ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na nástupište jednej z významnejších železničných staníc v hornatom slovenskom kraji práve dojachal vlak. Prišlí pasažieri povychodili tu i tam z neho, a obzerajúc sa, či ich niekto čaká, ponáhľali sa k východu.

Čakajúceho národa, ktorý chcel nasadnúť na vlak, bolo natisnutého mnoho na peróne, za nízkym pevným zábradlím. Každý dral sa napred, bojac sa zaostatia; ale uniformovaný železničný úradník s mohutnou šedivou bradou i fúzmi držal východ uzavretý a upokojoval všetkých, že nemajú sa čo báť, že im otvorí, keď príde tomu čas, a všetci dostanú sa na vlak. Že bol ešte zo starých, každému odpovedal v tej reči, v ktorej ten na neho dorážal. Tučnému pánovi v ľahkom, jasnom obleku, ktorý si ustavične stieral pot z rozparenej tvári, po maďarsky vysvetlil, koľko minút má času; Židovke, naliehavo dotierajúcej, držiacej za ruku malé dievča a majúcej za sebou varovkyňu s drobným dieťaťom i s rozličnou batožinou, flegmaticky odpovedal:

„Haben S’ keine Sorge, werd’ schon zur rechten Zeit aufthun.“

Ešte i úbohej Slovači v halenách alebo opleckách, ktorá tvorila prevažnú väčšinu čakajúcich, privolal v jej reči, len s akousi tvrdou výslovnosťou:

„Netisnite sa, nazdávate sa, že vás tu chcem zadržať? To by nám veru bolo treba! Musia vám prázdny vagón pripäť, keď vás je toľko — teda čakajte!“

Tu usiloval sa byť čím drsnejší; mohlo sa uhádnuť, že asi pokladá si to za úradnú povinnosť oproti tej Slovači — i keby mu to nešlo od srdca. Slovač dala si povedať, napomínali sa medzi sebou k trpezlivosti. Izraelitka nedala sa vytisnúť zo svojej výhodnej pozície pri samom východe a naliehavým hlasom, z ktorého znelo pohŕdanie a panovačnosť, dávala varovkyni akési inštrukcie. Tučný pán išiel ešte do reštaurácie vypiť si niečo na ochladenie.

Uniformovaní úradníci i sluhovia s mrzutými i prísnymi i ustarostenými tvárami chodili náhlivo pozdĺž vlaku, každý po svojej robote; batožina sa skladala i nakladala, pošta sa vymieňala. Všade trma-vrma a nepokoj.

Konečne zaznel signál a komando, že treba beszállni. Obecenstvo vyrojilo sa spoza zábradlia, socajúc a predháňajúc sa; každý chcel byť vo vozni prvý.

V jednom vozni druhej triedy v pozdĺžnej chodbe stojí mladá dáma krásneho vzrastu v jasnopopolavých šatách, neveľmi si všímajúc zvedavé obdivujúce pohľady, ktoré sa pristavujú na jej tvári od mužských, povedľa sa berúcich. Ani klobúk nemá na hlave, neštíti sa slnečného svetla, ktoré ju oblieva plným prúdom. Čierne vlasy v ťažkej vlne padajú jej do čela, ktorého belosť vedľa nich bije do očí. Na vrchu hlavy zvinuté sú do voľného, umelého uzla, prepnutého na jednej strane korálovou spružkou. I v ušiach má korálové náušničky, i okolo krku, po golieri šiat niekoľko radov korálov.

Nevidí pozornosť, ktorú sama vzbudzuje, iste je na to už navyknutá; ale s tým väčšou zaujatosťou díva sa na halenkárov tamvon. I bokom nahýna hlavu, aby ich lepšie mohla vidieť, ako sa hemžia pri vlaku, ani čo by si každého osebe chcela zapamätať. Jej oči pod čiernymi obrvami a v obrube čiernych mihalníc akosi prekvapujú svojou sivobelasou farbou. Výraz v nich je vážny i teraz, keď s pozornosťou sledujú hemžiaci sa ľud. Jej sa netýka nepokoj tamdolu, už niekoľko hodín šla vlakom a ešte má nádej ísť, zatiaľ teda nemá príčiny znepokojovať sa.

Vonku je veľmi hlučno, počuť zo dva konduktorské hlasy krik robiť v maďarskej rečí. Iste ťažko im je usalašiť do poriadku toľkých treťotriednych pasažierov. Zo susedného vozňa počuť nepríjemný, ostroprenikavý hlas Židovky, čo šla s deťmi a varovkyňou, vo zvade s konduktorom. On po maďarsky, ona po nemecky; on hrubo, ona ostro.

