ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Škola a fara v Čierniciach boli za nebohého pána farára Vranku vo veľmi priateľskom pomere; ale potom, za jeho syna, pána farára Vrankayho, ktorý asi pred ôsmimi rokmi stal sa nástupcom svojho otca, rozladil sa pomer z roka na rok väčšmi a nebolo veru výhľadov, že by sa kedy navrátil do starej koľaje. Pán rechtor Lemjak bol skúsený, starosvetsky prísny a trochu tvrdohlavý starý človek; pán farár Vrankay bol z novej školy, nasiaknutý moderným patriotizmom, snažiaci sa čím ľahšie chápať svoje kňazské povinnosti a čím príjemnejšie stráviť život, v čom nemálo utvrdzovala ho jeho žena, pani pekná, požívajúca pre svoje elegantné maniere významného postavenia v svojom spoločenskom kruhu.

Ako cirkevníci zmýšľali o preinačených poriadkoch vo fare, o to sa tam málo starali. Nebohý Vranka bez zvláštneho prehovárania zabezpečil synovi nástupníctvo v svojej výnosnej cirkvi; vďačný, dôverčivý ľud pristal na to, lebo myslel, že syn nebude mu horším farárom, než bol otec. Po synovom nastúpení (otec onedlho umrel) bolo počuť nespokojné hlasy, no nik nevšímal si toho, na fare hádam nevedeli ani o nich — a ľud napokon navykne na všetko. Pomer medzi farárom a cirkevníkmi stal sa chladným, obmedzeným na najnevyhnutnejšie styky. Vrankayho pracovňa nebola navštevovaná cirkevníkmi, hľadajúcimi poradu vo verejných alebo súkromných veciach, ako to bývalo za jeho otca; no jemu neprišlo na um potrudiť sa preto, tým menej jeho panej, pod ktorej správou priestranná čiernická fara dostala podobu elegantného panského domu. Pani farárka zakaždým pocítila nervóznu nevôľu, keď sedliak v krpcoch alebo vymastených čižmách stúpal po čistej dlážke chodby a pitvora, keď mu treba bolo prísť po akomsi vykonávaní do fary. Obyčajne nepremeškala napomenúť muža:

— Prosím ťa, Lajoš, odbavže toho čím skôr, aby som zasa nemusela vyvetrávať izbu po jeho mastených čižmách a vlasoch!

Ľudia, chudáci, dobre cítili cudzosť a pýchu farárkinu a neprišli jej zbytočne zavadzať...

Navykli i na ten chladný pomer, ale ich predsa omínal. Najmä keď z kostola išli, neopomenuli hádam ani raz pripomínať si nebohého pána farára. Keď toho dobrá, vyholená tvár, s polokruhom brady okolo spodnej čeľusti, zjavila sa na kancli, všetko pripravilo sa na zbožnú, povznášajúcu reč. On kázal v čistej bibličtine^[1] a svedomite vypracoval každú kázeň. Jeho syn nestará sa o to, hľadá chlúbu v tom, že ide nepripravený na kanceľ. Keď sa myšlienky zastavujú, vykrúca si prstami neobyčajne veľké plavé fúzy, ktoré pestuje na vyholenej tvári — a myšlienky zasa prídu. A ešte keby tá „prekliato neohebná“ slovenská reč neprekážala! On síce od tých ôsmich rokov svojho úradovania utvoril si už svoju vlastnú kancľovú reč, akúsi miešaninu bibličtiny s miestnym dialektom, prepletanú vlastno vynájdenými slovami, hranatými a nevhodnými, a v tej pohybuje sa s istou virtuozitou. Ale zhromaždenie prestalo očakávať povznášajúci účinok od jeho kázne, príde ju počúvať zo starého zvyku a ide domov v uspokojivom povedomí, že so sebazaprením vykonalo kresťanskú povinnosť navštívenia chrámu. Pán farár je i tak spokojný, veď ľud nevie, čo je dobrá kázeň, drieme i pri najlepšej. Pani farárka nerada chodí do kostola, hovorieva, že keby oni boli v cirkvi, kde aj maďarsky odbavúvali by sa služby božie, na tie že by pilnejšie chodila. Vrankay však tak je zaľúbený do tých vlastno vynájdených slov, že úprimne odporúča ich aj iným v slovenskej reči podobne necvičeným kolegom.

Čiernická cirkev má zo štyri fílie^[2]. Jedna z nich je ďaleko a má svoj kostolík; do tej každú tretiu nedeľu chodí farár odbavovať služby božie, tak je ustanovené od nepamäti. V Čierniciach vtedy má kázeň pán rechtor. Za nebohého pána farára v túto osirelú nedeľu obyčajne menej ľudí išlo do kostola, ba ešte i menej sviatočne sa poobliekali, čo pán rechtor Lemjak nie bez ťažkania pozoroval. No bolo i to starým zvykom, panujúcim už za predchodcov. Avšak za farárovania Vrankayho prestávala i táto obyčaj. Trvalo síce i posiaľ, že dievky povpletali si „podlejšie“, šedivšie stužky do vrkočov, ,kod lem pán rechtor majú kázati´, ale ľudu v tú nedeľu nahrnulo sa do kostola viac než k pánu farárovi, a keď vážna postava starého učiteľa zjavila sa na kazateľni, všetky oči v očakávaní utkveli na ňom, mysle pripravili sa na poňatie rozumných, poučných slov v čistej, plynnej reči. Vzletným rečníkom Lemjak nebol, ale hovoril jasne a presviedčavo. Na kanceľ vystupoval s istou oprávnenosťou už i preto, že bol kedysi aj teológom.

Ale posledné roky už veľmi ťažko mu padlo odbavovať tieto služby božie, kde musel i organovať, i kázať. Vekom síce nebol ešte taký celkom zošlý, ale moril ho záduch, ktorý mu zostal po prestátej ťažkej chorobe. Najmä v zime trpieval ním veľmi.

Rodina jeho pozostávala zo ženy, syna a dcéry. Syn Samuel bol od niekoľkých rokov farárom v Peškove, v susednom senioráte^[3]; dcéra Johanka bola ešte doma pri rodičoch. Lemjak už bol by pomýšľal vzdať sa obťažného povolania — mal výhľady na niektoré penzie, i sám zo svojich síl uhospodáril si niečo na staré dni — ale nechcel to urobiť, aspoň kým dcéru nevydá.

No zatiaľ aspoň natoľko chcel si poľahčiť, že rozhodol sa vziať pomocníka do školy: avšak i to len na naliehavú žiadosť rodiny, najmä syna, ktorý hneď i podobral sa na to, že mu toho pomocníka sám obstará, keď má viac známostí vo svete než otec.

Ako prichodilo studené, vlhké počasie pozdnej jesene, Lemjak cítil sa čo deň horšie. Pred rodinou nesťažoval sa, to nebolo jeho obyčajou, ale synovi písal, aby mu toho pomocníka obstaral čím skôr, keďže to už raz tak má byť, a temer obratom pošty dostal z Peškova odpoveď uspokojivú.

