ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Teraz už snaď moji drahí čitatelia očakávať budú odo mňa, abych, vylíčiv vôbec užitočnosť zahradníctva, poukázal tiež podrobno na spôsob: jako sa zahrady obrábäť majú; jako zo štepárstva znamenitý užitok vytežiť sa môže? Ufám sa, že laskaví čitatelia v krátkom čase i toho podrobného návodu dočkajú sa, už či odo mňa, či od iných k tomu schopných národovcov; lež nutno sa mi vidí, prvej prehovoriť o výminkách tých duševných, ktoré jako všetkým našim prácam, tak i zahradníctvu a štepárstvu za podstať slúžiť majú, a bez ktorých dobrému prospechu v prácach našich nikdy úfať sa nemôžeme. Výminky tieto sú tolikeré cnosti, na ktorých, jako na pevných základoch, každá užitočná práca spočíva a bez ktorých opravdivá usilovnosť buďto na prosto nemožná je, alebo aspon bez žiadostivého prospechu ostáva. Hlavné také cnosti sú:

A) Pracovitosť, ktorá s prirodenosťou človeka tak úzko je spojená, jako dýchanie alebo jedlo a nápoj. Nepracovitý človek nie len že je hnilý úd ľudskej společnosti, lež je i nepochybne chorý, už buďto na tele, buďto na duchu, alebo z obidvoch ohľadov. Už prvému človekovi Bôh vyriekol súd, že v pote tvári svojej chlieb svoj vyhladávať má; na inom mieste vyslovuje sv. Písmo starého zákona, že „človek tak sa rodí k práci, jako pták k lietaniu“; preto Sv. Pavel Apoštol z rovna osvedčuje sa: „kdo nepracuje, nech ani nejie.“ — A priam z tadiaľ, že pracovitosť s prirodenosťou človeka takmer srastená je, nasleduje: že nepracovitý človek opravdive ani zdravý, ani veselý, ani cnostný, a tak ani šťastný na tomto svete byť nemôže. Podobný je človeku chorému; upadá nevyhnutne do lenivosti, ktorá dľa porekadla, podúška je diablova.

Jestli ale pracovitosť u každého stavu potrebná je, obzvláštnym spôsobom ju požaduje stav roľnícky a zahradnícky, preto, že práca týchto je: 1) potrebná, jakožto hotujúca živnosť ľudskej společnosti; 2) poctivá, čo už z jej potrebnosti zrejmo je, lež i z tadiaľ, že najvýbornejší, najslovutnejší mužovia od najstarších časov až do dnešního dňa neostýchali sa, roľníctvom a zahradníctvom zaoberať sa; 3) príjemná. Roľník a zahradník pracuje v čistom povetrí, na slnku Božom, medzi prespevovaním ptáctva nebeského, pri ustavičnom pohybovaní tela. Jaké ale sú toto výhody, jako ony pri potrebnej opatrnosti zdravie napomáhajú a upevňujú: najdôkladnejšie odpovedať by mohli oni remeselníci, ktorí ces celý život k dielňam svojim, mnohokrát v nepríjemnom a nezdravom puchu priputaní, alebo tí mnohonásobní úradskí, ktorí ku svojim písacím stolom z najvätšej čiastky života svojeho prikovaní sú. — Kdokoľvek tedy poctivú prácu za dáku osudnú kliatbu, za hroznú ťarchu považujúc, ľubuje si v podlej lenivosti, nie len že sa výslovným prikázaním Božím protiví, ale spolu dostatočne dokazuje, že sa od opravdivej a rýdzej prírody pochabite odrodil.

B) Druhú cnosť, jakožto základ užitočnej práce, menujem sporivosť. Toto je tá rozsúdnosť, ktorá rozumie potrebnú váhu držať medzi dôchodkami a výdavkami. Už starovekí Rimania hovorievali, že sporivosť je najvätší dôchodok. Majetnosť hospodárova nevysí na toľko od velikosti príjmov, na koľko od sporivosti, to je: od tej potrebnej opatrnosti, ktorá obzerajúc sa voždy na zadnie kolesá, pred očima držiac možné nehody budúcnosti, tak usporaduje hospodárstvo, aby sa nikdy mešec do dna nevypráznil, lež aby radej ostal svieži groš jako pokladok a zárodok zo dňa na deň rastúcej majetnosti. — Prirodený Slovákom veselý rozmar, ináče neprecenitelne užitočná to vlastnosť, na veľkú býva újmu sporivosti, na koľko sa v potrebných medzách nedrží. Príležitosťou manželských veselí, krstienok, hodov, toľko sa stroví za deň, čo by stačilo za mesiac. Z márnosti, z nerozvážlivosti predáva sa potrebný statok, zakladajú alebo predávajú sa lúčky, roličky, dokiaľ hospodárstvo — pre nerozumnú dobrotu — nevyjde na psotu. Tak sa obyčajne stáva, kde sú pomiešaní Slováci s opatrnými Nemci, že Slováci pomalí predávajú, Nemci ale kupujú pozemky, dokiaľ oni tam konečne na vnivoč nevyjdú. Od takých smutných následkov, jak jednotlivcov tak i celé společnosti, len opatrná sporivosť zachrániť môže.

