ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Turecký básnik Ladi hovorí:

*

Grék vraví: „Nič nemôžeme vedieť, nič neni isté, pochop náš obmedzený, duch slabý, život náš prikrátky.“

*

Anglická ľahostajnosť. V jednom oddelení cestoval Nemec s Angličanom. Tomuto sa akosi málila spoločnosť Nemcova a z dlhej chvíle díval sa von oknom. V tom Nemec zbadal, že sa Angličanovi kúri z mieška.

„Kabát vám horí!“ — upozornil slušne svojho spolucestovateľa.

Angličan však nič.

„Kabát vám horí!“ — riekol mu hlasnejšie.

Ale on zase nič.

Naposledy už celkom podráždený zareval mu do ucha:

„Kabát vám horí!“

„A je vás niečo do toho?!“ — odvrknul cez plece Angličan — a díval sa von oknom ďalej.

*

Tirolčania svojmu panovníkovi tykajú. Raz pýtal ich cisár Jozef II., že čo by si tak od neho žiadali.

„Nič,“ — odpovedali mu pokojne — „len aj ty od nás nikdy viac nežiadaj!“

*

Talian hovorí: „Čakať na to, čo nikdy prísť nemá; ležať v posteli a nespať; verne slúžiť a neľúbiť sa: to sú všetko jednaké dobroty.“

„Za takú cnosť, z ktorej nesmieš ani len oka spustiť — škoda roboty!“

„Keby niekto nič viac nevedel — ako mlčať, už sa dosť naučil.“

„Kto nemá v miešku peňazí — musí mať aspoň mäd na jazyku.“

*

Talianova modlitba. „Daj mi to, Bože, abych sa nikdy ženiť nemusel; ak sa však ožením, aby ma žena aspoň neklamala; ak ma však oklame, abych to nezvedel; a kebych zvedel, abych to aspoň tak ťažko neniesol.“

*

Istý francúzsky dôstojník vyhadzoval švajčiarovi na oči, že kto to kedy vídal, aby sa ľudia ešte i pre peniaze bili — ako vo Švajčiarsku.

„My,“ — hovorí, — „keď to už musí byť, — urobíme to, — ale len na uhájenie cti a dobrého mena.“

„Nuž darmo je,“ — poznamenal Švajčiar — „každý bojuje za to, čo najviac potrebuje…“

*

Angličan vo svojom testamente hovorí: „Môjmu ľahkomyseľnému mladšiemu bratovi porúčam jedenásť strieborných ližíc… Prečo ich neni celý tucet, to bude vedieť najlepšie on sám povedať…

Môjmu komorníkovi — nič, lebo už vyše dvadsať rokov slúžil u mňa…“

*

Starí rimania hovorievali, že „neni žartu bez trocha pravdy“.

Tübingčan hovorí, že je to všetko pravda, že si on i rád zapapká — i rád upije: ale potom už chce mať — aj svätý pokoj…

*

Bavorčanovi úplne na vôľu nechali, aby si vybral tri veci, ktoré by mal najradšej. Tento si teda volil: 1. Mnoho piva. 2. Veľa piva — a 3. Ešte trochu piva.

*

Španielčan — chystajúc sa na cestu — najväčšiu starosť prevádzal o koňa. Konečne sa rozhodnul, že ho sverí na svojho priateľa a písal mu toto:

Milý Priateľu! Prosielam ti do opatery tohoto koňa. Opatruj ho tak, ako by si si žiadal byť opatreným sám, keby si bol koňom.

*

Na margburgskej universite, ktorá vyniesla bola zákon proti opilstvu, niekoľko veselých šuhajcov napísalo na čiernu tabuľu nasledujúci veršík:

*

Švédske príslovia:

„Aby ti mohly byť hriechy odpustené, musíš ich najprv spáchať.“

„Ak ťa na dobrý obed volali a sľúbil si sa — choď, ale reč žiadnu nedrž.“

„Nešťastné dieťa, ktoré dostalo nové čižmy a nemá žumpy — kde ich sprobovať.“

„S pravdou je tak ako aj so slnkom: aj sa niekedy zatieni — ale len na chvíľu.“

*

Nemca, ktorý sa vrátil s vandrovky po Uhrách sa pýtali, že či sa naučil po maďarsky. „Moc nie,“ — hovorí — „ale však niečo predsa,“ a začal menovať dni v týdni: „hétfi, ket, cerda, čítrtek, bentek, cámpa, vaššama…“ Potom vysvetľoval: Eine ist — et, fünf auch — et, gegesen auch — et (evett, ett); schwarz ist — féketé, Haube auch — fekété, der Teufel — fékete und der Stuhlrichter auch — fékete. Unser Herr Gott kennt sich aus! (Slúžny totiž musel sa tiež volať náhodou Fekete.)

*

Maďar zase — slúživší v ktoromsi viedenskom pluku takto poučoval o nemcovi svojich krajanov: Szél a lelke, kint a gyermeke, az apja fát ér, eczetet eszik, szalad a salátaja, mász a pintje, jár az esztendeje, esője régen volt, háj a szénája — pedig vízen terem, a hordóját tisztességes helyen ki sem lehet mondani, rosz a paripája, ha tűz van fájért kiabál s mikor meghal, tót viszi ki belőle a lelket.

*

Francúzska reklama:

Dnes môže ešte pri výtečných Jägerkách niekto aj prestydnúť? Hriech — do neba volajúci hriech!! Takú matku, — ktorá nechce veriť, že vraždí svoje dieťa, keď mu u firmy X a Y za tak bájočne lacnú cenu zdravotné spodné šatočky na skutku nekúpi — ešte i ľutovať?! Škoda každej slzy!!!

*

Perský vkus. V 80-tich rokoch minulého storočia i ku pocte perského posla usporiadali v Paríži veľkolepý koncert. Keď sa ho po treťom bode programu pýtali, že čo sa mu dosiaľ najlepšie ľúbilo — povedal, že to „prvé“. Oršester tedy bez všetkého ďalšieho odťahovania spustil ešte raz číslo 1.

To sa však nášmu milému veľposlancovi akosi nepozdávalo a počal krútiť hlavou…

Kapelník ostal na chvíľu zarazený, no keď inačej pomoci nebolo, prešiel na bod 2.

Ale to muzikálneho veľposlanca ešte akosi menej uspokojovalo…

Kapelník tedy — v najväčšom nedorozumení — prešiel k bodu 3.

Keď ale ani to nechcelo byť „to pravé“ — cely oršester prišiel do opravdového zmätku, — tak že nevedeli sami, čo si o všetkom vlastne mysleť…

Tu konečne predsa ktorémusi z nich akosi napadlo, že či sa snáď pánu poslancovi to neľúbilo, keď „štimovali“.

Oprobovali tedy ešte raz svoje šťastie — — — a bolo vyhrané.

*

Arab hovorí, že sprostého poznať po šiestich veciach — a síce: 1. Hnevá sa a často nevie, za čo. 2. Hovorí do sveta. 3. Každému verí. 4. Každým druhým dňom je druhý. 5. Sliedi po čom ho nič neni. 6. Nevie rozoznať priateľa od nepriateľa.

*

Čínske príslovia: „Bohatí môžu i celé mesto zažať, chudobní ani svojej lampy.“ „Ľahšie je priateľov navštevovať, nežli s nimi žiť.“ „Lepšie je skočiť domov pre sak, než skákať za rybou do jazera.“ „Človeka s červeným nosom — keby i nepil — držia za korheľa.“ „Z omylu už nejeden dostal sa do chládku; no sotva sa stalo, že by sa z omylu dostal bol aj z neho.“ „Najviac múdre ženy majú sprostých mužov.“

*

Harikiri. V Japonsku je zvyk, že v dome na smrť odsúdeného zjavia sa členovia súdu a donesú mu ako žihadlo ostrý meč, ktorým musí si patričný sám rozpárať brucho. Ten výkon volá sa harikiri a pri ňom pomáhajú si častokráť aj tí najlepší pratelia.

*

Sibírčania veria, že im zvieratá rozumejú a preto, kedykoľvek pustí niektorý z nich „starému do kožucha“ — t. j. strelí na medveďa, nikdy nezabudne na svoje ospravedlnenie hneď aj doložiť, že pušný prach a gule predali mu — Rusi.