„Ja, mein lieber Herr, ich versteh’ nicht, was Sie sprechen! Sie werden mich doch nicht umbringen, weil ich ungarisch nicht kann — das ist ja unehört mit Passagieren so umzugehen!“ kričala.

„Nem szabad lármázni és szabad ingyen helyet elfoglalni, ha látja, hogy mások vannak itt, a kik megfizették!“ bolo ho počuť zavracať ju.

Potom ešte bolo počuť staršie dieťa plakať, matku zas chlácholiť ho a pomedzi to nadávať konduktorovi, ktorý bezpochyby nevyhovel jej nárokom a odišiel inam robiť poriadky.

Druhý konduktorský hlas, oveľa britkejší, ozval sa pri samom vozni, z ktorého dívala sa mladá dáma v jasnopopolavých šatách. Mladé driečne dievča v oplecku a lajblíčku, batôžok v červeno rúbenom obrúsku pod pazuchou, umklo od konduktora, krikom naň dorážajúceho, ktorý ho bol drsno posotil, rozkazujúc mu, aby vošlo ta, kam ho upravil, ak nechce tu zostať. Dievča krútilo hlavou, že ta nejde, a pustilo sa do plaču.

Diváčka v chodbe nemohla to strpieť, oči i líca jej vzplanuli. Rýchlo sa pobrala ku dverám — ale vtom vchodil nimi pán silnej, plecnatej postavy. Klobúk mal pre horúčosť vysunutý z čela, ktorého horná polovica veľmi sa belela proti ohorenej tvári a krku. Temer oslepene požmurkal, keď zazrel osvetlenú postavu priamo pred sebou. Chvíľu zastali proti sebe, boli v ceste jeden druhému. On v pohľade na ňu skoro pozabudol hnúť sa ďalej, ale ona, len zbežne pozrúc na neho, temer z ruky mu brala kľučku, aby nestihol zavrieť dvere.

„Prosím, vlak sa v okamihu pohne…“ upozornil ju so zdvorilosťou neznámeho človeka, no i s náhlivosťou, akú vyžadovalo položenie.“

„Viem,“ odvetila, nepozastaviac sa, že sa zamiešal do jej úmyslu.

Prívet i odveta boli maďarské. Plačúce sedliacke dievča medzitým pochytil konduktor za plecia a tisol ho pred sebou, nadávajúc jej do hlúpych Sloveniek.

„Poď sem — sem poď, tu je dosť miesta!“ zvolala vtom naň mladá dáma po slovensky. Dievča i konduktor sa obzreli. Tvár dievčaťa ožila i podalo sa hneď k volajúcej, ale konduktor znovu vystrel ruku za ním.

„Prosím, ona patrí do tretej triedy; už bola tam a zasa vybehla,“ hovoril mrzuto, ale krotkejším hlasom.

„Ona môže preto sem ísť; ja za ňu doplatím, koľko príde,“ odpovedala dáma a hneď i podávala dievčaťu svoju bielu ruku, aby sa vec razom riešila. Chopilo sa jej svojou ohorenou a vyšvihlo sa náhlivo, tisnúc batôžok k sebe, či konduktor súhlasil, či nie. To všetko sa zvŕšilo za krátku chvíľu. Zvedaví, ktorí sa z oblokov vlaku i od peróna dívali na tento malý príbeh, lámali si hlavy, akú tá pekná mladá dáma môže mať príčinu tak sa zaujímať za túto sedliacku devu, ktorá, podľa ich náhľadu, za svoju hlúpu vzdorovitosť konečne i bola by zaslúžila, aby jej vlak bol odišiel.

Pán, čo práve vstúpil do vozňa, tiež musel byť zvedavý, ako sa vec skončí, lebo ostal stáť v priechode a pozorne hľadel na odohrávajúci sa výjav.

Vtom však zvnútra vozňa náhlivo vyšla staršia dáma.

„Oľga, čože sa to robí?“ zvolala po slovensky trochu prestrašeným hlasom. Oľgou oslovená už pratala dnu svoju ochránenú.

Práve došlý pán nemal za slušné postáť tam ešte dlhšie, i vošiel dnu otvorenými dvermi, z ktorých vyšla staršia dáma. Tam našiel sedieť staršieho pána samotného, v rovnošate erárnych lesných úradníkov vyššej triedy. Bol pohodlne rozložený, keď mal miesta dosť; pred sebou mal rozprestreté číslo Nemzetu. Zdvihol hlavu, poriadne plešivú, a podíval sa na prichádzajúceho. Ten si sadol radom s ním, lebo na druhej strane videl slnečníky, klobúky a iné veci patriace dámam.

