Zlatý fond > Diela > Mahujá, krásna Cigánka


E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Mahujá, krásna Cigánka

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 11 čitateľov

Ľubomír Feldek: Mahujá, krásna Cigánka

hra

Osoby MAHUJÁ NADERČÁND HOMRÁ MÁINKÁ MATKA SLUHA ROZPRÁVAČ I. ZVUK. Hudba. ROZPRÁVAČ. Tam ďaleko na severe hory Gáro sú. Zriedkakedy pútnika tam nohy zanesú. Slnko, mesiac nezasvietia do tých temných hôr. Divé tigre s medveďmi tam vedú rozhovor. No Cigáni vedia žiť aj v kraji divokom — žil v tých horách Cigán Homrá s bratom Máinkom. Ich celý rod žil v tých horách a schádzal z nich nadol len vtedy, keď po dolinách šíril strach a kradol. S korisťou sa vrátili vždy, skrývali ju tam. Cigánsky spev teraz odtiaľ doletí až k vám. ZVUK. Hudba. ROZPRÁVAČ. Pod horami, v Kaňčánpure, malej dedine, vychovával brahmán dcéru, šťastie rodinné. O dievčatku chýr sa niesol na desiatky míľ. Cigán Homrá v horách Gáro tiež ho zachytil. Šesťmesačné ešte len — no má vraj veľké čaro. Cigán Homrá uniesol to dievča do hôr Gáro. ZVUK. Hudba. ROZPRÁVAČ. Dievča rastie, rok-dva má už… RÔZNE HLASY. Už má štyri-päť… Spieva ako vtáčik v klietke… Treba nad ním bdieť… Má dvanásť a tancovať až do rána už vládze… Má štrnásť a s úsmevom už chodí po povraze… Má šestnásť a všetky krásky sveta pri nej blednú… Kto ju vidí, túži vidieť už len túto jednu… Kto ju stretne, v jej blízkosti zotrval by rád… Vlastné oko do prsteňa dal by jej aj had… Kvety čámpy na jej lícach — ako rýmy v basni… A keď kráča, chodníček si pozametá vlasmi… Akoby sa zotmilo, keď vojde do hája… ROZPRÁVAČ. Cigánky jej dali meno krásna Mahujá. A ten Cigán Homrá, čo ju získal únosom, vyhlasuje pred každým: HOMRÁ. To ja jej otcom som. Kto by mi ju bral, ho moje psiská zaženú. Nikomu ju nikdy nedám ani za ženu. ROZPRÁVAČ. A či svitá biely deň, či noc sa spúšťa čierna, pri Mahuji je Palánka, kamarátka verná. PALÁNKA. Spievam pieseň o Mahuji, každý tón tej piesne ľudom vchádza do uší… ROZPRÁVAČ. A z uší do sŕdc klesne. ZVUK. Hudba a neartikulovaný spev. II. ROZPRÁVAČ. Mahujá, ach, tá aj svätca poľahky by zviedla! A cigánska banda si ju z hôr do dolín viedla. Svoje kúsky predvádzajú tam, kam priputujú. Zvedaví sú všade všetci iba na Mahuju. Tak putujú po dedinách. Dnes. A zajtra zas. Do dediny Bámankánda zavítali raz. SLUHA. Cigáni z hôr pritiahli do našej dediny. Čo s nimi? Vrav, Naderčánd! Vrav, pán náš jediný! Za odmenu nám chcú svoje kúsky predvádzať. Máme im to dovoliť, či radšej zakázať? NADERČÁND. Čo im, matka, po sluhovi môžem odkázať? MATKA. Najprv treba vedieť, syn môj, čo to bude stáť. NADERČÁND. Pýtajú sto rupií. MATKA. S tým nesúhlasím vôbec. Zakáž im to. NADERČÁND. Zakážem. No ešte, sluha, povedz, aké kúsky predvádzajú tam, kde zostať smú. SLUHA. Cigán Homrá, principál, má dcéru prekrásnu, čo vie chodiť po povraze. NADERČÁND. Videl si tú dcéru? SLUHA. Videl, pane. Krajšie dievča nenájdete veru. NADERČÁND. Môžu zostať. Sluha, choď a daj im dopredu sto rupií! Nech nám svoje kúsky predvedú! ZVUK. Hudba, navodzujúca cirkusovú atmosféru. ROZPRÁVAČ. Na