ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Moje školovanie bolo také prosté, akého v tie časy dostávalo sa okrem zriedkavých šťastnejších výnimiek akiste všetkým dedinským farárskym a učiteľským dcéram: domáca ľudová škola, ktorá, keď naučila ich čítať, písať v materinskej reči i najpotrebnejšie počty a ako najlepšie voviedla ich do povinných náboženských predmetov, vykonala svoju úlohu. Vzdelanostná požiadavka znalosti cudzích rečí, u nás najmä maďarskej a nemeckej, vtedy u dcér slovenskej inteligencie riešila sa najviac tak, že bývali na jeden rok posielané kvôli maďarčine niekam medzi čírych Maďarov, kvôli nemčine najviac do niektorého nemeckého mestečka v Spiši, kde obyčajne navštevovali maďarskú, poťažne nemeckú obecnú školu, a po skončení školského roku navrátili sa domov, plynné hovoriac maďarsky alebo nemecky, čím asi bývala ich školská výchova i ukončená. Tak bolo i so mnou. Maďarčinu nadobudla som si v Lučenci, v číro maďarskej kalvínskej rodine i škole. Ale keď na vianočné sviatky videli u mňa zrejmý úspech v maďarčine, preložili ma, ponechajúc ma na predošlom byte, z maďarskej obecnej do súkromnej nemeckej školy Viedenčanky, slečny Žanety Friedlovej, aby mi budúceho školského roku ľahší bol začiatok vo Spiši, kam ma po prázdninách i odviezol môj otec^[1] a odkiaľ o desať mesiacov i navrátila som sa s plynnou nemčinou — len trochu raziacou spišským dialektom. Na dovŕšenie školskej výchovy dali ma potom ešte na jeden rok do spomenutého už nemeckého vychovávacieho ústavu slečny Friedlovej, kde v nemeckej reči (ktorú tam zjemnila som si zo spišského ladu do viedenského) dostalo sa mi prvých, niečo znamenajúcich vedomostí zo zemepisu, dejepisu, prírodných vied atď., a ako internej chovanke i potrebného jemného mravu. Odtiaľ v trinástom roku navrátila som sa domov už vychovaná. Vpravde však až v tento rok, kde reč, v ktorej sa vyučovalo, už dobre som ovládala, počala sa chápavosť u mňa zjavne rozvíjať a s tým spolu hlásil sa i vždy silnejší hlad a smäd po ďalšom učení — to však bolo neodvolateľne ukončené ukončením školského roku, hoci sama slečna Friedlová horlive i srdečne orodovala za mňa, aby mi aspoň jeden rok školy ešte pridali. No ustálený plán sa nezmenil a ja s plačom odchádzala som zo svojej poslednej školy, v ktorej zo všetkých svojich predošlých škôl najviac som získala.

Doma potom popri dosť ťažkej, často i nad sily konanej domácej robote čítaním kníh — i to najviac potajmým —, aké mi pod ruku prišli, kojila som svoj duševný hlad a rozširovala svoj duševný obzor.

Tak pri práci, čítaní a skromných, ale milých spoločenských pôžitkoch v slovenských i maďarónskych kruhoch prešlo mi po ukončení školy osem dievčenských rokov. Roku 1875, dvadsaťročná, vydala som sa za kupca Ľudovíta Soltésza do Turčianskeho Sv. Martina, a tu popri svojich tiež dosť obťažných, všetku silu i všetok čas zaberajúcich povinnostiach i opatere a výchove svojich dvoch detí usilovala som sa poúčinkovať i na „národa roli“, podľa možnosti i spisovateľskom, ktoré pokúšalo ma už za dievčenstva, i spoluprácou v spolku Živene postupne ako jej výborníčka, podpredsedníčka a predsedníčka, hoci vrchnostensky udúšané účinkovanie tohoto spolku robilo moju úlohu v ňom málo významnou, ale jednako ťažkou, keď sme spolok chceli pri živote udržať. To však patrí do monografie spolku Živeny, a nie do môjho životopisu.

Priebeh môjho súkromného života po mojom vydaji neschválne zobrazený je s jeho drobnými radosťami a ťažkými údermi v mojich už uverejnených zápiskoch o mojich zvečnelých deťoch, nuž netreba mi to opakovať. Ale čo som od svojho detstva vnútorne prežila, ako som postupne dosahovala svoj duševný vývin, pre načrtanie toho chcem pozobúdzať zaspávajúce už rozpomienky.

*

Môj otec, nakoľko len bolo v jeho možnosti, ma nezanedbával. Moje hmlisté rozpomienky ešte i posiaľ niekedy vo sne vedú ma do jeho pracovnej izby, ktorá pozdejšie, do konca môjho pobytu v rodičovskom dome, stala sa mi bola najmilším útočišťom. Brával ma vždy k sebe, keď ma slúžky pre nejakú inú robotu nemohli mať na starosti. Nad jeho prostým, čierno zafarbeným písacím stolíkom bolo okolo väčšieho obrazu ukrižovaného Krista mnoho malých obrázkov, celá šírka steny nad stolíkom bola nimi zavešaná. Všetko podobizne, samé drevoryty, v cirkvi vynikajúcich mužov zo starých i nových čias. Zvedavo som sa na nich dopytovala, a môj trpezlivý apa o každom rozpovedal mi niečo, čo som i svojím detským rozumom pochopila. Najviac podivu vzbudil u mňa Ján Zlatoústy^[2] — veľmi by som bola chcela vidieť, čiže počuť, tie zlaté slová z jeho úst. Na druhej strane zas, nad starou zásuvkovou skriňou, visel známy obraz Svätopluka s troma synmi a s viazanicou prútov, ktorého zmysel apa nejeden raz mi musel vykladať. Vôbec vždy s niečím som ho znepokojovala, každú chvíľu som sa k nemu pýtala, on musel vstávať od stolíka vpúšťať ma dvermi, kým som kľučky nedosahovala. Ako som sa k nemu dostala, bolo mi prvé hodiť sa mu rukami na kolená a pri rozhovore hľadieť do jeho tvári — chudej, bledej; do jeho dobrotivých zelenkavosivých očú, hľadiacich na mňa vždy láskavo spod klenutého širokého čela.

*

Ja od svojho detstva počula som o sebe spomínať, že veľmi ponášam sa na svojho otca, ktorý telesnou krásou nevynikal. Starú maminku to i mrzelo, že nezdedila som krásu po jej dcére, mojej matke. A v dobe, keď počala sa vo mne prebúdzať dievčenská márnivosť, i mne by sa tej krásy bolo žiadalo. Ale veď podobala som sa apovi! I zrkadlo mi ukazovalo, že okrem mohutného čela je to, čo tam na mňa hľadí, zmenšená podoba jeho bledej, nevyplnenej tvári — tvári však mne najmilšej na svete, z ktorej vždy hľadievala na mňa samá dobrota. Nuž túto podobnosť zrazu pochopila som ako dar od Boha — a už za svet nebola by som sa dopustila takého hriechu proti svojmu otcovi, proti svojej oddanej láske k nemu, že i len v pomyslení nevďačne by som bola niesla jeho podobu na svojej tvári, v žiadosti niečoho krajšieho — a to uchránilo ma na celý život od nemiernej ženskej márnivosti, dychtiacej po zovňajších úspechoch, že nedostatku krásy a z neho pochádzajúcej nespokojnosti nikdy som nepociťovala.

Tu hľa hotové poučenie, že prekonávať márnivosť láskou donáša bohaté dary.