*

Turkestanské príslovia. „Koňa na radu pešiaka a ženu na radu slobodného nikdy nekupuj.“ „Až bude čo liečiť, lekár sa aj pešky dostaví.“ „Čo čuješ od učenca — rob, no nikdy nerob, čo on robí.“ „Ak niečo spraviš tak, ako má byť, i sňah sa ti chytí, — ak však nie — ani suché drevo.“ „Ešte je nepriateľ len za humnami — a už poskočil počet víťazov.“ „Vypustené slovo už neshltneš.“ „Po ostrom meči sa rana skoro zahojí, no po ostrom jazyku — nikdy.“

*

Peršanov — pre ich až prehnane uhladené mravy menujú — francúzmi východu. Ešte vstupuje hosť len do dverí a už domácemu pánovi lichotí, že sa stkvie, jak slnko a že je príjemný ako svit mesiaca. Keď odchádza, vysloví svoje želanie, aby v zahrade jeho osudu ruža šťastia večne prekvitala atď. atď.

Domáci pán zase tými najvyberanejšími slovami ďakuje za návštevu a vyslovuje svoju najväčšiu ľútosť, že nebolo mu popriato ďalej kochať sa na rozkošných zvukoch hosťovho slávičieho hlasu atď. atď.

Keď zavíta k ním náhodou cudzinec, nezabudnú ho ubezpečiť, že je Persia rájom odkedy je u ních, alebo, že by Persia nebola toho hodna, aby ju prijal od nich darom atď. atď.

Ba neni zriedkavé ani odprosovanie, že pri najlepšej vôli nemohli poslúžiť lepším počasím…

*

Najstarším kresťanským štátom je Libanon. Je vo spojení s cirkvou r. katolickou — ačpráve jeho kňazia sa ženia a Večeru Pánovu pod obojím spôsobom prijímajú. Pri omši užívajú reč assírsku.

*

Arab nepozná nad sebou žiadneho pána. Jemu jedine jeho vôľa je smerodajnou — inačej žiadnej nezná. V obchode k vôli zisku neštíti sa ničoho; oklame — kde môže, ale slovo drží. V privatnom živote naproti tomu podvod a lož sú mu úplne neznáme. Ako deti, veľmi ctia rodičov; keď však vyrastnú, považujú ich za sebe rovných — ani sa o nich viac nestarajú. Žijú len pre seba.

V ich náboženskom vyznaní nachádzame i toto prikázanie:

„Boj sa Boha — ale i konsula!“

*

Mohamedova rakev okutá je striebrom a zavrená ťažkou mramorovou tabuľou.

Na tejto je nápis: „Bismillahi Allahuma Lally Alley“ t. j. „Bože buď mu milostivý!“

Ten — v Europe rozšírený chýr, že totiž Mohamedova rakev visí medzi nebom a zemou, má byť na mieste úplne neznámy.

*

„Durugh-i maslahat amir, bih ez rasti fitne engir“ — tak znie jedno perské príslovie a toľko znamená, že: „Pre právnu záležitosť je omnoho viacej hodná užitočná lož, než škodlivá pravda.“ A podľa tohoto sa peršan aj drží. Kráľ ku pr. okradne a obolhá pri každej možnej príležitosti svojich poddaných; rodič, to isté spraví s deťmi — ale ani deti nie sú v tomto ohľade odchodnejšie od svojich rodičov a tak to ide — popri sladkom ubezpečovaní z oboch strán — na celej čiare. V ich slovách pravdy nehľadaj — ako aj vôbec najlepšie urobí každý, keď nemá s nimi celkom žiadnych stykov.

S Turkom sú si večne vo vlasoch, tak že pre seba ani len pekného slova nemajú. Odtiaľ povstalo i porekadlo: „Rozkúskuj Turka i Araba a pohádž do kotla: a keď ich budeš týdne spolu variť, — predsa ich nesvaríš…!“

*

U Gebrov (Persko) mnohoženstvo neni dovolené. Po inovercoch — ako po nečistých — jiesť a piť — tak podobne brať po ních niečo do ruky je zakázané.

Ich náboženstvo má ináč krásne zásady. Láska k blížnym, statočnosť v konaní a vernosť k vrchnosťam sú ich prvými cnosťami. Ale aj trápenie zvierat čo najviac odsudzujú.

Ctia psa a kohúta, lebo — vraj — obaja prenasledujú zlých duchov; naproti tomu hadov a žaby kynožia — ako takých, ktorí pochádzajú od zlého ducha Ahrimanna.

Do vody a ohňa nehádžu smeti, — áno kováčstvo len zo samej úcty ku ohňu neprevodzujú — akokoľvek i nehasia požiar — a keby jeho plamene i vlastné ich majetky pohlcovaly.

*

Cerkési sú čiastočne ešte i dnes pohania, ačpráve šľachetnosť a hrdosť charakterisuje i toho najchudobnejšieho z nich. Ich pohyby sú nenútené a uhladené. V šatení vynikajú ďaleko nad druhých obzvláštnym vkusom — ako aj vyznamenávajú sa svojími bezúhonnými mravy a obyčajmi; no a ich utešené piesne sú plné nehy a poesie.

Ku svojim koňom lnú neobyčajnou prítulnosťou, tak že často ich mávajú radšej, nežli svoje ženy.

Mužský stará sa len o svoju zbraň, ostatné práce týkajú sa ženy.

*

V Buchare práve tak kvitne móda, ako i v Paríži. Nech Pán Boh chráni každého, aby snáď vyšiel na ulicu — bez toho, že by sa bol podíval, ako má ku pr. turbán složený. Slovom, tu musí ísť všetko — dľa svojho predpisu.

Tu vie každý ako má byt usporiadaný shawl (šál), ako má splívať so spodnými šatami, kde — a jako majú viseť remienky, na ktorých takrečený misrak (šparák na zuby) — ako i miešok na čaj a drobné peniaze má zavesené.

Že sa v Buchare ešte i takýmto maličkosťam tak zvláštna pozornosť venuje, i to má svoju príčinu. V strednej Asii totiž sú toto také nezbytné veci, bez ktorých sa k lepšej spoločnosti patriaci človek obísť nemôže — nesmie, a preto aj ich jakovosť a cena obzvláštne na váhu padajú — nakoľko podľa nich súdi každý, ku jakej triede patrí ich majiteľ.

Kto by chcel videť Bucharu v jej úplnej sláve, ten musel by si dať na tom záležať, aby v piatok dopoludňa, medzi 10 — 12 hodinou, stál na ulici medzi Deri Rigistanom a najväčšou mestskou mečetou Mesdžidi-Kelan. V ten čas shromaždí sa okolo emira na svojich bujných paripách všetok kvet národa — sprevádzajúc ho v úplnom lesku k piatkovej modlitbe. Vtedy vraj skutočne nevie cudzinec načo skôr hľadeť, lebo v ten deň nič neostane v Buchare pod zámkom, čo by snáď ešte ku doplneniu pompy dňa schádzať mohlo.

Čo celkovitý dojem v značnej miere ruší, je nápadné klátenie sa peších, ktorým chcú vynikať jeden nad druhým. Toto je tá — východnými básnikmi tak často ospevovaná chôdza, pre zvelebovanie ktorej nemajú dosť slov, a ktorú najradšej s majestátnym húpaním sa cyprisových vetví porovnávajú.

Čo musí pozorovateľovi ešte napadnúť, je svetlý a voľný odev u mužských a naproti tomu tmavý a nápadne úzky u ženských.

V Buchare — ačpráve tu východný ráz islamu v možno najpôvodnejšej forme sa zachoval — stav ženských je skutočne nie na závidenie, a pravdu majú tí, ktorí ich martýrkami východného zákonodarstva pomenovali.

*

Chína je opravdovou vlasťou spevu a hudby. Tu každý — bez rozdieľu veku a pohlavia — tomuto umeniu holduje. Tu nedá sa mysleť tak unavený — alebo na toľko duševne zronený, aby mu blížiaci sa spev nevylúdil úsmev a aspoň len na koľko-toľko nevyjasnil čelo. Tu mládež nemá milšej zábavy, ako baviť sa — a to častokráť i po celých nociach — hudbou a piesňami, ktoré si pri tejto príležitosti medzi sebou sami skladajú. Toto stáva sa menovite vtedy, keď vrátia sa z válečnej výpravy, alebo keď prišli zo zboja. Najmilším členom spoločnosti je u nich ten, ktorý sa v tomto umení najlepšie vyzná; ba ešte aj dievčence obyčajne najlepších veršovníkov najradšej vyznačujú.

*

Burjéti sú bez odporu najošklivejším národom Asie. Sú neobyčajne hnilí a len z tej najkrajnejšej potreby chytia sa roboty. Sú praví neľudovia, mlčanliví, neúprimní a úplne do seba zavretí.

Čo oboznámili ich Rusi s tabákom, od tedy ešte aj 9-ročným deťom fajka z úst nevychádza.

Ináče sú pokoja milovní; bitky a vraždy sú u nich neznáme. Kradnú však ako straky.

*

Korjéovia sú zase protivou predošlých. Samá úprimnosť, láskavosť a dobrota. Tam by si matka ani len za svet dieťa nevybila; ba nielen to, ale mu za celý čas ani len zlého slova nedá a špatne naň nepozre.