O chvíľu boli v rozhovore, hlavne zásluhou staršieho; mladší nanovo prišlý bol menej zhovorčivý. Prvší rozprával, že ide zo Sedmohradska až hore ku hranici za úradnou povinnosťou a ponosoval sa na ťažkosti svojho povolania. Poslednejší, ktorý sa mu predstavil ako statkár Šavelský z Javorca (bol tu vraj prezerať hospodárske stroje, ktoré by chcel zakúpiť), pripomenul, že i on vychodil lesnícku akadémiu v Banskej Štiavnici, čo dalo podnet k ďalšiemu rozhovoru.

Šavelský častejšie obracal pohľad za ženskými, ktoré ostali von na chodbe, iste aby nebolo otupno sedliackemu dievčaťu, čo si ho sem povolali. Celá príčina jej nedorozumenia s konduktorom bola v tom, že v surmite a miešanici pri vchádzaní do vozňov bola od svojich odtrhnutá, nemohla ich hneď nájsť a konduktor strčil ju do oddelenia medzi podnapitých chlapov, ktorí vítali ju so surovými vtipmi. Vtedy ušla dolu a konduktor ju napadol maďarským hrešením, jej slovenskú sťažnosť nevzal do úvahy.

Staršia pani zhovárala sa s ňou tichým, dôveru vzbudzujúcim spôsobom a splašené dievča pomaly sa upokojilo. Len akosi nesvojsky sa cítilo v tomto panskom oddiele. Mladšia zo dvoch dám, ako sa vlak rozjachal, upokojene obrátila sa od dievčaťa k obloku, pozorujúc krajinu, bližšie i ďalšie hory a úbočia, pestro sa meniace pred jej zrakom.

„Hana! Hanica!“ bolo počuť hlas odkiaľsi z konca vlaku, úsilne prerážajúci jeho rachotenie.

„Aha, na mňa volajú!“ schytilo sa dievča. Oľga sa mu odstúpila a ono, vystrčiac hlavu, viac posunkami než slovami za chvíľu dorozumelo sa s inou podobne vystrčenou hlavou z tretej triedy, že je na dobrom mieste. Potom prišiel i konduktor. Šomral čosi a povedal Hanke, že príbuzní ju vyhľadúvajú, že ju na najbližšej stanici odvedie k nim. Pani jej po slovensky povedala, čo konduktor zvestoval, a ona už celkom pookriala.

„Neráčite vedieť, kto sú naše spolucestovateľky?“ opýtal sa dnu vo vozni mladší pán staršieho. Ten pokrútil hlavou s akýmsi záhadným výrazom v tvári.

„Našiel som ich už tu. Zo začiatku dal som sa s nimi do rozhovoru, ale neskoršie som zbadal, že sa zhovárajú medzi sebou po slovensky, hoci po maďarsky vedia celkom dobre, ako som sa presvedčil. To mi je čosi podozrivé; človek hneď stratí dôveru.“

„Nazdávam sa, že v tom netreba šípiť nič zlého. Je celkom prirodzená vec počuť v tomto kraji slovenský hovor. Veď je tu domovina slovenskej reči,“ osvedčil mladší.

Starší pokrútil hlavou.

„Takto z inteligentných tried, a pred svedkami, honosia sa ňou iba vystatovační panslávi. Keď počujem po slovensky hovoriť sedliakov, to ma nerozčúli, lebo veď oni ešte nemali príležitosť naučiť sa po maďarsky, čo dnes už majú ich deti v našich školách — ale keď počujem slovenský rozhovor medzi vzdelanými dámami, na tom sa už musím s pohoršením pozastaviť.“

„Ja veru nie!“ osvedčil sa mladší rozhodne. „Ony sú celkom vo svojom práve hovoriť i pred svedkami svojou rodnou rečou — bolo by zbabelosťou tajiť sa ňou pred inými, a treba si ich uctiť, že sa toho nedopúšťajú.“

Starší pán zdvihol hlavu a skúmavo podíval sa na suseda.

„Dobrý vlastenec nikdy nemal by si dovoľovať takéto hypertolerantné zmýšľanie.“

Mladší sa zachmúril.

„Ak by dobrý vlastenec nesmel spravodlivo zmýšľať, tak nebolo by chválou byť dobrým vlastencom. Mám krajšie predstavy o dobrom vlastenectve!“

Staršieho to rozpálilo.

