ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Ľudová pieseň.)

Na skalnatú, hrobľavú ulicu dediny Skalnej svieti slnce a odráža sa od suchého, žltkavého prachu, až to oči slepí. Pred bielenými, slamou krytými domkami sedia a stoja ľudia na podstienkach, vo sviatočnej záhaľke besedujú, lebo je nedeľňajšie popoludnie.

Domy, zväčša len s dvoma oblôčikmi do ulice, stavané sú do radu dolu miernym svahom; medzi malými a nepatrnými vyskytujú sa tu i tu väčšie a úhľadnejšie. Pred jedným z týchto na podstení sedí stará mať a varuje malé, belovlasé vnúča. Jej muž, i ženatý syn zhovárajú sa hen pred dolnými susedovcami s inými chlapmi. Nevesta skočila k horným susedom a klebetí so ženami. Stará mať je sama s vnúčaťom; ohorenou, vyrobenou rukou hladká jeho jemné vlásky.

Ono ťahá sa za zeleným lístím, ktoré nezbední chlapci našudili z jablone povedľa stojacej, keď chceli dostať jej nezrelé ovocie, kým domáci boli v kostole.

Z domových dverí vykročí mládenec — neúrečný vzor typu slovenského. Postava silná, vysoká, líca okrúhle, zdravím kypiace, oči belasé, vlasy tmavé, za uši začesané, nakrátko zastrihnuté. Keď vo svojom bielom obleku zastal na podstení, zdalo sa, že zajasal sa celý dom. To je Jano Javorovie, najdriečnejší šuhaj dediny.

„Loptoši, čo zas narobili s tou jabloňou!“ zahundral, zohol sa, nahrnul za priehrštie lístia a hodil ho malému dieťaťu do bielej košieľky, nad čím ono rúčkami mávajúc zaplesalo. Potom sa vystrel, napravil klobúk a opasok, a pomkol kabanicu na ľavé plece.

„Kam ideš?“ pýta sa matka, ktorá videla v tom prípravu na odchod.

„Medzi druhých — zabaviť sa,“ vetil syn.

„Zabaviť sa pre mňa môžeš, ale s tou maznou klobučníčkinou dajže si pokoj, aby si sa zas nemal okolo nej, akoby iných na svete ani nebolo! - hovorila matka hromživo.

Janove líca sa tuhšie sfarbili pri nečakanom nápade.

- A prečo by som sa s Marou klobučníkovie nemohol tak zabaviť ako s hociktorou inou?

- Keby si sa zabavil s ňou len tak ako s hociktorou inou, nepovedala by som nič; ale ty iba o ňu chodíš a o iné sa neuchneš.“

Syn uhol plecom.

- Každý sa najradšej zabaví s tou, ktorá sa mu najlepšie páči.

- Mal si si ty veru čo vybrať a komu sa dať oblázniť! Maj radšej rozum, a vyhoď si ju z hlavy, kým je ešte čas. Lebo to ti vravím, že tá mojou nevestou nebude! To si zachovaj.

- A povedzteže mi, prečo, — či máte niečo do jej statočnosti?

- Do jej statočnosti nemám nič, ale je slabá, maznavá, nie do gazdovstva súca robotnica. Ktože potom bude za ňu robiť? Veď by si sa musel sám hanbiť pred inými za takú nesúcu ženu — ty, čo môžeš si vyberať medzi všetkými!“

- Nesúca — nesúca, dudral syn netrpezlivo. - Načo to preháňate, keď ste ju ešte neskúsili! Akýže je báťa Stachovie, že by mi popod pazuchu prešiel, čo by sa nezohol, a predsa si gazdovstvo tak riadi, že mu to mnohí veľkí chlapi závidia. Mara má tiež rozumu za desať iných, tým môže viac osožiť ako silou. Pochabú reč som nikdy nepočul z jej úst; čo ona povie, to viac stojí, ako čo iná urobí.

- Tebe sa tak vidí, lebo ťa obláznila, a „čo komu milé, čo je napoly hnilé,“ - odvrávala mať. - Ale ja tú naučím, keď mi príde na oči, že zabudne všetky svoje múdre reči.

Vstala i s dieťaťom, ktoré sa už nepokojilo. Bola to vysoká, statná postava; nie div, že i nevestu takú chcela dostať. Syn i postavou i tvárou ponášal sa na ňu. Dvoje belasých očí tvrdo narazilo jedny na druhé.

- Mamo, pekne vás prosím, neubližujte jej, lebo si to nezasluhuje; ona vás pohoršiť nechce. Ak ju vy budete prenasledovať, ja ju budem zastávať, a ak mi nijako nebudete chcieť po vôli dať, aj to vykonám, že — pôjdem na prístavky^[1] do klobučníkov!

Vyzývavo pozrel matke do tváre pri tomto osvedčení. Hrmavica však, ktorú čakal teraz na svoju hlavu, nenasledovala. Jeho mať nebola taká prudká. Viac v úžase pozrela naňho.

- Jano môj, Jano, ty aj rozum stratíš pre to dievča! Nech ju tam pán boh skára, keď sa ona takto…

- Mamka moja, nekľajte ju, lebo tým na seba uvalíte hriech. Vy ju kľajete a ona by vám zle nepriala, a čoby som ju vám kvôli práve nechal. Ona vie trpieť krivdu a sama neubližuje; preto môžete vedieť, že bude z nej dobrá, poslušná nevesta.

Zmäkčil i hlas i výraz oka ku snažnej prosbe — ale matka chcela zostať neúprosnou.

- Čo mi je z jej poslušnosti. Nech ju skusuje, kto chce. Mňa aj iná bude musieť poslúchať!

- Aha, tak ako Zuza tamto! — poznamenal syn posmešne, kývnuc hlavou ponad plece za mladou ženou, ktorá klebetila so susedami.

- Každej ešte nemusel taký jazyk narásť ako tej, — vetila mať. — A táto je zato aspoň i do roboty taká súca, ako do jazyčenia.

— Dobre, keď ste vy spokojná, mňa nič do nej; ale mohli by ste si aspoň druhú žiadať inakšiu. A vidíte, mamka moja, i na to máte hľadieť, že tú ja rád vidím. Keby ste ma k inej prinútili, by ste mi moju dobrú vôľu naveky odňali.

Javorka nestačila sa obrániť doliehajúcemu synovi, keď spoza jeho chrbta zaznel hlas nevestin, ktorá vracala sa od susedov.

— Nech tá len príde sem za nevestu, však ona to obanuje! Môžeš vedieť, že i ona skúsi, aký mne jazyk narástol, ak nám nebude po vôli.

Jano zvrtol sa k nej a meral ju odmietavým pozorom.

— Tvojej rady som nepýtal, ani jej nechcem, lebo ty sa do toho ani nemáš čo starieť. Keď sa ja ožením, moja žena, a čo bude len na piaď, bude tu taká pani, ako ty — to si zachovaj! Rodičia majú slovo do toho, ty čuš!

Odvrátil sa a, hrdo prepočúvajúc jej protirečenie, pobral sa cestou hore dedinou. Svokra podávala neveste dieťa. Práve čo si ho táto odoberala, z ulice pozdravil sa im mladý človek v remeselníckom obleku.

— Kdeže sa poberáte, pán Števko, kde? — spýtala sa gazdiná.

— Chcem sa trochu prejsť, zunované mi je samému doma, — odvetil.

— Mohli by ste k nám trochu vojsť; viete, že sa máme vyrovnať ešte za ten kožuch.

— Pán Števko, — ako mladého kušniera^[2], Štefana Sirôtku, Skalňania nakrátko volali, — prijal takéto pozvanie a vďačne nasledoval gazdinú do chyže. Keď účet za kožuch vyrovnali a keď sa Števko už chcel von poberať, pristavila ho Javorka s otázkou:

— Kedyže sa už do toho ženenia priberiete? Ponosujete sa, že vám otupno samému, — a nepomáhate si?!

