ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nebolo šťastnejšieho národa na svete, než boli voľakedy obyvatelia Indie, keď vládnul nad ňou múdry a spravodlivý panovník — sultán Šachriar. Len škoda, že to dlho netrvalo…

Raz totiž rozzúril sa tento dobrý kráľ nad nevernosťou svojej ženy a sa zaprísahal, že nebude mať dotedy pokoja, kýmkoľvek nepadne pod mečom katovým hlava poslednej panny v jeho kráľovstve.

A bolo by to skutočne čo chvíľa tak vyzeralo… Neminulo totiž dňa, že by si nebol pojal za manželku vždy druhú pannu z najkvetúcejších krásavíc, no na večer bola už v rukách vezírových, ktorého povinnosťou bolo: oddať ju katovi.

Nebolo tedy divu, že sa všetko triaslo pred ním a že z úst národa ozývala sa len kliatba na hlavu ináče celkom dobrého sultána.

A kto vie, do kedy by to bolo ešte takto šlo, keďby nie Šeheresády — šľachetnej dcéry vezírovej. Táto nemohla sa už ďalej dívať na neľudské prelievanie krve — a s obetovaním vlastného života sa rozhodla, že chce byť nevestou kráľovou.

Prvá, ktorú do svojho úmyslu zasvätila, bola jej mladšia sestra Dinarsáda.

„Známo ti,“ — hovorila jej, — „že ma i básnici ospevujú ako najkrajšiu a najduchaplnejšiu dcéru tejto zeme… Snáď ako takej podarí sa mi do moci dostať toho tyrana. Chcem byť jeho ženou, ale len tak, ak mi dovolí vziať si ťa do domu. Ty sa na svitaní zobudíš, že nemôžeš spať, a požiadaš ma, aby som ti niečo vyprávala; o ostatné sa už ja sama postarám. Ak sa mi plán zdarí, je vyhrané, ak nie — pomyslím si, že obetovala som sa za rodné svoje sestry.“

A na druhý deň už sám vezír — ačkoľvek s ťažkým srdcom, predniesol žiadosť Šeheresádinu svojmu pánovi…

„Dobre,“ — hovoril so zamračenou tvárou sultán, — „ale nech si tvoja dcéra nemyslí, že ju snáď za niečo inšie budem chceť považovať, ako každú druhú. Tak padne jej hlava pod mečom katovým, ako pred ňou všetkým. Nuž tri dni dávam jej ešte na rozmyslenie.“

Šeheresádu v jej pevnom rozhodnutí nesklátila ani kráľova tvrdá hrozba, a smelá deva ešte v ten istý deň vtiahla v sprievode svojej sestry do sultánovho palácu.

Keď prvý kohút zaspieval na svitanie, Dinarsáda bola už na nohách, a sotva minulo pár okamžení, už i sám sultán kochal sa v rozkošnom vypravovaní krásnej svojej ženy.

A táto sediac na loži sultánovej — tvárou ku nemu obrátená — len vyprávala a vyprávala, — a bár nábožní muezzini už dávno volali z minaretov veriacich k modlitbám, len vyprávala, a tak pútave, že sultán celý očarený už dávno zabudnul na jej popravu.

A poneváč do konca povesti bolo ešte ďaleko, odložil pokračovanie zas až na večer.

Dopoludnie prešlo mu ešte ako-tak v úradnej práci; ale odpoludnia bol čím ďalej tým roztržitejší a netrpelive vychádzal dívať sa na slnko, ktoré tak sa mu videlo, že stojí na jednom mieste — ako by zakliate… A keby to bolo bývalo možné, bol by ten večer za vlasy pritiahol. Konečne sa ho predsa len akosi dočakal. Ako prvý raz striehnul na každé slovo Šeheresádino, teraz by ich nebol dbal očima zrovna z úst vyberať… A jej to neušlo… A jestli prvý raz usilovala sa ho zaujať, teraz si predsavzala, že ho svojou výrečnosťou zrovna — podmaní: a to sa jej i podarilo…

Ukončila jednu rozprávku — musela na jeho žiadosť začať hneď druhú, a tak to išlo postupne so dňa na deň ďalej — tak odkladala sa i jej poprava — až pekne krásne preletelo takýmto spôsobom celých tisíc a jedna nocí.

Šeheresáda stala sa riadnou sultánovou manželkou. Muž si ju ctil a miloval — národ ju oslavoval.

Takto povstal veniec prekrásnych východných povestí: „Tisíc a jedna noc.“