ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Po rade páni múdri bývajú,“ hovorí naše príslovie, a tak bezpochyby pomyslíte si i vy, ktorí čítate tieto riadky. „V zhromaždení nevedela muknúť a teraz po nečase rozpisuje sa!“

My, Slovenky, dobre cítime, čo nám chybí, kde nás bolí, v čom by sme si žiadali odpomoc; a rozmýšľame o spôsobe tej odpomoci: ale nie sme navyknuté pred četným obecenstvom prejavovať svoje city a myšlienky, a preto ťažko nám padne slova vynútiť zo seba. Toto nech slúži nám k ospravedlneniu voči tým, ktorí nás hádam obviňujú.

My známe účel Živeny nielen dľa slov, ale pred očami nám je on v celej svojej hlboko siahajúcej dôležitosti. My, Slovenky, hlboko cítime potrebu lepšej výchovy; vieme, bolestne to cítime, že v mnohom sme zaostalé, čoho vinu však nám samým pripisovať bola by veľká nespravodlivosť. Ubezpečujeme, že mnohé naše veľké i malé chyby a všelijaké titernosti samy od seba spadli by z nás, keby sme mali výchovu opravdu dobrú, srdce i ducha zošľachťujúcu. Samo sebou rozumie sa, že tu nemienime výchovu prehnato vedeckú, akúsi študentskú, ktorá silno zapácha emancipáciou a vyrušuje ženu z jej prirodzeného úkolu. Tú ani zďaleka nežiadame si, bo ona je nepochybne viac skazonosná pre ľudskú spoločnosť než nevedomosť sama. My z celej duše túžime len po pravej, nám primeranej, solídnej vzdelanosti, ktorá bez hluku, vo všetkej skromnosti povznáša k duševnej výške; ktorá nerobí ujmu našej ženskej prírode, lež ju zvyšuje, zošľachťuje, pretvárajúc ženské chyby v ženské cnosti. Tu avšak preto nech nik nepovie, že teda ženám dostačuje akási len na cit, a nie aj na ducha narážajúca, len mravnú, a nie aj duševnú stranu do povahy berúca výchova: lebo to by bol osudný omyl. I žena má ducha rozvoja schopného, o tom nepochybuje nik; nuž by sme sa veľmi prehrešili proti prirodzenému zákonu, keď by sme ženského ducha ponechali samého na seba, aby len tak nazdarboh živil sa z kadejakých nezáživných, začasto škodných korienkov, od ktorých nikdy nerozvije sa, lež len krpatie. Vzdelávajme ho teda pečlive, veď on má byť jemným obživovateľom a spríjemniteľom domácnosti i spoločnosti. Šľachetná a pritom vzdelaná žena je nielen potešením, lež i silou svojho muža, bo u nej nachodí on porozumenia a podpory. Dobrá, rozumná a pritom vzdelaná matka je nielen láskyplnou, lež i schopnou a povedomou prvou učiteľkou svojich detí. Vždy je to nepríjemná, cit urážajúca skúsenosť, keď ináčej rozumná, dobrá a svedomitá žena v duševnom smere nedospelou zostane až do smrti, a preto po celý život odsúdená je znášať od svojho muža, ktorý ináčej vie si ceniť jej dobré vlastnosti, istú z prevahy vyplývajúcu ľahostajnosť, takmer opovržlivosť. Ešte bolestnejšie je, keď matka, láskyplná, svedomitá, ktorá za syna i život obetovať hotová by bola, dožije sa, ako jej verne a pečlivo obhajovaný miláčik, sotvaže vychodí prvú školu, už postupne začne sa vyklzovať spod jej vplyvu, už tratia u neho platnosť jej dobre mienené napomínania. Prečo to? — Preto, že syn začne pozorovať na matke obmedzené názory, nedostatočné pochopy, slovom, nedostatok duševnej vzdelanosti. To mimovoľne natíska mu povedomie, že on začína prevyšovať matku, preto neimponujú mu viac jej slová. Jemu rastú perute, unášajúc ho do svetov vedenia a umenia, a úbohá matka s obstrihanými, zakrnelými krídlami odsúdená lpieť na hrude a len odtiaľ, znízka, uneseným, obdivujúcim okom sleduje smelý let syna, kým on celkovite neunikne jej zraku. Ovšemže, šľachetný syn v príslušnej úcte a láske podrží matku, trebárs jak jednoduchou by bola — ale predsa aký rozdiel medzi úctou povinnosťou velenou a medzi úctou dobrovoľnou, ktorá je tu sama od seba, lebo nemožno jej vystať. Táto poslednejšia je nekonečne blahonosná pre obidve stránky, je prinášaná i prijímaná plným radostným povedomím a poznaním jej základu. Matka v každom prípade nemala by byť menej vzdelaná než jej syn. (Samosebou rozumie sa, že tu nemienim odbornú vzdelanosť, lež všeobecnú, i tú pomerom zodpovedajúc redukovanú.) Keby tento zákon stál a bol plnený, vtedy videli by sme, ako by sme skvitli!