Zariadili sme vec tak — bolo v liste — že náš mladší učiteľ, Pavel Mikuš, pôjde k Nim za pomocného učiteľa. My si nájdeme iného na jeho miesto. Ja som hneď na neho myslel, ale obával som sa, že nebude chcieť ísť z Peškova do Čierníc, lebo tu je už udomácnený, v každom ohľade dobre opatrený; všetci si ho vážime. Ale on má zvláštne náklonnosti — vidí sa mi, akoby sa tešil, že zasa môže ďalej ísť. Toto je už tretie miesto, na ktorom učiteľuje, a Čiernice budú štvrtým. Preto však nech sa neobávajú, že je to nestálosť povahy u neho: on tým sleduje isté ciele. S veľkou záľubou totižto študuje ľud, chce ho poznať, nakoľko možno, vo všetkých krajových odchýlkach. Začal toto privátne štúdium vo svojom rodnom kraji pod Tatrami a teraz pomaly dostáva sa už dolu k nám, kde slovenský ľud hraničí s Pálocmi^[4]. Ktovie, kde sa on kedy na stálo usadí, či ho ešte dlho bude tešiť viesť taký kočovný život. Už zo dva razy ponúklo sa mu slušné, výhodné postavenie, a neprijal ho, nechcel sa viazať. Ale preto nech ho neodsudzujú; okrem tejto neobyčajnosti je on cele normálne a rozumne ustrojený človek a výtečný učiteľ. Môžu byť istý, že dostanú dobrého pomocníka; verím že budú spokojný s ním v každom ohľade. Že by im však dlhšie zostal tam, než za jeden školský rok, na to im nádej dávať nemôžem. No o ďalšie potom sa postaráme. Kedy majú poslať naproti nemu do Lužovca, Im iste sám odpíše; myslím, bude to už po tieto dni.

— Ja by som nedbal, keby to hoci už zajtra bolo! — povedal Lemjak po prečítaní listu a naložil žene a dcére, aby zajtra na každý prípad pripravili dvornú izbu pre očakávaného.

Mali totiž v náprotivnom dvornom stavaní pri drevárni neveľkú poriadnu izbicu, v ktorej predtým cez vakácie vždy syn Samko býval. V posledné roky, keď on už neprichodil domov, zaujala ju Johanka pre seba, a teraz musela ju postúpiť pomocníkovi.

* * *

Bolo v škole po večeri. Von zavýjal vietor a dážď tĺkol o obloky, bolo nepríjemne, ako len v pozdnú jeseň býva.

Lemjak bol samotný v izbe. Sedel tam potme v svojom stolci pri peci, z ktorej prelamovanými dvierkami dosť jasne sa svietilo. Stonal a pokašliaval, bol napred nahnutý, ruky držal dlaňami na kolenách a zamyslene díval sa do svetla na dlážke pohyblivo ihrajúceho. Zdal sa dosť statným, keby nie to nahrbené držanie tela. Tvár nemal opadnutú, ale plnú, bledú a veľké vaky pod očami. Vlasy a brada hodne šediveli.

Keď takto na pokoji, v čistom povetrí mohol si posedieť, vtedy cítil sa najlepšie; ale takého odpočinku dostávalo sa mu len večer. Vo dne musel byť v škole pri deťoch, a to bolo pre neho už nesmierne namáhavé. Dcéra Johanka mu síce výdatne pomáhala pri vyučovaní detí, ale preto on nemohol sa odtiahnuť od školy, lebo celú ona spravovať nebola by vládala.

Postonával, keď spomenul si na námahy zajtrajšieho dňa, a želal si v mysli, aby ten pomocník len čím skôr prišiel.

Jeho rodina a čeliadka zhromaždená bola v kuchyni pri lúpaní bôbu. Zo steny svietila lampa nad dlhým úzkym stolom, na ktorom pani rechtorka preberala nalúštený bôb. Najbujnejšie zrná dávala na osobitnú kôpku, to malo byť na sadenie na budúcu jar. Jej ruky bystro sa otáčali a svojou podobou svedčili o mnohom pracovaní. Na hlave mala tmavú šatku, vlasy nad čelom hladko pričesané, tvár dosť mladistvú, líca zdravej farby. Lemjaková pracovala, chodila po dome od rána do večera, i keby nebolo bývalo roboty, ona si ju našla. I rada si na tú robotu posťažovala, ale keby na to prišlo, nevedela by, čo si počať bez nej. Všetka starosť o hmotné potreby domu a rodiny bola na jej hlave, najmä v posledné roky si navykla ušetriť chorľavého muža od akéhokoľvek namáhania. Len prísne, poriadne doháňať svoj plat od cirkevníkov, pozostávajúci zväčša v obilí, bolo vždy jeho starosťou. V tom netrpel neporiadku a neznal žartu. Ľudia to vedeli a poriadne donášali svoju povinovatosť.

V kútiku pri stole na nízkom stolčeku sedela Johanka, domáca dcéra, zamestnaná lúskaním bôbu, ktorý mala na lone v slamienke. Len jej hlavu bolo vidieť ponad stôl. Bola to dobrá mladá tvár; líca jemne zaokrúhlené a málo farby v nich, oči sivozelenkavé, tmavými hustými riasnicami rúbené, obrvy, tiež husté, vo dvoch tmavých, tenkých prúžkoch líšili sa od bieleho čela. Ústa javili náchylnosť spustiť kútiky máličko nadol, čo pri sklopených očiach dávalo jej tvári náter akejsi nežnej melanchólie. Keď však oči pozdvihla, ten dojem zmizol, lebo jej pozor bol jasný. Na zármutok posiaľ nemala príčiny, okrem choroby tatuškovej, ktorá však, chvalabohu, aspoň zatiaľ neznebezpečovala jeho život. Vlasy mala jasnohnedé, v lesklých vrkočoch okolo hlavy upravené.

Pri sporáku na lavičke sedela baculatá slúžka Mara s mendíkom^[5] Mišom, a v spoločnej slamienke lúpali bôb.

Oproti stolu na drevenom stolci sedí suseda Chrenčíčka, mendíkova matka, a pradie zrebnú kúdeľ^[6]. Pre usporenie svetla zájde si či do školy, či do druhých alebo tretích susedov so svojím pradením a odmieňa sa domácim aspoň tým, že rozpráva rozličné príbehy z dedinskej kroniky. I teraz rozprávala v svojom rodnom dialekte obšírne, napodiv názorne a zaujímavo, so všetkými podrobnosťami, ako Furdíčka a Benkovka, dve gazdiné, boli sa povadili o konope pri močidlách. Mali ich v jednom močidle, Benkovka svoje prv vyťahala a Furdíčka urážala sa, že i z jej konopí vzala jeden snôpok, z čoho potom povstali strašné kriky a hnevy.

— Furdíčka be sa teraz už dos´ kcela pomeriti — doista si tode lem snope bola zle prečítala — ale Benkovka hu nekce ani videti, že kod ´ej tak vedela do poctivosti stúpiti. Že jej tak ešte nikdá žiadom človek na svete neublížiu a že jej to nikdá nezabu´ne, — dokončila Chrenčíčka svoje rozprávanie.

— Ale keď Furdíčka uznáva, že jej ublížila, mala by sa aj Benkovka udobriť, veď sa vari naveky hnevať nebudú, — riekla pani rechtorka. — V nedeľu videla som ich spolu sedieť v kostole; mohlo im aj tam prísť na rozum, že si majú jedna druhej odpúšťať previnenia, ako pán boh prikázal.“

— Dos’ sa ja čudujem, ako sa tej mohle tak dove’na dostati do tej stolice — iba ak po slepiačky! — hovorila zase Chrenčíčka. — A potom iba čo zazerale e´na na druhú. Ani sa nepotisle dove´na, kod si Macíčka kcela k nim sa´núti — misela inde mesto zháňati po kostole.