rínok sa náhli večer každý dedinčan, zvedavý je na Cigánov aj pán Naderčánd. Len čo zazrie krásne dievča s dlhým bambusom, skráti sa mu zrazu dych a stojí s úžasom. Keď sa dievča začne šplhať na vysokú tyč, Naderčánd má strach, že spadne, nechce vidieť nič. Keď z povrazu náramkami dievča štrngoce, strieborný zvuk Naderčánda chytá za srdce. Koniec. Čaká na odmenu tá cigánska banda. Krásne dievča nespúšťa zrak z pána Naderčánda a Naderčánd z nej. A vraví: NADERČÁND. Nečakajte zlato. Dám vám radšej dom a pole. ROZPRÁVAČ. A čo Homrá na to? HOMRÁ. Súhlasím. ROZPRÁVAČ. Aj Cigáni chcú žiť raz v pohodlí. Tam, kde vládol Naderčánd, sa ostať rozhodli. ZVUK. Hudba. ROZPRÁVAČ. Zaspala už dedina, aj Cigáni už spia. A na prahu domu sedí už len Mahujá. Vari dúfa, do rána že hviezdy poráta? A kto sa to k tomu domu nocou prikráda? MAHUJÁ. Kto je to tam? NADERČÁND. Neľakaj sa, krásna Mahujá. MAHUJÁ. To si ty, pán Naderčánd? NADERČÁND. Máš pravdu, to som ja. Zajtra večer, keď už bude do tmy voňať agát, pri rieke ťa budem čakať, a keď prídeš na gát, krčah z pleca zložím ti a kým ty do krčaha budeš vodu naberať, ti prezradím čo šľahá v mojom srdci… Vzbĺkol mi v ňom prečudesný plameň. Neviem si s ním poradiť, a zabi ma, keď klamem. ZVUK. Hudba, žblnkot vody. NADERČÁND. Ešte vodu nenačri! Keď zišli sme sa znova, pýtam sa ťa — počula si včera moje slová? MAHUJÁ. Dobre včera počula som tvoje slová, pane, no neviem, či ozaj môžem odpovedať na ne. NADERČÁND. Ty, Mahujá, môžeš všetko. Nenačieraj vodu a najprv mi skús prezradiť, z akého si rodu? Nevrav mi, že u Cigánov si už od kolísky! Kde stojí tvoj rodný dom a kto sú tvoji blízki? MAHUJÁ. Nemám sestry ani bratov, matku ani otca. Som len kvietok na potoku, ktorý tečie z kopca. Len svetom ísť s Cigánmi mi osud právo dal. Niet nikoho, komu by som vyliala svoj žiaľ. Ty, môj vzácny pane, taký osud nepoznáš. V dome, v ktorom žiješ, iste dobrú ženu máš. NADERČÁND. Ach, mýliš sa, krásne dievča, pustý je môj dom. Dobrá žena, tá mi práve najviac chýba v ňom. MAHUJÁ. Či kamenné srdce majú tvoji rodičia, ak ti ženu nehľadajú, šťastie nežičia? NADERČÁND. Netreba. Veď keby som aj mal tri životy, nestretol by som už lepšiu ženu, než si ty. MAHUJÁ. Nebojíš sa takto vravieť? Ach, radšej už choď, džbán si uviaž na hrdlo a do rieky sa hoď! NADERČÁND. Nemám povraz, Mahujá. A nemám ani džbán. Rád však skočím do rieky – len ty sa riekou staň! ZVUK. Hudba. MÁINKÁ. Brat môj Homrá, v noci si bol vonku, viem to ja. HOMRÁ. Bol som pozrieť, Máinká, kam chodí Mahujá. Múdre bude, aj ty, brat môj, za pravdu mi daj, keď my čím prv opustíme tento zradný kraj. Načo pole, načo dom, keď veci zlé sa stanú? Naderčánd a Mahujá už hriešnou láskou planú. MÁINKÁ. Ak si si tým, Homrá, istý, netreba nás tu a hneď teraz vyberme sa, brat môj, na cestu. Nech aj dom tu zanechám a pole nedoorám, poberme sa, brat môj Homrá, naspäť k našim horám. ZVUK. Hudba. III. ROZPRÁVAČ. Len koľaje zostali tej noci za Cigánmi. Naderčánda prekvapil zlou správou úsvit ranný. Z úst mu jedlo vypadlo a chvel sa ako byľ. Napokon však Naderčánd pred matku