ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ku Fridrichovi Veľkému prišiel raz jedon mladý človek a keď sa mu do chuti vyžaloval, že už päť rokov, čo vzdor svojej výtečnej uspôsobilosti nemôže prísť k ničomu — prosil o nejaký úrad.

— A odkiaľ ste? — pýtal sa ho kráľ.

— Z Berlína, veličenstvo.

— To vás ešte najmenej odporúča, lebo berlinčania mnoho nestoja.

— No, dopustí vaše veličenstvo, že sú aj výnimky — — — ba ja ich aj znám…

— A to by boly?

— Na prvom mieste vaše veličenstvo a na druhom — ja! Mladík z kráľovho úsmevu vyrozumel, že dobre sa poradil.

*

Cisár Jozef II. počas svojej jágerskej návštevy zdržiaval sa u biskupa grófa Karola Eszterházyho. Biskup z tejto príležitosti vyvinul neslýchanú pompu; prepych pri zariaďovaní jeho hostín bol báječný.

Stalo sa raz — nevedeť prečo — že pri takomto obzvlášte bohatom obede bol cisár mimoriadne pichľavý.

— Pán biskup, — hovorí, — vy ste nástupca svätých apoštolov, len že títo tak hojne nežili…

Domáci pán len jiedol a mlčal. Na druhý deň však, keď ich volali k obedu, voviedol cisára do vedľajšej, dosť nepatrnej izbietky, kde bol prítomný aj jeho dvorný kaplán. Stôl bol už prikrytý a síce tým najjednoduchejším stolovým náčiním. Celý obed pozostával z troch obyčajných jediel: v hlinených mysiach nastolených.

Cisár, ktorý obzvláštnu pozornosť zvyknul venovať svojmu žalúdku, sa už hniezdil; no čakal ešte, čo príjde ďalej. Ale zo sluhov biskupových — ako by sa boli len zaprisahali — žiadon sa viacej ani len neukázal. Cisára to konečne dopálilo:

— Ale jaký nemiestný žart ste si to dovolili so mnou, pán biskup? — vypuklo z neho na veľa.

— Žart, veličenstvo? Pán Boh uchovaj! Neráčte však, prosim, zabúdať, že včera ste stolili u grófa Eszterházyho, a dnes ste hosťom len skromného jágerského biskupa a nehodného následníka svätých apoštolov…

*

Talianský kráľ Humbert z príležitosti jedného dvorného bálu pýtal sa práve predstaveného mu novinára, že čo je vlastne najťažšie z jeho terajšej úlohy.

— Opísanie dámskych toalett (oblekov), veličenstvo! — odvetil novinár.

— No, tak vám pomôžem, — usmial sa kráľ a vezmúc ho pod pažu, šiel s nim ku kráľovnej.

— Keby si chcela — riekol s vážnou tvárou — velikú službu by si mohla preukázať tlači. Jedná sa tomuto pánovi totiž o verné opísanie zvláštnejších vzorov tu zastúpených toalett.

Kráľovnej sa žart pozdal a začala hneď na široko-ďaleko so svojou…

— Aby ste potom však nejako nezabudli na moju deväť radovú perlovú ozdobu, — napomínala ku koncu novinára. — Perly sú pravé, to podotknite, lebo o takéto maličkosti sa dámy obzvlášte zaujímajú!

*

Bolo všeobecne známo, že Amerling, chýrečný viedeňsky maliar, nezvyknul prijimať žiakov do učenia, a keď objavila sa raz v jeho atelieri dáma v čiernych šatách a prosila, aby aspoň pri jej dcére urobil výnimku, odpovedal:

— Verte mi, dáma moja, nemám k tomu chuti. Unuje ma to. Keď niekto má dary, aj sam príjde do toho. Ak sa však dcéra vaša chce dívať a tu i tu i niečo probovať, tam nech si sadne do — kúta. Veď ženské to aj tak málo kedy od dilettanstva ďalej dovedú.

A dámy chodily, ba za dosť dlhý čas ani len jedinký raz nezameškaly. Konečne priblížil sa im raz počas oddychu maliar a prihovoril sa ku staršej dáme:

— Ráčte odpustiť, že som sa dosiaľ pri svojej roztržitosti ani len na to neopýtal, s kým vlastne mám šťastie… Čo je, prosim, váš pán?

— Som vdova, — odpovedala matrona.

— Ráčite mať deti?

— Toto dievčatko a syna.

— Syn je snáď kupec alebo remeseľník?

— Nie.

— Uradník snáď?

— Ako to vezneme.

— Vojak?

— Nie vždy.

— Čo teda?

— Kráľ.

Stará pani bola totiž matka saského kráľa Karola Ludvika.

*

Knieža Borzo trpel na horúčku a k vôli pokoju utiahol sa do svojej na brehu rieky Pó ležiacej villy. Jeho dvorný blázon Gonella čul kdesi, že rychlé ľaknutie má byť najosvedčenejším liekom proti tej nemoci.

Rozmýšľal tedy na tom — až i plán vyvaril.

Keď zavolal ho pán prvýraz na obviklú prechádzku povedľa rieky, na vopred vyhliadnutom mieste ho posotil, tak že tento, ani sám nevedel, len keď sa našiel v rieke… A to i skutočne pomohlo, — nemoc sa viacej nedostavila.

Táto, sama v sebe celkom nevinná vec, prišla však pred súd a Gonellu pre pokus vraždy na smrť odsúdili.

Knieža v deň popravy dal si predvolať kata a sdelil mu, že vlastne celá vec je len nastrojená a on, namiesto meča, má nespozorovane použiť — pohár čerstvej vody…

Avšak keď dostavil sa kat do žalára, našiel na zemi už len mrtvolu… Úbohý Gonella zomrel od strachu.

Je pravda, že oplakali chudáka mimo kniežaťa ešte i mnohí iní: lež čo on mal z toho?!

*

Primas Simor svätil jubileum, z ktorej príležitosti jeden z jeho kňazov nasledujúcou slovohrou ho pozdravil:

„Quis immortalis, si mortalis? Simor talis!“

(Kto je nesmrteľný — ač je smrteľný? Simor je taký!)

*

Opát Metastasio stavil sa s Mariou Tereziou, že bude mať chlapca. Poneváč ale bolo dievčatko, prehraný obnos zavinul do nasledovných veršov a poslal cisárovnej:

(Prehral som; vznešená princezna odsúdila ma na platenie; no ak je pravda, že sa na vás podala, celý svet vyhral!)