— Ešte na to času dosť, kým si dobre rozmyslím, kde sa mám obrátiť, — vetil s úsmevom.

— Obráťte sa vy len ta, kde som vám nedávno nadštrkla, nikdy lepšie neprejdete ako s tou. Dievča je spôsobné, vrtké, práve pre vás; a má kus poľa i domček poriadny, nebude sa vám treba potĺkať po hospodách.

Štefko sa usmial pod fúz, ako to bola jeho obyčaj.

— Veď sa mne dievčatko páči, ale akože ju môžem vášmu synovi predchytávať? — povedal, akoby nevedel, že si Javorka práve to praje.

— Na to nepočúvajte, čo ľudia vravia! Keď si ju vy vezmete, môj syn pôjde za druhou, a vám by žiadna tak nepristala ako tá. Veď je tiež z remeselníckeho rodu. Jej otec bol klobučníkom, — vyvrávala mu Janova matka.

Števko sa len usmial, akoby chcel naznačiť, že on vie ešte niečo lepšie; Javorka však vykladala si ten úsmev priaznivo. — Požehnávať ma budete, že som vám to poradila, — dodala ešte, keď ho vyprevádzala.

,Ale váš syn by ma zle požehnával, a s tým by som sa nechcel dať za pasy!‘ myslel Števko. Klobučníčkina dcéra je švárna, a jej domec tiež, to je pravda; dlho však predsa nebavil sa pri tomto predmete, jeho myšlienky zalietali k druhému, ktorý ho v posledné časy zhusta zaneprázdňoval.

Čím viac blížil sa ku škole, ostával tým nepokojnejší. V záhradke, šramkami opravenej, zhora školy zazrel kraj belasých šiat a videl, ako zo dve ženičky s deťmi blížia sa k tým šramkám. Jeho rozpaky rástli, rád by sa bol pristavil i on tam, ale len tak, keby ho tá patričná nebola mohla vidieť. Kým sa ešte nerozhodol, či má povedľa prejsť alebo sa vrátiť, pristavil ho na mieste podnapitý starý kováč, ktorý, ako obyčajne, bol vo veľmi zdielnom rozpoložení mysle. Inokedy striasol sa ho Števko chytro, teraz však trpezlivo počúval jeho široké-ďaleké rozpravy, a pozornosť mu pritom obrátená bola na záhradku. V tej záhradke na chodníku sedela dcéra pán rechtora na nízkej stoličke a čítala knižku, kým ju z toho nevyrušili prichádzajúce ženy a deti.

— Ďurík môj, ticho buď! ľaľa, tu sú Málika, budú nám rozprávať! — chlácholila jedna z nich svojho nezbedného chlapca, ktorý nemilosrdne bil ju po hlave, ako ho na rukách držala. Málika to nemohla strpieť, prišla ta a zachytila chlapcove ruky, za čo jej on jazyk vyplazil a potom chytro schoval tvár na matkino plece. Nasledovala scéna vzdoru a plaču, kým skrotol na dohováranie oboch. Tiež starším deťom, ktoré samopašili, Málika zahrozila, že ich na rozprávku nepripustí, ak sa nebudú ticho správať.

Málika bola vernou pomocnicou svojho otca pri vyučovaní detí a navykla si pritom istú náklonnosť k poúčaniu iných, ktorá však nebola taká príkra, že by ju bola robila nepríjemnou. Keďže medzi susedami, tak bližšími ako ďalšími, podľa najlepšieho vedomia riešila všelijaké rozopry, nadobudla si medzi nimi veľkej vážnosti, hoci nie vždy podrobovali sa jej výrokom bez protirečenia.

Ďalej pútalo ich k nej, že si dali u nej zhotovovať čepce a všetky jemnejšie veci pre seba i pre dcéry, za čo odmieňali sa jej podľa možnosti. Z tejto skrovnej kasy nadobúdala si všelijaké, dievčatám potrebné maličkosti, i niektoré knihy, a vôbec hospodárila si s tým samostatne. To jej robilo radosť. Jej šaty bývali skromné do najkrajnejšej možnosti, ale ona mala zvláštne nadanie upraviť si ich vždy vkusne. Čisté manžetky a golier nesmeli chybieť, i tie nadobúdala si zo svojej privátnej pokladnice. K tomu prania a hladenia neľutovala nikdy pri svojom šatstve, tak bola vždy ako zo škatuľky. Ona bola staršou dcérou svojich rodičov, mladšia vydala sa už pred rokom. V útlom veku dostala, nedbanlivosťou varovkyne, úder na nohu, následkom ktorého nepatrne síce, ale predsa pokuľhávala na ňu. Kým obidve sestry žili doma, bola staršia vždy utisnutá pred mladšou; lebo táto ako svieže mladé dievča kraľovala v spoločnosti, kým staršia, povedomá si svojej telesnej vady, všade ostýchavo vystupovala, čím vždy znova pritiahla na seba matkinu nevoľu. Málika zato našla náhradu u otca, ktorého pravou rukou bola; a to udržalo ju pri dobrej, spokojnej mysli.

Jej vrodená spôsobnosť k obcovaniu s pospolitým ľudom poskytovala jej mnohé záujmy, pre ktoré nikdy nepocítila trudnú pustotu mysle. Ona sama nezobecnela pritom, lebo vždy pamätala, že ona má ľudí k sebe povyšovať. Keď išla dedinou, každý dôverným príhovorom obrátil sa k nej, a odvtedy, čo sa jej mladšia sestra vydala, ženičky často opakovali:

— Toto je i dobré, i vo všetkom múdre stvorenie, a predsa takto šťastia nemá.

— A k tomu aká pekná, líčka má vždy ako ruže, — povedali zas dievčatá.

V ich očiach bola Málika úplnou kráskou, lebo mala okrúhle vždy ružové líca, „prívetivé“ sivé oči a gaštanové vlasy v hrubých vrkočoch okolo hlavy. ,Veru nevedia tí, čo by si ju mohli vziať, akí sú vinovatí, že si jej neberú,‘ mienili jej dedinskí priaznivci.

Teraz však, od niekoľkých dní, vedeli ženičky, že sa ona jednako ešte môže vydať. A síce spozorovali, že pán rechtor zo susednej dediny, ktorý síce žije v pomeroch dobre zriadených, je však predsa vdovcom a otcom dvoch detí, často dochádza do ich školy: musí to byť teda pre Máliku. Už vopred začali banovať za ňou. ,A ako bude chybieť v našej dedine,‘ a ,keby to aspoň nie za vdovca.‘

K plotu záhradky natislo sa už plno susediek, dievčat a detí. Prosili Máliku, aby im rozprávala, čo načítala. Ako otvorilo sa leto, bol toto každonedeľný výjav: pozorné a vďačné poslucháčstvo na ulici pri plote, vľúdna rozprávačka dnu v záhradke. Narozprávala im už mnoho, o kráľovičoch a zlatých pannách, o drakoch a zakliatych zámkoch. I zo života vzaté, dojímavé a mravokárne povesti premiešala často — kedy akú mala za najvhodnejšiu pre poslucháčstvo práve zhromaždené. Dojímala i dnešná rozprávka o nehodách a bojoch devy-siroty, ktorá nikoho nemala na svete, iba požehnanie umierajúcej matky a jej poslednú žiadosť, aby sa dcéra pridŕžala vždy pravej cesty, akékoľvek osudy ju budú v živote prenasledovať. Keď bol vrchol povesti dosiahnutý, keď sa malo rozhodnúť, či dievča dostane sa za statočného, ju milujúceho šuhaja, a či za zlostníka-pokrytca, ktorý ju všelijakými úskokmi hľadel pripútať k sebe: vtedy musela byť pretrhnutá niť rozprávania, lebo tu práve vošiel od druhej strany do dvora cudzí muž, len tak o paličke, akoby z prechádzky, a pozdravil sa Málike s pozornosťou. Bol už starší a neveselého výzoru. Málika nebola potešená jeho príchodom, jej nesnádze boli zrejmé. Hosť dopytoval sa na zdravie ako slečny, tak i pánov rodičov, a či sú všetci doma. Ona poberala sa, že ho vovedie dnu, keď na šťastie zjavil sa jej otec vo dverách a urobil to sám.