C) Tretia sem patriaca cnosť je striezlivosť, a síce jak duševná, tak i telesná. Pod duševnou striezlivosťou rozumievam tú rozvahu, ktorá sdržuje človeka púštať sa do takých vecí a záležitostí, ktoré sú s pravdepodobnou škodlivosťou spojené. V tomto smysle tedy striezlivosť toľko znamená, jako opatrnosť, a užiť sa má obzvlášte pri uvádzaní nových spôsobov hospodárenia a pri kupčení s plodmi svojej alebo cudzej usilovnosti. Nie každý spôsob hodí sa pre každé miesto; striezlivý tedy hospodár so skúškami takými, ktoréby mu vo veľkom rozmere škodiť mohly, voždy len s malým počínať bude. Jestli ale má čo odpredať, nezamešká po predku vyskúmať: jakú cenu taký tovar na iných miestach máva?

Vo vlastnom ale smysle slovo striezlivosť znamená miernosť v užívaní opojných nápojov. Komuže tu hned na myseľ nepadne tá nevyslovná bieda veľkej časti pospolitého ľudu našeho, vyplývajúca z užívania ohavného nápoja pálenčeného? je toto mor, hubiaci národ náš viacej, nežli všetky iné neresti dohromady. Človek, užívajúci pálené nápoje, ťažko, veľmi ťažko prestať môže na miere, ktorá by mu neuškodila; bo z prirodzenej príčiny každá kvapka budí žiadosť a dychtivosť po vätšej miere. Otrok ale opilstva pálenčeného nehodí sa k ničomu, iba ku konečnej záhube. Opilec, či je striezvy či omámený, nie je súci k nijakej poriadnej práci! vo stave striezvosti je slabý, ochablý, smutný, žiadostivý toho istého jedu, ktorý mu zdravie zožiera: lebo cíti, že zas len jedom tým ochablé sily svoje na čas potúžiť môže. Vo stave ale opilstva je nečlovek, ohava a potupa človečenstva. S pálenými tedy nápojmi nijaké vyjednávanie miesta nemá: buďto sa ony musia vyhostiť z lôna našeho národa celkom, alebo vzdať sa nám je nádeje vyslobodenia národa našeho z chudoby, núdze a konečného zahynutia.

Lež povie snaď nekdo: „čože, nezaslúži chudobný človek pri ťažkej práci ten kališťok páleného“? Uznávam, priateľu! že by ťa ten kališťok pri ťažkej práci, obzvlášte v zime neotrávil; ale hore výše pripomenul som, že z prirodených príčin málokedy to pri tom „kališťoku“ zostáva; po kališťoku nasledujú celé sklenky. A toto je už otrava, hubiaca telo, dušu, mravnosť, majetok, jednotlivcov, rodiny, ba celé národy. Preto inšieho nepozostáva, iba celkom sa rozkmotriť s tou smradlavou čertovicou a hľadať občerstvenie v miernom užitku dobrého piva a vína. — Vo veľkom počte ľudí budú sa jednotlivci, bohužial! voždy jako iných neprávostí, tak i opilstva dopúšťať; lež zore blaženejšej budúcnosti pre celý národ len vtedy sa ukážu, keď užívanie pálených nápojov, jakožto vládnucí obyčaj v národe, prestane. Tak to bolo u iných národov: nebude ani u nás ináč!

D) Ostáva nám ešte jedna cnosť, ktorú na mieste tomto nutno pripomenúť, a tá menuje sa poriadnosť; ona učí a spravuje človeka, svoju činnosť tak usporiadať, aby sa všetko stalo dľa rozumného spôsobu a cieľu. Poriadny tedy človek nenechá zdivočiť a burinou zariasť pozemok svoj, z ktorého by užitok vytežiť mohol; poriadny človek nebude trpeť, aby sa mu ovocné stromy len tak „na zdarbôh“ kôstkami alebo výstrelkami z koreňov rozploďovaly, z čoho by potom nasledovalo, že stromy niekde pre prílišnú hustotu rodiť nemôžu, inde zase daromné zostávajú plešiny; poriadny človek nedopustí, aby mu húsenice stromy nemilobohu zožieraly; on nikdy nezrelého ovocia neokúsi, ani, jestli je čeľadný otec, nedovolí, aby sa toho niekdo z jeho čeliadky dopustil; poriadny človek s plodinami svojej zahrady tak zachádzať bude, aby vedľa domáceho mierneho užitku jedna čiastka i na peniaze, k vyhoveniu mnohonásobným potrebám obrátiť sa mohla; poriadny človek bedlivo bude ostriehať samého sebä od škody, on ale sám nikdy nikomu škodu neučiní, ani, na koľko on z toho je, nedopustí, aby sa škoda jiným činila, a pravidla tohoto tak svedomite držať sa bude, že neurobí nijakého rozdielu medzi volom, koňom, alebo jednou jedinou slivkou, ba bárs jediným zrnkom; poriadny čeľadný otec bude v dome svojom, v rodine svojej verným námestníkom vrchností cirkevnej i občianskej, a prísne bude doliehať na to, aby sa v lône jeho rodiny prikázania Božské, cirkevné a krajinské svedomite plnily.