Odpľuvla chĺpok pazderia, ktorý zubmi odtiahla od snujúcej sa niti. Keď z chuti rozpráva, vtedy najbystrejšie otáča vreteno, pravá ruka i bez dozoru očí koná svoju úlohu, ale ľavú, ktorá vyťahuje vlákno z kúdele, Chrenčíčka pozoruje bedlivo. Jej hlava v bielom čepci, nad čelom čiernou pôločkou^[7] pripevnenom, v jednej miere drží sa trochu bokom nachýlené, len pri rozprávaní tu i tu sa pohne. Vlákenká praskajú, ako vyťahujú sa z kúdele, a drobná pazderinka padá do lona na tvavobelasú šatu.

Johanka díva sa na chutnú prácu Chrenčíčkinu — temer jej ju závidí.

— Maminka, kedy my začneme priasť? — pýta sa matky.

— Čím skôr. Máme ešte lanské povesná^[8], — vetí matka.

— Ver’ nakže sa ponáhľajú chystate do láde. Diovka narias’la, ani nezvedia, lem kod pjtači prídu! — hovorila Chrenčíčka.

— Či prídu alebo nie, plátno sa dorábať musí, — vetila pani rechtorka; ale narážka na pytačov nebola jej protivná. Jej dcéra je driečna, dobrá a aj v hmotnom ohľade nie najbiednejšie opatrená — pytači sa nájdu. No na to ešte času dosť.

Maru pri teplom sporáku nadchodili driemoty, všetky zaujímavé rozkladania Chrenčíčkine nemohli jej ich prebrať. Ruky v slamienke začali ustávať, viečka zaťahovali sa na oči a hlava neodolateľne ťažela nadol. Chvíľami schytila sa a bystro zašuchotala v slamienke, akoby zameškané nahradiť chcela, ale o chvíľu zas prevládala sladká driemota. Mišo zo susedského priateľstva zavše kutol ju lakťom a strúhal posmešné grimasy, no ani to nemalo stáleho účinku. Na šťastie, pani rechtorka chrbtom bola k nej obrátená a Johanka dobrosrdečne stavala sa, akoby ničoho nebadala. Ale Mišo pomyslel si, že keď malo nalúpajú, bude i na neho zle, preto keď Marine ruky v slamienke zasa zatíchli a hlava bokom sa skláňala, úlisne pomykol ju od chrbta za vrkoč. Ona zjašeno sa vypriamila a on jej kľuckaním hlavy a prižmurovaním očí znázornil jej vlastný obraz. Zazrela na neho.

— Čo mi nedáš pokoj, te papľuh? — šepla zlostne.

— Žebe si sa mohla vyspati? — vetil on tiež šeptom. — Počkaj, poviem ti Mišovi Galkoje, aká si te dremľa^[9], — dodal, falošne na ňu požmurkujúc.

- Ojaj, pre mňa môžeš aj hneď bežati!

Mačka sedela na múriku nad sporákom a ospalo dívala sa na šarvátku tých dvoch. Taro, bielo-žltý domáci pes, uložil sa na kopu prázdnych lupín, dobre vediac, že dnes, podľa príslovia, ani jeho nie je hodno von vyhnať. Ale teraz zrazu zdvihol hlavu, napriamil uši a potom s brechotom vyskočil proti dverám. Zvonku ozvali sa kroky, šúchanie nôh: dvere sa otvorili a ktosi v kepeni^[10] zahalený vošiel.

Johanka už bola skočila od svojej práce a držala Tara za dlhú srsť na krku, aby príchodzieho nechmatol. Ten zosňal namoknutý klobúk z hlavy, rýchlym pozorom orientoval sa, do čej spoločnosti sa dostal, a pozdravil sa takým nenúteným spôsobom, akoby už bol známy tu, hoc ani Lemjaková ani Johanka sa nepamätali, že by ho kedy boli videli.

— Som Pavel Mikuš, váš opovedaný pomocník, — predstavoval sa Lemjakovej.

— Ale, ale! — zadivila sa, stľapnúc ruky. — Nuž akože sa sem dostali? Prečo nám nepísali, kedy prídu, že by sme boli naproti nim poslali do Lužovca?

— Nebolo toho treba, — hovoril bodro. — Od vášho pána syna som vedel, že je dnes trh v Lužovci; spoliehal som sa teda, že nájdem tam Čierničanov. Aj tak bolo. Belianovci vzali ma na voz, aj ešte pred dažďom pokrovcami ma opatrili.

— Oni si veru vedia poradiť, — usmiala sa Lemjaková.

— Bolo by všetko dobre, ak som len vám neprišiel nevhod. Ale pán farár v Peškove hovoril, že je tu už potreba na mňa; preto som sa zobral čím skôr.

— Veru môj muž bude rád, — uisťovala domáca pani. — A batožiny nemajú?

— Už mi ju nesú, — hovoril a šiel otvárať dvere.

Báťa Belian v namoknutej širici^[11] naozaj vnášal veľký kufor a za ním paholok akúsi debnicu.

— Johanka, chytro vína Belianovi! — pošepla matka dcére.

Johanka skočila do komory, vyniesla fľašu vína i pohár a počastovala Beliana, ktorý najprv trochu sa zdráhal, a potom aj jeho paholka, ktorý skromne držal sa v úzadí za svojím gazdom. Obaja ponáhľali sa preč, aby kone s vozom nestáli dlho na ceste v daždi.

— Zajtra prídem k vám vyrovnať sa s vami, — riekol Mikuš Belianovi, podávajúc mu ruku.

— Nakže lem prídu, nak! Veď sa azda bez vade do’e’náme, — prikývol ten hlavou a odišiel, prajúc všetkým dobrú noc a dobrého zdravia.

Lemjak zjavil sa vo dverách, ostrým pozorom a priateľskými slovami vítajúc Mikuša. Avšak usiloval sa, aby prílišne nedal najavo svoju radosť nad jeho príchodom. Lemjaková starostlivo vystierala Mikušov kepeň ku sporáku, aby sa presušil.

Páni vošli do izby, kde Johanka už medzitým bola rozsvietila lampu.

— O večeru sa postarajte! — nakladal Lemjak dcére.

Mikuš to začul.

— Za večeru dnes už ďakujem, jedol som v Lužovci, — ohlásil sa hneď. — Ale akže je dovolené, prosil bych pohár teplého čaju.

— Hneď to bude! — prikývla ochotne Johanka a zmizla do kuchyne.

Mikuš prechodil sa po izbe, zakaždým zastal pri peci a trel si skrehnuté ruky. Bol strednej plecitej postavy a pohybov trochu hranatých. Mal nevysoké, ale široké čelo, tmavé husté obrvy nízko nad samými očami. Oči boli hnedé, prijasnej farby proti tmavým vlasom, fúzom a brade. Jeho zrak viac ráz utkvel na starom klavíri, stojacom po jednej strane dosť priestrannej izby.

— Je ešte dobrý? — pýtal sa pomedzi začatý rozhovor.

— Mal by byť dobrý, lebo nemal sa ako skaziť, — hovoril Lemjak. — Syn Samko cvičieval sa predtým na ňom, ale teraz bude rozladený, nik ho nepotrebúva.

Johanka priniesla čaj, rum, cukor; aj zákuska sa našla.

— Nech sa vám páči! — ponúkla vľúdne Mikuša a myslela pritom, ako je to pekne mať niekoho v dome, komu sa môže vykať. Mikuš ďakoval zdvorilo a prisadol hneď k podávanému.

