ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Želela Ráchel svojich drobných synov
a nedala sa upokojiť ničím…
Veď pravda: nielen nad ňou nad nevinnou
sa skrížil blesk a zhrmel: pálim, ničím!
Vrah vtrhol širšie — než trest Hospodinov —
i ostrím vzteku pŕskam holubičím
nejedným zaryl v ľaliovú stránku,
tam, srdiečko kde klenutú má schránku;

i pravda: nielen v Betléme (preds’ meste
tak tichom…), domy v susedstve i diali
tá istá stihla neresť; plen bol v ceste
i živle, i keď zbojné pokonali
tu ruky dielo krvi, na rázcestie
ucúvnul: stadiaľ sťa vôd búrne valy
však rozlial sa vtom, zhučal po okolí,
i pustošil zas ani príval v poli,

tak, šírym krajom že nebolo zrazu
dieťatka, čo dve preihralo letá
i menej, leda kuklo v svet, by mrazu
či sparnu aj hneď podľahlo čo kvieťa;
to všetko trpká pravda — lež, že skazu
aj inde badať, zrieť, jak slzy svieťa
v tisícich očiach, plač čuť z dvorov iných:
kto schlácholí tým stesk pŕs materiných?

Kto zbráni matke, desnom na bojišti
že iba svoju stratu hľadá, cení?
Len tomu citu naslúcha, čo prýšti
sa z vlastnej rany, bôľom vytlačený?
Kto kríž jej zmeria? Myšlienky kto zniští
i podvráti ju v srdca dôvodení?
Kto preľstí ju? Kto k prešinutiu vážky
jej v pamäť prizve celý pôrod ťažký?…

A Ráchel mala, ach, tak rúče deti,
tak veľmi krásne, milé. — Kto ich videl:
plň tvárok, vláskov struč, smev ústok svätý —
kto čul ich lalot: každý uzávidel
jej!… I dosť dlho prahla po nich, v strety
až zlietli jej vraz z blankytových sídel,
bo blizny: veľdar po jalovom čase;
tie mala len — i nič, nič nemá zase!

Jak púčky z jara stred zelenej chvoje
- zdĺž jarku lučín — oleandra krovím,
tak prsama jej zvislo obidvoje
vše, prospech sajúc s každým ťahom novým,
a zakaždým, čo pozačreli v zdroje,
i splácali priam vzhľadom vďakoslovým
jej: za slasť slasťou budúceho jadra —
Už nezvisnú viac, sšarpané jej ňadrá…

Jak zakladala si v nich! Koľko šťastia
si sľubovala, až tak zhúknu v mužov!
Vídala denne, ako každé vzrastá
tým cieľom, bujnie, kypí silou dúžou:
i nie div, že aj preháňala sčasta,
i párila už so Sárona ružou —
Muž (potajmo rád) vysmial sa jej neraz.
To vtedy; ináč, hrozne ináč teraz…

Ó, Herodes, ty strašný kosec mlade,
prv, než by i len skvitnúť bola stihla
rodičom v radosť vlastnej na záhrade,
a nie to, žeby ovocím sa prihla
im v lono!… Zajals’ postať v prísnom rade,
nevynechal si, čo by láska zdvihla
jak hladná!… Pusto nivou tu i ďalej —
púšť v chyžke, v duši Ráchel osiralej —

Čas pokory, jak zákon určuje ho
výmerom chladným, len že pretrpela.
No ani lieku nevyniesla z neho:
žiaľ prv tak búrny, sťa vír rieky, v žriela
tým viac sa vhĺbil vnútra zmoreného;
len občas zvieril. I ač zokrúhlela
už mesiačka tvár: utrápená celky
sedala pilne detskej u postieľky.

Tam denne znova prehrýzala stratu.
Tu zdalo sa jej: škriatky že sú živé;
ich trepot zrela, rúčok stuhu vzpiatu,
škrek čula svieži; vrkla prívetive
k nim, k prsiam siahla spešne, ale na tú
postieľku vtom zrak zblúdil — skríkla dive:
Niet! Niet ich, Bože! — Skubala sa, vila…
až celý dej múk znova zobrazila.

Zas, tak sa zdalo, podrobene niesla
svoj krutý osud. Zrakmi primrazená
na lôžko, takmer bez života hesla,
sťa socha dlela — leda vo pramená
ak vlasov zbehli prsty prútom kresla —
Vtom zosŕkla, jak výčitky by šteňa
ju kúslo; lícom sĺz tok hmýri plachý,
jak na nitku by stýbal perál hrachy…

V ten deň — ó, že tak ľahkoverná bola! —
(lúč ranný vľúdne kľul sa cez záclonku)
chlapčiatka práve pridojčila, spola
zaspaté kládla v hniezdko: i tu zvonku
ktos’ zabúchal, ba zdalos’, že i volá.
Vybehla švižko, pritúžiac si sponku
u ňadier; mykla závorou dvier. — Vkročil
muž v skvelom plášti; zastal, jak ju zočil.

