezidentovi Wilsonovi aj memorandum, v ktorom ho žiadali, aby ujal sa oslobodenia Československého národa.

Toto spoločné úsilie malo za následok, že keď neskoršie Rakúsko-Uhorsko obrátilo sa znova k prezidentovi Wilsonovi o podmienky mieru, prezident Wilson jednoducho odpovedal: „Tam máte Čechoslovákov, ktorí bojujú proti Vám a ktorí sú našimi spojencami. Obráťte sa o podmienky mieru k ním.“ Bez účasti amerických Slovákov na oslobodzujúcej akcii prezident Wilson nebol by nikdy takto zmenil svoju mienku.