ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

— Pokánie čiňte! Lebo priblížilo
sa nebies kráľovstvo — — Ten súrny, ostrý
hlas zaznel z púšte, a jak víchra krílo
zotriasal stavbou bludu, vetché kostry
tmy sprerážal; i dodal: Ide Sílo!
Rek, vodca, veľkňaz postupuje… Rozstri,
ó, padlé ľudstvo, svoj plášť z miesta k miestu;
sprav stezky jeho, narovnaj mu cestu! —

A čo tak volal z končín za Jordánom:
syn Alžbetin bol, rtoma Gabriela
už pri počatí ponazvaný Jánom.
Včas poňal tuchu, čo mu v mysli dlela:
jak predchádzať má pred ženíchom, Pánom
čo Eljaš v moci, zorou svätodiela;
i prchnul na púšť. Tam sa trudil pôstom
a dumou… chtivý stať sa pravdy hosťom.

Srsť veľblúdia a na bedrách pás z kože:
to jeho odev. Kobylky, med lesný
mu jedlom všetkým — na úskalí lože —
prístreším bodľač — v hrudi popud desný:
vystihnúť, zhádnuť tajné cesty božie;
dňom v knihe kníh zrak, nocou v hlboké sny
hviezd zanorený, v popísanú poval…
tak trampotil sa, cvičil, pripravoval.

A nasýtený Slovom, opojený
plameňom Ducha, anjel v predsavzatí
vstal; rušal medzi národ. V rozhorlení
mu kázal: Ó, vy v putá hriechu jatí!
Tu času plnosť!… Lkajte roztúžení
a krstom vody zbieľte duší šaty:
by, až on príde, vás vzal k spásy hodom…
I krstil valne nad jordánskym brodom.

Tu zastavil ho zástup v Betabare.
— Ty kto si? riekli. Vari Kristus, a či
Eliáš, onen prorok skvúcej tváre?
Zjav… Odvetil im: Písem vykladači!
Neznáte heslo Izaiáša staré:
,Ja som hlas…’? Áno, keď Hospodin ráči
tak: som ním; kričím v tuposť vášho sluchu:
Pokánie čiňte! Obnovte sa v duchu! —

- A prečo tedy krstíš, nemav práva?
- Ja krstím vodou len; však kráča za mnou,
mňa predišievší, úkonu mi hlava,
môj majster, správca s radou neoklamnou,
ach, jemuž nie som hoden… stred vás stáva,
no neznáte ho: mocou prenáramnou
ten krstiť bude Duchom svätým kajných…
a ohňom sluhov tela nepoddajných!

Bo ktoríkoľvek prijali ho v bázni,
s prostotou srdca — zujúc rabstva zväzky,
už božími sú syny, v Otca priazni
sa tešia, čelom vyvolencov pásky…
Bo ako Mojžiš k pokute a kázni
svoj vydal zákon: blahovesť on lásky
a milosť, pravdu zniesol z blaha sídel;
i nikdy žiaden, len on Boha videl! —

I uveriac mu: krstili sa všetci,
i farizeji i protiva známa.
- Jašterčie!… zvolal. Kto vám zveril predsi:
jak budúcemu hnevu vyhnúť sa má!? —
Hej, iný to svit! Staré zbledli veci;
zrok vyznel: Máme otca Abraháma!…
Sám preskúma strom — vážku spustí v ňadrá —
Šupiny spáli! Uzhromaždí jadrá!

- A jaks’ ho poznal? V zahorení líca
sa spytovali, vystupujúc z rieky,
venčenej kvietím ani krásavica.
- Ku krstu prišiel. Spätil som sa v prieky;
no velil: Učiň… I hneď holubica:
v jej perí, všetky ožiarivšom veky,
naň zostúpil Duch svätý v krstu chvíli;
hlas stal sa z neba: Ten je môj Syn milý!…

— I kde je? Ó, kde!? Sprevoď k nemu, doveď!
— Už zajal postať veľkej na vinici.
Až dospeje k vám, vedzte skromne zhovieť.
Nebuďte sebci ani násilníci;
lež potvrdzujte dotiaľ skutkom spoveď…
Však… (Ligot z diaľky ani v blýskavíci —
háj paliem splesal, nivou povzdych v zboží —
Muž svitol z tieňov…) Aj! Baránok boží…

S tým prešiel Jordán ako víťaz pravý.
I bral sa z mesta k mestu vprostred ľudí.
Krst pokánia im hlásal do prípravy,
na odpustenie hriechov, i priam prúdy
vôd čerstvých im myl pokorené hlavy.
Čo kleslo, dvíha; otupelých budí.
Poráža mrzkosť, bár by trón jej bydlom;
stiesnených chráni archanjela krídlom —

I jak šum jarných tokov, zahučalo
to Judstvom… v mysliach zvrelo, trhlo duchy.
Garizim zdunel. Zákonníkov bralo,
i to sa pohlo klátivými ruchy…
A jako nové slnce vychádzalo,
i Jeruzalem ocitnul sa hluchý:
mdlý pozor šmieral po Siona ránu,
kým ,Kráľ tvoj ide!…’ hrmelo mu v bránu.

— — „Čo čujem!“ kríkla Ráchel na preddomí
(scivená, zošlá, ale nežby vekom,
skôr onej dávnej, strašnej od pohromy;
zrak aspoň i dnes starým bĺka vztekom).
„Čo čujem?“ stŕpla. „Búrka v diali? Hromy? —
Ach, neresť večne sliedi za človekom —
Lež to hlas nový! Vábny, sladké zvanie:
v hruď vyschlú splýva, v srdce zbedované…

Ó, Šimon! Šimon, počuj!“ — „Čo je zase?“
„Hľa, holúbky dva nesú ratolesti
z olivy našej…“ „Nech sa tam vtač pasie —“
„A čul si pokrik?“ — „Aký? Od bolesti? —“
„Ó, ja ho čujem!… A v tom divnom hlase
mi nádej svitá… Verím jeho zvesti!“
„Zas staré veci —“ „Nové! Duše hody…
Pusť, uzdraviť sa, na jordánske brody!“