Veľmi starých a nevyliečiteľných — aby sa vraj na ich ťažký kríž dívať nemuseli — obyčajne odpracú so sveta.

*

Jakutov menuje cestovateľ Wrangel železnými ľuďmi. Títo vraj v 32 stupňovej zime postávajú a klebetia po uliciach v jednoduchých košeliach — len čo majú na sebe akúsi barančiu bundu prehodenú.

*

V Číne najväčšou cnosťou je zdvorilosť. Keď má niekto hosťa, ani za celý svet by si nesadnul, pokiaľ tento stojí; keby však sedel a počas reči vstane — bár aj nevdojak — domáci pán v tom samom okamžení ho nasleduje.

Ku svojim predkom zachovávajú neobmedzenú úctu.

O deviatej — alebo najneskôr o desiatej večer nevideť na ulici už ani živej duše. Opilý človek menovite je veľmi zriedkavý.

Chudobní živia sa výlučne kapustou a rížou.

U Číňanov smútočnou barvou je biela. Smútok trvá im sto dní, za ktorý čas i svadby i všetky zábavy majú jak najprísnejšie zakázané. Veria, že i tá najnepatrnejšia maličkosť, týkajúca sa ich života, zapísaná je v knihe osudu, pre čo sú nárame pôverčiví. Hrmenie, blískanie a ľadovec považujú za hnev Boží, hromom omráčeného však za tajného hriešnika. Od obyvateľov takej obce, ktorej chotár zbilo — jako od veľkých hriešnikov sa odvracajú, aby snáď aj ich nestihnul podobný trest Boží.

Ich ríša je väčšia, než celá Europa, ale i počtom obyvateľstva ju prevyšuje. Má mať udajne viac, než 400 millionov duší.

Muž v mnohom páde je neobmedzeným pánom svojej ženy, a neraz slobodne rozhoduje nad jej životom i smrťou. Pritom všetkom však zriedka sa stáva, že by svoju moc nadužil, ba práve nejedon stoná i — pod papučou.

*

Kašmírčania sú veľmi života schopný a duchaplný národ — pritom však nad mieru poverčiví a cigánski. Ich bezočivosť, ktorou chcú každého prelhať, je bezpríkladná.

Delia sa na kasty. V novšom čase vzali si akosi do úžitku deti ženského pohlavia márniť. Na území Džamu ešte len do nedávna panoval ten neľudský zvyk, že vdovy pálili.

U kmeňa Gaddov až dosial zaužívané je mnohoženstvo.

Že je voda aj na umývanie, to kašmírčania až do dnes neznajú.

*

Japonsko opisujú ako vlasť šťastia. Tam — počnúc vraj od samej prírody — všetko sa usmieva. Ešte aj nebe má tam byť celkom inakšie, ako inde. Ľud má byť dobrý, úslužný, ktorou vlastnosťou vyznamenáva sa — vraj — každý — až do toho najposlednejšieho nosiča. Na uliciach nečuješ iné, ako veselý hovor, smiechoty a štebotanie jedno pri druhej pristavujúcich sa žien a detí, tak že zdá sa ti, ako by tu ľudia vôbec ani žiadnych starostí nemali. Ešte i žobráci len deakými žartami a veselými vyprávkami svoju almužnu si zasluhujú.

Manželstvo uzaviera sa tam jednoduchým vzájomným sľubom — bez všetkých cirkevných obradov. Zriedka sa však stáva, že by pri tom služby zvláštnych sprostriedkovateľov do ohľadu brané neboly. Čo zvláštno je pri tom — je ešte to, že — nakoľko títo ani len kroka zadarmo nespravia, — sú za zdar svojho dieľa po istú mieru i zodpovední.

Vedenie domácnosti je na hlave ženinej, ktorejžto vznešenej úlohe, a síce hneď od prvého prekročenia mužovho prahu povinná je — počnúc od svojej telesnej krásy — všetko obetovať. Preto aj z najkvetúcejšej krásavice býva hneď na druhý deň po vydaji z pravidla tá najošklivejšia starena. Tvár naschvál pošpatená, obočie zholené, zuby čierne — nakoľko natierajú si ich akýmsi čiernolesklým lakom, čo i tie predtým najkrajšie ústa náramne zohavuje.

Japonec mnohoženstvo nezná. Muž i žena šatia sa jednako.

*

Ak pomenovali sme Burjétov pre ich lenivosť najošklivejším národom Asie, tak Aghoriov nutno nám pomenovať zrovna zvieratmi v ľudskom tele. Strach a hrúza spojená s hnusom pojímajú nás pri pozorovaní týchto netvorov.

Ináč nevidíš z nich žiadneho, ako nahého a s ľudskou hlavou v ruke. Táto je alebo obžraná — alebo ju má v práci. V poslednom páde pazúry sú mu výtečnou pomôckou pri vylupovaní očí a modzgov, ktoré bývajú ich obzvláštnou lahôdkou.

Surové ľudské mäso práve s tak zverskou hltavosťou požierajú ako pečenú mrcinu — alebo — v krajnom páde — jakékoľvek zvieracie odpadky.

*

Korejci sa ešte veľmi málo tešili svojej samostatnosti, nakoľko už od starodávna sú lebo v podruží Číny, alebo Japonska. Cestovatelia ich chvália jako usilovný, skromný a pri tom bystroumný národ, čo sa i z toho dá zavierať, že ich číňania od nepamäti svojimi majstri menujú.

Žijú prevažne rižou a rybami. Druhého mäsa málo pojedia. Ich národným nápojom je sladké pivo.

Príbytky zariaďujú si na spôsob japoncov, celkom jednoducho.

Ich náboženstvom je budhismus s prímeškom trocha šamanismu.

V štáte od jakživa panoval despotismus. Panovník Korei býval neobmedzeným pánom zeme, ktorú — komu chcel, dal, a komu chcel, odobral.

*

Siam-čania sú iste na celom svete jediní, ktorým nepostačuje jeden kráľ — oni chcú mať dvoch. Ten druhý je obyčajne príbuzným kráľovým a nemá žiadnej druhej starosti, ako jiesť a piť a — dobre sa mať. — Ostatné je na hlave toho prvého.

*

Turkomani sú nad mieru zbabelí; streľnej zbrane sa veľmi boja, pre čo ju ani v úžitku nemajú. Starcov, ktorí nie sú už na nič — a vôbec všetkých, ktorí sú im len na škodu — povraždia.

*

Panovanie jeho „zlatonohého“ veličenstva — cisára Birmy je nepretržitým radom všemožného tyranstva a násilia. Jemu sa všetko do prachu zeme pokorí — ba ešte i poslovia europejských mocností musia sa najprv vyzuť, ak sa chcú dostať k nemu. Jeho odznakom je páv.

Biely slon požíva v Birme kráľovskú úctu. Má svoje panstvá, zvláštne paláce, osobitné ministerium; krem toho štyri zlaté slnečníky a svoj vlastný z 300 osôb pozostávajúci dvor. Ba tvorí ešte i podstatu krajinského odznaku.

Mužskí vypaľujú si na prsiach, ramenách a stehnách všelijakým zvieratám podobné figúry — a aby snáď nemali s holením ustavičnú ostudu, vytrhávajú si brady. Obľúbenou ich parádou je ešte barviť si nechty na červeno, zuby však a obočie na čierno. V poprepchávaných ušiach nosia kdejaké ozdoby.

Ich potravou je prevažne riž; čaj pijú len prednejší. Fajčia všetci — bez rozdielu pohlavia.

Koliby stavajú si obyčajne na stĺpoch a na jedno poschodie, z bambusa. Pokrývajú si ich palmovým lístim.

Obyvatelia Birmy sú živý, veselý a dobrosrdečný národ, pri tom však lstivý a prešibaný. Manželská vernosť ako i poctivosť vôbec sú veľmi zriedkavé.

Výučba je výlučne v rukách kňazstva. Písať a čítať sa — vraj — ako tak naučia, no pri tom všetkom vzdelanosť pospolitého ľudu je veľmi obmedzená. Ženy tešia sa takmer úplnej rovnoprávnosti.

Chudobných pochovávajú do hrobov — alebo hádžu do riek; bohatých pália, a síce pri zvláštnych obradoch. Mrtvoly členov vznešených rodín však balsamujú, po čom vystavujú ich na celých šesť týždňov v kláštoroch, tam má k ním prístup každý veriaci.

Obyvatelia Birmy sú oproti cudzincom, menovite ale oproti inovercom veľmi zdržanliví, čo je tiež jednou z hlavnejších príčin, pre čo ich pokresťanenie tak slabo napreduje.