— To je on, to je ten, — šepkali si ženičky významne. Spoza nich však hľadela mladá mužská tvár napnuto na Máliku. Veselé ináče hnedé oči boli teraz zmätené, svieže ústa pod mladými fúzikmi sa tiež neusmievali. Jej samej padla hneď do očú pre tú napnutosť.

Povedala ženičkám, že im povesť dorozpráva, keď sa najbližšie zídu, teraz že musí dnu, keď dostali hosťa. Jedny prekárali ju, že sa to len tomuto hosťovi kvôli tak ponáhľa dnu, a druhé stenali za koncom povesti.

— Teda vám poviem nakrátko, čo sa stalo, aby vám sen nerušilo! — uspokojila ich. — Zlého priviedli jeho zlé skutky do žalára, a dobrý statočný mládenec dostal sirotu. Zobrali sa, zostali i naďalej dobrí a poctiví, a preto boli vždy šťastní. Žijú dosiaľ, ak nepomreli.

Poslucháčky si vydýchli, ale neboli uspokojené. Boli by chceli zvedieť i podrobnejšie veci. Ale Málika dala im „zbohom“ a pozvala ich na budúcu nedeľu.

Ženy sa rozchádzali a jazyky sa im rozviazali. — Ba či pôjde za neho? — Ale veď je už šedivý! — Veď sa mu ona ani veľmi nepotešila, videla som jej to na tvári. — Ale ju prisilia, ak druhý nepríde. — Škoda jej bude od nás odísť, dobre jej bolo s nami a nám s ňou!

Števko to počul a akási úzkosť ho nadišla. Keď išiel domov, neniesol hlavu priamo ako inokedy; ani obvyklého dobrodušného a trochu samoľúbeho úsmevu nebolo na jeho tvári.

Cestou úsilne premýšľal, čo má teraz robiť. Najťažšou vecou mu bolo, že je sám nižšieho stavu než tá, ku ktorej ho srdce tiahne. To srdce mu síce našepkáva, že však ona nikdy nebola pyšná, nebude hľadieť na stav, ale na osobu; rozum však odrádzal ho púšťať sa do bezvýhľadného zápasu. Chcel urobiť tak, ako kázal rozum, ale srdce len nedalo a nedalo pokoja. Nevedel si rady. Ísť do školy sprobovať šťastie? Na to nemal smelosti. Poslať pytača? To nemôže bez predbežnej prípravy.

Ani nevedel, kam až zašiel cestou do poľa v prehutovaní, kým sa však domov vrátil, bol odhodlaný písať Málike. Je to, pravda, tiež nie ľahká vec napísať všetko, ako by sa žiadalo, ale veď je on nie ešte najhorším pisárom — predtým i kamaráti k nemu sa utiekali o pomoc v tom. Teda napíše jej pekný list a poprosí ju, aby mu odpovedala, — z toho sa dozvie, či môže mať nádej.

V cintoríne medzitým na kraji, pod košatou divou hruškou, sedí a stojí mladá chasa v živom, veselom rozhovore a prekáraní. Dedine bližší koniec cintorína je ešte dosť holý. Niektoré hroby poobkladané sú zelenými šúplatami^[3], a na každom sa pnie drevený, hodnému, hrubému, a širokému piestu podobný náhrobok s vydlabaným na ňom menom toho, kto v hrobe odpočíva. Čím ďalej, hroby viac tratia sa v húštine neporiadne rastúcich stromov a kríkov. Menovite pichľavé, sviežej farby agáty zakladajú celé malé hájiky — nikto ich nehatí v tom.

Pri jednom hrobe na kraji zapustnutej časti cintorína sedia dve dievčatá v rozhovore. Hovorí vlastne len väčšia, menšia načúva mlčky. Jej hlboké tmavé oči sledujú pohyby pavúka, ktorý usilovne zasnúva sa pod halúzkou kra orgovánového, zasadeného na hrobe. Do jej vnútra práve tak zasnúva sa hlodajúci bôľ na počutie družkinej zprávy.

— Tak, vidíš, keď ti to odo mňa odkázali, som ti to povedať musela; ale veľmi si to k srdcu nepripúšťaj. Vieš, ak pán boh chce, všetko ešte zmení; ak vám je súdené zobrať sa, nuž istotne sa i zoberiete! — zavŕšila tá konečne svoju úlohu. Menšia družka neodpovedá, jej rty pevne sú zovreté.

Z hlavnej skupiny volá silný hlas:

— Poďte, Zuzka! Ideme sa hrať o „Lokeša“ ^[4]!

Chasa mlela sa už dolu a hore cez suchý jarok, kde bola rovina. Len jeden šuhaj, ktorý práve volal, stál ešte opretý o hrušku. Bol to Jano od Javorov.

Oslovená obráti sa k mlčanlivej družke:

— Ideš Marka?

Táto napred nahnutou hlavou díva sa za veselo skákajúcimi a naposledy utkvie jej zrak na peknom mládencovi. Odvrátila sa.

— Nejdem sa ja hrať, idem radšej domov.

— Ba práve sa ti zíde rozveselenia; pozri, i Jano ťa volá!

Jano vskutku sa priblížil a kývol Marke, aby išla. Táto pokrútila hlavou a sklopila oči.

— Aspoň dívať sa poď! — nahovárala Zuzka.

— Načo? Odtiaľto tiež môžem vidieť.

— Daj jej pokoj — poďme! — rozhodol Jano, zvrtol sa a odchodil nasledovaný Zuzkou, ktorá ešte raz útrpným okom hodila po svojej družke.

Hrajúci sa postavali sa už po páre. Nejednej oko nepokojne sliedilo po Janovi, s ktorým každá bola by chcela stáť. Marka iste pohnevala sa s ním, keď mu nechce ísť — mysleli si a boli rady, lebo jej ho vždy závideli a hnevali sa, že on toľko stojí o ňu.

Tá, ktorej ho závideli, sedela na predošlom mieste, na hrobe svojho otca, a hľadela na hrajúcich sa. Volanie chlapcov a kričanie dievčat dorážalo jej k ušiam; očami sledovala pohyby iba jediného. Ide to po piesočnatej pôde ako po masle — jemu neujde ani jedna. I teraz, tam hľa, Eva Michalíkovie, čo sa jemu a jeho matke vždy tak natíska, krúti sa pred ním. On s hrdým úsmevom a len tak pozvoľna zaskakuje, akoby ju ani chytiť nechcel. Hľa, a jednako ju už má za obe plecia; jednako ho neminula! Prudký bôľ zachvátil ju znova. Vstala, utiahla sa za húštinu agátovú; tam sklesla zasa a napokon uľavila si v plači.

Hrajúcim sa rýchlo uchodil čas, nezbadali ani, len keď už slnce sadalo. Poberali sa domov. Zuzke prvšie bolo ozrieť sa po Marke. Marky však nebolo už tam.

— Marka — Marka! — volala silným, jasným hlasom, ale neodpovedal nik.

— Iste šla už domov, — hádali všetci okrem jedného. Zostalo na tom, rozišli sa.

O chvíľu však okľukou poza poslednú záhradu ten jeden vracal sa naspäť. Bol to Jano. On zbadal Marku utiahnuť sa do húštiny a vnikal teraz ta.

Ona vyplašená skočila.

— Neľakaj sa — ja som to! — uspokojoval ju. — Prišiel som sa ťa opýtať, čo ti je, keď si taká smutná a — divná. Ani si len ku hre nechcela ísť s nami.

Stáli si oproti; ich postavy odrážali sa od zeleného krovia. On obor, ona malá, útla, ako nedorastené dievča, v očiach však výraz vážny, povedomý, ktorý prezrádzal dušu pevnú.

— Ako sa mám hrať, keď vôle na to nemám? Hra je len pre veselých, a ja som smutná.

