Ráchel

Hluk v Betleheme. Bo zvedeli boli
(a správam Ducha nemal uzavretý
byť Betlém; predsa prvý zjasal v poli,
keď na svet prišiel človek bohosvätý —),
bo čuli, že on po láskavej vôli
k nim hodlá: v spešnom ruchu na postrety
mu valným množstvom zobrali sa z mesta;
hrnuli, kadiaľ luhy vedie cesta.

Snáď umyslel si poznať narodenia
kút biedny: by ho slávou pozaclonil.
Či náhodne len zdal tam pribavenia?
Veď vyznal: nemá, kde by hlavy sklonil —
i pútnikom bol… Snáď… však do prameňa,
v ňomž všemúdrosti tajomný var zvonil,

nač drze čiahať smrteľnýma rtoma?
Slul sveta Pánom! Chodil, konal doma.

A oni, aspoň zo zástupu mnohí,
podistým iba z ľahkej zvedavosti
ho chceli vidieť. Chýr šiel: láme rohy
svevoľným; chorých lieči, lačných hostí,
ba mŕtvych kriesi; vôbec javí vlohy,
ichž prorok dosiaľ nemal v držobnosti —
i samopaš ich hnala, kvasot času…
Ach, ľudstvo ťažko chápe svoju spásu!

Na sotva octli na vŕšku sa holom,
už znamenali: popri obilnici
jak húfik tiahol zlatoklasným poľom.
Popredku sám on vážny, bledolíci,
s trpkosťou kol úst: s človečenstva bôľom —
no čelom veľjas… za ním učeníci.
Pokázal, títo opruželi v sebe;
snáď hovoril im o života chlebe.

A betlehemskí ustrnuli zrazu.
Nehybne stáli sťaby skamenelí,
zrak poutkvelý onom na obrazu,
čo zbližoval sa oslnený, skvelý.
Len deti s tupým zmyslom do úkazu,
tie nutkali vpred — či snáď rozumeli?
Lež nehnul sa nik, dieli trpní, tichí;
i tlachot ustal farizejskej pýchy.

A húfik stúpal hore svahom zrovna.
Však vblízku zahnul vpravo… V zmätku hádať
začali tamtí: veď tu cesta rovná,
nač vyhli? Pre nás? — Čo tam môžu hľadať?
Pátrali: tam preds’ upomienka skrovná,
nič zvláštneho tam, mohyla len ,mláďat’ —
I vskutku pri tej zastal odpočinne,
až i tí kradmo prišli pojedine —

Spasiteľ kynul učeníkom stranou;
ucúvli. Zatým uprel na mohylu
svoj hlboký zor, dumal… zotriasanou
kaderou, čo mu hojne zlietla k tylu,
znať bolo: vzlykal — nad nevinných ranou,
po trávkach hviezdou svitalo to z chvíľu;
i prstom tknul sa vposled chladnej hrudy —
Učeník každý zdieľal jeho trudy.

Len z betlehemských jak by ceknul ktosi:
Nečistých tkne sa; ale moci nemá,
by oživil ich. — V oku s perlou rosy
sa obzrel, riekol: Čisté padlo semä
v úrodnú pôdu, bo pod rezom kosy
bezprávia; vzišlo, ale ľudské plemä
ho pobadá, až bude neprítomné —
Kto verí, už dnes zrie ho skvetať vo mne…

A nač ste prišli? — Mlčali. — Však poďte,
kto obťažený, ku mne poďte všetcia 
o trampotách dňa, časnej po robote,
a ja vám oddychu dám. V svoje plecia
vezmete jarmo moje, dľa mňa choďte
životom, lebo pokorný som predsa
i tichý srdcom; nepôjdete darmo…
A bremä moje ľahké, slávne jarmo…

V tej chvíli v zástup, vnímajúci sladkú
reč, vtrhla Ráchel cele umorená.
„Ó, Pane!“ skríkla, sklesla na kolená
mu k nohám, „odpusť, že len naostatku,
keď odmluvil si, prišla biedna žena —
Kto, jestli ty nie, upokojí matku,
čo kvíli roky?… Slýcham, takých hľadáš,
bys’ nahradil im stratu…“ „A čo žiadaš? —“

„Pre teba pošli moje deti drahé —“
„Máš pravdu; zvädli ukrutenstva súdom…“
Tu skormútil sa. „Zato však sú blahé,
u Otca… I sám idem krutým ľuďom
v stret, vrah už čihá na krížovej dráhe…
Vstaň; za obeť tú naplň ducha kľudom —
i skoro, vravím, uvidíš sa s nimi…“
„I ty tam ale budeš?“ — „I ja, i my…“