Vôbec tak patrí sa, aby ženy už čo ženy vzdelané boli. Nespravodlivosť je poskytovať len jednej, len mužskej polovici ľudského pokolenia dobrodenie vzdelanosti. Všade, v celom osvietenom svete dvíha sa i ženská vzdelanosť, lebo je všemožne podporovaná; len u nás na Slovensku nenapreduje zhola nič, nie snáď preto, že by sme my, Slovenky, boli menej nadané, menej vzdelaniaschopné a vzdelaniachtivé než ženy iných národov: lež preto, že všetky pomery, v akých žijeme v našej vlasti, nesmierne obťažujú nám prístup k nej. Podívajmeže sa len trochu na výchovu, akej zúčastnili sme sa my, podobne naše matky, a akú ešte dosiaľ požívajú i naše dcéry. Keď dcérka slovenských rodičov vychodí prvú obecnú školu, nuž z tej, čo by jak dobre zriadená bola, nemôže vyjsť už vzdelaná, tá je len prípravou k ďalšiemu vzdelávaniu sa. Potom cieľom práve tohoto dajú ju rodičia von z domu do nejakého dievčenského vychovávacieho ústavu. Ale práve tieto ústavy alebo terajšie vyššie dievčenské školy nie sú pre nás súce, lebo vonkoncom nie sú zriadené pre slovenské dievčatá. Tu slovenské dievča od začiatku svojho príchodu učí sa vedám a všetkým potrebným známostiam v dvoch cudzích rečiach, v maďarskej a nemeckej, prv než by rečiam týmto rozumelo. Nasledovne v ústavoch a školách tých slovenskému, vzdelať sa majúcemu dievčaťu slúži veda len za prostriedok cvičenia sa v reči. Takéto učenie sa je pre patričnú opravdivé mučenie sa, z ktorého na ďalší jej život zostane jej len nepríjemná rozpomienka a niekoľko zmútených, nejasných pochopov o vedách, ktoré cele poňať a v duši svojej udomácniť mala. No i horšie veci z toho pochádzajú. Táto cudzinská výchova vdychuje do duší mladých diev oplzlú pýchu a nadutosť, spojenú s opovrhovaním všetkého, čo je slovenské. Niet protivnejšieho pohľadu pre rozumného a vzdelaného človeka ako na Slovenku miernych darov, vyšlú z maďarskej preparandie!^[1] To hádzanie s nepochopenými frázami, to ľahké povznášame sa nad svojstvo, to metanie sa neprirodzené, tá falošná, povrchná učenosť, to všetko hlboko rozsmúti mysliaceho človeka, takže by si zaželal: bár bys’ bola zostala pri krbe poctivou, statočnou, bár nevedomou dievčinou! Takéto pokračovanie pri výchove je nesvedomitosť, je hriešny nezmysel a prevrátenosť, akú sotva kde inde tropia na celom svete, okrem Maďarorságu. Toto je krivda nad nami páchaná, v nej korení naša zaostalosť.