predstúpil. NADEČÁND. Požehnanie daj mi, matka, skús ma pochopiť. Smer sa dozviem od koľají, cestu od kopýt. Pôjdem do hôr podľa slnka, mesiaca a hviezd. Ryže navar mi, nech v horách Gáro mám čo jesť. MATKA. Syn môj drahý, môjho oka jasná zrenica, keď odídeš do tých hôr, môj život zmení sa. Čo si počne matka, keď jej syn opustí dom? Komu zažne na súmraku lampu nad vchodom? A keď kdesi v horách Gáro zahynieš, môj syn, tŕň ma zrazu v srdci bodne. Čo si počnem s ním? NADERČÁND. Nemôžem sa vzdať tej cesty, ktorú musím prejsť. Pôjdem, matka, podľa slnka, mesiaca a hviezd. Rodný dom aj majetok tu doma zanechám, bez rodičov, bez priateľov do hôr pôjdem sám. Pokloním sa oblohe aj celej rodine — cesta do hôr, to je moje šťastie jediné. ZVUK. Hudba. IV. ROZPRÁVAČ. Prešiel prvý, druhý mesiac, prešiel tretí, štvrtý a Naderčánd putoval, bol neraz blízko smrti. Prešiel piaty, šiesty mesiac — čoraz väčší pozor musel dať na stopy koní a koľaje vozov. Dažde boli čoraz prudšie, stopy čoraz plytšie, len nebo vie, či sa dostal k tej Mahuji bližšie. NADERČÁND. Hej, pastieri, pokoj vašim prístrešiam a stádam. Poraďte mi, kadiaľ mám ísť, keď Mahuju hľadám? Povedzte mi, pútnici, či niekde nestretli ste tú, čo má noc vo vlasoch a v očiach nebo čisté? Či z oblakov niektorý z vás, vtáci premilí, nezazrel, kde Cigáni sa utáborili? ROZPRÁVAČ. A zrazu, keď Naderčánd už mlel z posledných síl, zazrel z diaľky dym a k rieke Kánši dorazil ako pútnik k prameňu, keď najhorší je smäd. Ako včela, ktorú opil lotosový kvet. ZVUK. Hudba. HOMRÁ. Čo je to s tou Mahujou? Veď ona ešte včera slané slzy ronila od rána do večera a prebdela celé noci, blúdiac po okolí? MÁINKÁ. Robila to preto, lebo hlava ju vraj bolí. Vraj iba keď uloží sa na noc do trávy a vyspí sa sa pod nebom, tá bolesť poľaví. HOMRÁ. No aj v tráve celé noci prevzdychala iba. A dnes čo to? Ako to, že vzdych jej v hrdle chýba? Pravdu mám, brat Máinká, že zmena sa s ňou stala? MÁINKÁ. Brat môj Homrá, pravdu máš. Je, sťaby z mŕtvych vstala. ZVUK. Hudba. ROZPRÁVAČ. Znova v tú noc Mahujá si ľahla do trávy — a zrazu z tmy Cigán Homrá sa jej privraví, zrazu v tme jej Cigán Homrá tuho stisne dlaň. HOMRÁ. Viem, že nespíš, Mahujá. Nič nehovor a vstaň. Šestnásť rokov som ťa choval ako vlastnú dcéru — odvďačíš sa mi dnes v noci za tú opateru. Tu máš ostrý nôž a na nič nepýtaj sa už. Choď s ním k rieke — na jej brehu spí neznámy muž. No aj keby nespal, ty sa strachom neroztras a ostrý nôž bez váhania do srdca mu vraz. Nech ten muž — zlý čarodejník — zaspí naveky! Keď ho nožom prebodneš, ho zgúľaj do rieky. ZVUK. Hudba. ROZPRÁVAČ. Mlčky vstala Mahujá. Čo asi myslela si? K rieke šla, nad spiacim mužom s nožom zastala si. MAHUJÁ. Ach, prebuď sa, Naderčánd, ak hľadáš Mahuju. Ona stojí nad tebou, tak vstaň a objím ju! Ach, prebuď sa, skôr než ťa tým nožom prebodnem. Homrá mi dal taký rozkaz — ja naň zabudnem. Radšej rodiny sa vzdám a na útek sa dám. Len sa prebuď, Naderčánd, a rýchlo povedz, kam. Tým Cigánom rýchle kone odviažme a tajne, skôr než svitne, na tých koňoch kamsi odcválajme. Kam nás oči povedú, tie