*

Po prázdninách --- odviezol ma môj otec na nemčinu do Spiša, do mestečka Veľkej, po nemecky Felka, kde pred rokmi tým istým cieľom absolvovala svoj rok i moja nevlastná maminka, mňa teda dali ta po starej známosti.

Cesta ta vtedy išla ešte vozmo a trvala nám, zdá sa mi, za dva dni. Z nej ničoho som si nezachovala, iba akýsi hmlistý obrázok, že v Radvani zostali sme s vozíkom pred ev. farou, apa vystúpil z neho, že na chvíľu vojde dnu, a mne naložil len zostať sedieť. Potom sa mi zdalo, že pridlho mešká tam, a v detskej netrpezlivosti mrzela som sa na tých, čo tam bývajú, že ho iste oni tak dlho tam zdržiavajú. Keď však potom vyšiel, vyprevádzaný domácim pánom, v priateľskom rozhovore s ním, ktorý mal takú predobrú tvár, vľúdne sa mi prihovoril i pohladkal ma, náramne som sa v sebe zahanbila pre svoju predošlú mrzutosť oproti nemu. Keď sme sa s ním rozlúčili, apa mi rozpovedal, že je to náš najväčší básnik, Andrej Sládkovič, šľachetný človek, dobrý duch svojho národa — a tomu podobne. Slová otcove vyšumeli mi z pamäti, ale dojem, ktorý vo mne vyvolali, zostal mi navždy v nej, i moja ešte zostrená kajúcnosť, že proti tomuto vznešenému človeku bola som pocítila akési nepriateľské hnutie. Keď roku 1872 umrel, ešte som ho v duchu skrúšene odprosovala preto.

Viem, že na tejto ceste môj otec rozprával mi mnoho poučného, vzdelávateľného a často prihováral sa i nášmu vozkovi, majiteľovi koní, čo náš vozík ťahali, rozprávajúc mu všeličo miestopisného, hospodárskeho i dejinného o krajoch, ktorými sme sa viezli, aby i on mal svoj mravný zisk z tejto cesty.

*

Na spiatočnej ceste v Liptovskom Sv. Mikuláši navštívili sme Michala Miloslava Hodžu, nad ktorým už viselo jeho těšínske vyhnanstvo. Na jeho dumno-vážne oči, z ktorých hľadela na nás smútkom zastretá beznádejnosť, nikdy nezabudnem. Zato z návštevy u Matúškov ostala mi jasná rozpomienka na peknú, mladuškú, ružovú devu, Marienku Matúškovú, ktorá bola veľmi milá ku mne a dala mi na pamiatku všelijaké ozdobné drobnosti, s ktorými doma rada som sa pochlúbila.

*

Okrem správkyne slečny Friedlovej mali sme učiteľa iba jedného starého pána profesora z gymnázia, čo nás učil počtovedu a zemepis Uhorska, a učiteľa kreslenia, pána Georgiadesa, chudej tvári a dlhých, riedkych, od čela do tyla začesaných vlasov. Natrápil sa, chudák, s nami, kým nás ako-tak naučil kresliť pekné ruže s pukmi, ľalie, bazaličku a iné kvety — ale v tom nijako nechcel mi urobiť kvôli, žeby ma bol učil kresliť ľudí, čoho som si veľmi žiadala, lebo na to vraj musela by som mať viac predbežnej prípravy. Bláhala som Izabele, že už mala prvé stupne prekonané, ale ona sa ďalej učiť nechcela, lebo jej učiť sa nielen kresleniu, no i všetkým literárnym predmetom bolo vecou najprotivnejšou. A učiť sa musela, keďže mala sa stať učiteľkou. Najmilšie jej bolo uniknúť od svojich osobitných lekcií do kuchyne k našej gazdinej, okrúhlastej a pekných očú slečne Julči, aby jej pomáhala pri varení a iných domácich robotách. V tom bola jej radosť, hoci vedela, že dostane sa jej od sestry trpkého dohovárania, keď ona sa s ňou trápi a sama si nedbá o svoj prospech. Ja vďačne by si bola stala na Izabelino miesto a bolo mi otupno, že dopustené sú také konflikty medzi vrodenou náklonnosťou a medzi tvrdou nevyhnutnosťou v živote človeka.

Keď zima prešla a jar sa ukázala, chodili sme na prechádzky do okolia mesta so slečnou Friedlovou, a i vtedy vždy rozprávala nám nejaké vzdelávateľné veci. V tom čase som ja čítavala Schillerove drámy, a o Panne orleánskej a ešte viac o Márii Stuartke mala som ustavičné otázky k slečne, čo ju primälo opisovať nám i samotné predstavenia týchto aj iných drám, ako ich vo Viedni vídala. Na pamiatku týchto nenútených prednášok nazvala som jej čierne hodvábne šaty, so širokým zamatovým lemom na dolnom okraji, stuartovskými šatami, hoci ináč malá, neúhľadná postava i celá osoba našej správkyne naskrze nezodpovedala mojej skvelej predstave o Márii Stuartke.

Trochu vzrušujúcou udalosťou bol pre mňa v ten čas majáles ev. škôl, na ktorý s privolením rodičov išla som s priateľkou Otilkou, pod záštitou jej mamy, a to v bielych, nejakých „mulových“ šatách, ozdobených ružovými stužkami — predtým i zatým jediných, tanečnej zábave kvôli krajčírkou mi ušitých. Že na tom majálese neprestajne vyvádzal ma do tanca istý urastený, dobre chovaný študent, mala som z toho moc prekárania od spolužiačok do konca svojho pobytu s nimi.

A ten koniec — koniec školského roku — i prišiel čosi-kamsi. Ale ja, znajúc, že je to môj posledný, netešila som sa mu. U mňa až v tom roku dostavila sa veľká chuť do učenia; videla som, že toho je veľmi málo, čo som sa posiaľ naučila, a toho nekonečne mnoho, čo mala by som sa ešte naučiť. Nepotešila ma ani so zdarom odbudnutá skúška, ani pekné školské vysvedčenie — s duševným plačom lúčila som sa so školou a s jej správkyňou, keď ma rodičia odvádzali domov. Slečna Friedlová zo všetkej možnosti usilovala sa presvedčiť ich, že treba ma dať ďalej do školy pri mojej chuti do učenia, a veľmi sa prehrešia proti mojej budúcnosti, ak to neurobia. Ak už nie viac, aspoň na jeden rok aby ma dali ešte, že by som nezaviazla v samej polovičatosti.