— A čo sa ti stalo? Veď sa vari nehneváš na mňa?

— Na teba sa nehnevám; ale od týchto čias nesmieme sa viac radi mať. — Už je tomu koniec…

— A prečo — ktože nám bráni?

— Tvoja mati nám bránia! Tá mi dnes odkázali, že sa ja nikdy nesmiem stať ich nevestou, lebo že oni potrebujú hodnejšiu, mocnejšiu ku gazdovstvu. Aby som vraj na to ani nepomýšľala, a teba aby som nezvádzala.

Na Janovej tvári zjavila sa trpkosť.

— Moja mať len na to myslia, akú oni chcú mať nevestu, a na to nemyslia, akú ja chcem mať ženu. A mojou ženou bude jednako tá, ktorú ja chcem — inej si nikdy nevezmem!

Ona pokrútila hlavou.

— Proti vôli rodičov nemôžeš.

— Inej si nevezmem, toho sa odo mňa nedočkajú; tak jednako budú musieť k tebe privoliť.

— Keď len nasilu, čo je z toho? Môžem sa ja potom usilovať akokoľvek na svete, predsa nebudú spokojná so mnou nikdy, a budú mi vyčitovať, že som sa im nasilu vtisla. Lepšie bude, keď urobíme koniec všetkému, keď zabudneme jeden na druhého, akoby sme sa nikdy neboli poznali.

Hlas sa jej triasol a jednako predniesla ťažký návrh, aby sa navždy rozlúčili. Pod jeho dojmom zbledli obaja. Jana nadišla teraz trpkosť i voči nej.

— Ak ty to pohodíš — dobre! Ja nemôžem, iba keby som si vytrhol srdce z hrudi!

Ona sa zatriasla. ,Ani ja — ani ja!‘ ozývalo sa jej v duši, utlmila to však.

— A čo ťa do svojej smrti ľúbiť budem, jednako sa nasilu do vášho domu natískať nemôžem, lebo by som sa ešte toho dožiť musela, že by si ty sám preklínal tú hodinu, v ktorú sme sa zobrali, keby som na večitú roztržku mala prísť k vám.

Slzy, s ktorými dosiaľ zápasila, už kanuli jej po lícach.

— Nebuď taká nedotklivá a radšej niečo i pretrp, a môže ešte všetko dobre byť! Keď ja môjmu apovi poviem všetko od srdca, mi uznajú a vďačne zvolia, — a mať sú tiež nie taká mrchavá, ako sa vidia byť; zvolia i oni. A keď raz budeš u nás, nemáš sa čoho báť; rodičia ti budú dobrí, keď ťa spoznajú, a ostatných sa nezľakneme. Tak, teraz poď domov a netráp sa!

Chytil ju za ruku a viedol ju von spomedzi hrobov. Ona dala sa mu viesť, ale tvár nevyjasnila sa jej ešte. Odkaz jeho matky zrážal ju a odjímal jej nádej.

— Ale kým sa tvoji hnevajú na mňa, nechodievaj k nám, lebo by som sa bála im i len do očí pozrieť, — nakladala mu.

— Dobre, keď už tak chceš. Sľubujem ti, že moja noha do vašej chyže nevkročí, kým rodičia nezvolia.

Rozišli sa. On cestou do dediny, ona dolu ostredkami^[5] ku potoku, popri ktorom prikradla sa domov.

* * *

O niekoľko dní pozdejšie, cez poludnie, kráčala gazdiná Javorovie poľnou cestou, nesúc obed svojej čeliadke, pracujúcej okolo prvých konopí. Robotníctvo v poli všetko odpočívalo už po chládkoch cez horúčosť poludňajšiu; len tam, hľa, naboku, neďaleko svojich vlastných zemí, medzi bujnými konopami, zazrela útlu postavu, ktorá nepotrebovala sa ku konopám ani zohnúť, aby ich dočiahla. Jednakou usilovnosťou siahala sem i ta, vyťahujúc spomedzi nich poskonné ^[6].

Javorka dívala sa na zahrúženú robotnicu; poznávala v nej Maru klobučníkovie, lebo i krem toho vedela, že je to konopnica klobučníčkina. ,Teraz si mi vhod, keď si tu sama!‘ — pomyslela si a namierila brázdou k Marke.

— Pán boh pomáhaj! — pozdravila ju. Ona sa obzrela a takmer zabudla zaďakovať, keď zazrela Javorku, prísnym okom ju merajúcu.

— Ty sa dobre usiluješ, ak si to sama natrhala dnes, — prihovárala sa jej ďalej. Marka nevedela, či sa tešiť má tomu prihováraniu, a či ľakať sa ho.

— Len sama ich trhám; veď je všetkých nie veľa, — vetila skromne.

— Dosť je to pre jedináčku, ako si ty. Beztak budeš mať už hotového plátna dosť, veď vieme, že tvojej matke v tkaní nechytí žiadna. Zato iste môžete svadbu robiť, a — aj si povrávajú ľudia, že ti vraj nezaveľa budeme na kašu spievať. — Podívala sa zostra na zmätenú devu, ktorá so sklonenou hlavou v trápnom chvate trhala konope, aké jej práve prišli pod ruku. Nevedela, kde Javorka cieli; táto však už poponáhľala sa pokračovať:

— A ja ti len tak poviem, že môžeš bohu ďakovať za takého muža, ako je kušnier Števko. Už je vyše roka v našej dedine, remeslo mu dobre ide, a nik nič zlého nemôže povedať naňho. Ty si tiež remeselnícka dcéra, nie po sedliacky vychovaná, tak pristaneš k nemu ako žiadna iná.

Javorka úmyselne narážala na Markin remeselnícky pôvod a výchovu, aby jej tým dala na zrozumenie, že nie je súca za sedliaka. Marka však bola si povedomá, že je ona tak dobre po sedliacky vychovaná, to jest ku každej práci pridržiavaná, ako ktorákoľvek v dedine. I šatila sa od počiatku po sedliacky. Toto všetko Javorke v pamäť uvádzať nechcela, obmedzila sa na prostú zápornú odpoveď:

— Veď je to všetko nie pravda, ja sa nevydávam ani za kušniera, ani za iného. To darmo ľudia vravia.

— Nuž ale keď ja iste viem, že k tebe má vôľu. Čo je ešte nie, môže byť pozdejšie!

— Nič neviem o tom, jednako by darmo chodil, — vyriekla Marka odhodlane, chcejúc koniec urobiť nahováraniu.

— Teda tak si mu iste popredku odkázala, aby sa neustával! — vypukla táto takým spôsobom, akoby Marku na zločine bola dostihla. — Mara, ty si ošemeta, chceš i naďalej druhých zvádzať, ktorých pre teba nechovali. A tomu, ľubá dievka, veru daj pokoj; lebo nebude dobre. Vieš, že som ti to už v nedeľu odkázala od Zuzy Zeleňovie!

Javorovie gazdiná celkom vypadla z úlohy dobroprajnej, akou tvárila sa na začiatku rozhovoru. Jej oči opovržlivým hnevom sršali na útlu devu v konopách, ktorá, podľa jej presvedčenia, jej navzdor držala sa za Jana. Teraz však vztýčila sa i Marka. Jej oči svojím vlastným vážnym výrazom stretli sa s rozhnevanými Javorkinými.

— Čo som ja kedy nestatočného urobila, že tak zle myslíte o mne, ňanka^[7] Anča? Ja som nikdy nikoho nezvádzala, ani Jana. Keby on sám od seba nebol začal k nám chodiť, ja by som sa nikdy nebola priznala, že ho ľúbim, — a čo by som si hneď potajme oči bola musela vyplakať. Ja viem, že som pre vás chudobná a nehodná, a že ste Jana pre mňa nechovali; ale keď ma on i takú rád videl, pomyslela som si, že sa vo svete všelijako stáva, že si ešte i bohatší pobrali ešte chudobnejšie a bolo jednako dobre. Že by som vám ja sama taká sprotivená bola, som nevedela; ale teraz, ako ste mi od Zuzy odkázali, zachovala som si to a môžete sa nebáť, že by ste odo mňa pokoja nemali. Vezmite si za nevestu, ktorú chcete a kedy chcete, odo mňa nebudete mať prekážky. Hneď v nedeľu som Janovi povedala, aby k nám viac nechodil, iba akže by ste to vy a báťa Ďuro dovolili. Odvtedy nebol u nás, ani ho moje oči nevideli.