„Nazdávam sa, že dobrý vlastenec, nech jeho osobné zmýšľanie je akékoľvek, vždy ho musí doniesť do súladu s náhľadmi našich veľkých, slávnych štátnikov, ktorí iste nie bez plného uváženia vykázali každému občanovi našej vlasti za najprednejšiu povinnosť napomáhať jednotnosť štátu. A k plneniu toho patrí predovšetkým, aby sme štátnej reči všade všetci dávali prednosť pred všelijakými vedľajšími.“

„Ja ani našim slávnym štátnikom nepriznávam práva predpisovať mi zmýšľanie, nedopustiť mi vlastného úsudku. Čo oni v rečovej otázke požadujú, je prepiate, a spoločnosť to preháňa ešte ďalej, až v tom vlastenčení stratila zmysel pre spravodlivosť. A v tom je nešťastie našej vnútornej politiky. Nie je pravda, že by sa tým napomáhala jednotnosť štátu, keď štátnu reč silou-mocou i mravným nátlakom natískame tam, kde to pôsobí ako kruté bezprávie proti inorečovým spoluobčanom.“

„Bezprávie sem, bezprávie tam — oni sú podrývačmi vlasti, či ich v tom niekto ospravedlňuje, alebo nie. Mne nik nezabráni odvracať sa od nich s nevôľou i všemožne ich hatiť v ich záhubnej činnosti.“

„Nie, to u nás nikomu nebránia, naopak, každého k tomu povzbudzujú i pripisujú mu to za zásluhu s výhľadom na odmenu. Ale keď je už nie inak, tak, prosím vás, aspoň nekričme do sveta, že sme spravodliví a tolerantní k našim nemaďarským národnostiam, ale priznávajme sa, že ich prenasledujeme a všetkými spôsobmi olupujeme o svojstvo, ktoré je v našej moci, od všemohúceho úradného teroru až po najjemnejšie mravné ústrky našej uprednostnenej súkromnej spoločnosti, ktorá sa práve tak ako vy teraz, s urážlivým opovrhnutím odvracia od bezúhonných spoluobčanov len preto, že tí medzi sebou hovoria svojou, a nie štátnou rečou. Tak povedzme, aby sme aspoň lžou nezakrývali nespravodlivosť, ktorú páchame.“

Hľadel tlmiť svoj hlas, ale rozhorlenie žiarilo mu z tváre. Jeho sused, na veľko roztvoriac oči, hľadel na neho, akoby pochyboval o jeho zdravom rozume.

„Vy zaiste ráčite byť stúpencom Ľudovíta Mocsáryho — i takí čudáci obyčajne nájdu si niektorých prívržencov…“ poznamenal s útrpným posmeškom.

Šavelského oči s výrazom neschválnej prevahy upreli sa na neho.

„Ľudovíta Mocsáryho si ctím opravdivo ako spravodlivého a zriedkavo neohrozeného i rozhľadeného muža, zdá sa, jediného Maďara, ktorý v našich zmätených pomeroch v osamelej veľkosti a čistote bojuje proti zaslepenosti svojich vlastných: a tak si môžem pokladať za česť byť považovaným za jeho prívrženca. Avšak pre pravdu treba mi poznamenať, že nie Mocsárym, lež sám od seba prišiel som ku svojim náhľadom, k čomu bolo mi treba len trochu počúvať hlas svedomia. Koľko spravodlivo zmýšľajúcich je v našej vlasti, toľko je tých, podľa vás, prívržencov Mocsáryho: a to je najjasnejšie vysvedčenie pre neho.“

Čím ďalej hovoril Šavelský, tým pokojnejšie vyznieval jeho hlas, i stiahnuté obrvy pomaly uložili sa mu do pokojnej čiary.

„Dúfam, že nezaviazlo ich mnoho do takej naivnej, detinskej ,spravodlivosti‘…“ tešil sa zlostne starý pán.

„Ak je tak, pre nás je to vysvedčenie všeobecnej mravnej chudoby.“

Starý pán zagánil na hovoriaceho spod šedivých obŕv.

„Dúfam, že nechcete ma urážať?“ spýtal sa odmerane.

„Nie, tak ako dúfam, že ani vy ste nechceli urážať mňa.“

Starý pán podudral čosi, že škoda je teda ďalšie reči šíriť, odvrátil sa chladno a pohrúžil sa do svojho Nemzetu. Šavelskému akýsi trpkastý úsmev ostal na tvári — bezpochyby myslel si tiež, že škoda mu bolo na stenu hrach hádzať.