No márne bolo všetko, pôvodný skrovný plán môjho školovania sa nezmenil, keďže vtedy v našich kruhoch nevyžadovalo sa nijakej základnejšej všeobecnej vzdelanosti od žien, a o odbornom ich vzdelávaní pre určité povolania — okrem zriedkavých prípadov učiteľstva — ešte vôbec nebolo počuť. Musela som sa teda odtrhnúť od svojich školských radostí, ktoré v poslednom roku hlavne ma oživovali a s hodne skľúčenou mysľou vžívať sa do úlohy domácej dcéry a pomocnice pri všetkých robotách, ktorých u nás najmä v lete bývalo mnoho od svitu do pozdného večera, keďže moji rodičia okrem cirkevných, pri pomoci cirkevníkov obrábaných zemí mali vtedy už i svoj súkromný, maminke patriaci pozemkový majetok…

To leto, keď som sa zo svojej poslednej školy navrátila domov, stalo sa ostrým rozhraním v mojom živote, lebo vtedy nielenže som prestala byť žiačkou, ale i svoje v tom veku ešte neprekonané detstvo musela som akoby odhodiť od seba a postúpila som za slečnu, hoci mi bolo ešte len dvanásť rokov minulo. Už som bola vychovaná, nárok a právo na nejakú nedospelým poskytovanú zhovievavosť som stratila, maminka žiadala odo mňa i poznanie, i plnenie povinností dospelej, najmä žiadala ustavičnú fyzickú robotu v dome, v záhrade a podľa potreby i na poli — a nakoľko by tá nechala voľného času, mal sa vynaložiť na ručné práce, ktoré značia oddych, a nie robotu. Čítať vraj v nedeľu. Ale v nedeľu ráno prešlo tak ako každý deň, s riadením izieb a pomáhaním v kuchyni; predpoludním treba bolo ísť do kostola a popoludní riadne bývali schôdzky nás štyroch spriatelených rodín (Goldperger, Goldberger, škola, fara), ako z poriadku každú nedeľu u inej, a trvali najmenej do desiatej večer. Nuž, kedyže čítať? A čítať mne bolo takou žiadostivou potrebou ako hladnému jesť a smädnému piť. A keď mi maminka práve toho nedožičila, majúc to (iste preto, že sa v takej priveľkej miere u mňa javilo) za priamo škodlivé pre mňa, že ma odvádza od pravých povinností a dovádza k záhaľke i priveľkým nárokom, cítila som sa nevýslovné nešťastnou, ani otrok v ustavičnej nútenej robote. K tomu tiež na nešťastie do robôt, do ktorých som bola nútená, nemala som nielen chuti, ale ani potrebnej zručnosti, akú pozorovala som u svojich družiek a im pre ňu som bláhala. Zo začiatku mnoho vecí som naopak, bez zmyslu porobila, i škodu spraviť sa mi zavše pridalo, čím pritiahla som si mnoho hnevu a karhania od maminky, i trudievala som sa celé dni a preplakala mnoho bezútešných hodín, kde ma nik nevidel. Celý život zdal sa mi náramne otupným, ak nemal mi ničoho iného poskytnúť ako to, čo mi je tu doma nasúdené.

Práve v to leto, keď som sa zo svojej poslednej školy vrátila domov, bývali na Ľuboreči za dlhší čas niekoľkí katastrálni inžinieri, akí vtedy vari po celej krajine vymeriavali plochy zeme, hory-doly, nuž i tí boli vovedení do nášho kruhu a bývali príjemnými, vítanými hosťami v ňom. Ale nad toto všetko potešil bol moju vtedy skľúčenú myseľ môjho apov sľub, že na zhromaždenie Matice slovenskej, ktoré vtedy malo byť v Martine, vezme so sebou i nás dve, sesternicu Emu Goldpergerovú^[3] a mňa. I maminka odhodlala sa ísť.

On podľa svojho zo Štúrovej apoštolskej školy vyneseného poslania budil lásku k národu schválne i neschválne u všetkých, s ktorými sa stýkal, alebo aspoň miernil nepriateľstvo u tých, ktorí neboli už na získanie, a tak i my, deti, nielen jeho vlastné, no i Goldpergerove, k nemu sme boli v tejto veci priťahované ako k hrejúcemu svetlu. Najmä bystrého a vznetlivého ducha Ema Goldpergerová ľnula k nemu s oddaným porozumením, nemala milšej veci ako dostať sa s ním do rozhovoru, či už veselo žartujúc a či vážne sa oduševňujúc za nejakú ušľachtilú vec — a jeho slová nevymizli z jej pamäti, vyťahovala si ich z nej do konca života, s láskou si ho pripomínajúc a vždy doznávajúc, že od nikoho na svete neprijala toľko dobroprajnej láskavosti, vôbec všetkého duševného dobrodenia, ako od neho. A takto požehnane účinkoval on svojou beznáročnou, vždy živou dobrotou nie iba na ňu, no i na mnohých zatvrdilejších.

Nuž i v tom prípade v jeho dobrých očiach zračilo sa číre potešenie, keď videl našu veľkú radosť nad tým, že nás vezme so sebou na zhromaždenie do Martina, aby sme tam videli čisto slovenskú spoločnosť, náš slovenský svet, a utvrdili sa vo svojskom duchu, čoho sa nám v Novohrade dostať nemohlo.

*

Na priebeh, na jednotlivé momenty zhromaždenia a k nemu pridávaných spoločenských pôžitkov nemôžem sa už rozpomenúť, ale že na nás, dve mladé duše, dojem z nich bol silný a trvalý, to viem, s Emou sme si ho za dlhé roky pripomínali. Bolo nám to akési objavenie nového sveta, kde v ľuďoch žije sama bratská a sesterská láska a hotoví sú i na obete, i do boja, i na smrť za spoločnú národnú vec. V rečníkoch na zhromaždení videli sme samých slovenských hrdinov a slovenské divadlo bolo pre nás niečo čarodejného. Čo nám predtým apa rozprával o prvých matičných zhromaždeniach, z ktorých prichádzaval domov v radostnom uveličení, toho podobu videli sme teraz na vlastné oči.

*

Zdá sa mi, že i príkru robotu zbierania, triedenia, ukladania ovocia, viazania jabĺk do viazaníc, varenia lekváru, spratúvania kukurice z poľa atď. atď., pri čom všade som musela byť, ľahšie som prekonala pri milých rozpomienkach na zhromaždenie — a pri nich už vtedy utkvievalo mi v duši akési akoby predvídanie, že keď budem dospelá, i ja tak sa budem musieť radiť a starať o veci národné, ako radili a starali sa o ne všetci naši dobrí ľudia na tom zhromaždení, a tá predstava i v nasledujúcich rokoch niekedy znenazdania sa mi dostavila ako nejaká hlásiaca sa povinnosť alebo ako nejaký ešte hmlistý pokyn osudu.

*

Ináč na maďarské zábavy, okrem týchto rodinno-priateľských, sme nechodievali. Ale zato chodili sme po viac rokov na revúcke gymnázium na majálesy, a raz išli sme i na revúcky tanečný ples, ktorý, neviem už akým činom, zriadil sa bol v Tisovci — pravdepodobne pričinením Daxnerovcov.^[4] S revúckym gymnáziom stáli sme v blízkych stykoch nielen ako národovci, ale i tým, že jeho znakmi boli i niekoľkí nám blízki novohradskí mladí Slováci (Bodickovci,^[5] Laciakovci), a tí dovádzali k nám na sviatky aj inokrajových svojich druhov, ktorí u môjho mládežemilujúceho otca zakusovali mnoho láskavosti a povzbudzovania k dobrému a cítili sa u nás ako v rodičovskom dome.

A tie cesty na revúcke majálesy už samy v sebe bývali nám najväčšou regráciou. Viezli sme sa z Novohradu riadne na viacerých vozíkoch; už v tom bolo niečo sviatočne radostného. My dve s Emou, rozumie sa, vždy spolu na ich vozíku s peknými koňmi a vždy dobrej vôle, že sme boli z domácej uzdy pustené. A ešte keď sa nám podarilo veci tak nastrojiť, že si i môj apa k nám sadol vtedy sme obidve boli prešťastné. On nesťahoval našu veselosť, ale ešte dával podnet k nej, lebo on i sám rád býval veselým, i vedel rozveseliť prípadne celú spoločnosť, v príhodný čas rozjasňujúc náladu okolo seba. A my dve s Emou sme na to vždy pohotove reagovali.