Až zľakla sa ho; nevedela, čo mu?
Cúvala k izbe, on však zrovna za ňou —
„Čo chcete?“ hlesla. „Ty si pani domu?“
sa pýtal, vstúpiac. Vzdychla: „Skromnou paňou…“
„No, mladá, švárna…“ „Dajte pokoj tomu;
čo chcete?…“ Sadol; štrklo sťa by zbraňou —
„Z Jeruzalema idem, z dvora kráľa…“
„Od kráľa? K nám? Ach…“ „No? Čo bys’ sa bála!“

A hovoril k nej tak dôverne, milo.
„Som kráľov človek, áno…“ istil vábom
a obzeral sa. „Kráľu zaľúbilo
sa vo mne zvlášte… i som (vskutku drábom
bol —) jeho radcom. Dieťa narodilo
vraj kráľovské sa tu kdes’; ktorým rabom,
či nevieš…?“ „Také?… Nečula som v meste;
len úbohá… vraj, porodila v ceste.“

„A predsa má byť pravdou. Slýcham práve,
aj pastieri, vraj, stvrdili tú hádku:
noc vzbĺkla jasom, zjavy ligotavé,
chór… Nič váš pasák…?“ „Ach, nemáme statku…“
„Tak budete mať! — Bych ho prevzal k sláve,
to chlápä hľadám —“ „Ó, to ctí i matku!…“
„Však zmizlo; môž’ byť, od východu ďadi…“
„Tí? Zrela som ich: v sedlách, dlhé brady…“

„A ty máš deti?“ „Máme, veru máme!
Boh zmiloval sa; naraz šťastím štedrým
nás obohatil… Nie! On neoklame —
Tu, hľa, sú, viďte, pod mäkuškým perím…“
„Skutočne, ani cherubovia v Chráme…“
„Však? Ale moje obidvoje…“ „Verím.
A jak sú staré?“ (Zun, jak cingot zbroje.)
„Pri prsiach ešte — ale moje! Moje!“

„Pst, nie tak hlasno; vzbudíš si ich, a to
by škoda bolo —“ „Pravdu máte, veru —“
„Tichučko spia si vedno, poobjato,
sťa vtáčky v hniezdku. Dych tak splna berú
ni z prúdu vetra…“ „Moje striebro-zlato!“
„Tak jedno radšej…?“ „Och, nie! Bez výberu —
sú obe moje…“ (Štrng zas kviľný.) „Hľa-hľa —“
„Nič; hoja-hoja…“ nad posteľ sa nahla.

„A Šimon je kde? „Manžel? Či ho znáte?
Je v dielni, točí. Dcére Jakimovej
nábytok chystá — krása! Stĺpce, hlate…
Tak živí nás, hľa, hojne…“ „Nono, zhovej!
I preň mám rozkaz —“ „Ale! Aby zlaté
var’ lože zrobil tomu decku…?“ „To, hej!
Choď poň, mi náhlo…“ „Hneď; len deti, pane…“
Šla; a ten práve oboril sa na ne — —

I prišla späť. „Priam (kývla v dverách) bude
tu… Ako?“ stŕpla, „kde hosť? Ani stopy —“
Pobehla k deťom; z bôčkov jarky rudé…
„Ó, hrozné!“ rykla. „Vražda!…“ Jedno vzchopí,
zas druhé: kväcla hlávka… „Och, ty blude! —
Joj, deti moje! Moje zlata kopy —
Ó, Šimon, Šimon, tvojej pýchy blysky…“
a s jakom dusným sklesla u kolísky.

Bôľ hrýzavý však už ju prebral z mdloby,
skočila ľvicou — Šimon vstúpil dnuká —
„Viď, mužu!“ kríkla, „nikdy toľkej zloby —
Ó, že som pošla — pukni, srdce! — Puká…“
tu zvrávorala. „Jaj-jaj! Bez choroby
mi zvädli, Bože! — Šimon, svidrík, kľuka…
bež za ním! Rýchle! — Dočkaj, idem i ja,
zločincu šprihnem v oči ani zmija —

Leť, ach… Bol… Mal plášť sťa krv — ich krv! Rata…“
A Šimon slúchnul. No aj vrátil v chvíli
sa späť, i riekol krušne: „Celá čata
ich v meste. Všade takto poplienili…“
Stal k lôžku — v bradu vpálil — schvel sa — „Kliata
zášť… Och, kráľ!“ (zúpel) „čo ti urobili…?“
„Kráľ!?“ zjakla — „Ako? — Či čo tys’ dal, Bože,
a nevzal, matke kráľ odobrať môže!?

