ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod Tatrami večný dom
ktože bude bývať v ňom?
Od vekov tam Pán Boh býval,
so Slovanom si nažíval
sťa so svojou rodinou,
v šírom svete jedinou.
Nebolo tam poddaného,
nebolo pána žiadneho;
bratia, sestry, ľudia boli,
v dome, v obci i na poli.
Od vekov tam Božič býval,
lenže v povestiach sa skrýval,
v rodných bohoch, bohyňach
a v obetných svatyňach.
No chcel stavať dom si zjavný,
on Boh bohov samoslavný,
vo východnej krajine,
pri židovskej rodine.
Staval a zas musel boriť,
boril a zas musel tvoriť.
Hľadal stálu si príchyľu
nenašiel len jednu byľu,
v Nazarete sirotu,
pokoru a dobrotu.
I tú vlastná rodina
a s ňou Boha preklína.
Musel Pán Boh šírym svetom,
dom si hľadať zimou, letom.
S tou sirotou jedinou,
pokornou a nevinnou.
Dali sa mu kde-tu zohriať,
dovolili mu i žobrať,
abo v chládku spočinúť
ale nikde ho nechceli
k srdcu navek privinúť.
Že keby len sám bol prišiel,
že by sa im veru zišiel,
taký štedrý, bohatý,
keby nebol tak svatý;
keby nie tá sirota,
pokora a dobrota,
čo chce všetkým matkou byť,
všetkých v Bohu pomeriť.
Jemu len uposlušniť
všetkých ako rodinu,
v dom pozvať na hostinu
a svadobným pojiť vínom
divnej lásky božej činom.
No my sebe len žičíme
a chudobu vytvoríme.
My však chceme panovať,
slabších si podmaňovať,
nie veriť - lež mudrovať,
kupčiť, lúpiť, bojovať
a z robotných dobre žiť,
v cudzích domiech pelešiť
a slobodu mať hrešiť.
Čo aj chrámov nastaviame
a trón Bohu obeciame,
nech len sadne, veď on skúsi,
priam žobráčiť zase musí;
i s trónom ho väznievame,
moc jeho si rozdieľame.
Svatým plášťom Božím naše
ukrývame samopaše.
Menom večnej slobody,
otročíme národy,
Kupčíme a smilníme,
lúpime a vraždíme.
Keď ústavu krajne dáme,
ľudu bratstvo vyvoláme,
pustíme naň úžerníkov,
pálenčiarov, pravotníkov,
čo do jarma nám ho vperú,
abo živkom z kože zderú.
I v tých obciach slobodných
s Božou vôľou nezhodných,
mocní, múdri a lživí,
sami chceme byť živí.
Ľud nás zvolí ako chceme,
panovať mu vždy budeme.
Za pálenku, za peniaze,
ukujeme mu reťaze.
Do priemyslu, do mašiny
zapriahneme mu rodiny.
V Európe i v Amerike
rozumieme politike.
Úprimnosti my nechceme,
svätú lásku vyženieme.
Nechceme my Trojjedného,
Pána Boha Najvyššieho,
všetkým rovno láskavého.
Sami chceme byť bohovia,
boháči a géniovia,
mocní, múdri a lživí,
sami chceme byť živí.
A kto takým nemôž´ byť,
večne musí otročiť.
Také hlasy šírym svetom
Boh počúva zimou, letom,
kde si nájde večný dom,
že by odpočinul v ňom?
Zas našiel len pod Tatrami,
medzi hájom a sadami,
pri najmladšom Slovian-synu,
ten ho prijal za rodinu,
i tú matku sirotu,
pokoru a dobrotu.
Dávno ho už očakával,
otvorené domy mával
a pocestných by rodinu
zval ku stolu na hostinu.
I zajatým vrahom rodu
zostať, odísť, dal slobodu
maslom, medom ich častoval,
piesňou lásky ukrocoval.
V ten dom lásky otvorený
vstúpil Boh uveličený.
Tam ho za stôl posadili,
so sirotou uhostili.
Tam chcel navek si spočinúť,
k srdcu všetky tvory vinúť.