*

Dva razy za môjho dievčenského života dostalo sa mi odísť z rodičovského domu na dlhšiu návštevu, po oba razy k ujcovi Maximovi,^[6] ktorý už v mojich detských rozpomienkach má svoje význačné miesto. Po prvý raz bola som u neho roku 1869, keď bol farárom v Púchove a mal za ženu Ľudmilu Hodžovú. Pobudla som tam za dva mesiace, a zdá sa mi, že za ten čas u týchto dvoch ľudí duševne mnoho som získala. Ľudmila Hodžová-Hudcová, dcéra Michala Miloslava Hodžu, bola jedna z najušľachtilejších slovenských žien, duchom i srdcom vzdelaná a veľká národovkyňa. Jej vplyv na mňa, vtedy mladistvo vnímavú, bol blahodarný.

*

O nej, keď som k nim išla (vzali si ma so sebou, keď boli v Lučenci navštíviť starú maminku a potom i nás na Ľuboreči), mala som mienku, iste z úsudkov v rodine nadobudnutú, že je síce veľmi vzdelaná a ušľachtilá, ale vychovaná len za dámu do jemnej mestskej domácnosti, a teda nesúca znášať všelijaké nepríjemné starosti i namáhavé roboty, akých vyžaduje chudobná domácnosť farárska, a t. p., preto úprimne som si umieňovala, že ja, vo všetkej domácej robote i proti svojej vôli pocvičená, budem i jej výdatne pomáhať, budem robievať ako doma, aby som bola užitočná. Ale keď som potom tam bola, dialo sa to inak. Jej domácnosť viedla sa svojím pekným poriadkom i bez môjho prispenia a ja som pritom ešte získala, lebo od Ľudmilky naučila som sa niektorým novým mi veciam, praktičným spôsobom čistenia a t. p.; veď je to obyčajné, že v inej domácnosti lepšie si všímame všetkých poriadkov, viac zvláštnosti im pripisujeme než vo svojej vlastnej.

Rodičia mi dovolili zostať v Púchove do zhromaždenia Matice slovenskej, ktoré i toho roku sa strojilo v Turčianskom Sv. Martine a na ktoré mali ísť i moji Hudcovci z Púchova. Z Martina domov mala som sa dopraviť so známymi Novohradčanmi.

*

V Martine potom ruch hostí, schádzajúcich sa zo všetkých strán Slovenska, zaujal nám pozornosť i tvoril tú neopísateľne povznesenú, blahú náladu vzájomnej lásky a ušľachtilých spoločných túžob, akú v úprimných slovenských dušiach vyvolávali matičné zhromaždenia v prostom, nebohatom, a jednako tak obdivuhodne pohostinnom Martine. Len nádejí do budúcnosti bolo čo rok menej na tých zhromaždeniach, a práve vtedajšie bolo až smútkom zastreté pre smrť biskupa Moysesa.^[7]

*

Hádam pre tichý smútok tohoto zhromaždenia — a možno i pre dva odvtedy pribudnuvšie mi roky života — ostali mi z neho vážnejšie dojmy než z toho pred dvoma rokmi spolu so sesternicou Emou zažitého — viac uvažovania a menej vysokolietajúceho oduševnenia.

Z inoslovanských hostí najlepšie zapamätala som si ruského novinára, menom, zdá sa mi, Gubina,^[8] preto, že podchvíľou obracal sa ku mne s nejakými otázkami — on rusky, ja slovensky — a dorozumenie sa darilo. Veľmi sa zaujímal o naše zhromaždenie, i vôbec o naše pomery, o všetkom chcel byť poučený.

Bolo vtedy i zriaďujúce valné zhromaždenie Živeny, ak sa dobre pamätám, pod lipami pred ev. kostolom, pri ktorom dostala som veľmi pekný pochop o dobroprajnosti slovenských mužov k slovenským ženám, lebo i sám Viliam Pauliny-Tóth, i najmä Ambro Pietor^[9] a Jozef Nedobrý^[10] mali pri zakladaní tohoto prvého národno-vzdelávateľského spolku slovenských žien činnú, ba vodčiu účasť. Horlive prízvukovali, že Slovenky nesmú vo vzdelanosti zaostávať za ženami iných národov, ale majú sa vzdelávať tak, aby ich to nespreneverilo ani vlastnému národu, ani vlastnej ženskej úlohe a t. p., a ešte živšie v podobnom zmysle hovorila práve Ľudmila Hodžová-Hudcová. Nakladala slovenským ženám, že majú sa uskromniť vo všetkých osobných potrebách a miesto toho obetovať čím viac na Živenu, žeby čím najskôr mohla zriadiť slovenskú dievčenskú školu a tak, vychovávajúc a vzdelávajúc Slovenky po slovensky, konala svoju veľkú úlohu v národe atď. Jej reč bola prijatá s oduševnením, za členov Živeny zapisovali sa i mužovia, nielen ženy. A tá iskra posvätného ohňa, vložená do jej počiatkov, najmä čisto oduševnenými slovami Ľudmily Hodžovej-Hudcovej, zdá sa, zostala v nej utajená za všetkých päťdesiat rokov maďarského zakliatia, a po odkliatí roznietila sa k novému životu. Vtedy silno som verila, že ona, Ľudmilka, bude držiteľkou Živeny, vedúcou ju k rozvoju, i umieňovala som si, že budem ju v tom všemožne podporovať, lebo neopúšťala ma idea, že starať sa o také veci mi je súdené, hoci zatvorená mi je ešte možnosť k tomu. No Ľudmilke nebolo súdené povzniesť Živenu — umrela na jar nasledujúceho roku. A ja o roky pozdejšie stala som sa predsedníčkou Živeny, hoci vtedy, i ešte dlho potom, nebolo jej možno plniť svoje úlohy.

*

Hneď na jar po tomto trúchlivom prípade v rodine doletela nová, a to celkom nečakaná zvesť o smrti Ľudmilky Hudcovej. Ona, dajúc život dcérke, pobrala sa ta, odkiaľ niet návratu, za svojím otcom, za ktorým hlboko želela. To ma ohromilo a predložilo mi nerozlúštiteľnú záhadu života a smrti o niečo z inej strany. Prečo dopustená je smrť matky predobrej, po ktorej ostávajú deti-siroty? Ako mohla byť dopustená smrť tejto šľachetnej ženy, ktorej život bol iba dobru zasvätený, ktorej smrť bola stratou pre muža a deti, ale i pre celý národ?

Množili sa mi nerozlúštiteľné záhady, ktoré otriasajú v človeku dôveru k životu i vieru v možnosť jeho nápravy. No on nehľadí na to, neúprosne núti každého do zápasu s ním — a my nebadáme v takýchto prípadoch nijakej záštity proti jeho krutosti. Ja Ľudmilkinej smrti posiaľ nemôžem oželieť.