*

Z príležitosti istej slávnosti, usporiadanej damským dobročinným spolkom v prospech chudoby, zavýtalo švarné dievčatko s tanierom i ku cisárovi Alexandrovi.

— Toto — hovorí cisár — bude pre vaše pekné očká! — a hodil na tanier ťažký dukát.

Dáma sa uklonila a vložiac peniaz do mešca, ešte raz podala mu tanier.

— No, to snáď bolo málo?

— Nie, veličenstvo! Ale bych prosila niečo ešte i pre mojich chudobných!

*

Za Bismarckových mladších časov, keď bol ešte len osnovníkom, prišiel do ministerstva akýsi nadutý mešťan a začal sa mu tam rozhadzovať. Tento to zprvu len počúval, keď bolo toho ale už priveľa — skočil:

„Pane — hovorí — miernite sa, lebo vás vyhodím!“

Na tieto slová potľapkal ho po pleci vedľa sediaci triedny radca a dobrodušne poznamenal:

„Priateľku, šéf som ja, a tak, keby to skutočne potiaľ prišlo, — i na to bol by som len — ja!“

Bismarck — jak by to nič — pokračoval v písaní protokola ďalej — až mešťan, za malú chvíľu, zase len prešiel do svojej starej nôty…

Tu rozkatený Bismarck znovu skočil:

„Pane, berte sa — ak len nechcete, aby som vás po triednom pánu šéfovi dal vyhodiť!“

*

Sweard — chýrečný anglický filosof — z príležitosti svojej londýnskej prednášky vysmieval špiritistov. Týchto to náramne hnietlo a hľadeli sa mu všemožne odslúžiť. Konečne naskytla sa im k tomu vítaná príležitosť.

Filosof totiž dal sa jakosi nahovoriť, že vo spoločnosti niekoľko svojích priateľov šiel do ich zasadnutia.

„S kým si prajete hovoriť?“ — oslovil ho úslušne sám predstavený.

„So svojím otcom,“ — — — a sotva to dopovedal — už sa aj zotmilo a duch sa objavil…

„Ty si to John?“ — bolo čuť jak z hrobu.

„Ja, otče. Jak sa tam máte na druhom svete?“

„Ďakujem, sme zdraví.“

„A sestra Betka?“

„Je zase šťastná — jak bola kedysi. Často ťa spomína.“

„A brat Vilo, ešte sa trápi nad ženou?“

„Nie, už jej odpustil. Tu sme všetci šťastní…“

Špiritisti div z kože nevyskočili, keď sa im to všetko tak dobre darilo. Upreli víťazoslávne zraky na filosofa, jako keby sa ho chceli opýtať:

„Nuž ty mudrče slavný, čo že ty na to?!“

Sweardovi to neušlo a povstanúc z miesta — usmial sa duchovi:

„Ej, tatko, však ste vy predsa len veľký furták. Že som vás mal, na to sa dobre pamätám; že by som ale na brata, sestru a švagra tak skoro bol zabudol — to predsa nepochopujem…“

*

Karol IX. bol taký majster vo falšovaní peňazí, že ich už ani sám nebol vstave rozoznať od pravých. Pri jednej príležitosti, kde porovnávali takéto peniaze lotaringský arcibiskup s úsmevom poznamenal, že je to skutočne veľké šťastie, keď si človek sám môže odpustiť.

(Peňazokazov totiž veľmi prísne trestajú.)

*

Bolo to v 60-tych rokoch, keď na dvornom obede pýtal sa japonský veľposlanec svojho súseda, že kto je oná pekná dáma, po ľavom boku královom?

„To je naša cisárovna,“ — znela odpoveď.

„A tá staršia z prava?“

„Vy sa mýlite — pane — to je — — — —,“ ale poslanec dobre nerozumel a po druhýraz sa pýtať držal za neslušné.

Večer na dvornom bále mu napadlo, že všetky dámy sa zabávajú, len tá — čo to pri obede po pravom boku kráľovom sedela — sa jakosi nudí. Šiel tedy, aby ju — poprosil o štvorylku…

A dáma v purpurových šatách predstavila sa mu ako — kardinál Scitovský.

*

Baxter, anglický prorok, ktorý predpovedal konec sveta na 11. apríl 1901., vydržiaval široko-ďaleko prednášky o veľkej budúcej udalosti a vyzíval, aby sa na ňu každý zavčasu hľadel pripraviť.

Pri jednej takejto príležitosti vystúpil ktosi z obecenstva a vyzval ho, že keď je to tak, ako hovorí, či by teda nebol ochotný dňom pred tým, tj. 10. apríla roku 1901 svoj majetok na nejaký dobročinný cieľ poručiť?

„Bolo by to celkom zbytočné,“ — vykrúcal Baxter — „keď osud našej zemegule je i tak neodvolateľne zpečatený.“

„Nič nerobí,“ — poznamenal patričný — „a vám je to o toľko ľahšie urobiť, čím ste si istejší svojej veci. Možno, že nejakou nepredvídanou náhodou predsa len ktosi na svete ostane — — — ba snáď práve ja a ešte s niekym iným — a tak neni úplne vytvorené, že by sme mohli potrebovať vaše peniaze.“

Baxter, ktorý bol majetný človek, — poradil sa s rozumom a nepozorovane — sa vytratil.

*

Bývalé knieža bulharské, Alexandra Battenberga, obvinili raz v londýnskom Britisch Muzeume z krádeže a nechceli ho prepustiť, pokiaľ sa neočistí…

Knieža totiž, ktorý bol náruživým milovníkom starožitností, dozvedel sa bol, že v Britisch Muzeume opatrujú duplikát istej mince, ktorú on svojho času za báječnú cenu bol kúpil. Neťažil si teda ísť do Londýna, aby sa na ňu podíval.

Stalo sa však, že pokiaľ správca múzea patričný peniaz mu ukazoval, tento nepochopiteľným spôsobom zmiznul. Hľadali-kutali. Sluhovia múzea, správca — ba i sám knieža — poprevracali už celú dvoranu na ruby, no nedajbože nájsť nikde ničoho.

Knieža konečne zunovalo daromné hľadanie a strojil sa odísť. Ale sa veru — ako sa patrí — prepočítal. Správca múzea totiž zastúpil mu cestu, lebo že v smysle muzeálnych pravidiel nesmie ho do tedy prepustiť, pokiaľ sa prísnej prehliadke nepodrobí.

Marné bolo všetko ohradzovanie sa, sluhovia múzea obsadili východy a on stal sa väzňom správcovým.

Konečne napadla mu spásonosná myšlienka.

„Mám tu,“ — hovorí — „priateľov, ktorí sa ochotne za mňa zaručia.“

„A kto je to?“ pýtal sa správca.