*

Koľkokoľvek černošských kmenov je v Afrike, u všetkých rozšírené je ešte otroctvo. A táto neľudská ustanovizeň nie že by snáď odnekiaľ z vonku bola donesená, lež práve na opak, ona je tu doma, nakoľko vyriastla z mravov a názorov tamojších národov.

Mnoho spôsobov je totiž, ktorými sa ono rozširuje. Vo vojne zajatí sú ku pr. všetci považovaní za otrokov. Ba sú ešte aj isté príčiny, ktoré trestajú sa doživotným otroctvom.

Kupčenie s otrokmi až dosiaľ nebolo možno úplne vykoreniť. Zvláštne pomery panujú v tomto ohľade na pobreží Fogu. Tu neraz stáva sa, že si takýto nešťastník zúfa a oznámi to i svojmu pánovi. Tento podá mu fľašu rumu, ktorú otrok do razu vypije a keď je už v úplne nepríčetnom stave, príjde kat a nejakou kyjanicou roztrepe mu hlavu. Telo nešťastníkovo hodí sa potom hladným hyenám a supom na pospasy.

Vo Veľkej Bube však ani to nejde tak ľahko. Keď stane sa totiž, že sa takýto oželený otrok ohlási u pána, tento vystrojí k nemu najstaršieho človeka z dediny, a ten — ako najzkúsenejší — dáva mu všelijaké rady a naučenia. Keby to nepomáhalo, zavolajú ho pred starších kmena, ktorí ho jak najdôraznejšie napomenú, aby si tú vec čím skorej rozmyslel. Keby snáď ale ani toto neplatilo, a on im oznámi, že od svojho predsavzatia za žiadnu cenu odstúpiť nemieni, tu sídu sa čelnejší mužovia, nahého otroka priviažu ku stromu a za strašného revania pustia sa nechtami a zubami do neho, až z nešťastníka neostane za chvíľu len krvavá, z mäsa úplne obraná kostra. Na náhradu oškodovanému pánovi zavedú na to medzi sebou peňažnú sbierku.

Sviatok Ignamen (býva v októbri) je hojný na ľudské obete.

Rovnosť je u nich neznámym pochopom, tak že muž je z pravidla neobmedzeným pánom nad ženiným životom i smrťou.

S úplnou neverou u afrikánskych divokých kmenov nestretáme sa nikde. A bár aj poskytuje sa tu i tam istá náboženská ľahostajnosť, to na samej veci celkom nič nemení, preto jestvovanie vyšších bytností žiaden z ních ani len z ďaleka nepopiera. Tak ku pr. Fant, prv lež sa napije, odleje na zem, aby si uskrovnil svojho fetiša (strážneho boha). Nemocný obetuje svojim urazeným bohom často cenné dary a prosí ich o milosť.

Mrtvých pochovávajú zväčša v tých samých domoch, kde bývali. Považujú ich za duchov, ktorí sa i na ďalej zdržujú medzi nimi. Často odkladajú im i jedlá a nápoje.

*

Na takrečenom „Zlatom pobreží“, stretáme sa s obzvláštnym zvykom. Tam totiž dávajú do zálohu všetko, čo sa len založiť dá. Tam založí muž ženu, žena muža, brat sestru, sestra zase brata — a to všetko s tak tichým svedomím, ako keď študent zanesie do záložne svoje hodinky alebo na jar svoj zimný kabát a nohavice. Najhroznejšie je ale pri tom to, že — menovite založená ženská — je úplným a neobmedzeným vlastníctvom toho, kto ju má v zálohu.

Keď založený človek zomre, priviažu jeho mrtvolu na vrch stromu, aby k nej divá zver prístupu nemala, a tam visí do tedy, kýmkoľvek si ju rodina nevymení. Toto sa ale zväčša stáva hneď, lebo veria v nesmrteľnosť duše a myslia, že by do tedy nemohla svoju púť nastúpiť, kým telo neni pochované.

*

V Marokku, obzvlášte u Arabov, márne hľadali by sme len tie najnezbytnejšie u nás veci, jako sú stoličky, postele, vidličky, ližičky a nože, nakoľko tam ešte i kniežatá, ba i sám cisár sedá len na zemi a jieda prstami.

V Marokku je v úžitku len jednoženstvo, a síce jak u Berberov, tak aj u Arabov. Málo sa stáva, že by si niektorý bohatší Arab držal hárem.

Všeobecne zaužívané je, že manželskú smluvu uzavierajú len rodičia, no pri tom všetkom sa stáva, že bár žena bez závoja nesmie sa cudziemu ukázať, náhoda niekomu popraje, že vidí svoju budúcu i bez závoja a si ju zaľúbi.

Takéto manželstvá bývajú potom už obyčajne aj stále, kdežto o tých prvých to zväčša neplatí. Tie opravdové dievčenské trhy tu nebývajú. Mladoženích odovzdá svojmu budúcemu svokrovi jednoducho istý peňažný obnos, za ktorý tento obstará pre svoju dcéru výbavu.

Keď príčinu ku rozsobášu zavdá žena, alebo ona sama chcela by rozsobáš, jej otec musí vrátiť, čo prijal od zaťa; keby sa však stalo naopak, že by muž zahnal ženu, vtedy prídu mu na krk všetky ženy, ktoré mu kúpil svokor za veno ženine.

*

Berberovia, obyvatelia púšti Sahary, sú ľudia krotkej povahy a veľmi nábožní. Mnohoženstvo je u nich neznáme. Ženy mávajú obyčajne nadvládu nad svojimi mužmi, začo títo majú zase tú výhodu, že sa môžu s nimi veľmi ľahko rozísť. Slobodné ženské nepracujú nikdy, pešky nechodia. Mužskí sú od slnka shorení, za to ženy by maly veľmi jemnú a bielu pleť, keby ju vôbec bolo možno rozoznať od špiny. Sú ženy, ktoré sa nikdy v živote neumývaly.

*

Černošské kráľovstvo Dahome zaujíma pobrežie západnej Afriky, ležiace medzi riekami Rio Volta a Niger. Z hlavnejších jeho stredísk bývalo kedysi mesto Vhyda, zlopovestné podľa svojich svetových trhov na otrokov.

Založenie tejto ríše spadá do veľmi dávnych časov, tak že o ňom len niektoré, aj to len veľmi neurčité podania sa zachovaly. Čo z jeho minulosti je zaručené, je to, že náčelník kmena Foy zmocnil sa bol pomocou zrady jeho panovníka Daha, neľudským spôsobom ho odpravil (rozpáral mu brucho) a v sídelnom meste Adome ho pochoval. Nad jeho hrobom vystavil si palác a pomenoval ho Dahhomé — t. j. Dahovým bruchom.

Meno toto prešlo pozdejšie na celú ríšu, ktorá sa na postrach súsedných štátov začala mimoriadne vyviňovať.

Okolo mesta tiahla sa jedenásť kilometrov dlhá hrádza, kráľovský dvorec však obohnaný bol vysokým múrom, z ktorého stien tisíce a tisíce ľudských lebiek sa škerilo. Tieto lebky považujú si za zvláštnu okrasu, prečo im i zriedkavú pozornosť venujú. Aby totiž tak chytro porušenie nebraly, líčia ich olejom, ba častejšie natierajú ich i obzvláštnym mazom.

Počeť obyvateľstva určiť je veľmi ťažko. Približene možno ho udať na 30 — 40 tisíc duší. Fetišskí kňazia tam hrozné veci páchajú. Tríznenia od výmyslu sveta a hromadné popravy bývajú na dennom poriadku. A keby kráľ chcel na tomto niečo zmeniť, vystavil by sa tým, možno najväčším nepríjemnosťam.

Kráľ dahomejský považuje sa ako pán nad všetkými ženami svojej ríše. On vyberie si z nich toľko, koľko sa mu len zráči.

Ak chce mať niekto ženu, musí sa hlásiť uňho a položiť mu k nohám všetok svoj majetok. Keď sa to stalo, kráľ jeho prosbu alebo prijme alebo odmrští. Ak ho u jeho nôh ležiaceho opľuje, je dobre, ba o toľko lepšie, čím sa mu tejto „milosti“ viacej ušlo. Ak ho to však minulo, aj tak má málo radosti zo všetkého, lebo mu potom už obyčajne takú strčí, bez ktorej by sa bol rád aj minul.

Ako i z tohoto vidno, vládna forma v Dahomé je ten najhrubší dešpotismus. Všetci poddaní sú otroci, len tú výhodu majú, že môžu si držať i podotrokov.

Prvý minister volá sa miegan a je spolu i štátnym katom; druhý — majo — je čarodejník. Ku každému pridelená je ešte i ženská v tej istej hodnosti, len že druhá je ešte i hlavou kráľovho háremu.

