ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Edgar Allan Poe (1809 — 1849) sa do dejín svetovej poézie zapísal najmä básňou Havran (The Raven, 1845). Jej pochopenie mala uľahčiť o rok neskôr napísaná esej Filozofia básnickej skladby (The Philosophy of Composition), podrobne opisujúca stratégiu, ktorou sa riadil pri písaní Havrana.

Napriek tomu sa nad tou básňou zas a znova zamýšľajú nielen jej čitatelia a vykladači. Osobitný dôvod na zamyslenie majú jej prebásňovatelia, keď sa usilujú substituovať v cieľovom jazyku Poeov refrén „nevermore“, ktorým chcel americký básnik nielen napodobniť havraní hlas, ale aj vložiť do jeho zvuku tajomný, nevyhnutnosť smrti pripomínajúci význam.

*

Edgar Allan Poe sa narodil ako dieťa hereckého páru Elisabeth a Davida Poeovcov. Otca vôbec nepoznal (opustil rodinu ešte pred jeho príchodom na svet) a matka podľahla tuberkulóze, keď mal dva roky.

Malého Edgara čakal pobyt v sirotinci, no iba nakrátko, pretože si ho osvojila rodina obchodníka s tabakom (tak pribudlo k menu Poe meno Allan). Allanovci žili istý čas aj v anglickom Liverpoole, čo možno prispelo k tomu, že iní americkí básnici mohli Edgarovi neskôr len závidieť záujem, ktorý budila jeho poézia v Európe. Mimoriadnu pozornosť mu venoval a takmer celé jeho dielo do francúzštiny preložil Charles Baudaelaire.

Ani Edgar sa však nevyhol lákadlu alkoholu, ktorému podľahol nielen jeho otec ale aj jeho brat William. Alkohol prispel k jeho rozchodu s adoptívnym otcom aj k jeho vyhodeniu z vojenskej akadémie. Urýchlil však možno jeho štart na literárnom poli. Ako 24-ročný získal cenu v súťaži baltimorského časopisu Saturday Visitor a 26-ročný sa stal šéfredaktorom richmondského časopisu Southern Literary Messenger.

V roku 1836 sa oženil so svojou trinásťročnou sesternicou Virginiou Clemmovou, tá však už o jedenásť rokov, v roku 1847, zomrela. V tom čase už mal E. A. Poe za sebou nielen úspešný román Príbehy Arthura Gordona Pyma (1838) a zbierky poviedok Grotesky a arabesky (1839), Čierny kocúr a iné poviedky (1843) a Poviedky (1845), ale aj niekoľko zbierok básní, medzi nimi aj zbierku Havran a iné básne (1845). A takisto esej Filozofia básnickej skladby (1846).

Až nás mrazí, keď sa dívame na dátum Virgíniinej smrti a zároveň čítame o rok skôr napísanú chladnú úvahu: „A tu, nespúšťajúc z mysle úsilie o vrcholnú dokonalosť z každej stránky, položil som si otázku, Ktorý z melancholických námetov je podľa všeobecného názoru najmelancholickejší? Smrť, odpovedal som si ihneď. A kedy, pokračoval som, je tento najmelancholickejší námet najpoetickejší?… Odpoveď sa ponúka sama. Keď je tesne spojený s Krásou. Smrť krásnej ženy je teda nepochybne najpoetickejším námetom na svete.“ (Tu aj inde citujem Filozofiu básnickej skladby v preklade Jany Kantorovej-Bálikovej.)

V nasledujúcich rokoch naplno doľahla na básnika genetická kliatba: alkohol, drogy, dlhy. Zo slávy ostala iba poľná tráva a 3. októbra 1849 ho našli v alkoholickom bezvedomí ležať na baltimorskom chodníku. Nepomohla ani rýchla hospitalizácia: zomrel 7. októbra 1849.

*

Havrana som po prvý raz čítal v preklade Vladimíra Roya — dostal sa mi do rúk kedysi okolo roku 1951, vo vydaní Knižnice Elánu. Vydanie obsahovalo aj Filozofiu básnickej skladby a veľmi dobrý doslov profesora Milana Pišúta, ktorý ma upútal najmä tým, že ponúkal informáciu, ako si s refrénom básne poradili jej rôzne prebásnenia.