„Welsské knieža,“ — odvetil Battenberg.

Správca múzea na tieto slová ostal povoľnejším a dovolil, aby ho jeden zo sluhov sprevodil do kráľovského paláca.

Keď sa vrátili, otázny peniaz bol už najdený — a síce v pukline toho samého priečinku. Správca vyslovil svoju ľútosť nad nemilou nehodou…

Welsský princ však pýtal sa na to kniežaťa, že prečo sa nedal prehliadnuť, keď bol si istý svojej neviny?

Knieža vytiahol na to duplikát stratenej mince a riekol:

„Jako by som bol mohol dokázať, že toto neni ten peniaz, ktorý hľadali. Takto som však zachránil i ten i svoje dobré meno.“

*

Johnson bol pri obede u chýrečnej speváčky — miss Macaulyovej. Pri stole viedol sa rozhovor o rovnosti. Hostiteľka s celým zápalom účastnila sa debatty, kdežto Johnson len veľmi zdržanlivo vyslovoval sa o predmete.

Herečka o toľko viacej vhĺbovala sa do obľúbeného svojho temata.

Na toto pustil sa Johnson do jedenia a keď bol hotový, posadil na svoje miesto svojho sluhu.

„Pre Pána Boha, čo to stvárate?!“ — vykríkla miss.

„Nič, prosím,“ — odpovedal Johnson — „len som bol zvedavý, jako to v praxi vyzerá s tými vašími zásadami.“

*

Stalo sa pri jednej príležitosti, že Andrássy voľačo dlhšie nechal čakať anglického veľposlanca v predsieni, než sa slušalo. Za to mu tento robil výčitky. Andrássy bránil sa tým, že práve sa preobliekal. Hrdý angličan však nepočúval na ospravedlňovanie Andrássyho a urazený vykríknul: „Nezabúdajte, že v mojej osobe prijímate návštevu anglickej kráľovnej!“

Andrássy sa na to ľúbezne usmial a riekol: „Musíte však i sám nahliadnúť — drahý lord — že kráľovnu anglickú predsa len nemôžem prijať v košeli…“

Veľposlanec sa na to usmial a bolo zase dobre.

*

Keď Fridrich Veľký — ako žiak Quancov — počúval raz výtečnú hru istého svojho malého spolužiaka, nanajvýš dojatý robil výčitky svojmu majstrovi, že prečo je to, že jeho flauta ani len takého zvuku nechce vydať?!

„Nuž Veličenstvo,“ — bránil sa Quanc — „keby som ja aj pri vás tak silnej metody mohol použiť — čo pri tom chlapcovi, aj to by snáď bolo bývalo…“

„A v čomže záleží jej tajnosť?“ pýtal sa nevrle.

Quanc na miesto odpovede podíval sa na jeho trstenicu.

„Nuž,“ — usmial sa na to kráľ — „ostaňme snáď radšej len pri starej metode.“

*

Ludvik XIII. pri jednej tanečnej zábave fúkal sa — keď videl, že Richelieuovi viacej pozornosti venujú, než jemu. Keď vystúpili z dvorany, kráľ vyzval Richelieuva, aby šiel po predku. Tento však v tom okamžení vychytil svietnik a svietil kráľovi: „Mne,“ — hovorí — „len takto slobodno ísť pred vaším veličenstvom.“

*

Keď srbské knieža Michala zavraždili a vedenie verejných záležitostí sverené bolo kniežacej správnej rade, Andrássy — nad východnou otázkou ustarosteného nášho panovníka takto potešoval: „Ráčte sa uspokojiť — veličenstvo — ešte som nepočul, že by sa pod tútorskou rukou sirotský majetok bol kedy zveľadil.“

*

Prímas Simor mal kedysi povedať, že počas celej svojej učiteľskej dráhy len jednomu-jedinému žiakovi nadal do oslov — a aj ten — vraj — ostal — hlavným županom.

*

Dlžoba velsského kniežaťa. Ktorýsi londínsky bankár bol náruživým sberateľom autogramov popredných ľudí. V marci roku 1892. kúpil na verejnej dražbe list velsského kniežaťa — písaný jeho priateľovi. List znie nasledovne:

„Milý Paget! Každý poriadny človek platí si dlžoby a tak i ja vraciam vám obnos, ktorý som si bol od vás vypožičal. Eduard Albert.“

Pozn. Obnos obnášal v naších peniazoch 16 hal.

*

Frankfurtský Rotschild dával večierok a síce — jako pozvánky pišne oznamovaly — pri spoluúčinkovaní Lisztovom. No milý židko hrozitánsky sa prepočítal. Koľkokráť totiž bol osobne orodovať u veľkého umelca — toľkokráť bol so svojou prosbou odpravený. Konečne osvedčil sa, že rád zaplatí…

„Ani za peniaze — ani za darmo,“ — odpovedal Liszt chladne.

„A publikumu,“ — dorážal Rotschild — „nehrávate tiež za peniaze?“

„Oh áno, ale to je celkom iné,“ — hovorí. „Aj kniža Eszterházy predáva na svojich panstvách voly, kravy, teľce atď. a predsa keby ste prišli k nemu a rozkázali si porciu roštenky — neviem, čo by vám povedal!“

*

Novinár Gaffney v jednej tlačovej pravote bránil sa v jamboch. Porotci boli však zvyklí len na prósu a tak na miesto troch týždňov — posúdili ho na tri mesiace štátneho väzenia.

Na tento výrok s úsmevom poznamenal:

„Vidím aspoň, že ste si uctili moje verše!“

*

Vedľa sanssonského letohrádku Fridricha Veľkého stál povetrný mlyn, ktorý kráľa náramne mrzel a pri tom všetkom s jeho majiteľom si nijakým činom nevedel dať rady.

Konečne ho to predsa napálilo a odkázal mu, že ak mu ho dobrovoľne nepopustí, dá mu ho odobrať…

„Nech sa ľúbi,“ — odkázal mu mlynár — „však sú v Berlíne ešte sudcovia.“

*

Keď dopočula sa anglická kráľovna Alžbeta, že sa chudobe nedostáva chleba, s hrúzou zalomila rukama: „Bože môj dobrý,“ — hovorí — „nuž nech jedia žemle!“

*

Karol V. pýtal sa Michel Angela, že čo súdi o Albertovi Dürerovi. Umelec na to odpovedal: „Keby som nebol Michel Angelom, nuž radšej by som bol Albertom Dürerom než Karolom V.“

*

Raz pýtali sa Aristotelesa, že prečo tak rojčí za ženskú krásu? „Také niečo,“ — odpovedal filosof — „môže sa pýtať len slepý!“

*

Timon na jednom ľudovom shromaždení neočakávane vystúpil na tribúnu a hovoril: „Už sa ich viacej obesilo na moju figu… Aténčania! Ak mienite to ešte niektorí urobiť — poponáhľajte sa, lebo ju dám zoťať!“

*

Walter Raleigh, ktorý doviezol z Ameriky zemiaky, zhynul na popravišti.