Jej smrť mala potom nepredvídané následky v jej opustenej rodine. Ujec Maxi zo svojho prudkého žiaľu zrazu sa rozhodol zanechať svoje kňazské povolanie a uchádzal sa o profesorské miesto na vnove utvárajúcu sa vtedy štátnu učiteľskú prípravovňu do Levíc, a to miesto i dostal. Tak pred začiatkom školského roku, opustiac púchovskú faru a zanechajúc maličkú osiralú Marienku i ďalej v opatere u istej mlynárskej rodiny pri Púchove, odsťahoval sa s malým Mirkom a s potrebným domácim náradím do Levíc, kde našiel si dosť dobrý dvojizbový byt u prostého, číro maďarského mešťana. Keby bol býval samotný, bol by si poradil so sebou, ale malý Mirko potreboval stálej opatery, preto ujec naprosil svoju mať, aby prišla k nemu spravovať mu domácnosť a vziať si na starosť Mirka. A ona, hoci jej i ťažko bolo zanechať vlastnú domácnosť v Lučenci, urobila mu to kvôli. Ale aby zasa jej bolo ľahšie poradiť si s domácnosťou i s deckom, vypýtala si od mojich rodičov mňa so sebou, a že bolo proti zime, kde u nás bývalo značne menej roboty než v lete, ma i pustili.

Tak i odviezla som sa v nevľúdnom jesennom čase so starou mamou vo veľkom, všemožnými potrebnými vecmi naloženom, plachtou krytom voze z Lučenca do Levíc, a môj pobyt tam pretiahol sa až do jari.

*

Ja som z domu nevychádzala, okrem niekoľko ráz do kostola a niekoľko ráz k zrúcaninám zámku, pamätným mi z histórie o Kláre Zachovej. Ale k nám prichádzavali niektorí slovenskí preparandisti, ktorí v ujcovi badali svojho dobrého priateľa a prípadne i zástancu. Najčelnejším medzi nimi bol Adolf Svätopluk Osvald,^[11] vtedy pilno prispievajúci do „Orla“ svojimi veršovanými prácami, človek už nie mladý, ženatý, s ktorým mávali sme čulé literárne diskusie, čo v neprebudených ešte chlapcoch budilo tiež záujem za vec. Ujec, iste v rozpomienke na svoje núdzne prežívané žiacke časy, rád videl týchto svojich žiakov, a oni navzájom vinuli sa k nemu s veľkou dôverou, cítili sa u neho po svojsky, keď mohli sa s ním slovensky zhovárať, a videli u neho na stene podobizne niektorých vynikajúcich slovenských mužov i obraz Svätopluka s troma synmi a viazanicou prútov. Iných hostí sme za celú zimu nevideli u seba, ani z ujcových kolegov nik neprišiel, keďže iste ani on nebol u nich na zvyčajnej prvej návšteve.

Ja túto zimu podľa možnosti využila som na čítanie. Prečítala som kníh z ujcovej knižnice, koľko som len stačila, a to nie romány, no všelijaké poučné i náučné knihy. I jedinú filozofickú knihu, ktorú som vo svojom živote prečítala, udalo sa mi tam prečítať. Bola to Kantova „Kritik der reinen Vernunft“,^[12] hoci ma ujec odhováral dávať sa do toho, lebo že tomu bez nejakých prípravných stupňov rozumieť nemôžem. Ale chuť do vážneho čítania u mňa bola veľká a vtedy skrsla vo mne myšlienka i vzmáhala sa žiadosť, aby som sa súkromne pripravovala na učiteľstvo a skladala skúšky na niektorej učiteľskej prípravovni. Tej myšlienky som sa i držala a tým pilnejšie čítala knihy do toho vpadajúce, i prejavila som ju, keď potom prišiel po mňa môj apa, ako chodieval po mňa do Lučenca a do Spiša, keď som ešte bola malou žiačkou. Ujec prisviedčal, že dalo by sa to dosiahnuť, veď dávajú sa už dievčatá na učiteľstvo, ale starej maminke zdalo sa byť veľmi nezmyselnou vecou, že mala by som sa trápiť s učiteľovaním, keď môžem sa vydať. A môj apa nebodaj myslel si to isté, hladkal ma láskavo po hlave a odvrával, že neradno je popúšťať sa do takých nebývalých vecí, že to, čo teraz zdá sa mi takým žiadúcim, môže ma veľmi sklamať, nepodá mi opravdivého uspokojenia a t. p., a na druhý deň, keď viezli sme sa domov, cestou mali sme ešte ďalšie vážne rozhovory o tom i o inom. Predostieral mi, že síce nevidno v tom ničoho zlého, keby som sa stala učiteľkou, ale pri súkromnej príprave potrvalo by mi to viac rokov, keď nemám požadovanej predprípravy — a na prípravu v škole, v ústave nemožno pomýšľať pre veľké peňažné nákladky, ktoré by to vyžadovalo. Ale i keby nebolo prekážok a mohla by som hladko dosiahnuť svojho cieľa, či iste budem spokojná v učiteľskom povolaní, ktoré je ťažšie, ako sa nazdávam, vyžaduje napínavú trpezlivosť, svedomitosť a vystavené je neuznanlivosti, nevďake? Či, keď potom uvidím svoje súveké priateľky povydávané a iste i dosť spokojné, nebude mi ľúto, že i ja radšej som sa nevydala?

*

Ja, pravda, mala som odpovede pohotove, lebo o všetkom tom som už i sama popremýšľala, hoci som bola ešte len šestnásťročná. Vydať sa, len aby som bola vydatá, a byť potom ako vo večitom väzení? Vôbec, ak sa mám vydať nie po chuti, len zapriahnuť sa do starostí, trápení a večitej roboty, volím radšej nevydať sa. A keď sa nevydať, radšej byť učiteľkou, užitočnou svojím povolaním, majúcou význam i vážnosť medzi ľuďmi, než byť odvislým, vedľajším, hádam i obťažným a teda nevďačne trpeným členom rodičovskej alebo inej príbuzenskej domácnosti. Takto počali vtedy zmýšľať už viaceré — spontánne emancipačné zjavy udávali sa i tam, kde o strojacom sa emancipačnom hnutí žien ešte ničoho sa nevedelo, a tak to bolo i u mňa. Lenže niektorým iným v prajnejších okolnostiach podarilo sa svoje úmysly i uskutočniť, u mňa však možnosti na to nebolo. Na riadnu, školskú prípravu k učiteľstvu nebolo pomyslenia pre peňažné nákladky, najmä že tá príprava k učiteľstvu nevytvárala možnosť prípadného výdaja, ktorý vyžadoval by druhé, nie menšie trovy — a na súkromnú prípravu doma takže nemohlo byť pomyslenia, lebo od maminky nemohlo sa žiadať, aby ma za ten dlhý čas v dome obchodila sediacu pri knihách, miesto aby som konala obvyklú domácu robotu, ktorej bolo vždy vyše miery. Musela som teda s trpkosťou upustiť od myšlienky, ktorá ma bola živo zaujala. Trpkosť však miernená bola povedomím, že tým usporila som svojmu predobrému, pre mňa už mnoho podstúpivšiemu otcovi nové trápenie, a najmä i obavy, ktoré jeho srdce nepokojili, že ak stanem sa učiteľkou, budem tým odvrátená od výdaja, vôbec od rodinného života, v ktorom jedine videl on možnosť spokojnosti pre ženu.

A tak po návrate z Levíc zasa nastúpila som úlohu robotnej domácej dcéry, ktorej viac ani som neprerušila do svojho vydaja.