Čo sa týka Vladimíra Roya, jeho riešenie „Havran rečie: ‚Nikdy ver!'“ sa mi veľmi nepozdávalo — zrejme aj preto, že som Royov preklad čítal pätnásťročný, v krutých päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď sa usiloval mozgy všetkých generácií vyplachovať dobrotivo sa tváriaci, ale v skutočnosti zákerne falošný socialistický realizmus. Do úmoru museli vyspevovať žiaci vo všetkých vtedajších školských spevokoloch (teda aj my žilinskí žiaci v tom žilinskom): „Chceme mier! Chceme mier! Pieseň našu vrah nezdusí nikdy ver, nikdy ver, nikdy ver!“ Aby som však neukrivdil Vladimírovi Royovi — on, keď prebásňoval (v zákope, za prvej svetovej vojny) Poeovho Havrana, nemohol tušiť, že príde raz čas´takého zneužívania slova mier. Jeho preklad reprezentoval kedysi tú najvyššiu kvalitu a aj dnes, napriek patine, ktorou pokryl jeho výrazové prostriedky čas, počujeme jeho hudbu. Kto sa chce o tom presvedčiť, nájde aj Royovo prebásnenie v Zlatom fonde denníka Sme.

No vrátim sa do času, keď som Royovo prebásnenie čítal prvý raz — naozaj som si už vtedy zaumienil, že i ja Havrana raz prebásnim a že nájdem ideálny ekvivalent Poeovho refrénu. Nebolo to však jednoduché predsavzatie, pretože ideálny ekvivalent, ktorý by nielen napodobňoval havraní hlas, ale aj verne tlmočil originál (never more — nikdy viac) už objavil a vo svojej verzii použil český básnik Vítězslav Nezval. Jeho havran kráka: „Již víckrát ne!“ Čosi podobné pripúšťa aj slovenčina, no ak som nechcel ostať iba Nezvalovým, epigónom, ak som chcel nájsť rovnako ideálne, a predsa odlišné riešenie, muselo do chvíle, v ktorej ho nájdem, ubehnúť pol storočia.

*

Poe sám vo Filozofii básnickej skladby hovorí, že aj jemu to chvíľu trvalo, kým našiel ideálne riešenie, čiže tvora, ktorý by čo najlepšie vyjadril jeho emóciu. „Zišlo mi na um zviera, ktoré nerozmýšľa, ale je schopné hovoriť; prirodzene, prvé, na ktoré som pomyslel, bol papagáj, ale zatlačil ho havran, ktorý takisto je schopný reči, ale oveľa lepšie zodpovedá zamýšľanému tónu.“

Autorove rozhodnutia bývajú napokon definitívne, pokus o prebásnenie sa však dá aj stáročia po autorovej smrti opakovať a cesta k jeho konečnej podobe je podobne nekonečná, ako v inej Poeovej básni (ktorú takisto môžem ponúknuť vo svojom prebásnení) je nekonečná púť princa, čo putoval do Eldorada:

Eldorado

*

Aby však rovnako nekonečný nebol aj tento úvod, poviem už iba, že konečne, už na stare kolená, doletelo ku mne to ideálne havranie zakrákanie z rozprávkového sna. Raz ráno ma totiž prebudila myšlienka, že ten smrť symbolizujúci Poeov havran by mohol byť príbuzný našej Zubatej. V slovenskej ľudovej rozprávke vzdoruje Zubatej umierajúci šibal tým, že naťahuje čas rozprávania — Zubatá, sediaca na peľasti jeho postele, sa však nedá prekabátiť a prísne ho vyzýva, aby svoje rozprávanie skrátil. Hoci havrania výzva, ktorá mi potom zišla na um, nebola celkom presným prekladom originálu, uveril som, že Poe by ju akceptoval a uznal by, že aj moje riešenie znie dostatočne tajomne. Už aj preto, že som (podobne ako on) umocnil rozprávkovosť refrénu spojením viacerých zrozumiteľných slov do jedného nezrozumiteľného, do toho: „Užtoskráť!“ Až na záver, keď to už nehovorí havran, ale povie to sám básnik, ktorý konečne pochopil, o čo ide, sa mohli z toho jedného nezrozumiteľného slova stať zrozumiteľné tri: „Už to skráť!“