Súsedné kniežatá sú kráľovi podriadení a platia mu i daň.

Má 5000 hláv počitujúcu armádu v každom ohľade úplne spoľahlivú. Pred kráľom všetko, čo neni vyznavačom fetiša, musí sa skloniť do prachu zeme. Keď jie alebo pije, to nesmie videť nikto, ba ešte i vtedy zvláštny funkcionár zakrýva mu tvár, keď si chce vytrúbiť kalíšok liehoviny.

Krajinským fetišom (bohom) je leopard.

Zábava bez prelievania ľudskej krve sa v Dahome ani len mysleť nedá. Tam vôbec neni dňa bez ľudských obetí. Keď zomre prednejší človek, to zabijú dievča alebo chlapca, aby mu, vraj, na druhom svete mal kto posluhovať; ba stáva sa, že ešte za živa pochovajú s ním tieto obete.

Ešte strašnejšie ukrutnosti vyčínajú v jeden svoj sviatok, v tak rečený „deň darov“. Vtedy zaviažu totiž dvanásť vo vojne zajatých ľudí do jednoho koša tak, aby im len hlavy von trčaly; potom ho vytiahnu do vysoka a spustia na dole hlavami do hranice nanoseného tŕnia, na čo im teprv zakrvavené hlavy po jednej poodtínajú. Ba aj to robia, že pouväzujú tieto nešťastné obete dole hlavami a porozpárajú im bruchá.

Keď zomre kráľ, jeho ženy sa obyčajne pretekajú, aby ich spolu s ním pochovali. Ktorej sa ujde to obzvláštne šťastie, tú vezme si hneď prvý minister na starosť a vlastnoručne zkráti ju o hlavu. Podľa podania „len“ dvasiatimštyrom slobodno na tejto ceste ho odprevádzať. Poznamenať však ešte nutno, že každá z týchto obetí musí sa popredu zaviazať, že sa všemožne vynasnaží kráľa jak najvernejšie na druhom svete opatrovať. Neni však vytvorená ani tá možnosť, že im ešte za živa poodtínajú ruky i nohy a tak pohádžu ich kráľovi do hrobu. No a mimo týchto ešte tisíce druhých obetí z príležitosti tejto vykrváca.

Ku takýmto obzvláštnym príležitostiam povolávajú i blízkych europčanov.

Deti nevychovávajú si sami rodičia, tie odoberá im kráľ, chtiac predísť tomu, aby ešte len ani rodinný cit nemohol byt prekážkou jeho bezohľadného dešpotismu.

*

Mangolovia sú v úplnom smysle slova ľudožrúti. Sú veľmi bojovní a keď sa stane, že niektorú dedinu napadnú, pomárnia v nej všetko, potom mrtvoly soberú a vystroja si hody. Väčšej pochúťky, než ľudské mäso nemajú. Hovorilo sa, že aspoň ženské šetria; no cestovateľ De Westmark hovorí o jednom páde, kde práve desať žien stalo sa obeťou hltavosti svojho nenasitného muža.

Pri pečení ľudského mäsa tak pokračujú, že si ho najprv na tri dni namočia, lebo len tak to má byť, vraj, tá opravdová lahôdka.

Keby europčanom napadlo pýtať sa mangolu, že ako môžu predsa tak hravo zabíjať ku cieľu tomu ľudí, odpovie s úsmevom, že u nich človeka zabiť je nič inšie ako u nás zarezať sliepku alebo zaklať brava.

Mangolovia žijú v mnohoženstve a čím je niekto majetnejší, tým má aj viac žien. Ináče sa tam so ženami velká drahota nerobí. Jedno pekné dievča možno dostať za troch otrokov, tak tiež za pár prázdnych fliaš alebo za niekoľko pľachových hrkaliek.

Za to však žena stará sa o všetko a nielen že všetky domáce práce sú na jej hlave, ale ešte aj seje, sadí, chytá ryby atď. atď. Muž len jie, pije a vyspáva.

A pri tom všetkom nemá tam žena pražiadnych nárokov a jak jej len muž sám od seba nedá alebo nekúpi na nové šaty, ona si na ne pýtať nebude.

Mangolovia sa bielych veľmi boja, držia ich za mátohy a čertov a sú úplne presvedčení, že pomimo bielych rúk a hlavy ostatné telo majú práve tak čierne jako oni.

Vzývajú dvoch bojov. „Ibanca“ je bohom bohatých, „Anfango“ bohom chudoby. Veria, že sa po smrti aj oni na bielych premenia a preto aj ten ich náramný strach pred bielymi.

V Honolulu nachodíme zas pravý opak tomu, čo videli sme u Mangolov. Tu sú ženy už celkom emancipované. Výtečne jazdia a vzdor svojím dlhým košeliam nápadne šikovne skáču s koní. Živé ryby sú ich najväčšou pochúťkou. Majú podivný zvyk, ktorý sa u druhých kmenov nikde nevyskytuje. Žena totiž, keď zunuje muža, zajde si k druhému na besedu a keď sa jej zaľúbi, ostane uňho, tak že často sa stáva, že nejeden mužský príjde takýmto spôsobom aj ku trom ženám bez toho, aby i len jedna z nich bola jeho zákonitou ženou.

*

Beduíni sú národ kočový a nenie toho na svete, čo by ich k tomu prímalo, aby sa na jednom mieste osadili. Francúzi si mysleli, že keď ich náčelníkom postavia pekné domy, ľud pôjde za nimi a bude si stavať príbytky vedľa seba; no náramne sa zmýlili.

Ale aj sami náčelníci si celú vec náležite premysleli. Raz pýtal sa totiž francúzsky staviteľ jedného, čo o tom myslí?

— Veľmi znamenitá vec to je — odpovedal mu šeik — a ja budem francúzom do smrti povďačný za službu, ktorú preukázali môjmu stádu.

— Jako to myslíš? — pýtal sa šeyka v nedorozumení.

— Nuž tak, — hovorí tento, — že ja od tých čias, čo ste mi postavili dom, neprišiel som ani len o jednu jedinú ovcu. Ja si ich večer pekne-krásne zavrem — a mám do rána svätý pokoj s ními.

— Nuž a ty kde spávaš? — pýtal sa staviteľ.

— Ja? — divil sa náčelník. — Nuž a načo že by nám boly potom už tie stány z ťavej srsti? Vieš dobre, že mne i tak — už moja vznešenosť — inde spať nedovolí!

*

Kabilovia sú mstivý, divoký a krvožížnivý národ. Shovárajú sa veľmi hlučne a živo, pri čom klátia sa s boka na bok a rozhadzujú rukami, ba vycerujú i zuby — biele ani šakaly.

Sú z väčša chudobní, lebo usporené peniaze obyčajne zakopávajú a tak často sa stáva, že nejeden syn prichádza takýmto spôsobom o svoje dedictvo a nútený je ísť do väčšieho mesta na viacej rokov slúžiť, aby si niekoľko tých „bundžuov“ usporil a kúpil si za ne potrebnú zbroj a oženil sa.

Bývajú najviac pod holým nebom. Ich stravou byva nekvasený chlieb, ktorý polievajú si olejom alebo len vodou. Telo natierajú si olejom, ba ešte i šaty doňho si namáčajú. Sú do nekonečna špinaví a otrhaní. Veľkých nárokov nemajú. Kabil, keď len má chleba a trochu oleja — je celkom spokojný. Šťastnejší mávajú ešte i pár kozí, čo býva obyčajne už vrcholom všetkých ich nárokov. Viacej si neprajú.

V čas vojny ženy chodievajú za mužmi, ako to bývalo tedysi u teutonov. Počas srážiek oduševňujú ich svojimi prenikavými výkrikami. Hrdinov obzvláštne vyznačujú; no zbabelí môžu im na oči nechodiť.

*

Keď sa niektorí člen kmeňa Rhadames chce ženiť, vyhľadá si obyčajne nejakú starenu, tejto sa so všetkým zdôverí a ostatné je už potom úplne na jej starosti.

Táto obyčajne nedá na seba dlho čakať. Keď už má preňho niečo, dotiahne sa mu potajmo povedať: čia patričná je, či je driečna, či to stojí za to, atď, atď.

Ak ho jej návrh uspokojuje, vystrojí do domu vyvolenej niekoho zo svojej rodiny, aby sa prezvedel, čo tam myslia. Ak to snáď prikryjú, zanesie ženích neveste svoje dary, jako sú šaty, šperk a tomu podobné. Potom zasadnú k spoločnej hostine, čo trvá celý týždeň, bez toho ale, aby ženích čo i len na jedno jediné okamženie videl tvár dievčaťa.