,To viem, lebo ho odvtedy nieto doma,´ myslela si jeho matka. Markinou rečou cítila sa byť akosi zahanbenou, ale nechcela to ukázať. Preto dosť drsným hlasom vyšetrovala:

— A keď je tak, ako vravíš, že lásku s ním pretrhneš: prečo sa teda za druhého vydať nechceš? Vravíš, že si Jano môže druhú vziať, že ho nebudeš pristavovať v tom, — a ty sa nechceš vydať za druhého! Tak je tvoje zapovedanie jednako nie opravdivé.

Marka nevysvetliteľný pozor hodila po Javorke.

— Nemyslite si, ňanka Anča, že je to tak ľahko, ani sa nenazdajte, že mne len o to ide, aby som sa vydala, kde by som bola dobre zaopatrená! Za Jana sa vydať nemôžem, to už viem; a na druhého, čo by i ten najhrdší, najbohatší, ani len pomyslieť nemôžem. Jana si oženiť môžete. Ešte i vtedy modliť sa budem za neho, aby ho pán boh požehnal na novej ceste. Len sa do mňa nestarte!… Zahnať ma môžete na kraj sveta, kde ma nikdy neuzriete, len nežiadajte, aby som sa za druhého vydala!

Bola temer bez dychu, keď dokončila, a Javorka musela vypočúvať tento prudký výbuch. Ba čo viac, ani ju len k hnevu nepohol. Viac urazeno, než nahnevane vetila:

— Veď dobre, starieť sa ja nemusím do teba, to je pravda; ale hnevať sa preto tiež nepotrebuješ, že ti prajem, aby si sa dobre vydala, keď sa môjho Jana odrečieš. Ani to nik nepočul z mojich úst, že by si mi bola sprotivená, ako si pred chvíľou povedala. Keď ťa i nechcem za nevestu, preto ti zle nežičím, a najmä keď sľubuješ, že mi už viac do cesty neprídeš. — Uspokoj sa teraz, pomysli si, že ti je to nie súdené. A spokojnosť zasa príde do tvojho srdca.

Marka neodvetila ani jedinkého slova; ani sa len nepohla. Chudobná, lichá to bola potecha k veľkosti jej straty. Svet zatmieval sa okolo nej, zdalo sa jej, že nevyjasní sa nikdy viac.

Javorka zohla sa pre hrnce s jedlom, ktoré pri prudkom rozhovore bola zložila. Zobrala štverne^[8] do hrsti a poberala sa ďalej.

— Zbohom ostávaj, Mara!

— S pánom bohom si choďte!

Javorka šla hodný kus pomedzi dozrievajúcu raž, keď zbadala, že jej chlieb chybí. V rozčúlení mysle musela si ho zabudnúť pri klobučníkovie konopnici. Akože sa to len mohlo pridať, jej, opatrnej gazdinej Javorovie! — Zložila hrnce na úzkom chodníčku, vrátila sa preň a našla ho ležať na predošlom mieste. Keď sa obzrela po Marke, zazrela ju — ležať tvárou v tráve pod krovím pri medzi. Vlasy zachytené jej boli na tŕni; nedbala na to a vydychovala ťažko. Javorke pohlo sa srdce… Táto odriekala sa naozaj, ináče nemohla by sa takto v bôli zvíjať. Ťahalo ju akosi k úbohej deve, ktorej sama zapríčinila tento žiaľ, ale odolala pohnutiu. Nechcela škodiť svojmu záujmu. Ticho, nepozorovane odišla.

Keď prišla k svojim, videla, ako od jej nevesty, ktorá pri poľnej hajde uspávala dieťa, odchodí Eva Michalíkovie.

— Bola tu Eva Michalíkovie? — pýtala sa. Zuza kývla hlavou a usmiala sa potuteľne.

— Prišla nám trhať, svoje nechala tak, a to všetko pre Jana. Keby nám všetky, čo sa za ním bláznia, prišli za pol dňa pomáhať, dobre by nám šla robota. A on, blázon, takto odhadzuje sa od všetkého šťastia pre tú…

— Daj jej pokoj, — pretrhla ju svokra; — veď Jano azda už nadobudne rozumu.

Svedomie nedopustilo jej po poslednom rozhovore dať ublížiť Marke. O tom rozhovore však neriekla nikomu slova.

Zo svojej malej, čistotne a príjemne držanej izbičky vyšla Málika s listom v jednej a rozkvitnutou ružou v druhej ruke. Podivným spôsobom prišla k obojemu. Dosiaľ nestačila sa spamätať zo svojho prekvapenia.

Keď totižto asi pred hodinou išla z hornej záhrady, ležiacej vyše dediny, kde otcove stromy pozerala, postavil sa odrazu niekto pred ňu: bol to Štefan Sirôtka. Podával jej krásnu ružu, že ju až tak vôňa zaviala, s prosbou, aby ju prijala vďačne. Podal jej pritom i list. Ona prijala oboje, a nestačila sa spamätať, už bol Števko zmizol. List bol upravený na ňu samu. Doma, vo svojej izbičke, prečítala ho a to nielen raz. Písaný bol nezbehlou, ale bedlivou rukou. Že nedržal sa pravopisu, ju nemýlilo; ona sama, hoci veľa čítala, písaním, a menovite pravopisom, netrudila sa nikdy. Ani oslovenie: „Najmilejšia slečna Málika!“ nezazlila mu. Pritom sa jej páčilo veľmi, že oslovil ju slečnou a nie kišasonkou, lebo to bol už znak cvičenosti slovenskej. K tomu sám vlastný obsah listu! Takto ešte nikto nehovoril k nej; nebola rozmaznaná vyznaniami lásky.

Keď sa ho sama dosť načítala, išla s ním vyhľadať rodičov. V dome nebolo nikoho. Maminka šla zabaviť dobrú starú pani farárku a otec bol kdesi v záhrade. Našla ho fajčiaceho vo včelíne, tomto letníku učiteľov a farárov. Podala mu list, aby prečítal; pritom usmievala sa akoby v nesnádzach, avšak nie v nepríjemných.

Otec temer nemohol k sebe prísť, ešte upreno, ako na nejakú záhadu, hľadel na list, keď ho už bol dva razy prečítal.

— A znáte sa už dávnejšie? — pýtal sa dcéry.

— Len z videnia, lebo som sa dosiaľ nezhovárala s ním nikdy.

— Hm — hm! Nuž a akože sa ti páči?

Ona sa usmiala. Predstavila si ho, ako kukal na ňu v nedeľu spoza žien.

— Na zovňajšok nemám nič proti nemu. Keby som ho bližšie poznala, neviem, ako by som súdila o ňom.

— Musíme sa teda najprv lepšie poznať s ním. Ináče, že je hodný, statočný, a že mu remeslo dobre ide, vieme i takto. Či by si však nebola radšej pani rechtorkou, než pani majstrovou? — Pozrel jej skúmavo do tváre.

— Vari nie; radšej hľadím na osobu a vlastnosti muža než na jeho postavenie — i v tomto prípade!

— Dobre máš! Voľ si tam, kde myslíš, že budeš šťastnejšia. Ale kde je maminka, čo ona na to?

— Išla do fary, nuž som jej o tom ešte nehovorila.

— Idem teda tiež ta i s listom; povedia i farárovci svoju mienku, a ak bude treba, prehovoria i maminku.

Otec odišiel a dcéra ostala sama v myšlienkach. Od dveriec volal ešte položartom: — A keď sa na tom uznesieme, že sa mu nemá dať košík, či sa nenaľakáš?