*

Ja na nudu zimných časov vari nikdy som sa neponosovala už i preto, že v zime predsa niečo viac som mohla čítavať, než na dlhých, robotou vyplnených letných dňoch, lebo večer, keď na noc odobrala som sa z bývacej do apovej izbičky, v ktorej som spávala a v ktorej, že bola na druhom kraji fary, cítila som sa bezpečnejšou pred dozorom, potom ešte čítavala som pri svieci — učupená v kútiku medzi apovou starootcovskou zásuvkovou skriňou a železnou pieckou — knihy, vyťahované z vysokej a širokej, tmavo zafarbenej, dvojdverovej skrine, čo stála v našom pitvore od strýcovej smrti, v ktorej bolo ich plno napchatých odspodku dovrchu. Čítala som ukrčená, lebo svoju skrýšu odvrchu zastrela som si apovým županom alebo nejakým kobercom, aby ma svetlo neprezradilo, že som ešte vždy hore, kým som zimou nezakrahla. Maminka nebodaj i pobadala niečo, ale hádam trochu i ustávala v boji so mnou.

V lete na dlhých dňoch o čítanie bývalo mi najhoršie. Pre večitú robotu nedostávala som sa k nemu okrem toho kúska nedeľného odpoludnia — ak sme my hostí nečakali. Vtedy, ak bol pekný čas, najradšej utiahla som sa do kostolnej ohrady pod veľkú hrušku do kúta pri sakristii, kde nikdy nik sa neukázal; tam kochala som sa v Sládkovičovi a Chalupkovi, čítajúc si nahlas ich básne, a hoci som ich konečne, Chalúpku celého a Sládkoviča z veľkej časti, vedela naspamäť, predsa ani na chvíľu nepozbudli u mňa svojho oduševňujúceho účinku. Horšie mi bolo nájsť si pokojný kútik na čítanie, keď bolo daždivo, lebo v izbách, okrem v apovej, bývali špaletne (drevené ohýbavé okenice) v lete cez deň pozatvárané, aby sa muchy dnu netisli, a my vtedy i jedávali, i všetku domácu a ručnú robotu konali sme okolo okrúhleho stola vo výpustku pavlače pred pitvorom, kde sa každý pristavil a si posedel. Keď som si však ten pokojný kútik predsa našla, najradšej v apovej izbe, potom pohrúžila som sa do svojho čítania, že zabudla som nielen na nedeľnú spoločnosť, lež čajsi na celý svet okrem svojej knihy — za čo, pravda, tiež dostávalo sa mi pokarhania —, ak Ema neprišla alebo niekoho neposlala odtiahnuť ma od nej, aby som vraj nesplesnela pri nej.

Ale čítať som musela, bez toho žiť som nemohla. Keď nešlo s povolením, muselo ísť potajmo. Čítavala som i pri riadení izieb a pri inej robote, ak maminky tam nebolo. I ona čítavala romány zo strýcovej knižnice, najviac nemecké preklady francúzskych, viaczväzkových (Dumas, Hugo, Sue), a tie i mňa priťahovali. V tie časy vymyslela som si tiež všiť si do sukne hodne priestranné vrecko, nosiť v ňom brožovanú knižku alebo zošity a vytiahnuť si to v každú príhodnú alebo i v nepríhodnú chvíľu (napr. i pri mútení masla: jednou rukou potápať topárku, v druhej držať pred očami knižku). Ako presídlil sa bol z Tomášoviec do Ľuboreči maminkin otec, starý apa Bauer, zanechavší svoju kantorsko-učiteľskú stanicu, aby mu i napotom nechybelo pohodlie samostatnosti, bol pre jeho potrebu zariadený spomenutý už domec, Pokojík, na hornom konci dediny, neďaleko fary, pri ktorom bola z jednej strany zeleninová záhrada, z druhej trávnik so stromami; bývalo mojou úlohou držať v poriadku tú jeho zeleninovú záhradu, teda od včasnej jari do pozdného leta, nakoľko iná robota neprekážala, musela som podľa potreby tam chodievať plieť, chodníky vyškrabovať a t. p., nuž taká ukrčená, od slnečnej pálčivosti unavená, tiež nejeden raz išla som si pred odchodom domov, kde iste už bola pohotove pre mňa iná robota, oddýchnuť do chládku za susedov dom, vytiahnuť z rečeného vrecka starú nemecko-francúzsku mluvnicu, vykutanú tiež zo strýcovej knižnice — a učiť sa a cvičiť francúzske slovká i vety aspoň za hodinu. Naučila som sa z nej dosť dobre rozumieť čítanej francúzštine a bolo by mi bývalo ešte na lepší osoh, keby pri tom bol ma mal kto učiť i správnemu vyslovovaniu.

Niekedy našiel ma apa pri tom študovaní, keď prišiel navštíviť starého apu a spolu si vyšli poprechodiť sa po trávniku a záhrade.

„Oddychuješ, dievčička moja?“ usmial sa mi apa.

Čo však týka sa tých mojich prvých spisovateľských pokusov, prepadli všetky pod vlastnou kritikou. Najľútejšie mi bolo najsmelšieho môjho nábehu: zdramatizovať S. Chalupkovho „Starého väzňa“. Chytila som sa bola do toho v presvedčení, že nemôže byť lepšieho, pôsobivejšieho námetu pre tragédiu, ale viazla som potom pri každom obrate pre neznalosť kultúrnej histórie a všetkých tých „vedľajších“ požiadaviek dramatickej práce. Odvtedy ani neosmelila som sa viacej k nej.

*

Na tom poslednom zhromaždení Matice,^[13] pravda, ešte neznali sme celý dosah prenasledovania, ale podľa nedobrých znamení iste skleslejšia bola celá nálada než na predošlých, hoci ináč v Martine dobre sme sa cítili i v širokej spoločnosti, i v milej, rýdzo slovenskej domácnosti Šimko-Klanicovskej, v ktorej môj malý brat, navštevujúci martinské gymnázium, bol minulého školského roku ubytovaný a udomácnený.

Ale potom, práve následkom nášho zúčastnenia sa na tomto zhromaždení, stalo sa, že ja ešte v tú jeseň zverila som sa s Ľudovítom Šoltésom, kupcom v Turčianskom Sv. Martine, s ktorým vtedy v Šimko-Klanicovskej domácnosti po prvý raz sme sa videli. Rozhodla som sa na to z rozumových dôvodov, po vážnych rozhovoroch so svojím otcom.

V Novohrade slovenská spoločnosť sa zužovala a maďarská rástla. Podľa toho i kandidátov ženby v tejto bolo nepomerne viac než v našej, a keď z maďarskej hlásil sa bol môj prvý pytač, istý mladý farár, mňa pojal nevýslovný strach, že rodičia si budú žiadať, aby som išla za neho, keďže proti nemu ináč nebolo nijakých závažných dôvodov. Ako mi to môj otec oznámil — lebo patričný na neho sa bol listovne obrátil —, hneď som ho úpenlivo prosila, aby mu záporne odpovedal. On svojím láskavým spôsobom ma upokojil:

„Nestrachuj sa, moja dievčička, nútiť ťa nik nebude. Ja síce nadovšetko si prajem, aby som dožil teba zaopatrenú pri boku dobrého, statočného muža, ale pritom i mojou žiadosťou je, aby to bol Slovák.“

A potom ani zo strany maminky nepadlo slova, ktoré bolo by ma chcelo prinútiť k tomu vydaju.

Iné bolo položenie, keď oslovenie prišlo z Martina. U mňa i tu najprv prevládala nechuť. Isteže, po dievčenskom spôsobe, iné predstavy som mala o osobe svojho prípadného budúceho, a ani ku kupeckému stavu nemala som chuti. Hoci život v rodičovskom dome zdal sa mi byť hodne ťažkým, predsa, keď prišlo mi stratiť slobodu, viazať sa k mužovi, za ktorého srdce sa neozvalo, radšej chcela som zostať i ďalej u rodičov — i ďalej dopisovať si o slovenských literárnych veciach s niektorými našimi veršujúcimi študentmi.