kone nech nás nesú. Potom kone pustíme a zveríme sa lesu. Kým sa Homrá spamätá, ba ešte trochu skôr, musíme byť z lesa von, byť vonku z týchto hôr. ZVUK. Hudba. ROZPRÁVAČ. Ľahko slovo povie sa, no skutok býva ťažší. Poblúdili na úteku tí milenci naši. Žili z lesných plodov ako divá zver a vtáky. Ale láska pomohla im zniesť aj osud taký. Každú dravú horskú riečku hravo preplávali. Kukučky im ešte dlhý život sľubovali. Objímať sa s nimi chceli všetky mladé prúty a v noci sa objímali v sladkom zabudnutí. Zabudli aj na domov aj na Cigánov planých. Zlý osud má lepšiu pamäť. Nezabudol na nich. ZVUK. Hudba. Vyústi do zvuku píšťal. ROZPRÁVAČ. Kúpali sa práve v rieke čistej ako krištáľ — vtom začujú z veľkej diaľky tóny známych píšťal a Mahujá vtedy na hruď Naderčánda klesá ako krásna ruža, ktorá zrazu zlomiť chce sa, ako ruža červená, čo nútia ju byť bielou. Naderčánd jej kladie ruku na studené čelo. NADERČÁND. Čo je s tebou, Mahujá? Máš čelo ako ľad. Prechladla si mi v tej vode? Uhryzol ťa had? MAHUJÁ. Nie, Naderčánd, nebola to voda ani had! Iba žiaľ, že budeme si musieť zbohom dať. NADERČÁND. Odkiaľ to vieš? MAHUJÁ. Tóny píšťal mi tú správu nesú. To Cigáni pískajú, že už nám na stope sú. Poslednú noc privinieš ma ešte k svojej hrudi a zajtrajšie ráno už ma živú neprebudí. Dnes v noci nám ešte šťastie spojí s dlaňou dlaň, no zajtrajšie ráno si už nespomenie naň. ZVUK. Hudba. V. ROZPRÁVAČ. Lúče slnka boli ráno ostré ako ihly, cez oči ich do sŕdc bodli, na nohy ich zdvihli. Začuli, že zo všetkých strán dychčia na nich psiská. Zdvihli zrak — a na Cigánov dívali sa zblízka. Kruté je aj pomyslieť si, čo malo prísť potom. Cigán Homrá držal dýku s otráveným hrotom. Jeho oči boli ako roztavený kov, jeho dych bol ťažký ako dusno pred búrkou. HOMRÁ. Odpustím ti, Mahujá, a vrátiť sa k nám smieš, keď ho touto otrávenou dýkou prebodneš. MAHUJÁ. K tomu činu tvoje slová ťažko donútia ma. Mám prebodnúť Naderčánda? Prebodnem sa sama. ZVUK. Hudba. HOMRÁ. Ó, Mahujá, tvojím pravým otcom nebol som! Stal som sa ním, lebo som ťa získal únosom. No u mňa si vyrastala potom od kolísky. Ako otec s dcérou sme si dlho boli blízki. Ešte raz sa na mňa pozri spopod čiernych rias, alebo ten otrávený hrot aj do mňa vraz! Vykopte jej hrob, Cigáni, bratia moji v bôli, na brehu, kde zahynula proti mojej vôli. I ja vám dám zbohom — idem hľadať osud vlastný, lebo ani ja už nikdy nemôžem byť šťastný. MÁINKÁ. Choď, brat Homrá. Čo však máme s Naderčándom spraviť? NADERČÁND. Moje šťastie je len pri nej! HOMRÁ. Môžete ho zabiť. ZVUK. Hudba. ROZPRÁVAČ. Ako Homrá prikázal, tak hrob jej vykopali. Naderčánda zabili a s ňou ho pochovali. A potom sa rozlúčili s Homrom ako s vinným a odišli jedným smerom — a Homrá sám iným. Len Palánka, Mahujina kamarátka verná, ostala, a či je biely deň, či noc je čierna, slzy roní na tom hrobe, kde milenci ležia, spieva pieseň vlnám rieky, čo popri nej bežia. Slza na hrob dopadne a zažiari a zhane. To jej koniec rozprávania o Mahuji krásnej. ZVUK. Hudba. Neartikulovaný spev.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.