Potom si zajdú spoločne ku kadimu (sudcovi), tento napíše svatobnú smluvu a vratia sa zase ku nevestiným rodičom. Tam zavrú mladoženíchov zase na celý týždeň do osobitnej izby, kde povinnosťou mladoženíchovov je svojej neveste všemožne dvoriť, oslavovať jej krásu, avšak vždy ešte bez toho, aby jej bol čo i len konec nosa videl.

Jak je mladoženích po celý ten čas rozfrfľaný, tak naproti tomu nevesta musí byť ticho, jak len tá ryba vo vode, a beda jej, keby sa čo len raz zabudla.

Po takejto šťastne prestálej tortúre nastane mladoženíchovi zas nová úloha. A síce: zavinú mu tvár a odprevadia ho viacerí zo svadobnej družiny do mečety (kostola), kde vybaviac si povinné umývanie, pustí sa do odriekania svojej modlitby.

Po ukončení tohoto obradu podá mu jedon zo svadobníkov do ruky meč, po čom — držiac ho zrovna pred nosom — pustí sa na zpiatočnú cestu. Táto má trvať čo najďalej, a keby nemal ďalej domov, ako sto krokov, musí mu potrvat aspoň dve hodiny.

Keď konečne dovliekol sa jaksi až po prach svokrovho domu, vypália štyria zo svadobnej družiny z pušiek, na to ztrhne sa v tábore ženskom pekelný hurhaj, pri čom sa ustavične hneď jednou, hneď druhou dlaňou po ústach plieskajú.

S týmto sa svadobné ceremonie dokončia a počnú sa rozchádzať.

*

U kmena Sourhay málomocných vraždia, akonáhle sa u nich prvé znaky tej strašnej nemoce objavujú, lebo pevne veria, že sú zlým duchom posadlí.

Mŕtvych pochovávajú do okrúhlych hrobov a každému pridávajú niekoľko hrncov mädu a jednu kozu, aby nehladoval. Niellemovia ešte aj dnes s každým mrtvým pochovávajú aj jedno dieťa, aby mu vraj mal s mrtvého tela kto muchy odháňať.

Mužský môže mať toľko žien, koľko len sám chce, alebo koľko je vstave svojej rodine poskytnúť psov a koní. Tu sa totiž neplatia ženy peniazmi, lež koňmi alebo psami.

Bezdetnú ženu možno prepustiť; ak však niektorá žena porodila svojmu mužovi tri deti, má právo vrátiť sa k rodičom, lebo už dostatočnú náhradu dala za to, čo stála svojho muža.

*

Alexandrínsky arab sa veľmi mnoho modlí a menovite, keď sa mu robiť nechce, hneď beží do mečety.

*

Dievča z kmena Bongo, keď sa má vydávať, prepchne si spodnú gambu a túto dierku na toľko drevkom rozťahuje, že jej ostane aspoň 5 — 6-krát toľká jako bola. Niekdy prepchávajú si aj vrchné pery a nosia v ních bronzové ihlice alebo obrúčky. Takáto ozdoba neni u ních zriedkavá ani v nosových chrúpkach a na ušiach. Ba ešte i na obnažených ramenách, prsiach a chrbátoch vypaľujú si dejaké háky-báky.

Ako zvláštnosť tohoto kmena spomínajú sa ich silné, veľké ženy, proti ktorým sú ich mužovia, vraj, praví trpaslíci. Majetní bongovia mávajú po tri ženy, chudobní po jednej. Keď sa chce šuhaj ženiť, zajde si nádejnému svokrovi a ponúkne mu za dievča desať jednokilových železných prútov a dvadsať kopií. Lacnejšie bývajú už len staršie ženy. Stálosti ovšem takéto manželské sväzky nemajú. Kto zunuje ženu, môže ju vrátiť, ačpráve stáva sa to zväčša len u bezdetných. Toto síce tiež býva len veľmi zriedkavé, lebo sú veľmi plienní.

Mužských pochovávajú tvárou k severu, ženské k juhu. O záhrobnom živote nemajú ani tušenia, zato však veria na bosorky a kadejakých duchov.

*

Niamniamovia sú ľudožrúti a najviac tešia sa na vojenských zajatých, ktorí im, menovite ak sú ešte mladí a dobre zažití, bohatú hostinu pripravujú. Nerobia ale výnimku ani medzi svojími vlastnými; menovite s naponáhlo zomrelými hneď spravia poriadok. Sú pri tom všetkom spevu a hudby milovný národ. Majú aj akési modlitby, no slovo „boh“ márne by sme hľadali v ich reči. Smrtný výrok prevádza u ních sám náčelník.

*

Akkovia sú opravdoví africkí trpaslíci. Sú najmenší zo všetkých tamojších národov a nemajú priemerne viac než 146 cm. Vynikajú svojími veľkými hlavami na tenkých krkoch. Veľmi sa ponášajú na opice. Majú končité, vyčnievajúce kĺby, neforemné kolená a jako žiadon z afrických kmenov — nohy jako kačica do vnútra obrátené.

*

Felláh tak rastie ako drevo v hore. V šesťnástom roku sa ožení, pracuje až sa zoderie a zomre. V biede a špine sa rodí a v nej aj zomiera. Nič nemá na svete, čo by mohol pomenovať svojím a všetko, od čoho platí daň, má len v prenájme od vlády. Keď príjde daň platiť a rychtár by ju nebol vstave od všetkých sobrať, dostane na päty, a síce takých nečítaných, čo si však potom už doháňa na patričných i s úrokami. — Fellah je veľký držgroš a po dobroti platiť — Bože zachovaj! Radšej sa dá biť, len nech si svoje prevedie. To isté urobí aj ten, ktorému vystáva. Ba su i celé obce, kde práve za zbabelcov a nečestných majú takých, ktorí po dobroti platia svoje dane.

*

Assantský kráľ má 3333 žien. Jeho matka požíva zvláštnu úctu a môže slobodne chodiť a bez závoja. Jakákoľvek nástraha proti kráľovým ženám tresce sa smrťou. Ukrutnosť, akou kráľov kat takúto obeť trýzni, nemá páru. Od svitu až do tmavej noci pasie sa na nej. Honí ju po uliciach, pred každým významnejším domom dopichá ju nožom, až ju naposledy pred trónom kráľovým v úplnom smysle slova na opravdové franfore rozseká. — Keď zomre kráľ, väčšina jeho dvoranov sa zamárni, len aby mohli byť s ním spoločne pochovaní. Na tom však neni ešte dosť. Kráľoví synovia lietajú na svojich paripách po uliciach a strielajú, čo príjde im pod ruky; mimo toho však na stá počitujú sa ešte tie obete, ktoré z tejto príležitosti vykrvácajú.

Assantovia veria v budúci život a predstavujú si to tak, že kto bol tu kráľom, bude kráľom aj tam, a kto bol tu otrokom, bude ním aj tam. — K armáde patrí všetko, krem nedúživých a starcov. Keď odoberajú sa do vojny, tu všetky ženy vyjdú na ulice a beda tomu, kto by sa okúňal alebo hľadal sa nejako vykrútiť. V bitke ostávajú vodcovia po zadu a skolia každého, kto by chcel utekať. Ak ale prehrajú, prv než dostali by sa boli do zajatia, sami sa povraždia.

*

Vegogovia nielen že prepchávajú si uši, ale si ich ešte aj na dole poťahujú, tak že neni zriedkavosťou, že visia niektorým až po plecia. Mnohí vešajú si na ne ešte i rozličné predmety. Detí mávajú ako prachu. So svojím dobytkom tiesnia sa pod jednou strechou. Ich náčelníci práve tak musia strážiť spoločné stádo, jako každý druhý; jich jedinou výsadou je len to, že držia si viac žien, a že sa smú častejšie opíjať nežli druhí.

*

Bobokovia pozdravujú sa tak, že hodia sa na chrbát, pri čom hádžu sa s boka na bok a bijúc sa so všetkej sily po stehnách, revú: „Kina bomba — kina bomba!“ Kebys’ ich však okríkol, že už dosť, budú revať ešte viacej.

*

Zvláštny ťah charakteru nachodime u Hafirov. Tu totiž počnúc od samého kráľa až po najposlednejšího sluhu, všetko žobre. Istý cestovateľ vypráva, že kráľ Saadle pýtal si od neho na tabák.

*

Okolo územia Krinburdy bývajúci černoši pri zvláštnych príležitostiach, menovite ale počas kráľovho korunovania, jiedajú mäso svojich nepriateľov, so psým a byvolým posekané, lebo domnievajú sa, že im to dodá srdnatosti a istej odvahy. Pozoru hodné je ešte, že africkí ľudožrúti — čo sa ich duševných schopností týka — o mnoho vyššie stoja, nežli ostatní.