*

Mnoho nepochopiteľného stáva sa vo svete. Veľký hrdina — generál La Brouilliere, v storých bitkách zvíťazil, — a predsa ho naposledy zadlávil — konfortábl.

*

Fridrich II. nazlobil sa raz čosi na svojho sluhu a náležite ho vyťahal za šticu. Tento — upravujúc si zmrvené vlasy pred veľkým kráľovským zrkadlom poznamenal: „Neni treba, aby v predsieni vedeli, čo odohralo sa medzi nami.“

*

Rimský cisár Nero, dal svojho koňa vyvoliť za senátora. Ľud tešil sa tým, že ho aspoň tento neoklame.

*

Generála Fossa — chýrečného podporovateľa emancipácie černochov — pri jednej príležitosti nasledovnými slovami vítal jeden ich pohlavár: „Nech žije náš milý generál, ktorý má síce kožu bielu, ale srdce — čierne!“

*

Jeden dobre zažitý úradník zadal prosbu o zvýšenie platu, lebo že z doterajšieho nemôže vyžiť. „Čože?“ — zasmial sa z chuti predstavený — „to hovoríte vy, pri vašej tučnote?“ „To je mýlka, pane, čo vy vidíte, to je len požičané, za to som až dosiaľ dlžen — hostinskému.“

*

Barón Rotschild — v zasadnutí židovského konsistoria — raz veľmi živo dokazoval, že stopy nauky o nesmrteľnosti duše ludskej znateľné sú i v Mojžišovom učení. Na tom sa veľmi pozastavil jeden židovský učenec — patriaci ku starej škole — a poznamenal:

„Skutočne nepochopiteľné. Tak bohatý človek a chcel by na prídavok ešte naposledy i ráj… Nuž a nám chudákom čo potom ostane?!“

*

V poprednej parížskej spoločnosti bol hosťom i turecký veľposlanec. V rozhovore s istou vznešenou dámou — nemile dojatý jej nezaobaleným vyslovením sa o mnohoženstve — poznamenal:

„Nuž moja dáma, múdry prorok iste nič inšie nemal pri tom na zreteli — jako to, aby mužský, keď už snáď aj nenajde, ale mal aspoň spôsob pri toľkých ženách hľadať tie krásne cnosti, ktoré sa pri vás tak zriedkavo v jednu mimoriadne rozkošnú kytku sjednotily.“

*

Gróf Karol Pongrácz býval kedysi chýrečným pre svoju „smolu“. Ako Jókai vyprával, jediný raz v živote bol dostal 12 tarokov s toletruou a ani vtedy nevyhral partiu. Chytila sa im — vraj — nad hlavou strecha a než by boli mohli partiu dohrať, museli utekať.

*

Keď knieža Foyeuse rozhodnul sa, že vstúpi do kapucínskeho rádu, jeden z veselých jeho priateľov mu na to poznamenal:

„Ej — ale bys ty pochodil, keby tak rája ozaj nebolo!“

*

Keď knieža Condé s víťazoslávou vstupoval do sídelného mesta, jeden zo žiarlivých generálov poznamenal, že čo ozaj povedia jeho závistníci na jeho najnovšie víťazstvo…? „Práve som sa vás chcel na to spýtať,“ — odvetil mu knieža.

*

Montecuccoli povedal, že ku vedeniu vojny sú tri veci nezbytne potrebné — a síce: peniaze, po druhé peniaze, — a ešte raz peniaze.

*

Keď sa Milton po tretíraz oženil, ktorýsi z jeho priateľov pripodobňoval bol jeho manželku ku ruži. „Žiaľ,“ odvetil mu básnik, „o barvách neprichodí mi hovoriť, lebo som slepý. Čo sa však tej druhej strany týka: tŕnie cítim…“

*

Antigonus, idúc navštíviť svojho syna Demetriusa, stretnul sa vo dverach s jednou prekrásnou dámou. Syn — predtým chorľavý, celý uveličený chválil sa k otcovi, že ho konečne nechala horúčka.

„Viem,“ — poznamenal otec — „len práve čo som sa stretnul s ňou vo dverách…“

*

Chýrečný maliar Rembrandt jedného času zmiznul — a tak to vedel navliecť, že i jeho najbližší priatelia museli veriť, že je mrtvý. A toto všetko neurobil snáď preto, že by bol býval zvedavý na svoje pekné nekrology, lež aby sa drahšie minuly jeho obrazy.

*

Čím zamestknávali sa na slovo vzatí umelci. Rubini, chýrečný tenorista, lež vstúpil do služby umenia, bol divadelným krajčírom, ku ktorému povolaniu po celý svoj život obzvláštnu úctu prechovával. Už mal kniežacie dôchodky a dámy ho na rukách nosily a ešte vždy sám šíjal si kostýmy.

Slečna Ráschel (čítaj Rasel), chyrečná francúzska herečka, ani potom nevedela zapreť svoj židovský pôvod, lebo jej najväčšou radosťou bolo prehŕňať sa v zlatých peniazoch. Hrávala na berzi a bežné kursy nik lepšie nevedel — ako ona.

Mária Geistinger, chýrečná zo zástoja „Peknej Heleny“ trávila svoj slobodný čas na Rastenfelskom zámku a sbierala cenné predmety.

Vogel, výtečný tenorista mníchovského dvorného divadla, oral a sial na svojom, blízko štarnbergského jazera ležiacom majetku.

Gallmayer — chýrečný „Pepi“ — bol spisovateľom.

*

Knieža Conti počas flanderského ťaženia mal veľkú srážku s kráľom a síce v prítomnosti panej Pompadour, ktorá pri istom jeho tvrdení vpadla mu do reči:

„A vy ste tedy nikdy v živote nelhali!“

„Ach áno — madam,“ — odvetil knieža — „ale len dámam.“

*

Cronwell s malým sprievodom prehliadal bojište. V tom zpoza blízkej steny zavznel výstrel a guľa zahvižďala mu okolo ucha…

„Keby to niektorý z mojich ľudí tak mizerne strieľal, na skutku bych ho dal obesiť!“ — riekol pokojne predesenému svojmu sprievodu. —

*

Ludvik XIII. už v detskom veku vynikal obzvláštnym ostrovtipom, takže častokráť tie najhľadanejšie odpovede dával na rôzne otázky dvorného kňaza.