Lemjak bol dobrej vôle, dávno nepotešil sa niečomu tak, ako dnes príchodu svojho pomocníka.

Páčilo sa mu hneď na ňom, že si tak beznáročne počínal, ale i okrem toho bolo čosi pri ňom, čo na prvý pohľad budilo dôveru. ,To je človek, ktorý si je na čistom so sebou i so svetom´, myslel o ňom hneď v tento prvý večer.

Dopytoval sa ho na jeho rodinné pomery, a Mikuš zakrátko vyrozprával mu priebeh svojho doterajšieho života. Bol meštianskym, remeselníckym synom, otec odumrel jeho i staršieho brata ako malých chlapcov. Matka pokračovala v remesle, farbiarstve, ako mohla, i staršieho syna dala na to isté remeslo, aby mohol prevziať domáce dedičstvo. Jeho, mladšieho, dala na zámočníctvo, ale on nemal chuti do nijakého remesla — chcel chodiť do škôl. Svoju prácu s nechuťou konal, lipol za knihami, majster žaloval na neho, matka ho napomínala i karhala, ale on nemohol odolať túžbe po učení. Napokon po niekoľkých zmarených rokoch učňovstva na prehováranie miestneho učiteľa, ktorý neprestal pozorovať svojho bývalého žiaka, matka zvolila, že dá ho do škôl, avšak len na takú dráhu, ktorá čím skôr vedie k cieľu a stojí čím menej peňažných nákladkov — tedy na učiteľskú. Syn pristal i na to, pilno chytil sa doháňať zameškané, za dva roky končil tri triedy, šesť tried bolo skutočne odbavených, keď išiel na preparandiu^[12], a vedomostí mal za všetkých osem tried. V školách a najmä v prípravovni zakusoval mnoho príkoria preto, že netajil sa so svojím slovenským zmýšľaním.

— Nuž a neľutujú všetkých tých námah, keď s nimi nemôžu dôjsť k inému cieľu, ako k rechtorstvu? — pýtal sa Lemjak.

— Neľutujem. Bol síce čas, keď tiež bol by som si prial vyššie sa vyšvihnúť, mal som také nejasné, vysokorúbajúce sny; no to prešlo, keď som sa lepšie rozhľadel vo svete: ja som cele spokojný so svojím stavom. Mnoho pekných úloh zmestí sa do zdanlivo biedneho učiteľského povolania, a ja cítim v sebe sily aj chuti plniť ich. Moja žiadosť nejde vyššie, než stať sa napokon učiteľom na dedine. Viem, že mnohý útrpne sa usmeje, ale ja to ináč chápem.

— Aj ja som toho presvedčenia, že človek v každom stave môže dôjsť uspokojenia a vážnosti, keď mu sám robí česť. Ja tiež nemohol som závidieť iným ich vyššie postavenie, naproti tomu takí sa našli vždy, a to i medzi spolubratmi, ktorí mne závideli moje, hoc len od ich vôle záviselo utvoriť si podobné.

Lemjaková vrátila sa do kuchyne k svojej práci, Johanka šla usporiadať dvornú izbu a Mara s Mišom prichytili sa odniesť ta Mikušove veci.

— Malô je, a ťažkô je — čože je v ňom? — pozastavila sa prvšia, keď dvíhali debnicu.

— Samej knihe, — vetil Mišo, ktorý už bol škárkou kukol do debny.

— Teľko kníh! — divila sa Mara. — To misia beti múdre pomocník.

— Veď sa to už ni taký mladý — už be aj za pána rechtora ta boli, — hovorila Chrenčíčka, ktorá dobre bola sa prizrela príchodziemu.

Lemjak odviedol Mikuša do jeho izby. Tam Mišo rozduchoval oheň v železnej piecke, až sa mu líca nadúvali a oči vysadúvali. Johanka usilovala sa dotiahnuť stolík bližšie k obloku, aby pre kufor získala miesta.

— Prosím, slečna, neráčte sa namáhať! — pristúpil hneď Mikuš a priložil ruky na stolík. — Ja si to sám zariadim.

— Áno, áno — nech si to pán Mikuš sám zariadi podľa svojej vôle, — svedčil Lemjak. — A, — tu obrátil sa k Mikušovi, — moja dcéra volá sa Johanka. Aj oni nech ju tak volajú. V domácom kruhu netreba robiť ceremónií.

Mikuš sa usmial.

— Ja vďačne, keď slečna Johanka dovolí.

— Johanka musí dovoliť, keď otec tak káže.

— Ale tomu primerane, ja podobne mal by som žiadať, aby mňa slečna Johanka tiež len po krstnom mene oslovovala.

— To je iné; oni sú jej pán Mikuš. Už je to tak vo svete, že mužský má vždy väčší význam, dievča vo všetkom má sa učiť čím menej si osobovať. A keď ju oni aj len prosto po mene budú oslovovať, ako ostatní domáci, to, úfam sa, nebude im prekážkou, aby vždy zachovávali k nej šetrnosť, akú poriadna panna právom očakáva od mladého človeka. Za mojich časov tak bolo: nech je v mojom dome aj teraz tak.

Tu nedalo sa nič povedať, len prisvedčiť. Johanku trochu do rozpakov priviedlo to rokovanie; krátko, letmo pozrela na Mikuša. Ohlásiť sa proti otcovi jej neprichodilo, bola navyknutá podrobovať sa vo všetkom jeho príkazom.

Otvorila prázdnu skriňu na šaty a ponúkla Mikušovi, aby ju vzal do upotrebenia, potom odišla i s otcom.

Mišo ešte zvedavo podíval sa oblokom na pána pomocníka; videl, ako sa prechodil po izbe a potom ako sa pribral vyberať knihy z debny.

— Lem čo to bude za e’neho? — podumal a premýšľal, ako najlepšie by si asi získal jeho priazeň.

— Mne sa vidí, že to bude poriadny človek, tento Mikuš, — hovoril Lemjak svojim.

To bola veľká vec, on málokedy zmienil sa pochvalne o niekom.

— Keby ho Samko neznal ako takého, nebol by nám ho tak odporúčal, — podotkla jeho žena.

— Tatuška, prečo oni pánu Mikušovi tiež nevykajú, keď im on vyká? — osmelila sa Johanka brať otca na otázku. Ju mrzelo, že Mikuš môže si myslieť, akoby oni ešte ani len to nevedeli, že slovenčina vyžaduje vykanie a nie neforemné onikanie. U neho tak pekne, ľahko zneje to vykanie.

- Ale, s tým mne ty daj pokoj! — hovoril otec. — Odo mňa aj onikanie musí vďačne prijať, starému človeku je ťažko zanechávať starý zvyk.

- Ale vykať je krajšie než onikať, — dovolila si ešte namietnuť. — Aj Samko vyká, komu netyká.

- Nuž vy mladí majte si vykanie, keď je tak krajšie a lepšie, — ja teraz už nebudem sa priúčať, čomu som od mladi nenavykol.

* * *

Ráno Mikuš zaspal dlhšie, než si prial, a kým usporiadal si veci, prešlo ešte trochu času. Mišo ponúkol sa mu na pomoc. Pri náhlení zatiahol nevdojak bielu záclonu na obloku, že skoro sa nadrapila.

