ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1 Decembrová polnoc bola a ja som bdel už len spola nad zväzkami zabudnutých vied, plnými zvláštnych rád. Z driemot som sa zrazu v noci strhol na klopanie, hoci mohol to byť iba pocit, z ktorého ma striasol chlad. „Nejaký hosť,“ mrmlal som si, „klope, až ma striasa chlad — hosť chce u mňa pookriať.“ 2 Spomínam si — mrzlo. Každý mrúci uhlík v lesku dlažby pred kozubom si chcel navždy svoju dušu zachovať. Vyčkával som odchod tieňov, knihami som za stratenou Lenorou žiaľ tíšil nemo — no na knihy ťažko dať. Tej žiarivej žene meno chór anjelov musel dať! Tu — stalo sa stratou strát. 3 Zľahulinka šelest plný smútku purpur záclon zvlní — naplní ma tajuplný strach — v živote prvýkrát. Krotím srdce, príliš bije, vzdorujem hrám fantázie: „Nejaký hosť za dvermi je a z toho ma striasa chlad. Neskorý hosť za dvermi je a z toho ma striasa chlad — len hosť ako mnohokrát.“ 4 Po tom krátkom rozochvení bol som znova suverénny. „Pane,“ vravím, „a či pani, odprosil by som vás rád. Zadriemal som len, a hoci počul som vás klopať v noci, myslel som — je to len pocit, z ktorého ma striasa chlad, a preto som neotváral.“ — Otvoril som. Nočný chlad. Len chlad a tma spoza vrát. 5 Hľadel som, len tmu som vnímal, pred očami preludy mal, o akých som ani nesnil — až som sa ich začal báť. Nik nepohol ani vlasom, neporušil ticho hlasom a len slovo „Lenora?“ som seba začul zašepkať. A ozvenu „Lenora!“ som naspäť začul zašepkať. Viac nič. Už nič tretíkrat. 6 Vrátil som sa dnu — a celá duša sa mi rozhorela. Zas klepot, a hlasnejší, len čo som spravil čelom vzad. Vravím si: „Už isté je, že ktosi na okenné mreže klope — teda pozrimeže sa tam! Chcem to vypátrať. Upokoj sa, srdce! Veď sa tajomstvo dá vypátrať — vietor šumí zo záhrad.“ 7 Otvoril som okno — videl som zrazu len trepot krídel. Vstúpil impozantný Havran, bájny vták, vták do balád. Nepoklonil sa mi ani. Mal som bustu nad dverami — zamieril ten pán či pani na tú bustu akurát. Na tej Palladinej buste usadil sa akurát akoby už po stýkrát. 8 Ebenový vták ma zrazu rozosmial aj z bodu mrazu — tak pôsobil na mňa jeho vznešený a prísny vzhľad. „Hoci by ťa ošklbali,“ vravím, „aj tak by sa báli teba, hrozný vták, z tých dialí, kde má Noc svoj majestát. Povedz, ako volajú ťa tam, kde má Noc majestát?“ Havran vraví: „Užtoskráť!“ 9 Žasol som, že taká háveď môže takto jasne vravieť, aj keď nebolo v tom zmyslu ani dôležitých dát. Tak či tak to rozum zmámi, pretože je málo známy vraviaci vták, nad dverami čo mi tróni akurát. Z neba spadol vták, čo tróni nad dverami akurát a volá sa Užtoskráť. 10 A vták na tej buste sedí mlčky, dáva z odpovedí len tú jednu, ako keby dušu mi chcel na dlaň dať. Nehne sa a ako ryba mlčí, zrakom neuhýba, to ja sám si mrmlem iba: „Aj nádej aj kamarát zradí vždy. A ráno bude preč aj tento kamarát.“ Havran vraví: „Užtoskráť!“ 11 Zaskočilo ma to hodne, že mi odvrkol tak vhodne. Isto“ hútam, je ten výkrik jeho celý referát. Pochytil ho z dákej strofy básnika, čo katastrofy zdeptali ho a len strohý žalm zostal zo všetkých strát. Iba do žiaľneho žalmu zhustil ten rad svojich strát — do „Skráť, skráť!” — do „Užtoskráť!‘“ 12 Keď dokončil Havran frázu, predsa som sa usmial zrazu. Kreslo som si pritiahol, nech mám ho pekne na dohľad. Do vankúšov som sa hrúžil, v predstavách som sem-tam krúžil a tak pochopiť som túžil, čo vták, vhodný do balád, čo zlovestný, zlý a zradný vták, vták vhodný do balád, mi vraví tým „Užtoskráť!“. 13 Dohady som v duchu striedal, vtákovi nič nepovedal. Zatiaľ zrakom prepaľoval mi dušu môj čierny kat. Proroctvá i porekadlá šli mi hlavou, čo sa kládla na ten hodváb operadla, kam svit lampy padá rád. Na ten hodváb operadla, čo ju podopieral rád. Inam sa šla opierať. 14 Vtom hustne vzduch od kadidla, všetko vonia, zvonia krídla aj tie kroky serafínov, čo vzápätí tlmí taft. Vravím si: „Ach, bedár, tu ťa boží anjeli už nútia vypiť nápoj zabudnutia — za Lenorou dozúfať. Vypi nápoj zabudnutia, a hneď môžeš dozúfať!“ Havran vraví: „Užtoskráť!“ 15 „Prorok, nech si plodom zla bol,“ vravím, „nech si vták či diabol, pokušiteľ ťa či búrka vrhla na breh ľudských stád, úbohý, no nezdolaný, zakliaty na pustej pláni, hrôzou prenasledovaný, pýtam sa a ty mi zraď — nájde duša raz ten balzam z Gileadu? To mi zraď!“ Havran vraví: „Užtoskráť!“ 16 „Prorok, nech si plodom zla bol,“ vravím, „nech si vták či diabol, pre Hospodina nás oboch a prepevný jeho hrad, prezraď mojej duši chorej — objíme ju raz tam hore svätá panna, meno ktorej chór anjelov musel dať? Tá Lenora, ktorej meno chór anjelov musel dať?“ Havran vraví: „Užtoskráť!“ 17 „To je naše rozlúčenie!“ vykríkol som rozčúlene. „Vráť sa do búrky a pekiel, či si vták, či diablov brat! Neruš moje kruhy, klamár, a neklaď mi na kalamár čierne pero! Už sa zamar inde — z mojich dvier sa strať! Vyber zobák z môjho srdca, sponad mojich dvier sa strať!“ Havran vraví: „Užtoskráť!“ 18 Ten Havran je ako z medi — stále sedí, stále sedí, tam, na Palladinej buste, nad dverami akurát. Podľa očí teraz je on celkom ako spiaci démon, a svit lampy s jeho tieňom na dušu mi hodil plát. Jeho tieň na mojej duši leží ako ťažký plát. Nevzlietne už… Už to skráť!