Veď učiť sa cudzím rečiam čo rečiam je, ovšem, potrebné, menovite u nás, a je aj prospešné: ale na žiaden spôsob nesmie sa púhym prázdnym rečiam obetovať všetko ostatné; lebo že z toho neomylne nasledovala by nekonečná prázdnota duševná, nahliadne každý. Ale my, bohužiaľ, už akosi tak navyknutí sme taxovať vzdelanosť ženy podľa známosti cudzích rečí. My spokojní, ba prešťastní sme, keď naša dcéra, prijdúc domov z výchovy, vie sa dosť smelo pohybovať v spoločnosti, a nadovšetko keď vstave je produkovať sa plynnou nemčinou alebo maďarčinou, čo ona v povedomí svojej „vzdelanosti“ robí hodne ostentatívne, lebo vidí, ako žiaria pritom radosťou a hrdosťou tváre jej rodičov. Týmto ale nenapadne prísnejšie skúmať ďalej, či ich dcéra nadobudla si ozaj i pravej, základnej vzdelanosti za ten čas a za tie peniaze, ktoré mnohokrát len s velikou obeťou vynaložené môžu byť na ňu. Celé toto mylné detinské ponímanie tak dôležitej veci vyplýva zase len z neprajných pomerov, v ktorých žijeme; ženy iných krajín a národov ani netušia, ako je to dať si celé svoje vzdelanie pohltiť cudzím rečiam. My cítime dobre, ač nejasne, túto svoju núdzu, preto obraciame a zvíjame sa všelijako, aby sme si pomohli z nej. Chceme svoje deti vopred naučiť cudzím rečiam, aby im potom v dobe školskej výchovy nepohlcovali celý čas — lenže dajme pritom pozor, či nezúrime sami proti sebe. Keď by naše dcéry i vedeli maďarsky a nemecky dokonale a teda by schopné boli v týchto rečiach prijať základné vzdelanie, teda čo vyhrali tým ako Slovenky? — To, že ako také sú lebo úplne stratené, alebo aspoň valne pomýlené a odcudzené; lebo darmo je, pri ženských vžitie sa do cudzej pôdy vždy trvanlivejšie účinky má než pri mužských, ktorým tiež nie je dopriate požívať prirodzeného práva pripravovania sa k svojmu povolaniu v materinskej reči. Keď odnárodní sa mužský, urobí to vo väčšine prípadov zo špekulatívnosti, chce tým dosiahnuť isté výhody, ale jeho osobná bytosť predbežne neutrpí žiadnej zmeny. Ženská však odnárodní sa vtedy, keď najprv naberie sa cudzím duchom a nepovedome pozvoľna i svoju bytosť pretvorí podľa neho, nuž potom už nikam nechce sa jej z toho všestranného komfortu, do ktorého vžila sa náležite, späť domov do tvrdej chudoby. K tomu treba by bolo vrúcej nezvratnej lásky k vlastnému národu a treba by bolo duševnej sily, práve však toto dvoje nemožno očakávať od cudzoduchej, spotvorenej výchovy. Dajme ale tomu, že mnohá, ktorá i v cudzej reči prijala základné vzdelanie, predsa mocou vôle a rodičovského príkladu alebo i z pravej lásky k svojeti zostala by úprimnou Slovenkou, nuž i tá ešte len potom, po školskej výchove, ťažko a nekonečne dlho zápasiť musí, jestli chce, aby vzdelanosť, ktorú nadobudla si, nezostala u nej len akousi sviatočnou, len vtedy platnou, keď pomyslí na ňu v cudzej reči, lež aby ona presiakla celú jej bytosť, aby skutočne vstúpila v život. Keď takúto i pre mužov ťažkú úlohu zvaľujeme na plecia žien, nedivme sa potom, že v skutočnom živote tak málo príkladov máme, kde by prevedená bola zdarne. Preto nedajme sa mýliť, uznajme nezvratnú pravdu, že pravý úspech pri výchove možný je jedine vo vlastnej materinskej reči — a podľa toho zariaďme si nakoľko možno svoje záležitosti, toho bodu sa týkajúce.