— Tú záclonu musíme alebo celkom zosňať, alebo hore vypnúť aby sa neskazila, — hovoril Mikuš a myslel pritom, že to bola veru zbytočná pozornosť ozdobiť jeho obloky záclonami.

— To sa firhange, — poúčal Mišo. — To Johanka tatam pripravili, kod tu bejvali.

— Tu bývali Johanka?

— Áno. Niekode tu aj deti učievali — prváčence a druháčence, — rozprával Mišo ochotne. — Aj ja už viem deti učiti, — dodal sebavedome; — ja rectúvam knižkárov, kod pán rechtor nieokde nemôžu pre kašeľ.

Lemjakovci boli už po raňajkách, izba dávno oriadená, keď Mikuš, vyhovárajúc sa, že sa opozdil, vošiel medzi nich. Starý pán prechodil sa po izbe, Johanky tam nebolo. Otvoril dvere a volal na ňu.

— Ale nechaj ju, je v škole pri vymetaní. Ja dám pánu Mikušovi raňajky, — povedala jeho žena, vstávajúc od práce.

— Ty nechoď, Johanke sa patrí, aby obsluhovala, — zastavil ju, a Johanka musela prísť doniesť Mikušovi raňajky.

— Odpusťte, že máte so mnou oštaru, — riekol jej. — Druhý raz obslúžim sa sám, keď mi ukážete, kde čo býva.

— Ale, to je nie oštara! — odvetila ona. Mala prepásanú širokú zásterku, hlavu oviazanú v perkálovej^[13] šatke proti prachu v škole a na sebe akýsi zimný kabát. Jej tvár sviežo, milo vyzerala z toho zakuklenia.

Medzitým deti schodili sa do školy. Po dvoje i po viac cupkali chodbou popod obloky; každé ponáhľalo sa, že bola mu zima. Chlapci chúlili sa do svojich kabaníc z bieleho alebo čierneho surového súkna, z ktorých prázdne rukávy opálali sa im po bokoch. Nohavíc nemal ani jeden, malí chlapci i najtuhšiu zimu musia prestáť len v plátenných gatkách. Z dievčeniec boli niektoré v kožúškoch, i to priveľkých, aby z nich skoro nevyrástli, a niektoré mali kabátiky z hrubého domáceho plátna. Bosé boli temer všetky, do blata vraj škoda je obuvi. Zato však i počuť v škole ustavičné kašlanie a odŕhanie vo všetkých tónoch. Dievčence boli napospol prostovlasé, vlasy v jednom vrkoči spletené viseli dolu chrbtom. Chlapci niesli si školské knihy len v ruke alebo pod pazuchou, dievčatá mali ich poriadne uviazané v pestrých perkálových ručníčkoch. Ku knižkám bol priložený v každom takom štvorhrannom uzlíčku i okrušok čierneho chleba, čo mamka dala dieťaťu, aby mu v škole od hladu zle neprišlo. Chlapci svoje okrušky mali v kabanicových rukávoch.

Ako každodenne, tak i dnes pod dozorom Johankiným dvaja chlapci a dve dievčence boli školu povymetali a lavice vlhkou handrou od prachu poutierali. Mišo usilovne prikladal do pece; deti tisli sa okolo nej, keď knižky si uložili na miesto. Dvere ustavične sa otvárali a zatvárali, v nich zjavovali sa malé postavy a pri dverách každé prihladilo si hlavu. Čosi-kamsi boli všetky poschodené; proti zákazom prišli vždy radšej včaššie než pozdejšie, lebo tá voľná zábava pred začatím školy bola pre ne veľmi vábivá. Jedno donieslo nejakú zaujímavú novinku, druhé akýsi verš, čo na priadkach počulo, tretie obrázok alebo kus pozlátky a štvrté vytasilo sa s akýmsi šibalským kúskom alebo s novým senzačným vtipom, ako napríklad. „Deti, a viete, kto sa obesiu?“ Všeobecná napnutosť. „Ihla na cvernu“, hlásil vtipkár a tešil sa zo všeobecného sklamania.

Dievčatá zas doniesli si na vzájomné poobdivovanie, pozávidenie a prípadne i pozamieňanie pestré handričky pre báby. Ba niektoré doniesli aj samú bábu z handričiek ušúľanú, s hlavou riedkym mušelínom obtiahnutou, na ktorej sú oči, ústa, nos ceruzou namaľované a líca podložené červenou vlnkou. Toto všetko je náramne dôležité a zaujímavé. Horlivý hovor detí o chvíľu zostupňoval sa do hluku a ich pohyblivosť vyhnala kúr prachu dohora.

Mišo začal ich tíšiť, hoci sám hodne pomáhal rozprúdiť veselosť.

— Citte, deti, budú vás biti! — napomínal.

Na túto mnoho ráz počutú výstrahu neboli by deti podbali, ale keď začal:

— A viete čo? Ja viem voľačo, čo vy neviete! — všetky zatíchli, i tie čo štverali sa po laviciach, zastali v okamžitých napnutých pózach.

— Ja viem, kto včera prišou, — veličil sa ďalej Mišo.

Ale Marka Števkovie razom prekazila mu všetku slávu.

— Aj ja viem, aj ja: pomocník prišou, čo nás bude učievati, — sponáhľala sa zvestovať. — Kod som smeti vynášala, vyšou z dvornej chyže, a Johanka povedali, že je to tem pomocník.

— Ale ja som sa už aj zhovárau s ním, aj som mu čižmy vyčistiu, - snažil sa Mišo prekričať ju. — Pekneže sa držte, posadajte si, lebo už príde. Vy, prváčence, pakujte sa do lavíc — iba čo zavadziate!

Čo menšie deti začali sa usádzať do lavíc a s očakávaním pozerali na dvere. Väčší chlapci nechceli ukázať zastrašenosť, ale novina ich predsa omínala. Začali uvažovať medzi sebou, čo to asi bude zaň ten pomocník.

Z pitvora bolo počuť kroky a pokašlávanie pána rechtora. Deti bystro poskákali na svoje miesta, socajúc jedno druhé. Ked kľučka zašťukala, doznieval posledný náhlivý hurt; keď sa dvere otvorili a starý i mladý učiteľ vošli, každé so zatajeným dychom sedelo na svojom mieste a usilovalo sa dodať si výrazu čím nevinnejšieho. Ale všetky oči zvedavo upreté boli na pána rechtorovho sprievodcu, ktorý so svojou temnou pleťou a čiernou bradou zdal sa im byť dosť strašným a pováženiahodným.

— Koľko prachu vybúrili! — dudral Lemjak a prudký kašeľ ho vychytil.

Mikuš prehliadal si rady detí. Boli až na malé výnimky zdravé, otužené, v očiach mali bystrý výraz.

— A teraz počúvajte, celá škola! — preriekol starý pán rechtor slávnostne. — Tu som vám doviedol nového pána učiteľa; odteraz vás aj on bude učievať. Vy sa budete pilno učiť, budete sa vždy poriadne správať a budete ho vo všetkom poslúchať tak ako mňa samého: to si všetci zachovajte! Keď budete zlí, bude vás trestať, ako si zaslúžite.

Deti čušali a dívali sa na Mikuša.

— Ja sa úfam, že si trest nebudete chcieť zaslúžiť, — hovoril zatým on. — Keď vy budete dobrí, budem k vám dobrý i ja.

To sa deťom páčilo, uspokojené pozerali jedno na druhé. Jeho hlas budil dôveru v nich.

Bol teda uvedený medzi svoje žiactvo.