„Ak mi povieš, kde je Pán Boh, dostaneš pomaranč,“ hovoril mu kňaz pri jednej príležitosti.

„A ja dám pánu biskupovi dva, odvetil mu chlapec, keď mi povie, kde Ho neni!“

*

Lorda Chesterfielda pýtali sa z príležitosti jednej parížskej návštevy, že jako sa mu ľúbia francúzske dámy?

„Ľutujem prosím,“ — odpovedal lord — „ale do maliarstva sa veru nerozumiem.“

*

Ludvik XIV. zjavil sa v sneme vo vysokých čižmách — s bičíkom v ruke a riekol: „Štát som ja!“

*

Mladý Shakespeare — ako Faine svedčí — tak si vyrábal chlieb, že dával pozor na equipáže divadelných hosťov.

Raz sa mu ale podarilo dostať sa do vnútra a to sa mu na toľko zaľúbilo, že sa od vtedy nemohol zbaviť myšlienky, či by nemohol i on na tomto poli šťastie probovať a pomôcť si v biede…

Nuž a netrvalo dlho, čo sa nemusel na osud žalovať.

*

Róbert Burus, (čítaj Borus) slávny škótsky básnik, býval stavebným nádenníkom.

*

Linkoln, bývalý predseda severoamerických spojených štátov, bol za mlady jednoduchým drevorubačom.

*

Trema a rozpaky hercov-začiatočníkov sú všeobecne známe a neraz stalo sa, že takýto nováček i celé dni sa skľúdza — menovite ak sa mu prihodilo, že posledne, ako sa vraví, „capa zastrelil.“

Raz stalo sa tiež, že správca Luper bol prinútený jednoho mladíka pokárať, že si nedal pozor.

„Ale čo je to s vami,“ — hovorí — „veď ste vy nebývali taký osol…“

„To sa vám len zdá, pane správca,“ odpovedal herec v rozpakoch a — utiekol.

*

Z príležitosti smrti najstaršej viedenskej ženy, ktorá dožila 117 rokov, obnovili pamiatku dlho živších ľudí.

Tak medzi inými Demokritos, veselý grécky mudrc, žil 109 rokov.

Z pomedzi rimských herečiek spomínajú sa: Lucia, ktorá účinkovala 100 rokov a Galeria, ktorá až po 90 rokoch objavila sa znovu na javišti, keď mala uvítať Pompeja.

Plinius o 5 — 6 ľudoch sa zmieňuje, ktorí mali žit 120 — 130 rokov.

Z pomedzi básnikov a učencov dožili 90 roku: Anakreon, Pindar, Sophokles, Kepler, Bacon, Newton, Voltaire atď.

Najdlhšieho veku predsa však dožili roľníci, vojaci a matrózi.

Mittelstadt, ktorý za panovania I. a II. Fridricha vo všetkých vojnách bral účasť, v sedemnástich veľkých bitkách bojoval a viackráť bol ranený, dožil 112 rokov. V 110-tom oženil sa už po tretí raz.

Draakenberg do 91. roku slúžil ako matróz, v 111. roku sa oženil a po smrti prvej svojej ženy vzal si ešte niekoľko sedliackych dievčeniec. Zomrel 1772. jako 149-ročný starec.

No všekých týchto ďaleko prežil J. Jenkins, ktorý jako 100 ročný starec ešte s hračkou preplával i najširšiu rieku. V 140. roku bol ešte pred súdom ako svedok. Zomrel v Jorkshiri r. 1670 majúc bez niekoľko dní 170 rokov.

*

Biskup Kiss pýtal sa na zkúške kandidáta, že či by sa mohlo i polievkou krstiť?

„Takou, jakú páni biskupi jedia, nie, odvetil kandidát; takou ale, jakú nám dávajú, áno, lebo to je nič inšie, ako čistá voda.“

*

Uda, dvorný kuchár devonshirského kniežaťa, mal 72 tisíc korún ročného platu. Napísal knihu, ktorá doniesla vydavateľovi obrovský majetok, jemu ale zabezpečila nesmrteľné meno. Jeho pán dal si ju zaviazať do zlatých, drahokami vykladaných dosiek, a na nich vyryté boly tieto slová: „Jesť, požívať, a — zomreť.“

*

Bulharské knieža Michal neočakávane napadnul brannou mocou gréckeho cisára Andronicusa. Tento, k vojne úplne nepripravený, prišiel na zvláštnu myšlienku…

„Bime sa mi dvaja, odpísal Michalovi, a takto riešme medzi sebou spornú otázku…“

„Len blázon berie do rúk vrelé železo — keď má na to kliešte…“ — odkázal mu zas na to Michal — a šiel s vojskom ďalej.

*

Apelles, chýrečný grécky maliar, na verejnom mieste vystavil svoj obraz. Dielo velikého umelca obdivovali mnohí, len jeden švec krútil povážlive hlavou.

„Čo sa vám nepozdáva?“ — pýtal sa ho ktosi.

Švec krútil sem-tam, až konečne vysvitlo, že na ktorejsi topánke bolo o jednu dierku menej.

Na toto — prirodzene — musel sa upozorniť i umelec, a tak soberúc jednoducho svoj obraz, vzdialil sa bez slova.

Na druhý deň, keď umelec svoj obraz znovu vystavil, medzi prvými obdivovateľmi bol zase náš — švec. A poneváč sa mu to včera tak dobre vydarilo, dnes dovolil si už ďalej posudzovať. Toto však muselo konečne dopáliť i dosť trpelivého umelca, ktorý nemohúc sa už ďalej udržať — zvolal: „Švec, nie ďalej od kopyta!“

A od tedy — vraj — zachovalo sa toto príslovie.

*

Moltke ležal ťažko nemocný — keď zrazu rozletely sa dvere a vtedajší minister vojny, Roon, sotva dychu dopadajúc, vletel do siene.

„Vojnu máme s ruskom!“

„V druhom priečinku tamtej škryne, v kútku na ľavo, máte vojenský plán…“ riekol pokojne nemocný, a obrátil sa ku stene.

*

Kardinál Mazarini, bývalý minister Ludvika XIV. upadnul do nemilosti parlamentu a vypovedaný bol z Francie. Nakoľko sa však, vzdor tomu, zväčša v blízkosti Paríža zdržoval, vypísali 2000 dollárov odmeny na jeho hlavu.