Kráľ smel by?…“ škrekla spurou. Manžel vzdychol:
„Že decko…“ „Či ho tieto steny kryjú!?“
„Vraj vraha vetrí v ňom…“ „Preds’ nie môj príchov!
Nuž prečo stupil na nevinných šiju…?“
„A onô žije, ušlo nocou tichou —“
„Ó, šťastná mater!… Ak i naše žijú!
Joj, Šimon! Kries ich, joj…“ „Žiaľ: viac sa nedá,
hlboké rany…“ „Hlboké? Ó, beda!…“

Tu popadla si sirú hlavu v dlane,
skvílila desne; k postieľke sa vrhla —
dosť odtískal ju Šimon, odhodlane
dosť, bársi i sám plakal: chvatom strhla
z nej pokrývadlo predsa maľované,
a nôžky, z nichž už teplá sviežosť prchla,
hneď tohto, hneď zas toho — blaha trosky —
k rtom tisla siným, obsýpala bozky —

„Tie rany! Ústka…“ To už Šimon zmaril.
Jak zmetala sa podlahou! Ni ryba,
juž z Jordána vôd rybár na breh šmaril;
vlas svoj si rvala, a jak v nich by chyba,
sa tĺkla v ňadrá. — Aký oheň žiaril
jej z kalných očú! Tvárou škub — a iba
ten ston úst: „Bože — Šimon, vzkries ich, prebuď…“
Bezradý tíšil: „Nebuď taká, nebuď…“

Vtom zhon a lomoz vzbúril na ulici
povedľa, kriku-nárku divý zmätok.
Hlas prehlušil do hrozby: Zákerníci
vy! Lotri, kati! Či to ovčí statok
pre vaše jatky? — Po nich, nevoľníci!
Hej, kuše! Skaly!… Ale naostatok,
ač povel súril biť ich, potrieť, zmazať,
čuť bolo, jak húf útekom hnal nazad.

„Hľa,“ privrával sa Šimon k žene, ktorá
čo zlomená byľ mdlela na podlahe,
„tak mnohá krivdu utrpela stvora,
tak mnohí… (podňal záster, slznej vlahe
beh pretrel); darmo, keďže prišlo zhora.“
Však Ráchel leda šepla: „Deti drahé…“
Kviľ strúchlil zvonku. „Hľa, múk cudzích vety —“

Ach, matky, dcéry Siona!
Za spustlú záhradu kto nám dá náhradu
prázdneho do lona?

Ach, Betlém, Betlém! Hniezdo ty
tak teplé ešte v svit — a teraz chladný byt
a zápač mŕtvoty.

Ach, ne-ne-nešťastnice my!
Hľadáme poklad svoj, ten milý tvárok roj —
Niet! Niet ho na zemi —

Ach, bolesť, súžba, trýzeň, ach!
Ples prešiel v trápenie, smiech zašiel v kvílenie
a radosť zhasla v tmách…

Ach, jaro túžob, nádeje:
list bujný, číry puk — — a teraz vráže múk,
krvičky kropaje…

Ach, dravec! Šelma! Ukrutník! —
No cele nezbils’ nás; na dlhý, dlhý čas
nám zbudol plač a krik!

Ten vzlietne ako čierny stín,
sťa chmára žaloby… Do tvojej útroby
zrachotí Hospodin!
Zdrtí ťa, zdrví ťa
Hospodin! Hospodin!

„Jak smutné…“ Ona: „Joj-joj, moje deti…“

Podvečer (— slnko prez deň z chmúry v chmúru
sa zatrácalo: až i predo sklonom
zaniklo v hrádzach oblačného múru —),
v ten čas tlum mužov zachytil sa honom,
odetých tmavo. Znali práce súru:
z dom’ do dom’ vbehli, i keď v tom i onom
odbavili sa, inam mizli v byty —
Za nimi vŕzgal povoz čierno-krytý.

Tak zanedlho vtrhli k tokárovi.
„Daj korisť!“ velel predný, „do obrusa —
Hrob čaká veľký otvorený, nový —“
Zosŕkal Šimon, tíško vetil: „Tu sa…“
„Čo!?“ skríkla Ráchel, „mojich synkov — óvi! —
brať chcete? — Nedám! — Nedám! Nech sa zhnusia,
nech páchnu, smrdia… za vrch, za háj paliem —
až zadrhne sa celý Jeruzalem!

Oj, nedám!“ vzdorne strmla ku odporu,
zrak plný hrozby. — „Život vzal im ľutec;
no prach je môj, môj! — Môj, až do úmoru —
Môj skvost… už prach len! Ó, ten krvi pútec —
jaj! Tielka…“ padla na ne. Muži sporú
reč zamenili; vodca zhromžil: „Utec! —“
I Šimon dodal: „Neodpomôž’š biedam;
nech vezmú, dovoľ…“ „I ty!?“ zhíkla. — „Nedám!