Deti svojimi vysokými hlasmi zaspievali „Aj, již vychází slunéčko“, pričom jedno zo starších dievčat predriekalo každú vetu, aby vedeli spievať aj tí, ktorí ešte nemajú Kancionálu. Páni učitelia prechodili sa po sieni a ticho zhovárali sa čosi. Po modlitbe začalo sa vyučovanie, starý pán rechtor vovádzal mladého do všetkého, a všetko šlo dosť dobre, deti boli dnes tiché a pozorné, preto, že mali nového učiteľa. A ten pekne, vľúdne opýtal sa každého dieťaťa, ktoré prišlo mu rectovať, čie je, ako sa volá.

Keď na poludnie deti šli domov, živo vymieňali si úsudky o „pomocníkovi“, aj doma rodičom o ňom rozprávali.

Popoludní naložené bolo Johanke, aby na hodinku spravovala školu; Lemjak s Mikušom išli do fary na povinnú návštevu. Keď sa odtiaľ vrátili, Lemjak bol rozhnevaný; ťažko dýchajúc, sadol si do svojho operadlového stolca, aby sa zotavil. Mal hádku s Vrankaym, to ho tak rozčúlilo.

Rozvinula sa medzi nimi debata o stave školstva v Uhorsku; Vrankay chválil ho bezmierne, i starostlivosť vlády oň, a Lemjak chladnokrvne, základnými dôvodmi podvrátil tie chvály. Vrankay uštipačne poznamenal, že to len páni učitelia zo starej gardy nie sú spokojní s terajšími poriadkami a vzpierajú sa vyučovaniu maďarčiny v ľudových školách, lebo im je to nepohodlné; dúfa však, že mladí učitelia, ktorí vyšli z terajších prípravní, lepšie pochopia, ako poslúžia blahu krajiny, keď vynasnažia sa, aby ľud všade osvojil si krajinskú reč.

Tu potom Lemjak vysvetlil mu, akú úlohu hrá maďarská reč v slovenských ľudových školách, ako nesvedomitý učiteľ môže si ňou zásluhy vydobývať na úkor ostatných dôležitejších predmetov, môže ňou zakrývať všetky nedostatky zo svojej lenivosti a neschopnosti pochodiace, lebo školská vrchnosť len o ňu stojí. A najsmutnejšie je, že terajší mladí farári proti všetkému svedomiu napomáhajú tento smer, lebo s jeho pomocou dúfajú dôjsť čím skôr tej vlasteneckej zásluhy, že budú môcť zavádzať maďarské služby božie v čisto slovenských cirkvách.

Vrankay, nervózne obrábajúc si fúzy, pýtal sa ironicky, či pán rechtor pokladá tie maďarské služby božie ozaj za také nešťastie pre ľud a či ozaj myslí, že pán boh len slovenskú modlitbu vyslyší? Lemjak potom náležite, chladnokrvne a vážne objasnil mu svoju mienku o takomto zmýšľaní u farára; pohovoril mu do svedomia ostré, trpké pravdy, na ktoré Vrankay červenal sa hnevom a azda i studom.

— Ja som iných náhľadov, a svedomie nerobí mi výčitky, — riekol zvysoka na Lemjakove závažné slová, z ktorých ani jedno nemohol podvrátiť. — Vo vlasteneckom zmýšľaní, ako vidím, veľmi sa rozchádzame — a ja som ich, pán rechtor posiaľ vždy bral do ochrany, ked som počul upodozrievať ich z panslavizmu.^[14]

- Ak rozumné a svedomité ponímanie práv slovenského ľudu i zastávanie ich podľa možnosti proti nerozumnej a nesvedomitej streštenosti je panslavizmom, tak som panslávom i ja, a prosím, nech sa nabudúce neustávajú brať ma do ochrany predkýmkolvek: čo vyznal som tu pred nimi, to vyznám, keď na to príde, hoci i pred samým ministrom.

Vztýčil sa, akoby tiaž choroby a zošlosti bola spadla z neho, a pokojným pozorom pristavil sa na tvári Vrankayho. Ten uhol očami v stranu a vynútil na tvár akýsi nezdarený úsmev.

— Na to azda nepríde, že by sa pred ministrom museli zodpovedať. V Uhorsku, v našej krásnej, slobodnej vlasti, každý smie mať i hlásať svoje presvedčenie, — povedal grandiózne. — A tak i my každý podržme a zastávajme si svoje — uvidíme, ktorý zvíťazí.

— To, žiaľbohu, my neuvidíme, — povedal Lemjak. — Oni bojujú s presilou za nepravdu — to je pohodlné, bezpečné a príjemné. Ja proti presile bojujem za pravdu, hoci viem, že ešte ani zďaleka niet výhľadov na víťazstvo pre ňu. Ktorý z nás je pravým, posväteným bojovníkom, rozsúdia niekedy iní, keď nás už tu nebude.

Rozišli sa v hneve, so slovami povrchnej zdvorilosti.

— Nuž, hľa, — hovoril Lemjak, keď prišli domov, — toto je duchovný pastier slovenského ľudu! A takí sú všetci jeho kolegovia z novšej doby. Prekrúcajú pravdu tak, ako prekrúcajú otcovské mená. Cit a svedomie zaniká u tohto pokolenia, len za svetskou slávou a za svetským prospechom idú. Mňa zakaždým zabolí srdce, keď tohto vidím a pomyslím si na jeho nebohého otca.

I Mikuš nanajvýš nemilý dojem odniesol si z fary. Výstup s Vrankaym, vysokomyseľná chladnosť jeho ženy, maďarské štebotanie detí pri maďarskej pestúnke — to všetko ukázalo strašnú prevrátenosť v slovenskej fare.

Lemjak nemohol ísť do školy, vybral sa ta Mikuš sám. Tam bolo napodiv ticho; mimovoľne postál pri dverách, keď začul tamdnu slová:

— Ale lem se’liaci sa Slováci?

— Všetci sme Slováci, čo po slovensky vravíme, — odvetil hlas Johankin. — Aj môj tatuška je Slovák, maminka i ja sme Slovenky. A jesto aj väčší páni, čo sú Slováci: farári, fiškáli, doktori.

— Ale náš pán farár sa ni? — prerušil ju predošlý.

— Aj pán farár je popravde Slovák, ale nechce sa priznať, lebo sa nazdáva, že je krajšie Maďarom byť.

— A pán učiteľ, čo čera prišli? — pýtal sa iný detský hlas.

— To je dobrý Slovák, — hovorila Johanka, a to takým tónom, akoby tú otázku za veľmi zbytočnú bola považovala. — Môj tatuška by takého ani nechceli za pomocníka, čo sa drží za Maďara, lebo taký by vás len po maďarsky chcel učiť. Ale tento bude vás učiť tak ako treba, a bude vás aj rád vidieť, ak sa mu budete dobre držať, preto, že je aj on Slovák, aj vy ste slovenské deti.

Mikuš usmieval sa tomuto rokovaniu, osviežilo mu ťažkú myseľ, prinesenú z fary.

— Vidíš ti ju, tú nezhovorčivú Johanku. Tu medzi deťmi aká rečnica z nej! — podumal a otvoril dvere.