Veď, pravdaže, chceli sme už začiatok urobiť práve v tomto smere, keď pred rokmi založili sme si „Živenu“, spolok pre primerané vychovávanie slovenských žien: ale čože nám je z toho, keď s týmto svojím spolkom od začiatku nemôžeme sa tak pohybovať, ako by sme si priali, ako to vyžaduje tak dôležitá vec. Od rokov, čo jestvuje Živena, nie sme vstave založiť si jeden jediný vychovávací ústav pre naše dcéry. Prečo to? — Či sme ozaj tak zúbožení mravne i hmotne, žeby z nás, z celého Slovenska, nič takého nevystalo? Nie sme, chvála Pánu Bohu — že sme nie, cítime to dobre! Je síce pravda, že predbežne ešte nedostačujú naše hmotné prostriedky k založeniu dokonalého vychovávacieho ústavu; je tiež tak pravda, že predbežne ešte nie sme vstave vystanoviť spomedzi seba dokonalé sily učebné: ale toto všetko sú nie skutočné, lež len zdanlivé prekážky. Nech by len povolila tá jediná skutočná prekážka, ten ťažký tlak odhora, nuž uvidel by svet, že trebárs nás nie mnoho, a trebárs nie sme obsypaní darmi hmotnými, že predsa zo svojej chudoby hotoví boli by sme naskutku naskladať toľko, koľko je potrebné k zariadeniu ústavu. Ba ešte i teraz pod všetkým ťažkým tlakom nech povieme si: dajme, obetujme, ktorý čo môže na tento hlboko dôležitý podnik; veď v ňom odkryjeme si žriedlo novej životnej sily; z neho skvitne národu blahá domácnosť — a z blahej domácnosti vyplýva sila a pružnosť i navonok! — hovorím, nech takto privoláme si, nuž i teraz mnohí hotoví sme k obetiam. Ale my si to neprivoláme, lebo nedôverčivými, takmer zastrašenými robia nás naše dosavádne skúsenosti, menovite pri našich bývalých gymnáziách. My vraj nesmieme požívať najbližšieho práva, nesmieme mať vyššiu školu, v nejž by náukozdelnou rečou bola naša materinská. Tak aspoň opakujú nám naši mužovia, ale my — my to nikam nevieme a nemôžeme chápať! My isté sme si, že nežiadame čosi nepravého, že ani nechceli by sme čosi zlého. My nerozumieme sa do politiky, neznáme nenávisť proti iným: my len žiadame svoje sväté právo! My, Slovenky, s dôverou dobrého svedomia prosíme skrúšene: dajte nám lepšej, nám primeranej výchovy — nechceme už ďalej takto biedne živoriť! Poprajte nám k tomu cieľu vlastný vychovávací ústav! My nevieme pochopiť, prečo by nám ho mali nepovoliť tí, ktorí povolaní sú starať sa o naše blaho, a ktorí majú síce moc, ale nemajú práva k prekážkam, bo veď vystanoviť si ho chceme z vlastnej možnosti. Ale naši mužovia pri tom všetkom rezignovane krútia hlavami. Tak teda čo tu robiť? Iného nám nepozostáva, ako čakať, zase len čakať na šťastnejšiu chvíľu, ktorá doniesla by nám splnenie našej vrúcnej, oprávnenej žiadosti. Azdaj zunujeme čakanie a potom, vzdor všetkým prekážkam, započneme konať svoju povinnosť. A tak teraz i kým odsúdené sme k čakaniu, nehlivme netečne, ale uložme si prísne a vytrvale za povinnosť, aby každá slovenská rodina i každá spoločnosť spriatelených rodín so všetkými k službám nám stojacimi prostriedkami pestovala a pozdvihovala svojského ducha vo svojej peknej, milej, nehodne zanedbávanej, a predsa zdarne sa rozvíjajúcej materinskej reči. Myslím si, že za oboje zodpovední sme tomu, kto nám to daroval — svojmu tvorcovi. Na aký spôsob to prevádzať, nie mi je ešte jasné, ale premýšľajme, ktorým nám vec na srdci leží, a iste zošle nám Boh spásonosného svetla v podobe dobrej, životaschopnej myšlienky. Veď dobrých spôsobov môže byť i viac, teda účinkujme každý podľa svojho, len majme dobrú snahu, nuž úspech iste nevystane. Na duševnú stravu sme síce chudobní ešte, ale už na samých našich básnikoch máme poklady nevyčerpateľné. Učme sa ich chápať my sami, privádzajme k tomu našu mládež, kde je vhodné i naše deti. Do ktorej mladej duše vleje sa raz mohutná sila chalupkovského ducha, jemná, ušľachtilá, vnikavá Sládkovičovho a všetkých tých, na ktorých sme hrdí, tam nezavládne tak ľahko choroba cudzobažnosti. K tomu máme svojské časopisy, podporujme a čítajme ich pilno, a síce i dávno už prešlé ročníky, kto sme ich svojím časom nečítali. (Toto platí len o beletristických.) I české stoja nám k službám a sú nám blízke jak rečou, tak snahou.

*

V poslednom zasadnutí Živeny uzavreli sme i vydávanie kníh zábavno-poučného obsahu. Veru nám ich treba! Keby nám Pán Boh požehnal také, aké potrebujeme, nuž i skrze ne, aspoň čiastočne a indirektne, dosiahli by sme cieľa Živene vyznačeného.

Nuž, teda vzdorujme temným silám, ktoré vyhášajú svetlá naše! Vzdorujme zlému princípu, ktorý temnou peruťou zatienil náš milý rodný kraj! Keď spolok náš odsúdený je k živoreniu, tedy nahraďme ho činnosťou a vplyvmi na spoločnosť a výchovu detí svojich. Kráľovstvo ženy je svätyňou, ktorej nesmie dotýkať sa zúrivosť politických vandalov! Proti nám nemožno upotrebiť barbarské prostriedky, ktorými zahubili diela mužov našich. Pestujme v domoch svojich čistý plameň lásky, nešpiňme krby svoje draho kúpenými otrokmi, ktorí nám za peniaze naše nesú do rodín jed zrady! Čo vyhnali z poradných siení, vysokých škôl, celého verejného života nech nájde sväté miesto na čistej hrudi, v tichom útulku slovenských domov!

(1882)