Och, nedám…“ Vtedy vstúpil dnuká levit.
A spoznajúc spor, riekol príkre: „Ženo!
Čo stváraš? — Mŕtve iným patrí previť —
Čo zúriš? Radšej Jehovovo meno
privolaj, by ti ráčil pouleviť;
rec: Poručeno, jemu poručeno…“
Vzozrela divom: „Ako? — Káry všetky! —
Kňaz… kde bol ale, keď kántrili dietky?“

„Mlč! Drzá dievka…“ zahriakol ju zlostne;
„urobte koniec…“ I bárs zbraňovala
všemožne, vzali párik neľútostne —
Pobehla: „I mňa!…“ No už k zemi sprala
ju premoc: „Do pokory! V jarmo pôstne…“
Kňaz popolom ju ihneď posypal, a
bezduchá takmer, vlas skudlený vraný,
ležala ani červiak rozšliapaný…

— A v dobe smútku dochádzali tešiť
ju bližší-ďalší, spríbuznení zvlášte.
Trúfali — ovšem, mylne — slovy riešiť
jej ťažký ponos, utlmiť vznet zášte.
Noémi, sestra, riekla: „Nesmieš hrešiť! —
Boh nahradiť môž’…“ „Nikdy! — Ale kážte,
len kážte…“ trpko vetila; „veď snadno
to tebe: z detí nestratilas’ žiadno…“

A Dina, staršia sestra, prehodila:
„Neblúzni, Ráchel! — Predsa čo sa stalo,
viac neodčiníš, hoc bys’ utopila
sa v slzách. A, hľa, matiek vôbec málo
máš v meste, čo… I našej Enoch, Zila…
tiež odumreli; pretrpela stálo…“
„Ach, nevrav!“ vtrhla jej v reč; „tebe snadno,
keď nemala si, nemáš dieťa žiadno…“

Brat Jafet prihnal až hen z Betánie
ju ponavštíviť. S Urielom, bratom,
sa zišli u nej. Ako kde sa žije,
si spomínali v tichu. Hurtom-chvatom
vraj rúca sa to v priepasť… Kto však pije
krv, deti zjedá, národ denne mlatom
poráža, zdiera: nemožno, by minul…
by i sám vposled strašne nezahynul!

„A vy ste mladší —“ ozval sa strýc Sádoch.
„Lež čo ja prežil? Koľko hryzoviska!
Jak pohnali nás v poputnaných radoch
v otrockú službu, sušiť trasoviská
pod modlo-chrámy, cirkus… Zato v sadoch
však kráľovských, nu, najviac hadov píska,
hja…“ Načúvala čím diaľ, zvedavejšie,
zmihala zrakom, vzdychla povoľnejšie —

Z hlavného mesta navrátiv sa, vstúpil
k nim Argob, zlatník (sused), i jak bratra
ho spytovali: Čo tam? Predals’, kúpil? —
„Ech, hluk tam, zmutky… Syna Antipatra
kráľ priklopiť dal; vraj liek — by si upil,
otcovi podal jedu. Dneska-zajtra
podistým zase Makabejských príklad…“
„Och…“ zdýmla srdcom, čujúc jeho výklad.

I Šimon krotil ju vše, ako vedel;
zavádzal reči, ako mohol, milé —
No obyčajne, sotva dopovedel,
už prervala ho spurne. „Čo máš v tyle
za žernov? — Lebo kto by doma sedel
a točil, vŕtal, keď mu srdce píle
podstrkli brvnom…!?“ vyčítala mu raz.
„Si muž? Si otec? — Čo nepomstíš úraz…?“

„Ach, nepleť, nepleť —“ odvetil jej vtedy,
a zvŕtal krúžkom. Zmyslel, k práci primať
ju. Poukázal, ako u susedy
sa všetko hýbe — vidieť priadzu snímať,
nebodaj k utku — mlynec kedy-tedy
veselo zhrmí; ale vše mu prijímať
,nač?’ odvet mrazný. — Ľahostajná celky
sedela ďalej v dumách u postieľky.

Napokon dovtípil sa. Posteľ malú
pochytil v náruč. „Čo chceš?“ kríkla, „ty… há?“
„Je predsa prázdna — ta s ňou na povalu!“
„Nepravda! Môj bôľ dvojitý v nej líha…“
„Tam, ,alijah’ kde; v olivy tieň stálu…“
„Tam? — Myslíš: zlietnu z neba? Vskutku? Iha!…
Tak vynes skoro! Tam ich budem lákať,
vtač jari — v lôžko čakať, čakať, čakať…“