Ale môj otec inak hľadel na vec.

„Nezabúdajže, moja, že mňa vždy tu nebude. Dnes-zajtra som tu, o pol roka, o rok môžem byť pod zemou. Ak sa dotiaľ nevydáš, potom nepozostane ti iného ako vydať sa za prvého, kto príde, hoci za Neslováka, ak ti ťažko bude žiť u maminky alebo u ujcov,“ pripomínal keď videl moju nechuť. „Rozmysli si, či nebudeš potom viniť i seba, ale bezpochyby viac ešte mňa, že nerozmyslene odpravili sme človeka poriadneho, čestného, v každom ohľade spoľahlivého — a k tomu Slováka z Martina!“

Môj otec totižto bol sa listovne u niekoho v Martine dopytoval na Šoltésa a dostal samé pochvalné zprávy o ňom.

Musela som uznať závažnosť týchto dôvodov, premýšľala som o nich, a tak vec pomaly dostala sa k prajnému riešeniu. A keď potom môj budúci prišiel k nám na dlhšiu návštevu, videla som, že je i rozumný, i dobrých zásad, i najmä že je za veci národné veľmi zaujatý, nuž to uľahčilo mi vec, vzalo mi tiesnivý pocit, že rozhodujem sa pod tlakom okolností, a rozjasnilo náš pomer. A že mala som sa dostať do Martina, kde budem môcť nielen žiť v slovenskej spoločnosti, ale azda i nejakým spôsobom účinkovať v prospech národnej veci, to, rozumie sa, malo svoju veľkú váhu.

Svadbu s veľkou svadobnou spoločnosťou, v ktorej najvzácnejší nám boli dvaja martinskí, mladým zaťom dovedení hostia, Pavel Mudroň a Ján Kunay, mali sme potom 12. januára 1875 a o niekoľko dní prišli sme do Martina — teda práve v ten smutný čas, keď dovršoval sa osud našich gymnázií: žiactvo i učiteľstvo bolo z nich vyháňané do nepriateľského sveta.

Odvtedy, teda od pol storočia, som stálou obyvateľkou Turčianskeho Sv. Martina.

Bola som práve dvadsaťročná, keď som sa vydávala, a myslela som vtedy o sebe, že som i duševne už celkom vyvinutým, dospelým človekom. Takou skúsenou zdala som sa byť sama sebe, znajúc toľkých ľudí podľa ich povahy, s koľkými dosiaľ prišla som do potyku, mnoho premýšľavšou i mnoho počítavšou o všetkých naskytujúcich sa človeku veciach, že cítila som sa byť celkom pripravenou postaviť sa do života, o ktorom už vtedy, práve z tých skúseností a premýšľaní, nerobila som si nijakých skvelých predstáv. Povedomie povinností bolo u mňa vyvinuté až do ťažiacej miery, i pevná vôľa plniť tie povinnosti v akýchkoľvek obťažujúcich okolnostiach. Utvrdilo sa to bolo vo mne iste už tým, že od svojho detstva musela som neúprosne konať, čo sa mi za povinnosť nakladalo, ale vyšší zmysel toho pochopila i prisvojila som si hlavne pod jasným a spolu i vážnym, zmysel života v konaní dobra hľadajúcim výchovným vplyvom svojho otca, ktorého duša bola plná lásky a úprimnej, vrúcej náboženskej viery. Jeho viera v dobro prešla i na mňa, podľa toho i svoje manželstvo uzavierala som v presvedčení, že nemôže sa stať nezdarným, keďže vstupujem do neho so súhlasom a s požehnaním svojho otca. Toto presvedčenie posilňovalo ma i potom pozdejšie, keď prišli skúšky a všelijaké ťažkosti života, aké v rozličnej nečakanej podobe nájdu hádam každého človeka, stavajúc jeho mravné sily na ustavičnú skúšku. V nich silnejší mravný základ sa utuží, slabší sa rozruší; mýli sa teda mladý človek, dosiahnuvší vek dospelosti, keď si myslí, že už je hotovým človekom. To sú ešte len dokončené základy, a šťastie je, ak sú pevné.

V Martine vo svojom zmenenom poriadku života privykla som bez ťažkostí preto, že doma nebývala som v ničom rozmaznávaná a že nemala som nijakých nesplniteľných očakávaní. Svojmu budúcemu ešte ako verenica som sa osvedčila, že do roboty v obchode — do zaobchádzania s tovarom, obsluhovania kupujúcich a t. p. — nemám ani chuti, ani nadania, a on navzájom sa mi osvedčil, že si ani nežiada, aby som v obchode pracovala, tak svoj voľný čas, zvyšujúci mi od domácej roboty, ktorej však bolo hodne i s pomocnými silami v obchode, mohla som vynakladať podľa svojej chuti. Zábavná i poučná lektúra neprestávala mi byť nezbytnou potrebou, ale našla som sa v nečakanom položení, že ani keď stala som sa samostatnou, nepodliehajúcou maminkinej nadvláde, nedostávalo sa mi na čítanie viac času ako i predtým v rodičovskom dome. Mýlila som sa, keď som sa nazdávala, že mestská domácnosť potrebuje len polovicu času a námahy ako spravovanie domácnosti dedinskej, aká bola u mojich rodičov, a tým viac počala som v mysli uznávať maminke, že mala pravdu, keď ma pridŕžala — hoci proti mojej vôli — k robotám, ktoré i ďalej mali patriť k mojim úlohám, keďže blahobytu, umožňujúceho zariadiť si pohodlnejšiu domácnosť, málokomu sa dostáva, a skúsenosti so slúžkami a najatými pomocnicami ukazujú, že bez stáleho dozoru a zasahovania samej gazdinej domácnosť nedarí sa uspokojivo. Bolo v tom akési sklamanie pre mňa, ale za vinu to dávať nemohla som nikomu.

A keď na čítanie nemala som dostatočného času, tým menej bolo ho na písanie, ktoré vyžaduje nerušeného pokoja. Chuť do neho prichádzala mi zhusta, keď pri robote zrazu vynoril sa mi v mysli nejaký vhodný námet, ale chuť ostávala len chúťkou nesplnenou, lebo mne nebolo dané ľahko, bez dlhšieho rozmýšľania perom narábať. A keď potom prišli deti, dostavil sa s nimi i známy, od opatery detí neodlučný, matke úplného oddychu a celkom bezstarostných chvíľ neprajúci nepokoj — na písanie u mňa nemohlo byť pomyslenia. Vtedy zdalo sa mi, že možnosti k nemu vôbec sa nedožijem, kým deti neodchovám k dospelosti, a či dotiaľ nestratím chuť i schopnosť k nemu, bolo mi tiež neisté. Pokoja mi to však jednak nedalo, počali sa mi zbierať náčrtky, na ktorých vypracovanie nikdy nebolo stihu.

