ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Básnikovi na napísanie básne stačí papier a pero, ale hru treba napísať trikrát. Prvý raz je napísaná v srdci. Druhý raz na papieri. Naozaj hotová je však až na tretí raz. Vtedy, keď má jej autor to šťastie, že si porozumie s ďalšími ľuďmi. Až herci vdýchnu jeho hre život.

Kedy to šťastie po prvý raz stretlo mňa?

Viem to povedať na deň presne.

Mal som dvadsať rokov a osem mesiacov, keď — 9. júna 1957 — odvysielal Slovenský rozhlas moju veršovanú rozhlasovú hru Mahujá, krásna Cigánka. Hru dramaturgoval Ladislav Lajcha, režíroval Jozef Dánai a jednotlivé úlohy boli obsadené takto: Mahujá — Eva Kristínová. Naderčánd — Vladimír Durdík. Homrá — Gustáv Valach. Máinká — Samuel Adamčík. Matka — Frída Bachletová. Sluha — Marián Gallo. Rozprávač — Mikuláš Huba.

V ten deň, 9. júna 1957, som si hrdo vravel, že som sa práve stal dramatickým básnikom.

A bodaj by nie hrdo. Veď hru som napísal ešte ako študent Vysokej školy pedagogickej a v čase jej odvysielania som bol iba v III. ročníku. Navyše z odstupu času vidím, že ma postretlo aj ďalšie šťastie — mal som šťastnú ruku, keď som si ako námet svojho dramatického debutu vybral bengálsku ľudovú baladu.

Tá balada mi totiž umožnila vytvoriť zaujímavý a nepredvídateľný, vonkoncom nie čierno-biely vzťah medzi dobrom a zlom. Hlavnou hrdinkou hry bola krásna Mahujá, ktorú ukradol jej rodičom už z kolísky Cigán Homrá. Toho Cigána som však nenapísal ako zápornú postavu. Homrá Mahuju miluje. Vychováva ju, akoby bola jeho vlastná. Keď sa potom už dospelá Mahujá zaľúbi do Naderčánda a keď s ním utečie, Homrá ich prenasleduje. Keď ich dostihne, prebehne medzi ním a Mahujou takýto dialóg nad spiacim Naderčándom:

Po rokoch nadvlády primitívnej čierno-bielej „estetiky“ socialistického realizmu mohol ten záverečný, zároveň dojímavý aj krutý monológ hrdinu mojej hry pôsobiť na poslucháčov oslobodzujúco.

2

Moju hru si vtedy všimli aj vo vydavateľstve Mladé letá, kde mi zakrátko po jej odvysielaní ponúkli interné redaktorské miesto. Vysoká škola pedagogická nemala proti tomu nič, a tak som od jesene 1957 popri štúdiu aj redaktorčil a začala sa celkom nova kapitola môjho života, spojená so vznikom aj zošrotovaním mojej knižky pre deti Hra pre tvoje modré oči, so zakázanou Trnavskou slupinou, s tým, že ma pri celoštátnych previerkach v roku 1958 vyhodili zo zamestnania, s dvojročným pobytom vo výrobe a s ďalšími udalosťami, ktoré môj dramatický debut dočasne zatienili.

Tak zneli verše o tanečnici v Hre pre tvoje modré oči. Pochybujem však, že si niekto všimol, že tá tanečnica mala o pár mesiacov staršiu dvojníčku, ktorá sa volala Mahujá a o ktorej som napísal verše veľmi podobné:

Nevšimol si to asi nikto, veď aj ja sám som si to uvedomil až po dlhšom čase.

Až v šesťdesiatych rokoch minulého storočia som sa znova pripomenul ako dramatik bábkovými hrami o Botafogovi a písanie (plus prekladanie) divadelných hier sa stalo a dodnes je mojím najfrekventovanejším žánrom.

Na svoju prvú hru Mahujá, krásna Cigánka som aj potom ešte trochu zabúdal, jedného dňa som si však na ňu predsa len musel spomenúť. Stalo sa to vo chvíli, keď som premýšľal, čo také, čo najmenej známe, zo svojej tvorby by som zaradil do knihy Ťahák z dejín slovenskej literatúry od Lomidreva po Malkáča (Literárne informačné centrum, 2013). Až vtedy mi svitlo, že nečakaným prekvapením pre môjho čitateľa by mohla byť moja prvá hra.

Kniha Ťahák z dejín slovenskej literatúry od Lomidreva po Malkáča sa rýchlo vypredala. Ostala však dostupná vďaka tomu, že si našla miesto v Zlatom fonde denníka SME. Spolu s ňou tam ostala dostupná aj hra Mahujá, krásna Cigánka. Tá sa však — ako súčasť inej knihy — predsa len znova strácala z dohľadu.

Pani Vierka Studeničová, najusilovnejšia digitalizátorka Zlatého fondu denníka SME, bola však taká láskavá, že moju prvú hru z nedohľadnosti vyslobodila a zaradila ju do Zlatého fondu denníka SME ako samostatný titul. Patrí jej za to moja úprimná vďaka.