Johanka sedela neďaleko učiteľského stolíka a pred ňou v polkruhu stáli najmenšie deti, ktoré po prvý rok chodili do školy — teda „prváčence“, každé so šlabikárom v ruke. Väčšie deti sedeli a postávali roztratene, písali do písanky alebo maľovali po bridlicových tabuľkách; každé zaoberalo sa niečím, ani jedno nerobilo nezbedu. Niekoľkí chlapci stáli blízo Johanky a pozorne hľadeli na ňu: iste predošlí zvedavci. Niektoré dievčatá vzájomne častovali sa chlebom, každej lepšie chutil susedin než vlastný, a iné popod stôl zamieňali si handričky pre báby. Ale to všetko malo nádych pokoja a poriadku.

Ako deti zbadali Mikuša, naskutku nastal rýchly ruch, každé čo najnebadateľnejšie pošuplo sa na svoje miesto a bralo knihu do ruky. Všetky k učeniu nepatriace veci šmahom zmizli z očí. Johanka vstala, aby mu urobila miesto, jej líca zradne sa zafarbili, keď tak znenazdania stál tu ten, o ktorom práve bola reč.

— Prosím vás, ak môžete, dokonajte úlohu s malými, — oslovil ju. — Mne dnes už primálo času zvyšuje a pán rechtor sa zle cíti.

Pristala ochotne a umiestila sa so svojím oddelením ku druhému obloku. O chvíľu bola cele pohrúžená do svojej úlohy, jej strojná hlava, venčená jasnohnedým vrkočom, skláňala sa k uprihládzaným i strapatým hlávkam detí, ktoré ešte strašne pasovali sa s poznávaním písmen. I s trpezlivosťou a vytrvalosťou obdivuhodnou pomáhala im na pravú stopu a vracala sa vždy k písmenám, ktoré najťažšie dali sa zachytiť. Veľmi dôkladne pritom pokračovala, neprepustila ani jedno dieťa, kým akýsi pokrok nezistila pri ňom. Bolo vidieť, že túto úlohu nekoná po prvý raz.

Mikuš mal pred sebou „knižkárov“ — totiž starších žiakov, ktorí sú už oprávnení Kancionál nosiť do školy. Rectovali naspamäť pieseň, ktorú nadnes mali uloženú.

— Nie tak rapotať! — napomínal a vysvetľoval im zmysel piesne, čo niektorí veľmi pozorne počúvali. Podľa jeho vysvetľovania zdala sa im byť omnoho krajšou.

— Kto šepce, naskutku pôjde kľačať! — prihrozil dôrazne, a všetci, ktorí z priateľstva alebo z márnomyseľnosti šeptaním vypomáhali zabŕdnuvšiemu kamarátovi, Jožovi mlynárovie, zatvorili ústa a stali si do nehybnej pozitúry^[15]. Stiesnený kamarát, ktorému pred príchodom pána učiteľa príjemnejšie bolo maľovať na tabuľu fúzatých pánov, než prečitovať si pieseň, predarmo obracal o pomoc prosiace oči vpravo i vľavo: jeho nepripravenosť nemilosrdne vyšla najavo. A pán učiteľ nehrešil, len celkom bez hnevu povedal:

— Choď na miesto a uč sa pozorne, o chvíľu ju musíš vedieť — veď je to známa pieseň.

Jožko poslúchol, s ovesenou hlavou odišiel z kruhu žiactva. Mišo musel mať obzvláštne potešenie z jeho nehody, spravil mu škodoradostný posunok, keď prešiel popri ňom. Ale to už Jožko nemusel strpieť.

— Prosím ponížene, pán učiteľ, veď sa mi Mišo naškiera, — žaloval pozdvihnutým hlasom.

Pán učiteľ obrátil sa k Mišovi, nepovedal nič, len pozrel na neho, a Mišo jednako spustil oči k zemi a začervenal sa, akoby bol dostal ktovieaké pokarhanie, lebo pozor pána učiteľa mu zreteľne hovoril: ,To by som tiež nebol uveril o tebe!’

Žalobník spokojne utiahol sa do lavice, založil päste na uši, uprel oči do knihy, čelo zvraštil od úsilia a pery sa mu pohybovali. O krátky čas už pozeral chvíľu do knihy a chvíľu ponad knihu — skusoval sa naspamäť. Ešte neboli všetci knižkári vyrectovali, už postavil sa medzi nich, a keď prišiel rad na neho, vedel pieseň bez chyby.

— Ty, Jožko, vždy takto musíš vedieť svoju lekciu — z teba to vystane! — riekol mu pán učiteľ určite, bez lichotenia.

Keď rozpustil deti, Mikuš išiel do Belianov, ako sa včera bol sľúbil. Od Belianov chodili deti do školy, tie ho zaviedli, i mu cestou ukazovali, kde kto býva. Do Belianov zišlo sa viacej susedov, ako zvedeli o ňom; zahovoril sa s nimi, prišiel domov až na večeru.

— Nuž akože sa dojednali o tú furmanku? — spýtal sa ho Lemjak.

— Ako najlacnejšie, — usmial sa Mikuš, — Belianovci nič nechceli prijať, ešte sa ponúkli, že ma vďačne zavezú aj druhý raz, a síce naschvál, nielen „idúcky“, keď budem chcieť niekam ísť.

— To sa na nich ponáša — oni sú takí. To je jeden z najporiadnejších, najslušnejších domov v dedine.

* * *

Keď prešiel týždeň, Mikuš už privykol v čiernickej škole, a domáci privykli s ním. Hľadel sa vo všetkom prispôsobiť domácemu poriadku, poriadne dostavoval sa i na spoločné raňajky, nebolo ho viac treba osobitne obslúžiť.

Deti v škole už neprizerali sa mu s otvorenými ústami; ale tichosť ešte veľkú zachovávali v jeho prítomnosti, hoci dôvera k nemu vzrastala u nich každým dňom.

Lemjak tiež uznával, že je lepšie s pomocníkom než bez neho. Lemjaková zas bola rada, že Johanka viac nepotrebuje ísť deti učiť, ale môže sa chytiť do šitia, ktorého sa mnoho nazbieralo. I vyšívať, pomaly chystať si, všeličo do výbavy potrebné je dievčaťu. Posiaľ každú zimu mnoho času zmarila tým učením detí — ale otec tak chcel a ona rada poslúchla. Ona vôbec rada vidí tie sedliacke deti a rada zaoberá sa s nimi.

Teraz už bola vytvorená z toho odboru účinkovania a ľúto jej bolo za ním. Prichytila sa do šitia, do ktorého už dávno sa strojila, ale zdalo sa jej omnoho nudnejším sedieť v izbe osamote, než učiť deti v škole. Keď prvý deň bola pomohla Mikušovi učiť „prváčence“ a on jej potom za pomoc ďakoval, ona povedala mu, že vďačne urobí to i druhý raz, keď bude treba; ale on ju viac neoslovil. Ju mrzelo, že to neurobil. Vyučoval zväčša sám, otec tiež dosť málo pomáhal. Mišo jej rozprával, ako pán učiteľ vždy vie dať zaneprázdnenie každému oddielu, akoby každý mal osobitného učiteľa.

Bolo predpoludním, čo takto premýšľala, otec bol v škole a matka v kuchyni. Šitie jej nechutilo, začala sa nudiť pri ňom. Prišlo jej na um, či ozaj Mara dobre poriadila pomocníkovu izbu — prach veru iste neutrela. Vstala od šitia, vzala prachovku a šla do dvornej izby. Obloky našla otvorené, v izbe zima, ako na dvore. Pozatvárala ich, schúlila sa do teplej šatky, ktorú bola na seba prehodila, a začala prach utierať.