*

Žena — skoro pozdĺž celého rovníka — považované je za taký kupecký článok, ktorý — menovite ak je ešte driečna — o mnoho viacej donáša, nežli akákoľvek otrocká služba. Tu stretáme sa ešte i s tou bláznivou naukou, že prirodzenou smrťou nikto nezomre, ak ho len cudzie čary neznesú so sveta. Beda však potom už každému, na koho padlo podozrenie, že je príčinou niekoho smrti. Tento sa ináč neočistí, jako požitím istého „mbundu“ zvaného nápoja, ktorý v radoch tamojšieho obyvateľstva o mnoho väčšie zpusty spôsobí, než všetky vojny a nákažlivé nemoce. Compiégne opisuje účinky tej strašnej otravy a dokladá, že ak sa po jej užití predsa podarí niekomu ostať na žive, vztek všetkých obráti sa proti žalobníkovi a ak patričný neni snáď len náhodou fetišským kňazom, ktorý sa so všetkého vie vyzuť, nikdy ten viacej na nikoho falošne žalovať nebude.

*

Najcharakterickejšou vlastnosťou amerického indiána je — mlčanlivosť. Na jazere Saratoga prievozníctvo prevádzajúci indiáni veria, že „veľký duch“ vznáša sa nad jeho vodami, a že keby sa ktokoľvek i len jedinkým slovíčkom opovážil prerušiť hrobové jeho ticho, v tom okamžení je synom smrti. Pred istým časom sa stalo, že by sa jedna pani tiež bola rada dostala na druhý bok jazera. Prievozníci — rozumie sa — hneď upozornili ju na hroziace jej nebezpečenstvo, ak si snáď nedá pozor. Táto však práve na samom prostriedku jazera vykríkla, tak že sa kolom do kola všetko rozliehalo. Indiánov by sa nebol ani krve dorezal… Keď boli už na suchu, zasmiala sa im pani, že či budú ešte aj na ďalej takým hlúposťam veriť. „Vaše šťastie,“ — odpovedali indiáni, — „že je veľký duch tak shovievavý; nuž ale veď on to dobre vie, že bielej žene je veľmi ťažko udržať jazyk za zubami!“

Ako biely človek prišiel ku svojím výhodám, indián takto vysvetluje: Keď sa veľký duch rozlúčil so zemou, stvoril troch mužov a tí boli všetci ako jeden — biely. Raz zavolal ich k blízkemu jazeru a kázal im, aby sa okúpali. Prvý z ních poslúchnul ho hneď, vnišiel do vody a vyšiel za chvíľu belší, nežli šiel do ňútra. Keď videl prostredný, že sa prvému nič nestalo, dodal si odvahy i on a skočil do jazera. Ale ten už ani z ďaleka nebol taký biely, lež skôr akejsi medenej barvy, lebo voda bola už jedno po druhom dvakráť zamútená. Konečne dal si riecť i tretí — no sotva že dotknul sa vody, už i ostala všetka čierna ako smola, a práve taký vyšiel z nej i on…

Keď videl duch, ako to vypadlo, doniesol tri babky, pre každého jeden. Čierny, ktorý pri kúpaní najhoršie pochodil, mal si brať prvý, že si snáď aspoň teraz niečo vynahradí. Vzal tedy prvý a poťažkal ho, vzal druhý — tiež a tak aj posledný. Vybral si — najťažší. Druhý, medený, tiež takto pokračoval, tak že ten najľahší a najmenší z nich ostal bielemu. Keď rozbalili si svoje vaky, prvý našiel v ňom sekeru, rýl a motyku; druhý udicu, kušu a iné lovecké nástroje; tretí však pero, černidlo a papier. A podľa tohoto — vraj — nastala každému z ních v živote i zvláštna úloha.

Indiáni majú aj svoj parný kúpeľ, a síce: postavia si poldruha metra vysokú kuteru a obložia ju kolom do kola ovčími kožami do ňútra chlpami obrátenými. Keď sa chce niekto kúpať, dá do jedneho kúta na vrelo rozpálené kamene, ktoré keď poleje, povstane v úzkej miestnosti toľko pary, že úplne postačí, aby za malú chvíľu tieklo z neho ani z jaroša. Neľudská tortúra, ktorú menovite proti nepriateľom používajú, je takrečené škalpovanie. Ono záleží v tom, že človeku oderú s hlavy kožu až potiaľ, pokiaľ mu vlasy siahajú. O takomto hroznom nespôsobe vypráva zo svojej vlastnej zkušenosti aj istý Vilhem Tompson, železničný úradník pri pacifickej dráhe v Sev. Amerike. Z takýchto odraných hláv robia si potom už obuv, ktorý však len pri obzvláštnych národných slavnosťach nosievajú.

*

Spôsobnosť v krádeži považovaná je u Komančekov ako prvá podmienka cti a dobrého mena. U nich najšťastnejší zlodej je nielen najbohatším, ale aj najváženejším človekom, ktorý v každom ohľade má právo nárokovať si nad iných. Jeden starec bol veľmi hrdý na svojich synov, a síce nielen preto, že boli driečni šuhaji, ale — čo obzvláštne na váhu padalo, že ako zlodeji koní — nemali sebe rovných v celom národe.

*

Tejon zjie všetko, čo jeho nezjie. Psy, mačky, tchory, sisle, sovy, vrany, straky atď. sú riadnou jeho potravou, ba neni nič nového, že pochutnáva si na takej mrcine pri ktorej by sa nám na jediný pohľad žalúdok obrátil. Na pahrabe upečený štrkáč býva mu najhľadanejšou mlsou.

*

Thlinkitovia, keď idú do vojny, líčia si tváre na červeno, vlasy však posýpajú si jakýmsi bielym práškom, čím chcú dať akoby výrazu sviatočnej svojej nálade. Mrtvole obyčajných smrteľníkov pália na hranici pod holým nebom; čarodejníkom preukazujú ešte i po smrti obzvláštnu úctu, nakoľko ich v truhlách, na štyroch stĺpoch postavených pochovávajú. Výnimky zo všetkých tvoria otroci, tých hádžu len do mora. Keď zomre thlinkita, rodina vystrojí veľkú traktu, na ktorú pozve čím viacej hosťov, patriacich častokráť aj ku viac kmenom. Hranicu, na nejžto majú upáliť telo mrtvého, rozložia blízko jeho domu. Pri tejto príležitosti mnohí z hosťov opalujú si vlasy, alebo zamažú si tvár popolom nebohého. Kaiganskí thlinkitovia sa práve vychvaľujú, čím všetkým sú vstave sa trízniť, len aby náležite zasvätili pamiatku svojich zosnulých. Keď obrad upálenia mrtvoly je u konca, všetci účastníci pohrabu vojdú do smútočného domu, kde posadajú si vedľa seba okolo steny a čakajú na hlavných funkcionárov, ktorých úloha sa vlastne len teraz má začať. Za malú chvíľu dohrnú sa najbližší členovia rodiny s opálenými hlavami a stanúc si do prostried rozsiahlej miestnosti, na dlhých holiach poopieraní dajú sa do revania svojich žalospevov. Pri tomto pomáhajú im i prespolní. To trvá s malými prestávkami po celé štyri noci, len čo stanú si párkráť niečo zajesť. Podľa toho, jaké společenské postavenie zaujímal patričný zomrelý, zabijú jednoho alebo dvoch otrokov tým cieľom, aby ho mal na druhom svete kto obsluhovať. Z tohoto by sa teda dalo zatvárať, že by mali mať i jakési tušenie o budúcom živote. Spomínané pohrabné slavnosti bývajú neraz tak nákladné, že následkom ních nejedna rodina vyjde na mizinu, no i to radi znesú, keď sa len uctila pamiatka sosnulých.

*

Aleutovia sú bez odporu najzanímavejším národom Severnej Ameriky. V otázke cti a zmužilosti ťažko by bolo najsť im rovného. Krádež a vražda je u ních celkom neznáma. Biskup Ján Weniaminov, ktorý dlhý rad rokov prežil medzi nimi, hovorí, že často ani tá najväčšia boľasť alebo ztrata nevylúdi z ních ston, tým menej boľastný výkrik, lež všetko snášajú s tou možno najtichšou oddanosťou do vôle Božej. Stalo sa, vraj, že chytil sa ktorýsi do klady na dravú zver nástráženej, no, nekričal, lež pokojne čakal, kým prišiel niekto a zo zúfalého položenia ho vysvobodil. Aleuta sa ničoho neľakne a nič neobdivuje, no práve tak neni prístupný ani všelijakým dojmom; chladnosť a ľahostajnosť sú najcharakteristickejšími ťahmi jeho povahy. K vôli rodine schopný je každej obete. Vo svojej hrdosti je nedotknuteľný a nie že tvrdé slovo, lež častokráť i jediný pohľad ho urazí. Slovo je uňho sväté a neni na svete ničoho, čo by ho od splnenia daného sľubu snáď zklátilo. Ku lži sa nezníži, ba jako americký cestovateľ vypráva, i v tom páde, kde by si veľmi ľahko mohol ňou pomôcť, nikdy sa nezabudne a keby mu snáď išlo aj o život.