— Keď to všetci budú chcieť, ja — pristanem!

Akú príčinu by mala zamietnuť ho? Ona si síce žila i dosiaľ spokojne vo svojom tichom svete, podľa svojich nárokov mala všetko, čo potrebovala. Ale keď sa môže vydať za poriadneho muža, ktorý jej tak úprimne hovorí o láske, ako tento, to je predsa viac hodno. Teraz odrazu pozdávalo sa jej, akoby Števka už dávno znala, a bola presvedčená, že s ním dá sa dobre vyjsť; že nemôže mať odstrašujúcich vlastností. Zbadala sa na tom, že si praje, aby na fare rozhodli sa v jeho prospech. Vstala a išla dnu dať ružu do vody.

* * *

Bola zasa sobota. Žatviari vrátili sa z Uhier^[9], aby aspoň nedeľu strávili doma. Vrátil sa s nimi i Jano Javorovie. Minulú nedeľu večer, keď bol prišiel domov, hneď pribral sa získať otca na svoju stranu, aby mal v ňom mocného spojenca proti matke, ktorá v tejto veci mala najzávažnejšie slovo. Spočiatku krútil i otec hlavou a odkazoval ho na matku; keď však syn veľmi dôrazne hájil svoju vec, presvedčil sa, že je to nie žart a pokúsil sa nakloniť i matku, aby napokon privolila k tej klobučníčkinej dcére, keďže Janovi už celý svet len na tej jedinej záleží. Matka však nechcela ani počuť o tom, vyčítala kapitolu i mužovi i synovi, a na tom sa rozišlo. Jano ešte v tú noc odišiel so spoločnosťou na Uhry do žatvy. Matka bola tomu rada; myslela, že skôr zabudne na Marku, keď ju dlho nevidí, a že ona tiež skôr dá sa nakloniť na vydaj za iného.

Tak teda Jano celý týždeň bol preč a len teraz v sobotu pred večerom vrátil sa domov. Akýsi nepokojný a mlčanlivý chodil hore-dolu. I nevesta darmo marila svoje vtipy, na neho namierené, nepočúval a neodpovedal na ne. Kedykoľvek vyšiel von, kradmo pozeral dolu dedinou za potok, kde v rade iných stál malý, ale úhľadný domec, ktorého oblokové rámce, na tmavo farbené, pekne líšili sa od bielej steny. Do dverí domových nemohol vidieť, lebo pred nimi rozprestieral sa bujný jahodový strom^[10], na ktorého lesklé, čierne, práve dozrievajúce ovocie všetkým okolitým deťom sliny tečú. Ju, ktorú vlastne vyzeral, videl raz odvtedy, viac sa neukázala. Hneď po návrate, keď stál pred domom, videl ju, ako vo dvore ukladala, vymetala a riadila. Potom jahôd žiadostivé deti, ktoré kukali cez vrátne škáry, vpustila do dvora, najväčšiemu z chlapcov dovolila vyjsť na jahodu a potriasť ju. Jano v tú chvíľu závidel deťom z celého srdca. Tie ona sama pustila do dvora a jemu zakázala k nim prísť. Rozpamätal sa, že už ako malý chlapec, keď od klobučníkovie jahody prišiel domov so začiernenými rukami, ústami, a čo najosudnejšia vec, so začiernenou košieľkou, nejeden raz dostal od matky „buchnát“ do chrbta. Teraz by taký materinský buchnát vďačne bol pretrpel, keby tým už všetko bolo odbavené, premožené.

Medzitým si deti jahody už vyzbierali. Marka vyprevadila ich z dvora a poberala sa tiež niekam. Došla po lavicu, ponad potok vedúcu, vtedy pozrela hore do dediny. Tu zrazu zastala — zvrtla sa a vrátila sa náhle domov. Odvtedy nevidel ju vyjsť z domu. Vedel, že vrátila sa preto, že jeho zazrela. A to ho podráždilo.

Keď na mraku zišli sa všetci do chyže na večeru, nevesta, zlomyseľným úsmevom pozrúc na Jana, zvestovala novinu, akú vraj počula: že sa totiž Mara klobučníkovie vydáva za kušniera Števka. Janom to trhlo, ale nepovedal ani slova. Uspokojoval sám seba, neveril tej zvesti, lebo znal Marku. Jednako ho to však bodalo a pudilo, aby nadobudol si istoty. Po večeri vytiahol sa zasa von. Bolo sa dobre zmrklo medzitým. Matka pozorovala, ako sa syn nepokojne potuluje po dvore, tušila, že Marku bude chcieť vyhľadať a nevedela, ako to zamedziť.

Keď sa denný ruch celkom utíšil v dedine, zbadala, ako sa Jano vskutku poberá dolu cestou. Nepokojilo ju to. Klobučníčkina dcéra osvedčila sa síce, že ho viac do domu nepripustí, Javorka však rada by sa bola presvedčila, či si zadrží slovo. Večer bol jasný, teda dosť vidný. Poobzerala sa, nevidela nikoho. Len tu i tu lenivo zabrechali psi, na znak, že bdejú na svojej stráži, čo je veru nie zbytočné, lebo žatviari berú si právo i to pojať so sebou, čo im nepatrí.

Javorka pustila sa za synom. Keď sa zastavila v blízkosti klobučníkinho domca, videla, že Jano zašiel na podstenu do dvora a oblokom nazerá do izby, odkiaľ sa svietilo. Nazrela i ona do krajného obloka od ulice, a videla klobučníčku sedieť v kúte na lavici so zloženými rukami. Marka stála pod lampou, nahnutá ponad stôl, a čítala hlasno sobotnú modlitbu z veľkého starého Tranoscia^[11].

Javorka vošla tiež do dvora a stala si do tône brány, aby ju nik nezbadal, a ona aby mohla pozorovať. Počula dverami buchnúť vo dvoje a videla, ako sa Jano pobral ďalej k malému oblôčiku od komory, v ktorom teraz kmitlo sa slabé svetlo. Napnutosť ťahala Javorku bližšie. Odvážila sa až pod jahodu. Jano nahol sa k otvorenému oblôčiku. Darmo jeho mať naťahovala hrdlo, aby tiež mohla dnu vidieť. On však zato videl, ako Marka, v jednej ruke držiac svetlo, druhou zodvihla vrchnák šatnej truhly a siahla medzi šaty. Vrchnák bol znútra oblepený obrázkami rôzneho druhu, ktoré si ona ešte za školských čias nazbierala a tu v takúto primitívnu obrazáreň zostavila. Tam v jednom rohu strojí sa ľahká, ružovo odetá tanečnica práve na skok; a tam v druhom stojí smrť so svojimi odznakmi. Tu deti hrajú sa so psom a tam zbojník zabíja svoju obeť. Vprostred celej zbierky však je najväčší obraz; ten upútal pozornosť Markinu i teraz. Tam kľačí mládenec v zúfalom bôli pri rakvi a mŕtvole svojej milenky. ,Tej je dobre´ myslela Marka, ,tá ušla už všetkému prenasledovaniu. On má síce žiaľ za ňou, avšak pominie i to dosť chytro; potom si vezme inú, a bude zasa spokojný´.

Od oblôčika zaznelo pritlmeným hlasom: — Marka!

Svetlo v komore zhaslo v tej chvíli, a nastala tichosť.

Jano volal znova, ale odpovedi nedostal.

— Darmo sa utajuješ, dobre som ťa videl, — hovoril dnu oblôčikom.

— Načo si tu? Veď vieš, že nesmieš k nám prísť, — ozval sa z komôrky hlas s výčitkou.

— Do domu nejdem, neboj sa; len som ti prišiel povedať, že mňa tým neodpudíš, keď sa budeš ukrývať predo mnou ako dnes, keď vrátila si sa od lavice preto, že si mňa zazrela. Či ma už ani len vidieť nechceš?