Stalo sa raz, že kráľ, poľujúc v blízkych vincenéskych horách, sa zrazu neočakávane s ním stretnul.

„No, čo by ste na to povedali, pán kardinál, kebych vás včuľ tak zlapal a na vašu hlavu vypísaných 2000 dollárov si zaslúžil?!“

„To bych vám neradil, sire, odpovedal mu Mazarini, moja hlava vám môže ešte aj viac doniesť…!“

*

Pápež Alexander V. tak býval štedrý k chudobe, že by preňho nebolo čo chvíľa nič ostalo. I sám hovorieval: „Bol som bohatým biskupom, chudobným kardinálom, a teraz som žobrákom — pápežom.“

*

Znamenitého herca Follinusa viackráť jedno po druhom vyvolalo nanajvýš rozjarené, avšak pranepatrné vidiecke publikum, a hlučnému „sláva mu“ a „nech žije“ nebolo konca kraja…

Follinus, vystúpiac tedy ešte raz na javište, nemohol sa už zdržať trpkej poznámky:

„Nuž mám — ako hovoríte — žiť! Ale pre Pána Boha, však to aj sami vidíte, že je to nemožné — pri takejto návšteve.“

Či ale — a na koľko postaralo sa vďačné publikum po tejto výčitke o hojnejšiu návštevu — — — o tom kronika mlčí.

*

Keď generál Wellington, v protinapóleonových ťaženiach, v bitke pri Watterloo, dňa 18. júna 1815., ohnivými slovami vyzíval mužstvo, aby s napnutím všetkých síl postavilo sa oproti naň valiacemu sa francúzskemu jazdectvu, dostal za odpoveď: „Nebojte sa, pane, my známe svoju povinnosť!“

*

Výtečný talianský maliar Luca Giordano, kedysi pod menom Fa Presto známy, maloval svojho času jedneho talianského grófa. Tento mu ale ináče celkom vydarený obraz pod tou zámienkou privrhnul, že mu je pridrahý.

Na to zavesil umelec obraz do okna a podeň napísal tlstými písmenami:

„Preto tu visím, že nemám peňazí!“

*

Kardinál Bakáč mal povedať: „Ja sa dvojeho bojím: Boha — a tých, čo sa Jeho neboja.“

*

Ruský generál Kaulbars sa pri jednej príležitosti mimoriadne rozhorlil a protimluvu netrpiacim hlasom zavolal:

„Cár a verejná mienka sú u mňa — jedno!“

„A u mňa desať!“ — skočil mu do reči Štambulov.

„Jako to myslíte?“ — pýtal sa v nedorozumení generál.

„Tak, že cár je „1“ a verejná mienka „0“.

*

Najväčší dosial známy honorár obdržal iste španielsky básnik José Zorilla, ktorému drama „Don Juan Feneri“ donieslo udajne dva miliony korún.

*

Fridrich II. nasledovne charakterisoval Jozefa II.: „Nepoznám ani len jediného jeho podujatia, ktoré by hneď pri svojom vzniku nebolo nosilo v sebe zárodok nezdaru, lebo z pravidla — skôr chystal sa k druhému kroku, lež by bol býval s prvým hotový.“

*

Hajnrich IV. chystal sa k vojne, no nikto ani z jeho najbližších ani len tušenia nemali, proti komu. Toto hnietlo mnohých — hlavne však zvedavých jeho dvoranínov: no nedaj bože sa nijako pravdy dopiadiť!

Konečne predsa podarilo sa jakosi jednomu z ních zblížiť sa kráľovi medzi štyrmi očami a ho poprosiť, aby aspoň on bol zasvätený do veci…

„A viete mlčať?“ — pýtal sa ho kráľ.

„Viem, veličenstvo!“ — bola odpoveď.

„Aj ja!“ — usmial sa kráľ — a bolo po reči.

*

Generál Cambronne v bitke pri Watterloo povedal, že „Armáda zomre — ale sa nepoddá!“ A zvláštna hra osudu: sám Cambronne musel sa poddať a pozdejšie nestačil sa takrečeno ani ohradzovať proti tomuto výroku…

Naposledy mu však predsa len prischnul, lebo ho i na jeho soche vidíme.

*

Švédska kráľovna Kristína od jakživa držala na mužské spoločnosti. I sama hovorievala, že nie preto má rada mužských, že sú mužskí, ale len preto, že nie sú ženy.

*

Keď mali voliť Napoleona za doživotného konzula, generál St. Hilaire svojmu mužstvu nasledujúcimi slovami sa prihovoril:

„Kamaráti! Ľud za doživotného konzula chce mať generála Bonaparta. Vôľa musí byť slobodná a beda tomu kto by jakýmkoľvek spôsobom chcel vplývať na druhých! Volte, jak sami chcete! Jedno som vám však predsa chcel podotknúť, že totiž — prvého, ktorý na Bonaparta nebude hlasovať, pred tvárou celého zboru dám prestreliť… Nech žije sloboda, nech žije republika!“

*

O kňažne Louthampton sa hovorí, že v otázke ženskej cti na toľko bývala chúlostivá, že ani len to nedovolila, aby diela mužských a ženských pôvodcov stály vedľa seba.

*

Hensi, vodca švajčiarských revolucionárov — keď sa kat druhý raz naňho zaháňal — zvolal: „V tejto krajine je všetko ničemné — nevynímajúc ani kata!“

*

Gróf Landvich — krvožížnivý anglický minister náramne sa zlobil na herca Foota, ktorý ho večne štípal svojimi duchaplnými kupletami.

„No keď ste už taký múdry,“ riekol mu raz násilník, „povedzte že mi, čoho sa skorej nadiete: zlej nemoce — alebo povraza?“

„Exellencia, odpovedal mu herec, to závisí jedine od toho, s čím sa skôr oboznámim: s vašími milenkami — alebo s vašími zásadami!“

*

Jedným z najväčších boháčov nového veku bol americký millionár Jay Gould. On bol z amerických nábobov jediný, ktorý započal s holou dlaňou. Jako syn jednoduchého rozburgského farmera mal celé dva šillingy, keď vyšiel z rodičovského domu. Učil sa kováčstvu, no keď sa mu toto remeslo zneľúbilo, prešiel na garbiarčinu. Tu nastískal si pár halierov a kúpil za ne niekoľko železničných akcií. Tieto sa v ten čas dobre vyplácaly, tak že za krátky čas dosť značne vzriastol jeho majetok. Pustil sa hrať na berzi. Šťastie mu prialo. So šťastím sriastla i jeho odvaha — tak že ho neraz obdivovali, keď si počínal pri tom, ako divý. Jeho podniky bývaly zväčša také, že mohol lebo zdvojnásobniť svoje peniaze, — alebo vyjsť na žobrácku palicu. V takýto čas nebol by sa mu dorezal ani krve a jako múmia — bez slova — sedával vo svojom obchode. Na vlásku viselo neraz jeho šťastie a predsa ho nikdy, ani len na minútku neopustilo. Čokoľvek podujal, všetko sa končilo so zdarom. Železničnými špekuláciami konečne toľkého bohatstva nashromaždil, že vlastne ani sám neznal jeho cenu. On by si bol mohol kúpiť celú krajinu, statisíce chudobných ľudí bol vstave boháčmi urobiť. Dvakráť toľko mal, čo Vanderbilt a desaťkrát viac — než Astor, strieborným kráľom zvaný.