*

Amerika je pre nás cele nový svet. Tam ešte i medzi dosťahovalcami ide všetko ináč. Inačie mravy, inačie obyčaje, inačí spôsob života, všetko ale všetko. O Amerike možno ku pr. povedať, že celá ako je, je „pod papučou“. Tu žena je na koni, muž musí poslúchať. Na rynku bys ju darmo hľadal; nakúpiť do kuchyne je starosť mužova. Za to mu jeho drahá polovička, aby už ozaj všetky starosti neboli na jednej hlave, v sobotu odoberie za týždeň zarobené peniaze, pri čom má práve mlčať a peknú tvár robiť. Ak by však s takýmto zariadením veci nebol náhodou úplne spokojný a svoj nesúhlas drahej polovičke vo svojom rozhorlení snáď príliš „makave“ tlumočil, táto ochotná je s pomocou sudcovou zase „dar za dar“ o to sa postarať, aby poskytnutá mu bola na týždeň-dva príležitosť rozmýšľať v chládku o tom, ako to bývalo na svete kedysi a jako teraz…

Práca pre americké ženy je niečo unižujúceho, preto aj ich svaly následkom záhalky sú schablé a zdravú, červenú tvár tam málo vidíš. Za to zanášajú sa často vysokou politikou, a len to ich bolí, že na beh verejných záležitostí — pri všetkej ich emancipácii — predsa len ešte v toľkej miere vplývať nemôžu, ako ich mužovia. Preto ženské shromaždenia, kde vymáhajú si napr. volebné právo, sú v Amerike na dennom poriadku. Ženské — i slobodné — pohybujú sa tam celkom samostatne. Nik neprevádza ich ku pr. na zábavu, nik na prechádzke, sami cestujú, lebo každá si je toho právom povedomá, že stojí pod ochranou celej vzdelanej spoločnosti.

*

Z celej spusty amerických vierovyznaní spomenieme len dvoje nasledujúce:

Ľudia Jehovy, bývajú v New-Yersey (Mocopin). Svojími náboženskými výkonami veľmi upozorňujú nás na stredovekých mrskačov. Ich spev nemožno pomenovať spevom, lež hulákaním; ich tanečné orgie a až ošklivé vykrúcanie jednotlivých údov môžu byť všetkým iným, len nie bohoslužebnými obradmi, lebo pri všetkom tom ešte i také neslýchané veci stvárajú, ktoré najmenej poukazujú na zdravý rozum. Povstali takto: Americký sedliak Nátan Merril, pracujúc v Joobi, utiahnul sa po čas oddychu do chládku pod strom a zaspal. Tu prisnilo sa mu, že pomocou akýchsi krýdel pustil sa lietať, čo trvalo mu dosť dlho. Keď sa zobudil, považoval to za zvláštne zjavenie. Vyliezol tedy na strom a pod dojmom toho sna, spustil sa dolu v pevnej nádeji, že on vie lietať. Poneváč spadol na mäkký piesok, nič sa mu nestalo. To ho premolilo. Vyliezol tedy ešte raz — a zase to isté… Po treťom raze ostal od velikého uveličenia až bez seba a letel do dediny, kde zbaláchal ľudí, že sa s ním stal zázrak a že si ho Jehova za zvláštny nástroj milosti vyvolil. Toto všetko sprevádzal krkolomnými pohybmi tela, čo malo na prekvapených ľudí taký účinok, že sa za malú chvíľu celá dedina podobala veľkému blázincu. Ako sa cítil ich duchovný, keď v najbližšiu nedeľu uprostred kázne dali sa všetci do hulákania, spojeného so všemožnými kotrmelcami, ľahko si predstaviť. Ľudia Jehovy svätia sobotu. Ich zákony, poťahujúce sa na tento deň, držia veľmi prísne. V ten deň sa vôbec u ních nevarí ba ani oheň nerozkladá.

Druhí sú Mormoni. Dľa Youngovho učenia ich mužskí sa majú na nebe čo tešiť, lebo tam očakávajú ich obzvláštne vyznačenia. Mormon, čím má viac žien a detí, tým väčšiu úctu požíva tu, i tam v nebi. Ženy len pomocou mužských môžu prísť do neba, prečo menovite nemôže byť dievčencom ľahostajné, ak sa snáď dosť za včasu nedostávajú pod čepec.

*

Austrálčania sú celkom zaostalí. Šatia sa len tak, ako kedysi Adam a Eva v ráji a bývajú lebo pod holým nebom, alebo pod kríčkami ako divá zver. Austrálčan jie, pije, spí a poľuje; ďalej to ešte nedoviedol. Ústroj jeho tela je veľmi podivný. Na ňom neni nič, len kosť a koža. Krk, ruky a nohy má každý ako paličky, tam lítok nevidíš. Ale je však pravda, že „bruch chlapa nosí“, to austrálčania musia byť chlapci na svojom mieste, lebo o koľko ujala im príroda na inom, o toľko pridala im zase na „kotlíkoch“. Vlasom venujú najväčšiu starosť. Kde jaké pero, kde jaká čačka, kde jaký chvost, to všetko octne sa na jich vycifrovaných hlavách. Boťkovanie a pomaľovanie kože je u ních v kvete, ba keď to časovému ich vkusu náhodou zodpovedá, ochotní sú urezať si jeden-dva prsty, alebo vybiť si práve toľko zubov. Blízkosť austrálčana je pre cudzincov nanajvýš odporná, lebo natiera si telo rybacou masťou, pre čo nesnesiteľným puchom už z ďaleka zaráža. Jemu nič neni ošklivým. Červíkov, hlísty a slimákov pojedia s tou najväčšou chuťou. U domorodých panuje mnohoženstvo. Každý má toľko žien, koľko si „uniesol“. Pri tomto nevyžaduje sa iné, než zručnosť a sila. Pre túto príčinu často sa stáva, že nejednému mladému, ak je len trochu nemotorný, aj starší chlap uchytí nevestu z popred nosa. Takémuto potom nezbýva iné, ako spokojiť sa s tým, čo mu ostalo. Mladú nevestu uvádzajú ženy do svojho kruhu zvláštnym obradom, ktorý sa končí tým, že jedna z najstarších bosoriek ukusne jej prst. Tento musí byť vždy s ľavej ruky.

Telo zomrelých zo zvláštnej úcty — pojedia, ich kožu ale na istý čas nosia so sebou. Veria na zlých duchov. Duša človeka je u ních nesmrteľná a čo oboznámili sa s bielymi, považujú ich za stelesnené duše ich zosnulých. Po smrti každý z nich obelie. Duševne sú jak najzaostalejší. O čísle ani len stopa nemajú, tak že sú medzi nimi kmeny, ktorým už vyše trojky celkom rozum stojí.

*

Malajci, hlavný kmen australský, sú si ústrojom tela tak podobní, že len veľmi ťažko možno rozoznať mužského od ženskej. Pohodlie a lenivosť sú ich najcharakteristickejšími vlastnosťami. Výraz obdivu alebo bázne sú večne na jich tvári. Hovoria nesúvisle a s všelijakými vytáčkami, tak že nikdy nevieš, čo chceli vlastne povedať. Ženské a deti sú veľmi bojazlivé a pohľadu europčanov obzvlášte vyhýbajú. Ináče sú neškodní.

Malajec mimo spoločnosti je zasmušilý a nezná žartu. Ziskubažný neni, ba ešte i svoje vlastné ostýchal by sa zákonnou cestou na niekom vymáhať. Na prácu nedrží, ako keby mu sebävedomie a láska ku neobmedzenej slobode jaksi nedovolovaly slúžiť za peniaze. Urážky neztrpí a zplatí ju na mieste. Krádeže, otravy a krivá prísaha bývajú na dennom poriadku, menovite u pobrežanov, ktorí sú náruživými fajčiarmi a poživateľmi opia. Všelijakého druhu stavky sú u ních v kvete, menovite počas kohútich zápasov, kde častokráť ešte i osobnú slobodu na kocku stavajú.

*

Tahiti sú rájom. V tomto najrozkošnejším kúte našej zeme je všetko krásne, všetko dokonalé. Postavy tamojšieho obyvateľstva, ako i ťahy jeho tváre sú, vraj, bezúhonné a — jako už starí cestovatelia hovoria — krása bieleho pohlavia obzvlášte vyniká.