— Netráp ma, Jano; vieš, ako je, že je medzi nami už všetkému koniec. Darmo sme sa úfali, že tvoji privolia ku mne; ty si predsa len musíš vziať inú. Keď si však vezmeš inú, nesmieš myslieť na mňa; a tak je lepšie, keď sa schovávam, žeby si ma ani nevidel.

Darmo namáhala sa dodať pevnosti svojmu hlasu, zradné trasenie nedalo sa utlmiť v ňom.

Jano opieral sa bokom o stenu, a keď hovoril, klonil sa k obloku.

— Keď ma chcú ženiť, musia mi vziať, ktorú ja chcem. Proti mojej vôli ma neoženia! Ja ťa môžem nevidieť do roka, jednako na teba budem myslieť; — môžem ťa nevidieť za sedem rokov, jednako si druhej nevezmem. A ty im darmo pomáhaš. Načo trápiš ešte väčšmi seba i mňa?

— Ja im nepomáham; ale keď ma už raz nijakým činom nechcú, nemôžem sa proti ich vôli domáhať, a čo sa mi hneď srdce pukne. Keď sa rodič na dieťa a dieťa na rodiča hnevá, sám pán boh má žiaľ; a keby som ja mala byť roztržkou medzi tebou a tvojimi rodičmi, nazdala by som sa, že som prekliata.

— Ale by to nebol tvoj hriech — skorej ich. Ja viem, že dieťa má byť poslušné rodičovi v dobrom, ale toto by nebolo dobré; lebo keby som ja teba, čo ťa ľúbim, bez príčiny nechal, a vzal by som si inú, čo jej neľúbim, bol by som nestatočný človek a od všetkého dobrého by mi chuť odpadla.

— Jano, tak nevrav, v tom by si mal veľký hriech! — zvolala predesene, pristúpiac bližšie k oblôčiku. — Statočnosť pri všetkom máme zachovať!

— Veď ju ani ja nechcem porušiť, a just zato sa ani proti svojej vôli oženiť nedám! — odtušil on dôrazne. — Nežiadam, žeby si ty nasilu šla za mňa; i to ti prisľúbim, že sa ti ani neprihovorím, kde ťa stretnem, keď sa už tej mojej materi tak bojíš: len už aspoň neutekaj predo mnou, ako pred zbojníkom, a len to jediné mi sľúb, že ma budeš čakať, čo za koľko, že sa za druhého nevydáš, čo by čo robili s tebou. Ja viem i takto, že sa nevydáš, ale mi to jednako ešte i sama dosvedč, aby ma reči ľudí netrápili.

Hovoril snažne, prenikavo. Marku nadchodila slabosť. Tak vďačne, z radosti dala by mu ten sľub, ale odrazu sprítomnila si svoj rozhovor s jeho matkou na konopnici a stŕpla. Za hriech pokladala takto sa uzhovoriť proti jej vôli. Všelijaké predstavy ju trápili. Nemohla slova povedať.

S Javorkou medzitým dial sa prevrat, na aký u seba nebola by verila nikdy. S nesmiernou napnutosťou sledovala rozhovor tých dvoch a triasla sa pohnutím. Ona mala zmysel pre všetko silné a dobré, a tak Markina mravná, pevná myseľ musela nájsť u nej ocenenia. V duchu musela prisvedčiť Janovým slovám, že totiž čo Marka povie, to viac stojí, než čo iná urobí. Ona je preň súca, jeho hodná. I čo by sa z rozhovoru, práve počutého nebola presvedčila, že je synova stálosť nezvratná, nebola by mu jej chcela viac brániť. Už nedávno v konopnici urobila Marka mocný dojem na ňu, lenže si ho dosiaľ vyznať nechcela. Teraz však bola premožená, nemohla inak.

Stála už blízko syna, nedbajúc ani, či ju niekto vidí alebo nie, keď Marka napokon prehovorila:

— Jano — Jano, keď to vieš o mne, prečo žiadaš ešte i sľuby? Ja sa bojím, že je to hriech, keď takto za chrbtom tvojich rodičov kujeme proti ich vôli!

— Ale veď ti vravím, keď ťa spoznajú, sami ti radi budú. Otec krém toho už pristali, a…

— A matka tiež pristáva! — ozval sa spoza jeho chrbta hlas tej, na ktorú s takou obavou mysleli.

Marka vykríkla, Jano zvrtol sa a stál chvíľu v udivení. Potom pokročil k nej a chopiac ju za ruku, pýtal sa: — Čo to vravíte, mamka moja?

— Že ti nebránim viac túto Marku si vziať. — Ukázala na oblôčik, za ktorým Marka kľačala so zastaveným dychom. — Vďačne prijmeme ju v ktorúkoľvek hodinu za nevestu. A že to naozaj myslím, môžeš mi veriť, tak ako že tu pod božím nebom stojím! — dotušila slávnostne, keď ešte akúsi nedôveru zbadala v tvári synovej.

— Mamka moja dobrá! — zvolal on radostne a zovrel ju do náručia. Povďačnosť a láska javili sa v jeho hlase. Potom viedol ju dnu. Veď nehrešil už proti prísnemu zákazu, keď tento prah prekročil, lebo veď išiel s rodičovským dovolením. V pitvore čakala ich Marka.

— Vidíš, aká sú dobrá, keď ťa už trochu poznajú, a ty si sa ich ako bála! — hovoril jej Jano.

— Dobrá, — opakovala Marka, chytila Javorkinu ruku a skrúšene pritisla svoje rty na ňu. Javorka pocítila dve slzy na ruke, a jej samej tiekli tiež po lícach, keď vkročila do osvetlenej izby, kde klobučníčka hlasnou vravou vyrušená zo svojich driemot, udivene ich vítala. Nikdy ešte neprebrala sa na radostnejšie prekvapenie.

Tohto večera dlho nadarmo čakali gazdinú Javorovie doma. A ani len nevedeli, kde sa podela i s Janom. Nevesta vyberala sa už hľadať ju po známych a rodine, keď napokon došla i so synom. Tváre oboch boli vyjasnené ako nikdy, že to každému do očí padlo.

— Jano, veď si ty mamu vari už obrátil! — zvolal otec.

— Sama sa obrátili, apko môj, a tak je najlepšie.

— Ona mi už nedávno zavrtila v hlave, keď som sa zhovárala s ňou v konopnici, — hovorila Javorka, akoby sa vyhovárala.

— No, na môj pravdu, ste vy už všetci preč; tá vám počarila! — zvolala nevesta, otvárajúc veľké oči.

— Len trochu počkaj, i tebe počarí! — odvetil Jano. I jej dostalo sa dnes od neho vľúdneho úsmevu.

V druhý deň ráno — bola nedeľa — ešte prvý raz nezvonili do kostola, keď už Jano Javorovie pekne pristrojený kráčal dolu ulicou. Vysoko držal hlavu a voľne obzeral sa okolo seba, akoby vyzýval ľudí, aby sa dívali, kam on ide. Tak ľahko a blaho bolo mu okolo srdca, keď už právom mohol ísť ta, kde ho ono ťahalo. Od samej lavice upieral rozžiarený pohľad na tmavovrúbené okná bieleho domca. Keď dochodil ku dverciam, išla povedľa Zuzka Zeleňovie, nesúca vodu v dreviankach^[12]. Udivene pozrela na neho. On sa usmial.

— A čo ty tu hľadáš, Jano?

— Idem si pre pero za klobúk! — vetil veselo.

— A keby ja taká bok, keby som teraz šla tvojej mame povedať, kde si ty pre pero chodíš?

— Utekaj len chytro, a čo počuješ, to vyrozprávaj celej dedine! Viem, že začuduje sa celá.

Víťazoslávne pozrel na ňu, potom vošiel do dvora; zosňal okrúhly klobúk a prezeral ho dookola. Hľadal miestečko pre nádejné vzácne pero.

Dnes bol Jano najprvší zo svojich druhov v kostole na chóre. I jeho matka sedela už v obvyklej lavici. Jej tvár nadobyčajne sviatočne vyzerala z veľkej bielej perkálovej šatky, ktorá vo vážnych záhyboch vinula sa jej okolo hlavy a pliec.