Až roku 1881 na súbeh, vypísaný v prvom ročníku nových, nádeje i chuť do písania budiacich „Slovenských pohľadov“, podala som beletristickú prácu „Na dedine“, ktorá potom, vyhrajúc vypísanú cenu (50 frankov v zlate), i bola v nich uverejnená. Nasledujúceho roku tiež do „Pohľadov“ podala som prácu „Prípravy k svadbe“. Zatým však, že po presťahovaní sa do vlastného domu pribudlo mi primnoho roboty s obrábaním veľkej záhrady, i najmä že mi nastala potreba pomáhať i v obchode, spisovateľka vo mne zas musela temer celkom umĺknuť na viac rokov. Až roku 1891 vyšla v „Slovenských pohľadoch“ moja poviedka „V čiernickej škole“, zatým roku 1894 vlastným nákladom román „Proti prúdu“ a potom kratšia beletria v „Letopisoch Živeny“: roku 1896 „Prvé previnenie“, 1898 „Popelka“, 1902 „Za letného večera“. Niektoré drobnejšie veci v „Dennici“, Teréziou Vansovou redigovanej, nejaké príležitostné úvahy a články i v „Národných novinách“, a niečo roztratené i v iných slovenských i českých vydaniach. Vcelku nebolo toho mnoho.

Medzitým však vytrvalo, obyčajne večer, keď deti pospali a muž odišiel do kasína, zaznačovala som si do zošitov denné príbehy s deťmi, až mi nejeden raz vypadlo pero z ruky od únavy a ospanlivosti. Pri tom vytrvalom zapisovaní, ku ktorému neodolateľne pokúšala ma roztomilosť a originalita detí a ňou vyvolávaný živý záujem o ten čudesný, pred mojimi očami sa dejúci vývin ich dušičiek, pôvodne u mňa nebolo iného cieľa ako zachovať to pre samé deti, prípadne ako rodinnú pamiatku i pre ich deti. Ale osúdené bolo inak. S našimi deťmi ukončil sa náš rod; predčasne odišli ta, odkiaľ niet návratu, ostali tu iba moje zápisky o nich, mne na žiaľ i na potechu. Výťažky z nich uverejnila som po smrti oboch detí (úryvok o Elenkinej chorobe a smrti ešte roku 1885 v „Almanachu Živeny“, ale po smrti Ivanovej i ten, kratšie spracovaný, pojala som do celku) v časopise „Živena“, ktorý redigovala som za jedenásť rokov a za ten čas v ňom uverejňovala svoje rozličné drobné práce. Zápisky o mojich oboch deťoch posledne vyšli knižne vo dvoch zväzkoch v rade mojich zobraných spisov, ktorý rad, pravda, bude hodne krátky. Určené pre rodinu, zanechávam ich pre národ.

V týchto dvoch zväzkoch neodlúčene asi obsažený je i môj vlastný prostý životopis od toho času, ako som ich počala písať, preto s touto životopisnou rozpravou tu už mohla by som i prestať. Niektoré veci však ešte prichodí mi pripomenúť.

*

V Martine, keď som sa sem dostala, našla som zasa pre mňa v niečom nové spoločenské pomery. Slovenská spoločnosť bola dosť početná, teda na nejakú osamelosť nik nemohol sa ponosovať. Práve prechádzavšia doba trvania gymnázia s viacerými mladými, národno-spoločenský ruch všemožne napomáhajúcimi profesormi bola živo spomínaná, že v nej nebývalým spôsobom vzrástol a rozvíjal sa spoločenský život Martina, lenže ja prišla som už na jeho pohorenisko, keď po rozchode žiactva i profesori počali sa rozchádzať, každý kam ho osud viedol, čo zanechalo ťažiacu otupnosť nálady v Martine. Ale zato vnove pribudnuvší členovia, akým bola som i ja, boli prijímaní s priateľskou vľúdnosťou, pričom však uznať treba, že také prosto úprimné priateľstvo, aké po všetky roky môjho dievčenstva trvalo na Ľuboreči medzi našimi štyrmi spriatelenými rodinami, isteže nemohlo sa utvoriť medzi spoločnosťou omnoho širšou, ktorá síce v národnom zmýšľaní bola zajedno, ale v spoločenskom ohľade vrstvila sa dosť zrejme. Už i samo korenné domorodé meštianstvo necítilo sa na rovnakom spoločenskom stupni — boli významnejšie i nepatrnejšie rodiny — a z neho pošlá inteligencia zasa líšila sa v niečom od inteligentov z iných strán Slovenska sem došlých, priťahovaných práve osvedčeným národným rázom Martina, ktorý ráz zasa oni svojím účinkovaním stupňovali. Domorodí boli konzervatívnym živlom spoločnosti, s dobrými i nedobrými toho dôsledkami; dosťahovavší sa zas boli viac pokrokoví ľudia, svetskejšieho ducha, tiež i s dobrými, ale prípadne i s nedobrými dôsledkami toho.

Mne takýto stav bol sprvu akýmsi sklamaním, lebo vo svojom dedinsky nedotknutom, naivnom idealizme som očakávala, že kde je národná jednotnosť, tá sama sebou musí vyrovnávať všetky rozdiely a tvoriť jednotnosť spoločenskú, ale pomaly naučila som sa hľadieť na to ako na prirodzený, iste všade asi rovnaký spoločenský vývoj. Martin od počiatku svojho národného dejateľstva, najmä ako Matica slovenská v ňom našla svoj domov, bol v národnej myšlienke taký upevnený, že i v prípade nejakých spoločenských alebo medzinárodných, i hoci osobných roztržiek za národnú vec postupoval vždy jednomyseľne, čo svedčí o pokročilej dospelosti. V kultúrnom ohľade však pomáhali mu napredovať práve tí pre napomáhanie národno-kultúrnych vecí sem prisťahovavší sa, vzdelanostne zväčša vynikajúci ľudia. Tak sa to stalo, že v istých veciach pri všetkých ináč nepriaznivých okolnostiach Martin dospel ďalej než iné, pôvodnými pomermi jemu rovné mestá na Slovensku, a tak prirodzeným spôsobom dostal sa do svojej vodcovskej úlohy, pre ktorú býval často hodne nepriaznivo kritizovaný, ako sa to obyčajne deje aj inde v podobných okolnostiach. Pravda je však, že hľadiac na všetku do prevratu proti nemu nameranú nepriazeň maďarského vladárstva, ktoré ho i hmotne ubíjalo, dokázal pomerne mnoho, a je celkom pravdepodobné, že v budúcnosti pod priaznivými vplyvmi jeho dobré jadro dokáže sa schopným všestranného rozvoja, ako sa to právom od neho očakáva. Martin zaiste má i svoje chyby, tiež som ich obadala, keď som pred polstoročím prišla sem bývať, ale pozdejšie som nahliadla, že nie sú to nejaké temné špeciality Martina, no skôr zlé strany mestského života vôbec. Ináč od toho polstoročia nadobudla som si skúsenosť, že v Martine bolo by vždy nadostač dobrej pôdy pre ďalšie zveľaďovanie nášho národno-kultúrneho života (len nech by mala vždy povolaných obrábateľov), a to preto, že martinský idealizmus neutonul ešte v materializme, drží sa silou svojej martinskej vytrvačnosti.

Martin ma naučil rozoznávať, že zvelebiteľmi a akoby vrchnými predstaviteľmi národa zaiste sú vyššími vlastnosťami ducha i srdca nadaní, teda ideálni jeho ľudia, ale že za národ žiť a akým-takým spôsobom zaň i pracovať, i obete prinášať môžu i menej ideálni — a majú tak robiť vôbec všetci jeho príslušníci. Ich samých to síce ešte neurobí ideálnymi, ale dáva im ideály a spolu i snahu zotrvať pri nich. A už to dvíha ľudí i celý národ, ktorý oni tvoria. To dáva i Martinu jeho príťažlivosť.

(1925)