Na Mikušovom stolíku bolo mnoho kníh v rade poukladaných, to ju lákalo: začala ich prezerať. Boli všetko náučného alebo pedagogického obsahu. Johanka pristavila sa pri akejsi mluvnici a počala ju prezerať; iné knihy roztvorené nechala ležať. Zo začiatku len prehadzovala listy, a potom prichytila sa naozaj do chápania obsahu. Najprv len stála nahnutá nad knihou — potom si prisadla a pohrúžila sa do nej.

Hodnú chvíľu tak presedela, keď tu zrazu zaznejú kroky predo dvermi, dvere sa otvoria a Mikuš náhlivo vkročí. V prekvapení zastal pri dverách. Johanka rýchlo zdvihla sa zo stolca, očervenela po celej tvári a nevedela v rozpakoch, čo počať a čo povedať. V jeho očiach zakmitol sa utajený úsmev.

— Odpusťte, že som vás tak prestrašil. Prišiel som si pre jednu knihu, — prehovoril, pokročiac bližšie. — Prišli ste navštíviť svoju bývalú izbičku, a ja, hľa, pokazím vám i tú chvíľu.

— Ale nie, nie, — začala vyhovárať; — ja som prišla len prach poutierať, a tu som videla tých mnoho kníh, nuž nezdržala som sa pozrieť do nich.

Mikuš pozrel na otvorené knihy.

— To sú zväčša také, ktoré vás nebudú zaujímať. Mám niekoľko i zábavných, ale ešte nie sú vyložené. Tými vám vďačne poslúžim.

— Ďakujem — čiže prosím potom, keď vám bude vhod; ale ja som práve na tieto bola zvedavá.

On udivene pozrel na ňu.

— Z akého ohľadu vás zaujímajú?

— Dávno som si priala dostať do ruky knihy, z akých učia sa na preparandiách: chcela by som vedieť, či je ťažko učiť sa z nich.

— Vari by ste vy mali chuti na to? — spýtal sa rýchlo.

— Vlani, aj predtým, by som veľmi bola chcela ísť na preparandiu, keby mi rodičia boli dovolili. Ale nechceli o tom ani počuť.

— A mali pravdu; to je ani nie pre vás.

— Myslíte, že by som nebola schopná prekonať to? — spýtala sa váhavo, trochu akoby urazene.

— Nie to; ale myslím, že niet v tom nič oduševňujúceho a lákavého stať sa učiteľkou tu v Uhrách. Veď vy azda nechcete maďarizovať slovenské deti?

— Veď ja by som si nežiadala byť už samostatnou učiteľkou a na štátnej škole už celkom nie, ale diplom dosiahnuť chcela by som len preto, aby som mohla byť tatuškovým pomocníkom. On je chorľavý, ťažko mu padne deti učiť, a nijako nechcel si vziať pomocníka, kým napokon Samkovi nepodarilo sa prehovoriť ho. Preto som sa ja chcela stať jeho právoplatným pomocníkom.

— To je iné — to už chápem od vás! — riekol on s povyjasnenou tvárou. — No keď tatuška konečne odhodlal sa na pomocníka, vy nepotrebujete sa turbovať^[16] s preparandiou.

— Veď áno, teraz je všetko dobre; ale — vy nebudete chcieť zostať dlho u nás, a potom bude zasa zle.

— Potom nájde sa iný na moje miesto.

— Veď áno, ale tatuška s každým nebude spokojný — najmä po vás. Ja viem, že to budú zasa dlhé nepokoje.

— A to vás už teraz trápi? Nebojte sa, nájdeme takého, s ktorým tatuška bude spokojný, a vy tej myšlienke s preparandiou dajte pokoj. Veď by to vôbec nemalo zmyslu pripravovať sa za viac rokov, vynakladať toľko času, námahy a peňazí; zapríčiniť nepokoj v rodine — a prečo? Preto, aby ste potom rok, keď veľa poviem, dva roky mohli u tatuška pomocníkovať.

— Nie rok, dva, ale kýmkoľvek by tatuška žil, — riekla ona, splna pozrúc na neho.

On máličko sa usmial a pokrútil hlavou.

— Teraz si to tak myslíte, ale potom by prišlo inak. Pravde najpodobnejšie je, že by ste sa prv vydali, než by ste vôbec preparandiu vychodili.

Odvrátila sa a začala usporadovať knihy.

— Ja by som radšej tatuškovi pomáhala, ako sa vydala, — riekla polohlasne a akási neodôvodnená slza zaleskla sa jej v očiach.

On prišiel bližšie.

— Teraz trochu nahnevali ste sa na mňa, ale ja viem, že príde čas, azda i dosť skoro, keď mi dáte za pravdu, — riekol mäkko, akoby odprosoval.

— Ja som sa nenahnevala, ale trochu som sa úfala, že vy budete mi na pomoci — a vy ma vysmievate.

— Nie! — zvolal temer rozhorčene. — Ja chápem vaše pohnútky, uznávam, že sú dobré, pochodiace z detinskej lásky: tu niet z čoho sa vysmievať. Ale svoje presvedčenie som vám jednako musel povedať.

— Ja som si myslela, — pokračovala ona, posmelená jeho uznanlivými slovami, — že by ste mi vy azda pomohli pripravovať sa pomaly doma — lebo ináč k tomu nikdy neprídem.

On odstúpil na krok.

— To neurobím, v tom na mňa nerátajte, — riekol temer príkro.

Ona preľaknuto hľadela na neho.

— Odpusťte! — zvolala zrazu. — Veď by ste potom ozaj ani oddychu nemali u nás. Celý deň učiť deti a potom ešte trápiť sa so mnou — to bola veľmi neskromná žiadosť odo mňa, — skrúšene vyznávala.

— Nie preto, Johanka, — hovoril on vážne, — ja by som vás ináč rád učil, ale mi je odporne vmyslieť si vás do tej úlohy. Hovorím vám: dajte tomu pokoj — pre vás je to nie!

Ona smutne zvesila hlavu, poutierala prach do konca a chytala sa kľučky. Mikuš pozeral do mluvnice, ktorú nechala otvorenú.

— Povedzte mi, prosím vás, — obrátil sa zrazu za odchádzajúcou, — či viete poriadne písať po slovensky?

Ona zarazila sa nad tou otázkou.

— Veru nie, — odpovedala zahanbene. — Predtým prosievala som Samka, aby ma naučil, ale to vždy len pri strojení ostalo. Celkom zle azda nepíšem, ale celkom dobre tiež nie.

— Nedivím sa tomu, Slovenky nijako nemajú príležitosti naučiť sa pravopisu svojej reči. Akže si prajete, rád budem sa s vami učiť. Večery sú dlhé, mnoho času s tým nezmaríte, keď každý večer prekonáme niečo z tej úlohy. Chcete?

— Budem vám veľmi povďačná.

Dohodli sa a rozišli sa v dobrej vôli.

Popoludní nebola škola, bola sobota — Mikuš pribral sa rozobrať klavír a prezrieť, či je ešte súci na čo, i videl, že je ešte dosť dobre zachovaný. Naladil ho, nakoľko sa dalo, rozumel sa i do toho remesla, a klavír dožil sa svojho znovuzrodenia. Večer už proboval prehrávať na ňom niektoré piesne, a šlo to. Lemjak prikyvoval hlavou na znak spokojnosti a Johanka v mysli tešila sa, že majú hudobníka v dome.