Verte mi, drahí národovci! že dobrobyt náš a národné naše blahostanie ani od našich pozemkov, ani od našej pracovitosti, ani od horlivosti duchovných Otcov, ani od starostlivosti krajinských úradov na toľko nevisí, na koľko od našej vlastnej poriadnosti. Darmo sú neporiadnemu človekovi bárs i tučné pozemky; nevie jich užiť: tým menej ale rozumie na užitok obrátiť plané a neúrodné. Darmo mu je pracovitosť jeho, ktorej plody náležite vyčerpať nie je schopný. Darmo sú neporiadnym ľuďom najsvätejšie napomínania, najmúdrejšie zákony, najhorlivejší úradskí: tito rozpustilosť len v riedkych prípadoch obmedziť môcť budú, lež obecné blaho pevne založiť a prospešne rozvinúť bez ochotného spoluúčinkovania poriadneho obecenstva nie sú v stave. — Vo společnosti neporiadnych ľudí nič dobrého ujať sa nemôže. Mnohorazí už prihodilo sa; že jednotliví obyvatelia daktorej obce užitočné skúšky na poli uvádzať, alebo v svojej zahrade výborné druhy ovocia a jiných plodín — pravda že s útratami zaopatrené — usilovne pestovať počali. Lež zkúsivší, že neporiadni spoluobyvatelia plodiny také lichvou alebo rukama nesvedomite kynožia, pustošia, v nivoč uvádzajú: mrzutosťou a škodami odstrašení odstúpili od blahonosného predsavzatia svojeho, a tak neporiadni obyvatelia sami sebä priviedli o užitočný príklad, ktorý pilne šetrený a nasledovaný bol by svojim časom všetkým na nohy pomohol. Neporiadnemu človekovi obracajú sa i samé dary Božie na škodu a zkazu. On pohltá slivky, jakonáhle zapalovať sa počnú; napchá sa hruškami a jablkami mnohorazí viac týždňov, ba mesiacov, pred jich dokonalým dozretím, a potom, pravda, povaluje sa v zimnici, keď by mal na poli najpilnejšie pracovať. — Bez poriadnosti tedy nieto zveľatku, pomoci a rozkvitu pre jednotlivca, rodinu, obce a celý národ; všetko to bez poriadnosti odsúdeno je k hliveniu, a núdznemu živoreniu, ba ku konečnej záhube.

Rozprava sice pod týmto II. číslom nejedná bezprostredne o zahradníctve a štepárstve, ale ovšem o jejich nevyhnutných požadavkách a základoch. Nepochybujem, že každý dôkladne vzdelaný vychovávateľ ľudu preniknutý je tým presvedčením, že každá činnosť ľudská, tedy i zahradníctvo a štepárstvo, aby v pravde prospešná bola, spočívať má na mravnej podstati. Kde ale táto chybuje, tam nieto blaha pre človeka. Človek nie je mrtvá hmota, ani slepým pudom hnaný nerozumný stvor; on je na obraz a podobenstvo Božské stvorený; v jeho rozume a slobodnej vôli daná mu je takmer iskra Božskej prirodzenosti. Nebeská táto iskra musí sa v ňom roznietiť, aby určeniu svojemu v časnosti i vo večnosti slobodnou svojou činnosťou dostáť mohol. Bez roznítenia tejto iskry človek biednejší je, nežli nemé stvorenie, ktorého určitý pud mu zchádza. Z tadiaľto potom pochodí ona hrozná slepota, ktorá dôveruje uhlavným nepriateľom a povstáva proti najvätším dobrodincom.

Zahradníctvo, štepárstvo, alebo bárs jaké výkonné hospodárstvo sú maličkosti, na koľko len obratnosť telesnú požadujú; tá sa dá ľahko prisvojiť v niekoľko dňoch, alebo najviac týždňoch. Lež mravné preporodenie národa, záležiace z veľkej čiastky v pospolitom prisvojení cností, o ktorých som v prítomnom čísle jednal, požaduje bohužial dlhé veky, priaznivé okolnosti a mnosonásobné požertvovania či obeti Vzdelancov národa. Vyuč človeka nemajúceho menovaných cností, bárs jako dokonále umeniu štepárstva: nič mu to neosoží. Na proti tomu človek ozdobený týmito cnosťami nepotrebuje, aby sa mu učiteľ štepárstva nabídnul; najde si ho on sám. To platí aj o iných prácach a zaneprázdneniach ľudských. Preto tedy, Vzdelancovia slovenskí! jestli žiadate hmotne pozdvihnúť národ náš: pracujte horlive a neunavene na jeho mravnom preporodení!