Divné divy vyprávaly sa o zariadení a kráľovskom prepychu jeho newyorského paláca. Pompa, s jakou zariaďoval kedysi svoje domáce zábavy, nemala dosiaľ páru.

Ale aj to je pravda, že — ač mal vždy stá ozbrojených strážcov okolo seba, nikdy nebol si istý so svojím životom, poneváč tisícich v nič vyviedol.

Zomrel 2. dec. roku 1892. ako 52-ročný a nechal po sebe 1375 millionov frankov.

*

Povestné Zrínyi-Frangepanovské sprisahania vyvarily sa v jednej z nárožných siení portoréjskeho zámku. Na vrchu jej končitého sklepenia skvela sa ruža a tak i otázne zprisahania staly sa „sub rosa“, čo toľko znamená, jako v tajnosti.

Ináče túto ozdobu nachádzame už v XIV. a XV. storočí v predsieňach radníc — a aj tam to isté znamenala.

*

Kráľovský hold krajinských aragonských stavov znel nasledovne: „My, ktorí sme toľko, čo vy, chceme vás spraviť kráľom — pod tou podmienkou, že budete ostríhať naše zákony; ak však nie — nuž nie!“

*

Jubileum gyllotíny. Bolo to v Paríži, dňa 25. apríla r. 1792., keď zvedavý národ v ohromných zástupoch valil sa na námestie Gréve, aby bol svedkom popravy istého zákerníka. Všeobecnú zaujatosť budila v obecenstve menovite okoľnosť, že v ten deň mal byť po prvýraz do života uvedený popravný prístroj, takrečená gyllotína.

„Chronique de Paris“ doniesla z tejto príležitosti následujúcu zprávu:

„Novému popravnému spôsobu nutno pripísať, že obecenstvo v tak nebývalom počte sa shromaždilo — chcejúc byť svedkom tohoto dosiaľ nevídaného divadla. —

Tomuto prístroju právom dali prednosť pred každým druhým popravným spôsobom, lebo sa pri ňom za jedno ľudská ruka nepoškvrnila krvou a za druhé — rýchlosť, ktorou sa vinník odpraví, omnoho viacej zodpovedá intenciam zakona, ktorý môže byť síce prísny — avšak bez toho, aby musel byť i ukrutný.“

Josephe Ignace Guillotin bol lekár a mal 54 rokov, keď na jeho návrh otázny stroj dodali do Francie. On nebol jeho vynálezcom, lebo podobný prístroj — „mannaia“ zvaný — už v XIII. storočí zaužívaný bol v Taliansku a síce jako výsadný spôsob popravy tamojších šľachticov, nakoľko obyčajným mečom len jednoduchí občania mohli byť popravení.

Dr. Guillotin, jako člen zákonodarstva, navrhnul, aby sa všetci na smrť odsúdení jedným spôsobom popravovali a k tomu cieľu aby bol používaný taký prístroj, ktorý by istejšie pracoval, než ruky katove.

Keď tedy povážime, že v tie časy takmer vo všetkých štátoch jeden od druhého ukrutnejšie spôsoby smrti boly v úžitku, že ešte kolo a rozpálene kliešte na mnohých miestach hraly úlohu — uznať musíme, že návrh Guillotinov z humánneho stanoviska bol celkom na mieste.

Stroj sostavil Dr. Antoine Louis. Pod jeho dozorom shotovil ho v ten čas v Paríži žijúci nemecký strojník Schmitt.

Najprv nazvali ho „Louisette,“ potom „Petite Louison“ — a až naposledy i úradne pomenovali ho gyllotínou.

Najtragickejšie v historii tohoto hrozného stroja je však to, že i sám jeho navrhovateľ, šľachetný Guillotin, pod ním zahynul.

*

Mahomed, gróf Laint Germain a Eugen Lue (čítaj Lü) k vôli udržaniu svojho nimbu v prítomnosti iných nikdy vraj nejedli.

*

Zo židovskej rodiny pošlý pápež. Pôvodne židovská rodina Pierreleoniovcov, ktorá v Ríme prijala kresťanstvo, na toľko podporovala ciele cirkevné, že za svoje zásluhy dosť skoro do radu kniežatských rodín bola vriadená. Z tejto rodiny pochádzal i pápež Anacletus II.

Jeho otec s radosťou prijal rozhodnutie sa synovo, že chce byt kňazom, lebo si myslel, že takto najskôr bude môcť zabezpečiť slávu rodiny. Mladý Pierreleony účinkoval ako pápežský legát na viacej dvoroch — až roku 1830. — pod menom Anacleta II. sám zaujal pápežský prestol.

Len osem rokov panoval. Narodil sa už z kresťanských rodičov, — no ťahy jeho tváre nápadne prezradzovali židovský pôvod. Priatelia snažili sa opekňovať mu to tým, že viacej apoštolov malo židovskejší týp — ale nepriatelia jeho, jako protipápež Innocens II. sa z toho vysmievali.

Isté nemecké knieža mu to verejne na oči vyhodil.

Jeho stará matka zomrela ako židovka.

*

Arcibiskupovi Haynaldovi počas kanonickej visitácii bolo treba prejsť aj cez jednu kalvínsku dedinu. Občania by boli veľmi radi bývali, keby ho mohli počuť — a tak vymysleli si, že mu postavia slávobránu a že ho jako sa patrí aj privítajú. Haynald — prirodzene — musel im na vítanku odpovedať a urobil to v dlhšej, vzletnej reči… Milým dedinčanom sa „kázeň“ tak zaľúbila, že si ho pozvali — za farára.

„Prečo nie,“ — odpovedal im biskup — „len by ste museli najprv prestúpiť na — moju vieru.“

*

Istá dáma takto prihovorila sa raz starému — Lenhoschekovi.