O chvíľu i klobučníčka s dcérou vkročili dnu. Markine tmavé oči pozerali jasno, na tvári dlela jej tichá spokojnosť. Dievčatá pred oltárom, medzi ktorými stála, obzerali sa na ňu, zdala sa im akousi neobyčajnou. Zuzka Zeleňovie usmiala sa oproti nej na znak porozumenia. Ostatné nevypátrali nič, lebo ona so sklopeným zrakom stála tam, a v duchu skrúšenú modlitbu vysielala k bohu, ovládal ju cit povďačnej oddanosti k nemu. Keď potom odhodlala sa pozdvihnúť oči k chóru, stretli sa jej tam s tými belasými, jej na svete najmilšími, oboje v zásvite blaha, v tú chvíľu pocíteného.

I druhý mladý pár, ktorý si rozumel, sedel dolu: on v remeselníckej, ona vo farsko-školskej stolici. On tu i tu usmievavým okom hodil po nej a predstavoval si, ako pekne to bude, keď i ona pri ňom, v remeselníckej stolici bude sedávať. Pekná letná fialka, ktorú mal pripnutú o výložok kabáta, veľmi podobala sa tej, ktorú ona mala v kytke zviazanú pred sebou. V ženičkách, čo spozorovali to bystrým okom, vzniklo tuhé podozrenie, že obidve pochodia z jedného koreňa — z toho, ktorý stojí v školskej, im dobre známej

záhradke. I Javorka to zbadala; ale neprichodilo jej hnevať sa na neho, že konal nie podľa jej nárady. S pokojným srdcom počúvala peknú kázeň pána farárovu.

Cesta k šťastiu našich známych je prekliesnená, dobrý koniec zabezpečený: môžeme sa lúčiť s nimi.

***

Len raz ešte, o rok pozdejšie, kuknime, ako sa uskutočnili ich túžby a nádeje.

Števko Sirôtka stal sa zaťom pána učiteľa. Svoju Máliku odviedol si do úhľadného domca za farskú záhradu, ktorý náležal pánu farárovi. Tento domec je teraz opravdivým strediskom skalňanského sveta. Povesti počúvať, čepce dať si šiť, pôločky vyšívať a i na všelijaké porady a pobesedovania chodia ta ženy a dievčatá. Števko mnoho si zakladá na svojej žienke, keď vidí, akú ona dôležitú úlohu hrá. Je šťastný, vždy vysmiaty, a mnoho jemných mravov osvojil si odvtedy, čo je ženatý. Vystupovanie jeho je slobodnejšie a samostatnejšie, a bez rozpakov pohybuje sa i vo vzdelanej spoločnosti.

Remeslo ide dobre, hodvábom vyšívané kvety na kožuchoch prišli do chýru pri dobrom vkuse a spôsobnej ruke pani majstrovej. A ona sama? Je celkom spokojná, lebo zo srdca rada má svojho dobrého muža, a usiluje sa úprimne čím viac dobrého urobiť medzi ľudom svojím prostým, jednoduchým, ale práve preto vhodným spôsobom.

U Javorov tiež ešte v jeseni ženili syna. Nevesta dobre privykla tam a oni tiež dobre privykli s ňou. Odvtedy je už zasa žatva tu a Javorka ešte nepotrebovala dať zlého slova svojej mladšej neveste. Úctivosť a príchylnosť viaže ju ku svokrovi i ku svokre, i ku všetkým domácim, ako komu patrí. Od práce ju skorej zdržiavať treba, než napomínať k nej. Svokra ju má rada, pochvaľuje si ju pred inými, i staršej neveste ju často dáva za príklad. A táto jednako nemôže byť zlá na ňu, lebo Marka, ak jej do očú niekedy i vytýka nejakú chybu, pred svokrovcami ju vždy chváli a zastáva, v čom môže. Len láska, s akou mladí manželia vinú sa jeden k druhému, prozaičnej Zuze zdá sa byť veľmi zbytočnou, a mnoho zadrapuje sa pre ňu do nich. Marke ublížiť by sa ani neopovážila, „lebo by ma Jano vyhnal i z domu“ — hovorí sama i mrzuto i so smiechom.

— A naša Mara je už len šťastná stvora, na tú sa nik nevie hnevať, iba každý na mňa, — hudie zasa svokre, keď jej táto niečo vytýka.

— Buď aj ty taká, ako je ona, nuž sa i tebe tak bude vodiť, — odvetí svokra.

— Na mňa obrykuje sa i vlastný muž, a k nej je Jano vždy dobrý, — vyčituje ďalej Zuza.

— Sprobuj najprv ty takou byť voči nemu, ako je Mara voči Janovi.

— Veru by ma ten pekne vysmial! Ani by mi to nepristalo.

— Tak to nežiadaj ani od neho. Správajte sa každá podľa svojho spôsobu; len sa správajte dobre, tak budeme spokojní.

Čo takto svokra s nevestou riešili vec, vkročil do izby Jano a obzeral sa po nej.

— Nie ti je tu, nie — nemôže i teraz spoza kúdele vždy na teba kukať ako v zime! — odpravila ho hneď nevesta, uhádnuc, že Marku vyzerá.

— A preto jednako viac napriadla ako ty, aj mi ešte desať nových košieľ krásne ušila, — odtušil on zľahka, zdvihnúc rameno, že sa široký, pekne prešívaný rukáv jeho košele rozpustil.

— To môže hociktorá, keď má toľko krásneho plátna ako ona.

— Však tebe tiež dala z neho, preukáž sa i ty! — vetil, a nepočúvajúc na jej odvrávanie, obrátil sa k matke.

— Apa s Paľom išli už s jedným vozom pre ten jačmeň, a ja idem hneď s druhým, aby dážď neprišiel, len hľadám Marku, že pozhadzujeme z neho, lebo je ešte plný.

— Tá ti je už tam, len choď, aby sa so všetkým zas sama nepechorila; veď vieš, že je ako šíp do roboty.

Jano s úsmevom vyšiel. Vždy takto, nikdy inak, počul svoju mať hovoriť o Marke. Teraz by ju pomaly už i rozmaznala.

Pozrel do humna, kde stál do vysoká snopmi naložený rebrovec^[13]. Vskutku, napredku, na rázsoche ojovej stála ľahká, strojná postava, a namáhala sa dočiahnuť niečo na zboží, že celkom prilipla k nemu. Jej muž s úľubou hľadel na jej rýchle, obratné pohyby. Nepovedal nič, prikročil k nej, a otočiac jedno rameno okolo nej, zložil ju tak ľahko dolu, že ani nevedela, kde sa tam vzala. Objala ho okolo mohutnej šije, ktorá jej tak vysoko padla, že to urobiť ledva dočiahla.

— Chcela som povraz oduzliť, aby som mohla snopy zhadzovať.

— To ja lepšie dočiahnem; ty si prikrátka, — vetil on žartovne.

— Ešte len pred rokom vyplakala som sa nejeden raz pre tú moju krátkosť, lebo ma pre ňu nechceli za teba brať.

— A čo si mala plakať; veď si chcela za iného ísť!

— Dobre ty vieš, že by som nebola šla za nikoho iného, skorej by som sa bola vysužovala zo sveta.

Oproti svojej malej žene bol Jano vždy šetrný. Ešte mu i z hlasu vymizla všetka drsnosť, keď s ňou hovoril. Zdvihol ju a preložil do záčinu.

— Tak, sem ti budem snopy hádzať, a ty ich ukladaj.

Marka poslúchla, a práca čosi-kamsi bola hotová. Nik mu nevedel tak po ruke ísť ako ona, preto i otec vždy tvrdil, že Janovi odvtedy, čo sa oženil, všetka robota ide od ruky, „akoby umýval“, že je len radosť to vidieť. A keď nevesta Zuza hundre na mladých, že len s láskaním maria čas, zavráti ju svokra:

— Najprv pozri, koľko roboty vykonali, potom dudri, ak máš začo!