„Pán profesor, vy vskutku musíte poznať už všetky nemoce, a sotva je taká, z ktorej by ste snáď pomôcť nevedeli. Vy dívate sa do človeka, jako do otvorenej knihy, lebo poznáte v ňom už každý kút — jako posluhovia mestské ulice…“

„Veľmi sa ráčite mýliť — milostivá,“ — odvetil skromne učenec. „My učitelia pitvy sme skutočne tak s tou svojou vedou, ako tí mestskí posluhovia… Oni ovšem znajú ešte i tie najodľahlejšie kúty všetkých ulíc — — o tom však predsa ani len najmenšieho tušenia nemajú, čo sa dnu v domoch robí.“

*

Francúzsky generál Dumouriez (čítaj Dümurié) povedal svojmu panovníkovi: „Veličenstvo, často nebudete so mnou spokojný, no nezradím vás nikdy!“

*

Milton za svoj „Ztratený ráj“ dostal asi 120 korún, no lordovi Tennisonovi doniesly jeho verše ročne 220 — 250 tisíc korún.

*

Napoleon bol tak málo v písme zbehlý, že sotva bol vstave 5 — 6 slov bez chyby napísať.

*

Franklín našiel raz v žalúdku šťukinom malé rybyčky — a vtedy prvýraz vo svojom živote jedol rybacinu…

„Keď vy požierate jedna druhú,“ — hovorí — „prečo by ja nemohol jesť — vás?“

*

Náhrobný nápis Molierov medzi iným i toto hovorí:

„— — — on s tým nič nestratil, že ho akademia (francúzska) za svojho člena neprijala; ak však kto stratil, to bola len — ona.“

*

Heine bol na smrteľnej posteli a práve ho dve ženy prekladaly, keď ho navštívil jeden z priateľov.

„Nuž jako sa máš?“ — pýtal sa ho sústrastne.

„Výborne, kamarát!“ — odpovedal Heine. „Ako vidíš, mňa ženy ešte vždy nosia na rukách!“

*

Nebolo toho kuchyňského účtu, ktorý by nebol prešiel Fridrichovi II. cez ruky. A jak by bol niektorý presahoval 12 dollárov — na každý vlastnoručne napísal: „Impertinent gestohlen!“

*

Rotschild vyzval raz Zaphira, aby mu napísal niečo do pamätníka. Chýrečný viedenský furták nasledovne vyhovel jeho žiadosti:

„Požičajte mi 100 Luisdorov a na vždy zabudnite na svojho úprimného priateľa — Zaphira!“

*

Fridrich upravil na akadémiu otázku, že prečo je to, že pohár so šampanským vydá omnoho čistejší zvuk, než s burgundským. Profesor Lulzer odpovedal, že veľmi ľutuje, ale že veru členom akademie — pri ich skromných dôchodkoch — do tak nákladných zkúšok púšťať sa neprichodí.

*

Herostrates len preto zapálil chrám efezskej Diany, aby si zabezpečil — nesmrteľné meno.

*

Cár Peter Veľký povedal: „Svoj ľud som napravil, seba však polepšiť predsa nie som vstave.“

*

Dr. Hill mal ťažké srdce na londýnsku vedeckú akademiu, že ho nechcela za svojho člena — a hútal, jak by sa jej najlepšie odslúžil… Hútal — až vyhútal. Napísal totiž v mene nikdy nejestvovavšieho vidieckeho lekára na hlavný sekretariát akademie list, v ktorom im sdeľuje, že jako podarilo sa mu v nápadne krátkom čase zlomeninu pomocou térovej vody úplne vyliečiť…

„Bol som náhodou v prístave,“ — píše otázny lekár — „keď zrazu neďaleko mňa strhnul sa krik, že ktorémusi matrózovi pri nakladaní sudov nohu zlámalo. Bežal som ta — a poneváč som videl, že je tu nezbytne potrebná rýchla pomoc — dal som sa hneď do práce…

Videl som síce, že otrávenie krve je absolútne vytvorené, — predsa však k vôli opatrnosti, — poneváč nikde na blízku žiadneho desinfekčného prostriedku nebolo — siahnul som v núdzi po vedľa v sude stojacej térovej vode, potom však, keď už boly všetky porúchané čiastky náležite usporiadané, celý úd do silných obväzkov som zavinul.

No ľahko si predstaviť, aké bolo na druhý deň moje prekvapenie, keď som môjho milého matróza našiel usmiateho a s fajkou v ústach. Nežaloval sa vôbec na žiadne boľasti — ba stával už i na nohu, ako keby jej predtým nikdy nič nebolo bývalo. Slovom: liečivosť térovej vody dokázala sa v tomto páde — nad všetku pochybnosť — viac, než zázračnou…!“

Netrvalo dlho, čo v istom poprednom lekárskom časopise zjavil sa z pera na slovo vzatého odborníka — biskupa Barkeleya — člena vedeckej akademie — pozoruhodný článok „O zázračnej liečivosti térovej vody pri zlomeninách,“ — ktorý v kruhoch lekárskych také vzrušenie vyvolal, že rozsiahlym dišputám vedeckým nebolo konca kraja. Ba skoro povstaly proti sebe dve strany, ktoré tak húževnate opásaly sa boly do seba, že už ani najmakavejšie dôvody nič neplatily.

Keď polemie len nechcely — a nechcely utíchnúť, a náruživosť v bránení protivných stanovísk dosiahla vrchola, vidiecky lekár zase sa ohlásil. Vedecká akademia dostala totiž od neho list — kde vraví: „Odpustite, že som v predošlom svojom liste celkom zabudnul doložiť, že tá zlomená noha bola — drevená.“

*

Keď Ludvik XIII. a rakúska Anna sa sobrali, gratulácie zväčša okolo ich osudnej 13-ky sa točily. A síce: Meno ženíchovo (Louys de Bourrbon) malo 13 písmen; v 13-tom roku ho zasnúbili; bol 13-tym kráľom francúzskym tohoto mena; meno nevesty (Anne d’ Autriche) taktiež z 13-ich písmen pozostávalo; bola 13-ročná a v rade španielskych infantiek podobne 13-ta tohože mena.

*

Schiller učil sa hrať na harfu. Z prvu — ako každému začiatočníkovi — mu to nešlo, pre čo ho sused, ktorému celá vec nebola akosi po chuti, raz takto oslovil:

„Pane Schiller, vy hráte na harfu jako svätý Dávid — len nie tak pekne…“

„A vy,“ — odpovedal mu Schiller — „tak hovoríte, jak múdry Šalamún — len nie tak múdre…!“